• Životopis autora

    Ivica Ruttkayová sa narodila 1. marca 1963 v Bratislave. V roku 1988 absolvovala vysokoškolské štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity

    Ivica Ruttkayová sa narodila 1. marca 1963 v Bratislave. V roku 1988 absolvovala vysokoškolské štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, odbor teória kultúry. Od roku 1989 pracuje ako redaktorka Slovenského rozhlasu. Venuje sa kultúrnej a umeleckej publicistike a problematike spoločenských vied, prevažne vo vysielaní rozhlasovej stanice Rádio Devín. Profilová relácia, ktorú spoluvytvára, je zameraná na reflexie súčasných trendov v umení a v spoločenských vedách – program Rubikon. Vo zvukovom portréte Skicár – Človek medzi nami, predstavuje pozoruhodné osobnosti z rozličných sfér nášho spoločenského a občianskeho života. Píše poéziu, prózu, rozhlasové dramatické texty a recenzie – najmä na diela zo súčasnej slovenskej a svetovej literatúry. Za novinársku a dramatickú tvorbu získala viaceré ocenenia, ohlas u kritiky i v čitateľskej obci vzbudili aj autorkine prozaické texty.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Rozhlasová tvorba

    • Dievča na telefón (2004, réžia Róbert Horňák)
    • Osmivnúčik (2005, trojdielny cyklus rozhlasových večerníčkov, réžia Milena Lukáčová)
    • Dekády (2007, v rámci cyklu Druhá polovica 20. storočia, réžia Róbert Horňák)
  • Charakteristika tvorby

    Ivica Ruttkayová, renomovaná dlhoročná redaktorka Slovenského rozhlasu, ktorá na jeho pôde pripravila mnoho desiatok zaujímavých

    Ivica Ruttkayová, renomovaná dlhoročná redaktorka Slovenského rozhlasu, ktorá na jeho pôde pripravila mnoho desiatok zaujímavých relácií o umeleckom a spoločenskovednom dianí, je známa aj ako autorka poetickej zbierky Anjeličkárka – Komentáre (2002) a viac ráz ocenenej rozhlasovej hry Dievča na telefón (2004). Po početných časopisecky publikovaných poetických a prozaických textoch (približne v časovom rozpätí dvoch desaťročí) vydala v roku 2007 prozaický debut Marylin miluje literatúru. O autorke však nemožno hovoriť ako o debutantke, a už vôbec nie ako o novej tvári v súčasnej slovenskej literatúre. Jej texty charakterizuje tematická a štylistická vyhranenosť, zrelosť výpovede, za ktorou cítime autenticky nažité a to, čo sa nažilo, aj – náležite reflektované. A to nie z akejsi abstraktnej pozície, či z objektívne sa tváriacej perspektívy „odnikiaľ”, ale z veľmi konkrétnej perspektívy ženy strednej generácie žijúcej tu, teraz, v našej súčasnosti. Ruttkayová nepíše idylické texty, na to je priveľmi prísnou a svedomitou pozorovateľkou života; príbehy, ktoré rozohráva a ktorých základnou rekvizitou a aj témou je všedný, banálny deň „obyčajnej” ženy, nespejú k „happyendom“, dokonca protagonistky po prežitom trápení často nezažívajú ani (predpokladaný?) pocit katarzie, jednoducho po pádoch, sklamaniach, zradách, vstávajú z prachu a kráčajú ďalej, možno o čosi menej zraniteľné, možno o čosi uzavretejšie voči novým vzťahom, sľubom, nádejam. Autorka sprostredkúva príbehy-obrazy hlboko precítenej zážitkovosti, texty plné nástojčivých analýz, v ktorých sa protagonistky opakovane navracajú k pocitom existenciálnej osamelosti a úzkosti. Nejde však ani tak o úzkosť, ktorú v človeku vyvolávajú metafyzické otázky, skôr o úzkosť, ktorá sa rodí z osobných, často praktických skúseností, zo stretov s reálnym, tvrdým svetom tejto doby, s jeho ohrozeniami, s jeho nevypočítateľnosťou, neistotou. Jej krehké, emocionálne zväčša silno exponované, niekedy možno aj naivné hrdinky sa necítia v tomto svete doma, pretože tu takmer nenachádzajú blízkych, empatických ľudí, pretože priestor v ňom okupujú autá a bilbordy, reklamy na najvýhodnejšie nákupy, najlepšie investície, najkrajšie chvíle... Autorka je voči tomuto skomercionalizovanému, ľudsky vyprázdnenému, a navyše rodovo nespravodlivému svetu kritická, miestami aj silno ironická. Svoje protagonistky necháva zažívať na vlastnej koži, aké ťažké je hrať sa v chudobe na ľudskú dôstojnosť. Hrdinky sa boria so starosťami stereotypne sa opakujúcej ženskej každodennosti, zápasia s problémami, plačú od bezmocnosti a od hnevu tam, kde im ublížia, a potom sa opäť púšťajú do svojho malého boja... Vzťahy medzi postavami, rozohrávané síce na pôdoryse odlišných príbehov, variujú základný model mužsko-ženského vzťahu, ktorý charakterizuje z hľadiska rodovej príslušnosti výrazná asymetria – či už ide o pozíciu, možnosti osobnej sebarealizácie, slobodného rozhodovania, o ich sebaobraz a sebahodnotenie – alebo o postoje k samotnému partnerskému vzťahu. Autorka zviditeľňuje v textoch ešte stále prežívajúce rodové stereotypy, zdôrazňuje ich prostriedkami hyperbolizácie a neraz siaha aj za karikatúrou; spôsoby, akými fungujú tieto stereotypy a predpojatosti v našich životoch, komentuje s iróniou, ba až sarkazmom. Sympatické je, že jej protagonistky si napriek málo pozitívnym skúsenostiam zachovávajú istú nádej na obrat – prinajmenšom vo svojom privátnom príbehu –, a statočne kráčajú po svojej ceste. Neidylické sú aj poetické obrazy tejto autorky, ktorá v básňach tematizuje opäť najmä ženský pocitový a zážitkový svet, jemne prekračujúc horizont každodennosti s jej pragmatickými starosťami a mieriac k otázkam o identite, osobnej voľbe a zodpovednosti za ňu, o pocitoch osamelosti či odcudzenosti, ale nemenej o úsiliach utvárať a pretvárať rozličné podoby vzťahov s inými ľuďmi, s prostredím, jednoducho, vzťahov, v ktorých ľudský (predovšetkým ženský) subjekt programovo potvrdzuje zmysel vlastnej existencie. V oboch žánroch cítiť nielen autorkinu literárnu erudíciu, ale aj myšlienkovú a formálnu ukotvenosť v dobovom kultúrnom kontexte, v oboch dochádza k jemnému prelínaniu literatúry a žitej reality.

