• Pseudonym

    Danko Zimozel, Irmin, Ladislav Riasnoviech, Šuhaj spoza Nitry, Tyflos, Ž. J. Žľab
  • Životopis autora

    Janko Silan (vlastným menom Ján Ďurka) sa narodil 24. novembra 1914 v obci Sila pri Nitre. Gymnázium ukončil v Nitre (1928 – 1936). Potom
    Janko Silan (vlastným menom Ján Ďurka) sa narodil 24. novembra 1914 v obci Sila pri Nitre. Gymnázium ukončil v Nitre (1928 – 1936). Potom študoval teológiu v Spišskej Kapitule (1936 – 1941), kde našiel vyspelé intelektuálne prostredie i spolužiakov básnikov, s ktorými vytvoril skupinu piráti krásy (s Paľom Ušákom-Olivom, s Mikulášom Šprincom a inými). Pôsobil ako kaplán v Ždiari s filiálkou v Javorine (1941 – 1945), neskôr v Liptovskom Hrádku (1945 – 1949). V rokoch 1946 – 1949 sa venoval aj redaktorskej práci v časopise a vydavateľstve Verbum. Od roku 1949 bol správcom farnosti vo Važci, kde 16. mája 1984 aj zomrel.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Dom opustenosti (1991)

    Poézia

    • Kuvici (1936)
    • Requiem za Andreja Hlinku (1938)
    • Rebrík do neba (1939)
    • Slávme to spoločne (1941)
    • Tak umieral básnik Paľo Oliva (1942, ed. J. Silan a M. Šprinc)
    • Kým nebudeme doma (1943)
    • Piesne z Javoriny (1943)
    • Piesne zo Ždiaru (1947)
    • Úbohá duša na zemi (1948)
    • Tri návštevy (1966, Triptych 2)
    • Triptych 1 (1966)
    • Sám s vami (1967, výber z lyriky)
    • Dve bolesti, jedna radosť (1968, Triptych 3)
    • Oslnenie (1969)
    • Tri balady (1969, Triptych 4)
    • Katolícke piesne z Važca (1980, samizdat)
    • Ja som voda a iné verše (1984, Rím)
    • Piesne z Važca (1990)
    • Súborné dielo Janka Silana 1 – 8 (1995, 1995 – 1998)
    • Medzidobie. Výber z publikovaných i nepublikovaných textov autora (2012, 1.vydanie)

    Iné

    • Tatranské listy (2000, výber z korešpondecie a publicistiky z r. 1941 – 1945)
  • Charakteristika tvorby

    Silan je vrcholný predstaviteľ modernej slovenskej katolíckej spirituálnej poézie nazývanej katolícka moderna . Do literatúry vstúpil

    Silan je vrcholný predstaviteľ modernej slovenskej katolíckej spirituálnej poézie nazývanej katolícka moderna. Do literatúry vstúpil v druhej polovici 30. rokov 20. storočia. Už v prvotine Kuvici sa prejavil ako kultivovaný, senzitívny, romantizujúci lyrik, nadväzujúcu najmä na symbolizmus. Chlapčenské verše sa nesú v znamení smútku, ktorej motivácia je osobná: básnikov slabý zrak a zdravie, matkina smrť, chudoba. Ďalšia zbierka z 30. rokov Rebrík do neba znamená výrazný posun ku kresťanskej duchovnej lyrike, je lyrikou bohoslovca, ktorý poéziu hľadá v básnickej reaktualizácii jednotlivých fáz Ježišovej cesty, ako sa pripomína v rámci cirkevného roka; básnikova spiritualita vrcholí vo felicitnej jasličkovej poézii s barokovými črtami. Pozoruhodná elegická skladba s hymnickým vyznením Slávme to spoločne, otvárajúca autorovu tvorbu zo 40. rokov, je reakciou na smrť básnikovej matky; zaujme filozofickou koncepciou smrti vychádzajúcou z kresťanstva: básnik sa usiluje o pokorné prijatie matkinho odchodu, ba jej smrť ako vstupnú bránu do večnej blaženosti spolu s ňou oslavuje. V zbierke Kým nebudeme doma, ktorej názov odkazuje na nebeský domov, Silan naznačuje odvrátenú, krízovú, dramatickú stranu života bohoslovcov. Stretáme sa tu i s rôznorodou poéziou s vlasteneckými motívmi. Od tejto knihy sa autorovým frekventovaným básnickým útvarom stáva sonet. Silanove vrcholné zbierky Piesne z Javoriny a Piesne zo Ždiaru spája fascinácia tatranskou prírodou. Prírodu básnik vníma ako chválospev na Boha i ako ideál ľudského bytia a poézie. V druhej knihe značnú pozornosť venuje reflektovaniu situácie básnika-kňaza a ľudskej situácie vo vojnovom a povojnovom svete. Bytostne zainteresovaný o osud "trpiacich pod nadvládou ducha zlého" vidí svoje básnické poslanie v orientovaní duše človeka k Bohu, lebo iba s ním spája jej vykúpenie. Svoju poéziu súčasne napĺňa pocitmi hanby a ľútosti "nad všetkým, čo sa stalo hrozné všade" a výzvami na pokánie. Zbierka Úbohá duša na zemi je vlastne pokračovaním Piesní zo Ždiaru. Ľudská duša je v strede pozornosti celej Silanovej tvorby, ale tu má táto pozornosť ráz zámernosti, pričom lyriku tejto knihy autor viac ako inde nasycuje teologickou problematikou, najmä ontologickými otázkami. Báseň je znova a znova vybojovávaný zápas o jas v duši, ktorú básnik musí povzbudzovať, aby nerezignovala. Po nastolení komunistického režimu po februári 1948 sa Silanovi isté šance na publikovanie otvorili až v druhej polovici 60. rokov. V tom čase sa mu podarilo súkromne vydať štyri drobnejšie bibliofílie, knižný výber z dovtedajšej tvorby Sám s vami a novú zbierku Oslnenie. V Oslnení svoju poéziu obohatil o rozmer filozoficko-estetickej reflexie, o nové témy, vrátane vyslovene svetských, o tému plynutia individuálneho ľudského bytia, o zobrazenie pocitov úzkosti a ohrozenia subjektu v neslobodnej spoločnosti. Potom nasledovala vyše dvadsaťročná publikačná prestávka, súvisiaca s normalizáciou. Publikoval iba v samizdatoch a zbierka Ja som voda vyšla v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Až 1990 pod názvom Piesne z Važca vyšiel na Slovensku legálne výber zo zbierky Katolícke piesne z Važca a objavil sa Dom opustenosti. Roku 1995 začalo vychádzať autorovo Súborné dielo (editor J. Pašteka). Katolícke piesne z Važca (v Súbornom diele 4 doplnené o nepublikované básne) priniesli texty výrazne reflektujúce totalitnú dobu. Najzjavnejšie je to v básňach z časti Slávim, reagujúcich na prenasledovanie kňazov a úsilie rozbiť cirkev, napísaných poväčšine roku 1951, v čase tvrdého nástupu komunistickej totality. Dom opustenosti (skompletizovaný v Súbornom diele 5) autor charakterizoval ako "román-denník". Dielo s autobiografickými črtami je netradičnou montážou žánrovo i štýlovo rôznorodých segmentov, zápisov udalostí hrdinovho života, príhod, situácií, stavov, poznámok, postrehov, modlitieb, meditácií, reflexií, kázne, záznamov snov, listov, lyrických básní a iných textov. Každý segment zvyčajne prináša nový motív a z iného uhla osvetľuje život hrdinu – katolíckeho kňaza a básnika žijúceho v totalitnej spoločnosti.

