• Životopis autora

    Jozef Leikert sa narodil 22. októbra 1955 v Zlatých Moravciach. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a niekoľko
    Jozef Leikert sa narodil 22. októbra 1955 v Zlatých Moravciach. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a niekoľko rokov sa venoval novinárskemu povolaniu. Pracoval v redakcii Smena, Pravda, bol šéfredaktorom Gama magazínu. Od roku 1996 bol zamestnaný v Historickom ústavu SAV. V rokoch 2000 – 2004 pracoval v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky, dva roky bol hovorcom prezidenta SR R. Schustera a dva roky jeho osobným poradcom. Niekoľko rokov bol vedúcim Katedry kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Je prvým univerzitným profesorom kulturológie na Slovensku. Dve funkčné obdobia bol predsedom Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska,  v súčasnosti je predsedom Klubu spisovateľov literatúry faktu na Slovensku. Od roku 2012 je dekanom Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Literatúra faktu

    Odborná literatúra

    • Kultúrno-politický profil Vavra Šrobára (2005, kolektívna monografia)
    • Miesto T. G. Masaryka v česko-slovenských dejinách (2007, kolektívna monografia)

    Editorská činnosť

    • Časové reflexie (2005)
    • (D)otváranie literárnych hodnôt Petra Libu (2006)
    • (Ne)naplnený život Pavla Straussa (2006)
    • Stopy v čase (2006)
    • Filozof kultúry Ladislav Hanus (2007)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

         Jozef Leikert je dvojdomým autorom; je aj autorom literatúry faktu, aj básnikom. Prepojenia medzi jedným a druhým spôsobom

         Jozef Leikert je dvojdomým autorom; je aj autorom literatúry faktu, aj básnikom. Prepojenia medzi jedným a druhým spôsobom písania sú navzájom obohacujúce invenčnými presahmi do zaužívaných prototypov myslenia. Leikert využíva nástroje histórie a dobovej historickej publicistiky na žánrové spestrenie pomocou psychologického, reflexívno-historického spracovania tém, ktoré sa ho bytostne dotýkajú: od Opletala po Mňačka, od novembra 1939 po november 1989.

         Zostupuje po vertikále faktov a zároveň rozširuje rádius ich dosahu včleňovaním očitých svedkov jednotlivých historických udalostí do kontextu dejín. Obohacovaním historického dejinného materiálu o konkrétne výpovede generačných druhov, priateľov a známych, vzniká pozoruhodná dejinná aj literárna mozaika, pridávajúca strohosti faktov ľudskú dimenziu, v diapazóne mravných, kultúrnych a kresťanských hodnôt. Pracuje s ľudským detailom a poetickou psychologickou skratkou, ktorá sa stáva charakteropisom historickej postavy buď v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Zvyčajné postupy literatúry faktu obohacuje aj o hľadanie nových súvislostí, ktorým pripisuje osobnú stopu hľadania, napríklad fenomén: „postupná zrada“. Literarizuje a psychologizuje dejiny, čím ich sprístupňuje najmä tým, ktorí neboli ich účastníkmi, ani z hľadiska osobného, ani v kontexte kultúrneho, historického či kultúrneho času. Do príbehu histórie vkladá vierohodné príbehy v príbehu a dáva im vnútornú dimenziu. Hoci Jozef Leikert začínal poéziou, jeho prvými dielami sú knihy z oblasti literatúry faktu. Venuje sa obdobiu druhej svetovej vojny, predovšetkým udalostiam 17. novembra 1939, keď boli zatvorené české vysoké školy a 1 200 študentov odvlečených do koncentračného tábora Sachsenhausen. Okrem preštudovania všetkých dostupných archívnych materiálov napísaniu kníh predchádza u Jozefa Leikerta vlastný výskum, postavený na hľadaní posledných pamätníkov a ich spomínaní. Takto sa mu podarilo ozrejmiť viacero doteraz neznámych faktov a súvislostí. Druhou doménou jeho literatúry faktu sú knižné rozhovory so známymi osobnosťami, ktoré sú akousi spoveďou. Vedením dialógu núti opýtaného siahnuť hlboko do svojho vnútra, spomínať, ale zároveň sa zamýšľať nad sebou a udalosťami vôkol.

         Ak je v oblasti literatúry faktu Leikert presný a až vyčerpávajúco dôsledný pri zhromažďovaní historického materiálu, v poézii je stručný, gnómický a kresťansky zakotvený v evanjeliových formách písania a zaznamenávania lyrických obrazov a osobnej skúsenosti. Zvláštnosťou je poloha jeho lyrického subjektu v kontexte jednotlivých básnických zbierok. Ich-forma proklamovania lyrickej skúsenosti má iba minimálne zastúpenie, hoci v týchto miestach je jeho výpoveď veľmi silná; namiesto toho využíva „my-formu“, hovorenie akoby z pozície hovorcu, keď seba včleňuje do spoločenstva a vypovedá nie za seba, ale za spoločenstvo, ktorého sa cíti byť súčasťou. Akoby domaľovával seba do plátna obrazu. Lyrické výpovede v textoch a kontextoch tak nadobúdajú povahu sakralizovanej formy záznamu obecnej formy skúsenosti, ktorá sa preliala jeho vnútrom, jeho životom.

    Dana Podracká

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Ráno přišla noc (1989, Česká republika), A den se vrátil (1993, Česká republika), Osud tak chtěl (2000, Česká republika), Otlomki

    Ráno přišla noc (1989, Česká republika), A den se vrátil (1993, Česká republika), Osud tak chtěl (2000, Česká republika), Otlomki tišina (2001, Bulharsko), Zámlky (2001, Česká republika), Testament svědomí (2001, Česká republika – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Černý pátek sedemnáctého listopadu (2001, Česká republika), Za čas do zatmenija (2002, Rusko – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Večorinňa (2002, Ukrajina – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Sny v okovech (2002, Česká republika), Rosa na duszy (2003, 2004, 2005, Poľsko), Voznemireni krugov (2004, Macedónsko), Iz dubine trave neba (2006, Srbsko), Nedovgovičnisť (2006, Ukrajina), Iz dubine trave neba (2006 dvojjazyčne: slovensko-srbsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Nedovgovičnisť (2007 dvojjazyčne: slovensko-ukrajinsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Mulandóság (2007, Maďarsko), Pominutelnost (2008, Česká republika – s podporou Komisie SLOLIA LIC), Salted Snow (výber z poézie, 2009 po anglicky)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    Štúdie o autorovi: KAMENEC, I..: Jozef Leikert. In.: Ráno přišla noc . Praha 1989, s. 4. OBERT, V.: Ráno prišla noc. In: Pravda , 12. 12.
    Štúdie o autorovi:

    KAMENEC, I..: Jozef Leikert. In.: Ráno přišla noc. Praha 1989, s. 4.

    OBERT, V.: Ráno prišla noc. In: Pravda, 12. 12. 1989, s. 6.

    VADOCZ, Š. – GROHOĽ, R.: Polstoročný dialóg. In: Smena na nedeľu, 17. 11. 1989, s. 3.

    SKÁLA, J.: Namiesto doslovu. In: Ráno prišla noc. Bratislava 1989, s. 7 – 8.

    SKÁLA, J.: Ich osudy sú poučením. In: Mladé rozlety, 14. 11. 1989, s. 2.

    ŠIŠKA, M.: Jak to bylo v listopadu 1939. Praha 1994, In: Právo, 16. 11. 1990, č. 256, s. 10.

    JURČO, J.: Noc prišla ráno. In.: Literárny týždenník, 9. 2. 1990, s. 4.

    FILO, J.: Vieme všetko o Janovi Opletalovi? In: Smena, 10. 1. 1990, s. 4.

    KRÁL, K.: Dělník Václav Sedláček. In: Severočeský deník, 16. 11. 1990, s. 4.

    ČERMÁKOVÁ, D.: Studenti před padesáti lety. In: Nové knihy, 11. 1. 1990, s. 1.

    DRÁŽDIL, M.: Ráno přišla noc. In: Národní osvobození, 13. 11. 1990, s. 6.

    SOBOTKA, R.: Náš rozhovor. In. Dokořán, 1990, č. 19, s. 60 – 61.

    ŠTANCL, K.: Zpívali sme o život. Ústí nad Orlici 1993, s. 56.

    ČIŽMÁRIK, R.: Fakt a metafora. In: Pravda, 18. 11. 1994, s. 8.

    BARICA, J.: A deň sa vrátil. In: Večerník, Bratislava 1. 12. 1994, s. 7.

    DVOŘÁKOVÁ, B.: O jednom utajenom výročí. In: Sme, 2. 12. 1994, s. 8.

    APFEL, V.: Svedectvo o ľudskej krutosti. In: Slovenská republika, 7. 12. 1994, s. 5.

    KALNÝ, S.: A deň sa vrátil. In: Národná obroda, 21. 11. 1994, s. 6.

    SCHNURPFEIL, V.: A deň sa vrátil. In: A deň sa vrátil. Bratislava 1994, s. 4.

    HEJL, F.: Co následovalo po 17. listopadu 1939. In: Matica moravská, Brno 1994, č. 2, s. 401 – 403.

    ŠIŠKA, M.: Dopovězená odysea listopadu 1939. In: Rudé právo, 26. november 1994, s. 13.

    IVANOV, M.: Vynikající literatura faktu. In: Tvar, 13. 12. 1994, s. 3.

    HANZAL, J.: Spoluprotrpěný prožitek. In: Lidové noviny, 26. 11. 1994, s. 7.

    MOULIS, M.: A den se vrátil. In: Národní osvobození, 14. 6. 1994, s. 3.

    VÍCH, J.: K rozvíjení česko-slovenské vzájemnosti. In: Univerzitní noviny, 28. 3. 1994, s. 28 – 29.

    CICHOŇ, J.: A den se vrátil. In: Noviny SDL, 23. 4. 1994, s. 4.

    BUDÍK, A.: Beseda s učiteli k 17. listopadu 1939. In: Národní osvobození, 17. 10. 1994, s. 5.

    17. listopad po 55 letech. Praha 1994, s. 16, 38, 94.

    Nezapomínáme! Praha 1994, s. 3.

    TOBOLOVÁ, P.: Přeji si, aby moje kniha přinesla pravdu. In: Region, 16. 11. 1994, s. 5.

    KAVAN, J.: Vánoční anketa Lidových novin. In: Lidové noviny, 31. 12. 1994, s. 2.

    IVANOV, M.: Vánoční anketa Lidových novin. In: Lidové noviny, 31. 12. 1994, s. 4.

    KVAČER, R.: Zázraky se dějí. In: Lidová demokrace, 15. 9. 1994, s. 4.

    KANTEK, M.: Pravda o listopadu 1939, In: Dobrý večer, 30. 11. 1994, s. 5.

    Pou.: A den se vrátil. In: Svobodné slovo, 17. 11. 1994, s. 4.

    HÁJKOVÁ, J.: Knihovnička Literárních novín. In: Literární noviny, 1. 12. 1994, s. 5.

    ŠIŠKA, M.: Dopovězená odysea listopadu 1939. In: Rudé právo, 26. 11. 1994, s. 13.

    MIKULCOVÁ, M.: Odboj tématem semináře. In: Region Valašsko, 16. 11. 1994, s. 14.

    Pou.: A den se vrátil. In: Svobodné slovo, 17. 11. 1994, s. 4.

    ŤAŽKÝ, L.: A deň sa vrátil. In: Bojovník antifašistov, 15. 12. 1994, s. 8.

    BORČIN, E.: Po stopách pamätníkov. In: Práca, 25. 3. 1995, s. 7.

    ŠVIHRAN, L.: Fašizmus v praxi. In: Literárny týždenník, 10. 2. 1995, s. 5.

    MIKULCOVÁ, M.: A den se vrátil. In: Region Valašsko, 4. 1. 1995, s. 11.

    POUSTA, B.: A den se vrátil. In: Literární noviny, 16. 2. 1995, s. 3.

    ŠTEMBERKOVÁ, M.: Ze školy za mříže. In: Nové knihy, 2. 1. 1995, s. 15.

    ŤAŽKÝ, Ladislav: Deň ktorý sa vrátil (Jozef Leikert: A deň sa vrátil...). In: Knižná revue, roč. V, 14. 6. 1995, č. 10, s. 5.

    BALÁŽ, Anton: Náš tip – Jozef Leikert: Testament svedomia). In: Knižná revue, roč. VI, 19. 6. 1996, č. 12, s. 1.

    ŠABÍK, Vincent: Kniha rozhovorov. In: Testament svedomia. Bratislava 1996, s. 1 – 2.

    DERMEK, J.: Správa o jednej generácii. In: Študentské listy, apríl 1997, s. 7.

    DANA, P.: A deň sa vrátil. In: Študentské listy, apríl 1997, s. 8 – 9.

    BODACZ, B.: Zakliata literatúra faktu. In: Pravda, 20. 3. 1997, s. 5.

    PASÁK, T.: 17. listopad 1939 a Univerzita Karlova. Praha 1997, s. 91, 113, 133, 152, 167, 171.

    HABOVŠTIAK, A.: Otázka svedomia? In: Literika, 15. 3. 1997, s. 264 – 265.

    TAZBERÍK, Ján: Básnické miniatúry (Jozef Leikert: Odstsrihnuté zvony). In: Knižná revue, roč. VIII, 29. 4. 1998, č. 9, s. 5.

    BEZDĚK, B.: Práce témeř detektivní. In: Týden u nás, 18. 3. 1998, s. 2 .

    HRABAL, M.: Jak známe slovenskou literatúru. In: Dokořán, 13. 3. 1998, s. 10.

    ČOMAJ, J.: Taká poctivá reportérska robota. In: Slovenská Republika, 28. 5. 1998, s. 5.

    BOLDIŠOVÁ, Emília – LEIKERT, Jozef: Literatúra faktu poľudšťuje dejiny (Rozhovr). In: Knižná revue, roč. VIII, 4. 8. 1998, č. 16 – 17, s. 12.

    VÁŠÁRYOVÁ, M.: Namiesto doslovu. In: Osud tak chcel. Bratislava 1999, s. 261 –262.

    HUPKA, G.: Leikertove tiché básnické výkriky. In: Práca, 13. decembra 2000, s. 14.

    Odkaz 17. listopadu po šedesáti letech. Praha 2000, s. 116, 120.

    WILHELM, I.: Lecturis Salutem! In: Černý pátek sedemnáctého listopadu. Praha 2000, s. 7 – 8.

    RUZOVA, M.. Jozef Leikert. In: Blgarski pisatel, 13. 12. 2000, s. 11.

    VÁŠÁRYOVÁ, M.: Místo doslovu. In: Osud tak chtěl. Praha 2000, s. 167.

    BALÁŽ, I.: Život sám je jazvou. In: Literárny týždenník, 7. 12. 2000, s. 10.

    KOVÁČ, M.: Namiesto úvodu. In: Zákulisie slov. Bratislava 2001, s. 7 –8.

    UHDE, M.: Namiesto záveru. In: Zákulisie slov. Bratislava 2001, s. 187 –190.

    FERKO, M.: Biblioglosár. In: Kultúrny život, 21. 2. 2001, s. 5.

    BALÁŽ, nton.: Potvrdenie návratu (Jozef Leikert: Čierny piatok). In: Knižná revue, roč. XI, 2. 5. 2001, č. 9,  s. 5.

    ŠVIHRAN, L.: Ceny a prémie. In: Kultúrny život, 13. 6. 2001, s. 10.

    PROCHÁZKA, M.: Po stopách zúrivého reportéra. In: Slovo, 11. 7. 2001, s. 10 .

    HUPKA, G.: V ohni tichých vzdychov. In: Slovo, 18. 7. 2001, s. 10.

    ŠABÍK, Vincent: Večnosť koreňov. Jozef Leikert: Pokosená hlina. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, 2001, č. 6, s. 107 –109.

    WILHELM, I.: Lecturis... Společnost Jana Masaryka. Praha 2001, s. 2 – 3.

    ŠABÍK, V.: Kniha rozhovorů. Testament svědomí. Třebíč 2001, s. 1 – 2.

    ŠTROBLOVÁ, J.: Dovětek překladatele. In: Zámlky. Třebíč 2001, s. 129.

    SOBOTKA, R.: Společnými silami bychom určitě dokázali víc. In: Moravské noviny, 20. 1. 2001, s. 1.

    LUKEŠ, J.: Knihy roka. In: Literární noviny, 28. 11. 2001, s. 16.

    KONDRÓT, V.: Tri fakty poézie – tá poézia faktov. In: Slovo, 23. 5. 2001, s. 11.

    BALÁŽ, I.: Duša, iný spôsob videnia. In.: Literárny týždenník, 21. 2. 2002, s. 10.

    HUPKA, G.: Prekvapenie za prekvapením. In: Slovo, 26. 6. 2002, s. 10.

    HUPKA, G.: Kultúra je duša času. In: Euroreport, november 2002, s. 68 – 69.

    SZABÓ, I.: Odysea najstaršieho stenografa. In: Verejná správa, 2002, č. 17, s. 30.

    JENČA, I.: Literatúra faktu je práca pre zrelý vek. In: Knižná revue, 19. 10. 2002, s. 5.

    STEFANOV, D.: Posleslov. In: Otlomki tišina. Sofia 2002, s. 176 – 177.

    KONOPELEC, V.: Zamisť pisljamobi. In: Večerinňa. Kyjev 2002, s. 200 – 201.

    TAMBOVCEVA, E.: Posleslovie. In: Za čas do zatmenija. Moskve 2002, s. 162 – 163

    ALEKOVA, E.: Ulobimite izmerenija na tišinata. In: Blgarski pisatel, 27. 11. 2002, s. 11.

    HOMOLOVÁ, M.: S těsnopisem do Guinnessovy knihy rekordů. In: Lidové noviny, 2. 2. 2002, s. 20.

    SCHNURFEIL, V.: Krátké zamyšlení. In: Sny v okovech. Praha 2002, s. 5 – 8.

    NEVRLÝ, M.: Ukrajinsko-slovenské vydanie básní. In: Literárny týždenník, 16. 4. 2003, s. 10.

    VLČEK, A.: Poézia je jeho spoveďou. In: Nový deň, 18. 2. 2003, s. 11.

    SCHNURFEIL, V.: Namiesto úvodu. In: Sny v okovách. Bratislava 2003, s. 6 – 9.

    MAJEREK, R.: W poszukiwaniu Równowagi między ciszą i krzykiem. In: Rosa na duszy. Krakov 2003, s. 197 – 200.

    CHAJNACKA, N.: Energija slova. In: Veseločka, február 2003, s. 29.

    KLENOVÁ, L.: Aké je snívať v okovách. In: Korene, apríl 2003, s. 16.

    JACKANIN, I.: Poezija – jogo spoviď, In: Duklja, č. 1, 2003, s. 56 – 57.

    BALKOVÁ, H.: Podnetné stretnutie. In: Tekovské noviny, 26. 2. 2003, s. 5.

    ALEKOVOVÁ, Elena: Rozmery ticha. Jozef Leikert: Otlomki tišina (Úlomky ticha). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 2, s. 120 – 121.

    KONSTANTINOV, Georgi: Jozef Leikert: Otiomki tišina (Úlomky ticha). Slovenská tvorba v zahraničí. In: Knižná revue, roč. XIII, 30. 4. 2003, č. 9, s. 7.

    MARTVOŇ, J.: Podkladajú sa slovenskí spisovatelia? In: Literárny týždenník, 22. 9. 2004, s. 5.

    MAJERNÍK, J.: O našej profesii. In: Literárny týždenník, 20. 10. 2004, s. 1 .

    RADIČESKI, N.: Voznemireni krugovi Jozefa Leikerta. In: Voznemireni krugovi. Skopije 2004, s. 109 – 111.

    -bk-: Jozef Leikert v poľštine. In: Knižná revue, roč. XIV, 4. 2. 2004, č. 3, s. 2.

    ŠAH: Jozef Leikert – 50. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 10, s. 159.

    TOMÁŠ, Radoslav: Téma pre tých najsilnejších (Jozef Leikert: Pominuteľnosť). In: Knižná revue, roč. XVI, 4. 7. 2006, č. 14 – 15, s. 5.

    BEDNÁRIKOVÁ, Antonia: Jozef Leikert – Alexander Vojček: 55 najkrajších miest a mestečiek Slovenska. In: Knižná revue, roč. XVII, 26. 9. 2007, č. 20, s. 1.

    PASTIRČÁK, D.: Medzi dvoma knihami. In: Romboid, 2007, č. 7, s. 67 – 68.

    BEŇO, Ján: Spoveď  Bohu a básni. Jozef Leikert: Dotyky duše. (Recenzia). Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 12, s. 132 – 135.

    PODRACKÁ, Dana: Čo učí smrť (básnika). Jozef Leikert: Dotyky duše (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVII, 10. 10. 2007, č. 21, s. 5.

    BEŇO, J.: Učebnica života i skutkov. (Jozef Leikert: Taký bol Ladislav Mňačko). In: Slovenské pohľady, 2008, č. 11, s. 130 - 133.

    BALÁŽ, Anton: Majstrovské svedectvo (Jozef Leikert: Taký bol Ladislav Mňačko). In: Knižná revue, roč. XIX, 18. 2. 2009, č. 4, s. 5.

    VLNKA, Jaroslav: V priestore ustavičného diania (Slovenská literárna veda 2008). In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XXVII.

    SZABÓ, Ivan: Rôznorodé témy, rozdielna kvalita (Slovenská literatúra faktu 2008). In: Knižná revue – príloha, roč. XIX, 8. 7. 2009, č. 14 – 15, s. XXX.

    Autor neuved.: Jozef Leikert sa niekoľko rokov venuje udalostiam 17. novembra 1939,... (Vychádza: Jozef Leikert: Ďaleko a predsa blízko). In: Knižná revue, roč. XX, 31. 3. 2010, č. 7, s. 4.

    SZABÓ, Ivan: Jozef Leikert: 111 osobností Slovenska. In: Knižná revue, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. 11.

    SZABÓ, Ivan: Literatúra faktu žije aj bez regálov (Slovenská literatúra faktu 2009). In:
    Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XXXVI.

