• Stručná charakteristika tvorby

    Do literárneho diania vstúpil ako príslušník básnickej skupiny Osamelí bežci zbierkou Pohyblivý v pohyblivom , ktorá je

    Do literárneho diania vstúpil ako príslušník básnickej skupiny Osamelí bežci zbierkou Pohyblivý v pohyblivom, ktorá je vyjadrením básnikovho znepokojenia nad stavom ľudskej civilizácie a hrozbou jej zániku. Podobne možno charakterizovať aj jeho druhú básnickú zbierku Sme príbuzní na začiatku, ktorá je na jednej strane obrazom chaosu súčasného sveta, no zároveň apelom na možnosti každého jednotlivca pri ochrane základných ľudských hodnôt. Po takmer dvadsaťročnej nútenej prestávke vydal básnickú zbierku Na prahu počuteľnosti. Zobrazil v nej rozporuplnosť prítomnosti, plnej konfliktov, ktoré vznikajú vlastníckym a koristníckym prístupom človeka k prírode a jej zákonitostiam.

    Jozef Mihalkovič

    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Narodil sa 4. júla 1944 v Liptovskom Mikuláši. Základnú školu vychodil v rodnom meste, tam aj zmaturoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej.
    Narodil sa 4. júla 1944 v Liptovskom Mikuláši. Základnú školu vychodil v rodnom meste, tam aj zmaturoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej. Rok pracoval ako stavbyvedúci v Košiciach a v Kopřivnici. Potom študoval na Pedagogickej fakulte v Martine a v Banskej Bystrici slovenský jazyk a dejepis. Po skončení základnej vojenskej služby sa zamestnal ako učiteľ na základnej škole v Liptovskom Mikuláši. Pre svoje politické postoje mal problémy s publikovaním. Od roku 1981 pôsobil ako učiteľ na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku. Po novembri 1989 bol pracovníkom školskej správy, ale po krátkom čase sa vrátil k pedagogickej činnosti. Zomrel 12. mája 2004 v Liptovskom Mikuláši.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Esej

    • Liptovský Mikuláš – príbeh mesta (2000)

    Literárna veda

    Publicistika

    Iné

    • Pohybliví v pohyblivom (2007, básnicka skupina Osamelí bežci, zost. O. Pastier)
    • Pohybliví nehoria (2009, básnicka skupina Osamelí bežci, zost. O. Pastier)
  • Charakteristika tvorby

    Publikačné začiatky Ivana Laučíka siahajú do prvej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia a sú spojené s časopismi

    Publikačné začiatky Ivana Laučíka siahajú do prvej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia a sú spojené s časopismi Slovenské pohľady, Plamen a Mladá tvorba, pričom v ostatných dvoch vystupoval i skupinovo s Ivanom Štrpkom a Petrom Repkom ako člen Osamelých bežcov. Laučíkova tvorba, ktorá dodnes zostáva jednou z najťažšie uchopiteľných slovenských básnických diel, od začiatku inšpirovala interpretátorov a interpretátorky k hľadaniu nových výrazových prostriedkov, ktorými by sa literárnovedné skúmanie oslobodilo od stereotypného videnia tvorby a priblížilo k podstate jeho radikálne odlišnej poézie – sledovanie tradičných interpretačných stratégií totiž ústi do vnímania textu ako labyrintu (Zambor, 2005). Prvé dve zbierky básní Ivana Laučíka majú výrazne experimentálny charakter – jeho a Štrpkovu ranú tvorbu považujú Jaroslav Šrank a Michal Rehúš (2012) za najvýraznejšie experimentálne pokusy v našej poézii šesťdesiatych rokov.

    Knižne Ivan Laučík do literatúry vstúpil básnickou zbierkou Pohyblivý v pohyblivom v r. 1968. Už názov, upomínajúci na Vernovho kapitána Nema (v r. 1965 vychádza v Mladých letách Brandoburov preklad románu Dvadsaťtisíc míľ pod moromMobilis in mobili bolo mottom ponorky Nautilus), napovedá o viacerých charakteristikách (programových i realizovaných) Laučíkovho debutu – kľúčové sú preň rýchly či vytrvalý pohyb (z motívu na motív/obrazu na obraz, no i v zmysle fyzického putovania subjektov v básňach), explorácia neznámeho (neznámych končín, významov, aspektov človeka), intertextovosť (citátová, aluzívna i dialogická v bachtinovskom zmysle). Laučíkov debut uvádza text s názvom Prológ, motivicky tesne zviazaný s nasledujúcimi štyrmi textami (I – IV). Uvedený je veršom „Na horizonte voz a oblaky spojené“ (s. 7), ktorý naznačuje jeden zo základných prvkov Laučíkovej ranej tvorby – (ne)jasnú hranicu medzi vzdušným priestorom hore a priestorom „hlboko dole“ (s. 10), „hlboko v mori“ (s. 12), os hracej karty, horizont, na ktorom sa stretávajú veci s jazykom, jediné miesto, kde je azda možné „zachytiť nadzvukový šelest nad nami“ (s. 8), „šelest strateného lietadla“ (s. 22). V súlade s kompozičnými princípmi laučíkovskej básne je voz, spojený na horizonte s oblakmi vozom na zemi (prepravným prostriedkom), a zároveň vozom na oblohe (jedným zo súhvezdí). Vďaka opakovanému a variovanému skúmaniu osí súmerností medzi pertraktovanými objektmi (vzduch – zem/more, veci – jazyk, človek – príroda) sa prvky z pólov opozícií zamieňajú, zlievajú, metamorfujú, opozície sa znejasňujú a jazyk prestáva fungovať očakávaným spôsobom – vytváraním miest nepreferenčnej viacvýznamovosti sa na seba vrstvia viaceré kognitívne koreláty textu, mimézis sa rozplýva a absencia značenia, prázdnota je vždy potenciálne prítomná. Mnohé básne debutu obsahujú početné odkazy na konkrétne geografické priestory, historické udalosti, dátumy a osobnosti, texty tak miestami akoby chceli podať ich (etickú/empatickú) interpretáciu, poskladať nájdené historické a geografické fakty do krátkeho filmu akoby videného len v pulzujúco zosilňujúcom/zoslabujúcom svetle, resp. (pri rýchlom striedaní sa obrazov) vo svetle stroboskopu (napr. v básni Zem). Množstvo historických a geografických konkrétností v druhej zbierke klesá, Sme príbuzní na začiatku (1970) viac pracuje s narážkami či všeobecnejšími motívmi, len sporadicky sa v texte zjavuje konkrétny priestor alebo meno (Tatry, Saint-Exupéry) – koláž faktov ustupuje, pretavuje sa do jednotnejšej individuálnej autorskej reči, motívy sa rozvíjajú, intenzifikujú, témy sa analyzujú hlbšie. Výraznejšie do popredia sa dostáva významovo zaťažený pohyb a intenzifikuje sa tematizácia jazyka a reči. Odvrhnutie konvenčného, sprofanovaného a zavádzajúceho jazyka je v ostrom kontraste s poéziou. Problém paradoxnej nutnosti a nemožnosti použiť jazyk, ktorý pripúšťa propagandistické zneužitie, na tvorbu poézie, nedôvera k materiálu a vyjadrovacím prostriedkom umenia, sa často chápe ako reakcia na spoločenské dianie, ktoré spochybnilo základné atribúty človeka ako bytosti humánnej (svetové vojny, prevraty, totalitný režim, násilie), no takéto krajne problémové videnie sveta, zasahujúce samotnú ne/možnosť vyjadrenia sa, môže byť trvalou súčasťou autorského habitu. Vo vzťahu ku klamlivosti jazyka a javov sa u Laučíka podstatnou stáva opozícia vnútra a vonkajšku, resp. signifié a signifiantu, v znaku sa tak vytvára medzera, jeho vnútorný priestor – jaskyňa.

    V období normalizácie autor publikovať nemohol – dvojica básní, ktorá mu vyšla v 3. č. Slovenských pohľadoch v r. 1972 symbolicky končí kaskádovito odsadeným trojverším „Koniec / ozdobený / prevismi“ (s. 127). Podľa vlastného vyjadrenia (Básne, 2003) v r. 1979 na výzvu vydavateľstva Smena Laučík posiela redakcii rukopis Pece nezhoria, ten však publikovaný nebol. V deväťdesiatych rokoch z neho autor zostavil krátky rovnomenný cyklus, ktorý rozvíja opozíciu vonkajšok/označujúce/klamlivé verzus vnútro/označované/skutočné. Akcent je na druhom člene opozície, pričom označujúce sa celkom vytráca, vnútro je akoby priamo vnímateľné prostredníctvom neviditeľných znakov rútiacich sa bez zvuku (Básne, s. 108).

    Do verejného recepčného okruhu sa Laučíkova tvorba vrátila až v období perestrojky, rok pred nežnou revolúciou. Tretia autorova zbierka Na prahu počuteľnosti (1988) básní prináša zmenu poetiky – ako konštatuje i dobová kritika, báseň sa stáva okrem iného komunikatívnejšou. Laučíkov rukopis sa v úvode druhej fázy tvorby, ktorú zbierka otvára, dikciou prikláňa k ódickému pólu, ktorý zaobľuje aj intenzívne negatívne motivické polohy (smrť, ekologické násilie voči prírode). Obraznosť aj plynutie textu je na povrchu bez výrazného dramatizmu a hranatej fragmentárnosti, z obdivu k prekonávaniu prekážok z prvej tvorivej fázy sa presúva k pokojnému zaznamenávaniu udalostí a prírodných výsekov (prechádzky, pobyt v jaskyni, rozhovor so známou) s presahom. Problémové videnie sa z textov nevytráca, ale postoj subjektu je skôr kontemplujúci a akceptujúci, „previdiaci“ ako nekompromisne a naliehavo spytujúci. Zjednodušenosť výpovede sa prejavuje aj v tom, že text vie bez väčších problémov prekročiť hranicu medzi poéziou a prózou, často má charakter prozaického rozprávania či opisu. Túto potenciálnu vlastnosť textu Laučík realizoval v r. 1995, keď sa – ako upozorňuje F. Matejov (2015) – časť poslednej básne zbierky stáva súčasťou reálneho príhovoru. O tri roky autorovi vychádza predposledná zbierka Vzdušnou čiarou (1991), v ktorej pokračuje zaznamenávanie udalostí s pointou či presahmi do druhého plánu, texty na niektorých miestach pôsobia ako exemplá, inde však majú vyslovene príležitostný charakter (napr. báseň Alfonzovi Böhmovi, autorovi kníh a lekárovi). Žáner príhovoru do zaujímavej ironickej polohy posúva v Príhovore k popolu Aurela Stodolu. Okrem paródie v zbierke zaujmú aj čiastočne nové vizuálne inšpirácie – línie ako vizuálno-indexové objekty (paraboly, nite a i.) sa u Laučíka vyskytovali už v prvej tvorivej fáze, no v tejto zbierke (najmä v jej úvodnej básni Pohľad z Poludnice, v ktorej možno nájsť aj motív lopúcha, ktorým rezonuje s Kernovým cyklom Lopúchy alebo čiary života z r. 1979) sa posúvajú do výraznejších polôh.

    Havránok (1998) je poslednou zbierkou Ivana Laučíka. Poetologicky aj motivicky nadväzuje na rovnomennú záverečnú báseň predchádzajúcej zbierky. Pokusy o nový spôsob použitia jazyka – spôsob, ktorý umožní „previdieť“ do svetla jaskyne, prvýkrát kulminuje v Sme príbuzní na začiatku. Druhá kulminácia, subsumujúca Laučíkove najambicióznejšie poetologické postupy, (jazykovo-)filozofické smerovania a (i vďaka osemnásťročnej dieréze) pokojné prijatie nesmerujúcich, sínusoidne zvlnených pohybov dejín, simultánne prítomných vo vnímavých okamihoch, sa otvára práve v Havránku, kde na mnohých miestach možno začuť „reč vecí“. Na edičné spracovanie a vydanie ešte čakajú viaceré len časopisecky publikované (a, ako sa možno zo zmienok v literatúre domnievať, zrejme aj rukopisné) básne. K posledným z nich patrí okrem Zamborom (2005) spomínaných textov Udalosť (Cirkevné listy, 2004/6), Chrysothrix chlorina, Koloman Sokol, Aury, Pomlčka (Sme, 2. 7. 2004) a Som-len-téma (Romboid, 2004/6) aj Priateľovi E. G. na cestu do Číny (Romboid, 2001/9 – 10).
    Ivana Hostová, január 2016

     


     


     

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Not Waiting for Miracles: Seventeen Contemporary Slovak Poets (1993 po anglicky; antológia) Poems. Gedichte. Poesie. Dikter. Poemas (1994 viacjazyčne) Die dreibeinige

    Not Waiting for Miracles: Seventeen Contemporary Slovak Poets (1993 po anglicky; antológia)

    Poems. Gedichte. Poesie. Dikter. Poemas (1994 viacjazyčne)

    Die dreibeinige Nachtigall : eine Auswahl von Gedichten der "Einsamen Läufer" (1994 po nemecky; antológia)

    Les Deux rives de la Morava : poésie tchèque et slovaque d'aujourd'hui (1994 po francúzsky; antológia)

    Weisse Nächte mit Hahn (1995 po nemecky; antológia)

    Les Jeux charmants de l’aristocratie (1996 po francúzsky; antológia)

    Călătorind în ţara făgăduinţei (1997 po rumunsky; antológia)

    Mobilis in mobile (1999 po portugalsky)

    Mitlesebuch 38 (2000 po nemecky; výber z Havránku)

    Leseproben (2000 po nemecky)

    Cranberry in Ice (2001 po anglicky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Ausgeschriebene Zeit: Lyrik-Anthologie (2003 po nemecky; antológia)

    Pisanie – Antologia współczesnej poezji słowackiej (2006 po poľsky; antológia)

    Palemika z aptimizmam. Antalogija sučasnaj slavackaj paezii (Палеміка з аптымізмам. Анталогія сучаснай славацкай паэзіі; 2015 po bielorusky; antológia)


     

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    MIKŠÍK, Matúš: Pinus cembra - Homo sapiens. Ivan Laučík. In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 9, s. 39 – 45. REPKA, Peter – LAUČÍK,

    MIKŠÍK, Matúš: Pinus cembra - Homo sapiens. Ivan Laučík. In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 9, s. 39 – 45.

