• Životopis autora

    Ján Smrek (vlastným menom Ján Čietek) sa narodil 16. decembra 1898 v Zemianskom Lieskovom. Po otcovej smrti (1907) ho vychovávali v Modre v rodine evanjelický farára S.
    Ján Smrek (vlastným menom Ján Čietek) sa narodil 16. decembra 1898 v Zemianskom Lieskovom. Po otcovej smrti (1907) ho vychovávali v Modre v rodine evanjelický farára S. Zocha. Učil sa za obchodného pomocníka u S. Godru v Petrovci, kde začal aj písať poéziu. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval do Budapešti, ako vojak sa dostal do Istanbulu a ďalej až na Palestínsky front. Na Slovensko sa vrátil cez Odesu, Ukrajinu, Bukovinu, Halič a Budapešť až roku 1919. Absolvoval učiteľský ústav v Modre, potom 6 semestrov na evanjelickej teologickej fakulte v Bratislave, odkiaľ odišiel a stal sa redaktorom Slovenského denníka v Bratislave (1924). Roku 1925 sa stal redaktorom Národných novín v Martine. V období 1925 – 1937 založil a redigoval Edíciu mladých slovenských autorov (EMSA), ktorú v Prahe vydával Leopold Mazáč. Preto sa roku 1930 presťahoval do Prahy, kde založil literárnoumelecký mesačník Elán. Po rozbití Československa sa 1939 vrátil do Bratislavy, kde sa Elán stal časopisom Spolku slovenských spisovateľov. Pre protifašistické postoje v roku 1944 tlač časopisu úradne zastavili a obnovený bol na krátky čas o dva roky. Po roku 1948 Smrek ako básnik upadol do nemilosti. Založil Komornú knižnicu Elánu, ktorú viedol aj po jej prevzatí nakladateľstvom Slovenský spisovateľ v roku 1950. Zomrel 8. decembra 1982 v Bratislave. Pochovaný je v Martine.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Odsúdený k večitej žízni (1922)
    • Cválajúce dni (1925)
    • Božské uzly (1929)
    • Iba oči (1933)
    • Básnik a žena (1934)
    • Zrno (1935)
    • Hostina (1944)
    • Studňa (1945)
    • Knihy mladosti 1, 2 (1948, výber)
    • Verše vybrané (1954, výber)
    • Obraz sveta (1958)
    • Struny (1962)
    • Knihy nocí planých (1963, 1963, zv. 2, súborné dielo)
    • Knihy slnečné (1963, 1963, zv. 1, súborné dielo)
    • Knihy podjesenné (1964, 1964, zv. 3)
    • Písané na sude (1964)
    • Nerušte moje kruhy (1965)
    • Poézia moja láska (1968, 1968, zv. 4, súborné dielo)
    • Ženy (1971, výber)
    • Moje najmilšie (1972, výber)
    • Ružový spev mi prší z úst (1973, výber)
    • Podoby lásky (1978, výber)
    • Bacardi a iné básne (1979, výber)
    • Krásna prostota (1979, výber)
    • Noc, láska a poézia (1987, výber básní z pozostalosti)
    • Moje lásky (2005, 4.vydanie)
    • Proti noci (2010, 1.vydanie, ed. V. Petrík)

    Esej

    • Literárne glosy (1924, In: Zborník mladej slovenskej literatúry)
    • Sme živý národ 1, 2 (1999)

    Pre deti a mládež

    • Maľovaná abeceda (1954)
    • Machule (1956)

    Scenáristika

    • J. Cikker: Beg Bajazid (1957, libreto k opere)
    • J. Cikker: Mr. Scrooge (1963, libreto k opere)
  • Charakteristika tvorby

    Básnické začiatky Jána Smreka odrážajú zážitky frontového vojaka na Blízkom východe z prvej svetovej vojny. Nadviazal na európske kontexty symbolizmu i v slovenskej

    Básnické začiatky Jána Smreka odrážajú zážitky frontového vojaka na Blízkom východe z prvej svetovej vojny. Nadviazal na európske kontexty symbolizmu i v slovenskej poézii, reprezentované takými osobnosťami, ako P. Verlaine a R. M. Rilke, na Slovensku I. Kraskom a V. Royom. Sám sa definoval ako „chorý básnik bolesti“, čo vystihuje literárnu situáciu na začiatku dvadsiateho storočia a autorovu osobnú i generačnú skúsenosť z dramatických dotykov s vtedajšou realitou. Neskôr sa odchýlil od meditatívno-reflexívnej lyriky, ktorú nahradil novou zmyslovosťou a zážitkovou atmosférou, čím vytvoril nový typologický medzník v slovenskej poézii s prechodom na evolucionizmus, bergsonovský dynamizmus konkrétnych zážitkov a bezprostredných pocitových reflexií. Je vyjadrením pocitovej atmosféry povojnovej literárnej generácie usilujúcej o orientáciu človeka na každodenné radosti ľudského bytia. Jeho poézia sa stala výrazom generačného optimizmu, opojenia z krás dediny, mesta, práce i lásky. V centre básnikovej pozornosti je však žena ako symbol mladosti, krásy a základnej hodnoty života. Inšpiruje ho k nehe so silným pocitovým a zážitkovým zázemím s výraznou estetickou hodnotou. V tejto oblasti od základu zmenil tradície slovenskej a vyvolal v mladšej generácii novú vlnu záujmu o ľúbostnú poéziu. Cítiť u neho vplyv českého poetizmu (Nezvalova téza o poézii pre všetky zmysly) s princípom hravosti, hry. Z tohto obdobia vyniká zbierka Básnik a žena (1934), ktorá je výpoveďou o citovom a mravnom význame lásky a poslaní poézie. Autor strieda silné emocionálne verše a prenikavé reflexie s prozaizmami, pokojné miesta s dramatickými. Predstavil sa ako básnik – večný hľadač skutočného ľúbostného citu na pozadí kritiky spoločenskej necitlivosti. Ďalšou etapou Smrekovej tvorby sú roky druhej svetovej vojny. Na dramatické udalosti v čase rozpadu tradičných mravných a kultúrnych hodnôt odpovedá vlastnou víziou sveta a umeleckou koncepciou. S využitím tradičných motívov klasickej literatúry vyjadruje v nich nesúhlas s deformáciami ľudskej a mravnej skutočnosti, ktorú prinášal fašizmus a vojnové udalosti. Jeho poézia nadobúda univerzálny ľudský rozmer. Je predzvesťou víťazstva spravodlivosti a mieru. Po skončení druhej svetovej vojny sa ohlásil pomerne neskoro, hlavne pre nové spoločensko-politické pomery. V novej situácii sa básnik pokúsil o umeleckú syntézu v zbierke Obraz sveta (1958). Definoval sa ako básnik prírody a sústredil sa na prírodné javy, ktoré začal vnímať ako jediný zdroj umeleckej inšpirácie. Neskôr k nim priradil oblasť medziľudských vzťahov a komunikácie medzi ľuďmi. Ján Smrek, pre ktorého poslaním poézie je vyvolávať pocit krásna a harmónie, je jedným z pilierov slovenskej poézie dvadsiateho storočia.

    Viktor Timura

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Ardent Words for Days of Cold (výber z poézie, 2000 viacjazyčne – s podporou Komisie SLOLIA LIC) Stranno e, če si do mene (výber z poézie, 2002 po bulharsky – s podporou Komisie

    Ardent Words for Days of Cold (výber z poézie, 2000 viacjazyčne – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Stranno e, če si do mene (výber z poézie, 2002 po bulharsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    F. Villon: Veľký testament (1949), E. Ady: Básne (1950), A. József: Nie ja volám (1952), S. Petőfi: Básne (1953), A. S. Puškin: Ruslan a Ľudmila (1957), Preklady (1978,
    F. Villon: Veľký testament (1949), E. Ady: Básne (1950), A. József: Nie ja volám (1952), S. Petőfi: Básne (1953), A. S. Puškin: Ruslan a Ľudmila (1957), Preklady (1978, súborné vydanie prekladov)
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    Sliacky, O.: Ján Smrek. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2009. Maťovčík, A. a kol.: Slovník

    Sliacky, O.: Ján Smrek. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2009.

    Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    Špaček, J.: Ján Smrek. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    Drug, Š.: Smrekov Elán 1946 – 1947. Pokus o alternatívu? In: Literatúra a politika po slovensky. Bratislava: Slovenský spisovateľ 2003.

    Šikula, V.: Ak má niekto božiu iskru (Jánovi Smrekovi). In: Šikula, V.: Požehnaná taktovka. Bratislava 2003.

    Šmatlák, S.: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava: LIC 2001.

    Hamada, M.: Básnikovi mladosti k sedemdesiatke. In: Sizyfovský údel. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1994.

    Bžoch, J.: Smrekov diškurz o láske; Zdravica Jánovi Smrekovi; Nové zbierky, staré problémy. In: Kontakty. Výber statí o literatúre. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1970.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Smrek až tvrdohlavo chce vystačiť... so štylizáciou do pózy intímneho kamarátstva so životom, podloženého temer až bezhraničnou dôverčivosťou vo vlastné zmysly a v to, čo

    Smrek až tvrdohlavo chce vystačiť... so štylizáciou do pózy intímneho kamarátstva so životom, podloženého temer až bezhraničnou dôverčivosťou vo vlastné zmysly a v to, čo mu práve ony môžu zo životnej reality sprostredkovať.

    Stanislav Šmatlák

    Smrekova poézia zdá sa byť na prvý pohľad až krištáľovo priezračná, nezložitá... Možno preto sa k nej pristupovalo ... ako k šťastnej poézii zmyslovej rozkoše až dráždivej erotiky ... ale kto pozornejšie nahliadne do jeho kníh, zistí aspoň tri podobnosti s básnikmi, ktorí nie sú vôbec ľahkým orieškom... Je tu podobnosť s Verlainom ... Nezvalom ... s Alfredom de Vignym... Celú prírodu robí načúvateľkou a pozorovateľkou básnikových príhod... Jeho životná expanzia je vlastne túžbou po rozšírení orgánov, ktoré by citlivo rezonovali na jeho vlastnú drámu, spolucítili s ním, prejavovali mu sympatiu... Je bezvýhradným chcením spáliť sa v plameni žitia a znova povstať... vierou v jeho láskavú prítomnosť, v jeho schopnosť naplniť prázdno duše sympatiou... Erotika, popri všetkom hladení očami a zvádzaní, je v podstate chlapčensky cudná... Podstatou, pravou realitou Smrekovej ženy je to, že zostáva nedotknuteľným, nikdy neprofanovaným umeleckým obrazom, a ten básnik kreslí s takým náruživým zmyslovým zanietením ako krásnu snovú predstavu, ako kúzelný jav z nesmrteľných záhrad... O Smrekovi treba povedať, že jeho poézia žije v obrazoch: v nich sa myslí, cíti, smeje, túži aj miluje.

    Bohuš Kováč

    Smrekovi pomerne v hustom slede vyšli tri rozsiahle zbierky Obraz sveta (1958), Struny (1962) a Nerušte moje kruhy (1965), do ktorých zhrnul básne, ktoré si písal viac-menej len pre seba. Prezieravo sa nechytal politických tém a písal akoby „len“ komentáre na okraj svojich privátnych situácií. V prvej dominuje prírodná lyrika, čo mu dobová kritika vyčítala ako zužovanie „obrazu socialistickej skutočnosti“. No básnik práve cez postrehy z prírody, záznamy drobných príhod a úvahy o svojej tvorbe písal tichú ódu na pokračovanie života a pripomínal prepolitizovaným básnikom, čo je to skutočné ľudské privatissimum, radosť zo života a ako inak možno spriateliť život s poéziou. V zbierke Struny dal silnejšie zaznieť svojmu vitalistickému hedonizmu, ktorým celý život vzdoroval zlobám dní. Reedícia jeho predvojnových zbierok v roku 1963 v troch zväzkoch potvrdila, že aura jeho poézie nezhasla ani v dobe premlčiavania. Kniha spomienok na prvé roky tvorby Poézia moja láska (1968) s množstvom citovaných básní sa napriek tomu, že ľudia mali vtedy iné vážnejšie starosti, stala bestsellerom.

    Viliam Marčok

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Štátna cena za literatúru (1954)
  • Ukážka z tvorby

    MISS ELLÉN Obchodníci s mladosťou a krásou kriedu vzali a na tabuľu vývesnú pod podobizeň čudesnú pôvabné meno napísali: Miss Ellén.   Prišla odkiaľsi

    MISS ELLÉN

    Obchodníci s mladosťou a krásou

    kriedu vzali

    a na tabuľu vývesnú

    pod podobizeň čudesnú

    pôvabné meno napísali:

    Miss Ellén.

     

    Prišla odkiaľsi z mesta Viedne

    tak polodecko, položena

    a že ju Pánboh krásnou stvoril,

    zriekla sa svojho otcovského mena.

    Stala sa z nej len

    Miss Ellén.

     

    Možno sa voláš Margarétou,

    Máriou, Katarínou,

    lež tu už nie si dcérkou matky,

    tu budeš cele inou.

     

    O jedenástej hodine

    preoblečú ťa do hodvábu

    a budeš tančiť,

    tančiť, ach,

    pri muzike a pri lampách

    pred polnocou i po polnoci.

    Si zvodnou dosť pre mužské oči,

    ktoré sa prišli pásť.

     

    Vykúzliš na rty svoje slasť,

    akobys' tomu rada bola,

    že tvoju sviežu krásu vidia

    a že jej vôňu dýšu

    tí, ktorí sedia dookola

    v pohovkách z plyšu.

     

    Možno, žes' ešte naivnou

    a čakáš od života mnoho.

    Máš ešte plno v hlávke snov

    a staviaš zámky z toho.

    Mne stačí však sa pozrieť na tie iné,

    na tvoje kolegyne,

    dievka malá,

    bych súdiť mohol tvoju matku,

    že ťa sem priviesť neváhala,

    abys' sa stala

    Miss Ellénou,

    tak polopannou,

    položenou.

     

    Ach, tvoje tmavé oči,

    oválne ako mandle,

    sú také detské!

    Škoda ich pre tie vášne svetské,

    škoda ich pre žida,

    aby z nich robil svoje handle!

     

    Ako ťa mu len vyrvať,

    Mária či Margaréta,

    aby si neuvädla,

    aby si sviežou ostala

    pre potešenie moje,

    pre radosť sveta,

    úbohá Ellén,

    maličká Margaréta!

     

    Pozdravuj matku,

    ktorá oddala ťa,

    pokým si bola dcérka Mária,

    za jeden mešec zlata

    do chlpatých rúk impresária!

     

    OKÚZLENIE

    Všetko vo mne volá k nej,

    všetko zalieča sa jej,

    oči vidia len jej pás,

    pohládzajú zlatý vlas,

    vešajú sa na jej boky,

    na jej pohľad prehlboký,

    na jej rtoch sa zapaľujú,

    vlny tela preveslujú,

    pre ňu chcú byť zrkadlami,

    za ňou blúdiť polnocami,

    pre ňu smiať sa, pre ňu slziť,

    za ňou hľadieť, po nej túžiť.

     

    Ústa cítia dych jej vrelý,

    láskou jej by skvitnúť chceli,

    ruky prosia: ostaň s nami,

    choré sme po objímaní!

     

    Srdce, hlava, nervov tkanie –

    všetko žiada dotýkanie,

    dotýkanie, milovanie,

    milovanie, celovanie

    tej, čo ako vodná víla

    z jazera sa vynorila,

    nad hladinou vody stála,

    na slnku sa osúšala,

    pohodila kaderou,

    zasvietila nádherou,

    zvíťazila, zavýskla si,

    strieborný čln pritiahla si

    a unikla ako stín

    v šatách z bielych pavučín...

     

    KRÁSNA PROSTOTA

    Zišiel som sa raz s jednou ženou,

    čo uhrančivé mala oči,

    a na koho sa podívala,

    zosmutnel láskou. Bez pomoci.

     

    Vedela v tanci ako háďa

    zavlniť sa a priľnúť tesne,

    a kto raz v náručí ju držal,

    zosmutnel láskou. Silno, hriešne.

     

    Veselá bola neskonale,

    smiech stále búril na jej perne.

    Kto ju však počul, nesmial sa s ňou,

    zosmutnel láskou. Prenesmierne.

     

    Mladosťou horela jak višňa

    a duchom ako réva vínna.

    Lež kto sa blízkosti jej nasal,

    zosmutnel láskou. Čia je vina?

     

    I prostá bola ako dieťa.

    Prečo ste smutný pri mne, pane?

    Tak tázala sa, nevediac, že

    kto miluje, sa smutným stane.

     

    TAKÉ DIVNÉ

    Predsa je to také divné,

    také divné, že si pri mne,

    ráno pri mne, večer pri mne,

    cez dni letné, cez dni zimné,

    stojím, kráčam – ty si pri tom,

    zrak môj hreje tvojím citom,

    s mojím hlasom hlas tvoj splýva,

    jas môj tvojím jasom býva,

    ústa moje cez rok celý

    kvitnú kvetmi tvojich perí,

    meno moje ti je heslom,

    tvoja ruka mojím veslom,

    smútok tvoj je mojím chvením,

    smiech môj tvojím vykúpením,

    bieda moja teba bije,

    rozkoš tvoja medom mi je,

    triumf môj je tvoja pýcha,

    keď ja mlčím, ty si tichá,

    verš môj, to je tvoja hudba,

    osud môj je tvoja sudba,

    nech mám srdce hoci hriešne,

    myslíš o ňom iba nežne,

    ja o tvojom, o jedinom –

    lebo mojou tvoja dcéra,

    syn tvoj bude mojím synom,

    mojím synom – preto je to.

    Krásne je to, divné je to...

     

    BACARDI

    Kedysi dúškom píjali sme vás,

    nápoje slávne,

    korunované vinetami,

    na ktorých všetky reči sveta

    svietili ako drahokamy.

     

    Toto bol citový náš zemepis,

    cez kvapák vašich zväčšujúce sklá

    dívali sme sa ponad oceány

    a naša duša, vami vedená,

    jak námesačná šírym svetom šla.

     

    Štyridsať druhov rumov ochutnávať,

    štyridsať druhov koňakov ovoniavať,

    to bola, bože,

    to bola sloboda,

    toto bol univerzalizmus,

    veliký pocit života.

     

    Kto hľadá v alkohole iba mok

    na uhášanie smädu,

    ten nevie, čo je to viesť s duchom krok,

    ten nezná úžasnosti rozletov,

    len ľudskú prízemnosť a ľudskú biedu.

     

    Čím väčšia múdrosť do človeka vstúpi,

    tým väčšmi skláňa sa pred mágiami liehu,

    ktoré ho prevážajú s istotou čarokrásnou

    tu od sna k snu a tam od brehu k brehu.

     

    Bacardi, meno tvoje v mysli ostalo mi,

    hoc dávno z jazyka mi zmizla tvoja chuť,

    teba som si bol jak snúbenicu vybral,

    keď som si volil medzi milenkami,

    a ty si hore srdcom stúpal mi

    jak v teplomere rtuť.

     

    A teraz niet ťa už,

    si medzi tým,

    čo sa mi prepadlo do nenávratna.

    Nie moje hrdlo túži za tebou,

    lež duša moja po tebe je hladná.

     

    Ach, moje hrdlo si už dávno zvyklo

    na veľkú cnosť, čo skromnosťou sa volá,

    lež duša, tá sa nedá oklamať,

    tá túži za nápojmi,

    čo všetky národy a celú zemeguľu

    objímajú jak nekonečné moria.

     

    Človek, keď sa raz dotkne oblakov,

    už nemôže sa zmeniť na červa,

    čo vrýva sa len do zemského blata.

    Štyridsať druhov slávnych koňakov,

    ktorých sa ústa moje dotýkali,

    to nebola vec moja osobná,

    to bola ľudstva perióda zlatá.

     

    To bolo spíjanie sa nesmiernosťou,

    až svaly pukali a srdce prasknúť chcelo,

    duch objímal sa s božskou velebnosťou,

    hoc pod stôl padlo telo.

    Dívať sa na tie rady štíhlych fliaš,

    si zakladali na starobe,

    to bola poézia, to bola krása krás,

    to boli dejiny,

    kde doba pozdrav posielala dobe.

     

    V tých fľašiach gothajských bol almanach,

    lebo i nápoj má svoj pyšný rod,

    bacardi, martel, hennessy, tri slávne dynastie

    a všetko jedna rozprávka,

    za ktorou nikdy nechceš položiť

    zakľučujúci bod.

     

    Od veľkých chvíľ, keď mužmi sme sa stali,

    takéto rozprávky sme prežívali,

    jak glóbus brávali sme do rúk buteľky

    a objímali v nich svet celý šíry

    a úsmev perami nám lomcoval

    jak víchor nevysloviteľnej sily.

     

    Ten úsmev, to bol triumf, to bol lesk,

    to bolo vedomie, že človek žije.

    Hviezd si sa dotýkal

    a rukou schytával si blesk

    a zlato vyrábal si z ničoho

    jak za čias alchýmie.

     

    Tam stávali tie fľaše zázračné

    v čarovných krčmách s klenbami gotickými

    a my sme čítali ich ako folianty,

    kde každé slovo zvonilo

    jak Petrarcove rýmy.

     

    Chodievalo sa dole schodami

    a zbožne sedelo sa ako v chráme,

    keď z fliaš tých vystúpili ohnivé jazyky

    a na hlavy nám sadli

    a čaše spievali jak v melodráme.

     

    Zostupoval k nám Napoleon

    v tom nápoji, čo niesol meno jeho,

    my ozaj videli sme jeho tvár

    a počuli sme výskot Paríža,

    keď z týchto istých sudov pil na slávu

    cisára šarmantného.

     

    Niet krajšej reči medzinárodnej

    nad tú, čo zakliata je v takom vzácnom moku,

    všeľudská hymna skladala sa z nej

    a grandióznu slzu lásky

    vedela vyludzovať v každom oku.

     

    Ani nebude dobre na svete,

    kým ruky, ktoré plnia náboje,

    nenavrátia sa ku plneniu fliaš.

    Prečo má tiecť len krv?

    Nech tečú nápoje!

    Nech miesto hromobitia kanónov

    znie krotký cengot čiaš.

     

    Vzývam ťa, krásne meno bacardi,

    privolávam ťa martel, hennessy a mumm,

    príďte zas zaujať si svoje miesta

    pod duše mojej klenbu gotickú,

    kde teraz pradú čierne svoje siete

    pavúci strašných dúm.

     

    POKRAČUJEM

    Ja som už skončil svoju vojnu

                a pokračujem novú.

    Kto myslí si, že srdce moje môže mať

                dáky mier?

    Postava krásy, priviazaná k jednému

                môjmu slovu,

    rada by unikla jak plameň spod prahu

                mojich dvier,

    ale ja držím ju a škrtím, ja nechcem

                pokoj s ňou,

    ak nebojujem, zrak môj zvädne

    a ja som celkom mdlý.

    Skončila vojna? Neumrelo bojište mojich snov.

    A živí sú, čo ostali tu. Mŕtvi, čo odišli.

     

    DVE MALÉ BÁSNE

    Osem riadkov

    – O láske aspoň osem riadkov

    napíšte ešte! – šepla mi

    a, krásna, usmiala sa sladko

    mnohosľubnými perami.

    – Ste asi zaľúbená... – Veľmi!

    – To som chcel vedieť, ďakujem!

    Tu máte riadok, nesmrteľný:

    Máš ma rád? Ja ťa milujem!

     

    Stretnutie

    Čakal ju, prišla. Piesňou slávičou

    zaznel sad, keď sa sklonil ku kalichu

    úst ružových, driek objal pravicou

    a snivo vpíjal jarný van jej dychu.

    Potom sa viedli nočnou ulicou.

    Keď smiech ich zhasol v samote a tichu,

    on mlčky hodil po nej udicou

    a ona ponúkla mu svoju pýchu.

     

    BASNIK A ŽENA

    Letná noc na vode

    „Kam veslujete?“

    Nezáleží na tom.

    Cieľ náš je sen a deň náš veľký sviatok.

    Myslite, že vás veziem do Benátok.

    Som boháč. Bo váš hlas mi zvoní zlatom.

    Začieram tíško. Lebo tu sa pasú

    hviezdy, čo sadli na hladinu vodnú.

    Uzriem snáď medzi nimi svoju rodnú,

    ktorá má vašu tvár a vašu krásu.

    Tušíte vládu noci svätojánskej?

    Ja, pozrite, na šiji vašej snežnej

    vyčarím z bozkov svojich ruže nežné

    a ohňom zažnem ústa vaše panské.

    Zažnem ich ohňom, ústa vaše rudé,

    aby sa bozkami ich, moja drahá,

    zahriala navždy duša moja nahá,

    by neboli ňou nikdy zabudnuté.

    Bozk oheň je a transfúzia krvi

    a aká slastiplná, aká jemná!

    Ach, ústa vaše – čím sa stali pre mňa!

    Pečaťou žitia môjho novej zmluvy.

    „Povedzte, majú také, jak vy, zvyky

    básnici všetci? Veď vy večne vari

    nedbali by ste sedieť pri pohári

    a opájať sa vínom erotiky!“

     

    Či všetci majú také zvyky? Veru,

    pri ktorom sedí žena vášho zrna,

    blázon je, ak doň nezačiera splna,

    lebo tak vlastnému si škodí peru.

    A vo mne ožil v stonásobnej miere

    ten múdry zmysel pre vnímanie krásy,

    preto bych celoval vás večné časy

    a objímal kolená vaše biele.

    Nechcem sa lepším zdať, len jak som vskutku,

    lež nijaký čin nebude mi ťažký,

    aby ste boli šťastná z mojej lásky

    a oči vaše nepoznali smútku.

    Však dosť už slov. Alebo aspoň menej.

    Topole na brehu sa rozspievali,

    vetry ich ako husle do rúk vzali,

    snáď k pocte túžby našej okrídlenej.

    Či sa vám nezdá, že to hučí more,

    keď prebíjam sa veslom cez prúd vody?

    Pozrite, v diaľke planú svetlé body.

    Snáď je to Campanilla na obzore...

     

    „Čo hovoríte?“

    Neskúmajte, prosím.

    Vžite sa v pravdu našej skutočnosti.

    Zo mňa dnes stal sa gondolier prostý

    a vlastnú lásku na gondole vozím.

    Privrite oči. Privrite ich, drahá,

    a dívajte sa snenia svojho zrakom.

    Keď bozkávam vás, každý bozk je znakom,

    že stojím pri vás, strážca sna a blaha.

    Vidíte most, čo nad nami sa klenie?

    To je most vzdychov. Dáke signoriny

    počúvajú tam zvuky mandolíny

    a náruživých piesní lichotenie.

    Juh je zem rytierov a hudobníkov.

    Krv klokoce tu v ustavičnom vare,

    básnici plnia si ňou kalamáre.

    A láska vybojúva sa tu dýkou.

    Počúvate ma? Ach, vy, moja zlatá,

    ste cele otvorili svoje oči.

    A ja vám chcem dať ilúziu noci,

    ktorá je vášňou juhu rozohriata!

     

    „Zato nič, drahý. Veď my zo severa

    na mráz a na zimu sme privyknutí.

    Keď padne sneh, to striebro z božských hutí,

    jak kúzelne nás víta hora biela!

    Vy sám tak stáli ste v tom parku snežnom

    minulej zimy. A ja neušla som,

    keď ste ma vyrušili mäkkým hlasom

    a vravieť začali o čomsi nežnom.

    O čomsi nevýslovnom! Mne sa zdalo,

    že ste mi v prvej chvíli počarili.

    Hneď ste mi boli príjemný a milý.

    To stalo sa. Snáď nebo tak to dalo.“

     

    Vy ľutujete azda?

    „Posiaľ ešte

    som nedopriala miesta žiadnej skepsi.

    Ste tvoriaci, nuž iste človek lepší

    jak iných sto, čo boli mi už v ceste.

    Snáď egoizmu trochu máte v sebe,

    bo lásky žiadate si veľmi veľa.

    Lež nudným byť, to som vás nevidela.

    Kde iní tušia peklo, tam vy nebe.

    A myslím, nieto vo vás žiadnej pózy.

    Keby som cítila, že hlas váš mámi,

    už bych sa bola rozlúčila s vami.

    Lež cit váš čistý je jak kvapka rosy.

    Preto vás rada mám. Vy vedeli ste

    tak jemne celé moje srdce zvlažiť,

    že rozzelenieva sa ako pažiť.

    Pozrite, lásky tejto krehké lístie

    celú ma pokrýva. Som vari stromom,

    korene ktorého z vás vychádzajú.

    Oj, keď sa v srdci ženy rozohrajú

    strieborné struny lásky, potom tónom

    najvyšším znejú! Ja i v tejto chvíli,

    hoc vidím, ako vaše oko sála,

    viem, že len mne sa láska naša stala

    jediným zmyslom. Lebo vy, môj milý,

    vy mužom ste. Vy musíte sa deliť.

    Taký je muž a zákon žitia jeho:

    vy budujete svet – i rúcate ho.

    A básnik? Do toho sa ráčil vteliť

    sám tvorca krásy. Lež to ma k vám púta

    tým väčšmi. Žene imponuje sila.

    Ja chápem vás, keď šepkáte mi „milá“

    a myseľ vaša pritom inde húta.

    Myslím, že vlastnú túhu vo vás štepím,

    dychtiac, by všetko, čo len napíšete,

    najkrajším bolo azda v celom svete,

    i obdivovaným a veľkolepým.

    Milujem čin a ducha svetlé dary,

    inak sa na svet dívam, inak vidím,

    odkedy spojená som s vaším žitím.

    Vy ste mi život v kráse ukázali.

    Ach, život krásny je, je plný divov.

    Len náruč pripraviť a kľaknúť k lúke

    a kmásať všetky kvety v sladkej muke

    s myšlienkou pálčivou a náruživou.

    Riekla som niečo divné? Vaše prsty

    tak stisli moje, až to zabolelo.“

    Nie, drahá moja. To sa mi len chcelo

    vyjadriť radosť stiskom miesto ústy.

     

    „Neveslujete?“

    Načo hýbať veslom?

    Musím mať teraz pri vás ruky svoje.

    A čln sa nesie sám, jak srdce moje,

    čo pláva, akoby ho šťastie nieslo,

    hlboké, široké, jak táto voda.

    Môže nás zaniesť hoci do večnosti,

    kde zmeníme sa na obláčik prostý.

    Či radšej nie? Ver' – bolo by to škoda.

    Nás čaká breh. Ja, hľaďte, hotový som

    ísť objať zem, tú hlinu drahocennú,

    z nej povstal Muž, by mohol poznať Ženu

    i lásku jej. Ó dolce Paradiso!

    – oslovím tú zem sladkou rečou Toscy.

    Vy, moja krásna, vy ste mojou Toscou,

    vás obsypať chcem lupeňami bozkov

    tam na tom brehu. Tam váš pôvab božský

    oviniem stuhou zamatovej trávy

    a uložím ho nežne vedľa seba

    pri jagote hviezd vysokého neba.

    Začieram veslom, drahá. Breh nás zdraví...

    A teraz šeptom. Šeptom šepotavým.

    Nech neodplaším svätojánske mušky,

    čo z voňajúcej materinej dúšky

    priniesli spánok očiam tvojim tmavým.

    Spi, moja sladká. S mečom archanjela,

    s plamenným mečom bdiem nad tvojím snením.

    Bo v krvi tvojej moja sa už pení

    a plam môj vlastný sála z tvojho tela.

    Úžasu môjho vlajka šarlátová

    nad nehou tvojou lona strepotala,

    keď veliká a svätá obeť splála,

    tá obeť odveká a večne nová.

    Spí, sladká. Holubice tvojej hrudi

    symbolizujú nesmrteľnú túžbu.

    Pohansky krásnu svoju modloslužbu

    nad nimi slúžim. Pokorný a hrdý.

    Zobraziť všetko