Foto© Tamara Heribanová
Foto© Tamara Heribanová

© Peter Prochazka


  • Viac o osobnosti

    ZÁVADOVÁ, Dana: Jozef Heriban: Byť v ženskej spoločnosti ma baví
  • Životopis autora

    Po absolvovaní Konzervatória v Bratislave v roku 1973 ukončil štúdium estetickej výchovy a slovenčiny na Filozofickej fakulte Univerzity
    Po absolvovaní Konzervatória v Bratislave v roku 1973 ukončil štúdium estetickej výchovy a slovenčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde získal v roku 1985 titul PhDr. Vyše desať rokov pôsobil v Slovenskej filmovej tvorbe ako dramaturg, scenárista a vedúci skupiny pre výrobu hraných filmov (1981 - 1992). Dramaturgicky alebo scenáristicky spolupracoval na hraných filmoch Dušana Hanáka, Dušana Trančíka, Juraja Jakubiska, Juraja Herza, Martina Ťapáka, Stanislava Párnického, Dušana Rapoša a ďalších.
    Neskôr pracoval ako riaditeľ reklamy a vedúci PR v TV Markíza a riaditeľ vonkajších vzťahov a člen predstavenstva v spoločnosti EuroTel Bratislava (1996 – 2001). V rokoch 2002 až 2006 bol poslancom Národnej rady SR, pozorovateľom a poslancom Európskeho parlamentu. V rokoch 2006 až 2008 bol riaditeľom marketingu na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava. Od roku 2006 externe prednášal na Fakulte managementu UK, Filozofickej fakulte UK  a VŠMU. V súčasnosti sa profesionálne venuje literatúre.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Odborná literatúra

    Scenáristika

    • Utekajme, už ide! (1986)
    • Južná pošta (1987)
    • Dávajte si pozor! (1990)
    • Bud Bindi (1993, seriál televíznych grotesiek)

    Rozhlasová tvorba

    • Da capo al fine (1979)
    • Diagnóza 300 (1980)
    • HAN 82 (1982)
    • Hlasy pre Máriu (1982)
    • Život na 55 minút (1988)
    • Tak sa usmej (1989)
    • Šach (1990)
  • Charakteristika tvorby

           Jozef Heriban knižne debutoval novelou Niekto na mňa stále píska (1996), ktorá získala v roku 1993 v anonymnej
           Jozef Heriban knižne debutoval novelou Niekto na mňa stále píska (1996), ktorá získala v roku 1993 v anonymnej súťaži Literárneho fondu prvé miesto. Autorov osobitý humor a schopnosť vytvárať metaforickú líniu rozprávania v nej ozvláštňujú príbeh mladých študentov hudby zo začiatku sedemdesiatych rokov v Bratislave. Heriban týmto pôvabným dielkom vytvoril prototyp prózy, ktorá sa vymaňuje zo zajatia smrteľne vážneho estetizmu vládnuceho takmer pol storočia, ale aj z drsnej prvoplánovosti či prešpekulovanej rafinovanosti postmodernických výziev. Je akoby na dúšok vyrozprávaná jedným rozprávačom s darom videnia iných, s milosťou porozumenia, s túžbou dávať a s prekliatím osamotenia. A keďže vitalita rozprávania stojí na konkrétnostiach, priam vťahuje do seba veci naoko presahujúce strastiplný i slastiplný príbeh rozprávača a robí ho súčasťou iných vecí, iných osudov, iných procesov. Tabu, zákazy, zamlčané osudy, odhalené pravdy, zrady, vzdialené súvislosti sa vracajú do bytia mladého hrdinu, ktoré sa odrazu premieňa na bolestno-slastné svedectvo. Zmätený konzervatorista sa pozvoľna stáva skúsenosťou generácie, ktorá v sebe nosí stáročné schizmy premenené na vojny a revolúcie, hrôzy a kataklizmy, krivdy, pokrivenosti, zvrátenosti a nezvratné obludnosti. Odrazu ostáva sám s hudbou a umením v sebe, sám so svojou predsa len neotrasiteľnou vierou v dobro lásku a porozumenie. Sám ako dôsledok rozpadu integrity sveta, civilizácie, spoločenstva sprevádzaného rozpadom identity jednotlivca.
           V nasledujúcej knihe Úspech má srdce žraloka (2007), ktorá zvíťazila v čitateľskej ankete dvojtýždenníka Knižná revue Kniha roka 2007, Jozef Heriban svojským rozprávačským štýlom reaguje na najnovšie trendy zo sveta marketingu a PR.
           Heribanov román Intimita vlkov (2008) sa stal hneď po vydaní bestsellerom. Cez dynamické rozprávanie nabité odvážnymi erotickými scénami a strhujúcou emocionálnosťou v ňom prináša nielen intímnu správu o živote mužov, ale odkrýva aj ich znepokojujúci pocit osamotenia. Zrejme aj preto, že v tomto čase pôsobil ako politik, reakcie na túto knihu, vydanú vo vlastnom vydavateľstve Herial, boli (ak vôbec boli) opatrnícke, prípadne naznačujúce škandalózny literárny úpadok: pornografia, špionáž, reklamný trik. V tomto prípade však nič nebolo na mieste; nejde totiž o prázdne gesto literáta nasmerované na literárny úspech za každú cenu, ale o prozaicky poctivú výpoveď o súčasníkovi vrhnutom do sveta devastujúcej mediálnej manipulácie a rozpadajúcej sa ľudskej integrity. Román je tak trocha kamuflážou ikon 20. storočia, tak trochu ironizáciou televíznych seriálov a mediálnej a reklamnej manipulácie, ale je opäť aj vážnou výpoveďou o citových deficitoch generácie a hľadaní východísk pre človeka strateného v bludiskách postmoderného sveta. Jeho hrdina má tiež nepochybne autobiografické črty zatraktívnené nie celkom jednoznačnou identitou, ale to, čo v sebe nosí, je predovšetkým pocit osamelosti prekrytý hudbou a dobrodružstvom. Hlavný protagonista Michal Mayer je tvrdý pragmatik s mimoriadnou predvídavosťou, schopný hrať na všetky strany hoci aj špióna, ale keď ide o ženy, je to predovšetkým estét a výskumník tajomných svetov erotiky, v ktorých sa ako v hudbe dá nájsť nielen azyl, ale aj spochybnený zmysel života. A keď ide o deti, jeho nezištná láska naozaj nepozná prekážky a priam navádza postaviť sa proti absurdite sveta. Heriban fabuluje jeho príbeh prerušovaný medzihrami, ktorý by sa mohol po všetkých tých zlých predtuchách, zradách a osobných prehrách skončiť samovraždou, keby sa neskončil celkom inak: novým začiatkom. Heribanov hrdina sa realizuje – ako v televíznom seriáli – v priebežne očíslovaných „obrazoch“ a „medzihrách“ s predohrou a dohrou. V tejto rámcovej kompozícii sa v dynamickom slede striedajú situácie vytvárajúce súvislý príbeh mediálneho pracovníka zapleteného do špionáže na dve strany a zároveň prežívajúceho traumy z rozpadnutého prvého a rozpadajúceho sa druhého manželstva, z dcér, ktoré stráca, z psychotického syna na invalidnom vozíčku. Heriban však akosi priľahko manipuluje s týmito príbehovými rámcami, aby napokon vyšlo najavo, že tu vôbec nešlo o príbehy špióna, úspešného podnikateľa či príležitostného smilníka. Všetky tieto vonkajšie okolnosti slúžia na načrtnutie okolností celkom iného príbehu: príbehu vnútornej emigrácie muža „s dobitým egom“, ktorý v sebe hrdinsky nesie poznanie obludnosti svojej situácie v reálnom svete a uniká pred ním jediným možným dôstojným spôsobom: vytváraním iného sveta vo svojom vnútri. Preto ten sex, preto tie krásne nesentimentálne hry tiel, preto tie slobodné erotické sny realizované s neskutočným citom pre krásu dotyku a láskavej vášne. V slovenskej próze vari niet takých poetických erotických obrazov, akými sú sny Heribanovho špióna povýšeného na svedka svojej strácajúcej sa doby. Heribanov „špiónsky“ román má však ešte aj inú dohru: z autistického syna na vozíčku sa vykľuje vnútorný emigrant protestujúci svojou emigráciou proti vlastnému otcovi. Tento protest však má iné východisko: končí sa ústretovým gestom k spolutrpiacim, kým odmenou za otcovu egocentrickú túžbu lietať je invalidný vozíček („Vždy sa stane to, čo v sebe nosíme.“). Táto nepatrná sémantická slučka formulovaná akoby mimochodom v epilógu dáva však Heribanovmu provokatívnemu textu celkom nové vyznenie: keď svet stíchne, lebo zanikla hudba, ktorá napĺňala osud osamelého jednotlivca, treba začať myslieť na iných, lebo bez nich niet naozajstnej lásky ani krásy. A práve v tejto kladnosti zabalenej do lákavých popkultúrnych obalov je Heribanovo barbarstvo provokujúce k novým začiatkom.
           Voľným pokračovaním tohto románu je román Posadnutosť (2009). Do tohto románu vstupuje celkom iný Mayer. Už sa nevolá Michal, ale Ezra (ten, ktorý pomáha), a už nepestuje svoje sny v sebe, ale usiluje sa dať dohromady rodinu stroskotancov, ktorú odstredivé sily osamotenia rozohnali po všetkých kútoch sveta. Pretože rodina s matkami, dcérami a vnučkami je základom vzťahov, ktoré tak veľmi chýbajú aktérom tejto citovej drámy. Do jej dejov vstupuje väčšina postáv z predchádzajúceho románu. Všetky sú ťažšie o nové skúsenosti s rozchodmi, so samotou, majú deti, ktoré nečaká lepší osud.  Ezra je posadnutý citmi a láskou, ktoré sa stratili v necitlivosti a v neláske. V medzihrách sa v mystických letoch letí k slnku, v rozhovoroch sa uvažuje o Bohu. Deje zaľudňujú postavy z náboženskej mytológie rôznych civilizácií, pribúda mystiky, symboliky, tajomstva. Zo života sa opäť stáva tajomná šifra, ale život nadobúda smer: láska, krása, slnko.
           Téma ľudskej sexuality je kľúčová aj v románe Ružový trojuholník (2010) a v poviedkovom románe Schovaný, neschovaný, idem (2011), v ktorých sa autor opäť predstavil osobitým zmyslom pre humor, dráždivou erotikou a dynamickou naráciou. Do titulu Schovaný neschovaný, idem autor ukryl všeličo zo svojich doterajších tém odpovedajúcich na myšlienkové a tvorivé výzvy postmoderne sa globalizujúceho sveta, navyše do neho vložil aj nevšednú dávku jemnej citovosti. A práve táto citovosť sa na pozadí predchádzajúcich akčných próz môže hockomu z verných Heribanových čitateľov javiť prinajmenšom ako malé vybočenie. Sedem poviedkových textov zo súčasnosti, pospájaných farebnými historickými perexmi do poviedkového románu si totiž očividne nechce získať čitateľa vonkajškovou akčnosťou a transparentnou príťažlivosťou príbehov, ale ponúka mu čosi noblesnejšie: možnosť spoluúčasti  na zvnútornení veľkých otázok ľudského jednotlivca, ktorý musí pred inými i pred sebou bez prestania predstierať, že sa nestratil v civilizačnom huriavku, aj keď sa zo dňa na deň cíti stratenejší vo svojej osamotenosti. K hodnotovým konštantám ako ľudská dôstojnosť, múdrosť, osobnostne i filozoficky osvojená spolupatričnosť či tolerancia sa dospieva cez zvnútorňovanie, cez intimizáciu vlastného osudu ako predpokladu pochopenia iných ľudských osudov. A ako to už v takýchto prípadoch býva, o veľkých obsahoch sa aj tu rozpráva stíšeným hlasom a bez veľkých rozprávačských gest. Všimnime si ten Heribanov jemnocit v nasvietení témy, práci so slovom, v stavbe dialógu či modelovaní príbehov: jednoduchosť, ktorá vypovedá o veciach ťažko vypovedateľných. Postavy si musia priznať svoju samotu: samotu s vlastným telom, samotu v unavených manželstvách, samotu spôsobenú vlastnými chybami i chybami iných, samotu prinesenú inakosťou, samotu pochádzajúcu z erotiky i z nenaplnených snov. A všetky hľadajú východiská: rozkošnícka Erddödyčka v sexuálnej rozkoši, usporiadaní manželia Lukešovci v úteku z každodennosti, manželka zmiznutého manžela Adama v pátraní po príčinách zmiznutia v sebe a čakaním naňho, rozvedená Tereza v milostnej koketérii s mladšou Danielou, starnúci homosexuál Steinitz v nezištnom priateľstve so ženou, mentálne zanedbaný školník Fagala v návrate k hudbe a preddôchodcovský riaditeľ školy Bronský v láske k mladej vydatej žene, v ktorej nejde o sex. No východiská a túžby nie sú všetko. Postavy sa však ich prostredníctvom vracajú do vlastných hĺbok, kde objavujú dobrodenia života i jeho prekliatia, ale predovšetkým nejednoznačnosť vlastnej podstaty. A práve táto dvojpólovosť života a jej jemné odtieňovanie (okrem iného aj ustavične prítomným strachom zo starnutia) sú vari Heribanovou najsilnejšou devízou. Autor ju navyše cíti i v reálnom svete postáv. Azda preto je jeho próza postavená na etnickej či politickej mnohorakosti bratislavského prostredia i jeho nanajvýš protirečivej historickej genéze. Napriek tomu, že postavy v jednotlivých poviedkach i románe ako celku majú odlišné korene, iné národnostné, kultúrne i politické pozadie či sexuálnu orientáciu, majú schopnosť vypovedať o inakosti ako o podmienke ľudskej spolupatričnosti. Ich osamotenosť je preto najmä výzvou.
           Jozef Heriban je aj spoluautorom a spolurežisérom filmov Utekajme už ide!, Južná pošta, Dávajte si pozor! a televízneho komediálneho seriálu Bud Bindi, ktoré boli ocenené na viacerých prestížnych medzinárodných filmových festivaloch (Káhira, San Francisco, Houston, Philadephia). Jeho rozhlasové hry získali množstvo ocenení a boli uvedené v Nemecku, Taliansku, Poľsku, Švajčiarsku, Rakúsku a Česku.
    Alexander Halvoník
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ČÚZY, Ladislav: Jozef Heriban: Fagotista, ktorého nemiloval Boh. (Recenzie). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 131, 2015, č. 5, s. 118 – 119. KOMOROVSKÁ,
    ČÚZY, Ladislav: Jozef Heriban: Fagotista, ktorého nemiloval Boh. (Recenzie). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 5, s. 118 – 119.

    KOMOROVSKÁ, Vladimíra: Jozef Heriban – novozvolený prezident SC PEN.
    In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 4, s. 153 – 154.

    KOMOROVSKÁ, Vladimíra – HERIBAN, Jozef: Viera dáva nášmu životu zmysel. (Rozhovor so spisovateľom Jozefom Heribanom). In: Slovenské pohľady, roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 90 – 94.

    HVEZDOVÁ, Elena: Tajný život mužov. Jozef Heriban: Intimita vlkov (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVIII, 19. 11. 2008, č. 24, s. 5.

    ŠTROMPOVÁ, Alena: Intimita vlkov od Jozefa Heribana. In: Dimenzie, roč. VIII., č. 12 (2008), s. 58.

    HASPROVÁ, Kristína: Optimizmus ako bonus k úspechu (Jozef Heriban: Úspech má srdce žraloka). In: Knižná revue, roč. XVII, 5. 12. 2007, č. 25. s. 11.

    HALLON, Ľubor – HERIBAN, Jozef: Na svet sme neprišli, aby sme stále vyhrávali (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVII, 12. 9. 2007, č. 19, s. 12.

    HALVONÍK, Alexander: Náš tip – Jozef Heriban: Niekto na mňa stále píska. In: Knižná revue, roč. VI, 13. 3. 1996, č. 5, s. 1.

    HALVONÍK, Alexander – HERIBAN, Jozef: Jozef Heriban: Niekto na mňa stále píska (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. VI, 31. 1. 1996, č. 2, s. 4.

    HOLKA, Peter: Neobyčajne vydarený debut. Nad knižkou Jozefa Heribana Niekto na mňa stále píska. In: Pravda, roč. 6, č. 35 (13. 2. 1996), s. 7.

    HALLON, Ľubor - HERIBAN, Jozef: Hovoríme so scenáristom Jozefom Heribanom. In: Literárny týždenník, roč. 7, č. 24 (1994), s. 7.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Zmätený konzervatorista sa pozvoľna stáva skúsenosťou generácie, ktorá v sebe nosí stáročné schizmy premenené na vojny
    Zmätený konzervatorista sa pozvoľna stáva skúsenosťou generácie, ktorá v sebe nosí stáročné schizmy premenené na vojny a revolúcie, hrôzy a kataklizmy, krivdy, pokrivenosti, zvrátenosti a nezvratné obludnosti. Odrazu ostáva sám s hudbou a umením v sebe, sám so svojou predsa len neotrasiteľnou vierou v dobro lásku a porozumenie. Sám ako dôsledok rozpadu integrity sveta, civilizácie, spoločenstva sprevádzaného rozpadom identity jednotlivca. (Niekto na mňa stále píska)
                                                                                                               Alexander Halvoník

    Celý príbeh, v ktorom sa prelína priestor a čas je však možno iba akási hra fantázie – predstava, aké by to bolo, keby... Intimita vlkov je predsa, ako sa v knihe zdôrazňuje, rozprávanie o skrytom živote mužov (ale nielen ich), o hľadaní a strácaní, o strachu z existencie a zodpovednosti za ňu a najmä o večnom ľudskom sne, túžbe vzlietnuť zo všednosti k slnku...
                                                                                                                     Elena Ťapajová

    Román je tak trocha kamuflážou ikon 20. storočia, tak trochu ironizáciou televíznych seriálov a mediálnej a reklamnej manipulácie, ale je opäť aj vážnou výpoveďou o citových deficitoch generácie a hľadaní východísk pre človeka strateného v bludiskách postmoderného sveta. Jeho hrdina má tiež nepochybne autobiografické črty zatraktívnené nie celkom jednoznačnou identitou, ale to, čo v sebe nosí, je predovšetkým pocit osamelosti prekrytý hudbou a dobrodružstvom. (Intimita vlkov)
                                                                                                                Alexander Halvoník

    A tak, ako bol Ezra v Intimite vlkov skôr citovým egoistom, v Posadnutosti sa napĺňajú jeho filozofické a jemné mužské stránky. Uvedomuje si nielen svoju zraniteľnosť, ale aj silnú schopnosť milovať a podľa toho koná. Stáva sa svojím vlastným učiteľom. Voľné pokračovanie Intimity vlkov je nádherné, vášnivé, bolestné, živočíšne, filozofické, ženské i mužské, ale najmä láskavé a ohromujúco pravdivé!
                                                                                                                       Lucia Kulihová

    To umožnilo autorovi predstaviť čitateľom svet, ktorý zvyčajne poznajú len z titulkov bulvárnych časopisov – svet rádoby-celebrít, ktoré spravia čokoľvek pre svojich päť minút slávy, hyenizmus niektorých novinárov, ale aj povrchnosť vzťahov a relatívnosť priateľstiev (nielen) v homosexuálnej komunite. Z každého riadku cítiť, že autor tento svet dobre pozná a neváha roztrhnúť jeho pozlátko, aby odhalil špinu, ktorú skrýva. (Ružový trojuholník)
                                                                                                                            Juraj Šlesar

    Ako sme u Heribana zvyknutí, príbeh je provokatívny, nabitý emóciami, láskou, nehou, odvážnou erotikou. Sex v knihe však nie je samoúčelný. Nie je to len prázdne gesto, ktoré by malo nalákať čitateľov. Sex do jeho príbehov patrí akosi prirodzene, nebojí sa nazývať veci bez ostychu pravými menami. (Ružový trojuholník)
                                                                                                                             Milan Buno

    Motív skrývačky je prítomný v celej knihe. Dávid Steinitz celý život tají svoju opačnú sexuálnu orientáciu, riaditeľ Bronský sa utajene stretáva s oveľa mladšou ženou, Elizabeth Erddödy tajne túži po žiakovi... Vyvrcholením ich neustáleho utajovania je samota, nenaplnenosť, túžba po ľudskej spolupatričnosti, láske, vzťahu, či priateľstve. (Schovaný, neschovaný, idem)
                                                                                                                        Jana Kopčová

    Prelet sťahovavých vtákov je intímnou prózou. Heriban v nej odkrýva vnútorný svet muža plný tajomstiev a túžby po láske. Nechýba v ňom dráždivá erotika, čo môže konzervatívnych čitateľov odradiť. Je to však škoda. Jozef Heriban má slovenskému čitateľovi čo ponúknuť.
                                                                                                              Veronika Romanová

    Popri komickej povahe rozprávača je obdivuhodné, s  akou ľahkosťou nám vie podať okrem svojich vlastných právd pravdy všeobecne platné. Nehľadí len na seba a svoje nešťastia a problémy, ale ukazuje prstom aj na všetky národy, pričom nezabúda kritizovať najmä ten svoj slovenský, a nastavuje zrkadlo sám sebe.
                                                                                                                Alexandra Pechová
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Nikdy nebudem vyhlasovať, že mi nezáleží, ako sa predávajú moje knihy. Dnes už ale viem, že najlepšie slovenské prózy sa predávajú
    Nikdy nebudem vyhlasovať, že mi nezáleží, ako sa predávajú moje knihy. Dnes už ale viem, že najlepšie slovenské prózy sa predávajú veľmi slabo. Preto ma skôr zaujíma, či moje romány odrážajú procesy, ktoré prebiehajú v našej spoločnosti, či dokážem presne zachytiť psychologické motivácie postáv, či sa mi podarí vymyslieť silnú metaforu, ktorá dáva spisovateľskému snaženiu základný zmysel.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Slovenského centra PEN za román Prelet sťahovavých vtákov (2013) 2. miesto Kniha roka 2007 v čitateľskej ankete Knižnej revue za knihu Úspech
    Cena Slovenského centra PEN za román Prelet sťahovavých vtákov (2013)

    2. miesto Kniha roka 2007 v čitateľskej ankete Knižnej revue za knihu Úspech má srdce žraloka (2007)

    Prvé miesto v anonymnej súťaži Literárneho fondu (1993) za novelu Niekto na mňa stále píska (1996)

    Debut roka 1996 v čitateľskej ankete Knižnej revue za debut Niekto na mňa stále píska
     
    Cena v autorskej súťaži HRDM za rozhlasovú hru Diagnóza 300 (1980)

    Cena ZSDU na VII. FPRH v Piešťanoch za rozhlasovú hru Da capo al fine (1981)

    Cena za réžiu na VIII. FPRH v Piešťanoch za rozhlasovú hru HAN 82 (1983)

    Prvé miesto v kategórii dramatických programov VRŽ za rozhlasovú hru Hlasy pre Máriu (1983)

    Cena v autorskej súťaži HRDM za rozhlasovú hru Život na 55 minút (1988)

    Cena v autorskej súťaži HRDM za rozhlasovú hru Tak sa usmej (1989)

    Cena za najlepšiu stereo hru na XII. FPRH v Piešťanoch za rozhlasovú hru Šach (1991)


    Hlavná cena „Zlatý prim“ na 9. filmovom festivale v Novom Měste nad Metují za scenár Utekajme, už ide! (1987)
    Cena Československého filmu na 26. festivale českých a slovenských filmov v Brne za scenár Južná pošta (1988)
    Cena za najlepší debut na 15. MFF v Káhire za dielo Dávajte si pozor! (1991)
    „Zlatá cena“ na 25. MFF v Houstone za dielo Dávajte si pozor! (1992)
    „Strieborná cena“ na 16. MFF vo Philadelphii za dielo Dávajte si pozor! (1993)
    „Bronzová cena“ na 27. MFF v Houstne za seriál televíznych grotesiek Bud Bindi (1994)
     „Zlatá cena“ na 28. MFF v Houstne za seriál televíznych grotesiek Bud Bindi (1995)
    „Strieborná veža“ na 39. MFF v San Franciscu za seriál  grotesiek Bud Bindi (1996)
     
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Niekto na mňa stále píska (ukážka)        Obrovský dvestoročný gaštan stál uprostred dvora, na ktorom boli
    Niekto na mňa stále píska (ukážka)
     
         Obrovský dvestoročný gaštan stál uprostred dvora, na ktorom boli porozhadzované najrozličnejšie predmety – zlomené stoličky, stará pokazená chladnička, ojazdené pneumatiky z nákladného auta a iné haraburdie. Fasáda dvojposchodového domu bola zanedbaná, z múrov padala omietka, na niektorých miestach viseli zo strechy kusy zhrdzavených odkvapov. Len bielizeň rozvešaná na kovových držiakoch pripevnených o rámy okien potvrdzovala prítomnosť nájomníkov.
         Strom bol fantastický. Jeho obrovská koruna prerástla strechu a konáre vystierali svoje vetvičky k oblohe. Zdalo sa, že sa chystajú roztlačiť staré múry, ktoré sa ich pokúsili uväzniť. Na zemi ležal niekoľkocentimetrový koberec farebného lístia. Fascinovane som pozeral na tento neskutočný magický obraz. Laura ma pozorovala a po chvíľke ticho povedala: „Toto je môj strom. Musíme sem prísť na jar, keď kvitne. Vieš si to predstaviť?“
         Prikývol som. Začal sa ma zmocňovať zvláštny pocit. Niečo tu nebolo v poriadku. Strom, ktorý vyrástol na dvore domu a svojimi obrovskými koreňmi mohol zničiť jeho základy, mi naháňal strach.
         „Je tu uväznený!“ zašepkal som.
         Laura pokrútila hlavou. „Je tu v bezpečí.“
         Chytil som ju okolo pása a inštinktívne viedol do najtmavšieho rohu tohto tajomného priestoru. Moja intuícia ma nesklamala. Za vysokým krovím sme objavili v múre niekoľko schodov vedúcich do akejsi zabudnutej pivnice. Pomaly sme zišli dolu a nedočkavo sa vrhli na seba.
         Myslel som si, že sa Laura bude brániť, ale ona práve naopak veľmi jednoznačne podporovala moju aktivitu. Oprela sa chrbtom o staré dvere a dovolila mi vojsť kolenom medzi jej stehná. Bozkával som ju na dlhý labutí krk, na iskriace vlasy, na končeky mihalníc. Pod tenkou blúzkou som zacítil fantastický pohyb. Laura sa dostávala do tranzu. Mala zatvorené oči, usmievala sa a cez pootvorené pery ticho vzdychala. Prehla sa ako luk a pritláčala svoje horúce lono na moju nohu. Bol to úžasný pocit. Moje sebavedomie stúpalo do závratných výšok. Nahmatal som malý výbežok, ktorý spôsobil, že Laurine vzdychy sa premenili na hlasné stony, jej pery sa priblížili k môjmu uchu a niekde z diaľky sa ozval tichý výkrik. „Nie!“
         Laura mi vzápätí nečakane chytila ruku a znovu, omnoho dôraznejšie, niekoľkokrát za sebou zopakovala: „Nie! Nie! Nie!“
         Začal som ju zúfalo bozkávať na pery, na krk, svojou agresivitou som chcel zachrániť odchádzajúcu vášeň, ale moja snaha bola zbytočná. Laura sa prudko odo mňa odtiahla a posledný raz veľmi nástojčivo povedala: „Nie!“ Potom sa schúlila do klbka a ticho sa rozplakala.
         Stál som tam zmätený, nešťastný, pokorený. Nenávidel som chvíľu seba a chvíľu Lauru. Zároveň som ju strašne ľutoval. V ten večer si už druhýkrát pritláčala obidve ruky na brucho a pomaly sa upokojovala. Zrazu som si uvedomil nezmyselnosť celej situácie. Naše prvé milovanie by sa malo odohrať v odpornom špinavom priestore. Až teraz som si všimol poodlupovaný lak dverí, o ktoré sme sa pred chvíľou opierali. Pod našimi nohami ležali porozhadzované staré noviny.
         Začal som sa obviňovať. Som gadžo, ktorý sa prestal kontrolovať, lebo mu libido udrelo na mozog. V duchu som Laure ďakoval, že včas zastavila to ohavné šialenstvo. Až oveľa neskôr som sa dozvedel, čo sa vlastne v ten večer stalo. Zatiaľ som Laurine reakcie považoval za prejav útlocitu a dobrej výchovy.
     