    -báb-: Slovenská literatúra v zahraničí. In: Knižná revue, roč. XX, 24. 11. 2010, č. 24, s. 9.

    JANEK, Miroslav – LEIKERT, Jozef: Nemám rád veľké gestá ani veľké slová. (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 20. 5. 2015, č. 19 – 20, s. 1 – 2.

    ŠAH: Pripomíname si. Jozef Leikert – 60. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 10, s. 159.

    GALLIK, Ján: Jozef Leikert: Pavučina bytia/The Cobweb of Being. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 3, s. 121 – 123.

    HAJKO, Dalimír: Malé v veľké dejiny alebo význam detailu v poézii Jozefa Leikerta. In: Romboid, roč. LII, február 2017, č. 1 – 2, s. 75 – 90.

    HAJKO, Dalimír: Krátke zamyslenie nad tichom v Leikertovej poézii. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 5, s. 78 – 84.

    HYKISCH, Anton: Laudácia na knihu Jozefa Leikerta Pavučina bytia / The Cobweb of Being (Bratislava  – Banská Bystrica: SC PEN – Skalná ruža, 2015). In: Romboid, roč. LII, február 2017, č. 1 – 2, s. 178 – 179.
    Laudácia je dostupná na:http://www.slovakwriters.com/ocenenia/rok-2014/laudacia/


    BLAHA, Anton: Verše, ktorými pookrejeme. Jozef Leikert: Osmičky galaxie. (Recenzia). In: Literárny týždenník, roč. XXX, 24. 5. 2017, č. 19 – 20, s. 12.

    HAJKO, Dalimír: Fenomén smrti v poézii Jozefa Leikerta. In: Literárny týždenník, roč. XXX, 21. 6. 2017, č. 23 – 24, s. 14.

    MIKULÁŠEK, Alexej: Kdo klepe, tomu bude otevřeno. Jozef Leikert: Pavučina bytí. (Recenzia). In. Romboid, roč. LII, 2017, č. 5 – 6, s. 161 – 164.

    HAJKO, Dalimír: Jozef Leikert / Pavučina bytia – The Cobweb of Being. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 7 – 8, s. 266.


    HAJKO, Dalimír: Jozef Leikert: Osmičky galaxie. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 7 – 8, s. 272 – 274.

    GALLIK, Ján: Nahý až na kožu. Jozef Leikert: Osmičky galaxie. (Recenzia). In: Romboid, roč. LII, 8. 10. 2017, č. 8, s. 98 – 100.

    NAVRÁTIL, Martin: Slovenská poézia 2017 (Hodnotenie literatúry roku 2017). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 78 – 79.


    TUŠER, Andrej: Hlas srdca i viac (Jozef Leikert – Mária Macková: Hlas srdca). Recenzia. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 28. 3. 2018, č. 11 – 12, s. 13.

    -red-: Ocenenia žurnalistickým osobnostiam (V Prahe slávnostne odovzdali Krameriove ceny za rok 2018). In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 20. 6. 2018, č. 23 – 24, s. 2.

    JURÍK, Ľuboš: Jozef Leikert: Rozčesnutý čas Marka Frauwirtha (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 9, s. 122 – 124.

    BLAHA, Anton: Keď je svedomie dôležitejšie ako život (Jozef Leikert: Rozčesnutý čas Marka Frauwirtha). Recenzia. In: Literárny týždenník, roč. XXXI, 22. 8. 2018, č. 27 – 28, s. 19.


    HAJKO, Dalimír: Sedem viet o siedmich knihách (Jozef Leikert / Rozčesnutý čas Marka Frauwirta). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 10, s. 111 – 112.

    Biografie o autorovi:

    Slovník Klubu autorů literatury faktu (1998)

    Slovenský literárny kalendár (2000)

    Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2001)

    Malý slovník slovenských spisovateľov (2002)

    Kto je kto v SAV (2003, 2004, 2007)

    Who is Who v Slovenskej republike (2003, 2007)

    Slovník Klubu českých a slovenských autorů literatury faktu (2003)

    Slovník slovenských spisovateľov (2005)

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Verše Jozefa Leikerta sú hlbokým ponorom do duše človeka. Pri tvorbe precízne skúma ľudské bytie a potom na papier kladie nielen

    Verše Jozefa Leikerta sú hlbokým ponorom do duše človeka. Pri tvorbe precízne skúma ľudské bytie a potom na papier kladie nielen otázky o podstate života a smrti, ale aj odpovede rezonujúce presvedčivou filozofiou a svojským nadhľadom. Pritom bravúrne narába s básnickou skratkou a dokáže tvoriť osobité metafory, ktoré dodávajú myšlienkam originalitu a ešte väčšmi podčiarkujú ich hĺbku. V jednom rozhovore povedal: „Poézia je viac ako modlitba. Ale najprv sa musíme naučiť modliť sa. V tichej, najvrúcnejšej pokore vyslovovať slová a zamýšľať sa nad ich obsahom. A potom sa usilovať podľa týchto slov – poézie žiť a napĺňať ňou svoj život.“ Tieto atribúty rezonujú v celej Leikertovej tvorbe.

                                                               James Sutherland-Smith (USA)

    Básne Jozefa Leikerta sú poetické miniatúry, zdanlivo jednoduché, zbavené efektných ozdôb. Pritom vhodne využívajú celý arzenál umeleckých prostriedkov, predovšetkým svojské metafory, ktoré sa stávajú podstatnými zložkami básne a dodávajú jej osobitý charakter. Jeho filozofia poézie je hlboká a podnecuje uvažovať v širších dimenziách. Je preto zaujímavé dať sa unášať týmto básnikom, hľadať s ním rovnováhu medzi tichom a krikom. Pokúsiť sa uvedomiť si žriedlo vlastnej identity a pátrať po možnostiach čestného dialógu s okolitým svetom. Poézia Jozefa Leikerta, ktorá je zvláštnym druhom poznania, nám na takéto úvahy dáva dostatok príležitostí.

                                                                           Rafał Majerek (Poľsko)

    Vo veršoch Jozefa Leikerta cítiť prítomnosť neustáleho hľadania seba, alebo ešte viac hľadania čohosi výsostne duchovného v sebe. Jeho básne sú písané zväčša vo forme miniatúr, zdanlivo nedokončených alebo bez veľkej pointy. Je to však iba zdanlivo, lebo práve na malom priestore Leikert dokáže navliekať celú reťaz metaforických perál a priam majstrovsky s minimálnym počtom slov prezradiť svoju životnú a poetickú filozofiu. Jeho básne pripomínajú jagajúce sa svetielka v zabudnutom, hluchom chráme. A zdá sa, že práve dnes, na začiatku dvadsiateho prvého storočia, keď moderná počítačová doba ovplyvňuje nielen naše umy, ale aj naše duše, takáto úprimná a navonok jednoduchá poézia vie a má čo povedať.

                                                                                       Martin Prebuđila (Srbsko)

    Zdá sa, že Jozef Leikert je „najtichší“ súčasný slovenský básnik. Jeho básnické slovo je hlboko slovenské a krásne. Tento básnik je vždy pri ľuďoch a s ľuďmi, vyhľadáva ich osudovú blízkosť, vie sa vcítiť do ich problémov, radostí, sklamaní, nádejí. Spomienka na blízkych je najúprimnejším rozhovorom so samým sebou. Jeho duša je synchrónna s chvením každodenného bytia, vnímavá a nadovšetko chápajúca. Jozef Leikert odkrýva nečakané v obyčajnom, pretože má dar preciťovať krehkosť ľudských citov.

                                                                           Dimitar Stefanov (Bulharsko)

    Básnici nemajú vo zvyku jeden druhého chváliť. Tým vzácnejší a zároveň hodnovernejší je spôsob, akým sa o Leikertových básňach vyjadrujú na Slovensku jeho kolegovia. Možno najpresnejšie charakterizuje verše Jozefa Leikerta slovenský literárny vedec Vincent Šabík: „Kultivované slovesné drevoryty.“ Hodnotí u nich i návrat ku koreňom, k predkom, k dejinám zeme, ktorý u Jozefa Leikerta nie je návratom k svojej minulosti, ale predovšetkým návratom k sebe samému. Teda – hľadanie identity: v pamäti svojej rodiny a rodu, v poézii, v láske. Takže už nie je čo dodať. Snáď len to, že tu pri všetkej vážnosti a úspornosti oného hľadania nechýba schopnosť sebaironického nadhľadu. A že tu nad všetkým rozletom pocitov vládne veľká úspornosť, priam rehoľa slova.

                                                   Jana Štroblová (Česká republika)

    Prvé, čo si na básnickej tvorbe Jozefa Leikerta všimneme, je sklon k maximálnej skratke, k skĺbeniu obrazov a myšlienok na čo najmenšom priestore. Niektorí literárni kritici (apropo, kritika je Leikertovi mimoriadne naklonená) tvrdia, že do istej miery je to podmienené jeho prozaickou tvorbou, veď patrí k popredným predstaviteľom literatúry faktu na Slovensku. Ale možné je aj iné vysvetlenie, ktoré je bližšie jeho naturelu. Uvedomuje si čoraz väčšiu devalváciu slova, aj básnického, ktorá je zjavným a bezprostredným dôsledkom devalvácie jeho nositeľov. Jednu svoju básnickú knihu nazval Jozef Leikert Nahá tvár. V tejto metafore je ukrytý kľúč k pochopeniu jeho poézie, jej filozofických a morálnych princípov. Jeho tvár je obnažená nie v triviálnom, ale skôr v biblickom chápaní: bez líčidiel, voňaviek, bez masky. Taká obyčajná ľudská tvár, na ktorej každá vráska či jazva rozpráva svoj vlastný príbeh a má svoju cenu. Aj básnickú.

                                                                           Vitalij Konopelec (Ukrajina)

    Pre Jozefa Leikerta sú básne všetko nevypovedané, nevyrieknuté, sú jeho naozajstnou a najvrúcnejšou spoveďou, nie však v chápaní spovede z hriechov kdesi v kostole. Jeho verše sú skôr výrazom vnútornej vyzretosti, cez médium svojského slovného výrazu vychádzajú navonok, ale vo svojej metaforike majú predsa niečo akoby tajomne ukryté. Leikertove verše si vyžadujú maximálnu sústredenosť. Nie sú ľahké na čítanie, ale ani na prekladanie. To tvrdí každý, kto sa zaoberá ich prekladom. Jednoducho sa nedá podceniť ani jeden verš, pretože aj to najnepodstatnejšie slovo môže byť najdôležitejšie a neraz je na ňom „zavesená“ celá báseň. Táto jeho poézia ide do hĺbky, hovorí viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Jej podstata je skrytá vo svojskej metafore, nenápadnej, a predsa akoby postavenej naruby. Ale stačí sa pozorne zamyslieť a tajnička sa postupne doplní. Filozofia života je filozofiou autorovej tvorby. Tiché, nevtieravé verše zachádzajú pod nechty. Oziabu a my si dýchame na prsty. Hľadáme trochu tepla v rozpoltenom žití.

                                                                           Gerlinda Tesche (Švajčiarsko)

    Poézia Jozefa Leikerta je kričiaci šepot do ticha, ktoré autor odhaľuje v rušnom, často až bláznivom súčasnom sveta. Básnik ako keby hodnotil v „hodine do zatmenia“ všetko, čo prežil. Vracia sa k svojim začiatkom, ku koreňom, k predkom, k histórii svojej krajiny i planéty. Cez osobné útrapy, zúfalosť a pesimizmus prichádza v básnických miniatúrach k hlbokej myšlienkovej sebakritike, k cieľavedomému hľadaniu svojho „ja“ a k znovunájdeniu stratenej schopnosti mať rád a smiať sa, hoci i nad sebou. Napokon vzniká dojem, že básnik aj čitateľ majú ešte nádej za „hodinu do zatmenia“ toto zatmenie odvrátiť, v sebe i vôkol seba.

                                                                           Elena Tambovcevová (Rusko)

    Leikert vytvoril z príbehov študentov v koncentračnom tábore strhujúcu výpoveď. Skutočnosť neprikrášľuje, nezveličuje, ani nedeformuje.

                                                                                      Miroslav Šiška (Česká republika)

    Jozef Leikert je vynaliezavý, nekonvenčný. Dokonale ovláda výskum a výpovede priamych svedkov sú jeho stavebnými kvádrami, s ktorými narába s nadhľadom staviteľa.

                                                                                       Miroslav Ivanov (Česká republika)

    Literatúra o 17. novembri 1939 pozná pár osobných svedectiev, neúplné archívy a niekoľko nezverejnených spomienok. Nič z toho však nemá tematický rozsah a autorskú osobitosť Leikertovej tvorby. Dejiny toho, čo nasledovalo po 17. novembri 1939, majú v nej doteraz najširšie stvárnenie. Knihy vznikli z hlbokého vzťahu a záujmu autora.

                                                                                      Robert Kvaček (Česká republika)

    Leikertova báseň má plochu iba niekoľko centimetrov štvorcových. Z bohatého príbehu ostali pred dverami všetky fakty, mená, termíny. On sám vie, že iba to ostatné je podstatné. Veď mnohé dlhé básne mávajú krátky život – a naopak. Je dobré, že v dnešnom jarmočnom hluku sa Jozef Leikert odvážil ponúknuť ticho. Je dobré, že sa odvážil odstrihnúť zvony. Nie preto, aby tu bolo prázdno a hlucho, ale preto, aby ich oslobodil. A to je opovážlivosť, ktorú si môže dovoliť iba básnik.

                                                                                      Daniel Hevier

    Poézia Jozefa Leikerta je bez zbytočných gest, sentimentu či moralizovania. Hoci po prečítaní môžeme mať pocit akejsi fatálnej neriešiteľnosti kvadratúry lásky, Jozef Leikert nás dokáže presvedčiť, že možno práve neriešiteľnosť je tá sila, ktorá ženie naše životy dopredu. Idem – teda som. A to bez ohľadu na zakopnutie. V tom je nevšednosť jeho poézie všedného dňa.

    Jozef Urban

    Krehké, nevtieravé verše Jozefa Leikerta ani po rokoch nestrácajú na kvalite, naopak, zosilnela ich mravná naliehavosť. Aj potichu možno hovoriť nahlas, ba práve potichu, bez zbytočných slov, možno povedať ešte viac.

    Vojtech Kondrót

    Jozef Leikert prináša impresívne svedectvo o zdanlivo zabudnutom čase. Čistými veršami, akoby zámerne chránenými pred boľavým svetom, tká svojrázny gobelín, ktorý je presýtený skromnosťou a nehou.

    Milan Richter

    Poézia Jozefa Leikerta je moderne tradičná. Sú to verše vrúcnej pokory, poznania a vyváženej hodnoty.

    Rudolf Čižmárik

    Leikertove verše sú potrebné práve dnes – uprostred postmodernej doby a literatúry. Svojou úprimnosťou dávajú slovám pravý význam a nútia k zamysleniu, aby človek zostal človekom.

    Igor Hochel

    Poézia je pre básnika Jozefa Leikerta tichou spovednicou. Nie bútľavou vŕbou, ani hlásnou trúbou, ale tichým ukladaním vecí na poriadok (večný, iba svoj), dychom veselého i smutného času, ktorý sa lenivo, bez oddychu prevaľuje okolo nás, nenápadný, zdanlivo bezvýznamný, trochu utáraný, a predsa osudový spoločník. Ale poézia je preňho aj zvedavá dáma, náročná, netrpezlivá a dobiedzavá, ktorá sa sebavedome pýta, čo je nádej, čo je vina, čo je hriech, čo je láska. Čo je vekovečná spravodlivosť. A čo je nevyhnutný koniec. Čo urobiť, aby život nebol iba „veľký odpadkový kôš“ dobrých a ešte lepších predsavzatí. Čo urobiť, aby nás pohľad do vznešenej diaľky nebol pohľadom do prázdna, aby naše kroky neboli krokmi do pustatiny. Odpoveď musí prísť. Lebo existenciálne odsúdenie na slobodu nepozná kompromisy. Naša sloboda je naším osudom.

    Dalimír Hajko

    Na Leikertovej poézii upúta čitateľa to, ako úporne autor zápasí s pochybnosťami v sebe a okolo seba. Jeho pohľad na skutočnosť je kriticky a hlboko pesimistický – lebo jeho krédom je, ako píše v jednej svojej básni, nehľadať múdrosť, ale pravdivosť.

    Ivan Mojík

    Leikertova duchovná tvár akoby sa krútila po špirále od koreňov až k nebu, pripomínajúc tak pútnický chodníček medzi nebom a zemou; cestu, ktorú treba vyšliapať až hore, s láskou a sám.

    Dana Podracká

    Básne Jozefa Leikerta pripomínajú husle, po ktorých behá slák túžby a ony virtuózne vyludzujú to, čo sme už zabudli, prežili, čo nosíme kdesi hlboko vo svojich génoch. Jeho verše majú svoje polohy, nálady, tie vitamíny, po ktorých ostávame odolnejší voči vírusom neprajnosti, ktoré narúšajú naše bytie, a hľadáme „rovnováhu medzi tichom a krikom“. V jeho veršoch sa vidíme ako v zrkadle, ako v modlitbe.

    Štefan Balák

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Venujem sa písaniu poézie a literatúre faktu, čo je iba na prvý pohľad odlišné, ale pre mňa nesmierne obohacujúce

    Venujem sa písaniu poézie a literatúre faktu, čo je iba na prvý pohľad odlišné, ale pre mňa nesmierne obohacujúce a inšpiratívne. Pri písaní literatúry faktu rád vyhľadávam posledných pamätníkov udalostí. Zvyknem hovorievať, že mojím archívom je ľudská pamäť, pre ktorú našťastie neplatia výpožičné hodiny. Nechcem tým povedať, že si fakty neoverujem v archívoch a knižniciach, ale dotváram ich cennými informáciami od ľudí, ktorí ich tvorili. Poézia je zasa moja spoveď, moje najúprimnejšie vyznanie a na tú, na rozdiel od literatúry faktu, nepotrebujem veľa slov, preto je väčšinou krátka, úsečná, zachytená v niekoľkých veršoch.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Rudolfa Jašíka za literatúru faktu Kóty slobody (1986) Cena Českého svazu bojovníkov za svobodu za literatúru faktu Ráno

    Cena Rudolfa Jašíka za literatúru faktu Kóty slobody (1986)

    Cena Českého svazu bojovníkov za svobodu za literatúru faktu Ráno prišla noc (1989)

    Cena Slovenského literárneho fondu za literatúru faktu A deň sa vrátil (1993)

    Výročná cena za poéziu za básnickú zbierku Potichu (1996)

    Cena Kniha roka za dielo Osud tak chcel (2000)

    Cena Klubu spisovateľov literatúry faktu za dielo Osud tak chcel (2000)

    Cena Klubu spisovateľov literatúry faktu za dielo Čierny piatok sedemnásteho novembra (2001)

    Cena E. E. Kischa za dielo Čierny piatok sedemnásteho novembra (2001)

    Cena Klubu spisovateľov literatúry faktu za dielo Zákulisie slov (2002)

    Cena Karla Hynka Máchy za výber poézie Zámlky (2003)

    Cena Klubu spisovateľov literatúry faktu za knihu Sny v okovách (2004)

    Cena E. E. Kischa za dielo Sny v okovách (2004)

    Cena Literárneho fondu za básnickú zbierku Pominuteľnosť (2006)

    Cena Vojtecha Zamarovského za trvalý prínos do literatúry faktu (2006)

    Cena rektora Univerzity Konštantína Filozofa za literárnu tvorbu (2007)

    2. miesto v čitateľskej súťaži Knižnej revue Kniha roka 2008 za titul Taký bol Ladislav Mňačko

    Cena Klubu spisovateľov literatúry faktu za rok 2008 za knihu Taký bol Ladislav Mňačko (2009)

    Cena Klubu spisovateľov literatúry faktu za rok 2009 za knihu 111 osobností Slovenska (2010)

    Cena Klubu spisovateľov literatúry faktu za rok 2010 za dva diely knihy Osobnosti Slovenska

    Zlatá medaila L. N. Tolstého

    Cena Pavla Straussa

    Cena K. H. Máchu

    Cena (Rady KBS/Konferencie biskupov Slovenska Katolíckej cirkvi/ pre vedu, vzdelanie a kultúru) Fra Angelica za rok 2015 (udelená 18. februára 2016) v oblasti slovesného umenia

    Hlavná cena AOSS 2016  za dvojjazyčnú básnickú zbierku Pavučina bytia/The Cobweb of Being (2015)

    Krameriova cena (Praha, 14. 6. 2018) za vynikajúce diela v oblasti literatúry faktu

    Hlavná cena E. E. Kischa za knihu  Rozčesnutý čas Marka Frauwirtha (2017)

     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

      POTICHU  (úryvky)    Vrúcne   Čistá si ako nedotknutý chlieb.   A len ty

     

    POTICHU (úryvky) 

     

    Vrúcne

     

    Čistá si

    ako nedotknutý chlieb.

     

    A len ty môžeš mať také

    vymodlené ruky,

    tak trochu nebadane,

    až vrúcne.

    Rovno k ústam.

     

    Blízko je od teba

    k druhému,

    že niekedy ani neviem,

    ako má dlaň ďaleko k prstom.

     

     

     

    Dom

     

    Náš rozostavaný dom

    leží medzi rukami

    mamy a otca.

     

    A ja

    preosievam piesok,

    akoby to bol ich

    skromný život.

     

     

    Záhrada

     

    Jestvuje záhrada

    s trochu krivou trávou

    a nedokončeným domom.

     

    Všetko tam rastie pomaly,

    až je od potu

    zafarbená tráva.

     

    Stále je pritom svieža a voňavá.

     

     

    Kto som

     

    Kreslím si detstvo

    do piesku

    a rozmýšľam,

    kto som.

     

    Aké je to jednoduché

    a pritom ťažké.

     

    Len kolovrátok nohy

    drží ma,

    aby som nevzlietol.

     

     

    Nepokoj

     

    Príď skôr,

    ako ťa vyslovím.

