Foto © Lucia Gardin
Foto © Lucia Gardin

Foto Ctibor Bachratý


  • Životopis autora

    Ján ULIČIANSKY sa narodil 29. októbra 1955 v Bratislave. Vyštudoval dramaturgiu a réžiu bábkového divadla na DAMU v Prahe (1975
    Ján ULIČIANSKY sa narodil 29. októbra 1955 v Bratislave. Vyštudoval dramaturgiu a réžiu bábkového divadla na DAMU v Prahe (1975 – 1979). Sedem rokov sa profesionálne venoval réžii v Bábkovom divadle v Košiciach. V rokoch 1988 – 2008 bol šéfdramaturgom Hlavnej redakcie pre deti a mládež v Slovenskom rozhlase v Bratislave, od roku 1991 pôsobí ako vysokoškolský pedagóg, profesor na VŠMU v Bratislave a ako organizátor knižnej tvorby pre deti. Bol prezidentom slovenskej sekcie IBBY. V roku 2010 sa dostal na listinu nominovaných spisovateľov na Cenu H. Ch. Andersena. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Dráma

    • Čáry Máry Fuk (1978, bábková hra)
    • Tik Tak (1978, bábková hra, knižne 1980)
    • Janko Pipora (1983, bábková hra)
    • Radúz a Ľudmila (1984)
    • Bohatier Kremienok (1987, bábková hra)
    • Alergia (1995, hra pre dospelých)
    • Peter Kľúčik (1996, bábková hra)
    • Peter Pan (2000, bábková hra)
    • Prípad hrášok (2004, bábková hra)
    • Čarodejníkov učeň (2006, bábková hra)
    • Veveričky (2007)
    • Kocúr na kolieskových korčuliach (2008)
    • Panáčik (2012, bábková hra)

    Pre deti a mládež

    Odborná literatúra

    Scenáristika

    • Obrus s monogramom (1999, televízna hra)

    Rozhlasová tvorba

    • Aťa a jej priatelia (1974)
    • Tik Tak (1976)
    • Úplne malá balada (1976)
    • Väčšia polovica lásky (1978)
    • Golego (1984)
    • Krtko (1986)
    • Tretie zakončenie (1987)
    • Peter Kľúčik (1991)
    • Hrdinovia siedmich morí (1996)
    • Nedeľa (1999)
    • Čarovná chvíľa (2001)
    • Oriešková rozprávka (2002)
    • Prípad hrášok (2003)
    • Grécky cyklus (2004)
    • Ústa pravdy (2006)

    Editorská činnosť

    • Rozprávková torta (1990)
  • Charakteristika tvorby

    Ján Uličiansky vstúpil do literatúry pre deti ako autor divadelných a rozhlasových hier. Po prvýkrát sa knižne predstavil v roku 1981
    Ján Uličiansky vstúpil do literatúry pre deti ako autor divadelných a rozhlasových hier. Po prvýkrát sa knižne predstavil v roku 1981 knižkou autorských rozprávok Adelka Zvončeková a svojím debutom podstatným spôsobom ovplyvnil vývoj modernej autorskej rozprávky v slovenskej literatúre pre deti a mládež. Prezentoval sa ako znalec umeleckého jazyka, ktorý majstrovsky synchronizuje so zákonitosťami detskej logiky. Spisovateľ hľadá nové súvislosti vo vzťahovej rovine dospelých a detí a túto vzťahovú rovinu premieta aj do invenčného spájania slov s podobným slovotvorným významom alebo fonetickým príbuzenstvom. Vytvára tak nekonvenčné spojenia, ktoré prinášajú nové estetické kvality a nápadité humorné kontexty. Vo svojej tvorbe pre deti mladšieho školského veku cizeluje problémovosť ich vnútorného duševného prežívania, dodáva mu status vážnosti. Úsmevným a pritom nesmierne vľúdnym a umelecky kultivovaným spôsobom im poskytuje alternatívu porozumenia. Ján Uličiansky vyrastal medzi tromi súrodencami a rozvoj jeho fantazijného sveta podporovala matka, ktorá sa venovala ochotníckemu divadlu. Prvky autopsie v jeho rozprávkach majú základ v rozprávaní starých rodičov, ktorí počas života niekoľkokrát vycestovali za prácou do Ameriky a Kanady. Svojou prvou knižkou Adelka Zvončeková predstavil typ novátorskej autorskej rozprávky, v ktorej prvky autopsie viažuce sa na autorovo detstvo nepredstavujú len originálnu umelecko-reproduktívnu hodnotu, ale predovšetkým výpoveď o ich výberovej, cizelovanej dešifrácii, ktoré majú svoje eticky a filozoficky vypointované posolstvo. Humor, ktorý oživuje Uličianskeho autorské rozprávky nevyplýva len z prvoplánového epického kontextu, ale je dielom autorovej cielenej tvorivej invencie, s ktorou spája odpozorované fenomény detského sveta s novými fantazijnými a kontextuálnymi prvkami súčasného sveta. Z problémového hľadiska sa autor venuje predovšetkým detskej túžbe po láske a porozumení, pocitu nepatrnosti a osamelosti, ale aj schopnosti detí vytvárať z každodenných obyčajných vecí veci neobyčajné. Pointy, ktoré završujú jednotlivé rozprávky, majú silný etický a detskému vnímaniu primeraný filozofický podtext (napríklad: „Ani najkrajšia básnička sa nesmie brať doslova“, „Keď sú ľudia k sebe zdvorilí, hneď je život krajší.“). Uličianskeho rozprávky sú „obranou detí pred necitlivosťou, nepochopením a nedostatom lásky. Dieťa preňho nie je len objektom výchovy, vzdelávania, hmotnej zabezpečenosti, ale najmä človek túžiaci po duchovnej spriaznenosti a podpore pri riešení svojich na prvý pohľad banálnych problémov.“ (Kveta Slobodníková). V podobnom duchu sa nesie aj jeho ďalšia knižka pre deti Nedeľa (1987). V poradí tretia knižka Snehuliacke ostrovy (1990), ktorá bola v roku 1992 zapísaná na Čestnú listinu IBBY a získala Cenu vydavateľstva Mladé letá, priniesla do autorovej tvorby nové tvorivé postupy. Parodicko-nonsensové variácie snehuliackej tematiky, dotiahnuté do detailnej jazykovej virtuozity sú tu konštituované v podobe anekdotických a alegorických rozprávok s cestopisnými, westernovými a mimozemšťanskými motívmi. „Postavy snehových panákov sú štylizovanými modelmi ľudských charakterov a vlastností. Príbehy polemizujú s ľudskou krátkozrakosťou, márnomyseľnosťou a malichernosťou, s akými sa ľudia správajú jeden k druhému a voči prírode.“ (Zuzana Stanislavová). Schopnosť dieťaťa prechádzať z fantazijného sveta do reality a naopak premietol autor do knižky Máme Emu (1993), kde rozohráva dobrodružstvá škôlkárskych detí so zázračnou učiteľkou Emou, ktorú si pričarujú kresbičkou na chodník. Čarovné úniky zo všednej reality polemizujú s rutinérskymi praktikami niektorých vychovávateľov a obhajujú právo detí na slobodnú hru a voľnú fantáziu. Problematika komunikácie handicapovaného dieťaťa s okolitým svetom a adaptácie ľudského jedinca na stresové a konfrontačné situácie je námetom ďalšieho autorovho titulu Veverička Veronka (1996). Krehký príbeh chlapca na vozíčku a jeho kamarátky veveričky Veronky, ktorá sa „nervovo zrútila zo spíleného stromu“ je zakomponovaná do pokojného prostredia Orieškových kúpeľov. Vzťahová intimita, prelínaná dramatickými zápletkami dobrodružstiev veveričky Veronky poskytuje jeden z najkrajších obrazov priateľstva v detskej literatúre. Personifikované postavičky kúpeľných veveričiek nám opäť podávajú štylizovaný obraz ľudského sveta a jeho charakterov, ale aj správu o nenahraditeľnosti ľudskej empatie, dôvery a lásky. Aj v tejto rozprávke nájdeme stopy ekologického podtextu, ktorý v citlivej miere sprevádza autorove diela. Deťom, ktoré si po prvý raz sadajú do školských lavíc, je venovaná knižka Pán Prváčik (2002). Variácie na slovnú hračku – pána Áčika tu defilujú v podobe pána Chrobáčika, Babráčika a Hráčika. Opäť nejde iba o dômyselnú hru so slovami, ale aj o záber do problematiky ambivalentnosti úspechu a neúspechu, neúplných rodín a ich dosahu na deti, alebo do problematiky „byť“ a „mať“, ktorá je v súčasnom spoločenskom kontexte veľmi aktuálna. Aj knižka Podivuhodné príbehy siedmich morí (2003) potvrdzuje a rozvíja všetky charakteristické autorove umelecké postupy. Jazykové parafrázy s odkazom na významné postavy a osobnosti cestovateľskej a námorníckej society prinášajú humorné dobrodružné príbehy, v ktorom premyslená slovná hra je ontotvornou súčasťou dynamickej dejovej línie a jej vyvrcholenia. Parafrázy na kapitána Cooka (Kukuk), grófa Monte Christa (Mentol Krištof), Robinsona (Robímsám) alebo na slovenského cestovateľa Mórica Beňovského (Móric Leňovský) korešpondujú s detskou obľubou komických slovných novotvarov a vymyslených mien, ktoré mu poskytujú uvoľnenie a zábavu, ale zároveň sprostredkovanú metaforickú podobu svojho faktografického predobrazu. Zjednocujúca postavička ufrflanej kráľovnej Regíny, ktorá je „manažérom“ odvážnych cestovateľov a moreplavcov, prináša poľudštenú podobu fiktívnej historickej postavy. Inteligentné a kultivované dobrodružstvá, plné vôní ďalekých krajov, sú nadľahčované humorom a zavŕšené všeobecne ľudsky platnou pointou.
    Ľubica Kepštová
     
         Ján Uličiansky sa spočiatku profiloval ako autor pôvodnej rozhlasovej hry pre deti a mládež, no je aj predstaviteľom tzv. fenoménu intermediálnosti. Od 70. rokov 20. storočia až do súčasnosti tvorí pre divadlo, rozhlas i televíziu a je autorom početných rozprávkových kníh pre deti. Patrí k najvýraznejším a najproduktívnejším autorom pôvodnej autorskej rozprávky a modernej rozprávkovej hry po roku 1989. Ako dramatik debutoval v rozhlase roku 1976 (Aťa a jej priatelia, Tik Tak). Pre Uličianskeho tvorbu pre deti je typická snaha po harmonizácii vzťahov, humánne posolstvo, originálna imaginácia, hravosť, ale aj didaktizmus, nie však prvoplánový.
         Rozhlasová hra Tik Tak získala v roku 1977 hlavnú cenu na Festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch. Uličiansky sa k nej neskôr vrátil a transformoval ju do divadelnej rozprávkovej hry (1978), rozhlasového seriálu (1998), prozaickej podoby v knihe Čarovný chlapec (2005) a najnovšej do verzie rozhlasovej rozprávky (2005). Podobne ako aj v iných hrách je v nej čitateľný parodicko-hravý aspekt a poetika láskavej, humornej prizmy nazerania na svet. Nositeľom riešenia latentne problémovej situácie v akomkoľvek „našom veľkom meste“ je čarovný chlapec Tik Tak (sémantika pomenovania odkazuje na jeho spätosť s časom, ale aj na hravosť, určujúcu vlastnosť postavy). Tik Tak je zahalený rúškom tajomstva, nevedno odkiaľ prišiel, navyše má zvláštnu schopnosť – uzdravovať čas, teda skôr ľudí, ktorí ho síce merajú, ale nedokážu správne využívať.
         Uličianskeho rozhlasové hry pre mládež v kontraste k jeho komediálnym rozprávkovým hrám pre deti inklinujú k introvertnej dramatickej tvorbe. Už v jednej z prvých hier ukázal, že mu nie je cudzí ani psychologický ponor do sveta mladého človeka. V komornej rozhlasovej hre Krtko (1988), v ktorej sa striedajú vážne polohy s humornými, s iróniou a sebairóniou (podobne ako rozporuplný, kolísavý emocionálny svet tínedžerov), dokázal veľmi autenticky zobraziť problémy dospievajúcej dievčiny (túžby, nedorozumenia s rodičmi, vzdor i sklamanie v láske intelektuálne vyspelej 14-ročnej Slávky). Funkčným a dynamickým prelínaním extrovertných a introvertných polôh, vonkajšieho dialógu a vnútorného monológu, zobrazením bežných situácií a generačných problémov v rodine cez prizmu dospievajúceho dievčaťa, ako aj autentickým jazykom vystihol Uličiansky myslenie tínedžerov. O kvalitách tejto hry svedčí aj ocenenie, ktoré získala na XI. festivale pôvodných rozhlasových hier v roku 1989.
         Pre divadlá pripravil adaptácie vlastných pôvodne rozhlasových, televíznych a prozaických rozprávok. Pre bábkové divadlo v Košiciach pripravil bábkovú hru s pesničkami a kriminálnou zápletkou Peter Kľúčik (1996) o osamelosti detí z rozvrátených rodín (pôvodne rozhlasová hra, 1993). Divadlo J. Palárika v Trnave uviedlo Uličianskeho invenčnú činohru Ostrov objavov (2007), kreovanú na princípe tajomstva a dobrodružstva, s parodickými motívmi dobrodružných románov (napr. postavy Robímsám, Gróf Mentol Krištof, Barón Prášok a i.); pôvodne to bol animovaný televízny seriál Hrdinovia siedmich morí (1991 – 1996). Divadlo A. Bagara v Nitre naštudovalo muzikál Veveričky (2007) s ekologickou tematikou (pôvodne rozprávkový rozhlasový seriál Veverička Veronka, 1991) a Slovenské národné divadlo činohru s pesničkami Kocúr na kolieskových korčuliach (2008). Štátne divadlo v Košiciach uviedlo Uličianskeho najnovšiu pôvodnú rozprávkovú hru pre deti Štyria škriatkovia a víla (2010) pod režijným vedením autora (v kombinácii hudby, slova a tanca). V hre dominuje hudba A. Vivaldiho Štyri ročné obdobia. Piesne a niektoré časti v úpravách P. Zagara (texty piesní J. Uličiansky) boli inšpiráciou na napísanie príbehu o hracej skrinke štyroch ročných období. Uličiansky v rozprávke nastoľuje problém hrozby ekologickej katastrofy v dôsledku klimatických zmien. Jej príčiny (rosnička Futura ukradne hraciu skrinku štyrom škriatkom a chce riadiť ročné obdobia podľa ľubovôle) i riešenie sú rozprávkové, veľmi jednoduché, no u malých divákov vzbudzujú záujem o prirodzený poriadok vecí v prírode. Premiéra Štyroch škriatkov a víly bola spojená s krstom rovnomennej prozaickej knihy, čo len potvrdzuje Uličianskeho inklináciu k intermediálnemu presahu vlastných textov.
         Moderná rozhlasová rozprávková hra zo súčasnosti Peter Kľúčik, v ktorej autor exponuje problém rozpadu rodiny a osamelosti dieťaťa, má žánrovo najbližšie ku groteske. Negatívne vlastnosti postáv sú hyperbolizované do deformácie v slove i konaní (rovnako aj vo zvukovej realizácii). Rozuzlenie príbehu sa deje v duchu rozprávkového šťastného konca „a žili šťastne, kým nepomreli“: vyjde najavo, že zlodej Edo Šperhák je otcom chlapca Petra Kľúčika a Edo sa kajúcne vracia k svojej rodine. Uvedená deformácia je vďaka zázraku dobra zrušená (zázračný Kľúčik odomkne „trezor zla“ – zatvrdnuté srdce Eda). Keďže Uličiansky pracuje aj so symbolmi (srdce, kľúč), ktoré však ponecháva v hravej nadsádzke, prináša rozprávka nielen zábavu, ale aj hlbšie posolstvo. Rezonuje v nej problém zodpovednosti rodičov za svoje deti. Rozhlasová hra Čarovná chvíľa (2001) je modernou, nenaratívnou, akciu retardujúcou rozprávkou, ktorá je bohatá na originálne slovné hry. Hlavné postavy Čáry (dedko), Mary (dcéra), Fuk (vnuk) stelesňujú životný princíp hry a fantázie (na menách postáv si autor dáva mimoriadne záležať, kúzelná formulka rozdelená do troch postáv symbolizuje ich vzájomné puto), vďaka ktorému si s ťažkosťami vedia poradiť a z každej problematickej situácie hľadajú východisko.
         V jednej z novších rozhlasových hier pre mládež Ústa pravdy (2006) sa Uličiansky – podobne ako v hrách a rozprávkach pre deti – dotýka rodinných, medzigeneračných vzťahov, ale navyše sa zaoberá aktuálnym problémom konzumu mediálnej kultúry (jej deformujúcim zásahom do reality). Väčšmi ako groteskný tu využíva parodický princíp, napr. pri parodovaní komerčných relácií typu reality show. Leitmotívom hry je pravda, na jednej strane túžba po zachovaní tejto hodnoty (postava mladého Pankyho), na druhej strane devalvácia pravdy, ktorú spôsobuje jednak jej relatívnosť, jednak, a to je oveľa závažnejšie, jej vedomé popieranie, pre mnohých sa stáva iba slovným klišé, ba dokonca výhodný obchodný artikel. Hoci rozhlasová hra z hľadiska kompozičnej štruktúry končí otvorene a neuspokojivo, primárny problém – otázka vzťahu otca a syna, resp. ich neschopnosti normálne ľudsky komunikovať – je vyriešený. Aj vďaka tejto snahe harmonizovať vzťahy, tlmočiť humánne hodnoty sa axiologická miska váh v tvorbe J. Uličianskeho prikláňa na stranu dobra.
    Adela Mitrová
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Hádanky (1984 po česky) Adelka Zvončeková (1987 po rusky, 1987 po nemecky) Nedeľa (1987 po česky), Máme Emu (1993 po nemecky) Tik-tak (1990 po

    Hádanky (1984 po česky)

    Adelka Zvončeková (1987 po rusky, 1987 po nemecky)

    Nedeľa (1987 po česky), Máme Emu (1993 po nemecky)

    Tik-tak (1990 po rusky, 1990 po francúzsky)

    Máme Emu (2010 po taliansky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Alergia – v rukopise po anglicky, francúzsky, nemecky

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Pripomíname si. Libuša Friedová – 90. In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 131, 2015, č. 10, s. 160. HEVIER, D.: Ako to vidím

    ŠAH: Pripomíname si. Libuša Friedová – 90. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 10, s. 160.

    HEVIER, D.: Ako to vidím (Ján Uličiansky: Malá princezná). In: Hospodárske noviny, 1. 12. 2009.

    VRÁBLOVÁ, T.: Ján Uličiansky: Malá princezná. In: Knižná revue, 19, 2009, č. 26.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Ján Uličiansky. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2009.

    BRATHOVÁ, B.: Ján Uličiansky: Kocúr na kolieskových korčuliach. In: Bibiana, 15, 2008, č. 4.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    VRÁBLOVÁ, T.: Rozprávkové oriešky duše (Ján Uličiansky: Veveričky). In: Knižná revue, 18, 2008, č. 22.

    VRÁBLOVÁ, T.: V žltej sa nedá byť (Ján Uličiansky a Peter Palik: Rozprávky z palety. Osem farebných príbehov). In: Knižná revue, 18, 2008, č. 12.

    FARKAŠOVÁ, E.: Ján Uličiansky: Kocúr na kolieskových korčuliach. In: Knižná revue, 16, 2006, č. 26.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    SVETOŇ, Ľ.: Chlapčenské sny (Ján Uličiansky: Čarovný chlapec). In: Knižná revue, 15, 2005, č. 20.

    ŠIMKOVÁ, V.: Ján Uličiansky. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    HALVONÍK, A.: Ján Uličiansky: Podivuhodné príbehy siedmich morí. In: Knižná revue, 13, 2003, č. 21.

    SLIACKY, O. – STANISLAVOVÁ, Z.: Kontúry slovenskej literatúry pre deti a mládež 1945 – 2002. Prešov: Náuka 2003.

    KEPŠTOVÁ, Ľ.: Ján Navrátil: Prvák z najmenšej lavice, Ján Uličiansky: Pán Prváčik. In: Knižná revue, 12, 2002, č. 16 – 17.

    VLNKA, J.: Ján Uličiansky: Pán Prváčik. In: Bibiana, 9, 2002, č. 4.

    GREGOROVÁ, A.: Bábkar musí mať zmysel pre humor. In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 14.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Ján Uličiansky: Drak Plamienok. In: Bibiana, 8, 2001, č. 1.

    ŽEMBEROVÁ, V.: O zážitkovosti a funkčnosti, alebo, Estetický a nazerací postup v poetike (prózy) Jána Uličianskeho. In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 45.

    SLOBODNÍKOVÁ, K. – ULIČIANSKY, J.: Najskôr si nazbieram mušličky (Rozhovor). In: Bibiana, 7, 2000, č. 4.

    SEVER, P.: Mor morbídnosti (Ján: Uličiansky: Alergia). In: Slovenské pohľady, 4 + 114, 1998, č. 4.