    Etela Farkašová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Dievča na telefón (2006 po anglicky)

    Dekády (2008 po anglicky a francúzsky)
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    FARKAŠOVÁ, Etela: Poetické obrazy vody. Ivica Ruttkayová: Vodné znamenia 2. (Recenzia). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 1 – 2, s. 96 – 97.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Poetické obrazy vody. Ivica Ruttkayová: Vodné znamenia 2. (Recenzia). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 1 – 2, s. 96 – 97.

    CHUDÍK, Martin: Vodné znamenia 2. (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XXV, 15. 7. 2015, č. 14 – 15, s. 8.

    BELKOVÁ, Z., Ruttkayová, I.: Som stále vďačná za dôveru (Rozhovor). In: Knižná revue, 20, 2010, č. 18.

    PANÁKOVÁ, B.: Rádiolokácia dramatických objektov 1989 – 2009. In: Součková, M., ed.: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 1989. Zborník z medzinárodnej konferencie. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2009.

    SUCHÁNKOVÁ, M.: S nadhľadom a iróniou (Ivica Ruttkayová: Marylin miluje literatúru). In: RAK , 14, 2009, č. 3.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    PAVLIGOVÁ, M.: Naozaj Marylin miluje literatúru? (Ivica Ruttkayová: Marylin miluje literatúru). In: Slovo, 10, 2008, č. 27.

    FARKAŠOVÁ, E.: Marylin a tie druhé (Ivica Ruttkayová: Marylin miluje literatúru). In: Knižná revue, 17, 2007, č. 26.

    TARANENKOVÁ, I.: Konfrontácia mužského a ženského náhľadu bez pokusu o dialóg. In: SmeE, 6. 12. 2007.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Nahliadnuť do "rukopisu bytia". Ivica Ruttkayová: Anjeličkárka – Komentáre. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 119, 2003, č. 7 – 8, s. 272 – 274.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Pre Ivicu Ruttkayovú je príznačná vysoká arteficiálnosť textov. Už po prvých riadkoch je evidentné, že ide o autorku teoreticky

    Pre Ivicu Ruttkayovú je príznačná vysoká arteficiálnosť textov. Už po prvých riadkoch je evidentné, že ide o autorku teoreticky vzdelanú a literárne poučenú. Odkazuje na to i názov prvej poviedky, ktorý dal meno celej knihe Marylin miluje literatúru. Literatúra, literárnosť sa však nestávajú samoúčelným predvádzaním znalostí, či čitateľských skúseností. V jej podaní sa vysoké literárne témy stávajú zdrojom paródie, irónie, demýtizovania literárnych konvencií a klišé. O vysokej štylizácii svedčí i eklekticizmus použitých postupov. (...) Zrážka mužského a ženského sveta je predvádzaná v rôznorodých situáciách, obmieňaných scénach, odlišnosti príbehov, ale ich spoločným menovateľom je nesúmernosť životných možností mužských a ženských postáv. Ruttkayová síce rodové stereotypy tematizuje, zvýrazňuje ich v protikladoch, využívajúc najmä hyperbolu, karikatúru až absurditu, napriek tomu stret dvoch svetov nepôsobí bojovne či manifestačne. Vyhranenosť autorského (ženského) gesta totiž zjemňuje všadeprítomná irónia. Preto pokusy vyrovnať sa s ťaživou (čiže všednou, banálnou) každodennosťou nie sú poznačené bolestínstvom. Čiernobielosť, ktorá hrozí pri knižkách tohto typu, je minimalizovaná. Pre autorkinu výpoveď je typický (a veľmi sympatický) dôraz na normálnosť týchto situácií bez pokusov o sebaanalýzu hrdinov, či pokusov o zmenu stavu. Nejde pritom o odovzdanosť osudu, či pasivitu ženy; prejavy ženských postáv sú skôr ironickým pousmiatím nad situáciou. Hra s rôznymi klišé, najviditeľnejšia v rozprávačských postupoch, ale i v parodizácii kanonizovaných schém a typov postáv, je demonštráciou literárne vyzretého pohrávania sa s týmito klišé, paródiou literatúry a literárčenia, ktoré si, bez rizika skĺznutia do samoúčelnej irónie, nemôže dovoliť každý. Ruttkayová je autorka so špecifickým pohľadom na svet, dobrá pozorovateľka, ktorá bravúrne ovláda hru na literatúru a to, že jej ide o hru, dosvedčuje odľahčená ironická poloha rozprávania.

    Miriam Suchánková

    Osobitosťou Ruttkayovej poviedok je jazyk a spôsob, akým si vyberá syntaktické prostriedky. Nestráni sa používania vulgarizmov, vsúvania rôznych viet, či metafor so sexuálnym podtónom, na čom, pravda, nie je nič zlé, pokiaľ je to na mieste a nezachádza tak do nadmernej absurdnosti, či neskĺzava do ničnehovoriaceho verbalizmu. (...) Autorka svojim čitateľom rada približuje atmosféru, v ktorej sa hlavné postavy momentálne ocitajú, často situuje dej do konkrétneho priestoru (napr. hrdinka cestujúca v mestskej doprave hlavného mesta, redaktorka konkrétneho rozhlasu, či televíznej stanice a pod.). Nestráni sa ani možnosti tvorenia textu v texte, vsúvanie istých pasáží (či už veršov, úvah, ba aj citovania textu iného autora) pôsobí vcelku osviežujúco. Podľa môjho názoru práve v polohe poézie autorka vyznieva oveľa viac prirodzenejšie, jej slová majú hlbší rozmer, pôsobia nenútene. Dokazujú to krátke básnické texty napr. v poviedke s príznačným názvom Mechanika básne: „Kameňolom / Vzala by som ťa so sebou, / ale nemôžem. / Neprejdeš skalou, / neskamenieš / v tom jednom geste, / v ktorom sa mi / dotýkaš / vlasov. / Musím ísť sama.“ Ivica Ruttkayová si tentokrát vyskúšala svoje umenie v polohe prozaičky. Z jej textov je cítiť, že ide o autorku sčítanú, kreatívnu, rada do nich zakomponováva rôzne alúzie, nie je prvoplánová, či dokonca povrchná.

    Mária Pavligová

    Ivica Ruttkayová sa v knihe Marylin miluje literatúru zaoberá – miestami sarkasticky, inokedy pateticky, chvíľami monotónne – predovšetkým situáciou žien stredného veku. Existencia jej protagonistiek prebieha pod ustavičným tlakom biologickej determinácie. Práve zrada ženy vlastným telom, ktoré prestáva byť zdrojom atraktivity a iba frustruje, spôsobuje sociálnu a ekonomickú diskrimináciu. Žena sa vyraďuje zo sietí vzťahov (v texte Callgirl je to príliš explicitne zobrazené vypadnutím z mobilnej siete). Stáva sa cudzinkou, pre seba i ostatných. (...) Autorka predvádza nevľúdne výseky z reality s úsporným, miestami čitateľsky neúnosným sarkazmom a prezentovanú, miestami prepiatu existenčnú ťaživosť neodľahčuje ani náhodou. Avšak práve momenty zlostnej dikcie a zžieravej (seba)irónie sa ukazujú byť autentickou polohou písania a na mnohých miestach ho zbavujú nepríjemnej tézovitosti a vyzdvihujú ho z fádnosti vopred nastavených rámcov.

    Ivana Taranenková

    Ruttkayovej „radikálny jazyk“ (Baudrillard) beznádejnej jasnozrivosti, ostré strihy, syntax, dokonca časté používanie dokonavého budúceho času, robí z rozprávania čosi ako tikajúci pekelný stroj. Jeho konštrukcia drží pokope akoby zázrakom. Akoby naznačovala krehkosť života, ktorý sa v ktorejkoľvek chvíli môže zrútiť alebo rozsypať. (...) Autobus, ulica, supermarket, spálňa, výťah, kancelária, nemocnica, schodisko... výjavy sa bleskovo striedajú, jediná opakujúca sa konštanta je mobilný telefón, jeho „sladký displej“, „sladké pípanie“, jeho poslanie (groteskného) „posla lásky“. Panoptikum postáv (Politický väzeň, Podnikateľ, Politik) sa predvádza len jednotlivými fazetami. Tak ako vlastné mená, chýba im celistvosť, duša a tvár, akosi nepatričné atribúty v odľudštenom svete. Sú zredukované na niekoľko znakov. Ich portréty, videné cez prizmu cynického pohľadu hrdinky, počuté cez niekoľko impulzov telefonických rozhovorov, vychádzajú ako karikatúry, ktoré nemôžu a ani nemajú vzbudzovať žiadne skutočné emócie. Je to odplata a obrana Callgirl. Sama od nikoho žiadnu empatiu, žiadne city opatrne radšej nečaká a ani ich nemieni dávať. Callgirl, dievča na zavolanie, je vestálkou mobilného spojenia. Autorka, ktorá si zvolila túto stratégiu, tento spôsob rozprávania o znecitlivení, neudeľuje v štruktúre príbehu veľké výsady ani samotnej hrdinke. Callgirl, dievča na telefón, tiež nemá vlastné meno. Vieme, že je to žena už nie celkom mladá, osamelá (hoci má deti), a frustrovaná v mužsky zorganizovanom svete. Ocitá sa v pasci veku, neúspechov, chudoby a samoty. Bezmocne sa v nej zmieta, šťastie a pokoj si už ani nevie, alebo sa neodvažuje predstaviť si inak, ako efemérne potešenia, úniky, neurčité prísľuby. Čo ako rýchlo sa tieto impulzy striedajú, nemôžu zaplniť prázdno, prehlušiť smútok. (...) Autorka narába s náznakmi a ustavičnými zmenami uhlov pohľadu, jej autorský komentár sa vlieva do protagonistkinho sebaironického rozprávania v tretej osobe.

    Beáta Panáková

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Dlhé roky sa mi cyklicky vracajú otázky: Čo vlastne robíme s časom, ktorý je nám daný? Nakoľko určujeme spôsob jeho prežitia? Ako

    Dlhé roky sa mi cyklicky vracajú otázky: Čo vlastne robíme s časom, ktorý je nám daný? Nakoľko určujeme spôsob jeho prežitia? Ako nás definuje spoločnosť a historický čas, do ktorého sme, vďaka dátumu narodenia a menu, prišli? Vzťah človeka a vesmíru, v privátnom prípade konkrétnej ženy a spoločnosti. Fascinuje ma ten takzvaný „ svet žien “, popisovaný väčšinou v známych, zažitých a často klišé obrazoch. Denne sa v autobusoch, v električkách, na ulici pozerám do tvárí neznámych žien. Sledujem ich reč tela, spôsob prejavu. Pokúšam sa rekonštruovať príbehy, stratégiu prežitia, ich taktiku, akou zvládli vlastný život. Stratégiu, akú použili pre vzťah s mocou, nech by už moc malo reprezentovať čokoľvek... (...) Snažím sa dovidieť ponad kultúrne a spoločenské štruktúry, čo nás obklopujú. Tie štruktúry nachádzam v rozličných podobách a v rozličných osudoch každej, každého z nás. Sme prienikom doby a osobného univerza. Zostáva neistota. Nakoľko ovplyvníme svojou existenciou prostredie a ako sa prostredie podpíše na nás? (...) Zážitkovú skúsenosť, možnosť pozorovať a spoluprežiť cudzie rozprávania a osudy iných žien a mužov vnímam ako časť odpovedí vytvárajúcich mozaiku času našej existencie. 20. a 21.storočie rýchle, tragické, smiešne a paradoxné, plné fatálnych a nevypočítateľných zmien. Bytostne ma zaujíma stratégia prežitia žien uprostred radikálne sa meniaceho priestoru. Často s úžasom sledujem vynaliezavosť, vytrvalosť, krutosť, čo ženy použijú na presadenia cieľa. Ženské taktiky. Zobrazované tak málo, alebo vôbec nie. Textom svojím spôsobom zaklínam, odklínam, domýšľam, ponúkam v novom kontexte. Ponad definície, čo sa zdali byť jediné a určujúce.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    2. miesto v Novinárskej súťaži Slovenského syndikátu novinárov 2011 v kategórii beletristické žánre – elektronické

    2. miesto v Novinárskej súťaži Slovenského syndikátu novinárov 2011 v kategórii beletristické žánre – elektronické médiá

    Ruža Vojtecha Zamarovského – Cena vydavateľstva Perfekt za aktívny prínos v šírení informácií o knižnej kultúre v médiách (2011)

    Prémia Literárneho fondu za novinársku tvorbu v kategórii publicistika – rozhlas (2011) 

    Výročná cena Literárneho fondu v kategórii rozhlas za fíčer Nový rok bez Zory, inšpirovaný knihou Jána Roznera Sedem dní do pohrebu (2010)

    Prémia Literárneho fondu v kategórii rozhlasová publicistika za relácie SkicárRubikon (2010)

    2. miesto v Novinárskej súťaži Slovenského syndikátu novinárov 2010 v kategórii beletristické žánre – elektronické médiá

    1. miesto v Novinárskej súťaži Slovenského syndikátu novinárov 2009 v kategórii beletristické žánre – rozhlas za reláciu Rubikon

    Hlavná cena v kategórii pôvodná rozhlasová hra na Festivale rozhlasovej tvorby za rozhlasovú hru Dekády (2009)

    Prémia Literárneho fondu v kategórii dokument na Festivale rozhlasovej tvorby za autorskú prípravu dokumentu Leopold Lahola: Posledná vec a iné (2009)

    Kniha Marylin miluje literatúru sa dostala do užšieho výberu desiatich titulov ženskej literatúry za rok 2007 na Cenu Bibliotéky (2008)

    Prémia Literárneho fondu za novinársku tvorbu v kategórii rozhlas za reláciu Telo na predaj (2007)

    3. miesto v kategórii publicistické žánre – rozhlas v Novinárskej súťaži Slovenského syndikátu novinárov za reláciu Telo na predaj (2007)

    Prémia Literárneho fondu za novinársku tvorbu v kategórii rozhlas za reláciu Striebro našich dní (2005)

