• Životopis autora

        Čo bolo hlavnou inšpiráciou vo

       

    Čo bolo hlavnou inšpiráciou vo vašich literárnych začiatkoch?
          (MP3 / 140 kB)
    Ako by ste charakterizovali literárne obdobie formovania katolíckej moderny?
          (MP3 / 187 kB)
    Kto podľa vás, okrem kňazov, patrí ku katolíckej moderne?
          (MP3 / 106 kB)
    Koho považujete za svojich najbližších literárnych druhov? S kým ste udržiavali priateľské vzťahy?
          (MP3 / 156 kB)
    Sledovali ste neskoršiu tvorbu svojich literárnych supútnikov, alebo aj mladších – zvlášť v tom období, keď ste sám nepublikovali?
          (MP3 / 187 kB)

     

    Ján Motulko sa narodil 12. januára 1920 v Malej Lodine. V roku 1931 začal študovať na osemročnom gymnáziu v Košiciach, ale po viedenskej arbitráži v októbri 1938, keď mesto obsadili horthyovské vojská, musel pokračovať na gymnáziu v Prešove. Od roku 1938 bol ako začínajúci autor v kontakte s dobovými literárnymi časopismi, neskôr sa stal redaktorom časopisu Plameň. V rokoch 1939 – 1942 študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Štúdia nedokončil, pretože povolávací rozkaz ho zaradil do Pracovnej služby, vzápätí do základnej vojenskej služby. Odvelili ho na východný front. Po niekoľkých mesiacoch strávených na Kryme ho prevelili k Technickej brigáde do Talianska, kde pracoval ako redaktor novín Front a vlasť a podieľal sa na príprave a vydaní talianskeho slovníka a frazeologickej príručky pre slovenských vojakov. Po vojne, v rokoch 1946 – 1959, pracoval ako redaktor v knižnej redakcii Spolku sv. Vojtecha v Trnave, v rokoch 1959 – 1987 ako redaktor Katolíckych novín. V spomienkach (doteraz nepublikovaných) na štvrťstoročie strávené v redakcii tohto katolíckeho týždenníka je s dokumentárnou presnosťou zaznamenaný jeho osobný zápas a v širších dobových súvislostiach aj zápas slovenskej tlače s cenzúrou, primitívnosťou a nekultúrnosťou komunistických elít, ktoré takmer polstoročie mocensky usmerňovali kultúrny život na Slovensku. Zároveň je to svedectvo o vnútornom zápase autora o uchovanie svojej ľudskej i morálnej integrity. O nej svedčí aj fakt, že Ján Motulko patrí k tým nemnohým slovenským umelcom, ktorí sa rozhodli dobrovoľne mlčať, nepublikovať svoje diela, keď pochopili, že chýbajú základné podmienky pre slobodu umeleckej tvorby. V čase básnickej odmlky sa venoval fotografovaniu a jeho fotografické cykly tematickým výberom (rodina, príroda, krajina a stopy človeka v nej) potvrdzujú, že aj v tomto žánri sa prejavil ako jemný a citlivý lyrický pozorovateľ života. Vlastnými fotografiami sprevádza a obrazovo dotvára aj svoje ostatné básnické zbierky. O jeho básnických osudoch vznikol filmový dokument režiséra M. Mila Vo vinici PánaČas Herodes. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Z ohňa a krvi (1948)

    Poézia

    • Blížence (1944)
    • V mimózach vietor (1947)
    • Zobúdzanie popola (1970)
    • Fialové žalmy (1992)
    • Havrania zima (1996)
    • Strmé schody (2000)
    • Čas Herodes (2003)
    • Na Božej brúske (2005, 1.vydanie)

    Pre deti a mládež

    • Ježiško v prírode (1946)
    • Betlehemci (1947)
    • Nezábudka (1974)
    • V Ježiškovej škole (2000)
  • Charakteristika tvorby

    Básnická tvorba Jána Motulku sa vyznačuje tematickou i duchovnou spriaznenosťou s básnikmi katolíckej moderny, usilujúc sa
    Básnická tvorba Jána Motulku sa vyznačuje tematickou i duchovnou spriaznenosťou s básnikmi katolíckej moderny, usilujúc sa o vlastný básnický pohľad na svet, bez ohľadu na dobové doktríny. Vo vzťahu ku katolíckej moderne možno u Motulku hovoriť skôr o osobných väzbách k básnikom Rudolfovi Dilongovi, Jánovi Harantovi, Jankovi Silanovi a Svetloslavovi Veiglovi. Jeho prvé verše sa objavili v prešovskom zborníku Pozdrav mladých (1942). Po návrate z východného frontu vyšla jeho knižná prvotina, básnická zbierka Blížence, ktorá prekvapila básnickou zrelosťou. Tvoria ju tri básnické cykly: Oči k hviezdam, Blížence a Postskriptum. Z tematickej i obsahovej stránky ju možno charakterizovať ako tvorivé vyrovnávanie sa s dobovými poetickými prúdmi – nielen s katolíckou modernou, ale aj s českým poetizmom a Rilkeho básnickou sugesciou, prítomnou v pritlmenej podobe aj v ďalších Motulkových zbierkach. Niektoré básne zbierky vznikali pod vplyvom zážitkov z vojny (Padlý, Predjarie na fronte) a vznik básne Ja, je datovaný Na Kryme, 22. mája 1943. Je reflexiou autorovej životnej situácie, aj reakciou na dobových básnických druhov: "Tak málo som bol včera deckom,/ snáď ešte menej ako Dilong mních". Druhá Motulkova zbierka V mimózach vietor vyšla v roku 1947 v košickom vydavateľstve Verbum, v edícii LUX, ktorú redigoval Janko Silan. Na záložke knihy, ktorá zachytáva obraz vojny, ako ju autor prežíval na talianskom fronte, tento uznávaný básnik katolíckej moderny napísal: "Motulko je rodený lyrik. Ako taký hranolom svojho básnického vedomia pretvára danosti sveta a života. Zo zbierky V mimózach vietor sála udivujúci pokoj a tichá láska. Aký mocný je tento kontrast a aký presvedčivý. Práve pianissimo Motulkovho slova, obdivuhodne úsečného a zadúšajúco plného, dosahuje očarujúci účinok". Okrem dvoch úvodných cyklov zbierky Z hĺbok zeme Poranené jablko, ktoré sa tematicky orientujú na vojnu, je tu aj básnická reflexia na univerzálnejšie témy zmyslu ľudského života a lásky v jej rozmanitých podobách očarenia, túžby aj bolesti v cykle Na olivové lístky. Silne tu zaznieva aj motív domova. V záverečnom cykle zbierky pod názvom Bludičky básnik predstavuje galériu talianskych žien a dievčat – Valérie, Liny, Márie-Luisy, Márie-Vittorie, Mianty a Antonietty, ktoré v jeho pamäti zanechali výrazné citové zážitky. Prvé dve Motulkove básnické zbierky predstavujú už hotového, formálne i obsahovo vyzretého básnika. Bude úlohou literárnej histórie, aby nezaujato zhodnotila jeho tematický a estetický prínos do slovenskej poézie štyridsiatych rokov, rovnako ako jeho inšpiratívny vplyv na nastupujúcu generáciu básnikov, ktorí sa v tom čase tiež hlásili ku kresťanskej orientácii našej poézie – predovšetkým V. Mihálik, ale rovnako aj M. Válek a V. Turčány. O prozaickú reflexiu prežitých vojnových skúseností sa pokúsil v zbierke noviel Z ohňa a krvi. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 Motulko už nemohol publikovať, ale s novými mocenskými pomermi, so začínajúcou stalinizáciou a sovietizáciou sa vyrovnal básnickou zbierkou Čas Herodes. Vznikla v lete 1948 a Motulkovi sa s prekvapujúcou jasnozrivosťou podarilo v sugestívnom básnickom tvare vystihnúť základné črty nastupujúceho nehumánneho režimu a jeho zločinný herodesovský rozmer. Autor túto básnickú skladbu pripísal "jednej z prvých tragických obetí Času Herodes, pamiatke Andreja Žarnova, ktorý bol prvý a (počas štyridsiatich rokov) jediný čitateľ a kritik tejto poetickej skladby". Čas Herodes má aj po formálnej stránke zaujímavý básnický tvar. Úvod skladby sa nesie v tóne akoby ľahkovážnej jarmočnej frašky. "Len za korunu, ráčte, prosím, / predvedú čary zaklínači. / Vstupujte, húfy lomoziace, / máme, čo len srdce ráči. / Čo je v tomto šiatri, nikdy viacej / história nenaznačí." Básnicky silné obrazy (Jak žrebec rehce krvi atóm. / Len hrnček popola je rozum zdravý.), až prorocky pôsobiace pomenovania – ako nám všetky tie "húfy lomoziace" nahnané do krvavej arény Vodcu a jeho figúrok pripomínajú proletárske davy, nútené prizerať sa, ba povinne tlieskať všetkým tým zločinom, ktoré sa odohrávali v päťdesiatych rokoch pred ich tvárou. Čas Herodes je alegoricko-apokalyptickým obrazom vlády červeného bezprávia, skladbu prestupujú kresťanské symboly utrpenia, ale aj realistické obrazy ponížených súčasníkov: mladého študenta, starej ženy, mníšky, kňaza, "ktorému rudí fiškáli / cez biely chrbát / klobásy rudé vyťali / lebo bol hladný po pravde". Čas Herodes, ktorý vyšiel knižne až v roku 2003, stojí na začiatku dvadsaťročného, režimom vynúteného básnického odmlčania sa autora. Na samom prahu normalizácie vyšla v roku 1970 Motulkova tretia básnická zbierka s príznačným titulom Zobúdzanie popola. Sú v nej zhromaždené básne, ktoré vznikali v štvrťstoročí básnikovho vynúteného mlčania. Sám v titulnej básni charakterizuje toto obdobie veršami: "Koľko mi prešlo hlavou tém! / Umreli mŕtve. Škoda. Nemal kto ruku podať, / popretáčať mladé víno." Kým tieto verše vyvolávajú dojem tichého zmierenia, v básni Otázky zaznejú verše: "V tesákoch psích škrípe stará kosť. / Neprídu spravodliví na milosť?". Ďalšie otázky o dejinnej spravodlivosti či skôr nespravodlivosti mohol básnik predložiť svojim čitateľom znova až na začiatku 90. rokov – po skončení času Herodesov – v nových zbierkach Fialové žalmy, Havrania zima a Strmé schody. Odráža sa v nich jeho nemenný mravný postoj ku svetu, jeho kresťanská duchovná orientácia a neochabujúca tvorivá invencia.
    Anton Baláž
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Čas Herodes (po česky, 2003)

  • Monografie a štúdie o autorovi

    GALLIK, Ján: Jozef Brunclík: Introvertnosťou ku katarzii (Lyrický svet v tvorbe Jána Motulka). (Recenzia). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 131, 2015, č. 3,
    GALLIK, Ján: Jozef Brunclík: Introvertnosťou ku katarzii (Lyrický svet v tvorbe Jána Motulka). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 3, s. 138 – 140.

    ŠAH: Ján Motulko – 85. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 1, s. 157.

    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    "Hoci mu knihy nevychádzali, neprestal byť básnikom, písal málo a verše si odkladal, akoby v pevnej viere, že musí prísť jeho

    "Hoci mu knihy nevychádzali, neprestal byť básnikom, písal málo a verše si odkladal, akoby v pevnej viere, že musí prísť jeho chvíľa. Prišla. Verše písané programovo, ináč samy sa vyraďujúce z oficiálneho literárneho kontextu, nám znejú ako citlivý komentár k prežitým rokom. Naozaj neprestal byť básnikom, jeho veršom je vlastná rovnako jemná intonácia, ktorú si pamätáme z jeho mladých kníh, kultúra viazaného verša civilného výrazu, ktorá je výdobytkom autorov jeho generácie, hlboký pocit zodpovednosti, autorský, ľudský, duchovný i rozmer jeho prostej a intímnej poézie, ktorá však obsiahne od zrnka prachu až po hranice všehomíra – to všetko je v týchto veršoch. I keď sa priamo dotýka dejinných udalostí (jeho témy z r. 1968 napríklad neutrpeli časom), vždy je v jeho veršoch neopakovateľný tón dôverného oznámenia i stálosti v názore."

    Ján Buzássy

    "Čas Herodes je báseň úplne mimoriadnych hodnotových dimenzií, báseň, ktorá celkom sólovo – a tomu primerane aj heroicky – obránila česť a mravnosť modernej slovenskej poézie po druhej svetovej vojne, v období jej ideologizácie a politizácie a normatívneho tlaku na celú literárnu tvorbu. Básnik Ján Motulko, dovtedy vcelku krotký lyrik tichých duchovných meditácií, sa na začiatku nástupu totalitnej estetiky a dvojtvárnej totalitnej etiky vzopäl k odvážnej a súčasne poeticky brilantnej analýze času, aký podľa jeho tušenia a poznania začínal vládnuť. Čas, čo nemal zľutovanie s človekom a jeho slobodou. Ale aj čisto básnicky: Motulkov poetický hlas a výraz nadobudol jankokráľovskú dikciu a kraskovskú analytickosť. Číta i počúva sa ako osudová balada, pred ktorou človek a národ nemá úniku. Báseň Čas Herodes je obžalobou a súdom v predstihu."

    Pavol Števček

    "Štyridsať rokov trvajúce vykoľajenie z normálneho ľudského života pod nežiadúcou kuratelou vládnej totality, devastujúcej duchovný ekopriestor, uvrhlo citlivého básnika do izolácie, v ktorej sa amalgamovali rozporuplné existenciálne pocity a situácie: k životu a do života. Medzi pritakávaním a odmietaním bolo len prešľapovanie. Básnik Ján Motulko patrí medzi tých, ktorí neprijali dobrodenia strany. Ostal svojím a sebou, verný kresťanskému humanizmu i svojmu národu: postojom, poéziou aj svojou prácou.

    Aleš Stankovský

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Nepoznal som generačné problémy svojich súčasníkov, ani som sa nehlásil k nijakej generačnej alebo inej skupine, alebo smeru. Nezúčastňoval som sa
    Nepoznal som generačné problémy svojich súčasníkov, ani som sa nehlásil k nijakej generačnej alebo inej skupine, alebo smeru. Nezúčastňoval som sa na nijakých manifestoch mladých. Nedal som sa poviazať nijakými vplyvmi a nedal som si nanútiť idey, lebo som chcel byť slobodný, a mám rád skutočnú poéziu.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Spolku slovenských spisovateľov za básnickú zbierku Havrania zima s prihliadnutím k celoživotnej básnickej tvorbe (1996) Cena mesta Trnava za
    Cena Spolku slovenských spisovateľov za básnickú zbierku Havrania zima s prihliadnutím k celoživotnej básnickej tvorbe (1996)
    Cena mesta Trnava za celoživotné dielo v oblasti publicistiky, literatúry a umeleckej fotografie (2002)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    ZOBÚDZANIE POPOLA Koľko mi prešlo hlavou tém! Jak zástup cestou k plynu vidím ich v sebe hynúť. Bútľavejú v

    ZOBÚDZANIE POPOLA

    Koľko mi prešlo hlavou tém!

    Jak zástup cestou k plynu

    vidím ich v sebe hynúť.

    Bútľavejú v podvedomí.

    Je úrodná a plodná zem.

    V nej spia svoj zhrdzavený sen

    detí, čo ich vietor zlomil.

     

    Koľko mi prešlo hlavou tém!

    Umreli mŕtve. Škoda.

    Nemal kto ruku podať,

    popretáčať mladé víno.

    Je úrodná a plodná zem.

    Či aspoň pomodliť sa smiem

    nad žeravým cintorínom?

                                        (zbierka Zobúdzanie popola)

     

    OTÁZKY

    Herodes? Pilát? Nero? Ježiš?

    Ohnivý blesk, či ticho v spieži?

     

    Zas pekla príjem? Zase kríže?

    Otázka tvrdá. Kto ju zhryzie?

     

    V tesákoch psích škrípe stará kosť.

    Neprídu spravodliví na milosť?

                                        (zbierka Zobúdzanie popola)

     

    ZRELOSŤ

    Zobudí sa po sne čudnom,

    čo sa stalo, nepochopí:

    rosná kvapka už je studňou,

    vo vlastnej sa hĺbke topí.

     

    To ráno, čo neznie slovy!

    Smäd i hlad i túžba dravá.

    Z krčiažkov pŕs mramorových

    víno lásky rozvoniava.

                                        (zbierka Zobúdzanie popola)

     

    JABLOŇ

    Je v máji dievča v kvete.

    Ústa podáva.

    A je tu leto. V lete

    už je ťarchavá.

     

    Materskú lásku zdvojí

    údiv rastúci,

    jak nemotorne stojí

    plodná na slnci.

     

    Však neteší sa mama:

    kroky po tráve –

    Driek, ruky jedna rana.

    Lono boľavé.

     

    Kde je sen z jarnej mladi,

    láska ranená!

    Bláznivo vietor hladí

    nahé ramená.

                                        (zbierka Zobúdzanie popola)

     

    ČAS HERODES, čo je pravda, ak nie toto?

    Celý deň vládne nad nami

    a,

    aby národ skrotol,

    pri každom spravodlivom s napriahnutým mečom

    stojí.

     

    Nezastavili sa tu traja králi

    v tom čase bezútešnom za hviezdou.

    Herodesi sami hviezdu ukovali.

    Kam nás a kam ich vedie smäd?

    Ako ďaleko je Nový Betlehem?

    Troch kráľov ešte niet,

    ale ich cesta vedie sem,

    no kto sa nebude klaňať palácu

    s tou novou Hviezdou ukutou,

    čo ukuli ju dnes,

    nie tej nad Betlehemom,

    čas Herodes a jeho herodesi králi

    (vydali toto nariadenie:

    Nech žije červená!)

    prinútia všetkých k stene na kolená.

    Červené kolená!

     

    Toto je revolučne prísna maršruta:

    je jedna Nová Hviezda,

    žeravé jadro, dlhého chvosta zákruta,

    ktorá svietiť má celému svetu.

    Nad Európou už visí Damoklov meč.

     

    Toto sú jeho divy:

    Kto sa pod ním pohne,

    kto povie: som tiež spravodlivý,

    kto povie: chcem žiť bez toho meča a Hviezdy,

    ja sa bojím mať strach nad hlavou,

    nech radšej ústa neotvorí.

     

    Čas Herodes, čo je pravda, ak nie toto?

    Čas Herodes je pravda. Bez pokory.

     

    ČAS HERODES, kde sa tie znaky vzali?

    Pšeničné steblo pri koreni páli,

     

    penia sa mozgy. Čo ten výbuch spraví?

    Len hrnček popola je rozum zdravý

     

    s vôňou hrobovou celkom na dno prázdny.

    Čas Herodes a v jeho lone blázni.

                                        (zbierka Čas Herodes

     

    Z BOLESTI POCHÁDZA

    J. Harantovi.

    Podá mi ruku ľahkú, ako ťažko

    ovládať zmysly,

     

    podá mi ruku ľahkú, ako ťažko

    pobozkať lístok mätový s celou láskou

    doslovne, ako myslím.

     

    Podá mi ruku ľahkú, ako blaží,

    semenom srdca ústi do zeme,

    krídelkom lístkov na zelenú pažiť,

    priviera oči hrdo dojemne,

    dlaňami pŕs nebo podpiera,

    poznačí krížom rodných po dverách,

    pramienky prstov vystrie k veciam drahým

    a ako dobrá mať zrovnáva každý záhyb,

    ktorý si zo slov bez rozmyslu splietam.

     

    Podá mi ruku ľahkú, keď ma stretá,

    chodidlom teplým všetko zemské pohládza.

     

    Podá mi ruku ľahkú, ako ťažko

    pobozkať lístok mätový s celou láskou.

     

    Z bolesti pochádza.

                                        (zbierka Blížence)

     

    JA

    Tak málo som bol včera deckom,

    snáď ešte menej ako Dilong mních.

     

    Ukryl sa motýľ do rákosia svojich vĺn,

    a to je všetko.

    Už viacej nevyletel z nich.

     

    Nad chvíľou touto jelše bez pohnutia stáli

    a vyznávali so mnou vodám: trp...

     

    Strávil ma plameň hviezd.

    Som v nebi vlastnom nepatrne malý.

    Som pri východe slnka lunný srp.

     

    Kosatcov nebo nedozierne.

    Už ani nedohľadné vlastné kroky.

     

    Všetko čierne.

    Zradné roky.

    Krym, 22. mája 1943.

                                        (zbierka Blížence)

     

    PREDJARIE NA FRONTE

    Ešte je v láske chorý,

    tak opatrne dýcha,

    bude ho v srdci moriť

    po bielych rukách ryha

    a v očiach obraz ženy,

    bajonet obnažený,

    hriešnejší ako krásny.

     

    Pritíska prsia k zemi.

    Je z bojovníka básnik.

     

    Ešte je v láske slabý,

    ale ho úsmev putná,

    Bože, tú trýzeň zabiť!

    je v bôli preukrutná,

    má v očiach obraz ženy,

    bajonet obnažený,

    hriešnejší ako krásny.

     

    Pritíska prsia k zemi.

    Je z bojovníka básnik.

     

    Ešte je v láske tichý,

    v útoku beží slepo,

    rozdáva smrti kryhy,

    kolísku nosí stepou,

    na očiach obraz ženy,

    bajonet obnažený,

    hriešnejší ako krásny.

     

    Pritíska prsia k zemi.

    Je z bojovníka básnik.

     

    Ešte je v láske malý,

    kalíšok ruže v daždi,

    až máj ho na krv spáli,

    ostane jazva navždy,

    a v očiach obraz ženy,

    bajonet obnažený,

    hriešnejší ako krásny.

     

    Pritíska prsia k zemi.

    Je z bojovníka básnik.

     

    Ešte je v láske cudzí,

    ale ho vábi, sladká,

    po nociach nespí z hrúzy

    a v sne sa plazí k vrátkam

    na očiach obraz ženy,

    bajonet obnažený,

    hriešnejší ako krásny.

     

    Pritíska prsia k zemi.

    Je z bojovníka básnik.

     

    Ešte je v láske skromný,

    než začne túžiť zase,

    prv napije sa z Hromníc

    a potom pôjde na seč:

    na očiach obraz ženy,

    bajonet obnažený,

    hriešnejší ako krásny.

     

    Pritíska prsia k zemi.

    Je z bojovníka básnik.

                                        (zbierka Blížence)

     

    V TÚŽBE

    V uličke píniových stromov

    vravím ti, milá, zle je.

    Ale sa vrátim domov.

    Hoci som bez nádeje.

     

    Vrátim sa domov po zime.

    Najkrajšiu báseň spolu zložíme.

                            (zbierka V mimózach vietor)

     

    V LÁSKE

    Mňa neporaní guliek dážď,

    neumriem v boji fádne.

     

    Môj život bude večne rásť,

    len v vlastných kŕčoch padnem.

     

    Neumriem v boji fádne,

    mne srdce láskou zhorí.

    Úzkosti nemám žiadne.

    Boh vie: som iba znežne chorý.

     

    Mne srdce láskou zhorí,

    hoc mi dá bolesť samú.

     

    Ale v nej budem ako zlato planúť.

                                        (zbierka V mimózach vietor)
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory