Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Narodil sa 23. októbra 1933 v Žiline. V rokoch 1952 – 1957 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave slovenčinu a dejepis. Po
    Narodil sa 23. októbra 1933 v Žiline. V rokoch 1952 – 1957 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave slovenčinu a dejepis. Po skončení štúdií pracoval desať rokov ako redaktor, potom ako stredoškolský profesor. Po dvojročnej tvorivej dovolenke v rokoch 1970 – 1972 pracoval v rôznych zamestnaniach v kultúrno-osvetových zariadeniach až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1988. Väčšinu života prežil v Žiline, kde 1. novembra 2012 zomrel.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Cesta na morské dno (1966)
    • Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov (1968)
    • Ďaleká a blízka (1968)
    • Nepokoj v minútach (1968)
    • Pomsta zo záhrobia (1971)
    • Egypťanka Nitokris (1972)
    • Hviezdne okamihy (1974)
    • Čarodejník z Atén (1978)
    • Rozpamätávanie (1978)
    • Zlaté rúno (1979)
    • Kleopatrin milenec (1980)
    • Odyseus, bronz a krv (1982, 3.vydanie, 3. vydanie v 2009)
    • Žena medzi kráľmi (1985)
    • Roky v kine Úsmev (1987)
    • Socha z Venuše (1988)
    • Pravidlá a výnimky (1990)
    • Nebezpečná Šeherezáda (1993)
    • Čarovná Lucia, Luckine krídla, Svetlo Lucia (2001, triptych)
    • Zmluva s diablom (2003, 1.vydanie)
    • Hriech v Turecku (2004, 1.vydanie)

    Pre deti a mládež

    • Čarovný kameň (1976, s podtitulom Rozprávky z Tibetu – 1976)
    • Mesačná krajina a iné rozprávky z blízkych i ďalekých krajín (1976)
    • Čarodejník z Atén (1978)

    Literárna veda

  • Charakteristika tvorby

    Vo svojom pomerne rozsiahlom diele sa autor prejavil ako osobitý prozaický typ s prevahou racionality a s tendenciou využívať prózu modelových

    Vo svojom pomerne rozsiahlom diele sa autor prejavil ako osobitý prozaický typ s prevahou racionality a s tendenciou využívať prózu modelových situácií, v ktorých rieši otázky ľudskej existencie a bytia vo všeobecnej filozofickej rovine i v konkrétnom čase a priestore. Sú to otázky života a smrti, pravdy a spravodlivosti, ľudských túžob a citov a všetkého, čo sa stavia do cesty sebarealizácii človeka alebo jej napomáha. Využíva pritom rozličné literárne prostriedky a formy od legendy, bájky, grotesky, satiry, irónie až po sarkazmus, absurditu a sci-fi. Rád siaha aj po historickej problematike (egyptskej, gréckej i súčasnejšej), ale aj po aktuálnych témach života človeka v dnešnom svete s hľadaním riešenia mnohých problémových otázok v existujúcich situačných podmienkach. Spoločensky je jeho dielo angažované proti neľudskosti, bezpráviu, diktátu moci, útlaku a neslobode v rozličných prejavoch v dávnej minulosti i dnešnej dobe. Aj preto mal s vydávaním svojich diel v minulom politickom režime problémy. Knihu Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov v roku 1964 zakázali vydať a vyšla až v roku 1968. Podobne kniha Pravidlá a výnimky nemohla vyjsť v roku 1983 a do tlače sa dostala až v roku 1990. V historických dielach nám približuje prežívanie dejín obyčajnými ľuďmi, rozvíja myšlienky o zmysle ich života plného dramatických udalostí, zápasu a utrpenia. Pretavuje dobu do ľudí a nie naopak, ľudí do doby, čím svoje postavy v historických dielach poľudšťuje, stavajú sa živými a aktuálnymi, majú čo povedať k súčasnosti. Rieši v nich nielen vzťahy medzi ľuďmi, k vlasti, ale aj celý rad problémov s aktuálnou aj nadčasovou platnosťou. Nechýbajú vzťahy erotické i politické, mocných a ovládaných, lásky i nenávisti a celý komplex morálno-filozofických reflexií, pocitov a myšlienok človeka, ľudí rôznych období a postavenia. Jeho dielo sa vyznačuje túžbou poznávať, objavovať, odhaľovať, ísť pod povrch vecí, ale aj za vec, necháva priestor na dotváranie a domýšľanie čitateľovi.

    Viktor Timura

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Egypťanka Nitokris (1978 po poľsky) Rozpamätávanie (1981 po nemecky, 1982 po poľsky; 2000 po rumunsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC) Didaktická

    Egypťanka Nitokris (1978 po poľsky)

    Rozpamätávanie (1981 po nemecky, 1982 po poľsky; 2000 po rumunsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov (1985 po poľsky; 2002 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zmluva s diablom (1982 po nemecky)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    PETRÍK, Vladimír: Za Jánom Lenčom. In: Tvorba , roč. XXIII. (XXXII.), 2013, č. 1, s. 32 – 33. FARKAŠOVÁ, E.: Sila paradoxu (J. Lenčo: Vražda v

    PETRÍK, Vladimír: Za Jánom Lenčom. In: Tvorba, roč. XXIII. (XXXII.), 2013, č. 1, s. 32 – 33.

    FARKAŠOVÁ, E.: Sila paradoxu (J. Lenčo: Vražda v márnici a iné poviedky). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 2, s. 5.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    SVETOŇ, Ľuboš: Pokúšanie. Ján Lenčo: Zmluva s diablom. Ján Lenčo: Hriech v Turecku. (Recenzie). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 10, s. 123 – 125.

    MALACHOVSKÁ, Katarína: Hriešne rozhrešenie. Ján Lenčo: Hriech v Turecku. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 10, s. 121 – 123.

    BLAHYNKA, Milan: Lenčova najnovšia päťdesiatka. Ján Lenčo: Hriech v Turecku. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 4, s. 134 – 136.

    BODACZ, Bohuš: Veľmajster utajených právd. Ján Lenčo: Hriech v Turecku. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 4, s. 133 – 135.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    BEŇO, Ján: Aj balzam na mozog. Ján Lenčo: Zmluva s diablom. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 2, s. 120 – 122..

    LECHAN, M.: Maximum miniatúry (J. Lenčo: Hriech v Turecku). In: Knižná revue, 14, 2004, č. 26.

    ŠAH: Pripomíname si. Ján Lenčo – 70. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 10, s. 157.

    VÁLEK, Igor: Perla v knihe. Žilina a okolie. (Autor úvodného textu Ján Lenčo). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 119, 2003, č. 7 – 8, s. 277 – 278.

    FARKAŠOVÁ, E.: Čaro i ťarcha nezodpovedaných otázok. Ján Lenčo: Čarovná Lucia. Luckine krídla. Svetlo Lucia. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 118, 2002, č. 11, s. 140 – 143.

    KOPČA, M.: Tak (už) majster Lenčo hovoril (J. Lenčo: Čarovná Lucia. Luckine krídla. Svetlo Lucia). In: RAK, 7, 2002, č. 10.

    PETRÍK, Vladimír: Lucia je svetlo – poznania (J. Lenčo: Čarovná Lucia. Luckine krídla. Svetlo Lucia). In: Knižná revue, roč. XII., 18. 9. 2002, č. 19, s. 5.

    BALÁŽ, Anton – LENČO, Ján: Od románu k miniatúre a späť... Rozhovor s Jánom Lenčom. In: Knižná revue, roč. XI., 28. 11. 2001, č. 24, s. 12.

    DRASTICH, M.: Spánombohom, zborovňa! (J. Lenčo: Rozpamätávanie). In: Literárny týždenník, 14, 2001, č. 14.

    KAZÍK, M.: Takmer už klasika (J. Lenčo: Rozpamätávanie). In: Dotyky, 13, 2001, č. 4.

    PIUS, Miroslav: Pamäť ako funkcia románu. Ján Lenčo: Rozpamätávanie. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 9, s. 120 – 122.

    -red- – LENČO, Ján: Anketa nekaždodenná, lebo koncostoročná. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 4, s. 5 – 7.

    BODACZ, Bohuš: Viagra ducha. (Rozhovor so spisovateľom Jánom Lenčom). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 31 – 37.

    BALÁŽ, A. – LENČO, J.: Rozpamätávanie (Anton Baláž sa zhovára s Jánom Lenčom). In: Literika, 3, 1998, č. 2.

    ČECHVALA, M.: Genealógia Hohenzollernovcov, alebo, Politika podľa Lenča (J. Lenčo: Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 39.

    FARKAŠOVÁ, E.: Svedectvo o fenoméne moci (J. Lenčo: Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 39.

    FERKO, M.: Etika histórie (J. Lenčo: Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov). In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 39.

    KOVÁČOVÁ, A.: Kronika našej budúcnosti (J. Lenčo: Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov). In: Knižná revue, 8, 1998, č. 25 – 26.

    PETRÍK, V. – LENČO, J.: Päť otázok Jánovi Lenčovi (rozhovor). In: Tvorba T, 8 (17), 1998, č. 1

    ŠAH: Pripomíname si. Ján Lenčo – 65. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 114, 1998, č. 10, s. 159.

    LENČO, J. – FARKAŠOVÁ, E.: Slovo Otázka je synonymom Počiatku (rozhovor). In: Knižná revue, 7, 1997, č. 25 – 26.

    LENČO, J. – HOLKA, P.: Literatúra je rozkoš i trápenie (rozhovor). In: Pravda, 5, 3. 1. 1995, č. 2.

    PŘÍHODOVÁ, D.: Veľkolepé bájky (J. Lenčo: Cesta na morské dno). In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 32.

    ČÚZY, L.: Päťdesiat príbehov (J. Lenčo: Nebezpečná Šeherezáda). In: Romboid, 29, 1994, č. 6.

    FARKAŠOVÁ, E.: Ján Lenčo: Cesta na morské dno. In: Slovenské pohľady, 4 + 110, 1994, č. 7.

    FARKAŠOVÁ, E.: Lenčo po tridsiatich rokoch (J. Lenčo: Cesta na morské dno). In: Knižná revue, 4, 1994, č. 10.

    ŠPAČEK, J.: Rozprávačská zaujatosť (J. Lenčo: Nebezpečná Šeherezáda). In: Knižná revue, 4, 1994, č. 3.

    TAZBERÍK, J.: Zmysel príbehu (J. Lenčo: Nebezpečná Šeherezáda). In: Slovenské pohľady, 4 + 110, 1994, č. 1.

    LENČO, J. – DVOŘÁKOVÁ, H.: Autor s úsmevom (rozhovor). In: Nové slovo bez rešpektu, 3, 1993, č. 40.

    LENČO, J. – HALVONÍK, A.: Ján Lenčo (rozhovor). In: Knižná revue, 3, 1993, č. 16.

    LENČO, J. – ZÁLETA, M.: Rozpamätávanie (rozhovor). In: Nedeľná Pravda, 2, 1993, č. 23.

    ZÁLETA, M.: Aj miniatúry mág... (J. Lenčo: Nebezpečná Šeherezáda). In: Pravda, 3 (74), 21. 12. 1993, č. 297.

    LENČO, J. – HOLKA, P.: Keď hovoríme pravdu, tak celú (rozhovor). In: Pravda na nedeľu, 72, 15. 3. 1991, č. 63.

    HVIŠČ, J.: Spojenie na úkor sci-fi (J. Lenčo: Socha z Venuše). In: Nové slovo, 31, 1989, č. 9.

    OBERT, V.: Zmeškali sme vlak? (J. Lenčo: Socha z Venuše). In: Práca, 44, 8. 6. 1989, č. 133.

    SULÍK, I.: S logikou možností (J. Lenčo: Socha z Venuše). In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 16.

    TRUHLÁŘ, B.: Niekedy iba nápad... (J. Lenčo: Socha z Venuše). In: Práca, 44, 17. 2. 1989, č. 41.

    ULIČNÝ, P.: Socha z Venuše – či bez duše? (J. Lenčo: Socha z Venuše). In: Slovenské pohľady, 105, 1989, č. 3.

    HUJÍK, V.: Slovenské sci-fi (J. Lenčo: Socha z Venuše). In: Ľud, 41, 18. 10. 1988, č. 246.

    PETRÍK, V.: Priebojnosť skrytá pod príbehom (J. Lenčo: Roky v kine Úsmev). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 1.

    ŠTEVČEK, P.: Poznámky na opus (J. Lenčo: Roky v kine Úsmev). In: Romboid, 23, 1988, č. 4.

    HUJÍK, V.: Ján Lenčo: Roky v kine Úsmev. In: Večerník, 32, 29. 4. 1987, č. 83.

    KOTIAN, R.: Víťazstvo na body (J. Lenčo: Roky v kine Úsmev). In: Romboid, 22, 1987, č. 12.

    KOVÁČOVÁ, J. – LENČO, J.: Rozhovor s Jánom Lenčom. In: Romboid, 22, 1987, č. 3.

    SOUČKOVÁ, M.: Úsmevne o kine Úsmev (J. Lenčo: Roky v kine Úsmev). In: Smena, 40, 29. 10. 1987, č. 254.

    TRUHLÁŘ, B.: O ľuďoch okolo kina (J. Lenčo: Roky v kine Úsmev). In: Nové slovo, 29, 1987, č. 30.

    VEĽKÝ, J.: Román-kronika zo súčasnosti (J. Lenčo: Roky v kine Úsmev). In: Pravda, 68, 20. 8. 1987, č. 194.

    GOMBALA, E.: Ženský román o mužskom poslaní (J. Lenčo: Žena medzi kráľmi). In: Romboid, 20, 1985, č. 10.

    JURÍK, L.: Podoby historickej (súčasnej) prózy. In: Nové slovo, 27, 1985, č. 6.

    LIBA, P.: Ján Lenčo: Žena medzi kráľmi. In: Slovenské pohľady, 101, 1985, č. 10.

    OKÁLI, D.: Ohnivo reťaze (J. Lenčo: Žena medzi kráľmi). In: Nové slovo, 27, 1985, č. 32.

    SULÍK, I.: Román zo starovekej Sparty (J. Lenčo: Žena medzi kráľmi). In: Pravda, 66, 19. 11. 1985, č. 273.

    TRUHLÁŘ, B.: Román o antickom Grécku (J. Lenčo: Žena medzi kráľmi). In: Práca, 40, 1985, č. 137.

    KOTIAN, R.: O Lenčovi trochu inak. In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 9.

    KOTIAN, R.: Svet minulosti v pohybe (J. Lenčo: Egypťanka Nitokris. Hviezdne okamihy). In: Romboid, 19, 1984, č. 7.

    GOMBALA, E.: Cestami prózy (J. Lenčo: Odyseus, bronz a krv). In: Smer, 35, 29. 4. 1983, č. 10.

    LIBA, P.: Čakanie na „pravdu celku“. In: Slovenské pohľady, 99, 1983, č. 10.

    MELICHER, J.: Lenčove historické prózy (J. Lenčo: Egypťanka Nitokris. Hviezdne okamihy). In: Nové knihy, 1983, č. 41.

    SULÍK, I.: Ján Lenčo: Odyseus, bronz a krv. In: Slovenské pohľady, 99, 1983, č. 2.

    BODACZ, B.: Súčasný Odyseus (J. Lenčo: Odyseus, bronz a krv). In: Práca, 37, 9. 9. 1982, č. 214.

    TRUHLÁŘ, B.: Vnikanie do sveta antiky (J. Lenčo: Odyseus, bronz a krv). In: Nové slovo, 24, 1982, č. 40.

    LIBA, P.: Ján Lenčo: Kleopatrin milenec. In: Slovenské pohľady, 97, 1981, č. 12.

    BORČIN, E.: Z dávnej minulosti (J. Lenčo: Zlaté rúno). In: Práca, 35, 10. 7. 1980, č. 161.

    BAGIN, A.: Obraz ľudských hodnôt (J. Lenčo: Rozpamätávanie). In: Slovenské pohľady, 95, 1979, č. 6.

    NOGE, J.: Július Noge číta Jána Lenču (J. Lenčo: Rozpamätávanie). In: Romboid, 14, 1979, č. 2.

    MARUŠIAK, O.: Tvorba je hra, hra je vážna práca (J. Lenčo: Rozpamätávanie). In: Nové slovo, 21, 1979, č. 6.

    OBERT, V.: Ján Lenčo: Čarodejník z Atén. In: Zlatý máj, 23, 1979, č. 2.

    BAGIN, A.: Literatúra v premenách času. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1978, s. 211 – 219.

    BORČIN, E.: Dekameron zo súčasnosti (J. Lenčo: Rozpamätávanie). In: Práca, 33, 12. 10. 1978, č. 241.

    HAJSTEROVÁ, K.: Ján Lenčo: Čarodejník z Atén. In: Slovenské pohľady, 94, 1978, č. 11.

    ŠPAČEK, J.: Ako (ne) napísať bestseller (J. Lenčo: Rozpamätávanie). In: Smena, 31, 8. 8. 1978, č. 185.

    TRUHLÁŘ, B.: Antický príbeh platný dodnes (J. Lenčo: Čarodejník z Atén). In: Práca, 33, 22. 6. 1978, č. 145.

    TRUHLÁŘ, B.: Cesta do hlbín profesorovej duše (J. Lenčo: Rozpamätávanie). In: Pravda, 59, 26. 10. 1978, č. 253.

    WEIDLER, E.: Radostné čítanie (J. Lenčo: Rozpamätávanie). In: Smena na nedeľu, 13, 1978, č. 35.

    BAGIN, A.: Priestory textu. Bratislava: Smena 1971, s. 131 – 150.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Lenčo je jedným z našich najvzdelanejších tvorcov, originálny tematicky i svojou tvarovou a mysliteľskou kultúrou. Pavol

    Lenčo je jedným z našich najvzdelanejších tvorcov, originálny tematicky i svojou tvarovou a mysliteľskou kultúrou.

    Pavol Števček  

    Pól prítomnosti a pól minulosti ako dva významové plány stále vkliňované do seba rotujú v každom Lenčovom diele. Dominantná je prítomnosť… ako realizujúci sa ideál humanizmu, (…) ideálov, túžob predchádzajúcich epoch a kultúr, prítomnosť ako filozofická miera počinov a ideí, prítomnosť ako etický princíp… Minulosť ako neukončený princíp, ako stále dorážajúci evolučný princíp, ktorý má na hrote výzvu, upozornenie, odkaz, poučenie.

    Peter Liba

    Náš súčasník a človek v dejinách zaujímali prozaika Jána Lenča od vstupu do literatúry. Pokiaľ ide o súčasníka, tam sa obyčajne oprel o vlastný zážitok a skúsenosť (Rozpamätávanie, Roky v kine Úsmev a i.); k témam z histórie (Egypťanka Nitokris, Odyseus, bronz a krv, Žena medzi kráľmi) pristupoval ako poeta doctus, teda načítaný, poučený historiografiou i historickou beletriou. Len z tohto horizontu mohol totiž snovať svoje parodizujúce príbehy, resp. pokúsiť sa o vlastný výklad dejín. V kontexte Lenčovho diela osobitú polohu zaujímajú tie prozaické práce, kde síce autor skúma človeka v rámci histórie, ale kde sa do popredia vysunie filozofujúca úvaha a nie historizujúci príbeh. Obyčajne sú to krátke prozaické útvary, v ktorých koordinujúcim prvkom je jedna základná idea, rozvedená do beletrizovaného prípadu. Tento typ rozprávania bol Lenčovi blízky aj v minulosti, no teraz „prepukol“ naplno. V troch knihách Čarovná Lucia. Luckine krídla. Svetlo Lucia, ktoré tvoria jeden celok, autor zhromaždil vyše dvoch stoviek takýchto útvarov. Keby sme ich mali žánrovo definovať, vystihol by ich termín moralita, ale to by sme museli rezignovať na moralizovanie.  Najskôr pripomínajú žánre orientálnej literatúry, kde sa príbeh mení na alegóriu so všeobecnou platnosťou. Lenčov svet je svetom absurdity, pretože už naša existencia je absurdná. Situácie, ktoré autor nastoľuje, nie sú reálne, je to skôr zlý sen, alebo možnosť vyplývajúca zo správania sa človeka v dejinách, resp. z našich vlastností, v ktorých je hlboko zakomponované zlo a násilie. Napriek zdôrazňovanej osudovosti príbehy nevyznievajú pesimisticky. Prevažuje v nich stoicizmus, od ktorého vedie cesta k zmúdreniu. Jedným z hlavných princípov, ktorý sa tu uplatňuje, je – paradox. Ten však nie je všade rovnako účinný. Najväčšmi zaváži tam, kde ide o existenciálnu ľudskú situáciu, menej pôsobí tam, kde sa autor s vymyslenou témou len pohráva. Treba ho pochváliť za širokú škálu tém (nápadov), no na druhej strane kvantita ho občas prinúti ísť skôr do šírky ako do hĺbky.

    Vladimír Petrík

    Ján Lenčo patrí v súčasnej slovenskej literatúre k jej najoriginálnejším a aj najsofistikovanejším predstaviteľom. Aj vo výbere Vražda v márnici a iné poviedky – cez účinne vystavané historické paralely – vypovedal o našej nedávnej aj práve prežívanej dobe. V poviedkach sa často tematizuje absencia spravodlivosti, k tradičným lenčovským motívom patrí motív slobody a jej neľahkých dilem, motív vernosti a zrady, lásky a nenávisti, autority a autonómnosti, častý je motív zmanipulovaného vedomia, straty vlastného kritického rozumu, ale napríklad aj motív prisluhovačstva zo zištných dôvodov, motív politického (ideologického) prenasledovania. Nechýba ani večná téma (individuálnej alebo kolektívnej) identity i téma zmyslu života. Viaceré poviedky v knižke hovoria zdanlivo o triviálnych aspektoch ľudského prežívania, autor však naznačuje, že všetko je relatívne, veci sú oveľa zložitejšie, ako sa javia a je takmer nemožné uchopiť a pochopiť všetky súvislosti, kontexty a väzby medzi fragmentmi skutočnosti, o mnohých z nich ani nemožno uvažovať izolovane, bez spojenia s ich protipólom. Pretože vo všetkom sú prítomné protirečenia, apórie, paradoxy... Jeho postavy sú konfrontované so zložitosťou, protirečivosťou sveta, mnohé z nich rezignujú pred prevahou paradoxu, mnohé ho nikdy nepochopia a len v zriedkavých prípadoch niektoré z nich dokážu nahliadnuť do zložitej spleti a dospieť k istej životnej múdrosti... V podtexte jasne čítame rozpoznanie toho, že bremeno opytovania sa je ťažké, autor ho však nesníma ani zo svojich postáv, ani z čitateľov svojich poviedok.

    Etela Farkašová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Šlo mi jedine o pravdu. Aj keď cítim, že som ju nenašiel, uspokojuje ma vedomie, že som namiesto nej našiel človeka, čo znamená nakoniec viac. Pre autora
    Šlo mi jedine o pravdu. Aj keď cítim, že som ju nenašiel, uspokojuje ma vedomie, že som namiesto nej našiel človeka, čo znamená nakoniec viac. Pre autora je najdôležitejšie sebapoznanie, vedomie, čo vlastne dokáže, čo je jeho najvlastnejším tvorivým priestorom. Humor a satira sa v mojej literárnej práci vyskytujú od začiatku a bez toho, aby som sa o to nejako zvlášť usiloval. Jednoducho prišli sami od seba a bez pozvania.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena prednostu Krajského úradu v Žiline za najvýznamnejší literárny počin roka 2001 za knižný triptych o Lucii Prémia Paula Rusnaka za
    Cena prednostu Krajského úradu v Žiline za najvýznamnejší literárny počin roka 2001 za knižný triptych o Lucii

    Prémia Paula Rusnaka za racionálno-analytický prístup k rozvíjaniu polyfunkčných žánrových a naratívnych štruktúr (Budmerice 2000)
    (In: Literárne ceny a prémie Paula Rusnaka. Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 9, s. 155 – 156.)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

         AKO SME SA S MIŠOM POMERILI (úryvok z knihy Zmluva s diablom )      Ako sme sa s Mišom pomerili? Nuž

         AKO SME SA S MIŠOM POMERILI (úryvok z knihy Zmluva s diablom)

         Ako sme sa s Mišom pomerili? Nuž počúvajte, ak sa vám chce, ak vám nie je ľúto mrhať čas na takú daromnicu. To viete, že sme boli kamaráti na život a na smrť, a že by sme kamarátmi aj ostali, keby nás nerozkmotrilo to, čo aj najlepších kamarátov rozkmotrí. Veru áno, obaja sme na ňu mali zálusk. A ako to už v takých prípadoch býva, nedostal som ju ja, ale kamarát. Od zlosti ma div neroztrhlo, keď som ich videl vodiť sa pod pazuchy a hrkútať si. A sám sa čudujem, že ma čert nevzal, keď sa oni vzali. Stále som musel myslieť na to, čo stvárajú, kým som sa ja sám zimil pod perinou. Ale potom sa všetko zvrtlo. Všetko veru. Len jedna je božia trpezlivosť, len jedna veru, a ani tá si všetko nenechá. Aj tá má svoj koniec. Mišova žena zrazu umrela. Od radosti som sa div nepominul. A to bola jediná radosť, čo mi urobila, ale väčšmi by som sa nebol tešil, ani keby si bola mňa vzala, ba ani vtedy nie, keby umrela ako moja žena. Nie že by som jej zle žičil, to božechráň. Pre mňa by si mohla chodiť po zemi, koľko by sa jej len ráčilo. To kvôli Mišovi som sa tešil. Lebo Mišo ju mal tak rád, div sa sám od smútku nepominul. Keď som ho videl takého zničeného v čiernom chodiť, aj som bol rád, že ju predsa len dostal on, no najväčšmi som sa tešil, že ju mal tak rád, veď keby ju nemal tak rád, tak by ho to tak nežralo. Trpel ako kôň. Tak vidíš, povedal som si, načo si sa trápil a užieral, keď ťa nechcela, vidíš, že napokon sa všetko na dobré obrátilo. A od radosti, že sa to takto skončilo, vybral som sa na cintorín, že jej zapálim sviečku na hrobe, a keď som tú sviečku zapaľoval, len tu zrazu zastane pri mne Mišo, akosi som ho nezbadal, z očí sa mu lejú slzy a trasľavo mi vraví:

         „Odpusť, kamarát, že som ti krivdil, až teraz vidím, ako sám trpíš, ako so mnou cítiš.“

         Takto veru, takto som sa pomeril s Mišom a odvtedy sme zas kamaráti, často spolu popíjame a pri pohári spomíname na nebohú.

     

         ROZPRÁVKA O HLÚPOM JANOVI (úryvok z knihy Zmluva s diablom)

         Ja, hlúpy Jano, azda len preto, že som hlúpy, som sa celkom ako v rozprávke vybral s mečom v ruke zabiť trojhlavého ohnivého draka, aby som oslobodil spod príšernej hrozby mladú a šumnú princeznú, jedinú dcéru nášho pána kráľa.

         Došiel som k dračiemu hniezdu a smelými slovami vyvolal draka von.

         No len čo som ho zočil, ozrutnú trojhlavú obludu, pochytil ma strach a pochopil som, že so svojím mečom si tu veľmi neporadím. Voľky-nevoľky, ak som ho chcel zabiť, musel som si zvoliť iný, účinnejší spôsob.

         Rozhodol som sa teda, že ho pochopím a tým aj odzbrojím.

         A v duchu toho rozhodnutia som aj konal – pochopil som ho.

         A v tej chvíli, ako som ho pochopil, nestál už predo mnou hrozný trojhlavý drak, budiaci strach a des, ale úbohučké malé zvieratko, bezbranná myšička, hodná nežného súcitu.

         Zahanbil som sa, že držím v ruke meč, a odhodil som ho. A priblížil som sa, že ho pohladkám, malé krotké zvieratko, ktoré nemalo celkom, celkom nič spoločného so strašným drakom, ktorého som sa vybral zabiť s mečom v ruke. Nechápal som, ako som sa ho mohol, ako sa ho niekto môže báť.

         No ako som sa k nemu, bezbranný a prekypujúci nehou, priblížil, opäť nestálo predo mnou úbohé neškodné zvieratko, ale hrozný a veľký trojhlavý drak a ceril na mňa zuby všetkých troch papulí.

         „Ale veď som ťa pochopil!“ skríkol som, keď sa do mňa zahryzol a zapraskali mi kosti.

         A všetko bolo fuč – princezná, kráľovstvo, ba aj ja sám – hlúpy Jano. A spolu so mnou aj moje poznanie, že tým, že som draka pochopil, neodzbrojil som jeho, ale seba.

     

         VRAŽDA (úryvok z knihy Zmluva s diablom)

         Vraždu som si premyslel do najmenších podrobností, na všetko som pamätal. Najprv som si nenápadne zistil okolnosti. Výpravca vždy strávil hodinu pred odchodom posledného nočného vlaku v svojej kancelárii. Denne bezo zmeny opakoval tie isté úkony, zrejme mu desaťročia služby vštepili precíznosť a presnosť. Najprv si umyl zuby, potom špinavú vodu zo starého plechového lavóra vylial do vedra pri dverách. Potom sa navečeral. Aj večera bola zakaždým rovnaká: mlieko alebo káva – v pivovej naši – a krajec chleba s maslom. Po večeri si ľahol na diván a zaspal.

         Spal asi polhodinu, potom sa automaticky zobudil, aby vypravil posledný nočný vlak.

         A s touto polhodinkou som počítal pri vykonaní svojho úmyslu. Keď výpravca zaspal a na peróne bolo málo ľudí, nenápadne som vkĺzol do jeho kancelárie a vrazil mu nôž do srdca. Ani nemukol, na tvári mu nezahral údiv ani zdesenie. Akoby spal ďalej. Chytro som ho vyzliekol, aby sa uniforma veľmi nezakrvavila. Potom som ho zakryl dekou a obliekol si jeho uniformu. Pre istotu som si však obliekol aj jeho služobný plášť a samozrejme, mal som jeho výpravku.

         V prítmí a ruchu na peróne si nik nevšimol, že som cudzí, ani železničiari, čo jednostaj náhlivo pobehovali a nemali čas si niečo podrobnejšie všímať, iba ma chytro, no pritom úctivo a dôsledne pozdravili.

         Vlak stál už pripravený na odchod, sprievodcovia zahnali do vozňov posledných cestujúcich, sami nastúpili a starostlivo zavreli dvere. Videl som, ako rušňovodič striehne na môj povel, aby rozhýbal odfukujúcu obludu.

         Dal som znamenie a vlak sa razom pohol. Pohol sa, odchádza na môj rozkaz, o tom, že odíde, som rozhodol ja! Keby som nedal znamenie, neodišiel by.

         Nezabil som zo zištných dôvodov – môj čin preto možno a treba ospravedlniť. Dopustil som sa ho len preto, že viem a budem vypravovať vlaky spoľahlivejšie a lepšie ako môj predchodca.

         (Že budem dodržiavať ten istý cestovný poriadok, bolo také samozrejmé, že som si to ani neuvedomil.)

         Tým, že som vypravil vlak, získal som imunitu a beztrestnosť za svoj čin.

     

         MUŽSKÁ ROZPRÁVKA (úryvok z knihy Zmluva s diablom)

         Starec so starenou žil v skromnej chalúpke na brehu jazera. Už veľa desaťročí tu žili, prišli sem celkom mladí, hneď po svadbe. A hoci čas neúprosne plynul a skoro všade prinášal netušené zmeny, na spôsobe ich života sa celkom nič nezmenilo.        

         Muž každé ráno vyšiel na svojej bárke na jazero a lovil ryby a žena ich nosievala na trh do mesta a po návrate uvarila prosté jedlo a upratala v chalúpke.

         A takto, v nenáročnom kolobehu a šťastí, prežili celý život.

         Jedného dňa starena nevstala z lôžka. Aj keď bol už jasný deň, ostala ležať a slabým hlasom zavolala k sebe manžela.

         Cítim, že už skoro zomriem, riekla. Ďakujem ti, že si sa o mňa staral a bol si ku mne dobrý, ďakujem ti za roky šťastia a spokojnosti.

         Slová sa jej len ťažko predierali bezzubými ústami a starobou a horúčkou vysušenými perami. Keď dohovorila, s úľavou si vydýchla ako po nepredstaviteľnej námahe.

         Starcova vráskavá tvár stemnela žiaľom. Pochopil, že skoro osamie.

         Prezraď mi aspoň teraz, ozvala sa starena z posledných síl, prečo si mi nechcel dovoliť, aby som sa čo len raz okúpala v jazere. Prečo som ti musela zložiť prísahu, keď sme sem prišli, že sa o to nikdy nepokúsim, a prečo si ani ty sám za celý ten dlhý čas ani raz doň nevošiel.

         Preto, odvetil jej muž, lebo voda v tomto jazere prináša nešťastie.

         Takto úsečne odpovedal starec. Ale žena jeho odpoveď už nepočula.

         Starec v nevýslovnom žiali dlho stál nad chladnúcim telom tej, s ktorou prežil od mladosti celý život a ktorú miloval viac než všetko na celom šírom svete.

         Kváril ho smútok, aký spozná iba ten, kto miloval celým srdcom.

         Potom neďaleko chalúpky vykopal hrob, nežne a s láskou doň položil družku a zasypal ju zemou. Dlho zbožne stál nad hrobom v dumách a spomienkach. V duchu jej vrúcnymi slovami ďakoval za všetko, čo mu obetovala, za veľké šťastie ich života.

         Vzápätí zašiel k brehu jazera, zhodil zo seba šaty a stareckými ťarbavými krokmi vošiel do vody.

         Len čo sa spamätal z chladu, ktorý mu vnikol do tela všetkými pórmi, začal plávať, ako len vládal.

         Plával. Zápasil s chladom i vlnami, s ostrým vetrom i dravými rybami, s únavou i slabosťou. Plával k náprotivnému brehu.

         Dlho, veľmi, veľmi dlho plával. Až napokon celkom vysilený a smrteľne unavený doplával k brehu.

         A keď vyšiel z jazera a vkročil na breh, už nebol starcom na prahu smrti.

         Bol mladým mužom, zdravým, sviežim a plným síl… A unášal sa jedinou dravou a neodolateľnou túžbou. Nájsť si devu, ktorá by sa na celý život stala jeho ženou, ktorú by zaviedol do chalúpky na brehu jazera a s ktorou by šťastne žil celý život až do jej smrti.

    Zobraziť všetko