Obrázky kníh


Bellevue - 2010
Bellevue - 2010



  • Prekladá z jazykov

    Francúzsky jazyk
    Anglický jazyk
  • Životopis autora

    Ivana Dobrakovová absolvovala Gymnázium na Metodovej ulici v Bratislave (1996 – 2000), vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo anglického
    Ivana Dobrakovová absolvovala Gymnázium na Metodovej ulici v Bratislave (1996 – 2000), vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo anglického a francúzskeho jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (2000 – 2005). Pracuje ako prekladateľka z francúzštiny a taliančiny na voľnej nohe. Od roku 2005 žije v Turíne v Taliansku.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Charakteristika tvorby

         Pôvodná prozaická tvorba Ivany Dobrakovovej, nateraz knižne reprezentovaná poviedkovým súborom Prvá smrť v rodine

         Pôvodná prozaická tvorba Ivany Dobrakovovej, nateraz knižne reprezentovaná poviedkovým súborom Prvá smrť v rodine (2009) a románom Bellevue (2010), sa stretla s pozitívnym prijatím kritiky aj so spoločenským ocenením.

         Už názov poviedkovej knihy Prvá smrť v rodine odkazuje na autorkin záujem o hraničné životné situácie. Narušenie sa spravidla týka základných sociálnych vzťahov, psychických, emocionálnych a mentálnych dispozícií jedinca, respektíve jeho vzťahu k vlastnému telu. S takýmito poruchami žijú protagonisti, najmä však protagonistky Dobrakovovej próz, ktoré sa odohrávajú v topograficky konkrétnom priestore (Bratislava a jej okolie, Francúzsko, Taliansko, Slovinsko) a analyzujú správanie tohto ľudského typu za rôznych životných okolností (v rôznom veku a rolách). Dobrakovová pritom strieda rozprávačské perspektívy a premyslene pracuje s náznakom, tajomstvom, prekvapujúcou pointou a interpretačnými alternatívami. Kladie tak dôraz na exponovanie iracionality života, čomu zodpovedajú motívy psychosomatických porúch, halucinácií, bludov atď. Výsledkom týchto variácií je recepčný efekt napätia, ale najmä významový plán zastrešujúci celú zbierku, ktorý postihuje existenciálne dimenzie ľudského života. Jeho pevnými zložkami sú pocity odporu a hnusu, izolácie a odcudzenia, nefunkčnosti a nesamostatnosti, trápnosti a hanby, strachu a úzkosti.

         Námet poviedky Bellevue, Marseille z debutovej zbierky, ako aj viaceré motívy z iných poviedok autorka rozpracovala vo svojej druhej knihe Bellevue, označovanej kritikou ako román, respektíve novela.

         Názov Bellevue v prvom pláne označuje penzión pre telesne postihnutých vo Francúzsku, kam počas prázdnin prichádza robiť opatrovateľku protagonistka, devätnásťročná  Blanka. Skúsenosti, ktoré tu prežije, však nepotvrdzujú pekné či vzrušujúce životné vyhliadky ako druhý významový plán názvu. Naopak, konfrontácia s grotesknou telesnosťou invalidov v nej spúšťa mechanizmus depresie, s ktorou navyše trúfalo experimentuje, čo napriek zásahom priateľov vyústi do Blankinej osobnej i osobnostnej katastrofy.

         Dielo tak možno čítať ako analýzu šialenstva, nihilistický variant iniciačného sujetu (o kapitulácii pri dospievaní) alebo pesimistický román o odcudzení (o neschopnosti prekročiť vlastné limity aj o zlyhávaní spolupatričnosti) (Taranenková). Týmto alternatívam zodpovedá aj protagonistkino záverečné utvrdenie sa v presvedčení, že hybnou silou sveta je nenávisť.

         Dobrakovová zvolila naráciu v prvej osobe, čo jej umožnilo čitateľsky sugestívne prezentovať protagonistkin sebadeštruktívny proces. Z tejto polohy sa funkčne vychyľuje 4. časť, podávaná v druhej osobe singuláru, ktorá signalizuje odosobnenie, otupenie spôsobené nasadením liekov. Medzi motívmi pracovných povinností, oddychových aktivít a nadväzovania známostí s inými brigádnikmi, ktoré sú štruktúrované do protikladov a paradoxov, postupne pribúdajú znepokojujúce prvky, ktoré vnímame najmä ako symptómy nezvratne postupujúcej choroby (sny, predtuchy, tiky, citové zlomy, utkvelé predstavy, paranoické konfabulácie, halucinácie), ktoré však vo všeobecnosti reprezentujú nemožnosť jedinca vymaniť sa z vlastných osobnostných limitov. Smerom dopredu tak rozprávanie nezadržateľne graduje, pri spätnom pohľade sa zasa sebaspochybňujúco otriasa.

         Na Dobrakovovej kultivovanom štýle sa v dobrom zmysle odrážajú jej prekladateľské skúsenosti, či už ako sústredená práca s jazykom alebo prozaickým tvarom. Styčné body pre ňu predstavuje najmä latinsko-americký magický realizmus (J. Cortázar), z domácej tradície možno spomedzi zástupcov 60. rokov spomenúť najmä D. Mitanu, spomedzi autorov 90. rokov zasa P. Rankova či Ballu.

         Dobrakovovej analytický záujem o človeka prekrýva povrchovú čitateľskú atraktívnosť jej autorskej inklinácie k spoločensky tabuizovaným, deviačným podobám inakosti tým, že smeruje k existenciálnym skúsenostiam a precíznemu stvárneniu nevysvetliteľného sveta.

    Jaroslav Šrank

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Maxence Fermine: Sneh (2006), François Soulages: L’homme effacé/Vymazaný muž (2007), Emmanuel Carrère: Ruský román (2008), Raphaël Majan:
    Maxence Fermine: Sneh (2006), François Soulages: L’homme effacé/Vymazaný muž (2007), Emmanuel Carrère: Ruský román (2008), Raphaël Majan: Sex na mieste činu (2010), Emmanuel Carrère: Iné životy ako môj (2010)
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    BALOGH, A.: Ivana Dobrakovová tvrdí, že knihou Toxo už uzavrela tému tehotenstva či súperenia medzi matkami. (Anasoft litera 2014 - Predstavujeme finalistov.

    BALOGH, A.: Ivana Dobrakovová tvrdí, že knihou Toxo už uzavrela tému tehotenstva či súperenia medzi matkami. (Anasoft litera 2014 - Predstavujeme finalistov. Rozhovor). In: Sme, roč. 22, 30. 7. 2014, č. 174, s. 18.

    BALOGH, A.: Nepotrebujem vydať knihu každý rok, In: SME, 29.7.2014

    JARE, Michal: O matkách a dětech. Ivana Dobrakovová: Toxo. In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 9, s. 13 – 18.

    BARBORÍK, Vladimír: Kniha: časti a celok. Ivana Dobrakovová: Toxo. In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 9, s. 13 – 18.

    TARANENKOVÁ, I.: Kniha roka: Do srdca temnoty. In: Pravda, 29. 11. 2013

    KARPINSKÝ, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi): LIC 2011 

    HAUGOVÁ, M.: Literatúra ako izba v halogénovom svetle. Ivana Dobrakovová: Prvá smrť v rodine. In: Sme 9. 2. 2010.

    KASARDA, M.: Bellevue – Vyhliadka, ktorá nie je krásna (Ivana Dobrakovová: Bellevue). In: Pravda 19. 12. 2010.

    PROKOPČÁK, T.: Dobrakovová ponúka opäť vyzretú knihu (Ivana Dobrakovová: Bellevue). In: Sme 3. 12. 2010.

    PRUŠKOVÁ, Z.: „Bellevue-beletria“ – biograficky, diskurzívne, pútavo (Ivana Dobrakovová: Bellevue). In: Romboid, roč. XLV, 2010, č. 9, s. 19 – 24.

    SUCHÁNKOVÁ, M.: Román ako vyplnenie ruptúr (Ivana Dobrakovová: Bellevue). In: Romboid, roč. XLV, 2010, č. 9, s. 19 – 24.

    SZENTESIOVÁ, L.: Ivana Dobrakovová: Bellevue. In: Knižná revue, roč. XX, č. 24, 24. 11. 2010, s. 1.

    TARANENKOVÁ, I.: Vo vlastných pascách (Ivana Dobrakovová: Bellevue). In: Pravda 14. 11. 2010.

    BŽOCH, J.: Rafinovanosti úspešnej debutantky (Ivana Dobrakovová: Prvá smrť v rodine). In: Sme 10. 7. 2009.

    KUŠNIERIK, J.: Ivana Dobrakovová: Prvá smrť v rodine. In: Týždeň, 2009, č. 28, 12. 7. 2009.

    MRÁZ, P.: Čaro nechceného (Ivana Dobrakovová: Prvá smrť v rodine). In: Knižná revue, roč. XIX, č. 14 – 15, 8. 7. 2009, s. 5.

    RAKÚSOVÁ, L.: Balkón s vyhliadkou (Ivana Dobrakovová: Prvá smrť v rodine). In: Inaque, dostupné na: http://www.inaque.sk/sk/clanky/books/fiction/balkon_s_vyhliadkou
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Priam s prekvapujúcou ľahkosťou píše Dobrakovová o veciach neobyčajne ťažkých a komplikovaných, počnúc mileneckými

    Priam s prekvapujúcou ľahkosťou píše Dobrakovová o veciach neobyčajne ťažkých a komplikovaných, počnúc mileneckými vzťahmi so všetkým, čo s nimi súvisí, cez zvláštne rodinné väzby až po základný postoj k životu. Autorka nestavia svoje texty na príbehových komplexoch, v popredí sú skôr kontakty medzi postavami, ich vznik, priebeh alebo zánik, pričom všade vládne dezilúzia, či sklamanie. Ba ak by som mal charakterizovať celkový tón jej knihy, autorka tu až programovo pestuje akúsi antiestetiku, vrhá pochmúrny pohľad na veci a ľudí okolo a na svet vôbec.

    Jozef Bžoch

    Dobrakovovej poviedky priniesli rozsiahlu paletu protagonistov bojujúcich so svojimi prízrakmi – rozmanitými obsesiami, neurózami, tikmi, psychickými úchylkami, odetými do „duchárskeho“ šatu. Ten na jednej strane dotváral škálu alternatív smrti (prípadne telesných, psychických zmien, starnutia, posmrtných stavov), zároveň odvádzal pozornosť od závažnejšie poňatých príbehov. Už v zbierke mala „francúzska“ a „slovinská“ poviedka (Klbko hadovTi boš zelo v redu punca) význačné postavenie. Nenápadné zmeny perspektívy (prechod z jednej rozprávacej osoby do inej) odkazovali k bytostnému, priam existenčnému problému postavy ako leitmotívu zbierky. V románe Dobrakovová zvolila otvorenosť. Prekračovanie noriem „normality“ , predtým tematizované najmä prostredníctvom halucinácií, bludov, fiktívnych postáv, duchov zo záhrobného sveta, v novom texte autorka pomenúva priamo – depresiami, ktoré ústia do vážnej (pravdepodobne zdedenej) psychickej poruchy. V kontexte poviedkovej zbierky sa oscilovanie medzi normálnym a „nenormálnym“ javí nielen ako návratná téma Dobrakovovej písania, ale ako téma ústredná a dominantná. (...) Motívom, pomocou ktorého autorka zvolenú tému explikuje je na prvom mieste bytostné pociťovanie telesnosti, ktoré sa v porovnaní s poviedkami nielen stupňuje, ale v rámci románového celku pôsobí ako integračný prvok. Konfrontácia s telesnosťou postihnutých spočiatku Blanku vedie k pocitom viny, nepatričnosti: „kráčala som medzi nimi ako obor a nenápadne odvracala zrak, zdalo sa mi nemiestne na nich čumieť a tiež nemiestne na nich nepozerať“ (s. 15). Napriek súcitu, ale i obavám a strachu (ktorý sa neskôr ukáže ako opodstatnený) nie je zobrazenie nemohúcnosti rezidentov pietne. Rovnako sugestívne vykresľuje aj aroganciu vozičkárov, ktorou „dajú každému pocítiť svoje nevládne telo, svoje chýbajúce končatiny, ten svoj hendikep, pre ktorý im treba vždy ustúpiť“ (s. 41). Rozmanitosť škály vnútorných pocitov, ambivalentné stvárnenie prežívania všedných i vyhrotených situácií patrí k silným stránkam Dobrakovovej štýlu. Neskôr sa ako dôležitejšie ukazuje spojenie medzi telesnosťou a dospievaním. Telo je reflektované ako odraz duše, zrkadlo duševných stavov, preto taká častá anticipácia vlastných obáv zo straty kontroly nad mozgom, s rôznymi dôsledkami – najčastejšie je to obava z inkontinencie, silne naturalistické fekálne predstavy a podobne. Prostredie, v ktorom sa protagonistka ocitla, prirodzene vedie k zvýšenej sebareflexii, intenzívnemu sebapozorovaniu – svojho tela, ale tiež vnútra: „pozorovať, obsedantne rozmýšľať, ako pôsobím, z čoho všetkého sa skladám“ (s. 51).

    Miriam Suchánková

    Jej prvá, knižne debutová kniha Prvá smrť v rodine je rôznorodým pokusom na tú istú tému. Protagonisti a rozprávači sú v nej konfrontovaní s mnohorakosťou svojich psychických zážitkov, ktoré majú spoločný pôvod v neexistujúcej sociálnej zhode s inštitúciou rodiny, partnerstva, resp. s inými sociálne nevyhnutnými interaktívnymi vzťahmi. U Dobrakovovej sú vzťahy spochybnené, posunuté, resp. vyvrátené naruby. Zdrojom tejto nesúmernosti však nie je na prvom mieste vonkajší svet a externé vplyvy. Spúšťačom, v literárnom stvárnení tematickým aktantom býva „zdanlivý poriadok“, všetko, čo pridlho znášame ako prirodzené, bežné, normálne, a čo sa nám následne v dramatickom zvrate ukáže ako riskantné, nebezpečné, zhubné. (...) Rozprávačka Blanka z románu Bellevue sa chce vystaviť náročnej inakosti, aby prekryla a potlačila na začiatku iba „ľahkú neschopnosť sociálnej prispôsobivosti“ v komunikácii so svetom okolo seba. Zamotá sa však do pasce, ktorú si chtiac-nechtiac nastavila. A tu už začína príležitosť pre „veľké rozprávanie“. Pripomenie nám, že svet nemá mechanickú, fyzikálne pomenovateľnú podobu, že je plný zweigovsky rozpínavej „netrpezlivosti srdca“, že svet aj iní ľudia v ňom sú (možno) iba projekciou našich potlačených túžob, snov a frustrácií. Život nie je vegetácia, je to skôr rizikový pobyt v kooperácii s vesmírom inakosti. Ak poviem, že Ivana Dobrakovová nazerá pod povrch tabuizovaného, nevyjadrila som sa presne. Ona sama sa totiž vystavuje rozprávanému a „telom“ jazyka vytvára „povrch“, pod ktorý môžeme nazrieť my, čitatelia.

    Zora Prušková

    Román Bellevue môžeme čítať ako prózu o iniciácii s katastrofickým vyústením, tragickú správu o nevydarenej ceste mladého dievčaťa za vzrušujúcimi skúsenosťami, dospelosťou a novým životom. Pred sebou však rovnako máme pesimistický román o egoizme, neschopnosti prekročiť „vlastné pasce“, do ktorých nás uväznil strach, úzkosti, obavy, nedôvera, ale aj ľahostajnosť k druhým. Smútok a bezútešnosť, plynúce z rozprávania devätnásťročnej Blanky, ktorá sa rozhodla prázdniny stráviť v Bellevue, v marseillskom ošetrovateľskom centre, je daný aj tým, že nepríde žiadny podnet dostatočne silný na to, aby ju z jej pasce vyviedol. Blízkosť druhého človeka zlyháva a nepomáha prekonať problémy dané jej duševnou chorobou. (...) Román Bellevue je sčasti aj románom o šialenstve, o psychickom rozklade. A Ivana Dobrakovová traktuje tieto témy až prekvapujúco kruto a v dobrom zmysle nesofistikovane. Akokoľvek by to bolo efektné, nepotrebuje si vypomáhať barličkami fantastických motívov (hoci ich trochu rozmarne v texte nechá zaznieť – ako pohľadnicu s apokalypticky vyzerajúcim výjavom, hmyz, ktorý hrdinku všade prenasleduje).

    Ivana Taranenková

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Pokiaľ ide o témy mojich textov, nemyslím si, že by mal človek pri písaní takú slobodu, ako sa na prvý pohľad zdá. Nemyslím si, že by
    Pokiaľ ide o témy mojich textov, nemyslím si, že by mal človek pri písaní takú slobodu, ako sa na prvý pohľad zdá. Nemyslím si, že by som sa teraz mohla rozhodnúť napísať nejaký neskutočne veselý text alebo niečo, čo by sa ma vôbec netýkalo. Resp. mohla, ale výsledok by zákonite skončil v koši. Myslím si, že témy si vyberajú autorov, nie naopak. Je ale pravda, že niekedy (napr. pri čítaní recenzií alebo v rozhovore s niekým) ma zarazí, ako depresívne mnohí ľudia vnímajú moje texty, aké sa im zdajú ťaživé a bezútešné. Ja sama sa pri písaní často výborne bavím a čím horšie sa darí mojej postave, tým väčšiu exaltáciu pri tom zažívam. Ale, samozrejme, sama nemôžem posúdiť, ako moje (hotové) texty navonok pôsobia (bolo by asi trochu čudné, keby nejako výrazne pôsobili na mňa).

    Píšem, len ak svojmu nápadu naozaj verím, píšem, keď mám pocit, že čosi treba zaznamenať, ale zároveň som začala písať dosť veľa textov „pre súkromnú potrebu“, nevhodných na publikovanie, nepotrebujem vydať knihu každý rok, aby som si čosi dokazovala, musím si veci dobre rozmyslieť, cítim zodpovednosť za to, čo posielam „do sveta“.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    1. miesto Jašíkove Kysuce 2007 1. miesto Poviedka 2008 Cena Jána Johanidesa 2009 pre autora/autorku do 30 rokov Finále Anasoft litera 2009

    1. miesto Jašíkove Kysuce 2007

    1. miesto Poviedka 2008

    Cena Jána Johanidesa 2009 pre autora/autorku do 30 rokov

    Finále Anasoft litera 2009

    Čestné uznanie Ceny Jána Hollého 2009 za preklad diela Emmanuela Carrèra Ruský román

    Finále Anasoft litera 2010

    Cena Nadácie Tatrabanky Mladý tvorca 2011 v kategórii literatúra za knihu Bellevue
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    MATKA A DCÉRA CESTUJÚ VLAKOM (z knihy PRVÁ SMRŤ V RODINE )        Blanka sa vedľa mňa neprestajne mrví.

    MATKA A DCÉRA CESTUJÚ VLAKOM (z knihy PRVÁ SMRŤ V RODINE)

     

         Blanka sa vedľa mňa neprestajne mrví. Chvíľami hľadí von oknom, chvíľami kontroluje čas na hodinkách. Každých päť minút sa ma spýta. Mami, a kedy tam už budeme? Zdvihnem hlavu od knihy, pozriem sa do prázdna pred sebou, zvraštím čelo, akoby som nad otázkou naozaj uvažovala. Neviem, myslím, že už čoskoro. Blanka sa zas nespokojne zamrví a opäť stíchne. Stále sa pozerá von oknom, akoby v očakávaní známych domov, ulíc, stromov, ktoré sa každú chvíľu predsa musia vynoriť a preletieť popri vlaku, ja si zatiaľ nerušene čítam, len občas sa úkosom pozriem na dcéru, sledujem jej narastajúce vzrušenie, nadskakovanie na sedadle, nervozitu, očakávanie. Možno to príliš prežíva, možno by som ju nemala brávať so sebou na cesty. Ale ona ma vždy úpenlivo prosí, mami, už dlho sme nešli do mesta, mami, chcela by som ísť za tatinom, a ja sa nakoniec vždy nechám obmäkčiť a vyberieme sa spolu na cestu vlakom.

         Blanka s napätím sleduje krajinu za oknom a zavše sa ma spýta. Cez aké mesto teraz prechádzame? Cez túto dedinu sme išli aj minule, však, mami? (Hlúpučká, veď je to vždy tá istá cesta.) Niekedy ma naľaká výkrikom. Mami, pozri, tam sú kravy! Tam sa pasú kravy!

         Naše rozhovory na ceste sú vždy rovnaké. Skôr či neskôr sa ma spýta. Príde tatino na stanicu? Myslíš, že dnes nás bude čakať na nástupišti? Neviem, čo jej mám na to povedať. Obe tušíme, čo nás čaká na konečnej stanici. Blanka však nechce počuť pravdu. Pravda je príliš očividná. Nie je to podľa pravidiel. Väčšinou odpoviem niečo v tom zmysle, že uvidíme. To sa nedá povedať, kým tam neprídeme. Keď je príliš rozrušená, poviem jej, nech si nerobí veľké nádeje.

         Dnes hľadí optimisticky do budúcnosti. Predstavuje si, že tatina uvidí priamo z vlaku, hneď ju zbadá, zakýva jej, ona sa vykloní z okna. Tati, tati, tu sme. Zakaždým mi rozpráva tento scenár, ktorý sa ešte nikdy nezrealizoval, lebo hlavný hrdina odmieta svoju úlohu. Núti ma chodiť na cesty, nepomáha vysvetľovanie, plač, prosby, vždy znova a znova nastúpime do vlaku a vydáme sa do mesta za tatinom, nikdy nekončiaca fraška. Aj ma to uráža, prečo vždy len tati tati tati a nikdy nie mami mami mami! Chcela by sa stretnúť aj so mnou tak nástojčivo, keby som zrazu zmizla z jej života? Vydávala by sa aj za mnou na cesty? Kedy už dá pokoj? Keby tak jedného dňa prišla a sama od seba povedala. Mami, už nechcem, aby sme chodili za tatinom. Vystískala by som ju, konečne by som vedela, že je moja. Ale ona len túžobne hľadí von oknom, počíta stĺpy popri trati a sníva o ňom.

