Ján Števček

Narodenie 13. 9. 1929 Mýto pod Ďumbierom
Úmrtie 26. 9. 1996 Bratislava






  • Životopis autora

    Ján ŠTEVČEK sa narodil 13. septembra 1929 v Mýte pod Ďumbierom. Jeho rodina pochádzala z východného Slovenska (tam sa narodil aj jeho bratanec, literárny kritik P.

    Ján ŠTEVČEK sa narodil 13. septembra 1929 v Mýte pod Ďumbierom. Jeho rodina pochádzala z východného Slovenska (tam sa narodil aj jeho bratanec, literárny kritik P. Števček). V Mýte bol jeho učiteľom spisovateľ František Švantner (učil na ľudovej škole v rokoch 1933 – 1940). F. Švantner mal veľký vplyv na formovanie Števčekovej osobnosti: spisovateľ, už v tom čase chorý, výnimočne citlivý, vnímavý človek, navždy poznačil jeho vzťah k literatúre a jej vnímanie v tesnej spätosti s osobnosťou autora a s prírodným prostredím. J. Števček absolvoval gymnázium v Banskej Bystrici, po maturite vyštudoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Od roku 1952 pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ako pedagóg a vedúci Katedry slovenskej literatúry až do 1994, keď odišiel do dôchodku. Medzitým (v rokoch 1964 – 1966) prednášal slovenskú literatúru na univerzite v Budapešti, pôsobil ako lektor slovenskej literatúry a slavistiky na univerzite v Štrasburgu (v rokoch 1966 – 1968), ako šéfredaktor Slovenských pohľadov (v rokoch 1970 – 1971). Bol veľmi všestranný literárny tvorca a pedagóg, rozhľadený v európskej kultúre, najmä francúzskej, a vo svetovej filozofii. Zaujímali ho aj iné oblasti kultúrneho života (v rokoch 1979 – 1980 bol šéfdramaturgom SND v Bratislave), no dôležité bolo najmä jeho pedagogické pôsobenie na FF UK v Bratislave. Zomrel 26. septembra 1996 v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Tridsať clivých básní a jedna (1994)

    Esej

    • Fenomenológia infarktu (1994)
    • Sliačske meditácie (1994)
    • Týždeň v tichom dome (1995)
    • V pasci (1995)
    • Myslieť a konať (1997)

    Literárna veda

    • Baladická próza Františka Švantnera (1962)
    • Lyrická tvár slovenskej prózy (1969)
    • Nezbadané prózy (1971)
    • Lyrizovaná próza (1973)
    • Estetika a literatúra (1977)
    • Skice (1977)
    • Esej o slovenskom románe (1979)
    • Obrazy a myšlienky (1979, spoločné dielo autorov J. Števček, A. Bagin)
    • Funkcia umeleckej kritiky (1981, kolektív autorov)
    • Literárne rozhovory (1981, spoločné dielo autorov J. Števček, S. Šmatlák)
    • Nové skice (1982)
    • Moderný slovenský román (1983)
    • Súčasný slovenský román (1987)
    • Dejiny slovenského románu (1989)
    • Literárnohistorické etudy (1996)

    Editorská činnosť

    • Nevesta hôľ
    • Malka (1962)
    • Estetické reflexie (1975)
    • Čas medených tvárí 1, 2 (1993, spoločné dielo V. Petríka a J. Števčeka)
  • Charakteristika tvorby

    Ján Števček , v literárnej vede žiak Mikuláša Bakoša, sa vo svojej literárnovednej tvorbe systematicky venoval najmä výskumu slovenskej lyrizovanej prózy. Venoval jej svoje hlavné

    Ján Števček, v literárnej vede žiak Mikuláša Bakoša, sa vo svojej literárnovednej tvorbe systematicky venoval najmä výskumu slovenskej lyrizovanej prózy. Venoval jej svoje hlavné diela: Baladická próza Františka Švantnera, Lyrická tvár slovenskej prózy, Nezbadané prózy a Lyrizovaná próza. Fascinovalo ho najmä subjektívne ladenie umeleckého diela – jeho výraz videl v prejave, ktorý pomenoval „lyrizovanou prózou“. (Pôvodne ide o termín z oblasti moderného výtvarného umenia, kde sa ním pomenúva súčasť symbolizmu.) Neskôr, v práci Estetika a literatúra, sústredil J. Števček svoju pozornosť aj na širšie otázky estetiky. Pri analýze modernej slovenskej prózy kládol dôraz na román. Výsledkom jeho výnimočnej pracovnej zaujatosti v tejto oblasti sú diela: Esej o slovenskom románe, Moderný slovenský román, Súčasný slovenský román, no najmä krčméryovské syntetické Dejiny slovenského románu. Istý čas vzbudzoval záujem jeho pojem lyrizovaná próza a svojská interpretácia tohto javu, neskôr sa proti jeho pojmu vzniesli výhrady; stále ho však vedel obhájiť a vysvetliť tak, aby cezeň pochopil a preskúmal emocionálnu podstatu slovenskej literatúry. Po vyjdení Čepanovej práce Kontúry naturizmu (1977), v ktorej autor pojem lyrizovaná próza zahrnul do širšieho prúdu naturizmu, J. Števček hĺbkovo ďalej osvetlil a rozvinul svoje chápanie a predložil nám celkové smerovanie definícií pojmov a ich odlíšenie: termín lyrizovaná próza podľa neho zachytáva predovšetkým štylistickú stránku slovenskej prózy v jej podobách od T. J. Gašpara až po F. Švantnera. Termín naturizmus zhodnocuje podľa neho predovšetkým tematické položky prózy, a tým sa pole výskumu a literárnohistorického hodnotenia špecifikuje, ale súčasne nadmieru extrapoluje určité črty poetiky prác D. Chrobáka, M. Figuli a F. Švantnera. V závere svojich úvah dospel k termínu expresionizmus, ktorý podľa neho zachytáva tieto diela v ich estetickej a vývinovej komplexnosti a pomocou neho možno osvetliť nadtematické (psychologické a filozofické) základy korpusu uvedených i ďalších autorov. Expresionizmus ako umenie vízie a výrazu zodpovedá podľa J. Števčeka hĺbkovému typu slovenskej kultúrnosti a estetickej senzibility na celej epoche moderného umenia. Podstatou lyrizácie je potláčanie logiky, racionality a narácie na úkor dominancie iracionality, emocionality, subjektivity a pocitovosti. J. Števček v recenziách, doslovoch a samostatných štúdiách zmapoval obdobia medzivojnové, povojnové a dostal sa až po vtedajšiu súčasnosť. Zachytil pritom to najlepšie, čo v slovenskej literatúre vznikalo – ako rodený estét aj v pozícii literárneho kritika nikdy nepísal o tom, čo sa mu nepáčilo, naopak, venoval sa predovšetkým tomu, na čo zostal vnímavý už v mladosti. Po celý život sa vracal najmä k tvorbe svojho učiteľa F. Švantnera; popri ňom v centre jeho pozornosti stáli J. C. Hronský, M. Urban, Ľ. Ondrejov; z novšej tvorby si vyberal len to, čo v ňom niektorými motívmi či celkovým postojom rezonovalo a súviselo s jeho celkovým chápaním umenia. Pritom návrat k téme, jej variovanie, to sú hlavné črty jeho celoživotného písania – tento ustavične prítomný, svojím opakovaním takmer baladický moment uplatňuje aj pri navzájom odlišných autoroch. Návratnosť je sprievodným javom každého úprimného hľadania: v števčekovskom chápaní akoby nielen v literatúre, ale aj v jej skúmaní zostávala v pozadí ustavične istá tajomnosť, čo nás láka hľadať, preverovať vlastné interpretácie a ďalej dané javy skúmať, prebádať ich hĺbku. Počas dlhého – vyše tridsaťročného – tvorivého obdobia ho zaujala najmä próza, predovšetkým lyrické polohy v próze, pričom svet lyriky v pravom slova zmysle akoby sa spod jeho záberu vymykal (ak sa aj venuje poézii, napríklad J. Kostrovi, u ktorého ho fascinovala predovšetkým remeselná stránka výpovede: remeslo ako niečo, čo človek zdedil), vo všeobecnosti sa poéziou zaoberá skôr vo vzťahu k stavebnosti, ba priamo vo vzťahu poézie k próze – najmä vo svojich prácach SkiceNové skice (aj v nej sa však poézii venuje len okrajovo: M. Válek, Š. Štrážay); v poézii nenachádzal materiál, na ktorom by širšie rozvinul svoje idey o filozofickom podloží každého textu. Svojou podstatou rodený estét, podujal sa pochopiť estetiku škaredého, driemajúcu podľa neho v podhubí záujmu o literatúru, a preložil básne jej popredného predstaviteľa Ch. Baudelaira, berúc ich nie ako niečo, čo súvisí s nepekným životom, ale iba ako literárnu ideu. V poslednom období života sa J. Števček upäl na esejistickú tvorbu: Fenomenológia infarktu, Sliačske meditácie, V pasci, Týždeň v tichom dome. Posmrtne vyšli jeho Literárnohistorické etudy, v ktorých sa v spomienkach vrátil k svojim učiteľom (v doslovnom i v prenesenom význame slova: k profesorovi M. Bakošovi, M. Pišútovi a A. Matuškovi) a podal nám ich výstižné portréty. Knižku však venoval svojim žiakom, študentom, čím uzavrel kruh, v ktorom je zmyslom pedagóga literatúry odovzdávať svoje vedomosti a poslanie ďalej, a nezabúdať pritom na úctu k učiteľom a k literárnemu odkazu spisovateľov i teoretikov literatúry. Števčekova myšlienka kontinuity hodnôt slovenskej literatúry, najmä prózy, nadväzujúca na krčméryovské chápanie literatúry, je dodnes cenná a neprekonaná, no v dejinách slovenskej literatúry, ustavične umelo rozčleňovanej podľa historicko-politických období, najmä užitočná.

    Anna Šikulová

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    Čepan, O.: ... a život pokračuje. In: Kultúrny život 17, 1962, č. 18, s. 4. Šebestová, A.: K problematike slovenskej modernej prózy. In: Slovenská literatúra, 9, 1962, č. 4,

    Čepan, O.: ... a život pokračuje. In: Kultúrny život 17, 1962, č. 18, s. 4.

    Šebestová, A.: K problematike slovenskej modernej prózy. In: Slovenská literatúra, 9, 1962, č. 4, s. 126 – 129.

    Bagin, A.: Estetik – historik – kritik. In: Literární měsíčník 1979, č. 7.

    Šabík, V.: Uprostred plodnej aktivity. In: Šabík, V.: Čítajúci Titus, Slovenský spisovateľ 1982.

    Šabík, V.: Modernosť slovenského románu. In: Šabík, V.: Literatúra pre súčasníkov, Slovenský spisovateľ 1988.

    Život a dielo Jána Števčeka. Nitra, Národné literárne centrum – Spolok slovenských spisovateľov, 1996.

    Sulík, I.: Števčekove Dejiny slovenského románu. In: Sulík, I.: Literárnokritické reflexie. Nitra 1999.

    Bžoch, J.: Skica ako literárna metóda. In: Bžoch, J.: Literárne soboty. Bratislava 1990.

    Šikula, V.: Rozlúčka s rodným krajom. In: Požehnaná taktovka, s. 138 – 142. Bratislava, 2003.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    "A kto by už bol schopný zhodnotiť reálne plody kultúrnej misie učiteľa takpovediac stelesnené v konkrétnych žiakoch a celých generáciách? Števček, ako vieme, nie je

    "A kto by už bol schopný zhodnotiť reálne plody kultúrnej misie učiteľa takpovediac stelesnené v konkrétnych žiakoch a celých generáciách? Števček, ako vieme, nie je profesor literatúry ako jeden z mnohých, jeho pedagogické pôsobenie sa stretávalo so živým echom a rezonanciou a stalo sa súčasťou kultúrnej pamäti a azda i osobnej kultúry mnohých." 

    Vincent Šabík

    "Keďže Ján Števček je svojím školením i záujmom literátom takpovediac dvojdomým, druhým krokom je automaticky pohľad z tejto novej vyvýšeniny poznania na slovenský literárny kontext. Ide tu o hľadanie analógie (napr. próza francúzskeho regionalizmu – slovenská lyrizovaná próza), resp. o konštatovanie jej absencie." 

    Štefan Povchanič

    Zobraziť všetko