• Životopis autora

    Ján Gbúr sa narodil 18. januára 1953 v Brezove. Po absolvovaní stredoškolského štúdia pokračoval v štúdiu na

    Ján Gbúr sa narodil 18. januára 1953 v Brezove. Po absolvovaní stredoškolského štúdia pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte v Prešove Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach odbor slovenský jazyk a literatúra – výtvarné umenie. Po jeho absolvovaní sa stal v roku 1977 asistentom na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach. V roku 1986 obhájil dizertačnú prácu na tému P. O. Hviezdoslav a česká poézia. V roku 1995 sa habilitoval v odbore teória a dejiny slovenskej literatúry a v roku 2003 získal titul univerzitný profesor v odbore literárna veda. V rokoch 1993 – 2006 pôsobil ako vedúci Inštitútu estetiky, vied o umení a kulturológie na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Od roku 2007 je dekanom novozaloženej Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Komunikácia (1999, poviedka publikovaná v Poviedka ´99)

    Literárna veda

    Editorská činnosť

  • Charakteristika tvorby

         Ján Gbúr sa výskumne orientuje na dejiny slovenskej literatúry obdobia realizmu a moderny, na verzológiu a literárnu

         Ján Gbúr sa výskumne orientuje na dejiny slovenskej literatúry obdobia realizmu a moderny, na verzológiu a literárnu komparatistiku. Je autorom mnohých odborných štúdií a dvoch monografií o diele najzložitejšej osobnosti slovenského literárneho realizmu P. O. Hviezdoslava. V prvej Hviezdoslav a česká poézia (1998) preskúmal vplyvy českej literárnej kultúry 60. – 80. rokov 19. storočia, predovšetkým jej májovské, lumírovské a ruchovské podnety pri utváraní Hviezdoslavovej osobnosti v období tzv. básnického zrenia, pričom na rozdiel od starších pokusov tento proces predstavil v jeho komplexnosti. Urobil to jednak tým, že od postrehov a indícií, ako to zdôraznil Stanislav Šmatlák, prešiel ku konkrétnej komparatívnej analýze básnických textov Hviezdoslava a štyroch predstaviteľov dobovej českej poézie, Jana Nerudu, Vítězslava Hálka, Svatopluka Čecha a Jaroslava Vrchlického, a jednak tým, že v tomto percepčnom procese objavil dimenziu zložitej až dramatickej protirečivosti, ktorou sa Hviezdoslav determinovaný slovenskými literárnymi špecifikami, ale aj limitmi, ako i odlišnými spoločenskými funkciami dobovej slovenskej kultúry vyrovnával s tzv. českými vplyvmi. V druhej monografii Hviezdoslav. Dramatická tvorba (2009) sa sústredil na zaplnenie medzery vo výskumoch Hviezdoslavovho dramatického diela, ktoré túto časť básnikovej tvorby poväčšine marginalizovali. V jej prvej časti Dramatická tvorba 1867 – 1873 sa skoncentroval na analýzu umeleckých princípov Hviezdoslavových raných dramatických fragmentov a prvých publikovaných textov (Vzhledanie, Pomsta, Otčim), pričom sa mu podarilo naznačiť, že tak z tematického, kompozičného, literárnohistorického či teatrologického hľadiska ide o projekty, ktoré produktívne zasiahli do formovania jeho utvárajúceho sa básnického konceptu. V druhej časti monografie Dramatická tvorba po roku 1873 sa zameral na tvarovú a významovú identifikáciu monumentálnej päťdejstvovej tragédie Herodes a Herodias (1909), ktorou Hviezdoslav pomocou podnetov shakespearovskej tragédie dokázal nenáročnú dobovú dramatiku tzv. ľudového realizmu rozšíriť o ideál tzv. vysokej drámy.

         Príležitostne sa venuje vlastnej literárnej tvorbe, zvlášť próze, literárnej publicistike a rozhlasovým úpravám diel slovenskej literatúry.

    Ondrej Sliacky

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - editorská činnosť

    P. O. Hviezdoslav: Básnické dielo (2006), Kontexty alternatívneho divadla I. (spolu s Karolom Horákom, 2003), Martin Kukučín: Dom v stráni
    P. O. Hviezdoslav: Básnické dielo (2006), Kontexty alternatívneho divadla I. (spolu s Karolom Horákom, 2003), Martin Kukučín: Dom v stráni a iné prózy (2009), Kukučín v interpretáciách (2010)
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Ján Gbúr – 65 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 134, 2018, č. 1, s. 158 – 159. MRÁZ, Peter: Kukučín

    ŠAH: Ján Gbúr – 65 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 1, s. 158 – 159.

    MRÁZ, Peter: Kukučín v interpretáciách (Zost. a edične pripravil Ján Gbúr). In: Knižné revue, roč. XXI, 16. 2. 2011, č. 4, s. 3.

    MRÁZ, Peter: Na domácom piesočku (Slovenská literárna veda 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XXV, XXVII, XXVIII, XXX.

    MRÁZ, Peter: Ján Gbúr: Hviezdoslav. Dramatická tvorba. In: Knižná revue, roč. XX, 3. 3. 2010, č. 5, s. 3.

    HUČKOVÁ, D.: Realizmus a moderna v Dejinách slovenskej literatúry z roku 2009. In: Slovenská literatúra, r. 57, 2010, č. 4, s. 385 – 391.

    ŠUTOR, L.: Ján Gbúr: Hviezdoslav. Dramatická tvorba. In: Slovenská literatúra, r. 57, 2010, č. 4, s. 403 – 404.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin : LIC a SNK 2008.

    VOJTECHOVÁ, Eva: Hľadanie rozstratených poznatkov (Ladislav Čúzy, Ján Gbúr, Dana Kršáková, Marcela Mikulová, Dagmar Robersts, Ján Zambor: Panoráma slovenskej literatúry). In: Knižná revue, roč. XV, 31. 8. 2005, č. 18, s. 10.

    LOBOVÁ, A.: Panoráma slovenskej literatúry II ako učebná pomôcka pre stredné aj vysoké školy. In: Slovenský jazyk a literatúra v škole, r. 62, 2005, č. 1 – 2, s. 52 – 54.

    HORÁK, K.: Hviezdoslav v 21. storočí. (J. Gbúr – P. Himič: Pavol Országh dramatik). In: Javisko, r. 35, 2003, č. 3, s. 42.

    KÁŠA, P.: Ján Gbúr – Peter Himič: Pavol Országh dramatik. In: Slovenská literatúra, roč. 50, 2003, č. 4, s. 339 – 340.

    ŠAH: Ján Gbúr – 50. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 1, s. 158.

    FORDINÁLOVÁ, E.: Rukoväť literatúry. In: Slovenská literatúra, roč. 46, 1999, č. 2, s. 149 – 151.

    BERAN, Zdeněk: Gbúr, Ján: Hviezdoslav a česká poézia. (Recenzia). In: Slovenská literatúra, roč. 46, 1999, č. 1, s. 67 – 69.

    M. T.: Ján Gbúr: Hviezdoslav a česká poézia. In: Slovanský přehled, roč. 85, 1999, č. 1, s. 12.

    PATERA, L.: Přínos k vědeckému výkladu kontextové problematiky. In: Česká literatura, roč. 47, 1999, č. 3, s. 323 – 327.

    PETRUS, P.: Gbúrove reflexie o medziliterárnych kontextoch Hviezdoslavovho diela. In: Tvorba T, roč. IX. (XVIII.), 1999, č. 1, s. 59 – 60.

    RAKÚSOVÁ, G.: Ďalšia kniha z vydavateľstva Náuka (Ján Gbúr: P. O. Hviezdoslav a česká poézia). In: SME na východe, 27. 2. 1999, s. 11.

    RAKÚSOVÁ, G.: Hviezdoslav a česká poézia (J. Gbúr: P. O. Hviezdoslav a česká poézia). In: Učiteľské noviny, r. XLIX, č. 14, 8. 4. 1999, s. 6.

    SOUČKOVÁ, Marta – GBÚR, Ján: Odstraňovať mýtotvorné naplaveniny (S Jánom Gbúrom ao aspektoch literárnej komunikácie). In: Knižná revue, roč. IX, 2. 9. 1999, č. 18, s. 16.

    ZAMBOR, J.: Hviezdoslav dnes. Pár poznámok (J. Gbúr: P. O. Hviezdoslav a česká poézia). In: Knižná revue, roč. IX, č. 23, 10. 11. 1999, s. 3.

    SOUČKOVÁ, M.: Hviezdoslav typologicky, nie kontaktovo (Ján Gbúr: Hviezdoslav a česká poézia). In: Knižná revue, roč. IX, 26. 5. 1999, č. 11, s. 5.

    VOJTECH, M.: Rukoväť literatúry. In: Slovenská literatúra, roč. 46, 1999, č. 2, s. 146 – 149.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Ján Gbúr vo svojom literárnovednom knižnom debute Hviezdoslav a česká poézia prepojil aspekt literárnohistorický (problematika

    Ján Gbúr vo svojom literárnovednom knižnom debute Hviezdoslav a česká poézia prepojil aspekt literárnohistorický (problematika dejín slovenskej literatúry obdobia realizmu) s literárnoteoretickým (kontext českej literatúry). Jeho text však „nešuští“ iba zažltnutými papiermi archívov, neprihovára sa nám akademickým tónom teoretizovania bez zážitku z čítania – Gbúr, hoci v menšej miere a radšej potichu ako explicitne nahlas, no zato dostatočne rázne, aj literárnokriticky hodnotí Hviezdoslavovo dielo, takisto ako texty k nemu prirovnávaných českých autorov. Nedá sa pritom ovplyvniť ani dobovými interpretáciami, ani inými (ako estetickými) požiadavkami literatúry, ponúka svojské, demýtizované čítanie. (...) Gbúr vníma Hviezdoslava v nepochybne podstatnom kontexte českej a čiastočne svetovej literatúry. Týmto postupom sa vyhol jednoznačnému (opätovnému) profilu známeho, no pre mnohých zároveň nekomunikatívneho autora a roztvoril, či najmä sproblematizoval doteraz len povrchne načrtnuté otázky. (...) Gbúr prehodnocuje existujúce zistenia, pričom sa snaží svoje tvrdenia vyargumentovať prostredníctvom mnohostrannej textovej analýzy.

    Marta Součková

    Zámerom zostavovateľa Jána Gbúra zjavne nebolo potvrdiť Hviezdoslavov status „maturitného“ autora par axcellence v podobe akejsi povinnej čítanky školského hviezdoslavovského kánonu. Oproti takémuto „kultotvornému“ zámeru odráža koncepcia výberu skôr snahu zachytiť reálny význam Hviezdoslavovho diela pri úsilí o jeho faktické priblíženie súčasnému čitateľovi.

    Zoltán Rédey

    Edíciu epického diela Martina Kukučína pripravil literárny historik Ján Gbúr, ktorý sa systematicky venuje slovenským realistickým spisovateľom (pre Knižnicu slovenskej literatúry tiež pripravil výber z Hviezdoslava). (...) Predstavuje Kukučína ako mnohostrannú osobnosť s „ahasverovským“ osudom, ako osamelého človeka s „nepokojnou krvou“. (...) Máme pred sebou zasvätený výklad osobnosti Kukučína – ako človeka plného protikladov a rozporov, ktorého umelecká a filozofická koncepcia života má pozoruhodný univerzálny presah.

    Marcela Mikulová

    Výskum drámy P. O. Hviezdoslava mal a má jednostranne zameranú – viac teatrologickú ako literárnovednú – podobu. Gbúrov výskum Országhovej drámy, ktorý predstavil už v predchádzajúcej monografii spolu s Petrom Himičom v rozsahu ranej fázy umelca, rozšíril o analýzu najzrelšej (už Hviezdoslavovej) hry Herodes a Herodias a o začlenenie jeho dramatickej tvorby do vývojového kontextu drámy druhej polovice 19. a 20. storočia. Skompletizoval sa tým pohľad na slovesné kvality Hviezdoslava – dramatika.

    Lukáš Šútor

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Práca vysokoškolského pedagóga má svoje výhody. Jednou z výhod, ktorú oceňujem najviac, je neustály kontakt

    Práca vysokoškolského pedagóga má svoje výhody. Jednou z výhod, ktorú oceňujem najviac, je neustály kontakt a konfrontácia s výsledkami odbornej literárnovednej komunity a tvorivý dialóg s kreatívnymi študentmi. Toto prostredie neposkytuje veľa materiálnych výhod. Je výhodné pre toho, kto chce život naplniť duchovnými podnetmi.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Ocenenie v literárnej súťaži Poviedka ´99 za poviedku Komunikácia (1999) Ocenenie medzinárodnej grantovej agentúry Research Support Scheme

    Ocenenie v literárnej súťaži Poviedka ´99 za poviedku Komunikácia (1999)

    Ocenenie medzinárodnej grantovej agentúry Research Support Scheme so sídlom v Prahe za knižnú publikáciu Hviezdoslav a česká poézia (1998)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Dejiny slovenskej literatúry (úryvok z literárneho portrétu o P. O. Hviezdoslavovi)      Nárast nových

    Dejiny slovenskej literatúry (úryvok z literárneho portrétu o P. O. Hviezdoslavovi)

         Nárast nových pozitívnych vedeckých poznatkov v devätnástom storočí aj v poézii neobyčajne výrazne zaktualizoval tému vzťahu medzi intelektom a citom. Hviezdoslav, ktorého vesmír neustále inšpiroval k hlbokým básnickým úvahám na rozličné témy ľudského života, sa začal v polovici osemdesiatych rokov zaujímať o dobové technické a civilizačné výdobytky kozmologickej povahy, vrátane prírodovedných modelov sveta. Tento jeho záujem bol motivovaný snahou o obohatenie predstáv o ceste, ktorú určil Stvoriteľ, ako aj o ceste, ktorou kráča človek vesmírom svojich skúseností. V cykle Sonety (1886) sa jeho básnické predstavy nasycujú istotou viery v usporiadanosť krásy viditeľného sveta. Hľadá stopy Boha v stvorenej kráse vesmírnych tvarov. A hoci nezabudne vyjadriť svoj hold „verneovskému“ sebavedomiu človeka poznať a pochopiť mechaniku slnečného systému, „nepasuje“ ho za pravého odkrývača „večných právd“, pretože, ako dodáva, len ten, kto je zakotvený v Bohu, môže vidieť vesmír a jeho zmysel zblízka.

         Podobným spôsobom rozvinul veľkú tému kresťanskej viery – nádej v ľudskom živote, ktorú vníma ako základnú životnú situáciu a stav pochybností človeka na konci devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia. Jeho príbehy inšpirované Starým a Novým zákonom (Agar, Kain, Ráchel, Sen Šalamúnov, Vianoce), „novozmluvná“ dráma Herodes a Herodias, žalmické a hymnické skladby Žalm žaloby, De profundis, Advent, Prosba, Hymn vzkriesenia, Hymn jarný, Žalm života sú priestorom na úvahy o kristologickej perspektíve ľudského bytia: ísť ďalej a pretvárať všetku ľudskú nedokonalosť, najmä bolesť a hriechy, na kresťanskú nádej, v ktorej človek nestráca zmysel pre reálny optimizmus.

         Cyklami lyrických básní Prechádzky jaromPrechádzky letom vedie dialóg o privátnych a nadosobných témach. Krvavé sonety sú poéziou osobnej bolesti, ba až zúfalstva nad negatívnymi stránkami vojny.

         Lyrika sa Hviezdoslavovi stala najvlastnejším spôsobom umeleckého zobrazovania vlastnej subjektivity a dramaticky prežívaného vzťahu k predmetnej skutočnosti. Epiku vnímal ako nástroj na umelecké stvárnenie vonkajšieho diania, osobitne dobového sociálneho konfliktu, a na hľadanie záväzného kultúrnohistorického modelu slovenskej spoločnosti. Obidva druhy uvedenej tvorby nevznikli izolovane od jeho dramatického programu. „Premonologizované“ časti dramatických prvotín poukazujú na zárodočné znaky viažuce sa na budúce podoby Hviezdoslavovej lyrickej imaginácie a poetiky „vysokého“ štýlu. Fabula a sujet jeho raných drám (Otčim, Pomsta) predstavujú zase základy budúcich podôb veľkých epických príbehov Hájnikovej ženy, Eža Vlkolinského, Gábora Vlkolinského i menších epických diel „ľudového smeru“ (Ilona Žltovlas, Bútora a Čútora, Poludienok a i.).

         Realistické tendencie v poézii Vajanského a Hviezdoslava sa neuskutočňovali ako dôsledná koncepcia. Prejavili sa najviac v charakteristických znakoch, medzi ktorými dominovali: realistický detail, tematika každodenného života a prírody, myšlienka reálne chápaného vývinu a pokroku človeka a spoločnosti. Výsledkom syntézy uvedených znakov je predovšetkým Hviezdoslavova lyricko-epická tvorba, ktorá nielen zavŕšila úlohu slovenského literárneho romantizmu, ale priniesla nový typ zobrazovacej realistickej metódy a načrtla reálny sociálno-kultúrny projekt národného spoločenstva s jeho budúcimi možnosťami: spojenie „vysokej“ kultúry zemianskej tradície s ústnou a hmotnou kultúrou nižších sociálnych vrstiev, najmä sedliactva a gazdovstva. Podstatne inak sa profiloval Vajanský-básnik. Ten vstúpil na konci sedemdesiatych rokov do slovenskej literatúry s veľkými tvorivými ambíciami. Svoju básnickú koncepciu, ktorej podstatou bolo vytvárať umeleckú skutočnosť bez pomoci romantickej alegórie a symbolizácie, však nenaplnil, a to z viacerých príčin: najmä však pre svoj sklon moralizovať, pre zvýznamňovanie básnickej aktualizácie a alegorizácie príbehu, pre tvarovú odvodenosť a ideologizujúce vnímanie spoločenskej skutočnosti.

         Hviezdoslavova básnická zobrazovacia metóda bola v popredí záujmu dobového literárneho života. Niektorí z jeho rovesníkov (Peter Bella-Horal, Ondrej Bella, Pavel Kokeš-Kýčerský, Rehor Uram-Podtatranský, Jonáš Guoth, Juraj Ľudomil Kello-Petruškin) i o niečo mladší básnici (Izidor Žiak-Somolický, Dlhomír Poľský, Peter Pavel Zgúth-Vrbický, Ján Ustiansky-Kovalik, Martin Braxatoris-Sládkovičov a ďalší) podľahli sugesciám jeho básnického diela a epigónsky rozvíjali znaky jeho umeleckého rukopisu: zážitkovú opisnosť, operatívnosť výrazu, „vysoký“ štýl, šírku a cyklickosť jeho lyriky, rozmanitosť žánrovej skladby (lyrickú pieseň, reflexívnu báseň, príležitostnú báseň, prírodnú lyriku, sonet, elégiu, žalm, ódu, hymnus, lyricko-epickú báseň, poému, dumu, baladu, povesť, legendu, biblickú poému, epickú poému, spoločenský epos, historickú drámu a i.). Rovesníci Hviezdoslava a Vajanského v snahe odpútať sa od svojich vzorov, rozvíjali tematiku romantických návratov do prírody, národno-sociálnu symboliku a ľudovú folklórnu slovesnú tradíciu. Časť autorov mladšej generácie básnikov začala svojou orientáciou na subjektívny svet náladovej lyriky i niektorými tvarovými znakmi signalizovať, že popri hviezdoslavovskom významovom a poetickom geste sa v ich tvorbe začínajú objavovať znaky novej umeleckej koncepcie, ktorú naplno rozvinuli básnici Slovenskej moderny.

     

    Kukučínova poviedka Na jarmok! Alebo Lineárne epické rozprávanie ako spôsob vertikálnej diagnostiky postáv (úryvok z literárnovednej interpretácie Kukučínovej poviedky Na jarmok! v zborníku Kukučín v interpretáciách)

         Pozrime sa teda, či Vajanský presne diagnostikoval tvorivú metódu mladého Kukučína a či „besednica“ Na jarmok je naozaj len „etnologickým príspevkom“, resp. pravdivým „barevným obrázkom“ zo sedliackeho prostredia.

         Kukučín si v tejto próze zvolil epicky inšpiratívnu jarmočnú tému, ktorá sa stala v jeho autorskej koncepcii jednou z najexponovanejších tém. Názvom prózy naznačil, že jarmočné sujety majú v jeho literárnej predstave svoju výpovednú hodnotu nielen v epickom rozvinutí, ale už na samom začiatku, teda v čase príprav protagonistov na ich jarmočné príbehy.

         Dominantné postavenie v modelovaní začiatku cesty mladého gazdu Jána Turákovie na jarmok má vševedúci rozprávač, ktorý vystupuje ako účastník zobrazovanej udalosti, ako informátor, zapisovateľ a tvorca dejových udalostí a epického prostredia, ako organizátor príbehovej fikcie. Vyzná sa dokonca aj v stratégii ľudového čitateľa, ktorého nielen vťahuje do rozprávaného príbehu formou nepriameho oslovenia (robí tak hneď úvodnou vetou: „Čože sa robí tomu gazdovi Turákovie?“), ale konfrontuje jeho poznanie zvykoslovných jarmočných tradícií s ich uplatňovaním prítomnými postavami.

         Kukučínova poviedka Na jarmok! Alebo Lineárne epické rozprávanie ako spôsob vertikálnej diagnostiky postáv.

         Postava bola od jasenovských próz v Kukučínovej rozprávačskej koncepcii ústredným činiteľom fabuly, nositeľom príbehu a súčasne aj najprirodzenejšou cestou k identifikácii čitateľa, o ktorého pozornosť sa ako epik usiloval. V poviedke Na jarmok ide až tak ďaleko, že meno protagonistu zviaže na princípe nomen-omen s jeho najobľúbenejším zvieraťom – volom a súčasne vďaka posesívnemu zámenu „náš“ (Turák) sa familiárne k nemu prihlási. Postavu Turáka odhalí v postupnom lineárnom navrstvovaní faktov a situácií, ktoré so sebou prináša nočná príprava protagonistu na jarmok. Do tejto prípravy, ktorá má ritualizovaný priebeh, daný zvykoslovnou jarmočnou tradíciou, postupne vstupujú ďalšie dve postavy: Turákova žena a ich syn Janko. S gazdinou prichádza do deja tenzívny prvok daný jej protikladnou sociálnou a rodovou rolou (jej rola spočíva v starostlivosti o chod domácnosti a v opatere domácich zvierat, ktoré Turák považuje za menejcenné: kravy, husí a sliepky). Vďaka tejto protikladnosti sa odhaľuje a kryštalizuje Turákova dominantná vlastnosť – pracovná dôslednosť a perfekcionalizmus v starostlivosti o svoj pestovaný dobytok. Rozprávač sledujúc túto dominantnú osobnostnú črtu postavy Turáka sústredí svoju pozornosť na opis zdanlivo nepodstatných detailov z jeho správania, ktoré v konečnom dôsledku prispievajú k vertikálnej diagnostiku jeho povahokresby.

    Zobraziť všetko