         Mami, a prečo v tomto vlaku nikdy nechodí kontrolór? Nečakane sa ku mne obráti. Touto logickou otázkou ma úplne zaskočí. Mňa, mňa sa pýta, prečo sa v jej vysnívanom vlaku nekontrolujú cestovné lístky! Cesta za dokonalým tatinom musí byť tiež dokonalá, nie? Možno kontrolór kontroloval lístky tesne predtým, než sme nastúpili. Alebo sa mu nechce. Vysvetlenie pokrivkáva, no viac odo mňa naozaj čakať nemôže.

         Ticho sedí a rozmýšľa. Nad mojou odpoveďou. Či jej má uveriť. A má tento vlak vôbec reštauračný vozeň? Zrazu ju trápia takéto podružnosti. Neviem, nikdy som to nezisťovala. Si smädná? Pokrúti hlavou, že nie, a vytiahne z tašky obrázkovú knižku. Potichu čítame, jedna vedľa druhej, matka a dcéra na nedeľnom výlete do mesta.

         Zrazu zdvihne hlavu od knihy. Niekto si ide sadnúť do nášho kupé! Do nášho kupé si ešte nikto nikdy neprisadol. Naším vlakom cestuje veľmi málo ľudí. Ako bude dcéra reagovať na spoločnosť?

         Je nadšená. Ale áno, je tu voľno. Prisadnite si. Aspoň nám bude veselšie. Rapoce ako divá. Ideme do mesta navštíviť tatina. Už na nás čaká a dokonca kúpil makovník na privítanie. Pôjdeme sa všetci traja pozrieť na opice a na slony a na žirafy do zoo. Minule tam bolo žirafie mláďatko a to bolo vyššie než ja. A pritom sa narodilo len pár dní predtým. A tatino nás zoberie na zmrzlinu. Nedá sa zastaviť. Vymýšľa si také nehoráznosti, až sa za ňu hanbím. Zle som ju vychovala. Klame a ani sa pri tom nečervená.

         Aj ja jej neprestajne klamem. Beriem ju na cesty za tatinom. Nechám sa vždy znova a znova prehovoriť a nastúpim s ňou do vlaku. Dávam jej nádej, že sa s tatinom raz stretne. Nakoniec si ho vsugeruje. Vymyslí. Zbledla som. Čo ak tieto banálne cesty vlakom u nej vyvolajú nejakú psychickú poruchu? Začne počuť hlasy a bude si myslieť, že k nej hovorí tatino. S cestami treba urobiť rázny koniec. Bude to tak lepšie. Pre nás obe. Skúmavo na ňu hľadím. Práve sa smeje. Nie, nie. Tatino býva u nás, ale teraz má prácu v meste a preto nemôže byť s nami. Čoskoro prácu dokončí a budeme zasa všetci spolu.

         Blanka, idem si do kuchyne uvariť kávu. Nechceš čaj? Nemám ti priniesť niečo na pitie? Určite si smädná.

         Nepočúva ma. Pokračuje v monológu. Druhý raz sa jej spýtam. Vytreští na mňa oči. Ale, mami, ty si sa zbláznila, veď sme vo vlaku. Obráti sa k imaginárnemu spolucestujúcemu. Ospravedlňte nás. Mama je asi trochu zmätená. Odhodlane vstanem z kresla, odložím knihu na nočný stolík. Odchádzam do kuchyne. Blanka vyskočí zo stoličky, ktorú si pred „cestou“ postavila vedľa mňa, a zdrapí ma za tričko. Mami, nechoď preč! Vypadneš z vlaku! Je to nebezpečné! Vytrhnem sa. Koniec týmto hlúpostiam! Musí si uvedomiť, že tieto cesty nevedú nikam.

         Urobila som si kávu a so šálkou sa vraciam naspäť do izby. Čo asi za mojej neprítomnosti urobila? Snáď upratala stoličku na svoje miesto a vzdala sa. No keď nenápadne nakuknem do izby, ešte stále sedí na stoličke vedľa môjho opusteného kresla. Počujem, ako s neskrývaným nadšením hovorí. Vážne?! Vy ma zoberiete za tatinom? Ó, ďakujem. Vedela som, že raz ma za ním niekto naozaj zavedie!

     

     

    PO POHREBE (z knihy PRVÁ SMRŤ V RODINE)

     

         Obrad bol dôstojný a krátky, pár slov a vence so stuhami, plný kostol trúchliacich a vietor, ktorý udieral do vitráží, pohľady upreté na malú rakvu a slzy v maminých očiach, keď jej tisli ruky, mäkké spotené dlane a uhýbavé pohľady a potom cesta pomedzi borovice a čierne náhrobné kamene až k čerstvo vykopanej jame. Všetko som pozorovala z bezpečnej vzdialenosti, zababušená do svojej obľúbenej páperovej bundy, nemohla som prestať myslieť na tú bledú nehybnú tvár, drobné rúčky prekrížené na prsiach a plavé vlasy po ramená, nemohla som uveriť tomu, že tá tvár je mŕtva. Keď sa spustilo mrholenie, zatvorila som oči a po lícach mi stekali potôčiky dažďovej vody, určite sa ešte dá niečo urobiť, musí sa dať niečo urobiť, takto to predsa nemôže skončiť, hrobár, ktorý zdvihol lopatu a začal zasypávať jamu, rozhodné ľahostajné švihy ramenom.

         Na kare som sa tmolila po byte ako prízrak, len najbližšia rodina a niekoľko priateľov, prítmie o štvrtej poobede a oceľovosivé mraky nad spustnutým dvorom. Utiahla som sa do detskej izby a hľadela von oknom, v kuchyni mama prestala brať ohľady na hostí, plakala a prevracala do seba poháre čistej vodky, blúznila a preklínala všetkých vrátane mňa. Nemohla som ju počúvať, aj otec sa už niekam vytratil, moja staršia sestra fajčila na balkóne a rodinní priatelia sa postupne porúčali, odísť čo naďalej od nás, von z domu a na autobus, cez most do centra a zabudnúť, zabudnúť hneď, ako to len pôjde.

         Vyšla som na dvor, z vrecka som vybrala kriedu a na betón som nakreslila škôlku, zelenou farbou, chvíľu som skákala a moje skoky sa ozývali po celom dvore, tak ako mnohé večery predtým. Nemala som priateľov, ale to mi nevadilo, vystačila som si, kreslila som, lozila po stromoch, skákala škôlku, každé popoludnie až do večera som trávila na tomto špinavom dvore, až kým sa mama nevyklonila z okna a nezavolala, Amália, večera je na stole. Ale dnes nie, dnes sa nevykláňa z okna, dnes ma nevyzerá a nevolá na večeru, dnes sedí za stolom, hlava v dlaniach a rozostrený pohľad od toľkého pitia, mami, neboj sa, to zvládneme, mami, to bude dobré, ale ona sa po mne len zaženie, akoby som bola otravný komár.

         V tú noc som nemohla zaspať, hľadela som do tmy a počúvala sestrino pravidelné pokojné odfukovanie, prikrývka až po nos a stíchnutý dvor za oknom. Napokon som vstala a len v nočnej košeli som sa prechádzala po byte, v obývačke som sa zastavila pri balkónových dverách, na strope mihajúce sa svetlá, keď okolo nášho domu prešlo nejaké auto, nazrela som aj do rodičovskej izby, mama ležala na bruchu, vystretá ruka visiaca z postele, otec chrápal. Pomaly som za sebou zavrela dvere a v kuchyni som otvorila chladničku, prudké svetlo a zvyšky chlebíčkov, vytiahla som škatuľu a za kuchynským stolom, nohy prekrížené na stoličke, som upíjala z mlieka a práve v tom momente na dvore zamraučala nejaká mačka.

         Ráno som nešla do školy, pri raňajkách som do seba nemohla dostať ani za lyžicu kornflejkov, a keď si sestra v predsieni zaväzovala šnúrky, stála som vedľa nej a opierala sa o veľké nástenné zrkadlo. Potom som za ňou zavrela dvere, a keď odišiel aj otec, letmý bozk mame a štrngajúce kľúče, ktoré zvesil z klinca, ostali sme v byte len my dve.

         Hrala som sa v detskej izbe na koberci, vysypala som zo škatúľ lego a stavala som zámok pre víly, biely jednorožec na zelenej tráve a žezlo do ruky kráľovnej víl. Práve keď som stavala vežičku, vošla do izby mama, v jednej ruke vodka od včera, z ktorej už veľa neostalo, sadla si na moju posteľ, chvíľu sa len tak rozhliadala po izbe, trochu si odpila a potom otvorila skriňu. Vytiahla z nej moje modré letné šaty, károvanú sukňu, tričko s Mickey Mousom, všetko rozložila na posteli a chvíľu sa na to len tak dívala a potom sa začala dotýkať látok, ale mne nevenovala vôbec pozornosť, mne, čo som sa od prekvapenia zabudla hrať, červený komín lega v zaťatej pastičke. V tichosti som pozorovala mamu, a keď z ničoho nič, bez varovania, zmietla šatstvo z postele a sama si do nej ľahla, priplazila som sa k nej po koberci, čo je, mami? nie je ti dobre? ale ona sa nehýbala, len ležala na mojej detskej posteli, a tak som zdvihla všetko šatstvo a uložila ho späť do skrine, prevrhla som pritom fľašu vodky, číra tekutina tečúca na koberec.

         Keď sa sestra vrátila z fakulty, bolo už navarené, francúzske zemiaky, sadla som si oproti nej za kuchynský stôl, mama zvŕtajúca sa pri sporáku, pichanie vidličkou do jedla a vyberanie nádoby s utierkou, aby si nepopálila ruky. Sestra pomaly jedla a listovala pritom v nejakom farebnom časopise, nové trendy v obliekaní, ako si správne namaľovať oči, vyberte sa do prírody, chvíľu som sa aj ja pozerala do časopisu a snažila sa rozlúštiť názvy hore hlavou, ale potom ma to omrzelo. Oprela som sa na stoličke, tak čo je nové v škole? brali na teba profesori a spolužiaci ohľady kvôli mne? a aké sú francúzske zemiaky? dobre prepečené? mama doobeda nadávala, že rúra melie z posledného. Zasypávam sestru otázkami, ale ona len hľadí do časopisu, zamyslene prevracia stránky, prežúva francúzske zemiaky a občas zdvihne pohár a odpije si z džúsu.

         Poobede sme boli obe v detskej izbe, sestra za stolom, lampička zažatá, na jeseň sa stmieva dosť skoro a vonku sa pomaly strácali tiene. Otec sa vrátil z práce, počuli sme, ako buchli vchodové dvere, sestra mu dala pusu na privítanie, s mamou sme sa tomu z diaľky prizerali, mama v zástere, ktorú si ešte nestihla dať dolu, a otec sa takmer ihneď utiahol do svojej pracovne, kde si pripravoval podklady do práce, klepot klávesov doliehajúci až k nám. Mama v obývačke pozerala nejakú talkšou, môj život s psoriázou, ja som sa nudila, a tak som vytiahla zo skrine švihadlo, trochu som skákala, snažila som sa nedupať a sestra sa asi prvý raz neohradila, a pritom som čakala len na to, že vstane a zahriakne ma, Amália, ako sa mám sústrediť na cvičenie, keď tu poskakuješ ako opica! Amália, okamžite s tým prestaň! ale nie, moja sestra sa len skláňa nad zošitom a ľavou rukou krasopisom prepisuje cvičenie do zošita.

         Stalo sa to okolo šiestej večer, vôbec neviem, ako sa to zomlelo, či sa mama pohádala s otcom, či otvorila ďalšiu fľašu vodky, či ju na súmraku prepadla úzkosť, keď sa pozrela von oknom, viem len, že zrazu vtrhla do našej izby. Ležala som práve na posteli a čítala si, sestra prekvapene mykla hlavou, keď sa rozleteli dvere a mama vbehla dnu, roztvorila dokorán šatník a začala vyhadzovať moje šatstvo na zem a pritom plakala, áno, plakala a hovorila niečo, čomu som nerozumela, až kým do izby nevtrhol otec a nechytil ju za zápästie. Prestaň! okamžite s tým prestaň! mama sa s plačom zviezla na koberec a ja som v tej chvíli zaborila tvár do vankúša.

         Sestra si už išla ľahnúť, za oknami tma, rozbité pouličné lampy a blikajúca žiara televízorov v oknách, mama a otec v kuchyni, ja pri dverách, vedela som, že by sa mi nepodarilo zaspať, a tak som tam len tak postávala. Otec jedol francúzske zemiaky, mama vytiahla z chladničky vodku a napila sa priamo z fľaše, prosím ťa, odlož tú vodku, aký to má zmysel? otec sa jej pokúšal dohovoriť, ale ona naňho nedbala, bolo jej to jedno, teraz, keď ju už moja staršia sestra nemohla vidieť. Ale ja, ja som ju videla, videla som jej strhanú tvár, ovisnuté kútiky úst a opuchnuté viečka, takisto ako som videla otcovu rezignáciu, a zrazu som dostala pocit, že môj život sa odteraz bude skladať z udalostí, ktoré nebudem môcť nijako ovplyvniť a budem sa im musieť prizerať, postupný rozklad mojej rodiny, mama prepadávajúca čoraz viac alkoholu, fľaše vodky stojace v rade pri chladničke, niekoľko neúspešných pokusov o samovraždu, hospitalizácia v Pezinku a napokon zlyhanie pečene a otec, ktorý sa od toho bude čoraz viac dištancovať, vzďaľovať sa celej rodine, mladá milenka a postup v práci, až si jedného dňa povie, že už chce konečne opäť žiť, vymaniť sa z dusivej atmosféry „domova“, vymazať ma z pamäti, a navštívi rozvodového advokáta. Zatočila sa mi hlava, musela som sa oprieť o zárubňu, ale naďalej mi pred očami defilovali katastrofické obrazy budúcnosti a moja staršia sestra, ktorá bude mať ako jediná odvahu povedať, že všetkému som na vine ja.

     

     

    LIEČEBNÉ KÚRY (z knihy PRVÁ SMRŤ V RODINE)

     

         Chorého sme položili na posteľ. Rozhodli sme sa liečiť ho doma. Nevedeli sme však určiť, aká choroba ho postihla. Neustále sme sa hádali a nakoniec sme sa zhodli len na tom, že názov choroby aj tak nič nezmení. Urobíme pre chorého všetko, čo dokážeme. Vyliečime ho z neznámej pliagy za každú cenu. Dokonca sme oznámili úradom, že ani sestrička k nám nemusí chodiť na kontroly, my sa o chorého postaráme, a určite lepšie než ona. Sme predsa jeho rodina. Záleží nám na ňom.

         Chorý nám zaberal všetok čas. Zbavili sme sa záväzkov: práce, školy, mileniek, štátu, Boha. Ostali sme sami. V jednej izbe s chorým. Rozložili sme si matrace okolo jeho postele, rozdelili sme si služby. Každý prebdel pri chorom štyri hodiny, potom si odpočinul, počkal na ďalšiu službu a tak stále dokola. Ale v skutočnosti sme chorého nikdy neopúšťali a venovali sme sa mu všetci súčasne. Išlo o jeho život. Nešlo o naše životy. Kým nevyliečime chorého, naše životy nie sú dôležité. Chorý ležal na posteli a nehýbal sa. Kŕmili sme ho lyžicami, napájali z detských fliaš, popritom sme študovali odbornú literatúru a hľadali spôsoby, ako liečenie urýchliť.

         Bolo to náročné. Začali sme holandskou metódou, ktorej sa hovorilo krvné premiestňovanie. Mali sme dôvody domnievať sa, že nehybnosť nášho chorého bola spôsobená takzvaným zamŕzaním krvi v žilách. V laickej reči by sme mohli povedať, že krv mu prúdila po tele len veľmi neochotne, neprestajne sa zastavovala, zrážala, tiekla v protismere – vtedy chorý dostával kŕče a tvár sa mu krivila bolesťou. A práve takému abnormálnemu správaniu krvi mala holandská metóda zabrániť. Spočívala v tom, že krv sa rýchlym tempom pumpovala z tela a tlakom sa vzápätí do tela vracala. Takto zahriata a poháňaná krv vydržala dlhší čas tiecť súvisle, bez prekážok a bezchybne prekrvovať organizmus. Ideálne bolo, ak sa krv odobrala z tela na jednom mieste a na inom mieste sa zas do tela dostávala. Tak sa miešala krv s rozličnou rýchlosťou a hybnou silou, čím sa organizmus regeneroval. Miešanie krvi je veľmi zdravé, zhodovali sa holandské príručky.

         Krvné kúry sme chorému naordinovali dvakrát denne, každých dvanásť hodín.

         Viditeľne mu to prospievalo. Po krvnom premiestňovaní celý očervenel, prekrvovanie pracovalo na plné obrátky.

         Ďalším krokom bolo namáčanie v horúcej vode. Tentoraz sme si nemuseli pomáhať zahraničnými príručkami, túto metódu sme vymysleli sami. Vychádzali sme z predpokladu, že samovrahovia si pred rezaním žíl ľahnú do vane napustenej vriacou vodou, aby urýchlili vytekanie krvi, a teda logicky, ak chceme krv čo najviac popohnať, chorého musíme umiestniť do horúcej vody.

         Kvôli tejto kúre sme sa premiestnili do kúpeľne. Naplnili sme vaňu vriacou vodou a chorého sme ponorili do kúpeľa, aby sa liečil. Vodu sme neprestajne obmieňali, obávali sme sa, že nebude dostatočne horúca a liečba tým stratí na účinnosti. Pri chorom sme bdeli dňom i nocou. Vždy pripravení zasiahnuť, ak by sa namáčaný náhodou s vypätím posledných síl snažil pozdvihnúť nad svoj trpký údel a oddýchnuť si od speneného kúpeľa.

         Koža sa mu zakrátko začala rozpadávať, odlupovali sa z nej súvislé vrstvy, čoskoro mu každý dotyk spôsoboval bolesť. Splynul s vodou. Prestali sme ho vynášať z vane na krvné premiestňovanie. Sám chorý si to želal. Vždy, keď sme ho odtiaľ chceli vytiahnuť, od strachu z bolestivého dotyku sa celý ponoril do vody, aby z neho nič netrčalo. Neodvažovali sme sa ho vytiahnuť. Voda bola príliš horúca.

         Práve keď sme sa tešili, že chorý už nejaví známky únavy, vyčerpania, pleť má pekne ružovú a na nič sa neponosuje, prišiel zlom.

         Chorý ostal ležať celé hodiny pod vodou a nevynáral sa. Všetci sme ho napäto sledovali učupení pri vani a dohadovali sme sa, čo sa stalo. Viacerí predpokladali, že chorému sa po niekoľkodňovom pobyte vo vode vyvinuli žiabre, ostatní sa domnievali, že chorý si na vodný živel natoľko zvykol, že už nepotrebuje tak veľa vzduchu a dlhšie vládze zadržiavať dych. Skôr či neskôr sa vynorí, uisťovali sme sa navzájom. Zatiaľ čo sme čakali na jeho návrat z vodných hlbín, pripravovali sme ďalšie metódy liečby. Poštou nám chodili stále nové a nové podnetné zahraničné publikácie a zanedlho sme vypracovali podrobný liečebný plán na nasledujúce mesiace.

         Nesmierne bolo naše sklamanie, keď sa chorý ani po niekoľkých dňoch nevynoril.

         Rozhodli sme sa pozastaviť prílev vriacej vody, a keď sa hladina upokojila a voda ochladla, vytiahli sme chorého na súš.

         Zistenie, že chorému sa nevyvinuli žiabre, ani sa nenaučil zadržiavať dych, nás trpko sklamalo. Bezradne sme hľadeli jeden na druhého. Skúmavo sme si prezerali napuchnuté telo.

         Na našich tvárach sa zračil hnev. Nemohli sme uveriť, že by nám chorý vyviedol niečo také. Nám, ktorí sme mu venovali toľko starostlivosti! opatery! času! Ale bolo to tak. Zrejme si svoj život veľmi nevážil. Napriek všetkému sme voči nemu nepociťovali nenávisť. Bol predsa jedným z nás. Naša rodina. Taktným mlčaním sme sa preniesli ponad jeho podlé správanie, aj keď sme všetci vedeli, čo si o ňom myslíme. Videli sme si to na očiach.

         Osušili sme ho, obliekli do čierneho obleku a uložili na posteľ. Ruky sme mu prekrížili na prsiach a okolo postele rozostavili sviečky. Niektorí sa venovali jeho vlasom, česali ho, strihali, pilníkovali nechty, vytrhávali obočie, holili chlpy na tele, ďalší sa venovali mejkapu, pudrovali ho, pridávali mu červeň na líca (teraz nezvyčajne biele), iní zas vyberali v zásielkovom katalógu obleky, vkusné topánky, každý deň mu menili slipy. Jeden z nás dokonca mŕtvemu prepichol ucho a nasadil mu malú náušnicu. Ale po čase sme už nevládali predstierať a museli sme si otvorene priznať: nie je to ono. Poštou nám stále chodili učebnice medicíny a príručky pre domácu liečbu a ustavične nám pripomínali, aké to bolo predtým, čo všetko sme ešte mohli vyskúšať, keby ten nevďačník... možnosti liečby sú nevyčerpateľné. Ale čo sa dá robiť s mŕtvym? Naše činnosti boli jednotvárne a nezáživné. Nikto nevedel vymyslieť žiadnu metódu, ktorá by čo i len trochu ozvláštnila každodennú rutinu.

         Rozhodli sme sa to vyriešiť radikálne. Sfúkli sme sviečky, vytiahli náušnicu z ucha, vyzliekli mŕtveho zo značkového obleku a vyniesli telo von z bytu. Zostali sme sami. Bez jedného z nás. Bez práce, bez životnej náplne.

         Ale už čoskoro sa to zmení. Život je plný tragédií a bolo by naivné myslieť si, že nám sa vyhnú. Vieme, že čoskoro ochorie ďalší. Jeden z nás. Tak to v živote chodí. Jeden zomrie, druhý ochorie. Večný kolobeh choroby a smrti. Nezúfame si. Práve naopak. Po byte sme strategicky rozmiestnili hromady kníh. Každý si ukoristil niekoľko vedeckých publikácií, brožúr a skrípt a teraz sa za nimi skrýva.

         Navzájom sa pozorujeme. Vyčkávame. Skôr či neskôr niekto ochorie. A potom sa prezradí, zakašle, odfrkne si ako kôň, začne chrliť krv, alebo nejakým iným spôsobom prezradí zhoršujúci sa zdravotný stav. Dá signál a my ostatní mu pribehneme na pomoc.

         Sme rodina. Musíme si pomáhať. Nikdy by sme nenechali jedného z nás bez opatery, umrieť ako prašivého psa. Bolo by to navyše absurdné, teraz, keď sa medicína rozvíja takou závratnou rýchlosťou a nachádza stále nové a nové liečebné kúry na stále nové a nové choroby.

         Už niekoľko dní po očku sledujeme starú ženu v rohu pri okne. Zdá sa, že má nejaké ťažkosti. Občas zaspí za bieleho dňa, zosunie sa pozdĺž svojej kopy kníh, ľavá ruka sa jej trasie pri vŕšení ochranného múru a pri zakrývaní trhlín v hromade.

         Tá žena potrebuje našu pomoc a našej pomoci sa jej dostane.

     

     

    BELLEVUE (úryvok)

     

         Jedáleň je slávnostne vyzdobená, konfety, balóny, sviečky, stoly sú spojené, usporiadané do polkruhu, na každom aspoň dve karafy vína, v jednom rohu stojí na zemi rádio, z ktorého sa rinú príšerné melódie stanice Nostalgie, všade sa motajú ošetrovatelia, bzučia vozíky s rezidentmi, nočný strážnik Jean-Claude behá s vodnou pištoľou a postrieka každého, kto sa mu pripletie do cesty, Martina sa smeje pri kraji bazéna, Luca sa snaží prekričať celý ten hurhaj, nejako všetkých zorganizovať,

         Zastaneme s Dragom na prahu, mierne znechutení, že deň sa má skončiť takto mizerne, zo stola si vezmeme oriešky, čipsy, sušené ovocie a utiahneme sa na plastové stoličky pri bazéne, odkiaľ všetko nezúčastnene pozorujeme,

         Ešte pred večerou Jean-Claude hodí jačiacu Martinu do vody, ona vylezie a rozbehne sa za ním, čvachtanie tenisiek, voda, ktorá z nej tečie prúdom, presvitajúce belasé tričko,

         Drago povie, že to nie je zdravé, Luca by jej mal doniesť niečo na seba, nejaký sveter, aby neprechladla, je to od neho nezodpovedné, ale on sám sa o to starať nemieni,

         A potom, po večeri, voľná zábava na parkete, stoly prisunuté k stene, aby bolo dosť miesta, ošetrovatelia tancujú s vozíkmi, krútia ich po miestnosti, rezidenti sa smejú, zadrhávajú, prskajú šťastím a dojatím, bezstarostnosťou,

         Keď sa zotmie, pristaví sa pri nás hluchonemý správca internetovej miestnosti, prišiel si po udicu, zdvihne pravú ruku, otočí ju dlaňou hore, kývne hlavou, ukáže na udicu, potom na prázdne vedro, Drago len mávne rukou, že nič, nič nechytil, obaja sa rozosmejú,

         A opäť Jean-Claude, kvôli ktorému som už aj ja celá premočená, vyhráža sa, že ma tiež hodí do bazéna, ako Martinu, ale Drago naňho vrhne taký zlý pohľad, že si to radšej rozmyslí a odíde so svojou vodnou pištoľou niekam inam,

         Bolí ma z toho všetkého hlava, som unavená, keď vtom si všimnem Oliviera, ako stojí, opiera sa o vozík, ale stojí, na vlastných nohách, stojí a spieva, vyrevuje Marseillaisu a všetci mu tlieskajú, povzbudzujú ho, pozerám naňho a spočiatku ani nechápem, čo to znamená, Olivier vozičkár, stojí a pritom je ochrnutý, stačilo, aby sa pripil, a zabudol, že je postihnutý, stačilo trocha vôle, snahy, a nikto sa tomu nečuduje, nikto nekričí zázrak, všetci vedia, že hocikto z nich by mohol chodiť, narovnať sa a začať žiť, ako normálny človek, bez vozíka, bez centra Bellevue, hocikto z nich by sa mohol postaviť na vlastné nohy, lenže oni nechcú, boja sa sveta tam vonku, nenávisti, chcú ostať deťmi až do smrti, chcú, aby sa o nich starali, prebaľovali ich, umývali, nechcú sa zaradiť medzi dospelých, prevziať zodpovednosť za vlastný život,

         A potom Olivier sťažka dopadne na vozík, po takých tridsiatich sekundách, asi si uvedomil, že to prehnal, že sa prezradil, možno sa bojí, aby ho teraz nevyhnali, ale nie, všetci sa naňho usmievajú, potľapkávajú ho po pleci, kto by sa naňho hneval, veď sú to deti, nesvojprávne, vyľakané, hlúpučké, a je to ich práca, starať sa o nich, utešovať, udržiavať v tomto larválnom štádiu,

     

         Mám poobedňajšiu službu, Drago povie, že musí ísť do mesta, vybrať nejaké peniaze z banky, ale keď neskôr vojdem do našej izby, nájdem ho na posteli, leží s pohľadom upretým do stropu, a keď ma zbadá, sadne si a povie, že sa mu nechce nikam chodiť, mohli by sme sa ísť spolu kúpať, čo povieš, iste nemáš veľa práce, veď čo to je, poobedňajšia služba,

     

         Vlastne prvýkrát som v bazéne centra Bellevue, doteraz som sa kúpala len v mori, spočiatku mám pocit, že naše správanie je neprístojné, keď nás všetci tí vozičkári, čo sú vedľa v spoločenskej miestnosti a pozerajú televíziu, môžu zazrieť cez sklo, ako sa čvachceme v chlórovej vode, ako blbneme, ale veľmi skoro na nich zabudnem, ostane len Drago a bazénny vex, na ktorý sa vešiame, zadržiavaný dych a tempá pod hladinou, hlavičky, stojky, kotrmelce, smiech,

         Opieram sa o stenu bazéna, Drago oproti mne, tak blízko, až je to znepokojivé, na okamih ma chytí za zápästia, ale hneď aj pustí, kvapky mu stekajú po lícach a nose, zo steny na nás prúdi voda a Drago povie, že je to ako vibrátor, ten prúd, že keď tam dáš ruku, je to príjemné,

         Buchnem ho po hlave, zľahka, roztopašne, takéto reči nemienim počúvať, jasné? akože sa hnevám, ale pritom vôbec nie, zavesím sa mu okolo krku a on povie, že som ho opäť raz prekvapila, naozaj to odo mňa nečakal, také nadšenie pre vodu, som šikovná a vôbec, vtedy v noci som mu klamala, veď aj tie stojky na rukách mi idú, a ako!

         Zrazu ma chytí za pás a vyloží na kraj bazéna, jedným mocným pohybom ramien, a pritom som ťažká, z tej vody, čo sa zo mňa leje, sedím a špliecham ho nohami, no potom vyjde aj on, vzoprie sa na rukách a ja zbadám, že má erekciu, rýchlo sa odvrátim, aby nevidel, ako sa smejem, ale asi si to všimol, lebo si hneď ľahne na brucho, hlavu podloží prekríženými rukami,

         Sadnem si mu na zadok a začnem mu natierať chrbát opaľovacím krémom, páči sa mu to, vraj by bola zo mňa dobrá masérka, keď vtom sa pri nás zastaví vozík s Ahmadom a Ahmad povie, že v tých žltých plavkách vyzerám ako kanárik, úplný kanárik, opakuje a pritom sa usmieva, ale akosi zlovestne, tá jeho vyškerená tvár na slnku, tá meravosť, ten kŕč,

     

         Zrazu mám pocit, že sa zotmelo, zozimilo, na rukách mi naskočí husia koža, dobrá nálada spred pár minút je preč, vstanem, rýchlo sa zaviniem do uteráka a bez slova sa vzdialim, chcem sa ísť čo najskôr obliecť na izbu, chcem si ľahnúť na posteľ a zavrieť oči, zabudnúť na Dragovu erekciu a na Ahmadov pohľad, ale ako prechádzam spoločenskou miestnosťou, zrazu sa mi postaví do cesty Marie, zablokuje dvere svojím vozíkom, chcem ju obísť, posunúť vozík, ospravedlňujúco sa usmievam, ale ona ma chytí za ruku, zovrie ju z celej sily a spýta sa, kedy už odídeš, kedy odtiaľto konečne vypadneš, keď nami tak pohŕdaš, keď ti je z nás tak zle?! a uprene sa mi pritom díva do očí, s takou nenávisťou, že sa zmôžem len na pár slov, že len vykokcem, ne-neviem... už odídem... asi, a rozbehnem sa preč, do útrob ústavu,

         Drago ma nájde na schodoch, kam som sa utiahla, je už oblečený, v modrých šortkách a bielom tričku, aj kučeravé vlasy mu už uschli, vidí, že plačem, rezignovane si prisadne, spýta sa ma, čo sa zas stalo, Blanka, prosím ťa, prečo plačeš, a ja zo seba začnem vyrážať nesúvislé vety, že ich nenávidím... to povedala... chce, aby som odišla... že kedy už odídem... tak sa ma normálne spýtala... prečo si myslí... čo som jej urobila... ja neviem, čo som jej urobila... Drago, čo mám robiť... všetci ma tu nenávidia... všetci ma nenávidia... počuješ, všetci ma nenávidia!

         Drago ma objíma, dlho ma drží v náručí, hovorí, že sa mám upokojiť, hladká ma po vlasoch, všetko bude dobré, len sa, prosím ťa, upokoj, stále to opakuje, hoci ja viem, že nič nebude dobré, že to hovorí len tak, aby som prestala plakať, lebo predsa viem, už sme to toľkokrát preberali, nenávisť a ako s ňou žiť, všadeprítomnosť nenávisti, nenávisť celého sveta, ale toto je predsa len prvý nezvratný dôkaz, že je to tak, Marie to povedala na plnú hubu, vyslovila svoju nenávisť ku mne a ja viem, že to myslela vážne, napriek tomu, že Drago tvrdí opak, že klame, všetko bude dobré, nejako sa to vysvetlí, poď, pôjdeme za ňou spolu, a ty jej povieš, že sa mýli, že to zle pochopila, len už, prosím ťa, neplač, aby si jej neurobila ešte väčšiu radosť,

         Keď vstanem, zatočí sa mi hlava, na okamih nič nevidím, ale Drago ma drží, už ani neplačem, na záchode si opláchnem oči, sú ešte trochu červené, ale to si snáď nevšimne, už ju vidím, je zaparkovaná v rohu miestnosti, stretnú sa nám pohľady, podídem k nej a poviem, že sa mýli, že to vôbec nie je tak, ako si myslí,

         Počúva ma a pritom sa usmieva, ja sa tiež usmievam, navzájom sa na seba usmievame a obe vieme, že sa v skutočnosti nenávidíme, že toto všetko je len divadlo pre druhých, sme ako dve tragédky, ktoré by si najradšej v zákulisí vyškriabali oči,

         A ja zrazu opäť cítim prevahu, prevahu zdravého nad chorým, a úsmev sa mi ešte rozšíri, je už takmer úprimný, úprimne sa teším z toho, ako pred ňou stojím, ako ona predo mnou sedí, a hovorím si, ja odtiaľto o dva týždne vypadnem, ale ty, drahá Marie, ty tu budeš hniť po zvyšok života,

     

         Xavier hodí rukou, vraj o nič nejde, máme skrátka zakrúžkovať, čo sa nám bude viac pozdávať, tie papiere sú len informačné, interné, a najmä anonymné, pre organizáciu Concordia, teda pre francúzsky Inex, len chcú vedieť, aký máme z tábora pocit, či sme spokojní, či sa nám v centre Bellevue páči,

         Sedíme na plastových stoličkách pri bazéne, je skoro polnoc a Drago vedľa mňa pokojne, nevzrušené krúžkuje, systematicky prechádza bod po bode, z času na čas zívne, ruku však priloží k ústam vždy príliš neskoro, lenivý, znudený, akoby ho to vôbec nebralo, akoby na odpovediach ani nezáležalo,

         Zmätene naňho hľadím, čo nič nepochopil, alebo to len hrá? horúčkovito študujem tie lajstra, tie desiatky zákerných otázok, chutí vám strava: skôr áno-skôr nie, práca sa vám zdá: skôr ťažká-skôr ľahká, prihlásili by ste sa na tábor znova: skôr áno-skôr nie, a toľko, toľko ďalších,

         Zmocňuje sa ma čoraz väčšia panika, iste je to pasca, spôsob, ako ma odhaliť, usvedčiť, potrebovala by som sa s Dragom poradiť, nech mi povie, podľa akého kľúča mám krúžkovať, zúrivo si hryziem nechty na pravej ruke, neviem, čo mám robiť, doriti, ako mám zistiť, ktoré otázky sú podstatné a ktoré len na oklamanie,

         Zdvihnem zrak, Martina práve odovzdala svoj dotazník a ja nemám ešte ani jednu odpoveď, všimnem si, že ma Xavier sleduje, keď sa nám stretnú pohľady, usmeje sa a povie, naozaj o nič nejde, a potom žmurkne, nebojte sa, nepovieme kuchárkam, ak vám nechutia obedy,

         Chvíľu sa rozprávam s Xavierom, vraví, že si ma pamätá ešte z prvého dňa, ako som vrazila do miestnosti s tým obrovským ruksakom na pleciach a ostala zmätene stáť, smeje sa, že vyzerám rovnako zmätená ako pred dvoma týždňami,

         Ak nie viac, štuchne ma do boku,

         Silene sa zasmejem,

     

         Sú dve hodiny ráno, stojím v sprche, len horko-ťažko sa mi podarilo namydliť si telo, opieram sa o stenu, púšťam na seba prúd vody, no ruka s hadicou vždy hneď poklesne, rozmýšľam, či by bolo veľmi blbé, keby som zavolala Draga a poprosila ho, aby mi trochu pomohol, ako vtedy s tými zubami, aby ma zabalil do uteráka a odniesol do postele, aby ma prikryl a zaželal mi dobrú noc, ale nevládzem zakričať naňho cez stenu,

         Čupnem si a hľadím do odtoku, na tú vodu, čo vírom mizne v zemi a s penou odplavuje aj všetku silu, ktorú som ešte mala, zavriem oči, chcela by som sa rozpustiť a odtiecť, zastaviť celú tú mašinériu, vystúpiť zo seba ako z vlaku, tváriť sa, akoby sa ma to netýkalo, akoby to všetko išlo popri mne, chcela by som sa prizerať, len prizerať, byť nezúčastneným pozorovateľom,

         Telesné zmeny, ktoré ma doteraz nadchýnali, ma zrazu desia, čo sa to zo mňa stáva, aké monštrum schopné regulovať vlastný zrak, schopné omotať si okolo prsta kohokoľvek vo svojom okolí, nechcem žiť v tomto svete plnom nenávisti, neistoty, samoty a dokonale sa mu prispôsobiť, byť jednou z nich, keby sa to dalo, vrátim sa do bezstarostného detstva, do nevedomosti,

         Ibaže sa to nedá, to je mi úplne jasné, pomyselnú hranicu, odkiaľ niet návratu, som už prekročila, zlom nastal vo chvíli, keď mi Marie otvorene vyhlásila vojnu, a ja nemôžem urobiť nič iné, len na ňu odpovedať,

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory