• Pseudonym

    N. E. Vreč
  • Životopis autora

    Ján Červeň sa narodil 12. februára 1919 v Abramovej, detstvo však prežil v Chotíne pri Nových Zámkoch, kde jeho otec pracoval ako
    Ján Červeň sa narodil 12. februára 1919 v Abramovej, detstvo však prežil v Chotíne pri Nových Zámkoch, kde jeho otec pracoval ako prednosta železničnej stanice. Do gymnázia chodil v Nových Zámkoch, no zmaturoval v Bratislave, pretože jeho otca preložili do Devínskej Novej Vsi. V rokoch 1937 – 1941 študoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Po zavŕšení vysokoškolských štúdií sa stal suplujúcim profesorom na gymnáziu v Prievidzi. V poslednom ročníku štúdia ochorel na kostnú tuberkulózu a chorobe podľahol 31. júla 1942 v Bratislave. Mal necelých dvadsaťštyri rokov.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Modrá katedrála (1942, 1998 reedícia)
    • Modrá a zlatá (1964, reedícia doplnená o výber z krátkych próz, záznamy z rukopisného denníka a štúdiu "Shakespeare")
  • Charakteristika tvorby

    Vysoká miera subjektívnej autoštylizovanosti v Červeňovej próze nemá len rozmer noetický, daný nedostatkom životnej skúsenosti

    Vysoká miera subjektívnej autoštylizovanosti v Červeňovej próze nemá len rozmer noetický, daný nedostatkom životnej skúsenosti mladého človeka, ale aj veľmi silne existenciálny, daný intenzívnym pocitom preciťovania vlastnej životnej situácie, a že práve odtiaľ pramení ono prekrývanie autorovho subjektívneho psychického sveta so svetom jeho umeleckej predstavivosti. Ak si napríklad jedna z jeho novelistických postáv uvedomuje, "že už v nasledujúcej chvíľke bude po všetkom a ja pravdepodobne zomriem" (Prorok), tak to môže znieť aj ako literárne preštylizovaná ozvena autorovho denníkového záznamu z 25. augusta 1940: "Neviem, čo mi je. Necítim sa chorý, a predsa je smrť akosi blízko." Pritom, ako sa čoskoro dosvedčilo, nešlo o nijakú koketnú hru s veľkým významom tohto slova, ale o jasnozrivé tušenie. Nemožno sa preto diviť, že toto tušenie sa spontánne predieralo do umelecky tvorivého procesu Červeňovho a že takmer úplne absorbovalo obsahovú náplň jeho diel. Podstatné však je, že zároveň akoby maximálne zintenzívňovalo práve životne existenciálnu dimenziu Červeňovej tvorby. Snovo imaginatívny typ prózy, aký vytvoril Ján Červeň, bol teda podstatnou mierou určovaný tým, čo by sme mohli označiť za životný osud či údel tohto spisovateľa. No slohová čistota, s akou tento typ prózy realizoval, je už celkom závislá od cieľavedomej tvorivej práce a teda od subjektívnej vôle i schopnosti autora.

    Stanislav Šmatlák

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠKOTKA, Marian: Ján Červeň: Modrá katedrála. (Môj tip). In: Knižná revue , roč. VIII, 29. 4. 1998, č. 9, s. 1. BEŇO, Ján:

    ŠKOTKA, Marian: Ján Červeň: Modrá katedrála. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. VIII, 29. 4. 1998, č. 9, s. 1.

    BEŇO, Ján: Ján Červeň: Modrá katedrála. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 10, s. 121 – 123.

    KOLI, F.: Antroponymia a významové dianie textu. In: Romboid, 1996, č. 3.

    BALLEK, L.: Doslov. In: J.Červeň: Modrá katedrála. Bratislava, 1980.

    MATUŠKA, A.: Za a proti. Bratislava 1975.

    RAKÚS, S.: K poetike Červeňovej novely. In: Slovenská literatúra, 1973, č. 1.

