Foto Soňa Balážová - 2013
Foto Soňa Balážová - 2013




  • Životopis autora

    Ján Púček sa narodil 1. 11. 1987 v Liptovskom Mikuláši. Vyštudoval Hotelovú akadémiu v Liptovskom Mikuláši a dramaturgiu
    Ján Púček sa narodil 1. 11. 1987 v Liptovskom Mikuláši. Vyštudoval Hotelovú akadémiu v Liptovskom Mikuláši a dramaturgiu a scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave (2013). V tomto odbore v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu. Publikoval v Dotykoch, Romboide, Fragmente a v Slovenskom rozhlase. Ako scenárista a režisér sa podieľal na vzniku viacerých dokumentárnych, animovaných a hraných študentských filmov. Od roku 2013 je členom redakčnej rady a redaktorom literárnej a kultúrnej revue Fragment. Píše filmové scenáre, prózu a poéziu.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Scenáristika

  • Charakteristika tvorby

    Debutová kniha Jána Púčeka Kameň v kameni je zo žánrového hľadiska zložená z autobiograficky ladených prozaických čŕt
    Debutová kniha Jána Púčeka Kameň v kameni je zo žánrového hľadiska zložená z autobiograficky ladených prozaických čŕt a krátkych poviedok, okrem priestoru sú ich spoločnými premennými mladý rozprávač a dominujúca téma rodinnej histórie. Tematické jadro knihy predstavujú lyricko-humorné sondy do relatívne uzavretej dedinskej komunity, do medziľudských, najmä rodinných vzťahov od 2. svetovej vojny po dnešok a ich voľné prepojenie s „veľkými“ dejinami, ktoré ovplyvnili aj osudy obyvateľov inak v závetrí ležiaceho Veterlína (jeho predobrazom je obec Trstín). Rozprávačom je chlapec, mladý muž žijúci striedavo „na dolniakoch“ a na Liptove. Práve táto dvojdomosť v rozhodujúcej miere určuje atmosféru knihy, kumuluje totiž v sebe očarenie cudzím priestorom a jeho dôvernú znalosť.
    Implicitne (spôsobom rozprávania) aj explicitne (pomocou citácií a intertextuálnych odkazov) sa Púčekov debut hlási ku konkrétnej, z výrazového hľadiska tradičnejšej línii slovenskej prózy 20. storočia – a to k tej, ktorej umeleckosť nespočíva v jednoznačnej výrazovej či tematickej inovatívnosti, ale skôr v minucióznom spracovaní detailov, v presvedčivom ovládnutí témy a v dôraze na štýl.
    Púček svoj debut spojil s malokarpatským priestorom, ktorý je v slovenskej literatúre a kultúre kvantitatívne aj kvalitatívne dosť vyťažený. „Regionalistickú paradigmu“ písania autor aktivizuje celkom zámerne, zdôrazňuje ju rozličnými spôsobmi: priamym prihlásením sa (motto knihy je zo Šikulovej prózy Manduľa z knihy Možno si postavím bungalow), rozprávačskou technikou (neprehliadnuteľná inšpirácia poetikou Dušana Dušeka), aj pomocou iných vecných narážok a odkazov (napr. do epizódnej postavy dávneho študenta z tohto regiónu odchádzajúceho študovať na východ si môžeme dosadiť regionálneho rodáka S. Rakúsa a pod.). Keďže k Púčekovým inšpirátorom patria významné postavy slovenskej prózy druhej polovice 20. storočia s nezameniteľným rukopisom (predovšetkým V. Šikula a D. Dušek), dôležitou otázkou jeho umeleckého vývoja bude iste aj vyrovnanie sa s otázkami vlastnej originality a inovatívnosti, teda prekonanie určitej miery manierizmu prítomnej v debute Kameň v kameni.
    Autorova potreba konfrontovať sa s dôležitými, formotvornými priestormi svojho života sa prejavuje aj v jeho ďalšej tvorbe. Kým vo svojom prozaickom debute sa venuje „južanskému“ Veterlínu, rodný Liptov a jeho osobnosti si všíma prostredníctvom osobností básnika Ivana Laučíka a básnika a výtvarníka Ivana Kormana, o ktorých natočil dokumentárne filmy, resp. v prípade I. Kormana bol aj spolueditorom jeho knižnej publikácie.
    Ján Púček predstavuje v kontexte mladej slovenskej prózy zaujímavý, v podstate solitérny hlas. Od svojich generačných kolegýň a kolegov sa odlišuje lyrickejším jazykom aj tematickým záberom svojej debutovej knižky, ktorá nie je orientovaná na „veľký svet“ a „do sveta“, ale na zdanlivo archaický priestor vidieckeho regiónu a na komornejšie publikum
    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - editorská činnosť

    Ivan Korman: Štrbiny. Zostavili Ján Púček a Oleg Pastier. Ivanka pri Dunaji : F. R. & G., 2012
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Bez bradaviek sa dnes slovenská literatúra nezaobíde ( literatura bodka sk ). In: Sme , roč. 24, 16. 11. 2016, č. 266, s. 12.
    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Bez bradaviek sa dnes slovenská literatúra nezaobíde (literatura bodka sk). In: Sme, roč. 24, 16. 11. 2016, č. 266, s. 12.

    PAVLIGOVÁ, Mária: Zo spomienok spod starého orecha. Ján Púček: Uchom ihly (pletky). (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 2, s. 76 – 77.

    LITVÁK, Ján: Literát s iným veodmím. (Namiesto recenzie). In: Tvorba, roč. XXIV. (XXXIII.), 2014, č. 2, s. 41 – 42.

    KUBEALAKOVÁ, Martina: "Aký veľký by bol človek, keby sa zakreslil do mapy?" Ján Púček: Okná do polí. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 3, s. 74 – 75.

    PASSIA, Radoslav: Topologické poviedky. In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 3, s. 20 – 23.

    TARANENKOVÁ, Ivana: Príliš staromilský návrat domov. In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 3, s. 20 – 23.

    STANKOVÁ, Mária: Prozaický debut mladého autora. Ján Púček: Kameň v kameni. In: Tvorba, roč. XXII. (XXXI.), 2012, č. 3, s. 36.

    DIANIŠKOVÁ, Veronika: Hĺbka maličkostí. In: Knižná revue, roč. 22, 2012, č. 23, s. 4 – 5.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Púčekov rozprávač je nostalgický, no nie je primárne zameraný na minulosť, nechce ju za každú cenu prekryť idealizujúcim nánosom,
    Púčekov rozprávač je nostalgický, no nie je primárne zameraný na minulosť, nechce ju za každú cenu prekryť idealizujúcim nánosom, bráni sa tomu humorom a jemnou iróniou. Nostalgia sa tu aktivizuje inak – ako priestorový fenomén. Jej zdrojom je dvojaká regionálna identita hlavnej postavy, dva paralelné domovy, emocionálne blízke a predsa nie totožné svety, z ktorých v prítomnom čase vždy jeden nutne chýba. (...) Veterlínsky svet starorodičovského domu, detského objavovania priestoru, špecifického jazyka, lokálnych postáv a postavičiek má rozprávač rád, ale zároveň ho už kultúrne aj sociálne presiahol, nedíva sa naň síce z nadhľadu, ale celkom iste z iného uhla.
    Radoslav Passia
     
     
     
    K „návratovým“ rysom Púčekových krátkych próz patrí aj ich ukotvenie v domácej  literárnej tradícii, čo môže pôsobiť ako sympatické gesto v kontraste s okázalo demonštrovanou neznalosťou domácej literárnej tvorby poniektorých debutantov. Autor sa svojich vzorov dovoláva aj explicitne, či už mottom knižky, ktorým je veta zo Šikulovej Mandule, alebo priamymi zmienkami v texte. Na rad sa tu tak dostane Šulík so svojou Krajinkou, ale aj (aby sme zostali doma) Dušek, Sloboda či Laučík.
    Ivana Taranenková
     
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Píšem, pretože ma to baví. A aj preto, že neviem veľmi dobre rozprávať. A ešte: trpím utkvelou predstavou, že na všetko zabudnem, že na
    Píšem, pretože ma to baví. A aj preto, že neviem veľmi dobre rozprávať. A ešte: trpím utkvelou predstavou, že na všetko zabudnem, že na všetko sa zabudne. A tak zapisujem. Je to vlastne záľuba ako akákoľvek iná. Mohol by som, povedzme, pestovať aj letecké modelárstvo, no pri mojich mizivých znalostiach z aerodynamiky by sa tie moje modely sotva odlepili od zeme. Ťažko bude ktokoľvek slovami vysvetľovať, prečo ho to, čo robí, tak veľmi baví, prečo ho práca uvádza do tranzu, prečo sa mu vzrušením rozširujú zrenice a zabúda na pozemský čas. Môj kamarát, zhodou okolností letecký modelár, hovorí: „Páči sa mi, ako lietajú.“
    „A to je všetko?“
    „To je všetko.“
    „Nič viac?“
    „Nič viac.“
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Jána Johanidesa 2014 za najlepšie prozaické dielo mladého autora do 35 rokov za knihu Kameň v kameni Cena Mladý tvorca (Ceny Nadácie Tatra banky
    Cena Jána Johanidesa 2014 za najlepšie prozaické dielo mladého autora do 35 rokov za knihu Kameň v kameni

    Cena Mladý tvorca (Ceny Nadácie Tatra banky za umenie 2013) za prózu Kameň v kameni

     Prémia Ceny Ivana Krasku za rok 2012 za debut Kameň v kameni

     1. miesto v kategórii Debut roka 2012 v čitateľskej ankete dvojtýždenníka Knižná revue Kniha roka 2012

    Cena Tibora Vichtu (súťaž pre mladých scenáristov do 35 rokov) za scenár Keď kvitnú koľajnice), 2012

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    (Ukážka próz z debutu Kameň na kameni) Cestou...   Na nových mapách by ste už Séleš hľadali márne, hoci zopár
    (Ukážka próz z debutu Kameň na kameni)

    Cestou...
     
    Na nových mapách by ste už Séleš hľadali márne, hoci zopár Sélešanov ešte stále žije. Nehľadajte Széles, ani Selesch, Poszonyszéles už vôbec nie. Všetky tieto obce sú dnes už vymazané z mapy, alebo v lepšom prípade len ležia pod hrubými nánosmi prachu a bielidla, čo je vlastne to isté – neexistujú.
    Na ich mieste je teraz len malá bodka, voľným okom ju takmer nevidieť. A možno to nie je bodka, možno je to kvapka farby, ktorá sem odpadla nešikovnému kartografovi, vsala sa do papiera a dostala meno Veterlín. Naozaj tu leží, a ak máte dobrú lupu, ľahko si to môžete overiť.
     
    Tak je to s mapami – ťažko sa podľa nich riadiť, najmä keď sa každých desať rokov menia všetky názvy. Raz ľuďom vadí, že v mene je ű či ö, alebo nedajbože sz, inokedy je zas najväčším hriechom, keď je mesto sväté. Cestám však na názvoch nezáleží. Cesty sa nemenia. Stretávajú a uzlia sa bez ohľadu na to, či sú práve uprostred Séleša, alebo Veterlína a už odnepamäti po nich prechádza každý, koho okolnosti donútia cestovať, predávať, či utekať.
     
    Doprava vo Veterlíne vŕzga takmer nepretržite. Prostriedkom dediny sa valia zaprášené kamióny rozbehnuté prudkým klesaním, ich kolesá rytmicky bubnujú, asfalt nebadane praská. Keď si však človek odmyslí toto veľké sťahovanie národov, tovarov a služieb, ukáže sa, že uzol vo Veterlíne je ideálny najmä ako miesto dôležitých životných rozhodnutí. Nestojí sa tu totiž len medzi bodmi A a B ako na bežnom rázcestí – možností je oveľa viac.
    Dá sa to urobiť povedzme aj takto: postavíte sa pred bránu kostola, položíte si zásadnú otázku: „Kam ďalej?“ a môžete sa dosýta rozhodovať medzi cestou na Bratislavu, Bukovú, Senicu, Piešťany, či Trnavu. Všetky tieto cesty sa totiž zlievajú a víria práve v Séleši, pardon, vo Veterlíne.
     
    Tak ako je Veterlín rajom pre prievozníkov a hľadačov šťastia, je zároveň postrachom všetkých pútnikov. Raz dávno, dnes je to už skoro päťdesiat rokov, mladý študent Stano vlečúci svoj batoh z Bratislavy do Košíc zastal pred veterlínskym kostolom a stratil celé tri dni, kým sa konečne pohol ďalej. Nehľadal nič a predsa čosi našiel. Vodu v obecnej studni, ktorá vtedy ešte nebola nasýtená hnojivami. Orechy pri ceste do Hájička. Kúsok sena pod hlavu.
    Stano chodil po Veterlíne a hovoril si: „Ach, ako dobre je ľuďom, ktorí vstanú a sú v práci – nemusia už nikam chodiť. Ako je dobre tým, čo žijú pri železnici. Vždy vedia, kedy ide vlak a nemusia sa stále vypytovať na stanici. Ako je tu dobre – Slnko vychádza aj zapadá, no v tom západe je hneď už aj prísľub nového rána. Ach, ako je tu dobre – tetušky s kanvami na mlieko, ujček s kosou a čerstvý chlieb – najesť sa dá už len z tej vône. Farár pred sebou tlačí starý bicykel, na cintoríne leží Martin Kollár, pri kostole stojí pomník padlým vojačikom; otec Ján Tarkoš zomrel v prvej a syn Michal v druhej svetovej vojne. Aké je to krásne – vdova po Jánovi, Michalova matka, ešte žije a každý deň si na oboch spomenie. Ach, aké je to krásne, cesty sa uzlia. Zostaneš len na chvíľku, no kým zistíš ako ďalej, tieň kostolnej veže opíše tri presné kružnice.“
     
     
     
    Špacír
     
    Stačí prejsť bránou a začne sa prechádzka. Stačí prekročiť prah. Ulica vedie do oboch strán, hore i dole, vybrať sa však dá vždy len jedna. Sused Janko Gombík mi iba kývne hlavou – na iný pozdrav čas nemá, pretože striehne na jedného zo svojich psov, ktorý mu opäť ušiel z dvora. Dnes je to malý hnedý orech menom Šulec.
    Janko Gombík býva oproti nám, čiže je sused náprotivný a niekedy aj protivný – to podľa toho, či si cez deň stihne vypiť. Janko číha, tŕpne na postriežke v otvorenej bráne a svetácky Šulec ho veselo ignoruje. Má svoj rozum – nedá sa zlákať medovými rečičkami práve teraz, keď mu do ňufáku vošlo čosi zaujímavé. Neohrozene ide po svojej neviditeľnej pachovej stope, a keď sa náhodou priblíži ku bráne, Janko sa naňho celou váhou vrhne. Šulec je však pripravený – vyšmykne sa, odbehne za ružový krík a odkrytú bránku využije ďalší člen jeho svorky, tentokrát Gaštan. Skóre sa mení, stav je 2:0.
    Od nášho domu sa vyberiem doprava, čiže hore kopcom, každým krokom preberám medzi prstami na nohách hrubozrnný asfalt.
     
    Ulice vo Veterlíne nemajú mená a predsa nikdy nenastanú ťažkosti s orientáciou. Topografia je jasná: horný a dolný koniec, a potom ešte „pri pekárni“, „pri šenku“ a „pri kostole“. Iba dve ulice dostali výsadu pomenovania, no plechovú tabuľku na ich nárožiach by ste hľadali márne. Volajú sa a predsa sa nevolajú. Majú len čosi ako prezývky, alebo krycie mená, babička by povedala: „Nadáva sa im.“
    Prvá sa volá Škaredá – možno preto, že vedie do Bukovej a odtiaľ na Záhorie. Iný dôvod nenájdete, pretože napriek svojmu názvu je omnoho krajšia ako Pekná cesta v Bratislave; popred domy tečie potok a každý z nich má svoj vlastný mostík so zábradlím, každý má svoj vlastný brod i prístav.
    Druhej sa nadáva Cigánska – nebýva na nej ani jeden Cigán a nevedie nikam, pretože je slepá.
     
    Kráčam ďalej hore kopcom a po pravej strane miniem hrubý kmeň, ktorý zostal ako pamiatka na staručkú lipu. Jej smrťou bol blesk. Aj vyblednutý nápis „Hostinec pri lipe“ na priečelí susedného domu je vlastne už len pomníkom. O chvíľu ho zatrú a hotovo!
    Naraz sa odkiaľsi ozve priškrtené zvolanie: „Serus Janino!“
    Zastavím a poobzerám sa do všetkých strán – márne hľadám toho, kto ma oslovil. Až po hodnej chvíli zbadám Samsona, ktorý na mňa hľadí priamo spod nebeskej klenby; zo strechy mu trčí len vrchná polovica trupu a vyzerá to, akoby bol do nej skutočne zapichnutý. Samson znova majstruje. Samson nemá chvíľku pokoja. Úbohý Samson, ktorý nepozná sviatok, nepozná nedeľu.
    Spýtam sa: „Čo robíš?“
    A on: „Rozširujem komín. Nemescí sa mi do neho kefa“
    „A prečo si ho spravil úzky?“
    „Ná... Asi mi džubalo.“
    Rečami mu však veľmi nepomôžem, a tak po týchto pár zdvorilých frázach potichu odkráčam. Z dostatočnej vzdialenosti sa ešte raz ukradomky obzriem – Samson ďalej trčí do oblohy ako vztýčený ukazovák a rozhovor, ktorý sme pred chvíľou započali, pokračuje ďalej aj bezo mňa.
     
    Míňam domy a vidím, že Veterlín je stále rovnaký. Len v domoch, ktoré boli opustené sa teraz hýbu záclony a tie, ktoré boli ešte nedávno obývané zrazu nemajú strechu a niektoré už ani obvodové múry.
     
    Na Vŕšku sa končí svet a naša ulica ústi do rušnej hlavnej cesty. Autá tiahnu na Záhorie, motory zavýjajú, brzdy pištia a na druhom brehu vyjazdenej asfaltky sa odrazu z hmly výfukových plynov vynorí starý barokový kaštieľ. Svoju najväčšiu slávu má dávno za sebou a dnes v ňom sídli už len akýsi ústav. Akýsi ústav, no oveľa jednoduchšie by bolo povedať, že v kaštieli je polepšovňa pre dievčatá, a to by vlastne bolo aj omnoho bližšie k pravde.
    Mladistvé chovankyne sa v ňom striedajú rýchlo ako počasie uprostred apríla a niekedy aj mája, z času na čas sa niektorej z nich podarí prepíliť mrežu a prevrátiť naruby celý trnavský okres.
    Dievčatá môžete častokrát stretnúť aj v dedine. Vidieť ich už z diaľky – najmä krik rozliehajúci sa celým Veterlínom určite neprehliadnete. Mečujú sa poriskami lopát a hrablí, spievajú, pokrikujú po ľuďoch, občas ktorási odvážnejšia pristúpi aj bližšie a vypýta si cigaretu. Vlastne dve – jedna je pre kamarátku, človeku samému  predsa ani fajčiť nechutí. Babička ich volá: lafny, alebo: roztahuvačky. Nadáva im.
    Raz ma zbadali na dvore a začali kričať: „Hej! Ty! Máš pekné vlasy!“
    Usmial som sa, poďakoval, možno som si pri tej príležitosti frizúru aj trocha prihladil. A už kričala ďalšia: „Kamaf tut!“
    A ďalšia: „Chas mri mindž!“
    Vtedy som bol ešte malý, nemohol som vedieť, čo to znamená a predsa som si domyslel. Dnes už to viem naisto, dnes by som možno vedel už aj odpovedať, no nikto na mňa nekričí.
     
    Od kaštieľa sa znova ťahajú domy. V každom ktosi býva, o každom by sa dalo čosi pekné povedať. Lenže z ktorej strany sa do toho pustiť, keď nepoznám ani len ich pravé mená? Viem iba to, ako sa im už roky nadáva, čo však na poriadny príbeh nijako stačiť nemôže.
    Po jednej z mnohých vojen sa totiž vo Veterlíne od vyčerpania zamilovalo mnoho juhoslovanských vojakov. Každú druhú sobotu bol sobáš a v dedine sa rozmohli priezviská končiace na „ič“. Čo mali robiť chudáci Sélešania? Petrovič, Šimončič a Medovič – to bolo pre nich to isté. Toľko sa im mená plietli, toľko sa mýlili, až napokon všetkým vymysleli prezývky – často pichľavé a zlomyseľné, no pre potreby bežného ohovárania oveľa zrozumiteľnejšie. Prezývky sa časom stali predmetom dedičstva, a tak v domoch vedľa seba bývajú babičkine kamarátky: Anča Švorčíčka, Špulka, Brčka, Bízka, Pihanka a Doňa Pepenáška.
    Nakoniec, aj samotní Sélešania si vyslúžili krycie meno. Vo všetkých susedných dedinách im nadávali do Prípinkárov. Boli totiž časy, keď sa veterlínski chlapi živili pripínaním koní do záprahov, ktoré nevládali s ťažkými nákladmi vyliezť až hore na Bielu horu. Na vrchu koníky odopli a odtiaľ už bolo ľahko; z Bielej hory máte Záhorie ako na dlani a Malé Karpaty konečne za chrbtom, stačí odbrzdiť, stačí sa nechať viesť svahom a zákrutami – o chvíľu ste v Jablonici a hneď o ďalšiu v Senici.
     
    Chcel by som opustiť chodník, ktorý sa prilepil k rušnej hlavnej ceste, no nech sa akokoľvek snažím, čosi ma núti ísť rovno. Ťahá ma vôňa, krúti mi nosom, som ako Gombíkov Šulec, ktorý ide po jej čerstvých stopách, až nakoniec s privretými očami narazím do plechovej brány pekárne. O tom, že v tejto budove kedysi býval mlyn dnes už nie sú žiadne dôkazy. Potok vysušili, prevody zožrala hrdza, koleso sa odkolesilo.
    Pečivo sa tu kupuje priamo vo výrobni, a tak kým mi zamúčená pani odráta päť rožkov, môžem sledovať celé to biele mravenisko za sklom terária. Vo veľkej nerezovej nádobe kysne cesto na zajtrajší chlieb. Do pece vchádzajú malé biele kôpky a vychádzajú z nej zlaté žemle. Niektoré majú uprostred pozdĺžnu prasklinu a tie sú najchutnejšie.
    Vo Veterlíne je ešte jedna pekáreň, no tá je oproti tejto vo všetkom pozadu. Ešte aj rožky vyberajú z pece tri dni staré, vhodné akurát na strúhanku. Babička hovorieva: „Tam si ani sirky nekúpim.“
     
    Po rožkoch ľahko vyschne v ústach a dobre padne, aby sa chodec pozrel na svet aj cez zlatisté sklíčko v pollitrovom pohári. Dve krčmy ležia hneď vedľa seba a narazíte na ne ešte skôr ako na kostol. Vo Veterlíne si ľudia vždy dali záležať na správnom poradí...
    Prvá sa volá U Bežka, hoci na tabuľke píšu U Strýca. Vraví sa jej tiež U Pankráca, alebo jednoducho krčma. Na susednom dome píšu neónové písmenká Pohostinstvo u Darinky, no vraví sa mu šenk, na Vŕšku oproti kaštieľu je ešte Piváreň a tej sa nadáva bar. Možnosť presne rozlišovať pojmy je tu rovnako dôležitá ako aj samotné usporiadanie inštitúcií.
    Dnes som však na prechádzke a takúto odbočku si dovoliť nemôžem. To by vyzeralo! Keď sa človek špacíruje, zbytočné zastávky sú neprípustné!
    A tak vykročím ďalej. Vinco Vdovec sa prechádza v čiernom obleku popred kostol. Šúcha nohami a pred sebou už ktovieodkiaľ kope malý kamienok.
    Veterlín sa ponoril do súmraku a na hrebeni strechy pri dome smútku naraz zbadám v protisvetle sediacu lasičku. Hľadí na mňa celkom pokojne a vyzerá to tak, že aj táto, rovnako ako Morgensternova, robí všetko len kvôli metafore, kvôli rýmu a kvôli mnohým iným, čisto estetickým dôvodom. Tlesknem rukami, lasička zmizne a je po básni.
    Predo mnou je už len kúsok cesty, zopár krokov, v tme sa črtajú obrysy nášho domu a ja si naraz uvedomím, že takéto niečo tu už kedysi dávno bolo. Možno slová sú iné, no väčšina písmen sa úplne zhoduje. To niečo bol deň a po ňom prišla noc. Ľudia zaliezli do domov a čakali, čo sa bude diať, čo sa stane... Nakoniec vyšlo Slnko a to bol ten najväčší príbeh: bolo ráno, bol obed, bol zas jeden deň.
     
    (prózy z knihy Kameň v kameni)
     
    ***
     
    Prekročiť rieky
     
    Nehľaď na vlak
    ktorý zastaví uprostred mosta
     
    Rieka pod ním
    je púšť
    a aj na najtenšej hranici
    už možno stroskotať
     
    Krok dozadu
    medzi barikádami
    a
    krok vpred
    ako ich potvrdenie
     
    Vyhni sa staniciam –
    plytčiny bezpečne spoznáš
    podľa zábleskov
    na chrbtoch lieňov
     
    podľa
    zhasnutých
    majákov
     
    Hovoríš:
    „Morava nie je Styx!“
    a napriek tomu –
    piloti bez lietadiel
    ďalej plávajú v tvojich snoch
    po kolená
    na súši
     
     
    Hrudy
     
    Zrnká prachu
    zostávajú na šošovkách
    pri každom presvetlení
     
    vždy a vlastne navždy
    z druhej strany skla
     
    Zostáva aj vôňa ozónu
     
    aj hrudy hliny
    rozochvené valcovaním
    na prach
     
    Zostáva ešte mokrý asfalt
     
    a v ňom spiace kúsky tmy
     
     
    Tunel
     
    V tuneli je sladko
    na konci jazyka
     
    a každá ďalšia tma
    je tunel
     
    Všetky južné stráne
    budú navždy za plotom
    a bez tieňov
     
    všetky ďalšie ploty
    budú priechodné
    Zobraziť všetko
  • Rozhovory