    ČAVOJSKÝ, L.: Ján Uličiansky: Alergia. In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 26.

    DEMEKOVÁ, A.: Alergia ako diagnóza dneška (Ján: Uličiansky: Alergia). In: Javisko, 27, 1995, č. 7 – 8.

    DEMEKOVÁ, A. – ULIČIANSKY, J.: Rozprávková cesta do skutočnosti (Rozhovor). In: Javisko, 27, 1995, č. 7 – 8.

    ŽILKOVÁ, M.: Populárnosť kontra tradícia v rozhlasovej rozprávke (Ján: Uličiansky: Peter Kľúčik). In: Žánrové hodnoty literatúry pre deti a mládež 2. Nitra: Vysoká škola pedagogická 1995.

    KEPŠTOVÁ, Ľ.: Ján: Uličiansky: Máme Emu. In: Bibiana, 2, 1994, č. 1.

    ŽILKOVÁ, M.: Na nedeľu i všedný deň (Ján: Uličiansky: Máme Emu). In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 15.

    TUČNÁ, E.: Reflexie o literatúre pre mládež. Nitra: Vysoká škola pedagogická 1993.

    ŽILKOVÁ, M.: Univerzálne uši pre univerzálny program (Rozhovor). In: Bibiana, 1, 1993, č. 1.

    BÍLIK, R.: Krok novým smerom (Ján Uličiansky: Snehuliacke ostrovy). In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 7.

    JURČO, M.: Ján Uličiansky: Snehuliacke ostrovy. In: Zlatý máj, 35, 1991, č. 4.

    BANČEJ, M.: Ján Uličiansky: Rozprávková torta. In: Zlatý máj, 34, 1990, č. 8.

    ĎURINOVÁ, N. – ULIČIANSKY, J.: Otváranie očí pre pochopenie všedných dní (Rozhovor). In: Zlatý máj, 34, 1990, č. 9.

    BÍLEK, P. A.: Ján Uličiansky: Neděle. In: Zlatý máj, 32, 1988, č. 3.

    PANOVOVÁ, O.: Čakanie na odkliatie (O divadelných dramatizáciách Jána Uličianskeho). In: Zlatý máj, 32, 1988, č. 5.

    ŠTEVČEK, P.: Ján Uličiansky: Nedeľa. In: Zlatý máj, 32, 1988, č. 5.

    HIVEŠOVÁ-ŠILANOVÁ, D. – ULIČIANSKY, J.: Naše interview s Jánom Uličianskym. In: Nové slovo mladých, 5, 1982, č. 7.

    ŠÁRIK, Ľ.: Cesta k človeku (Ján Uličiansky: Tik tak). In: Film a divadlo, 26, 1982, č. 9.

    NOGE, J.: Ján Uličiansky: Adelka Zvončeková. In: Zlatý máj, 25, 1981, č. 9.

    OBUCH, L.: Dramaturgický pozorník (Ján Uličiansky: Tik tak). In: Javisko, 10, 1978, č. 12.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Na rozprávkovom svete Uličianskeho sa podieľajú prvky autorovej autopsie, fantazijná interpretácia javového sveta, pritlmuje sa hra

    Na rozprávkovom svete Uličianskeho sa podieľajú prvky autorovej autopsie, fantazijná interpretácia javového sveta, pritlmuje sa hra s výrazovými prostriedkami. Sú svojráznymi podobenstvami o človeku a úderná pointa im dáva raz ironicky-persiflážny, inokedy mierne nostalgický nádych. Uličiansky vnáša do súčasnej drámy a prózy pre deti naliehavú výpoveď o kvalite života a vzťahov súčasného človeka, a to bez vyumelkovanosti, imaginatívne a senzitívne, s naratívnou prostotou a originalitou.

    Zuzana Stanislavová

    Knižka Máme Emu dáva do pohybu viaceré asociácie – vzdialené očarenie Carollovou Alicou, alebo zázračnou vychovávateľkou Mary Poppinsovou. Tieto asociácie však neupierajú Eme punc jedinečnosti. Zážitok a intenzita prežívania zvláštnosti, príjemnosti a farebnosti je v tomto prípade alfou a omegou celej knižky.

    Ľubica Kepštová

    Alergia je hra o strese našom každodennom, o alergiách, ktoré sa nemusia prejaviť vyrážkami. Ide totiž o alergie na životné procesy, v ktorých absentujú naozaj blízke ľudské bytosti, zmysluplná tvorivosť. Alergiu možno zároveň vnímať aj ako komédiu gogoľovského typu, v ktorej slzy a smiech sú susedmi v tesnom objatí.

     

    Vladimír Štefko

    Z túžby, ktorú skúsený autor pre deti a mládež Ján Uličiansky v predhovore ku knižke Čarovný chlapec charakterizuje slovami: keď som bol malý chlapec, túžil som po veľkých veciach, vznikli tri rozprávkové sny. Tri príbehy, ktoré voňajú chlapčenským dobrodružstvom. (...) Autor komponuje svoje príbehy lineárne, bez rôznych odbočiek, ale tiež voľne hravo, bez komplikovaných konštrukcií. Čarovný chlapec má preto veľkú šancu mladých čitateľov osloviť. Autor rád využíva slovné hračky, ba niektoré v ďalšom význame dokáže oceniť aj dospelý čitateľ. Uličiansky sa nevyhýba pravdivému zobrazeniu reálií, v ktorých mladý človek žije, zároveň však vie byť detsky zrozumiteľný. Uličianskeho detskí hrdinovia sú čarovní svojím snívaním.

    Ľuboš Svetoň

    V súčasnej slovenskej literatúre pre deti má rozprávkový žáner svoje pevné miesto, nadväzuje na bohatú tradíciu a v niektorých prípadoch túto tradíciu originálnym spôsobom rozvíja, posúva ju do celkom nových, a predsa s rozprávkovou tradíciou pevne spätých polôh. K takýmto prípadom nesporne patrí knižka Jána Uličianskeho a Miloša Koptáka Kocúr na kolieskových korčuliach. Skúsený autor v nej inovuje nielen tematický okruh, ale aj formálne postupy, kombinujúc reálny (a realisticky stvárnený) príbeh z našej súčasnosti s témami klasických svetových rozprávok. Spriadajúc nite reálneho a fiktívneho nás vovádza do kompozične dômyselne budovaného textu. Do svojho rozprávkového príbehu vplieta postavy a motívy z viacerých známych rozprávok, ako Červená čiapočka, Alica v krajine zázrakov, O zlatej rybke, Popoluška. Do života hlavného protagonistu Martinka vstupuje Bambi, ale aj Malý princ a ďalšie rozprávkové postavy, spoločne s nimi objavuje Martinko zázračno aj v obyčajnom sídliskovom živote, spoločne sa stavajú na stranu dobra proti zlu, riešia nepríjemné situácie. Atmosféru textu výstižne dotvárajú Koptákove ilustrácie, prebúdzajú predstavivosť malých čitateľov a podnecujú k dotváraniu napísaných príbehov v ich fantázii.

    Etela Farkašová

    Citátom zo známej encyklopedickej knihy o zvieratkách nemeckého zoológa Alfréda Edmunda Brehma otvára Ján Uličiansky v knihe Veveričky svoju poznávaciu výpravu za životom týchto príťažlivých tvorov. Čitateľa, samozrejme, nenecháva pri vecných informáciách. Poznávanie predsa len nespočíva v obsiahnutí faktografie. Záleží aj na tom, nakoľko sa s poznatkami zžijeme, rozmýšľame o nich a či sa nám chce pátrať po ďalších súvislostiach. Autor sa vybral cestou starých majstrov spisovateľov, ktorí svoje vecné tvrdenia osvetľovali drobnými príbehmi – exemplami, paralelami. Pozýva čitateľa zažiť jedinečný príbeh s veveričkou Veronkou a presvedčiť sa o tom, či Brehmovo tvrdenie naozaj platí. (...) Povzbudzuje čitateľa, aby rozmýšľal vo viacerých rovinách. Nestačí mu, že sa cez príbeh zoznámi so spôsobom života veveričky. „Čulé, veselé a neškodné zvieratko“ dáva do konfliktného prostredia, vystavuje ho civilizačnému stresu, odkrýva problematickosť jeho kontaktu s ľuďmi. Brehmova knižka z druhej polovice 19. storočia ukazuje lesné zvieratká v ideálnom svetle. Príbeh veveričky Veronky vyznieva však polemicky, lebo autor odkrýva, nakoľko sú reakcie tohto zvieratka podmienené drastickými zásahmi ľudí. Obohatením príbehu sú poetické vsuvky. Pripomínajú piesňové interlúdiá. Predznačujú, komentujú dej, lyricky vyjadrujú jeho náladu a ako „esenciálne zložky“ dávajú vyniknúť jeho dôležitým farbám a vôňam. Významový dosah knižky umocňujú ilustrácie Petra Čisárika. Vychádzajú z princípu puzzle, ktoré sa dá doplniť, jeho časti však môžu vytvoriť aj samostatnú plastickú scénu. Podobne ako v živote. Cez pociťovanú prázdnotu sa nečakane dostávame do súvislostí, ktoré by sme si predtým na obraze nevšimli.

    Timotea Vráblová

    Rozprávková próza Jána Uličianskeho Malá princezná bazíruje na osvedčených hodnotách a spoľahlivých princípoch – citovosti, priateľstve, solidarite, životnom optimizme, harmónii, hĺbke, trvalosti. (...) Dokonale však spája túžbu čitateľa po pútavom deji, uzloch, ktoré sa nakoniec rozuzlia a posolstve rozprávky: dobro nakoniec víťazí. Je to však súčasná rozprávka, a tak nie je v nej nič zastarané a staromódne. Naopak, odohráva sa v kulisách našich životov – v paneláku, vo výťahu, v bytoch, v ktorých bývame. Postavy, ktoré malá princezná na svojej ceste stretáva, dôverne poznáme – pani Perfektná, pani Sklamaná, Veštkyňa. Jediný rozprávkový element je malé dievčatko – princezná. Ak si spomenieme na Malého princa Saint-Exupéryho, nebudeme vedľa a zároveň sa pomýlime. Dalo by sa povedať, že posolstvo tejto prózy je „exupéryovské“, ale môžeme smelo povedať, že je „uličianskovské“. Každé dieťa je pre nás princom či princeznou. Že to znie veľmi rozprávkovo? Ak áno, tak rozprávkar splnil svoju misiu v tomto dospeláckom svete.

    Daniel Hevier

    Tak titul, ako aj obsahové členenie knižky napovedajú, Malá princezná je alúziou, voľnou parafrázou, autorským echom Malého princa. Stretnutie malej princeznej so spisovateľom má byť podobne ako v prípade rozprávača Malého princa katarzným, pre rozprávkara mystickým momentom. Je symbolickým vnútorným putovaním. Pripomína predzvesť, prorocké zjavenie, ktorého prostredníctvom sa srdce človeka pozerá na veľké nebeské tajomstvá. (...) Podobne ako Exupéryho rozprávač ho premôže bázeň a údiv nad čistotou, ušľachtilosťou, nad prirodzeným nahým bytím. (...) Pre dospelého čitateľa, podobne ako pre rozprávkara, znamená voľný priestor a čerstvý vzduch nádej po chvíľach väzenia medzi nebom a priepasťou. Detský čitateľ bude musieť zapnúť intuíciu na plné obrátky. Komplikovaná psychologická kresba postáv, narážky na reálie, na ktoré sa možno nebude ani vedieť spýtať (napríklad pocitová paralela predčasne narodeného dievčatka medzi správaním pani Perfektnej a skúsenosťami na pôrodnej sále), porozumenie, ako je to s nehmotnou a hmotnou podobou Malej princeznej, môžu byť „baobabmi“ pre pochopenie textu. Možno veriť, že mu cestu z húštin pomôže nájsť rytierska odvaha a túžba po čistote, ktorá je mnohým malým ešte vlastná, kým tí veľkí na ne občas potrebujú „súkromné hodiny života“.

    Timotea Vráblová

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prvá cena na Medzinárodnom festivale rozhlasovej hry pre deti a mládež OIRT (1977) Prémia Slovenského literárneho fondu za knihu Adelka

    Prvá cena na Medzinárodnom festivale rozhlasovej hry pre deti a mládež OIRT (1977)

    Prémia Slovenského literárneho fondu za knihu Adelka Zvončeková (1981)

    Cena Vydavateľstva Mladé letá za knihu Snehuliacke ostrovy (1991)

    Čestná listina IBBY – Sevilla za knihu Snehuliacke ostrovy (1991)

    Cena Trojruža za tvorbu pre deti a mládež (1998)

    Certifikát za nomináciu na Cenu H. Ch. Andersena (2004)

    Zapísanie na Čestnú listinu IBBY za knihu Pán Prváčik (2004)

    Ceny v oblasti bábkového divadla, rozhlasovej a divadelnej tvorby

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory