• Pseudonym

    dr. Jozef Biely, Pavol Šťastný
  • Prekladá z jazykov

    Francúzsky jazyk
    Španielsky jazyk
    Talianský jazyk
  • Životopis autora

    Narodil sa 27. mája 1913 v Ružomberku. Základnú školu vychodil v rokoch 1919 – 1923 v Čimhovej. V rokoch 1923 – 1931

    Narodil sa 27. mája 1913 v Ružomberku. Základnú školu vychodil v rokoch 1919 – 1923 v Čimhovej. V rokoch 1923 – 1931 navštevoval Štátne reálne gymnázium v Ružomberku. V rokoch 1931 – 1935 študoval slovenský jazyk a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, na Karlovej univerzite v Prahe a na parížskej Sorbone. Po štúdiách nastúpil roku 1935 ako stredoškolský profesor na gymnázium v Kláštore pod Znievom, po troch rokoch prešiel do Štátneho gymnázia v Bratislave, kde pôsobil do roku 1944. V rokoch 1945 – 1949 bol dramaturgom činohry SND v Bratislave, v rokoch 1949 – 1951 pracovníkom Literárnovedného ústavu SAVU. V rokoch 1951 – 1960 bol redaktorom a vedúcim redaktorom vydavateľstva Tatran (pôvodne Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry). Do Ústavu slovenskej literatúry SAV sa vrátil v rokoch 1961–1967 ako samostatný vedecký pracovník. Roku 1967 sa habilitoval na docenta a pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ako vedúci Katedry romanistiky. V roku 1974 sa vrátil do Literárnovedného ústavu SAV ako vedecký pracovník. Ako vysokoškolský učiteľ, docent a univerzitný profesor odchoval množstvo romanistov a dlhé roky významne ovplyvňoval estetické kritériá a hodnotové normy v celej prekladateľskej obci na Slovensku aj ako oponent či, naopak, poradca a spolupracovník najnáročnejších projektov v oblasti umeleckého prekladu (napríklad Dante, Rabelais a iné). Literárnej kritike sa venoval už ako vysokoškolský študent v Prahe. Od tridsiatych rokov publikoval svoje recenzie a kritiky v Slovenských pohľadoch, Eláne, v Národných novinách, spolupracoval s rozhlasom. Zomrel 14. apríla 1977 v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Literárna veda

    • Cesty k veľkým (1957)
    • Harlekýn sklonený nad vodou (1965)
    • Modernita súčasnosti (1970)
    • Dve románske fresky (1973)
    • Vybrané spisy: Kritické rozlety (1985, vybrané spisy)
    • Domov i svet (1986, vybrané spisy)
    • Na cestách k veľkým (1987, vybrané spisy)
    • V sprievode majstrov (1988, vybrané spisy)
    • Európske obzory (1989, vybrané spisy)
    • Literárne križovatky (1991, vybrané spisy)
  • Charakteristika tvorby

         Talent a široký odborný rozhľad Jozefa Felixa sa najväčšmi prejavil v literárnohistorickej eseji, literárnej kritike, ale

         Talent a široký odborný rozhľad Jozefa Felixa sa najväčšmi prejavil v literárnohistorickej eseji, literárnej kritike, ale aj vo výnimočnej a rozsiahlej prekladateľskej tvorbe z románskych literatúr. Jeho literárne názory boli od počiatku hodnotovo mimoriadne vyhranené, na literárne dielo (pôvodné i preložené) kládol vysoké nároky, dané jeho až vášnivým záujmom o románske kultúry i hlbokým vzdelaním v tejto oblasti. Podobne ako Alexander Matuška konfrontoval slovenskú literatúru s európskym kontextom. Kritický diskurz, vychádzajúci prísne z kánonu originality, náročného skúmania pôvodnosti diel, ktorým Matuška oživil literárne prostredie tridsiatych rokov, rozvíjal však Felix po svojom. Do literárnych procesov pred druhou svetovou vojnou zasiahla napríklad veľmi výrazne Felixova kritická polemika s Dobroslavom Chrobákom o pôvodnosti jeho zbierky poviedok Kamarát Jašek, ktorá – napriek istej miere nespravodlivosti a až totálneho odmietnutia prínosov z cudzích poetík – zároveň upozornila na zložitosť tvorby v látkových a formálnych rámcoch poetiky výrazných literárnych prúdov, ktoré už v európskych krajinách vymedzili košato rozvetvený estetický reliéf (v tomto prípade expresionizmus, no najmä francúzsky naturizmus a vitalizmus). Literárny vývin a najmä kontexty ďalšej Chrobákovej tvorby však ukázali, že v zbierke Kamarát Jašek nešlo o plagiát, ale o svojbytné spracovanie látky vytvorenej v minulosti, ktoré je v dejinách literatúry bežné (Shakespeare, Montesquieu, Goethe). Podobný charakter mala polemika o Anjelských zemiach Hany Zelinovej z roku 1947 – v nej sa však riešil skôr problém hodnotového vzťahu klasicky stvárnenej literatúry obľúbenej kritikmi a literatúry, obľúbenej širokou masou čitateľov, ktorú dnes označujeme termínom bestseller.

         Felixove analyticko-esejistické pohľady na najväčšie zjavy svetovej literatúry vychádzali časopisecky v rokoch 1936 – 1976. Tvorbu do roku 1966 obsahujú knižné diela Cesty k veľkým, Modernita súčasnosti, Dve románske fresky. Z literárnych kritík domácej tvorby vznikla kniha Harlekýn sklonený nad vodou. Felixovu mimoriadnu rozhľadenosť a hĺbku reflexívneho záberu súhrnne zachytili šesťzväzkové Vybrané spisy. Prvý zväzok s názvom Kritické rozlety zachytil jeho prvé vývinové obdobie v rokoch 1936 – 1944. Felixovu kritickú aktivitu po oslobodení do konca sedemdesiatych rokov priniesol druhý zväzok Domov i svet. Články, doslovy, štúdie o francúzskej a španielskej literatúre z rokov 1935 – 1955 tvoria tretí zväzok Na cestách k veľkým. Mimoriadne cenná je Felixova spolupráca s Viliamom Turčánym na preklade Danteho Božskej komédie. Hodnotným spôsobom ovplyvnil aj podobu prekladu prvej časti monumentálneho renesančného románu F. Rabelaisa Gargantua a Pantagruel (preklad Jozef Brandobur). Romanistické štúdie Jozefa Felixa z rokov 1956 – 1966 obsahuje štvrtý zväzok V sprievode majstrov. Čiastkové štúdie z dejín európskych literatúr priniesol piaty zväzok Európske obzory. Posledný, šiesty zväzok Literárne križovatky tvoria slovakistické, komparatistické aj romanistické štúdie.

    Peter Valček

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Jozef Felix preložil viac ako päťdesiat diel z francúzskej, španielskej, talianskej, provensalskej i českej literatúry (Dante, F. Rabelais, Stendhal, V.

    Jozef Felix preložil viac ako päťdesiat diel z francúzskej, španielskej, talianskej, provensalskej i českej literatúry (Dante, F. Rabelais, Stendhal, V. Hugo, R. Rolland, E. Rostand, H. Balzac, G. Flaubert, M. Proust, Ch. Baudelaire, M. Unamuno, P. Valèry, F. Villon a mnohí iní).

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    CABADAJ, Peter: Slovenská literatúra pred Februárom 1948. In: Slovenské pohľady , roč. IV + 134, 2018, č. 11, s. 9, 11 – 13. JURKOVIČOVÁ,

    CABADAJ, Peter: Slovenská literatúra pred Februárom 1948. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 134, 2018, č. 11, s. 9, 11 – 13.

    JURKOVIČOVÁ, Jana: Skutočná láska prejde cez Peklo do Raja. In: Katolícke noviny, roč. 130, 9. 8. 2015, č. 32, s. 20 – 21.

    TOLLAROVIČ, Peter – VALLOVÁ, Miroslava: Dante odpovedá na základné otázky dobra a zla. (Rozhovor). In: Katolícke noviny, roč. 130, 2. 8. 2015, č. 31, s. 20.

    VANOVIČ, Július: Rozhovor s Jozefom Felixom. In: Fragment, roč. XXVII, 2013, č.4, s. 200 – 206.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.

    ŠVANTNER, J.: Pocta Jozefovi Felixovi. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 10, s. 54 – 64.

    PAŠTEKA, J.: Jozef Felix v celostnom poňatí. In: Slovak review, 3, 1994, č. 2.

    TOMČÍK, M.: Felixovo poňatie literárnej klasiky. In: Slovak review, 3, 1994, č. 2.

    ZAJAC, P.: Felixovo chápanie modernity. In: Romboid, 29, 1994, č. 3.

    HAMADA, M.: Jozef Felix a avantgardná poézia. In: Romboid, 28, 1993, č. 10.

    PAŠTEKA, J.: Literárny a vedecký profil Jozefa Felixa. In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 28.

    PETRÍK, V.: Jozef Felix a problémy slovenskej prózy. In: Romboid, 28, 1993, č. 10.

    UHLÁR, V.: Romanista, vedec, kritik a dramaturg Jozef Felix (1913 – 1977). In: Slovenské pohľady, 4 + 109, 1993, č. 12.

    ŠABÍK, V.: O nevyužitej príležitosti. In: Knižná revue, 2, 1992, č. 25 – 26.

    PAŠTEKA, J.: Felixove sondy do Molièra. In: Slovenské divadlo, 36, 1988, č. 3.

    VANOVIČ, J.: Kritik Jozef Felix. In: Romboid, 22, 1987, č. 4.

    TOMČÍK, M.: Predslov. In: Felix, J.: Kritické rozlety. Vybrané spisy 1. Bratislava 1985.

    MINÁRIKOVÁ, M.: Jozef Felix – textológ. In: Slovenská literatúra, 29, 1982, č. 2.

    ŠTEVČEK, J.: Osobnosť Jozefa Felixa. In: Slovenské pohľady, 93, 1977, č. 7.

    TURČÁNY, V.: Dve románske fresky Jozefa Felixa. In: Slovenská literatúra, 22, 1975, s. 362 – 368.

    ŠTEVČEK, J.: Jozef Felix v klasickom veku. In: Slovenské pohľady, 89, 1973, č. 5.

    VANTUCH, A.: Zápas s umením a víťazstvo dielom. (Profil J. Felixa) In: Romboid, 8, 1973, č. 5.

    MATUŠKA, A.: Profily a portréty. Bratislava 1972, s. 505 – 508.

    MATUŠKA, A.: Doslov. In: Felix, J.: Harlekýn sklonený nad vodou. Bratislava 1965, s. 301 – 308.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Zabývaný intímne v románskom svete, nebol a nie je rozlomený medzi domov a svet: nie je mužom dvoch vlastí. Romanizácia a europeizácia

    Zabývaný intímne v románskom svete, nebol a nie je rozlomený medzi domov a svet: nie je mužom dvoch vlastí. Romanizácia a europeizácia literatúry a kultúry neznamená u neho podceňovanie domáceho a vlastného, znamená len lepší, poučenejší, rozhľadenejší pohľad na toto vlastné.

    Alexander Matuška

    Jozefa Felixa už ako divadelného kritika zaujala celá európska dramatika (Hauptmann, Ibsen, Hugo, Molière, Büchner, Suchovo-Kobylin, Schiller, Begovič, Rostand, Lessing, Shakespeare, Kleist, Hebbel, Goldoni atď.), zostala v poli jeho pozornosti aj v čase dramaturgovania v SND (vtedy sa jeho záujem značne rozšíril práve tak smerom španielskym, od T. de Molina po F. García-Lorcu, ako smerom ruským, od M. Gorkého po K. Simonova); k európskej dramatike a divadlu nestrácal záujmový vzťah ani neskôr, nútil ho k tomu – ako usilovného diváka – aj sám divadelný repertoár v Bratislave. Prirodzene, že centrálnu os predstavovali pre neho francúzski dramatici a francúzski divadelníci.

    Július Pašteka

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Jána Hollého za rok 1998 – Knižná prémia Literárneho fondu in memoriam za preklad diela Albert Camus: Posadnutí Rad T. G. Masaryka tretej
    Cena Jána Hollého za rok 1998 – Knižná prémia Literárneho fondu in memoriam za preklad diela Albert Camus: Posadnutí

    Rad T. G. Masaryka tretej triedy in memoriam (1991)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    O európskom humanizme (úryvok z piateho zväzku Vybraných spisov Jozefa Felixa Európske obzory )      Všetci, ktorí

    O európskom humanizme (úryvok z piateho zväzku Vybraných spisov Jozefa Felixa Európske obzory)

         Všetci, ktorí sa zaoberajú dejinami slovenskej literatúry, dobre vedia, že aj naše územie, ktoré bolo v 16. a 17. storočí súčasťou uhorského štátu, zasiahol silný prúd európskeho humanizmu. A všetci dobre vieme aj to, že z radov našich vtedajších vzdelancov vyrástli viaceré pozoruhodné zjavy humanistov – pozoruhodné nielen v reláciách stredoeurópskych, ale vôbec širšie európskych. Zásluhou starších i novších výskumov sme o nich pomerne dobre informovaní. Fakt je však, že v nedávnej minulosti, aj keď sa o mnohých vedelo, nevenovala sa im dostatočná pozornosť. Písali výlučne po latinsky a nazeralo sa na nich viac-menej ako na zjavy archeologické, stojace akosi mimo rámca dejín našej národnej literatúry. Nepodrobilo sa ich dielo starostlivej analýze, nekonfrontovalo sa s dielami iných humanistov, nezisťoval sa hĺbkovým rozborom ich špecifický prínos v európskom humanizme. Deje sa tak až v poslednom čase. (…)

         Mnohí talianski a francúzski humanisti písali taktiež len po latinsky, a predsa majú pevné miesta v histórii národných literatúr. Guillaume Budé má také významné miesto v dejinách francúzskej literatúry ako Pierre de Ronsard. Lorenzo Valla také významné miesto v dejinách talianskej literatúry ako Lodovico Ariosto. Ak u nás – pre známe príčiny – nemohol vzniknúť ani Ronsard, ani Ariosto, je iste potešiteľné, že vznikli aspoň analogické zjavy ako Budé či Valla (aj keď zjavy iste menšieho formátu). O Sambucovi či o Rakovskom súveká Európa dobre vedela. My, pravda, o nich vieme málo.

         Mojou úlohou nie je zaoberať sa tým či oným naším humanistom, hodnotiť jeho dielo a vnikať do meandrov jeho myšlienky. Nie som klasický filológ a nevenujem sa výskumnej práci v oblasti nášho humanizmu. Keďže sa však zaoberám dejinami románskych literatúr a keďže humanizmus ako taký je románskej proveniencie, ochotne som sa podobral na skromnejšiu úlohu. (…) V cykle prednášok sa bude hovoriť o humanizme a iste nebude na škodu veci, ak si v tejto úvodnej prednáške povieme, aký je vlastne obsah termínu humanizmus, aké špecifické znaky humanizmus nadobudol v jednotlivých častiach Európy (a či ich vôbec nadobudol), aký je vzťah medzi humanizmom ako jednou fázou európskej kultúry a etapami predchádzajúcimi, či skutočne je humanizmus popretím stredovekej kultúry, alebo z nej organicky vyrastá, aký je vzťah medzi humanizmom a tým, čo nazývame renesanciou atď. Čiže: namiesto toho, aby sme tu opakovali veci známe z učebníc a podali encyklopedický obraz humanizmu, hodláme si položiť niekoľko celkom základných otázok a odpovedať na ne vo svetle nových názorov na humanizmus a jeho zmysel v európskej kultúre. Od čias Micheleta a Burckhardta, ktorých mienky sa u nás tak často opakujú, uplynulo totiž veľa rokov a vzniklo aj veľké množstvo štúdií a monografií. Nebrať ich na vedomie znamená vidieť problémy humanizmu zjednodušene a nahrádzať triezve vedecké poznanie jedine nadšeným obdivom. Okrem toho nás bude osobitne zaujímať otázka tzv. odkazu humanizmu, ako jednej epochy v európskej kultúre, pre našu dobu a pre náš vlastný kultúrny život. Sme totiž presvedčení, že aj keď sa humanizmus ako jedna historicky vymedzená kategória skončil, jeho odkaz pre naše storočie zostáva podnes živý. Tu, ako aj inde, platí zákon, že skutočné hodnoty, vytvorené tým či oným minulostným obdobím – myslíme tu na hodnoty estetické, etické a vôbec širšie spoločenské – neodchádzajú nikdy zo scény za zvukov pohrebných fanfár. V rámci jednej prednášky, pravdaže, nebude možné vyčerpať celú problematiku humanizmu, dokonca ani nie problém jeho genézy. Ak tu teda všeličo len naznačím, nech sa to pripíše na vrub samého rámca tejto prednášky, obmedzenej priestorovo i časovo.

         Pristúpme hneď k otázke prvej. Čo je humanizmus a aké sú jeho znaky? A otvorme si jedno dielo významného európskeho humanistu. Čítame v ňom: „Pri svojej štvrtej ceste do Utópie naložil som na loď miesto tovaru poriadny náklad kníh, pretože som bol pevne rozhodnutý, že sa odtiaľ vrátim skôr nikdy než čoskoro. A tak odo mňa majú obyvatelia Utópie takmer všetky diela Platónove, mnohé diela Aristotelove, taktiež Theofrastovo dielo O rastlinách, žiaľ, na mnohých miestach porušené – keď sme sa totiž plavili, padla kniha, trochu nedbanlivo uložená, do rúk opice a tá z nej v bujnosti a ihravosti tu tam vydrapila a roztrhala niekoľko listov. Z gramatických spisovateľov je u nich zastúpený len Laskaris. Theodora som totiž so sebou nepriviezol, ani nijaký slovník okrem Hesychiovho a Dioskoridovho. Knižky Plutarchove majú vo veľkej obľube a aj Lukianos ich zaujal svojou vtipnosťou a uhladenosťou. Z básnikov majú Aristofana, Homéra a Euripida, ale aj Sofokla, tlačeného drobnými typmi Aldovými, z dejepiscov Thukydida a Herodota, a tiež Herodiana.“

         A ďalej čítame, že druh autora týchto riadkov, Tricius Apinatus – meno zrejme žartovné – z lekárskeho odboru priniesol do Utópie niektoré drobné diela Hippokratove a Galénovu Mikrotechné, knihy, ktoré si v tej krajine veľmi vážia. Okrem uvedených kníh vraj nemajú nič viac, ale vraj to, čo majú, ako doslovne čítame v starej knihe, „rozšírili už v mnohých tisícoch výtlačkov vlastnej kníhtlače“.

         Kto to takto putoval do báječnej krajiny Utópie s nákladom kníh starovekých gréckych autorov, starogréckych gramatík, tragédií, básnických skladieb i lekárskych spisov? Isteže Thomas Morus, autor knihy Utópia, napísanej roku 1516 – na samom začiatku storočia, do ktorého spadá rozkvet humanizmu. Jeho púť, pravdaže, bola vymyslená, ako bola vymyslená aj jeho báječná Utópia. Nijako však nebol vymyslený ten bohatý intelektuálny náklad kníh a vieme si dobre predstaviť, ako celkom podobné náklady začiatkom uvedeného storočia, ale už aj v priebehu predchádzajúceho polstoročia, konkrétne od vynájdenia kníhtlače, putovali z mnohých európskych miest do všetkých častí Európy. Štatistika európskych kníhtlačiarní z čias okolo roku 1500 hovorí až o 236 európskych mestách, z ktorých sa šírili náklady kníh. A ich počet ustavične rástol. Odhaduje sa, že v 16. storočí sa vydalo v Európe asi 150 000 titulov (resp. až 200 000) a ich náklad dosiahol približne 150 miliónov exemplárov. V prvom období prevažnú časť týchto nákladov tvorili náboženské diela, Písmo sväté, Cirkevní otcovia, náboženské meditatívne diela alebo prosté modlitebné knižky. No veľmi skoro značnú časť nákladov zabrali vydania inšpirované priamo humanizmom, a to už v osemdesiatych rokoch 15. storočia a neskôr v čoraz väčšom množstve: antické texty v pôvodnom jazyku, texty preložené do latinčiny, ktorá bola v tom čase spoločným jazykom všetkých vzdelancov, ale aj texty preložené do národných jazykov. Je napr. príznačná štatistika prekladov Vergília: v 16. storočí vzniklo 72 prekladov do taliančiny, 27 do francúzštiny, l1 do angličtiny, 5 do nemčiny a španielčiny. Ďalej vychádzali rozličné učebnice, gramatiky a slovníky, knihy náučné a spolu s nimi aj pôvodné diela rozličných humanistov. Vari najväčší kníhkupecký úspech zaznamenali diela Erasma Rotterdamského: jeho Adagia v časovom rozpätí 1500 – 1525 mali 72 vydaní a v rozpätí 1525 – 1550 50 vydaní. A jeho Coloquia 60 – 70 vydaní v tomže čase.

         Vari nič nie je také príznačné pre prvú polovicu tohto storočia ako tento nevídaný a neslýchaný úspech práve spomenutých kníh Erasmových. Človek tejto doby hľadal múdrosť a nachádzal ju v plnej miere u Erasma. Ten ju však vysondoval – ako je známe – zo starých antických autorov. Rovnako z autorov latinských ako gréckych. A rovnako z tých, ktorých diela sa len nedávno našli v knižniciach starých kláštorov. Nad týmito autormi Erasmus meditoval dlhé roky a čím väčšmi hĺbal nad ich sentenciami, tým väčšmi rástol jeho obdiv k antickej myšlienke. Rástol až do polôh priam zbožného nadšenia. „Keď čítam o tých ľuďoch, nemôžem sa zdržať a musím zvolať: Svätý Sokrates, oroduj za nás!“

         Týmito dvoma výrokmi dostali sme sa priamo k jednej zo základných čŕt toho, čo nazývame humanizmom. Pomenovanie humanizmus, ako vieme, spája sa s latinským slovom humanitas, no v tom význame, v akom to slovo chápal Cicero či Quintilián, čiže v zmysle: duchovná kultúra, uhladenosť mravov, či ešte všeobecnejšie: civilizácia. (Presne v tom význame nachádzame slovo humanitas aj u Caesara: „Horum omnium fortissimi sunt Belgae, propterea quod a cultu atque humanitate provinciae longissime sunt“; v modernom českom preklade: „Z těchto nejstatečnější jsou Belgové, protože jsou nejdále od naši provincie s její vysokou úrovní životní a vzdělanostní“ (De bello gallico I, l). O vydolovanie tohto išlo Erasmovi a generáciám európskych humanistov 15. a 16. storočia: o antickú humanitas, duchovnú kultúru, vzdelanostnú úroveň, o civilizačný model, ktorý hľadali a nachádzali v dielach antických spisovateľov a ktorý podľa ich presvedčenia mohol a mal obrodiť súvekú spoločnosť, svet i človeka.

         Je mnoho definícií humanizmu – z rozličných hľadísk, a aj keď Raymond Lebègue, významný znalec francúzskeho 16. storočia, napísal, že ťažko nájsť uspokojivú definíciu humanizmu a renesancie, iste sa všetci zhodneme, že základným znakom humanistov je návrat k veľkým starovekým autorom s túžbou osvojiť si kultúrne hodnoty, ktoré tí autori oslavovali. Humanizmus nesporne znamená vášnivé hľadanie a skúmanie grécko-latinských textov, štúdium a napodobňovanie klasickej tradície. To iste v prvom rade a predovšetkým.

         Znamená však ešte čosi viac: Základne nový prístup k antickému dedičstvu, odlišný od prístupu, aký mal k nemu stredovek.

         Nemožno totiž povedať, že by predchádzajúci stredovek nebol poznal antiku. Francúzsky medievalista Gustave Cohen si dal až štatistickú prácu a zistil, že stredovek poznal 96 latinských autorov – a medzi nimi viacero tých najväčších. A každý, kto sa zaoberá dejinami európskych stredovekých literatúr, najmä talianskej a francúzskej, dobre vie, že stredovek sa aj týmito antickými autormi doslovne živil, nimi sa inšpiroval, v nich nachádzal ideové aj umelecké lekcie. Bez lekcie antických eposov – a dnes je to už zrejmejšie, než bolo včera – sotva by bola mohla vzniknúť Pieseň o Rolandovi, aspoň určite nie v takej podobe, v akej ju poznáme. Bez Ovídia a jeho priameho, bezprostredného vplyvu sotva si vieme vysvetliť sám vznik kurtoáznej poézie. U francúzskeho básnika Chrétiena de Troyes, v jeho veršovanom ľúbostnom románe Cliges, nachádzame Ovídia priamo v záhlaví: „Cil qui fist d`Erec et d`Enide / Et les comandemanz d`Ovide / Et l`artamors an romanz mist...“ (v českom preklade: „Kdo vedle Ovidových Rad, Dudka, Umění milovat psal o Vlaštovce, Erekovi a Enide vzletnými slovy…“) Bez Vergília by vôbec nebola vznikla Danteho Božská komédia a jej rafinované slovesné umenie, ktoré tak ďaleko presiahlo všetky stredoveké „artes dictandi“, úbohé stredové poetiky. A ak aj Dante nenazval autora Eneidy „svätým“ (tak ako Erasmus Sokrata), stalo sa tak len z príčin dogmatických, pre ktoré ho urobil svojím sprievodcom iba po dvoch záhrobných ríšach. Atď. atď. Je isté, že antiku nachádzame prítomnú v celej stredovekej literatúre, a ak sa aj v stredoveku – na samom jeho začiatku – ozval hlas Tertullia na ono známe a povestné „Quid ergo Athenis et Hierosolymis“ („Čo majú spoločné Atény s Jeruzalemom?“), bol to hlas, ktorý nezahriakol ani Ovídia, ani Vergília, ani mnohých iných latinských autorov. Opakujem, ich prezenciu zistíme na každom kroku pri štúdiu stredovekej literatúry a kultúry vôbec. Dávno padla téza, že stredovek bol „temnou gotickou nocou“, ako sa vyjadril humanista Rabelais, či „hlúpou obludnou ignoranciou“, ako sa vyjadril iný francúzsky humanista Ronsard.

         Ak však je pravda, že stredovek relatívne dobre poznal veľkú časť tzv. klasického dedičstva, takmer sto autorov, zostáva pravdou i to, že obraz, ktorý si o antike ako takej vytvoril, bol predsa len kusý a zdeformovaný. Kusý preto, že nepoznal veľkú časť gréckej literatúry, a to, čo z nej poznal, poznal len cez analýzy či napodobeniny latinských spisovateľov, napr. Homéra cez Vergília, alebo stoikov cez Ciceróna. Stredovek chodil výlučne len do latinskej školy a okrem výnimiek, ako boli Duns Scotus alebo William Occam, grécku kultúru nepoznal. Študoval sa síce veľmi intenzívne Aristoteles, ale len podľa prekladov, ktoré urobili Arabi z gréčtiny a napokon Židia z arabčiny do latinčiny, a tie preklady – čiže preklady cez preklady – hoci ich nemožno nijako podceňovať, boli často neverné, nepresné a vzdialené pôvodine. Už od 5. storočia prestala na európskom západe znalosť gréčtiny: ani Ausonius, ani sv. Augustín už nevedeli po grécky. Okrem toho stredoveku chýbala aj závažná časť latinského dedičstva, napr. Plautus, Quintilianus, Cicerónove Listy atď. A stredovek mal zdeformovaný obraz antiky aj preto, že antické diela zväčša poznal v textových verziách nesprávnych, plných chýb, zlého čítania, najmä zavalených rozličnými interpoláciami a komentármi, ktoré vnucovali klasickým textom často celkom iné významy, než aké v skutočnosti mali, respektíve tieto iné významy čitateľov priamo nútili v textoch vyhľadávať. Stredovek totiž glosoval antických autorov podobným spôsobom, ako glosoval biblické texty. Hľadal v nich nielen zmysel doslovný, ale predovšetkým zmysel morálny a mystický, čiže pri ich výkladoch aplikoval interpretačnú metódu trojvýznamovosti, ktorú kedysi v 2. storočí vymyslel Origenes a na európsky západ uviedol sv. Hilárius. Tak napr. v povestnej 4. ekloge Vergíliovej nehľadal čaro poetickej deskripcie „zlatého veku“ ľudstva, ale priamo predpoveď narodenia Ježiša Krista. A našiel ju vo veršoch: „Iam redit et Virgo, redeunt Saturnia regna, Iam nova progenies coelo demittitur alto“ (v preklade Vaňorného: „již se zas vrací Panna, a vrací se Saturnská ríše, nový již Jidský rod nám posílá vysoké nebe“). Vo vergíliovskej Virgo – Panne videl Svätú Pannu, v Saturnia regna nový zlatý vek, v nova progenies nové pokolenie nastupujúceho kresťanstva. Nesmieme sa čudovať, ak sa v nazeraní stredovekého človeka sladký pevec z Mantuy zaradil medzi prorokov a ak v jednej latinskej hre, kde vystupuje celý sprievod prorokov, doslovne odznie výzva na Vergília: „Vates Maro gentilium / Da Christi testimonium“ („Prorok pohanov Maro, / vydaj svedectvo o Kristovi“). A nesmieme sa čudovať ani tomu, ak stredovekí ľudia pôjdu hľadať ešte aj do Ovídiových Metamorfóz kresťanskú symboliku: Daphné podľa ich výkladov predstavovala panenskosť – a napokon ju stotožnili so Svätou Pannou.

         Dnes sa, pravda, nad takýmto výkladom antickej poézie usmievame, no stredovek ho bral celkom vážne. Netreba nám tu naširoko rozvádzať, že výsledkom takéhoto prístupu ku klasickému dedičstvu a takejto jeho interpretácie bol zdeformovaný obraz antiky a antickej kultúry. Do mnohých antických autorov sa vinterpretovali nové významy a títo autori napokon aj v týchto nových významoch žili cez celé dlhé storočia. Nechceme tvrdiť, že by stredoveký človek nebol cítil veľkosť autentickej antickej myšlienky, no vykladal si ju svojím spôsobom, podľa svojich potrieb a z hľadiska svojich civilizačných foriem. Pokúšal sa o akýsi synkretizmus pohanstva a kresťanstva – adoptoval aj adaptoval si najväčšie zjavy. Tak sa stalo, že Aristoteles poslúžil za sám základ scholastiky a tomizmu.

         Iniciatíva znovu objaviť antické dedičstvo pripadla Taliansku, krajine, kde antické tradície – v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami – boli najživšie a kde aj objektívne podmienky pre takýto historický čin boli relatívne najlepšie (hospodársky vyspelé mestá, školstvo na vyššej úrovni, pomerne silná vrstva vzdelancov atď.). Začiatok tohto hnutia Giovanni Papini položil do roku 1304, čiže do času údajného začiatku Danteho Božskej komédie, diela, ktoré podľa neho bolo veľavýznamným a iniciatívnym krokom pri znovuobjavovaní antickej humanitas. Neodmietame šmahom zaradenie Danteho na samo čelo európskeho humanizmu: dobre vieme, akú úctu k nemu prechovávali najväčšie zjavy talianskeho humanizmu a akým magnetom bola Božská komédia pre celú renesanciu (stačí tu spomenúť len Michelangela). Ak však humanizmus chápeme ako znovuobjavovanie klasického dedičstva v jeho autentickej podobe a v prvom jeho štádiu ako filologický akt par excellence, ktorého cieľom bola predovšetkým rekonštrukcia a správna edícia antických textov, musíme položiť začiatky humanizmu do doby neskoršej. Humanizmus v tomto zmysle sa začal až Petrarcom a Boccacciom kedysi v polovici 14. storočia. Obidvaja, právom nazývaní otcami humanizmu, majú niekoľkorakú zásluhu: objavili množstvo neznámych alebo nedostatočne známych rukopisov antických autorov, vytýčili prvé pravidlá klasickej filológie (konfrontovali texty, nachádzali správne lekcie, odstraňovali apokryfné vsuvky, odsúvali starý komentátorský balast); a napokon: sami do latinčiny preložili také významné diela gréckej literatúry, ako boli diela Homérove, Herodotove či gréckych tragikov, a tým činom ich integrovali do západnej civilizácie.

         Skutočnú externú kritiku textov však založil až v 15. storočí Lorenzo Valla (asi 1407 – 1457) a zároveň poskytol model krásneho jazyka vo svojom diele Elegantiarum linguae latinae (Uhladenosti latinského jazyka). Stal sa vzorom pre celé generácie nasledujúcich humanistov, najmä čo sa týka textovej kritiky.

         V druhej polovici 15. storočia vzniklo v Taliansku niekoľko krúžkov, ktoré nasledovali príklad Petrarcu, Boccacia i Vallu: krúžok rímsky, protežovaný priamo Aeneom Sylvim Piccolominim, ktorý sa stal roku 1458 pápežom (Platina, Fr. Filefo a i.); krúžok florentský, protežovaný Medicejskými (Coluccio Salutati, Leonardo Bruni a i.); krúžok benátsky (Aldo Manunzio, ktorý sa stal z profesora kníhtlačiarom, aby bedlil nad kvalitou vydávaných textov). S príchodom Grékov, vyhnaných po tureckej invázii z Byzancie, rozmnožil sa počet rukopisov antických diel a rozšírilo sa vyučovanie gréčtiny. Okrem toho všetkého v tom čase, ktorý je akousi prvou a rozhodujúcou etapou dobýjania klasického dedičstva, začalo sa aj s prvými vykopávkami; vznikajú prvé zbierky antických sôch, medailí a nápisov.

         Najvýznamnejším činom bolo však znovuobjavenie Platóna a neoplatonikov. Už roku 142l Leonardo Bruni preložil do latinčiny Dialógy a šíriaca sa znalosť gréckeho jazyka čoskoro umožnila značnému počtu vzdelancov, počtu čoraz väčšiemu – čítať a študovať diela gréckych klasikov v pôvodine. Hodno spomenúť, že rovnako ako Platón študoval sa aj Plotin a texty alexandrijské (Dionýzos Aeropagita, Hermés Trismegistos), diela, ktoré dodávali platónskej filozofii mystickejší nádych, a tým ju robili aj schopnejšou uspokojiť určité náboženské potreby človeka 15. storočia, ktorý zostáva ešte hlboko náboženským.

         Nie menej dôležité z hľadiska vedy a vedeckého pokroku bolo znovuobjavenie vedeckých a technických vied cez byzantské kompilácie, ďalej znovuobjavenie Plínia, Vegetia, Pythagora, Ptolemaia, Euklida a i. Odteraz títo autori boli známi podľa pôvodných textov alebo vo verných prekladoch.

         Celé toto antické dedičstvo sa prijímalo úplne, bezvýhradne, s nadšením a obdivom, ktorý až trochu ochromoval kritického ducha, aj keď ono samo ako také bolo priamo školou kriticizmu. Zaujímavým úkazom bol však fakt, že ak sa na jednej strane cítilo ako čosi veľmi aktuálne (súviselo to s vrcholiacou krízou stredovekého myslenia a s rozpadom stredovekých civilizačných foriem v nových ekonomických podmienkach), na druhej strane sa pociťovalo ako niečo, čo má byť chápané aj vo svojej historickej determinácii – čiže s určitým vyvíjajúcim sa historickým zmyslom. Texty antických autorov sa priamo konfrontovali s pozostatkami antickej materiálnej kultúry a dochovanými nápismi. V polovici 15. storočia Blondus Flavius vo svojich knihách Roma instaurata (Obnovený Rím) Italia illustrata (Opis Itálie) dáva k dispozícii vzdelancom opisy antických pamiatok spolu s textami nápisov. Tlač čoskoro rozmnoží takéto ilustrované zbierky. Rím – a cezeň celá antika – vystúpi pred oči celej vzdelanej európskej elity vo zvyškoch svojej dávnej veľkoleposti a monumentality. Táto krajina, napísal roku 1516 (čiže v tom istom roku, keď vyšla spomínaná Morova kniha Utópia) florentský notár Niccolo Machiavelli, je zrodená, aby „vzkriesila mŕtve veci“ – „per risuscitare le cose morte“. Rozumel tým celé antické dedičstvo v jeho širokom estetickom, etickom a vôbec kultúrno-politickom zmysle.

         V tom skutočne spočíval priekopnícky čin talianskych humanistov 15. a 16. storočia. Uviedli sme len niekoľko mien, no bola ich celá plejáda, niekoľko generácií mužov mien prezvučných i menej zvučných, slávnych i menej slávnych; zásluhou všetkých sa však stalo Taliansko ohniskom európskeho humanizmu. Vlastne celým radom ohnísk. Predstavovali ich viaceré talianske mestá: Florencia, Benátky, Rím, Bologna, Padova. Odtiaľ sa šírili nové humanistické myšlienky do Francúzska, Španielska, Nemecka, ale aj k nám do strednej Európy, do Uhorska a Poľska. A sem prichádzali humanisti zo všetkých končín Európy, najmä do Padovy, kde začiatkom 16. storočia Pietro Pomponazzi, autor povestnej knihy De immortalitate animae (O nesmrteľnosti duše), vyťažil z antiky najrevolučnejšie myšlienky, ktoré dokonale rúcali staré gotické univerzum. Sem zavítali mnohí, od Kopernika po Doleta, od Rabelaisa po Jána z Panónie, od Michela de l`Hôpital po Budého, od kardinála du Perron po mnohých a mnohých z radu menších.

         Nie som priateľom škatuľkovania veľkých európskych ideových a umeleckých hnutí, aj viem, že každé delenie týchto hnutí na obdobia, podobdobia, etapy a podetapy je iluzórne. Keď som však spomenul meno Pietra Pomponazziho a predtým meno Lorenza Vallu, nemôžem nepripomenúť, že ak aj v súvislosti s týmito dvoma menami nehovorím o dvoch etapách humanizmu, jednako ony predstavujú aspoň dva osobitné aspekty rodiaceho sa humanizmu.

         Na samom začiatku humanizmu, ktorý si vzal za cieľ znovu vzkriesiť dedičstvo antiky, nevyhnutne musela byť filológia. Tento jej základný aspekt predstavuje práve Lorenzo Valla. Filológ, humanista v jednej osobe. Aby mohli byť objavené hodnoty antickej civilizácie, na to boli potrebné predovšetkým filologicky správne pripravené antické texty. Takúto prácu podnikali takmer všetci humanisti 16. storočia – všetci boli predovšetkým filológmi v klasickom slova zmysle: milovníkmi slova i kritikmi starovekých textov. Výsledkom boli mnohé a mnohé edície antických autorov, z nich viaceré priam vzory starostlivej textologickej práce. Vydania, ktoré vyšli u Frobenia v Bazileji, u Alda Manunzia v Benátkach, u Elzevierovcov v Haagu, u Clauda Garamonda v Paríži, edície, ktoré pripravili Guillaume Budé, Erasmus Rotterdamský či Estiennovci (Robert či Henri), patria podnes medzi vzácne tlače. Vieme, že viaceré texty vyšli v 16. storočí aj na našom území – v skromných podmienkach našej vznikajúcej kníhtlače. Profesor M. Okál svojho času upozornil na vydanie pseudoplatónskeho dialógu z východoslovenskej tlačiarenskej oficíny.

         Nič však nie je falošnejšie, ako predstavovať si humanistu len ako editora starých textov a zužovať tento pojem na pojem filológa. Byť filológom neznamenalo ešte byť humanistom. Jedna vec totiž odlišuje humanistu od filológa (aj keď všetci filológovia v 16. storočí boli humanistami). Tým je to, ako napísal Gustave Cohen vo svojej knihe o Ronsardovi, že humanista na rozdiel od filológa sa neobmedzoval len na vypracovanie správnych textov a na snahu pochopiť ich, ale išlo mu o čosi neskonale viac: z textov chcel vydolovať samého ducha antickej kultúry v jeho autentickej podobe, vyťažiť z nich všetky lekcie v rovine filozofickej a estetickej, celú stupnicu hodnôt, na ktorej chcel znovu organizovať život človeka na zemi. O toto išlo predovšetkým. Pútnik Thomasa Mora, ktorý sa plaví do Utópie, nevzal so sebou náklad Platónov, Aristotelov, Plutarchov, Homérov, Euripidov, Hippokratov atď. ako nejaké knihy pre zábavu, ale ako diela, obsahujúce základné lekcie pre organizovanie života individuálneho i spoločenského – na určitých hodnotách filozofických, etických, estetických i politických, na určitej novej koncepcii človeka i jeho pozemských cieľov. Tento druhý aspekt humanizmu sme naznačili menom padovského filozofa Pietra Pomponazziho. No priam tak dobre ho možno naznačiť aj desiatkami iných mien, rovnako menom Erasma Rotterdamského ako Thomasa Mora, rovnako menom Ulricha Huttena ako menom Lefèvra d`Etaples. O „umenie žiť“ – ars vivendi išlo všetkým humanistom, o umenie žiť dôstojným životom človeka, dôstojným životom, ktorého príklad, model, vzor nachádzali a našli – alebo mysleli, že nachádzali a našli – v antickej humanitas. „Dôstojnosť človeka“, dignitas homini je akoby nápis a erbové heslo úsilia všetkých humanistov 16. storočia. V druhom vydaní Morovej Utópie, ktoré vyšlo roku 1617 v Paríži, francúzsky humanista Guillaume Budé, autor predhovoru, vyzdvihol v Morovom diele najmä tri „božské zásady“, hlásané anglickým humanistom, totiž „rovnosť občanov v dobre i zle, stálu a vytrvalú lásku k mieru a pokoju, pohŕdanie zlatom a striebrom“. A pripojil želanie: „Kiežby bohovia spôsobili svojou mocou, aby tieto tri čelné predpisy utopijskej ústavy boli vbité brvnovými klinmi pevného a neochvejného presvedčenia do myslí celého ľudstva“ (cituje Bohumil Ryba v českom vydaní Morovej Utópie, 1950, s. 9). Netreba byť nejako obzvlášť zbehlým klasickým filológom, aby ste vycítili v oných troch čelných predpisoch utopijskej ústavy hodnoty priamo vysondované z veľkých antických mysliteľov.

         Jedna z hlavných lekcií toho, čo nazývame dedičstvom antiky – znovuobjaveným dedičstvom gréckej kultúry. Ak sa nemýlim, šípka nám tu ukazuje priamo – k Plutarchovi.

         O lekciách, ktoré vysondovali humanisti z antického dedičstva a tvoria to, čo nazývame „duchom humanizmu“ (v onom francúzskom slova zmysle: l’esprit de l’humanisme), jestvuje bohatá literatúra. Gustave Cohen sa ich pokúsil zhrnúť do niekoľkých bodov. Hodno ich tu aspoň heslovite spomenúť. Zhrňme ich do niekoľkých základných téz.

         l. Intenzívne estetické cítenie, uvedomenie si, že forma nie je menej závažná ako obsah. Forma dat esse rei. Krásna vycibrená latinčina Cicerónova či Vergíliova sama ako taká účinkovala estetickým šokom.

         2. Príroda je dobrá učiteľka, treba ju poslúchať, podľa nej sa správať, poslúchať jej zákony. Príroda je dobrá matka, ku ktorej treba mať všetku dôveru. „Chcem sledovať Prírodu,“ zhrnie Amadis Jamyn, francúzsky humanista, tendenciu celej doby.

         3. S tým súvisí presvedčenie – výrazné u mnohých humanistov –, že morálka môže existovať aj mimo dogmy, v ktorú napokon mnohí humanisti aj naďalej veria. Abel Lefranc definuje humanizmus a renesanciu ako „intelektuálnu laicizáciu ľudstva“. Tá, pravda, postupovala veľmi pomaly. Kepler napríklad ešte veril, že svet je hudba, ktorou sa vyjadruje harmónia božskej Trinity, a až Galilei oslobodí definitívne astronómiu od teológie aj metafyziky a založí princípy astronomickej mechaniky (uvádza May v knihe À la découverte de Dante).

         4. Viera v perfektibilitu, zdokonaliteľnosť človeka, v jeho prirodzenú dobrotu, v jeho schopnosť rozvinúť všetky cnosti, ktoré sú človeku vrodené, treba ich len podporiť, človeku dať výchovu a vzdelanie. Rabelais hovorí o človeku ako o slobodnej bytosti, ktorú príroda ženie k cnosti a odvádza od neresti (gens libres, bien nés, bien instruits ont par nature un instinct et aiguillon qui toujours les pousse à faits vertueux et les retirer du vice).

         5. Človek je – podľa antickej múdrosti – dôstojným predmetom štúdia pre človeka. Humanizmus, napísal Brunetière, je človek, ktorý sa stal mierou všetkých vecí. Znamená to do istej miery antropocentrizmus, ale hlavne túžbu úplne rozvinúť všetky schopnosti človeka, jeho neobyčajnú silu a moc. Rabelaisovi hrdinovia sú nie náhodou obri – s obrovským smädom po vede. Z toho oslava človeka, oslava onej dignitatis homini ako prostriedok a finalita, úcta k ľudskej osobnosti, pocit jeho irremplaçable originalité, jeho nadradenosti nad silami prírody.

         Mohli by sme vymenovať ešte aj iné lekcie, ktoré antika poskytla humanistom 16. storočia, no uspokojme sa aspoň tými najzákladnejšími. Z nich sa napokon niesla ďalej humanistická myšlienka – k reforme človeka a sveta, ak nechceme použiť slovo revolúcia. V súvislosti s humanizmom vskutku dávnejšie odznelo toto slovo: duchovná a umelecká revolúcia 16. storočia. Dnes vieme, že humanizmus nebol nejaký jednoliaty blok, ale veľmi diferencované hnutie, historický jav, ktorý nemožno definovať ako pevnú sumu nepremenných znakov. Bol – podobne ako romantizmus – procesom a prekonával ustavičnú zmenu vo vzťahu k meniacim sa historickým okolnostiam a aj vo vzťahu k jednotlivým osobnostiam či národným mentalitám a tradíciám. Najnovšie práce o humanizme 16. storočia – myslím tu najmä na nedávno vyšlú knihu dvoch francúzskych, marxisticky orientovaných historikov, Bennassara a Jacqarta, na ich syntetické dielo Le XVIe siècle (1972) – vidia celé hnutie v jeho reálnej diferencovanosti. Vedia, že iné lekcie z antiky si vysondovali humanisti talianski v Ríme, v Padove a vo Florencii, v Benátkach, ale aj v Paríži okolo Budého a v Uhorsku (tam dominoval skôr humanizmus literárny, filologický), a iné lekcie humanisti v Holandsku, v Porýní a v Anglicku, kde mal humanizmus skôr dimenziu náboženskú (aj keď mu filológia nebola cudzia), dimenziu obrátenú k obnove kresťanstva: pre Erasma Rotterdamského, Johannesa Reuchlina, Johna Coleta či Thomasa Mora, ale aj pre francúzskeho Lefèvra d`Etaples obdiv antiky mal pripraviť ľudí na hlbšie prijatie posolstva evanjelia. A konečne iný aspekt mal humanizmus v Norimbergu, Padove či v Krakove: veľká časť štúdií sa tam venovala založeniu vedy o prírode s cieľom upevniť vládu človeka nad svetom; preto sa pestovala najmä matematika a astronómia. Taliansky humanizmus, ak odhliadneme od neoplatónskej školy florentskej (od pia philosophia Pica della Mirandola či od theologia platonica Marsilia Ficina), bol „pohanskejší“, v Padove bol zasa podfarbený skepticizmom atď. atď. Keď sa nazerá na humanizmus takto – vo všetkých jeho dimenziách – neupiera sa mu „revolučnosť“ vo viacerých ohľadoch, zároveň sa nezamlčuje jeho obmedzenosť historickými okolnosťami. Vie sa aj o tom, že ak aj cesty, ktorými humanisti prešli, boli nové a plodné pre západnú Európu, tí, ktorí sa na ne púšťali, boli často ešte zaťažení stredovekou minulosťou. Nie sú výnimočné zjavy humanistov hĺbajúcich nad textami antiky, ale aj nad textom kabaly a hermetickej i ezoterickej filozofie.

         Mojou úlohou bolo zaoberať sa len počiatkami humanizmu a pokúsiť sa ich vystihnúť v ich genéze, rozvoji a ideovej náplni. Nemôžem si však odpustiť otázku, kedy sa vlastne skončil humanizmus – humanizmus chápaný ako určitý historický a históriou podmienený jav?

         Na túto otázku nachádzame v literatúre rozličné odpovede. Podľa Papiniho koniec humanizmu spadá do druhej polovice 16. storočia, do rokov 1563 – 1564, čiže do času skončenia Tridentského koncilu a začiatku protireformácie i do roku Michelangelovej smrti. Roku 1564 pápež Pius IV. dáva na index celé dielo Erasma Rotterdamského – prvý veľký humanista, editor toľkých antických diel, autor knihy Encomium Moriae (Chvála bláznovstva), stáva sa damnatus primae classis. Nasleduje protireformácia, koniec renesancie, barokový vek. Iní, napr. Jean Delumeau, kladú koniec renesancie, a tým aj humanizmu, ktorý je jej dušou, do roku 1620. (Štyri roky predtým umrel Cervantes a Shakespeare – v dátume ich smrti našiel konečný dátum európskeho či západoeurópskeho humanizmu.)

         Netreba dokazovať, že oba dátumy sú dosť ľubovoľné, ak vieme, že aj za protireformácie účinkovali pomerne veľké zjavy humanistov (napr. aj u nás, v strednej Európe), že existuje aj barokový humanizmus (napr. Komenský a i.), klasicistický humanizmus atď. atď. Dokonca, že Goethe bol nesporne veľkým zjavom humanistického spisovateľa, v diele ktorého nájdeme viaceré idey raného talianskeho či francúzskeho humanizmu atď.

         Vieme však, že humanizmus, ktorý síce, ako sa všeobecne uznáva, v polovici 16. storočia vrcholí, zároveň prechádza hlbokou krízou. A táto kríza – nazdávam sa – začala sa v tej chvíli, keď sa u humanistov zjavuje skepsa k vlastným ideám, keď sa raný humanistický optimizmus mení na pesimizmus a keď sa stráca oná základná humanistická dôvera v človeka, v jeho rozum, v jeho prirodzenú dobrotu. Humanistom prišlo žiť v storočí náboženských vojen, v najrozpornejšej a najzmätenejšej dobe, ktorá krok za krokom dementovala ich koncepciu človeka, ich vieru v človeka. Priam školsky je to badateľné na takom veľkom spisovateľovi, ako bol Rabelais, autor diela Gargantua a Pantagruel. Dielo má päť zväzkov, no od zväzku k zväzku možno badať u autora negatívny vývin. Pokým v dvoch prvých knihách (1533 – 1534) nachádzame plnú autorovu vieru v prirodzenú dobrotu človeka, a obe sú aj plné znášanlivosti, zatiaľ tretia kniha (1546) obsahuje viaceré odkazy na skeptický paduánsky averroizmus, štvrtá kniha (1552) priamo útočí na prívržencov Antiphysis z radov papelars (pápežencov) aj na „ženevských podvodníkov“ (kalvínov), ktorí sa postarali, aby zvíťazila neznášanlivosť. A piata kniha, ktorá vyšla po autorovej smrti (1562), zanecháva v nás pocit rezignovaného skepticizmu, ktorý orákulum Božskej Fľaše rieši žartom.

         Ten istý postup by sme našli u Montaigna – skeptika par excellence. Vedľa nápisov z Písma zavesil si vo svojej pracovni aj nápis: Ce n’est pas plus de cette façon que de celle-là ou que d'aucune des deux (čím chcel povedať, že jeho spôsob myslenia nie je totožný s bibliou ani s antikou). A iný: Ne soit pas plus sage qu’ il ne faut, de peur d’être stupide („Nebuď múdry väčšmi než treba, zo strachu, aby si nebol hlúpy“). A ešte iný: Aucun homme n’a su ni ne saura rien de certain („Nijaký človek nevedel ani nebude vedieť nič isté“). A napokon: Je suspends mon jugement („Prestávam súdiť“).

         Nie je to nič iné než rezignácia – určitá strata dôvery v človeka, bezmocnosť. A nazdávam sa, že v tej chvíli, keď sa toto zjavuje, zjavuje sa morbus destructionis humanizmu. Keď humanisti rezignovali na spoločenskú funkciu svojich náuk a uzavreli sa do kabinetov, uspokojac sa len s filológiou, pre školy boli možno i ďalej osožní ako editori textov, no pre život sa stávali čoraz menej významnými. A tí, ktorí zostávali len pri svojej gramatike a pri latinských slovách ako ozdôbkach vlastnej reči, aj čoraz smiešnejšími. Cervantes neváhal dať do úst dvoch psov, Berganzu a Scipiona (všimnite si: pes sa volá Scipio!), až takéto príkre slová. Týchto vraj-ľudí z hlúposti nič nevylieči, a hlavne nie latinský jazyk. A na to povedal Berganza: „Isteže, lebo hlúposť možno povedať priam i tak dobre po latinsky ako v našej reči španielskej; ich jazyk sa priam hemží samými latinskými citátmi a vedeli by do smrti unudiť nie raz, ale kedykoľvek ich niekto počúva.“ A radí tento typ hodiť do lisu, riadne ho pritiahnuť a vytlačiť z neho šťavu skutočných vedomostí, aby nešialil svet taľafatkami. Čo sa týka latinčiny, platia vraj falošnou mincou, tak ako to robia Portugalci s guinejskými černochmi.

         Pravdaže, Cervantes tu mal na ume už nie humanistov, ale pseudohumanistov, ktorí si zamenili ducha antickej kultúry s literami starých textov.

         A skepsa k človeku sa bude postupne stupňovať. Na začiatku 18. storočia povie anglický Swift, že nie dobrota a múdrosť, ale neresť a hlúposť sú prirodzenými vlastnosťami človeka. Pred ním v 17. storočí volá Molière: L’home est, je vous l’avoue, un méchant animal („Človek je, uznám vám to, zlý tvor“).

         Ani u Cervantesa, ani u Swifta a tobôž ani u Molièra nemožno hovoriť o postoji antihumanistickom. Všetci traja boli veľkí humanisti, pravda, v inom slova zmysle. A v inej forme. Humanizmus nadobudol nový obsah. Všetci traja boli však dedičmi veľkej tradície európskeho humanizmu, o ktorej sme práve hovorili. Vo vývine kultúry vládne totiž jeden železný zákon. Nijaká skutočná veľká hodnota sa nikdy celkom nestratí. Tomáš Morus vo svojej Utópii napísal: „… starať sa o vlastné blaho? Áno. Ale rozum prikazuje aj zo všetkých síl zmierňovať biedu a škody druhých, a aby v mene ľudskosti nepokladal za hodné chvály, ak je človek človeku záchranou a útechou.“ Tento príkaz „človek človeku záchranou a útechou“ pokladám za jeden z najkrajších odkazov európskeho humanizmu.

         A druhý odkaz formuloval výstižne Goethe, ten Goethe, o ktorom sme povedali, že doviedol odkaz humanizmu až do našich dní: Zum höchsten Dasein immerfort zu streben! (Faust II), jednostaj smerovať za najvyšším bytím. Neznamená to nič iné než výzvu k našej vlastnej vyššej ľudskosti.

    Zobraziť všetko