    POVAŽAN, M.: Novými cestami. Bratislava 1963.

    ŠMATLÁK, S.: Zvukové kvality v próze Jána Červeňa. Sémantický rozbor prózy Jána Červeňa. Motivická výstavba a kompozičná osnova prózy Jána Červeňa. In: Slovo a tvar, 1949, č. 1, 2, 3.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    "Od detstva obdivoval spisovateľstvo. Preto aj sám písal. Najskôr len pre seba denník stredoškoláka o škole, futbale a o počasí.

    "Od detstva obdivoval spisovateľstvo. Preto aj sám písal. Najskôr len pre seba denník stredoškoláka o škole, futbale a o počasí. Neskoršie si zaznamenával aj dojmy z čítania. Objavujú sa prvky esejistické a beletristické. Prvý zo siedmich uchovaných zošitov denníka obsahuje však poviedky. Prvé? Ktovie. Zreteľne badať prudký vývin k zvnútorneniu. Za jeden z prameňov tvorby považuje nielen život, ale aj literatúru samu. Jeho filozofické reflexie nadobúdajú čoraz väčšmi nostalgický tón. Obsahujú túžbu a skepsu. Túžbu byť a napriek všetkému sa zapísať do pamäti. A skepsu? Na ňu mal dosť príčin nielen kvôli chorobe. Časy a udalosti, ktoré prežíval boli priveľmi vzdialené od jeho humanistických predstáv."

    Pavol Hudík

     

    "Červeňov text. Nie je každodenný. Je to záznam, ktorý zanechal po sebe duševne zaujímavý človek. Myslel a predstavoval si veci svojsky, originálne. Je to zaujímavé rozprávanie, hoci to tak sprvu nevyzerá, je to správa o tom, čím všetkým sa zaoberala autorova myseľ. A má aj taký dobre urobený text, kde len máločo prezrádza, že bol mladý a netrpezlivý. Svoju myšlienku sleduje chvatne a nepohráva sa s ňou, napokon, on, vážny a hĺbavý človek, nepohráva sa s ničím, akoby nekľučkoval perom po bielom papieri, ale ryl do trvanlivého materiálu; zo slov staval svoju modrú katedrálu. Bojí sa zbytočných slov, v jeho rozprávaniach ich neodtečie veľa, svoj text píše ako modlitbu, miestami akoby ani nemeniac hlas, píše len to, čo o veci vie a čo o nej musí povedať. Nemal čas na rozpisovanie sa, na iný štýl nemal trpezlivosť, nehýril, nepretriasal drobnosti. Áno, akoby bol svoj text ryl do tabuliek."

    Ladislav Ballek

    "Pochopil, že to, čo vnímame ako realitu, je javová stránka bytia, ale bytie je aj to, čo sa premieta v nás, teda spôsob, akým sa vyrovnávame so skutočnosťou."

    Ján Tužinský

     

    "Nechcel ani dojímať, ani zabávať, ani poučovať, ale novým spôsobom sa podeliť o svoje videnie a poznanie."

    Alexander Matuška

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Pripadá mi to podivné: mali sme v rodine spisovateľa, buditeľa, písal knižky, poviedky, povesti. Bolo a je to stále mojím ideálom. Spisovateľ
    Pripadá mi to podivné: mali sme v rodine spisovateľa, buditeľa, písal knižky, poviedky, povesti. Bolo a je to stále mojím ideálom. Spisovateľ je v mojich očiach niečo, čo sa vymyká z rámca všednosti, skrýva v sebe krásu a veľkosť i slávu. Spisovateľ môže byť šťastný, tvorí. Nedávno som čítal, že šťastie človeka spočíva v tvorení…
    (1935)

     

    Odvykli sme si hovoriť o dôstojných veciach. Noviny, rádio, zvukové žurnály, všetko rozpráva nám rozprávočky o kanónoch, vojakoch a krížnikoch. Mŕtvoly a výbuchy, letecké útoky sú ako chlieb náš každodenný. Pred dvoma mesiacmi zúrila vojna v Poľsku. Celkom blízko nás a sami z nej sme skúsili málo. Potom sa začal tanec nad betónovými líniami na Západe, na mori, vo vzduchu. Potom Fínsko. Toto nie je ľudstvo. Právo silnejšieho nie je právo.

    (1939)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    MODRÁ KATEDRÁLA (úryvok)        Pozoroval dosť dlho domy a povozy a nevedel, čo by si mal počať. Okúňal sa okolo stanice, kde

    MODRÁ KATEDRÁLA (úryvok)

           Pozoroval dosť dlho domy a povozy a nevedel, čo by si mal počať. Okúňal sa okolo stanice, kde bol ohlušujúci ruch, potom ho to zunovalo a odišiel do istej bočnej ulice, cez ktorú tiekla v jarčeku hustá voda a kde bolo všetko ako vymreté. Šiel ešte ďalej. Až sa dostal konečne ku kostolíku, okolo ktorého lietali holuby. Trepotali krídlami a Igor cítil na tvári teplé závany vzduchu. Vnútri však bolo oveľa chladnejšie. Kostolík bol celkom malý a tmavý, takže v prvej chvíli videl pred sebou len akúsi hmlistú tmu. Potom sa pomaly rozhľadel a všetko mohol pozorovať. „Čo tu hľadáš, Igor?“ spytovali sa ho krížiky, ktoré sa trblietali na oltári. Veru, Igor to sám nevedel, a keď si sadol do lavice a v dreve to puklo, temer sa naľakal, že naň niečo spadne a že to spraví veľký hrmot. Veru, Igor nevedel, čo sa s ním robí; v očiach mal taký plachý a krotký výraz, že by sa mu teraz jeho starí známi celkom iste začali preto smiať.

           Okolo hlbokých okrúhlych okien rozlievali sa po stenách veľké škvrny. Igor hľadel na ne cez prižmúrené mihalnice a pritom mal taký podivný dojem, že sú to staré vzácne maľby, maľované vrúcnosťou zašlých dôb.

           Vravel si:

           – Čo teraz?

           Obdivoval všetku tú nádheru okolo seba. Odpovedal si:

           – No nič. Zostanem tu. Pretože som v jeho príbytku, pánboh sa vari o mňa postará.

           A ani netušil, že sa tak aj stane. Postaral sa oňho tým spôsobom, že mu zoslal na oči sen; a tento sen pochádzajúci od samého boha bol podobný nejakej hre a nejakej armáde, ktorá bojuje.

           Mal pred sebou veľkú ružicu, na nej boli podoby ľudí, zvierat a rastlín, všetko sa tam kúpalo v slnečnom jase, a preto nie div, že to bolo pravé tepané zlato. Medzi múrmi sa otvoril ohromný priestor a Igor ihneď videl, že je to vysokánska katedrála, v ktorej jeho kroky a jeho dych unikajú do nekonečna za hladinu oblohy a ozvena sa vracia až po dlhej chvíli ako nejasný spev a ako organová hudba. Slnce sa pohrávalo v prázdnej lodi, ktorá bola modrá, a pohrávalo sa tak, ani čo by bolo dieťa, ktoré vyhadzuje do vzduchu farbisté sklá. Hľaď, Igor: škvrny žiary, ktorá sa trbliece ako krížiky na oltári, majú zrazu podobu okenných tabúľ a pomaly sa kĺžu po hranatých stĺpoch z kameňa, po výstupkoch, po stupňoch a po dlaždiciach. A v žiare plávajú po dlaždiciach. A v žiare plávajú oválne bublinky tieňa, sú červené ako krv, keď sa vylieva z čerstvej rany. Igor sa tomu divil, „oh, oh, aké je to nádherné!“ Svetelný meč dopadol na oltárny obraz, preniká cez mramorové sochy a cez krištáľové ľalie, bolo vidieť, ako sa v ňom hmýria zrnká prachu; nebol to však prach, boli to kúsky svetla, ktoré sa rozsypalo po celej zemi z prvotného veľkého ohňa. Popukaná olejová farba ligotala sa a roztriasla na stenu hnedú hmlu. V jednej chvíli sa celkom tak zazdalo, že všetky sviece nad oltárom sa zažali samy od seba a že šľahá z nich belasý plamienok ako rozvíjajúci sa kvet. Odrazu však prišiel oblak. Bol široký a hustý, vtiahol sa celý do okna, ktoré malo predtým farbu mladých hrachových strúčikov. Sklá vtedy stmavli a v katedrále sa rozľahlo modré šero. Igorovi skočil do rukáva kúsok zimy a rozbehol sa mu po tele ako vlna vody. Svetelné škvrny zmizli a bublinky tieňov sa rozšírili ohromnou rýchlosťou a všetko zaplavili. Z lomených okien pozerali na Igora poctivé gotické obličaje a mlčali práve tak, akoby na niečo čakali. Títo svätí boli celí ž1tí, mali vysoké čelá a trochu šikmé oči, uprostred ktorých sa im v modrom skveli krúžky, podobné prsteňom.

           – Moji dobrí svätí, – vravel im Igor, – akí ste vychudnutí! A bledí! Ste takí vychudnutí a takí bledí ako mŕtvoly, ktoré som často vídaval, keď som zo zvedavosti niekedy pozrel do márnice. Bože drahý! Bože.

           Neodvetili. Boli nemí a nehybní; ani ústami, ani okom nepohli, len sa dívali a čakali.

           – Na čo čakáte? – spytoval sa, lebo mu bola nepochopiteľná ich mĺkvota. – Necítite vôbec únavu?

           Dával im takéto otázky, dúfal, že sa mu konečne podarí priviesť ich k reči.

           – Úbožiaci, zaiste sa veľmi nudíte, – hovoril s prídychom dôvernosti, akoby starým známym. –Necítite ľútosť za hukom, ktorý vládne tam vonku? Ach, ja viem, že áno, viem, že sa azda bojíte priznať pravdu.

           A tak vravel ďalej, bol len sám v ohromnej lodi a hlas sa mu ozýval, utekal preč mocný a vracal sa vysilený a slabý. Keď to už trvalo dosť dlho, dostal odrazu vnuknutie a pochopil mlčanie svätcov. Mlčia, pretože je to pokora. Mlčia, pretože je to odriekanie. Ach áno, tak je to! Teraz si musí vyčítať, že ich oblial svojím štipľavým posmechom, hoci nebol v práve. Hľadel do prsteňov, ktoré vírili, a takto prosil:

           – Ó, ja vidím, že ste zhovievaví a že kedykoľvek vás o to požiadam, skloníte hlavu a odpustíte mi. A aj to vidím, že mi ukážete cestu a že ma neopustíte, keď budem kráčať v temnotách. Ó, ja to vidím! – Vtom sa Igor strhol, kopol nohou do lavice, prázdny priestor zadunel... ach, kde už stretol túto tvár, chudú, žltú a s trocha šikmými očami, kde? Kde už pozoroval túto pokojnú a tichú žiaru?

           Ale ako sa Igor prebudil, hneď cítil v zraku inú žiaru. Bola to bledá a studená žiara smútku. Trel si čelo. Bol zas v malom kostolíku, kam sa neoča­kávane vrátil. Ale organová hudba znela ešte neustále. Pravdaže, už sa pamätá, ako to bolo, pamätá sa, sprvu sa akosi zarazil, pretože nevedel, čo to všetko má znamenať. Vonku čľapotal dážď a jeho jednotvárnosť pôsobila, že Igor pokračoval v predošlých myšlienkach, akoby sen ešte trval vo svojej predošlej sile. Obzeral sa. Podivné. Svätcova tvár sa vrátila z katedrály, aby tu svietila ďalej. Hľa, len si ju všimni, Igor, len dávaj pozor na každú podrobnosť. Tvár bola v každom z okrúhlych okien. Premokla mliečnou polotmou a chvíľkami sa zatrblietala ako sklený prach. Veruže, aj krúžky v modrom vírili celkom tak ako v katedrále a spokojná úprimnosť týchto očú sa veľmi podobala vode v horskom potoku. Vtom sa práve Igorovi mihlo rozumom: Už to viem. Hľa, Albín Gút kráča horou a slnce, ktoré prerazilo cez húšť stromov, okrášlilo ho zlatom. Tak, tak, Albín Gút má tvár toho svätca. Lebo Albín je sám svätcom, akého ani nenájsť v celom kraji.

           Lež letné búrky netrvajú dlho a táto tiež len tak naponáhlo preletela nad mestom. Neholo to nič, len rozpadávajúci sa oblak, ktorý zašumel čiarami vody, poskočil zo strechy na strechu a potom sa odvalil za obzor.

           Keď Igor vyšiel von, oslepilo ho biele slnečné svetlo, po ktorého napnutých strunách kotúľali sa guľôčky dažďovej vody. Z pariacej sa zeme vystupovalo v širokých vlnách vlhké teplo a napĺňalo vzduch vôňou mokrej trávy.

           Vtedy sa to stalo, keď Igora pojala tá neuveriteľne mocná túžba po novom jasnom živote. A odhodlal sa, že s ňou bude kráčať ruka v ruke ako brat so sestrou. Rozpomínal sa celkom dobre na Albína z Vyhnaniska. Videl ho pred sebou takého, aký bol, vždy vážne mysliaceho a mravného. Volal naň z vŕšku tam doma:

           – Si zlý, si veľmi zlý, Igor! Nehanbíš sa?

           A on sa vtedy veru hanbil oveľa menej ako dnes. Lebo dnes sa v ňom stále mútia dojemné spomienky a tie privolávajú naň hanbu. Vravel:

           – Si hlúpy, Albín.

           (Takto, hľa, už v detstve prejavovali náhľady, ktorými sa od seba odlišovali.)

           – Otec však hovoril, že skončíš na šibenici, celkom iste, lebo máš zlodejské oči.

           No Igor sa tomu vysmial:

           – Na šibenici, haha. Zlodejské oči, haha! Ako ti to prišlo na um?

           Utekal preč a len sa neustále smial. Smiech vial za ním ako plášť: haha, haha! Po chvíli sa obzrel a videl, že Albín stojí vo vysokej tráve a že mu vietor previeva vlasy. Na Albínovi bolo vidieť akúsi vnútornú krásu, ktorú nik nevie vystihnúť slovom; a ak by ste aj tak chceli jeho tvár k niečomu pripodobniť, museli by ste povedať, že vyzerala tak, akoby ju boli vyrezali z bieleho dreva, cez ktoré pretiekol prúd čistej vody. Bola to čistá tvár.

           A tak teraz Igor cítil nad hlavou mohutnú klenbu modrej katedrály, z ktorej naň pomaly klesajú ľahké krídla náhlej milosti a z diaľky ho sužuje volanie: si zlý, si veľmi zlý, Igor!

           Holuby zas lietali okolo veže. Uvedomil si, že odteraz sa musí zmeniť nesmierne mnoho vecí. Vravel si: „Božemôj, ako dávno som už nevidel domce na Vyhnanisku?“ Stúpal po opadaných listoch a počítal roky, ako šli za sebou: jeden, dva, tri... Pokrčil plecom, lebo sa mu zdalo, že sa predsa len nepamätá dokonale na každú podrobnosť.

           Slnce sa tamhore v lesoch balilo do chvejúcej sa hmly, nebola to hmla, bol to koniec dňa, a odchodilo, odchodilo. Mizlo pomaličky a táto pomalosť bola bolestná pre Igora, ktorý vtedy mal v sebe ľútosť za akýmsi dávnym mŕtvym. Slnce zapadlo, zložilo svetlá do vyšúchaného sedla v pohorí a rozdúchalo okolo seba obláčiky, podobné papierom rôznych farieb.

           Dlho pozeral pred seba, pozeral do veľkej diaľky. Tam sú vrchy za sebou, veľké i malé, zelené i belasé i hnedočervené. A celkom vzadu trčí spoza hrebeňa okrúhly vŕštek, a keď naň tak pozeráte a nežmurkáte, celkom isto sa vám zazdá, že to tam leží medveď, že spí a že sa mu pri dychu dvíha brucho. To je Vyhnanisko.

           Igor vedel:

           – Vrátim sa ta. Hneď zajtra sa vrátim.

           Túženie, ktoré ho zachvátilo, bolo nezmieriteľné.

           Všetko to spoznával! Chcelo sa mu zrazu vykríknuť: Náš plot! Náš plot! Bol čierny ako rad nejakých vychudnutých mníchov. A potom zas: Naše stromy! Boli sklonené k zemi ako stareny, ktoré sa zišli po mnohých rokoch a teraz si rozprávajú, čo od svojho posledného stretnutia zažili. A nakoniec: Náš dom! Ó, bože, ozaj náš dom! Prichádzal náročky od záhrad, aby ho nik nemohol zbadať, a keď vstúpil na dvor, zavalila ha taká opojná radosť, že by nebola bývala príliš ťažká vec vydýchnuť zhlboka a povedať: Teraz plačem. Robil pomalé kroky, lebo si chcel dopodrobna prezrieť každú maličkosť okolo seba. Vravel si: „Aha, tamtú skalu poznám.“ Potľapkal ju, bol ta starý drsný priateľ jeho chlapčenských rokov. Vždy sa na ňu postavil, keď bol zvedavý, či sa od doliny neblíži búrka. „Hľa, a tamto je jarček,“ povedal. „Jarček, ktorým kedysi za jarných dažďov obyčajne čurča1a žltá voda.“ Pripomenul si naraz celkom zreteľne, ako si ešte za detstva v tejto vode máčaval prsty a aký to bol preňho príjemný pocit. Len si predstavte, dotýka sa tenulinkých prúdov, ktoré sú hybké ako hodváb a ktoré spievajú smutné i veselé pesničky. Akoby ho niekto uspával. Jeho oči plávajú preč, preč, ďaleko, poskakujú vo výmoľoch a svetielkujú a plačú. Takto plačú: Igor, Igor, je to zvláštne, keď ľudia žijú tu na zemi a keď sa trápia a keď sa veselia.

           Na dvore zostal zo starých čias sud, bol už celý popukaný, hnili v ňom listy, vetvičky a voda. Povedal mu: „Poznám ťa, lebo ty si ten sud, do ktorého moja nebohá mať každý rok nakladala kapustu. Aké smutné, že ťa tu takto vidím!“ V tom bol veru naozaj veľký zármutok pre Igora, pretože badal, že nič nebolo ušetrené starobou, ktorá tak podivne zarážala potuchlinou. A dvor bol skutočne celý pustý a plný biedy, sťaby to ani nebol ten starodávny krásny dvor Lambertovcov z Vyhnaniska. Zarástol hrubou trávou, kyvotala sa a šumela, takže pripomínala strapce na pohrebných vozoch – a bolo to takmer také isté, ako keď niekoho vezú na cintorín.

           Tu sú sivasté steny, poprehýbané a plné tieňov. Igor pohladí tehlu. „Ty si to?“ vraví, „starý náš dom, ty, no, hľa, tu som zas. Pamätáš sa ešte na toho naničhodníka Igora? Čo? Pováž si, prišiel som, aby si nezostal celkom opustený na svete. Nadišla ma nesmierna clivota, nuž tu som.“ Lež dom ho nevíta, nestíska mu ruku, neusmieva sa potešením, ale sa krčí a mlčí v utiahnutí, pretože je už príliš ošarpaný, pretože sa z neho omietka lúpe všade a pretože sa podobá človeku postihnutému prašinou. Hľaďte, takáto je skromnosť pokorených nešťastím. Igorovi tlčie srdce a darmo sa namáha striasť zo seba dojem, že stretol akúsi osobu, ktorá sa naňho smutne díva a ktorá v tomto smútku plače.

           V oknách, plných zaprášenej hmly, ležali podochnuté muchy. Vravel si: „No, namojveru, ani muchy tu nevydržali žiť?“ Fúkol na ne, prevracali sa, telá mali scvrknuté a nohy poprepletané ako uzlíky nití.

           Otvoril dvere. Neboli vôbec zamknuté. „Pí,“ zapišťala myš a mihla sa cez miestnosť, ktorá sa vo svojej prázdnote zdala nezvyčajne veľká. Na pavučinách sa hojdali malé červené telá a prebleskovali, keď na ne padla slnečná žiara.

           To bol, hľa, Igorov domov. Či mohol kedy očakávať, že ho nájde raz takýto? Nie, nie, to nemohol očakávať, lebo si ho v predstavách vždy maľoval a krášlil, takže po toľkých rokoch už musel byť skvelý ako kráľovský palác.

           A predsa rodičia zanechali čosi Igorovi ako dedičstvo, ako dedičstvo svojej lásky. Bol to starý farbotlačový obraz v ťažkom ráme s vyrezávanými ružami, ktorý až dodnes zostal visieť na holej stene.

           Igor sa mu veru oveľa väčšmi potešil ako hocičomu inému. Lebo on vie už odjakživa, že to nie je len obyčajný obraz. Nikdy naň nezabudol, ani vo svete, ani medzi ľuďmi, ani v žalári; hladina jazera, ktorá svieti ako čierne sklo, ho neopúšťala, pretože mu ste1esnila v myšlienkach jeho detstvo: a to tiež muselo byť slnečné a čierne zároveň. Obraz, aby ste rozumeli, predstavuje jazero, okolo neho vysoké vrchy s bielymi končiarmi a na jazere čln plný ľudí, ktorí sa ozdobili vencami kvietia. Vždy sa pýtal otca: „A kam veslujú s člnom?“ Otec vravel: „Na druhý breh.“ „Ó, až na druhý breh? Až celkom na druhý breh?“ „Áno. A tam vystroja veľkú svadbu; na svadbe budú hrať, jesť a smiať sa. Vieš, Igor?“ No tak veru, a Igorovi sa táto rozprávka nesmierne páčila, hoci v nej nebolo počuť ani o černokňažníkovi, ani o šarkanoch. Páčila sa mu vari len preto, že bola taká krásna a že mohol všetko vidieť jasne pred sebou.

           Vtedy sa práve Igor obzrel. Niekto mu položil ruku na plece. Podívajme sa! Koho nevidel! Bol to starý človek... ach, panebože, a tento starý človek bol sám Igorov otec. Dali sa do reči. „Ako to, že ste zomreli tak neočakávane?“ spýtal sa. „Zomrel som, lebo ma utrápilo nešťastie. Dobre vieš, aké nešťastie tým myslím.“ „Áno, áno.“ Pohybuje fúzmi, tak smiešne nimi pohybuje! Sadne si na dlážku, kladie triesku vedľa triesky (po zemi boli totiž rozhádzané kúsky dreva). A takto vraví: „Kde si bol tak dlho, syn môj?“ Čaká niekoľko minút a pohráva sa ďalej. Igor sa veru bál odvetiť, vedel, že ho otec bude karhať, ak sa dozvie pravdu. Dal sa do plaču, vravel medzi hlbokými vzdychmi: „Nie, nie!“ Nazdával sa dokonca, že otec vezme palicu a bude ho biť. Ale otec zanechal triesky a ani mu na um neprišla bitka; vytiahol si fajku a začal fajčiť. Igor cítil vôňu dymu.

           Cez starcovu podobu plynuli modré škvrny... Tieto škvrny sa nazývajú minulosťou; minulosťou, ktorá nám všetko berie.

           Bol zasa sám. Otca nikde.

    (…)

           V tú hodinu sa vracal Igor z poľnej roboty. Kráčal dolu svahom, a pretože sa to blížilo k nemu od chrbta, nič netušil.

           Hvízdal si a pridržiaval si konce kabáta. – Hophop, – vravel a skackal ako hruda, ako tvrdá hruda, ktorá sa kotúľa po hrboľatom trávniku.

           A tu niečo šibne povetrím. Preletí to ponad les, zadrapí sa do stromu, zvýskne. Igor cíti, ako ho vzduch tlačí na sluchách. Zdá sa, že mu niečo drví kosti. Hľa, voda, voda je tu. Je celá špinavá, sivá. Voda! vykríkne v ňom čosi zdesením. Voda! zhučí to celým krajom a zatrasie lesmi, trávou a oblakmi.

           Teplo zhustne, lepí sa mu na líca, na obočie i na mihalnice. Vidieť ho, ako obletuje okolo Igora v pomarančových kruhoch a pritom všetko, všetko rozleptáva.

           Zatočí sa mu hlava a padá. Čo je? Akoby odrazu mal pred sebou prázdnu jamu a akoby nebolo vidieť jej dna. Prúd ho doháňa, hvízda dolu brázdami, už je tu, už to žblnklo. Igor sa obzrie, bože, aká ozruta! Pance sa mu okolo nôh a chladí. Kopne do povetria, vysoký závoj kvapiek sa vymrští medzi kríky a posýpa ich. Aký zver! Naraz povodeň skočí a zjajkne. Igor padá, padá, vzduch mu šumí okolo ušú; šumí a hrozne plače.

           Zachytilo ho to okolo pása a vrhlo dolu do doliny; naklonil sa dopredu a videl ju hlbokú pod sebou, celá sa hýbala a ligotala. Padol pod mocným nárazom a začal sa kotúľať. Krútňavy ho krbáľali sem-ta, otĺkali mu hlavu o výmole. Nohami klepal do pňov a skál a znelo to ani starý mlyn na potoku.

           Zastavil sa až dolu pri vŕbach, ktoré sa celé triasli, triasli sa zimou a triasli sa zdesením. Vietor z nich trhal úzke lístie, skučal a poskakoval.

           Tenké prúdy mútnej vody sa krútili okolo jeho údov a švitorili.

           Zazneli zvony: bim, bam a Igor pocítil ich kolembavý zvuk na perách a v očných jamkách. Bim, bam prenikalo k nemu cez ružové pary a cez kadidlový dym, ach, aká zvláštna vôňa, aká zvláštna kostolná vôňa! V prsiach cítil svoju dušu, prvý raz vo svojom živote ju cítil, bol to ten kolembavý zvuk a tá vôňa. Bim, bam, – spievali zvony.

           Pribehla vlna, valila sa s jakotom a na jej povrchu špľachotalo nesmierne množstvo iných vĺn, ktoré svietili bielou penou a priezračnými bublinkami.

           Igor mal poslednú myšlienku: „Zbohom, idem.“

           Zvony ešte raz zhučali a odnášali ho.

           Dážď prestal a výšava je opäť modrá a zlatá. Zo zeme vyrastajú ohromné stĺpy a podpierajú klenbu krásnej a mohutnej katedrály.

    Zobraziť všetko