• Životopis autora

    Základnú školu vychodil v Malackách a Žiline.1965 zmaturoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Žiline, 1968 na Strednej

    Základnú školu vychodil v Malackách a Žiline.1965 zmaturoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Žiline, 1968 na Strednej knihovníckej a grafickej škole v Banskej Bystrici. 1981 získal doktorát z filozofie na Univerzite P.J. Šafárika v Prešove, 2006 na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici zložil štátnu skúšku z pedagogiky.

    Od 1967 pracoval ako vedúci knižnice a metodik pre knižnice a kultúrno-výchovnú činnosť na Vojenskom technickom učilišti, od 1974 ako inšpektor pre kultúru Okresného národného výboru, od 1978 vo Zväze československo-sovietskeho priateľstva a Združení slovanskej vzájomnosti, 1990 pedagóg voľného času, od 1991 riaditeľ Centra voľného času (predtým Domu detí a mládeže); všetko v Liptovskom Mikuláši.

    Žije v Liptovskom Mikuláši.

    Písal a kreslil od mladosti, ale publikovať začal až v zrelom veku. Vydal básnické knihy Májové lupene (2011), Prášenie snehu (2011), Vôňa hrozna (2011), Čítanie z dlane (2012), Prebúdzanie jari (2012), Hľadanie času (2012), Siedmy deň po stvorení (2013), Túžby a návraty (2014), Korene – korienky v rodokmeni (2014), Súhvezdia v čase leta (2014), Vyznanie (2015), Tiché rozhovory (2016).

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Esej

  • Monografie a štúdie o autorovi

    PACKA, Štefan: Jozef Daník vydal už siedmu básnicku zbierku. In. Dostupné na:
    PACKA, Štefan: Jozef Daník vydal už siedmu básnicku zbierku. In.
    Dostupné na: http://nasmikulas.sme.sk/c/6835891/jozef-danik-vydal-uz-siedmu-basnicku-zbierku.html#ixzz4RJRx3teU
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Básne Jozefa Daníka sú prestúpené filozofiou aj dejinnosťou. Napriek tomu sú zrozumiteľné, jeho poézia iskrí a osvetľuje naše
    Básne Jozefa Daníka sú prestúpené filozofiou aj dejinnosťou. Napriek tomu sú zrozumiteľné, jeho poézia iskrí a osvetľuje naše vnútro. Akoby sme čítali zápisy pocitov rozkošateného života, akoby sme listovali v archíve plnom vzácnych fotografií, obrazov a spomienok.
    Štefan Packa, 2013
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Spomienka Dobrý deň všade, kde sú živí. Dobrý deň prajem zo srdca. Obloha letí, stromy kriví, víchrica divá, voda

    Spomienka

    Dobrý deň všade, kde sú živí. Dobrý deň prajem zo srdca.
    Obloha letí, stromy kriví, víchrica divá, voda tečúca.
    Pozdravme znova, nech je jasno, nech k nám už zloba nepríde.
    Vystrieme chrbát a ruky spojíme, na pravdu božiu
    nech ich vidia, že v dobro ešte veríme.
    Zastavme čas, dajme mu chleba, aby sa vládal postaviť,
    veď je tu pre nás živých ľudí, čo násilie chcú zastaviť.
    Dobrý deň preto všetkým, čo žijú a úsmev majú na tvári.
    Je to len odraz srdca nášho, ktorý si vieme predstaviť.
    Zoberme do rúk všetku silu živých a predstavu o bytí,
    ktoré nás tlačí do výšin k hviezdam v závoji kvetov rozvitých.
    Nesmieme zastať, lebo čas nás súri, nedá nám priestor na oddych,
    vzdychať sa nedá, preto šliapme hore, do krajín túžbou zakrytých,
    nech odkaz plní aj v ľudskej duši prázdnotu,
    ktorú tu niesli iní, cez dni a noci plné rachotu.
    Spomienka na nich nech dá silu, veru i nádej nádeji,
    že život krásny žiť musíme, len zničiť treba hluchotu.
    (in: Čítanie z dlane, 2012)

    Pramene spomienok 

    V pohybe plnom protikladov zrenia meniac si smer i cesty potešenia
    vraciam sa späť, do nášho domu, kde začal som hrať sa,
    učiť i lietať ako vták, či dýchať vôňu agátov, borovíc a materinu dúšku.
    Vyhral i prehral som nejednu skúšku, čo bolo  treba skúsiť,
    dáva mi tušiť dnes, že boli to putá k zemi, ktoré mi nedali uletieť,
    keď videl som, ako sa život mení a plný previnení k nesplneniu slova,
    dnes takto volám i volím slová, čo dávam na papier.
    Som možno ako netopier, čo visí a zhora sa na svet prizerá.
    Je to aj v poverách, keď sa obzerám a na ústach už nemám zámku,
    ktorá predsa ťaží, a vlažím roľu, ktorú som zdedil
    a na čelo jej vlepil nadpis o úrode, ktorá sa rodí pomaly
    i keď ju ruky slnka držia vo vetre dní, aby jej steblá nezlomili klasy,
    sú ako vlasy na jej hlave, čo zabudli sa česať práve.
    Preto sa s nimi obzerám a počítam dni, ktoré už prešli i tie,
    ktoré sa ešte nenašli.
    Mestečko deravé jak rešeto, dier plno má a do ulíc sa pozerá
    len cez tieto oči prízemných domov za plotom, kryjúc sa
    pieskovým dažďom a vetrom, ktorý hnevá črevá i dych,
    zabudne na vzdych, ktorý každé ráno  vydáva zem vysušená
    cez praskliny, do ktorých z Gbelov prišli vrtáky,
    aby ich zavreli do vysokých veží, z ktorých sa po nociach
    plameň ježí a straší, vracia „bubákov“. V borovicovom ošiali
    okolo mesta je plno kukučiek volajúcich k cestám po ktorých túlajú sa deti,
    brodiace sa v piesku koryta bez brehov a šuchotajúc v tráve,
    ktorá už vysychá a stráca svoju tvár, taký je pohľad k vŕškom Záhoria
    zamorených „triskáčmi“ a smradom z nich, i granátov nevybuchnutých,
    ktoré tu hocikde nachodia. Do toho rozjímania minulých dní
    spomienku mám však i na tých, ktorí už odišli
    a už ich nestretáš, na Benku Martina –  maliara i rozprávača Ľuda Zúbka,
    k nim Kišoňová speváčka pridá sa, i Dilong básnik, ale aj iní,
    čo podobajú sa na vodníka Čľupka.
    Spomínam na tých s ktorými som rástol, mnohokrát vykladal aj nohy na stôl
    a robil nezbedu hnevajúc tetu Dvořákovú, Mordavskú, Graifku i Bašovskú.
    S rešpektom k Sehnalovi a Škopkovi, úctu tiež vyjadrím Slovíkovi a Múdremu,
    čo svojmu menu verní boli a vedeli aj poradiť.
    Čas ušiel a ja čítam ich tváre hmlisté, no presne viem, že boli to oni aj iní,
    ktorí ma naučili lietať v sne i na zemi, ktorí sú teraz vo mne a zapĺňajú listy
    pamäti.
    Kroky cez ulicu, bezpečne do piesku, ktorý kĺže.
    Zastaví pohyb do školy i do parku, k zámku cez aleju okolo bášt,
    čo sypú kameň z tela do potoka, čo brehy stratil
    a vode sa vyhýba, takýto posun času plnom borovicovej vône
    a dymu z veží, čo chcú naftu ťažiť, sa ježí okolo nás...
    (in: Čítanie z dlane, 2012)

    Dotknúť sa  
                  
    Dotknúť sa dychom tvojich očí, v zreničkách vidieť svoju tvár
    a srdcom byť  stále pritom, keď otváraš sny dokorán.
    Dotknúť sa ciest, čo spájajú nás stále v čase dní,
    čo túžia po láske, hoc zenitom už prešli nečakane,
    tak ako kvet, čo dozrel na blúzke.
    Dotknúť sa a byť ešte pritom, keď otváraš dvere do raja
    i keď už predsa prikázať sa nedá, tak ako chceli by sme obaja.
    Dotknúť sa perom pri chytaní času, ktorý sa stretá v zvonení,
    tak ako srdcia bije stále, túži a je ako v divom plameni.
    Dotknúť sa slovom tvojich pŕs, čo plačú, čakajúc na láskanie za rána
    a dať im znova pieseň zahrať plachú, ktorou náš život ochránia.
    Dotknúť sa ešte neba v tebe a čakať  na zrodenie predjaria,
    ktoré sa vracia po chlade zimy a túžbami nás napája.
    (in: Hľadanie času, 2012)

    Návraty

    Domov sa schúliť do kúta izby, kde mama pohladí i napomenie,
    chcel by som občas vojsť, no už sa nedá, už si nespomenie.
    Odišla navždy cestou ticha, kde nikto nesmeje sa, ani nezavzdychá,
    len v návratoch v čase predvečera sa pred očami tento obraz zbiera.
    V iskrení sa občas stráca do diaľav, kde všetko sa poobracia a nevieš,
    čo je a čo bolo, len snívaš o tom, čo stratilo sa za stodolou.
    Návrat je taký do detských dní v spomienkach zapísaný iba,
    lebo mu tvrdosť, čo bola, chýba, listy už zožltli a chvejú sa vo vetre.
    Nevyvracia zatiaľ stromy, len stránky obracia, sem tam zhrmí,
    po búrke hneď je, čo nás zmočí, zarosí len naše oči.
    (in: Hľadanie času, 2012)


    Spomienka na otca

    Splašené kone času dupocú za rohom, spomínam na dni dávno zabudnuté i obraz vychádzajúceho slnka, čo na Vývrate dal silu parohom.
    Šumenie lesa na posede a strachu plno v chvení rúk,
    tak spomínam na vytúžené čakanie srnčej z hmlistých lúk.
    Na dlane ťažké, tvrdé ako kameň, čo pohladili i plesli ako plameň,
    keď bolo treba, priznávam a dnes už iba v spomienkach sú.
    Ďakovať mal by som, no už len mlčím, na pomník pozerám sa
    a slzou oči liečim vo filme, čo sa v diaľke tratí, tak ako švihle, spod kožených gatí.
    (in: Hľadanie času, 2012)


    Príbeh mladého jačmeňa...

    Čas stráži kroky pred bolesťou
    cestou i necestou života.
    Úloha nemalá pre každého,
    Lebo inak sám seba potrestá.
    O čom vravím? Viem aj sám.
    Preto vám príbeh porozprávam.
    Dva roky jačmeňu som zveril,
    veril a verím. A zrazu znova
    Prišla zrážka, čo láme všetko
    a vracia na začiatok.
    Zatvára na chvíľu svoje vráta.
    A znova do bolesti a strachu.
    A znova voda, jačmeň a chlorela,
    zázrak zeleného prachu,
    čo zmení slovo verím – na život.
    ... a teraz obyčajne v próze. V lete uprostred horúcich dní prišla bolesť z prebudených spáčov melanónu, na inom mieste tela. Zrazu ako iskra, plameň vyletela a začala ničiť a brala mi chuť žiť. Po rozhodnutí o jedinej možnosti, ako zmeniť tento ortieľ prírody a nemať vývody, vstupuje na scénu znova ako pred rokmi anjel s jačmeňom a chlorelou... a slovami ver, ver, ver a veľmi chci. Chorobu premôžeš a znova budeš žiť, len chci a ver. A ja som uveril a chcel. Dnes som tu znova a viem, že to funguje.
    (in: Tiché rozhovory, 2016)


    Obraz

    Cez obraz skrytý do rozprávky
    pozerám na vás, dýcham zhlboka.
    Čas prešiel možno bez zastávky,
    slzou sa lúka ligotá.
    Nespavosť noci slová skrýva,
    pred dňom, čo príde znova k nám.
    Vysloviť chcem to, čo cítim
    i keď len z líca rosu utieram.
    Šťastný som, že som prežil prežívanie
    v súhvezdí naplnenom láskou dní,
    do ktorých verše uschováme
    a cez srdce k ľuďom zablúdim.

    Zobraziť všetko