    Prémia Literárneho fondu v spolupráci so Združením rozhlasových tvorcov v kategórii hier pre dospelých za text hry Dievča na telefón na XIX. Festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry (2005)

    Prémia Literárneho fondu v spolupráci so Združením rozhlasových tvorcov v kategórii hier pre dospelých za autorský debut Dievča na telefón na XIX. Festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry (2005)

    1. cena Literárneho fondu v kategórii rozhlasových hier za hru All you need is love (neskôr s názvom Dievča na telefón) (2003)

    Výročná cena Literárneho fondu v oblasti rozhlasu za redakčnú prípravu pozoruhodných titulov, ktoré boli výrazným umeleckým prínosom k profilovaniu vysielania Rádia Devín (2002)

    2. cena v kategórii rozhlas v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom za reláciu Skicár – Oľga Hatašová (2002)

    Prémia Literárneho fondu za novinársku tvorbu v kategórii rozhlas za reláciu Skicár – Yehuda Lahav (2002)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    ANJELIČKÁRKA – KOMENTÁRE (básne) S Bachom som kávu nikdy nepila   Musím sa k tomu stále vracať.

    ANJELIČKÁRKA – KOMENTÁRE (básne)

    S Bachom som kávu

    nikdy nepila

     

    Musím sa k tomu stále vracať.

    Akoby sa celuloidová páska

    mojej pamäte

    zlepila pri vysokej horúčke.

    Je to zvláštne,

    že ma tak dôverne poznal

    tučný páchnuci muž.

    Kdesi v pološere,

    za točitými schodmi

    prázdneho kostola,

    udieral prstami

    do klávesov organu.

    V notách napísal

    všetko, čo sa mi stalo

    a ešte len stane...

    A potom iný muž, v celkom inom čase,

    presne podľa jeho pokynov

    odovzdáva správu.

    Mne,

    sediacej v deviatom rade,

    vystrašenej a neistej.

    Ako sa mám s tým vyrovnať?

     

     

    Na čo ešte čakám

     

    Príliš slobodná

    na to,

    aby som sa nestala čajkou...

    Ešte stále na hladine,

    nohami vrastajúc do vody,

    nechávam sa unášať

    prúdom.

    Čakám

    na okamih,

    v ktorom vzlietnem

    a vrátim sa domov.

    Lenže, kde je môj domov?

     

     

    Ofélia v kláštore

     

    Konečne som pochopila, že toto je vtip

    a že ktosi silný

    s nami nemiestne žartuje...

    Hamlet hrajúci sa na blázna

    a Ofélia definitívne šialená

    na dne okresnej rieky.

    Lenže niekedy sa dajú

    veci pozmeniť,

    v inej verzii Ofélia

    prichádza do kláštora,

    píše svoje detské drámy

    o zrade,

    ktoré presne podľa scenára

    prehrávajú poblednutí anjeli z iného neba.

    V tesnej cele smrti.

     

     

    Medea II

     

    Patrila som mu,

    hovorím jemu, nie tebe,

    pretože ty si len muž

    na vzďaľujúcej sa lodi,

    úbohý argonaut.

    S prstami zaborenými do piesku

    pobrežia,

    patrím sebe.

    O hlavu prevyšujúca

    domorodé ženy z chóru.

    Jediná.

    Prijímam svoje mŕtve deti.

     

     

    ALENKY A ICH ZRKADLÁ (časopisecky publikovaná poézia – Romboid 7/2009)

    V ríši divov

     

    Meno Alenka sa mi nepáči,

    ale

    nepáči sa mi ani meno Alica.

    Ani na jednu z nich

    sa nepodobám,

    pozrite sa,

    nepodobám sa

    na nikoho z vás...

    Prechádzam zrkadlom.

    Opakujem donekonečna

    tie isté chyby,

    na konci chodby

    čakám ja

    a bežím si v ústrety.

     

     

    Budhistický mechanizmus Alenka

     

    Tak teda,

    niečo medzi výdychom

    a nádychom,

    tá podstatná medzera,

    čo je za tým...

    Je potrebné zistiť,

    čo to je

    a definitívne

    sa prestať báť.

     

     

    Žiarlivosť

     

    Myslíš, že ma pozoruje

    anjel?

    Môj strach?

    Tú nečitateľnú

    správu?

    Pozoruje ma

    zo zrkadla,

    keď si češem

    vlasy?

    Strácaš ma.

    Každým pohľadom

    ma strácaš

    viac...

     

     

    Počet nocí je konečný

     

    Borges miluje zrkadlá.

    Zdvojuje v nich

    samotu.

    Aj to je jeden spôsob.

    Jednoduchšie však bude

    sedieť

    o polnoci

    na parapete

    a sledovať hviezdy.

    Možno to Borges

    nepochopil,

    pretože postupne

    prestal vidieť.

    Zrkadlá zdvojujú.

    A počet nocí

    je konečný...

     

     

    Vynáranie

     

    Perly prinášajú slzy.

    Predovšetkým pomalé vynáranie...

    Šikmá plocha vody.

    Bledá tvár, po ktorej steká

    zrkadlo.

    Siahaš a vyberáš jej

    z úst mliečnu

    morskú perlu.

    Ukladáš ju do

    lastúry

    uprostred tela.

    Vo vode sna,

    v sne zrkadla

    mních hovorí –

    pozri,

    spálim papier

    a báseň zostane...

    prikývnem

    a odpovedám –

    Tá báseň sa začína vetou –

    Perly prinášajú slzy.

    Je dôležité naraziť

    na dno,

    prestať pociťovať

    a naučiť sa necítiť.

     

     

    Cestovný poriadok anjelov

     

    Odvracajú sa od teba zrkadlá...

    Ako keď sa vo vlaku

    na chvíľu

    začítaš do knihy.

    Zdvihneš hlavu

    a oproti tebe

    sedí už niekto

    iný...

    Ten,

    kto tam bol,

    zmizol...

    Je ti do plaču

    a pýtaš sa

    toho druhého –

    Kedy už,

    preboha konečne,

    vystupujeme?

     

     

    Rodinná fotografia

     

    Zarazila ma predovšetkým

    obsedantnosť výpovede.

    Nepatriť.

    Rýchlosť vzďaľovania.

    Biela rozmazaná

    škvrna.

    Podliehajúca

    absolútne

    odlišnej jurisdikcii.

    Zrkadlo.

     

     

    MARYLIN MILUJE LITERATÚRU (úryvok)

     

    Otázky domácej prózy a poézie v svetle televíznej žurnalistky

     

    Časť prvá

         Niežeby nebola na chlapov, ale sú na jej vkus hluční, vulgárni, obyčajne majú manželky a okrem toho ich výkonnosť desať ráz zaostáva za ich sľubmi. (Nikto ti nemôže dať to, čo ti ja môžem sľúbiť.) Marylin za to zrejme ani nemôže, ale po večeroch číta básne a analyzuje romány našich rodiacich sa klasikov týchto dní. Zistila, že toto obcovanie jej prináša rozkoš ducha, a v temnote obývačky vedie svoj tichý dialóg so stránkami kníh. Vyhmatáva klenoty životnej skúsenosti, briskného talentu a originality subjektívnosti poznania. Nesmelo prikladá svoje skromné myšlienočky k tým božským úvahám o nespočetných podobách ľudského jestvovania, o fatálnom význame bytia.

         Marylin má aj iný handicap. Vlastne, chápme to ako ranu osudu. Pracuje v televízii. Je moderátorkou a redaktorkou. Televízia je to neveľká, verejná, a vyznačuje sa tým, že svojich zamestnancov neplatí a pokojne sa prizerá, ako umierajú od hladu. (Našim pozorovateľom zostáva nejasné, ako si Marylin z platu, ktorý neexistuje, kupuje knihy.) Ďalšou charakteristikou tejto inštitúcie je miestna obyčaj, že televízia nemá filmy, štúdiá, technikov, upratovačky a vysielacie časy. Inak má takmer všetko. Marylin tu chodí po dlhých chodbách, nosí v náručí papky, kazety a pásy a klepoce podpätkami. Viac sme sa o jej pracovnej náplni nedozvedeli.

    prestrih – upútavka na večerné programy

         Je ráno a Marylin sa prebúdza zo spánku vo svojej dievčenskej spálni. Vonku počuť spievať vtáčiky (prosíme zosilniť zvuk) a prvé ranné lúče sa predierajú k jej bledej tvári. (obraz – zaostriť na detail) Vedľa jej tela celú noc verne ležala knižka. Ide o Jeho nové epické dielo. Našu literatúru konečne po rokoch pustého čakania obohatil prozaický počin nekorunovaného kráľa písaného slova, majstra obrazov najvnútornejších pohybov podvedomia, muža, ktorý dokáže vrstvením barokových viet vytkať gobelín lásky a utrpenia indivídua na konci dvadsiateho storočia. Marylin vie, že je stratená. Miluje Umelca, ktorý sa o nej dozvedel všetko bez toho, aby ju poznal. Konečne pochopila, že jej doteraz nepodstatný a zmätený život dospeje k sladkému vyvrcholeniu. Naplní sa a prijme druha svojho srdca a duše.

    prestrih

         Marylin napísala scenár a zaniesla ho do onej vysokej budovy. Marylin telefonuje, Marylin organizuje. Marylin v spoločnosti kameramana a zvukára ako vietor uteká dolu nekonečnými schodmi, za ňou v pozadí pláva priesvitný šál, zakrývajúci tvár pred slnkom.

    obraz – exteriér

         Konečne dorazí k služobnému autu. Nadýchne sa a šoférovi vydýchne: „Ideme za Ním.“ Približne po pätnástich metroch pribrzďujú a nastupuje osvetľovač, ktorý doteraz aj so svetlami pokorne bežal v stopách veľkej misie a nestihol naskočiť. Služobné auto sa rúti k mestu N. Marylin si vzrušenými perami znovu a znovu šepká podčiarknuté vety z Jeho románu.

    detailný záber pier

         „Býva takmer pravidlom, že dostávame odpovede na svoje otázky, keď ich najmenej očakávame. Ale aj tak výlučne iba vtedy, keď má človek sluch alebo zrak už natoľko zosilnený utrpením, že je schopný tú odpoveď počuť alebo vidieť...“ Marylin sa zahľadela do diaľky, do hĺbky, ktorú v sebe nosila, a oči sa jej naplnili slzami. Knihu zľahka pobozkala a položila si ju k výstrihu. On splynul s jej dychom.

    pri rozhlasovej realizácii by bolo vhodné na tomto mieste použiť upokojujúci hudobný námet, najlepšie romantický klavír j. maláska.

    zvuk – zvonček, klopanie, po čase opäť zvonček

         M. (kričí): Dobrý deň. Tu je Marylin. Ja som z televízie...

    zvuk – otváranie dverí

         M.: Vy ste pani Umelcová! Ja som Marylin, už sme spolu telefonovali... Toto sú páni z môjho štábu. Môžeme ísť ďalej? Majster nás už nepochybne očakáva...

         Žena: Vitajte, vitajte, vitajte.

    to posledné vitajte znie najrozpačitejšie.

         M.: Veľmi sa teším na stretnutie s Majstrom, bude mi cťou zaznamenať jeho tvár a hlas na filmový materiál.

         Žena: Tvorca vás už očakáva. Aj keď vás hneď od začiatku nepoznal podľa mena. Musela som mu pripomenúť, že to vy ste tá pani Marylin z televízie...

         M. (trochu výhražne): Smieme ísť ďalej?

         Žena: Viete, inšpirácia je základom umenia. Majster je veľmi inšpirovaný, keď tvorí. Ale keď som mu povedala, že to vy ste tá Marylin...

         M.: Rudko, prosím ťa, polož tú kameru a postav pani Umelcovú trochu ďalej od dverí. My sme tu pracovne.

    zvuk – menší hluk

         M.: Ďakujem ti, Rudko.

         Marylin sa v predsieni nevinne nahla k zrkadlu. Prešla si naslineným prstom po obočí a skontrolovala plnosť výstrihu. Vypla sa a vstúpila do dverí, ktoré v nemom geste ukazovala Umelcova manželka.

         M.: Majstre, tu som, prišla som za vami...

         Izba bola zaliata jesenným jasom. Marylinin pohľad nekopíroval obrazy a pôsobivé starožitnosti, ale s inštinktívnou presnosťou zamieril k malému vyrezávanému stolu. Za vkusne aranžovanou batériou fliaš so šampanským, koňakmi a vodkami sedel On. Okamžite ho spoznala. Mal síce o niečo väčšiu hlavu ako na fotografiách z obalov kníh, ale bol to On. Vysoké čelo, pár kučier na hlave génia a dlhé aristokratické prsty na rukách (možno aj na nohách?). Marylin mu ako zelektrizovaná kráčala oproti. Akoby proti svojej vôli vystrela k nemu ruky. On ich celkom prirodzene vzal do svojich dlaní a jediným trhnutím ju pritiahol k sebe. Marylin bola v zajatí Umelcovho neodolateľného fluida a alkoholického oparu. Po niekoľkých sekundách, v ktorých nepohnute ležala krížom cez Umelcovo telo položené v kresle, nesmelo vstala. Majster sa na ňu bodro usmial.

         „Som Marylin,“ zmohla sa konečne na slovo. „Som tu pre vás... Prišli sme,“ komentovala vstup štábu do dverí, „nakrútiť s vami a o vás Kultúrny týždenník.“ Vzlykla. „Majstre...“

         Pani Umelcová pribehla a mlčky jej prisunula kreslo. Marylin si spôsobne sadla a nespúšťala z Génia mnohosľubný pohľad. Umelec sa naklonil a láskavo ju otcovským gestom potľapkal po líci. Konečne prehovoril:

         „Marylin, aké pekné meno, Marylin. Marylin, čítali ste moje knižky? Teda, Marylin, čítali ste moje knižky?“

         Upadla do stavu podobného tranzu. Bude sa s ním rozprávať o LITERATÚRE. Počúvať ho a on bude počúvať ju. Nebolo by správne a krásne práve teraz umrieť?

         „Majstre, čítala som všetky vaše knihy...“

         „A čo sa vám na nich páčilo, Marylin?“

         „Majstre...“ Marylinin tep sa zvýšil. Napriek tomu pomaly a pedantne, s využitím presných vedeckých termínov vyložila Spisovateľovi svoju dušu, intelektuálne existujúcu len vďaka Jeho písanému slovu. Trvalo to dlho. Prozaik s naklonenou hlavou pozorne počúval a neprerušoval recenzentku. Marylin hovorila a bola šťastná. Keď skončila, nastalo dôverné ticho. Umelec mlčky zobral do rúk pohár. Jeho žena začala všetkým ponúkať chlebíčky, potom zákusky, tortu a domácu zabíjačku. Štáb jedol. Umelec pil. Štáb ani Marylin nepili, smutnou zhodou okolností išlo o abstinentov.

         Spisovateľ prerušil takmer rodinnú atmosféru vetou nasmerovanou k slastne vyčerpanej Marylin.

         „Slečna, vy ste čítali moje knihy?“

         „Áno, majstre, všetky...“

         „A čo sa vám na nich páčilo?“

         Marylin zneistela. Určite svojím častým používaním abstrakcií urazila Umelcov vkus. Je to majster slova a nepochybne sa ho dotkla svojou rétorickou nemotornosťou. Začala teda znovu, tentoraz celkom ľudsky a neštylizovane. Nesnažila sa však skryť hlboký osobný vzťah k téme. Rozobrala profil Majstrových protagonistov a charakterizovala typický filozofický horizont, ktorý svojou dokonalosťou dáva do súvzťažnosti veci primitívne s božími zákonmi... Neskromne mu vysvetlila závratný vplyv, ktorý mali jeho diela na jej nepodstatný a pominuteľný život. A nezastavila sa ani pred prevratnosťou vlastnej zmeny v momente, keď má možnosť duchovne obcovať s Géniom. Marylin bola otvorená, neúprosná, zároveň však chcela zostať vo svojej odovzdanosti hrdá. Majster z nej nespúšťal oči a nenápadne sa kýval v rytme jej spovede. Bol s ňou, bol pri nej a chápal ju. Marylin čakala na jeho odpoveď, čakala na svoj osud. Štáb odovzdane jedol a zásoby pani Umelcovej, pôvodne zrejme určené na horšie časy, nezadržateľne mizli. Mľaskanie prerušil On. Zobral Marylininu ruku do svojej, galantne ju zodvihol k ústam a prehovoril:

         „Marylin, čítali ste vy niekedy moje knižky...?“

         Marylin zmeravela. Jej srdce sa s pohárom zrútilo na zem a ostali z neho nepodstatné, ostré kúsky. Majstre?!

         „A čo sa vám na nich najviac páčilo?“

         Pochopila. Odmietol ju. Neuznal ju za hodnu dotýkať sa takých svätých biomagnetických prúdov, ako sú Jeho myšlienky. Ona nedokáže komunikovať s tým, kto už uchopil univerzum.

         Majster sa ďalej monotónne kýval v kresle, zaclonený čoraz prázdnejšími fľašami. Majstrova manželka chytila silným pohybom Marylin za plece a odtiahla ju k inému stolu, kde jej vtlačila hlavu do taniera a vysvetlila svoje subjektívne pocity z menopauzy. Zakončila konštatovaním, že umelci potrebujú k tvorbe inšpiráciu.

         Bez výstrahy sa ozvalo Umelcovo zavytie:

         „Marylin!!!“

         Volaná hlasom ako v polosne išla...

         „Marylin, čítali ste moje knihy?“

         „Áno, Majstre...“

         „Čo sa vám na nich páčilo?“

         „Majstre...“

         Marylin je profesionálka. Rozostavila kameru, svetlo, zvuk. Po krátkom strkaní dostala pani Umelcovú z izby. Už len škrupina Marylin, bez duchovného obsahu lásky, dala pokyn na začiatok nakrúcania.

         Redaktorka: „Majstre, váš najnovší román je situovaný do prostredia slovenskej dediny, toto prostredie do podstatnej miery verifikuje indivíduum. Je to aj váš názor?“ (Marylin vedela, že už len položiť túto otázku hraničí s občianskou statočnosťou, pretože kto dnes môže konštatovať, že stav spoločnosti v literárnej reflexii nie je taký optimistický a pokrokový ako v... I keď aj tie priznávajú určité nezrovnalosti v porovnaní s... ale o tom tento text skutočne nie je.)

    obraz – detail na tvár moderátorky s trhajúcim sa ľavým kútikom úst a výraznými kruhmi v dolnej partii očí. farebný nádych jej tváre ostro kontrastuje s ružovým pozadím náteru steny. kameraman je spokojný. umelecká optika filmu je zabezpečená. obratne švenkne na zväčšujúcu sa hlavu mysliteľa. v zlomku sekundy si uvedomí, že hlava sa zväčšuje priveľmi rýchlo aj na umeleckú vizualizáciu problému. inštinktívne uhne.

         Umelec pravou rukou škrtí Marylin, ľavou jej trhá výstrih a obnažuje nedokonalé prsia s komentárom:

         „Urobím ti šesť detí, alebo ťa na mieste zabijem!“

         Marylin si práve vtedy uvedomila, že vlastne nikdy nechcela mať šesť detí. Potom zaznamenala, že stojaci Majster jej siaha len niečo poniže brady, a tak činnosti, ktoré predvádzal, boli pre neho dosť komplikované.

         Ďalej pochopila, že sa dusí a že ju pani Umelcová niečím trieska po hlave. Išlo o rodinný klenot v podobe barokového anjelika z bronzu.

    zvuk – hudba

    obraz č. 1 – titulky – redakcia umeleckého dokumentu uvádza pokračovanie cyklu kultúrna revue s názvom marylin miluje literatúru

    obraz č. 2

         Marylin sedí v strižni, kde sa vydesená strihačka snaží priblížiť na jednej z obrazoviek zväčšenú spodnú Umelcovu čeľusť, po ktorej v spomalenom zábere ladne skĺzava tekutina. Neskôr si s nepreniknuteľným výrazom prezerá zábery padajúceho osvetlenia a dvoch postáv, zvukára a osvetľovača, snažiacich sa oddeliť spletené telá na zemi. Sleduje, ako sa im podarilo vytiahnuť ženské telo spod ochabnutého Génia. Pani Umelcová nie je v zábere, ale akoby z diaľky počuť tupé údery a konštatovanie, že umelec potrebuje inšpiráciu. Jedna z rán zrejme zasiahla kameru a obraz sa spontánne zatmie.

    obraz č. 3

         Marylin mlčky plače a strihačka ju matersky hladká po hlave.

    obraz č. 4

         Obe spoločne, Marylin a strihačka, vyťahujú kazetu zo stroja a ako jeden muž ju hádžu do koša.

    prestrih – reklama

     

    Časť druhá

         Z nášho hľadiska je nevyhnutné konštatovať, že Marylin je po biologickej stránke ešte stále pomerne mladá žena. Rovnako je pravdou, že gynekológovia ju na preventívnych prehliadkach stále častejšie upozorňujú na optimálne vekové parametre prvorodičiek. Presahuje ich. Lenže gynekológovia sa zväčša nezaoberajú výberom adekvátnej spermie a keď, tak výrazne individuálne. A čo je dôležité, gynekológovia obyčajne nerozumejú teórii literatúry, ako musela Marylin znechutene konštatovať.

         Ako to už býva v podobných textoch, čas beží. Veľa sa zmenilo. Marylin neodvolateľne zanevrela na domácu prózu a najprv programovo, zo študijných dôvodov, potom stále spontánnejšie a spontánnejšie sa začala sústreďovať na poéziu. Jednoducho dokonale pohrdla ťažkopádnou formou prozaického vyjadrovania v jeho klamlivom realizme, metarealizme a materializme. Túžila po čistote. Po priezračnosti výrazu a formy, ktorá v sebe geneticky obsahuje vzorec zmyslu čítania a života na tejto smutnej planéte. Brodila sa pravidelnosťou trochejských stôp na snehovej pláni vlastného podvedomia. Často si ako nepríčetná šepkala rytmiku voľného verša. Pochopila, že poézia je abstrakcia literatúry. Uvažovala, či by sa tento poznatok nedal patentovať. Bola však taká nepraktická, že k činu sa nikdy nedostala.

         Pri istej prezumpcii vašej diskrétnosti môžeme prezradiť, že dokonca sama začala písať básne, považovala ich však skôr za pocty mŕtvym klasikom, pretože takáto vášeň, ktorá bola vzhľadom na dĺžku ľudského života zbytočná, ju vzrušovala. Nakoniec, kto by mohol pochybovať o mužnosti vyznania chlapa, dvesto rokov mŕtveho?

         Marylin milovala. Literatúru. Presnejšie povedané poéziu. Čítala neustále, za bezsenných nocí, v električke, v čakárňach, počas dynamických porád a mítingov. (Doba si vyžadovala svoje.) Jej hlad rástol s prečítaným, zbierky básní sa, bohužiaľ, čítajú rýchlo. Hltavo sa spoznávala s novými a novými autormi, s ďalšími šepkajúcimi ústami prekliatych aj neprekliatych, mierne poplatných básnikov. Kráčala obrovskými čitateľskými krokmi neodvratne cez poéziu starovekú, stredovekú, novovekú do... súčasnosti.

    prestrih – správy o počasí

         Moderátor 1.: Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden letný deň. Nám už známa Marylin sedí so svojou blízkou priateľkou Violou Ch. v záhradnej reštaurácii Korzo na dávno neexistujúcom korze istého hlavného mesta.

         Moderátor 2.: Pán kolega, mali by sme skôr komentovať, že tomu, kto túto osobu nepozná osobne, by sa mohlo zdať, že ide o pomerne exaltovanú dámu, zvlášť keď sa na ňu pozerá z diaľky.

         Moderátor 1.: Stručnejšie, kolega, z diaľky vyzerá lepšie ako zblízka.

         Moderátor 2.: Dovoľte filozofickú odbočku. Niektorí fatalisti trvajú na tom, že náhoda neexistuje. Len nepoznaná nevyhnutnosť.

         Moderátor 1.: Po chodníku sa v týchto súradniciach blíži básnik. Básnik B., miestny bohém, ktorý si uvedomuje svoj celonárodný význam...

         Moderátor 2.: Informácie z neoficiálnych spoločenských rubrík: Básnik B. včera opustil svoju čerstvú manželku (poradové číslo sa neuvádza) v piatom mesiaci gravidity a obdivovateľku z horných, opäť nevieme koľko tisíc, ktorá mu prekvapivo nedala... aktívne najavo pochopenie pre jeho verše a rozorvanú životnú situáciu.

         Básnik B. je trocha krátkozraký, a tak sa stane, že ho Marylinina exaltovanosť na pohľad zaujme. Literárna kritička Viola Ch. zdvíha ruku a pôvabným zamávaním zdraví. Vzduch je ružovo priesvitný a Básnik, vedomý si publika, pristupuje k tieňu slnečníka kaviarne Korzo.

    zvuk – hudba – osudová, beethoven a tak ďalej, vieme, že je to prvoplánové, ale autorka chce upozorniť, že dej nadväzuje na určité archetypy správania sa v schéme... ale to vám vysvetlím, keď budete koncentrovanejší.

         Moderátor 1.: Z povahy textu je zrejmé, že ináč sa to nemohlo ani skončiť...

         Moderátor 2.: Básnik B., vysoký, s prenikavo modrými očami, omylom bývalý volejbalista...

         Moderátor 1.: Aktívny znalec a kreatívny spotrebiteľ voľného verša.

         Moderátor 2.: Textár, čo ešte treba dodať? Oslovuje masy svojou spievanou intímnou lyrikou. Multimediálny igric našich čias.

         Moderátor 1.: Jednoducho, laureát festivalu Bystrické zvony.

    obraz č. 5

         Kamera zaostrí na najnovšiu zbierku básní, ležiacu na stole. Nežne a láskyplne na nej spočíva Marylinina ruka. Meno autora a názov zbierky je jasne čitateľný. Nasleduje ostrý prestrih na profil Básnika B.

    zvuk – hudba – nechávame na výber hudobnému redaktorovi, nech nemá pocit, že je zbytočný.

         Marylin je zaujatá Básnikom B., pretože rozumie jeho poézii a pri jej čítaní zosobňuje svoj životný zážitkový potenciál v jeho básňach.

    zvuk – hlboký výdych

    M O Ž N Á  R E A L I T A

         Marylin dáva tajuplným pokynom očami do réžie znamenie a ozve sa známa melódia a spev hitu spred niekoľkých rokov. Marylin sa pohľadom, ktorý si doma, samozrejme, cvičila pred zrkadlom, zahľadí do tých povestných modrých očí. Kamera dychtivo sníma každý záchvev. Básnik sa chveje. Básnik sa dokonca trasie. Marylin začína tušiť, že jej sladký respondent, ktorého jej náhoda (nepoznaná nevyhnutnosť, zapamätali ste si...) takto doručila do blízkosti a štúdia, nie je pozitívne naladený. Ozve sa v nej však vytrénovaná profesionálka, nakloní sa dopredu a kladie prvú otázku:

         „Práve sme počuli jeden z vašich najvýraznejších textových hitov Spieva slávik, skladbu, ktorá vyhrala v roku 1981 pesničkovú súťaž Bystrické zvony. Čo pre vás znamená tento profesionálny úspech dnes?“

         Odpoveďou je temné zavrčanie z ešte i dnes slušne klenutého hrudníka. Neskôr rozumieme zle artikulovanej výpovedi:

         „To nebol môj text, to otextoval Rudo Janátek, to je iná pesnička...“

         Básnik B. sa na protest postaví a opúšťa televízne štúdio. Zamračená produkčná mu inštinktívne vbehne do cesty a vlastným telom bráni v úniku z programového týždenníka a plánu vysielania. Básnik B. zvažuje vzniknutú situáciu, vek a zachovalosť produkčnej. Marylin využíva niekoľkosekundové zdržanie a vymrští sa za Básnikom...

         „Pán Básnik B., to je omyl, samozrejme, ide o veľké nedorozumenie, ja predsa viem, že ste neotextovali túto pesničku, ale tú druhú...“ V okamžitej inšpirácii spieva: „Máta ma, stále máta mátoha parohatá...“ Marylin spieva falošne. Vždy spievala falošne. Vlastne preto sa nikdy nestala speváčkou.

         Básnik B. sa znechutene obracia a striasa zo svojho kabáta jej zakvačené nechty.

         „Vážená pani, ak neviete, aj ja som istý čas pôsobil ako dramaturg a redaktor a takúto blamáž by som si nikdy nemohol dovoliť. Viete vôbec, čo znamená slovo príprava? Neoberajte ma o čas, pracujem len s profesionálmi...“

         Marylin si v tej chvíli uvedomila, že ten Muž je jasnozrivý. Videl ju len dvakrát a pochopil podstatu jej osobnosti. Naozaj nikdy nebola odborníčkou, celý život sa zrejme len na niečo hrala. Je nepotrebnou atrapou vo veľkom víre šoubiznisu. Pochopila, že ju pochopil, a to pochopenie ju zasiahlo ako blesk.

         Medzitým sa Básnik B. snažil odtisnúť, alebo aspoň obísť produkčnú.

         „Majstre, neodchádzajte...“ Ten výkrik bol výkrikom topiacej sa, ktorá sa zúfalo chce chytiť Básnikovej slamky. „Čítala som všetky vaše básne... Majstre, ja vás predsa...“ Počuť však len zanikajúce kroky. Produkčná prehrala.

         Marylin sa rozbehla k svojej kabelke a vybrala odtiaľ pokrčené papiere. Potom bežala ďalej. Marylin nikdy nevedela behať. Preto mala vždy zlú známku z telocviku a nikdy sa nestala športovkyňou. (Láska dáva krídla.)

         Marylin sa podarilo dostihnúť Básnika B. pri výťahu a strčiť mu doslova pod nos tri hárky popísané drobným neurotickým písmom s nenápadnými gramatickými chybami. Básnika B. udivila rýchlosť akcie a akosi mimochodom si papiere berie do rúk.

         Marylin dychčí:

         „Toto sú moje otázky, ja som sa celú noc pripravovala... čítala som všetky vaše básne, ja by som si nikdy nedovolila...“ Hlas sa jej v kŕči láme.

         Básnik B. pozorne číta jej otázky a poznámky, podrobný výpis jeho životných úspechov a červenou ceruzkou, neustále prítomnou v jeho športovom saku, opravuje presné dátumy a chybné štylizácie. Marylin ako albánska manželka stojí v odstupe troch krokov a modlí sa, milý bože...

         Básnik B. sa pozrie na hodinky.

         „O tridsať minút mám stretnutie so sponzorom. Môžem to s vami skúsiť ešte raz, ale upozorňujem vás, to je posledný raz, čo som išiel v publicistike tak hlboko pod svoju latku.“

         Marylin je upozornená.

    obraz č. 6

         Reflektor mladých zasvieti na hladkú tvár s chlapčenským výrazom a nezabudnuteľnými očami, ako vždy, modrými.

    Ď A L Š I A  Z  M O Ž N Ý C H  R E A L Í T

         Marylininým telom vibrujú neznáme pocity. Z réžie už pre istotu neznie žiadna hudba. Marylin vie, že nedokáže artikulovať. Ústa jej pri hovorení pôjdu čudne bokom, a tak záber na ňu pokazí celú sekvenciu. Bojí sa zbytočne. Kameraman má oči a vôbec ju nesníma.

         Odnikiaľ sa ozve zajakavá otázka:

         „Majstre, ste jedným z dvoch suverénne najlepších textárov v kontexte domácej hudobnej a literárnej kultúry. Uvedomujete si aj súkromne tento fakt?“

         Básnik je profesionál. Rozhodol sa ísť do tejto akcie, a preto diváci budú mať možnosť poznať jeho originálny myšlienkový potenciál. A tak pohodí šedivejúcou ofinou a nápadito reaguje:

         „A kto má byť podľa vás ten ďalší?“

         Marylin je stroj. Stroj s vedomím prítomnosti Talentu, len niekoľko centimetrov od nej vzdialeného, a v bázni pred jeho poetickým rozmerom vedie interview. Komunikuje s Básnikom, ale neprestajne myslí na to, že tejto pocty sa jej dostalo jedine preto, lebo je nástrojom verejnoprávnej služby verejnosti prahnúcej po Básnikových slovách. Prebieha 23. minúta a 19. sekunda záznamu. Marylin vie, že prichádza koniec. Vie, že prichádza koniec.

         Na záver najnápaditejšia z otázok:

         „Majstre, čo vaše plány do budúcna?“

         V zavírovanom počítači Marylininej hlavy kdesi zozadu vybehne text. Jedna z Marylininých súčastí ho zreteľne vidí a dokáže prečítať.

         Básnik, ktorý poznáva, že práve rozosial spermie svojich myšlienok do nespočetných priestorov, odchádza. Pred potemneným štúdiom stretáva známeho domáceho interpreta pop music s neodmysliteľnou gitarou a okuliarmi.

         Marylin obklopuje tma. Má jedinú funkciu, aby jej dovoľovala vnútorným zrakom vnímať písmená, ktoré sa zlievajú do slov a viet.

         „Neverím, že by existovala naozaj nešťastná láska. Sú len lásky, ktoré nedosiahli dokonalú zrelosť, kde z nejakého dôvodu milovaná nezachytila posolstvo, ktoré k nej vysielajú oči milujúceho. Ale milujúci vďaka viere v podobnosť podstaty, ktorá im bola daná, vie čakať aj celý život. Vie, že vzájomné poznanie a spojenie sa môže uskutočniť aj po smrti, keď sa vyparia atómy z oboch tiel, ktoré sa rozložili v zemi, a spoja sa v niektorom nebi.“

    Ď A L Š I A  Z  M O Ž N Ý C H  R E A L Í T –

    Č A S O V O M I E R N E  P O S U N U T Á

         Básnik B. pred potemneným štúdiom stretáva svojho dlhoročného známeho, známeho interpreta pop music.

         „Ále,“ hovorí Básnik B. „Práve som robil jednu reláciu... bude sa to vysielať na Vianoce. Ozaj, nevieš, čo to je za osobu, tá Marylin Monroe? Práve som s ňou skončil.“

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory