• Pseudonym

    Ján Bábik
  • Životopis autora

    Ján ONDRUŠ sa narodil 11. marca 1932 v Novej Vieske. Stredoškolské štúdium ukončil maturitou na Pedagogickom gymnáziu v Nitre,
    Ján ONDRUŠ sa narodil 11. marca 1932 v Novej Vieske. Stredoškolské štúdium ukončil maturitou na Pedagogickom gymnáziu v Nitre, neskôr študoval na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe (zo zdravotných dôvodov nedokončil). Zamestnal sa v nováckych uhoľných baniach ako účtovník, pracoval na viacerých miestach ako knihovník, organizačný pracovník v Divadle J. G. Tajovského v Banskej Bystrici, od roku 1961 bol na invalidnom dôchodku. Zomrel 7. novembra 2000 v Stupave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Dobré ráno každé ráno (v rukopise)
    • Vajíčko (1958, na zásah cenzúry nevyšlo, 1984)
    • Šialený mesiac (1965)
    • Posunok s kvetom (1968)
    • V stave žlče (1968)
    • Kľak (1970)
    • Mužské korenie (1972)
    • Pamäť (1982, výber)
    • Prehĺtanie vlasu (1996, „prepísaný“ výber neautorizovanej prvotiny)
    • Ovca vo vlčej koži (1997)
    • Básnické dielo (Ján Ondruš) (2011, 1.vydanie, súborné básnické dielo)

    Pre deti a mládež

    • Kreslím koňo koňaté (v rukopise)
  • Charakteristika tvorby

    Autor vystúpil ako zrelý básnik roku 1956 desiatimi básňami v Mladej tvorbe. Jeho poézia už od začiatku odpovedá na deštruktívne sily,
    Autor vystúpil ako zrelý básnik roku 1956 desiatimi básňami v Mladej tvorbe. Jeho poézia už od začiatku odpovedá na deštruktívne sily, ktoré svet a človeka v ňom rozkladajú. Proti týmto silám stavia Ondruš obrovské odhodlanie byť zajedno s vlastnou roztrieštenosťou, za všetkých okolností a do dôsledkov. Práve toto odhodlanie ho robí celistvým a neredukovateľným. Odpor k akémukoľvek zmeraveniu a pohlteniu sú dve predstavy, ktoré sú stále prítomné v jeho diele. Práve to spôsobuje, prečo je Ondrušova poézia taká ťažko zaraditeľná a jedinečná. V slovenskej poézii má azda len jedného predchodcu – Janka Kráľa. V literatúre 20. storočia sa situuje medzi takých autorov, ako sú V. Popa, S. Beckett, H. Michaux, Ch. Morgenstern a iní. Od ústretovosti voči svetu prechádza Ondrušova poézia k vytváraniu foriem úzkosti, ničivosti, ale aj života a lásky. Jeho báseň sa neutvára a nerozvíja v zaužívanom metaforizovaní. Skutočnosť neozvláštňuje a neinterpretuje, ale poznajúc bolesť rozkladu, obrovské možnosti zraniteľnosti, ľudskej a sociálnej ničivosti a sebaničivosti, priamo definuje základné ľudské stavy. V kontexte vágnosti ide o typ básnickej fenomenológie, ktorá zoči-voči neriešiteľným rozporom v človeku samom hľadá fenomény s axiomatickou platnosťou. Jeho "básnické hry" podobné Popovým sú preto vždy viac ako hry a viac ako básne. Postupmi surreálneho verizmu je Ondrušova poézia pokračovaním životného zápasu, v ktorom nemožno zvíťaziť, ale možno v ňom vydržať. Významnou črtou je nadväzovanie na zásady surrealistickej poetiky, ktorá nachádza svoj výraz predovšetkým v jazykovej a štylistickej deštrukcii a inovácii (syntaktický anakolút, neologizmy, gramatické deformácie, vetné a myšlienkové presahy). Osobitosť postupov sa odrazila v stavbe a tvare veršov i v básnických formách. Originalita básnických postupov nie je účelom, hrou, ale prostriedkom na prienik do psychosociálnej podstaty ľudskej existencie. Preto básnik hľadá to, čo je ďalej nemeniteľné a nezničiteľné (voda, oheň, popol, jazva) a stavia sa proti ľudskej protikladnosti a ničivosti, proti smrti. Ondrušova báseň v slovenskej poézii najradikálnejšie zbavuje báseň tradičnej lyrickosti. Rezignuje takmer na všetky vonkajšie znaky básne. Stavia báseň doslova z vecných výpovedí, ktoré rezignujú na zvonku vnesenú expresívnosť. Základné piliere v nej tvorí niekoľko elementárnych vecí a stavov, ktoré prechádzajú skúškou deštrukcie (popol, jazva, kríž). V poslednej Ondrušovej zbierke Ovca vo vlčej koži (1997) rozvíja morgensternovský typ parodickej, perziflážnej poézie vybudovanej na princípe jazykových hier. Ján Ondruš je jediným slovenským básnikom po 2. svetovej vojne, ktorý si zaslúži atribút absolútneho básnika. Jediný totiž najdôslednejšie odolal tlaku deformujúcich ideológií, a pritom básňou odpovedá na ľudskú a sociálnu situáciu povojnového ľudstva ako veľký básnický existencialista. Vytvoril báseň, ktorá sa rovnako ako človek nevzdáva, aj keby malo ísť o všetko, aj keby jej napokon zostalo len niekoľko elementárnych, neraz škaredých a ošklbaných slov. Nemožno sa vzdávať, treba vydržať – také je posolstvo Ondrušovej poézie.
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Svoju tvár nepodpíšem (1997 po nórsky) Izlizane ot ogledaloto (výber z poézie, 1997 po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Svoju tvár nepodpíšem (1997 po nórsky)

    Izlizane ot ogledaloto (výber z poézie, 1997 po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Chodec po povraze (1998 po anglicky)

    Ein Hut voll Wein (výber z poézie, 2000 po nemecky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Dvoglavi lutaj (výber z poézie, 2002 po srbsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Kretnja s cvetom in Vstanu žolča (výber z poézie, 2008 po slovinsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Prvý mesiac – Primera luna (výber z poézie, 2009 dvojjazyčne: slovensko-španielsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Vasko Popa: Večne neviditeľná (1966, preklad zo srbochorvátčiny)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    RÁCOVÁ, Veronika: Spracovanie edičných komentárov a vysvetliviek vo vybraných zväzkoch edície Knižnica slovenskej literatúry. In:

    RÁCOVÁ, Veronika: Spracovanie edičných komentárov a vysvetliviek vo vybraných zväzkoch edície Knižnica slovenskej literatúry. In: Slovenská literatúra, roč. 65, 2018, č. 4, s. 307 – 312.

    NAVRÁTIL, Martin: Aktuálne otázky slovenskej textológie: Textologický diskurz na Slovensku. In: Slovenská literatúra, roč. 65, 2018, č. 4, s. 298 – 299.

    RÉDEY, Zoltán: I. Prípad autoriuzovaného súborného básnického diela Jána Ondruša (Slovenská poézia 20. storočia v reedíciách ako textologický problém). In: Litikon, roč. 2, 2017, č. 1, s. 13 – 27.

    MATEJOV, Fedor: K aspsektom poetiky kľúčového textu 60. rokov – Šialený mesiac J. Ondruša. (Štúdie). In: Slovenská literatúra, roč. 64, 2017, č. 3, s. 208 – 227.

    GRZNÁROVÁ, Iveta: Napísal Husákovi. A skončil v ústave. Básnik Ján Ondruš. (Pohnuté osudy). In: Hospodárske noviny, príloha Magazín, roč. 2, 2016, č. 20, s. 36 –39.

    HOCHEL, Igor: Ondrušova prvotina v novom vydaní. Ján Ondruš: Šialený mesiac. (Recenzia). In: Romboid, roč. 50, 2015, č. 9 ˜– 10, s. 1119 – 121.

    RÉDEY, Zoltán: Veľa zbierok – málo poézie (Slovenská poézia 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XIII.

    KOVALČÍK, Vlastimil: Po zlomovom čase. Glosy k opätovnému čítaniu poézie Jána Ondruša. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 3, s. 37 – 65.

    ŠVANTNER, Ján: Poézia je vždy o krok vpredu. (Nad básnickým dielom Jána Ondruša). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 2, s. 7 – 30.

    FERKO, MIlan: AD: Ľubomír FELDEK – Ako sa klame o Jánovi Ondrušovi SP 6/2003. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 7 – 8, s. 301– 273.

    FELDEK, Ľubomír: Ako sa klame o Jánovi Ondrušovi. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 6, s. 12 – 17.

    BALCERZAN, Edward: S dlaňou v ohni (2002).

    LYČKA, Petr: Několik poznámek  k proměnám poetiky Jána Ondruše. In: Slovenská literatúra, roč. 49, 2002, č. 5, s. 417 – 419.

    MORAVČÍK, Štefan: Ľútoriadky za Jánom Ondrušom. (Zápisník). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 1, s. 122 – 123.

    HEVEŠIOVÁ, Jana – FELDEK, Ľubomír: Jeho básnický mikroskop nás fascinovl (S Ľubomírom Feldekom o Jánovi Ondrušovi). In. Knižná revue, roč. XI, 7. 3. 2001, č. 5, s. 12.

    REPKOVÁ, Angela: Ja v centre poézie Jána Ondruša. (Preložil Jozef Zelizňák). In: Romboid, roč. XXXV, 2000, č. 3, s. 55 – 59.

    LITVÁK, J.: Za Jánom Ondrušom, samozrejme... In: Kultúrny život, 2000, č. 8.

    ČIČMANEC, Ivan: Človek uprostred vykoľajeného sveta. In: Slovenské pohľady, roč. V. + 115, 1999, č. 12, s. 136 – 139.

    OZ STUDŇA: Ondruš na Nobelovu cenu? In: Slovenské pohľady, roč. V. + 115, 1999, č. 12, s. 136.

    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.

    GAVURA, Ján: Absolútny, porezolútny, posekolútny. Krížu je človek ľahký. Zborník statí k 65. narodeninám básnika Jána Ondruša. In: Romboid, roč. XXXIII, 1998, č. 3, s. 75 – 77.

    MATEJOV, F.: Šialený mesiac – jeho kontexty a významové utváranie. In: Slovenská literatúra, 1997, č. 1 – 2.

    BOKNÍKOVÁ, Andrea: Ondrušov svet v jazyku. In: RAK, roč. II., 1997, č. 3/4, s. 52 – 56.

    ZAMBOR, Ján: Poézia úšľabkov, najmä bolestných. In: RAK, roč. II., 1997, č. 3/4, s. 48 –  51.

    RÉDEY, Zoltán: Ondruš vo vlastnej šťave. In: RAK, roč. II., 1997, č. 3/4, s. 40 – 48.

    PODRACKÁ, Dana: Ondrušovská koža jazyka. In: RAK, roč. II., 1997, č. 3/4, s. 38 – 39.

    HEVIER, Daniel: Ján Ondruš a jeho nová kniha Ovca vo vlčej koži. In: RAK, roč. II., 1997, č. 3/4, s. 38.

    HEVIER, Daniel: Nájdený atlas Jána Ondruša. In: Ondruš, J.: Ovca vo vlčej koži. Bratislava 1997.

    Krížu je človek ľahký (Zborník). Bratislava 1997.

    ZELINSKÝ, Miroslav: Ondrušovo čtení Ondrurše (Petrovi Darovcovi a Vladovi Barboríkovi). In: Romboid, roč. XXXII, 1997, č. 5 – 6, s. 112 – 116.

    ZBRUŽ, Kamil: Môj tip – Ján Ondruš: Prehĺtanie vlasu. In: Knižná revue, roč. VI, 9. 10. 1996, č. 20, s. 1.

    MIHALKOVIČ, J.: Niekoľko myšlienok o Ondrušovej poézii. In: Slovenské pohľady, 1983, č. 2.

    STRÁŽAY, Š: Doslov. In: Ondruš, J.: Pamäť. Bratislava 1982.

    HARPÁŇ, M.: Priestory imaginácie. Nový Sad 1974.

    POPOVIČ, A.: Psychoanalytická motivácia literárneho textu. In: O interpretácii literárneho textu 2. 1970.

    WINCZER, P.: Ján Ondruš: Studňa. In: O interpretácii umeleckého textu 1. 1968.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Ondrušove básne sú trojrozmerné organizmy (skoro v každej básni používa všetky tri gramatické osoby), v ktorých sa

    Ondrušove básne sú trojrozmerné organizmy (skoro v každej básni používa všetky tri gramatické osoby), v ktorých sa všetko týka mňa, teba a jeho a v podstate som to stále ja. Jedine báseň nás spája, ináč stojíme každý inde, hľadajúc svoj obraz, svoju tvár a svoj zmysel vo svete, ktorý je daný v základných elementoch. Aj seba sa človek zmocňuje iba v podobe takto spredmetnenej. Tieto protiklady ovládajú človeka, a preto ich netreba vytvárať a rozmnožovať, ale vyjasňovať.

    Milan Hamada

    Hádajúce sa subjekty Ondrušových básní sa odvodzujú od dialektickej úvahy, ktorá sa odohráva u každého človeka, ktorý chce vyriešiť problém: Ondruš zlyrizuváva normálne myšlienkové procesy do takej miery, že normálne sa zdá byť abnormálne. Ten istý subjekt vytvára tézu a antitézu, nie je v tom nič problematické až na kritikov, ktorí sa zamotali do moderných starostí o mytológiu identity a o povahe vedomia. Na druhej strane, dva zjavne protikladné subjekty, ktoré Ondruš uvádza do svojej tvorby 60. a 70. rokov, naozaj predstavujú, ako to naznačuje Hamada, básnické vyjadrenie vnímanej "ambivalentnosti človeka" alebo básnikovu snahu vytvoriť "fiktívny ko-subjekt", aby tak spochybnil alebo zviditeľnil ambiguitnosť, ktorú vníma ako neoddeliteľnú od ľudskej komunikácie.

    R. B. Pynsent

    Ak meriame hodnotu literárneho diela podľa toho, do akej miery sa jeho autor v túžbe po poznaní odvažuje ísť na krajnú hranicu, je lyrika Jána Ondruša mimoriadne cenná. Hľadanie sa však neorientuje ani tak smerom von, ako skôr dovnútra. Preniká nielen pod kožu, prechádza aj kosťami až k dreni, k ústrediu vnímania, kde víri bolesť, ktorá preniká do špičiek a v okamihu dokáže odhaliť skryté, alebo otvára, šíriac sa vo vlnách, dosiaľ neznáme oblasti. Celkom v duchu Baudelaira, keď hovorí, že vedomie moderného básnika sa zmenilo z prameňa bohatých radostí na "nevyčerpateľný arzenál mučidiel".

    Angela Repka

    Ondruš umiestňuje seba medzi veľkých modernistov tohto storočia, keďže je schopný absorbovať oba konflikty – tak "modernistický" (konflikt medzi svetom a subjektom) a "postmodernistický" (konflikt medzi ja a ja) – on je postmodernistom v zmysle extrémneho modernistu, toho, ktorému sa podarilo napnúť modernistický projekt až k svojmu kritickému bodu, to znamená, pritlačil až na okraj, ale nechal ho ešte stále stáť, skoro zničený, ale nie celkom. Aký druh "ja" sa objavuje v týchto básňach? Je to antagonistické "ja", "ja" v konflikte so sebou samým, chytené v hre vzájomných protikladov, obviňujúce, obvinenia, ktoré predpokladajú náprotivok, ale beda! Náprotivok je neprítomný, alebo skôr: náprotivok existuje, ale je totožný s tým druhým, so žalobcom. Ten, ktorý je obvinený, je ten, ktorý obviňuje. Nemôžete rozlíšiť jedného od druhého, sú rovnakí, obaja sú "ja".

    Stig Saeeterbakken

    Ondrušova poetická imaginácia je sčasti spoločná so surrealistickou, siaha však zväčša badateľne hlbšie. V jeho poézii nenachádzame iba psychické napätia a erotické túžby, ale aj najzákladnejšie ľudské metafyzické impulzy a imperatívy. Podobne ako takí spisovatelia ako Dostojevský, Ibsen, Hamsun, Kafka, Beckett, Gombrowicz, zo slovenských autorov napr. Janko Kráľ, zaostruje Ondruš často na onú zvláštnu symbiotickú súčinnosť kata a obete vo vnútri našej antagonistickej, azda však práve vďaka tejto bipolárnosti potenciálne tvorivej osobnosti. Tieto traumy prezentuje Ondruš v kratších i dlhších, sčasti lyrických a sčasti epických básňach prostredníctvom bohatej, veľmi osobnej, neraz až šokujúcej metaforiky a rýchleho, dalo by sa povedať náhlivého rytmu, pričom však všetky výstavné prvky básní sú podriadené ich takmer matematicky precíznej, sugestívne cyklickej kompozícii, ktorá by bola hodná takého Bacha alebo Farteina Valena.

    Ivan Čičmanec
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Ivana Krasku za rok 1965
  • Ukážka z tvorby

    PREHĹTANIE VLASU   1 Z môjho hľadiska, t. j. z hľadiska rozbitej tváre, z hľadiska zatratenia, bodky za vetou, volania

    PREHĹTANIE VLASU

     

    1

    Z môjho hľadiska,

    t. j. z hľadiska rozbitej tváre, z hľadiska

    zatratenia, bodky za vetou,

    volania „Vráť sa!“, „Vráť sa!“,

    z hľadiska kýpťa a z hľadiska prehry,

    z hľadiska úst, narezaných v kútkoch do hviezdice,

    hlasom

    náreku,

    z hľadiska halucinovaného

    J. Ondruša za oknom a jeho

    šepotu ku mne,

    Z HĽADISKA ZATRATENIA,

    Z HĽADISKA ROZBITEJ TVÁRE,

    V ŽIVLE POTU,

    V ŽIVLE SLÍN,

    LOMIAC HLAVOU A SO PSOM V ÚSTACH,

    NECHCEM VEDIEŤ,

    KEĎ SOM SKONSTERNOVANÝ PAVÚKOM,

    z tohto hľadiska

    musel spadnúť

    Luciin vlas na trávu

    a ja som ho musel

    zašliapnuť do zeme

    a strom sa musel

    nadýchnuť, vdýchnuť

    vlas do seba

    a jablko s ním muselo rásť,

    LOMIAC HLAVOU

    A V PREŠMYČKE OČÍ,

    V ŤAHU TVÁROU V ŠACHOVOM ZRKADLE

    Z BIELEHO NA ČIERNE A NASPÄŤ,

    ČO Z TOHO PADÁ NA MŇA,

    ČO Z TOHO PREKRÍKNEM,

    PRÚC HLAVOU,

    J. Ondruš skríkol

    na svojho halucinovaného

    dvojníka,

    SO PSOM V HLASE

    A S VLKOM V HRDLE,

    Z HĽADISKA BARBITURÁTOV,

    Z HĽADISKA TRESKU,

    KEĎ MI JE VYSOKO,

    zobuď sa, máš

    bolenie vrások, bolenie úsmevu a cítenie tváre,

    prekladanie nohy cez nohu, máš

    pohľad na pohľad, ubiehanie vrásky,

    máš zavieranie

    očí pred hodinami, odvracanie

    hodín spred tváre a máš

    počítanie večerov po Lucii,

    V ŽIVLE TRASENIA SA,

    V ŽIVLE ZHRÝZANIA SA,

    AKOŽE KTO SME Z JEDNÉHO

    STROMU, NA SKLADE TVÁRÍ PREPÍLENÉHO,

    AKO KEĎ ROVNAKÉ ROKY

    V TVÁRI, V ŽLTKASTOM REZE,

    NA STRANE ZIMY PRITŔPNUTOM,

    NAOPAK TRESKU,

    VOLANIA „VRÁŤ SA!, VRÁŤ SA!“,

    S VLKOM V ÚSTACH

    A SO PSOM V HRDLE,

    cestou k oknu mi treba

    obísť stoličku, prejsť kľačky

    pod ňou, pretiahnuť sa a obísť

    ju kolenom a lakťom, krivým

    úsmevom, zložením klobúka

    pod stoličkou a uklonením sa,

    otvorím okno, vidím, vonku

    niet nikoho, len zem sa krúti,

    uplýva, odnáša

    pod oknom položenú šľapaj.

     

    2

    Vychádzajúc zo svojich zásad,

    t. j. zo zásady zabodnutých vidiel, prehry,

    zo zásady stŕpnutia, keď som

    skonsternovaný pavúkom, zo zásady

    dávenia do čiapky, ublíženia, podkovy

    pribitej k dlani,

    hlasom

    náreku,

    zo zásady halucinovaného

    J. Ondruša a jeho kriku

    za oknom, na mňa,

    V ZÁSADE STŔPNUTIA,

    V ZÁSADE ZABODNUTÝCH VIDIEL,

    PRÚC A LOMIAC HLAVOU,

    ČO Z TOHO PADÁ NA MŇA,

    DOLU HLAVOU A S KRIKOM,

    V ZÁSADE PREHRY, KEĎ SOM

    SKONSTERNOVANÝ PAVÚKOM,

    z týchto zásad musel

    J. Ondruš hodiť jablkom

    do okna a skríknuť za ním,

    V ZÁSADE CHRBTICE

    A JEJ PODKOPNUTIA,

    V ŤAHU TVÁROU V ŠACHOVOM ZRKADLE

    Z ČIERNEHO NA BIELE A NASPÄŤ,

    V ČASE SNOVÉHO REBRÍKU,

    KEĎ MI JE VYSOKO,

    máš tvárenie sa a upieranie očí,

    vysúvanie úsmevu a rozkladanie

    rukami, máš pohľad na pohľad a máš

    útek od toho všetkého,

    máš prešmyknutie očí, ich pohýbanie,

    máš horenie tváre a obracanie

    obrazov tvárou k stene,

    V ŽIVLE TRESKU

    VOLANIA „VRÁŤ SA!, VRÁŤ SA!“,

    PRÚC KRKOM,

    LOMIAC HLAVOU,

    AKOŽE KTO SME Z JEDNÉHO

    STROMU, NA SKLADE TVÁRÍ PREPÍLENÉHO,

    AKO KEĎ ROVNAKÉ ROKY

    V TVÁRI, V ŽLTKASTOM REZE,

    NA STRANE ZIMY PRITŔPNUTOM,

    V ŽIVLE TRASENIA SA,

    V ŽIVLE ZHRÝZANIA SA,

    S VLKOM V ÚSTACH

    A SO PSOM V HRDLE,

    treba mi cestou k dverám

    obísť stoličku, predbehnúť ju,

    predbehnúť zrkadlo, ukazujúce na mňa,

    ujsť mu a cestou prekľučkovať,

    oklamať stôl a ho predstihnúť,

    otvorím dvere, hľa, vonku

    niet nikoho, len zem sa krúti,

    uplýva, odnáša

    pod oknom položenú šľapaj.

     

    3

    Podľa mňa,

    t. j. podľa prietrže, podľa mrkania,

    podľa škrtenia a podľa zničenia,

    podľa odratia z kože a podľa neviery

    a prehry a zatratenia,

    podľa mňa, halucinovaného

    J. Ondruša za oknom a jeho

    škriekania,

    hlasom

    náreku,

    podľa mňa,

    t. j. podľa kýpťa, podľa ortieľa,

    podľa amputovanej čeľuste, podľa

    pojedania svojej ruky, hľa,

    za oknom, vnútri, kde som vtedy stál,

    PODĽA ŠKRTENIA,

    PODĽA ZNIČENIA,

    PODĽA KÝPŤA,

    PRÚC HLAVOU,

    LOMIAC KRKOM,

    NECHCEM VEDIEŤ,

    PODĽA POJEDANIA SVOJEJ RUKY,

    PODĽA MŇA,

    PODĽA ZATRATENIA,

    podľa mňa musel halucinovaný

    J. Ondruš skríknuť, zdvihnúť plač

    a udrieť hlasom o zem,

    V ČASE SNOVÉHO REBRÍKA,

    KEĎ MI JE VYSOKO,

    ČO Z TOHO PADÁ NA MŇA,

    V ŽIVLE TRASENIA SA,

    V ŽIVLE ZHRÝZANIA SA,

    PODĽA ORTIEĽA,

    PODĽA PREHRY,

    Lucia prišla

    ako vlas spod zeme, ktorý korienky

    vysali a vlas stúpal

    kmeňom a konárom, skrútený

    v jablku, odtrhla ho a dlho

    si ten vlas prehĺtal, dusil sa

    a drhol, žul ho a neprežrel,

    vlas medzi tebou a Luciou,

    to, na čom visíš,

    LOMIAC KRKOM

    A PRÚC HLAVOU,

    NECHCEM VEDIEŤ,

    V ŤAHU TVÁROU V ŠACHOVOM ZRKADLE

    Z BIELEHO NA ČIERNE A NASPÄŤ,

    KEĎ SOM SKONSTERNOVANÝ PAVÚKOM,

    PODĽA PODKOPNUTEJ CHRBTICE,

    PODĽA ZATRATENIA,

    a ja,

    psom v ústach halucinovaný,

    hadom a vlkom v hrdle,

    opakuj to po mne,

    podľa mňa,

    t. j. podľa halucinovaného J. Ondruša,

    podľa mňa, keď stojím

    vo vlastnej šľapaji.

     

     

    POSUNOK S KVETOM

     

    Keď posunok s kvetom

    udrie dvoma tvárami –

    prekročíš úsmevom

    hranicu lampy, ohňa a zrkadla,

    vyjdeš úsmevom z tieňa,

    na úsmev padáš,

    pod úsmevom vstávaš,

    podvihneš úsmev pri vstávaní,

    pri vychýlení úsmevu

    ideš bokom, vedľa,

    prenesieš z nohy na nohu,

    prevážená a v ňadrách

    preliata z pohára do pohára,

    posunieš úsmev na kraj tváre,

    obídeš, presiahneš úsmevom

    hranicu tváre, ohňa a obrazu,

    vyhneš sa úsmevom,

    ideš ním pomimo,

    vystúpiš z úsmevu,

    cúvneš zaň do tieňa,

    ponecháš úsmev a odstúpiš od úsmevu,

    vchádzajúc takto do zatmenia,

    prenesieš z nohy na nohu,

    prechýlená a v ňadrách

    preliata z pohára do pohára?

    Keď posunok s kvetom

    udrie dvoma tvárami.

     

     

    HĽADAČ

     

    1

    Hľadač si sadol pri studni, pýtal sa,

    vysýpal prach zo sandálov.

    Kamienok.

    Hrudku.

    Verte mi to, stratil

    som slovo, za ktoré ma mali radi.

    Nikto ho nevidel.

     

    2

    A bolo blízko od noža k nožu,

    od psa k vemenu, od kapsle k slnku.

     

    3

    A bolo blízko od jazvy k jazve,

    od trávy k mŕtvym, ktorým žerie z ruky.

     

    4

    Prešiel som cez rieku

    a volám z druhej strany.

    Z tejto si odpovedám.

    Počkám sa za rohom

    a potom skríknem: Zlodej.

    Všetci sa pridali.

     

     

    STUDŇA

     

    Studňa je ťažká, studňu nevytrhneš,

    má korene, je ako dub.

    Voda zelená a stojatá,

    voda samozrejmá, sama od seba.

    Spustili rebrík, nohu prehodili,

    bolo im úzko,

    zdola volali,

    pozreli nahor, uvideli hviezdy.

    Trikrát začreli,

    našli retiazku,

    našli modrý hrnček,

    našli ihlu.

    Vybrali plávajúce jablko.

    Vytiahli loptu, vodou nasiaknutú

    a striekajúcu ako pomaranč.

    Vytiahli hodiny, zastavené blatom

    ani z kúzelníckeho klobúka.

    Potichu vychádzali, studňa

    sa nehýbala, mocná a vysokého veku.

    Vytiahli potom

    žabu na prameni,

    prilbu,

    vidlami prepichli, vyhodili,

    vyniesli napred ako trofej.

    Voda šla za nimi, dvíhala sa

    a bola samozrejmá, sama od seba.

    Zobraziť všetko