• Pseudonym

    Hradištský
  • Prekladá z jazykov

    Francúzsky jazyk
  • Životopis autora

    Ján Rak sa narodil 28. augusta 1915 v Hradišti pod Vrátnom. V rokoch 1932 – 1938 študoval na reálnom gymnáziu v Bratislave.

    Ján Rak sa narodil 28. augusta 1915 v Hradišti pod Vrátnom. V rokoch 1932 – 1938 študoval na reálnom gymnáziu v Bratislave. V rokoch 1940 – 1941 absolvoval popri zamestnaní dva semestre na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Pracoval na rodinnom hospodárstve v Hradišti pod Vrátnom, v rokoch 1938 – 1939 bol pomocným úradníkom na Riaditeľstve pôšt a telegrafov, v rokoch 1939 – 1945 úradníkom na Riaditeľstve štátnych železníc, v rokoch 1945 – 1969 samostatným referentom investičnej výstavby na Správe východnej dráhy ČSD v Bratislave. Zomrel 6. októbra 1969 v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Je vypredané (1942)
    • Nezanechajte nádeje (1946)
    • Vietor krvi (1948)
    • Pieseň mierových rúk (1949)
    • Moja krajina (1953)
    • Plenér (1962)
    • V údolí slnka (1965, výber)
    • Neslýchané stretnutie (1967)
    • Poslední gladiátori (1970, výber)
    • Nadarmo odídeš (1971, výber)
    • Slnečný plenér (1980, výber)
  • Charakteristika tvorby

    Básnické dielo Jána Raka nie je rozsiahle, ale originálnosťou lyrickej výpovede tvorí organickú súčasť modernej slovenskej poézie

    Básnické dielo Jána Raka nie je rozsiahle, ale originálnosťou lyrickej výpovede tvorí organickú súčasť modernej slovenskej poézie 20. storočia. Jeho tvorivé začiatky sú úzko spojené s manifestačným vystúpením slovenských nadrealistov v reprezentatívnych generačných zborníkoch Vo dne a v noci (1941) a Pozdrav (1942), kde publikoval aj svoje programovo-teoretické príspevky. Originálnym spôsobom sa v nich zamýšľa nad vývinovými cestami a charakteristickými znakmi modernej slovenskej lyriky. Nadrealizmus považuje za ďalší organický článok, nové ohnivko vo vývinovej reťazi básnických smerov a „ako taký je i tvorcom bohatšieho, hutnejšieho a mnohotvárnejšieho básnického jazyka“. Svoje programové postuláty tvorivým a originálnym spôsobom premietol aj do básnického debutu Je vypredané (1942). Zbierka sa skladá sa z dvoch básnických cyklov: Žltá panychída a Raz predsa... a je uvedená citátom z A. E. Poa: „Tí, ktorí snívajú za dňa, poznávajú mnohé veci, ktoré unikajú tým, čo snívajú iba v noci...“ Sen, tajomstvo, používanie „neobmedzenej metafory“, voľný verš a nové výrazové možnosti jazyka – všetky tieto básnické výdobytky nadrealizmu nachádzame aj v Rakovom debute. Programovo pôsobí už úvodná báseň zbierky Tulák jesene. „Opitý / Hvizdom skamenelých stád / Bronzovú tekutinu smutného vánku hádžem do diaľky...“ Popri básňach inšpirovaných francúzskymi prekliatymi básnikmi, krajinami sna, nočnými vidinami (báseň Chiméra) i „neskutočným mestom“, vojnovou Bratislavou (básne Noc v ulici pokušenia, Karneval ulice) je už v tejto zbierke naliehavo prítomná vojna s jej apokalyptickými hrôzami: „Povraždené sú všetky nezábudky malomocných / Nenadmú sa viac prsia morovým ihlanom vzduchu / Ten pocit ničoty a prázdna...“ (báseň Je vypredané). Druhú časť zbierky Raz predsa... uvádza vlastným výrokom: „Raz predsa nebadane sa odplazí láska, aby mi slzy vhŕkli do očú“; tematicky je orientovaná na autorovo očarenie ženou, hľadanie lásky a vyrovnávanie sa s ľudskou i básnickou samotou (básne Opustený všetkými, Vyznávač samoty). Súčasťou tejto časti zbierky sú krátke lyrické príbehy Smútok ľadu, Stretnutie podobné hasnúcim pólom a Stratená noc, v ktorých cítiť inšpiráciu Baudelairovými básňami v próze. Rovnaké lyrické gesto a tematickú orientáciu na prevažujúce témy nadrealistickej poézie nachádzame aj v druhej Rakovej zbierke Zanechajte nádeje (1946). Vznikla ešte počas vojny a vízie jej konca sa básnicky najúčinnejšie premietli do cyklu Apokalypsa. Povojnová literárna kritika konštatovala, že svojimi významovými zložkami a charakterom básnického pomenovania je tento cyklus blízky poéme R. Fabryho Ja je niekto iný. Nadrealistická poetika, včleňovaná teraz do mytologicko-prírodných motívov, doznieva aj v zbierke V údolí slnka (1946). Rakov generačný druh Pavel Bunčák, s ktorým sa zoznámil ešte v roku 1939 a ktorý, ako sa traduje, „uviedol Jána Raka do sveta poézie“, zahŕňa vo svojom výbere zo slovenskej nadrealistickej poézie (Básnici snov, 1997) do básnikovej nadrealistickej tvorby aj zbierku Vietor krvi (1948). Po roku 1948, rovnako ako v celej nadrealistickej generácii, dochádza pod ideologicko-politickým nátlakom na spisovateľov k vynútenej zmene jeho poetiky. V päťdesiatych rokoch vychádzajú zbierky Pieseň mierových rúkMoja krajina, ktoré sú poznačené „poetikou“ socialistického realizmu a z pôsobivých nadrealistických postupov predchádzajúcich zbierok tu ostal len voľný verš. K náročnejšej obrazotvornosti, metaforike i myšlienkovej hĺbke sa vrátil až v zbierke prírodnej lyriky Plenér a v zbierke Neslýchané stretnutie, v ktorej zaznamenáva lyrické stretnutia s dielami svetových (Van Gogh, Gauguin, Modigliani) a slovenských maliarov (C. Majerník, M. Galanda, V. Chmel, L. Guderna a iní). Už v roku 1965 (k básnikovej päťdesiatke) vyšiel pod názvom V údolí slnka výber z predtým vydaných zbierok, do ktorého boli zaradené aj dovtedy knižne nepublikované básne Nadarmo odídeš, Noc pod horami, Nočný park, orchester, Je pieseň úrodná, Moja Itaka a Stretnutie s Ovídiom. Literárny vedec Zdenko Kasáč v doslove Básnický prínos Jána Raka konštatuje: „O bytostnom stotožnení sa Jána Raka s novátorským, krajne protitradičným estetickým programom nadrealizmu svedčí skutočnosť, že sa od svojho vstupu do literatúry okrem vlastnej umeleckej praxe aktívne podieľal na generačnom pohybe nadrealistov.“ A v závere doslovu cituje Rakovu báseň venovanú generačnému kritikovi nadrealistov Michalovi Považanovi: „Boli sme to my všetci / odhodlaní za cenu vlastných životov / objaviť svet / v jeho oslnivej nahote.“ Týmito veršami Ján Rak presne charakterizoval nielen svoju básnickú generáciu, ale aj svoju esteticky objaviteľskú pozíciu v modernej slovenskej poézii.

    Anton Baláž  

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Časopisecky publikoval preklady z francúzštiny (Ch. Baudelaire, J. Rimbaud, P. Verlaine, G. Apollinaire)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    VLNKA, Jaroslav: K chápaniu smrti v nadrealistickej poézii. In: Slovenské pohľady , roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 82 – 89. KASÁČ, Z.:

    VLNKA, Jaroslav: K chápaniu smrti v nadrealistickej poézii. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 82 – 89.

    KASÁČ, Z.: Básnický prínos Jána Raka. In: Rak, J.: V údolí slnka. Bratislava 1965, s. 89 – 94.

    BUNČÁK, P.: Nostalgický básnik Ján Rak. In: Rak, J.: Slnečný plenér. Bratislava 1980, s. 153 – 184.

    Básnici snov. Bratislava 1997, s. 54 – 66.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    „Prevažná časť Rakovej básnickej tvorby si uchováva dominantný princíp nadrealistickej poézie – voľný verš. Podobne ako

    „Prevažná časť Rakovej básnickej tvorby si uchováva dominantný princíp nadrealistickej poézie – voľný verš. Podobne ako u ostatných príslušníkov nadrealistickej generácie aj Ján Rak zaznamenal však v tomto smere značný vývoj. Na počiatku svojej básnickej tvorby pomerne dôsledne využíva postupy nadrealistickej poetiky: automatizované veršovanie, zrušenie logických vzťahov medzi veršami a oslabenie významových súvislostí aj vnútri samotného verša. V obraznom pomenovaní – v metafore, ktorá je v poézii Rakovho typu významným, ak nie priam hlavným nositeľom estetického účinku, badať tendenciu postupného prechodu od alogickosti a voľnej asociatívnosti k väčšej sémantickej určitosti. Uprostred tohto procesu dosahuje básnik vrcholné rozpätie svojich tvorivých potencií.“

    Zdenko Kasáč

    „... 28. februára 1939 sa v prednáškovej sieni bratislavského grémia na Gorkého ulici uskutočnil prvý (a zároveň i posledný) večierok nadrealistickej poézie. Pozdravný telegram z Prahy nám poslal známy estetik Karel Teige a mladý básnik Vladimír Reisel, ktorý v tom čase študoval v Prahe. Tento večierok znamená začiatok existencie skupiny nadrealistov. K s spomenutým menám pribudli ďalší: Štefan Žáry, Ján Brezina, Ján Rak a Ivan Kupec. Po viac ako polstoročí triezvo konštatujem: Aj tí, čo už, žiaľ, zomreli, aj tí, čo ešte žijú, žijú aj dnes vo svojej poézii.“

    Pavel Bunčák

    „Poznal som mladíka nápadnej tváre, so živými očami v hlbokých jamkách. Bol to Ján Rak a prišiel prvý raz medzi nadrealistov. Priniesol do zborníka báseň Cesta bez času a hneď bolo vidieť, že poézia sa mu úplne vzdala. Bol to ten Ján Rak, ktorý nás potom udivoval istým krokom v Sahare a samotným náhľadom na príliš komplikované deje. Bol to ten Ján Rak, ktorý sa tak obdivuhodne vyzná v stroji estetickej veže a blúdi krajinami sexuálnych kľúčov a lekárskeho názvoslovia. Budem ho volať „sexuálny orloj“. Čoraz častejšie a častejšie sa objavoval medzi nami, až prirástol k nášmu telu ako bradavica.“

    Štefan Žáry

    „Slobodná éra nadrealistov sa skončila v roku 1948, resp. dalo by sa povedať aj v roku 1945, pretože po tomto roku už vychádzali iba veci, ktoré vznikli pred rokom 1945. Ja som sa narodil v roku 1950, pamätám si z detstva z nášho bytu na Dostojevského rade, že sme mali na stenách plno obrazov od Šturdíka, Matejku, Zmetáka a ďalších maliarov, ktorí mali vzťah k nadrealistom, v knižnici som už ako dieťa napríklad videl Fabryho zbierku Uťaté ruky, v škole sme sa učili, že nadrealizmus, to bol programovo zavádzaný voľný verš a automatické texty, a výhradne intonácia ako rytmotvorný činiteľ. Ale až zo Žáryho knižky Bratislavský chodec som akosi dodatočne vycítil celé dobové historické prepojenie a dokázal som si to všetko zrekonštruovať. Vlastne až teraz si viem lepšie predstaviť krátke obdobie slovenského nadrealizmu, až po prečítaní Žáryho knižky je pre mňa hmatateľnejšie, skutočnejšie. A priznám sa ,aj ľudskejšie, lepšie to z dnešného pohľadu chápem, lepšie sa do toho všetkého vciťujem.“

    Ján Rak ml. 

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Moja príslušnosť k nadrealizmu bola spočiatku charakterizovaná predovšetkým sympatiou a obdivom k novým výrazovým

    Moja príslušnosť k nadrealizmu bola spočiatku charakterizovaná predovšetkým sympatiou a obdivom k novým výrazovým formám a tvárnym výdobytkom, ktoré boli schopné básnický jazyk odrazu priviesť k nebývalému rozkvetu a otvoriť mu široké, nové, dosiaľ nepoznané horizonty. Ale už vtedy som pociťoval, že tieto nové výdobytky, siahajúce či už do sféry metaforickej alebo veršovej, budú vedieť stvoriť v budúcnosti vo svojom postupnom vývoji poéziu nielen l´art pour l´artistickú a intímnu, ale budú mocným lákadlom i pre poéziu programovú, sociálnu, všeľudskú...

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    TULÁK JESENE (zo zbierky JE VYPREDANÉ ) Opitý Hvizdom skamenených stád Bronzovú tekutinu smutného vánku hádžem

    TULÁK JESENE (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Opitý

    Hvizdom skamenených stád

    Bronzovú tekutinu smutného vánku hádžem do diaľky

    Ako divé husi

    Zranený na najcitlivejšom mieste dýkou detstva

    Svojho detstva plného žltého hladu

    Zviazaného holubmi babieho leta

    Dvoma ňadrami ako jarná búrka

    Lieskovými húštinami

    Samota je nedokončená púť hluchaviek

     

    Niekedy je tak ťažko

    Podobať sa ostatným ľuďom

     

    Posledná lastovička

    Sadla si na drôty nového domova

    Celkom maličká malá

    Ako oko vretenice

    A nebolo možno ju poznať

    Medzi ostatnými piesňami nostalgie

    Prv ako zanikol posledný hvizd

    Oči zmenili sa na studničky

    Plné hnijúceho lístia

    A nebolo viacej sĺz

    A nebolo viacej modrých farieb

    Ani hviezd

     

    Niektorí z obyvateľov slávili hodokvas

    Bez pohárov

    Bez žien

    Bez vlastných tiel

    Celkom náhodne

    Lebo dúfali

    Že všetko sa im splní

    Že voda bude hučať v Styxe

    Že Cháron porozumie zvädnutým listom

    Že nebo bude jediné smutné oko

    Že sa bude podobať žene

    Že mŕtvi ožijú

    Bez akéhokoľvek pramienka krvi

    Z úst

    Z hrude

    Z dlaní

    Mŕtvi sú ako bohovia

    Podobajú sa morským okám

    Nemodlite sa za nich

    Postavy zahalené v hmlách

    I tak sa s nimi stretnete

    Každoročne

    Keď opadáva lístie.

     

    MONOLÓG (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Už opadali viniče žien

    Víno ktoré sme kedysi lisovali

    Len sviečky plačú baladu mŕtvych tanečníc

    Ich tiché a odovzdané boky

    Akoby zvonku mŕtve zvnútra živé

    Pri bráne vládca noci

    Vchádzate aby ste boli hrobármi

    Kým na spiatočnej ceste podobní holým topoľom

    Si svoje zimníky splietate zo sychravej tmy

     

    Komu to stuhli slzy na zosinenej tvári

    Komu buráca v tele uragán ničoty

    Kto si pritúlil k hrudi skmasnuté a opustené kvety

    Svietia oblaky oceľovou hmlou

    Krváca mesto svetelný dážď

     

    Blikot sviec

    Akoby si sa rozprával s praobyvateľmi tejto zeme

    Blikot sviec

    Akoby každý myslel na hroby určené pre živých

    Blikot sviec

    Aby si za chvíľu skamenel na pomník

    Na záhon mŕtvych chryzantém

     

    Padajú zožltnuté listy

     

    NA DRUHOM BREHU (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Prv než sa začala pohrebná hostina

    Sopky chrlili šípy žltého lístia

    Bez hnisu lúčenia ochladli zostarnuté tváre

    Ako magma rozliate po horách

    Hrajúce v tisícich tóninách krvi

    To šumenie mŕtvych spánkov

    Kým krváca vytrhnutá strela

    To šumenie neviditeľných vôd

    A tečú ďalej do temnôt

    Rieky šedivých prsníkov

    Na brehoch soľné stĺpy volajú mnohým na slávu

    Obzri sa pútnik

    Posledné rumovisko kde si bol vyzvaný na súboj

    Lebo voda sa nezastaví

    A čln sa kolíše

    Posledné vetry vejú

    Vždy tichšie

    Dlho

    Do noci

    Kde hasnú mosty

    A ty spíš

    Akoby si odchádzal

    Pod hlavou

    Krvavý list

     

    VTEDY SOM PRIEZRAČNÝ (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Je šero nad krajinou

    Uprostred polí

    Tulák v koberci rosy

    Poľovník hmlistých rán

    V stlačených prsiach sup nostalgie

    Ako zem pod operačným nožom

     

    Dusím sa diaľkami

    Gagotavým šípom divých husí

    Pretože je noc

    A jeseň

    Tá bolesť

    Čo ťa nikdy neopustí

     

    VÝPRAVA SO ZAHALENOU TVÁROU (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Telá plakali vredmi

    A slnce mŕtvolný oblak zve ťa do údolia

    Kde skaly sa menia v plamene

    Úžasom onemené plamienky

    Bez ozveny tíchnu tieto jesenné spáleniská

    Aby si mal stále na pamäti prvý hriech

    Ktorý ťa strašil po celé detstvo

    Hru so sklenými zmijami

    Dívaš sa dívaš

    Na celú kalváriu zašlého pôstu

    Tak rozkošnícky krásnu

     

    Len stínajte lesy plné bezduchých vtáčat

    Z každého rúbaniska vytryskne prameň vody

    A hneď v závratných špirálach vyletujú bytosti

    čakankových očí

    Už zblízka vidíš že sú to opustené dvojice

    Stretávaš ich na macošských cestách

    Lebo sa vydali na bezmennú púť

    Deti vyhnané zo svojho domova

    Pochodujúce cez roviny vrchy a moria

    Pre vinu jediného materského znamienka

     

    A ďalej rodíte v kŕčoch

    Medvedice nevinných pohľadov

    V kráľovstve krvi a spenených snov

    Kde vládne dym a spev močiarov

     

    JE VYPREDANÉ (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Nad rakvou slnečných závejov

    Nehučí starostlivo splav

    Už nekvitnú jesienky detských úst

    Povraždené sú všetky nezábudky malomocných

    Nenadmú sa viac prsia morovým ihlanom vzduchu

    Ten pocit ničoty a prázdna

    Tak neskonale krásny

    Akoby lietali motýle v hrudi

    Akoby plakali na balustrádach spánku

    Posledná jar to bola

    Podobná úderu zvona

    Tikotu všetkých hodín v jednom skleníku

     

    Mať na mysli

    To mnohonásobné hľadanie milovanej

    To stále vracanie sa po mŕtvych chodníkoch

    To stále zbohom a dovidenia

    Bez jediného bozku

    Ako noc medzi prebodnutými hviezdami

    Nech kvapká hviezdnatá krv

    I tak je celkom snehová

     

    Pomaly budú odchádzať sťahovavé vtáky

     

    Raz po ich návrate

    Z ružových a teplých slizníc sa možno stanú mŕtve jazerá

    Rodidlá ako zasklené diaľky nebudú rodiť čas

    Zmenia sa naposledy v piesočnú búrku ohňostrojov

    Nevydajú viacej pohrobkov telá zamaskovaných mladúch

    Záhyby páchnucich vôd sa plnia čiernymi rybami

    Ich slizké bruchá plné jedovatých výparov

    Samotná volavka skamenela uprostred zhasínajúcich lietavíc

     

    Tá búrka je prerývaná plačom hôr

    Pochovávam v ňom plachtu utopencov

    Boli to embryá podobné malým vtákom

    Vypadli z bezpečného lona hviezd

    Zosinaveli im krídla a zobáky

     

    Nikdy sa neprichystajú k odletu

     

    Potom už nebude ľútosti v prebitých zreniciach veží

    Každý si navykne na tento spôsob pretvárky

    Budeme sa hladkať oceľovými dlaňami pohrebov

    Budeme sa pokrývať škraboškami ulíc

     

    Pri prvom zajačaní záchrannej píšťaly

    Márne stískaš v ruke uvädnuté prilbice včerajška

     

    Takto zostarneš

     

    Kameň slnovratu

    Takto vstúpiš sám do seba

    Vták

    Ranený do pravej polovice neba

     

    CHIMÉRA (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Má vlasy spletené pokorou satana

    Má oči stratené v rybníkoch

    Snažím sa zachytiť jej veterný šat

    Jej šat spálených lesov

    Jej šat obitý pancierom malomocenstva

    Vládkyňa močiarov a zrúcanín

    Objímam tvoje hnilobné kolená

    Pramatka zániku a radosti

    Všetci sa zídeme v tvojom dome

    Pod kolesami železného dažďa

    Bičovaní trhlinami zeme

    Keď hluché požiare kliesnia si cestu úžľabinami

    Možno preto

    Nastavujeme úmyselne

    Svoje predierkavené telá

    Kamenným tváram

    Skriveným

    Pod nesmiernou výzvou

    Tejto modlitby

     

    HODINA PRICHÁDZA (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Na lodi sedmispáčov signálom zobúdzam lampy

    Nech nikto nemyslí že je to púha zvonková hra

    Všetko je náhodné všetko je divné

    Až po najnepatrnejšie veci

    Ich volanie prevyšuje ťarchu dusného večera

    Kráčame vzduchom rýb v ňom naši predkovia

    Hľadáš ich márne v tejto opustenej ulici

    V lepkavom šere rieky

    Kde plávajú lodičky našich očí

    Sadáme si na jej bahnitý breh

    Ustatí milujeme sa so zdochlinou

    Je to žena perlorodka

    Alebo mŕtvy pes

    Sme to my všetci ktorých unáša voda noci

    Zamyslení nad sebou jak nad skamenelinami blízkych

    Čakáme kým mesiac vstúpi úplne do rieky

     

    Potom

    V posledných úlomkoch noci

    Zaspalo mesto vlnobitia

    V kanáloch plačú deti

     

    KTO JE PRÍČINA (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Ryšavá tma stúpa do očú

    Zaklína všetky semafory

    Podobné zakrvaveným rukám

    Všetko mizne

    Len most tvojho brucha

    Spojuje brehy včerajšej noci

    Plnej žraločích zubov

    Zem sa mení na arénu

    A v tratolištiach krvi

    Presvitajú tváre budúcich pokolení

    Tváre ako les nočných víchric

    Vrúbené plameňom bez tepla

    Vraciam sa

    Spaľovaný tým plameňom

    Do rodnej zeme škorpiónov

    Z mokvavej hrudi slzí mi slaná krv

    Dlhý krvavý bič plieska po chrbte

    Takto pykám za všetky pokolenia

    Za tie čo pomreli

    Za tie čo žijú

    Za tie čo sa nenarodili

    Nikdy sa nedozviem prečo

    A do vytečených očú

    Tlačí sa ryšavá tma

     

    MODLITBA K MŔTVEMU MESTU (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Odumreté prsty chrámových vôd

    Vibrujú v kavernách noci

    Seizmograficky zachytávam pohyby všetkých lôn

    Oplodnených kŕčmi nadutých dažďov

    Akoby som zavlažoval božské kvety alkoholov

     

    V námesačných objatiach bodliakov

    Nikdy sa necítim opusteným

    Len v tejto miniatúrnej skrinke slzavých kostlivcov

    Čo visí na poslednom tŕni

    Prepichnutá šialencom smútku

    Lebo mám obočie

    Zložené zo samých kvapiek chotárov

    Na ktorých som pásol mŕtve kravy

    Boli to svetlá môjho života

    Ako fialová guľa tropických búrok

    Ukazujúca cestu karavánam

    Do nedoziernych výdychov

    Do kmitavých strún zálivov

    V roku ktorý sa ešte nenarodil

     

    Onedlho nebudeme smútiť

    S čiernymi maskami zdochlín

    Ani sa radovať prikrytí rozmarínom

    Lebo nenájdeš postavy prichystané ku vzdoru

    Z oslepnutých očú vytekajú ustaté hviezdy

    Lebo nenájdeš

    Seba samého

     

    VZÝVANIE (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Noc domorodka

    Vidím ťa prichádzať cez oblak ľudožrútov

    Cez stratené domy snívania

    Strácaš pomaly lenivé ústa trópov

    Nimi sú uspané nebesia

    Blížiš sa ako vypínač tiel túžiacich po sebe

    Akoby to boli mramorové pľúca krčiem

    Tvoje naolejované objatia

    Ako medené poháre krajín

    Na všetky hrozby odpovedáš modrým pohľadom

    A sleduješ návrat mŕtveho básnika

    Len s núdzou unikám týmto farebným voňavkám

     

    Noc ustatá tanečnica

    Meníš sa v prístavné mesto

    Čo navždy vysušilo slzy tuláctva

    Poéziou spenenej krvi

    Raz nebo stratí belasú farbu

    V olovených studničkách agónie

    Potom sa odchádza

    Jedného dňa

    Keď trúbia na ústup puknutou poľnicou života

    Odvtedy plače Marseille za prílivu

    V Hôpital de la Conception je šero

    Meteor vyšľahujúci z mora

    Arthur Rimbaud

    To dátum čiernych sĺz

    10. XI. 1891

     

    MÔJ PRIATEĽ DÁŽĎ (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Zaslzilo tisíc rozvešaných lustrov

    Na plátne chorého súmraku

    Sen hojdá ulicu

    Mesto s neónovou maskou

    A vlahý večer

    Vibruje

    Vo víne námestia električiek áut a rozžatých žien

    Transfúziou vlastnej krvi zachraňuje chodcov

    Omráčených dunením klzkých hodín

    Ešte si rozkrvaví pery a obočie

    Vtedy keď prichádza noc

    V havraních krídlach sadajúca na strechy

    Keď vzbĺknu lagúny mosty veľkomesta

    Keď odumiera obloha

    Divotvorná deloha života a smrti

    Samovar smiechu šumí uprostred križovatky

    Jak v tieni rozrytého mraveniska

    Je to balada

    Aby sa nezastavil čas

    Aby nadmul pijavice podzemných majákov

    Aby sa rozrástol chotármi jak prašivina

    Len ty hľadáš plápolavé kvety krčiem

    Čiernych vtákov a zvyšky olovených katedrál

    Doháraš

    Celkom potichu

    V najsilnejšej modlitbe za všetkých

    V spánku na ulici

     

    DNI KTORÉ PRIVOLÁVAM (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Vánok si pohráva s faunou vlasov

    Je taký blízky

    Ako dievča slnečných úst

    Mlčanlivé a smutné

    V očiach sa objavila neodvratná smrť

    Budeme snívať pod snehom do jari

    Spútaní okovami opálových vinohradov

    A keď sa s bledými sasankami navrátim do svojej Itaky

    Konečne uvidím

    Že predsa kvitli bosé a popukané nohy

    Že predsa spievali chodníky plné piesku a bielych agátov

    Potok bublal o oceľovom mori a magnetických lodiach

    Jarná hora striekala žltým mliekom

    Kde som plašil malé a podesené vtáčie oči

    Kde som si staval vzducholode z rozkvitnutých liesok

    A bludných snežienok

    A preto bolo hodno žiť

     

    Možno sa ešte oprie jar do mojich rozhlodaných pŕs

    Aby sa ma potom viac nedotkli jej oslnivé kvety

    Lebo černejú rozhodené po kamenistých uliciach

    Unylo ako starci bez prístrešia

    Tí herci žobravých nocí

    Ale ženy si rozpúšťajú ďalej svoje mramorové vlasy

    Aby sa pripravili do kúpeľa

    Od chlapčenstva sme obdivovali ten krásny oblúk

    A ovenčení záružlím vzývali umrlčí mesiac pri splne

    Bolo viacej tých jarných večerov

    Belasých

    Ako parenisko

    Satan pomaly púšťal kvapôčky jedu

    Celkom pomaličky

    Na nohách svietili slepé maky

    Vo vetre dunela čierna rosa

     

    NAHÍ SME AKO DUBY (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Za polnočného hvízdania meteorov

    Páchnuci fosforom zhadzujeme okovy blasfemických nocí

    Alchymisti budúcich dní

    A lejeme olovené guľky čarovných modlitieb

    Aby ste si zvykli na ohnivé nemoce a cudzoložné horúčky

    Z ktorých vychádza táto krútňava kovových bublín

    A už sa podobáte labutím krajom

    Kde tancujú baletky smrti

    Padá lebka na lebku

    Vyteká oko po oku

    Kvíli ráno za ránom

    Tá hudba kamenných očú

    Horiace diaľavy snov

    A vlhkom pokrivené ústa

    Ktoré si opäť našiel pri ryžovaní zlata

    A tak zapadali jeden za druhým

    Svätojánske ohne tvojich nocí

    Aby utvorili slzotvorný sprievod

    Únik zo slučky rodných polí

     

    A to sa ešte stále vraciaš k otráveným prameňom domova

    A to ešte stále spávaš v jaskyniach detskej dôvery

    Zasnený chlapec somnambul

    V zajatí obludných vtákov

     

    NOVÉ LÁSKY (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Hltám

    Súhvezdie horských dní

    Spleen vlečúci sa medzi komínmi

    Jak havrania pieseň

    Jej indigový zub

    Jak elektrická voda hroznýšov

    Jak Amazonka počas vodnatej jari

    Jak epileptik obrastený lianami

    S nimbom okolo hlavy

    Pretože kotva bumerangu vyrastá v džungli

    Na posteliach slnka

    V delíriu opilcov

    Na smrteľnej ceste

    Len jedna z nich má podobné oči

    Korábu zo sadry

    Ústa

    Jak hlinený budíček

    Jak bozk poranenej chobotnice

    Kapitulujem pred tebou

    Eva

    Zvedená hadom nocí

    Dopichaná injekciami polárnej žiary

    Medúza nikým nevidená

    Na sedemramennom svietniku

    Vždy slepá jasnovidka

    Vždy slepý večný Žid

    Bez najmenšieho plaču

    Prevádza salto mortale

    Na mliečnom povraze

    Na pretrhnutej dúhe

    Povrazolezkyňa s mŕtvolou dávneho milenca

    Povrazolezec s mŕtvolou dávnej milenky

    Na koberci času

    Na jej bokoch

    S modrinou od muškátu

    Jak úsmev Mona Lizy

    Namaľovaný na kruhoch pod očami

    Dovidenia

    S ružicami zoraných polí

    Je to váš agátový smiech

     

    OPUSTENÝ VŠETKÝMI (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Je mnoho vecí v tejto kŕčovitej krajine bozkov

    Podomový obchodník ihličnatého tvaru

    So zrakom iniciálky

    Záclona križovatky biely deň

    Je to fotografia jablkového voza

    Na rozmoknutej dlažbe na infantilnom asfalte

    Výkričník rozčesnutého stromu

    Chodec bez nôh s neviditeľným tieňom

    Kladieš sa namáhavo do postele

    Utierajúc rôsolovité bradavky do zmrzačenej periny

    Chodec v kolese automobila

    Načiera do dvoch siluet

    Splanuvších lesbickou láskou

    Ako konáre svetelnej píšťaly

    Je to ako začiatok slova sen

    Alebo kvitnúci klobúk samovraha

    Na koľajniciach ohnutej lampy

    Alebo midinetka

    Na dlaždiciach večera

    Tak symetricky hodených do vesmíru

    Do pologule tvojho brucha

    Jak trilkujúci šíp

    Jak vražda na brehoch bezhviezdnej noci

    Jak posvätný zápach tvojho hadieho tela

    Obomknutý tisícimi ramenami dažďových kvapiek

    Umieram na obraze najmenšej bubliny

    Na trojkráľovej kriede

    Všetky ulice sa dnes menia

    Na prapodivné kužele

    Na bambusový les

    Na jahodovú vôňu

    Na nedospelé ňadro

    Na neskutočných milencov

     

    GIGÁNKA PRI ZAPADAJÚCOM SLNCI (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Kráčaš predmestím

    Osamelá mačka

    Plná kalichovitého smútku

    Jak zvonkovitá hra mušieľ

    Na bále mora

     

    Cigánko

    Ebenový kvete nerestí

    S perlami melanchólie

    Dnes jaro bubnuje na poplach

    Krásavica v prístavnej krčme polypov

    Tvoj zasnený pohľad nomádskej tanečnice

    Ako omráčený slnečný papršlek

    Ako zaťatá päsť pokoja

    Jej šija

    Jej hruď

    Koleso najsilnejších drog

    S vodným motýľom hrúz

    S fosforeskujúcim vínom

    Takým zákerným

    Vlieva sa do kovového mora

    Ako toto ňadro vĺn

    Elipsovité jak dilúvium

    Ako jediné nostalgické tango

    V objatí studených ciest

    A naše postavy

    Bez očú

    Bez pohlavia

    Jak feérická krajina

     

    VYZNÁVAČ SAMOTY (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Milujem oči gaštanov

    Nemajte mi to za zlé

    Som hviezda samovrahov v húštinách

    Za svitu mesačného splnu je vystavená naša spoločná ulita

     

    Tri roky stratiť na nerovnej ceste

    Zakaždým stretať tú istú kaméliu

    Bez srdca a zlatých hodiniek

    Zo začiatku bolo to veľmi bolestné

    Ale človek poloboh a polotieň

    Je ako celkom vypálený strom

     

    Na všetkých polodivých poliach

    Kvitli podivné útvary

    Motýľokveté rastliny môjho lôžka

    Na neplodných miestach slepých uličiek

    Na oknách môjho zápisníka

     

    Neprišla ešte stará kojná

    S ňadrami ako ryba vo výške

    Mlieko zármutku dopijeme čo nevidieť

    Sme poslední z rodu hazardérov

     

    POHĽAD NÁMESAČNÍKA (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Prvá strana bola popísaná slovom oblak

    Len chvíľočku zavesený na drôte mojej nemoci

    Ďalšie oblaky splývali s touto samotou

     

    Kamenná strecha smútku

    Nikdy sa nemeníš

    Často ťa nachádzam

    Oplodnenú mnohými nocami

    Ležať v údolí a na pokraji lesa

    Obsypanú čučoriedkami krásnych bolestí

    Akoby som po tisíci raz utekal

    Z pôvabnej púte detstvom

     

    Som skromnou korisťou

    Pre pochodujúce more

    Preto za noci

    Srdce si vešiam na mesiac

    Apokalyptický obesenec

     

    KARNEVAL ULICE (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

    Lepkavosť tohto mesta

    Vejúce údy jeho žien

    Marazmus puknutých nocí

    Akoby pršali olejové lesy

    Vezmite sebou viacej svetla

    A oxygénové kvety

     

    Na sklonku jari

    Budem ťa čakať po pohrebe

     

    Medzitým

    Láska stáva sa lúpežníkom

    Prúd čerstvej krvi valí sa po nábreží

    Akoby dnes večer mali pučať všetky prsníky

    Akoby ľudia stále lačneli

    Po svojej včerajšej rane

     

    Takto už dávno

    Na vlastnej dlani si bubnuješ

    Pochod do cintorína

    Po osamelých cestách

     

    STRETNUTIE PODOBNÉ HASNÚCIM PÓLOM (zo zbierky JE VYPREDANÉ)

         Bolo úplné ráno. Slnečné papršleky preťali po siedmy raz sedembolestnú Madonu a zostali trčať úplne skrížené na spôsob mŕtvych svetelných kužeľov, vyrastajúcich z ohniska cintorínov.

         Ráno ihneď vystriedal večer, odporne slizký, lepkavý, tiahnuci sa ako naolejovaný hroznýš, lenivo, zákerne, svietiac zelenými očami. V sčernetej diaľke ozýval sa iba ropuší spev a krkolomný mesiac tancoval nad špinavou mlákou.

         Vtedy po prvý raz rozkvitli jablone bolesťou poznania. Koľko tehotných žien si pomyslelo na embryá nepodobné dospelému človekovi a koľko neznámych dievčat sa rozhodlo, že nebudú viacej pannami. Podivuhodné množstvo bronzovo sfarbených chobotníc v tom istom okamihu sa objavilo zdanlivo pod Mliečnou cestou. Znak, že sa narodil nový veľmajster.

         Zo zvápenatených kostí a zo starých zrúcanín vystavili sme opäť Thermopyly. V nich cínoví vojaci budú balzamovaní chlórovým vápnom. Prevádzame najdivjšie orgie, ako sme si na to navykli z detských čias.

         Uprostred zeleného sadu otráveného bezuzdnou vôňou orgovánu uvidíte dvojicu rozožratú vredmi malomocenstva. Môžete počuť medzi bozkami ich sinavú modlitbu:

         Vyslyšte kŕkanie všetkých žiab! Buď s nami, smutná Ropucho!

     

    ZÁHRADA ILUZIONISTU (zo zbierky NEZANECHAJTE NÁDEJE)

    Chcete zachrániť

    Tento svet

    Zasiahnutý morovým šípom?

    Sami odhrňte záclonu čiernych dní

    Hneď nové slnká sa rozbehnú po oblohe

    Hneď priletí jar v dúhových farbách

    To čo nás tlačí je iba šedivý dnešok

    A ten sa rozplynie jednej noci

    Lebo už svitá nad koralovými ostrovmi

    Je to ráno absolútnej slobody

    Ručička času zastane pri poslednej vražde

    A nebude viac kanibalov ani zaklínačov voľnosti ducha

    Vtedy odrazu

    Všetkým ľuďom sa rozjasnia oči

    V uliciach vybuchnú gejzíry radosti

    A s nimi pieseň mocná ako zemetrasenie

    To bude signál

    Že navždy

    Zomrela

    Vojna

    A nenávisť

    Medzi ľuďmi

     

    Nastane nový vek podľa zákona hviezd

    Zvery s človekom sa zblížia natoľko

    Že nebude ukrutnosti

    Ani boja

    V celej prírode

     

    A to je evanjelium budúceho života

    Je blízko vás na dosah ruky

    Len otočte kľúčom

    Ako dieťa

    Ihneď sa otvorí táto zázračná kniha

    Také je to jednoduché

    A prosté

    Také vábivé

    Je pri tomto brieždení

    Budem stáť pri vás

    A radujem sa

    Z toho všetkého

    Keď máte úprimné oči

    Lebo v tejto chvíli

    Sa podobáte

    Ľuďom

     

    ĎÖNĎA (zo zbierky V ÚDOLÍ SLNKA)

    Tak to prišlo

    Ako jesenné stretnutie dvoch ticho padajúcich listov

     

    Ďöňďa

    Odaliska

    Z mramoru a krvi

    Dym tvojich vlasov mi zahaľuje tvár

    A lastúry očú zelenavo svetielkujú

    Tu vyhňa našich dlaní prechádza v plachú noc

    A naše dýchnutie je dychom vinohradov

     

    Ďöňďa

    Tvoje boky husle pohodené v tráve

    Na ktorých vyhráva požiar súmraku

    Na ktorých bubnuje vášeň svitania

    Tvoje ústa slnka

    Tvoje ňadrá ticha

    Ňadrá krajiny pred búrkou

     

    Trvalo to krátko

    Ako jesenný rozchod dvoch ticho padajúcich listov

     

    Buď zbohom

    Ďöňďa

    Prchavejšia než vietor zapadajúcich hviezd

     

    ZEM BEZ VLKOLAKOV (zo zbierky V ÚDOLÍ SLNKA)

    Ďaleko od mesta od ľudí

    Uprostred umytej krajiny

    Zastal som podivný cestovateľ

    Bol večer

    Bolo po teplom daždi

    Glejovitá vôňa zeme pršala z brázd

    Klasy obilia dýchali nesmiernou guľou ticha

    Posledné dažďové kvapky chveli sa ešte na steblách

    Keď za zvonenia vlhkých lúk zapadalo slnko

    Pomaly pomaly ako ranený vták

    Potom už len koberec hmly stúpal nehlučne z tráv

    Hustol a chystal sa sláviť šedivé nešpory

    Nečakajúc ani kým vodný dym z potoka

    Vznesie sa do jelšových listov

    A spenená voda zahrá na organe stebiel

     

    Čochvíľa noc prepadla sa do seba

    A vypustila z priehrštia zelené prstene hviezd

    Ktoré sa predierajú ku mne cez husté vetvy liesok

    A ja skrytý v húštine

    Šťastný ako dieťa

    Dotýkam sa ich vystretými prstami

    Tam sedím

    Podivný cestovateľ

    Opretý lakťami o vlažnú zem

    Lícami o šuchotavé dlane listov

    Usínam

    Ďaleko od mesta od ľudí

    Uprostred stíchnutej krajiny

    Podobný bohu

    Alebo poľnému vtákovi

     

    VEČER NA DEDINE (zo zbierky VIETOR KRVI)

    Dýchaš

    Potmechuť zemiakových polí

    Horia vášnivo makové ruže

    Klasy na steblách oťažievajú

    Pod ťarchou nalievajúcich sa zŕn

    Keď prepelica volá zo žita

    Vieš že je tu už leto

    Padá súmrak

    Tíchne dedina

    Z lúk tiahne vôňa sušeného sena

    Na záhumní

    Do teplej a vlažnej noci

    Kvílivým hlasom zaznie harmonika

    Zvonia kaskády dievčenského smiechu

    Zmysly sú na postriežke

    Buráca nepokojná krv

    Tma hustne hviezdy blikajú

    Pulz zeme počuješ v nesmiernom srdci noci

    Tento tlkot je prerušovaný

    Len slabučkým písknutím

    Usínajúceho vtáka

     

    VIETOR KRVI (zo zbierky VIETOR KRVI)

    Nad bronzovým hájom tiel

    Kvíli okarína noci

    A nik z nás nevie

    Koľko divošiek

    Kladie si v tejto chvíli

    Zvrátenú hlavu

    Do zelených podušiek machu

    Zatiaľ čo ich podpažia dýchajú pižmom

     

    Faun tíško kráča lesom

    Vyhrávajúc na flaute jari

     

    Ostatným tulákom

    Víno večerov rozširuje nozdry

    Keď zvoní láska v povetrí

     

    To nie je ani nostalgia

    Len jedno dievča sníva

     

    NADARMO ODÍDEŠ (z výberu V ÚDOLÍ SLNKA z r. 1965)

    Žena je hudobný nástroj.

    Rozochveješ ju dlaňou ako husle

    túžiace po echu vábivých krajín.

    Rozochveješ ju dychom ako mušľu

    túžiacu po hĺbkach tajomných morí.

    Bielymi prstami zapaľuje horkasté sviece nocí.

    Príliš kruto vás prenasleduje

    ako hudba prchavých brehov

    táto holubica smiechu,

    táto jesienka s krásnym jedom,

    táto hojdavá baletka ulíc...

     

    Nadarmo odídeš do ľadových samôt:

    prostým pohybom bokov

    si pribíjaný denne na život a na smrť,

    kým vyhasne posledná žiadosť,

    posledná myšlienka.

     

    Akoby navzdory

    za záclonami pochodujú

    nové zástupy:

    ženy, ktoré ešte neodovzdali svetu svoje telá.

    Len ich udivené oči bolo nám dopriate vidieť.

     

    Nikdy, ver, nikdy

    tie ženy viacej nestretneš.

    Tie ženy sa nikdy nevrátia...

     

    MOJA ITAKA (z výberu V ÚDOLÍ SLNKA z r. 1965)

    Zimné večery na dedine –

    zakliaty zámok detských rokov,

    ktorý už nik viac neprebudí...

     

    Nik ho viac nevyčarí z ľudí.

     

    Nevráti sa nikdy štrnásťročný chlapec –

    zaľúbený do starej borovice –

    do zátišia známeho rodiska,

    kde za božou mukou,

    za krížom vedľa hradskej

    už ani syrinx strnísk nepíska.

    Zamĺkli polia. Stíchli pasienky.

    Vyhasli krásne jedovaté jesienky.

    (Zostali planúť len jesienky ženských očí,

    ktorých jed možno stravuje ťa,

    pre ktoré hlava sa ti točí...).

     

    Zima potom už čoskoro pricvála.

    Pomaly a nebadane

    rozliali sa po dedine

    tiché žmurkavé večery,

    o ktorých tak rád hovorím.

    Sú to tie žmurkavé večery s ťahavým brechotom psov

    A s ujúkavým húkaním neviditeľných sov.

    Večery pri studniach s krásou studených hviezd

    a s nehou v šere sa strácajúcich ciest.

    Večery s nostalgiou stodôl a teplých maštalí,

    kde sme ako chlapci neraz zastali.

    Večery s gagotom pobelavých husí,

    po ktorých niekedy zacnieť sa ti musí...

     

    Ako je nenávratne ďaleko tá zimná idyla:

    mamku vidím – práve mi záplatu na kabát prišila.

    Idyla ďaleká a dávno neskutočná,

    jak vyblednutý obraz detského sna,

    jak na skle nadýchnutý ľahký srieň,

    jak v marive sa strácajúca zem:

    Drobné dedinské chalúpky

    perinou snehu prikvačené.

    Jablká na povale, uschované v sene.

    Pomalé tichunké stĺpce dymu

    z desiatok komínov lenivo vystupujúce.

    Oblôčky bojazlivo blikotajúce

    do treskúcich mrazivých nocí

    žltým svetlom petrolejových očí.

    Večery strávené v dôverne milom kruhu.

    Pri priadkach, pri mrvení kukurice,

    pri páraní peria túlaš sa znova v duchu.

     

    Si znova doma pri dávnych prácach.

    Si znova vo svojej Itake.

    Jak chlapec do nej kráčaš.

    Zobraziť všetko