    REPKA, Peter – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (2004). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 7, s. 57.

    REPKA, Peter – REPKOVÁ, Angela – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (2001). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 4, s. 55 – 56.

    REPKA, Peter – REPKOVÁ, Angela – LAUČÍK, Ivan; GINDL, Eugen – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (1997, 2001). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 2, s. 49 – 51.

    REPKA, Peter – REPKOVÁ, Angela – LAUČÍK, Ivan; GINDL, Eugen – LAUČÍK, Ivan; LAUČÍK, Ivan – JUŠČÁK, Peter: Korešpondencia (1995, 2004). In: RAK, roč. XI., 2006, č. 1, s. 91 – 95.


    MOJÍK, Ivan – LAUČÍK, Ivan; PONICKÁ, Hana – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (2000, 2003). In: RAK, roč. X., 2005, č. 10, s. 54 – 55.

    URSINY, Dežo – LAUČÍK, Ivan; KUNDERA, Ludvík – LAUČÍK, Ivan; ŠTRPKA, Ivan – LAUČÍK, Ivan; KADLEČÍK, Ivan – LAUČÍK, Ivan; MOJÍK, Ivan – LAUČÍK, Ivan; DUŠEK, Dušan – LAUČÍK, Ivan; MILČÁK, Peter – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (1992, 1993, 1999). In: RAK, roč. X., 2005, č. 7, s. 58 – 64.

    URSINY, Dežo – LAUČÍK, Ivan; SMIEŠKO, Anton – LAUČÍK, Ivan; PODLIPNÁ, Erika – RAK: Korešpondencia (1991). In: RAK, roč. X., 2005, č. 5, s. 54 – 56.


    BAJUSOVÁ, Z.: Vzdušná čiara našich čias (I. Laučík: Vzdušnou čiarou). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 7.

    BALOGH, A.: Básnik Ivan Laučík odmietol cenu SSS, pretože ju považuje za spôsob korumpovania. In: Sme, 26. 3. 1999. Dostupné z: http://www.sme.sk/c/2183796/basnik-ivan-laucik-odmietol-cenu-sss-pretoze-ju-povazuje-za-sposob-korumpovania.html

    BOKNÍKOVÁ, Andrea: Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov 20. storočia II. Kaleidoskopy. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2012b. 212 s.

    ČÚZY, L.: Ivan Laučík: Vzdušnou čiarou. In: Romboid, 27, 1992, č. 7.

    -DZ-: Do redakcie prišlo. Karol Chmel: Batéria; Valerij Kupka: Zabudnutá štvrtá strana; Ivan Kadlečík – Oleg Pastier: Krúženie; Laučík-Štrpka-Repka: Poker s kockami ľudu. In: Tvorba, roč. XXV. (XXXIV.), 2015, č. 1, s. 45 – 46.

    GAJDOŠ, M.: Medzi ničím a všetkým (I. Laučík: Havránok). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 23.

    GAVURA, J.: Návrat ku gréčtine (I. Laučík: Havránok). In: Romboid, 34, 1999, č. 5.

    GAVURA, J.: Awareness – byť aj tam, kde nie som. In: Romboid, 37, 2002, č. 1.

    GAVURA, J.: Rozptyl mimézis u Osamelých bežcov. In: Vo svojich stupajach: básnické dielo Ivana Štrpku a hodnotové kritériá. Bratislava: Literárna nadácia Studňa, 2004.

    GOMBA, C.: Ivan Laučík: Na prahu počuteľnosti. In: Romboid, 24, 1989, č. 11.

    HEVIER, D.: Čo sa nezmestilo do mlčania (I. Laučík: Na prahu počuteľnosti). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 11.

    HEVIER, D.: Svetloplaché letectvo Ivana L. (I. Laučík: Básne). In: Romboid, 39, 2004, č. 5.

    HEVIER, Daniel: Len si prečítajte, otvárači, naše listy! In: Sme, roč. 22, 10. 10. 2014, č. 233, s. 15.
    Dostupné na : http://kultura.sme.sk/c/7430460/len-si-precitajte-otvaraci-nase-listy.html

    HOCHEL, I. – ČÚZY, L.:, Kákošová, Z.: Slovenská literatúra po roku 1989. Bratislava: LIC 2007.

    HOCHEL, I.: Zložitý lyrický priestor (I. Laučík: Vzdušnou čiarou). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 26.

    HOCHELOVÁ, M.: POEMS - ENGLISH, GERMAN, ITALIAN, NORWEGIAN AND SPANISH – LAUCIK,I. In: WORLD LITERATURE TODAY, 69, 1995, č. 2.

    CHROBÁKOVÁ, S.: LAUČÍK, Ivan (1944). Na prahu počuteľnosti. In: Slovník diel slovenskej literatúry 20. storočia. Bratislava: Kalligram, 2006, s. 233 – 235.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Ivan Laučík: Vzdušnou čiarou. In: Romboid, 27, 1992, č. 7.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Prekročiť prah vlastného nevedomia (I. Laučík: Na prahu počuteľnosti). In: Romboid, 24, 1989, č. 7.

    Ivan LAUČÍK (Profil). In: Romboid, 28, 1993, č. 9.

    JURČO, M.: Príbeh mesta aj „federácie ľudských duší“ (I. Laučík: Liptovský Mikuláš). In: Tvorba T, 12 (21), 2002, č. 1.

    KAMENČÍK, M.: Ekosenzitívne čítanie ako komunikačná výzva súčasnosti (pokus o literárne hľadanie zväzku so životným prostredím). In: Kovářová, M. – Rovenský, J. – Trnka, A (eds.): Aspekty kvality života. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2012. Dostupné na internete: http://fmk.sk/download/konferencie/zborniky/Aspekty_kvality_zivota.pdf.

    KASARDA, M.: Osamelí bežci. In: Fragment, 9, 1995, č. 1.

    KASARDA, Martin: Osamelí bežci. Správy z ľudského vnútra. Levice: L.C.A, 1996.

    KASARDA, M.: Správy z ľudského vnútra. In: Slovenské pohľady, 109, 1993, č. 4.

    KASARDA, M.: Šťastnú cestu! (I. Laučík: Vzdušnou čiarou). In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 4.

    LAUČÍK, P.: Jaskyne osamelého bežca Ivana Laučíka (1944 – 2004). In: Metamorfózy, transformácie a vektory posunu centra a periférie v priestoroch umenia a kultúry. Eds. Jana Migašová, Lukáš Makky. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2015. Dostupné z: http://bit.ly/2aVLrZQ.

    LAUČÍK, P.: Posvietiť pod nohy. In: Fragment, 2016, č. 1, s. 21 – 30.