    Ján Zambor

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Nenogistá roze (2011, výber básní, Lotyšsko, prel. Dagnija Dreika a Uldis Bérzinš - s podporou Komisie SLOLIA LIC) 

  • Literárna tvorba - preklad

    Latinské kresťanské hymny: Hymny 1, Hymny 2 (1943), P. Lippert: Človek Jób hovorí s Bohom (1948, spolu s P. Straussom)

  • Monografie a štúdie o autorovi

    JUHÁSOVÁ, Jana: Obzor je dolámaný ako kára. Janko Silan: Medzidobie. In: Romboid, roč. XLVIII, č. 3, s. 88 – 90.
  • O autorovi

    Vôbec nebol z bezproblematických. Dosť ho tiesnil ten seminár, všetky jeho kúty-priestory, celý jeho režim. Tak ho bolo možno charakterizovať,

    Vôbec nebol z bezproblematických. Dosť ho tiesnil ten seminár, všetky jeho kúty-priestory, celý jeho režim. Tak ho bolo možno charakterizovať, a to nielen pre seminár, ale pre celý život: sloboda bola jeho náruživosťou. Bol by sa opájal slobodou, životným elementom. Tiesnilo ho každé viazanie – veď koľkoráz sa proti nemu búril. Búril sa proti ústavnému poriadku. Búril sa proti skúškam. Pod dôstojnosť mu bolo, aby dostal na učenie lekcie, odtiaľ-potiaľ, aby tam pred komisiou stál, odpovedal na otázky ako žiačik a aby bol známkami klasifikovaný. Divili sme sa, že mu chýba elementárny zmysel pre také elementárne veci, ako je vnútorná disciplína, ako je vôbec poriadok, ordo... Plný rozporov bol tento mladý bohoslovec. Ako sa ustáli – a či sa vôbec raz vekom ustáli? V komunite seminára bol básnikom. Všetci to uznávali a vážili si ho. Ale on sa priečil proti tomu, napríklad, keď rektor (vtedy dr. Ferenčík) ho zavše molestoval, aby zložil príležitostnú báseň, keď sa chystala dajaká oslava.

    Ladislav Hanus

    ... lyrický prúd vyžarovaný jednak sentimentom a jednak ostrým duchovným zrením, nevtieravou a presvedčivou múdrosťou so silným prízvukom osobného zážitku.

    Jozef Kútnik Šmálov

    Obrovským duchovným úsilím, v sústredenej meditácii, vzniká Silanova absolútna poézia, spev duše, ktorá cíti, "čo a aká je vo svojom vnútri oným temným nevyjadriteľným spôsobom, ktorý jej ukáže tajomstvo jej bytia ako tajomstvo, bez toho, aby sa odhalila" (Steinová). A nechýba v nej ani scientia crucis alebo theologia crucis, po ktorej duša dychtí ako po najvyššej odmene.

    Milan Hamada

    Žil skromne, chudobne. Ako katolícky kňaz tridsaťpäť rokov dvíhal svoje slabé oči k veži važeckého kostolíka, no aj k tatranským končiarom a k slovenskému nebu. Bol naozajstným sluhom Slova. Božieho i básnického. Tu s láskou, rodnou sestrou pokory, slúžil Bohu i človeku. Jeho pokora si však uvedomovala, z akých prameňov pila. Duša vedela o pravom svetle; vedela v ňom prijímať aj bolesť. Ako závdavok, ako prameň duchovnej radosti. Básnikova pokora nebola z rodu malých. Hrdosť pokory. To je, nazdávam sa, Janko Silan.

    Michal Chuda

    V Piesňach z Javoriny je Silan básnikom komunikujúcim, žijúcim a trpiacim s rastlinným a živočíšnym svetom. Príroda je mu dôverným partnerom, ktorému "vylieva zvyšky svojho citu" a s ktorým spieva vďačný chválospev Bohu – "za to, že prišlo žiť a mrieť". Vedomie spolupatričnosti s ňou spôsobuje, že jej bolesť a úzkosť prenikajú aj básnika. Prírodu vníma ako zásobáreň citu, krásy, ako obnovovateľku ľudských zmyslov, síl i zmyslu, liečiteľku, darkyňu duševného pokoja, ako dobro, láskavosť, lásku, absolútno, ideál ľudského bytia. Príroda ako absolútno je súčasne nevýslovné, ticho. Silanovu lyriku možno postihnúť kľúčovým autorovým oxymorom – hlas ticha. Mlčanlivý spev prírodného ticha, rastu, kvitnutia je aj ideál lyrického spevu, po akom básnik túži.

    Ján Zambor

    Základné ladenie Piesní z Javoriny a Piesní zo Ždiaru a vlastne celej Silanovej tvorby je hymnické. V týchto súvislostiach je dôležité, že žánru hymnu sa venoval aj ako prekladateľ – roku 1943 vydal dva knižné zväzky prekladov latinských kresťanských hymnov od rozličných autorov Hymny 1 a Hymny 2. V Silanovej poézii sa popri hymne či hymnickosti k slovu dostáva aj elégia či elegickosť, ktoré sú spojené v žalme, čo zasa odkazuje na (s hymnami napokon úzko späté) žalmické žánrové východisko. Spojeniu hymnickosti a elegickosti zodpovedá u Silana oxymorická jednota radosti a utrpenia, viažuca sa na kresťanskú paradigmu jeho tvorby.

    Ján Zambor

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    ÚVOD (ukážka z knihy Dom opustenosti )      Prišiel som tam prvý so svojím susedom. Mŕtvola bola už v márnici.

    ÚVOD (ukážka z knihy Dom opustenosti)

         Prišiel som tam prvý so svojím susedom. Mŕtvola bola už v márnici. Izby boli čerstvo a pedantne upratané. Posteľ náležite postlaná. A vôbec, to ovzdušie bolo výborne naladené, akoby čakalo pána, svojho pána. Už-už sa mal vrátiť. Až potom, keď neprichádzal, začalo dýchať opustenosťou, sklamané, pokorné, odovzdané ako všetko, čo čaká. Aj my sme tam len čakali a z dlhej chvíle som otvoril nočný stolík a tam som našiel tento denník, viac denníkov, ktorých vybrané partie vám predkladám. Mŕtvy sa na to nenahnevá, čo na zemi o ňom hovoria. Spočíva v pravde a iné ho už vonkoncom nezaujíma. Len pravda a láska a dobro a odpúšťanie. Živí ešte nechápu, že súhrn týchto vecí tvorí sladkosť mlčania. Možnože iba preto sa ešte nenaučili plne žiť, ticho, sústredene a nesebecky. To ticho mlčania je najkrajšie. Celý vesmír pohýna. Ó, pohyb najúdivnejší, pohyb najtajomnejší! Z ticha. Z ticha celkom opusteného. Až tak sme sa ponáhľali, aby naše srdce, ešte bláznivo hlučné, stačilo si urvať niečo aj pre seba z tohto života. Chúďa, ja neviem, či to spozná, kedy, kde a ako sa začína a končí veľká ilúzia. Stačí mu, že blaží.

     

    TVÁR (ukážka z knihy Dom opustenosti)

         Prvá nech je bez mena. Tvár tvoja, Blahoslav, tvár básnikova, tvár bez mena. S tebou som málo chodil po mestách a dedinách. S ním, s hrobárom, viacej. A vždy to tak bývalo: on rozprával ľuďom o veciach, a keď bol ustatý, stíchol. A bolo treba, mne začať hovoriť. Tak sme sa striedavo rozprávali a tíchli a bolo to nádherné. Lebo napokon všetci sme už boli dojatí a tichí ako veci.

         A ty si písaval sem do Novej ženy o tvárach, ktoré si stretal. A ešte o koľkých si chcel to isté povedať, že sú obdivuhodné, nenapodobiteľné, krásne a nezabudnuteľné. Ako všetko, čo vychádza z rúk Božích. Ach, koľké si chcel chváliť, že sú dobré a Božie, koľké? Ale ty už o nich iba mlčíš. O všetkých.

         Ja ťa vystriedam. Rád a vďačne.

         Na prvom mieste nech je tvoja tvár, tvár básnikova, tvár bez mena.

         Koľkí to už povedali, že na tebe boli len oči. Tie veľké čierne oči. Pamätáš? Iba oči. Môj Bože, to je nevýslovné. Ten pohľad tvojich očí. Preto ťa nazvali básnikom, že z teba sa stali iba oči. A pravdu mali. Lebo ty si všetko videl a uznal a pochopil a miloval. Tak je to. Pravda, je to bloyovské, do neba nevchádza sa ani zajtra, ani napozajtra, ani o desať rokov, ale ide sa tam dnes, keď sme chudobní a križovaní. Ty si tam vchádzal denne, ty, vidiac a vediac toto. Tak nebo v tebe rástlo, lebo sa rozhojňoval kríž, nám ešte taký nepochopiteľný a temný, a žiaril a vyjasňoval všetko. V tebe, pokým si sa nestal celkom jasom, znovu, zorou, ktorá po tme prichádza a osvetľuje a v slnku sa stráca. V Bohu. Môj Bože, teraz už cítim: videnie je počiatok večnej blaženosti. Potom je vedenie. Potom je láska. U teba všetko a naraz, básnik vidiaci, lebo už vidíš bez očí, bez tých veľkých čiernych očí, básnik vidiaci. A teraz už bez očí. A teraz už nie v zrkadle a v podobenstvách a krásnych obrazoch, ale tvárou v tvár.

         Ale ja tak som si vždy vravel: oči na tebe boli len ústa. Chvejivé a poblednuté pery. Pamätáš? Iba ústa. Môj Bože, to je najnevýslovnejšie. To slovo tvojich úst, tie všetky slová tvojich úst, ktoré sú večné, ako si sám vydal o nich svedectvo. Vidíš, to je to: Rilke spieval o tom, ako sa ženy prihovárajú básnikovi: „Odchádza s nami nekonečna hlas, ty však buď ústa, nech ich počúvame, ty buď, ty hovoriaci náš.” A tebe sa všetky veci takto prihovárali, všetky veci na nebi a na zemi. A ty si ich slávil a ty si bol ich ústami a ty si im hlásal, čo sú, lebo nevedeli. Aj keď vedeli, z pokory sa báli priznať svojmu pravému menu. Len ty si im ho našiel. Lebo z teba sa stali už len ústa. A tie ťa urobili básnikom. Už hľadieť nebolo treba, keď takto dokonalé Slovo Božie bolo v tebe. Veď ani anjeli sa nepozerajú, bo sú celkom v Bohu ponorení a Boh je v nich. Tak všetko vidia. Anjeli sú len ústa Božie. Pejú. Svojmu Bohu to spievajú, čo on je a aký je. Hosana na výsostiach!

         Otec, Syn a Duch Svätý. Najsvätejšia Trojica. Po vlasoch pohladiť a po líci. To je láska. Dar. Tam na hlave srdce nemáme. Ale Duch Svätý je všade. Veje, kde chce. Vidíš, taký si bol nežný, že si sa túlil k všetkému a tešil, tešil. A zajedno si bol so všetkým na nebi a na zemi. Je to možné? Ach, básnikov vždy tak zrovnávali s bláznami, bo zjednocovali v mene lásky a viali k všetkým veciam bez rozdielu s posolstvom spásy.

         Oči, vlasy, ústa – to je tvár.

         Tak si povedal. Tak, čo je Tvár.

         Otec a Syn a Duch Svätý. Ten, ktorý je Najsvätejšia Trojica.

         Tú si všade hľadal v nás a mimo nás.

         Úsmev je vraj milosť Božia. To tiež patrí k tvári!

         Aby bola živá.

         A ty, keď si sa víťazne usmial, kto mohol nezbadať, že ty si živý chrám a Otec a Syn a Duch Svätý v ňom prebývajú?

     

    AGÁTOVÝ KVET VYPRÁŽANÝ (ukážka z knihy Dom opustenosti)

         Kňaz kľačal šťastný, lebo mal už kľúč od domu opustenosti, a vôbec nevyzeral opustený, i keď začal bývať v dome nedohotovenom, nevakovanom, len v kancelárii. Isteže, je to slasť mať kľúč od vlastného domu, čo tam vlastného, slasť je to i vtedy, keď vieš, kde môžeš bývať, kde si sám sebe pánom a vytváraš si kráľovstvo a slobodu a sen. Toto troje nik ti nedaruje, keď netúžiš byť hrdinom. Napokon je to možné všade, najľahšie tam, kde sa naozaj cítiš byť doma. To kňaz vedel, prežil, precítil. Preto si kľakol, aby mohol spomínať, prípadne i modliť sa. Keď sa to chápe nesebecky, oboje vychádza najedno, srdce vie myslieť iba na budúcnosť, čudná je to pani, neprestala byť mladá a vábna. Len preto kľačal kňaz, keď vzdychal, keď si spomínal, keď spomínal si, vždy mal čas, mal v srdci radosť a mal žiaľ. Ďakoval kľačiačky takto:

         Ó, Pane Bože, nech to nie je zlé znamenie, podľahnúť skaze môžu ľahučko i kňazi, že odteraz mám päť izieb sám, akí sme, takí sme, ale sme žijúci v komunizme. Má prečo plesať moja mladosť: nikdy nemala svoj kútik. Nikdy. Až dnes, keď sa jej nebezpečne kráti dych. Tam v detstve? Doma bolo nás mnoho detí a iba jedna izbietka. Keď som chcel byť sám a rozmýšľať, sníval som vonku pod čerešňami alebo na povale, keď pršalo. Tam na povale mlčali moje knižky a zošity a ja som ich hladkal tak nežne, tak nežne, ako sa hladká prvá a pravá láska, tá nezabudnuteľná.

         A keď ma dali ako gymnazistu bývať do kláštora, len za takého posluhu, za kredenciára, veď to hneď porozprávam, izbičku som mal, to je pravda, ale len na vrátnici, stále ma tam vyrušovali tí, čo nevedeli, kam ísť. Ináč to ani v ďalšom živote nebolo. Ochotne som ukazoval smer, chodby, poschodia a dvere. Ktože by sa naspäť vrátil, aby sa poďakoval! Možnože naozaj našiel to, čo hľadal, a ja som tam ďalej trpel sám. A nebyť tých dievčatiek-spolužiačok, ani by som to nebol vydržal. Chodievali ku mne pravidelne, na tú vrátnicu, na tú izbu priestrannú, čo mala dve veľké okná, hľadiace na námestie a na náprotivný dom, kde býval triedny pán profesor a robil si žarty z týchto dievčeniec, vedel, že chodievali ku mne nie kvôli mne, ale preto, aby som im robil úlohy zo slovenčiny. Vrchovato Pán Boh mi uštedril toto jediné, že vedel som dobre slohovať a povedzme na jednu tému osem úloh napísať, sekal som ich po desať korún, to vtedy bol slušný peniaz, keď uvážime, že jeden kilogram bravčového stál osem korún a jeden liter dobrého zoborského vína pod viechou iba tri koruny.

         A v seminári? Bývalo nás najmenej tridsať chlapcov v jednej spálni. Ale aj tak som stihol písať sonety. To je zvláštne. To bolo zvláštne, keďže najkrajšie verše sa rodia len v samotách. Vtedy som totiž ešte nevedel, že aj uprostred mnohých ľudí môže byť človek celkom sám, pochopil som to neskoršie na živých bratislavských uliciach.

         Ach, najťažšie bývajú pre mňa soboty. Vtedy aj dnes. Čože dnes o tom vedia ľudia, ktorí majú chatky a trávia v nich voľné soboty a nedele! To značí, že aj vlaky chodia iba sviatočne a ináč, do roboty nevozia, to je isté. Mne každá sviatočnosť pripomína dobrodružnú cestu do neznáma. Ale aj ako gymnazista vtedy, práve v sobotu, mával som najviacej práce. Kým ostatní spolužiaci hrávali futbal, poznamenávam, že aj ja som býval náruživým hráčom, hrával som beka – obranu, a čo je viacej v hre i v živote?, ja som v tom voľnom čase sobotnom zametával všetky kláštorné chodby, a boli dlhé a nekonečné ako moje putovanie do neba, a nik ma vtedy neľutoval, veru ani mama, lebo nablízku ani ona nebola, mala iné a väčšie starosti. Vtedy som začal pestovať maškrtnosť, neskôr túto vec som naveky zanechal. Mladosť chudobných predsa vie byť veľmi skromná, keď človek úprimne túži niečím byť, aj keď má na zadku nohavice zaplátané, a záplata vyniká práve tým, že býva trošku iná než pôvodná látka, skrátka, vtedy to bolo tak, že ja som štyroch pánov kňazov obsluhoval, to jest prinášal z okienka, mlčalo diskrétne medzi kuchyňou a jedálňou, vyberané jedlá, voňajúce v zime v lete. Pripomínam, že tam sa usalašil taký poriadok, neviem, či bohumilý, že mne a slúžke a kočišovi varilo sa osobitne, v Číne by to bola iba ryža, u nás pravidelne každú sobotu primastená kaša, dokonale prilepšená cibuľkou. Poznamenávam, že chuťove na jednotku obstála. Bolo to práve v sobotu, keď som servíroval agátový kvet, vyprážaný na spôsob viedenskej šnicle, bola to taká chutná laskomina po bravčových karmenádlach, ktoré mi vôbec nechutili, ale kradnúť túto laskominu v tom tajuplnom okienku, kým zvyšok, pre každého jeden kúsok, prinesieš pokorne na stôl, a pochutnávať si predtým na nej, otcu materi prisahám, bažila tá rozkoš. A rozkoš oľutovať veruže je najťažšie.

         Keď takto spomínal na hriechy svojej mladosti, súvisiace s maškrtnosťou chudobných, ktorých apetít rastie úmerne s nedostatkom elementárnych potrieb, hlavu si oprel o stôl ako ten, kto už nevidí a všetko chápe rukami a je už veľmi ustatý, lebo predtým videl mnoho.

         A ten najvyšší páter v ten deň, keď som tam podľa pravidelných predpisov stál a pozoroval, či všetkým chutí to, čo prinášam teplé a voňavé, len čo zhltol svoju porciu, jesť teda vedel bleskovo, či aj tak pracoval, to som dodnes nevypátral, zavolal ma nie pokynom ruky, to by som nebol zbadal, ale hlasom hromovým: Poď sem a pozri pod tú stoličku! Čo je tam? Pavučina, vravím. Pozná ma, lebo sa kníše, keď sa jej dotýkam, lebo je šťastná, že ju chránim. Hovorí ďalej on: No vidíš, ty ju nevidíš a ty ju neodstrániš, a my tu máme každý deň takto pri nej jedávať... Hneď vtedy za svedkov volám, čo tam sedeli, aj keď sú mŕtvi, pravdu povedia, zobral som veľkú handru, utierku ťažkú, navlhčenú, a bral som tie pavučinky rad-radom ako diktátor, ktorý už ani nevie, koho počúva, až tak mu stačí, že jeho počúvajú všetci. Sem-tam vyskočil aj pavúk a skvelú, smelú vôľu mal každý iba seba zachrániť, ale napokon sa trepotal bezradný, keď zistil, že je celkom sám, a zázemie zmizlo mu spred nosa. Tento rozhovor bol vlastne len jemnou dokonalou pripomienkou, že aj tú jedáleň ako chodby mám dávať do poriadku práve v sobotu. Odvtedy som znenávidel prácu žien, ktoré upratujú a umývajú byt v sobotu, aby vytvorili dýchateľné, priam zbožné ovzdušie zo samôt pre celú rodinu – a nik si ich, umelkyne, nevšimne, kým kvety s vázou nepostavia na stôl. Ba vlastne aj to si málokto všimne. Všetkým je všetko samozrejmé. Vtedy som najviac vychutnával, čo je samota, keď som sa dostal do svojej izbičky. Klenby boli gotické, smerovali k nebu ako moje srdce, srdce, ktoré nikoho nemalo, a ktože by oň stál a ktože by ešte súcit mal? A to srdce, vtedy iba takto spievalo, spievalo samote, najvernejšej milenke môjho života:

    Všetko je proti mne.

    Len ty si za mňa?

    Aj nádej protivne

    hľadí dnes. Chráň ma, chráň ma!

     

    A povedz, že som tvoj,

    tak myslím: verný vazal.

    Som súci na súboj,

    i keď som neurážal.

     

    Som súci stáť

    pri tebe večne.

    Nič nechcem mať,

     

    len oči tvoje driečne

    ešte raz pobozkať

    nežne. Len nežne.

     

         Po tejto básni a po dvoch deci vína, červené bolo, najlepšie slovenské, Skalický rubín, potom už len sedel. A už mu nezáležalo na tom, čo príde, či život a či smrť. Rovnaké mali tóny ako tie zvony, ako tie zvony, čo ráno zobudili ho, aby sa už ponáhľal do kostola. Ovečky čakajú, dávno sú už tu. Hmly stáli. Aké? Zahmlené. Stĺporadie umelecky stúlené ako hlasy mníšok, hlasy v jednej jasnej tónine: Keď všetko pominie, ó, Pane Bože, pri nás buď, na všetko možno zabudnúť a my to všetko prijímame. Keď umrieť chceme, umrieť nechceme.

     

    KROKY PO IZBÁCH (ukážka z knihy Dom opustenosti)

    1

         V najťažších dňoch, keď už nevedel, kam z konopí, šeptával si: Mama, mama! A pritom vedel, že mu už dávno umrela, a pritom cítil, že je tu a že mu pomáha. A matka jeho? Nuž ako matky bývajú. Dobré a sladké ako med. Jej chvála aj nám bude dojímavo znieť.

         Tá jeho matka? Od mladosti slúžievala u židov, týchto detsky odbojných údov Tela Kristovho, a až do svojej smrti slúžila, aby ich opierala a pestovala a pripravovala na to túžené stretnutie s Kristom Pánom, po ktorom volali od čias svojich praotcov Abraháma, Jakuba a Izáka a ktorého nachádzali v koncentrákoch, mučiarňach a plynových komorách. Nikdy nebude môcť vysloviť patričnú vďaku svojej matke, i keď sa pokúsil jej vystaviť skvelý pomník v elégii Rekviem za matku. Ona ho aj jeho ostatných súrodencov tými milodarmi, ktoré dostávala za pranie, živila.

         Ó, za čo všetko ďakoval vždy svojej matke! Nadovšetko však za dojímavé spevy jej mladej duše, pil ich denne ako mlieko. Svätici, zomrieť jej bolo treba mladej, aby nad jej hrobom ešte ako dieťa mohol prisahať, že sa stane kňazom, obetou pre všetkých, či už sa budú tomu radovať, alebo či ho budú za to biť. Tejto prísahe zostal verný, stal sa kňazom. Ale akým nemožným, keď núkal svoje služby každému, koho len stretol, a núkal zbytočne a večne bol opitý bolesťou, aký je nepotrebný. Nikto ho nechcel. „Medzi svojich prišiel a svoji ho neprijali.” Preto nemal od mladosti nikde domova. A ani týchto päť izieb, v ktorých býval sám a v ustavičných samotách, mamu nenahradí a nevyčarí kúzlo domova.

         Preto tak inštinktívne lipol k ľuďom bez domova, k žobrákom, cigánom, židom, až tak ho oslnila obeta vlastnej matky. Ovocím tejto tajomnej náklonnosti bolo, že jeden žid-lekár hneď po vojne mu prorokoval: Neboj sa, tebe sa nikdy nič zlého nestane, lebo ty si básnik a najväčšmi miluješ sťahovavých vtákov, a túžba nesie si ťa k Bohu. Nepríjemnosti síce budeš mať, lebo všetko aj nevedomky dvíhaš a nadľahčuješ. Mal by si sa radovať, i keď si tak čudesne smutný, kým stojíš a hľadíš na rieku, mohutne tečúcu a hučiacu a hneď zasa tichú, to hučanie ty si aj ticho súčasne, ticho, ktorého sa najväčšmi boja...

         Že ešte nezblaznel v tomto dome opustenosti, do ktorého vkročil pred štrnástimi rokmi, môže ďakovať len tomu, že rád rozjímal o slovách, ktoré Kristus Pán povedal Petrovi: Kým si bol mladý, išiel si, kam si chcel, ale keď zostarneš, iný ťa povedie, kam ty nechceš...

    2

         Ráno! Dlhé a smutné ako hôrne studničky, do ktorých padá chladná rosa tak nečujne, tak ticho, že ich vôbec neruší pri ich hlbokom rozjímaní. Cez také ráno býval najradšej sám a svoju dušu umýval modlitbami, žalmami a hymnami a sústredene a veľmi pozorne žehnal všetkým, ktorí v tej chvíli vychádzali zo svojich domovov za svojím chlebom, „by pracovali až do večera”. On ich nadnášal a dvíhal do výšky. Nevedeli to, ale cítili a tešili sa vo svojom srdci, keď potom začuli jemné hlasy zvona, ktorý ťahal sám ich kňaz, a bolo im tak dobre, že spolu s nimi kráča aj on. V obete kráča a s nimi sa spája a oni s jeho duchom, aby im tá pravda skutočne prešla do krvi a živila ich tá pravda, ktorú im povedal, keď prvý raz im kázal: Vy ste moji, ja som váš a všetci sme Boží, tak nech je od nás chválený vždy Kristus Pán! Nijaký kvet sladkosť nemá pre seba, prilietajú včely, každý sa roztvára v ústrety slnku, kto takej hudbe odolá? Ako si púpavy hlávky klonili a kolembali sa sem i tam, keď na nich včely sedeli, tak sa mu srdce rozochvievalo novými a novými piesňami a mlčaním, nadovšetko mlčaním, touto sladkosťou najsladšou, ktorá mu z duše unikala a sálala zôkol-vôkol. A čím vyššie stúpalo slnko, tým vyššie v ňom rástla i nádej na večnú slávu. Mal stotisíc chutí hocikomu ju darovať, aby si potom bez útešnosti mohol krvopotne vydobývať novú, krajšiu a istejšiu zo zázračných hlbín nevyčerpateľného života – v takomto rozpoložení ho zastihol list z Bratislavy: Prečo som sa rozišiel s náboženstvom? Len taký výstrižok z novín. A legenda strojom pod ním: Kedy vy, pán básnik?

         Pozrite, váš kolega, má to už za sebou. Vie, komu uveril...

         Prijal to ako facku a chrchle do tváre, ale nezosmutnel. Len ho to zrazilo na kolená, zmeraveli mu údy, a ktovie, ako dlho potom ležal na zemi, kým ho neprebrali z mrákot náhle a sverepé kŕče. Ako zviazaný baránok už iba čakal, odovzdane a bez reptania, ba s neskrývanou ľahostajnosťou, či sa jeho obeta zavŕši už dnes alebo až zajtra. Len jedno vedel: že sa mu treba obetovať, a úniku niet, ani netreba.

         Zapadalo slnko, ale nie jeho láska, ktorú tak nešetrne vysmial tento list. Naopak. Jeho láska sa iba usmievala, ohrozovaná rozličnými príšerami pekelných mocností. Nie je to zázrak, že sa vôbec neľaká? Spievala.

    3

         Ako bol sklamaný touto farou, bolo mu to ako púšť. Keď prišiel otec prvý raz ho navštíviť, kňaz povedal: Viete, otec, to bolo takto. Pýtal som si vlani riadnu faru. Oravský Podzámok. Ale pán biskup mi žiadosť vrátil. Aj ja som mu svoju žiadosť znovu vrátil. Napokon, môžem vám to prečítať: list.

         Tak vidíte, prišiel som sem iba z poslušnosti.

         A to je asi najlepšie, keď pristaneme na to, čo chce Boh. Buď vôľa Tvoja!

    4

         Keby som mal veriť tomu, čo mi jedna pani priateľka povedala, že ja som potomok nejakej egyptskej princeznej, tak potom je zjavný môj neustály záujem o poéziu, o slnko, o Nefretete, najkrajšiu krásu zeme. Iba jedno mi nesedí: Pani mi nevedela vysvetliť, ako je to možné, ak som z Egypta, že ešte milujem Židov. (Čo potom nasledovalo, naozaj, sa nedalo prečítať, iba že by som mal záujem vytvárať z jednotlivých slov alebo slabík surrealistické zátišie. Bude to asi tak, že kňaz nad stranou denníka, prváckym krasopisom zaplnenou, napokon dlho, dlho už len usedavo plakal.)

    5

         I povedal tento kňaz, keď mal ísť umierať: v tomto komunizme ani my nevieme, čí sme, ani pre Cirkev by nebolo zle, žijeme, trápime sa, duša sa modlí a duša plesá, len keby tým farárom dali pokoj a keby ich už nezatvárali. Namojdušu, to bol posledný jeho povzdych. Tichý a vytrvalý.

         Značím to ako evanjelista. Kto verí mi, Boha chváli. Značím to preto tak, že za tým bola celkom banálna veta: Mám psíka. Volá sa Lux. Ja fajčím, myslel som reflexne na tie cigarety. A na cigary: Havana Lux – aromatisch, würzig, naturrein. Len potom mi prišlo na um, že značí to po slovensky svetlo.

         A za tým skvela sa jedinečná veta o psovi, ktorý je vždy verný: A rozumu má viac než päť ľudí. Tak hlboko v klasifikovaní neklesol ani Abrahám, keď sa hádal s Bohom, koľko je na zemi spravodlivých.

         Potom bolo asi desať riadkov nečitateľných, možnože alkohol ich vypil, ale čo som vylúštil za tým, bez poznámky podávam ako chýr, ako pieseň, v ktorej sa iste pravda usmieva: Magalhães. Aj Magalhães, bol to veľký dobyvateľ, a zahynul tak hlúpo rukami domorodcov. Ako ináč môžem umrieť ja, keď sa ma všetci vzdali a nikto ma nechráni? Len Boh. A Boh svojich miláčikov tak rád dáva na kríž. Tak Boh miloval svet...

    6

         Návštevy neželané kňaz mával často. Utrúsil o nich túto poznámku – na potešenie návštevám želaným: Aké je osamelé srdce ustatejšie zo dňa na deň! Dnes, keď som sedel pri tých menších dverách v záhrade, vo svojej záhrade, kde je tak ticho a zeleň, sýta liečivá zeleň, a kŕmil som kurčiatka, tam za plotom pokreskával a na mňa pokrikoval chlapec, len taký malý, asi tak zo štvrtej ľudovej:

         – Pán farár, traja žandári idú. Schovajte sa!

         Ja nič na to. Znova to isté kričal. Zavolal som na neho:

         – Budeš ticho!

         A bol to tón jasný a pokojný, ktorý jednoznačne dával na vedomie, že už mám svoje roky a že tie roky by si mal i taký chlapček trošku uctiť. Ale on odsekol ešte samopašnejšie, taký si istý, že ho nedohoním, i keby som ihneď aj plot preskočil: nebudem ticho, nebudem. Neviem, prečo mi v ušiach ustavične znela pesnička Nebudem dobrý, nebudem, keď tento sopliak volal ďalej: Žandári idú po vás. Ale sa bojíte, to je hanba. Vy sa všetkého bojíte atď. Volal, priam reval, a neprestal, kým som nevošiel do fary. Čo som iné mohol robiť ako skryť sa, i keď som tak veľmi túžil precítiť májový čarovný, tichý a teplý podvečer? A cítil som sa veľmi dobre, keď som si pomyslel, koľko to už rokov šťastne dýcham v tomto dome opustenosti. To slovo dýcham osobitne zdôrazňujem. Dych – duša – duch. Ale aké je to ťažké, aby duša naozaj žila. Tu ju všetko oslabuje a umŕtvuje a opúšťa. Aká je úbohá, keď nevládze počúvať nadávky. Ale ešte mi žije a ešte ja sám aj spievam:

     

    Deň vzácny májový.

    Tak ako každý.

    Som smutný ako vy,

    keď ten deň vraždí.

     

    Všetko, čo dýcha v nás,

    čo volá: Bože.

    Som nepriateľ? Som kňaz.

    Udrite, nože!

     

    Brániť sa nebudem.

    Už nemám sily.

    Tí, ktorých milujem,

    ma opustili.

     

    7

         A keď som prečítal týchto tridsať strán, do toho prišiel príslušník VB. Normálny výsluch. Kňaz umrel. Čo o tej smrti viete? Počul som, že ho zabili v noci. Sme pred voľbami. Ako to potom môže pre nás znieť, keď sú chýry, že ho zabili komunisti.

         – Prosím vás, prečo to všetko váľať na komunistov, čo sa kde zle stane? Voľakedy, keď v Dolnom Liptove postrelili kňaza, mne úradne jeden pán tvrdil, že to urobila akási katolícka podzemná organizácia. A prečo by tuná neboli to urobili nejakí chuligáni? Ako to bolo s tou hrobkou pána Vitališa pri Podturni?

         Schádzali sa tam chlapci a dievčatá. A že nebohý mával návštevy náhodných bánd, to kriminálka musí vedieť, raz hlásil, že za bieleho dňa ho okradli o cirkevné peniaze a bielizeň vzali, tak mi tu nerozprávajte, že nemával zlodejov. Ba mával, a keby som ja vedel, že v tú kritickú noc niekoho mal a s niekým sa vo svojom dome bil, aby svoj život chránil, ja prvý to ohlásim. Kto by tu mlčal, keď vie, súhlasil by s vraždou. On: A kde sú jeho rukopisy? Histórie? Vieme, že písal protištátne veci. Ja: Tak to ste mali za jeho života za ním ísť a s ním si to vysporiadať, ako to, že ste to zanedbali?

         Teraz to vyzerá tak, že podľa vás každý katolícky kňaz, keď píše, píše protištátne. Nuž teda vážne: tohto mŕtveho, i keď nebol tak celkom môj priateľ a nestotožňoval som sa s ním, ja toho mŕtveho budem brániť do poslednej kvapky krvi. Keď písal, písal pravdu. Jeho rukopisy, ako viem, zobral jeho brat. To si preverte. (Nepriznal som sa, že mám opisy jeho denníka, bola to taká zbožná lož odo mňa, mal som ich veľmi rád a nechcel som ich dať z ruky, takýto policajný priestupok, myslím, že mi každý veľmi rád odpustí.) A keď ten pán vypadol a keď potom som sa formálne sťažoval u jeho nadriadených, že u mňa si počínal nepatrične, čítal som pokojne ďalej denník mŕtveho. Ten denník milý, ten denník prekvapujúci.

     

    POSEDENIE U VEĽKÝCH FRANTIŠKÁNOV (ukážka z knihy Dom opustenosti)

         Vychádzky a výlety sú naozaj skvelé. Človek zabudne na to, aký je sám, a že je najosamotenejší nie doma, keď je sám, ale na korze hlavného mesta, kde sa to všetko hemží bez predpísaných pravidiel a šumí, a ty sa pýtaš: No dobre, to je pekné, a je to dištrakcia chodiť a chodiť bez cieľa, ale kde tu je i nejaké občerstvenie? A tak sa kňaz dostal do tej útulnej pivničky u františkánov, kde predávali dobré sudové víno.

         Sedeli tam traja: kňaz a jeho dvaja priatelia: redaktor a profesor. Nomina sunt odiosa. Hudba hrala a vlastne vyrušovala. Ale v tých vytúžených prestávkach, v tom presladkom tichu, ktoré si vážime najmenej, pri dobrej živánskej a víne, a to si vážime veľmi, dalo sa príjemne porozprávať. I hovorí ten redaktor: Ako to vlastne bolo s tým súdom? My tu počúvame, že ťa súdili v Žiline vo veci literatúry. Kňaz hovorí: No bežná vec. Myslel som, že to bude strašnejšie. A na to strašnejšie náležite som sa aj pripravoval. Bral som to ako každý dedinčan. Súd je súd, a keď ťa už súdia, čerthovie, či a kedy sa vrátiš. Hlavná vec, že česť máš, i keď všetko stratíš.

         Tak som si pripravoval kufrík a všetky náležitosti, čo patria k tomu, keď človek nemá istotu, kedy sa vráti domov. A vybral som sa na cestu, nikomu nič nepovediac. Len dobrý sused ma sprevádzal. Tam sa nás zišlo takých sedem. Najprv sme sa išli pomodliť. Potom nás brali. Po jednom. Kto už bol po výsluchu, mohol počúvať v sále ďalšie výsluchy. Ja som bol tretí, ako v tej hre na tretieho. Vkročil som a kufrík položil som si k dverám. Nik si to nevšimol. A bodajže by si všímal aj veci, keď boli zvedaví len na slová. Stál som, ako sa patrí pred súdom. Otázky padali, odpovede padali a po tých nacionáliách najpikantnejšie bolo:

         Sudca: U vás bola zhabaná kniha V sovětských žalářích. Také knihy vám dávali čítať v seminári?

         Ja: Omyl. V seminári bola iba vierouka a mravouka a ostatné veci, potrebné kňazovi v teréne. Túto knihu, vyšla r. 1933 u Vilímka v Prahe, ja som si kúpil ešte ako gymnazista. Zaoberal som sa literatúrou akoukoľvek, katolíckou, protestantskou, budhistickou, to si môžete preveriť v mojej knižnici, že mám všelijaké veci. Nechápem, prečo sa ma pýtate, či v tejto knižke chvália Sovietsky zväz alebo hania!

         Pravdaže, hania. Ale ja mám v knižnici knihy nielen protikomunistické, ale i komunistické. Čo to budem vyratúvať...

         Sudca: U vás bol zabavený rukopis – Slávme. To ste aj vy mienili vydať, keby to krachlo?

         Ja: Prepáčte: Je to moja kniha, ktorá už vyšla knižne v roku 1941 v Trnave, a tento rukopis aj s ilustráciami ostal v mojom archíve, keďže sa neuskutočnilo pripravované druhé vydanie tejto knihy v roku 1947.

         Posledná otázka sudcu: Čím bol váš otec v roku 1933, keď táto protisovietska knižka vyšla?

         Ja: Robotník.

         Sudca: Ako mu bolo vtedy?

         Ja (poučený priateľmi, že na súde treba hovoriť krátko a múdro): Nebolo mu dobre.

         Sudca: Ako mu je dnes?

         Ja: Dostáva, keďže pracoval až vo Viedni, a tam mal úraz, invalidnú sumu 500 Kčs. Nesťažuje si.

         Po tomto výsluchu, takmer blažený, že už ma pustili a nemusím odpovedať na každú ich otázku, i keď som nevedel, ako sa to so mnou skončí, priam som utekal po ten kufrík, čo som si nechal pri dverách, aby som ho mal pri sebe, keď už budem v lavici sedieť a načúvať, no pravda, utekal som až tak, že som zobudil pána prokurátora, a ten ma v ceste, keď som už-už si sadal, zastavil a povedal:

         No vlastne, ako je to? Vy ste sa sem vybrali už aj s kufríkom?

         Ja: Pán prokurátor, keď človek z dediny ide prvý raz na súd, ráta so všetkým. – A čo tam v tom kufríku máte?

         Ja: No. Breviár, trošku slaninky a potom uterák a podobné pletky...

         Aj slávny súd sa môže usmiať a v tomto prípade smial sa veľmi srdečne. No ja som zosmutnel, keď mi priateľ, vypočúvaný predo mnou, len čo som si k nemu prisadol, ako k blízkej ochrane, pošepkal:

         Ty somár, a čo si ty myslíš, keby ťa zavreli, že by ti ten tvoj kufrík aj nechali?

         Večer bol som doma. A rád.

         A keď som skončil toto rozprávanie – aby sme sa mohli mlčky usmiať nad vlastnými osudmi – dali sme si ešte jeden liter sudového vína.

         Záver: Každý má svoje osudy – vraví pán profesor. Áno, odpovedám ja, ale my ich, tie osudy, obyčajne prijímame z rúk svojich blížnych. Treba sa nám modliť, aby boli dobrí, aby aj k nám boli dobrí...

     

    PRÁCA ŽILETKY (ukážka z knihy Dom opustenosti)

         Čo možno čakať od ľudí, ktorí ešte, alebo už neveria v Krista, keď aj kresťan, čím viac má hriechov, tým horšie sa správa k vlastnému kňazovi. Pochopiteľne. Kto hreší, ukrižúva znova Krista Pána – nuž ako by mohol byť milý k druhému Kristovi? Treba ho ukrižovať. Bezpodmienečne. Toto, práve toto, kňazovi bolo jasné ako facky, ktoré denne dostával od všetkých, ktorí vlastne mali mu ruky bozkávať a, pravdaže, i nohy umývať podľa príkladu Márie Magdalény. Vo svojej opustenosti túžil len po nej, po hriešnej Márii Magdaléne, len jej bol schopný vyrozprávať to, čo skusoval, čo miloval, čo trpel, ale tá veru nikdy neprišla. A tak čoraz hlbšie klesal do svojej osamotenosti a dennodenne vzdychal: Zlom sa mi odplácali za dobro; opustenosť je duše mojej dielo (Žalm 34). Ach, aký sa len cítil nepotrebný a zbytočný! Toto je už opustenosť, ktorá nebola otázkou nedokonalosti alebo výsmech (vidíš: načo si taký, nik ťa vážne neberie), ale jednoducho klinický prípad.

         Zlyhali mu nervy. Jednej noci, keď spánok nemienil prísť, chcel si ho privolať násilím, aby trval dlhšie než obyčajne. Jedol prášky, jedol, ale spánok bol ďaleko. A nablízku len úzkosť a prázdno. Trápil sa, chudák, volal, stonal, to jest krvopotne hútal, až si to dokonale rozmyslel (nik vlastne nevie, či to až tak chcel: iní trpia pre Krista v žalároch, mučia ich, trýznia ich, len smrť ich vyslobodzuje, smrť ich spája s Kristom Pánom, to je najkrajšia svadba duše – a ja by som bol taký zbabelý a nečinný? Nie, nie, nie! Pane Ježišu, milujem ťa naozaj, vyznávam s Petrom: ty všetko vieš, ty vieš, že ťa milujem, aj keď volám s Petrom: Odíď odo mňa, Pane, lebo som človek hriešny). Pane Ježišu, túžim len po tebe – a len čo vybľabotal ako bez seba (hlavu mal ťažkú a ohromnú a veľkú ako Vysoké Tatry), ako v horúčke tieto vzdychy najvyššej svojej lásky, začala konať svoju prácu žiletka, tá modrá, cudzozemská, z pravej ocele, žiletka, ktorá všetko zrovnáva, aby bol pokoj ako na cintoríne, svietivá žiletka, ktorú podvedome objavil v nočnom stolíku, stúlenú v rožku, vyzeral, pravda, celkom nečinný, až tak apaticky mlčal, a dobre mu bolo mlčať, keď to zobral zhora dolu, z neba na zem a rezal, rezal si rezignovane žily na rukách. Na oboch. Krv sa už perlila, topil sa vo svojej láske, a ešte krajšie sa perlila, že zavítal pokoj. Omdlel. Prebudil sa až v nemocnici, keď mu mladá lekárka povedala: Rezať teda viete, ale nie odborne. Vy ste to rezali zvisle, nie rovnobežne, aby to za dačo stálo. A jemu sa otvorili oči a celkom zreteľne bolo vidieť na jeho vyjavenom pohľade, aký je napálený a smutný, najsmutnejší po najťažšej skúške svojho života, ktorú zložil na nedostatočnú, a ten jeho prirodzený hnev, ten najmenej kontrolovateľný, cielil priamo na anjela strážcu. Najradšej by ho bol zbil. A veď ten anjel mu verne pomáhal, no teraz v kňazovi dozrela istota, že aj anjel sklamal a cúval. Cúval tak, ako cúvali pred ním všetci po celý jeho samotársky život. Hádam ani do smrti nepochopí, čo mu teraz povedali, lebo pravda je tá, že on to chcel urobiť odborne, najodbornejšie a prísť priamo k Bohu.

         To je tá zvislosť, ako rezal žiletkou. Tieto poraneniny ľahko vyhojili lekári a ľahko jeho telo uzdravili, aby mohol vo svojej duši niesť svoju opustenosť vo všetkej pokore ako zástavu svojej najvyššej lásky:

    Spievali drozdy.

    Ale on už nič nechápal.

    Len stál a stál a stál

    v tme zúfalosti.

    Jak mohol vedieť, že je prostý

    ten život, ktorý objímal

    tak mocne jeho cnosti,

    že až sa bál

    a sám od seba utekal,

    aby sa našiel v skrúšenosti

    oddaný otrok pravdy, kráľ

    poníženosti.

    Teraz ho väzní žiaľ

    pre také pochabosti,

    že až tak Boha miloval,

    že nezriadene umieral.

    Ako to spievali tie drozdy,

    kým nechápavo stál?

    Prevýši dobro zlosti

    a láska smrť a žiaľ.

    Ku večnu nové mosty

    jak spraví, bedákal.

    Ó, zriekanie, ó, pôsty...

    Znova sa horko rozplakal.

    A z vysokosti

    na neho Boh sa usmieval.

     

    PSOTA (ukážka z knihy Dom opustenosti)

         Bola u mňa menšia spoločnosť, toto uvádzam len ako okolnosť, ako svedkov mojej pravdy, že nič si nevymýšľam a že pre mňa je zbytočná tá pilátovská otázka: Čo je pravda?

         Teda ako tak sedíme a besedujeme, jarný večer otvoreným oknom rozmarne vsotil nám psotu. Tak sa u nás nazýva ten motýľ, čo tak veľmi túži po svetle (taký a onaký, a čo to budem vedecky rozvádzať?), skrátka, tento nočný motýľ počínal si v našom kruhu ako diktátor, ako moc majúci, ako slobodu užívajúci a hrdý, že jeho nemožno chytiť, a tak nás vlastne otravoval, keď všade si len poletoval a všade si sadal, kde bolo čo len trochu pokoja, a keď zistil, že pokoj je už len v nás, tak vlastne sedel, i keď lietal iba ponad nás. Už sa to nedalo vydržať. Až takú ťažkú atmosféru vytvorilo toto ľahučké stvorenie. Verilo mojim rukám (malo aj prečo: nikoho ešte neudreli) a sadlo si na moju pravicu, ktorá žehnaním pokoj prináša, a bolo mu tam tak dobre, že si vôbec nevšímalo mojej ľavice, ktorá ho pohladkala práve vtedy, keď chcelo sa napiť mojej krvi. Poznamenávam, že ja som ľavák. Zvoľna som držal túto psotu medzi prstami a za súhlasu prítomných začal som ju zneškodňovať.

         Držal som ju za krídla a za nohy a vravím: Každý živočích, ak hlavu má, okrem hada, život má práve v hlave. Stačí, keď touto psotou o stôl udriem tri razy. Stalo sa. Znehybnela. Ležala mi v dlani jak peniaz ošúchaný. Niekto ma vyvolal na chvíľu, tak som ju položil na zem. Hneď kričali na mňa: Veď opäť sa hýbe. Oboma nohami skočil som na ňu, ale jej odpor voči smrti a príchylnosť k tomuto životu bol taký silný, že nemal som síl ju celkom zašliapnuť, ako sa prirodzene dalo očakávať, ale div divúci: Táto psota si ma niesla a dvíhala, takže som sa kolembal asi päť metrov nad zemou, a kým som sa spamätal zo začudovania nad smiechom, ktorý prebúdzalo moje položenie, stál som už na zemi akýsi zahanbený, že už tu psoty nebolo. Iste voľne odlietla pootvoreným oknom do noci. Hovorím prítomným: Čo sa smejete? Veď ja som zostal tu. Znelo mi to ako refrén. Tlieskali a vrieskali ešte viac, aby ma utvrdili v tej pravde Pána Ježiša: Chudobných stále budete mať medzi sebou... A každý si z nich uťahovať bude.

     

    UČNICA (ukážka z knihy Dom opustenosti)

         Po slávnosti, keď bol veľký dopyt po zbraniach a po čase, všetko už bolo vypredané. Najmä toto posledné: čas. Cítil som sa bohatší na svete a všetko šťastie mi plnilo hruď, čo všetko ešte je predo mnou, už mi ani nezáležalo na tom: vyzliecť sa a byť v posteli. Zaspal som vyvalený na stole v kuchyni. Schválne tam. Mal som službu. Čakal som učňa, ktorého mi predtým avizoval jeho majster. Hlas toho učňa bol veľmi bolestný, prichádzal ozaj zďaleka, keď ma budil zo spánku. Otvoril som okno. A učeň už aj dal sa pripevňovať sklený obraz ponad okno, krásnu mozaiku Božského Srdca Ježišovho. Sám to nesmel zasadiť vlastnými rukami do otvoru v múre, to mohli urobiť len posvätné ruky kňazské, ktoré zasa samy neboli schopné to urobiť tak, aby sa obraz skvel pevne a natrvalo v múre. Keď učeň všetko zadarmo skončil, zaspali sme obaja, ja na stole, on pri peci. A prišiel sen. Našiel som sa prenesený na diván v izbičke hneď za kuchyňou. Vysvitlo, že som nepoznal dobre toho učňa. Veď to vlastne bolo dievčatko a túlilo sa nežne ku mne, bozkávalo ma, také isté a prítulné a vďačné, že sa mu nemôže celkom nič stať, že pri mne môže len rásť, a mňa zasa blažilo vedomie: aké je to sladké, že ešte je tu niekto aj pre mňa a že má aj pre mňa svoju nehu. Videli sme, prešli sme celé mesto v sprievode troch takýchto diev. Kliment Š. musel nastúpiť do služby, nuž sa odpútal smerom na Kalváriu. Napokon som zostal i ja sám stáť pri jednom dome na stráži. Prišla tam neviestka, núkala sa mi. Zbytočne. Mňa zachránila a napĺňala tá prítulná učnica, a keď peruťami svojich tichých úsmevov ševelila ako anjel, mocný a mladý a nevtieravý, anjel spievajúci, bez nárokov na odmenu. Vtedy som prvý raz precítil, čo značí na tejto zemi slovo ochrana.

     

         VYUČOVAL SOM NÁBOŽENSTVO, hoci nerád, a nerád len pre ten telesný defekt. Deti sú najlepší pozorovatelia, čím viac defektov odhalia, tým sú nezbednejšie. Ale dnes nám to išlo ako po masle, ticho načúvali a ja som rozprával až do chvíle, keď som musel odskočiť domov. Keď som sa vracal zo školy, z budovy MNV práve vyšiel predseda a vraví mi: Povedzte to aj svojim deťom, že naše družstvo dnešným rozhodnutím o veľkolepej výstavbe sa veľmi upevnilo. Nech to aj ony vedia. Prečo nie? Odpovedám. Rád ich oboznámim s touto radostnou udalosťou. Keď som vošiel do triedy, mladý pán učiteľ ticho stál za katedrou: kričali veľmi, vyrušovali vás, všakže? A deti začali byť čoraz rozpustilejšie, kým sme sa my dvaja potichu rozprávali.

         Nestihol som ich ani oboznámiť s tým JRD, najprv bolo treba obnoviť disciplínu. Svoju pánsku paličku jediným buchnutím o lavicu som zlomil na tri kusy, kým posledným, najdlhším, som vykonával trest nad tým najnezbednejším chlapcom. Vtom zacengalo, a keď som chcel ešte rozprávať (mali sme mať aj druhú hodinu) a nikto ma už nepočúval, rozbehli sa všetci, akoby sa dohovorili, a utiekli domov. Darmo som na ne volal.

         A keď aj posledné deti mi utiekli, pravdaže, už tú druhú hodinu som nedokončil a pobral sa domov. Na ulici hneď pred školou ma stretol jeden známy. I vraví: Nech sa páči na kalištek! Vy ste veľký básnik, nemáte nič. Nech sa páči na kalištek. Odmietol som, nie z pohŕdania, nie z pýchy, ale nemal som dnes čas, už bol večer, a ja som sa dnes ešte vôbec nemodlil. Tak sme sa bleskove rozlúčili a ešte som počul refrén toho pozvania „Vy ste veľký básnik, nemáte nič,” keď som náhlivo kráčal k fare a rovnako náhlivo dumal, čo myslel ten pán vetou „nemáte nič”. Tie dietky, čo mi zutekali z vyučovania? Peniaze? Ženu? Potomkov? Nič nemám!

         Ách, veru nič nemám! A že som predsa veľký básnik. Ktovie, čo tým myslel! Nech je už akokoľvek, určite nemyslel tým Boha. On totiž neveril, on ho nepotreboval a nemohol chápať, že ja už len Boha potrebujem, a bolo mi naozaj do plaču, že som dnes žil tak, akoby ho nebolo, že som sa ešte nemodlil. A veľká prázdnota rástla v mojom srdci a mrazivý večer hladil mi horúce slzy. Stekali rytmicky a s náhlivosťou mojich krokov. Aj keď som sa usiloval, aj keď potom som sa vrúcne modlil, ktože mi dokáže, že tento deň bol užitočný?

     

         BOŽÍ SÚD. Sály a sály. Sedeli sme za stolom plným dobrôt. A čakali na príchod Sudcu, Ježiša Krista. Mal si nás prísť pozrieť. Nevedelo sa, či nepovie niekomu pokynom ruky: Von. Ani som nezbadal, či som už bol mŕtvy, či som ešte živý, jedno iba mi bolo jasné, že smrť je ďaleko za mnou. Zaumienil som si, že budem šepkať len jedno slovíčko, keď ho uzriem, slovíčko Milosrdenstvo. V tomto jedinom slovíčku bola celá moja spása, celá budúcnosť. Prichádzal Sudca. Rúcho fialové, akoby pokory vždy bolo málo a treba ju mať v srdci večne. Pohľad skromný, sklopený. Ruky zapnuté, ani keby sa modlil, modlil sa za nás všetkých, akoby ich mal už veľmi ustaté, tak rozpäté cez veky na kríži. Šepkal som si to slovo. Nevýslovná blaženosť, že sme ostali v sále. A už sme mohli aj jesť. Do tejto chvíľky sme totiž len čakali a len dívali sa na jedlá. Vlastne ani neviem, či niekoho poslal Sudca von. Myslím, že nikoho z tých, čo som videl. Ja som ich všetkých miloval.

     

         STÁLI SME NA VŔŠKU. Hory stratili svoju ružovosť a rýchlo mizli, unikali, strácali sa ako anjel, ktorý už posolstvo odovzdal, a teraz letí naspäť do neba. Len šero ostalo; nevýrazné, váhavé. A mňa začala trápiť vlčia tma. Toľko som ešte dovidel, že kľačala a plakala ako Jaffeho dcéra, oplakávajúca panenstvo na horách, a šepotala. Šepotal ten kosatec, ktorý som jej dal na cestu: Vy ste mág. Preto si z vás každý robí posmech, že je istý, aj keď ľutovať nestihne, že ho láskou premôžete.

     

    ÓDA NA DOM OPUSTENOSTI (ukážka z knihy Dom opustenosti)

    Veď mladý ešte a už starý

    sťa hradu zrúcanina.

    No ešte ruky spína.

    Najkrajšie zjari.

     

    Ale už jeseň veje –

    ten výkrik Eli, Eli, lama sabaktani

    znie ako úsmev odovzdaný.

    Jediný hreje.

     

    Jak málo, málo treba času,

    aby sa v tvojom srdci ticho smialo!

    To ticho najviac, najviac dojímalo,

    rodilo krásu.

     

    Nebola smutná, že je sama.

    Spievala, spieva. Ani nevie o tom,

    akým je zaliata vždy potom,

    aká ju dráma

     

    ešte len čaká. Rozprestrela

    si zlaté vlasy ako blesky

    a rosou, padajúcou z briezky,

    omladla celá.

     

    Len trpezlivosť ku obeti!

    Tu v tvojich múroch dušu stratím.

    Nech! Budem aj tak večne mladým,

    keď budem svätý.

     

    Dom opustenosti, ty skrýša

    rozkoší, slastí, čo ma budia

    z tých zvláštnych snov. Slasť, že mne ľudia

    už neublížia.

     

    Rozmetáš každé vágne fátum,

    aby sa jasne prejavila sila

    Prozreteľnosti, čo ma oblažila.

    Est consummatum.

    Zobraziť všetko