Foto © Lucia Gardin


  • Životopis autora

    Jaroslav Rumpli sa narodil 7. januára 1971 v Bojniciach. Vyrastal v Laskari, v súčasnosti už nejestvujúcej časti Novák. Študoval na

    Jaroslav Rumpli sa narodil 7. januára 1971 v Bojniciach. Vyrastal v Laskari, v súčasnosti už nejestvujúcej časti Novák. Študoval na gymnáziách v Topoľčanoch a Novákoch; následne na Vysokej škole pedagogickej v Nitre (odbor slovenský jazyk a literatúra – anglický jazyk a literatúra). Vystriedal viacero povolaní, dlhší čas pôsobil v zahraničí (Anglicko, Izrael, Španielsko, Írsko). V súčasnosti pôsobí ako učiteľ anglického jazyka a literatúry na Obchodnej akadémii v Prievidzi.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

  • Charakteristika tvorby

         Rumpli využíva podnety amerického románopisectva (najmä John Irving). Dokáže ich však účelne zapojiť do

         Rumpli využíva podnety amerického románopisectva (najmä John Irving). Dokáže ich však účelne zapojiť do štruktúry vlastných textov.

         Po fáze gesta negativizmu, virtuózne vypointovaného na hranici štylizácie a autentickosti (V znamení hovna), prichádza s koncepciou prózy ako kompozičnej hry, predvádzania fikcie ako estrády a šou (Kruhy v obilí).

         V debutovom románe Svet je trest (1999) ako jeden z prvých zviditeľňuje tému opatrovania chorých v zahraničí. Autentickosť možno aj zažitého plynulo prechádza do modelovosti konštruktu. Hlavný hrdina sa stará o protivného Fredyho, neskôr sa sám ocitá v podobnej situácii. Text zrkadlením vysmieva osudovosť.

         V románe V znamení hovna (2008) autor rozdeľuje pocit negativizmu do príbehov troch protagonistov – rozprávača, Nulu a nenarodeného Hombreho. V každej situácii sme porazení, pretože na konci príde smrť a niekedy aj na začiatku – tak znie jedno z hesiel knižky o veľkoleposti vopred prehratých bojov. Popri príbehu Rumpli bez rozpakov poúča a reflektuje. Má o čom, vie ako.

         Kruhy v obilí (2010) znamenajú zatiaľ vrchol autorovej tvorby v kvalitatívnom i kvantitatívnom zmysle slova. Bizarný príbeh o siamskych dvojčatách, vražde, parašutistovi a death metalovej kapele je, v rámci sledu krátkych kapitoliek, koncipovaný ako žonglovanie s motívmi. Princíp žonglovania autor v románe zviditeľňuje ako motív. Šou bizarných dejových sekvencií, s vopred presne vypočítaným efektom a miestom dopadu, sa strieda s vrstvou nesporne myšlienkovo podnetnej sebareflexie.

         Veľkorysá samozrejmosť, s akou Rumpli koncipuje rozsiahle celky, ešte stále nie je v slovenskom kontexte zaužívanou.

         Odstup, nadhľad, kalkul, irónia, reflexia, nihilizmus a negativizmus nachádzajú sebavyjadrenie v rámci epiky, ktorú nemôžeme nenazvať veľkou.

         Rumpli nerozbíja príbeh – hrá sa s ním, necháva ho podrobovať (sa) skúškam.

         Plynutie je možno zlyhaním logiky, nie však trvania. Autor rozpráva aj za cenu bizarnosti a výstrednosti, ktorá je zámerom. Estetika fikcie ako šoku, nie rezignácia na nezmysel, predvedenie kruhov v obilí – ktoré napokon môžeme prečítať… aj ako olympijské. Hoci Rumpliho tvorba vzbudzuje v rámci teoretickej reflexie rozporuplné odozvy, šoková terapia postupne smeruje k zrelosti prozaika, ktorý je schopný vytvoriť čítavý román s pozoruhodnou reflexívnou zložkou aj mimo teritórií popkultúry.

         Rumpli prekračuje jednostrannú subjektivitu odmietania. Obetúva „silný pocit presvedčivej čistoty“ a celistvosti štýlu i názoru prvých próz (podobný tvorbe raného Hvoreckého či Jany Beňovej) viacrozmernosti epických zákrut.

         Rumpli navracia románu viachlasnosť a epickosť. Púšťa sa do písania aj o tom, čo ho zaujíma, priznáva životu i svetlejšiu stránku. Cenou je, pochopiteľne, oslabenie zámeru. Autor ustupuje do úzadia, výstrednou bizarnosťou je život ako cirkus. Slonovinová veža intelektuálskeho zhnusenia ostala v poslednom románe opustená.

    Miloš Ferko

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    NAGY, Dado: Kneď kniha začne žiť vlastným životom. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie

    NAGY, Dado: Kneď kniha začne žiť vlastným životom. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 10. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Nočná mora – marketing. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 9. časť). In: Pravda, roč. XXV, 12. – 13. 9. 2015, č. 211, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Písanie je snaha o dokonalosť s vedomím, že dokonalosť je nemožná. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 8. časť). In: Pravda, roč. XXV, 5. – 6. 9. 2015, č. 205, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Keď sa nedarí, alebo ako prekonať spisovateľský blok. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 7. časť). In: Pravda, roč. XXV,  22. – 23. 8. 2015, č. 195, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Reálny život najviac pripomína absurdný a čierny humor. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 6. časť). In: Pravda, roč. XXV, 15. – 16. 8. 2015, č. 189, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Úspechom je aj jedna slušná veta za deň. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 5. časť). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Začnite písať a odštartujete neriadenú strelu. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby (Literárny seriál, 3. časť). In: Pravda, roč. XXV, 18. – 19. 7. 2015, č. 165, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 2. časť). In: Pravda, roč. XXV, 11. – 12. 7. 2015, č. 159, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 1. časť). In: Pravda, roč. XXV, 4. – 5. 7. 2015, č. 153, s. 32 – 35.

    VLNKA, Jaroslav: Sedem viet o siedmich knihách. Jaroslav Rumpli / V znamení hovna. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 3, s. 120.

    CSIBA, K.: Jaroslav Rumpli: Kruhy v obilí. Príspevok na vedeckom seminári Literárnokritická reflexia slovenskej literatúry 2010. Bratislava : Ústav slovenskej literatúry SAV, 9. 12. 2010.

    HALVONÍK, A.: Jaroslav Rumpli: Kruhy v obilí. In: Knižná revue, roč. XX, č. 18 (2010), s. 1.

    TARANENKOVÁ, Ivana: "Škaredo. Hnusne. Odporne a zrejme aj v bolestiach." Jaroslav Rumpli: Kruhy v obilí. (Recenzia). In: Romboid, roč. XLV, 2019, č. 5 – 6, s. 127 – 129.

    BALOGH, A. – RUMPLI, J.: Priveľa nihilizmu je na smiech: s Jaroslavom Rumplim o kontroverznom názve jeho knihy (Rozhovor). In: Sme, roč. 17, č. 186 (12. 8. 2009). 

    Čorná, T., Rumpli, J.: Autor bez ilúzie: o sile slovenskej literatúry (Rozhovor). In: Žurnál, roč. III, č. 36 (2009), s. 46 – 47.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008, s. 572.

    WECHECHE, M.: Jaroslav Rumpli: V znamení hovna. In: Knižná revue, roč. 18, č. 12 (2008), s. 5.

    BARANOVÁ, B.: Môže byť aj horšie. In: Knižná revue, roč. 10, č. 14 – 15 (2000), s. 11.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Z knihy tečie čierny humor, prská cynizmus, o čo sa pričinila hlavná postava, ale bezcitnosť je možné nájsť iba u vedľajších

    Z knihy tečie čierny humor, prská cynizmus, o čo sa pričinila hlavná postava, ale bezcitnosť je možné nájsť iba u vedľajších postáv. Dej a prostredie je číro slovenské. Odohráva sa v druhej polovici 20. storočia a na začiatku 21. storočia. Príbehy sa nelíšia od obyčajných historiek, napriek tomu nepôsobia ako klišé. Hrdinovia nachádzajú lásky, snažia sa objaviť zmysel života, ale z oparu vlastnej skepsy sa vymaniť nedokážu. Bezmocnosť a ničota je ich tieňom. (...) Názov knihy V znamení hovna môže aj nemusí šokovať a provokovať. Prikláňam sa k druhej možnosti, prinajmenšom zaujme a nepustí. Viac ako názov môže šokovať obsah. Môže, ale aj nemusí.

    Mary Wecheche

    Román Kruhy v obilí je naozaj zložitou štruktúrou „rozpadnutou“ na 181 dvojstránkových segmentov, ktoré sú na prvý pohľad o tom istom, no v románovej skutočnosti znamenajú predovšetkým zásadné posuny vo videní témy, neustále problematizovanej či už vstupmi rozprávača alebo vstupmi postáv. Vďaka tomuto permanentnému pluralizovaniu sa román stáva polytematický a skutočne mnohohlasý, napriek tomu, že má jediného rozprávača. Pokojne by sme ho mohli pokladať za román o metafyzike života, alebo za román o exkluzívnych menšinách a úchylnosti, román o hudbe, o ľudskej zodpovednosti či nezodpovednosti, za román o láske, nemotivovanom súručenstve ľudí, výstrednosti, odmietaní spolužitia, umeleckom poslaní. Je naozaj o tomto všetkom, ale súčasne je o čomsi viac: o presahoch každej z týchto tém do života jednotlivca a o rozdielnom individualizovanom prežívaní tohto konglomerátu vzťahov, pocitov a vízií v každom subjekte, ktoré však nikomu nebráni byť účastným na zázraku života a jeho nepredvídateľných meandroch. Takže román napokon nie je ani tak o postavách, ako o neuchopiteľných dimenziách pravdy, ponúkajúcich sa doslova nevyčerpateľnej autorskej schopnosti prekračovať hranice viditeľného a vstupovať do priestorov prístupných iba fantázii.

    Alexander Halvoník

    Nie, čítať Rumpliho nie je ľahké. Býva únavný, uvravený, ženie veci na hranu znesiteľnosti, znervózňuje pátosom, nutkavo kopí metaforické obrazy a rozvíja ich donekonečna (sám napokon na prebale svojej prvej knihy napísal, že býva nepríjemne obrazný). (...) Rumpli chce šokovať, no neexhibuje, jeho písanie môže vzbudzovať výhrady, no zároveň dokáže akosi zapôsobiť, prinajmenšom svojou uvzatosťou. (…) V súvislosti s týmto autorom už padli mená ako Balla, Bukowski, Palaniuk či Hovellebe, avšak čítajúc všetky tie obvinenia chrstnuté do tváre krutého sveta, pravdy o úbohosti a bezvýznamnosti ľudského života, spolu so všetkými neobratnosťami, ktoré sa autorovi v texte prihodili, si nevdojak spomeniem na iného odhaľovača princípu krutosti ovládajúceho vesmír – Gejzu Vámoša. Jaroslav Rumpli tak vlastne v kontexte slovenskej prózy 21. storočia – možno miestami nešikovne, no zrejme úprimne – opakuje modernistickú dezilúziu a skepsu človeka vyviazaného zo všetkých väzieb, ktoré ho spájali so svetom a zároveň mu prepožičiavali dôveryhodný zmysel.

    Ivana Taranenková

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Keď píšem, snažím sa nečítať. Aj tak už mám dávno pocit, že som možno okrem niekoľkých restov všetko, čo potrebujem, prečítal.
    Keď píšem, snažím sa nečítať. Aj tak už mám dávno pocit, že som možno okrem niekoľkých restov všetko, čo potrebujem, prečítal. Pri písaní ide už len o mňa, o moju vetu a o to, či v sebe dokážem potlačiť kazateľa. Pretože nič nie je v literatúre odpornejšie, ako rozdávať rozumy, navyše cudzie.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Finalista súťaže Anasoft litera 2009 (V znamení hovna) a Anasoft litera 2011 (Kruhy v obilí).

  • Ukážka z tvorby

    KRUHY V OBILÍ (KRÁTKE DEJINY DEATH METALU) (ukážka)      Viem, už ste to počuli viackrát. No i tak to poviem ešte raz

    KRUHY V OBILÍ (KRÁTKE DEJINY DEATH METALU) (ukážka)

         Viem, už ste to počuli viackrát. No i tak to poviem ešte raz – možné je všetko. Stačí, aby to bolo čo len trochu pravdepodobné. A pravdepodobné je nielen to, čo sa môže stať, ale aj to, čo nám napadne, že by sa mohlo stať. Myslite si o tom, čo chcete. Ale pozor! Niektoré veci nestačí len nevysloviť. Mohli by vám o tom rozprávať mudrci všetkých možných náboženských frakcií. Každý by to interpretoval inak, v princípe by sa však zhodovali: myšlienky majú krídla. Nepotrebujú slová, aby mohli lietať. Nájdu si svoj cieľ, dostanú sa k nemu aj po neviditeľných dráhach. Sadnú vám na nos, do sŕdc nakladú vajíčka. Vykuklia sa v najnečakanejšej chvíli, aby vám všetko, na čo ste kedy v slabej chvíli pomysleli, otrepali o hlavu. Šplechnú vám do tváre vaše vlastné pravdy plné jedu a pýchy, zastrú vám oči a skrivia úsmevy, až z toho budete vyzerať tak, ako keby vám nejaký divý zver odral ksicht.

         Slovo má Medveď:

         „Najprv sa musíme naučiť rozprávať, aby sme sa mohli naučiť mlčať,“ prednáša svoju efektne sformulovanú reč. „Na rozdiel od slov mlčanie dáva zmysel bez toho, aby ho dávať muselo. Nie som si istý, do akej miery, a či vôbec, je ho potrebné vysvetľovať. Ale keď už tak veľmi chcete, môžeme sa o to pokúsiť.“

         „To budeme radi,“ povie za všetkých novozvolená predsedníčka senátu. Od samého začiatku vystupuje suverénne. Ktovie, či by sa tak výdatne usmievala, keby vedela, čo sa ani nie o týždeň stane s jej synom.

         „Nie je na tom nič mystické,“ zanôti obhajca. „Pán doktor Kretter sa jednoducho rozhodol nevypovedať.“

         Šum v sále, prerývaný hovor.

         „Ticho, prosím!“ zvolá sudkyňa.

         Medveď sa toho chytí. „Presne tak, rozhodol sa byť ticho. Je to jeho právo, nemôže mu ho vziať ani rozhnevaný prokurátor, ani urevané médiá.“

         „To si vyprosujem!“ ozve sa prokurátor.

         „Ticho!“

         Medveď: „Prosím, už som aj tak skončil.“

         Čím to je, že škaredé tváre pôsobia dojmom, že sa smejú? Očká im žiaria ako rozpálené uhlíky snehuliaka, z mrkvy im ani vosk zo sviece odkvapkávajú sople, až to okolo nich len tak syčí a prská a hviezdičkuje a nechce to prestať, kým sa to celé neroztopí a nevsiakne do zeme. Nakoniec to zmizne v spodných vodách, asi aby sa to nemohlo odpariť a vrátiť späť do hry, do kolobehu radosti a umierania, aby sa to nedalo ani len pomenovať, nieto ešte pochopiť. Presne taká je pravda – nepoznáme z nej ani kvapku. To, čo si nalievame do pohára, aby sme sa opili, nie je nič iné ako elixír nechápania, šumienka, ktorá nám z mozgu vytláča aj posledné bublinky zdravého rozumu, roztok, v ktorom ako vo formaldehyde udržujeme vlastné omyly, aby sme ich z neho postupne vyťahovali na pitvu, pri ktorej však aj tak nikdy nezistíme, prečo sa niečo stalo tak, ako sa stalo. V podstate sa vždy prepitveme len k domnienkam, čiže ešte väčším omylom ako doposiaľ, až nakoniec nebudeme vedieť ani to, či sa niečo stalo naozaj, alebo sme si to vymysleli.

         Sudkyňa, akokoľvek suverénne vystupovala, nepochopila jednu vec – že všetko je metafora. Nepochopila, rovnako ako sudcovia pred ňou i po nej, že to, čo sa okolo nej odohrávalo, nebolo skutočné. Nevedeli, tak ako nevedel nikto, že sa nezúčastňujú na procese, ale len na jeho napodobenine. Išli vynášať súdy o pravde, a nepoznali pritom ani estetické znaky paródie. Možno aj preto brali všetko tak vážne. So skrivenou tvárou udeľovali i brali slovo, prijímali a zamietali námietky, búchali kladivkom, karhali obe strany sporu i publikum, neuvedomujúc si, že to, čo robia a k čomu sa nakoniec dopracujú, aj tak na to, čo sa skutočne stalo, nebude mať nijaký vplyv. Ich pravda bude len pravdou v mauzóleu. Mumifikovanou mŕtvolou bez štipky života. Bez šance na prevtelenie. Aj preto sa obhajcu všetci tak často pýtali, čo myslel tým, čo povedal, čo mali znamenať jeho gestá a mimika, hoci takmer nijakú nemal. V skutočnosti nechápali niečo úplne iné. Nechápali, čo znamená jeho zmrzačená tvár.

         Deň potom, ako som uprostred pojednávania bez ohľadu na budúci rozsudok nad bývalou pravdou konečne rezignoval na svoju účasť v procese, mi mama posledný raz čítala z dennej tlače. Predchádzal tomu chutný obed a krátky rozhovor o tom, čo ešte bude treba urobiť v záhrade. Článok mi nestihla prečítať celý, pretože som sa opäť zdvihol a bez slova odišiel. Aj tým, čo stihla, mi však vykoľajila jeden z vozňov. To spolu s tým, čo som vzápätí uvidel na dvore, napokon prispelo k môjmu definitívnemu odchodu zo scény.

         „Obhajoba už prekročila všetky medze, nastal čas urobiť s jej fantazmagóriami krátky proces. To, čo bolo pred časom neprípustné si čo i len pomyslieť, môžeme dnes povedať na plné ústa: Nie, pán advokát, vaše strašné zranenie nás nedojíma. Už nie je tajomstvom, že svojho klienta vysekávate z vraždy iba preto, aby mohol dokončiť to, na čom ste spoločne začali pracovať predtým, ako spáchal svoj ohavný skutok. Na rozdiel od spackanej operácie, pri ktorej svoju budúcu obeť oddelil od jej sestry, všetky informácie o chystanej transplantácii vašej tváre držal v tajnosti. Dnes už vieme, že na vaše osobné prianie. Tak ako on nepovažuje za vhodné vstať ako chlap a priznať sa, vysvetliť, čo sa stalo onoho predvianočného popoludnia, ani my sa nemusíme obťažovať priznávať, odkiaľ sme vzali informácie uvedené ďalej v texte. Veď stačí mlčať, nie? Nepohnúť ani brvou. Odkázať všetkých na nemenovaný zdroj.“

         Nemusel som sa pýtať, kto je autorom článku. Bolo by to ako pýtať sa, kde je sever, a držať pritom v ruke kompas. Jule Berkowitz predsa, kto iný. Vo svojich článkoch čitateľom obyčajne podsúval len samé odpovede, tentoraz sa však na niečo pýtal: Ako je možné, že si doktor Kretter nevzal so sebou do obchodného centra tašku s nástrojmi, keď mu Lujza Bijaniová predtým volala, že jej je nevoľno? Prečo tam namiesto lekárskych pomôcok prišiel s kyticou kvetov? Ak by aj ľudia mali pristúpiť na to, čo sa pokúša presadiť obhajoba, sú nútení položiť si otázku, či ten hrdzavý nôž naozaj musel použiť. Lebo pri všetkej úcte k bájkarským schopnostiam obhajcu, stále to vyzerá skôr tak, že ho použiť chcel.

         „Nepotrebujem o tom už nič počuť,“ povedal som mame ticho.

         Neprestala, a tak som vstal a odišiel z kuchyne. Ani jej plač ma už nemohol zastaviť. Zamieril som do izby, začul som však z dvora malého Lukáša, ako na niečo volá.

         „Poď sem, k nohe.“

         Bože, nemusel som to vidieť, aby som pochopil. Napriek tomu som vyšiel von. Po tráve nemotorne pobehoval štvornohý ušatý batôžtek s kožou o dve čísla väčšou. Šteňa labradora, ukážkový kúsok. Starý Lukáš sa otočený chrbtom ku mne skláňal nad miestom, kde boli pomníčky. Ani to, čo robil, som nemusel vidieť. Vedel som to. Bez toho, aby som si niečo také navrával, bol som preňho i pre jeho chlapca vzduch. Nie vždy, to isto nie, iba vtedy. Nevšimol si ma dokonca ani ten psík. Naháňal jednu z mojich farebných loptičiek, o ktorých som bol presvedčený, že sú v skrini v mojej izbe a nikde inde.

         „Poď sem, k nohe!“

         Keď sa starý Lukáš vystrel, ukázalo sa presne to, čo sa v tom momente v súlade s osudom ukázať malo. Medzi mohylkami na počesť zosnulých blížnych stála nová, o niečo menšia, mramorová, žiarivo biela. Kým dátumy na tých väčších boli označené podľa Sárinho vzoru, a to tak, že pri narodení bol krížik, pri smrti hviezdička, roky na tej menšej boli bez ikoniek. No a nad nimi nebolo nič iné ako meno psa, ktorý kedysi dohrýzol Linde tvár. Pred očami sa mi premietol celý život. Bol to viac jej život a život jej sestry ako môj. Zaujímavé bolo, že sa nevyvíjal chronologicky. Skákal sem i tam, stúpal a vzápätí padal dole ako žonglérske loptičky. Krútil sa, triasol, zapletajúc spočiatku dúhové farby do hustého hnedého dredu, aby ho nakoniec jedným ťahom prerezal nejaký hrdzavý nôž, zanechajúc za sebou nie bodku, ale obrovský ležatý otáznik, veľký ako nekonečno samo. Najzarážajúcejšia na tom premietaní však nebola akútna absencia pravdy, jej totálna renálna insuficiencia, ale čosi celkom iné. Bez ohľadu na to, aký obraz sa mi práve pripomínal, som stále musel myslieť na to, že Lindu pochovali odratú. Bolo to šialené. Doslova som to prežíval s ňou. Nie bolesť, ale hnev. Pocit nespravodlivosti zmiešaný s pocitmi hanby za to, že ma zbavili aj posledného kúska dôstojnosti. Že ma zvliekli z kože a odrezali od obličiek, výfuku i šušky, o ktoré som sa dovtedy vďaka akejsi zvrhlej hre buniek či čoho delil so sestrou. Že mi vzali ešte aj srdce. Chvíľu trvalo, kým sa mi zrak zaostril opäť na to, na čo som sa pozeral predtým. To už si ma všimli aj Lukášovia, najprv starý, potom i mladý, a nakoniec ma zaregistroval aj psík.

         „Haf!“ pozdravil sa slušne.

         Otec s chlapcom našťastie nepovedali nič. Nechali ma odísť bez toho, aby to sťažili sebe i mne. Nepochyboval som, že mama vedela o všetkom. O pomníčku i o psíkovi. Možno aj preto sa rozplakala, keď som odišiel z kuchyne. Necítil som zlosť, skôr mi jej bolo ľúto, aj keď som vedel, že nemá byť prečo. Naopak, mohol som jej iba závidieť. Po dlhočiznom čase opäť začínala byť šťastná. Keby ešte tak prestala sledovať súdny proces s Kretterom, mohla byť šťastná úplne. Pretože aj s jazvami na duši sa dá byť šťastný. To si dobre zapamätajte. Aj vám sa raz totiž s najväčšou pravdepodobnosťou vykoľaja vagóny. Alebo nasadnete do jedného zo svojich dobytčiakov a odhrkocete do gulagu či rovno do vlastnej plynovej komory. Že vám to nebude dávať zmysel? Len si pekne zvykajte. Vyzlečte sa, zoraďte do šíku. Nasleduje selekcia. S nahými zadkami predstúpite pred porotu a zložíte účty za to, čo ste vykonali. Napokon, čo ste si mysleli – že budete pykať za to, v čom ste sa ocitli nevinne?

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory