Foto ©Peter Procházka
Foto ©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Ján Buzássy sa narodil 10. apríla 1935 v Kočovciach. Vyštudoval knihovníctvo a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil
    Ján Buzássy sa narodil 10. apríla 1935 v Kočovciach. Vyštudoval knihovníctvo a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil ako redaktor, neskôr (až do jej zániku) ako šéfredaktor dnes už kultovo vnímaného literárneho mesačníka Mladá tvorba. Od roku 1971 pracoval ako redaktor a šéfredaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Po roku 1989 bol predsedom Asociácie spisovateľov Slovenska a šéfredaktorom obnoveného mesačníka Kultúrny život. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Esej

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

    Ján Buzássy vstúpil do literatúry básnickou zbierkou Hra s nožmi (1965), v ktorej sa dotkol základných polôh ľudskej

    Ján Buzássy vstúpil do literatúry básnickou zbierkou Hra s nožmi (1965), v ktorej sa dotkol základných polôh ľudskej existencie a zmyslu ľudského života vo svete, a to zvláštnym spôsobom nazerania na svet. Intelektuálna metafora, ale rovnako aj zmyslový zážitok, voľný verš rovnako ako sonet, rozsiahla cyklická skladba, ale súčasne aj drobná, jemne cizelovaná básnická miniatúra – to všetko patrí k trvalým charakteristikám Buzássyho básnickej tvorby. Uznávaný literárny kritik ho nazval básnikom exkluzívneho intelektu. Zároveň je básnikom jemnej zmyslovosti, trvalo očarený antickou kultúrou, v ktorej našiel svoj estetický ideál: rovnováhu rozumu a citu, „citlivý rozum a rozumný cit“. Nadviazal na výboje konkretizmu, rozvíjal ich však analytickým a racionalistickým spôsobom. Pre jeho poéziu je príznačný zmysel pre paradox a myšlienkové vypointovanie básne. Ďalšími typickými znakmi jeho rukopisu je slovný vtip a cit pre zvukové hodnoty slova. Popri antike je ďalšou z trvalých inšpirácií jeho poézie vážna hudba. Preklady významných svetových básnikov nachádzajú ohlas aj v jeho vlastnej poézii, v mnohotvárnosti jeho básnických foriem a vysokej umeleckej kultúre jeho jazyka.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Preklady jeho diel sú uverejnené vo viacerých antológiách slovenskej poézie. Naděje stromu, píseň člověka (1989 po česky)

    Preklady jeho diel sú uverejnené vo viacerých antológiách slovenskej poézie.

    Naděje stromu, píseň člověka (1989 po česky)

    Dočasná večnosť (1988 po nórsky)

    Melancholy Hunter (výber z poézie, 2002 po anglicky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Six Slovak Poets (výber z poézie, 2010 po anglicky - s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Svetlinata na vodite (výber z poézie, 2003 po bulharsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    T. S. Eliot: Pustatina (1966), Oskar Davičo: Trh víchrov (1967), Ivan Bunin: Dedina (1973), G. G. Byron: Korzár (1983), A. S. Puškin: Lyrika, poémy a
    T. S. Eliot: Pustatina (1966), Oskar Davičo: Trh víchrov (1967), Ivan Bunin: Dedina (1973), G. G. Byron: Korzár (1983), A. S. Puškin: Lyrika, poémy a rozprávky (1983), A. Henri, R. Mc Gough, B. Patten: Z liverpoolskej scény (1986), G. G. Byron: Putovanie Childa Harolda (1988), Boris Pasternak: Sestra moja-život (1991), Allen Ginsberg: Vytie (1991), Ezra Pound: Jazerný ostrov (1994), G. G. Byron: Hebrejské melódie (1999, v jazykovej spolupráci so Z. Hegedusovou), G. G. Byron: Manfréd (1999, v jazykovej spolupráci so Z. Hegedusovou), G. G. Byron: Chillonsky väzeň. Sen. Tma (2000, v jazykovej spolupráci so Z. Hegedusovou), G. G. Byron: Don Juan (2002)
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    NAVRÁTIL, Ján: Ján Buzássy: Na mieste. (Recenzia). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 132, 2016, č. 6, s. 115 – 116. ŠAH: Ján

    NAVRÁTIL, Ján: Ján Buzássy: Na mieste. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 6, s. 115 – 116.

    ŠAH: Ján Buzássy – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 4, s. 157.

    ZAMBOR, J.: Skladba Jána Buzássyho Pláň ako obraz poaugustovej traumy. In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 III. Prešov: FF PU, 2015.

    POSPÍŠIL, Ivo (preklad z češtiny): Ján Štrasser: Byť svoj. Rozhovory s Jánom Buzássym.  In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 12, s. 152.

    GAVURA, Ján: Slovenská poézia po postmoderne – k básnickým zbierkam 2012 – 2014. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 88 – 94.

    BARBORÍK, Vladimír: Pohľad z okna. Ján Buzássy: Neužitočný strom. In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 5 – 6, s. 123 –124.

    BALÁŽ, Ireney: Ján Buzássy: Osemnásť básní - eighteen poems. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 129, 2013, č. 7 – 8, s. 275 – 276.

    HOSTOVÁ, I.: Putovanie v čase. In: Knižná revue, 2012, roč. 22, č. 22, s. 4.

    MATEJOV, R.: Ján Buzássy: Bystruška. In: Knižná revue, 19, 2009, č. 3.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    GAVURA, J.: Ján Buzássy. Bratislava: Kalligram 2008.

    TURAN, A.: Dvojkrídle dvere. In: Dotyky, 19, 2007, č. 1.

    GAVURA: Ján: Požičaný anjel. Ján Buzássy: Dvojkrídle dvere. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. XLII, 2007, č. 5, s. 10 – 12.

    HOCHEL, Igor: Ťarcha tvaru aj uvoľnená elegancia. Ján Buzássy: Dvojkrídle dvere. (Konfrontácie). In: Romboid, roč. XLII, 2007, č. 5, s. 10 – 12.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Ján Buzássy. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    RÉDEY, Z.: Majstrovstvo výpovednej koncíznosti (Ján Buzássy: Zátišie – krátky pôst). In: Slovo. Spoločensko-politický týždenník, 6, 2004, č. 6.

    MARKOVIČ, E.: Možnosť poetického aristokratizmu. In: Romboid, 39, 2004, č. 3, 73 – 77.

    KUCBELOVÁ, K.: Čokoľvek v písomnej podobe. In: Romboid, 39, 2004, č. 3, s. 71 – 72.

    KELEMEN, J.: Interlúdium k básni Jána Buzássyho Poézia. In: Romboid, 39, 2004, č. 3, s. 77 – 78.

    HOCHEL, I.: Vôbec nie pôstna poézia. In: Rak, 9, 2004, č. 8.

    HAMADA, M.: V nedefinovateľnom stave. In: Romboid, 39, 2004, č. 3, s. 78 – 79.

    GAVURA, J.: Najmenšie niečo a veľké nič. In: Romboid, 39, 2004, č. 3, s. 69 – 70.

    HOCHEL, I.: Dotyky, sondy, postoje. Nitra 2003, s. 79 – 92.

    GAVURA, J.: Buzássyho spor s klasicizmom. In: Romboid, 38, 2003, č. 9, s. 55 – 61.

    VLNKA, J.: Význam obety a odovzdania. Ján Buzássy: Pani Faustová a iné básne. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 118, 2002, č. 7 – 8., s. 265 – 266.

    ŠIMULČÍKOVÁ, J.: Exkluzívna poézia (Ján Buzássy: Pani Faustová a iné básne). In: Literárny týždenník, 15, 2002, č. 16.

    RÉDEY, Z.: Lyrická panoráma našej súčasnosti (Ján Buzássy: Pani Faustová a iné básne). In: Romboid, 37, 2002, č. 4, s. 82 – 84.

    MILČÁK, M.: Another World. In: Buzássy, J.: Melancholy Hunter. Mississauga: Modry Peter Publishers, 2002.

    HOCHEL, I.: Navrstvovanie ako metóda (Ján Buzássy: Pani Faustová a iné básne). In: Romboid, 37, 2002, č. 10.

    HABLÁK, A.: Keď je každé ráno zázrakom (Ján Buzássy: Pani Faustová a iné básne). In: RAK, 7, 2002, č. 4.

    GAVURA, J.: Morálka myšej duše (Ján Buzássy: Pani Faustová a iné básne). In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 13.

    ČERTÍK, Jozef: Pravé a nefalšované. Ján Buzássy: Pani Faustová a iné básne. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 118, 2002, č. 10, s. 124 – 125.

    RÉDEY, Z.: výrazové tendencie súčasnej slovenskej lyriky. Nitra: ÚLUK FF UKF, 2001, s. 99 – 120.

    ŠAH: Pripomíname si. Ján Buzássy. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 4, s. 157.

    GAVURA, J.: Keď prejsť znamená pochopiť (Ján Buzássy: Prechádzka jeseňou). In: RAK, 5, 2000, č. 3.

    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.

    ZELMANOVÁ, V.: O nás. A vážne (Ján Buzássy: Svetlo vôd). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 12.

    TAZBERÍK, J.: Poézia ako sviatok ducha (Ján Buzássy: Svetlo vôd). In: Literika, 3, 1998, č. 2.

    ŠTRASSER, J.: Ján Buzássy: Svetlo vôd. In: RAK, 3, 1998, č. 1 – 2.

    STANO, D.: Lacrimae rerum (Ján Buzássy: Svetlo vôd). In: Dotyky, 10, 1998, č. 1 – 2.

    MATEJOV, F.: Ján Buzássy (1935). In: Čítame slovenskú literatúru III. Bratislava: Ústav Slovenskej Literatúry SAV, 1998, s. 159.

    HOCHEL, I.: Svetlá chvíľa poézie (Ján Buzássy: Svetlo vôd). In: Romboid, 33, 1998, č. 6, s. 75 – 76.

    HAJKO, D.: A ruka ešte hľadá (Ján Buzássy: Svetlo vôd). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 6.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Prechádzka hmlou poézie, kde sa (len) občas rozjasnieva (Ján Buzássy: Svetlo vôd). In: RAK, 3, 1998, č. 1 – 2.

    RÉDEY, Z.: Ján Buzássy: Krása vedie kameň. In: Slovenská literatúra, 44, 1997, č. 1 – 2.

    HAJKO, D.: Zvečerieva sa do dňa našich bied (Ján Buzássy: Dni). In: Dotyky, 8, 1996, č. 7.

    ZAJAC, P.: Nausikaá Jána Buzássyho. In: Romboid, 30, 1995, č. 8.

    VILIKOVSKÝ, P.: Vytrvalosť osamelého chodca. In: Romboid, 30, 1995, č. 8, s. 28 – 29.

    PUCHALA, V.: Chlieb náš každodenný (Ján Buzássy: Dni). In: Knižná revue, 5, 1995, č. 11.

    NADUBINSKÝ, M.: Nápadne nenápadný Ján Buzássy. In: Romboid, 30, 1995, č. 8.

    LAUČÍK, I.: Tepanie zeme. In: Romboid, 30, 1995, č. 8.

    CHROBÁKOVÁ, S.: Rozumom k ušľachtilosti ducha. In: Romboid, 30, 1995, č. 8, s. 30 – 33.

    HOCHEL, I.: Igor Hochel číta Jána Buzássyho. In: Romboid, 30, 1995, č. 8.

    HAMADA, M.: Na chválu poézie Majstra Jána. In: Romboid, 30, 1995, č. 8, s. 17 – 20.

    DUŠEK, D.: Tikanie dobrých hodiniek. In: Romboid, 30, 1995, č. 8, s. 21 – 22.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Dva svety a vnútro človeka (Ján Buzássy: Dni). In: Dotyky, 7, 1995, č. 6.

    MELICHER, J.: Zázrak ľudského života (Ján Buzássy: Náprava vínom). In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 19.

    HOCHEL, I.: Igor Hochel číta Jána Buzássyho. In: Romboid, 29, 1994, č. 4.

    HAMADA, M.: Ján Buzássy: Náprava vínom. In: Romboid, 29, 1994, č. 1, s. 56.

    BOKNÍKOVÁ, A.: K sebe najprísnejší (Ján Buzássy: Náprava vínom). In: Romboid, 29, 1994, č. 5.

    BARBORÍK, V.: Ján Buzássy: Náprava vínom. In: Romboid, 29, 1994, č. 1, s. 57.









    HALVONÍK, A. – BUZÁSSY, J.: Ján Buzássy (Rozhovor). In: Knižná revue, 3, 1993, č. 14.

    PUCHALA, V.: Chvenie pevne uzavretých dverí (Ján Buzássy: Náprava vínom). In: Knižná revue, 3, 1993, č. 20.

    ČIČMANEC, I.: Buzássyho cesta na druhý breh času. In: Romboid, 25, 1990, č. 11.

    ŽÁK, M. et al.: Brnianski a bratislavskí kritici diskutujú o J. Buzássym a I. Odehnalovi. In: Romboid, 24, 1989, č. 11, s. 16 – 25.

    RICHTER, M.: Ján Buzássy: Zlatý rez. In: Romboid, 24, 1989, č. 7, s. 122 – 123.

    NOGE, J.: Hľadať pravé miesto všetkým veciam (Ján Buzássy: Zlatý rez). In: Romboid, 24, 1989, č. 2, s. 6 – 7.

    MOJÍK, I. – BUZÁSSY, J.: Umenie je zvláštna forma slobody (Rozhovor). In: Romboid, 24, 1989, č. 11, s. 3 – 12.

    CHMEL, K.: Ako chutí pleseň (Ján Buzássy: Zlatý rez). In: Dotyky, 1, 1989, č. 4.

    GOMBA, C.: Ján Buzássy: Zlatý rez. In: Romboid, 24, 1989, č. 11, s. 125.

    ŠABÍK, V.: Básnické stenogramy (Ján Buzássy: Zlatý rez). In: Literárny týždenník, 1, 1988, č. 4.

    MELICHER, J.: Súčasný i historický (Ján Buzássy: Zlatý rez). In: Nové knihy, 1988, č. 41.

    HEVIER, D.: Pre seba a pre tých zopár verných (Ján Buzássy: Zlatý rez). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 10.

    KRIŽKA, T.: Ján Buzássy: V hline, v dreve, v piesni. In: Slovenské pohľady, 103, 1987, č. 2.

    HOCHEL, I.: Poézia s vôňou človečiny (Ján Buzássy: V hline, v dreve, v piesni). In: Romboid, 21, 1986, č. 9, s. 72 – 75.

    BAGIN, A.: Poézia tisícnásobných súvislostí. In: Bagin, A.: Hľadanie hodnôt. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1986.

    TOMČÍK, M.: Ján Buzássy: Pláň, hory. In: Slovenské pohľady, 99, 1983, č. 9.

    NOGE, J.: Byť v sebe, byť prítomný, byť celý (Ján Buzássy: Pláň, hory). In: Romboid, 18, 1983, č. 10, s. 79 – 82.

    MOJÍK, I.: Ján Buzássy: Pláň, hory. In: Romboid, 18, 1983, č. 8, s. 96.

    ČERTÍK, J.: Ján Buzássy: Pláň, hory. In: Romboid, 18, 1983, č. 7, s. 90.

    ANDRUŠKA, P.: Lyrika znejúca hudbou (Ján Buzássy: Pláň, hory). In: Nové slovo, 25, 1983, č. 14.

    HEVIER, D.: Ján Buzássy: Ľubovník. In: Slovenské pohľady, 96, 1980, č. 11.

    ANDRUŠKA, P.: Lyrické pásmo Jána Buzássyho (Ján Buzássy: Ľubovník). In: Nové slovo, 22, 1980, č. 2.

    ŠTEVČEK, J. – BAGIN, A.: obrazy a myšlienky. Bratislava: Smena, 1979, s. 167 – 176.

    ŠTEVČEK, P.: Tvarovanie vyznania (Ján Buzássy: Bazová duša). In: Romboid, 14, 1979, č. 7, s. 76 – 79.

    KOCHOL, V.: Buzássyho lyrický výraz. In: Kochol, V.: Literárne reflexie. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1979.

    KOCHOL, V.: Viktor Kochol číta Jána Buzássyho (Ján Buzássy: Básne). In: Romboid, 14, 1979, č. 3, s. 10 – 17.

    BAGIN, A.: Krása približnosti.  (J. Buzássy: Nausikaá). In: Romboid, 6, 1971, č. 1, s. 55 – 57.

    BAGIN, A.: Nad vedením je tušenie. (J. Buzássy: Škola kynická). In: Mladá tvorba, 8, 1967, s. 56 – 58.

    ŠTEVČEK, P.: Človek vo sfére poézie. In: Kultúrny život 1966/46, s. 31.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Ján Buzássy je noeticky uvedomelý tvorca. Píše poéziu poznávania, ktorá vypĺňa čas ľudského života; chápe ho ako jednotu

    Ján Buzássy je noeticky uvedomelý tvorca. Píše poéziu poznávania, ktorá vypĺňa čas ľudského života; chápe ho ako jednotu zmyslového, racionálneho a intuitívneho. V autorovom vývine možno pozorovať striedanie „temných“ a „jasných“ kníh na podklade kontrastov rozumu a citu, smrti a lásky, nepokoja a harmónie, ktoré smerujú k spriezračneniu jeho básnickej výpovede vo významovom i výrazovom zmysle.

    Albín Bagin

    Vrcholná Buzássyho básnická skladba Pláň, hory, ktorú sám považuje za kľúčové dielo svojej básnickej tvorby, priam programovo vysúva do popredia obrovské časové a priestorové súradnice ľudskej existencie. Nie verbálne „zbásňovanie“ historických udalostí, ale mysliteľsko-analytickým, pritom však vždy aj dôsledne básnicko-obrazovým prienikom do materiálnych i duchovných podstát, v ktorých človek realizoval svoju odvekú túžbu po celistvosti a poznaní, po kráse a harmónii.

    Július Noge

    Buzássymu ide predovšetkým o poetickú definíciu základných životných postojov človeka, o básnickú charakteristiku situácií, v ktorých sa individuálne konanie človeka dotýka všeobecných princípov ľudského žitia.

    Dalimír Hajko

    Svieži, milý až detinský titul básnickej zbierky Bystruška nás vovádza do básnických textov, ktoré sú však u tohto spisovateľa staršej generácie už od počiatkov jeho tvorby nastavené inak: reflexívne a problémovo. Bystruška však môže evokovať aj bystrosť ducha – rýdzosť úsudku, čo zas Ján Buzássy takisto od počiatku využíva ako tvorivú metódu, teda ako textotvorný prístup, spôsob, akým si otvára cestu videnia. (...) Ján Buzássy patrí k nemenným autorským typom, čo nepotrebujú experimentovať a vlastnú umeleckosť odvíjajú od klasických, tradičných ideálov, od hľadania podstatnej zákonitosti, vyváženosti a nevyhnutných hodnôt. Dobro, láska, krása a súlad tu majú cieľovú pozíciu, no nie natoľko vzdialenú, aby ich dosahovanie vzbudzovalo skepsu z nedosiahnuteľnosti, a aby sa ich plnosť sploštila na glazúru obvykle peknučkého básnenia. Dôležité a životaschopné sa javí to, že ich pozícia je prežívaná tu a teraz. Vyplýva z vnútorného presvedčenia, z úprimnej, intelektuálne oduševnenej participácie na bytí a z vecí vo významovom dianí básne často završovanej a či len tak pretkanej prekvapivým deduktívnym úsudkom – múdrosťou. Závažnosť výpovede potom nie je mdlá, oproti apriórnosti hotových básnických tém tu máme nadľahčujúcu spontaneitu tematického východiska, postreh alebo detail; a rovnako, oproti uhladenej jazykovej frizúre sa tu vynára esteticky zaujímavá štylistická pestrosť vyplývajúca z kombinácií hovorovosti, hrubosti a poetickosti. (...) Texty zbierky sú sebareflexiou, odporúčaním, poučením, varovaním, výchovnou lekciou aj aforizmom, podobenstvom alebo poznámkou. Sú predovšetkým básňou, ktorá potvrdzuje samu báseň ako neopakovateľný, svojbytný a ničím nenahraditeľný náročný umelecký útvar. Buzássyho báseň sa preto nedá relativizovať, redukovať, ani nijako inak vyjadriť: svojou endemickosťou navyše upozorňuje aj na všeobecné vnímanie básnenia neprávom zbaveného v súčasnosti akejkoľvek dôležitosti. Báseň prosto nie je alternatíva; vo svojich najvernejších realizáciách je nevyhnutnosťou. A v Bystruške nachádzame pre tento názor nespočetné dôkazy. Odcitujme si jeden z nich: „Verš učí, ako sa robiť lepším, / aby pravda, ak je, pekne zaznela, / ale ak nie je? Preto sa tak teším, / keď slovo z básne nájde priateľa.“

    Radoslav Matejov

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Chodil som na jedenásť škôl. Mám veľa spolužiakov. Moje vzdelanie bolo eklektické. Školstvo sa neustále reorganizovalo, moje vedomosti sa
    Chodil som na jedenásť škôl. Mám veľa spolužiakov. Moje vzdelanie bolo eklektické. Školstvo sa neustále reorganizovalo, moje vedomosti sa relativizovali. Škola ma naučila zabúdať.
    Učil som sa, čo mi kázali. Bol som pomerne dobrý žiak, ale pasívny, trpný. Učil som sa angličtinu a ruštinu ako keby to bola latinčina či gréčtina, ako mŕtve jazyky, s vedomím, že ich nebudem potrebovať. V Bratislave nebol jediný anglický časopis, film alebo kniha. Moju ruštinu čiastočne zachránil Vokrug sveta.
    Keď som pochopil, že sa nestanem svetovým cestovateľom, nechcel som byť ničím.
    Najmä nie básnikom. Vo veku, keď každý mladý človek číta Petra a Luciu, ja som už vedel naspamäť Švejka. Vážna literatúra mi bola smiešna. Žil som hlavne z futbalu a hry na gitare. Ale hral som len na divoko, lebo znášať autoritu trénera či učiteľa hudby mi nevyhovovalo. Na bratislavskom predmestí, kde som žil, to bolo bežné.
    V sedemnástich rokoch som ochorel a to mi zrazilo hrebienok. Naďalej som miloval cestopisy, ale už som nad nimi iba sníval. V osemnástich rokoch som prečítal prvú knižku poézie. Až ako dospelý som vedome a dobrovoľne napísal prvú báseň. Len tak, aby som si dokázal, že to nie je nijaké umenie.
    Nebolo to umenie, bol to jed. […] nie každému autorovi je dané spievať ako vták. Niektorému na prsiach stále čosi leží. Ale spev ho už omámil a on sa oň musí pokúsiť. Taký hlas sa, pravda, nie každému páči, i sám autor o ňom často pochybuje. Nečuduje sa teda recenziám, ktoré nad ním krútia hlavou.
     
    (z časopisu Romboid z r. 1979, č. 3: Čo nie je v slovníku)
     
     
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

      Nikdy nepovažujem báseň za hotovú, pokiaľ sa dobre neuleží. Musím si na ňu zvyknúť, prijať ju a až potom ju púšťam do života.
     
    Nikdy nepovažujem báseň za hotovú, pokiaľ sa dobre neuleží. Musím si na ňu zvyknúť, prijať ju a až potom ju púšťam do života. Ostatne, asi málokto napíše báseň a hneď ju ponúka do vydavateľstva. […] Poézia je iný druh písania, než napríklad spôsob Johna Grishama, ktorý si povie, že napíše takú a takú tému pre takých a takých čitateľov, v takom a takom náklade, v tom a tom vydavateľstve. Pri básničkách to neexistuje. Možno, že niekedy viete, o akej téme budete písať, ale väčšinou ide o to, aby som si domyslel to, o čom rozmýšľam. Je to akési definovanie podvedomého. […] Keby som sa mal pokúsiť o definíciu poézie, tak by som povedal: mal by to byť úryvok zaujímavého myslenia. Všetky ostatné definície mi pripadajú vágne […] Keď básnika bolí zub, tak ho bolí strašne. Básnik všetko príliš prežíva. Je totiž viac obnažený, a preto si možno všimne aj viac vecí než iní, ktorí sú už istým spôsobom obrnení voči vonkajším zásahom. […] Aby bol básnik schopný niečo vyjadriť, musí sám seba obnažovať a scitlivieva tak ešte väčšmi. […] V každej básni by mala byť aspoň potencia pointy, ale v podstate by si ju mal vymyslieť sám čitateľ. […] Prirovnal by som to k brokovnici s odpílenou hlavňou, kde je menej presný zásah, ale širší rozptyl...
     
    (z rozhovoru s autorom uverejnenom v Sme z 29. 11. 1997)
     
    ...poézia ako azyl. Hľadám v nej zmysel a trošku sa za to aj hanbím, lebo ak človek prakticky denne píše básne už šesťdesiat rokov, ľahko podľahne klamu i sebaklamu. Poézia je azyl, ale keď už si v nej, prichádzajú pochybnosti a tie niekedy celkom zaplnia tvoj básnický priestor.
     
    Čím som starší, tým častejšie sa pýtam sám seba, aký to má zmysel. Je to práca? Je to zábava? Je to rutina? Je to literárne kvalitné, čo robím? Ale už to neviem prestať robiť, lebo mám pocit, že to mi predlžuje život. Zrejme to nemá príliš veľký spoločenský zmysel, asi to má zmysel predovšetkým pre mňa, aby som len tak nesedel a nehľadel do prázdna, aby som niečo robil, o niečom premýšľal...
     
    Chcem o niečom premýšľať a najlepšie sa mi premýšľa, keď o tom niečo napíšem. Keď to vyslovím v básni. Tá malá plocha dvoch štvorverší, ktorú som si zvolil, ma núti, aby som sa sústredil, nehovoril do vetra a vyslovil hádam to, čo je podstatné a dôležité v tom-ktorom okamihu. Poézia je zvláštna vec. Niekedy je to pre mňa vášeň, niekedy hra, niekedy len trápenie... Poézia je vlastne čosi neprirodzené, je to jazyk, akým drvivá väčšina ľudstva nekomunikuje. To ma provokuje a láka. Vladimír Holan má takýto verš: „Poezie – ta hanba mluvit.“ No uvedomujem si aj márnosť tohto úsilia – vystrelený šíp nemusí trafiť cieľ […] – rozširovať dobro.
     
    Asi neponúkam v básni čitateľovi tematickú linku, ktorú by mohol uchopiť. Pripúšťam, že tam niekedy môže komunikácia viaznuť. Možno je to aj tým, že báseň je tajomstvo. Nielen pre môjho čitateľa, ale aj pre mňa! Tam, kde nie je tajomstvo, nie je o čom rozmýšľať. Viem, že to čitateľovi príliš neuľahčujem, o to som radšej, keď ma číta a keď z toho niečo má. Raz som si to definoval takto: Píšem pre všetkých, ale nie pre každého.
     
    (z knihy rozhovorov Jána Štrassera s Jánom Buzássym Byť svoj; 2013)
     
     
     
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Zory Jesenskej za celoživotné prekladateľské dielo (2009) Cena Slovenského centra P. E. N. za rok 2008 za zbierku Bystruška Cena Dominika

    Cena Zory Jesenskej za celoživotné prekladateľské dielo (2009)

    Cena Slovenského centra P. E. N. za rok 2008 za zbierku Bystruška

    Cena Dominika Tatarku za rok 2008

    Cena Slovenského centra P. E. N. za rok 2004 za knihu Zátišie – krátky pôst

    Cena Zory Jesenskej za rok 2002 za preklad zbierky G. G. Byron: Don Juan

    Prémia Litfondu za rok 2001 za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu za dielo Pani Faustová a iné básne

    Cena Ministra kultúry Slovenskej republiky za rok 2000

    Cena P. E. N. klubu za rok 1999 za knihu Prechádzky jeseňou

    Cena Jána Hollého za rok 1988 za preklad zbierky G. G. Byron: Putovanie Childa Harolda

    Cena Jána Hollého za rok 1983 za preklad zbierky G. G. Byron: Korzár

    Výročná cena Zväzu slovenských spisovateľov za rok 1976 za zbierku Rok

    Výročná cena Zväzu slovenských spisovateľov za rok 1975 za zbierku Znelec

    Výročná cena Smeny za rok 1975 za zbierku Rozprávka

    Cena Rudolfa Jašíka za rok 1965 za zbierku Hra s nožmi

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Návod na použitie, čiže ako čítať verše (malé desatoro)
    Návod na použitie, čiže ako čítať verše
    (malé desatoro)                                            
     
    (z básnickej zbierky Hra s nožmi)
     
    1. Prechádzaj sa jarným večerom sám až do úplného rozplakania.
    2. Počúvaj hudbu až do okamihu, kedy sa dostavia trhavé pocity v prstoch
    3. Zvykni si prebudiť sa uprostred noci s pocitom, že treba bežať hasiť katedrálu
    4. Prinúť svoje podvedomie, aby si ti snívalo iba o tom, ako sa prechádzaš po streche jedenásťposchodového domu
    5. Pozeraj bez mihnutia oka na nahú ženu, až uvidíš zem na chrbte korytnačky
    6. Maľuj tak dlho zem na chrbte korytnačky, až uvidíš nahú ženu
    7. Líž med cez sklo, až kým nepocítiš bodnutie včely
    8. Šepkaj tak dlho do ucha džbánu, až sa v ňom ozve voda
    9. Čuchaj k dlani pravej ruky večer v aleji gaštanov, až kým ucítiš vôňu človečiny
    10. Siahaj do tmy, až kým nenahmatáš malú porcelánovú panenku
    11. Cvič tak dlho svoje zmysly, až na jazyku ucítiš sám seba
     
     
    Hra s nožmi
     
    (z básnickej zbierky Hra s nožmi)
     
    Po zámockých schodoch pomaly vystupuje súmrak
    mesto je plné sivých rozvešaných sietí
    hladkých balvanov a tichej dorastajúcej trávy
    lebo toto je chvíľa zapaľovania cigariet a nadväzovania rozhovorov
     
    chvíľa keď potichu pracuje drevo v dverách a malta v stene
    chvíľa kedy sa odhaľujú tajomstvá a otvárajú sardinky
    kedy pod starý gaštan na Vodnom vrchu vstupuje ryšavý Odyseus
    aby predviedol Fajakom svoju hru s nožmi
     
    Nôž prvý
     
    Vy ktorí žijete na pokraji sveta
    nezúfajte si,
    je zbytočné dráždiť tvárou hladinu vody
    na jar keď ďateľ zaklope a otvoria sa stromy.
     
    Sledujte ťah rýb, ten pohyb proti vode,
    stromy sú znehybnené sny, ktoré sa vracajú po listoch,
    s koreňmi zamierenými na stred zeme.
     
    Učte sa chodiť od vtákov,
    vtáci sú operené nohy vzduchu.
     
    Ako pavúci zúfalo ručkujúci v pavučinách mlčania
    opatrne mierte na stred ktorý sa pohybuje,
    premiestňujú sa ťažiská, takže chvíľami pochybujeme o strede zeme,
    ale je ešte srdce, ten cieľ večný a lákavý
    a smrť je vždy jednou z možností.
     
    Je márne kričať ústami na hrdle ženy
    aká si krásna
    už ani slzami neprekričíte oči.
     
    Ďaleko nedôjde
    ktokoľvek sám v sedle z vlčej kože uháňa k Baraním vrchom,
    zastavte pohyb hrív na chrbte vanutia,
    niet úniku
    a pastier nevie ako utíšiť svoj roh.
     
    Oheň tancujúci v podrepe, jazykom dočahujúci noc,
    zostúp na kovy, aby mäkli a menili tvar.
    Ajhľa hrot noža, ukrytý hlboko v nás.
     
    Nôž druhý
     
    Vy ktorí žijete na pokraji sveta
    opatrne sa dotýkajte noci, ktorá je hustá a čierna ako kefa,
    uchovajte si srdcia v telách, ktoré sa dopúšťajú samoty
    pod mesiacom vydráždeným do biela.
     
    Voda v studniach predpovedá zemetrasenie
    ale vy, až po oči celí v koži, ťažkoodenci,
    nemyslite, že život je uzavretý
    a iba nožom treba určiť stred kruhu.
     
    Pravdaže, možno aj všetko prespať na býčej koži
    zatiaľ čo v dreve praskajú modré žilky ohňa,
    nič sa nevyrovná čiernej farbe spánku,
    ale sen je tiež myslednie bez pomoci tela
    a zabúdame iba v okamihu smrti.
     
    Potom však príde čas, že sa ráno dotnete nožom napätých šliach hrdla
     
    tak aby zneli
     
    Slzy vysychajú pomalšie ako voda,
    v mraze praskajú kosti hliny,
    korene bleskov vrastajú do oblohy
    a smrť si zjednáva ticho dažďom,
    to je okamih slzy, kď oko povie: krv a voda.
     
    Socha váhajúca mdzi kameňom a telom,
    v puklinách noci zraňujú sklené črepy vetra,
    áno, nič sa nevyrovná čiernej farbe spánku,
    hlave tlčúcej o mĺkvy múr milosti.
     
    Ajhľa hrot noža ukrytý hlboko v nás.
     
    Nôž tretí
     
    Vy ktorí žijete na pokraji sveta,
    za noci zúfalo pite vodu, aby ste boli čistí,
    len sochy sú isté svojím obsahom.
     
    Hviezdy sú stopy po vtákoch, zasýpané vetrom
    keď drevo vykonáva oheň podľa vašej vôle,
    vtedy čakáte, či ženy rozplačú stehno o stehno
    a počúvate ako znie
    od vtáka po vtáka napätý hlas vetra.
     
    Láska je prilba v ktorej sme po uši
    a niet výnimiek ó psi, vlci, vtáci, býci,
    ale na ohniská v šošovkách prihoďme, aby nám nevytiahla oči.
     
    Čokoľvek poviem, nič sa nesplní,
    ale pijúci z brehu, ostaňte na povrchu vody,
    lebo voda omyje telo až na kosť.
    Lež zakiaľ modré struny krvi sú napäté a cítia dotyk tepu
    a znejú
     
    hovorím pravdu, lebo mi nič lepšieho nenapadá,
    skúšam sa dotknúť noci na najcitlivejšom mieste
    a hovorím
    choďte po prstoch, aby ste neprebudili zem,
    ešte nie je jar
    a na zem dovidia iba deti a psi.
     
    Nabrúste nože na schodoch,
    zúfalo pite vodu aby ste boli čistí,
    nebojte sa, zlo je v dobrých rukách,
    vložte si peniaz pod jazyk,
    prsty na viečka,
    poďte.
     
    A keby zašiel mesiac
    tým lepšie budeme bojovať v tieni.
     
    Ajhľa hrot noža hlboko v nás
    pochovaný v zemi
     
     
    Zem v zemi
     
    (z básnickej zbierky Škola kynická)
     
    Zatajiť aj dych,
    keď sa krv navracia a telo iba opakuje bytie
    v predčasne posmrtnej maske kože,
    lebo čo nie je, sa ľahšie uchová.
     
    Hlavou uhýbať pred šialenstvom,
    ktoré jediným pohľadom zakalí víno,
    rinčanie zvnútra ako reťaz,
    ktorú trávi had.
     
    Pred búrkou refrén ticha predčasný,
    keď ďateľ v stromoch hľadá miesto pre koreň ohňa
    a hudba v tichu dutinu rezonancie.
     
    Hrob neporuší celistvosť zeme,
    ibaže mŕtvi nás presahujú v čase,
    keď ich duša o jeden výdych
    predstihne.
     
    Tá hra,
    keď sa mŕtvi skrývajú a iba zem ich ohlási,
    keď tuší počatie, čo vkladá do ženy
    priestor a čas.
     
     
    pustatina
     
    (z básnickej zbierky Škola kynická)
     
    Po nociach čítajú životopisy démonov,
    za živa všľahané do psej kože.
     
    Dvíhajú kamene, kde rastie biela tráva
    pre naše polnočné obetné biele žrebce.
     
    Poslednú byľku prežrie žrec,
    keď hľadá v hrudi hladnú kunu krvi.
     
    Už kvôli veštbám leje olovo dažďa,
    z hadieho vretena pradie jed.
     
    Uprostred veľkých Planín mlčanie štiepi jazyk
    (dobro i zlo spája hlas).
     
    Počujte zverenie, to vyjú psi s tŕňovou korunou na krku
    a hady vyšľapávajú cesty v zemi.
     
    To pokušenie, cítiť na chodidlách bosý krok zeme,
    čakať, či narastú zuby v ústiach hadích dier,
    večne dráždených mäkkým prstom piesku.
    Iba niekedy, keď rosa padá naznak,
    dohovárajúc sa v tajnej reči spánku,
    v pokľaku kliatob vidia luk v dreve ohýbajúci strom;
    a ovce, v ktorých vzniká struna z rodu tetív.
     
    Smrť kríži kosti.
     
    Ale kým zovrie hrsť hrobu,
    v kostiach nevysychá miecha hriechu;
    po nociach čítajú životopisy démonov.
     
     
    Nausikaá
     
    (úryvky)
     
    ***
    Bezbranný, chopí sa tvojich kolien, bývalý víťaz, teraz prosiaci; len morská pena dáva krásu jeho nahote, len morské hviezdice ho zdobia. Je to len rybí sliz, čím páchne? Je to pach krvi z bojísk, pach lások nerovných, pach vypálených očí? Pach života?
    Tým všetkým páchne osud, ktorý ti zviera kolená.
    Prijmeš ho, či sa odvrátiš späť do dievčenstva? Do hier, keď lopta bola loptou, a nie symbolom, k práci, keď bielizeň bola priadzou, nie pokušením nahoty? Keď hmat slúžil ruke, ale neprebúdzal pleť?
    Chvieš sa, prebudená. Niet návratu.
    Je to len krv, kto hľadá východisko?
     
    ***
    Rozhodíš ruky vtákom, nech zobú vzlyky, tie vzdušné korienky, trhané v samote, nech duša, spáč milujúci zo sna, sa prebudí. Započúvaná, blúdiaca za hlasom Orfeovým podsvetím spánku, z klbka sna pradúca.
    To precitnutie rozochvieva nozdry, krídla, ktorými vzlieta túžba, ten bojovník, spiaci na štíte; hľa, vyskočil a behom rozvlnil suknicu. A máva práchnom.
    Nie, nevracaj sa do zjavností. Sen v husom blate liahne labute.
     
    ***
    Nahota, ten šat len čakajúci na spichnutie. Ale už horúcou ihlou šitý čertami. V purpure lásky, v šarláte šialenstva, vždy v zdrapoch, na ktoré vášeň trhá nehu.
     
     
    Pláň
     
    (úryvok)
     
    ***
    Spev blúdi šľahajúcou nocou,
    lež iba zvieratá ho počujú:
    hlas, zlyhávajúci spánkom i videním.
    Áno, i blúdenie je východisko (možno len jeho začiatok)
    v tých víchroch, ktoré boria cintoríny,
    kde puká kvet, jedom,
    omylom z lebky vypitým.
     
    Niet spočinutia . Je teda východisko.
    A čo je živé, prežije i vlastnú nesmrteľnosť.
     
    Ty, ktorý stúpaš so tiesňav, vieš:
    Byť v sebe, byť prítomný! Byť celý!
    Kov zvonu, pretavený na zbraň, ostáva kovom zvonu,
    volá.
    Oheň ho vráti pôvodnému tvaru.
    Myslíš si: čo bolo duchom, je už len zádušnou hudbou.
    Ale i v záduší sme.
    Iba čo neznie, je ozaj prázdnota.
     
    Ty, ktorý hľadáš i v kráse,
    trhajúc okvetie vykladáš seba.
    Si teda i v kvetinách.
    Tvoje zúfalstvo je len daň. Daň z hlavy,
    dávno splatná.
     
    Hľadá ťa púštny vietor,
    sucho veje, ale na slzy je dobrý.
     
    Áno, púšť putuje.
    Zem ostáva.
    Všetko, čo zasadíš, vzklíči v tebe, v deravom predpeklí,
    lež dozrie možno v raji.
     
    I kvet je dôkaz – krása pretrváva, i keď sa, prostoduchá,
    hanbí za svoju naivnú nahotu.
     
    Krása, zbraň najnežnejšia, najhlbšie zraňujúca,
    horiaci meč víťazný na druhom prahu raja.
     
    Blesk hľadá suché stromy.
    Lež na svitaní horí živý ker a ohňom rastie.
     
     
    Pláň, hory
     
    (úryvok)
     
    ***
    Spev blúdi šľahajúcou nocou,
    lež iba zvieratá ho počujú:
    hlas, zlyhávajúci, ale prenikajúci spánkom i bdením.
    Áno, i blúdenie je východisko (možno len jeho začiatok)
    v tých víchroch, ktoré boria cintoríny,
    kde puká kvet, jedom,
    omylom z lebky vypitým.
     
    Áno, chlapče, zasadíš prútik
    a po nociach naň budeš zbierať rosu.
     
    Čísi tieň prešiel svojím tieňom.
    To veci po tebe siahli.
    Svet!
    Je tieň, je teda svetlo, sú veci a ich jas.
    Roky si čakal na dotknutie
    s vedomím – keď sám siahneš – bude to smrť.
     
    Tieňom vecí hýbe pohyb slnka,
    človek sa pohne sám.
     
    „Ale ja chcem jasať!“
    „Veď telom jasáš
    a to, čo hovoríš je spev.“
     
    „Vlasť, podopri ma!“
    „Som v každej tvojej stope,
    len kráčaj ďalej!“
     
    V tom rade,
    kde otcovia i matky kráčajú hlinou
    ruka v ruke, a hlbšie:
    kráčajú ruka v ruke s hlinou, so zemou,
    s prvým zrnkom obilia na dlani, kráčajú
    prachom, vetrom a dymom pohrôm
    a vojen
    až k prvým múrom miest.
     
    Niet spočinutia. Je teda východisko.
    A prvé prežije.
     
    Ty, ktorý stúpaš do tiesňav, vieš:
    Byť v sebe, byť prítomný! Byť celý!
    Kov zvona pretavený na zbraň ostáva kovom zvona,
    volá. Kov pluhu túži po zemi.
    Oheň ho vráti pôvodnému tvaru.
    Myslíš si: čo bolo duchom, je už len tichou hudbou.
    Ale aj v hudbe sme.
    Iba čo neznie, je ozaj prázdnota.
     
    Ty, ktorý hľadáš i v kráse,
    trhajúc okvetie vykladáš seba.
    Si teda iv kvetinách.
    Tvoje zúfalstvo je len daň. Daň z hlavy,
    dávno splatná.
     
    Hľadá ťa žltý púštny vietor,
    sucho veje, ale na slzy je dobrý.
    Áno, púšť putuje.
    Zem ostáva.
    Všetko, čo zasadíš, vzklíči v tebe, v nízkom prízemí,
    lež dozrie v svetle.
     
    I kvet je dôkaz – krása pretrváva, i keď sa, prostoduchá,
    hanbí za svoju naivnú nahotu
    Krása, zbraň najnežnejšia, najhlbšie zraňujúca,
    horiaci meč víťazný na druhom prahu života.
     
    Blesk hľadá suché stromy.
     
    Ale na svitaní
    na horách vatra ohňom rastie.
     
     
    Pošta z pontu II
     
    (z básnickej zbierky Svetlo vôd)
     
    1
    Darmo posielaš listy – ani
    ozvena neodpovedá,
    len zdvojí volanie.
     
    Napokon – kradne, lebo otázok je viac.
    Kto čakal odpoveď, prestáva volať.
     
    Otázky – aj keby od nich sarmatským horám
    padlo cimburie –
    zostávajú otázkami.
     
    Ako len blízko je k diaľke,
    myslíš si.
     
    2
    Zasiahnutý všetkými hrotmi, ktoré nebodali,
    ostriami, ktoré nerezali,
    i každým tieňom,
    ktorý sa ťa netýkal.
     
    No ležíš
    pod múrom, ktorý sa azda nekymáca,
    namáčaš prst do vlastnej krvi
    a píšeš.
    Slová.
    Mená!
     
    3
    Aj taká vatra je – vták dohára
    a ešte tlie v kríčí posledný tón –
    to akoby dochádzalo od slov k náprave.
    Ale možno je to len ticho preložené
    do reči tmy.
     
    Aj ty klameš sebe,
    predstierajúc, že klameš iným.
     
    4
    Pijem viac a viac,
    ale už bez strachu – to
    stále hlbšie kráčam životom
    a náklad, ktorý nesiem, je vždy
    ťažší.
     
    Nevládzem už odhadnúť jeho cenu –
    možno je v ňom tá črta okolo božských úst,
    aká sa podarí len raz,
    ak nie – bol môj život náklad bez váhy.
     
    Oheň i blesky pominú,
    večný je iba dážď,
    ťažký dážď, ktorý pomedzi všetkým
    padá.
     
    Lacrimae rerum.
     
    5
    Nevie, že odchádza.
    Vykonáva,
    napráva,
    odvádza,
    ale už sústredený na podstatné.
     
    Vieš, že jeho podstatné je smrť –
    tvár ako keď hľadí do ohňa,
    začína rozumieť iným skutočnostiam.
     
    Len ruka,
    tá ešte hľadá cestu k žene prezývanej Hrubá záplata.
    O čo si lepší?
     
    Už nikto.
    To iba boh ťa márne miluje.
    Neopätovaný boh?
     
    6
    Voľakto volal:
    išli ste po kameňoch? Nedotkli
    ste sa piesku?
    Ste vítaní.
     
    Kto prichádza ako návšteva, prichádza
    na pomoc.
    Kamene idú okolo.
     
    7
    I v mojom súmraku si dávam záležať,
    aby vždy jedno oko bolo pre jasný pohľad,
    druhé pre číry cit.
     
    Viem: vo chvíli ustrnutia
    sa vyrovnajú.
     
    Ako každý trest
    i môj je trestom smrti:
    teraz viem, že
    nemôžem viac než iní.
     
    8
    Okamih skríkne,
    no čas ešte znie.
     
    To iba my sa opakujeme.
     
    9
    Aké to mám od rána srdce!
    Cudzie,
    priúzke, iba tikajúce,
    ale aké švitorivé, aké do spevu!
     
    Chvíľu som postál v kúte, ktorého sa nedotkla história,
    na mieste, kde sa hrávali deti.
     
    10
    Začínať od rany – tam
    je motív, ktorý prerastie v tému,
    stačí iba pridávať viac a viac tela.
     
    Ale čo ty, nezranený,
    umierajúci z osobných dôvodov?
     
    11
    Vietor driape kôru z platanov,
    pod ktorými sa usiluješ udržať na tvári
    dievčenské ústa.
     
    Ony uhýbajú, zmierené
    tým víchrom, ktorý nie je v tebe.
     
    Kričíš pomedzi bozky
    v strachu z prázdnoty,
    ktorú nezaľudní nedohodnutý cit.
     
    12
    Chlieb, ktorý zostal nedojedený,
    horkne inakšie.
     
    Už viem,
    prečo sa aj hladný vták
    po každom zobnutí obzrie.
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory