Literárne informačné centrum
Informácie zo súčasnej slovenskej literatúry
Tip: Začnite písať Priezvisko autora alebo Názov diela.
EN |  DE |  FR

HORÚCE LINKY

Literárne informačné centrum na Facebooku

Knižná revue na Facebooku

Časopis Slniečko na Facebooku

Facebooková skupina Podujatia LIC

www.navstevnik.sk

Fórum slovanských kultúr

Jozef Karika

Narodenie 15. 11. 1978 Brezno



  • Životopis autora

    Jozef Karika vyrastal v Ružomberku, vyštudoval históriu a filozofiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracoval ako historik-kurátor v Liptovskom múzeu v

    Jozef Karika vyrastal v Ružomberku, vyštudoval históriu a filozofiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracoval ako historik-kurátor v Liptovskom múzeu v Ružomberku a ako redaktor ružomberskej regionálnej televízie. Pôsobil na Mestskom úrade v Ružomberku vo funkciách hovorcu a vedúceho oddelenia cestovného ruchu a marketingu. Je autorom akčných románových trilerov V tieni mafie (2010), V tieni mafie II. Čas dravcov (2011) a Nepriateľ štátu (2011) o praktikách zločineckých skupín na Slovensku. Autor, ktorý bol investigatívny žurnalista, nešetrí napätím a akčnými scénami. Pracoval aj ako redaktor v televízii. Je držiteľom Ceny Literárneho fondu za publicistiku a niekolkých ďalších novinárskych i literárnych ocenní. Za román V tieni mafie získal Zlatú knihu vydavateľstva Ikar za rok 2011. Na Slovensku a v Čechách mu vyšli knihy Zóny tieňa (2005), Mágia peňazí (2007), Kurz praktickej mágie pre začiatočníkov (2007) a Brány meonu (2009). V USA mu vyšla kniha esejí Liber 767.

    Zobraziť všetko

  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    Literatúra faktu

    • 100 rokov od tragédie v Černovej (2007)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Jozef Karika debutoval ako autor internetových stránok Garden of Magick, v printovej podobe príspevkami v časopisoch Konton Magazine (USA), ritskom periodiku Chaos
    Jozef Karika debutoval ako autor internetových stránok Garden of Magick, v printovej podobe príspevkami v časopisoch Konton Magazine (USA), ritskom periodiku Chaos International Magazine a nemeckom Instrumental. Autor sa v počiatkoch publikačnej činnosti sústreďoval v rámci žánra literatúry faktu najmä na tematiku mágie.
    Zborník The best of Konton Magazine (2006) medzi najlepšími z článkov časopisu Konton  obsahuje tri eseje Jozefa Kariku How to charge sigils by porn and other nice techniques, Shattering the Self-image a Postmodern Magick.
    V publikácii Mannifesting prosperity (2008) - britsko-americkej antológii esejí o experimentálnom prístupe k peniazom, majetku a finančnej sfére - sa nachádza esej Jozefa Kariku o personalizovanom prístupe k trhom a finančným inštitúciám.
    V zborníku prednášok Magie dnes (2008) publikoval autor štúdiu pod názvom Mágia v postmodernizme. Text vznikol na základe prednášky, ktorá sa stala v letnom semestri  na pôde Prírodovedeckej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe súčasťou cyklu Magie dnes. Základnou myšlienkou tohto cyklu bolo predstaviť fenomén mágie v jeho súčasných aspektoch akademickej verejnosti.
    Následne v knižných publikáciách Karika uchopil problematiku mágie v širokom kontexte – od jej slovanských koreňov (Slovanská magie) , po vzťah k súčasnej realite (Mágia peňazí) a filozofii (Zóny stínu). Využitím techník intuície sa autor v týchto prácach vedome usiluje prekonať limity diskurzu náučných textov. Namiesto záverov a jednoznačných tvrdení koncipuje text ako sieť hľadania a bludisko. Inšpirácia traktátovou literatúrou stredoveku, baroka a raného romantizmu, vrátane znejasňovania žánrových a štýlových hraníc je očividná.
    Ako zamestnanec Liptovského múzea v Ružomberku a aktívny publicista vytvoril niekoľko prác týkajúcich sa dejín mesta. Do publikácie 100 rokov Černovskej tragédie 1907-2007, (2008) - prispel kapitolou o otvorení novej expozície Život a dielo Andreja Hlinku v Liptovskom múzeu za účasti Jána Slotu a ministrov vlády, v ktorej slovom i vizuálne (súčasťou publikácie je záznam spomenutej akcie na cd-nosiči) dokumentoval podoby novodobej mytizácie a ritualizácie kultu. Patrí k členom autorského kolektívu Monografie mesta Ružomberok, (2009), zostavil fotografickú prílohu publikácie.
    Karikove beletristické práce nadväzujú na myšlienkové podhubie vlastnej literatúry faktu. Autor v nich mapuje temnú, pudovú stránku univerza. V umeleckej praxi demonštruje techniky kreatívneho využitia deštruktívnych obsahov ľudského podvedomia načrtnuté v publikácii Zóny stínu. Počiatky autorovej poviedkovej a esejistickej tvorby mali výrazne experimentálny charakter. Karika sa v nich zameriaval predovšetkým na vytváranie postmodernistických textových koláží zlučujúcich inak nezlúčiteľné a nesúmerateľné diskurzy a prístupy. Vedľa seba kládol prísne metodické postupy a poznatky rôznych vedeckých disciplín, spolu s výrazným momentom iracionálna, snových rozmerov bytia a intuicionizmu. Nevyhýbal sa pritom ani inšpirácii z obskúrnejších zdrojov, akými sú napríklad rôzne duchovné tradície minulosti či tvorbe autorov ako Howard P. Lovecraft, Aleister Crowley, Carlos Castaneda, Kenneth Grant, William S. Burroughs, Terry Pratchett… Filozofické východiská mu poskytovali prevažne diela existencialistov (Sartre, Camus, Heidegger), Nietzsche a postmodernistická filozofia (Foucault, Derrida). Sám sa hlási predovšetkým k odkazu experimentálnych mysliteľov, akými sú Ramsey Dukes, Peter J. Carroll, Robert A. Wilson, Hakim Bey a ďalší. Vo svojom experimentovaní s významom textu v postmodernej spoločnosti používal techniky striedania paradigiem, rôzne alter-egá, postupy textovej liberácie, dočasnej viery, mystifikáciu a prvky výstrižkovej metódy. Prvé poviedky autor publikoval v literárnom magazíne Rak.
    V druhej fáze autorovej tvorby je badateľný príklon k príbehovosti. Karika sa s hororovými poviedkami úspešne zúčastňuje na súťaži Cena Fantázie, publikuje v žánrovom periodiku Fantázia. Aktuálne je vďaka šiestim románom považovaný za jedného z popredných predstaviteľom moderného hororu a trileru v slovenskej literatúre. Jeho dynamické prózy prostredníctvom vzrušujúceho deja a hutných dialógov prinášajú masovým čitateľom autorom precízne štylizovane s chirurgickým zmyslom pre odstup vypointovanú dávku masáže relaxačného napätia. Spomenuté žánre populárnej literatúry však poskytujú tvorcovi len kulisy, osnovu a odrazový mostík pre širšiu koncepciu noeticky hlbších zámerov. Karika, podobne ako v najkvalitnejšej časti produkcie jeden z jeho nesporných vzorov Stephen King, v druhom hlbšom pláne svojich próz nepíše iba horory s prízračnou atmosférou reálií Ružomberka a jeho okolia (poviedková tvorba, román Strach) či trilery z prostredia mafie (voľná trilógia V tieni mafie), či koncentračných táborov druhej svetovej vojny (dilógia Na smrť), ale knihy o strachu ako o všadeprítomnom pude, ktorý ovplyvňuje správanie každého z nás. Prerod Michala Harvana z tichého študenta filozofie na mafiánsku kreatúru bez duše a srdca v debutovom románe svojou iracionalitou vyráža dych. A predsa práve preto ostáva presvedčivý ako výpoveď o hĺbke a blízkosti pokušenia zla. Vo víre napínavých udalostí bojujú hrdinovia o svoju identitu na pomedzí kladného a záporného. Karikove príbehy teda roztláčajú hranice reality koncipovaním grotesknohrôzostrašných alternatív histórie/súčasnosti a budúcnosti v „mafiánskej“ trilógii nielen zvonka, ale i zvnútra. V podtóne tieňohry tušeného podvedomia nás uvádzajú do sveta symbolov, prerastajúcich do príšer viny a trestu, často konkrétne stelesňované vedľajšími postavami psychopatov. Karikov Michal Harvan, ústredný protagonista debutového románu, poskytuje mrazivo presnú výpoveď o citovom a myšlienkovom rozpoložení časti autorovej generácie vychovanej a čiastočne sformovanej jedným spoločenským systémom, žijúcej však v systéme druhom. Náhla fantazmagorickosť premeny hrdinu zrkadlí dobu. A naopak. V rámci Karikovej myšlienkovej koncepcie odčitateľnej z románov sú dejiny nezrozumiteľným sledom viac či menej hrôzostrašných udalostí, teda hororom. Historiofilozofická vízia minulosti ako démonické prekliatie, ktoré nás neprestajne o osudný kus predbieha, sa vinie ako ponorná rieka celkom tvorby autora a dodáva mu ponurú a desivú hĺbku.
    Jozef Karika teda prekračuje nielen hranice žánrov, ale i úrovní. V podobe oddychovej literatúry ponúka najvážnejšie mysliteľné a predstaviteľné témy napísané spôsobom schopným na rôznych úrovniach osloviť široký okruh čitateľov.
    Miloš Ferko
    Zobraziť všetko

  • Preložené diela

    Mágia peňazí (2008 po česky)
    V tieni mafie (2011 po česky)
    K.P.M.P.Z, kurz praktickej mágie pre začiatočníkov (2011 po česky)
     

  • Monografie a štúdie o autorovi

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Štyridsiatnici: Bez milosti. In: Romboid , roč. LIII, 2018, roč. 5
    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Štyridsiatnici: Bez milosti. In: Romboid, roč. LIII, 2018, roč. 5 – 6, s. 93, 109 – 110.

    BOŠKOVIČ, Zoran: V strachu je niečo opojné (Rozhovor). In: Sme, roč. 25, 24. 11. 2017, č. 270, príl. Prečo sa bojíme, s. II.

    HOLETZOVÁ, Katarína: Keď sa kniha podarí, na žánri nezáleží. Víťazné knihy Anasoft liter za rok 2016. (Magazín o knihách). In: Sme, roč. 25, 6. 10. 2017, č. 230, príloha Magazín o knihách, s. XII.

    BODACZ, Bohuš:Jozef Karika / Tma (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 9, s. 108 – 109.

    POCHA, Mark E. – KARIKA, Jozef: Strach, o ktorom sa dá hovoriť, nie je ten najhlbší. (Rozhovor). In: Romboid, roč. LII, 2017, č. 5 – 6, s. 39 – 44.

    (bbg), (kh), (II), (mk), (rk): Prekvapujúce finále Anasoft litera 2017. In: Sme, roč. 25, 7. 4. 2017, č. 82, príl. Magazín o knihách, s. X.– XI.

    LACKOVIČOVÁ, Lucia: Prečo zomreli v Tribeči remeselníci? Trhlina vás strhne. (Jozef Karika: Trhlina). In: Sme – príloha: Magazín o knihách, roč. 24, 2. 12. 2016, č. 279, s. XVIII.

    Autor neuved.: Jozef Karika – Trhlina. Trhujúci mystery triler o ľuďoch, čo miznú. (+ video, autor hovorí o Trhline a ukážka z knihy). In: Pravda,  25. 10. 2016.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/408929-jozef-karika-trhlina-strhujuci-mystery-triler-o-ludoch-co-miznu/

    ŠPAČEK, Jozef: Jozef Karika / Na smrť II, Bez milosti. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 1, s. 118 – 119.

    JARÁBEK, Mikuláš: Jozef Karika: Tma. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 12, s. 121 – 123.

    KOTIAN, Róbert – KARIKA, Jozef: Iba temný príbeh nezaujme. (Rozhovor). In: Sme, roč. 23, 27. 11. 2015, č. 274, príl. O knihách, s. IV – V.

    NAGY, Dado: Kneď kniha začne žiť vlastným životom. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 10. časť). In: Pravda, roč. XXV, 19. – 20. 9. 2015, č. 216, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Nočná mora – marketing. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 9. časť). In: Pravda, roč. XXV, 12. – 13. 9. 2015, č. 211, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Písanie je snaha o dokonalosť s vedomím, že dokonalosť je nemožná. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 8. časť). In: Pravda, roč. XXV, 5. – 6. 9. 2015, č. 205, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Keď sa nedarí, alebo ako prekonať spisovateľský blok. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 7. časť). In: Pravda, roč. XXV,  22. – 23. 8. 2015, č. 195, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Reálny život najviac pripomína absurdný a čierny humor. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 6. časť). In: Pravda, roč. XXV, 15. – 16. 8. 2015, č. 189, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Úspechom je aj jedna slušná veta za deň. (Literárny seriál, v ktorom známi slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. 5. časť). In: Pravda, roč. XXV, 8. – 9. 8. 2015, č. 183, s. 32 – 35.

    JAREŠ, Michal: Joezf Karika: Strach. /Pan(o)ptikum/. In: Romboid, roč. I., 2015, č. 5 – 6,
    s. 23 – 27.

    BODACZ, Bohuš: Jozef Karika: Strach. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 7– 8, s. 283 – 284.

    FERKO, Miloš: Jozef Karika: Strach. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 7– 8, s. 280 – 283.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 2. časť). In: Pravda, roč. XXV, 11. – 12. 7. 2015, č. 159, s. 32 – 35.

    NAGY, Dado: Predbežné varovanie. Najznámejší slovenskí spisovatelia odhaľujú intímne zákulisie svojej tvorby. (Literárny seriál, 1. časť). In: Pravda, roč. XXV, 4. – 5. 7. 2015, č. 153, s. 32 – 35.

    Autor neuved.: Ako chutí strach v tme Jozefa Kariku? In: kultura.pravda.sk, 15. 5. 2015.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/355088-ako-chuti-strach-v-tme-podla-spisovatela-jozefa-kariku/

    MATEJOV, R.: 3x o strachu s Jozefom Karikom, In: Knižná revue, roč. 24, 2014, č. 21.

    BUNO, M.: Jozef Karika vám spôsobí zimomriavky. In: Život, 20.10. 2014.
    http://zivot.azet.sk/clanok/18488/jozef-karika-vam-sposobi-zimomriavky

    BUNO, M.: Jozef Karika, Na smrť II : kto prežije a kto kráča na istú smrť?. In: Život, 12.11. 2013.
    http://zivot.azet.sk/clanok/15388/jozef-karika-na-smrt-ii-kto-prezije-a-kto-kraca-na-istu-smrt


    MATEJOV, R.: Som rozprávač. In: Knižná revue, roč. 23, 2013, č. 22.

    ZEMKOVÁ, E.: Jozef Karika: Mafiánsky príbeh veľa prezradí aj o čitateľovi. In: Pravda, 21.10. 2013.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/296706-jozef-karika-mafiansky-pribeh-vela-prezradi-aj-o-citatelovi/

    ŠLESAR, J.: Súboj na život a na smrť, na ktorý len tak rýchlo nezabudnete. In: Martinus, 8.10. 2013.
    http://blog.martinus.sk/2013/10/jozef-karika-na-smrt-2-recenzia

    FILIPKO, R.: Spisovateľ Jozef Karika: Nečudujem sa, že ľudia „kvalitné“ knihy nečítajú. In: Život, 13. 9. 2013.
    http://zivot.azet.sk/clanok/14692/spisovatel-jozef-karika-necudujem-sa-ze-ludia-kvalitne-knihy-necitaju

    HALVONÍK, A.: Triler ako odkaz, Jozef Karika-Na smrť. In: Knižná revue, roč. 23, 2013, č. 1.
    http://www.litcentrum.sk/kniznarevue

    VERESOVÁ, M.: Jozef Karika- Na smrť. In: Sme, 9. 12. 2012.
    http://milenaveresova.blog.sme.sk/c/315637/Jozef-Karika-Na-smrt.html

    KOCHLICA, M.: Jozef Karika: Na smrť. In: kochlica.webnode.sk, 24. 11. 2012.
    http://kochlica.webnode.sk/news/jozef-karika-na-smrt/

    LÖRINC, J.: Jozef Karika: Na smrť. In: Sme, 23. 11. 2012
    http://lorinc.blog.sme.sk/c/314174/Jozef-Karika-Na-smrt.html

    ŠLESAR, J.: Na smrť je triler, aký sme na Slovensku ešte nemali. In: Martinus, 20. 11. 2012.
    http://blog.martinus.sk/2012/11/jozef-karika-na-smrt-recenzia

    KUČERA, I.: Nepriateľ štátu - článok o tretej časti mafiánskej série Jozefa Kariku „V tieni mafie“. In: Recenzie.org, 25. 4. 2012.
    http://www.recenzie.org/knihy?start=30

    MATEJOV, R.: Koniec sveta po slovensky, Jozef Karika-Nepriateľ štátu. In: Knižná revue, roč. 22, 2012, č.1
    http://www.litcentrum.sk/kniznarevue

    FERKO, M.: Slovenský horor na prelome tisícročí. In: Strach a hrôza. Podoby hororového žánru. ed. Michal Jareš, Ivana Taranenková, Ústav slovenskej literatúry SAV Bratislava, 2011, s. 53 – 69.

    KUČERA, I.: Karikove hororové poviedky (článok o desiatich hororových poviedkach Jozefa Kariku). In: Recenzie.org, 13. 10. 2011.
    http://recenzie.org/knihy/652-karikove-hororove-poviedky

    MITTAŠ, M.: Pokračovanie prekonáva nastavené latky, V tieni mafie 2: Čas dravcov. In: iLiteratura.cz, 22. 9. 2011.
    http://www.iliteratura.cz/Clanek/28775/karika-jozef-v-tieni-mafie-ii-cas-dravcov

    LÖRINC, J.: V tieni mafie II. In: Sme, 28. 8. 2011.
    http://lorinc.blog.sme.sk/c/274164/V-tieni-mafie-II.html

    KUČERA, I.: V tieni mafie II-Čas dravcov. In: Recenzie.org, 21. 7. 2011.
    http://recenzie.org/knihy/594-v-tieni-mafie-ii-cas-dravcov

    LÖRINC, J.: Jozef Karika: V tieni mafie. In: Sme, 17. 5. 2011.
    http://lorinc.blog.sme.sk/c/265439/Jozef-Karika-V-tieni-mafie.html

    POLÁK, J.: Jozef Karika: Keď píšem, tak to prežívam (rozhovor). In: kojot.name, 29. 4. 2011.
    http://kojot.name/2011/04/29/891011-jozef-karika-ked-pisem-tak-to-prezivam-rozhovor/

    KUČERA, I.: V tieni mafie. In: Recenzie.org, 8. 4. 2011.
    http://recenzie.org/knihy/523-v-tieni-mafie

    FERKO, M.: Prenikavo presvedčivá hrôza – V tieni mafie II. Čas dravcov. In: Knižná revue, roč. 21, 2011, č. 7.
    http://www.litcentrum.sk/kniznarevue

    SUDOR, K.: Jozef Karika: Ružomberok má čestný flek pre Hitlera. In: Sme, 15. 3. 2011.
    http://kultura.sme.sk/c/5806377/jozef-karika-ruzomberok-ma-cestny-flek-pre-fanusika-hitlera.html

    REJHOLEC, V.: Rozhovor s autorom kníh V tieni mafie, Jozefom Karikom. In: Exotov bóÓlog – Blog o modernom webdesigne, trendoch v IT, knihách, slovenskej mafii, rozmanitom životnom štýle, 25. 2. 2011.
    http://exot.boo.sk/blog/rozhovor-s-autorom-knih-v-tieni-mafie-jozefom-karikom/

    KOCHLICA, M.: Jozef Karika: V tieni mafie, V tieni mafie II, Čas dravcov. In: kochlica.webnode.sk, 20. 2. 2011.
    http://kochlica.webnode.sk/news/jozef-karika-v-tieni-mafie-v-tieni-mafie-ii-cas-dravcov/

    POLÁK, J.: V tieni mafie 2: Čas dravcov- recenze. In: kojot.name, 20. 2. 2011.
    http://kojot.name/2011/02/20/883953-jozef-karika-v-tieni-mafie-ii-cas-dravcov-recenze/

    ČIŽMÁRIKOVÁ, A.: Čas dravcov, čas obetí. In: Riddicks Realm , 9. 2. 2011.
    http://riddicksrealm.blogspot.sk/2011/02/cas-dravcov-cas-obeti.html

    VERESOVÁ, M.: Žijeme v čase dravcov. In: Sme, 1. 2. 2011.
    http://milenaveresova.blog.sme.sk/c/255036/Zijeme-v-case-dravcov.html

    BÍZIKOVÁ, M.: Jozef Karika: V tieni mafie 2-rozhovor s autorom o pokračovaní románu V tieni mafie. In: Knižná revue, roč. 21, 2001, č. 2.
    http://www.litcentrum.sk/kniznarevue

    BUNO, M.: Koľko brutality treba na mafiánov?. In: Sme, 31. 1. 2011.
    http://buno.blog.sme.sk/c/255018/Kolko-brutality-treba-na-mafianov.html

    REJHOLEC, V.: V tieni mafie II- tip na knihu. In: Exotov bóÓlog – Blog o modernom webdesigne, trendoch v IT, knihách, slovenskej mafii, rozmanitom životnom štýle, 27. 1. 2011.
    http://exot.boo.sk/blog/v-tieni-mafie-ii-cas-dravcov-tip-na-knihu/#more-1715

    ŠLESAR, J.: Tiene mafie sú po druhýkrát ešte temnejšie. In: Martinus, 17. 1. 2011.
    http://blog.martinus.sk/2011/01/tiene-mafie-2-cas-dravcov-recenzia?z=jkarika

    MITTAŠ, M.: Filozofia mafie. In: iLiteratura.cz., 10. 8. 2010.
    http://www.iliteratura.cz/Clanek/26865/karika-jozef-v-tieni-mafie

    REHÚŠ, M.: Mafiánsky román, sociologicko-politologická esej alebo filozofický traktát?.  In: Romboid, roč. 45, 2010, č. 7, s. 80.
    romboid.eu/wp-content/uploads/2012/.../Romboid_07_2010.pdf

    FERKO, M.: Drsné, dojímavé, nevyhnutné, Jozef Karika – V tieni mafie. In: Knižná revue, roč. 20, 2010, č. 7.
    http://www.litcentrum.sk/kniznarevue

    KUBICSKO, M.: V tieni mafie – recenzia. In: Fantasy planet, 14. 4. 2010.
    http://www.fantasyplanet.cz/clanek/jozef-karika-v-tieni-mafie

    REJHOLEC, V.: V tieni mafie (Jozef Karika) – Tip na knihu.  In: Exotov bólÓlog – Blog o modernom webdesigne, trendoch v IT, knihách, slovenskej mafii, rozmanitom životnom štýle, 11. 4. 2010.
    http://exot.boo.sk/blog/tip-na-knihu-jozef-karika-v-tieni-mafie/

    ŠLESAR, J.: Jozef Karika: Vytáča ma, keď niekto ujde do zahraničia a potom vypisuje, aké je Slovensko strašné, zlé a úbohé. In: Martinus, 8. 4. 2010.
    http://blog.martinus.sk/2010/04/jozef-karika-vytaca-ma-ked-niekto-ujde-do-zahranicia-a-potom-vypisuje-ake-je-slovensko-strasne-zle-a-ubohe-sutaz

    KOTIAN, R.: Kniha týždňa: Karikatúra mafie s ľudskou tvárou. In: Pravda, 26. 3. 2010  kultura.pravda.sk, 26. 3. 2010.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/39227-kniha-tyzdna-karikatura-mafie-s-ludskou-tvarou/

    KOCHLICA, M.: INTERVIEW: Rozhovor s Jozefem Karikom. In: Neviditelny pes, 15. 3. 2010.
    http://neviditelnypes.lidovky.cz/interview-rozhovor-s-jozefem-karikom-d8v-/p_scifi.aspx?c=A100314_162855_p_scifi_hpe

    PROKOPČÁK, T.: Čo sa vlastne oplatí čítať. In: Sme, 9. 3. 2010.
    http://kultura.sme.sk/c/5276138/co-sa-vlastne-oplati-citat.html

    BAHLEDA, M.: Jozef Karika- rozhovor s autorom knihy V tieni mafie. In: Sirion, 8. 3. 2010.
    http://blog.sirion.sk/2010/03/08/rozhovor-s-jozefom-karikom-autorom-knihy-v-tieni-mafie/

    POLÁK, J.: Jozef Karika: V tieni mafie (recenze). In: kojot.name, 8. 3. 2010.
    http://kojot.name/2011/02/20/883953-jozef-karika-v-tieni-mafie-ii-cas-dravcov-recenze/

    BUNO, M.: Buď si sviňa alebo nula, nič medzi tým!. In: Sme, 1. 3. 2010.
    http://buno.blog.sme.sk/c/221150/Bud-si-svina-alebo-nula-nic-medzi-tym.html

    ŠLESAR, J.: Buď si sviňa alebo nula. In: Martinus, 24. 2. 2010.
    http://blog.martinus.sk/2010/02/bud-si-svina-alebo-nula

    ČIŽMÁRIKOVÁ, A.: Dialógy o fantastike 13-Jozef Karika. In: Riddicks Realm, 24. 2. 2010.
    http://riddicksrealm.blogspot.sk/2010/02/dialogy-o-fantastike-13-jozef-karika.html

    ČIŽMÁRIKOVÁ, A.: V tieni mafie. In: Fantázia, roč.14, 2010, č. 1.

    POLÁK, J.: Jozef Karika: Mágia peňazí (recenze). In: kojot.name, 27. 1. 2008.
    http://kojot.name/2008/01/27/648929-jozef-karika-magia-penazi-recenze/
    Zobraziť všetko

  • O autorovi

    Karika je naozaj originálny, v každom ohľade až bezohľadne odvážny a kvalitatívne jeho textu nemožno nejako vážnejšie vytknúť nič -
    Karika je naozaj originálny, v každom ohľade až bezohľadne odvážny a kvalitatívne jeho textu nemožno nejako vážnejšie vytknúť nič - má svoju estetiku šoku a násilia, ktorú vybrúsil do úžasnej funkčnosti.
     Radoslav Matejov
     
     
    Tento pán autor síce rozpráva o svojom písaní odľahčene a s humoristickým šarmom a jeho „mafiánske“ romány strach vyrábajú ako na bežiacom páse, ale akoby mal v talóne čosi, čo neprezradí, ani keby ho mučili trebárs aj tak, ako on mučí svoje postavy v najnovšom románe Na smrť.
    Alexander Halvoník

    Mám-li zhodnotit knihu jako celek, domnívám se, že je užitečná nejen pro ty, kdo se chtějí zabývat přímo magií peněz, ale i pro každého, kdo se chce na své magické cestě inspirovat k hledání nových cest a možností. Koneckonců zde nejde o to, jak velké bohatství získáte, ale o to, jak budete spokojení. Kniha je inspirující i co se literárního stylu týče, neboť, jak jsem si již u Kariky zvykl, autor v rámci jednotlivých kapitol plynule přechází od popisu konkrétních metod a postupů k obecnějším magickým, filosofickým či historickým úvahám a pak zase vrací zpět ke konkrétním metodám a postupům, což čtenáře obohacuje a inspiruje k tomu, aby k napsanému přistupoval kreativně a nikoli jako ke "kuchařce".
     
    Jaroslav Polák
     
    Tri životy, tri príbehy v jednom. Osobná i spoločná evolúcia, kataklizma, apokalypsa.
    Tragédia v tomto románe zo súčasnosti je tragédiou jednotlivcov, ale i spoločnosti. Sú to konkrétni ľudia, ktorých sa otrasné udalosti týkajú, no je to spoločnosť, ktorá takéto pomery vytvorila, dopustila a v podstate ich toleruje. Autor však nenúka riešenia či optimistické vízie. Len predvádza realitu. Predátori určujú pravidlá, stádo prikyvuje. 
    Ukazuje nám tri stupne účastníkov zločineckej mašinérie - obetí, vykonávateľov i tvorcov. Zároveň nás so samozrejmosťou znalca uvádza do zákulisia rôznych druhov mafie a jej úrovní rozhodovania. 
    A robí to všetko fantasticky sugestívnym spôsobom, šedivá atmosféra smrteľne definitívnej beznádeje a blížiacej sa hrozby, na ktorú má úžasný talent, je hustejšia než v jeho hororových poviedkach. S jazykom narába triezvo, žiadne zdržiavanie nehrozí. Život v zásadných chvíľach letí ako splašený kôň a kniha sa číta ako v priamom prenose. Utečie rýchlosťou zvuku Denisinho kriku a zanechá čiernu dieru. 
    Niekoľko dní som ju čítala, rovnako dlho rozdýchavala. 
    Vedieť rozprávať príbehy je dar.
    A aj keď sú niektoré zúfalo smutné, tragické či pravdivé, treba si ich ceniť. Pretože nás nielen bavia, ale i poúčajú, obohacujú, prípadne nám sprostredkúvajú ťažké životné pravdy, ktoré by sme sa inak zdráhali vidieť či prijať.
    Jozef Karika tento dar má. A má v sebe aj niečo iné, vnútorný oheň rebela, ktorý chce povedať to, čo sa iní boja.
     
    Aneta Čižmáriková
     
    Takáto surová konkrétnosť je však po prvý raz zaujímavá, po druhý raz nudí a tretíkrát vyslovene rozčuľuje - nie každý totiž má rovnaké potešenie z čítania detailov o nakrúcaní úchylného porna, ktoré Karika v Londýne dopraje Denise. Zároveň sa tak V tieni mafie stáva knihou ľahko predvídateľnou, keď Michala ako dieťa odmietnu prijať na karate, už viete, že takýchto momentov bude viac a zo slušného chlapca vyrastie sociopat.
    No dôležité možno je, že cieľový čitateľ tohto textu nie je znalcom literárnej produkcie, ktorého rozčuľujú nefunkčné scény, a odpustí aj rozprávanie banalít či vyrovnávanie si účtov so slovenskou politickou reprezentáciou.
     
    Tomáš Prokopčák


     
     
    Rozhovory hlavného hrdinu Michala a veľkopodnikateľa Štarcha sú na jednej strane výkladom brilantnej schopnosti napísať pútavý a uveriteľný dialóg podopretý vulgarizmami, na strane druhej, predstavujú výklad Machiavelliho diela Vladár v praxi mafie.
    Samotný autor nie je hodnotiteľom, ani morálnym inkvizítorom. Akoby sa snažil iba pragmaticky poňať konanie mladých chlapcov túžiacich po sláve, moci a peniazoch. Intelektuálne podkutý čitateľ zachytí aj snahy o filozofické zdôvodnenie ich postojov a celok tak dostáva omnoho hlbší ráz ako iba príbeh na víkend.
     
    Marek Mittaš
     
     
    Pasáž z Veľkej Británie je najlepšia, ale diskutabilne zároveň i najzbytočnejšia, pretože s hlavným dejom nesúvisí. Toto však nie je poviedka, kde by si mal autor brať na plecia len dve tri veci. Toto je román a jeho súčasťou sú/mali by byť/môžu byť aj odbočky.
    Anglická pasáž samozrejme nie je ÚPLNE od veci: až ona najlepšie vystihuje mrazivú pointu, ktorú zrejme poznajú mnohí čitatelia, narodení okolo roku 1980. SME STRATENÁ GENERÁCIA. Hemingway a spol. mali DÔVOD byť stratení. V mladom veku ich zničila vojna, videli umierať kamarátov. Dnešní slovenskí tridsiatnici sú však svojím spôsobom desivejšou Stratenou generáciou. Zlomila nás doba 90. rokov 20. storočia. Komunistická výchova nás nemala šancu pripraviť na pestrofarebný kolotoč, do ktorého sme naskočili po roku 1993. Nevideli sme smrť svojich priateľov – videli sme ale smrť spravodlivosti, jej ponižujúce zašliapnutie do hovien. Na dennom poriadku bol výsmech zo strany politikov a iných „vysoko postavených“. Doba, v ktorej sme dospievali, bola diametrálne odlišná od 80. rokov, v ktorých sme prežívali bezstarostné detstvo.
    V 90. rokoch sa všetko zmenilo. Museli sme stíhať dobe, na ktorú naša relatívne priateľská a bezbranná výchova nebola pripravená. Mnohí to vzdali radšej hneď na začiatku – a možno urobili dobre.
    Sme poničená generácia, ktorej pred očami vyvraždili sny a ideály, ale nič nové jej namiesto nich nedarovali. Zostali čudné prázdne miesta, ktoré sa stále snažíme zaplniť – všetko je však akési pochabé a pochybné, nič nevydrží dlho, s ničím nie sme spokojní a o desať pätnásť rokov mladší sa nám smejú, nemajú pred nami žiadny rešpekt – a ostatne prečo by aj mali? Snažíme sa pôsobiť dojmom, že nám môžu viete čo, lebo sme lepší, lebo sme starší. Ale nie je to pravda. Nie sme lepší len preto, že sme starší. Sme proste starší – ale nie lepší. Len starší.
     
    Ivan Kučera
     
     
    Zobraziť všetko

  • Autor o sebe

    Na základe mojich textov ma už obvinili zo satanizmu, sionizmu, neonacizmu, plagiátorstva a najnovšie zo stykov s mafiou. Niekedy mám normálne problém to
    Na základe mojich textov ma už obvinili zo satanizmu, sionizmu, neonacizmu, plagiátorstva a najnovšie zo stykov s mafiou. Niekedy mám normálne problém to všetko stíhať. Ráno sa zdravím: „Ave Satanas!“, na obed si zahajlujem, večer kompilujem nové Protokoly siónskych mudrcov a v noci mám styky s mafiou... :-)
    Trochu vážnejšie – pre mňa je to záležitosť literárnej tvorby a rôznych literárnych inšpirácií. Nikdy som sa nehlásil ani nehlásim ku žiadnemu z týchto náboženských, či spoločenských prúdov alebo skupín. Osobne žijem dosť konzervatívne. Čo sa týka tých "politicky nekorektných" názorov – keď píšem, musím mať voči sebe pocit intelektuálnej poctivosti, inak to nejde, všetko ostatné je druhotné.
     
    Čižmáriková, A.: Dialógy o fantastike 13-Jozef Karika. In:  riddicksrealm.blogspot.sk, 24.2.2010

    Karika, Jozef: Tri knihy pod stromček. In: Sme, roč. 25, 1. 12. 2017, č. 276, príl. Magazín o knihách, s. IX.
     
    Kolorit môjho detstva som sa snažil naznačiť v knihe V tieni mafie. Napríklad zážitky s niektorými členkami komunistického pedagogického zboru v základnej škole v Rybárpoli, ktoré opisujem, sú celkom reálne – vrátane hádzania ťažkého dreveného kružidla po žiakoch, dusenia špongiou, natrhávania uší a podobne. Takéto veci boli bežné, aj keď sa to dnes zdá neuveriteľné. Netvrdím, že sa to dialo všade a že neexistovali aj dobré komunistické učiteľky. V každom prípade mi však za aspoň knižné „vrátenie úderu“ v Ružomberku zagratulovali desiatky ľudí, ktorí si takouto výchovou na spomínanej škole prešli. Pre nás to, podobne ako mnohé ďalšie príbehy z knihy, bola holá realita.
     
    Šlesar, J.: Jozef Karika: Vytáča ma, keď niekto ujde do zahraničia a potom vypisuje, aké je Slovensko strašné, zlé a úbohé. In: blog.martinus.sk, 8.4.2010
     
     
     
    První věc, která mě napadá, je, že ve svých dílech (nejen o mafii) bojuješ se svými osobními démony – navzdory tomu, že knihy vycházejí ze smutné reality, působí to na mě také jako forma autoterapie. Jaký máš pocit, když takové věci píšeš? Vnímáš to jako pokus o sebereflexi, o setkání se zlem ve vlastní duši?
    Keď píšem, tak to nevnímam vlastne nijako, keď píšem tak to prežívam. Autoterapiou by som to ale neoznačoval. Jednak som nepostrehol, že by to malo nejaké terapeutické účinky, a za druhé, nemyslím si, že by temnejšie obsahy mali človeka poškodiť tak, aby potreboval terapiu. Veď tie temné veci má v sebe každý (v nejakej forme), to že sa nimi zaoberá ešte nemusí znamenať, že ich chce nejako prekročiť, zbaviť sa ich alebo s nimi niečo robiť. Jednoducho s nimi pri tvorbe pracuje ako so svojimi inými súčasťami.
    Neobvyklé je to možno len tým, že temnejšie oblasti duší málokedy obnažujeme. Ešte k tomu verejne. Zlo v umení však nemusí znamenať, že je ten človek nejako horší, temnejší, rozorvanejší a pod. než ostatní. Znamená to len toľko, že tieto obsahy cez umenie komunikuje, to je všetko. Na druhej strane, môže to byť aj tak ako píšeš – že je to volanie o pomoc, príznak niečoho a pod. Asi aj v tomto je to o jednotlivcoch.
     
    Polák, J.: Jozef Karika: Keď píšem, tak to prežívam (rozhovor). In: kojot.name, 29. 4. 2011
     
    Zobraziť všetko

  • Autor o svojom diele

    Vytváram príbeh, ktorý odzrkadľuje našu spoločnosť. Snažím sa o čo najrealistickejšie stvárnenie. Vychádzam pri tom
    Vytváram príbeh, ktorý odzrkadľuje našu spoločnosť. Snažím sa o čo najrealistickejšie stvárnenie. Vychádzam pri tom z informácií z rôznych zdrojov, avšak mojím cieľom nie je písať pravdu, ale román. Niektorí čitatelia si postavy stotožnili s reálnymi ľuďmi. S tým nič neurobím, je to vec čitateľa.
    Zobraziť všetko

  • Ocenenia

    1. miesto v kategórii publicistika na medzinárodnej súťažnej filmovej prehliadke KAFKA 2008 v Českej republike za reportáž Kontroverzná
    1. miesto v kategórii publicistika na medzinárodnej súťažnej filmovej prehliadke KAFKA 2008 v Českej republike za reportáž Kontroverzná tabuľa.

    3. miesto v celoslovenskej literárnej súťaži Cena Fantázie 2008 za poviedku Dedičstvo zeme.

    Cena Literárneho fondu za publicistiku, rok 2008.

    1. miesto v kategórii publicistika na celoslovenskej súťaži v tvorbe lokálnych televízií Workshop 2008 za reportáž Kontroverzná tabuľa.

    Cena diváka v kategórii publicistika na celoslovenskej súťaži v tvorbe lokálnych televízií Workshop 2008.

    1. miesto v literárnej súťaži Cena Béla 2009 za poviedku Samota.

    3. miesto v  literárnej súťaži Cena Fantázie 2009 za poviedku  Samota (V hlasovaní odbornej poroty sa poviedka umiestnila na 1. mieste.)

    Čestné uznanie poroty za poviedku Lesný strach v literárnej súťaži o cenu Béla 2009.

    3. miesto v literárnej súťaži  Panta Rhei Awards 2016 – Slovenský spisovateľ roka

    Cena čitateľov Anasoft litery za rok 2016 za knihu Trhliina
     
     
    Zobraziť všetko

  • Ukážka z tvorby

    ukážka z tvorby   HMLISKO Rádio začalo šumieť. Vypol som ho. Dostával som sa do skutočnej divočiny. K Vlkolíncu sa plazí
    ukážka z tvorby
     
    HMLISKO Rádio začalo šumieť. Vypol som ho. Dostával som sa do skutočnej divočiny. K Vlkolíncu sa plazí strmá cesta plná serpentín. Stúpal som čoraz vyššie, niektoré kopce som už mohol obdivovať odvrchu. Nakoniec sa pod mnou odhalila celá dolina. Cesta sa stočila, po niekoľkých minútach jazdy som konečne uvidel Vlkolínec.
    Bol prekrásny. Krčil sa medzi šedými lesmi, nad ním sa vypínal skalnatý vrchol Sidorovo. Z komínov niektorých dreveníc stúpal dym. Okrem toho som nepostrehol žiadny pohyb; nič, čo by naznačovalo, že v ňom pulzuje život.
    Na malom parkovisku nestálo ani jedno auto. Zastal som a vystúpil. Do uší mi udrelo až neprirodzené ticho. Hory akoby pohlcovali všetky zvuky. Vtáky ešte nespievali, len občas sa ozvalo krákanie nejakého dravca. Pri pohľade na vyľudnenú dedinu to znelo strašidelne. Zafúkal vietor, more smrekov sa zavlnilo, drevo zapraskalo. Doniesla sa ku mne vôňa jarnej živice. Po nebi letelo niekoľko bielych oblakov, nemohol som sa vynadívať na jeho modrú farbu, po dlhých zimných mesiacoch to bol balzam na dušu. Zrazu som sa cítil veľmi sám, tak sám, až ma zapichalo v hrudi, no premohol som skľučujúci pocit a vykročil do strmého kopca k prvým domom.
    Na lúke pred nimi stáli ako rozhádzané hračky veľké drevené sochy. Každé leto sa tu koná sochárske sympózium, počas ktorého umelci vyrežú z dreva niekoľko sôch. Niektoré merajú aj dva, či tri metre. Sú to rôzne postavy z miestnej histórie, zvieratá, alebo fašiangové obludy. Kráčal som po štrkovej ceste a ony na mňa upierali svoje mŕtve pohľady. Najbližšie bola príšera s rohami a vycerenými zubami. Svoje rybie oči vypliešťala priamo na mňa. Počas sympózia, keď sú naokolo stovky turistov, vyhráva veselá hudba a podáva sa pivo zadarmo, by mi určite pripadala smiešna. Teraz nie. Sklonil som hlavu, prešiel popri nej v akejsi bázni.
    Až po niekoľkých metroch som znova zodvihol pohľad a zahľadel sa nahor hlavnou ulicou. Tiahla sa celou dedinou až po úpätie Sidorova vypínajúceho sa nad ňou. Po jej okraji zurčal vodný kanál v drevených žľaboch, ktorý bol dlho jediným zdrojom tečúcej vody. Vystupoval som čoraz vyššie, kochal sa bielymi, modrými, či okrovými fasádami dreveníc po oboch stranách ulice. Približne v strede dediny stála impozantná zrubová zvonica z roku 1770. Až pri nej som si uvedomil, že som doteraz nikoho nestretol. Stále tu vládlo neprirodzené ticho. Nezaštekal ani pes, nevrzli dvere, nič. Neveril by som, že tu niekto býva, keby nebolo dymu vychádzajúcemu z hŕstky komínov a pohybu záclony za oknom v spodnej drevenici. Domáci o mne určite vedeli. Na vyciťovanie prítomnosti cudzincov mali vypestovaný priam šiesty zmysel.
    Slnko pražilo, už od rána opieralo svoje lúče do svahu, bolo tu teplejšie, než dole v meste. V žblnkotajúcom kanáli som si zvlažil ruky a tvár, potom znova vykročil. Vystúpil som až na horný koniec dediny, mal som ju celú pod sebou. Za mnou sa tiahla veľká lúka, ktorá prechádzala do lesa pokrývajúceho Sidorovo. Kedysi bol vraj tento skalnatý vrch celkom holý, jeho bralá nezakrývali žiadne stromy.
    Na blízkej informačnej tabuli som si prečítal, že tu objavili pozostatky prehistorického hradiska lužickej kultúry z doby bronzovej. Vlkolínec bol prastarý. Prvé zmienky o ňom pochádzali zo štrnásteho storočia, no archeologický výskum dokazoval, že lokalita bola obývaná už pred viac než tritisíc rokmi. O vzniku a dôvodoch osídlenia sa dalo iba špekulovať. Život na takomto odľahlom mieste obklopenom divokou prírodou bol ťažký aj dnes, v minulosti to muselo byť ešte horšie. Na druhú stranu, rozsiahle trávnaté svahy a na oblasť Liptova veľký počet slnečných dní, boli výhodné pre chov dobytka a pestovanie niektorých plodín.
    Pred dverami poslednej drevenice visela zvonkohra. Vietor ju rozkýval, doľahlo ku mne cinkanie zvončekov. Znova mnou prešla vlna strachu.
    Vykročil som len tak naslepo – po chodníku vedúcemu k blízkej hore. Zem tu už bola vysušená, prašná. Vysmädol som a uvedomil si, že plastovú fľašu s vodou som nechal v aute. Rozmrzelo ma to. Ešte sa mi nechcelo vrátiť. Kráčal som ďalej a vdychoval vôňu lesa.
    Vošiel som do tieňa prvých smrekov. Chodník sa tiahol ďalej. Trochu som zaváhal. V mysli sa mi objavila výstraha pred divokými zvieratami, ktorú som si prečítal na parkovisku. Chuť ponoriť sa do hlbín jarného lesa ma však premohla. Váhavo som urobil zopár ďalších krokov, potom som sa prestal báť.
    Po niekoľkých minútach chôdze hustým porastom sa pred mnou otvorila lúka. V lete, keď je rozkvitnutá a zelená, musí vyzerať nádherne. Teraz pôsobila smutným, pochmúrnym dojmom. Slnečných lúčov sem prenikalo málo, tráva z minulého roka bola suchá a mŕtva. Na opačnom konci sa pod stromami krčil polorozpadnutý senník. Neviem, čo ma na ňom zaujalo, čo ma k nemu pritiahlo, ani prečo som urobil ten rozhodujúci, osudný krok, keď som k nemu vykročil. Možno to, že vyzeral naozaj staro, mohol mať sto, aj viac rokov.
    Ako som sa k nemu blížil, rozoznával som nové detaily. Na jeho priečelí boli vyrezané starobylé ľudové ornamenty a magické symboly, ktoré mali prípadných pocestných, čo sa v ňom rozhodli prenocovať, ochrániť pred zlými silami. Viera v povery na Vlkolínci prežívala dodnes, no podľa zanesenia a sčernenia znakov som usúdil, že museli byť do dreva vyryté veľmi dávno. Zadná časť strechy bola zrútená, no spredu senník vyzeral celkom zachovalo. Vchod zakrývali drevené dvere prichytené na zhrdzavených pántoch. Srdce sa mi rozbúchalo, každý zvuk, čo som spôsobil pri chôdzi, mi zrazu pripadal rušivý. Bolo to malé dobrodružstvo. Niečo ma na senníku fascinovalo, chcel som sa pozrieť do vnútra, aj keď sa mi to nezdalo rozumné. Mohol tam prespávať nejaký tulák alebo nebezpečné zviera.
    Ale tulák takto vysoko v horách? Zviera, čo dokáže otvárať dvere? hovoril som si.
    Dych sa mi zrýchlil a krv tepala v ušiach, keď som sa potichu priblížil, načiahol po dverách a odchýlil ich. Zaškrípalo to, nič iné sa nestalo. Zvnútra sa vyvalila vôňa starého sena.
    „Je tu niekto?!“ zakričal som.
    Ticho.
    „Haló, je tu niekto?“
    Znova nič.
    Kdesi v lese opäť zakrákal dravec, ktorý ma vítal už na parkovisku.
    Nejaká sila ma vťahovala dovnútra. Chcel som vidieť ako môže vyzerať starobylý senník, zaujímalo ma, či aj vnútri budú nejaké znaky, ktoré tam ako obranu pred strigami vyryli už dávno mŕtvi Vlkolínčania.
    Ešte raz som sa obzrel. Na lúke sa nič nehýbalo, nebo bolo bezchybne modré. Vdýchol som teplý voňavý vzduch a vstúpil.
    Nič zvláštne tam nebolo. Trochu ma to sklamalo. Šero, rozvírený prach a omračujúca vôňa vysušenej trávy. Všetko ako v obyčajnom senníku. Po oboch stranách stáli držiaky na seno. Ležalo na nich len zopár hrstí vysušených stebiel.
    Dvere za mnou sa s tresknutím pribuchli!
    Myklo ma.
    Ocitol som sa v tme, celkom som stuhol. Srdce mi vyskočilo až do hrdla.
    Čakal som, čo sa bude diať, načúval.
    Zadržal som roztrasený dych.
    Nič. Ticho.
    Buď pred zavretými dverami niekto stál a vyčkával alebo sa zavreli samé od seba. Pravdaže, celkom prirodzené vysvetlenie! Keď som vstupoval tak som ich odchýlil, ale neoveril si, či v takej polohe zostanú. Možno stačilo mierne zafúkanie a zavreli sa. Už trochu kľudnejší som sa k nim vrátil a postrčil ich. Dovnútra zase vniklo svetlo. Vystrčil som hlavu. Nikto tam nestál. Oddýchol som si a roztvoril ich dokorán.
    Teraz mi moje preľaknutie pripadalo smiešne. Zaliala ma vlna uvoľnenia. Vrátil som sa naspäť do senníka, na dôkaz obnovenej odvahy prešiel až k jeho zadnej, zosypanej časti. Tam som si to všimol.
    Spod brvien zo zrútenej strechy čosi vyčnievalo. Malo to hranatý tvar, vytŕčal len jeden roh. Sklonil som sa nižšie. Hranaté kožené puzdro. Jednou rukou som trochu nadvihol brvno, prstami druhej skúsil predmet vystrčiť. Išlo to ťažko, drevá naň tlačili. Bolo mi čoraz zrejmejšie, čo to je, prebudila sa vo mne zvedavosť – zapnuté kožené puzdro na zápisník.
    Zopár krát som ním mykol, aby som ho dostal von. Nevšímal som si mračná prachu a postupne ho vyťahoval čoraz viac. Nakoniec sa mi to podarilo, no prsty ľavej ruky sa mi odreli až do krvi. Nevenoval som tomu pozornosť, zaujímal ma iba môj objav. Držal som puzdro a podľa jeho váhy usudzoval, že nie je prázdne, ale že sa vo vnútri skrýva aj zápisník. Cez dieru v streche sem prenikalo trochu svetla, oči mi už privykli na šero, takže som objav začal skúmať priamo tam.
    Kožený obal bol navlhnutý a poškodený. Na viacerých miestach sa po ňom rozliezali nechutné plesnivé škvrny. Rozopol som ho. Ťažko sa roztváral, vyvalil sa z neho zatuchnutý pach. Bál som sa, že zápisník bude tiež plesnivý, no keď sa mi ho z puzdra konečne podarilo vytiahnuť, tak som zistil, že je v zachovalom stave. Zvedavo som ho prelistoval. Stránky boli vlhké a zožltnuté, no písmo sa neroztieklo, zostalo dobre čitateľné. Bol to roztrasený rukopis, zapisovaný modrým i čiernym perom, ku koncu už aj obyčajnou ceruzkou.
    Nalistoval som prvú stranu a oblial ma studený pot. Neveriacky som si znova a znova čítal dve slová, ktoré sa tam vynímali:
    Pavol Jarák
    Obyčajné meno, nič strašidelné. Bolo by to obyčajné meno a nič strašidelné, keby som nevedel, kto bol Pavol Jarák. Lenže ktorý Ružomberčan by to meno nepoznal? Minulú zimu sa v meste hovorilo len o ňom. Jarák bol kedysi učiteľ dejepisu na miestnom cirkevnom gymnáziu. Pre svoje sklony k popíjaniu a kvôli fámam o obťažovaní študentiek ho však prepustili. Dlho nemohol zohnať prácu, nakoniec sa nad ním zľutovali v Liptovskom múzeu. Stal sa správcom muzeálnej drevenice na Vlkolínci. Miesto získal, lebo oň nikto iný nemal záujem. Bolo mizerne platené a zahŕňalo buď každodenné dochádzanie na Vlkolínec alebo prebývanie v podkroví drevenice, ktorú tam múzeum vlastnilo. V jej dvoch izbách sa nachádzala expozícia o histórii dediny a malý obchod so suvenírmi. Jarákovi takáto práca vyhovovala. Nemusel bývať doma s manželkou, s ktorou sa, okrem vzájomných hádok, už ani nerozprávali. Nesťažoval sa ani na to, že musel v drevenici prebývať sám aj cez zimu a starať sa o jej údržbu. Tiché prostredie aj izolácia mu vyhovovali. Cez leto sa venoval turistom, v zime viac popíjal a študoval knihy o histórii, ktorá bola stále jeho vášňou.
    V zime minulého roku sa však jeho rodinné problémy zhoršili. Manželka od neho požadovala rozvod a vyrovnanie majetku. Jarák sa prepadol do alkoholického pekla, často ho vídali opitého; zdalo sa, že čoskoro príde aj o prácu. Vo februári minulého roku však z vlkolínskej drevenice bez stopy zmizol. Niekoľko dní sa neohlásil rodine ani múzeu, preto sa pracovníci vybrali skontrolovať drevenicu. Keď sa konečne dostali na Vlkolínec, čo v zime nebolo ľahké, našli ju prázdnu. Jarákove osobné veci boli v podkroví, na stole vraj ležala otvorená kniha a okuliare. Po Jarákovi však nebolo ani stopy.
    Miestni obyvatelia sa s políciou odmietali zhovárať; keď ich nakoniec prinútili k vypovedaniu, tak svorne tvrdili, že si nič podozrivé nevšimli a o Jarákovi nič nevedia. Áno, za svoje dvojročné pôsobenie na Vlkolínci si získal ich dôveru, zhovárali sa s ním, nebrali ho ako úplného cudzinca. Bol to dobrý chlap, aj keď si často a rád vypil. Čo sa s ním stalo však nevedia. V zime bývajú vo svojich dreveniciach, vychádzajú nanajvýš na dvor, všade naokolo je aj meter snehu. Výsledkom vyšetrovania bolo, že sa Jarák pod vplyvom samoty, pitia a osobných problémov zrejme pomiatol, vybehol z drevenice do okolitých hôr, kde zablúdil a zmrzol. Možno to bol aj spôsob samovraždy – miloval hory, tak si ich vybral za miesto svojho skonu. Pri obrovskej rozlohe hôr Veľkej Fatry bolo prakticky nemožné objaviť tam jeho mŕtvolu. Takých nezvestných je tu už niekoľko desiatok.
     
    Dedičstvo zeme /úryvok poviedky, ktorá získala tretie miesto v súťaži literárnej fantastiky Cena Fantázie 2008/
    Vnútro penziónu sa topilo v tme. Nesvietilo ani svetielko na sporáku v kuchyni. Tam Ivan mieril. Šuchtal sa popri stene, dychčiac od napätia. Za kuchynským stolom niekto sedel. Oknom sem prenikalo trochu svetla, rozoznal nejasnú siluetu. Zdalo sa, že sedí chrbtom k nemu. Nehýbala sa. Ivan by sa jej najradšej vyhol, no vstupná hala bola za kuchyňou. Cesta viedla rovno okolo postavy. Otváraním okien šramotiť nechcel. Chcel sa von dostať čo najtižšie. Mal pocit, že na tom záleží.
    Postava stále sedela. Nehýbala sa. Ivan v šere rozoznal rozťahané tričko. Domáca. Sedela za stolom chrbtom k nemu, hlava mierne sklonená. Možno spala. Ivan dúfal, že spí. Nestál od nej už ani dva metre. Potichu našľapoval ďalej. Keď sa dostal na jej úroveň, začal veriť, že naozaj spí. A keby spoza oblaku nevyšiel Mesiac, mohol si to myslieť ďalej. Bolo by to lepšie. Mesačné lúče ale vnikli do kuchyne. Dopadli na jej tvár. Nespala. Široko roztvorené oči upierala na stôl. Zreničky jej kmitali do bokov. Ústa naširoko rozďavené. Lícne svaly jej museli celkom stuhnúť. Po brade pomaly stekal prúd slín. Ivan zastal. Nevedel, či sa na neho už – už nevrhne. Ale ona len sedela, pozerala na stôl, nereagovala. Občas si rukou neprítomne uhladila vlasy za uchom.
    Vykročil ďalej.
    Vtedy sa ozvala. Vôbec neznela ako predtým. Hovorila ona, ale z úst vychádzal hlboký mužský hlas. Jej hlasivky boli len ampliónom niekoho iného.
    „Hovorili mi, pred niekoľkými dňami, aj vy ste zaiste počuli, vraj už aj tuná, v Malých Karpatoch, vraj už aj na Slovensku sú partizáni. A môžu nebezpečne rušiť naše oslavy.“
    Ivan stuhol, od hrôzy sa prikrčil. Vôbec mu to nedávalo zmysel. Hlas pokračoval a naberal na nástojčivosti.
    „Usmieval som sa, lebo na tie výzvy z Londýna i z Moskvy, aby sme my tuná partizánčili niet inej odpovede, a lepšej, ako úsmev.“
    Vtedy hlas spoznal! Alexander Mach, hlavný veliteľ Hlinkovej gardy a minister vnútra v Slovenskom štáte. Ivanovi kedysi záznam tejto reči púšťali. Ešte na základnej škole. Absurdita situácie, skutočnosť, že ho počuje v penzióne Dremi z úst domácej, na neho doľahla. Sťažka dýchal. Začal chápať pokrivenie sveta v ktorom sa ocitol. Niečo zostalo skutočné, pôvodné, z dennej strany. Ale zmiešalo sa to s prvkami polnočnej strany niečích spomienok a snov. Groteskná koláž naháňajúca hrôzu. Netušil, prečo sa tu objavil prvok z obdobia prvého Slovenského štátu.
    Príhovor sa zasekol uprostred vety. Po chvíli sa začal opakovať od začiatku. Domáca ho vyslovovala rovnako, ako po prvý krát. Ivan to nevydržal, rozbehol sa k východu. Prebehol cez verandu, vrhol sa k dverám. Neboli zamknuté. Z prvého poschodia sem doľahol ďalší zvuk. Tri, či štyri deti museli zborovo recitovať:
    „Od Žiliny ide vlak
    a v ňom sedí Šaňo Mach.
    Všetci Židia utekajú
    lebo majú strach.“
    Ivan trhnutím otvoril dvere a vyšiel do tmy.
    Svietil Mesiac. Polia vyzerali normálne. Až na to, že tu okrem nich nič iné nebolo. Tiahli sa po kopcoch všetkými smermi; asi donekonečna. Polnočná strana starcovej mysle tu prevládla. Pomedzi polia sa tiahol kúsok cesty. Len malý úsek, akoby omylom položený hlboko do poľa. Viedol k tomu, čo tu nemohlo chýbať. Domov dôchodcov Nádej stál na svojom mieste, do posledného detailu tak ako na dennej strane. Všetky svetlá zhasnuté, len v jednej izbe sa svietilo.
    Ivan by sa najradšej rozbehol čo najďalej, priamo do polí. Zábleskom intuície však chápal, že by nikam nedošiel. Mohol by v tých poliach kráčať navždy. Jediná cesta, ako sa dostať z tejto mŕtvej zátoky reality a prízračných spomienok, viedla cez Nádej. Vykročil tým smerom.
    Pri kúsku cesty stál čierny autobus. Starý typ zo štyridsiatych rokov. Pred malou chvíľou tam nebol. Teraz stál pri okraji cesty, akoby tam patril odjakživa. Ivan zaváhal, ale potom sa pobral okolo neho. Skúmal ho očami, behal pohľadom po jeho zastretých oknách. Spolovice očakával, že sa roztvoria dvierka a vybehne z nich nejaká príšera. Nič sa ale nestalo. Čierny autobus len tak stál. Uprostred nekonečných polí, na kúsku asfaltovej cesty. Možno to bolo ešte horšie, než tá príšera. Ivanovi zaľahlo v ušiach od tlaku aury, akú vyžaroval. Nedala sa presne popísať. Bola to… smrť?
    Kým autobus obišiel, pot ho celého zmáčal. Od Nádeje ho delilo necelých dvesto metrov.
    *
    Anton Grisch vedel, že Židov v Poľsku vraždia. Každý, kto chcel, to vedel už od štyridsiateho druhého roku. Transporty vtedy trvali od jari do jesene. Správy o tom, že Židov v Poľsku dusia plynom a spaľujú sa do Ružomberka dostali niekedy v lete.
    Keďže organizovanie a vykonávanie transportov pripadlo gardistom, Anton Grisch sa s kamarátmi navystrájal veľa čertovín. Radi na Židov natlačených v dobytčích vagónoch pred odjazdom pokrikovali, aby sa sem už nevracali ani ako popol, keď vyletia hore komínom.
    Občas sa tiež potešili s niektorými Židovkami pred tým, ako ich poslali do Osvienčimu. Pri jednej takejto príležitosti si Anton Grisch všimol, že Židovka mala na sebe priveľa vzácnych šperkov. Nahlásil to veliteľovi a vďaka jeho hláseniu odhalili ďalší židovský podvod. Aj pred odchodom sa ich Židia ešte snažili okrádať. Nerešpektovali vyhlášky, chceli si svoj majetok odniesť namiesto toho, aby ho odovzdali. Odvtedy sa pred transportom museli dať všetky Židovky povinne prehliadnuť. Dialo sa tak v synagóge, neďaleko železničnej stanice. Gardisti to miesto vybrali preto, aby si Židia nemysleli, že si môžu dovoľovať všetko. Aj pán farár Ferenčík tento nápad schválil. A tak sa v synagóge porozkladali plenty, za ktorými sa Židovky museli zobliecť a poukazovať vybraným gardistom všetky telesné otvory, či v nich neodnášajú nejaké šperky. Anton Grisch dával pozor aj na náušnice. Niektoré bývali zo zlata. Ak sa mu zapáčili, zvykol ich Židovkám vytrhávať priamo z uší. Veď čo, z prehliadky išli do transportu, nemali sa komu sťažovať.
    Štyridsiatydruhý rok považoval Anton Grisch za svoj najkrajší. Stále ho však trochu zarmucovalo, že Židov nevidí umierať, že netečie viac krvi. To sa zmenilo až v štyridsiatomštvrtom.
    Vtedy vypuklo povstanie. Anton Grisch nechápal, ako sa niektorým Slovákom nemôže v ich vlastnom štáte páčiť. Veď zatočili so Židmi, Čechmi, luteránmi, komunistami aj liberálmi. Mali katolícky štát, podniky po Židoch, dostatok jedla do žalúdka. Na Slovenskú republiku dohliadal sám Führer z Nemecka, stačilo iba poslúchať a bolo dobre. Niektorí zradcovia sa ale spojili s boľševickými čertmi a spolu s nimi chceli rozvrátiť západnú civilizáciu. Aspoň tak sa písalo v Gardistovi. Aj katolícki biskupi sa postavili proti ich počínaniu a vyjadrili podporu slovenskej vláde, ktorá držala s Führerom. A keď už oni takto, tak to muselo byť jedine správne.
    Na potlačenie povstania začali vznikať Pohotovostné Oddiely Hlinkovej Gardy. Anton Grisch sa až triasol, aby mohol do nejakého vstúpiť. Mal na to všetky predpoklady. Vďaka horlivosti absolvoval tesne pred vypuknutím povstania Okresnú školu Hlinkovej gardy. Pozorne počúval všetky prednášky v sále Liptovského múzea a stal sa poddôstojníkom. Do pohotovostného oddielu by ho privítali s otvorenou náručou. Nanešťastie, v Ružomberku žiadny nevznikol. Ale keďže prejavil silný záujem, veliteľ mu vybavil preradenie do Banskej Bystrice.
    Anton Grisch sa vznášal od šťastia. Bystrica – nedávno ešte hniezdo povstalcov – padla, bolo tam treba robiť poriadky. Veliteľ mu do služobnej knižky napísal, že má „tie správne predpoklady“ na takúto prácu. Anton Grisch už čoskoro po príchode do Bystrice zistil, ako doteraz živoril. Až teraz tiekla krv tak, ako si vždy prial.
    Aj keď v Bystrici malo svoje sídlo aj nemecké gestapo, zatknutých komunistov, povstaleckých banditov a Židov bolo toľko, že nešlo všetkých povraždiť v jeho mučiarňach. Robili obtiaže až do konca; aj so svojim umieraním. Dokopy niekoľko stoviek ľudí. Nemci už vedeli ako na to. Nestačilo zabiť komunistu, banditu alebo Žida. Bolo treba vykántriť celú jeho rodinu; vytrhnúť burinu aj s koreňom.
    Na ústredí zvolili ako vhodné miesto dedinu Kremnička neďaleko Bystrice. Gardisti teda vybrali prvú dávku. Tak zvykli označovať skupiny väzňov určené na „zvláštne zaobchádzanie“. Brali celé rodiny. Vo väzení im povedali, že ich odvážajú na práce. Bolo to tak lepšie. Síce pribudli starosti s batožinou, ale desiatky obetí tupo, poslušne nastúpili do špeciálneho čierneho autobusu. Prvú dávku takto odviezli piateho novembra nad ránom. Anton Grisch si tie dátumy pamätal akoby to bolo včera.
    Na mieste zastali okolo pol šiestej. Najprv vystúpili gardisti, potom začali vyvádzať väzňov. Asi pätnásť, dvadsať rodín. Najviac vnímavé boli deti. Nedali sa ich rečami oklamať ako dospelí. V ich mysliach ešte nebola zakorenená smrť; preto sa jej tak veľmi nebáli a neverili rečiam, ktoré vytvárali falošnú nádej. Ich plač a smrkanie Antona Grischa znervózňovali. Na druhú stranu, prosebné pohľady žien naplnené strachom mu robili dobre. Hlavne po vypitej pálenke. A tej si veru cestou dopriali. Všetci gardisti to potrebovali, aspoň pri prvej dávke. Neskôr ich opila krv.
    Podišli trochu viac do lesa. Väzni pochopili, začali kvíliť a nariekať. Gardisti vytvorili špalier, zbraňami na nich mierili a po jednom ich brali k protitankovému zákopu z povstania.
    „Kľakni suka!“ Zakričal Anton Grisch na prvú dovedenú ženu – asi sedemdesiatročnú starenu. Namieril jej pištoľou na hlavu. Do poslednej chvíle žobrala o milosť. Stlačil kohútik s vedomím, že teraz je Kristovým vojakom, ako mu opakoval predseda vlády Vojtech Tuka a mnohí farári. Ešte to nebolo ono.
    Ani pri ďalších piatich to ešte nebolo ono. Traja z nich boli zrelí chlapi, plakal iba jeden z nich. Ďalšie dve boli deti. Asi trojročný chlapček stŕpnutý hrôzou. Nezabil ho na prvý krát, guľka mu preletela lícom. Musel ho po chvíli neznesiteľného vreskotu doraziť druhým výstrelom. Posledné z pätice bolo bábätko. Priniesol mu ho ďalší gardista. Anton Grisch bez zaváhania prevzal malého komunistu usilujúceho o rozbitie západnej civilizácie a jej katolíckych pilierov. Nedal sa pomýliť jeho nevinným vzhľadom. Vyvliekol ho z perinky, chytil za nohy, zdvihol a prestrelil mu hlavu. V skupine väzňov sa tomu prizerala jeho matka. Zavíjala akoby ju brali na nože, dvaja gardisti ju museli držať. Anton Grisch pred chvíľou popravil aj jej muža.
    Až teraz to bolo ono! Padla mu do oka. Jej tvár plakala bez sĺz, celkom zlomená ľudská bytosť. Zašiel si po ňu sám. Bola krásna. Jej mladosť ho povzbudila k ešte väčšiemu nasadeniu za Krista.
    Zavŕtal jej hlaveň do rebier.
    „Bež! Bež k jame!“ Strkal do nej. Naozaj pobehla. Nie dosť rýchlo. Dal jej silný pohlavok. Páčilo sa mu dotýkať sa jej dlhých svetlých vlasov. Páčilo sa mu ju biť s vedomím, že za chvíľu bude mŕtva.
    „Ty kurva partizánska! Jebala si s partizánmi, čo? Zradila si tým Krista. Kľakni, špina!“
    Mechanicky plnila jeho príkazy. Bola v príliš veľkom šoku, aby sa bála. Preto jej najprv strelil do ramena. Spadla na kopu mŕtvol a zvíjala sa bolesťou. Kričala. Dal si pekne na čas, kým jej strelil do hlavy. Ostatní gardisti sa smiali.
    Postrieľanie prvej dávky trvalo asi dve hodiny. Poslední väzni, tí ktorí sa dívali na popravu všetkých ostatných, celkom stratili rozum. Už to neboli ľudské bytosti. Anton Grisch v ten deň zabil štyridsaťtri ľudí. Počet si pamätal s primeranou hrdosťou.
    *
    Ivan sa zakrádal cez záhradu Nádeje. Bolo tu chladno. Tento rys zostal oproti realite nezmenený. Presnejšie, táto čiastka reality zostala na svojom mieste. Iné nie. Napríklad na holých, zimou a chladom ošľahaných jabloniach viseli veľké jablká. V  tme vyzerali ako prízračné čierne gule. Zrejme nejaký fragment zo starcových spomienok. Jeden z mnohých, ktoré sa tu pomiešali so skutočnosťou do bizarného kokteilu. Ivan bol asi jediný, komu zostala zdravá myseľ na to, aby rozoznával morbiditu týchto spojení. Všetkým ostatným jedovaté výplody starcovej mysle prenikli do hláv. Ivan nikdy nebol citlivý. Nesnívali sa mu ani sny. Možno preto sa k nemu tento myšlienkový vírus nedostal.
    Priblížil sa k sklennej bráne Nádeje. Vo vestibule šero. Na stenách svietili poplachové diódy. Vydávali len mdlé svetlo. Dali sa rozoznať akurát tak obrysy miestnosti. Typicky chladná a neosobná vstupná hala podopieraná dvoma hrubými stĺpmi. Nápis Nádej nad vchodom sa k chladu, aký odtiaľ vanul, nehodil. Danteho: „Zanechajte všetky nádeje, vy, ktorí vstupujete,“ by pasovalo viac.
    Ivan sa nezamýšľal nad silou, ktorá ho nutká k tomu, aby vstúpil. Zdalo sa mu zrejmé, že je to túžba zachrániť Annu, vytrhnúť ju zo starcových chlipných pazúrov. Otvoril dvere, prešiel popri prázdnej vrátnici. Všimol si výtlačok denníka Gardista z roku 1944 ležiaci na stole. Inokedy tam určite bývali bulvárne plátky a denná tlač.
    Vedel kam má ísť, cítil to. Z vestibulu sa na poschodie dvíhala šikmá rampa. Veľa dôchodcov sa už pohybovalo len na vozíku. Preto tu neboli schody. V šere nahmatal zábradlie a začal vystupovať nahor. Kroky sa rozliehali. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Polnočná strana je hravá, rada odpovedá na každý krok, ktorý sa v nej urobí. Zo starých zašumených reproduktorov visiacich nad dverami sa vyvalila hudba. Rezký, bojový pochod.
    „Slováci sme od rodu,
    slovenskému národu,
    nebude z nás ani jeden,
    nikdy na škodu.
    Svoju zem si ľúbime,
    nepriateľov zhubíme.
    Zobuďte sa všetci bratia,
    v celej krajine.“
    Ivan postrehol, že väčšina prvkov polnočnej, snovej strany súvisí s obdobím Slovenského štátu, Hlinkovej gardy a ďalších vecí, o ktorých veľa nevedel. Nelámal si s tým hlavu, netýkalo sa ho to. Triasol sa od strachu, no zároveň bol ako vo sne. Premýšľal jasne a logicky. Ale bizarné spojenia aj iracionálnosť celej situácie, ktoré by ho mali okamžite rozvrátiť, dohnať do šialenstva, ho vôbec neznepokojovali; prijímal ich s neprirodzeným kľudom.
    Vyšiel na prvé poschodie. Dlhými chodbami sa k nemu blížilo niekoľko dôchodcov. Ich knísavé siluety v šere vyzerali ako prízraky. Jeden sa pohyboval na vozíčku. Zdalo sa, že všetci smerujú na rampu. Ivan sa najprv zľakol, ale potom si všimol, že ho vôbec nevnímajú. Kráčali akoby aj ich priťahovala nejaká sila. Všetko to boli muži. Kráčali ako nemŕtvi z hororu. Zmocnilo sa ho nepríjemné podozrenie. Myšlienku na to, že by cieľ ich cesty mohol byť rovnaký ako jeho, rýchlo odohnal. Pridal do kroku. Chcel mať pred nimi náskok. Pochod stále hral. Rozliehal sa prázdnymi koridormi.
    „Rež a rúbaj do krve,
    nebude to poprvé,
    pokiaľ Slovák na Slovensku
    pánom nebude.“
    Na druhom poschodí sa tiež tackalo niekoľko starcov. Akoby v Nádeji neboli žiadne ženy. Prienik polnočnej strany ich buď uspal alebo im spôsobil niečo horšie. Ivan si všimol, že hudba na druhom poschodí nevychádza z reproduktorov, ale z jedinej izby. Z izby číslo 261.
    (úryvok poviedky, Fantázia 14, 2010, č. 1)

     
    V tieni mafie
     

    Laba zaboril vrták elektrickej vŕtačky hlboko do Bobovho stehna. Išlo to ľahko. Tak ako rotujúcemu vrtáku nič nebránilo v ceste tkanivom, svalmi, mäsom až ku kosti, ani Laba nepociťoval žiadne zábrany. Poznali sa s Bobom už od detstva, vyrastali na rovnakom sídlisku. Ale toto nebol už ten Bobo, ktorého mal Laba rád ako vlastného brata.  Toto bol Bobo, ktorý zradil, šiel proti vôli kápa a dokonca sa odvážil najhoršieho rúhania, spáchal neodpustiteľný hriech, keď vztiahol ruku na samého boha. Takže to vlastne nebol Bobo, bola to len hruda zvíjajúceho sa mäsa, pripútaná k stoličke. Krvácala z prestreleného ramena  viacerých miest, kam už zvŕtal.
    Laba by bol najradšej, keby jej mohol napchať do ústa staré handry, váľajúce sa po zemi. Z výkrikov, aké vydávala, ho už boleli uši. Ústa jej však zapchať nemohol, lebo záležalo na tom, aby hruda ešte čo-to povedala predtým, než zdochne.
    „Kto ťa kúpil?“  opýtal sa šiesty raz.
    Hruda stále vzdorovito mlčala, nechcela vydávať žiadne zrozumiteľné zvuky, len stony, vzlyky a výkriky.
    Na rad teda prišlo koleno. Laba priložil vrták k jabĺčku a zavŕtal.
    Hruda sa napla, vrieskala, zdalo sa, e pretrhne laná, ktorými bola spútaná. Vydržali a hruda začala omdlievať.
    Laba prestal vŕtať. Striekajúca krv mu neprekážala, aj tak ňou už bol celý skropený, no zápach rozvŕtanej kosti ho dráždil. Chvíľu počkal, a keď hruda zase prichádzala  vedomiu, vošiel vrtákom  do rany a pokračoval v práci.
    Sledovali ho z bezpečnej vzdialenosti, kam nedopadali nepríjemné krvavé chuchvalce. Vojtech si všimol, že Michal je už znov zasnený, díval sa na Labu očami pokrytými blankou svojich pokrútených snov, akoby nad niečím premýšľal.
    „Nechcem vedieť, na čo myslíš.“
    „To j dobre, nepáčilo by sa ti to,“ povedal Michal s pohľadom upretým na Labu. „Už je to skoro hodina, musím sa ísť prihlásiť na políciu. Dozri tu na to a informuj ma.“
    Vojtech prikývol.
    Necelých päť minút po Michalovom odchode hruda prestala vzdorovať a v útržkoch medzi nárekmi im povedala všetko, čo chceli vedieť.
    Potom jej rozvášnený Laba zavŕtal cez oko do hlavy a vŕtal dlho, nedal sa odradiť jej ručaním, ani tým, že sa pošťala a posrala, vŕtal dovtedy, kým a neprestala chvieť.
    Michal až do večera vypovedal na polícii.
    „Nič neviem, žiadne spory nemám. Netuším, odkiaľ mohol útok prísť,“ opakoval dokola.
    Ponúkli mu policajnú ochranu. Odmietol ju. Tvrdil, že si zabezpečí ochranu súkromnej bezpečnostnej služby. . Takto môže byť s Vojtechom, Labom a ďalšími chlapcami v kontakte bez toho, aby to vzbudilo podozrenie.      
    Zobraziť všetko

  • Rozhovory

Internetové kníhkupectvo

 

Obálka slniečka september 2013  




Copyright © 2003 – 2018 Literárne informačné centrum. Všetky práva vyhradené. Dizajn a programovanie core4.sk