Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Prekladá z jazykov

    Anglický jazyk
  • Stručná charakteristika tvorby

         Litvákove básne majú charakter subjektívnych komentárov, poetických „upanišád“, v ktorých má
         Litvákove básne majú charakter subjektívnych komentárov, poetických „upanišád“, v ktorých má ústredné miesto aktívny pohyb subjektu v konkrétnom časopriestore a sledovanie podôb a stavu sveta podľa myšlienky dvojveršia: „krajina rozpráva to, / o čom ľudia mlčali“ (báseň Had a žihadlo). Autorov vyhranený svetonázor silne ovplyvnený indoeurópskou spiritualitou (s prvkami kresťanstva, hinduizmu a nadreligióznej mystiky) sa v poézii odráža na viacerých úrovniach. Básňam dáva stabilný metafyzicko-kozmologický poriadok, ktorý sa stáva východiskom pre chápanie udalostí a javov, je sprítomnený v pacifizme a asketickej umiernenosti subjektu a formuje tiež základnú obradnú a ornamentálnu tonalitu textov (Kráľ kalichov, čiastočne Živorodka. Lovkyňa ľudí). Dôsledkom prítomnosti vyhraneného svetonázorového rámca je, že subjekt už neodhaľuje skryté a nerozptyľuje svoje pochybnosti, ale vystupuje ako ten, kto už vie, kto má istotu v tom, čo robiť a ako napredovať.
         Námetom Litvákových básní je život v najširšom zmysle slova, vo všetkých jeho formách a určujúcim postojom k životu sú láska, súcit a úcta. Nimi pristupuje k stvoreniam, ich nesmrteľnej reinkarnovanej duši, ich jedinečnému miestu v kolobehu sveta, kde má ako súčasť sveta svoju pozíciu aj samotný autor. Popri osobných témach (partnerka, priatelia, dieťa) majú početné zastúpenie básne z autorových ciest a literárne inšpirácie, v ktorých dominuje prostredie Indie a Slovenska. Postupne sa od knihy ku knihe naznačujú niektoré posuny: zjednodušovanie vnímania v zmysle prekonávania zložitosti, ktoré vrcholí v literárnom zošite Vtáctvo nebeské lyrickými rýmovanými kvartetami na motívy spolužitia človeka s prírodou (v literárnej tradícii F. Jammesa, J. Silana a ďalších) a v inej podobe zasa v knihe Básne prané v studenej vode ako vzdanie sa potenciálu básnickej poetiky v prospech hovorovosti a prozaizácie (pri zachovávaní lyrickosti).
         S osobitnou vážnosťou je tematizované písanie, autorské tvorivé uskutočňovanie sa, ktoré nadobúda až podobu „formy bytia“ (R. Welch). Na jednej strane je jazyk výsledkom nášho bytia, na druhej strane jazyk určuje naše bytie. Litvákovo písanie stále ráta aj s vlastnou metajazykovou povahou reči, „samoreči“ (ako v rovnomennej knihe z r. 1992) a často plynulo prechádza z mimojazykovej reality do arteficiálnej reality jazyka a literatúry.

    Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Narodil sa 26. augusta 1965 v Bratislave. Študoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. V 90. rokoch pôsobil ako redaktor v Kultúrnom
    Narodil sa 26. augusta 1965 v Bratislave. Študoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. V 90. rokoch pôsobil ako redaktor v Kultúrnom týždenníku, Literárnom týždenníku a Dotykoch. V súčasnosti pracuje ako korektor v denníku SME. Popri vlastnej tvorbe sa venuje prekladaniu (R. Thákur, A. Rimbaud, W. Blake, V. V. Chlebnikov). Zostavil výber z básnického diela Jána Stacha Svadobná cesta a spolu s R. Bielikom antológiu slovenskej duchovnej poézie Stratená v ľaliách. Zaoberá sa pestovaním biozeleniny a semien starých odrôd. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Iné

  • Charakteristika tvorby

         Zbierkou krátkych prozaických textov vydaných pod romanticky zádrapčivým názvom Samoreč sa Ján Litvák zaradil

         Zbierkou krátkych prozaických textov vydaných pod romanticky zádrapčivým názvom Samoreč sa Ján Litvák zaradil k najvýraznejším štylistickým inovátorom slovenskej literatúry 90. rokov. Ústrednú úlohu v týchto šiestich básňach v próze, neochotne trpiacich rezíduá narácie, zohráva jazyk a estetika podriadená formálnym a syntaktickým experimentom. Hľadanie vlastnej, osobnej, reči, ktorá by dávala zmysel a nebola by iba približná mysleniu, udržiavanie a usporadúvanie slov do viet, ktoré by chceli komunikovať najmä samy so sebou, a hneď potom, aj keď je to zjavné nedorozumenie – paradox túžby, aj s kultúrnymi univerzáliami a konštrukciami, sa končí autorovým neúspechom, zapríčineným nemožnosťou úplne opustiť tento svet a zdekonštruovať jeho „zvonka i znútra“ nanucujúce sa „pravidlá“.

         Zážitky z hašišových bakchanálií, exaltovaných a snových stavov duše pretavujúcich sa do jemných senzitívnych pop-textov nafúknutých ozdobnou „východnou“ ezoterikou predstavil v básnickej zbierke Kráľ kalichov. Jeho básne sú výrazne ovplyvnené záujmom o indickú filozofiu a indickú literatúru. Postupnými implikáciami jej jednotlivých filozoficko-etických aspektov do slovenskej literárnej – básnickej – tradície sa Litvák pokúša preklenúť rozdiely medzi odlišnými great codesmaster narratives Orientu a Occidentu. Básne sú popretkávané mystikou, láskou, jemnocitom a „neubližovaním“ iným bytostiam – klasickými atribútmi europocentrizmom dôsledne pestovanej predstavy o nepragmatickosti a neanalytickosti indického myslenia. Okrem indických a čínskych „vplyvov“ sa v Litvákovej poézii prejavujú aj iné signifikantné klišé barbarskej generácie – štylizácia do úlohy proroka, zvestovateľa právd, asketického barda vidiaceho za prah našej skazenej a skorumpovanej západnej civilizácie, mudrca, ponúkajúceho symfónie vyrovnanosti a harmónie vyšších sfér, východné vedenie zušľachťované vekmi a miliónmi šťastných, hoci hladujúcich ľudí žijúcich na „inom“ kontinente, tým svojím, cudzím a predsa takým vzdialeným stredoeurópskym individualistom nahlodaným ľahtikárstvom a konzumným spôsobom života. Mystická geografia tu, samozrejme, ako v každom Litvákovom texte, hrá svoju úlohu, niekedy sa zdá, že je ešte dôležitejšia ako sama básnická výpoveď.

         Zatiaľ jeho posledné prozaické dielo Gandžasan, text pohybujúci sa na hranici cestopisu, reportáže, eseje, prózy a poézie, v skromnej a útlej forme zhodnocuje autorove zážitky a postrehy z niekoľkých ciest a niekoľkých mesiacov – rokov, strávených na indickom subkontinente. Synkretizmus, Litvákovi vlastný, sa prejavuje v takmer barokovo ponímanom prúde viet a obrazov, v ich prelínaní sa a inkorporovaní informačných – cestopisných – segmentov do čisto umeleckého, takmer básnického textu. Priestor alebo rozsah, v akom Litvák rozohráva svoju ešte vždy mladícku hru plnú lyrických digresií je ohromujúci, ale na druhej strane aj úplne zbytočný; hneď na prvých stranách text stráca akúkoľvek komunikačnú funkciu a informačnú hodnotu, a tak zostáva zmysel tejto hry – putovanie k hlbšiemu subjektívnemu prežívaniu a poznaniu, pochopeniu a precíteniu Indie – nenaplnený. Čitateľ sa kĺže po povrchu, po forme, a dáva sa unášať nič nehovoriacimi impresiami a turbulenciami slovnej ekvilibristiky. Vysoká estetizácia putovania seba samého k sebe samému sa v indiári (podnadpis knihy) prejavuje na úrovni prelínania fikcie a faktu, v tajnom vedení prístupnom len zasväteným, ktorých, žiaľ, asi ani v okruhu Litvákových najbližších nebude veľa.

         V roku 2005 mu vychádza bibliofília Vtáctvo nebeské a zbierka poézie Živorodka. Lovkyňa ľudí. Litvák sa v nej odvracia od prehnaného „ezoterizovania“ a smeruje k zrozumiteľnejšej transcendentnej výpovedi a menej naivnému čitateľovi. „Mení charakter východiskovej barbarskej generácie z otvorenej, hodnotovo individuálnej inakosti na inakosť zvnútornenú do individuálneho náboženstva“ (R. Matejov) a duchovnou skúsenosťou vykryštalizovanej poetiky. Meditatívna stránka Litvákovej poézie zostáva neporušená, zachovaná a dobre zakonzervovaná, dokonca aj s ortodoxnou „barbarskou“ spiritualitou. Nevystupuje však už v tej jarmočnej podobe, ako to bolo v predchádzajúcich textoch. Návrat k čitateľovi, nájdenie rovnováhy medzi poetikou a pragmatikou, dozretie, je najdôležitejším prínosom tejto zbierky, čo je dobré nielen pre autora, ale aj pre slovenskú poéziu, ktorú si dnes bez Litváka už ani nemožno predstaviť.

    Patrik Oriešek

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    SVORADOVÁ, Veronika: Globalizácia, meditácia, recyklácia... Ján Litvák: Oranžová tráva. In: Tvorba , roč. XXII. (XXXI.), 2012, č. 4, s.

    SVORADOVÁ, Veronika: Globalizácia, meditácia, recyklácia... Ján Litvák: Oranžová tráva. In: Tvorba, roč. XXII. (XXXI.), 2012, č. 4, s. 35.

    URBANOVÁ, Eva: Ján Litvák: Oranžová tráva. In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 8, s. 76.

    BANČEJ, Maroš M.: Ján Litvák: Pijem vodu z Dunaja. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 5, s. 120.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

    BALÁŽ, Ireney: Poézia je skoro vždy modlitbou (Stratená v ľaliách. Antológia slovenskej duchovnej poézie. Zostavil Ján Litvák a Róbert Bielik). In: Knižná revue, roč. XII., 18. 9. 2002, č. 19, s. 3.

    ŠRANK, Jaroslav: Rukopis nechaný vo vani. IV. (Problémy mladšej poézie, problémy s mladšou poéziou 20. storočia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 63 – 82.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. LIC, Bratislava 2004.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.

    MATEJOV, R.: O dvoch srdciach jednej knihy. In: Knižná revue, 16, 2006, č. 6.

    BARNOKY, Ivan: Antológia slovenskej duchovnej poézie? Stratená v ľaliách. Antológia slovenskej duchovnej poézie. (Zostavili Ján Litvák a Robert Bielik). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, IV. + 119, 2003, č. 7 – 8, s. 255 – 257.

    MATEJOV, Radoslav: O márnom boji s horúčkou (Ján Stahoc: Svadobná cesta. Výber zostavil a doslov napísal Ján Litvák). In: Knižná revue, roč. XII., 3. 4. 2002, č. 7, s. 5.

    BALÁŽ, I.: Poézia je skoro vždy modlitbou. In: Knižná revue, 12, 2002, č. 19.

    BODACZ, B.: Hommage á India. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 7 – 8.

    DRASTICH, M.: Básnická hračka v próze. In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 8.

    MICHÁLEK, M.: Do Európy cez Indiu. In: RAK, 5, 2000, č. 1.

    REPKA, Peter: Baroko, rokoko, India. Ján Litvák: Gandžasan. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 5, s. 73.

    CIVÁŇOVÁ, Kamila: Kauza: Nevyliečiteľní gambleri slov. Robert Bielik – Ján Litvák – ANDRIJAN Turan – Kamil Zbruž: Barbar(u)ská ruleta. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 134 – 136.

    MARŠÁLEK, Ján: Bratstvo hľadajúcich. Robert Bielik – Ján Litvák – ANDRIJAN Turan – Kamil Zbruž: Barbar(u)ská ruleta. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 133 – 134.

    HABAJj, M.: Ani teflón, ani muflón. In: RAK, 4, 1999, č. 1.

    BANČEJ, Maroš M.: Sloboda má iné meno ako slovo. In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 29 – 30.

    MATEJOV, R.: Zmena, ale kam? In: Knižná revue, 8, 1998, č. 14 – 15.

    MORAVČÍK, Š.: Stud studničiek. In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 29 – 30.

    TURAN, A.: Ľúbiť, ako sa len dá. In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 29 – 30.

    DAROVEC, P.: Krútenie slovom, vetou. In: Kultúrny život, 27, 1993, č. 1.

    KUHNOVÁ, D.: Posledný krehký štylista. In: Slovenské pohľady, 109, 1993, č. 3.

    SOLOTRUK, M.: Nepredpojatá svojjazyčnosť. In: Kultúrny život, 27, 1993, č. 1.

    MORAVČÍK, Š. – OLOS, R. – KASARDA, M. – ULIČNÝ, P.: Ján Litvák: Samoreč. In: Dotyky, 4, 1992, č. 10.

    MIKUŠŤAKOVÁ, A.: Bližšie k teenagerom. In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 39.

    BANČEJ, M. – LITVÁK, J. – URBAN, J.: Výstrel z motyky. Bratislava 1990 (obálka).

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Litvákova poézia je výrazne introvertná, pasívna, tichá či aspoň utišujúca, pomalá a upokojujúca, jej

    Litvákova poézia je výrazne introvertná, pasívna, tichá či aspoň utišujúca, pomalá a upokojujúca, jej územím je krajina sna a snívania, krajina úniku, spánku a námesačníka.

    Michal Habaj

    Litvákova knižka Živorodka. Lovkyňa ľudí bije naraz dvoma srdciami: náboženským a literárnym; našťastie, ony sa v nej nebijú, naopak: harmonizujú. Tento súzvuk námetu a stvárnenia, presvedčenia a umenia je dosť dôležitý a pridáva ďalší charakterizačný znak (s niektorými ruptúrami) do rozvlnenej hodnotovosti súčasnej slovenskej literatúry.

    Radoslav Matejov

    Samoreč je krajinou ľudí, s ktorými sa nepočíta. Ostrov najzraniteľnejších medzi slovami, ktoré by v cudzích ústach neznamenali nič. Symfónia ticha, ktorá očarúva pohľadom cez zamrežované okno. Vstúpte. Dobra je čoraz menej.

    Kamil Zbruž

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Beletriu som začal písať asi preto, že som sa nevedel vyjadrovať frázami. Skutočne som trpel samorečou, dlhý čas, aj nespavosťou, spával som

    Beletriu som začal písať asi preto, že som sa nevedel vyjadrovať frázami. Skutočne som trpel samorečou, dlhý čas, aj nespavosťou, spával som s popolníkom pri hlave, života som sa pridŕžal iba perami. Pera som sa chytil ako posledného stebla, keď všetky iné pokusy o dohovor s okolitým svetom zlyhali. Niečo som vydal už predtým, ale nemalo to tie správne decibely. Napokon, ani Samoreč nepovažujem za úctyhodné literárne dielo, preniesla ma však akýmsi tajomným dobrodením nad priepasťou, v ktorej by som v prípade mlčania asi uviazol. Je mi ľúto, ale nenašiel som lepší spôsob, ako slovne rozbiť celý svoj svet.

    Vážim si skôr spisovateľov, ktorí nepotrebujú špekulovať ani balamutiť, ani súťažiť, lebo dobre spravujú dar povedať podstatné veci na hocijaký spôsob – románom, básňou či aforizmom v nezáväznej debate.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2010 za básnickú zbierku Básne prané v studenej vode
  • Ukážka z tvorby

    SAMOREČ (úryvok) Zlosť

    SAMOREČ (úryvok)

    Zlosť

                                                                                      ... to je to: vo vás ani stopy po vznešenej

                                                                                          hrdosti ohrdnutej mučeníckej neviny.

                                                                                                              Richard Weiner

         Možno ju dokonca naozaj poznám, dôverne, akoby sme spolu čosi mali, také veci sa mi zdajú nevysloviteľné, keď ich pocítim. Aj keď je nahá, jej výraz sa začína uchom, obrovskou tepanou náušnicou, väčšia nebola.

     

         A jej nahota potom pokračuje až k zemi.

         A jej nahota je premyslená, prešpekulovaná.

         Káže prešacovať, oprobovať a vyskúšať.

         Akoby som sa len prisal a cudzopasil,

         ale okrem toho je veľa viacerých

         dráždivých márností.

         Ja som iba zodvihol jej nohavičky.

     

         Dovysoka, akoby som si šiel slávnostne priťuknúť, trebárs na jej zdravie. A možno si ju dokonca nasilu vybavujem touto udalosťou, ktorá sa viaže k nej. A akokoľvek sa mi to deje, iba doplendám nohy a doprepletám ich k pustoprázdnej podrobnosti, ako je táto, ako ich je veľa. Prebehnú a raz sa im vráti dobré meno.

     

         A ja by som teda rád prepašoval zopár sporných okamihov, aby mohli naplniť svoje poslanie v iných pustošinách, nie ako utečenci z pustošín terajších, skôr ako zvedi. Sú dôstojnejší a hľadaní. Sliedi sa po nich, verí sa, že sú statoční.

     

         Ona teda utajila čriedu chlpov do nohavičiek, ale niektoré hneď vykukli, zhoršovalo mi to reč, ktorú som teda nepredniesol, a to je škoda, lebo niektoré závažné písmená som už mal nachystané.

         Možno si ju však zamieňam celkom diskrétne s inou dievčinou, ale zlomyseľnosť v tom nevidím. No čo by ma k tomu dohnalo?

         Stál som nad ňou v električke a ona nahliadala v Kafkových poviedkach nejakú somarinu.

         Domnievať sa mohla dokonale opovržlivo a možno jej bolo spočiatku smiešne a malicherné, ako jej čítajúc zákerne ponad rameno spopod záchytnej žrde civiem na      prsia, ale nemohla to byť jej prvá takáto skúsenosť.

         Ako som tak stál nad jej rozpoložením nezdržanlivo nahnutý, akoby som seba utrúsil, akoby som seba predklonil utrúsiť jej do náručia lichôtky alebo pripodotknúť čosi grobianske a sprosté, vyrútil sa z nej pohľad, akože tvárou tvári naprotiveň odzbrojiť akýkoľvek môj zámysel, povedzme aj žiadny zámysel.

         Uhranúť vedia, bosorky.

         A potom medzi sebou sácať krásnych princov pohľadmi a domýšľavými spôsobmi rozohrievať svoje žiadze, ježibaby a čarodejnice, beštie, čo budeme robiť?

         Električka.

         Dva rady sedadiel plné upotených svedkov, zlomyseľne sledujúcich môj záujem.

         Dva škodorady, nič viac.

         Dievčina, čulá a príčetná, trasie pičou.

         Vyprostiť okamih z prepadliska času, to by som chcel,

         a hľadať prostoreké slová, ktoré by o ňom vytárali všetko,

         ako malé deti, narýchlo, až by sa trochu zajakávali.

         Keď o tom nemám s kým hovoriť, génius hriechu vychrchláva z mojich upísaných útrob jedy do nepripravených uší alebo jedy na papier, krágľuje, reže a morduje tam štýly, pokúša ľudí na ulici spôsobmi, ktoré by znepokojili aj kaktus.

         Nechcem popierať tento deň, stačí obšírne vstúpiť, ale musí to byť, že sa odohráva takto hanebne?

         Ja s tým nesúhlasím.

         A dievča by zašepkalo Dosť dosť, s tým nič nemám.

         Nikdy som nekričala.

         Preboha vás prosím, prestaňte.

         A ja zase Nie, nemôžeme potichu vyhovovať týmto surovostiam, som jemný človek, čítate poéziu. Nikto odo mňa ani od vás nemôže žiadať, a tak ďalej.

         Akým teda neprávom?

         Darebáctvo. Zločin. Kratochvíľa Vševediaceho.

         Zbabelo tam hore v dobre utajenom kúte, aj keď sa tu budú štvrtiť deti?

         Ale cestujúci by iste dievčaťu naznačili, že zrejme šialený, vyplašili by spred osídel, porobili by mne, čo sa robí bláznom, odviedli dakde v okovách.

         Alebo vybehnúť dlaňou po stehne, zašantročiť prsty pod rozkrokom a hrdlo obete tresne pazvuk o záchranu.

         Skokom prídu lžimoralisti a povedú labyrintmi do pivnice, kde navedú tehly, aby sa mi zošplhali múrmi ku skrvaveným nohám.

         Do žalára.

         Tam by ma chceli vylákať po poskytnutí krpatej a malichernej zámienky, ale nepochodia. Pracujem odborne, postupmi opatrnej, akoby váhajúcej, skrytej, temer vôbec nepostrehnuteľnej ukrutnosti. Podáte ruku a prstom mimochodom poukážem na kaluž, v ktorej leží dolu tvárou.

         Nositeľka obrovskej tepanej náušnice. Jedy mi ponúkla medzi maškrtami, ako potkanovi, už putujú, možno čoskoro omráčia hlavu a na mňa skočí tma.

         Za takých okolností by som možno radšej spisoval túto historku.

     

         V temnotách zabudnutej miestnosti, naslepo, nič predo mnou, ani za mnou, nič po rúdzi, najviac ak jedna lakomá sviečka, od ktorej tma ponižujúco dranká kúsky svetla, aby mohla pohľadu naskytnúť, čo utajuje.

         Spústy hávede, šarkanie hovná a posledného krehkého štylistu.

         Rozpísanú má košatú scénu s bičovaním.

         Čo veta, to verš.

         Jeho nadanie sa potuluje a plichtí po písacom stole, štverá sa ním, aby drzo vtrhlo medzi tieto zháčené písmená.

         On som ja.

         Jeho riadky zoširoka a pozvoľna vtekajú do mojich, pária sa s nimi, obtierajú, chmatkajú a láskajú svoje dotyky uprostred obchvatov pera, ktoré hocikedy bez pobádania a handrkovania vycvála na papier, lebo tam rado úchylne a beštiálne súloží s intelektuálnymi a šarmantnými bodkočiarkami, okrôchanými prízvukmi a hŕstkou telnatých nadávok.

         Taká teda miestnosť.

         Pracovňa.

         Posteľ (nepožalujeme rovno, že truhla, okupovaná, drancovaná bielizňou, v ktorej nikto nikdy nemal rád.)

         Schody, zaliezajúce zvonka pod dvere, pozývajú jeho kroky sem. Nimi On príde pyšne odsoliť rastliny a sekerou rozfaklí vyzlečenú zem, uvrhne poslednému vyvanutiu do chrápov, ale nikto nesmie vypotácať smútok lepšie.

     

         po ní že ný

         u ra ze ný

         o kla ma ný

     

         Tieto verše zavŕšim dvoma výkričníkmi a havarovaným otázkovníkom, ale prečo som kde prestal, už je predsa vyjasnené, už pred lubom.

         Škodorady, tam to.

         Provokujúci prorok provok. Aha. Škodorady. Električka. Deň blúznivejší ako noc Krúdí, keď mladučkí chlapci vyzliekajú z kože najstaršiu ženu kmeňa a v maloletých orgiách pária svoje pospolné navzájomnosti.

         To všetko sa iba mení, jedna podoba znehybňovaná do ustrnutých premien. Všetko je rovnaké. Rozmaznáva ma to a mám podozrenie, že práve tomuto som dlžný. A prečo len podozrenie a nový záujem, hlbší. Bez pochybností a samopašného zvažovania, keď je tu už temer kliatba, skoro rukolapné prekliatie.

         Nie, všetko sa iba mení sebe navzájom, tomu som dlžný.

         Ale ja som skôr na ženy. Kvapkajúca voda vydrapila spáča snu. Ona je skôr na ženy. A vypestované upodozrievanie neupodozrievalo.

         Čo povedať, ja tiež? Duchaplné? Silní mlčia? Ak by tu bola ešte jedna, každý by mal svoju.

         Ešte svoju jednu by mal každý, keby tu bola.

         Svoju akosi navyše? Alebo porcovačka? Tak dlho som nemala.

         Dlho, ty. Ani? Ani ani. A ako, ktoré kedy teraz na mysli. Alebo na mysli ako?

         Predstava, ako skáče do taktov řízné dechofky, ma vysoko vzrušila.

         Nerozumiem. A vy chápať, ak chcete? Ak nechcete, nechcete až kam? Ak chcete, odkadiaľ? Až odkiaľ kam nechcete chápať nepochopiteľné, keď všetko sa iba podobá sebe navzájom? Alebo nepodobá? Nelíši? Všetko je naraz? A ľudia sú potom načo predpojatí? Len aby mohli hocikedy ukájať svoje škaredé chúťky po potrestaní? A akože vôbec predpojatí, čo je to? Stanovisko? Pohľad? Hajzli.

         Len, teraz sa vyvarovať seba. Ale v mene čoho?

         Občas sa treba niečoho vyvarovať, ale najčastejšie, najčastejšie v mene čoho?

         Bol záhyb priezračného.

         Teraz, to je najčastejšie.

         Neepické navršovanie

         veľa podrobností za záhybom

         hriech Teraz

         v mene vzájomnej podoby čohokoľvek

         On príde

         už sa neznepokojuje

         lebo nemá žiadne odpovede ktorými by odpovedal

         na tie žiadne znepokojujúce otázky

         ktoré nemá

     

     

    KRÁĽ KALICHOV (úryvky)

     

    Indigový spln

     

    V srdci mám jazvu v tvare nekonečna

    a v ruke opálovú zimu, na ktorú dýcham.

    Celú noc som sa pozeral cez štrbinu

    vyleštenú fajkovým dymom

    do svetlíčka v tme.

    Ráno prišiel vietor,

    čo ju roztrhal.

     

    Spravil som topánkam mašle.

    Stačia im moje kroky a pár kaluží.

    Postávam na plytčinách a brehoch,

    kým sa ovlažujú.

    V duchu som s tebou spísal

    rozprávkový obchod:

    vojdem do indigového mora.

    Námesačník nad hladinou je dôverčivý.

    Ryby mu skoro popísali päty plutvami.

    Slnko zapadá do vody z atramentu

    a premieňa ju na oheň,

    som v ňom po viečka.

    Okrem sklených ruží tu nie sú kvety,

    ani kus oblaku,

    čo by ma vzal na oblohu.

    Morské motýle s premáčanými krídlami

    robia divadielko a krkolomné triky

    a na kolotoči v mračne bublín

    vynášajú útržky hlbín na hladinu,

    z ktorej Slnko zahliadne

    len rozpenené vlny.

     

    Je ráno a voda sa stráca medzi kameňmi,

    prehŕňam sa v nich prstami,

    či nenájdem ešte aspoň kvapku,

    do ktorej by som mohol skočiť

    po náš rozprávkový obchod,

    ktorý som s tebou v duchu uzavrel,

    lebo mám v srdci jazvu v tvare nekonečna.

     

     

    Koľkokrát sa dá vyplakať tá istá slza?

     

    Nazrel som na brehu

    pod každý kameň,

    keď som ťa hľadal.

    Dnes bola noc,

    zajtra bude deň.

    Ako sa Slnko zľakne,

    keď ťa nenájde.

    Ako ti vietor

    rozstrapatí vlasy?

    Ozvi sa aspoň mlčaním,

    ak si nažive

    v krajine svojho

    na kolene zhlobeného strachu.

    Tvoj tieň sa ide pretrhnúť,

    aby ti pristal.

    Môžeš mať ruky z cukru,

    oči z púpavy.

    Času,

    až sa ti bude zívať.

    Noc ti ho premení na splny.

    Môžeš mať

    na každej nohe topánku,

    v každom vrecku ruku.

    Prejdem do radu

    všetky tvoje kroky.

    Budem hviezdou,

    ktorá na mňa bude svietiť

    cez teba.

     

    Toto je málo a veľa.

    No a čo.

    Čo a ako.

    Tu si

    na každom kroku

    rozbiješ koleno,

    aby si nestúpil na sklo.

    Mám pre teba

    len najodľahlejšie miesto

    v tomto labyrinte,

    ale ak vykročíš tu,

    vykročíš určite k východu.

     

    V sne z prepadajúcich sa vĺn

    som vystupoval na skalu.

    Postaviť sa na ňu znamenalo

    dosiahnuť všetky pevniny odrazu,

    pretože inde som ťa už hľadal.

    Po celú noc stálo na oblohe Slnko

    a všade som stretal len tvojich priateľov.

    Každý mi povedal, že pramene,

    z ktorých piješ, sú čisté

    a všetko ostatné je presne také isté.

     

     

    Popol a soľ

     

    Za končinami slov je ostrov

    tekutinami ticha napájaný.

    Tie vzácne vody zmývajú z piesku

    prstom napísané hláskovanie,

    vpisujúce sa hneď, ako ich odliv

    v iskrení šumivých vĺn navždy,

    navždy stratí.

     

    Sme ako chodník z cigaretového dymu

    vinúci sa k oblohe.

     

    Sme iba slovo,

    jediný hlt vody

    na jediný dúšok povedaný...

     

    Hláskujem ti to potichu i nahlas,

    pokiaľ sa v tebe spoznávam:

    snom snov je vyslobodiť Lásku.

     

     

    Za bludičkou

     

    Len za bludičkou

    som sa ponevieral.

    Na očiach ruka lenivá

    a v ušiach hluchá vata,

    akoby som mal v hrudi

    rozkmásané zviera

    a blesky v pätách.

     

    Len za ňou som sa

    vrhal zo skál

    a fakľu snov som

    pri jej nohách

    zapichával do stohu.

    Smiala sa mi,

    že dosiaľ ju

    nikto nepobozkal.

    No ani zajtrajší deň

    ešte nepobozkal oblohu.

     

    Hviezdy mi prajú,

    až ma z toho neraz

    bolí hlava,

    a šťastia som tu pobral

    vyše práva.

    Bludičku mám aj nemám –

    ako Lásku.

    Vravím o nej len

    chlapom pri pive.

    Vravím im sny,

    v ktorých som videl

    veci vskutku desivé,

    aj hrôzy bez záruky,

    ku ktorým len toľko mám,

    že lovné siete pekla

    hladko prederaví výsmech.

     

    (To preto nikdy nepatrilo nám,

    čo v prízračných snoch videli sme.)

     

     

    Kráľ kalichov

     

    Keď tak potichu daždí,

    voda tu padá do vody,

    akoby nebolo jej dosť,

    akoby vôbec pršať nemalo,

    ako keď niet čo povedať,

    a hovorí sa o tom.

     

    Kam plávajú tie telá

    obrov v mrakoch,

    s chumáčikmi pár

    v obrvách,

    sústavne menia tvar.

    Oni sú voda bezbrehá,

    padajúca do hĺbok sladkých,

    ale studených jak zvony,

    skôr ako rozčerí ich

    dáky nešika.

     

    Preto ťa nikdy nechcem vidieť tam,

    kde slzy pijú z vodopádov

    dúšky bezodné.

    Zračí a umýva ťa

    každá priepasť vodná.

    Ó, Slnko, múdre si aj v rybách,

    neprelomíš sa ani na dne nocí

    ako suchá šupina.

     

    Tak ani ty sa nezlom

    nad troskami vlastných prísah z kameňa.

    Nezapletaj sa do koruny

    premočených rias!

     

    Iba tým dažďom plač,

    čo padá na jazere do vody,

    ak máš na smútok v srdci zvláštne dôvody,

    a k tomu mlčanlivý súhlas sestry Luny.

     

     

    Rieka Lásky

     

    Kam nahé rieky plávajú,

    že všetky člny nechávajú na brehu?!

    Pilulky na spanie mi vzali sny.

    Víchrica nepohnute čaká,

    kým všetky krídla odletia,

    kvapky sa rozpŕchli...

     

    Do všetkých strán

    sa ako tarantula rozbiehaš

    a zovšadiaľ sa sladko vraciaš späť.

    Radšej sa mi len snívaj.

    Radšej sa do mňa vlej

    až po srdce.

    Zakry mi oči dlaňami,

    v ktorých máš napísanú

    iba túto chvíľu.

    Zatlač mi slzy až do mora.

    Rozsej ich v spŕškach

    nad hrebeňmi vĺn,

    ony vedia, čo s nimi.

    Viac ti už nesmiem povedať,

    cítim to v prstoch,

    na jazyku mám hviezdny prach.

     

    Prečo je moja neha k tebe slepá,

    keď žije iba v tvojich zreniciach...

     

     

    Vie to?

     

    Svet v tebe sa chce

    na priestranstvách ocitnúť.

    Pod Slnkom, čo sa ráno zobudilo

    v rose na ohradách.

    Ráno môžeš mať plné ústa mlieka,

    alebo vyplazovať jazyk lienke,

    opúšťajúcej cestou bozkov

    špičku hrdličkinho jazyka.

     

    Nemý dychtivo skríkol.

    Ohovárač položil si

    ruku na ústa.

    Rozčerila sa voda v kvetinách,

    až utopilo sa v nej všetko,

    čo je tiché...

    Len fakír,

    ktorý na ihle stál opodiaľ,

    zašepkal:

    Pre tvoje oči, srdce, pery

    h o r e l  s o m

    a sviecou som sa stal

    v tom ohni z voskov planúcich,

    môže byť vietor v tvojom dychu vtesnaný?

    Len pozri, ako divoko sa ženie okolo,

    ovocie zhadzuje nám do dlaní.

    A všetky listy má,

    len čo sa rozhýbu,

    a v spánku pije slzy z našich rozpálených líc...

     

    Tak zbavuje nás navždy chvíľok pálčivých

    jak do pliec zahryznutých vreteníc!

     

     

    Vždy len na krok

     

    Ste ako stroskotané hviezdy,

    samotári kráčajúci s baterkami v prítmí,

    ste vyžly, plichtiace sa

    studenou tmou zadarmo.

    Ste tŕňom v očiach

    dychtivých a nenásytných,

    pretože dopodrobna poznáte

    ich pochabosť.

     

    Z toho, čo bolo, neteší sa

    jediný svätý na hviezdach.

    Následky hriešnych skutkov

    sú tou rozpadajúcou sa károu,

    v ktorej sa so škripotom

    vlečie za nami náš strach.

     

    Neobzeraj sa,

    nech si ktorýkoľvek z ľudí,

    za tebou chodí iba tma.

    Vyjdi len na krok,

    keď sa niekam chystáš.

    Len po chodníku srdca

    chodí to, čo ty

    uvzato – od zlomku po zlomok spájaš,

    a po nitkách trhá

    vlajku ničoty.

     

     

    Óm

     

    Čašami nápojov slnečných

    Slnku pripíjam.

    A čakám na Lunu,

    čo od plameňov všetkých,

    všetkých dní je odrezaná

    a v splne máva jediného nápadníka.

    A tomu pripíjam,

    čo pod oblohou nesie oči Slnku na smiech,

    vrhajúci sa z jazier do jazier,

    akoby ruky, nohy na nič iné nemal,

    iba pre večné rozčerené tempo

    vody oddelenej od vody.

    Som mokrým domom dažďa

    so zasklenou pokožkou,

    s horiacou strechou,

    ktorá podpálila komín.

    Nohy mám pod vodou,

    dych v suchu,

    srdce v dlani:

    pre čarohru,

    v ktorej deň nezhasína nad nocou

    a Luna nad svitaním.

     

    GANDŽASAN (úryvky)

    Láskanie skalných hlások

         Aktivujem jedno zo svojich obľúbených písadiel, ktoré mi pomáhajú porušovať ničotu. Ničota sa nebráni pred výpadmi tohto podarovaného pera a ostrovčeky slov, ktoré ním zakresľujem, objíma vlnobitím ticha s rovnakou samozrejmosťou, s akou sa obloha zmieruje s aprílovým počasím. Povetrie neustrnie pre žiadne ufúľané mračno, nikdy sa nedá ovládnuť sivotou, a nevýslovnú nehu, s ktorou kvety bozkávajú nahé konáre mandľovníkov a marhúľ, narúša vietor zdivočenými naháňačkami v korunách. Aj oheň, čo prezimoval v bruchatých peciach pod komínmi, vyháňa na pašu svoje mláďatá, kŕmi ich lístím a halúzkami, ktoré v mrazoch skrehli ako porcelán. A keď medzi páriacimi sa živlami chvíľkovo zavládne vzácne prímerie, otvára zem svoje rodidlá. Práve vtedy sa súlad, opojený zdanlivým víťazstvom, dá obalamutiť vôňami predjaria ako naivný mladík. Dá sa uprosiť tou sebazáchovnou prosbou starenky zeme a do brázd jej naseje detí ako smetí.

         My však nepodľahnime týmto pominuteľným prikrášleniam. Zatiaľ, kým nanovo splodené pokolenia povyrastú, nahliadnime radšej spolu do nemenných zemských dutín. Práve tu sa vždy diali veci predstihujúce krátkodyché harmónie ročných období, ktoré sa vždy napokon končia v brečkách pľuští. Nedajme sa podviesť všesľubujúcou samsárou, lebo ona svoje sľuby nevyplní a nevinnosť kvetov a ovocia potupí zahanbujúcim hnitím.

         Jaskyne už dávno vyhnali zo svojho srdca burácanie slnečného dažďa aj šepkanie oblačných veľtokov pre ich vrtošivosť. A preto práve do ich očí zaliatych tmou ako do skrytej studničky so živou vodou ponorím zajtra modré ostrie svojho pera. Mám sviecu i kadidlo. Aj smelý i moderný pramuž Ivan Laučík mi do telefónu niekoľkokrát sľúbil oporu svojho prevereného jaskyniarskeho lana. Napriek tomu sa však musím na tento stret bedlivo pripraviť. Povráva sa totiž – a nie bez príčiny – , že idylická vychádzka s Laučíkom sa ľahko zmení na dobrodružstvo, a to potom na boj o holý život. Hoci som sa už dávno na vlastnej koži presvedčil o pravdivosti tejto šepkandy, nemôžem už z toho vycúvať. Nepriaznivé okolnosti ma totiž už trikrát donútili, aby som rátanie netopierov a oblizovanie kvapľov so žiaľom odložil. Raz mi v tom zabránil novinársky obor, držiaci na svojich bedrách ťarchu celého čitateľného Kozmu. Hoci sa ku mne zvyčajne správal prívetivo, zagánil na mňa znezrady a odohnal ma ako osu. V ten ťažký deň mi v neposlednom rade umrela posledná babka. Inokedy – v deň Ukrižovania – nám s Robkom Bielikom vykúpili veľkonoční šibači miestenky na eskalátor do nedostižného liptovského neba. A minule zase, len si predstavte, minule, to už akoby ani nebolo. Lebo niektoré spomienky sú preč, najmä tie, ktoré sa ani neodohrali, a to z úplne neznámych príčin.

         Teraz to musíme skúsiť spolu, len ty a ja, milý čitateľ, ty vo mne a ja v tebe, jaskyniar v jaskyni a jaskyňa v jaskyniarovi. Spravím to klasicky, skúsime to cez vesmír. Dal som si na túto mimoriadnu príležitosť vyložiť tarot a ušla sa mi karta blázna, a to je tentoraz ten najspoľahlivejší spoločník, vždy premenlivý a na ceste, neúnavný v chôdzi, povznesený nad bludiskami a rázcestiami, prekračujúci míľovými krokmi všetky priepasti a nástrahy bytia. Bleskurýchlo si balím do ruksaku veci a v duchu odriekam chválu na toto blahorečenie, veď dávno stojí zlatým písmom napísané, že mladý človek je ako blázon na cestách životom. Navrhujem preto, aby sme sa do jaskýň vydali bláznivo, cez minulosť a cez Indiu. Takto sa skôr dostaneme k cieľu a navyše si ušetríme zbytočné bedákanie a hromženie nad úrovňou našej dopravy.

     

         Cítim, že každým písmenom som bližšie k tomu strašidelnému otvoru, ktorý vzbudzuje rešpekt aj v tých najchladnokrvnejších opovážlivcoch. Otvor-netvor už pohltil dávne jelene aj rysy, čo sem prišli skonať, zvliecť z ramien ten šteklivý kožuch, čo ich celý život hrial i zversky škrel. Zastoknúť do zľadovatenej steny paroh či tesák medvedí, rozpárať ním nástenný mach a vykresať poslednú iskričku svetla. Ich smrteľný ryk ma bolí až v krvi, lebo kedysi dávno som ich miloval. Boli sme jedno. Plakával som od šťastia v ich hrivách a ony ma chlácholili tichunkým erdžaním. Nahý som sa prevážal na plavných srnčích chrbtoch fantastickými tôňami a ony vedeli, že ich nikdy nepopchnem v slabinách. Do posledku som sa ich držal za šiju. Ony boli tiež v mojej koži a prirástli mi k srdcu. A potom... Otvor jaskyne mi ich vzal, lebo som nechcel vidieť, ako potupne zomierajú v náraze posledného zachvenia. Smrť nikoho nectí. Preto ma dlho sužovalo, že raz všetci zomrieme ako divé zvieratá. A čo tie domáce, ktorým ľudia na našom vidieku nedožičia ani len ten príšerný osud, násilím do nich džgajú kukuricu a drahocenné obilie, aby čím skôr pribrali a mohli ich podrezať pred očami svojich detí?! Odišiel som do mesta, lebo som sa už nemohol pozerať na túto ukrutnú zvyklosť. Mesto však zo mňa robí dlžníka, aj taká nenáročná Bratislava chce odo mňa väčšinou iba peniaze, a ja mám často len slová.

         Odišiel som do Indie, kde ľudia, rastliny a zvieratá sú ešte v súžití. V Bubanešvári som našiel jaskyne Udaikiri, kde je rovnako dobre kuraťu aj kobre. Boh sa nado mnou zmiloval a prijal ma späť do svojej šťastnej rodiny. Bozkával som nohy slonov strážiacich večné prímerie pri vchodoch vytesaných do trhlín v kameni skutočnosti. Lúskal som opiciam oriešky. Dovolili mi za to dotýkať sa ich šikovných dlaní. Psy ma učili umeniu svojho zvláštneho smiechu. Kravy a samice byvolov do mňa vlievali mlieko, fakíri oheň, jogíni pránu a čarodejný dym, až kým každé slovo neznelo ako žart. Bol som v siedmom nebi. Pávy mi ukázali tisíce očí vesmíru, a keď som odchádzal, plakali ako deti. Vedeli, že už nikto ku mne nebude taký láskavý. A veru mnoho ráz som potom čelil zúfalstvu v kamennej európskej klietke, do ktorej som sa vrátil po nové vízum a po starú belošskú kožu, v ktorej som sa skrúcal ako červík v povodni. Len sen o jaskyniach Udaikiri vo mne tlel. A videl som ho zrazu aj v jaskynke za očami ľudí nemnohých, v ktorých potajomky driemal tiež a čakal tam na prebudenie. Hanbil sa však príliš, a ukrýval sa preto hlboko v bezpečí, pred ničivou nevraživosťou spoluobčanov zakliatych na poslušné ropuchy, pred röntgenmi, lasermi a skalpelmi lekárov-mäsiarov, pred novodobými osloboditeľmi, ktorí nikoho neoslobodzovali, pred príšerami z mäsa a kostí. Ten jasný jaskynný sen však ležal nedotknutý na dne každého zahriaknutého srdca, zasypaný škrípajúcimi sutinami v rozvalinách rozumu, po celý čas.

         Ako živá troska som sa po týchto zážitkoch dobiedil opäť do Hindustanu, do Rišikeša – cez vstupnú bránu k prameňom matky Gangy, ktorá ma takmer nespoznala. Pri jednom z jej prvých prítokov naďabil som na útulnú jaskynku susediacu s tyrkysovým vodopádom. Žil tu mladý baba-chlapec, ktorý tu započal samotársku dráhu, pozostávajúcu z prirodzených pôstov, mlčania a čakania na jediné vliatie. Akoby sa celkom nič nestalo, obrátil polienka v pahrebe, uvaril čaj a vytiahol fajčiarsky vercajch. Nadymený ako himalájska dolina som s dovolením prešiel medzerou v kríkoch z jeho vzdušnej chalúpky rovno pod sprchy vodopádu, ktorý padal do jazerného potoka v tôni porastenej machmi a kvitnúcimi korienkami. Sedel som tu, až kým mi nezdreveneli nohy. Na hladine jazierka sa mi premietal život, trieštil sa ako neprestajne padajúce zrkadlo a penil ako dni. Zrátal som všetky kamienky na dne a posledný som si takmer vložil za košeľu namiesto srdca, lebo sa mi zdalo, že som ho niekde stratil. Našťastie mi kamienok vykĺzol z ruky ako žabka, zaleskol sa, až ma skoro oslepil, a skočil do premenlivej trhliny medzi vodou a skalami. Kvapky sa smiali, trieštili sa v striebornom šumení a rozvážali sa dokola na bublinách ako rybky vo fontáne. Odišiel som, až keď to vo mne prestalo prskať, a do Rišikeša som sa vrátil až trhlinou v súmraku. Všade bolo ticho. Len vietor sa kdesi v noci hral so zápalkovou škatuľkou a z neba padali fialky. Pri dverách nocľažne nepohnuto ležal pes zviazaný vencom z kvetov, po ktorom som ráno našiel len oranžový lupeň. Keď som ho chytil ako motýľkar a roztvoril som dlaň, vzlietol a neodkvitol už.

     

         Na skok som sa vrátil s vykloktaným hrdlom do Dillí, kam mala priletieť moja dobrá víla. Na prični v nočnom exprese som si spomenul ešte na mnohé veci, ktoré som jej mal už dávno povedať, a nebolo to len očistné posedenie pri bystrinke, na ktoré som potom hľadal vhodné slová. Pred rozvláčnym jachtaním ma zachránila len unavená pamäť a jej blahosklonná schopnosť zabúdania. Ráno ma moja veliteľka vytiahla za uši zo strapatej štice, v ktorej som sa ukrýval pred jej pohľadom, a odviedla ma rovno pod britvu holiča, ktorý zo mňa niekoľkými zručnými ťahmi zoškriabal všetku nadbytočnú chlpatosť. Radodajné svetlo mi bez meškania z oblohy nalialo do očí vytúžený pohľad na belasé steny našej lebky, tej, ktorá je nám všetkým spoločná. Ešte v ten deň sme odišli k Budhovým skalným galériám, položeným uprostred adžantských nálezísk drahých kameňov. Zem sa tu nimi priam hmýri. Tu leží aj roklina v tvare podkovy. Nanovo ju objavil podľa ozveny výstrelu britský dôstojník, ktorý poľoval na tigre. Tu, pod bujným tropickým porastom, Budhovi góvindovia viac než tisícručne vryli do kameňa zrozumiteľným písmom výjavov pozoruhodný príbeh božského Siddhárthu. Vyhláskovali ho do adžanských jaspisových jaskýň nespočetnými pohladeniami svojich dlaní. Práve vďaka ich dôslednosti pozná životopisné podrobnosti Prebudeného dnešný civilizáciou znesvätený svet. Možno sa ani nevie, aký zložitý to bol prenos. Lebo to, čo dvesto rokov pred Kristom až sedemsto rokov po Kristovi opisovali mnísi v reliéfoch a sochách a pomaľovali napokon trvácimi, načisto prírodnými, ale nie nezničiteľnými farbami, z veľkej časti zmyli opakované prívaly monzúnov. No len to, čo zostalo, dovedna predstavuje dvadsaťštyri polkruhovitých chrámov a päť svätýň, ktorých výzdobu sa jeden britský maliar rozhodol precízne zakresliť, lebo každé obdobie dažďov z nich čosi uberalo. Po dvadsiatich rokoch si zviazal svoj objemný skicár a rozprestrel ho na vernisáži, kde mu všetky obrázky zhoreli v prudkom požiari. Vrátil sa, neborák, do podkovy vykladanej drahokamami, ale nebolo mu už súdené, aby sa v tomto živote dočkal odmeny, za (keby len) svoju prácu, ktorá sa mu iste neraz zdala nekonečná. Po troch rokoch si poňho prišla smrť, vzala mu z ruky štetec a rozlomila ho vo dvoje. Po jeho stopách sa sem ešte vydal istý Francúz so spoločnosťou naverbovaných kresličov a v krátkom čase tu všetko znovu podrobne zaznamenali. Na skorej výstave opäť všetky náčrtky zhoreli. Citlivejšie fotografické materiály sa vyvinuli až neskôr, po druhej svetovej vojne, keď už bola svastika v Európe postriekaná krvou, a celá vec sa dostala do iného svetla. Tak sa zase raz stalo, že sa nepreniesol grál, ale kalich trpkosti.

         Odvtedy som bol v jaskyniach len raz (a to už na Slovensku) s malou zvedavou výpravou, ktorú zajali srdnatí nachladnutí speleológovia. Poviazali nám hnáty horolezeckými lanami, svietili nám do očí kahancami, aby sa presvedčili, či sme nepoodhalili nejaké ich detinské tajomstvo – vyschnutú podzemnú studničku alebo železné zásoby bryndze, oškvarkov či čoho. Mlčali sme ako Indiáni (UFF), navyše by sme sa sotva zmohli na slovo, lebo sme boli pod vplyvom vzácnych, len tu prítomných, prchavých kyseliniek, spôsobujúcich dramatické zmeny videnia a živé snenie (UFO). Ľahostajne sme sa prizerali, ako nám zabavujú sviečky, poživeň, štolverky a náhradnú spodnú bielizeň. Potom nás oslobodili prebudení škriatkovia, vypudili nás všetkých do mrazivej noci a skala sa za nimi s rachotom navždy zatvorila. Speleológovia fňukali, odhodili naše veci do snehu, akoby boli žeravé, lamentovali, čo teraz bude s ich oškvarkami a ako vysvetlia Jaskynnej komore túto stratu.

     

         Brodíme sa posledným tohtoročným snehom. Akoby na počesť Ginsbergovu mám na nohách iba tenisky (popravde – je to len a len z nerozvážnosti) a na počesť všetkých bláznov a pustovníkov si nesiem palicu. Pred sebou vidím samohybný chrbát Ivana Laučíka, za sebou počujem fučanie jeho syna, s ktorým sme včera v útrobách hotela Kriváň leštili keltskú mincu, čo vykopal na Havránku, a lúštili nápisy na nápojových lístkoch. Ako pokánie nám Laučík otcovsky vymeral tristný trojkilometrový okruh po takom tŕnistom teréne, že sme skuvíňali ako vlci. Vydrhol nás v snehu, až nám z hláv čiapky popadali. Potom s čajom v ruksaku vyrazil na prieskum, nechal nás tu len o cigaretách a už sa nevrátil. Fajčíme až na dopal. Stojíme na približne osemdesiatosemstupňovom svahu ako nahí v tŕní mrazu. V porastoch pátrame pohľadmi po signálnej vetrovke. Nevdojak pretne lesné ticho Laučíkovo triumfálne volanie a niekoľkými alpinistickými prískokmi sa ocitáme rovno medzi ľadovými strážcami pred vchodom do keltskej svätyne. Vstupujeme po jednom: najprv otec, potom syn. Za ním dych lesa, srnky s rozkvitnutými očami, pätolízačky líšky, bytosti odeté iba vo svojich účesoch, lietajúci šarkaníci s motýlími krídlami a všetky dobré víly, bez ktorých sa nedá dobre žiť. Klenby sa nehybne rútia do sály, steny nečujne rozožiera svetielkujúci sinter. V jednoliatom vlnení vzduchu a šerého svetla sa tu zračia kontúry stély, stromu neznámej zelenej farby, nohou zavadím o pohyb prítulného zvieraťa, ktoré sa už v dávnoveku vymanilo zo zvieracej kazajky. Ani tá najzúfalejšia ozvena už nevydá jeho ston. Je dokonané – to dávno. Tuším v ňom jahňa, barana, pastiera a štvorlístok, aj pastiera na letných saniach ťahaných ovečkami, so štvorlístkom medzi prstami namiesto biča v rukách. Roztápa sa sneh na šatách i šaty, i všetko, čo je pod nimi. Laučík to však už trochu pozná a prikazuje synovi, aby zažal sviece. Pod ich miestoprísažným svitom sa kosti plavia do podzemia a miznú v prepadliskách pohyblivého piesku vekov. Striehneme na príhodnú chvíľu, keď sa vynorí chodníček, ktorým prebiehame ako veveričky po konári ku skrytému skalnému komínu. Tu, kde sa už neprestrčia ďalej plecia ani hlava, mi Laučík názorne predvádza ukážku prevtelenia. Jeho znalosť je číra a skromná, ustálená, bez prímesi pochybností a pýchy. Vidno, že tento kúsok nepredvádza prvý raz, že duša už vystupovala z jeho tela mnohokrát, ľahko a samovoľne, bez bolesti, ako dym vystupuje z ohňa, vyprevádzaný len zábleskmi iskier. Vyššie, ako dočiahnu živé vrcholky stromov a skalných obrov, hladšie ako vlna prestupuje vlnou a slovo slovom. Tým vševraviacim slovom, z ktorého možno vyviaznuť len s holým životom. Iba tým slovom volám do skaly, aby sa otvorila. Ska-lá, ska-lá, ska...

     

    Kvetoreč

         Stále je tu tá záhrada, čo nepodlieha rozmarom ročných období, do ktorej majú všetci rovnako ďaleko ako blízko, park srdca. Keď máme čas, vchádzame, ale my máme čas málokedy. Oči hľadia aspoň cez múry na záhady tej záhrady siahajúcej všade. Niekedy padne kvet, niekedy múr z papiera: Kreslím si ružu, vždy keď som chvíľu sám, ruža mi zostane a papier roztrhám... napísal na ten nepoddajný múr ktosi predo mnou. Dávno predtým naň ktosi pripísal dielo, ktoré nazval Kvetorečou. Ani zamak sa v ňom nezapodieval liečivou mocou bylinkových čajov. Zaujímal sa o silu kvetov ako takých a o ich mlčanlivú reč, ktorej ženy ešte stále rozumejú lepšie ako histórii klonovania mužskej drsnosti. Kedysi sa namiesto čajíčkovania pestovalo dotýkanie a pohládzanie kvetinami. Verilo sa, že tak možno predísť nešťastiu. Hoci aj v našej literatúre sa našli gavalieri, ktorí dali kvetoreči náležitý priestor, sotva sa dá vravieť o prekvitaní žánru, ktorý zakladá tú školu. Aj keď treba spomenúť, že Moravčík aj Mihalkovič nezávisle od seba preložili poetický herbár Jakuba Demla Moji priatelia, kde hlavnými hrdinkami sú výsostne rastliny. Do Bratislavy však musel prísť až Paulo Coelho, najčítanejší Latinoameričan po Márquezovi, ktorý našim novinárom konečne bez obrúska povedal, že nijakí muži okrem kúzelníkov, alchymistov a svätcov nestoja ako idoly ani za fajku tabaku. Že jemu, Coelhovi, ide iba o hľadanie, prebúdzanie a rozvíjanie ženského pólu v sebe. Na tlačovke v Perugii z neho vôbec nešiel pocit, že by sa obával výsmechu. K tomu istému dospel Ján z Kríža v skvostnej básni Tmavá noc, kde svoj ženský náprotivok bez okolkov nazýva dušou. Len takého Carlosa Sauru zaujala spomenutá básnička natoľko, že o nej nakrútil film. André Gide, prekladateľ božského Thákura, ktorý sa svojím dielom preslávil rovnako ako aférkami s chlapcami, šiel na to po svojom. V súlade s pikantnými sklonmi, lesbicky milujúc svoje srdce, si vzal za svoje motto: prebudenie vnútorného brata, ktorý zatiaľ ešte nie je mnou. V hodine smrti si zavtipkoval, že sa bojí len toho, aby jeho vety neboli gramaticky chybné.

     

    ŽIVORODKA. LOVKYŇA ĽUDÍ (úryvok)

     

    Lovkyňa ľudí sa so mnou nudí.

    Večer na okraji oblohy sa podpisuje čerňou

    ako požiar na oranžovej palube lode.

    Vyšumel zo mňa spánok,

    pieskami prestúpili sny.

    Cez vlasy sa so šumením sypali.

    Hávedi škorpiónov a pavúkov

    hrnúcich sa do tmy

    išla v pätách

    nádhera v bledulinkom purpure.

    Obloha bola odostretá. Vydvihnutá.

    Flotily vtáctva slávnostne niesli rúcho

    svojmu kráľovi.

    Plavili sa v čerstvom vánku.

    Malachitové koruny

    extaticky roztvorené k modravám

    a verné zemi

    chveli sa od rozkoše.

    Slasť pod kôrou stekala v silných prúdoch do pôdy.

    Tlmene vydvihovala korene.

    Šteklila pod kopýtkami dve ufúľané kozľatá

    pred okamihom vyvrhnuté do piesku,

    stojace na trasúcich sa nôžkach s bázňou,

    ku ktorej som hľadal slová.

    Orol jediným mávnutím krídel

    odsotil od seba celý svet.

    Svätosť kamennejšie ako chrámy

    stála v prachu všade,

    kam sa utiekali davy.

    Aj tam, kam neprichádzal nik,

    bolo miesto pre mnohých.

     

    Lovkyňa ľudí sa stala starenou.

    Jej tvár pripomína azda kontinenty.

    Keď na ňu hľadím z terasy,

    súka na vretene povraz,

    vyťahuje ho spomedzi prstov.

    Ako had po nej závoj skĺzol

    z čela, zo šije aj z ramena,

    pritiahne si ho späť a schytí zubami.

    Z tamtoho dvora

    vábi ma na čapaté placky.

     

    V mojom dome tlie smiech.

    V chatrči z posplietaných prútov a handier

    hneď pri ceste

    sa tejto noci narodilo jedno z dievčat

    túlavým ľuďom –


    tým ženám aj mužom

    pozaliezaným do chatrných brlohov,

    čo majú za domáce zvieratá len jašterice.

    Do akej plienky dcérku zavinú,

    kým malými kročajkami zájde

    do chodníčkov myších?

    Kým slasť jej z lúča, z vlákna pri jej ceste

    uvije šál zo šalvie.

    Kým priloží si k perám rúž planej maliny.

    Kým sieť života na nej dotká Živorodka.

     

    Ich kvety majú málilinko mien.

    Svietia si iba tichou radosťou

    pri svedomitosti tmy,

    ktorá im zalieza za nechty.

    Ak aj v snoch zbohatnú,

    topásov majú po pás,

    núdza sa im nanucuje za kmotru.

    Ihneď ich budí. Najúbohejších z ľudí.

    Chudáčika odvedú v špagátoch,

    kam chcú,

    vojaci v uliciach snoriaci.

    Bedár sa rodí ako pohľad,

    v ktorom vidíš seba

    ako tiché dieťa,

    čo ťa vie, ale nepovie ťa.

    Úbožiačik Boží.

    Darom má jedlo, šat aj poctivosť,

    keď mu ju niekto do rúk vloží.

     

    Blaženosť v modrave kotúľa sa dokola.

    Svet ma vidí tým, na čo sa pozerám.

     

    Sny ma prekacujú na posteľ a mučia.

    Lovkyňa tu už rozhodila svoju sieť

    a cez jej strašne prázdne oká vidím,

    aké strašné je nevidieť:

    ísť popri stromoch cestou plnou výmoľov,

    a nezahliadnuť v nízkej mladine liek

    v očiach ušubraných opičiek.

    Údiv lesných ľudí s nošami,

    ktoré si odnášajú na chrbtoch,

    akoby to bola rozkoš sama,

    a nie len otrepaná lesná slama.

    Zakliate do zvierat zachveli sa,

    ženy nedotknuteľných,

    čo ukrývajú poživeň ako poklad.

    Postáli pri svojej chyži

    v zlatých črievičkách zlátaných z piesku

    za záhonmi planých zemiakov.

    Potok zazurčal v smäde bedárov

    opravujúcich cestu pod vodopádom,

    čo bývajú skoro nahí, keď perú

    a spávajú len v priehlbinách,

    na odtlačkoch svojich tiel.

    Smäd sa z nich lial do prachu

    ešte zahorúca ako asfalt.

    Každým z nich som bol od rána.

    Mám ešte veľa býčích sŕdc. Ako rajčín v lete.

    Za plný košík ti z nich môžem natrhať.

    Všetci tí ľudia, to som ja,

    keď večer sedím na posteli iba sám.

    Kým myšlienky ma premôžu a usmrtia,

    jedného za druhým sám v sebe prijímam.

    Kým v diaľke, v tme sa k sebe chúlia na piesčinách,

    z pahreby medzi balvanmi sa dymí

    a rieka nenávratná do snov berie mi ich.

     

    Je čas a nemám kedy

    fúknuť do mysle ako do púpavy,

    zbaviť sa svojej biedy,

    skôr ako ona sa ma zbaví.

    Je čas a nemám kedy.

    Deň nemá dosť síl nadísť.

    Lovkyňa,

    skrehnutá tma nevidenia

    ti padla do oka ako vločka.

    Vyberaj si ju chytro

    alebo len počkaj,

    kým sa roztopí.

    Ako slepota, čo v očiach

    mizne bez stopy.

     

    Toto je tá bolesť.

    Vždy sa ku mne vracia

    a ja sa vždy vraciam k nej,

    k bolesti priam až neznesiteľnej.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory