Ján Gavura

     V debute J. Gavuru dominujú mytologické, biblické a básnické odkazy, ktoré sú však len „problémovým“ východiskom zbierky. Autor sa ku kultúrnemu odkazu usiluje zaujať postoj a vnímať ho z dosiaľ nepozorovaného uhla pohľadu. Kultivovaný jazyk, vysoké motívy, ale aj vyššia miera entropie utvárajú texty a súčasne determinujú ich percepciu. Debut si napriek nadčasovému charakteru tém a ich uchopeniu pomocou overenej literárnej tradície zachováva z hľadiska prežívania lyrického subjektu odstup.
     Autor sprístupňuje svet subjektu až v zbierke Každým ránom si, kde sa problémové prelína so súkromným. Uvedená tendencia sa prejavuje nielen vo výbere motívov, ale aj v lexike a básnických prostriedkoch. Abstraktá sa sprítomňujú prostredníctvom prirovnaní z každodenného i praktického života a dostávajú konkrétnu, „ľudskú“ podobu. Do textov sa dostáva viac napätia, vyhrotenosti, bytostnosti vďaka zindividualizovanému prístupu a spracovaniu (často rovnako gnómickej) témy. Napriek vyššej intimite v básňach ostávajú dvere do súkromia lyrického subjektu strážené.
     Tretia zbierka pokračuje vo vyváženej poetike básnika a zároveň sumarizuje jeho doteraz diferencované inšpirácie. Autor v zbierke spracúva námety z každodenného života, rodinného prostredia, ale zapája do textu aj odkaz albánskej legendy šírenej tradovaním, vypovedajúcej o ľudských cnostiach a posvätnosti sľubu. Vytvára paralelu medzi legendou a básnickým umením, pričom uvažuje o dôležitosti, význame, autenticite a pravdivosti slova a svoje konštatovania podáva neraz s ironickým podtónom. Náboženské motívy necharakterizuje „monologický“ oslavný ráz, ale pokus o dialóg, úsilie o vzájomné pochopenie, nachádzanie paralel a konštruktívna konfrontácia subjektu s Bohom. Ťažkosti determinované osobnou zaujatosťou vníma subjekt cez prizmu božského, čo mu poskytuje potrebnú dištanciu a nadhľad.
     Gnómický potenciál mytologických, legendických či biblických textov, ktorými sú inšpirované predovšetkým zbierky Pálenie včiel a Besa, korešponduje s Gavurovým chápaním poézie ako nadčasovej, estetickej a v širšom zmysle i kultúrnej hodnoty, ktorá má zaujať predovšetkým sama sebou. Úsilie vytvoriť takýto artefakt logicky vzďaľuje autora od „trendových“ experimentov a preberania „skupinových identít“ v slovenskej poézii.
     Pre básnika sú príznačné najmä motívy silných a súčasne plachých dravcov (kaňa, vlk), vzbudzujúcich prirodzený rešpekt, no udržiavajúcich si dištanciu, napriek ktorej nestrácajú prehľad. Vyvinutý zmysel, ako napríklad citlivý sluch, umožňuje lyrickému subjektu a jeho zvieraciemu alter egu vnímať chvenie, počuť zreteľne „nádych“, „stlačenie kľučky“ či „klopanie tepien do hrdiel“. Vďaka ostrému zraku sa zas dokáže zamerať na detail, sledovať v pohybe praskanie škrupiny, pozorovať z dostatočnej, bezpečnej diaľky, odkiaľ však sám môže ostať nikým nespozorovaný.
     Lyrický subjekt v básňach Jána Gavuru vystihuje aj určitá paradoxnosť: „loví“ a zároveň „ustupuje“; vidí, čo je voľným okom takmer nebadateľné, a súčasne sa konfrontuje s neviditeľným. Počuje neraz jasne zvuky ľudskému sluchu nedostupné, odohrávajúce sa často len vo vnútri (škrupina, hrdlo, srdce), a zároveň túži po (s)tíšení.
 

Narodil sa 30. decembra 1975 v Poprade. Maturoval na gymnáziu v Poprade. V rokoch 1994 – 1999 študoval slovenčinu a angličtinu na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove a v rokoch 1999 – 2004 katolícku teológiu na Teologickom inštitúte v Spišskej Kapitule. Od roku 1999 do roku 2001 bol interným doktorandom na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove, kde od roku 2001 pôsobí ako odborný asistent. Vyučuje predmety týkajúce sa slovenskej a svetovej literatúry dvadsiateho storočia, verzológiu a poetiku básnického textu.

     V Gavurovom básnickom debute Pálenie včiel (2001), akoby v rozpore s predstavami a sugesciami navodzovanými názvom, prevláda skôr motív vodného živlu, ktorému skromnejší motivický výskyt ohňa, plameňa, prípadne púšte tvorí vlastne len nenápadnú protiváhu. V lyrickej obraznosti zbierky ako celku sa aspoň najvýraznejšie a symptomaticky vyníma morsko-oceánska námetová rovina vyvolávajúca mytologické, homérske (odyseovské) asociácie, rovnako zakladajúcou a smerodajnou je však aj významovo-tematická vrstva biblických či shakespearovských odkazov. Motív vody v jej rozmanitých podobách tu má pritom ambivalentné zastúpenie – je zhubná i životodarná: „Odyseus zabitý a / Odyseus zrodený / vodou s vodou vykríkne“. Raz to môžu byť „utopení“, ktorí „stúpajú / po studniach k najvyššiemu“, prípadne „užovka loviaca v rybníku / na hladine objektivity“, inokedy zase známy odyseovský topos bludnej moreplavby, ostrovnej odľahlosti vo vzdialených končinách, volajúcich nedozerných diaľok a obzorov – to je tá „ľahšia“, vzdušnejšia stránka morského motívu, umocňovaná tiež často exponovaným motívom letu vtáka. V mýtopoetickej atmosfére, resp. obrazoch mora po celý čas, najmä však v časti Kalipsó (Kalypso), rezonuje jednak svet homérskej epiky – jeho pokojná, prívetivá, mierumilovná stránka, z ktorej k nám nedolieha zlovestné rinčanie zbraní, ale tajuplný, lákavý šum mora – no takisto aj duch aiólsko-iónskeho lyrizmu.

     Grécka i biblická antika majú v Gavurovom debute zjavne dominantné postavenie. Pri evokácii archaického homérskeho, resp. patriarchálneho biblického sveta – ktorá je inak v tejto zbierke zvlášť sugestívna, prenikavá, pritom nenásilná, zároveň však aj s istým neodškriepiteľným buzássyovským nádychom – v skutočnosti nejde len o čisto tematické, námetové sugescie, ale aj o istý „lyrický archetyp“, o špecifický lyrizmus. Gavura tak nezostáva len pri takpovediac „tematizovanej antike“ a ak aj použije „antiku v hotovosti“ ako v cykle Kalipsó, nespolieha sa na konvenčne a automaticky vnímanú váhu osvedčeného kultúrnohistorického emblému. Antické prvky tu nie sú „použitými motívmi“, ale organickou zložkou výrazového tkaniva básní. Od bezduchého „antikárčenia“ má preto autor naozaj ďaleko, navyše antika netvorí jedinú, výlučnú tematickú vrstvu zbierky; mimochodom aj cyklus Kalipsó je uvedený mottom-citátom zo Shakespeara: „Zaplačem, ak pomôže vám môj plač“, čo by síce okrem iného mohlo nebodaj vzbudzovať dojem akejsi „lyrickej panychídy“ za „utopenou“, „stratenou“ antikou. Shakespearovsky inšpirovanú časť predstavuje aj osobitý cyklus krátkych básní v próze s názvom Doslovný ako smiech. Zbierku uzatvára cyklus Neuhádnutá hladina, ktorého jadrom je „lyrický príbeh“ užovky.

     Druhá básnická zbierka Každým ránom si (2006) má azda o čosi osobnejšie, intímnejšie vyznenie; na jej začiatku nájdeme nenápadne uvedené venovanie „milujúcim“, ľúbostná tematika je však prítomná len veľmi implicitne, nepriamo. Nosnú výrazovú modalitu – základnú emotívnu naladenosť básní predstavuje tlmene elegický, „zdržanlivo“ melancholický tón, nostalgicko-melancholický meditatívny lyrizmus vôbec, miestami s náznakmi istej enigmatickosti, pri ktorej akoby sa zdráhali „vystúpiť“ zo svojej zastretosti triviálne všedné veci a súvislosti. Ide vlastne o naznačovanú podstatu vecí a bytia vôbec skrytú, skrývajúcu sa paradoxne práve v tom, čo je najzjavnejšie a „naporúdzi“, čo nás bezprostredne, priamo obklopuje ako dôverne známe, intímne každodenné a všedné, a pritom práve v tejto všednosti neuvedomované.

     Večná záhada bytia, nekonečné tajomno konečnosti, pominuteľnosti a vôbec zmyslu existencie človeka („s túžbou po trvaní blíži sa k zániku“), dráždivé večné tajomstvo toho, „aké je to na druhej strane“, keď „už prejdeš a staneš sa slovom alebo svetlom“ – čo samo osebe býva tematizované neraz nenáležite, ako vyprázdnené klišé, sa tu dostáva k slovu v neobyčajne presvedčivej, osobne autenticky precítenej a vyjadrenej, lyricko-poeticky obzvlášť „decentnej“, práve vo svojej výpovednej zdržanlivosti pôsobivej polohe.

     V rôznych podobách metaforického i metonymického odkazovania, zriedkavejšie aj explicitne, sa tu objavuje motív samej smrti a „mŕtvych“, resp. „mŕtveho“, ešte príznačnejší a častejší je však permanentne variovaný motív „neprítomnosti“ – „byť“, resp. „nebyť tu“: „Nie si tu. Ale mohol si byť“. Práve tento typ modálnosti: „nie je, ale mohlo byť“, alebo aj špecificky ponímaný modus deficitnosti „niekedy sa niečo nestalo (čo sa inak mohlo stať)“ (na rozdiel od „nikdy sa nestalo“) je symptomatický pre túto zbierku: „niekedy niekto ju nemiloval. / Aj preto v spánku planie, napätá, čakajúca (...) čiernym žihadlom / zasahuje akúkoľvek, neexistujúcu sokyňu“; pozastavovanie sa nad tým, čo nie je, ani nikdy nebolo, hoci mohlo byť, mohlo sa stať; zvláštna, paradoxná – a takmer až mystická – živá a bezprostredne blízka prítomnosť neexistujúceho, toho, čo/kto (už) nie je: „Mŕtvi sú rozbití do neporušiteľnosti, žiaria / modrým prísvitom, prítomní všade, v niečej / veľkej alebo malej, celkom detskej pästi, v ktorej / ešte bzučí mucha“. Nachádzame tu dokonca aj prípady „extrapolácie“, premietnutia tejto deficitnej modálnosti do neznámej, nepoznanej budúcnosti, do roviny „budúcej neprítomnosti“: „čistý súcit s budúcimi neprítomnými“.

     Elegicko-nostalgická zdržanlivosť, jemnosť, akoby v zbierke nachádzala svoj výrazový protipól v opakovane sugerovanej „živočíšnosti“, animálnosti vtáčieho dravca (Kaňa): „Príde však čas končatín, pazúrov / a ostrej krivky zobáka, hlad a strach z bielej“.

     Obe zbierky sa vyznačujú vysokou mierou výrazovej, významovej i tvarovej koncíznosti a koherentnosti, tendenciou k výpovednej jadrnosti, prípadne až gnómickosti. Gavura nadväzuje v podstate na tvorivú orientáciu, ktorú v rámci domácej poézie výsostne reprezentuje Ján Buzássy. Jeho poetika miestami nápadne pripomína Buzássyho tvorbu povahou metaforiky, výstavbou verša i strofy, syntaxou i celkovým výrazom, dikciou a modalitou lyrickej výpovede. Napokon, v Pálení včiel máme do činenia akoby už aj s buzássyovsky aktualizovanou antikou; v druhej zbierke Každým ránom si badať túto „poetologickú príbuznosť“ s Buzássym celkom nezávisle od antickej tematiky. Znamená to zároveň, že v Jánovi Gavurovi možno v tomto zmysle vidieť dôstojného pokračovateľa výrazovej línie tejto vysoko kultivovanej, komorne ladenej, artistnej, inšpiráciami klasického kultúrneho dedičstva sýtenej, pritom však živej lyriky v rámci súčasnej slovenskej poézie.

Zoltán Rédey

Básne O sarnach i ludziach, Wspólna wieczerza świętego, zająca, Msza polowa, Niepoczytalność, Sprawozdanie z nieoczekiwanej podróży po Karpatach Wschodnich. Do poľštiny preložil Franciszek Nastulczyk. In: Pobocza, nr 1 (42), 2016, s. 36 – 38.

preklady z angličtiny: J. Sutherland-Smith: Pomenovať šíp (2002), Melónové dievča (2008), C. A. Duffyová: Nesvätá žena (2006), Uchvátená (2007), R. Welch: Crosshaven (2007), Principiálny román (2009, spolu s M. Gavurovou), L. Flynnová: 26 (2007, v jazykovej spolupráci s M. Gavurovou), L. O’Sullivanová: Bulímia (2008), D. Wallace: Veľká ryba (2011, spolu s M. Gavurovou)

preklady do angličtiny: v spolupráci s R. Welchom zbierku D. Podrackej Forty-four (2005)

NAVRÁTIL, Martin: Slovenská poézia 2017 (Ivan Štrpka, Veronika Dianišková, Jana Bodnárová, Ján Gavura, Miroslav Brück, Igor Hochel, Katarína Džunková, Ladislav Lipcsei, Viktor Suchý, Jozef Leikert, Agda Bavi Pain, Peter Brezňan, Marcel Lacko, Pavol Garan, Maroš M. Bančej, Dalimír Stano, Ján Buzássy, Gabriela Grznárová, Jaroslav Rezník, Jozef Darmo, Katarína Mikolášová, Mária Jankalová-Vaškovičová, Ján Petrík, Tibor Kočík, Marián Šidlík, Eva Raková, Mária Mikitová Janošková, Emil Babín, Jozef Puchala, Ján Fekete – Apolkin, Zuzana Szatmáry, Ľudo Farkaš, Judita Kaššovicová, Viktória Laurent-Škrabalová, Ľubomíra Miháliková, Gabriela Spustová Izakovičová,Jana, Melcerová, Peter Chorvát, Zlata Vitézová, Eva Šilhárová, Soňa Sun Sajenková, Jozef Kolibecký, Petronela Majerčíková, Adriana Gyetvaiová, Jaroslav Nináč. In: Romboid, roč. LIII, 2018, roč. 5 – 6, s. 71 – 92.

OLEJÁR, Stanislav: In absentia: chorická poézia Jána Gavuru. (Štúdia). In: Vertigo, 2017, č. 3, s. 53 – 59.

HRABČÁKOVÁ, Katarína – GAVURA, Ján "... aby báseň obstála sama osebe." Rozhovor Kataríny Hrabčákovej s Jánom Gavurom. In: Vertigo, 2017, č. 3, s. 40 – 43.

HRABČÁKOVÁ, Katarína: Od evolučnej individualizácie k individuálnej evolúcii (k poézii autorov a autoriek narodených v 70. rokoch 20. storočia). (Štúdia). In: Vertigo, 2017, č. 3, s. 13 – 27.

JUHÁSOVÁ, Jana: Modlitba v súčasnej slovenskej poézii. Aktuálne žánrové tendencie. In: Od symbolu k latencii : spirituálna téma a žáner v súčasnej slovenskej poézii. Ružomberok: Verbum – vydavateľstvo KU, 2016, s. 105 – 126.

REPAR, Stanislava: Stretnutia s poéziou. (Uchom ihly). Ján Gavura, básnik, prekladateľ a literárny vedec (rozhovor). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 10, s. 34 – 35.

JUHÁSOVÁ, Jana: Po priečkach jasu, po balvanoch tieňa: stopa Zbigniewa Herberta v slovenskej spirituálnej poézii. In: Vertigo, roč. 4, 2016, č. 1, s. 34 – 42.

JUHÁSOVÁ, Jana: Herbert as a Method: eschatological issues in the poetry of contemporary Slovak spiritual poets. In: Zeitschrift für Slawistik, roč. 60, 2015, č, 1, s. 83 – 112.

HOSTOVÁ, Ivana: Básnik sám sebou? In: RAK – Revue aktuálnej kultúry, č. 19, 2014, č. 1, s 33 – 36.

BALÁŽ, Ireney: Ľudský čas za večnosť slova. In: Literárny týždenník, roč. 27, 2014, č. 5 – 6, s. 11 – 12.

HOSTOVÁ, Ivana: Básnik sám sebou? Ján Gavura: Besa. (Recenzia). In: Rak, roč. XIX, 2014, č. 1, s. 33 – 36.

RÁCOVÁ, Veronika: Neochvejné slovo muža? In: Romboid, roč. 48, 2013, č. 3, s. 62 – 63.

ŠAFRANOVÁ, Lenka: Ján Gavura. In: Päť x Päť. Antológia súčasnej slovenskej poézie. Zost. Ján Gavura. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2012, s. 177 – 178.

MITKA, Marek: Ján Gavura: Besa. In: T0P 5 (slovenská literárna a výtvarná scéna 2012 v odbornej reflexii), 2012, s. 90 – 95.

MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

HOCHEL, I.: Poézia s prvkom napätia a dramatizmu. In: Romboid, 43, 2007, č. 1. s. 66 – 67.

PROKEŠOVÁ, V.: Pred treťou knihou? (Ján Gavura: Každým ránom si). In: Knižná revue, roč.  XVII, 28. 3. 2007, č. 7, s. 5.

SOUČKOVÁ, Marta – GAVURA, Ján: Literatúru by som učil aj zadarmo (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVII, 28. 2. 2007, č. 5, s. 12.

VALCEROVÁ, A.: Debut Jána Gavuru v kontexte slovenskej poézie po roku 1989. In: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry 90. rokov 20. storočia. Zborník materiálov z vedeckého seminára s medzinárodnou účasťou, konaného v dňoch 22. – 23. mája 2002 v Prešove. Prešov: Náuka 2004, s. 95 – 98.

GRUPAČ, Marián: Nechať v sebe doznieť... (Ján Gavura: Pálenie včiel). In: Knižná revue, roč. XII, 29. 5. 2002, č. 11, s. 5.

RAKÚSOVÁ, G.: Človek nemôže vraziť klinec do prázdneho priestoru. In: Sme, 15, č. 267, 21. 11. 2006, s. 18.

Red.: Ceny Literárneho fondu SR za rok 2001. In: Knižná revue, 12, 2002, č. 12, s. 10.

RÉDEY, Z.: Lyrika homérskych návratov. In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 11, s. 8.

ŠRANK, J.: Poézia mnohonásobných súvislostí. In: Romboid, 37, 2002, č. 8, s. 78 – 79.

Túžba po podstatách sprevádza celú Gavurovu knižku Pálenie včiel. Miestami vedie táto snaha až k nekomunikovateľnosti obsahu, ktorému niekedy okrem samých jadier výpovede chýbajú východiská. Cítime, že básnik sa dištancuje od priemernej produkcie, má značné intelektuálne ambície. Po viacnásobnom čítaní sa pomaly prebíjame k zmyslu, ktorý vrcholí v dvoch záverečných cykloch. Básnik v nich nachádza tvár intelektuálneho tvorcu, ktorému nie je cudzia ani senzualita a zážitkovosť, aj keď je uložená kdesi v úzadí za textom. Báseň J. Gavura buduje postupne ako kondenzovaný, nerýmovaný útvar, založený na slede sentencií, metafor, protikladov, ironických a parodických alúzií. Najčastejšie sa jeho báseň končí viac či menej kontinuálnou pointou. Svedčí to o prevažujúcej racionálnej, konštrukčnej, vonkoncom nie eruptívnej podstate autora. Túto skutočnosť podčiarkuje aj nadväznosť na texty básnikov podobného autorského ustrojenia v slovenskej poézii po roku 1945 – J. Buzássyho, J. Ondruša, tzv. osamelých bežcov...

Anna Valcerová

Je evidentné, že Ján Gavura – na rozdiel od časti mladej slovenskej poézie – nevníma písanie lyriky ako nezáväznú hru, ako akési voľné narábanie so slovami, ako len vytváranie akýchkoľvek nezvyčajných slovných spojení (pri ktorých sa autori naivne domnievajú, že takáto „nezvyčajnosť“ sama osebe je dostatočnou zárukou poetickosti), ale chápe ho ako prostriedok na vyslovenie – povedané vznešene – istého posolstva, vecí, ktoré sa azda iným spôsobom vypovedať nedajú. Neprikláňa sa ani k tej línii našich tvorcov, v ktorých básnických pokusoch dominuje rebelantské gesto – raz presvedčivejšie, inokedy silené. Nadväzuje na bohatú tradíciu slovenskej poézie 20. storočia či – lepšie a presnejšie povedané – cítiť, že ju má za sebou: od I. Kraska a toho najlepšieho, čo vzniklo v medzivojnovom období, cez M. Rúfusa, M. Válka, J. Stacha, J. Ondruša... až po tých významných autorov, ktorí sú v súčasnosti v plnom tvorivom nasadení (J. Buzássy, I. Štrpka, P. Repka a ďalší). Práve vedomie tradície, rešpektovanie skutočnosti, že je tu kontext, ktorý nemožno ignorovať, vedie Gavuru k premyslenému, zodpovednému písaniu, čo okrem iného znamená hľadanie vlastného rukopisu, vlastného básnického výrazu. V tomto hľadaní je úspešný.

Igor Hochel

V Gavurových veršoch nájdeme radosť zo všetkého živého i smútok z pominuteľnosti (reflexie o posmrtnom živote). Racionalita prírodných zákonov sa prelína s osudovosťou, viera je dogma i výsledok poznania („Človek nemôže vraziť klinec do prázdneho priestoru“). Básnik spája svojho lyrického hrdinu s prírodou, ktorá dáva osobám, ich činom i celej atmosfére istú podobu, neodtrhnutú od praktického života, súčasne však z jeho veršov vyplýva, že nie všetko je také, aké sa zdá pri prvom vneme.

Poézia Jána Gavuru predstavuje hĺbkové, nejednoduché videnie sveta v najrozmanitejších podobách a okamihoch, v dojmoch a náladách, ktoré súčasne vyvolávajú ďalšie, až sa čitateľ spolu s autorom dostáva do existenciálnych vrstiev bytia a myslenia. Básnik vťahuje čitateľa nielen do problémov, ktoré trápia lyrický subjekt („akú farbu má pach krutosti a prázdna?“), ale nastoľuje aj základné otázky žitia a jeho naplnenia („mlčíme proti sebe“).

Gabriela Rakúsová

Básnický svet Jána Gavuru nie je bez literárnych súvislostí, odkazov, napojení a prepojení, naopak – práve ony ho vrstva za vrstvou presvetľujú, zamlčujú i odhaľujú. Autor nenecháva čitateľa tápať ani netají svoje inšpirácie, ale tvorivo ich zapája do textu, vychádza z nich, často im pridávajúc popri základnom ešte iný význam, akoby sa na hrot ihly toho mohlo pomestiť viac.

Viera Prokešová

Cena Ivana Kraska (2001) za debut v slovenskom jazyku za básnickú zbierku Pálenie včiel (2001)

Prémia Literárneho fondu za rok 2008 za vedeckú monografiu Ján Buzássy

PÁLENIE VČIEL (úryvky)

 

Na začiatku je dobré jednoducho začať. Skloniť sa

na prahu, pod konármi si vyležať miesto, pozbierať do

košov ryby, ktoré sa premenili z hadov. Vymeniť

atrament a podpísať sa písmom, čo na drevo položí svoj

tieň.

 

V napnutom plote spúšťame rýchlu tetivu. Veď už

len tak umoríme ohromené vtáky. Ak chceme počuť

zmysel noty, musíme odchovať mladé. Mnohé veci

chápeme až zhudobnené.

 

Plodnosť je v spôsobe ruky a v hlase. Naoko v raji

zaspal človek, na ústa ľahla milosť, praskne. Ach,

spánok s tetivou jazvy, na ústa ľahla milosť. A čisté, čo

s nami starne a hojí bozkom na ústa, sa náhle stáva

blízkym tichu, kde mlčať znamená znova klamať.

 

 

KAŽDÝM RÁNOM SI (úryvky)

 

Neznámy

 

Ženské ruky šijú môj čierny rolák.

Hladia látku, presnú ako

prášok v bielej miske lekárnika,

polyester a more bavlny.

 

Prsty voňajú mydlom,

a vôňou nasakuje každý z tisícky stehov.

Ihla, čo vlečie čiernu niť,

sa leskne ako ráno strihajúce zlý sen.

 

Pociťujem vďačnosť za číslo,

aj keď sa jej nedovolám,

aspoň viem, ako mám odev prať, žehliť

a či ho smiem nosiť.

 

Vstupujem do rukávov, potešený, že chýbajú

pruhy šašov, ktorí sú šatami celí určení.

 

 

V orechu

 

Na zelenú pružinu tlačí klíčok,

spútaný len krehkým zákonom Isaaca Newtona.

Pred puknutím prestáva platiť.

 

Prvolístok bambusu, borovice, jablone

sa ťahá a nezastavia ho ani krovky,

ani ťažké prsty drevorubača.

 

Keď sa raz zelená struna vystiera,

ani kameň neobstojí. Pútnika podoprie,

bijúcemu dáva zbraň.

 

 

Z nových básní...

 

Zblízka

 

Telo si prvé zvykne

na útechu.

 

Dovolí piť z dlaní,

odtrhnúť jablko,

otvoriť polmesiac so

sladkými hviezdami hrachu.

 

Ako prvé sľúbi,

že duchu dá silu záprahu.

Akoby v tomto utiekaní,

nebolo viac utekania.

 

A duch prijíma a berie

a pri bozkávaní a milovaní

ešte vždy zatvára oči,

aby nevedeli,

ako nás vidia iní.

 

 

Zabiť

 

Prvého vlka som zabil,

až keď mi na sluchách

začali šedivieť vlasy.

 

Keď viete, ako na to,

srna sa dá zabiť

na počkanie, na dôveru.

 

Také osy sú ako živé terče,

svetielkujú do lovcovho srdca,

volajú: skús, mám mäkké kosti.

Pravda je jedna,

o protirečení som nepočula.

 

Aj lovca možno zabiť,

spočítať mu roky presne

ako úlohu v zošite žiaka,

ktorý miluje svoju učiteľku.

 

V tomto prirovnaní

je niekto, kto pozná cestu,

niekto, kto je cestou,

kto ako sivý vlk sa ceste vyhýba.

 

 

Preklady:

 

Robert Welch: CROSSHAVEN (úryvky)

 

Légia Panny Márie: Mary Street

 

Počas ruženca sme kľačali

v kruhu. Tváre sme upreli

do diaľky a chrbty nastavili

prázdnemu stredu. Lakte

spočinuli na sedadlách stoličiek,

zrnká na stvrdnutej šnúrke klopkali

jemne ako kastanety,

zrnko po vyleštenom zrnku

sme cítili, ako sa napĺňa naša cesta

tajomstvami Slávnostného ruženca.

Dole cez ulicu sa z miesta na poschodí

dala dobre vidieť plešatá guľa

predavača. Trpezlivo sedel pred obchodom

a vyčkával zákazníkov.

Nad koláčmi a sladkosťami visel

vyplazený žltý jazyk lapača múch

polepený snedými mŕtvolkami. Dlhou rukou

si podoprel bradu a kostnatý lakeť zabodol

do drsného pultu. Zatiaľ čo my spievame Tej,

čo prišla ako ráno, jasná

ako zástup bojového šíku, on druhou rukou

obracia stránky Skutočného detektíva.

Z pieskovcového chodníka

sa ozve neomylný, panovačný

bubon úzkych podpätkov

a z prítmia sa do žiary pouličných lámp

dravými krokmi vynorí dievča,

s červenými vlasmi po plecia.

Jej šaty, ochrana zelených síl,

odkrývajú záhyby a plátno,

obrysy a pletence svalov jej nôh.

Keď svojím kovovým

cvendžaním prechádza pred krámik,

jej tvár nič neprezradí. Plešatá šiška

ju tiež ignoruje, nech si len ďalej razí cestu

do baru Laurel, k námorníkom

z Gdanska, Archangeľska a Leningradu.

 

 

Pri Ballingeary

 

Podišla si dopredu k plameňom

zelene. Tak ako v prvých dňoch

nášho manželstva, hlohy

sa kúpali v bielej.

 

Spomenul som si na pieseň

o milencovi, ktorý si v záhrade

liečil zlomené srdce rukou priloženou

na kôru kvitnúceho stromu.

 

Záveje žltej a žlté

prvosienky, potom ty medzi nimi

na kolenách a s modlitbou na perách

za niečo, čo sa nedá dosiahnuť:

 

aby žena na okraji cesty,

zohnutá pri vedre s kameňmi,

aby len nehádzala na nákladné autá,

vezúce zabijakov jej jediného syna.

 

 

Crosshaven

 

Nenáhlivé rečičky chriašteľa

hladili poludňajšiu páľavu a

bez prestania a bez prestania

hladili aj v noci. Pri mesačnom svite

kukurica obelela, ale keď nastal deň,

na vyhni slnka sa rozpálila do žiarivo zlatej.

 

V horúčave sú aj kamene poľných ohrád

biele ako kosti a pri dotyku

nechávajú vrstvu prachu. Zdvihnem taký,

čo by  mi ako uliaty padol do dlane, napriahnem sa

a hodím do výšky, aby som sledoval

jeho dokonalý osudový oblúk.

 

Môj brat sa vyšiel prejsť vo svojich tenkých šatách

a kdesi niže mňa sa zapozeral stranou.

Kričal som, ale bolo už neskoro. Kameň

sa rútil letným oparom a pred sebou

mal zdolať už len jeho vlasy, jeho útly krk.

Videl som, ako udrel, ako ho temný náraz zlomil.

 

 

Leontia Flynnová: 26 (úryvky)

 

26

 

Minulú noc sa mi snívalo, že mám 26,

vek, keď sa vydávala moja mama.

Zo svojho preplneného domova v meste sa presťahovala

do osamoteného bungalovu, ktorý postavil môj otec.

S pohľadom na zožaté pole hlesla

poslednú bezbožnú výčitku: Čo som to len urobila?

 

Môj otec ešte býval na dedine v grófstve Down

a 26 bol – pre neho – vekom dospievania.

Mali tam dlhý počítací stroj, ktorý trhnutím

nepoddajnej páky dokázal zrátať a odrátať účty

(moja stará mama sa vydala za obchodníka). Vravieval:

aký pôvab ukrýva ten stroj vo svojej jednoduchosti.

 

Moji rodičia sa stretli na tancovačke v meste.

Vidím ju, ako sedí v šatách bez rukávov,

zatiaľ čo môj nenapodobiteľný otec s ušami

ako rúčky džbánov zvažuje, že už viac nemá 26 –

a z výhod slobodných sa začínajú stávať nevýhody.

Fajčí cigarety, ktorých sa neskôr kvôli nej musí vzdať.

 

Prechádza cez tanečný parket. Vstane moja mama

a zatancuje si s ním? Vonku sa priemyselné,

ale pokojné mesto ponorilo do tmy.

Padá slabý, predvídateľný dážď.

Moja mama, ktorá ešte nemá 26,

súhlasí, že si zatancuje jednu pesničku s mojím ušatým otcom.

 

Toto je bod zlomu. Toto je otec

zo všetkých ľúbostných príbehov: ten okamih,

keď sa vzdali možností života okolo 26-ky.

Svetlá v sále pohasli,

zrkadielka diskogule spustili topiace sa vločky.

26, hovoria si, je dobrý vek na vstup do manželstva,

 

alebo urobiť niečo závažné ako napríklad vstúpiť do manželstva.

Toto sú predošlé životy mojej mamy a môjho otca,

dostali sa ku mne v zlomkoch, odkázali mi ich

ako vyriešiteľné puzzle – pripravené vzdať sa

niekoľkých stôp v prospech možností tohto mesta,

odkiaľ mama odišla, keď mala 26.

 

Minulej noci sa mi snívalo, že mám 26 a vydala som sa

za toto mesto. Z hmly prichádza otcov hlas:

Čoho sa vzdáš? Čo bude odkázané ďalej?

 

 

Skoroženstvo

 

Keď si prídu po teba neväčšiu od kúska ovocia,

vážiacej toľko čo plátok suchára,

toto bude moja výhovorka:

že som dúfala, že sa len skúšaš,

ako som možno ja nepatrne a neodolateľne

ťukala do citlivého zuba. Nie pre morbídnosť,

ale zo zvedavosti, aby som našla presný,

najmenší možný vnímateľný posun –

medzi obyčajným poznaním definície

bolesti a tým, čo bolesť znamená.

 

 

Čas slávenia

 

Tri týždne po letnom slnovrate

sa po chrbtici stupienkov, bok po boku s pulzom,

rozbieha triaška. Keby volala mama,

povedz jej, že tu nie som. Vždy naliehavo prosí:

Odíď. Choď odtiaľ preč. Vráť sa domov.

 

Ale ja neviem skoro nič o ničom

a príde mi to ako za dní nejakých slávností – otočiť kľúčom,

po litri punču nadránom odpadnúť do postele, pohrávať

sa s ladením na rádiu, so sebou a s tebou,

zatiaľ čo Rím horí.

 

 

JÁN BUZÁSSY (úryvok)

 

Tvar básne, tvár básnika

 

                                             Poézia, nech sama seba akokoľvek nazve,

                                                                           je túžba byť milovaný.

                                                                                          Ján Buzássy

 

     V úsilí o básnickú čistotu pobadal svojho času M. Hamada v diele J. Silana úsilie o ľudskú čistotu. Napísal tiež, že pre Silana je „básnický akt bytostne ľudským existenciálnym aktom, a nie iba čistou hrou. Pritom úsilie o čistotu tvaru zodpovedá úsiliu o čistotu človeka.“ Hamadove slová zvláštnym spôsobom platia aj pre tvorbu J. Buzássyho a pre básnikov silanovského a buzássyovského rodu.

     J. Buzássy hneď na začiatku svojej tvorby spojil básnické umenie s umením života a za spoločné východisko a cieľ si zvolil mravný imperatív. Zodpovednosť v živote preniesol do zodpovednosti za tvorbu – „i ruka rezbára je časťou sochy“ a jedno od druhého nemožno oddeliť. Buzássy, rovnako ako Silan, sa zmocňuje poézie ako priestoru osobnej reflexie, povyšujúc báseň na médium, ktoré sa stalo jeho bytostnou súčasťou – Buzássy by bol bez písania básní úplne iným človekom, nie lepším a múdrejším, a keďže to vie, pokračuje v písaní prirodzene ako v dýchaní.

     Mravné je u J. Buzássyho spojené s poznávaním, univerzálnym nástrojom na orientáciu vo svete. Poznávanie patrí k základnej výbave človeka a bez racionálneho uchopenia sa nezaobíde ani svedomie, ani estetické, ani citové. Pre Buzássyho poéziu je rozhodujúci najmä spôsob, akým chce poznávať. V schillerovskej klasifikácii básnikov patrí k naivným básnikom, teda tým, ktorí na začiatku nevedia, kam ich báseň zavedie. Kurz v básni je určený ako „rozhovor poznaného s nepoznaným“, a tak sa stretávame nielen s dynamickým výskumom, posilnenou intuíciou, ale aj s ateleologickosťou ako vlastnosťou, čo najzreteľnejšie charakterizuje konečný tvar Buzássyho básní. „Mal som v básni vždy rád slobodný pohyb myšlienky, nový verš mi bol vždy ako nový úder chvosta, pomocou týchto úderov ryba pláva, báseň napreduje,“ hovorí básnik o tom, že písanie bez plánovania je vedomé. Z poznania, ktoré logicky sleduje nejasnú trasu vyznačenú intuíciou, odvodzuje A. Bagin sylogizmus, že „nad vedením je tušenie“.

     Teleologickosť je deformačná črta, ktorá odráža úsilie autorov dosiahnuť stanovený (nie nevyhnutne jasne formulovaný) cieľ, či už ide o dodržiavanie istej kompozičnej architektúry v diele, alebo latentne prítomné názorové stanoviská, ktoré si autor nesie so sebou. Teleologickosť sa v próze prejavuje ako násilné dotváranie dejových a charakterových prvkov, aby zodpovedali autorovým predstavám, aj keby to išlo na úkor vnútornej logiky; v poézii teleologická kompozícia a vnútorná obsahová výstavba oslabuje originalitu, anuluje moment prekvapenia alebo príliš výrazne pretláča dogmatiku autora (problémy ideologickej, napr. feministickej alebo konfesionálnej literatúry).

     Buzássyho ateleologickosť má historické pozadie v lyrike začiatku šesťdesiatych rokov, upriamenej na asociatívny potenciál metafory: senzualistický koncept J. Stacha a konkretistov a dynamickú, existenciálnu metaforu M. Válka. Pri intenzívnom, niekedy trochu kŕčovitom (knihy Škola kynická a Nausikaá) hľadaní prijíma zmyslovosť ako dôležitý prvok vlastnej poetiky, pretože mu je blízka jej empirická povaha. Keď sa hľadaniu postavila do cesty vonkajšia prekážka socialistických noriem predpisujúcich témy a spôsob písania, Buzássy sa naplno sústredil na rozvoj umeleckej metódy myslenia a písania. Univerzálna platnosť metódy použiteľnej na všetky druhy tém autora len utvrdila, že investovanie do metódy prináša svoje ovocie. Je viac než pravdepodobné, že tento vzorec myslenia sa mu zapáčil už v antickej filozofii predsokratikov, pre ktorých svet predstavoval zvláštnu jednotu a v tejto viere prijímali všetky podnety ako rovnocenné výzvy, navyše, čo muselo byť J. Buzássymu obzvlášť blízke, s ohľadom na dobro človeka. 

     Ateleologickosť je intuitívna koncepcia, oslabujúca logickú nadväznosť a zvyšujúca originalitu textu. Osobitým spôsobom tak zasahuje do potreby zmocniť sa básne racionálne a užiť si ju aj esteticky. Ateleologickosť v Buzássyho podaní pôsobí ‘blahodarne’ a bez nej by nebolo možné spolu s A. Baginom skonštatovať, že v tejto poézii sú ukryté „tisícnásobné súvislosti“.

     J. Buzássy navonok prijal dedičstvo a princípy klasicizmu, srdcom však hlboko korení v romantizme. Z tohto rozporu pramenia početné protirečenia, ktorých definitívne číslo sa v literárnej reflexii doteraz nepodarilo uzavrieť. Ako klasicisti aj J. Buzássy rád veci okolo seba a v sebe objasňuje, priberajúc k tomu niekedy aj žánrové formy sonetov a kvartet, ktoré myšlienkovo kondenzujú výpoveď, sústrediac sa len na to, čo do básne patrí. Z viazanej poézie však vie profitovať autorovo hľadačské nutkanie: jednoducho sa tým, čo rytmus a formálne reguly vyžadujú, necháva viesť. Cudzia mu nie je ani inšpirácia náhodou zvukových vlastností slov.

     Buzássy vnútorne rozlišuje medzi malými a veľkými celkami, medzi krokmi a mohúcnosťami (slovo z teológie). Na úrovni malých celkov (veršov a strof) je racionalistický, na úrovni básní ateleologický a pri záverečnej sústredenej úprave svoje rukopisy homogenizuje, tematicky a poeticky zjednocuje. K poznaniu smeruje cez elementárnu úroveň, cez otázky, paradoxy a sylogizmy a významovej interpretácii pomáha aj logické ustálenie v konečnej fáze písania kníh. Mysleniu sa dôveruje ako minucióznemu kroku, „báseň je myslenie v obrazoch“ a vtedy sú analyticky zobrazené ešte aj city. Dojem, že Buzássy má blízko ku klasicistovi, podporuje skutočnosť, že básnik je poeta doctus a vo svojich básňach využíva široký kultúrny vedomostný záber. Časť racionalizmu je však skôr poetickou figúrou, nepravou gnozeologizáciou jazyka, nadmerným používaním príčinno-dôsledkových spojok a modelov viet, aj keď sa nijaké kauzálne vzťahy nevyjadrujú.

     Buzássyho ateleologickosť v poézii je možná, pretože autor dôveruje nadradenej vodiacej sile – intuícii. Z kategórie nadlogických entít, ktorým Buzássy dôveruje, má dôležité postavenie sen, ktorý, ako nájdeme v básni, často „dopovedá“ nedoriešené a prekvapivo prináša odpovede aj na racionálne otázky. Sen, táto osobitá forma stavu a sústredenia mysle, patrí k ďalším kritikou prehliadaným javom, ktoré akoby nezapadali do vžitej predstavy J. Buzássyho ako racionalistického, filozofujúceho básnika. Ak znovu použijeme teóriu malých a veľkých celkov, do záverečných pozícií veľkých celkov (kníh, básnických cyklov) autor zámerne tematizuje deň, ráno, brieždenie, pribúdanie svetla, symboliku nového začiatku. Mnohé z kníh sú však knihami básní nocí, nedobrovoľného bdenia a úzkostnej osamelosti. Pochopenie, aspoň podľa J. Buzássyho, má potenciál harmonizovať, prinášať také vytúžené, a pritom prchavé uspokojenie. Zo zbierky Dni:

 

     Tápal si v gnóze, naprieč transcendentnom

     si prešiel k vlastnej pýche a bol to múr,

     za ktorým nie je nič. Svet je len tmou

     a tvoja suma iba sumou núl.

 

     Na konci kníh, na konci zdaní

     ciest, je skalka v topánke a ňou,

     keď ju vyberieš, doomínaný,

     pre túto chvíľočku je kameň mudrcov.

 

     Prvotná príčina a zároveň hnací motor myslenia však prichádza z roviny prežívania a emócií, z nepokoja, čo vyrušuje z nehybnosti a spokojnosti. „Začiatkami myšlienok sú city?“ pýta sa básnik, ktorý citlivo vníma svet okolo a seba v ňom. A nielenže môžeme odpovedať áno, môžeme tiež dodať, že city sú na konci tým najvlastnejším cieľom. Vrátane absolútneho cieľa, na ktorý upozorňuje motto tohto epilógu: „Poézia, nech sama seba akokoľvek nazve, je túžba byť milovaný.“

     Malé a veľké sa v Buzássyho tvorbe a živote dialekticky spája. Ten, čo chce dosiahnuť pravosť, sa nemôže spreneverovať ani v malom, ktoré, ako poznamenáva v básni, bude na konci všetkým. Básne sa tvoria, keď je človeku ťažko, zo strachu, zo schizmy, z nenaplnenia, a preto v nich prevláda čierny, varovný tón. Mnohé Buzássyho básne však inšpirovala krása, čo „ma ako slepý pud hnala do písania, až som sa hanbil“, priznáva básnik a aj po rokoch mu tvár ružovie rumencom. Písanie pokračovalo „i napriek cezúram“ a dlhých dvadsaťpäť rokov aj napriek vonkajším a osobným ‘cenzúram’, ktoré krásu „spomaľujú, no nezastavia“. Dokonca „každé zadrhnutie jej vracia nový dych“ a s ním aj nádej, že tak, ako je možná symetria tvaru, je možná i harmónia tváre a že vnútro človeka zraňované sebou a inými sa dá uzmieriť v najuniverzálnejšom, vesmírnom poriadku.