Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Prekladá z jazykov

    Francúzsky jazyk
    Anglický jazyk
  • Životopis autora

    Narodil sa 2. novembra 1928 v Turzovke. V rokoch 1939 – 1948 študoval na gymnáziu v Skalici. Po maturite pôsobil až do roku 1959 v literárnej

    Narodil sa 2. novembra 1928 v Turzovke. V rokoch 1939 – 1948 študoval na gymnáziu v Skalici. Po maturite pôsobil až do roku 1959 v literárnej redakcii Československého rozhlasu v Bratislave, potom bol redaktorom časopisu Mladá tvorba. Od roku 1961 pracoval v denníku Práca, pričom v rokoch 1967 – 1970 bol vedúcim kultúrnej rubriky a zástupcom šéfredaktora, avšak s výnimkou roku 1966, keď pôsobil ako tajomník Zväzu československých spisovateľov v Prahe. V období normalizácie patril k proskribovaným spisovateľom, prišiel o pôvodné povolanie a istý čas bol bez zamestnania. V rokoch 1971 – 1974 pracoval v knižnom veľkoobchode. Potom sa zamestnal vo vydavateľstve Tatran, kde vykonával funkciu propagačného referenta (1974 – 1980). Od roku 1980 až do odchodu do dôchodku v roku 1989 bol korektorom v Západoslovenských tlačiarňach, neskôr krátky čas pôsobil na čiastočný pracovný úväzok v redakcii literárneho periodika Romboid. Zomrel 18. apríla 2007 v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Esej

    • Áno a nie futurizmu (2001)
  • Charakteristika tvorby

    Ivan Mojík knižne debutoval poémou Pieseň o Mirkovi Nešporovi , ktorá sa niesla v duchu dobovej predstavy o spoločenskej angažovanosti tvorcu, ale pre

    Ivan Mojík knižne debutoval poémou Pieseň o Mirkovi Nešporovi, ktorá sa niesla v duchu dobovej predstavy o spoločenskej angažovanosti tvorcu, ale pre jeho básnický vývin bola dôležitejšia zbierka Hlboko v srdci. V nej sa už zameral na intímnu lyriku. Nasledujúca zbierka Dnešný vzduch, v ktorej sa deklaratívne hlásil k poetike civilnej obraznosti, nevzdávajúc sa pritom ani politických tém, bola zošrotovaná a po cenzúrnych zásahoch znova vydaná o rok neskôr. V tomto období hlásal antitradicionalistické vnímanie poézie aj ako kritik, no o to ťažšie presadzoval vlastnú tvorbu. Nové básnické zbierky mu vyšli až na konci 60. rokov. V knižkách Blahoželanie ohňu Rekonštrukcia vzdychu prehodnocuje svoju mladosť, postoje k sebe i k ľuďom, pričom vyslovuje obavu z dehumanizácie sveta. V oboch využil postupy poetizmu a surrealizmu. V zbierke Rozbíjanie sarkofágu už v plnej miere uplatňuje surrealistickú imaginatívnosť, ktorá sa stáva dominantným znakom aj jeho nasledujúcej tvorby. Jeho tvorivý rozlet však dočasne obmedzila skutočnosť, že v 70. rokoch patril k politicky nežiaducim autorom. Jeho ďalšia básnická zbierka – Zrozumiteľný človek – preto vyšla až po vyše desaťročnej prestávke. Vyznačuje sa tematickou, motivickou a metaforickou pestrosťou, pričom tvorca sa usiluje o komplexný obraz súčasníka a dôraz kladie na intelektuálny rozmer jeho bytia. Osvetľuje ho v súradniciach prírodných, intímnych medziľudských i spoločenských väzieb. Obraznosť je tu najčastejšie spätá so substanciou mesta, veľkomesto vstupuje do básní v podobe rytmu rockovej hudby, plagátov, hluku, reklám, vývesných štítov, ale aj v podobe nežných gotických línií, tichých uličiek a čarovných zákutí parkov. Časť básní je napísaná voľným veršom, časť rýmovaným, avšak autor neraz využíva akýsi „rýmový automatizmus“ (banálne rýmy) ako prostriedok parodizácie. Tematickou a výrazovou nasýtenosťou až presýtenosťou sa vyznačujú aj zbierky Sklené detiPopoludnie v štvrtom rozmere. Básnik v nich – presne v intenciách surrealizmu – bezvýhradne dôveruje estetickej účinnosti ničím nehatenej obrazotvornosti. Pri pozornom čítaní však možno zistiť, že v zdanlivo celkom voľnom toku metafor sa ukrývajú aj naliehavé existenciálne otázky, konkrétne pocity a obavy. Verše napriek istej bizarnosti a absurdite vyjadrujú komplikovanú, hektickú situáciu súčasníka. Najmä v druhej z uvedených zbierok však môže metóda voľného radenia asociácia miestami pôsobiť stereotypne a samoúčelne. Zbierka Tekuté oči predstavuje priam surrealistické šantenie so slovom, básnik sa pohráva s jeho sémantikou, zvukovou podobou, ale aj grafickými možnosťami, ktoré mu poskytujú rôzne typy písma. Neraz ide takpovediac nad rámec (alebo „pod rámec“) slova – využíva rôzne hláskové zoskupenia, vizuálny efekt jednotlivého písmena, číslice, rôzne grafické značky, chemické vzorce, útržok z cestovného poriadku a pod. Niektoré texty sú viac prejavom výtvarným ako slovesným. V knižke je azda viac hry ako skutočnej poézie. Princíp hravosti dominuje nad princípom závažnej lyrickej výpovede. Typicky surrealistickou básnickou zbierkou je aj Obrana jazvy. Dajú sa na nej sa demonštrovať všetky charakteristické postupy tejto stále produktívnej básnickej metódy. Popri veršoch sa tu objavujú aj akési záznamy predstáv, snov a vízií, ktoré možno žánrovo označiť ako básne v próze. V tematicky a motivicky opäť rôznorodej zbierke Divé stromy neplačú básnik síce tiež využíva postupy surrealistickej poetiky, verše sa vyznačujú značnou hravosťou, ale väčší dôraz je položený na významovú priezračnosť jednotlivých lyrických textov. Ide o básne, ktoré napísal v 70. a 80. rokoch minulého storočia, ale v čase vzniku ich nemohol publikovať. Ďalším Mojíkovým „obnoveným experimentom“ je knižka Kričať s podtitulom 23 neofuturistických básní. Vo väčšine prípadov ide o grafické básne, v ktorých prevláda vizuálna stránka textu nad obsahovou či ideovou. V nadväzovaní na tzv. avantgardné básnické smery prvej polovice 20. storočia autor pokračoval aj v zbierkach Zlodej pŕs, Hra v kocky, Slepec a labuť. Poslednú z uvedených možno vnímať nielen ako jeden z vrcholov autorovej rozsiahlej básnickej tvorby, ale aj ako jeden z vrcholov slovenského surrealizmu všeobecne. Väčšina básní má charakter typického rozvíjania obrazotvornosti, rozvrstvovania motívov, vsugerúvania vizuálnych predstáv, sú teda surrealistické takpovediac „telom i dušou“. Dôležité je, že básnik cez nápadité, miestami bizarné obrazy vyjadruje pocity i city lyrického subjektu, dramatizmus života intelektuálne založeného človeka.

    Básnik sa venuje aj výtvarnej činnosti, tvorbe koláží. Ilustroval nimi niektoré svoje knihy. Súborne časť koláží vydal v publikácii Zatváram oči preto, aby som lepšie videl, ktorá dopĺňa jeho umelecký profil.

    Ivan Mojík predstavuje v kontexte súčasnej slovenskej poézie nekonvenčného tvorcu, ktorý sa neúnavne – a úspešne – usiluje dokázať, že odkaz avantgardy prvej polovice 20. storočia je stále živý a produktívny.

    Igor Hochel

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Jednotlivé básnické texty boli preložené do nemčiny, francúzštiny, poľštiny, ruštiny a srbčiny, vyšli v časopisoch

    Jednotlivé básnické texty boli preložené do nemčiny, francúzštiny, poľštiny, ruštiny a srbčiny, vyšli v časopisoch a zborníkoch.

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Autor prekladá z viacerých jazykov, pričom sa venuje rôznym literárnym druhom a žánrom. Jeho prekladová tvorba je rozsiahla, obsahuje takmer

    Autor prekladá z viacerých jazykov, pričom sa venuje rôznym literárnym druhom a žánrom. Jeho prekladová tvorba je rozsiahla, obsahuje takmer tridsať knižných titulov. Uvádzame najvýznamnejšie z nich:

    Z. Herbert: Hermes, pes a hviezda (1966), J. Harasymowicz: Veža melanchólie (1967), J. Updike: Z dreva tesaný vták (1968), F. Villon: Kodicil (1970), S. Grochowiak: Vyzliekanie k spánku (1970), P. B. Shelley: Mám v duši more (1970), W. Shakespeare: Kráľ Ján (1975) a Večer trojkráľový (1978), I. Vojnović: Smrť matky Jugovićovcov (1976), A. Musset: Noci (1977), Lope de Vega: Nepekná krásavica (1978), Calderon de la Barca: Život je sen (1979), skrátená verzia fínskeho eposu Kalevala (1986), E. Verhaeren: Vysoké plamene (1987), malá antológia avantgardnej lyriky Oneskorené vinobranie (2005)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    VLNKA, Jaroslav: K chápaniu smrti v nadrealistickej poézii. In: Slovenské pohľady , roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 82 – 89. ŽÁRY, Štefan:

    VLNKA, Jaroslav: K chápaniu smrti v nadrealistickej poézii. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 82 – 89.

    ŽÁRY, Štefan: Kratochvílenie (Ivanovi Mojíkovi). In: Fragment, roč. XXVII, 2013, č.3, s. 124 – 126.

    FARKAŠ-ŽIŠKA, Peter: Žena v tvare konvalinky. Ivan Mojík: Žena v tvare konvalinky. (Recenzia). In: RAK, roč. XIII, 2008, č. 4, s. 49 – 50.

    HAUGOVÁ, Milan: Rozumiem aj tomu čomu nerozumiem (alebo: prechádzať sa v mramore). Ivan Mojík: Menuet s neviditeľným starcom. (Recenzie). In: Romboid, roč. XLII, 2007, č. 5, s. 72 – 73.

    BRÜCK, Miroslav: Za Ivanom Mojíkom (2. 11. 1928 – 18. 4. 2007). In: Romboid, roč. XLII, 2007, č. 5, s. 4 – 5.

    MIKULA, V. a kolektív: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

    MOJÍK, Ivan – LAUČÍK, Ivan; PONICKÁ, Hana – LAUČÍK, Ivan: Korešpondencia (2000, 2003). In: RAK, roč. X., 2005, č. 10, s. 54 – 55.

    PETRÍK, Vladimír.: Neviditeľný plameň. In: Romboid, roč. XXXIX, 2004, č. 2, s. 44.

    PASTIER, Oleg – MOJÍK, Ivan: Aj nemý môže spievať. (Rozhovor). In: Romboid, roč. XXXIX, 2004, č. 2, s. 33 – 37.

    LAUČÍK, Ivan: O Mojíkových kolážach. (Voľným okom). In: Romboid, roč. XXXIX, 2004, č. 2, s. 30 – 32.

    BRÜCK, Miroslav: Vidiaci slepec (Ivan Mojík: Slepec a labuť). In: Knižná revue, roč. XIII, 25. 6. 2003, č. 13, s. 5.

    HOCHEL, I.: Portrét RAK-a. In: RAK, 7, 2002, č. 10.

    HUPKA, G.: List namiesto recenzie. In: Literárny týždenník, 15, 2002, č. 21.

    ZBRUŽ, K.: O polnoci skamenieť. In: Dotyky, 14, 2002, č. 3 – 4.

    TUCHYNSKÝ, Jozef: Nezničiteľná energia mysle (Ivan Mojík: Zlodej pŕs). In: Knižná revue, roč. XI., 31. 10. 2001, č. 22, s. 5.

    BRÜCK, Miroslav: Futurizmus včera a dnes (Ivan Mojík: Áno a nie futurizmu). In: Knižná revue, roč. XI., 19. 9. 2001, č. 19, s. 5.

    HOCHEl, Igor: Krátky, ale syntetický náčrt. Ivan Mojík: Áno a nie futurizmu. (Recenzia). In: RAK, roč. VI, 2001, č. 5 – 6, 95 – 96.

    Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.

    HOCHEL, Igor: Šijací storj, dážnik aj operačný stôl. Ivan Mojík: Obrany jazvy. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 7, s. 84 – 85.

    MATEJOV, Radoslav: Nadrealizmus trochu inak. Ivan Mojík: Obrana jazvy. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 9, s. 104 – 105.

    NIŽNÁNSKY, J.: O láskach i neláskach života a tvorby. In: Knižná revue, 9, 1999, č. 24.

    MIŠÁK, P.: Ivan Mojík. In: Slovenské národné noviny, 9 (13), 1998, č. 48.

    NIŽNÁNSKY, J.: Dúšky z prameňa imaginácie. In: Pravda, 7, 29. 5. 1997.

    REISEL, M.: Ivan Mojík. In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 16.

    HOCHEL, I.: Poézia takmer bez hraníc. In: Národná obroda, 13. 12. 1991.

    ŠMATLÁK, S.: Pozvanie do básne. Bratislava 1971.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Mojíka spája so súčasnou poéziou aj vnímavý vzťah k obyčajnému životu, no neholduje nijakej sídliskovej atmosfére,

    Mojíka spája so súčasnou poéziou aj vnímavý vzťah k obyčajnému životu, no neholduje nijakej sídliskovej atmosfére, ktorá už dnes patrí k štandardizovanej téme našej literatúry. U Mojíka ide vždy o ľudí, nielen o priestor. O subjekt, nielen o realitu. Aj tú chce predstaviť výrazným poetickým spôsobom. Básnik venuje pozornosť aj zachyteniu svojej situácie. Zvolil si prísnu sebareflexiu, nie sebazničujúcu, ale úsmevnú.

    Karol Rosenbaum

    Surrealistická poézia Ivana Mojíka nie je poéziou, čo by si dávala za cieľ v prvom rade nastoľovať, klásť závažné otázky o podstatách ľudského bytia, o večnom hľadaní slobody, ktorá je predovšetkým zodpovednosťou, o násilí a manipulácii (hoci v jednotlivých obrazoch je niekedy až apelatívna naliehavosť v tomto zmysle prítomná) a nútila by čitateľa nad uvedenými otázkami sa zamýšľať. Neznamená to však, že sa zrieka toho, čo by sa dalo označiť ako odkaz či – ešte vznešenejšie – posolstvo. Jej hlavným posolstvom je predovšetkým viera v nespútanosť ľudskej predstavivosti, ktorá môže byť svojím spôsobom tou pravou slobodou. Svojou hravosťou, radosťou z možnosti sebavyjadrenia slovami, presvedčením, že nemožné je i možné (aby som parafrázoval názov autorovej básne Možné je i nemožné), vyvoláva optimistické naladenie čitateľa, a to aj vtedy, keď verše stvárňujú nie práve pozitívne javy, resp. pomenúvajú ohyzdné veci.

    Igor Hochel

    Básnická zbierka Žena v tvare konvalinky nevybočuje z radu predchádzajúcich Mojíkových básnických kníh, ale sú v nej nové a neobyčajne pôsobivé tóny. Súvisia s autorovou novou – bolestnou – skúsenosťou, s chorobou a smrťou blízkeho človeka. (...) Pokladám túto Mojíkovu zbierku za jednu z jeho najlepších a myslím si, že má aj vývinovú hodnotu v kontexte súčasnej slovenskej básnickej tvorby.

    Vladimír Petrík

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Autoportrét (zo zbierky Dnešný vzduch ) Ja som ten hrubý, ten necitlivý básnik, ktorý má gamby napuchnuté do

    Autoportrét (zo zbierky Dnešný vzduch)

    Ja som ten hrubý, ten necitlivý básnik,

    ktorý má gamby napuchnuté do prasknutia a skľavené, krvavé prsty.

    Mám plné ústa vredov, pijem krv kapilár vlastných,

    prikrývam sa zvyškami tuhej, ešte nevypadanej srsti.

     

    Hrdlo mám zapuchnuté – akoby stiahnuté drsnou železnou páskou:

    keď ním chcem spievať – škrečím jak vták,

                                                 poznajúci len samotu tyrkysových morí –

    ja nie som mláďa peľhané nehou a láskou –

    ja som akýsi skamenený ker – brantavý, chorý.

     

    Čo chceš so mnou ty, básniaci elegán, dieťa šťastia a slnka,

    bezstarostný výrobca rýmov, zručný modelár oslavnej ódy?

    Ja som poloslepá ropucha i plachá tieňohra-srnka,

    ja som mihavý odlesk plynúcej, priezračnej vody.

     

    Cítim, ako sa prehýba zem na cestičke, po ktorej kráčam,

    vidím, ako z mojich stôp – malých lasičích jamiek – šľahajú ohne,

    čujem, ako umĺka sonáta pralesná, stračia

    na miestach, do ktorých prichádzam.

     

    Zniem celý ako santalové drevo, jak štrkáč chytený v kliešťach,

    jak sklený jagavý korál blízko nadmutých a panenských pŕs...

    Skrývam sa so spevom v húštinách trniek a lieštia,

    bo chcem byť voňavý, z neznáma pučiaci trs.

     

    Vyznanie lásky Waltovi Whitmanovi (zo zbierky Dnešný vzduch)

    Walt Whitman, Vy Krakonoš, Vy veľké decko, dupajúce zlostne nohou,

    Vy obrovský prales, v ktorom sa trasie ohanbie,

                                                                  v ktorom svištia indiánske šípy,

    Vy posledný obor, podobný zlostnému Atlasovi, Vy posledný z bohov –

    posielam Vám trocha medu a malý kvet z našej voňavej lipy.

     

    Mám Vás rád, bojím sa Vás, vidím, že ste krutý,

    Vy ste pleskot ondatier na jazere Michigan, Vy ste revúci, šialený džez,

    Vy ste opľutý, bijúci sa, zavrhnutý –

    Vy ste ten milovaný dnes.

     

    Nech žije džez! (zo zbierky Dnešný vzduch)

    Toto je džez: ten chladný, dravý potok,

    ten kŕdeľ vrán, o ktorom sní sa mi,

    syčiace jazero, ktoré má dobrý odtok,

    svetielkujúci prameň, pohadzujúci iskrami jak vlasami.

     

    Líham si doň nahý – vniká do mňa jak meče,

    vedľa utekajúci králi džezu v papierových košeliach,

    zlatý a žltý prúd búrlivej hudby tečie,

    láska ma, kníše, omýva ma do biela.

     

    Prasknuté trúbky – padá z nich sklený prášok –

    maličký vavrín – Harry James má ho na čele –

    dvíhajúca sa, klesajúca sila, v ktorej hľadajú malý hrášok –

    všetko jasá, všetko znie opojne a vesele.

     

    Spievam s vami! Som smradľavý, zaslintaný hráč na trúbku,

    vzpieram sa v synkopách proti veľkovýrobcom poetického fondánu,

    hrám vášnivo, až mi praskajú pľúca – ak spravím niekde hrúbku,

    ľvi poézie diel radosti z nej dostanú.

     

    Spievam s vami! Som zachrípnutý klarinet, plný špiny,

    som zelenkavý stôl v akejsi krčme bez mena,

    som vypáchnuté kyslé víno, som nôž bez viny,

    som Benny Goodman, zúrivých swingov obmena.

     

    Sloboda (zo zbierky Dnešný vzduch)

    Sloboda je tekutina číra – ako éter abo ako lieh,

    sloboda je nekonečný bazén, v ktorom znejú výkriky a smiech.

     

    Ale nie je chlpaté psie ucho, čo zachytí každý tichý vzdych

    a čo hľadá protištátny zmysel v milencových slovách nesmelých.

     

    Ale nie je britské ťažké delo, ktoré mieri dneska na Suez,

    ale nie je Lynč, čo dáva štránok černochovi na spotený väz.

     

    Ja to viem – tak nechaj, nedrž pero! Dovoľ mi, nech spievam si svoj spev –

    sloboda je zlaté zrno sveta – pozbavené kúkoľu a pliev.

     

    Sloboda má vlasy ako mušle, hlas jak štrngot babylonských váz,

    sloboda má nohy ako ruže – sloboda má to najlepšie z nás!

     

    Hra na skrývačku (zo zbierky Rekonštrukcia vzdychu)

    Vojsť do soľničky do nití do hákov na utopencov

    Behať medzi koľajnicami

    Podvečer

    Keď sneží

    Dýchať úžinami

    Obrúbenými jej úsmevmi

     

    A potom púšťať z klietok slávikov

    A hrdličky

    Piť kúzelníckou paličkou

    Prvé čajové ruže

    Usínať ako stromy

    So sladkým zmätkom v haluziach

     

    Zakryť sa vetvičkou prasličky

    Lastúrou

    Zemiakovou vňaťou

    Pozerať umelými kvetinami

    K horiacim slzám

    Čítať stopy v prachu

    A vo hviezdach

     

    Obracať – ako veci vyzlečené zo sŕdc –

    Naivný obličaj k rybám

     

    Hra na naháňačku (zo zbierky Rekonštrukcia vzdychu)

    Utekať najprv bazárom

    Potom bitúnkami

    Potom pri rieke

    Okolo kvitnúcich sadov

     

    Zvečerievať sa nad trávnatými stepiami

    ako turecký paša

    Byť magnetickým poľom

    ktoré oceľovými rukami

    spieva ódy na piliny

    Vystielať ako lev

    plavými kožušinami hviezdy

     

    Utekať iným bazárom

    Horiacimi bitúnkami

    Potom pri rieke

    neďaleko plynojemov

    okolo kvitnúcich sadov

     

    Ozývať sa trúbením splavov

    v malých mestečkách

    Počúvať svoje more

    Ponuro dudlajúce

    ako lev

     

    Imaginárny portrét (zo zbierky Rekonštrukcia vzdychu)

    Tak toto si ty

    s tými veľkými hviezdami na rukách?

    S tou sladkou trávou neba

    rastúcou akoby mimochodom

    zo zadymenej tváre?

    To si ty

    s tým obyvateľom bleskov

    štartujúcim

    z úst básne?

     

    Ako na teba kričí vnútorný oheň

    prechádzajúci sa s červenými lícami

    z bunky do bunky

    Ako ti hrozí päsťou

    vlastné snívanie

    sediace na prahu básne

     

    A ty medzitým hrdzavieš

    na dne tŕnia

    kresliaceho odvahu

    A ty sa medzitým opäť dvíhaš

    k pokoleniu oblakov

    vyrastajúcemu

    z očú nezábudok

     

    Vlaková lúpež (zo zbierky Rozbíjanie sarkofágu)

    Vo vetre sa pomaly ohýbajú železné dvierka

    To chodí s červenými bubnami vlkov osamelé dievča

                                                                           Poézia

    Kým juričky s vlásničkami v zobákoch rozpúšťajú

                                                                           sa na uhlie

    Kým na anglickom trávniku plesnivie zabudnutý

                                                                           opilec

     

    Obnaž si hrdlo aby sme videli hodiny

    ktoré ukazujú svetovú stranu šťastia

    obnaž si hrdlo

    aby sme videli piesok náušníc

    ktorý sa presýpa v náručí

     

    Starý vlk obhrýza nechty zelenkavým holičkám

    Malé prepelice vyjú na odchod zvonom lesa

    Práchnivý hájnik strihá prstene vody

     

    To dýcha konárom zmijí

    To dvíha na ruky deltu jesene rozhorenú vo dvoje

    To si trhá vlasy dymu prilepené na prah

     

    Podkova chlipnosti ide od úst k ústam

    Vlásenkár sa učí naspamäť horiace nozdry

     

    Je to akoby spievali mušelínové závoje tvojich pŕs

    Je to

    akoby sa za záclonou prechádzal učiteľ spevu

     

    A to len voňavka – nostalgia otvára náruč

    To skáče zo stromu prepelica plná slz

    To si v džbere namáča ruky hyena

     

    Poď a pomaly ohmatávaj slané husle rána

    Veď to sa trepoce v rebrách stromov slávik dymu

    Keď obráti hlavu bzučí loď potopená v mede

    Keď skríkne nôž – vidno beľmo

     

    Pilátových úsmevov

     

    Kotolňa (zo zbierky Rozbíjanie sarkofágu)

    Z podzemnej dráhy vychádzajú vojaci

    s labuťami pod pazuchou

    ako nosiči vlasov

    alebo tí

    ktorí vyvolávajú v športovej hale

    duch Napoleona Veľkého

     

    Vreckové hodinky (zo zbierky Rozbíjanie sarkofágu)

    Starec v podobe ďateliny

    prechádza nedbalo bankárovou pracovňou

    Mušie nohy

    opreté o pelerínu divadelného riaditeľa

    volajú

    kosti noci

     

    Trocha vody do vína (zo zbierky Rozbíjanie sarkofágu)

    Sláva malým

    nariekajúcim vlnám

    Sláva črievičkám

    ktoré utekajú pred blatom

    Sláva kostolníkovi

    ktorý reže

    opuchnutú ruku

     

    Vo vinici

    leží opitý Noe pod náhrdelníkmi strapcov

    Čuť bľakot oviec

    prinášajúcich baldachýn

    Čuť spev nákov

    z opustenej vyhne s mäsitými .kovadlinami

    Čuť let muchy-mäsiarky

    prinášajúcej svadobný závoj

     

    Prinášajúcej viečka

    plné ružovej vody

    Prinášajúcej voskové ústa

    Prinášajúcej uťatú ruku

    pripomínajúcu písmeno Q

    Prinášajúcej zmrznuté pleso

    nad ktorým horia

     

    jelše a rukavice

     

    Spomienka (zo zbierky Zrozumiteľný človek)

    Osa na stole

    To je koniec leta

    Klobúk panama

    Ó dobrý deň teta

     

    Vidiek Považie

    Sliepka hrabe v prachu

    Auto z garáže

    Vezie bielu sochu

     

    Klobúk na skrini

    V skrini čierna maska

    Pastier s pahrebou?

    Zbohom letná láska

     

    Nad ránom (zo zbierky Zrozumiteľný človek)

    Vlak zastal v poli na trati hoci tu nikoho nieto

    A vietor hádže modré kantáre

    Na odchádzajúce leto

    Jeseň sa prestala česať svetla je málo

    Už-už priviera čierne mihalnice dažďa

    Čo sa to stalo?

    Šíp divých husí zapichnutý v obzore

    Zas?

    Áno Zase

    Vinohrady sa prebrali zo spánku Potok sa trasie

    Vyhadzuje rybám na oči

    Piesok a mušle

    Zapaľuje v smútiacich dolinách

    Zelené husle

    Úsvit hľadí žltými očami

    Na ľudské sídla

    A slnko ticho otvára

    V tej chvíli

    Krídla

     

    Orient-expres na večernej stanici (zo zbierky Zrozumiteľný človek)

    Expres sa ženie rovinou

    Vdove sa čierny klobúk trasie

    V poštovom vozni s blondínou

    Spí náklad hviezd Spí náklad masiek

     

    Strojvodca hľadí do spální

    Pri Břeclavi sa dievča češe

    Rosa má úsmev rozmarný

    Len hlúpy smútok blúdi v lese

     

    Oblok obracia noviny

    Morava spieva Roviny

    Hvizd otvára sa ako hárem

     

    Sen blúdi vlakom Po chodbách

    Znie príboj vášne Kričí mach

    Mesiac sa smeje spoza paliem

     

    Milenci pri Mirbachovom paláci (zo zbierky Zrozumiteľný človek)

    V alchymistovej dielni V dome-záhrade

    Náručie praská

    Kométa vyberá zákrutu Črieda stromov kričí

    Aj to je láska

     

    Kotva sa zapletie do dejín Prsteň spadne

    Slávik neba nabok

    Pri stolnej lampe bozk Rozvoňaný pomaranč

    Zavzlyknutie diaľok

     

    Ktosi ťuká na dvere Čože Mefisto

    Aj vy ste chorý?

    I rajských vtákov na stromoch poznania

    Občas smútok morí?

     

    Kytica spomienok S horúčkou

    Spieva príboj-vtáča

    Hviezda kričí Láska plače na brehu

    Smrť nás v preši stáča

     

    V nočnej expedícii (zo zbierky Sklené deti)

    Život je plný záhad slávy ale aj tajomstiev

    Len ľahké Múzy

    Dvihli na javisku kabaretu do tónov saxofónov

                                                                nohy

    Keď sa polnoc s tajuplnou tvárou

    Dotkla hviezd

    Vstal si od stola spola pofŕkaného atramentom

    Rotačka s hrmotom vypľúvala zložené hárky novín

    Melancholici s umučenými tvárami

    Vchádzali do klenutých podjazdov nemocníc

     

    Vstal som od papierov

    Nad ktoré som sa nakláňal

    S korektorskou ceruzkou v ruke

    Napiť sa asfaltu Svetiel na križovatkách

    Blikajúcich neónov

    Polnoc s tajuplnou tvárou sa dotkla hviezd

    Nočná tlačiareň sa chvela stonom a zhonom

    Poéziou práce

    Prácou poézie

    No bolo tu aj čosi nedopovedané tajomné

    Ako v zákutí lesa

    Kde si čítal knihy o dostavníkoch

    Ktoré sa hnali v kúdoloch prachu

    Nevadskou púšťou

    Keď sa polnoc s tajuplnou tvárou

    Dotkla hviezd

    V nočnej expedícii manekýni

    Muži a ženy

    Rýchle pohyby Balíky novín

    Boli veselí

    Boli smutní

    Cítil si sa ako dieťa

    Čo sa stratilo večer v lese

    Ako pilot

    Čo začul vynechávajúci motor

    Ako kapitán zaoceánskej lode

    Čo sa potápala

    Keď sa polnoc s tajuplnou tvárou

    Dotkla hviezd

     

    Tma plná krásy zločinu a hnusu

    Balíky novín

    Biele ako oceán

    Padajú na zem

    Pripomína ti to obrovské čajovne

    S gejšami v starých japonských mestách

    Uprostred parkov

    A pagod

     

    Spáči sladko spia,

    Pijani prechádzajú podchodmi

    Stoja pri lampe Trocha sa tackajú

    Ale v expedícii sadá motýľ na čelá a biele plecia

                                                 mladých baličiek

    Ktoré sa túžobne pozerajú rozbitým oblokom

    Kedy sa polnoc s tajuplnou tvárou

    Dotkne hviezd

     

    Autoportrét s lýrou (zo zbierky Sklené deti)

    Noc trasie hviezdami Veselo astry horia

    No modré nozdry oblokov noria sa do pohoria

    Pred prísnou tvárou hviezd a sĺz syčí na obrazovky

    Dym detských snov Dym axióm ktorý má ťažké

                                                                krovky

    Všetko je dobre V poriadku Noc plynie listy plačú

    Len ja by som chcel ešte raz violu detstva začuť

     

    V izbe sa chorý školáčik učí verš Večer praská

    Mesiac spí hore na streche tak ako klamná láska

    Pri stromoch V srdci Dunaja Blyštia sa vlny-šable

    A jeseň Jeseň pribitá za skrvavené žiabre

    Všetko je dobre V poriadku Nečujem zlého slova

    Líham si k nohám slepých vĺn a spievam Spievam

                                                                znova

     

    Nokturno (zo zbierky Sklené deti)

    ... námesačníci robia v spánku

    mnoho takých vecí ktoré by sa

    pri plnom vedomí neodvážili robiť...

    B. Spinoza: Etika (III)

     

    Pritúľ sa ku mne tuhšie

    Poď

    Ty mámivá

    Roky praskajú

    Ale cez srdcia sa i tak prelieva

    Láska

    Nech sa teda zažnú ramená Venuší

    Ale aj Katarín Medicejských

    A nech do strún čierneho preša

    Udrie mocne

    Ich jasavá pieseň

     

    Pritúľ sa ku mne tuhšie

    Poď

    Ty mámivá

    Skaly blednú To ktosi pripravuje náš príchod

    Patrilo by sa padnúť k nohám lístia

    Lebo keď som počul zaspievať oči

    Bol to vždy

    Nezabudnuteľný orchester

     

    Pritúľ sa ku mne tuhšie

    Poď

    Ty mámivá

    Nech po nebi prepláva jeseň

    Ako podpálený propeler

    Na krvavej stope Poézie šmýka sa noc

    Roky praskajú

    Ale cez srdcia sa aj tak prelieva

     

    Láska

     

    Zostúpiť až k plameňu (zo zbierky Popoludnie v štvrtom rozmere)

    Milovať lunu

    Zajatú v srdci paranoika

     

    Dni ubiehajú

     

    Vír je čoraz hlbší

    Už aj zvyšky snov klesajú ku dnu

    Ako ornamentmi pomaľovaná pravica

     

    Ale uprostred spáleniska

    Spieva svoju pieseň kockovaný albatros

    Ktorý utiekol nikým nevidený z mlynice srdca

    Do akvária podvedomia

    Kde spia lastovice z porcelánu

    S hlavou

    Oprenou o parohy nožov

    Takže celkom dobre vidno aj kocku v kvietkovaných šatách

    Ako rozmotáva priadku morušovú poézie

    Obrastajúcu múry času

     

    Čarodejníkov učeň (zo zbierky Popoludnie v štvrtom rozmere)

                                  Pamiatke Rudolfa Fabryho

    V komnate s páperovou stenou

    Svoj prsteň zahodil za Jenou

    Pod oblokom bola kobyla

    Vzkriesil som sa keď ma dobila

    O jej oči oprel orgován

    Jej brucho pripomína vanilku

    Videl som muchu slzy zabitú

    Prosím vás kde je cesta do mesta?

    Voda je Silvestrova nevesta

    Kvetina lásky býva rozmarná

    Tá paša láka kormorány búrky z Komárna

    Kto ešte tovar má?

    Ona len vyzerá tak pokojne

    V koreňoch vŕb klíči a ruky podvojné

    Možno som všetko nepovedal presne

    Ale on vedel o tom čo sa stane

    Sedel tam ako konvalinka v stane

    Každý si nájde svoje miesto

    Andante? Presto!

     

    Keď privieraš viečka (zo zbierky Popoludnie v štvrtom rozmere)

         SI

    Stĺp obnaženosti

    Kamenný oblak na pohlavnom úde

    Slabo sa ligotajúca matka

    Krabov lampáš

    Oku uťatá kobra

    Prorok s mechanickou dutinou

    Miazga kohútieho stehna

    Pažravá pevnosť rojčenia

    Krvácajúca kadidelnica

    Ihla odlesku meča

    Rukavica výkriku

    Klokotajúca halúzka

        

         NIE SI

    Valné zhromaždenie OSN

    Bradavka korytnačky

    Bačova žena

    Lesbička v motostreleckých kasárňach

    Pozauna bodkovanej veľryby

    Umelý gitarista

    S mramorovou parochňou

    Plesnivý zub

    Horár poľujúci na kyvadlové hodiny

    Drvič kamenia s éterickými stehnami

     

    Ryba-modrofúz (zo zbierky Tekuté oči)

    prečo prší?

                lebo z komína sa dymí

    prečo nahým ženám odpadávajú hlavy?

                lebo ich majú štvorcové

    prečo vrany plačú?

                lebo slová štípu

    prečo v horiacom dome spí černoch?

                lebo klen je listnatý ako e. a. poe

    prečo mám rád mučenie?

                lebo tvoje chodidlá drnčia

    prečo rybárova sieť krváca?

                lebo sýkorka+slepec tvoria súsošie j. v. stalina

    prečo v márnici svieti petrolejová lampa?

                lebo dáždnik leží pod korunami dubov

    prečo mlčíš?

                lebo lístie padá

    prečo ryba zuní?

                lebo v čele jašterice spí pápež

     

    Keby prišiel neverte (zo zbierky Obrana jazvy)

    Vidím Maldorora

    Kráča popri cintoríne

    So zubmi periny

    S hruďou tamburíny

    S točitým schodiskom vzdychu

    S rukami zmije

    S lýtkami pornografického filmu

    S ňadrami hojdacieho kresla

    Som živý mŕtvy v svojej postupnosti

    Hroch ktorý nemá hlavu

    Príliš pripomína vranu bez operadla

    Ale vrana bez operadla

    Vonia mramorom

    Maldoror sa vracia

    S ňadrami obálky v ktorej je tajomné heslo

    S uchom katedrály v ktorej spí kúzelník

    S prstom kolotoča na ktorom sa vozí panna

    S obočím kyvadla i hmyzu

     

    Vyvolávam duchov len preto aby som už nemusel lietať (zo zbierky Obrana jazvy)

    Ideme popri jazere

    V ktorom plávajú samovražedné mramorové ryby

    S vypichnutými očami

    Ideme

    Tmavší ako sýkorky

    Veselší ako veštenie z dlaní

     

    Nik sa nebojí spevov

    Lebo starena so sekerou zaťatou do chrbta

    Letí nad týmto nezachytiteľným jazerom

    A v kôlni

    Drevená panna

    Sústruhuje biskupovi hlavu

     

    Stretnutie surrealistov po rokoch (zo zbierky Obrana jazvy)

    S tvárou ryby

    Ktorá má klávesnicu zarastenú do pŕs

    Rozbíja lunatik svojimi azúrovými rukami

    Sklené dvere

     

    Ale iní lunatici

    S hlavami prebudených púpav

    S hlavami prebudených kameňov

    S hlavami bystrookých kobyliek lúčnych

    Hádžu kocky smiechu do obludnej objemnej

         kupoly krypty

    Aby magické krídla fantázie vzrástli

    Aby mušle

    Podobajúce sa zvoneniu

    Rozprávali príbehy

    Pripomínajúce lodnú skrutku

     

    Byť harfou podvedomia

    Zvonom nevyhasínajúceho detstva

    Byť jablkom poézie na drapľavom strome času

    Deti búrky mlčia

    Pri slabom svetle kriku vidno

    Že láska je zaťatá do pňa

    V zámku

    Obliehanom surrealizmom

    Obliehanom budúcnosťou

    Obliehanom výkrikmi

     

    Modrá ruka blesku odlieva med svitania

    Iba jeden z lunatikov

    Štvorcový ako hriva čistokrvného koňa

    Prúžkovaný ako ruka horolezca či diabla

    Tekutý ako šachovnica

    Plače

    Aby ľalie extáz neuvädali

    Aby mlyn snenia opäť rozhýbal svoje súkolia

    Aby bolo počuť výskať a tancovať stromy

    Mramorové a nehybné ako Dunaj

     

    Poézia v Galante (zo zbierky Obrana jazvy)

    Keď som si odskrutkoval hlavu

    V autobuse do Galanty začala rásť tráva

    A to dievča

    Čo sa na mňa tak vyzývavo pozeralo

    Bolo naplnené pilinami

    Aj napriek tomu že malo chrbát zo skla

    Potom si cestujúci otvárali konzervy

    V jeden z nich som bol ja

    Mal som oči z piesku borovíc a tŕnia

    A muž s korkovou hruďou v hnedom slovenskom

         kožuchu

    Vypúšťal chvíľami z úst holubice z ktorých sa stávali

         pyramídy

    Potom hovoril o Verdune

    Kde je pieskovcová socha ženy s rukou na perách

    Kde rastie na každom hrobe kríček ruží

    Tak ako mne na prsiach

    Predviedol som to cestujúcim zrakom

    Chválili moje brzdové obloženie na pravej čeľusti

    Hoci obloky v autobuse boli špinavé

    Takže som nevidel nič

    Ani to

    Ako pri Galante medvede s harfami na chrbtoch

    Ryjú veľkú dieru do zeme

    Na miestach

    Kde je skrytá poézia

     

    Benátky vo dne chiméry v noci (zo zbierky Obrana jazvy)

    Mesto na brehu neskutočna čo má na hrudi diamant

    Tu na námestí San Marco sa len peklom možno dívavať

    Keď útek ulít z úzkych ulíc mení pery na mešity

    Strom harmoniky ako tulák iba mlčí nič nešípi

    Sépiovitá žena mora núka nénie šialencom

    Tvár Benátok je z tehál z bozkov jak nahá žena za plentou

    Na gondole je morská panna skladacia ako zvonkohra

    S ružami vzdychov zmieri pery možno sa k spevu odhodlá

    Na námestí tu dozrievajú ženské prsia i jahody

    Krása sveta je kŕčovitá tak ako ja či Jago vy

    Leto privádza k šialenosti campanillu i hodiny

    Kokaínové masky minút ktoré sme zo sŕdc zhodili

    Je to tu všetko neskutočné jak akrobat na Rialte

    Jak opera Jak dlane nehy Ako kŕdeľ snov Vitajte

    Predavač z piesku na nábreží otvára klietku úžasu

    Keď vzlieta básnik z neskutočna s granátmi sĺz i súmraku

    Keď ľaliou pŕs spieva luna tá mramorová gondola

    Keď srdce štípu supy túžby čo vyleteli spod mora

    Noc prúžkovaná ako jeleň spí v čiernom oku s Orfeom

    Pri stalaktitoch našich krokov je tu aj holub operou

    Zamrežovaný svojou tvárou s poštovou známkou výkriku

    Chápadlo srdca po večnosti tak ako jazvu vystri tu

    Mních čo je vpredu levanduľou mních čo je vzadu

         gondolou

    Vysýpa piesok svojho oka do fontány a okolo

    Neviditeľné tváre zvonov z pralesov snov sa predklonia

    Je to jak sykot synov splínov so strapcom

         spánku svedomia

    Tvoje ruky sú kusy kriedy jedy čo medy vypili

    Tak ako mračno nás tu bolí srdce podobné Indii

    Mesto na brehu neskutočna čo má na hrudi diamant

    Tu na námestí San Marco sa len peklom možno dívavať

    Černoch tu nesie okarínu ja kocku svojho života

    Z ktorej do hriechu tvojho smiechu krv západu

         dnes vymoká

     

    Raj o piatej (zo zbierky Divé stromy neplačú)

    išli sme autom

    noc spala na skale

    ach more more

    rozospané malé

     

    pod stromom krčma

    stôl plačúca lúka

    pečená ryba

    z taniera sa núka

     

    pijeme hviezdy

    more kričí do tmy

    list sadá za stôl

    k soľničke

    list z kotvy

     

    z tej ktorou leto

    zakotvilo pri nás

    oblaky plačú

     

    život

    preč sa míňaš

     

    Parížska milenka (zo zbierky Divé stromy neplačú)

    kroky luny po parku

    slzy opery

    prídem k tebe dobrá buď

    keď sa zošerí

     

    na pigalle pasú sa

    stromy – vipery

    svet nás bije po srdci

    keď sa zošerí

     

    dlho som ťa čakala

    kde si mon chéri

    hrob sa k hrobu pritúli

    keď sa zošerí

     

    policajný kapitán

    si to overí

    prečo browning strieľa sám

    keď sa zošerí

     

    V cukrárni (zo zbierky Divé stromy neplačú)

    za oblokom len slepé vlny vzdychajú

    smrť hrobmi rinčí

    ach smútok ryje smútok vchádza pod srdce

    ako da vinci

     

    a potom stŕha hviezdy stŕha škrabošky

    oblieka žaket

    a potom vchádza do podzemia jesene

    po náklad rakiet

     

    a potom ponad bozky vesluje

    kanálom grande

    a potom potme kdesi v espresse

    má s časom rande

     

    a potom na to rande prichádza

    herečka priam z cannes

    a potom jeseň tam s ňou tancuje

    smrteľný kankán

     

    Azúroví kúzelníci nesú v náručí slzu i vesmír (zo zbierky Zlodej pŕs)

    Keď tmavé deti kvetín

    Utekajú pred rozzúrenými dejinami

    Mám dlane plné diamantov

    Opakovaného

    A vysiľujúceho

    Snívania

    Pozbieram tú hudbu

    Rozvešanú v záhadách a záhradách

    Púpavy hrôzy kričia

    Dvíhať kroky vesmíru

    Ktoré tu zanechali azúroví kúzelníci

    Dať im nový tvar nový zmysel

    Lebo ťa omamujú ich divé

    Na mágiu poľujúce noci

    Ich neskutočné pohyby

    Bledé ako úlisné kroky trávy

    Tej vražedkyne osudov

    Vlasy samoty rastú

    Ale na skale sedí osud

    Čiernobodkovaný ako jeseň

    Pozoruje

    Prichádzajúci príboj clivoty

    Fárať do seba ako sirota odchádzajúcej perspektívy vtákov

    Počúvať tvoje hlboko agátové oči

    Keď už hviezdy spásli

    Čiernu trávu nášho osudu

    Fárať do seba

    Ako neviditeľné srdce mora vetra a dúfania

    Zablúdené do nehostinnej

    Oslepnutej krajiny

    Kde stromy tavia

    Rudu súmraku

    Kde azúroví kúzelníci

    Opustení kvetinami a všetkým čo vyzváňa

    Počúvajú len dupot hviezd

     

    Keby som bol priesvitný (zo zbierky Zlodej pŕs)

    Idem k rieke

    Kde spia

    Tie tvoje nenahraditeľné vlny

    S plavými

    Spenenými hlavami

    Plnými nezmyselného piesku

    A chorých

    Márnotratných skál

    Ale na fasádach prísnych domov

    Spia úvahy filozofov bláznov a stromov

    Spia náreky vetra

    I úsmevy

    Dávnominulých krokov

    Mysli na mňa

    Ako keby som bol priesvitný

    Ako keby som mal na temene rozhľadňu i kláštor

    Ako keby som mal v sebe sloje

    Plné uránu

    Zlata

    A drahého kamenia

     

    Neosurrealista-samotár (zo zbierky Zlodej pŕs)

    Chce z trosiek dom zas postaviť

    Aj uragány zabúria

    Sen dáva peň i ozalit

    Noc ulít je horká ako kúria

     

    A vápno spánku zakrvavené

    I fantázie strom je už opľutý

    No pierot nájde plameň vie

    Či šabľu novej knuty

     

    Na šachovnici spitých pŕs

    Spí vodný hárem jeho dní

    Keď kyslíková jabloň trs

    A kožušinová ryba sní

     

    Len rozkvitnutá stolička

    Tvojich pľúc mramor len

    Noc sa tu opiera o líčka

    O rozkvitnuté čelo zas sen

     

    Dáma s hranostajom (zo zbierky Zlodej pŕs)

    Žena ktorá si dala do úst višňový bonbón

    A obracia listy knihy

    Má určite dôvod na to

    Aby si vybrala drevené koleso z hrude

     

    Na srdci a na rukách (zo zbierky Zlodej pŕs)

    Deti bez hláv

    Obiehajú okolo cintorína na ktorom je maškarný ples

    Často naháňajú

    Opustené skaly

    Privčas odchádzajú spať

    A na inom mieste

    V inom čase

    Hluchí pustovníci čo sa narodili púpave

    Počúvajú spev tráv

    Vítajú vozy

    Plné kuchárskych čiapok plné lastovičích úst

    Vyspevujú

    Zo spevníka agonizujúcej labute

    Vyjdi z vody minulosti

    Buď opäť odovzdaná ako nedeľná kaskáda či rosa

    Ako chvíľa

    V ktorej kolíše voda západ slnka na rukách

    I v srdci

     

    Postupovať (zo zbierky Kričať)

    supermarketovať

    mobilovať

    televízorovať

    počítačovať

    klonovať

    internetovať

    mailovať

    faxovať

    globalizovať

    odľudšťovať sa

     

    O polnoci (zo zbierky Hra v kocky)

         Hrozím trestom smrti orchidei usínajúcej v kúte Pri rachitickom bubne čo sa práve vykoľajil Pri asparágu s tvárou Lukrécie Borgie Pri domine s čiernymi rukami položenými na temeno rozladenej hrkálky Kráčam poľom s pannou odrezanou z vŕbového prútia k biskupskému palácu v ktorom tancujú trpaslíci K obchodu s baletkami rozkvitnutými iba do poloviny K požičovní rúk a prudko rozsvietených vesiel Strom kikiríka Tvoja čelenka sa modlí Plno poroztĺkaných pohárov podpisujúcich v dave prevolanie Odháňam zo salaša svoje lakte a polárne psy Kvitnem Aby som lepšie videl vraha odrezaného z lodyhy Rinčí ako nezábudka Ako štvorcové rameno Ako ňadro v ktorom sa zrkadlí vzducholoď

     

    Dom so Sigmundom Freudom (zo zbierky Hra v kocky)

         ... som vo Viedni pri dverách Freudovho bytu /teraz múzeum/... otvára mi chorobne bledý mladý muž... pripomína českého džezového speváka... a súčasne aj reklamu na čokoládu ORION... námestie v Dunajskej Strede po ktorom prechádzam... som v krčme kde ma skupina opilcov prezýva Einsteinom... cintorín v Dunajskej Strede... biele náhrobky... nastupujem do autobusu... na rovine... školáci s aktovkami... sú hluční... zvony vyzváňajú... lepenková debna v ktorej majú hniezdo potkany hrebeň kostený hrebeň s povylamovanými zubmi žobrák na skalickom námestí pri jezuitskom kostole otec vybieha spopod brány vysokého domu záhrada vo františkánskom kláštore stará M.+ jej opitý muž prach na dvore cesta do vinohradov leto včely bzučia v korune lipovej aleje čítam knihu vidím v diaľke Holíč šibenicu kino v Holíči kde leží na zemi tučný muž ktorý má sklenú hlavu a sklenú hruď sklená rieka Morava... sklo... sklo...

     

    Volám ťa kým skameniem (zo zbierky Slepec a labuť)

    slepec

    hľadajúci kokaínovú labuť poézie

    to som ja

    to som ja

    volám ťa spolu s nahou

    opitou lunou

    volám ťa na chrbáte dňa

    na chrbáte noci

    noci

    ktorá zabíja spomienky bozky a vodostreky

    volám ťa kým skameniem

    si príliš neskutočná

    s tými svojimi fosforeskujúcimi

    zauzlenými

    očami

    ktoré šepkajú

    a zároveň kričia

    s tými svojimi rukami piesní

    detonácií

    krídel

    hľadal som ťa v dynamitoch ňadier

    v bielych katakombách

    čierneho

    spánku

    v pralesoch krvismilných snov

    a jedovatých výziev

    ale aj na ostrovoch

    kde sa nahé ľalie bičovali korbáčmi bleskov

    ktoré som vzýval

    ktoré som skrýval

    v hrudiach

    nepreniknuteľných sopiek

     

    Noc pri Gibraltare (zo zbierky Slepec a labuť)

    toto stmievanie

    štvorcové ako oko domina na stolíku slepca

    ako plechová krabica plná hračiek

    vrhnutá do divého

    rozvodneného prúdu

    gibraltar s jeho strmou skalou

    dávajúcou si na hlavu akýsi čudný čierny klobúk mračien

    spopod ktorých sa vysúvajú delá

    zástupy turistov

    modrý obzor

    pripevnený k účesu dráždivej

    mladej ženy

    usína v lampiónoch

    ale aj v podmorských kvetenstvách

    napokon

    kliatba sa posúva

    úzkymi uličkami

    v ktorých bezruký muž

    píše svoju podivuhodnú báseň

    tak bezprostredne

    ako alchymista

    preto padajú kosti pohľadov na sláčiky závor

    neďaleko colnice

    v ktorej hrá arab v burnuse šachy s monštruóznym katom

    ktorým je ciferník hodín

    presne vediaci

    že gibraltar má veľké prázdne brucho

    obrovskú jaskyňu

    ktorou je koncertná sieň

    čo mala byť v prípade vojny lazaretom

    stojím v nej ako slepec čo má v pravej ruke sieťku na motýle

    chvejem sa ako vlajka na prove jachty

    ako mapa na stole kapitána

    ako umelá ruka v koši s pilinami na nemocničnej chodbe

    ako nočný stolík v lese

    ako charizmatický šarlatán s opičkou na rameni na jarmoku

    ako minca žobráka pred kostolom

    ako bubnovanie mažoretiek

    odchádzajúcich na stretnutie dôchodcov

    ako stretnutie večerného rýchlika s alabastrovou šťukou

    ako staré stáložiarne kachle v kaviarni dax

    ako veterná ružica v rukách stareny ktorá pochováva svojho

    syna

    ako bianco podpísaná zmenka pod kobercom v opravovni

    dáždnikov

    ako prameň čiernych vlasov v rukách šialeného vydedenca

     

    Predpoludnie v supermarkete (zo zbierky Žena v tvare konvalinky)

    s košíkom v ruke

    dobrotu robme

    pred nami nymfa

    hľadajme drobné

     

    z vešiakov zvesme

    blúzky a rifle

    hviezdy a slncia

    len rýchle rýchle

     

    och pierot kde si

    čuj novú pieseň

    vraj lístie spŕchlo

    vraj je tu jeseň

     

    s ňou muzikály

    francúzske vína

    za pultom nymfy

    každá je iná

     

    umelé kvety

    rozkvitli v hale

    ach srdce srdce

    spi

    neplač stále

     

    Jej úsmev osvetlený stromami (zo zbierky Žena v tvare konvalinky)

    cítim tvoju blízkosť cítiš moju blízkosť sme spolu

    vraciaš mi moje dávne ústa

    zreteľné ako trezor naplnený bozkami

    naplnený predstavou

    presakujúcou cez moje ruky

    k tvojim ňadrám

    k tým orlojom

    ktoré pasú na vankúšoch

    polnoc

    len aby som mohol otvoriť oblok

    a vidieť

    kde spí

    strach

    ten slávik

    so železobetónovými krídlami

    ten strom

    s ústami

    neúprosného osudu

     

    Chorá pri západe slnka (zo zbierky Žena v tvare konvalinky)

    dobre ťa poznám

    krik umierajúceho lístia

    luna

    zaviata spomienkami

    a blenom

     

    dážď

    s krvavými nechtami

    zápasí pod oblokom

    s dušou

     

    myslím na útek čerstvo narodených komét

    na modrý strapec večnosti

    pohodený

    v tráve

     

    na obzore hrmoce smútok

    noc sa prichádza napiť

    svojho čierneho jedu

     

    pozorujem priestory

    s ich zhrozenými tvárami

    no vidím aj to

    že otvormi po bozkoch a pohladeniach

    vsiakli naše prosby do zeme

    vsiakli do tmy

    plnej rozbitého skla krokov

    rokov

    i bokov

     

    Televízna show (zo zbierky Žena v tvare konvalinky)

    moderátorky šepkajú

    oblaky kričia

    vražda no slzy meškajú

    krv ničia či čia

     

    a potom dvaja komici

    slnko a more

    hroby ukryté v poľnici

    choré sny v nore

     

    spomienky bežia od vody

    piesne spia v raždí

    kto by zrátal tie podvody

    tie zločiny tie vraždy

     

    prílivy palmy poprsia

    čelenky zlato

    sny ktoré dávno zomreli

    ozaj: čo za to?

     

    znie hudba krásna žiarivá

    monaco paríž

    hoc’ umierame zaživa

    svet

    stále žiariš

    Zobraziť všetko