Obrázky kníh


Nevybavená záležitosť - 2013
Nevybavená záležitosť - 2013



  • Prekladá z jazykov

    Anglický jazyk
    Ruský jazyk
  • Životopis autora

    Jana Juráňová vyštudovala ruštinu a angličtinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala ako dramaturgička v

    Jana Juráňová vyštudovala ruštinu a angličtinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala ako dramaturgička v trnavskom divadle, ako zástupkyňa šéfredaktora Slovenských pohľadov (1991 – 1993), komentátorka Slobodnej Európy, editorka viacerých knižných projektov atď. Roku 1993 s viacerými spolupracovníčkami založila feministický kultúrny, vzdelávací a publikačný projekt Aspekt. Dodnes je jeho koordinátorkou. Jej jednotlivé práce sú preložené do angličtiny, nemčiny, maďarčiny, slovinčiny a švédčiny.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Dráma

    Pre deti a mládež

    • Iba baba (1999, prozaický príbeh pre tínedžerky)
    • Bubliny (2002, prozaický príbeh)
    • Babeta ide do sveta (2003, prozaický príbeh)
    • Ježibaby z Novej Baby (2006, 1.vydanie, prozaický príbeh)

    Editorská činnosť

    • Čítame slovenskú literatúru (1997, spoluzostavovateľka antológie)
  • Charakteristika tvorby

         Jana Juráňová vo svojom prozaickom a dramatickom diele programovo, a veľmi úspešne, narúša tradičné

         Jana Juráňová vo svojom prozaickom a dramatickom diele programovo, a veľmi úspešne, narúša tradičné rodové stereotypy, slovenské mýty a s dávkou zdravej irónie strháva masky z významných slovenských dejateľov 19. storočia, súčasných pseudointelektuálov i niekdajších disidentov. Otvorene sa vyjadruje k najpálčivejším otázkam nového tisícročia, determinovaných predovšetkým pohlavnými transgresiami, pohybuje sa po tenkom ľade konzervatívnou (stredoeurópskou) spoločnosťou odmietaných (nielen pohlavných) identít, prehodnocuje pozície viacerých kodifikovaných prístupov a púšťa sa do polemiky so spoločnosťou a jej stáročnými mocenskými, historickými, morálnymi štruktúrami a autoritami. Juráňová dnes nepochybne patrí k najvýznamnejším predstaviteľkám feministického literárneho diskurzu na Slovensku a právom ju môžeme považovať za nasledovníčku B. Slančíkovej Timravy, Ľ. Podjavorinskej, T. Vansovej alebo H. Gregorovej.

         Debut Zverinec (1993) zaujal nezvyčajným kompozičným členením – poviedky vo forme klipov – zameraných na zobrazenie vonkajškovosti, akoby nezúčastnenosti subjektu na svojej výpovedi, pod ktorou však pulzuje čulý život, pocity, celý krehký svet. Lyrickosť z debutu sa preniesla aj do druhej Juráňovej knihy Siete (1996). Siete obsahujú dve štylisticky zaujímavé novely – Do siete odetáAž za hrob – do značnej miery podfarbené feministickou rétorikou. Prvá novela rozpráva príbeh zúfalej ženy, ktorá na brehu mora „topí” svojho manžela, ale ani napriek tejto vzbure nie je schopná prekročiť hranice generáciami vytýčených predpokladov o rodovom rozvrstvení spoločnosti. Lineárne rozprávanie je popretkávané krátkymi retrospektívami a vnútornými monológmi hlavnej hrdinky analyzujúcej svoj život a nerovnoprávny vzťah mužského a ženského pohlavia. V podobnej tónine sa nesie aj druhá, pomerne cynická novela Až za hrob. Neúspechmi a falošnými víťazstvami traumatizovaný muž „tvorca – zvodca“ sa v nej chytá do siete predsudkov a mužskému pohlaviu vlastných konštrukcií reality.

         Vrcholom Juráňovej tvorby je novela (problém presného žánrového vytýčenia textov tejto autorky sa najvýraznejšie prejavuje práve tu) Utrpenie starého kocúra (2000, 2012) s podnadpisom Mor(t)alitka. Podnadpis dokonale vystihuje zámer knihy – na mortálnom príklade autorka demonštruje rozpor medzi slobodou umelca a etickými hodnotami. Zatiaľ posledná kniha Jany Juráňovej s názvom Misky strieborné, nádoby výborné (2005) demaskuje dejinami kanonizovaných ideológov slovenského jazyka a slovenskej štátnosti – štúrovcov – a na príbehoch ich žien nastavuje spoločnosti krivé zrkadlá. Jej tvrdenia sú o to presvedčivejšie, že nezobrazuje vzťah štúrovcov k nežnému pohlaviu vo všeobecnosti, ale vo vzťahu ku konkrétnym, autentickým ženám, manželkám, láskam. Hlavnými hrdinkami sú Adela Ostrolúcka, Anička Hurbanová, rod. Jurkovičová, Antónia Sládkovičová a i., ktoré sa ako mátohy stretnú v záhrobí a spomínajú na život prežitý v tieni dejateľov. Ich dialógy príležitostne dopĺňajú Ľudovít Štúr, J. M. Hurban, Andrej Sládkovič a i., ktorí sú umiestnení v akejsi „sieni slávy“. Spojením týchto dvoch svetov tak autorka vytvára pôsobivú tragikomickú koláž, na úrovni obsahovej aj textovej. Najvýraznejšou bariérou medzi svetom žien a mužov je ich jazyk. Ženy medzi sebou komunikujú, vyjadrujú svoje pocity, starosti, niekedy aj zlomyseľnosť, muži prednášajú,  nekomunikujú. Ich archaický jazyk síce racionalizuje mužské rozhodnutia, ale na druhej strane naveky uzatvára štúrovcov v období slovenského romantizmu. A tým výrazne obmedzuje ich platnosť iba na čas pôsobenia rečníkov. Najkomplikovanejšia a najmenej zrozumiteľná je Štúrova reč. Vyostrujúc rozdiely medzi jazykom mužov a žien sa Juráňová výrazne dištancuje od obsahu uvažovania vtedajších dejateľov. Na príklade jazykového prejavu ukazuje, ako dejatelia nedokázali prekročiť prach „siene vlastnej slávy“, ako sa uzavreli vo svojom elitnom spolku, a preto aj pre dnešných čitateľov/čitateľky ich prejav je nezrozumiteľný.

         V priebehu rokov 1999 až 2005 vychádzajú Juráňovej štyri knihy pre dospievajúce dievčatá Iba baba, Bubliny, Babeta ide do svetaJežibaby z Novej Baby. Autorka v nich narába so stereotypmi patriacimi k pracovným nástrojom spisovateliek – feministiek a na viacerých príkladoch odhaľuje všetky nástrahy a veľké i malé protivenstvá mužského sveta číhajúce na mladé dievčatá.

         Počas spolupráce s divadlom pripravila s Blahom Uhlárom „divadelnú improvizáciu“ Téma Majakovskij, ktorá ju r. 1988 preslávila. R. 1989 nasledovala inscenácia jej hry Salome a v 90. rokoch, keď sa už obdobie jej aktívnej spolupráce s divadlom skončilo, uviedli jej hra Misky strieborné, nádoby výborné. Výpočet tvorivých aktivít uzatvárajú preklady z ruštiny a angličtiny (F. M. Bukofzer, O. Mandeľštam, M. Atwoodová, V. Woolfová, E. Ettingerová, J. Butlerová a i.) a editorstvo viacerých knižných projektov (Čítame slovenskú literatúru I., II., III.; Možnosť voľby; Piata žena; Hlasy žien; Ružový a modrý svet; Lesby-by-by/Aspekty politiky identít a i.).

    Patrik Oriešek

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Utrpenie starého kocúra (2005 po maďarsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Bukofzer, Manfred, F.: Hudba v období baroka . Od Monteverdiho po Bacha (1986), Mandeľštam, Osip: Slovo a kultúra (spolu s J. Štrasserom, 1991), Atwood,

    Bukofzer, Manfred, F.: Hudba v období baroka. Od Monteverdiho po Bacha (1986), Mandeľštam, Osip: Slovo a kultúra (spolu s J. Štrasserom, 1991), Atwood, Margaret: Nevesta zbojníčka (1998), Herma, Judith Lewis: Trauma a uzdravenie. Násilie a jeho následky – od týrania v súkromí po politický teror (2001), Woolf, Virginia: Tri guiney (2001), Ettingerová, Elzbieta: Hannah Arendtová – Martin Heidegger (2002), Butler, Judith: Trampoty s rodom. Feminizmus a podrývanie identity (2003), Atwood, Margaret: Penelopiáda (2005), Drakulić, Slavenka: Myš v Múzeu komunizmu a iné životy pod psa (2009)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    BARIAKOVÁ, Zuzana: Život tých druhých. Jana Juráňová: Nevybavená záležitosť. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 4, s. 72.

    BARIAKOVÁ, Zuzana: Život tých druhých. Jana Juráňová: Nevybavená záležitosť. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 4, s. 72.

    KARPINSKÝ, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi): LIC 2011 

    FARKAŠOVÁ, E.: Oživené portréty (Jana Juráňová: Žila som s Hviezdoslavom). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 4.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    SLIACKY, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava: LIC 2005.

    ROŽŇOVÁ, J.: Kto hľadá, nájde, alebo, Svet podľa babetky. In: RAK, 9, 2004, č. 4.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Juráňovej eufemistická próza pre tínedžerky. In: Hodnotové charakteristiky detskej literatúry 1. Nitra 2004.

    MITÁŠOVÁ, M.: Písanie priestoru a priestor písania: denník-epištola poslednej abatyše. In: Aspekt, 2002, č. 1.

    GAJDOŠ, M.: Zväzky, putá a či gordický uzol? In: Slovenské pohľady, 4 + 117, 2001, č. 5.

    PROKEŠOVÁ, V.: Jana Juráňová: Utrpenie starého kocúra. In: Revue svetovej literatúry, 37, 2001, č. 1.

    BOMBÍKOVÁ-MAUDGIL, P.: Načo je nám literatúra? In: RAK, 5, 2000, č. 5 – 6.

    KRČMÉRYOVÁ, E.: Dobre mu tak. In: RAK, 5, 2000, č. 5 – 6.

    MICHÁLEK, M.: Strácanie hľadaného autora. In: Kultúrny život, 1, 2000, č. 6.

    ŠKOVIEROVÁ, B.: Zlých mužov treba trestať. In: Pravda, zv. 10, 20. 10. 2000.

    BERACKOVÁ, D.: Sojka sa povie Džej. In: Knižná revue, 9, 1999, č. 20.

    HABLÁK, A.: Iná literatúra na prahu 21. storočia. In: Slovo, 1, 1999, č. 41.

    SOUČKOVÁ, M.: Nie dievča, ale baba. In: Romboid, 34, 1999, č. 6.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Jana Juráňová: Iba baba. In: Bibiana, 6, 1999, č. 1– 2.

    ŠTRBÁK, M.: Ach, tí muži. In: Slovenské pohľady, 4 + 114, 1998, č. 7 – 8.

    KRŠÁKOVÁ, D.: Sieť rodinných stereotypov. In: Aspekt, 1997, č. 1.

    JENČÍKOVÁ, E.: Nový jemný tón v slovenskej literatúre. In: Kultúrny život, 1994, č. 2.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Ak by sme Janu Juráňovú neoznačili hneď za tvrdé jadro slovenského feminizmu, rozhodne je vzdelaním i rozhľadom výraznou súčasťou jeho

    Ak by sme Janu Juráňovú neoznačili hneď za tvrdé jadro slovenského feminizmu, rozhodne je vzdelaním i rozhľadom výraznou súčasťou jeho mozgového centra. No talent jej nedovoľuje, aby aj v najväčšom zápale polemiky písala tézovité agitky a „poučné príbehy“. Vie sa riadne rozhorčiť, nešetrí vražednou, no zvyčajne správne dávkovanou iróniou. Z jej próz skoro vždy prekvapivo cítime aj vnútornú nespokojnosť a clivotu nad bezútešným životom, ktorý tragicky nie je v poriadku – pokiaľ vôbec kedy bol.

    Kornel Földvári

    Juráňová rozčerila hladinu zotrvačnosti a ponúkla iný, bizarnejší, a nie natoľko históriou a ideológiou zaťažený a statický, skamenený obraz našich obrodencov.

    Eva Ťapajnová

    Jana Juráňová v najnovšej knižke Žila som s Hviezdoslavom zachytáva život Ilony Országhovej – manželky nášho najväčšieho básnika. Pokúsila sa o netradičný portrét veľkého pevca, robí tak v intenciách feministickej teórie usilujúcej o dekonštrukciu mýtu génia a so zameraním na širší komplex podmienok, impulzov a väzieb. Primárnym však ostáva pre ňu portrét manželky, inteligentnej, na dobové možnosti žien vzdelanej Ilony. Autorka koncipuje rozprávanie ako prelínanie spomienok s opismi aktuálneho času starnúcej, už ovdovenej Ilony. Aj keď pri rekonštrukcii života manželskej dvojice vychádza z dokumentárnych materiálov (najvýznamnejšia je zrejme korešpondencia), z poznatkov o básnikovi, jeho diele a jeho dobe, do postavy Ilony sa vlialo čosi, čo pochádza, ako o tom sama hovorí, z jej „nemóresnej fantázie“. „Nemóresnosť“ tu znamená netradičnosť, nepodliehanie konvenciám, ani istým literárnohistorickým paradigmám, odvaha narušiť zvykové bariéry. Popri tejto „nemóresnosti“ Juráňová prejavila v texte ešte jednu dôležitú danosť, schopnosť nielen sa pozrieť s veľkou (rodovo citlivou) empatiou na život „obyčajnej“ vzdelanej, kultúrnej ženy 19. storočia v našom prostredí (s prísnym vymedzením jej pôsobnosti), ale aj naplno sa vcítiť do jej pozície, myšlienok, pocitov. Vďaka Juráňovej ožila Ilona, milujúca starostlivá manželka Hviezdoslava, symbolicky zastupujúca manželky, dcéry a matky významných tvorcov, ktoré dejiny zvyčajne vytesnia na okraj pamäti. A vďaka nej ožil a „poľudštil sa“ aj portrét básnika.

    Etela Farkašová

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Čím som staršia, tým viac ma zaujímajú dejiny a ich nekonečné prekrúcanie. Keďže mi je súdené žiť v čase, keď mi dejiny

    Čím som staršia, tým viac ma zaujímajú dejiny a ich nekonečné prekrúcanie. Keďže mi je súdené žiť v čase, keď mi dejiny tancujú priamo pred očami, je to naozaj lákavé.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Bibliotéky 2007 za román Orodovnice
  • Ukážka z tvorby

    Malá nočná príhoda      Známy zástanca ľudských práv sa tackavo nakláňa nad posteľou, v ktorej leží

    Malá nočná príhoda

         Známy zástanca ľudských práv sa tackavo nakláňa nad posteľou, v ktorej leží niekto – asi z postgraduálneho letného kurzu. Ten niekto má hlavu vystrihanú takmer dohola, zrejme imidž. Toto nečakal. Intelektuál sa nakláňa nad posteľou v izbe, ktorá nemala ešte o druhej v noci zamknuté dvere, nakláňa sa v dobrom rozmare a teší sa na sex, teší sa, ako prekvapí krásavicu, ktorá ho celý večer očarúvala významnými pohľadmi svojich hlbokých očí. A zrazu mu zasvieti lampa priamo do očí, to sa mu nestalo už dávno, naposledy pri výsluchu, keď ho naháňali eštebáci, už o tom napísal viacero esejí, bolo to hrozné, sedeli oproti nemu, nevidel na nich, zasvietili mu do tváre lampou ako v zlom filme a vypytovali sa. Je noc. Myslel práve na rozkoš, a zrazu lampa. Intelektuál si rukou zacláňa oči. Holá hlava v posteli striedavo prižmuruje a striedavo vypliešťa krátkozraké oči, hovorí cudzím jazykom, po anglicky. Holá hlava ako vo väznici, nechce na to myslieť, nebude na to myslieť, veď tam ani nebol tak dlho, aby ho ostrihali, vôbec tam nebol, iba o tom písal. Na výsluchu bol, to áno, ale to ostatné... empatia. Má ten dar.

         Za všetko, čo o tom napísal, dostal cenu. Väzenie, nesloboda, totalita, samé nepríjemnosti... Ale prečo teraz leží holá hlava práve v tejto posteli? Tu, v tejto izbe, do ktorej celkom jasne videl vchádzať Ju? Na posedení po večeri bola celkom do konca a bez partnera, ktorý by ju stiahol do postele, skrátka, voľná. Dávala mu znamenia – čo iné to mohlo byť, keď nešla spať – pozorovala ho a napokon aj nechala otvorené dvere. Tak prečo tu teraz nie je? Mohla sa akurát stihnúť osprchovať, veď aj on urobil potrebné úpravy, tak kde dočerta je, kde dočerta, kde? Taký ožratý predsa ešte nie je! Kam sa podela? Od dverí k posteli to bolo len pár krokov.

         Ruka, čo patrí k holej hlave, drží nočnú lampu a svieti ňou bojovníkovi za ľudské práva do očí. Vyzeralo to, že do odchodu svojho šoféra o šiestej ráno si vcelku užije a stihne aj rannú tlačovku v hlavnom meste, aj keď neosprchovaný, stačilo by si dať jednu kávu, cigaretu, ktorá zaženie všetky pachy, možno koňak. Namiesto všetkej tej celej skvelej vidiny tu z postele vykúka akási holá hlava a len boh vie, či je to chlap, alebo žena. Čo ak je to homosexuál, na letnej škole boli naozaj všelijakí exoti, aj chlapi s náušnicami, no áno, aj toto treba vydržať, naša stará dobrá stredná Európa sa otvára svetu, do psej matere, veľa toho treba vydržať. Všetci sa večer tvárili tak nezávisle, zvedavo, lichotili mu, žrali ho, ale po tej exhibícii morálnosti, disidentstva a utrpenia by rozhodne nechcel padnúť do postele nejakého homosexuála.

         Ruka patriaca k holej hlave drží nočnú lampu, po chvíli tú lampu odtiahne trochu nabok a svetlo konečne dopadne aj na holú hlavu, je to, chvalabohu, žena, jej ruka našmátra okuliare, hlava zdesene vykríkne, potom sa viditeľne upokojí, no ešte stále vypliešťa rozospaté krátkozraké oči, v ľavom ušnom lalôčiku malá náušnička, Sybila mala pravdu, dožili sme sa: chlapa nerozoznať od ženskej.

         Je to Neila, či ako sa volá, chodí takto vystrihaná, zaujíma sa o disidentov v strednej Európe, robí s nimi rozhovory, priživuje sa na ich sláve, teraz má na muške jeho, bude sa ho pýtať na vzťah moci a politiky, na úlohu intelektuálov v politike, na postkomunistické výbuchy nacionalizmu a podobne. Už to pozná, na takéto otázky by mohol odpovedať aj o polnoci, aj keď do tých newyorských novín si bude musieť dať záležať, vraj sa treba vyhnúť vtipom o židoch a o ženách a ešte o homosexuáloch, šťastie, že tá politická korektnosť, či kieho čerta to je, nedorazila aj sem k nám, doriti, ale čo teraz, on sa skláňa nad posteľou tej novinárky, už má s ňou dohodnutý termín, čo ak si ona pomyslí, že ju tu chce pretiahnuť? Čo ak to napíše do novín? Je tu ešte nejaký svedok? Ak nie, rýchlo preč, kým ho tá príšerná osoba neožiari ešte aj bleskom fotoaparátu... Čo ak sa ho na to v rozhovore opýta? Rozhovor by mohol ešte odrieknuť, lenže na čo sa vyhovorí? Čo ak to ona aj tak zverejní? Má ho v hrsti, bože, tie ženy, tie baby, kam má ujsť, no kam, to je jedno, hlavne cez dvere, má ich za chrbtom, otočka a šup, šup, už je vonku, čo bude ďalej, to je teraz fuk, vo svojej izbe si dá dve vodky, alebo to bol koňak, možno whisky, to je jedno, bolo to tvrdé a zaspal po tom. Ráno o pol šiestej ho zobudí šofér, ani sa neumyje, dá si cigaretu a vzadu v aute si ešte pospí.

         Deň ako vygumovaný. Aj on ako vygumovaný. Ale najmä treba vygumovať tú noc.

         Je jasné, že tá beštia z novín ho má v hrsti. Mal by ju nejako znemožniť. Napríklad, povie o nej, že je lesba, veď možno aj je, inak by ho určite do tej postele stiahla, keď už tak nad ňou stál. Vraj je vydatá a má malé dieťa, no tak potom prečo pri tom decku niekde netrčí – v tom svojom posratom New Yorku! Čo sa vláči po strednej Európe za disidentmi, za bývalými disidentmi, čo nesedí doma na prdeli, čo tu chce? Chce sa vyspať s niektorým tým stredoeurópskym intelektuálom, alebo nechce? Čo chce? Čo ak v tej posteli číhala len na to, aby ho načapala? Ale odkiaľ mohla vedieť, že chce vliezť práve do tejto izby a do tejto postele? Odišla hneď po prednáške, len sa s ním dohodla na termíne interview a zmizla, keby ho chcela zbaliť, bola by tam zostala dlhšie, ani ho to nemrzelo, lebo sa mu nepáčila, taká nepôvabná, racionálna osoba, na všetko sa len vypytuje a asi je naozaj vydatá a má dieťa, o iných mužov sa nezaujímala...

         A kde zostala tá druhá, vlastne prvá, tá, za ktorou sem išiel? Nechcela aj tá s ním robiť rozhovor? Niečo sa mu marí, asi chcela, ale nebral to príliš vážne, ani to nepočúval, myslel si, že je to len zámienka, veď to asi aj bola zámienka. Ani sa na ničom nedohodli, nedal jej termín, lebo si myslel, že termín sa určí sám, a nie na rozhovor.

         Tej holohlavej dal termín. Dohodol sa s ňou, že za ním pozajtra príde do hlavného mesta robiť veľké interview, po ktorom by možno dostal šancu ísť na dlhodobý pobyt za more, trochu prednášať, a najmä si polebediť. A teraz čo.

         Neila. Naozaj to bola ona. V tú noc celá rozospatá, ale pri zmysloch, vypliešťala na neho oči. Bola strašne unavená. Odišla hneď po prednáške. Po celý deň myslela na to, ako sa asi má jej dvojročná dcérka, ktorá zostala doma s mužom. Zvládnu to, alebo to nezvládnu? Zavolala domov, všetko O.K. Potom sa do noci pripravovala na to interview. Na posedení nechcela zostať dlhšie, nemalo to pre ňu nijaký význam. V noci sa náhle prebudila, lebo sa jej zazdalo, že sa nad jej posteľou niekto nakláňa. Naozaj sa nakláňal. Najprv sa zľakla, ale keď zistila, kto to je, uľavilo sa jej. Neile totiž v jej vystrihanej hlave ani len na um nezišlo, že by onen slávny muž mohol byť pre zvyšok jej tela nejako nebezpečný. Pozná ho ako zástancu ľudských práv, ako moralistu, určite nepôjde proti svojim zásadám. Až ráno potichu zvažovala, či ho niekedy počula hovoriť aj o morálke tohto typu, a za nič na svete si nevedela spomenúť, ale prečo by sa to malo od seba oddeľovať! Trpieť pre pravdu a potom niekoho v noci znásilňovať, to predsa k sebe vôbec nejde, to určite nie! Niekomu chcel dať dobrú noc a pomýlil si dvere. Určite nevie, kde je. Možno nevie, ani čo chce. Len nech ju neovracia. Kým zasvietila lampu, hovoril čosi v tom svojom nezrozumiteľnom stredoeurópskom jazyku, to znamená, že určite neprišiel za ňou, lebo ona hovorí len po anglicky, a on to vie. Veď ju pozná, dohovorila si s ním interview pre slávne newyorské noviny, budú to musieť tlmočiť. Čo tu chce teraz v noci pri jej posteli? Koľko je vlastne hodín? Dve. Kým našmátrala nočnú lampu na stolíku za hlavou, bola v šoku, ale keď zbadala jeho, zostala už len prekvapená. Keď mu zasvietila do tváre, uvidela dve žmúriace očká, trochu napuchnuté, zúžené, maličké ako očká krta. Čelo spotené, ústa vlhké, pootvorené, nakláňal sa nad ňou, no v okamihu sa otočil a odcupital na krátkych krivých nôžkach k dverám. Dvere našiel okamžite. Ak netrafil do správnej izby a do správnej postele, tak aspoň cestu späť našiel a trafil do dverí, a Neila je rada.

         Až keď je preč, uvažuje o tom, že mohol na ňu aj spadnúť! Možno by to zvládla, ak by, pravdaže, nezostala od šoku ležať pod ním celkom nehybne. On by potom na nej pravdepodobne zaspal, a ako sa Neila pozná, bolo by jej trápne budiť ho. Na druhý deň ráno by bola úplne odrovnaná. Ako by mu asi ráno, už prebudenému, vysvetľovala, že leží pod ním? Našťastie skončilo sa to dobre. Nespadol na ňu. Nič horšie sa určite nemohlo stať.

         Ako s ním teraz bude robiť interview? Čo ak sa s ňou už nikdy v živote nebude chcieť stretnúť? Čo jej povedia v práci? Vyžadujú to od nej, momentálne je taký trend. Mala by sa na neho vykašľať a napísať fejtón o tom, ako opitý padá ženám do postele, ale to by jej asi neprešlo. Na takéto rúcanie autorít sa jej médium ešte nezmohlo.

         Keď autorita splašene vybehla cez dvere, Neila sa nadvihla na posteli, aby zistila, či je Bora už v izbe. Nepočula ju prichádzať. Naschvál jej nechala otvorené dvere, tak sa dohodli, lebo v tomto starom kaštieli sú dvere na niektorých izbách pokazené. Keď ich človek odomyká, môžu sa celkom zaseknúť, treba potom zburcovať nočnú službu, čo je veľmi nepríjemné, a tak sa Neila s Borou dohodli, že nebudú zamykať, veď sem v noci nemá kto prísť.

         Bora leží vo svojej posteli – asi tam leží, lebo na druhej posteli pri opačnej stene je pod paplónom akási kôpka. Akoby sa ten paplón trochu chvel, ale to sa možno Neile iba zdá. Neila sa jej opýta, či to videla. Bora neodpovedá. Spí. Neila ju nechá tak.

         Neila sa bola ráno vycikať práve v čase, keď bojovník za ľudské práva nasadal do auta – z brány kaštieľa vybehol takým istým cupitavým krokom, akým vybehol z dverí ich izby. Zdvihol hlavu hore k oblohe, Neila odskočila od okna, aby ju nevidel. On rýchlo nasadol do auta a auto zmizlo za múrom.

         Počas postgraduálnych štúdií sa rozhodla, že bude písať o tomto regióne, v ktorom sa ešte nedávno ozýval rachot padajúceho Berlínskeho múru a železnej opony. Všetci donkichoti sú vo vláde, čo inde vo svete nie je bežná vec, preto sa sem na to chodia pozerať z celého zvyšku sveta. Ale nefungujú tu pošty, colnice, autobusy, a tak. Zato tu prežíva fenomén, ktorý ženy dojíma a mužom dodáva nádej: intelektuáli, ktorí hýbu svetom. Neila ráno Bore v stručnosti rozpovie o nočnej návšteve. Borina odpoveď je lakonická: „Zvykaj si, v strednej Európe nefungujú pošty, colnice a iné inštitúcie, vrátane morálnych autorít.“ A je to.

         Bora a Neila zdieľajú v kaštieli, kam prišli na letnú školu o demokracii, spoločnú izbu, záchod a kúpeľňu. Delia sa o domáce práce: umývanie kúpeľne, záchodu, dlážky v izbe. Majú spoločnú práčovňu so sušičkou. Obdivujú si navzájom kozmetiku, oňuchávajú si krémy a voňavky, rozprávajú sa o tom, čo robia. Žili si tu ako na zámku, pobyt sa im už pomaly končí, ešte záverečné pohovory, rozlúčkový večierok a, samozrejme, prednáška významného miestneho a zároveň stredoeurópskeho intelektuála, voľakedajšieho disidenta, bojovníka za slobodu a ľudské práva. Jeho životným mottom je, že sa vždy sám osobne postaví na stranu všetkých trpiacich. Prednáška spojená so živou diskusiou so študentmi, potom popíjanie do noci. Keď sa Bora s Neilou ráno prebudia, intelektuál už bude za horami, za dolami, lebo má vlastného šoféra.

         Bore sa nepodarilo dohodnúť si s ním termín na interview, lebo jej nijaký termín nedal. Je tunajšia, žiadna Američanka, takže to pre neho asi nie je až také zaujímavé. Bora po prednáške ešte stále dúfala, že sa ním nejako dohodne, potom už prestala dúfať, lebo bol čoraz opitejší, ale povedala si, že z posedenia neodíde, aby si to neskôr nevyčítala. Toľko už o ňom počula! A teraz tu ten slávny muž sedí, rozpráva vtipy, chváli sa svojimi ľúbostnými avantúrami a občas sa pritom na ňu významne pozrie. Bora si vždy myslela, že chlapi sa takto chvália iba medzi sebou. Možno chce u nej alebo u nejakej inej vzbudiť očakávanie. Občas spomenie aj svoju ženu, so slzami dojatia hovorí o tom, ako mu pomohla prežiť totalitu. A Bore v istej chvíli povie: „Také pekné dievča, načo by ste sa vy zaujímali o politiku, to sú samé špinavé veci, vy len seďte a usmievajte sa, to vám svedčí viac.“ Bore sa s ním čoraz menej chce robiť interview. Nakoniec sa jej už vôbec nechce. Je rada, že sa s ním na ničom nedohodla. Rozmýšľa, načo tu ešte sedí. Majster práve dorozprával akýsi dvojzmyselný vtip, na ktorom sa všetci smejú. Bora rozmýšľa, ako sa má z čoraz užšej spoločnosti vytratiť tak, aby si to slávny muž nevšimol, pretože sa za ňou stále obzerá. Dvere sú za jeho chrbtom. Napokon sa vyhovorí, že ide na toaletu, a vyjde von. Trieli do svojej izby, ale zrazu za sebou počuje kroky, obzrie sa, je to on, usmieva sa na ňu sľubne a mierne dementne. A tak Bora vbehne do najbližšieho dámskeho záchodu. Hádam len nestojí za dverami a nečaká tam na ňu? Bora vyjde von, nie, bojovník za ľudské práva na ňu nečaká pred záchodom, predsa len v ňom asi ešte zostali zvyšky kultúrnosti, aj keď alkohol ich viditeľne roztápal a odplavoval, takže všetky nánosy boli zrazu preč. Bora kráča k svojej izbe. Lenže toto je kaštieľ a kaštieľ má mnoho chodieb a Bora sa tu ani po mesiaci celkom nevyzná. Myslí si, že ide skratkou, no nejde. Motá sa po chodbách. Za jedným rohom vbehne rovno do náručia podguráženého slávneho muža: „Bora, všade ťa hľadám!“ Oči sa mu zalesknú. Tykanie znie ako dohovor o tom, čo má nasledovať. Našťastie sa spoza rohu vynorí aj zvyšok spoločnosti, ktorá sa vydala točitými chodbami kaštieľa po stopách majstra. Hneď vpredu ako prvý kráča Ivo, Borin kamarát, ktorý majstra obdivuje a miluje, a teraz sa o neho asi trochu bojí, veď všeličo sa môže stať. Vybrali sa za ním zachrániť ho a našťastie sa im to podarilo, z čoho Bore veľmi odľahlo. Ivo a ďalší kumpáni chytia majstra pod pazuchy a láskavo ho vlečú po chodbách až k jeho izbe. Pri dverách sa majster pokúša vyloviť z vrecka nohavíc kľúč a trvá mu to dlho. Nikto sa neodváži pomáhať mu. Keby mal kľúč vo vrecku saka, to by sa ešte dalo, ale takto – trpezlivo stoja a čakajú, nakoniec sa dočkajú. Majster sa pokúša trafiť do kľúčovej dierky. Napokon rozmachom podá kľúč Ivovi, aby to vybavil za neho. Rozlúčili sa – dobrú noc. "Kde ty spíš, Bora, ach, Bora," zabľabotal čosi. Bora neodpovedá, rýchlo vtrieli do svojej izby. Prebleslo jej hlavou, či by sa predsa len nemala pokúsiť zamknúť za sebou dvere, ale potom si povedala, že to nestojí za ten lomoz, dvere sa zasekávajú, mohla by zobudiť Neilu. Okrem toho, veď ten nevedel trafiť do vlastnej izby a odomknúť si ju, tak čo. A Bora si pomyslela, že slávny muž asi zaspal, skôr než padol do postele.

         A on takmer padol do postele Neile! Bora čuší vo svojej posteli, počuje významného muža, ako niečo bľaboce Neile, ktorá tomu nemôže rozumieť. Hovorí čosi ako: „Neboj sa, ja ti neublížim.“ Potom Neila na neho zamieri nočnou lampou a on krátko a potichu vykríkne. Neila na neho vypliešťa krátkozraké oči, nasadila si malé okrúhle okuliare a osvetľuje ho nočnou lampou. Zástanca ľudských práv si zacloní oči a zavrávorá. Bora rozmýšľa, čo sa stane, ak sa ten muž veľkého formátu otočí a zbadá ešte jednu posteľ. Bude sa pokúšať zistiť, kto v nej spí? Vrhne sa na ňu, alebo ju odvlečie do svojej izby? Bora ani nemukne. Napokon slávny muž urobí čelom vzad, neuveriteľne presne trafí do dverí a potichu ich za sebou zavrie. Bora si predstavuje, ako asi drobčí po chodbe, a dala by ktovie čo za to, keby mohla vidieť, ako sa tvári a čo robí. Neila sa rozospatým hlasom pýta: „Bora, si tu? Videla si to? Asi chcel niekomu dať dobrú noc a pomýlil si dvere.“ Neila sa uloží do vankúšov a o chvíľu spokojne odfukuje. Bora mlčí. Mala tie dvere radšej zamknúť. Lenže on by určite búchal a ktovie, ako by to dopadlo. Najhorší sú takí, čo búchajú na dvere alebo vyzváňajú telefónom. Teraz je aspoň isté, že sa už nevráti.

         Zástanca ľudských práv vletí do svojej izby, cvakne si čosi z rozpitej fľaše, zvalí sa oblečený na posteľ a rýchlo zaspí, aby si z toho nemusel nič pamätať. V noci sa mu sníva, že ho americké feministky odsúdili za obťažovanie, a ešte predtým ho vypočúvali s lampou namierenou do tváre. Pýtali sa ho, čo chcel v tej izbe, a on nevedel odpovedať. Naozaj, čo tam vlastne chcel? Nič si nepamätá. A hneď sa aj dohodne sám so sebou, že keď sa tá osoba z newyorských novín znovu ozve, alebo za ním príde, bude mať okno. A rozhovor s ňou pokojne urobí. Na epizódu s posteľou zabudne. Stalo sa niečo? Všeličo sa v živote stáva. Každému sa to môže stať. Hlavne, že sa nič nestalo.

         Ráno nasadne do auta. Šofér ho odvezie do hlavného mesta. Má tam o deviatej tlačovku. Dá si niekde ešte jednu kávu a bude sa cítiť lepšie. Kaštieľ má vysoké múry, vnútri je uzavreté priestranstvo, dvor. Pripomína to dvor väzenia. Bojovník za ľudské práva sa pozrie hore na oblohu. Táto večná túžba väzňov, pozná to, veľa o tom čítal. Vie sa do toho vcítiť. Má rád modrú oblohu a slobodný let vtákov. Díva sa nahor, štvorcový výrez modravy ho dojíma. Takto vidia svet tí, čo žijú v neslobode. Je zavčas rána, ale aj tak sa už dá odhadnúť, že dnes bude pekný deň.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory