• Stručná charakteristika tvorby

    Básnicky sa formoval v rámci konkrétistov Trnavskej skupiny (M. Válek, J. Ondruš, J. Stacho, J. Mihalkovič, L. Feldek). Prešiel zložitým

    Básnicky sa formoval v rámci konkrétistov Trnavskej skupiny (M. Válek, J. Ondruš, J. Stacho, J. Mihalkovič, L. Feldek). Prešiel zložitým vývojom pri hľadaní vlastných tvorivých princípov. Inšpiroval sa klasickými vzormi, ale aj slovenským nadrealizmom, českou avantgardou i španielskym surrealizmom (F. G. Lorca, R. Alberti, ktorých aj prekladal) a generačnými druhmi Trnavskej skupiny. Básnické prvotiny najprv publikoval v študentských časopisoch filozofickej fakulty (Rozkvet, Tribúna mladých), potom v Mladej tvorbe, Kultúrnom živote, Slovenských pohľadoch a v Smene. V debute sa prezentoval ako básnik citlivého poetického videnia usilujúceho o vyjadrenie životnej a prírodnej harmónie. Výrazná osobitosť jeho lyriky spočíva v expresívnom pohľade zvnútra, do ktorej organicky vkomponoval sugestívne citové zážitky na pozadí reálneho prírodného prostredia. Jeho poézia má v ďalšom vývoji dve obdobia. V prvom období sa jeho poézia nesie v zážitkovej rovine s orientáciou na estetické vyjadrenie životných javov, na úsilie hľadať trvalé životné hodnoty. Vyznačuje sa klasickou vyrovnanosťou, ktorú dosahuje využívaním klasických výrazových postupov a rozumovo-intelektuálnym prehodnocovaním skutočnosti. Prírodným javom vtláča ostrý kolorit významov, pri ktorých dôležitú úlohu zohráva osobná spätosť s domovom, detstvom, rodičmi, krásou prírody a rodnej zeme. Popri nich dominuje oslava prirodzenej krásy ženy. Jeho expresívne a intelektuálne zachytenie a vyjadrenie precíteného detailu je majstrovské. Slúži mu aj ako organizujúci prvok autorovho zámeru. Druhé obdobie začína zbierkou Vysoko miznú vtáky (1972). Je poznamenané vedomím rozdeleného sveta, ktorý narúša ním vyznávaný klasický súlad krásna. Najmä pri básnických výpovediach o deťoch ho zaujímajú problémy súčasného sveta, ktoré zvyšujú obavy z nebezpečenstva možnej vojny. Práve v mene detí, ich šťastia a budúcnosti dáva svoj hlas za pokojný mierový život. Takto sa do popredia jeho tvorby dostáva reflexia širšie komponovaného spoločenského hľadiska, bez ideologického zjednodušovania. Častý motív lásky sa posúva do medziľudských vzťahov ako predpokladu vyrovnaného a šťastného života. Pre básnikovu tvorbu tohto obdobia je typická obsažnosť, autor sa okrem hľadania prírodno-poetickej harmónie orientuje na komplexnejšie a rozmanitejšie vyjadrenie rozporného celku, ktoré narúša harmóniu života, šťastia, lásky, pokoja a disharmonicky dolieha na človeka. Tento posun sa prejavil aj v stavbe tvaru a vo výrazovej koncepcii. Jeho poézia má racionálny základ, je organickým výsledkom intelektuálnej reflexie, logiky, úvah a zmyslovo-pocitovej reakcie na jestvujúce podmienky a problémy druhej polovice dvadsiateho storočia, s ktorými sa človek musí v živote vyrovnávať.

    Viktor Timura

    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Ján ŠIMONOVIČ sa narodil 17. februára 1939 v Siladiciach. Do základnej školy chodil v rodných Siladiciach, maturoval roku 1957 v Hlohovci.
    Ján ŠIMONOVIČ sa narodil 17. februára 1939 v Siladiciach. Do základnej školy chodil v rodných Siladiciach, maturoval roku 1957 v Hlohovci. Na filozofickej fakulte v Bratislave študoval od roku 1957 do roku 1962 slovenčinu a ruštinu, v období 1961 – 1962 bol redaktorom Československého rozhlasu v Bratislave, potom do roku 1971 pôsobil v časopiseckej redakcii vydavateľstva Smena. Od roku 1971 bol redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ a v rokoch 1980 – 1982 šéfredaktorom časopisu Zornička. Zomrel v Bratislave 21. decembra 1994.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Pyramída (1964)
    • Obrazotvorná lúka (1968)
    • Belavá z helénskeho sveta (1969)
    • Útek z júla, o srdciach (1970)
    • Sen, jama vo mne (1971)
    • Vysoko miznú vtáky (1972)
    • Deti (1973)
    • Tichým krikom (1974)
    • Mesto (1976)
    • Chvenie (1980)
    • Život o sne (1981)
    • Včas (1983)
    • Hustý čas (1984)
    • Rodáci (1986)
    • Krk ľalie (1993)
    • Skepsa (1995)

    Esej

    • Próza o básni (1972)
    • Na margo básne (1989)
    • Pastier slov (1994)

    Pre deti a mládež

    • Mamičke… (1969, leporelo)
    • Zo strieborného rázcestia (1990)
  • Charakteristika tvorby

    Ján Šimonovič knižne debutoval roku 1964 básnickou zbierkou Pyramída . Ako uvádza A. Bokníková v  Z obrazotvornej lúky