     
    Intimita vlkov (ukážka)
     
         Som dobitý človek. Mám poškodenú auru. Otec ma bil každý deň. Bez príčiny, lebo aj jeho každý deň bili. Nevadilo mi to, pretože som si myslel, že to tak má byť. Mal som ho rád. Bol to nešťastný človek. Jeho mama sa o neho vôbec nestarala. Mala plno oveľa dôležitejších povinností, ako bola výchova malého syna.
         Môj otec bol veľmi šarmantný. Veľmi vtipný. Veľmi talentovaný. Keď rozprával, všetci sa zabávali. Mal veľký herecký talent. Rád sa prezliekal. Chodil na maškarné plesy a tam zabával kamarátov. Nikto nevedel tak vtipne rozprávať ako on. Všetci na neho volali: „Valér, poď si k nám prisadnúť! Aspoň na chvíľu. Poď si s nami vypiť pohár vína!“ Alebo hovorili: „Valér, na budúci týždeň bude taká malá oslava. Musíš prísť. Bez teba by to nebolo ono. Sľúb nám, že určite prídeš.“
         Som týrané dieťa a navyše vlk. Vlci sú mimoriadne citliví. Niektorí sa môžu pohybovať aj v inej dimenzii. V inom čase a priestore. Vo vesmíre. Pamätajú si predchádzajúce životy. Pamätajú si, čo sa stalo a pamätajú si, čo sa stane. Ja si na to tiež niekedy spomínam. Rád sa rozprávam s ľuďmi, ktorých som niekedy dávno stretol, a ktorých som mal rád. Niekedy mi veľmi chýbajú. Chýba mi ich múdrosť. Chýbajú mi rozhovory. Chýbajú mi ich dotyky. Chýba mi ich láska. Tak mi chýbajú, že si to neviete predstaviť. Ak viete, tak potom mi rozumiete.
         Som dobitý človek. Mám poškodený obal. Mám otvorené rany, ktoré sa nevedia zahojiť. Keď si myslím, že sa už zahojili, niekto si udrie. Len tak, bez príčiny. Lebo v takom svete žijeme. Nesťažujem sa. Tak to má byť.
         Všetky tie prihlúple vety, štylizované prejavy, všetka tá pretvárka a predstieranie ma ničia. Niekedy mám pocit, že to už nevydržím. Pamätám sa, ako otec v jeden deň prestal rozprávať. Nerozprával celé roky. Len sa pozeral. Na ten jeho pohľad nikdy nezabudnem. Sedel za stolom a mlčal. Nikam nechodil. Nikto na neho nevolal: „Valér, poď si k nám prisadnúť.“ Môj otec sedel za stolom a mlčal. Mlčal celé roky. Rozumiem mu. Bol rovnako dobitý, ako som dobitý ja.
         Keď bol malý chlapec, písal krásne listy plné lásky svojmu otcovi do Ameriky. Jeho mama tie listy nikdy neodoslala. Schovávala ich do spodného šuflíka starej rozheganej skrine. Našli sme ich, keď zomrela. Taký život mal môj otec. Mlčal celé roky. Aj ja o chvíľu prestanem rozprávať. Hovorím to len preto, aby ste vedeli, prečo nebudem odpovedať. Rieka tečie, pierko letí.
         Keď píšem túto pasáž, pozerám sa na vychádzajúce slnko. Pozerám sa na tú žiaru, ktorá sa objavila nad korunami stromov. Vidím tú žiaru a viem, že o chvíľu vyjde slnko. Žiara sa vždy predbehne. Ohlasuje príchod slnka. Keby som bol citlivejší, mohol som vedieť, čo sa stane. Nemusel som teraz sedieť na vozíku. Nemusel by som cítiť to zvieranie v hrdle, keď myslím na svoje dcéry. Strašne mi chýbajú. Moje dcéry mi strašne chýbajú, keď sa pozerám ráno na tú žiaru ohlasujúcu vychádzajúce slnko. Mohol som vedieť veľa vecí. Nebolo to také ťažké. Moje srdce bolo asi choré, keď som to nevedel.

    * * *
     
         Kovovosivé mraky viseli tesne nad diaľnicou. Stierače nestíhali zotierať dažďové kvapky. Bol som v koncoch. Celý môj skurvený život sa blížil k záveru. Stlačil som tlačidlo na rádiu. Do tmy sa rozsvietil červený displej. Z reproduktorov sa ozval zamatový hlas Toma Jonesa: All by myself...
         Poznal som tú pesničku veľmi dobre. Skomponoval ju Eric Carmen, keď sa pred rokmi nechal inšpirovať fantastickou hudbou klavírneho koncertu c-mol Sergeja Rachmaninova. Už niekoľko desaťročí je to jeden z najväčších hitov na svete. Spomenul som si na situáciu, keď ma Koroloneko presviedčal, že v Rusku žijú geniálni umelci. Ja viem, že tam žili a žijú geniálni umelci. To mi nemusí nejaký prijebaný Korolenko pripomínať! Sergej Rachmaninov bol jeden z nich. Tom Jones spieval:
     
    Living alone,
    I think of all the friends I’ve known
     
         Myslel som na všetkých svojich kamarátov, ktorí možno neboli moji kamaráti. Myslel som na svoje dcéry, ktoré ma už nepotrebovali. Myslel som na Soňu, na Ester, na Gordona. Všetko by som dokázal prežiť. Stratu zamestnania, ukradnuté peniaze, podvody a intrigy, v ktorých som celé roky žil. Myslel som na Ninu – a to som nemal robiť. Skláňala sa nado mnou a ticho mi šepkala: „Chcem mať s tebou dieťa. Chcem mať s tebou dievčatko. Budeme sa o neho starať. Budeme dobrá rodina.“
         Nedokázal som pochopiť, prečo mi ukazovala tie fotky krásnych slobodných vlkov. Videl som pred sebou ich modrosivé oči. Malé bezbranné vĺča si opieralo zadok o hrdú vlčicu. Prečo mi ukazovala tie fotky? Jej zradu som nedokázal prežiť.
         Predchádzal som veľký ťahač, na ktorom boli poukladané novučičké golfy. Vyzerali ako malé farebné autíčka stojace niekde na polici v detskej izbe. Spod kolies ťahača striekala špinavá sivá voda, ktorá mi celkom zakryla výhľad. Zrazu som pochopil, že už nemám na čo čakať. Pochopil som, že som na konci. Hlbšie sa už nedalo klesnúť.
         Cítil som sa dokonale opustený. Osamotený. Dokmásaný. Nepotrebný. Zmáčaný. Špinavý. Cítil som sa absolútne dolu a musím vám povedať, že to nebol až taký zlý pocit. Bolo to vyslobodenie. Zrazu som zacítil akúsi úľavu. Cítil som, ako mi stekajú po tvári slzy. Po rokoch som znovu mohol plakať. Už nižšie sa nedalo klesnúť. Bol som na samom dne.
         A potom to bolo už celkom jednoduché. Dal som hlasitosť rádia na maximum. Auto sa začalo chvieť pod basovými tónmi pesničky. Je možné, že by sa po chvíli celkom rozpadlo. Cítil som vibráciu tých basových tónov v celom svojom zdevastovanom tele. Pritlačil som plynový pedál na podlahu a vyrazil k tmavosivým kovovým mrakom visiacim predo mnou. Vyrazil som dopredu, aby som sa čo najrýchlejšie dostal do neba. Počul som zamatový hlas Toma Jonesa:
     
    All by myself,
    I don‘t want to be
    All by myself anymore...
     
         Náraz nebol veľmi prudký. Priznám sa, že som čakal úder oveľa prudší. Videl som, ako odletela strecha auta nad mojou hlavou. Videl som, ako sa predná kapota deformuje a plechy sú stále bližšie a bližšie. Na prednom skle sa vytvorila pavučina spájajúca stovky malých nepravidelných úlomkov. Chvíľu pulzovala, až nakoniec praskla ako veľká vzduchová bublina. Ešte som zaregistroval, ako okolo mojej hlavy preleteli malé sklenené presýpacie hodiny s červeným pieskom z Petry, ktoré som vozil položené na zadnom okne auta. Cez vyletené predné sklo som chvíľu pozoroval približujúci sa betónový pilier a potom už bolo ticho.
         Nekonečné biele ticho. Asi sa prehrávač pri tom náraz rozmliaždil. Všetko som čakal, ale určite som nečakal také nekonečné biele ticho. Nebola tam žiadna hudba. Žiadny Beethoven, Wagner alebo Brahms. Žiadna nebeská symfónia. Dokonca tam nikto nehral ani argentínske tango. Bolo tam dokonalé biele ticho a ešte veľká biela žiara. Tá žiara bola taká intenzívna, že človek musel prižmúriť oči.
         V strede tej žiary sa pomaly pohybovala trojica krásnych vlkov. Ľahučko bežali do diaľky. Malé vĺča sa zrazu zastavilo a pomaly sa otočilo. Bol to taký hravý pohľad, ktorým si ma prezeralo. Vedel som, že už nemám veľa času. Ale ešte som si dokázal spomenúť na celý svoj život. Zistil som, že to bol pekný život. Nikdy by som nebol povedal, že si niekedy budem myslieť, aký to bol dobrý život. Zistil som, že ma ten život dosť bavil.
     
     
    Posadnutosť (ukážka)
     
    Da Capo al Fine
     
         Leteli sme bez prestávky už druhý deň. Prieskumníci. Za nami leteli ostatní. Priatelia, ktorých sme milovali. Osiris, Isis, Hathor, Shu, Thoth, Maat, Nut, Ptah... V ušiach sme počuli slová, ktoré povedali na rozlúčku. Cítili sme ich dotyky. Ich tiché rozhovory...
         A vtedy sa to stalo. Spoza horizontu sa vynorilo svetlo. Ružová žiara. Nový život. Spev vtákov. Vôňa mora. Z hladiny šíreho oceánu vystúpili prvé slnečné lúče.
         Leteli sme k slnku. Do našich tiel sa vrátila sila. V diaľke nás čakala krajina, ktorú sme hľadali. Nad hladinou pestrofarebných rýb krúžili nebojácne vtáky. Prieskumníci. Za nami leteli ostatní...
         Milujem slnko. Milujem Re. Stúpam stále vyššie a vyššie. Stúpam k purpurovej guli. Som posadnutý túžbou dotknúť sa ho. Keď sa pozriem dolu, pod sebou vidím malé biele pierko. Hojdá sa v jemnom vánku. Neviem pochopiť, ako sa dostalo do takej výšky.
         Prižmúril som oči, aby som tú žiaru vydržal. Videl som muža, ktorý kráča po púšti. Purpurové slnko sa približovalo k horizontu. Muž bol skoro nahý. Okolo bedier mal uviazaný kus látky. Spýtal som sa ho: „Prečo máš rád púšť? Prečo stále rozprávaš o mori? O mongolskej puste?“
         Muž sa otočil. Prekvapene si ma premeral. Akoby uvažoval, či má odpovedať. Nakoniec pomaly povedal: „Fascinuje ma nekonečno.“
         „Čo ťa na ňom fascinuje?“
         Muž sa jemne usmial a po chvíli ticho dodal: „Fascinuje ma OOOMMMMMMM...“
         Roztiahol ruky a pomaly sa rozbehol po horúcom piesku. Zdalo sa, že o chvíľu vzlietne. Nad jeho hlavou sa v jemnom vánku hojdalo biele pierko.
     
     
    Ružový trojuholník (ukážka)
     
         V kufríku boli staré zažltnuté fotografie Richarda Steuera, môjho starého otca. Čierny zošit so zažltnutými stranami a kúsok väzenskej uniformy s ružovým trojuholníkom.
         Sedel som v sedačke v našom byte. Filip mal nejaké stretnutie. Povedal, že príde až v noci. Pozeral som do tváre mladého čiernovlasého, asi tridsaťročného muža, ktorý sa usmieval do objektívu. Na jednej z fotografií stál s mladou štíhlou blondínkou, opretý o bicykel. Tú ženu som poznal. Bola to moja stará mama Elizabeth Steurová Wassermanová.
         Otvoril som čierny zošit previazaný tmavomodrou páskou. Niektoré listy boli pokrčené a na niektorých miestach bol nemecký rukopis nečitateľný.
     
    23. február 1941 Buchenwald
     
         Na obed sme mali polievku z červenej repy. Plávali v nej dva hnilé zemiaky. Ešte sme dostali nejakú kašu, ktorá sa nedala identifikovať, a kúsok čierneho chleba. Stále som hladný. Cítim, ako každý deň strácam energiu.
         Hovorí sa, že tých, ktorých odvlečú z baraku, vykastrujú. Vraj robia na nich pokusy.
         Začal som sa modliť. Ja, ktorý som nikdy neveril v Boha, sa teraz každý deň modlím. A Boh ďalej neexistuje.
         Cez zamrežované okno sa pozerám na nočnú oblohu.
         Dnes je už jedno, čo je zmyslom nášho života. Už nie sme ľudia. Už sme len vystrašené pokusné zvieratá!
     
         Zovrelo mi žalúdok. Pozeral som sa na úhľadné písmo muža, o ktorom som doteraz nič nevedel. Obrátil som niekoľko ďalších zažltnutých strán.
         Richarda Steuera zatklo gestapo na konci novembra v roku tisíc deväťstoštyridsať. Nepomohla mu ani fingovaná svadba s jeho dlhoročnou priateľkou Elizabeth Wassermanovou. Nepomohlo mu ani to, že spolu čakali dieťa. Niekto ho udal. Možno niekto z ich homosexuálnej komunity. Nikdy sa nedozvedel, kto to bol. Ani on, ani Elizabeth.
         Ely, ako ju volali priatelia, bola lesba. Pracovala na úrade pre sociálne veci ako sekretárka. Keď gestapo v noci odviedlo jej manžela, vrátila sa k svojej mame do malého bytu v centre Mníchova. Bála sa. Strašne sa bála, že aj ju odvlečú do koncentračného tábora. Našťastie sa to nestalo. Po celý čas verila, že jej muž sa vráti domov.
     
    14. marec 1941 Buchenwald
     
         Nemôžeme sa rozprávať s ostatnými väzňami. Sme celkom odizolovaní. Kto má na väzenskej uniforme prišitý ružový trojuholník je posledný z posledných.
        
    Minule som videl, ako traja bachari týrali mladého osemnásťročného chlapca. Vyzliekli ho donaha. Dvaja do držali za ruky a tretí mu vrazil do konečníka železnú tyč. Museli sme sa na to pozerať.
         Celú noc bolo počuť jeho plač a vzdychy. Nadránom to prestalo. Na jeho mŕtve telo nikdy nezabudnem.
     
         Prišlo mi zle od žalúdka. Utekal som na záchod. Potom som sa triasol v kúpeľni na studených kachličkách. V takom strašnom stave ma našiel Filip. Keď sa spýtal, čo sa mi stalo, povedal som, že mi je strašne zle. Že som asi zjedol pokazené jedlo v bufete na rohu našej ulice.
     

    Schovaný, neschovaný, idem (ukážka z poviedky O vtákovi, ktorý nevedel lietať...)
     
         Elizabeth pomaly otvorí oči. Cez jemné zlatisté závesy dopadajú na posteľnú bielizeň prvé slnečné lúče. Započúva sa do spevu vtákov. Celkom jasne rozoznáva vysoké elitárske trilkovanie stehlíka červenolíceho. Niekde v diaľke sa ozve samička. Nevie pochopiť, ako je možné, že sú tu. V strede mesta. Uvedomí si nástojčivý spev drozda a cukrovanie hrdličiek.
         Miluje pomalé prebúdzanie. Keď nie je ešte celkom isté, či sa preberie. Môže sa stať, že znova zaspí. Nevie si spomenúť, či má dnes prvú hodinu. Potom si zrazu uvedomí, že je sobota, a hneď stratí náladu. Neznáša voľné dni. Neznáša soboty. A nemá rada ani nedele. V sobotu a v nedeľu vždy stratí náladu.
         Pomaly sa natiahne. Dotkne sa končekmi prstov stehien. Jemne posunie ruku po zaoblenom boku a pohladí si pekné prsia.
         Postaví sa a prejde do obývačky. Opatrne sa priblíži k veľkej kovovej klietke prikrytej bordovým závesom. Nahne sa dopredu a stíšeným hlasom povie: „Ľúbim ťa. Zopakuj to po mne. Ľúbim ťa. I love you. No povedz! Ľúbim ťa... Ľúbim ťa!“
         Chvíľu ticho stojí a potom sa znovu prihovorí: „Konrad, zopakuj to po mne. Ľúbim ťa. I love you! I love you! Kedy sa to konečne naučíš?!“
         Elizabeth stiahne bordovú látku a nacvičeným pohybom ju poskladá. V klietke sa pomrví veľký sedemdesiatcentimetrový papagáj. Keď na jeho farebné perie dopadne ranné svetlo, priateľsky pokýva hlavou.

    * * *
     
         Elizabeth Erddödy položí veľkú športovú tašku na zadné sedadlo svojho peugeota. Malým kľúčikom odomkne kovové zabezpečovacie zariadenie, ktoré cez noc objímalo rýchlostnú páku. Pozrie sa do spätného zrkadielka, spokojne sa usmeje a naštartuje. Má rada svoje malé auto. Má rada jeho červenú farbu.
         Na petržalskej strane Dunaja je plno ľudí. Peugeot zaparkuje tesne vedľa cesty, otvorí zadné dvere a obuje si korčule. Pred rokom ich lacno kúpila vo Viedni vo veľkom výpredaji na začiatku školského roku. Veľmi sa v tom nevyzná, ale jeden jej známy tvrdí, že Fila je dobrá značka. Páčil sa jej aj nápis na veľkej oranžovej škatuli. Fila FM lady 100.
         Miluje jazdu na korčuliach. Miluje mohutnú rieku lenivo tečúcu do Budapešti, odkiaľ prišli na Slovensko jej starí rodičia. Miluje čajky odpočívajúce na kusoch naplaveného dreva. Miluje pocit slobody, ktorý sa objaví vždy, keď s hudbou v ušiach kĺzavo napodobňuje najlepších korčuliarov.
         Všíma si hlavne mužov. Hodnotí ich štýl, odhodlaný pohyb rúk, oblečenie. Ak sa jej podarí uvidieť tvár, aj ich inteligenciu. Predstavuje si, že sa v jedno jesenné slnečné popoludnie, niekde pri Danubiane, nakoniec zoznámi so svojím osudovým mužom.
         Elizabeth sa chodí korčuľovať skoro každú sobotu a nedeľu. V lete aj v zime. Na jar aj na jeseň. Neprekáža jej horúce teplo ani mrazivý chlad. Pamätá si, ako sa raz široká rieka strácala v hustej bielej hmle. Nebolo vidieť ani na krok. Po bledosivom asfalte sa pohybovali tajomné postavy. Niektoré mali na sebe pripevnené malé zvončeky. Cing, cing, cing, cing. Dávali všetkým znamenie.
         Z nepreniknuteľnej mliečnej hmly sa z diaľky približoval zvuk malej roľničky. Cing, cing, cing, cing. Elizabeth nemala ani zvonček, ani roľničku. Do rytmu recitovala hrdelným altom svoju obľúbenú detskú riekanku:
       
       Akinek a szeme kék,
        takarója a nagy ég.
        Akinek a szeme zöld,
        puha ágyat vet a föld.
        Akinek barna,
        eledele alma.
        Akinek fekete,
        liliom a tenyere...

       
        Kto má oči modré,
        veľké nebo je jeho prikrývka.
        Kto má oči zelené,
        zem mu ustiela mäkkú posteľ.
        Kto ich má hnedé,
        jeho jedlo je jablko.
        Kto ich má čierne,
        jeho dlaň je ľalia...


         S Hugom Bauerom sa zoznámila tiež na hrádzi. Páčila sa jej jeho asketická, vyšportovaná postava. Jeho tvrdý, úzky zadok. Nikdy by si nepomyslela, že pod priliehavými cyklistickými nohavicami sa skrýva taký malý vtáčik. Takého malého vtáčika ešte nikdy v ruke nedržala. Cing, cing, cing, cing. Nechápala, ako je možné, že taký pekný muž má taký malý penis.
         Nemal ani desať centimetrov. Presne to vie, lebo si ho raz nenápadne zmerala. Tvárila sa, že ho ide pobozkať a priložila k malému hrdinskému boboštekovi červenú nitku. Hugov vtáčik meral deväť centimetrov a osem milimetrov. Cing, cing, cing, cing.
         Pravdaže pri ňom nemohla dosiahnuť orgazmus. A ani ho nikdy nemala. Možno aj preto, že si stále predstavovala Hugovu manželku, ktorú raz náhodou stretla na Hlavnom námestí pri soche Rolanda. Rozmýšľala, ako si ho mohla taká šarmantná žena vôbec zobrať. Ako si mohla zobrať muža, ktorý má taký malý penis. Rozmýšľala, či ho miluje a či ho náhodou nepodvádza s nejakým susedom s normálnym vtákom.
         Hugo Bauer sa miloval ako kolibrík. Mal neuveriteľnú rýchlosť. To nikdy s nikým nezažila. Takú rýchlosť. Bolo to smiešne. Niekedy si nemohla pomôcť a v duchu sa smiala. Aj mu chcela povedať, aby spomalil, ale bála sa, že ho raní. Tak radšej mlčala.
         Oveľa viac sa jej páčilo, keď ju len tak bozkával. Keď bol k nej nežný a láskavý. Keď ležal medzi jej nohami a perami objavoval voňavé lono. Ticho vydýchla: „Hmmm... To je ono. Tak sa mi to páči. Hmmm... Najskôr ja a potom ty. Hmmm...“
         Nakoniec mala orgazmus. Taký zvláštny. Tichý. Vláčny. Pomalý. Vtedy sa jej zdalo, že iný by ani nechcela mať. Elizabeth sa vedela prispôsobiť. Ako väčšina žien.

    Ukážka z prózy Fagotista, ktorého nemiloval Boh...

    A predsa. Niekedy sa nám podarí minulosť oklamať. Niektoré veci, čo sa stali, sa akože nestali. Vieme ich vygumovať z pamäti. I keby nás mučili, nespomenieme si, ako to vlastne bolo. Naozaj si to viem predstaviť. Ležíte na drevenej prični niekde vo väzení. Každých desať minúť vás zobudí otrasný bachar. Mohol by sa volať Karol Hustý alebo Karol Brada. Vyzerá strašidelne. Má zrastené husté obočie ako tá slávna maliarka Frida Kahlo, rapavý nos, jedno oko prižmúrené, akoby sa stále niečomu čudoval a páchne ako zdochlina.
          Tak ten bachar má katastrofálnu karmu. Stačí, že sa objaví vo dverách, a je vám zle. Navyše je tam nenormálny hluk. Ako keby ste si kúpili drahú dovolenku a tesne pod oknom vašej izby spustili obrovský generátor. (To tiež nikdy nepochopím, ako môžu tesne pod oknami postaviť také hučiace generátory. Keď sa na to spýtate na recepcii, tak sa všetci začnú vyhovárať na nejakého anonymného pripečeného architekta.) Môže vás poraziť. Ešte vám rafinovane svietia baterkou do očí. Ani tak si nespomeniete.
          Minule som sa zobudil zo sna. To malé šteniatko, čo sme s bratom našli opustené na ulici, sa zrazu objavilo pri mojej posteli. Šťastne mi vyskakovalo na nohy a lízalo mi ruku. Ježišmária, takého krásneho Cavaliera Kinga Charlesa Spaniela som už potom nikdy nevidel! Jedno oko mal čierne a druhé biele. A v strede čela hnedý obláčik. Bol to typický trojfarebný Cavalier King Charles Spaniel.
        Dali sme mu meno Leopold Prvý. Pravdaže sme ho volali len Leo. Ani neviem, kto ho viacej miloval. Ja, alebo Marek. Keď už som začal o tom rozprávať, tak akoby nás ten náš spoločný psík, o ktorého sme sa museli starať, zbližoval. Utekali sme zo školy, aby sme s ním šli von. Aby nezostal v zime dlho zavretý v našom malom dome.
        Leopold Prvý nás už čakal pri dverách. Keď nás zbadal, náramne sa tešil. Ježišmária, ako sa ten vedel tešiť! Behal dokola ako divý, vyskakoval nám na nohy a olizoval ruky. Nikdy vás nikto nebude milovať tak ako váš pes. Čistejšiu lásku si naozaj neviem ani predstaviť.
        Keď chcete, aby vaše deti zažili najkrajšiu lásku na svete, kúpte im psíka. A  samozrejme to nemusí byť Cavalier King Charles Spaniel, čo má jedno oko biele a druhé čierne. To ma teda mrzí, že som mojim deťom takého psa nekúpil. Keď som to chcel spraviť, tak som sa odsťahoval do môjho jednoizbového bytu v Petržalke.
        Predstavte si, po toľkých rokoch vás v noci zobudí váš zabudnutý psík! No možno je to tak, že i keď sa vám podarí vymazať z hlavy nejaký zážitok, na ktorý chcete zabudnúť, niečo, čo ste spravili, ale nemali ste to spraviť, napríklad že ste sa mali starať o malého psíka, a vy ste na to zabudli, alebo niečo podobné, niečo celkom zásadné, čosi nadovšetko dôležité, čo ste mali urobiť, ale vy ste to neurobili, čosi, čo mohlo zmeniť celý váš život, a vy chcete na to veľmi zabudnúť, aj si napokon myslíte, že ste to vyzmizíkovali z hlavy, avšak niekde celkom vzadu, v najvzdialenejšom mieste vášho mozgu, tá spomienka nezmazateľne existuje.
        Zaiste máte i vy podobný zážitok. Myslíte si, že ho nemáte, ale ja viem, že ho máte. Môžete mi veriť, že je to tak. Je ukrytý celkom vzadu vo vašom mozgu. Je tam. Či sa vám to páči, alebo nie. Keď ste presvedčený, že ste už tú spomienku definitívne zaškrtili, že ste sa jej definitívne zbavili, že už máte pred sebou len krásnu budúcnosť, tak sa vám zrazu objaví v hlave.
        Niekedy sa mi v noci zdá, že bežím po africkej savane stokilometrovou rýchlosťou ako leopard. To je neuveriteľná rýchlosť. Keď idete autom, tak je to normálne, ale keď bežíte po tej savane, máte neopísateľný pocit slobody. Vidíte pod sebou tie svoje vytrénované nohy a ste na chvíľu šťastní.
        A inokedy letím nad tou nekonečnou krajinou. Keď človek letí, je ešte slobodnejší. Keď človek letí v tej výške a pod sebou vidí malé levíčatá, antilopy, zebry, leopardicu s mláďatami alebo aj tie hyeny, to sa fakt nedá opísať.
        Alebo idete na bicykli s Leom. Váš Cavalier King Charles Spaniel sedí vpredu v košíku a obzerá sa okolo seba. Jedno oko má biele a druhé čierne. Spokojne pokyvuje hlavou a potom sa zrazu nakloní a oblíže vám vlhkým jazýčkom ruku. Vlastne ani neviem, prečo vám to hovorím...

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory