Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Narodil sa 18. augusta 1934 v Dolnom Kubíne. Študoval dejiny výtvarného umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale
    Narodil sa 18. augusta 1934 v Dolnom Kubíne. Študoval dejiny výtvarného umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale v treťom ročníku zo štúdií odišiel bez ich ukončenia a prešiel rôznymi zamestnaniami. Najprv ako podnikový psychológ v závode na výrobu televízorov na Orave, potom bol referentom vo Zväze slovenských spisovateľov v Bratislave, pracovníkom Mestského domu kultúry a osvety v Bratislave, odborným pracovníkom v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Prevažne sa však venoval literárnej tvorbe. Od roku 1972 žil v Šali, kde zomrel 5. júna 2008.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Súkromie (1963)
    • Podstata kameňolomu (1965)
    • Nie (1966)
    • Nepriznané vrany (1978)
    • Balada o vkladnej knižke (1979)
    • Marek koniar a uhorský pápež (1983)
    • Slony v Mauthausene (1985)
    • Pochovávanie brata (1987)
    • Najsmutnejšia oravská balada (1988)
    • Krik drozdov pred spaním (1991)
    • Previesť cez most (1991)
    • Zločin plachej lesbičky, Holomráz (1991)
    • Kocúr a zimný človek (1994)
    • Trestajúci zločin (1995)
    • Nositeľ čarodejného jednorožca (1997)
    • Dívaj sa do modrých očí Londýna (2000)
    • Nepriestrelná žena (2002, 1.vydanie)
    • Hmla na našej trpezlivosti (Príbehy dvoch žien) (2005, 1.vydanie)

    Esej

    • Identita v kríze (1996)
    • Rembrandt (1996, paralelne vo francúzštine a slovenčine)

    Dráma

    • Poskytnutie útechy (1964)
    • Spoznávanie (1964)
    • Najfantastickejší večer najslávnejšieho herca (1966)

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

    Patrí k najvýraznejším osobnostiam súčasných slovenských spisovateľov. V jeho tvorbe je potrebné rozlišovať dve obdobia. Do

    Patrí k najvýraznejším osobnostiam súčasných slovenských spisovateľov. V jeho tvorbe je potrebné rozlišovať dve obdobia. Do prvého patria prvé tri knihy z rokov 1963 – 1966. V nich sa inšpiroval vtedajšími literárnymi a filozofickými prúdmi, akými boli existencializmus (Sartre, Camus), módny prúd „nového románu“ s ďalším posunom k tzv. absurdnej literatúre a k využívaniu surrealistických výstavbových prostriedkov. Už prvými dielami sa predstavil ako výrazná spisovateľská osobnosť s novátorskou odvahou a ako autor, ktorý vie, čo chce, a vie to aj tvorivo dosiahnuť. Jeho záujem sa orientuje na problémy ľudskej osamelosti, úzkosti, strachu a viny, na prieniky do vnútra človeka, na odhaľovanie procesov v citových vrstvách a predstavách v hraničných situáciách. Od literárnej kritiky sa mu za to dostalo pozitívne prijatie. Potom sa na desať rokov odmlčal, akoby potreboval čas na syntézu a vyzretie literárnych postupov. Literárna tvorba druhého obdobia demonštruje zrelosť osobnosti na spoločensky závažných témach a problémoch súčasného sveta a človeka. Vecným, triezvym, ale poetickým a pútavým štýlom, s nekonvenčnou a nenapodobiteľnou filozofiou, prienikom do intímneho súkromia človeka, do jeho pocitových rovín a analýzou ľudského sveta sa zaradil k najkultivovanejším, najvyhľadávanejším a najžiadanejším autorom. Protestuje proti znečisťovaniu životného prostredia a amorálnosti zatajovania skutočnej pravdy o ňom (Nepriznané vrany), kriticky sa vyrovnáva s narastajúcim malomeštiactvom a konzumným spôsobom života (Balada o vkladnej knižke), odmietavo sa stavia k akémukoľvek násiliu a intolerancii v minulosti i v súčasnom živote a svete (Slony v Mauthausene). Odhaľuje psychologické pozadie, motívy a príčiny slabých stránok správania sa a konania človeka, zasahuje dimenzie jeho identity a pátra po hlbších osobnostných i spoločenských koreňoch amorálnosti, strachu a úzkosti človeka na pozadí rozličných tragických a bizarných príbehov. Osobitne to platí o jeho posledných literárnych dielach (Najsmutnejšia oravská balada, Previesť cez most, Zločin plachej lesbičky, Krik drozdov pred spaním, Kocúr a zimný človek, Trestajúci zločin), ktorými zaznamenal výrazný úspech u čitateľov i kritiky doma i v zahraničí. Jeho posledná kniha Rembrandt vyšla súčasne na Slovensku i v parížskom vydavateľstve Flohic Editions.

    Viktor Timura

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Preklady z jeho tvorby vyšli v nemčine, francúzštine, angličtine (v USA i v Anglicku), nórčine, češtine, poľštine, ukrajinčine, maďarčine.

    Preklady z jeho tvorby vyšli v nemčine, francúzštine, angličtine (v USA i v Anglicku), nórčine, češtine, poľštine, ukrajinčine, maďarčine.

    Slony v Mauthausene (1987 po ukrajinsky, 1988 po maďarsky)

    Podstata kameňolomu (1966 po nemecky, 1967 po maďarsky)

    Balada o vkladnej knižke (1981 po maďarsky)

    Najsmutnejšia oravská balada (1990 po maďarsky)

    Holomráz (1994 po nemecky; 2003 po nórsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Rembrandt (1996 po francúzsky)

    Trestajúci zločin (1998 po maďarsky, 2002 po arabsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zločin plachej lesbičky (2002 po bulharsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

     

     

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    HEVIER, Daniel, ml.: Spisovateľ Ján Johanides. Legendu našej prózy chcel umlčať režim i kritika. (Pohnuté osudy). In: Hospodárske noviny , 7. – 9. 7.

    HEVIER, Daniel, ml.: Spisovateľ Ján Johanides. Legendu našej prózy chcel umlčať režim i kritika. (Pohnuté osudy). In: Hospodárske noviny, 7. – 9. 7. 2017, č. 129, príl. Magazín HN, roč. 4, 2017, č. 26, s. 28 – 31.

    LICHNEROVÁ, Rút: Emauzy. (Ján Johanides, Vincent Hložník, Rembrandt). In: Tvorba, roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 4, s. 19 – 24.

    MIKŠÍK, Matúš: Kľúč ku krvi. Ján Johanides – prozaik ľudského údelu. (Recenzia). In: Tvorba, roč XXIV. (XXXIII.), 2014 , č. 3, s. 38.

    DUDÁŠOVÁ, Darina: Kamarát Gočko a naše sny. Stále spomíname na Jána Johanidesa. (Kronika). In: Tvorba, roč. XIX. (XXVIII.), 2009, č. 3 – 4, s. 53 – 54.

    BODNÁROVÁ, Jana: Spomíname na Jána Johanidesa. In: Tvorba, roč. XVIII. (XXVII.), 2009, č. 1, s. 20 – 21.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    KENDRA, M.: Diagnóza – sociálna anestézia (Ján Johanides: Hmla na našej trpezlivosti). In: RAK, 12, 2007, č. 1.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    HALVONÍK, A.: Ján Johanides: Hmla na našej trpezlivosti. In: Knižná revue, 15, 2005, č. 9.

    BEŇO, Ján: Novelu obchádza smrť. Ján Johanides: Hmla na našej trpezlivosti. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 11, s. 134 – 134.

    HOCHEL, B.: Ján Johanides. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    GONDA, Milan: Ešte stále Johanides. Ján Johanides: Hmla na našej trpezlivosti. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 9, s. 137.

    SOUČKOVÁ, M.: Keď oči vidia, ľudia bolia (Ján Johanides: Marek koniar a uhorský pápež). In: Romboid, 39, 2004, č. 4.

    ŠAH: Ján Johanides – 70. (Pripomíname si – august). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 7 – 8, s. 317 – 318.

    BEŇO, Ján: S maskou a s tajomstvom. Ján Johanides: Nepriestrelná žena. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 119, 2003, č. 6, s. 118 – 120.

    ČÚZY, Ladislav: Deziluzívna novela. Ján Johanides: Nepriestrelná žena. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 7 – 8, s. 268 – 270.

    HOCHEL, I.: O dosahu manipulácie a jej permanentnej hrozbe (Ján Johanides: Nepriestrelná žena). In: RAK, 8, 2003, č. 1.

    KOPČA, M.: Nepriestrelný text (Ján Johanides: Nepriestrelná žena). In: Knižná revue, 13, 2003, č. 2.

    SOMOLAYOVÁ, Ľ.: Nepriestrelná žena útočí (Ján Johanides: Nepriestrelná žena). In: Romboid, 38, 2003, č. 5 – 6.

    HOCHEL, raňo: Portrét RAK-a (Ján Johanides). In: RAK, roč. VII., 2002, č. 2, s. 32 – 33.

    ČÚZY, L.: Posolstvo či varovanie? (Ján Johanides: Dívaj sa do modrých očí Londýna). In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 3, 2001, č. 28.

    HALVONÍK, Alexander: Ján Johanides: Dívaj sa do modrých očí Londýna. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. XI., 24. 1. 2001, č. 2, s. 1.

    HOCHEL, I.: Ján Johanides s odstupom desaťročí (Ján Johanides: Nie. Súkromie). In: Romboid, 36, 2001, č. 2.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Popraskane o praskline (Ján Johanides: Dívaj sa do modrých očí Londýna). In: RAK, 6, 2001, č. 1.

    SOUČKOVÁ, M.: Rôzne podoby zla a sexuality (Ján Johanides: Dívaj sa do modrých očí Londýna). In: Romboid, 36, 2001, č. 5 – 6.

    TARANENKOVÁ, I.: Premárnená investícia (Ján Johanides: Dívaj sa do modrých očí Londýna). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 5.

    MARCELLI, M.: Johanides: druhé čítanie. In: OS, 2000, č. 6.

    PÁTKOVÁ, J.: Na počátku bylo „azda“ (Ján Johanides: Súkromie). In: OS, 2000, č. 8.

    PETŘÍČEK, M.: Recepce zdvojováním. In: OS, 2000, č. 6.

    GAJDOŠ, M.: Archetypálna analýza Johanidesovej novely Inzeráty pre večnosť. In: Romboid, 34, 1999, č. 10.

    HOCHEL, I.: Človek je nesprávny meter na meranie mnohorozmernosti Boha. In: Romboid, 34, 1999, č. 10.

    HOCHEL, I.: Nositeľ hĺbkovej analýzy zla (Ján Johanides: Dedičný červotoč). In: Romboid, 34, 1999, č. 4.

    JANECOVÁ, M.: „... možnože som do nich vkladal významy, čo v nich nikdy neboli...“ Ján Johanides: Dedičný červotoč. (Recenzia). In: Dotyky, XI., 1999, č. 3 – 4, S. 42.

    KRČMÉRYOVÁ, E.: Skrátka Johanides (Ján Johanides: Dedičný červotoč). In: RAK, 4, 1999, č. 2.

    MATEJOVIČ, Pavel: Priestor, text a krajina (Ivan Laučík, Ján Johanides, Pavel Vilikovský). In: Slovenská literatúra, roč. 46, 1999, č. 3 – 4, s. 186 – 193.

    SVETOŇ, Ľ.: V pozadí stojí strach (Ján Johanides: Dedičný červotoč). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 17.

    ŠAH: Pripomíname si v auguste. Ján Johanides. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 7 – 8, s. 318 – 319.

    ŽEMBEROVÁ, Viera: Autor a text, teda o kríze subjektu v próze Jána Johanidesa. In: Slovenská literatúra, roč. 46, 1999, č. 3 – 4, s. 178 – 185.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Ján Johanides: Kríza po kríze s krízou (Ján Johanides: Dedičný červotoč). In: Tvorba T, 9 (18), 1999, č. 2.

    GÁLIS, V.: Príkladná starostlivosť (Ján Johanides: Nositeľ čarodejného jednorožca). In: RAK, 3, 1998, č. 1 – 2.

    GAŇOVÁ, I.: Lesk a príťažlivosť aj po rokoch (Ján Johanides: Nositeľ čarodejného jednorožca). In: Slovenské pohľady, IV. + 114, 1998, č. 6.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Od billboardov k literatúre (Ján Johanides: Veliteľ jednotného uhla pohľadu). In: RAK, 3, 1998, č. 1 – 2.

    LITECKÝ, F.: Ján Johanides: Dedičný červotoč. In: Knižná revue, 8, 1998, č. 22.

    MATEJOVIČ, P.: Silný pocit bizarnosti (Ján Johanides: Dedičný červotoč). In: OS, 1998, č. 11.

    ČERVEŇÁK, A.: Sociálna a duchovná kríza (Ján Johanides: Identita v kríze). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 21.

    ERKO, M.: Medzi umením a životom (Ján Johanides: Nositeľ čarodejného jednorožca). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 29 – 30.

    GLOCKO, P., ml.: Buďme ľuďmi (Ján Johanides: Nositeľ čarodejného jednorožca). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 29 – 30.

    PODRACKÁ, D.: Bytostné stretnutie (Ján Johanides: Nositeľ čarodejného jednorožca). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 29 – 30.

    ŠPAČEK, Jozef: Eseje Jána Johanidesa. Ján Johanides: Identita v kríze. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXII, 1997, č. 5 – 6, s. 117 – 118

    TIMURA, V.: Ján Johanides: Identita v kríze. In: Knižná revue, 7, 1997, č. 6.

    BODACZ, B.: Nenamýšľajme si (Ján Johanides: Trestajúci zločin). In: Literárny týždenník, 9, 1996, č. 11.

    HAUGOVÁ, M.: Spoľahlivé lampy (Ján Johanides: Rembrandt). In: Romboid, roč. XXXI., 1996, č. 5.

    HAUGOVÁ, M. – JOHANIDES, J.: Slabikovať očami (Rozhovor). In: Romboid, roč. XXXI., 1996, č. 5.

    HOLOŠKA, Ľ.: Všenávrat k prapôvodnosti... alebo Johanidesov Rembrandt (Ján Johanides: Rembrandt). In: Literárny týždenník, 9, 1996, č. 2.

    KASARDA, M.: Minulosť, aj naša (Ján Johanides: Trestajúci zločin). In: Romboid, roč. XXXI., 1996, č. 5.

    MATEJOVIČ, P.: Próza verná človeku (Ján Johanides: Súkromie). In: Romboid, roč. XXXI., 1996, č. 6.

    MORAVČÍK, Š.: Johanidesov lampáš. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 5.

    PRUŠKOVÁ, Z.: Keď si tak spomeniem na šesťdesiate roky... Bratislava: Proxy 1996, s. 48 – 79.

    RUTTKAYOVÁ, I.: Zločiny a tresty podľa Johanidesa (Ján Johanides: Trestajúci zločin). In: Romboid, roč. XXXI., 1996, č. 8 – 10.

    SPIŠIAKOVÁ, M.: Ján Johanides: Trestajúci zločin. In: Dotyky, roč. VIII., 1996, č. 8.

    SULÍK, Ivan: Umenie presného zásahu. Ján Johanides: Trestajúci zločin. (Recenzia).  In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 4, s. 152 – 155.

    TIMURA, V.: Rakovina zla a strachu (Ján Johanides: Trestajúci zločin). In: Knižná revue, 6, 1996, č. 4.

    ZODLOVÁ, S.: Labyrint zločinu (Ján Johanides: Trestajúci zločin). In: Dotyky, roč. VIII., 1996, č. 4.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Podobenstvo v umeleckom texte. In: Romboid, roč. XXXI., 1996, č. 2.

    HÁBER, S.: Mnohovýznamová životnosť. In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 11.

    MINÁČ, V. – PODRACKÁ, D.: Literárne hovory Vladimíra Mináča a Dany Podrackej 15 (Ján Johanides). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 21.

    SULÍK, I.: Ivan Sulík číta Jána Johanidesa. In: Romboid, roč. XXX, 1995, č. 1.

    ŠIKULA, B.: Memento mori! (Ján Johanides: Kocúr a zimný človek). In: Slovenské pohľady, IV. + 111, 1995, č. 1.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Žáner a text – balada v umeleckom texte. In: Romboid, roč. XXX., 1995, č. 3.

    BÁTOROVÁ, M.: Jeden Štedrý deň (Ján Johanides: Kocúr a zimný človek). In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 51 – 52.

    BÍLIK, R.: O zimnom človekovi, najväčšom boháčovi na svete (Ján Johanides: Kocúr a zimný človek). In: Dotyky, roč. VI., 1994, č. 8 – 9.

    ČÚZY, L.: Niet úniku zo samoty (Ján Johanides: Kocúr a zimný človek). In: Kultúrny život, 28, 1994, č. 4.

    DAROVEC, P.: Kniha ako pokračovanie výskumu (Ján Johanides: Kocúr a zimný človek). In: Dotyky, 6, 1994, č. 8 – 9.

    HÁBER, S.: Mačacie zlato z náčrtníka (Ján Johanides: Kocúr a zimný človek). In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 51 – 52.

    HEVIER, D. – JOHANIDES, J.: Európan (Rozhovor). In: Knižná revue, 4, 1994, č. 17.

    HORVÁTH, T.: Prečo Nie? In: Slovenská literatúra, 41, 1994, č. 5 – 6.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Kniha paradoxov (Ján Johanides: Kocúr a zimný človek). In: Dotyky, 6, 1994, č. 8 – 9.

    NAUGHTON, J.: Dejiny v diele Jána Johanidesa: Román Marek koniar a uhorský pápež. In: Romboid, 29, 1994, č. 7.

    REZNÍK, J.: Ján Johanides. In: Slovenské národné noviny, 5 (9), 1994, č. 33.

    ŠPAČEK, J.: Naliehavý Ján Johanides (Ján Johanides: Kocúr a zimný človek). In: Knižná revue, 4, 1994, č. 22.

    VANEKOVÁ, O.: Písanie v tmavých farbách (Ján Johanides: Kocúr a zimný človek). In: Dotyky, 6, 1994, č. 8 – 9.

    ZAJAC, P.: Človek, ktorý berie na seba bolesť iných (Ján Johanides: Kocúr a zimný človek). In: Mosty, 3, 1994, č. 34.

    ZAJAC, P.: Stôl Jána Johanidesa. In: Dotyky, roc. VI., 1994, č. 8 – 9.

    ANDRUŠKA, P.: Byť sám sebou (Ján Johanides: Krik drozdov pred spaním). In: Slovenské pohľady, 109, 1993, č. 4.

    BARBORÍK, V. – JOHANIDES, J.: Priveľa hluku! (Rozhovor). In: Dotyky, roč. V., 1993, č. 3.

    ČIČMANEC, I.: Cesty do hlbín jazyka (Ján Johanides: Zločin plachej lesbičky. Holomráz). In: Romboid, 28, 1993, č. 2.

    ČÚZY, L.: Ján Johanides: Krik drozdov pred spaním. In: Romboid, 28, 1993, č. 6.

    HOCHEL, I.: Ján Johanides: Krik drozdov pred spaním. In: Romboid, 28, 1993, č. 6.

    PRUŠKOVÁ, Z.: Vysoký tón potkaniarovej píšťaly (Ján Johanides: Krik drozdov pred spaním). In: Romboid, 28, 1993, č. 9.

    PUCHALA, V.: Keď minulosť predbieha (Ján Johanides: Krik drozdov pred spaním). In: Dotyky, 5, 1993, č. 6.

    SULÍK, I.: Polarita „svojho“ a „cudzieho“ v slovenskej próze. In: Romboid, 28, 1993, č. 6.

    BARBORÍK, V.: Tvrdošijná kultivácia citlivosti (Ján Johanides: Zločin plachej lesbičky. Holomráz). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 28.

    ČÚZY, L.: Ján Johanides: Previesť cez most. In: Romboid, 27, 1992, č. 1.

    HALVONÍK, A.: Ján Johanides: Zločin plachej lesbičky. Holomráz. In: Knižná revue, 2, 1992, č. 8.

    HAMADA, M.: Básnik ľudskej bolesti a súcitu (Ján Johanides: Previesť cez most). In: Tvorba T, 2 (11), 1992, č. 1.

    KARAS, F.: Prekypieva? (Ján Johanides: Zločin plachej lesbičky). In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 18.

    LINZBOTHOVÁ, E.: Ján Johanides: Krik drozdov pred spaním. In: Knižná revue, 2, 1992, č. 24.

    PRUŠKOVÁ, Z.: O slobode a jej hraniciach – o možnosti povedať nie. In: Slovenská literatúra, 39, 1992, č. 6.

    PRUŠKOVÁ, Z.: Zločin, elipsa a apostrofa – veľké detaily prozaického celku (Ján Johanides: Zločin plachej lesbičky. Holomráz). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 8.

    SULÍK, I.: Po slovenských krížových cestách (Ján Johanides: Previesť cez most). In: Romboid, 27, 1992, č. 2.

    BARBORÍK, V.: Kniha účasti a času (Ján Johanides: Previesť cez most). In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 50.

    FELIX, J.: Literárne križovatky. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1991, s. 193 – 199.

    KASARDA, M.: Ján Johanides: Previesť cez most. In: Kultúrny život, 25, 1991, č. 29.

    KMEŤKOVÁ, M.: Tichu nad tebou (Ján Johanides: Previesť cez most). In: Dotyky, 3, 1991, č. 8.

    MATEJOVIČ, P.: Most nad Léte (Ján Johanides: Previesť cez most). In: Fragment K, 5, 1991, č. 10.

    OBERT, V.: Ján Johanides: Holomráz. In: Romboid, 26, 1991, č. 2.

    PRUŠKOVÁ, Z.: Johanidesov pokus o autoportrét s odvrátenou tvárou. In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 12.

    ŠTEVČEK, P.: Próza ako otváranie duše (Ján Johanides: Previesť cez most). In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 50.

    KASARDA, M.: Sociálna schizofrénia Marka koniara a uhorského pápeža. In: Dotyky, 2, 1990, č. 9.

    SULÍK, I.: Quo vadis, homine? (Ján Johanides: Holomráz). In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 51 – 52.

    ŠÚTOVEC, M.: Rekapitulácia nekapitulácie. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1990, s. 166 – 181.

    ČÚZY, L.: Ján Johanides: Najsmutnejšia oravská balada. In: Romboid, 24, 1989, č. 2.

    MAŤUGA, V. – JOHANIDES, J.: Som človek tradícií (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 7.

    NOGE, J.: Július Noge číta Jána Johanidesa (Ján Johanides: Najsmutnejšia oravská balada). In: Romboid, 24, 1989, č. 4.

    ŠPAČEK, J.: Bolesť poznania (Ján Johanides: Najsmutnejšia oravská balada). In: Dotyky, 1, 1989, č. 3.

    MAŤUGA, V.: Kantáta na oravskú pamäť (Ján Johanides: Najsmutnejšia oravská balada). In: Literárny týždenník, 1, 1988, č. 1.

    PRUŠKOVÁ, Z.: Najpravdivejšia balada o človeku (Ján Johanides: Najsmutnejšia oravská balada). In: Nové slovo, 30, 1988, č. 31.

    PYNSENT, R. B.: Ján Johanides: Stálosť krve. In: Romboid, 23, 1988, č. 3.

    VARGOVÁ, J.: Epika hraničných situácií (Ján Johanides: Pochovávanie brata). In: Nové slovo, 30, 1988, č. 5.

    ZAJAC, P.: ... kto rozmnožuje bolesť, rozmnožuje poznanie. In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 5.

    KOTIAN, R.: Ján Johanides: Pochovávanie brata. In: Slovenské pohľady, 103, 1987, č. 10.

    PRUŠKOVÁ, Z.: Vývinové súvislosti v krátkej próze Jána Johanidesa. In: Romboid, 22, 1987, č. 12.

    RESUTÍK, M.: Mimo radu (Ján Johanides: Pochovávanie brata). In: Nové slovo, 29, 1987, č. 34.

    SULÍK, I.: Bez jedinej lacnej vety (Ján Johanides: Pochovávanie brata). In: Romboid, 22, 1987, č. 10.

    ŠABÍK, V.: Johanidesova novela „vedomia“ (Ján Johanides: Slony v Mauthausene). In: Slovenské pohľady, 101, 1985, č. 10.

    ŠPAČEK, J.: Signály svedomia (Ján Johanides: Slony v Mauthausene). In: Nové slovo, 27, 1985, č. 29.

    MIKULA, V.: Ján Johanides: Marek koniar a uhorský pápež. In: Romboid, 19, 1984, č. 6.

    SULÍK, I.: Historický Johanides (Ján Johanides: Marek Koniar a uhorský pápež). In: Nové slovo, 26, 1984, č. 5.

    ŠPAČEK, J.: Vzťah k času (Ján Johanides: Marek koniar a uhorský pápež). In: Romboid, 19, 1984, č. 6.

    PETRÍK, V.: Jan Johanides: Balada o vkladnej knižke. In: Slovenské pohľady, 96, 1980, č. 12.

    ZAJAC, P.: Život alebo peniaze (Ján Johanides: Nepriznané vrany). In: Romboid, 15, 1980, č. 10.

    ŠTEVČEK, P.: Ján Johanides: Nepriznané vrany. In: Slovenské pohľady, 95, 1979, č. 3.

    ŠÚTOVEC, M.: Konzervovaná moderna (Ján Johanides: Nepriznané vrany). In: Romboid, 14, 1979, č. 2.

    ZAJAC, P.: Koľko vrstiev má pravda (Ján Johanides: Nepriznané vrany). In: Romboid, 14, 1979, č. 2.

    ANDRUŠKA, P.: Svojrázny literárny výtvor (Ján Johanides: Nepriznané vrany). In: Nové slovo, 20, 1978, č. 42.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Johanidesova zložitosť totiž vždy bola a dodnes aj ostala rozumovým priblížením sa k peklám duše, z ktorého sú možno

    Johanidesova zložitosť totiž vždy bola a dodnes aj ostala rozumovým priblížením sa k peklám duše, z ktorého sú možno zrejmé spálené ľudské osudy, no menej zrejmé je blkotanie ohňa spaľujúceho nadrozumovú ľudskú prirodzenosť, vďaka ktorej prežívame v nádeji a vo viere v život. Johanidesove knihy sú súdom, ale oveľa menej stotožnením s ľudským osudom. Sú jednoducho divácke, akoby im mal divácky pohľad zaručiť širšiu platnosť. A keďže v nich niet mnoho irónie ani humoru, otvorenosť, ktorá je v novšej slovenskej próze div nie posvätným cieľom, je do značnej miery uzavretá. A ich urputne budovaný tvar je tvarovou stavebnicou ohraničenou sebou samou a takmer neprepúšťajúcou svetlo ani tiene z iných strán. A to aj napriek tomu, že sú vášnivým rozhovorom o Bohu, o ľudskej náruživosti, o mravnosti, o dejinách a ideáloch a stratách tohto všetkého. (...) Johanides cez svoje rozprávačské priezory však predovšetkým vstupuje do „hmly“ „unavenej trpezlivosti“, aby podal hmatateľný dôkaz o dušiach znetvorených bytostí a varovne ho vykričal do celého sveta. Je tu však aj novší a najmä výraznejší autorský ťah: za „hmlou unavenej trpezlivosti“ možno nájsť božiu blízkosť, niečo väčšie a otvorenejšie sú nemravná politika, nemravný jednotlivec a nemravné dejiny. (...) Autor šesťdesiatych rokov minulého storočia neprestal hľadať, ale jeho nachádzanie je menej krásne ako rozumné.

    Alexander Halvoník 

    Johanides je majster charakteristiky a v nej ukázal, čo pre prózu znamená pozorovací talent, ktorý sa díva na predmet s dokonalou vytrvalosťou a mikroskopickou dôkladnosťou.

    Jozef Bžoch

    Ján Johanides je jediný autor tejto generácie, ktorého nestrhla žeravá prítomnosť, tobôž nie k ironickému traktovaniu.

    Vladimír Petrík

    Johanides akoby stále potreboval stavať svojich protagonistov do excentrických situácií, na pozadí ktorých sa môže odvíjať celý reťazec asociatívne, cyklicky a vrstevnato rozvíjaných sebaanalytických úvah, v ktorých dominujú existenciálne stavy, impresie, pocity.

    Dana Kršáková   

    Johanides všetky cudzie príbehy píše preto, aby sa dopátral najvnútornejších čiastočiek svojej vlastnej problémovosti.

    Peter Zajac

    Zaujímajú ho nie povrchové vrstvy ľudskej osobnosti, (...) ale práve to, čo sa nazýva ľudským súkromím a čo je v podstate mohutnou, no dosiaľ tak málo preskúmanou rozlohou ľudského vedomia, svedomia i podvedomia.

    Jozef Felix

    Johanides má životnú smolu, že nepíše po anglicky, mohol by byť svetovým spisovateľom. Slovenská literatúra má životné šťastie, že tomu tak nie je.

    I. Rutkayová-Maderová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Hovoriť o svojej tvorbe znamená začať proces so sebou samým. Spisovateľ sa musí stať kritikom a žalobcom samého seba ako autora... Nikdy som nebol komunistom...
    Hovoriť o svojej tvorbe znamená začať proces so sebou samým. Spisovateľ sa musí stať kritikom a žalobcom samého seba ako autora... Nikdy som nebol komunistom... vždy som bol proti akejkoľvek diktatúre, ale... Európa je morálne rozvrátená. Od Lisabonu až po Ural. A obávam sa, že k Európe sa priblížili jej najtemnejšie dni... Dovolila podmývať hodnoty a tradície, na ktorých stojí.
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Zásadne píšem na papieriky. A vždy mám pri sebe dva zápisníky. Ten v ľavom vrecku je na myšlienky, ten v pravom na príbehy.
    Zásadne píšem na papieriky. A vždy mám pri sebe dva zápisníky. Ten v ľavom vrecku je na myšlienky, ten v pravom na príbehy. Nikdy v živote som sa nepokúšal, ani som sa neodvážil dialógovú či inú prózu písať tak, že by som si sadol a začal zaznamenávať príbeh.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Literárneho fondu za rok 2002 za novelu Nepriestrelná žena Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ za knihu Nepriestrelná žena (2002)

    Prémia Literárneho fondu za rok 2002 za novelu Nepriestrelná žena

    Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ za knihu Nepriestrelná žena (2002)

    Cena Dominika Tatarku za knihu Nepriestrelná žena (2002)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    HOLOMRÁZ      Uprela na mňa dlhý, skúmavý, ale zároveň smutný pohľad, pričom sa ešte stále usmievala.

    HOLOMRÁZ

         Uprela na mňa dlhý, skúmavý, ale zároveň smutný pohľad, pričom sa ešte stále usmievala. „Z Pohronského Bukovca. Tam som sa narodila. Poznáte to tam? Dlho sme bývali v Polomke. – Ja som sa sem vydala za môjho Jablončáka. Veru. Už desať rokov hnije. Ale svadbu sme mali tam.“ Vtom znovu na mňa pozrela a súčasne sa v jej zraku mihla akási podivná tvrdosť: neočakávaná, prekvapujúca, vyrušujúca tvrdosť ako nečakaná facka, no vzápätí sa táto nezatriediteľná, viacvýznamová tvrdosť (čo mohla mať aj sto falošných mien) stratila a oči jej zase vyplnila predchádzajúca, bezmála materská neha. „Tak sa majú veci, pán herec: ja vám poviem všetko otvorene,“ pokračovala a medzitým sa poobzerala okolo seba, „aspoň by som vám to chcela povedať otvorene. Najlepšie, ako viem. Neviem, či sa mi to podarí. Ja vám chcem dobre. Tu si musíte dať pozor na jedno. Na toto.“ Ukázala na ústa. „Tu sú všelijakí ľudia. Len si vezmite tohto Burgana: čestný človek po každej stránke. Čistý. Čistý ako umyté sklo. Vidno doň. (Boli ste bacharkou, pani Jablončíková? Možnože by ste hovorili celkom inakšie, keby som vám teraz hneď vyrozprával všetky podrobnosti o tom, ako sa práve Fero Burgan zachádzal od smiechu a ako sa mi pri spišskej borovičke a pri jedení párkov v župane, čo sme podávali, zdôveroval s tým, že keď vám, teda vašej rodine, už postavili barák a začali práce vo vnútri stavby, tak ste vraj prišli za jeho kamarátom Lacom Jariabkom a údajne ste ho požiadali – dokonca ste ho prosili na nedokončenej terase – či by nemohol, nevedel, nedokázal spraviť tie parkety tak, aby pekne vŕzgali. Lenže dotyčný Jariabek stŕpol, lebo sa vás bál ako matky právnika, ktorý pracuje na generálnej prokuratúre, ale vy ste mu vysvetľovali ďalej, že ste ako dievča slúžili u nejakého starého Szomolányiho, už neviem kde, že to bol dobrý človek a že uňho vždy, všade pukali parkety. Žeby ste chceli aj vy, aby vám praskali parkety? Stal sa z toho vtip, čo každý z vašej rodiny – ak máte naozaj takých donášačov, ako sa povráva – musí dobre poznať. A okrem toho Burgan povedal, že ste boli bacharkou.)

         Jabločáková medzitým pokračovala: „Nuž, Príslop. Chata. Veľká. – Príslop sa ten vrch volá údajne preto, lebo kedysi popodeň viedla cesta. Hradská. Aj teraz ešte je. Nie je to asfaltka; ale aj náklaďák vyjde pekne až ku chate. No a tam bola kedysi krčma. Nemci ju vypálili. Každý furman si tam dal do nosa, lebo až stade začala cesta riadne stúpať, slopol si – tak preto Príslop. To bola stará cesta. Hádam aj tristo rokov už má. – Tí, čo chodia do tej chaty, by sa tiež nemali ožierať. Vlani šli tade okolo, ale cez horu, potme, v noci to bolo, dáke ženičky – potajomky na procesiu, tiež ich čert naviedol tade ísť. Nuž ale ich zbadali naši súdruhovia. A ktorýsi z tých pusipajtášov, hovoria, že to bol národný umelec, začal strašne ziapať na tie ženy: Ježišikriste, hybaj sem na koňak! Chudiny sa rozbehli ako divé, Krista s krížom stratili. Aj zástavu. Starý Hopčík – robí nočného strážnika aj kuriča v tej chate – dovliekol potom dolu aj tú zástavu s Máriou aj Krista a zaniesol predať do Bratislavy. Tam, kde kupujú tie staré veci. Minule zase z tej helikoptéry strieľali srny. Samopalom. Horár, celý červený ako kuté železo, pribehne večer za mojím Igorkom. Pán doktor, pán doktor, robte dačo! Veď toto sa nerobilo ani za starého Dzieviča! Veď vy ste advokát! Pomôžte, chceme cez vás podať sťažnosť! Nech o tom vláda vie! A Igorko sa ho pýta: Pán Kikoštiak! A viete vy vôbec narátať do päť? A ja mu hovorím: Pán Kikoštiak, a kto si dnes môže dovoliť helikoptéru? Nuž, pán herec, takéto kúsky robia strašne zlú krv v dedine.“ Zvoľna sa nadýchla a pomaličky vydýchla. „Raz odtiaľ odvážali učiteľky. Učiteľky základnej školy. Tuto z okolia. Boli také spité, že ich museli naložiť do dodávky ako kusy. Každú jednu niesli do tej istej dodávky ako poleno. Každú jednu terigali dvaja. Ako rezivo – tak ich šúchali dnu do toho auta. Jednu na druhú. Mladé, pravdaže. Sedem či šesť ich bolo. A smrad z nich šiel ako z hajzla v lete. Prepáčte, že som to takto povedala.“

         Za tých pár mesiacov, čo sme sa poznali cez víkendy, sa mi Jablončáková zdala až priveľmi otvorená a stupňovala vo mne obavy. Nemohol som nepripustiť možnosť, že príčina jej dobroprajnej ochoty je ľstivá záludnosť, ktorá si pripravuje usvedčujúce okolnosti. Dával som Burganovi za pravdu. Bezpochyby už doteraz dostala o mne správy z Bratislavy, je predsa ich človek, ak robila bacharku, na rozkaz stačí jeden telefonát, preto so mnou zaobchádza ako milujúca ujčiná, a ja som pritom pod vzorným dohľadom. Cítil som sa i priveľmi zaskočený a rozhodol som sa neodpovedať na nijakú otázku. Lenže ona sa ma ani na nič nespýtala.

         „Hovorím, čo si myslím. Veru toto nie sú tie ideály, za ktoré sa bojovalo.“ Poznamenala ďalej skleslým hlasom, skôr pre seba než mne. Vtedy som si uvedomil, že jej zrak nečíha ani neočakáva moju odozvu. „Ja som bola vtedy ešte sopľaňa. Ani sedemnásť som ešte nemala, keď sme boli v horách“ – pozrela mi opäť do tváre, ale jej pohľad sa nemenil. „Nuž hej, postavilo sa kadečo, aj domy z karát, ale na druhej strane... viete, keď som robila vo väznici (teda bola predsa len bacharka), videla som strašné veci. Strana ma tam poslala. Vybrali ma. Robila som u žien. Vychovávateľku. U celkom mladých – bola som vtedy mladá straníčka... srdce by som bola dala za robotnícku triedu, kádre neboli, nedalo sa nikomu veriť, poslali ma na školenia. Na dvoch školeniach som bola – skoro pol roka. Potom mi povedali: súdružka, ideš do tuhého, máš česť, preto ťa posielame vyhrať česť aj druhým. – Vyhrať česť aj druhým, tak mi to povedali. Do smrti to nezabudnem. Musíš tie dievčatá prevychovať, kapitalizmus ich dostal do bahna.

         Veľká akcia sa vtedy robila proti prostitútkam. Kaviarne, bary, cukrárne, krčmy, hotelové izby, kiná, vlaky, stanice, nocľahárne, parky, byty – všetko sa kontrolovalo. Vo dne aj v noci. Na celom Slovensku. Veľa kaviarní a barov sa vtedy úplne zavrelo. Tak som sa pustila do roboty. Zdesená, zdesená som bola hneď na začiatku – totiž ja som z dediny, to je veľmi dôležité povedať hneď na začiatku – a tam u nás, v Pohronskom Bukovci, som nikdy nepočula dačo také, že by žena so ženou mohla niečo mať tak ako milenci, chápete, čo tým chcem povedať!? A je čo povedať, lebo vtedy som už mala dvadsaťtri a už som bola aj vydatá – ale čestné slovo, čestné slovo som o dačom takom dovtedy vôbec nikdy nič nepočula: dedinská hus som bola! Hus, skutočne. Pravá hus! Obyčajná hus.

         Na tom školení, kde som bola, nám hovorili všeličo: o politike strany, o zlodejkách, o tom, ako robiť filcung, tisíc vecí, ako a načo dávať pozor, o tom, ako sa máme brániť, že sa zreničky trestaných zužujú od strachu, keď sa trestaná začne báť, hoci klame aj ďalej. A také veci, ale o dačom takom, že aj ženy sú teplé, ani slovo. Bola som z toho vyhúkaná – ale nemala som sa koho spýtať.“ Habla do vrecka na blúzke, no vzápätí vytiahla prsty a utrela si ich o sukňu.

         „Najprv som bola o tých teplých ženách ticho pred každým, písala som o tom iba mužovi – robil vtedy na okresnom výbore čéesem, prosila som ho o radu, kázal mi, aby som šla do ordinačky. Ale ja som sa hanbila. Snažila som sa získať si najprv dáku dôveru u tých prostitútok. Nedarilo sa to spočiatku ani trochu. Naopak, bolo to ešte horšie. Vedela som, že ma všetky považujú za tú najsprostejšiu hus na tom svete. Nebojte sa, nebudem vás zdržiavať ničím zbytočným, aj tak sme už hneď doma.“ Potichu si odkašľala. „To najhoršie, čo mohlo prísť, prišlo asi tak o pol roka, presne vám to už nepoviem. Jedného dňa som našla plakať jedno dievča. Lata ju prezývali, lebo nemala hore nič. Žiadne prsia. Viem, že nemala ešte dvadsať. Strašne plakala. To vám už ani plač nebol. To dievča už nevládalo ani plakať. Už iba híkalo ako taký somár a oči jej vyliezali z jamôk. Vzala som dievča do kancelárie. Čo je, pýtam sa, ale nemohla som z nej dostať ani slovo. Ale naraz vyskočila zo stoličky ako taká struna – preto som aj ja vyskočila, človek vo väznici nikdy nevedel, čo môže čakať – dievča si vyhrnie rukávy a mne sa začali lámať kolená. Oba lakte mala dohryzené. Hrozne dohryzené! Ako keby ju to ani žena nedohrýzla, ale dačo divé! Nakoniec som z nej vytiahla, že ju takto dokatovala sama bacharka. Bacharka – už staršia žena, tak po tridsiatke. Dievča omdlelo. Postúpila som okamžite celú vec hore, ale spravila som pritom strašnú chybu. Šla som za tou bacharkou a vynadala som jej ako psovi. Ani okom nemihla. – Také tri mesiace bol pokoj. Nie viac. Raz ráno prídem do služby a všade poplach: to dievča, tá Lata ležala vystretá. Mŕtva. Celá zakrvavená. Ranu mala v hlave širokú ako malíček.“ Jablončáková si dlaňou prešla cez pery, potom si vybrala z taštičky vreckovku a poutierala si kútiky úst. „Tak si predstavte, čo sa stalo: tá bacharka sa dala tam dnu v cele od ktorej si zdochliny pichnúť šusterským knajpom, ale slabo, celkom slabo, tuto, do boku, vlastne už do zadku (Jablončáková ukázala rukou), kde sa dávajú injekcie, každý somár vie, že tam nie je žiadny orgán iba mäso, pravdaže, aj blúza aj všetko, čo mala na sebe, bolo rozrezané na tom mieste, aj krv z nej šla, pravdaže. Ale to bol podfuk! Podfuk! To sa tá nemorálna sviňa, tá bacharka vopred dohodla s tými ďalšími kurviskami! Tú Latu museli asi pritom držať a zapchávať jej ústa! A tie prostitútky všetky do jednej svedčili, že ju tá Lata skutočne napadla tým knajpom! Ale knajp! Knajp! Ako sa taký knajp mohol dostať do basy?! Ani ihla, ani nepovolená ihla by sa tam vtedy... v tých rokoch nebola dostala, nieže knajp! Na tvári tých prostitútok som jasne videla, že klamú! Ale ani bacharke, ani tým piskľám sa nič nestalo! Podala som výpoveď.

         Strana ma presvedčila, aby som zostala. Dlho sa to ťahalo, kým som sa odtiaľ dostala. Potom som dlho robila na súde pisárku. Na okrese.

         Ach, pán herec, keby som vám ja o tom všetkom začala rozprávať – to by bola z toho kniha. (Pochopil som, kam mieri, a trochu som sa už prestával báť, pomýšľa mi vyrozprávať svoje zážitky, preto je úprimná, podistým by bola rada, keby som posmelil jej vôľu rozrozprávať sa, ale zároveň by som sa mohol aj chytiť na pekný háčik.) Keby som to vedela všetko pospisovať. Tak som chcela kedysi písať, povedať niekomu aj niečo z toho, čo som prežila na tom súde, lenže – to sa nedá, nedá. – To sa teraz nedá. To sa už nebude nikdy dať. Časy teraz veru nie sú na to. Veru. Do hrobu to pôjde so mnou.“ Po chvíli trápneho ticha dodala: „A možnože to bude aj tak lepšie.“

         Sponad Príslopu prichádzali mraky , let lastovičiek predpovedal búrku, muchy štípali. Šli sme práve okolo novostavby, v ktorej bývali samí Rómovia, chlapci hrali futbal medzi kontajnermi.

         „Počula som, že sa títo Cigáni dávajú sterilizovať za byty. Normálny obchod robil s nimi okres: dá sa sterilizovať – dostane byt. Ale to len medzi nami, pán herec. Nikomu ani muk.“

         Mieni sa mi naozaj iba vyžalovať? Pozvoľna ma opanovala výčitka, či som jej predsa nekrivdil, veď je temer po celý deň sama, sama s neposednými a nemilosrdnými, využívačnými vnúčatami – párkrát som ich pozoroval – odkázaná iba na seba, uprostred svojich vzdorotvorných úvah. Asi len jej trudnomyseľnosť podnietila túto zhovorčivosť.

         Vtom opäť na mňa pozerala a pošepky povedala:

         „Pozrite si tieto dve ženy, čo idú okolo holičstva. Tieto ženy – jedna je vdova a druhá jej švagriná. Až do krvi sa pobili pred krematóriom o urnu s popolom. V Bratislave. Tá blondína o popol svojho brata a tá druhá o mužov popol. Ale pritom ho nechali zomrieť. Bol ťažko chorý na srdce. Vadili sa s ním. Mučili ho. Bol z toho súd. Susedia, čo počúvali tie hádky, boli predvolaní ako svedkovia. Dobrých desať rokov bude od tých čias. Rudenko ich súdil. Môj starší. Ten, čo je teraz na generálnej prokuratúre. Vtedy bol ešte tu. Nepovedali by ste to o nich, že? Vidíte: a teraz je jedna odkázaná na druhú, ale pritom sa aj naďalej nenávidia na smrť.“ Rozopla si golierik na blúzke. „Nikdy neviete, čo je v človeku. Verte mi. To jedno mi verte. – Mohli by ste sa potknúť na vlastnom plači.“ Zahľadela sa mi do očí a mňa sa zmocnil silný dojem, aký vyvoláva pohľad na neskrotnú, prudko odkrytú vášeň, ak ju sledujeme neosobne a súčasne nechápeme, z akého popudu vzniká.

         „S nikým, s nikým si nesmiete byť nikdy istý!“ Jej veta nevyznela iba ako prísny príkaz, ale aj ako výzva sprevádzaná pohrozením, temer ako pokus o tón zaklínadla.

         „Neviete, čo všetko je v človeku. Jedno je v ňom také, druhé onaké... s nikým si nesmiete byť nikdy istý, pán herec, lebo vy – neurazte sa, ste trochu naivný človek. Naivný človek.“ Zopakovala znovu, ale tentoraz bol jej hlas nielen smutný a materský, ale i rozochvený, mal som pocit, že sa vzápätí zlomí a rozsype na plač.

         V ten deň som neuvažoval len o Jablončákovej. Odvtedy som sa s ňou neraz stretol, a hoci ani jeden z našich ďalších rozhovorov nebol už z jej strany taký dôverný, zvykol som si pri nej postáť a odmeniť ju za klebety svojou účasťou. Neraz som od Jablončákovcov telefonoval svojej priateľke Oľge. Prichádzal som k nezvratnému názoru, podopretému nemalým počtom výrečných jednotlivostí, že Jablončáková je zúfalá zo svojich sporivých, úspešných a priemerných detí, lebo jej upriamenú lásku, podobnú náruživej zaujatosti plnej pýchy, neopätovali ani len bezvýznamnými pozornosťami. Starší syn a jeho manželka navštevovali matku len zriedka, na pár nesrdečných hodín, pred ktorými stará pani zakaždým pochudla v kuchyni pri prípravách jedla. Prečo ju nenávidela druhá nevesta, advokátova žena, som sa nikdy nedopátral, len som vytušil, že právnik je pod jej vplyvom, hádam preto priľnula starká ku mne, i keď aj advokát bol ku mne vždy zdvorilý.

         Býva takmer pravidlom, že dostávame odpovede na svoje otázky, keď ich najmenej očakávame. Ale aj tak výlučne iba vtedy, ak má človek sluch alebo zrak už natoľko zosilnený utrpením, že je schopný tú odpoveď počuť alebo vidieť v určitej, vopred nevypočítateľnej, uzlovej udalosti, čo nás znezrady obkľúči, pretože rukopis bytia, ktorý je jednostaj nečitateľný, ale zároveň stále jasno zrozumiteľný, býva nezriedkakedy iný. Sme oslovovaní cez priebeh nášho vlastného života v spojitosti s dejom iných životov.

         V ten osudný deň som spoznal Antona Pikáča, niekdajšieho rímskokatolíckeho farára, bývalého skladníka v ľudovom družstve Datex – výroba rukovätí: predstavil mi ho starý Cigán Dežo Hviždžák, prezývaný Španiel, ktorého som už dovtedy poznal z klebiet aj z videnia, lebo býval pri rybníku, a ak sa z času na čas priveľmi opil, neraz vošiel do cintorína (začína sa konča môjho pozemku) a vášnivo, prudkými pohybmi hlavy, rúk, drieku, nôh sa vari škriepil s pochovanými, pretože pritom vyzeral, akoby chvíľkami nadával hrobom i pomníkom, opľúval ich a vyhrážal sa im, chvíľkami sa mu natriasal hrudník, ako keby pred nimi kašlal alebo plakal, chvíľkami im priamo niečo rozzúrené vysvetľoval či dokazoval a vzápätí zas niečo rezko, spurne, zásadne odmietal.

    Zobraziť všetko