    Ján Šimonovič knižne debutoval roku 1964 básnickou zbierkou Pyramída. Ako uvádza A. Bokníková v Z obrazotvornej lúky Jána Šimonoviča, kniha vyšla oneskorene pre negatívny posudok Vojtecha Mihálika (pôvodne mala vyjsť už v r. 1961). Prejavoval sa v nej dobový dôraz na senzuálny zážitok a fascinácia metaforou, ktorú Šimonovič obhajoval aj v teoretických statiach a recenziách. Vizualita v Šimonovičovej básni má výrazne avantgardné črty a svojím geometrizmom, prácou s farebnými plochami a kontrastom pripomína výtvarné diela M. Galandu či V. Kompánka, miestami aj filmové scény. Textami sa mihajú zábery na časti tela, vytrhnuté zo svojho prirodzeného kontextu (prsia, stehná, brucho). Prenikavú interpretáciu básne Sedím v kaviarni, fajčím (Pyramída) z vizuálneho hľadiska podáva A. Bokníková (Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov II ), ktorá vizualitu a erotizmus Šimonovičovej poézie dáva do kontextu Raňajok v tráve E. Maneta či diel J.-H. Fragonarda. Ďalším dôležitým impulzom pre autorovu poéziu bola jeho prekladová činnosť – Ján Zambor v Preklade ako umení v súvislosti s autorovou prácou s eufóniou a dekanonizovaným rýmom píše o lorcovských inšpiráciách (Šimonovič preložil dva výbery z poézie tohto španielskeho básnika). Významným motívom v Šimonovičovej poézii je voda – A. Bokníková píše o „nudizme“ na poetický spôsob (Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov II , s. 122). Šimonovičove básne z prvého tvorivého obdobia sa často blížia zátišiam či krajinkám vo výtvarnom zmysle.
    Nebezpečenstvo samoúčelnosti ornamentálnej obraznosti v súvislosti s básnikovou poéziou vystihol M. Hamada: „báseň síce prská, horí, dymí, chladí, svieti a podobne, ale to je často všetko“ (Kultúrny život, 1962/28, s. 8). Do manierizmu miestami skĺzavajú texty Belavej z helénskeho sveta (1969) – tretej básnikovej zbierky, kde už možno nájsť aj prvky, ktoré neskoršej autorovej tvorbe v r. 1987 vyčítal V. Mikula – ornamentalizácia na úrovni tvaru a obrazu sa dostáva do komickej juxtapozície so scénou básne. Mestská avantgardná obraznosť a miestami až parnasistické zaujatie slovom (nájdeme tu také exkluzívne lexémy, slovné tvary a zvukomalebné reťazce ako posacovanie, drcavá, prekacuješ, obchádzava, vpuknuté, ošipujúce sa, capká okrúhla calta čerenia) koliduje s rustikálnymi motívmi a vytvára nechcene komický efekt. Zbierka Sen, jama vo mne z r. 1971 však znova prináša mnohé esteticky hodnotné texty, zvyšuje sa zároveň problémovosť (nie však v povrchnom publicistickom zmysle). Šimonovič v nej naďalej pracuje s ľahkou erotikou a scény, ktoré básne načrtávajú, majú vďaka dôrazu na senzualitu miestami akoby filmový charakter – pozornosť sa zameriava raz na detail, raz na celkovú scénu, sleduje pohyb, zvuky sa prelínajú jeden do druhého – napr. v b. Láska, láska: „Vzduch krehne v prstoch / a tebe blkocú nohy, miznú pod šatami, / […] / meravo visí víchor / nad strieborným dvorom“ (s. 8).
    Z nasledujúcej autorovej zbierky Vysoko miznú vtáky (1972) sa spletitá metafora vytráca (Bokníková, 2014, s. 118). Postupne sa posilňuje politicky angažované zaujatie spoločenskými otázkami, ku ktorým sa texty dopracúvajú od autobiografických , resp. geograficky konkrétnych momentov, tvoriacich argumentačnú bázu. Viaceré básne zbierky Tichým krikom (1974) sa prihovárajú veľkému dievčaťu (autorova dcéra mala v období publikovania zbierky osem rokov), resp. reflektujú vzťah subjekt – „moje drahé dieťa“ (b. Vidím). Básne sa od nasvecovania intímneho, autobiograficky ladeného vzťahu medzi otcom a dcérou postupne posúvajú k všeobecnej reflexii funkcie dieťaťa vo vzťahu k človeku v spoločnosti. Motív slúži na vytvorenie emocionálneho argumentu v angažovaných protivojnových textoch –pregnantne v b. Deti, ktorá rok pred vydaním v tejto zbierke vyšla i samostatne knižne (1973) a neskôr sa stala prvou časťou spoločensky angažovaného triptychu Deti – Mesto – Chvenie (1980): „Akoby to nemal byť ich kraj, lebo vybuchuje po nôžkami, / obsýpa svojou hlinou detské oči.“. Napokon sa motív dieťaťa sémanticky vyprázdňuje a stáva sa znakom, ktorý má len axiologický a emocionálny rozmer, napr. v tendenčne optimistickej b. Radostné pocity v rodnom kraji: „My tešíme sa z rodnej zeme ako z detí“. Druhá časť trilógie – Mesto – vychádza vytlačená veľkým modrým fontom v r. 1976 vo veľkom formáte, štedrom náklade (5000 ks) a bohato ilustrovaná (M. Cipár). Obsahuje združene rýmované, harmonizujúce, myšlienkovo explicitné texty – A. Bokníková v súvislosti s nimi hovorí o idylizovanej utópii. Trilógiu uzatvára Chvenie – prúd striedavo rýmovaných veršov s myšlienkovým zameraním daným dobovo preferovanými občianskymi a politickými postojmi a konkrétnou sémantikou na priestore verša arbitrérnou: „Privinie našich vnukov / riečny sval, kúsne rak? / Optimizmus mi vnukol: / Budú mať svet, nie vrak.“.
    Osemdesiate roky v Šimonovičovej básnickej tvorbe uvádza zbierka Život o sne (1981), ktorá sa motivicky okrem iného sústreďuje na zachytenie momentiek z rodinného života (b. Večer, Taxík a i.), ktorý sa už v predchádzajúcich textoch stal hodnotovým jadrom Šimonovičovej poézie. Z tejto pozície sú v zbierke nasvecované aj ďalšie témy – spoločenské problémy (samota vo vyššom veku verzus rodina, rozchod/rozvod a pod.),väčšina textov však nedosahuje vyššiu estetickú hodnotu. Spoločenská tematika prevláda aj v básnikových ďalších knihách z osemdesiatych rokov – samostatne vydaná báseň Včas (1983), ktorá vyšla v náklade 4700 kusov, bola dokonca venovaná Svetovému zhromaždeniu za mier a život, proti jadrovej vojne. Po  Hustom čase z r. 1984 vychádza anachronicky pôsobiaca kniha rustikálneho pátosu Rodáci (1986). V nej Šimonovič rozvíja motívy, ktoré sa v náznakoch objavili už v zbierkach Belavá z helénskeho sveta či Tichým krikom. Rodáci oslavou chudobného dedinského človeka (proletára) uzatvárajú (socialisticky) angažovanú (no nie spoločensko-kritickú – tá pretrváva aj v deväťdesiatych rokoch) fázu Šimonovičovho básnenia. Na toto obdobie v autorovom diele sa z odlišného uhla pokúsil pozrieť R. Matejov, ktorý zdôrazňuje, že básnik sa i v tomto období prezentoval ako intelektuál a „oproti priamym slovám poplatnosti volil univerzálnejšie spoločenské témy“ (Z obrazotvornej lúky..., 2014, s. 66). Matejov tiež pripomína, že báseň Deti, ako Šimonovič uvádza v publikácii Pastier slov (1994), vznikla na podnet poémy francúzskeho kresťanského sociálne orientovaného básnika Charlesa Péguyho.
          V deväťdesiatych rokoch vyšli autorove posledné dve zbierky básní – Krk ľalie (1993) a Skepsa (1995). Lyrický subjekt v nich sa naďalej vyznačuje autobiografickými črtami (napr. b. Angina pectoris – autor mal choré srdce), pričom tak, ako v zbierkach z predchádzajúcich dvoch dekád, sa jeho situácia priamo napája na spoločenskú realitu a básne sú často explicitne politické. Prevažne optimistické, resp. sentimentálno-nostalgické vyznenie Šimonovičovej poézie zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov ustupuje do úzadia, zvýrazňujú sa negatívne tóny. Tie sú reakciou nielen na prudké politické zmeny, ale aj na intímne aspekty života –objavujú sa zmienky o chorobe, niektoré básne majú vo vzťahu k autorovmu životu a dielu bilančný charakter. 
     
     

    Ivana Hostová, 30. decembra 2015

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Ahmed Faiz Faiz: Ruka vánku (1965, spolu s N. A. Zoberim), Hans Magnus Enzensberger: Obrana vlkov (1966, spolu s P. Hrivnákom), Rafael Alberti: Premeny býka
    Ahmed Faiz Faiz: Ruka vánku (1965, spolu s N. A. Zoberim), Hans Magnus Enzensberger: Obrana vlkov (1966, spolu s P. Hrivnákom), Rafael Alberti: Premeny býka (1967),Federico García Lorca: Raz do vyhne vošla luna (1969), Gustavo Adolfo Bécquer: Šum bozkov v trepotaní krídel (1971, v jaz. spolupráci s V. Olerínym), Juan Ramón Jiménez: Srdce v nepohode (1974, v jaz. spolupráci s V. Olerínym), Federico García Lorca: Tak som ťa videl (1975), Elsa Clarová: Voda a oheň (1978), Sergej Jesenin: Pieseň nad poľami (1979)
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    DVOŘÁKOVÁ, Helena: Návrat na zázračnú lúku. (Kniha týždňa. Z obrazotvornej lúky Jána Šimonoviča). In: Pravda , roč.

    DVOŘÁKOVÁ, Helena: Návrat na zázračnú lúku. (Kniha týždňa. Z obrazotvornej lúky Jána Šimonoviča). In: Pravda, roč. XXV, 7. – 8. 2. 2015,  č. 31, s. 30.

    -MAJU-: Opäť rozkvitla jeho obrazotvorná lúka. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 3, s. 154 – 155.

    BOKNÍKOVÁ, Andrea: Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov 20. storočia I, II. Bratislava: Univerzita Komenského, 2012.

    BOKNÍKOVÁ, Andrea: Trnavská skupina. Konkretisti. Bratislava: Kalligram&Ústav slovenskej literatúry SAV, 2006.

    ŠIKULA, V.: Clivý hľadač. In: Šikula, V.: Požehnaná taktovka, s. 116 – 124. Bratislava 2003.

    HEVEŠIOVÁ, J.: Jeho básnický mikroskop nás fascinoval. In: Knižná revue, 11, 2001, č. 5.

    Jeho básnický mikroskop nás fascinoval. In: Knižná revue, 11, 2001, č. 5.

    MAŤOVČÍK, A.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin 2001.

    BÍLIK, R.: Ľubomír Feldek. Bratislava, Kalligram 2000.

    PETRÍK, Vladimír: Desaťročie nádejí a pochybností. Bratislava 2000.

    BOKNÍKOVÁ, Andrea: Ján Šimonovič. In: MIKULA, V.: Slovník slovenských spisovateľov. Praha 1999.

    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.

    MIKULA, Valér: Slovník slovenských spisovateľov. Praha 1999.

    BOKNÍKOVÁ, Andrea: Šimonovič, Ján. Ukážka hesla zo Slovníka slovenských spisovateľov, ktorý pripravuje kolektív autorov pod ved. V. Mikulu. (Rozhľady). In: Slovenská literatúra, roč. 46, 1999, č. 1, s. 56 – 57.

    VÁLEK, Miroslav: Inšpirácie. Bratislava, Národné literárne centrum 1999.

    MARČOK, Viliam: Agresivita z bezmocnosti. In: Slovenské pohľady, roč. VIII. + 113, 1997, č. 1.

    MIKULA, Valér: Od baroka k postmoderne. Levice, L. C. A. 1997.

    ZAMBOR, Ján: Báseň a ticho. Bratislava, Národné literárne centrum 1997.

    BOKNÍKOVÁ, Andrea: Skepsa ako formotvorný princíp. In: Romboid, 31, 1996, č. 3.

    Estetickosť v poézii Trnavskej skupiny. In: Literika, 1, 1996, č. 3/4.

    DAROVEC, P. – Barborík, V.: Mladá tvorba 1956 – 1970 - 1996. Časopis po čase. Levice, L.C.A. 1996.

    Trnavská skupina, konkretisti. In: Literika, 1, 1996, č. 3/4.

    Čistý ako slza ruže. In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 2.

    HALVONÍK, A.: Skepsa. In: Knižná revue, 5, 1995, č. 21.

    „Ľavičiar si dal U koňa štamprlík.” In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 48.

    MORAVČÍK, Š.: „Ľavičiar si dal U koňa štamprlík.” In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 48.

    PETRÁNSKY, Ľ.: Skepsa na konci súkromnej katedrály. In: Sme, 4. 10. 1995.

    Straty literatúry. In: Práca, 50, 1995, č. 5.

    STRÁŽAY, Š.: Ešte nenadišiel čas. In: Nové slovo bez rešpektu, 5, 1995, č. 1.

    ŠTEVČEK, J.: ... niekoľko kníh. In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 51 – 52.

    Deutsche Literatur-Geschichte. Stuttgart, J.B. Metzler Verlag 1994.

    HAMADA, M.: Sizyfovský údel. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1994.

    KONDRÓT, V.: Taký je smútok. In: Pravda, 4 (75), 1994, č. 301.

    BACHLETOVÁ, E.: Krk ľalie. In: Smena, 46, 1993, č. 207.

    Čistota poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 109, 1993, č. 10.

    MELICHER, J.: Poézia obáv i nepokoja. In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 48.

    Poézia obáv i nepokoja. In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 48

    TAZBERÍK, J.: Posolstvo poézie. In: Knižná revue, 3, 1993, č. 15.

    TAZBERÍK, J.: Pochopenie ľudského údelu. In: Pravda, 3 (74), 1993, č. 273.

    HAJKO, D.: Šimonovičove prózy o básňach. In: Pravda, 70, 1989, č. 41.

    Päťdesiatiny Jána Šimonoviča. In: Literárny týždenník, 2, 1989, č. 7.

    HEVIER, D.: Dorozumenie v jednej reči. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1988.

    MATEJOV, F.: Básnické iniciatívy I. 1956 – 1965. In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 4.

    MATEJOV, F.: Básnické iniciatívy II. 1956 – 1965. In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 5.

    ŠABÍK, V.: Báseň a čas. In: Šabík, V.: Literatúra pre súčasníkov. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1988.

    BACHLETOVÁ, E.: Básne o domovine. In: Hlas ľudu, 33, 1987, č. 31.

    HVIŠČ, J.: Príbehová lyrika. In: Práca, 42, 1987, č. 140.

    KASÁČ, Z.: Ján Šimonovič: Rodáci. In: Slovenské pohľady, 103, 1987, č. 10.

    KOYŠ, P.: Drsné osudy rodákov. In: Nové slovo (Príloha Nedeľa), 29, 1987, č. 15.

    MIKULA, V.: Ex libris. In: Romboid, 22, 1987, č. 8.

    PLUTKO, P.: Šimonovičov pokus o dedinu. In: Romboid, 22, 1987, č. 8.

    Šimonovičov pokus o dedinu. In: Romboid, 22, 1987, č. 8.

    ŠTEVČEK, P.: Dejiny slovenskej literatúry 4. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1987.

    A latka je znovu vyššie. In: Pravda, 67, 1986, č. 297.

    LAJČIAK, M.: A latka je znovu vyššie. In: Pravda, 67, 1986, č. 297.

    ŠIMONOVIČ, J.: Slovensko, 10, 1986, č. 9.

    KNĚZEK, L.: Mier – básnikova nádej. In: Romboid, 20, 1985, č. 5.

    KOVALČÍKOVÁ, E.: S lýrou v srdci. In: Roľnícke noviny, 40, 1985, č. 86.

    M. CH.: Mier, básnikova nádej. In: Slovenské pohľady, 101, 1985, č. 2.

    MAŘÍK, K.: Sídliskové rozjímanie. In: Nové slovo (Príloha Nedeľa), 27, 1985, č. 2.

    Mier, básnikova nádej. In: Slovenské pohľady, 101, 1985, č. 2.

    ROMAN, M.: Mier – básnikova túžba. In: Smena, 38, 1985, č. 4.

    WINCZER, P.: Slovenská občianska poézia v rokoch 1956 – 1976. In: Slovenská literatúra, 32, 1985, č. 1.

    bn: Z lásky k človeku a k životu. Ján Šimonovič zaslúžilým umelcom. In: Práca, 39, 1984, č. 116.

    BORČIN, E.: Báseň v čase. In: Práca, 39, 1984, č. 193.

    BYTČANOVÁ, E.: S pulzom rodného kraja. In: Roľnícke noviny, 39, 1984, č. 105.

    BYTČANOVÁ, E.: Cesta k všeľudským hodnotám. In: Hlas ľudu, 30, 1984, č. 102.

    eť: Zaslúžilí umelci. In: Sloboda, 39, 1984, č. 20.

    HAJKO, D.: Človek a báseň v čase. In: Pravda, 65, 1984, č. 251.

    I. S.: Múdrosť básne. In: Nové slovo (Príloha Nedeľa), 26, 1984, č. 20.

    KRASNOVSKÝ, B.: Nádej nielen básnikova. In: Večer, 16, 1984, č. 220.

    LAJČIAK, M.: Básnik básnikovi. Milan Lajčiak Jánovi Šimonovičovi. In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 6.

    MELICHER, J.: Hustý čas. In: Nové knihy, 1984, č. 40.

    Múdrosť básne. In: Nové slovo (Príloha Nedeľa), 26, 1984, č. 20.

    OKÁLI, D.: Ján Šimonovič: Hustý čas. In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 11.

    PIŠÚT, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. 3. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo Obzor 1984.

    REZNÍK, J.: Mier – básnikova nádej. In: Bojovník, 29, 1984, č. 47.

    Rozhodný hlas básnikov. In: Ľud, 37, 1984, č. 293.

    ŠIMONOVIČ, J.: Čitateľ (Príloha), 33, 1984, č. 10.

    ŠABÍK, V.: Báseň a čas. In: Nové slovo (Príloha Nedeľa), 26, 1984, č. 40.

    Z lásky k človeku a k životu. Ján Šimonovič zaslúžilým umelcom. In: Práca, 39, 1984, č. 116.

    Zaslúžilí umelci. In: Sloboda, 39, 1984, č. 20.

    BACHLETOVÁ, E.: Básnikov hlas proti vojne. In: Nové knihy, 1983, č. 40.

    BOB, J.: Bojujeme o všetko. In: Smena, 36, 1983, č. 139.

    ČIŽMÁRIK, R.: Nad novou básnickou skladbou Jána Šimonoviča. Včas a naliehavo. In: Pravda, 64, 1983, č. 140.

    CHUDA, M.: Ján Šimonovič: Včas. In: Slovenské pohľady, 99, 1983, č. 12.

    O verši pre túto chvíľu. In: Slovenka, 35, 1983, č. 52.

    V siločiarach básne. Bratislava 1983.

    Za angažovanú tvorbu. In: Práca, 38, 1983, č. 151.

    (a) Autor a kritika. Koniec zámeru. In: Slovenské pohľady, 98, 1982, č. 12.

    Človek plný ľudí. In: Kamarát, 14, 1982, č. 22.

    Dva pohľady na novú knihu veršov Jána Šimonoviča. In: Slovenské pohľady, 98, 1982, č. 7.

    FELDEK, Ľ.: Homo scribens. Bratislava, Smena 1982.

    HIVEŠOVÁ-ŠILANOVÁ, D.: Človek plný ľudí. In: Kamarát, 14, 1982, č. 22.

    HRBEKOVÁ, D.: Báseň sa básni privráva. In: Hlas ľudu, 28, 1982, č. 94.

    Kritici diskutujú o Jánovi Šimonovičovi. In: Romboid, 17, 1982, č. 9.

    Lyrický príhovor na deň poézie Jána Šimonoviča v Siladiciach. In: Pravda, 63, 1982, č. 79.

    MARČOK, V. et al.: Kritici diskutujú o Jánovi Šimonovičovi. In: Romboid, 17, 1982, č. 9.

    MIHALKOVIČ, J.: Jozef Mihalkovič odporúča tvorbu Jána Šimonoviča. In: Nové slovo, 24, 1982, č. 22.

    MIHALKOVIČ, J.: Lyrický príhovor na deň poézie Jána Šimonoviča v Siladiciach. In: Pravda, 63, 1982, č. 79.

    S básnikom tichého nepokoja. In: Smena, 35, 1982, č. 74.

    ŠABÍK, V.: Svet Šimonovičovej poézie. In: Šabík, V.: Čítajúci Titus. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1982.

    ŠTEVČEK, P.: Dva pohľady na novú knihu veršov Jána Šimonoviča. In: Slovenské pohľady, 98, 1982, č. 7.

    ČIŽMÁRIK, R.: Inšpirujúci motív dieťaťa. In: Pravda, 62, 1981, č. 141.

    HAJKO, D.: Ján Šimonovič. Deti. Mesto. Chvenie. In. Slovenské pohľady, 97, 1981, č. 9.

    HUJÍK, V.: Dve zbierky Jána Šimonoviča. In: Ľud, 34, 1981, č. 170.

    KÁŽOVÁ, D.: Život o sne. In:  Smena, 34, 1981, č. 150.

    KOVÁČIK, M. et al.: Literatúra na prahu 80. rokov. In: Romboid, 16, 1981, č. 5.

    Literatúra na prahu 80. rokov. In: Romboid, 16, 1981, č. 5.

    MARČOK, V.: Vývinové problémy slovenskej poézie sedemdesiatych rokov. In: Romboid, 16, 1981, č. 1.

    Nemám rád frfľošov. In: Večerník, 26, 1981, č. 252.

    NIŽNÁNSKY, J.: Nemám rád frfľošov. In: Večerník, 26, 1981, č. 252.

    Opýtali sme sa. In: Večerník, 26, 1981, č. 140.

    pš: Šimonovičov triptych. In: Nové knihy, 1981, č. 30 – 31.

    ŠIMONOVIČ, J.(a): Aká budeš slovenská literatúra? Spisovatelia pred XVI. zjazdom (diskusia). In: Nové slovo, 23, 1981, č. 6.

    Šimonovičov triptych. In: Nové knihy, 1981, č. 30 – 31.

    Vývinové problémy slovenskej poézie sedemdesiatych rokov. In: Romboid, 16, 1981, č. 1.

    Zrelé vyznanie. K triptychu Jána Šimonoviča Deti, Mesto, Chvenie. In: Nové slovo, 23, 1981, č. 6.

    BORČIN, E.: Budmerické literárne rozhovory II. Poézia strednej generácie. In: Ľud, 33, 1980, č. 82.

    j. h.: Zo slovníka slovenskej literatúry. Čo nie je v slovníku. Ján Šimonovič. In: Romboid, 15, 1980, č. 9.

    Lyrický subjekt v súčasnej slovenskej lyrike II. In: Romboid, 15, 1980, č. 7.

    Mladí slovenskí básnici a prozaici. Personálna bibliografia. Bratislava, Mestská knižnica 1980.

    Zo slovníka slovenskej literatúry. Čo nie je v slovníku. Ján Šimonovič. In: Romboid, 15, 1980, č. 9.

    BAGIN, A.: Zrakom súčasníka. In: Romboid, 14, 1979, č. 4.

    BYTČANOVÁ, E.: Cena Národného výboru hlavného mesta SR. In: Slovenské pohľady, 95, 1979, č. 7.

    ŠTEVČEK, J. – BAGIN, A.: Obrazy a myšlienky. Bratislava, Smena 1979.

    BAGIN, A.: Slovenská poézia 1977. In: Slovenské pohľady, 94, 1978, č. 4.

    Mesto, v ktorom žijem. In: Večerník, 23, 1978, č. 112.

    BAGIN, A.: Ján Šimonovič: Mesto. In: Slovenské pohľady, 93, 1977, č. 7.

    HAJKO, D.: Sondy. Bratislava, Smena 1977.

    ROSENBAUM, K.: Ján Šimonovič: Mesto. In: Romboid, 12, 1977, č. 7.

    SULÍK, I.: Slovenská poézia '75. In: Slovenské pohľady, 92, 1976, č. 1.

    PETRÍK, V.: Generačné pohyby v literatúre druhej polovice päťdesiatych rokov (Generácia Mladej tvorby). In: Slovenská literatúra, 22, 1975, č. 5.

    Súčasnosť a literatúra. Bratislava 1975.

    JURÍK, Ľ.: Rozhovory. Bratislava, Smena 1975.

    SULÍK, I.: Ján Šimonovič: Tichým krikom. In: Slovenské pohľady, 91, 1975, č. 2.

    ŠTILICHA, P.: O tichom étose básnika. In: Romboid, 10, 1975, č. 4.

    TURČÁNY, V.: Nástup mladej básnickej generácie na konci päťdesiatych a na začiatku šesťdesiatych rokov. In: Slovenská literatúra, 22, 1975, č. 6.

    BAGIN, A.: Básnická tvorba 1972. In: Slovenské pohľady, 89, 1973, č. 2.

    BAGIN, A.: Deti. In: Slovenské pohľady, 89, 1973, č. 5, s. 126 – 127.

    Básnická tvorba 1972. In: Slovenské pohľady, 89, 1973, č. 2.

    Próza o básni. In: Slovenská literatúra, 20, 1973, č. 1.

    ŠMATLÁK, S.: Zrelosť a talenty. Ceny vydavateľstva Smena za rok 1972. In: Smena, 26, 1973, č. 49.

    ŠMATLÁK, S.: K situácii v súčasnej poézii. In: Slovenské pohľady, 89, 1973, č. 5.

    ŠVANTNER, J.: Čím by sme boli bez detí. In: Romboid, 8, 1973, č. 8.

    Vstupovanie do básne. In: Nové slovo, 15, 1973, č. 36.

    (a) Deti. In: Nové slovo, 14, 1972, č. 27.

    BACIGÁLOVÁ, H.: Zas drápkom o poznanie ďalej...In: Slovenské pohľady, 88, 1972, č. 8.

    BAGIN, A.: Prebíjanie sa k novému. In: Smena, 23. 5. 1972, č. 119, s. 4.

    Do svedomia sveta. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1972.

    ZAMBOR, J.: Hľadanie podoby súčasnej básne. In: Slovenské pohľady, 88, 1972, č. 12.

    MARČOK, V.: Od pohľadu k snu. In: Slovenské pohľady, 87, 1971, č. 6.

    MIKO, F.: Hodnota a komunikácia. In: Slovenské pohľady, 87, 1971, č. 4.

    Od pohľadu k snu. In: Slovenské pohľady, 87, 1971, č. 6.

    BAGIN, A.: Úvahy o mladej poézii posledných rokov. In: Mladá tvorba 14, 1969, č. 8.

    Knižný koktail Romboidu. In: Romboid, 4, 1969, č. 3.

    MORAVČÍK, Š.: Letmé poznámky o mladej poézii. In: Romboid, 4, 1969, č. 5.

    PLUTKO, P.: Poézia ako lyrický opis. In: Slovenské pohľady, 85, 1969, č. 1.

    Premeny "konkretizmu". In: Slovenské pohľady 85, 1969, č. 1.

    Knižný koktail Romboidu. In: Romboid, 3, 1968, č. 5 – 6.

    Tvorba krásy. In: Mladá tvorba, 13, 1968, č. 10.

    Najmladšia slovenská poézia v tejto chvíli. In: Mladá tvorba, 12, 1967, č. 6.

    ŠTRASSER, J.: Najmladšia slovenská poézia v tejto chvíli. In: Mladá tvorba, 12, 1967, č. 6.

    Dějiny ruské sovětské literatury. Praha, Státní nakladatelství krásné literatury a umění 1965.

    HAMADA, M.: Metamorfózy poézie. In: Slovenské pohľady, 1965, č. 6.

    ŠTRASSER, J.: Nástup bez slávobrány. In: Mladá tvorba, 10, 1965, č. 11.

    VÁLKOVÁ, Z.: Niektoré otázky poetiky mladej slovenskej poézie. In: Slovenská literatúra, 12, 1965, č. 3.

    (a) Kam smerujú súradnice? In: Mladá tvorba, 9, 1964, č. 3.

    Analyzujúca metafora mladej slovenskej poézie. In: Mladá tvorba, 9, 1964, č. 10.

    MAJERNÍK, J.: Fórum. O jednom mýte. In: Mladá tvorba, 9, 1964, č. 4.

    Malá mapa mladej slovenskej poézie. In: Mladá tvorba, 9, 1964, č. 1.

    MARČOK, V.: Analyzujúca metafora mladej slovenskej poézie. In: Mladá tvorba, 9, 1964, č. 10.

    MARČOK, V. – KOVÁČ, M. – ŠIMON, L.: Rozhovor nad Pyramídou. In: Mladá tvorba, 9, 1964, č. 10.

    MOJÍK, I.: Schúlený do tvaru srdca. In: Slovenské pohľady, 80, 1964, č. 8.

    Pred novou syntézou. Niekoľko úvah o poézii. In: Mladá tvorba, 9, 1964, č. 2.

    Rozhovor nad Pyramídou. In: Mladá tvorba, 9, 1964, č. 10.

    Rozhovor s prekladateľom. In: Mladá tvorba, 9, 1964, č. 4.

    SLOBODA, R.: Závan starých známych morí. In: Smena, 17, 1964, č. 147.

    ŠÚTOVEC, M.: Stavba bez omietky. In: Kultúrny život, 19, 1964, č. 29.

    ŽÁRY, Š.: Poznámka k interview so Šimonovičom. In: Mladá tvorba, 9, 1964, č. 4.

    (a) Čo súvisí so Svadobnou cestou. In: Mladá tvorba, 7, 1962, č. 8/9.

    (b) Diskusia. In: Mladá tvorba, 7, 1962, č. 12.

    Diskusia o mladej poézii. In: Kultúrny život, 17, 1962, č. 42.

    FELDEK, Ľ: Metaforou ku komplexnosti. In: Kultúrny život, 17, 1962, č. 32.

    GÁFRIK, M.: Diskusia o mladej poézii. In: Kultúrny život, 17, 1962, č. 42.

    HAMADA, M.: Básnik je najprv človekom. In: Mladá tvorba, 7, 1962, č. 5.

    HAMADA, M: K básnickej tvorbe životného názoru. In: Mladá tvorba, 7, 1962, č. 8/9.

    HAMADA, M.: Kritika poézie, chvála kritiky. In: Mladá tvorba, 7, 1962, č. 3.

    HAMADA, M: Myslenie rozhoduje. In: Kultúrny život, 17, 1962, č. 28.

    Metafora a myšlienka. In: Mladá tvorba 7, 1962, č. 10.

    Metaforou ku komplexnosti. In: Kultúrny život, 17, 1962, č. 32.

    NADUBINSKÝ, M.: Zákerná poézia. In: Mladá tvorba, 7, 1962, č. 4.

    BAGIN, A.: Niektoré problémy našej poézie. In: Mladá tvorba, 6, 1961, č. 8/9.

    GÁFRIK, M.: Diskusia o mladej poézii. In: Mladá tvorba 6, 1961, č. 11.

    HAMADA, M.: Mladá poézia nastupuje. In: Mladá tvorba, 6, 1961, č. 5.

    HAMADA, M.: Zápas o novú podobu literatúry a literárnej kritiky. In: Mladá tvorba, 6, 1961, č. 6/7.

    JANOVIC, T.: Nezrozumiteľnosť poézie? In: Mladá tvorba, 6, 1961, č. 3.

    MIHALKOVČ, J. – ŠIMONOVIČ, J.: Báseň nech vzrušuje. In: Mladá tvorba, 6, 1961, č. 4.

    Na záver diskusie o mladej poézii. In: Mladá tvorba, 6, 1961, č. 12.

    ŠAJTÁR, D.: K diskusii o mladej slovenskej poézii. In: Mladá tvorba, 6, 1961, č. 10.

    ŠTRAUSS, F.: Iných problémov niet! In: Mladá tvorba, 6, 1961, č. 2.

    BAGIN, A.: Glosa na okraj mladej poézie. In: Mladá tvorba, 5, 1960, č. 1.

    BOB, J.: Poznámky o mladej poézii. In: Mladá tvorba, 5, 1960, č. 6/7.

    FELDEK, Ľ.: Bude reč o preklade. In: Mladá tvorba 3, 1958, č. 4.

    MIHÁLIK, V.: Zdravý životaschopný prúd. In: Mladá tvorba, 2, 1957, č. 8/9.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    A preto, priznám sa, sú mi teraz bližší tí básnici (a vôbec umelci, ak tak smiem povedať), ktorí vytvárajú báseň ako

    A preto, priznám sa, sú mi teraz bližší tí básnici (a vôbec umelci, ak tak smiem povedať), ktorí vytvárajú báseň ako autonómny organizmus, vnútorne zdôvodnenú štruktúru, nerozloženú na parciálne kontakty so skutočnosťou. Preto si zvýznamňujem dodatočne niektoré básne podcenenej zbierky Jána Šimonoviča Pyramída. Nejako spätne sa v tomto type poézie ukazujú nové možnosti osamostatniť poéziu ako schopnosť nového videnia, „jasného zrenia", ako to svojho času hovoril u nás Rudolf Fabry. Nového videnia a jasného zrenia, konvenciami vnímania zastretej skutočnosti. Básnik odhaľuje v človeku schopnosť akoby po prvý raz vidieť stokrát p o ohmatávanú skutočnosť. Uvádza do pohybu otupené zmysly, aby uzreli neviditeľné viditeľným.

    Milan Hamada (1965)

     
     
    Šimonovič sa v poéme Mesto pokúsil o širokodychú, monumentálne štruktúrovanú báseň s rozsiahlym záberom skutočnosti, pre ktorú si vytvoril osobitný typ verša (rozvinutý daktylo-trochejský verš jambického spádu s nerovnakou slabičnou dĺžkou). Mal na mysli útvar, ktorý by so seba dokázal pojať maximum mestskej reality. Rozmer verša sa ešte predlžuje v tretej časti s výpoveďou o mladej generácii, kde je už samotný „obsah“ náročnejší a zložitejší. Pri rýmovaní použil síce autor najjednoduchší združený typ, ale vnútorne ho diferencoval experimentmi a asonanciou a useknutým rýmom. Pozadím týchto výbojov je snaha rozšíriť rýmové možnosti slovenčiny a ukázať nové cesty v tomto smere.
    V Šimonovičovej skladbe nejde o reflexiu témy, ale o uvedomele koncipovaný obraz mesta ako istého výseku skutočnosti. Nesie ho vnem, predstava a meditácia. Autor nepotrebuje komentár; spolieha sa na silu básnického obrazu. Idea celku vyplýva zo sledu záberov a kompozície častí. Do súboru pozoruhodných diel posledného tridsaťročia vstupuje napriek drobným „chybám krásy“ tým, že otvára nové perspektívy pre súčasnú slovenskú poéziu. Ján Šimonovič svojím vývinom v minulých rokoch dokázal vari najviac zúročiť výdobytky niekdajšej „trnavskej skupiny“. I v jeho osobnom umeleckom raste predstavuje Mesto výrazný krok vpred.

    Albín Bagin, 1977

    [...] nemožno mechanicky stavať Šimonovičove 70. roky proti jeho 60. rokom, to by bolo jednoducho hlúpe. Museli by sme konštatovať, že nejde o vývin, ale o zvrat a deštrukciu osobnosti, na ruinách ktorej sa dvíha nejaká nová osobnosť. Tak to naozaj nie je a u nijakého skutočného tvorcu sa takéto „prevraty“ neodohrávajú. Ide o to, že dialektický vývin čosi u Šimonoviča zrušil, musel to zrušiť, aby mohol dôjsť k novej kvalite. Ako sa ešte pamätáme, v PyramídeObrazotvornej lúke tiež sú obrazy či metaforizovanie prírody, teda je tiež objektivizovaná poézia. Aká je to príroda? Je to, povedal by som, príroda emocionálne estetizovaná. Nekonkrétna, zabstraktnená. Zmena sa u Šimonoviča prejavuje nie v tom, že by dnes bola príroda menej prírodná, ale v tom, že je konkrétna. Viem presne, kde sa to, o čom báseň hovorí, odohralo. Mám na mysli Chvály v zbierke Vysoko miznú vtáky. Príroda je tu určená, má reálne znaky reálnej prírody. Nie je to už estetizovanie prírody, ale skutočnosť, z ktorej prostredníctvom básnikovho videnia vyžaruje čosi, čo čitateľ pokladá za estetické, čo v ňom vzbudzuje pocit slasti.

    Stanislav Šmatlák, 1982

     
    Stacho a Šimonovič na jednej strane ako pôvodní básnici v značnej miere využívali podnety prekladaných autorov, a na druhej strane prekladovej básni vtláčali pečať vlastnej a skupinovej poetiky. Ich preklady charakterizuje dôraz na estetickosť, vysoký stupeň kreatívnosti a veľká pozornosť [venovaná] obraznosti a zvukovej organizácii básne. Stacho, ale najmä Šimonovič na pôde prekladovej básne výrazne prispeli k rozvoju nášho dekanonizovaného rýmu. Podnety poetizmu sa tu stretli s podnetmi španielskej poézie. Šimonovič, najviac zaujatý španielskymi impulzmi, rozšíril dekanonizovaný rým na plochu celej svojej pôvodnej básnickej tvorby písanej viazaným veršom, ba vo svojich prekladoch na rýmovej rovine (mimochodom i obraznej) hispanizoval aj Rusa Sergeja Jesenina.

    Ján Zambor, 2000

     
    Medzi niektorými slovenskými básnikmi laureátskej generácie možno zbadať zaujímavý úkaz: len čo sú zasiahnutí istým nepriemerným stupňom blahobytu, začnú chváliť a kázať chudobu. Majetkové pomery J. Šimonoviča nepoznám, no podľa toho, čo píše, veštím mu skoré zbohatnutie. Aj on sa totiž svojou knižkou zapísal medzi účastinárov t. č. konjunktúrujúcej témy, aj on sa rozhodol písať básne natreté ochrannou vrstvou tzv. správnych postojov. […] Takto sa celý vykumštovaný tvarový artizmus Rodákov dostáva do čudného svetla, keďže autor ho používa na vyjadrenie rudimentárnych a usilovným viacgeneračným omieľaním značne zosmiešnených mentálnych a názorových štruktúr. Aby dosiahol protivný jambicko-trochejský spád za sebou nasledujúcich veršov […], musí sa vyjadrovať s toľkými góngoristickými okolkami, až to pripadá, že sa svojej považskej dedine prihovára po španielsky. […] Čitateľ si iste nájde niekoľko pekných poetických pozorovaní, jemne vypracovaných metafor, ktorými sa pripomína Šimonovič ako básnik, tie však v atavistickom kontexte knihy pôsobia ako čipky na salaši.

    Valér Mikula, 1987

    Čitateľovi sa môže zdať, že básne sú miestami uvravené nadbytočným omieľaním toho, čo je v zbierke predtým alebo potom vyslovené lepšie. Nie je to však zámerné imitovanie povrchového rytmu masmédií konca tisícročia? Básnik so vkusom, vycibreným „knižnicou“ klasikov (Maród) imituje postupy masmédií? Zbierka Skepsa korešponduje so Šimonovičovou publicistickou knihou Pastier slov (Perex, Bratislava, 1994). Autor píše zápalisto o umení, ekológii, ale aj o finančných problémoch mladej rodiny. Ján Šimonovič mal vždy schopnosť zachytiť to, čo visí i poletuje vo vzduchu spoločenskej a popri tom i literárnej situácie (niekedy v opačnom poradí dôležitosti).
    Až k imitovaniu jazyka masmédií odviedla básnika nevyhnutnosť zachytiť dobu? Šimonovič predsa začínal metaforikou, evokujúcou zmyslové vnímanie (v „čistej“ podobe v zbierkach Pyramída, 1965 [sic], Obrazotvorná lúka, 1967 [sic], Belavá z helénskeho sveta, 1969). Až v Skepse sa naplno prejavilo, že zmyslové vnímanie, videnie nebolo uňho iba záležitosťou formy. Žiada sa mi označiť ho za podstatu jeho vzťahu k svetu.
    Zmyslovo otupený svet deväťdesiatych rokov autor prezentuje ako zároveň citovo otupený. Preto sa jeho poetika preorientovala až na televízne znecitlivenie – anestetiku (Welsch). Preto, v jeho ešte stále majstrovských dojmových opisoch už dominuje, rozťahuje sa v nich všedná škaredosť. Miestami akoby Šimonovič svoju východiskovú estetiku krásneho, prikrášľovania empírie sebatrýznivo parodoval.
    Obrazy sú však svieže a navyše presné možno práve preto, že čerpajú z vecno-praktickej sféry. V slovenskej literatúre vzácne hybridný, miestami šťavnaťý básnický jazyk vchádza do čitateľa jazykmi života. Jazyky odborného a publicistického, zriedkavo aj umeleckého štýlu (opisujúceho zakliatu krajinu úpadku) popri jazyku kuchynskej hovorovosti fungujú vo vzájomných posunoch. Šimonovič rozohráva chaos doby, zhustene v neologizmoch „biobatoh“, „makroblkot“.

    Andrea Bokníková, 1996


    "Je sympatické, ako si básnik Ján Šimonovič… stále píska len tú svoju. Ba vlastne sympatické je najmä to, ako si tú svoju píska stále čistejším tónom… pričom sa mu ustavične strieda niekoľko základných situácií, akoby vypožičaných z prírodnej lyriky (hra svetla, voda, rastlina, strom), ustavične sa vracia niekoľko motívov zvláštnej, šimonovičovsky cudnej erotiky, v tomto svete sexu až nepochopiteľne serafínskej… s opätovne exponovanými predstavami dievčenských pŕs a stehien… Za všetkým cítiť predstavu krásy, ktorá má v sebe čosi z klasicky priezračného – akoby subjektívne nezainteresovaného, objektívneho bytia… Šimonovičovo básnické slovo, podržujúc si na mnohých miestach naďalej peľ prvotnej zmyslovej čistoty, zároveň ponad to alebo cez to významovo spresnieva, pretože od nežných dotykov s viditeľným povrchom vecí a javov preniká do ich vnútra, do… ich podstát človečích, aby odtiaľ prinieslo naspäť básnikovi poznaním oťažkanú správu o ňom samom a podnietilo vedomie nových, avšak skutočných, nie iluzívnych, možností jeho ľudského bytia. "Kontrolujeme v sebe púšť i vesmír lásky, ktoré sa prelínajú a prudko zamieňajú" - hovorí Šimonovič až stroho vecne… keď zisťuje, s badateľnou dávkou ironického úžasu, "akí sme rozľahlí vnútri!" a ako radi, priam samoľúbo sa strácame v "zhýčkanom tichu" tejto rozľahlosti, komunikujúc s vonkajším svetom cez nádherné gestá mechanických návykov či konvencií."

    Stanislav Šmatlák

    Máme tu zbierky Krk ľalieSkepsa. Ak sa pozrieme na celkovú deziluzívnu atmosféru básní (na prvý pohľad na to stačia už názvy zbierok) 90. rokov, zistíme, že sú priamou deštrukciou bezprostredne predchádzajúcej (optimistickej) tvorby, ale aj tvorby 60. rokov. Deštrukcia nadobúda umeleckú funkčnosť v zmysle utvárania novej syntézy vo využití potencie estetizovania zo 60. rokov a angažovanosti 70. a 80. rokov modifikovanej uvoľnením spoločenských i umeleckých štruktúr. Estetika obraznosti 60. rokov, alebo konkretizmu, ktorú až na výnimky nahrádzala okázalá mocenská figuratívnosť rétoriky, znovu nachádza v Šimonovičovej poetike dôležitejšie miesto práve preto, že spoločensky motivovaná angažovanosť sa mení na angažovanosť osobnú, zameranú nielen na spoločnosť, ale aj na hlbšie prežívané tvorivé a bytostné sféry: osobitne na koniec tvorby a blízkosť smrti. Voči 60. rokom je hlavný rozdiel v priznávaní identity lyrického subjektu, ktorého vtedy spôsob básnenia ukrýval a komplikoval – tomuto priznávaniu pomohla poézia 70. a 80. rokov, keď sa lyrický subjekt budoval od psychologických východísk vo vzťahoch k partnerke a k deťom, k spoločnosti s narastajúcou prevahou prítomnosti spoločenského. Myslím si, že ak autor napojený tvorbou na spoločnosť mení poéziu, sú tieto zmeny, okrem vlastných dôvodov, späté so spoločenskými udalosťami po roku 1989 a s týmito procesmi priamo súvisia: pomohli k zrodu slobodnej individuality v básňach, pretrhli spoločenskú potrebu existencie básní, a tým spôsobili príklon k voľnému veršu, ako protikladu k Šimonovičovmu pôvodnému chápaniu angažovaného stvárnenia témy v 70. a 80. rokoch.

    Radoslav Matejov, 2014


     

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Báseň sa neskladá z krásnych slov, naozaj to nemôžeme povedať, práve tak ako nemôžeme tvrdiť, že by sa filozofia skladala zo slov múdrych. Niet
    Báseň sa neskladá z krásnych slov, naozaj to nemôžeme povedať, práve tak ako nemôžeme tvrdiť, že by sa filozofia skladala zo slov múdrych. Niet totiž slova, ktoré by sa do básne vo všeobecnosti nehodilo, a niet slova, ktoré by mohlo len tým, čím samo disponuje, báseň spasiť.
    Ak o básni povieme, že vkus rešpektuje, tak to neznamená, že sa mu podriaďuje, lebo tak robí len slabá báseň, pre ktorú je výraznejší akt uznania či asimilovania než vlastná hodnota. Pozitívna báseň v skutočnosti vkus buduje a mení, a to i tým, že ho niektorým aspektom predstihuje alebo očividne ignoruje.
    (1972)
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Báseň sa neskladá z krásnych slov, naozaj to nemôžeme povedať, práve tak ako nemôžeme tvrdiť, že by sa filozofia skladala zo slov múdrych. Niet
    Báseň sa neskladá z krásnych slov, naozaj to nemôžeme povedať, práve tak ako nemôžeme tvrdiť, že by sa filozofia skladala zo slov múdrych. Niet totiž slova, ktoré by sa do básne vo všeobecnosti nehodilo, a niet slova, ktoré by mohlo len tým, čím samo disponuje, báseň spasiť.
    Ak o básni povieme, že vkus rešpektuje, tak to neznamená, že sa mu podriaďuje, lebo tak robí len slabá báseň, pre ktorú je výraznejší akt uznania či asimilovania než vlastná hodnota. Pozitívna báseň v skutočnosti vkus buduje a mení, a to i tým, že ho niektorým aspektom predstihuje alebo očividne ignoruje.

    (1972)

    Nezrozumiteľné –
    To nie je výčitka pre báseň. Báseň je alebo pôsobivá, alebo zlá. Vychádza to tak, že aj nezrozumiteľná báseň bude zlá. Okrem toho, iste niet rozumného dôvodu, pre ktorý by sa mal autor sťažovať na komunikáciu medzi svojím a čitateľovým myslením. Nie je to v jeho záujme približne v tom zmysle, v ktorom to nie je v záujme vedca. Práve preto však túto vec nemožno stotožňovať s náročnosťou. Aj v poézii platia isté vnútorné zákonitosti vývoja, ktoré sa nedajú ignorovať, aj keby ich naplnenie znamenalo, že nielen čitateľ si bude vyberať báseň, ale aj báseň čitateľa. Ostatne, úprimne myslím, že toto nebude pri mojej knižke nejakým zvlášť aktuálnym problémom.
    (na záložke debutu Pyramída, 1964)
     
    Metafora nie je účelom ani zmyslom básnenia […] ...Nepatrí k jednoduchým trópom, ale ak ju básnik korektne urobí – musí byť sama prehľadná a všetky jej hrany zreteľné ako povedzme hrany zložitého krištáľu. A tak ako ten krištáľ je náročná na zručnosť svojho tvorcu, a nie prijímateľa, pre ktorého je už hotová. Povesť nezrozumiteľnej si vyslúžila nie vlastným pričinením; dostala sa k nej predovšetkým tak, že o nejasnej (zlej) básni, o básni, ktorá sa podobá na izbu s rozhádzaným haraburdím, často sa povie, že je „premetaforizovaná“. Každá fungujúca metafora v básni, naopak, predmetom určuje ich miesta a vzájomné pomery.
    (v Rozhovoroch Ľ. Juríka, cit. podľa Trnavská skupina, zost. A. Bokníková-Tóthová)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

      Obsah (zo zbierky Pyramída )   Mával som na mysli len privčas krátke vlasy, čo bolo vidieť nad dosky chatrného plota,

     

    Obsah (zo zbierky Pyramída)

     
    Mával som na mysli len privčas krátke vlasy,
    čo bolo vidieť nad dosky chatrného plota,
    s oblohou na jasno a trochu vľavo mesiac
    odbíjajúci koniec pozerania.
     
    Odpláva odo mňa rozosvietené okno;
    vlnením, ako do tmy ponorený meč,
    si noc rozhŕňa, ako ju ty rozhŕňaš
    rukami.
     
    Ja si ťa ligotom prstov
    do tmy vyhladkám! Tvoje plecia na mňa zvýskli,
    pukliny tmy, lesklé a klzké,
    sa mi v dlaniach pretiahli k mesiacu.
     
    Mesiac sa kýve, leští vysoké,
    zvislé a krehké tabule tejto letnej noci,
    nivočiace mi tvoje tvary, pichajúce
    svojimi jagavými miestami a čerňou tupo udierajúce.
     
    A svitá. Akoby si si naznak ľahla, tvárou k východu
    a niečo skríkla, aby sa atlét vystrel nad krajinu.
    Je vidieť mračno ako obnažený sval,
    svetlo ti vyhrnulo tmu nad koleno, dokrkvalo ju.
     
    Vietor ma odsotil od tvojich pliec ako od vĺn
    a medzi listami zakýval šatôčkou oblohy deň,
    v lístí sa strapatil, nežne, jak v dlaniach mi zniesol
    svitaním na líce, ako bozk od ženy, podlhovastý tieň.
     
    Bola si skrútená, hlboká hudba, sputnaná telom, krúžila.
    A mdlý zvuk huslí ti v lýtku vyznieval!
    Vzopneš sa nad vodu, keď bude na ňu slnko
    stromy jak klávesnice z východu na západ klásť?
     
    Kúpanie v noci(zo zbierky Pyramída)
     
    I
    Vánok ju obchádza, ako psík si k nej sadne.
    Zhŕňa si vlasy so šumom smutných vŕb.
    Mesiac jej na hlave vyplieskal útle dlane,
    ako muž predlaktím jej svetlo láska krk.
     
    Nad tmavou hladinou zarinčal lesk jej ruky,
    mávala rukou, začal sa trepať vták
    tam, pod jej pazuchou, no ona sa už krúti,
    lúč, čo ju obtočil, z pásu si odvíja.
     
    Ako ja dlaňou ju prívalmi vietor sáče.
    A stopa po pútci sa na blesk zmenila.
    Už šplechla perami a dáva vode natiecť
    do jarkov v tele, čo od haluzín má.
     
    Nad takým dievčaťom však vietor žlté prúty
    láme, až iskrí do tváre! Svit odštiepených lýk.
    No tak skoč do vody a z tela si to utri
    lakťami, čo aj tak spod šiat ti svietili!
     
    Pláva a drsným jazykom jej voda drása plecia.
    Jej ruky klamaním vrchných plôch lámané!
    Už pásom odtisla hladinu
    ako stôl. Prsia sa, húsatá, vlnám tešia,
    keď je toto dievča v plytčine.
     
    II
    Jak dýka do svalu v rieke je ponorená,
    prúd, čo ju stisol, krajinu roziskril,
    v páse ju do modra elektrizuje, zviera
    chlad vodných, miestami svetielkujúcich žíl.
     
    Z diaľky k nej priletel jak chumáč trojgong zvonu
    a pri jej prsiach na vodu pokľakol,
    roj včiel tiež prichádza triasť sa a pri nej tonúť,
    ten roj, čo kvapkami a svetlom luny bol.
     
    To preto pod vodou sú kruhy krištáľové.
    Jak šperky vo víre okolo tvojich pliec.
    Vlas, čo ti vypadol, tak ako lunu v nove,
    obtočil vodu, na západ začal tiecť.
     
    Rukami chobotníc ju dočahujú kláty.
    Rozbrázdi vlasmi každý vír! Hrá platňa pod nimi?
    Vo vetre šľahnú ju reflexom z brehu šaty,
    strom vetvou o mesiac tiká jak hodiny.
     
    Vodu jak zviera kolenom do brucha kopnúť musí.
    Nehnúť sa. Prísť k brehu. A vlasy spustené.
    Tak ako harfa sa vetru dá.
    Šum huslí vo vetre. To preleteli husi.
    Pred melódiou si uhla bok.
     
    III
    Luna ju po tele prívalmi svetla plieska,
    stromy sa nad ňou kníšu, tí pútnici.
    Viečkom tmu preťala. A ostružlina svetla
    odletí, zvíja sa do tvaru ulity.
     
    Okríkla krajinu. Skrčené plaché zviera,
    dedina žmurká zďaleka zvonami;
    Záblesk, čo do bokov patinu medi vtiera,
    zhasína jak sokol, keď svoj let spomalí.
     
    To dievča do pása haluzím objímané!
    Vo vetre vibruje jak jazyk hada list.
    Pozdĺžne listy vŕb, jak zelenkavý plameň,
    vybehli z prútov, keď slnko malo vyjsť.
     
    Fúknutím do rosy vŕb žiaru slnka prebuď.
    Prstami luskla, iskrila! A s hlavou sklonenou
    leskla sa ako luk... Deň našiel si ju skrehlú,
    jak slnkom osvietiť prírodu kolenom.
     
    Od brehu k brehu šinie sa dlhoká biela vlna.
    Koberec svetla sa po vode rozvinul.
    V nápore vetra sa oblieka.
    K nohám si z bielych šiat iskriace mince zhŕňa.
    So šuchotom v blúzke odchádza.
     
    IV
    Zrenicou do svetla jak hlúčkom trávy vonia.
    Vietor ju ako býk na rohy nabrať chcel.
    Šaty si vyhŕňa; vie aká krásna spona
    jej nohou preblyskne, keď spraví krok naspäť.
     
    Pruhy šiat vo vetre tak ako nástroj hrajú,
    no vŕba trúsi šum ako zlostný smiech.
    Voda je ďaleko. Tak ako dievča hlavu
    zodvihla vlnu a trieštila čelom breh.
     
    Vtom z neba padali na lúku mŕtve telá.
    Zvlnená krajina! Veď žena týchto snov
    videla prírodu, ako sa rozochvela
    za letu tieňov z tisícov oblakov.
     
    Víchricu rukami rozhŕňa ako húštie.
    Mračno ju tieňom pohladí! Ako vták preletí
    kus svetla oblakmi, ktorý jej potom utrie,
    čistý jak plachetka, tie chládky na pleti.
     
    Motýlie krídlo sa trepať zostalo na jej tvári.
    To svetlo chvelo sa v tóne tak kovovom!
    Jej ruka, tak ako ľalia,
    vetru sa poddáva a západ keď zažiaril,
    vlasmi ako dvermi zaplesla.
     
    Sedím v kaviarni, fajčím (zo zbierky Pyramída)
     
    Nad okrajom pohára
    sa ako nad zmrazeným obzorom
    jagal červený pás svitania.
     
    Kruhu alkoholu
    si sa ako vták krídlom hniezda
    tou istou perou dotkla.
     
    Smeješ sa.
    Tvoje pery, nebezpečné luky, vystrelili
    odlesky zubov,
    tie ako mince robia jamky v tekutine.
     
    Vyznávam, ihličkami alkoholu
    dopichaný,
    osvietený
    alkoholom, prepichnutý lúčmi,
    o tvojich perách vyznávam:
    Keď tie ihličky ako bolestivú hrčku omáľam na jazyku,
     
    ty ich otváraš v údive.
    Alebo v hneve. Spodná z nich
    je krajšia ako dýka, obnažená
    v náručí križiaka pod vychádzajúcou lunou,
     
    ó, tak sa kýva luna, ako tvoja vrchná pera!
    Tvoja vrchná pera je aj kŕdeľ holubíc,
    nad celým obzorom pretiahnutých, letiacich
    nad puklinou v ľade, spodnou perou!
     
    Otváram peňaženku,
    koruna uprostred,
    takto si otvorila oko.
     
    Hádka (zo zbierky Obrazotvorná lúka)
     
    Moje zakričanie
    ako roztvorená náruč v prázdnej izbe.
     
    Doškriabané
    ručičky hviezd sa ku mne za vysokého spevu
    po kryštáloch prehmatávajú,
    sám v náručí okna, od pása
    v ihličnatom mraze,
    pootočiť sa a blysnutím v kútiku
    oka ju plesnúť po bruchu,
     
    na ktorom sa trepoce motýľ
    svetla?
     
    Tak zďaleka mi kýva plameňové striebro,
    i svetlo po ľade na haluziach noci lomozí
    a ako veverička skočí cez okno
    na kredenc, a všetko ustrnie ako po nadávke.
     
    Len tvoje kvílenie
    jak sviečkový plameň
    trmáca sa,
    zaspáva v kredenci.
     
    Loďka(zo zbierky Obrazotvorná lúka)
     
    Rieka, vaša truhla,
    prievozník a loďka,
    vo dne drapľavosťou
    ostružlín
    zo šmykľavých
    chladných spodných osvetlení
    škriabúca.
     
    Rieka, vaša truhla,
    poobede loďku kýpťami svojho nepokoja
    rozoberá,
    vírom ju ako stromčekom šteklí,
    nesie ju tichom hĺbky ako v rýchliku
    a prúdom ako v rebrináku.
     
    Rieka, vaša truhla,
    posotená
    plecom ďalekého hrmenia,
     
    rieka, vaša truhla,
    akoby ju zasúvali
    do cintorína mora.
     
    Večer(zo zbierky Obrazotvorná lúka)
     
    Potme sa hrúžim ako v mori,
    očami ma chce dýza luny preklať
    tak, akoby to kľučky boli.
     
    Noc, primontujúc k riečke háje,
    byvolím hrdlom na mňa ručí;
    pred ohňom mizne do zákutí
    z nej šepot ako bozkávanie.
     
    V tom šume i jej sinku zbadáš,
    je v lístí? Tmavšia, premenlivá,
    imaginárnym lesom padá,
     
    dievčenské oči cvendžia krajom,
    keď oblak ako pena z piva
    nakrkošiac sa z luny spadol.
     
    Tma(zo zbierky Belavá z helénskeho sveta)
     
    S neistým načahovaním v lýtkach ako na vysokej veži
    sa k sebe vykláňame,
    nič však nevieme o nohách, ktoré nám akoby ďaleko alebo aj vysoko
    tma zavaľuje svojím sypaním.
     
    Len viečkom si po oku rozmarne prekladáš mesačné zvyšky,
    keď sme popamäti vykročili, nohami ako stále do väčšej hĺbky
    a s chvatne sa zadrapujúcimi svalmi
    na pritúlených ramenách.
     
    Láska, láska(zo zbierky Sen, jama vo mne)
     
    Vzduch krehne v prstoch
    a tebe blkocú nohy,
    miznú pod šatami,
    a ako miznú
    zima, zima.
     
    Svetlo krehne,
    odsýpa sa z neho na jeden bok,
    meravo visí víchor
    nad strieborným dvorom.
     
    Stoh mrazu políha a stále
    zblízka i zdiaľky šuchoce a praská,
    a tebe akými
    drápmi sa pančuchy držia!
     
    Láska, láska.
     
    V kýbli je čistá tlstá
    vynesená voda,
    zima, zima.
     
    Preinačené milovanie(zo zbierky Sen, jama vo mne)
     
    I
    Bozk, krištáľ náš,
    vykonaný pinzetou,
    zakotúľané ústočká, nechané ráno
    v posteli.
     
    Ostáva ešte kúsok prenikavého
    svetla v prachu na skrini
    a okno visiace z postele
    ako pohodená pyžama.
     
    II
    Sen, jama vo mne
    fyzikálna,
    chumáč tmy, ktorý mizne v šedej izbe,
    však bol tak príčinný sám sebou, až na mienku,
    ktorá sa vo mne potáca,
    až nad rozum, ktorý získava svoju štruktúru.
     
    Čo sa ho, sníčka, nauchovávam ráno,
    naprikrývam,
    nazavieram očí.
     
    III
    Tma, hala moja,
    tá obsahuje tvrdosť, sklz i krehkosť,
    je prášková i vlhká nie na sebe, ale v sebe,
    nevieme, čo deje, a čo sa deje v nej,
    a tak i padá z okna,
    býva krajšia,
    je pred očami i za očami,
    preinačuje sa v nej milovanie, dáva kresliť
    hlasu
    rozčapujúc sa medzi nami.
     
    Noc, plameň, dúha šumu(zo zbierky Sen, jama vo mne)
     
    Drevenejúci ľak
    mi blúdi stehnom ako koreň,
    a predsa hrdlom akoby sa
    mi prekrikovali nadšené deti.
     
    Je noc a možno veľmi otváram ústa,
    akoby som chcel na ňu
    presadiť nimi plameň,
    tichom tu je šum neba
     
    a šum brucha,
    a bozkávaním tvoje rozprávanie.
     
    Je noc a preniká i čelom,
    nepremožiteľný hmat
    však presakuje ďalej
     
    vnútornou krajinou,
    ktorá je mojou náladou
    i láskou.
     
    A noc mi oddeľuje nohu
    pozabudnutú v jej vlhkosti,
    v jej piesku, niekde
    vo veľkom hrdle.
     
    Iný oheň(zo zbierky Sen, jama vo mne)
     
    Echo nám spopod šliap doďaleka špliecha,
    ale noc zblízka obskakuje kahan,
    po lese trhá zo zeliny svetla.
    Ktorú ja, blúznivý, z nej, a do nej ťahám.
    Tma ako príroda uhýba nám z cesty,
    nejakým stádom pošliape mi svetlo,
    a práve vtedy, jakby som sa zväčšil,
    jakby sa mi stala hlava celým lesom.
    Len potme vyhmatáš, že je hmotný vietor,
    kde pramení a že sa mení na strom,
    oddeľujúc sa z tmy, no len čo sa jej zriekol,
    previsol do rokle, a práve s ňou zrástol.
     
    Strom jakby leptal noc,
    tak sa v nej chvie a premenlivo črtá,
    čím viac sa na laby ukladá oheň.
    Mátoha rúcania skĺzla sa k ľuďom
    z rozšliapaných stromov,
    vietor jak čistinka
    robí v tme miesto, kade idú domov
     
     
     

     
     
     
    OTEC
    Tam beží dieťa
    so srdcom svojho otca,
    ani nevie, že ho má,
    ale otcovi srdce veľmi chýba,
    ťažko sa mu chodí,
    nemôže mať rád nikoho,
    koho nemá rado dieťa.
    Tam beží dieťa,
    hľa, padá na zem, a zem
    uskočí otcovi spod nôh,
    necháva otca padať do ľaknutia,
    zem chytá dieťa do náruče.

    SAMA
    Vieš, aká si krásna,
    a to, čo ti zavadzia v hrdle, je kvetina
    rastúca rozprávaním,
    na ktoré číha svetlo ako decko,
    aby ti mohlo dávať do úst nožičku.
    Vietor ako sosny pri posteli dočahuje
    pružným kľúčom
    v tvojom introvertnom objímaní.
    Vieš, aká si krásna
    sama osebe
    pri ozvene ako pri priepasti.

    Zobraziť všetko