    LITVÁK, Ján: Na hladine nepretržitých rýchlostí. Rozhovor s Ivanom Laučíkom. In: Fragment, roč. XXVII, 2013, č. 1, s. 65 – 67.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    MATEJOV, F.: Báseň I. Laučíka Prvé dojmy na možnom pozadí autobiografie ako „figúry čítania alebo rozumenia“. In: TARANENKOVÁ, I. (zost..): Možnosti autobiografickosti. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry SAV, Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2013, s. 160 – 174.

    MATEJOV, F.: Chiazmus telesnosti a prírody v poézii I. Laučíka. In: Slovenská literatúra, 62, 2015, č. 5, s. 393 – 409.

    MATEJOV, F.: Estetika „vznešeného“? (I. Laučík: Vzdušnou čiarou). In: Tvorba T, 2 (11), 1992, č. 7.

    MATEJOV, F.: Ivan Laučík. In: Čítame slovenskú literatúru II (1956-1969). II. zväzok zostavili: René Bílik, Eva Jenčíková, Jana Juráňová, Fedor Matejov, Jelena Paštéková, Zora Prušková. Bratislava : Ústav slovenskej literatúry SAV, 1997, s. 279.

    MATEJOV, F.: Ivan Laučík. In: Čítame slovenskú literatúru III (1970 – 1997). III. zväzok zostavili: René Bílik, Eva Jenčíková, Jana Juráňová, Fedor Matejov, Jelena Paštéková, Zora Prušková, Peter Zajac. Bratislava : Ústav slovenskej literatúry SAV, 1998, s. 349.

    MATEJOV, F.: Ivan Laučík. In: One hundred years of Slovak literature. An Antology. Stanislava Chrobáková ; Jelena Paštéková. Bratislava : The Union of Slovenian Writers, The Associations of Organisations of Slovak Writers : The Associations of Organisations of Slovak Writers, 2000, s. 188.

    MATEJOV, F.: Ivan Laučík. In: Sto let slovaške književnosti. Antologija. Stanislava Chrobáková. Bratislava : Društvo slovenskih pisateljev, Asociacija društev slovaških pisateljev, 2000, s. 171.

    MATEJOV, Fedor. Krajina skúša básnika z jazyka. In: Sme, 25. 1. 1999, roč. 7, s. 8.

    MATEJOV, F.: Krajina u Ivana Laučíka. In: Slovenská literatúra, 45, 1998, č. 2.

    MATEJOV, F.: Laučík – Lektüren. In: Passauer Pegasus Zeitschrift für Literatur, 2001, roč. 19, č. 36, s. 71-75.

    MATEJOV, F.: Z úvah a poznámok o poézii Ivana Laučíka (I. Laučík: Na prahu počuteľnosti). In: RAK, 3, 1998, č. 3.

    MATEJOV, F.: Tézy k lektúre poézie I. Laučíka. In: Slovenská literatúra, 41, 1994, č. 5 – 6.

    MATEJOV, F.: Tézisek Ivan Laučík költészetének olvasatához. In: Kalligram : művészét és gondolat, 1995, roč. 4, č. 2, s. 13-15.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK 2001.

    MIKŠÍK, Matúš: S podzravom váš Iwan. Ivan Laučík: Trblet v oku. (recenzie). In: Romboid, roč. 50., 2015, č. 7 – 8, s. 80 – 82.

    MIKULA, V.: Vyhlásenie Obce spisovateľov Slovenska. In: Sme, 26. 3. 1999. Dostupné z: http://www.sme.sk/c/2183786/vyhlasenie-obce-spisovatelov-slovenska-dokument.html.

    RAKÚSOVÁ, Gabriela: Mať vedomie mravnej sily. (Kniha týždňa. Ivan Laučík: Trblet v oku). In: Pravda, roč. XXV, 28. 11. 2015, č. 275, s. 34.
    Dostupné na:  http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/375518-kniha-tyzdna-mat-vedomie-mravnej-sily/

    RÉDEY, Z.: Civilizačné v kontexte prírodného (Básne I. Laučíka). In: Súčasná slovenská poézia v kontexte civilizačno-kultúrnych premien. Priemet aktuálnych civilizačno-kultúrnych procesov do súčasnej slovenskej poézie. Nitra: UKF, 2005, s. 104 – 110.

    RÉDEY, Z.: Svedectvo o napredovaní po trase poézie (I. Laučík: Básne). In: Romboid, 39, 2004, č. 5.

    REHÚŠ, Michal – ŠRANK, Jaroslav: Nesystematický návod na použitie slovenskej experimentálnej poézie. In: V sieti strednej Európy: nielen o elektronickej literatúre. Ed. Bogumiła Suwara – Zuzana Husárová. Bratislava: SAP a Ústav svetovej literatúry SAV, 2012.

    SOLOTRUK, M.: Ivan Laučík. In: Dotyky, 6, 1994, č. 3 – 4.

    ŠTRASSER, J.: Súkromná anarchia. In: Mladá tvorba, 1968, č. 6, s. 60.

    ŠTRPKA, I., Laučík, I.: Rozhovor Ivana Štrpku s Ivanom Laučíkom nad Pomlčkou a na pokraji jaskyne. In: Romboid, 39, 2004, č. 1.

    ŠTRPKA, I.: Laučíkov prah (I. Laučík: Na prahu počuteľnosti). In: Literárny týždenník, 1, 1988, č. 2.

    ŠTRPKA, I.: Predbáseň. In: Mladá tvorba, 14, 1969, č. 5.

    TRÁVNÍČEK, J.: Báseň jako vědomí krize. In: Slovenské pohľady, 106, 1990, č. 8.

    VALKOVÁ, B. – LAUČÍK, D.: Dušan Laučík: Tlačiareň bola kultúrna inštitúcia. In: Smeblog. 13-8-2011, upravené 23-5-2012. Dostupné z: http://barboravalkova.blog.sme.sk/c/273012/Dusan-Laucik-Tlaciaren-bola-kulturna-institucia.html.

    VALKOVÁ, B.: Príloha k SOČ o Ivanovi Laučíkovi. In: Smeblog. 20-7-2008, upravené 31-12-2012. Dostupné z: http://barboravalkova.blog.sme.sk/c/183910/Priloha-k-SOC-o-Ivanovi-Laucikovi.html.

    VALKOVÁ, B.: Ivan Laučík v súradniciach Liptova, Slovenska a sveta (Stredoškolská odborná činnosť). In: Školská knižnica SG ŽP a a SSOŠH ŽP. 22-05-2011. Dostupné z: http://kniznica-sgzp.webnode.sk/news/barbora-valkova-ivan-laucik-v-suradniciach-liptova-slovenska-a-sveta-soc-/.

    ZAJAC, P.: Báseň na prahu počuteľnosti (I. Laučík: Na prahu počuteľnosti). In: Romboid, 39, 2004, č. 1.

    ZAJAC, Peter– LAUČÍK, Ivan. Prevteľovanie v hrsti : komentár k Listom s Ivanom Laučíkom. In: Fragment : revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku, 2013, roč. 27, č. 4, s. 41– 62.

    ZAJAC, P.: Skica o slovenskej literatúre deväťdesiatych rokov. In: Česká a slovenská literatura dnes : sborník referátů z literárněvědné konference 39. Bezručovy Opavy (16. - 18. 9. 1996). Praha – Opava : Ústav pro českou literaturu AV ČR : Slezská univerzita, 1997, s. 9 – 17.

    ZAMBOR, J.: Ivan Laučík. In: Interpretácia a poetika. Bratislava: AOSS, 2005, s. 225 – 255.

    ZELINSKÝ, M.: Laučík, Ivan. In: Mikula a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry SAV & KALLIGRAM, 2005.

    ŽEMBEROVÁ, Viera: Päťkrát päť – o sebareflexii básnikov prítomnosti. In: Česká a slovenská poezie: slovo a mlčení. Brno: Jan Sojnek – Galium, 2015, s. 207– 213.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Básnickým debutom Pohyblivý v pohyblivom sa nám predstavuje mladý talentovaný autor Ivan Laučík, príslušník
    Básnickým debutom Pohyblivý v pohyblivom sa nám predstavuje mladý talentovaný autor Ivan Laučík, príslušník najmladšej slovenskej literárnej generácie. Zbierka je zároveň prvou knižnou publikáciou skupiny „Osamelí bežci“, ku ktorej básnik patrí.
    Hoci, alebo práve preto, že sa Laučík vo svojich veršoch predstavuje ako osobitý a v mnohých polohách vyzretý básnik, možno v jeho poézii hľadať – a hlavne v spôsoboch literárnej provokácie – súvislosti a spriaznenosť s básnikmi americkej beat-generation. Do jeho veršov vstupujú krajiny a mestá, i dejiny ľudstva vo svojom surovom tvare, bez príkras. Tým, že ich básnik stavia do jedinečných a ozvláštnených súvislostí, nadobúdajú na dramatičnosti, mohutnosti, čistote a pravdivosti. A uchvacujú.
    Text na záložke debutu, 1968

    Laučíkov „osamelobežecký" princíp sa rozchádza s bežným chápaním básne. (...) U Laučíka jeden člen prirovnania je mimo básne – robí z nej otvorenú štruktúru. A zdá sa, že práve táto štrukturálna nespojitosť textu básne zapríčiňuje zdanlivú nekomunikatívnosť tejto poézie. Iba zdanlivú, milí konvencionalisti. Pretože báseň sa otvára nesformulovanej ľudskej senzibilite, v nej hľadá a provokuje ten chýbajúci člen. (…) Text týchto básní je vlastne akýmsi scenárom filmu realizujúcim sa vo vedomí človeka, schopného evokovať v sebe naznačenú citlivosť, až tu, v priestore sa uzavrie tvar a naplní sa akčnosť básne, ktorá dosahuje svoj cieľ – účinkovať v priestore činu.
    Ivan Štrpka, 1969

    Dnes je čoraz zjavnejšie, že lyrickú podstatu osamelo-bežcov možno prijímať cez duchovné štruktúry, ktoré vysvetľuje napríklad holistická teória univerza, gaiateória, filozofia perennis či transhumanizmus. Laučíkovo počúvanie sveta poskytuje i evokuje zážitky blízke analogickým teoretickým úsiliam definovať novú paradigmu bytia, postihujúcu životný význam kooperácie, synergie a problémov ekológie. Pocit globálnej súnaležitosti je najsilnejším motívom Laučíkovej tvorby.
    Zuzana Bajusová, 1992

    Poézia I. Laučíka, predovšetkým zbierka Na prahu počuteľnosti (1988), odkrýva v krajine pra-živel, element telesnosti, telesnej orientácie, afektivity, vnímania, zakúšania. Laučíkova krajina svojou „tematickou“ zvrstvenosťou a ruptúrnosťou poskytuje zároveň vodidlá pre rozumejúce „štruktúrne“ čítanie autorových textov; „topológia“ a „poetológia“ sa v sebe vzájomne zrkadlia. Slávne diktum „krajina je stav duše“, resp. jeho sublimované „súčasti“ akoby tu sťažkli a boli dlhodobo vystavené prírodným vplyvom. Nemusí to vždy byť len „zjazvenosť nepretržitým zmyslom“, o ktorej extaticky básnil pred desaťročiami mladý I. Laučík. Prírodnú deskripciu, akčný protokol a krypticko-iluminačnú obraznosť v poézii I. Laučíka zjasňujúco organizuje lyrický „sujet“ výstupu/zostupu alebo nevypočítateľne strháva do seba anonymné „stávanie“ textu-sveta.
    Fedor Matejov, 1998

    Laučíkove metafory sú výsostne telesné, majú podobu fyzis, nemožno ich uchopiť abstrakciou, ale len v ich konkrétnosti. V tom spočíva silná vizuálnosť Laučíkových textov, jeho „metaforické oko“. Pohyb významov sprostredkuje pulzovanie či oscilovanie ich vzťahov a chvenie, ktoré medzi nimi vzniká. Gravitačný zákon tu prestáva platiť: metafora má vlastnú gravitáciu, pneumaticky osciluje, fluidálne pulzuje, fraktálne sa pohybuje pozdĺž a naprieč hraníc. Má chvejivý charakter. Ako pohyb sa vpisuje do textu na prahu, „naprieč pohybu rieky“. Je prienikom troch metaforických pohybov: pneumatického, fluidálneho a fraktálneho. V tomto zmysle je Laučíkov lyrický text zápisom pohybu, má kinetografický charakter.
    Peter Zajac, 2004

    [V] rámci reflektovania vlastnej životnej a súčasne i širšie chápanej civilizačnej situácie sa tu zjavne vyníma aj výsostne ekologický, resp. environmentálny zreteľ, avšak bez akéhokoľvek elegicko-patetického, alebo aj implicitne či nebodaj priamo moralizujúceho vyznenia, naopak, skôr s istou miernou, až „láskavo“ zdržanlivou, no o to pôsobivejšou iróniou. Ekologický problém sa tu nevyskytuje v nejakej programovo vyzdvihovanej pálčivosti – hoci básnika sa, nepochybne, jednoznačne dotýka osud prírodného prostredia, „živej krajiny“, na ktorej mu predsa tak záleží. Práve preto pre básnika tento problém vyvstáva celkom prirodzene, automaticky. Laučíkovi sú vzdialené angažované polohy, akákoľvek priamočiara apelatívnosť či mravná postulatívnosť.
    Všedná a prchavá, „profánne“ plynúca ľudská civilná každodennosť, ono civilné a civilizačné, sa tak nenásilne, nedramaticky a nepateticky konfrontuje s veľkolepo a mýticky archetypálnou „prírodnosťou“, trvácnou zemnosťou geologicky prírodného. Environmentálny postoj sa vzťahuje na prírodné i ľudské okolie, citlivosť voči prírodnému sa tu prekrýva s ohľaduplnosťou v medziľudských vzťahoch. […] Na „básnickej trase“ Osamelého bežca Ivana Laučíka sa stretávame s osobitým, triezvym a výrazovo čírym lyrizmom, poetikou výpovednej „striedmosti“, sústredenosti. Tá sa prejavovala koniec koncov aj v samej Laučíkovej metóde, resp. disciplíne básnenia, v tendencii vyjsť, prezentovať sa, až s dlhodobo a dôkladne vyzretou – textovo, výpovedne, výrazovo vyčírenou, vykryštalizovanou básňou. Laučíkovi preto vonkoncom nehrozila nejaká nežiaduca nadprodukcia: jeho poézia, výsledok „nenáhlivého“ tvorivého tempa – oných povestných „štyroch – piatich básní do roka“ – je ilustráciou, priamym potvrdením notoricky známej gnómy, že „menej je niekedy viac“. Akoby teda Laučík zohľadňoval ekologické a environmentálne zretele ešte i v samej metóde svojej tvorby, resp. v rámci svojho tvorivého postoja.
    Aj vzhľadom na tieto skutočnosti možno považovať lyriku z Laučíkovho neskoršieho, resp. posledného tvorivého obdobia za výnimočne významnú a hodnotnú výpoveď o slovenskej civilizačno-kultúrnej realite na prelome tisícročí.
    Zoltán Rédey, 2005

    Laučíkov lyrický subjekt je výrazne poznačený pocitom ohrozenia, pričom ho prežíva ako permanentný stav. (…) Človek v Laučíkovom autorskom chápaní je krehký zraniteľný tvor, ohrozovaný predovšetkým vlastnou deštrukčnou činnosťou, ktorá akoby bola jeho osudovým prekliatím, z ktorého niet vyslobodenia. Táto situácia je absurdná, je bizarná vo svojej podstate, preto sú do značnej miery bizarné aj básnikov jazyk, štýl, obraznosť.
    Igor Hochel, 2007

    I v a n  L a u č í k nepriamo nabáda nedať sa uspať pohodlím. Do jeho horizontu sa dostáva cesta za starými kultúrami Mayov i popevky najnovších hitov. Nezobrazuje všedný priestor domova, nechce preceňovať každodennosť. Úžas podľa neho môžu vyvolávať práve miesta, ktoré sú doménou iných tvorov planéty, či už veľrýb (debut Pohyblivý v pohyblivom, 1968), alebo nepatrných stôp života rastlín (druhá zbierka Sme príbuzní na začiatku, 1970). Vystúpením z úzkych priestorov bežnej ľudskej skúsenosti naznačuje, že preňho má hodnotu príroda v jej majestátnom bytí, nie útulnosť príbytkov. Presadzuje priestory, ktoré sú človeku ťažko dostupné, ba až nedostupné, no on si aj tak chce všetko privlastňovať.
    Andrea Bokníková, 2012



    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Som človek, potom Ivan Laučík, áno, i Slovák ponechaný vetru, tomu „božiemu súdu“, ktorý som prestál na vrcholoch
    Som človek, potom Ivan Laučík, áno, i Slovák ponechaný vetru, tomu „božiemu súdu“, ktorý som prestál na vrcholoch Západných Tatier pri pozorovaní Perzeíd.

    Práve ten vietor, ktorý sviece zhášal, roznecoval moju pahrebu, nepoužiteľnú na okiadzanie, ale dobrú ako dymový signál pre osamelých bežcov. Perzeidy mi však signalizovali iba okraj, za ktorým sa začína svet, čo treba nanovo pomenovať. Tomuto pokusu som venoval svoj paralelný život, popri živote učiteľa dejepisu v malých mestečkách, ale v blízkosti veľkých jaskynných systémov. Mám pocit, že som prebýval na miestach, kde sa skutočne čosi deje a radosť z tohto diania presvitla i do mojich textov.

    Naozaj je radosť príznakom slobody, alebo je to naopak? Či nie sme len rozpletačmi sietí, určenými na znehybnenie, separovanie a výlov bytostí neobdarených ohybnými prstami? Tak či onak, nesprávne, nepozorne umiestnená slabika môže rozpliesť aj nás.
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Hrozivo triezve hlasy mi otvorene hovoria: „Čo ešte strašíš s poéziou na Slovensku? Ešte keby tak básničky o víne...“ Ja
    Hrozivo triezve hlasy mi otvorene hovoria: „Čo ešte strašíš s poéziou na Slovensku? Ešte keby tak básničky o víne...“ Ja ich len žiadam, aby ma brali aspoň tak, ako ostatných nevinných deviantov so slovami: „On je už (raz) taký!“ Písanie poézie v našich končinách poburuje. Básnikovi, na rozdiel od človeka, ktorý stavia dom, nikto nič neodpustí. Stavebníka ospravedlnia, neraz aj zo straníckej schôdze. Veď mu prišli murári! Čaká vodárov, priviezli mu plech...! Ach, keby sa mi podarilo čosi také vytvoriť okolo mojich básní. Inú možnosť, ako sa zachrániť, už nevidím. Neustále sa musím – hoci ironicky – ospravedlňovať za tvorbu. Veď už fakt, že píšete, môže vzbudiť podozrenie, že píšete proti niekomu. Pekne to vyjadril jeden môj žiak na exkurzii: „Kto nepije s nami, pije proti nám!“ Až kdesi po tomto všetkom začínajú moje „súkromné“ problémy: Požiť si ešte, udržať sa pri vedomí, čakať na teplejšiu noc v novembri, vydržať učiť na nasledujúci deň, mať síl na ďalšiu noc. A to ešte nehovorím o voľnom verši, o problémoch s adresátmi. Na fľašovú poštu sa adresa nepíše a nezverujú sa jej ani pochybnosti, či som naozaj nejako (nebodaj osudovo) predurčený na tento druh radosti.
    (z rozhovoru s Eugenom Gindlom v Literárnom týždenníku 1989/38, cit. podľa Laučík Ivan: Trblet v oku)

     

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    1988 Cena vyd. Slovenský spisovateľ 1998 Cena Obce spisovateľov 1999 odmietol Cenu Spolku slovenských spisovateľov  
    1988 Cena vyd. Slovenský spisovateľ
    1998 Cena Obce spisovateľov
    1999 odmietol Cenu Spolku slovenských spisovateľov

     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Výlet k lavíne ( Mladá tvorba 1965/5)   Biely paplón náklad slnečných kostí

    Výlet k lavíne (Mladá tvorba 1965/5)


     

    Biely paplón náklad slnečných kostí

    presýpaných vzduchom

    K tým výškam Nanga Parbatu

    ak to stačí k nespavosti

    k spoteniu pri malej nočnej hudbe

    ľadovca


     

    Chytá sa za spánky a myslí

    Láska sa pasie na tých istých stráňach

    až niekde dole spievajú jahňatá

    Nakoniec tam sám Herman Bühl

    obklopený dávno zasypanými tábormi

    (nohy stuhli v suchom vzduchu bezveternom

    visia ako ostrohy snežných kohútikov)

    Po roky oddychujúci na Nanga Parbate

    Welzembach Nima Nurbu Pasanga

    Pri hlavách im žihľava nerastie


     

    Noc sa rozjasnila vychádzajúcim štítom

    R a k i e t

    vlčí mráz kvitne na celtách

    Nakláňanie nad brucho sveta

    Plachtenie nad rozbitým letiskom

    Letiaci náklad kostí k prevlhnutému letu

    Stopujúci trpké lupene dôb na cestách

    tak obrúsených Zhrbení za volantmi

    s vločkami na ramenách nervov

    Krajiny zbité vpádmi za zvonenia Kapituly

    Záveterná strana detí v mliečnych jamách

    bazénov

    V absolútnej arktickej detskej samote

    spievajú

    ako keď zatváraš oči a začne padať sneh

    Svet sa začne zatvárať Hviezdy vyprsknú


     

    II.

    Tak v podnebí

    v tom kvitnúcom daždi prebývaš za nízkeho preletu tvárí

    Vo vzdialenosti stovky kilometrov od zažnutých

    miest

    so svojimi dráhami strojárstvom dlhými

    hrdelnými spormi

    roztiahnutými v čase

    Zenonom Eleatským

    sliniacim do chladnúcich slnc uší

    žľazy chŕlia ale on visí na vyžratom uchu

    sveta

    v šarlátovom liste. Kde toľko klebiet

    vypichuje oči

    podozrivým synom

    Kde sa plnia hlavnice Towerských detí

    Nie rozkradnuté papiere

    Zničené muselo byť všetko

    A tak svorka chlapov vykrádajúcich domy

    našla nepoužiteľné do tohto ich sveta

    mutujúceho na aortách pravdy

    Do snehu vychŕliť vetvičku krvi

    Na jar vrátiť spätné mince očí

    Pre nich je to výlet za mesto k topiacej sa lavíne

    K jej páperovému bruchu naplnenému troskami

    chát

    a potomstvom líščej čeľade

    ako i známymi postavami horských sprievodcov

    lyžiarmi vracajúcimi výzbroj do skladov


     

    Tu sa poznávaš vertikálna tvár nespasená

    ničím

    Kto presýpa náklady slnečných kostí? Vzduch!

    Ten to presype Ale povoľuje to všetko čomu

    treba dať zmysel

    Nikto nič Nenesiete i pehavé nešťastia

    keď deti zbijú za niekoho kto do torty vtlačil

    prsty

    a nenašlo sa vo vás slovo

    akoby to bola mŕtva vec čo rastie vo vnútri


     

    K čomu K čomu drevené hlavy prikladajú

    čo rastie vo vnútri

    Jemne pradie zlo Trpké miesta sveta dovnútra

    mlčia

    Jazyk to nepomenuje

    Hladkajú chromové ústie Vážení hostia srdce

    ale nie

    dodatočne prestrelené Zlo rozumieť Toto

    srdce potom tieto údy

    jamy tam dole sú večné provizóriá

    Čo vás sem láka Chodíte na miesta bitiek

    P o m n í k y p r i m a l é a l e b o

    p r i v e ľ k é

    a k o  p r a c u j ú c e h l b i n n é k o t v y

    n a  s u c h o m d n e l e t a

    Deň vás už vidí v nocľahárni vlastného mesta

    môžete sa len vzoprieť a tĺcť

    s k o b u

    z a s k o b o u.


     

    Báseň (Mladá tvorba 1966/4)


     

    Krásny večer ako všetky tie čo mal život pripravené pre Zeldu Fitzgeraldovú

    (Líha sa na vrecia z cementu) V tej chvíli sme vyzerali ako maďarský orchester

    pochovaný na jednom cintoríne preto aby si mohol zahrať na nebesiach


     

    Monotónnosť vráža nôž do ucha ktoré počuje nezmiluje sa nad vaším uchom

    prvotné trýznenie pochádzajúce z jazyka


     

    Hrad sa ovíja papradím a zatuchnutými handrami (líha si na vrecia z cementu)

    Psi sú dnes tam kde stáli živé ploty Ale kde stáli? Kde stáli?

    Je to len hrad v ktorom sa usadili čierne sliepky

    Divoko lietajú z kúta do kúta


     

    Tento nárek krúžil nado mnou šesť mesiacov

    Nárek nad krásou druhý raz pochovávanou Hlad a smäd prikráda sa tak ako inde

    bázeň a besnota

    Vanutie z obrovského suda Vermeera van Delfta vracia nás na sloní tanec


     

    Ach ach ach slepá je hrádza proti bezdomoviu

    nahádzané sú na nej telá rovnako ako motory

    Zvyšky skorého snehu rovnako ako rozoklané skaly


     

    Vysoké hlasy sprevádzajú dupotanie Slnka

    Čakan otĺka mená z pomníkov


     

    Starcov orabovali o sudy kyslej kapusty

    ale keď sa chceli dostať k náhrdelníkom museli odťať hlavy

     

    KDE JE TO ČO NÁS ZAUJÍMA?


     

    Na najsmutnejších miestach básní sa začína škrípanie

    päť dní sa vláčim železnicami“

    vtedy aj W. C. Williams odťahuje ruky od vyhne

    a hovorí o hudbe

    Ale fakty vyrovnávajú slovo

    a tak ako osamotenie

    otvárajú ústa Williamsovi

    TO SMUTNÉ FAKTY VYTVÁRAJÚ TÚ IRÓNIU K SAMEJ IRÓNII


     

    Keď zostávame sami dvaja v cudzom meste

    nemáme kde spať

    ozve sa z hluchých megafónov suché mačacie prskanie

    akoby si niekto holil vnútornosti

    Vtedy mi hovorí M. Ozvi sa. Povedz im to

    Stúp bosými nohami na slinu blázna!


     

    To láska o nás nestojí?


     

    Neotvoria sa ti už ruky ak si skĺzol chrupom po železnom jablku kráľa

    Ploché nohy toho kto tu kráča ťapkajú po zemi ťap ťap

    Presný popis mátoživej chôdze

    V PRVEJ DESATINE SEKUNDY odletujú chrómované ozdoby plech sa krčí

    Ruky sa vzpierajú. Čepeľ ešte len obrazne pretína hruď

    Motor sa vytrháva z rámu predné nápravy sa ohýbajú


     

    V TRETEJ DESATINE je predok vozidla zničený

    Ťap ťap ťap chôdza zapletená do pavučín

    Nohy našli oporu a sa lámu Sklo kropí telo Čepeľ doľahla na hruď

    V PIATEJ DESATINE SEKUNDY Je vodič mŕtvy

    Začína sa krútiť a ohýbať pevný rám vozidla

    Ťapťap tanec sa končí v strnulosti

    Vozidlo je zničené TICHO & POKOJ


     

    ... akoby útočili na nekonečno a pritom ranu utŕžili len tie zavýjajúce trosky


     

    Povedz im to povedz im to Ivan

    MONOTÓNNOSŤ VRÁŽA NôŽ DO UCHA KTORÉ POČUJE SLONÍ TANEC


     

    Janka Rozenfeldová nežila už roku 1906

    ale keď som chcel na ňu myslieť zdalo sa mi že sa vlečie široký náklaďák

    a ja nemám kde uhnúť


     

    To oni na nás pozerajú (nie my ach nie my) svojimi pozdnými očami


     

    Koniec koniec Márne pozerám na M.

    Otvorilo sa storočie ako kaz hroziaci slepotou

    (Mávanie krajinám mávanie)


     

    Lov veľrýb

    (z b. zb. Pohyblivý v pohyblivom, cit. podľa Básne)


     

    Lov veľrýb

    Surové svetlo v opise Majestátnych

    Zničený vnútorný zrak veľrýb

     

    Boj muža proti mužovi

    Nad nimi vejú zimné trávy

    Jemná pleseň na lícach

     

    Hodinový spánok v člne

     

    Majestátni

     

    Krutá odpoveď

     

    Biskupova loď narazila na spiacu veľrybu

    Zrazu svetlo: violino I violino II viola corno

     

    Lahodne pokračujeme

    cez neskoré správy

    Vorvaň rozomletý v mlynoch ecce

    Vorvaň rozpílený motorovými pílami ecce

     

    Kde sa sype múka cez tichý balet veľrýb cez noviny

    ľadovce ovievané vlasmi veľrýb

    ó počatie veľrýb ó zimný spánok v zničených moriach

    ako vzducholoď Itália česaná ostrými hrebeňmi

    Pokračujem navždy

    v opise Majestátnych:

     

    Zákroky Vlády nad veľrybou!

    Veľryba rozvážaná do každého domu!

    Matný lesk hnedého linolea!

     

    Manévre v zasneženej Itálii:

    Veľrybárska flotila pred svojím zánikom

    pretkaná lanami z vlastných kanónov

     

    ó veľryba: ľadový topoľ v diaľke obchádzaný víchrami

    Lahodná „sonáta da carnera“

     

    Harpúna z pera železničného vozňa brúsená celú zimu

     

    Najväčšia zdochlina obložená voňavkami

     

    Malí maškrtníci

     

    Zatlačenie veľrýb k naftovej základni

     

    Ústa plné špendlíkov

     

    Je to práve rok, čo sme sa nevideli (vo večnosti)

     

    Hovoriť: modré veľryby opustili prístav

    Hovoriť: nafta v mori je znamením

    Hovoriť: kvádre mäsa ponechané supom

    Hovoriť: víťazné armády vpochodovali do mora

     

    Z opisu Majestátnych Gilliesových zemí preniká surové

    svetlo žiaroviek

    Vo vnútornom zraku kvitne soľ

    Zúrodníme tieto tiché plásty mäsa

    Tvrdé podošvy Salome

     

    Nikde na svete neprechádza vlak tak ďaleko od príbytkov

    ako v tejto básni

     

    * * *

    (z b. zb. Sme príbuzní na začiatku, cit podľa Básne)

     

    V neudržateľne krásnom februári

    (v tých sekundách života)

    na výslní

    svetlo

    pokrýva vetrosnúbne rastliny

     

    Kruhy horúcich vôní (v hrdlách)

    vírové infekcie klesajú vo víroch

    a vlnivé horúčky

    na ústa mihotavej sasanky

     

    Vzďaľujem sa v rýchliku zo žraločej kože

    neudržateľne krásnom

    neudržateľne krásna

    diamantovočierna pšenica

    hojdaná plástmi oceánu

    (môžem už začať mlčať?)

     

    (detail sekundy)

    čistý čistý pozorovateľ

    ohňa rozliezajúceho sa po záhrade

    (sotva postrehnuteľné)

    zelenkavé vzducholode

    sa plavia na dlhých zadúšajúcich jazykoch

    dovnútra jaskýň

     

    Naša nepretržitá svadba postupuje februárom

    ovíja ďalší gumový balvan

     

    zmývajú nás ostré špongie (hlasové)

    jazykovej rodiny

    také chvejivé a triezve je to prisudzovanie

    a netušené prúdia šelesty netušené

    sú ríše šelestenia

    (tváre tŕňov)

    prelínavé tulenie dcéry

    nezastavia tento nápor

     

    nestarať sa v milovaní

    - á gauche

    - á droite

    chvejivá a negatívne triezva

    horúčkovitosť

    zachvacuje od päty náš štvrtý rok

     

    Zvíjam sa a rozvíjam na zúrivom navijaku

    SOM jasný & bledý navijak

    v zlatom peli prchavých nápevov mi svietia prízvučné oblaky

     

    (a každú chvíľu...) neutíchajúce presuvy vzduchu

    zvieratá plaziace sa do potrubí

    nehmotná podstata novín šuští vo februári

     

    (v rýchlosti jazykov)

    sú lety už neexistujúcich lietadiel

    obrovské prázdne paraboly švihajúce vo výškach

     

    Riasy nekonečné riasy padajú na nohy bežca

     

    Horkosť vetra zaplavuje

    (z b. zb. Na prahu počuteľnosti, cit. podľa Básne)

     

    Ísť,

    pokojne

    vniknúť clo oka.

     

    Čím čítať? Očami?

    Vysoko v kupolách pŕchnu fresky,

    farebný prach padá do očí.

     

    Ostré miesto vo vzduchu, kde zastal rečník:

    ako keď do tichej nákladnej stanice

    dorazí horiaca cisterna

    a roztaví koľaje,

    osvetlí zadaždené polia,

    zoškvarí zem a vysmädnutá

    v tom pekle zostáva,

    ani sa nepohne.

     

    Možno vy, pokrytí jasom,

    položíte otázky (plochy chladu)

    do vyhní.

    Z dažďa ste videli prichádzať vlnu priezračnosti.

    A na výbežku zlata do lesov

    iba zimomriavky,

    hlásky.

     

    Jahoda

    (z b. zb. Vzdušnou čiarou, cit. podľa Básne)

     

    Aký to má zmysel: v decembri liať betón,

    čo nás neprežije?“ - povedal majster

    Sloboda

    v ľadových poliach.

     

    Ach, v decembri treba urobiť všetko,

    aby sme už zjari stáli na betóne!“ - odporoval mu

    preziabnutý majster Hora.

     

    Nemal som ani devätnásť rokov, zriedka

    som zdvihol oči nad polia. Vietor som vnímal

    cez kosti chlapov, čo sa nemali kde skryť.

     

    Lenže na jar sa betóny rozsypali

    a ten, čo nemal pravdu, znenávidel toho,

    čo pravdu mal.

     

    Nieto už čo dodať k tejto schéme spolužitia

    dvoch majstrov.

    Hádam iba to, že po štvrťstoročí som tam nenašiel

    žiadnu stavbu: opäť iba polia.

     

    A ako všade,

    kde sa do pôdy dostane hodne vápnika,

    úroda jahôd bola bohatá.

     

    Zjedol som jednu

    na ich pamiatku.

     

    Za ohybom zimy

    (z b. zb. Havránok, cit. pod)

     

    Rehole rastlín ma prijali.

    Rieky. (Vďaka za rieky!)

    Snehy mi žiaria do okien celý apríl,

    prehlušujú tvary.

     

    A celý biely

    vidím sa už v jase ľahkých jarných vetroňov

    (bez správ!).

    Žiť v prudkom sklone skiel, lenže

    kde?

    Akoby v táboroch pod ľadom niekto zostal.

    V penivých priepastiach

    a všetko, čo sa dá povedať,

    sú len dodatočné neprievidné histórie:

    zriasenie spodného hodvábu:

    široká jazva po ľadovom meči v očiach.

     

    Zvislá stena, ústa naplnené hlinou

    vnútri lavíny.

    A voda hukoce v dutinách.

    Ty, hlinený stroj, čo chce zmiznúť,

    aby už bol konečne ničím.

    Zobraziť všetko