     

    Budem ťa čakať

    na pokraji teba

    a mňa.

     

    Len tak,

    v rozopnutom kabáte

    a s horkosťou v ústach.

     

    Ak neprídeš,

    ubije ma vlastný nepokoj.

     

     

    ODSTRIHNUTÉ ZVONY (úryvky)

     

    Tulák

     

    Len voda vie,

    kde spávajú pocestní.

     

    Som večný tulák

    neponáhľajúci sa z tvojej

    prítomnosti.

     

     

    Šepot

     

    Znovu myslíme

    na zomieranie,

    na ten hlučný šepot stromov.

     

    Nohy dvíhame

    čo najviac k nebu

     

    a nevieme zastať.

     

    Akoby sme sa báli,

    že nám nad hlavou

    vyrastú odstrihnuté zvony.

     

     

    Polcesta

     

    Tvoja tvár

    je zaroseným nebom.

     

    Stačí tak málo

    a predsa sme na polceste

    k vytrvalým lejakom.

     

    Na oblok dopadla

    Medardova kvapka.

     

    Zmokol som do tla.

     

     

    Trieska

     

    Bolíš ma

    ako zadretá trieska.

     

    Aspoň viem,

    že si.

     

    O to je bolesť

    múdrejšia.

     

     

    Pridlho

     

    Ani v tuneli

    nesvietia svetlá

    a vlak nezablúdi.

     

    Zblúdili

    sme len my dvaja.

     

    Pridlho sme stáli

    na slepej koľaji.

     

     

    Spoveď

     

    Svitanie zaprášilo perinami

    a mne o kúsok povyrástli

    šediny.

     

    Dnes už viem,

    že mojou spoveďou

    sú iba básne.

     

     

    POKOSENÁ HLINA (úryvky)

     

    Večnosť koreňov

     

    Zoťaté ruky

    po oboch stranách cesty.

    A potom dlho,

    dlho nič.

     

    Na konci

    úlomky ticha a svetla.

     

    Večnosť koreňov,

    ktorá mi deň čo deň

    sťahuje hrdlo.

     

     

    Obraz

     

    Zrobené duše

    nie sú nedeľné košele,

    ale pofŕkaný rám

    na starom obraze.

     

    A došliapaná dlážka.

     

    A čisté,

    vyplakané nebo.

     

     

    Duby

     

    Vaše vyťahané ruky

    sú storočné duby.

     

    Výkričníky

    s bodkou zapustenou

    v zemi.

     

     

    Pokora

    Celý čas ste stavali lešenie,

    chceli ste prerásť slnko.

    Vyššie ako na kostolnú vežu

    ste nedoleteli.

     

    Len čo ste sa dotkli oblohy,

    vypadol vám z úst kalendár.

     

    Koľko času ešte ostáva

    do zatmenia?

     

    Pokora je nemenná.

     

     

    Vina

     

    Keď zvon odstrihli

    poludnie z nebies,

    jediným odpočinkom

    býval Anjel Pána.

     

    Vtedy aj kosy

    oddychovali postojačky.

     

    Len tráva kľačala

    dolu tvárou.

    Kajala sa za všetky viny.

     

    Aj za tie,

    čo prídu.

     

     

    Hora

     

    Stromy odjakživa

    podopierajú nebo.

    To vysoké,

    múdre čelo.

     

    Niet krajšieho oltára,

    ako je hora

    plná sviec.

     

    Vyššie pomníky

    ani nemohla postaviť.

     

     

    Rovnosť

     

    Pod krížom

    sme si všetci rovní.

     

    Koľko sĺz

    a koľko šľapají.

     

    Aj keby sme ako chceli,

    diaľku nedovidíme.

     

     

    ŠEPOT KROKOV (úryvky)

     

    * * *

     

    Smrť opretá o nebo.

     

    Konárom rozpletá

    vrkoče

    a ostatným šnúrky

    na topánkach.

     

    Zem necúvne,

    len sa zapotáca.

     

    * * *

     

    S tečúcou vodou

    pod jazykom

    hľadáme zajtrajšie ráno.

     

    Všetko je tak,

    ako nemá byť.

     

    Stromy vráskavejú

    a ľudia slepnú.

     

    * * *

     

    Noc steká

    ako horúci vosk.

     

    To nie je rozprestretá lúka

    ani vôňa zomletej škorice,

    ale bezcitné mlčanie.

     

    Život

    je len zodratou palicou.

     

    Slepec čakajúci na priechode.

     

    * * *

     

    Smrti kradneme tiene.

     

    Ženy si nimi prifarbujú viečka

    a muži kruhy pod očami.

     

    Najkrajšia je biela,

    ten nepošliapaný zimný papier.

     

    Rovina šuští

    pod nohami

     

    a my odchádzame

    nevedno kam.

     

    Potichu a cudne.

     

    * * *

     

    Dýcham dážď,

    tmu

    a kamene.

     

    Ešte aj cukor horkne

    v prstoch

    a voda zamŕza vo vrecku.

     

    Celý rok je čudne presolený.

     

    Najskôr si ho zapamätám

    tvárou otočenou k stene.

     

    * * *

     

    Leto tresklo

    zo šnúry na prádlo.

     

    Znenazdajky,

    ale presne.

     

    Na stole

    nedopitá káva

    a v okne

    nevypnuté slnko.

     

    * * *

     

    Svetlo

    na dosah ruky.

     

    Svetlo v nás

    a kúsok pred nami.

     

    Svetlo

    s prepichnutými očami.

     

    * * *

     

    Nie múdrosť,

    ale pravdivosť.

     

    Vojdi

    a nezabudni odomknúť.

     

    Zmŕtvychvstanie

    bez dopovedaného konca.

     

     

    POMINUTEĽNOSŤ (úryvky)

     

    I

     

    Kostolná lavica

    doširoka zodratá od hriechov.

    Aj kľačadlo uhlo

    na jednu stranu,

    bojí sa posledného

    rozhrešenia.

     

    Veža plná netopierov

    a dotlčených zvonov.

     

    Srdce

    zakaždým mláti

    na to isté miesto,

    plače,

    zvoláva

    na tiché priznanie.

     

    Život dlhý ako roráty,

    uzimené rána

    a nevyspaté oči.

     

    Boh skúša,

    koľko vydržíš.

     

    Poumývaš zore

    a vyzbieraš kamene,

    ktoré potkýnajú

    kosu.

     

    Zdvihneš

    popadané tiene

    a preglgneš tisíckrát

    preoranú pravdu.

     

    II

     

    Vrátiť slová krokom

    a naučiť stromy lietať.

     

    Ako málo

    stačí vetru,

    aby spoznal

    všetky svetové strany.

     

    Raz aj tak

    rozfúkne naše kosti.

     

    Prach sme

    a na prach sa obrátime.

     

    Nezostane po nás nič,

    ani štipôčka soli

    do nedeľnej polievky.

     

    Len

    veľké kuracie oči

    nás špehujú.

     

    A spadnutá lyžica

    pod stolom.

     

    A na stene

    prachom zaprášený Kristus

    s tŕňovou korunou

    priklincovanou do tváre.

     

    XIV

     

    Pokľaknime v polvete.

     

    Práve čítajú

    nedeľné evanjelium

    podľa človeka,

    ktorý zhrešil.

     

    Ani sa nechcel

    pribiť na kríž.

     

    Vyfúknuté slnko

    ako pohyblivý terč

    letí do zatvoreného náručia.

     

    Kde dovidíš,

    horia semienka našej

    lásky.

     

    Vrastáme do seba ako stromy

    do prepichnutých oblakov.

     

    Len Božie slovo

    ostalo zakvačené na konári.

     

    XV

     

    Aj Peter

    tri razy zaprel Ježiša,

    skôr než kohút zakikiríkal.

     

    Sviečka sa rozplakala

    štíhlym plameňom

    a slzami pofŕkala

    zem.

     

    Koľkokrát

    sme ho my zapreli

    a ani sme sa nezačervenali.

     

    Ako keď sa naobedujeme

    na novinách,

    kde sa píše o vojne

    bez nôh

    s vytrhnutými srdcami.

     

    Aj našou krajinou sa

    prevaľuje

    čierny motýľ.

     

    Chytiť ho ako netopiera,

    hoci aj do vlasov.

     

    Ešte neraz zradíme sami seba.

     

    XXVIII

     

    Po stupnici kráča smrť.

     

    Má ťažké

    olovené nohy.

     

    Brodí sa riekou plnou rýb,

    ktorými Ježiš

    nasýtil hladných.

     

    Smrť

    sa nerada hrá s vetrom

    opreteky,

    nemilosrdne odfukujúcim všetko,

    aj popol,

    na ktorý sa premeníme.

     

    Najlepšie je ho nasypať

    do očí

    ako štipku korenia.

     

    Čierne nebesá

    len kúsok od večnosti.

     

    Každodenné

    chlácholenie a prosenie,

    aby sa nevyzradilo tajomstvo

    noci.

     

    Prehrou nie je víťazstvo,

    ani porážka hviezdneho

    okamihu.

     

    Ale sekunda pravdy,

    keď zastaneme pred nebeskou

    bránou.

     

    Vchádzame mlčky

    a bez klopania.

     

    XLVIII

     

    Rodokmeň

    píšeme od konca.

     

    Od narodenia smrti.

     

    Cesty stromov

    pretancujú celú noc,

    kým spadnú na rakvu.

     

    Zasypú nás

    najmäkším perím

    a prikryjú najtvrdším kamením.

     

    Osud sme prečkali

    v mokrých topánkach.

     

    Odvtedy

    nás omína reuma,

    ktorá si nechce

    dať zaviazať šnúrky.

     

    Najradšej chodí bosá,

    aby ju nebolo počuť.

     

    Taká je hlučná.

     

    Prst,

    ktorým sa klope na lásku,

    sme zabudli na dverách.

     

    Vrátime sa poň,

    vo večnosti by nám chýbal.

     

    Ako poézia,

    behajúca

    v zablatených bagančiach.

     

    Báseň

    je najtichšia spovednica.

     

     

    DOTYKY DUŠE (úryvky)

     

    * * *

     

    Ponížený smrťou

    a zahanbený životom.

     

    Vrátil som kameňom

    slová

    a stromom

    ľúbostné listy.

     

    Objal ma

    nedotknuteľný čas.

     

    * * *

     

    Oziaba ma duša.

    Ľahučko.

    Až po končeky prstov.

     

    Čoraz zreteľnejšie počujem

    zadretý dážď.

     

    To zo sna vstávajú

    ukrižované cintoríny.

     

    * * *

     

    Zahniezdil som sa

    v tŕňovej korune

    ako ranný vták.

     

    Aj pole je dokrkvané,

    a predsa každý rok

    porodí.

     

    Ešte treba zhobľovať

    veľký stôl,

    aby si mali kde sadnúť

    ruky.

     

    A peceň

    rozkrojeného chleba.

     

    * * *

     

    Vietor klčuje oheň,

    prediera sa k najtajnejším

    skrýšam.

     

    Smrti sa nebojím.

     

    Dušu najskôr

    uložím do stromu

    a závojom noci

    vyleštím všetky pomníky.

     

    Potom usteliem kostiam

    a počkám

    na ranné pozdvihovanie slnka.

     

    * * *

     

    Objalo ma

    rameno kríža.

     

    Celého,

    od hlavy po päty.

     

    Ešte dlho potrvá,

    kým sa spamätám.

     

    O čo je zmŕtvychvstanie

    múdrejšie.

     

    * * *

     

    Bolia ma vlasy,

    netykám im,

    ale onikám

    ako básni.

     

    Lásky nie je nikdy

    dosť.

    Ani svetla bez slov.

     

    Pomaly

    dozrievam do večnosti.

     

    * * *

     

    Všetko nám raz bude

    zrátané.

     

    Aj rosa na jazyku.

     

    Aj nepohladená báseň.

     

     

    ČIERNY PIATOK SEDEMNÁSTEHO NOVEMBRA (úryvok)

                K. H. Frank bol druhým mužov v Protektoráte Böhmen und Mähren a má na svedomí nielen vypálenie Lidíc a Ležákov. Výpočet brutalít, ktoré spáchal na českom národe, je dlhý a tak nečudo, že bol počas 2. svetovej vojny najnenávidenejším človekom v Čechách a na Morave. Po oslobodení si národ obzvlášť želal jeho potrestanie. Keď rozhlas 22. mája 1946 odvysielal správu, že bol krátko po pol druhej popoludní popravený, ľudia si vydýchli.

    Ako väčšina pohlavárov tretej ríše, i Frank si myslel, že ujde pred spravodlivým rozsudkom. Pomoc čakal od Američanov, o ktorých si myslel, že budú k nemu benevolentnejší a nechajú ho v pokoji dožiť. Aj preto sa vybral 9. mája 1945 s celou rodinou do Plzne, aby sa stal americkým vojnovým zajatcom.

    Tridsať minút pred príchodom sovietskych tankov do Prahy nastúpil do mercedesu a odišiel z mesta, kde strávil presne 2225 dní ako štátny tajomník a neskôr štátny minister. Hoci v Berlíne podpísal generál Keitel bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka, Frank s nemeckou dôkladnosťou a precíznosťou vydal pre svojho šoféra cestovný príkaz. Mal som možnosť držať v ruke jeho originál, ktorý Frank vlastnoručne ošifroval písmenom F.

    Osemvalcová mercedeska ťahala za sebou dvojkolesový vozík s vybraným tovarom. Nebolo ho málo: desať kilogramov čokolády, päť kilogramov kávy, dvetisíc cigariet a cigár. Boli tam aj zásoby potravín na niekoľko dní. Kolóna pozostávala zo štyroch áut. V treťom aute sa viezla jeho žena Karola, tri ich deti a opatrovateľka. Eta mala necelé štyri roky, Wolf Dietrich tri a Holla Sigrid nemala ani dva roky. Kolónu uzatvárala Frankova osobná stráž.

    Frank má celou cestou stiahnutú čiapku do očí, plášťom si zakrýva tvár. Nechce, aby ho niekto spoznal, bojí sa Čechov, ktorí sú schopní ho na mieste udupať... Žandársky strážmajster Ranc, len čo v uliciach Rokycian rozpoznal Franka, impulzívne skáče s roztiahnutými rukami pred mercedes. V mene zákona vás zatýkam! V pondelok 28. mája predviedli Franka pred dvoch neznámych pánov. Zmeravel, keď sa predstavili, že sú z Československa. Dr. Bohuslav Ečer a Dr. Velen Fanderlík boli zástupcami československej vlády pre stíhanie vojnových zločincov.

    Rádio Luxemburg 4. augusta 1945 odvysielalo krátku správu, že doktor Ečer priletí z Frankfurtu do Prahy aj s batožinou. Len zasvätení vedeli, o akú batožinu ide. O tri dni je informácia spresnená novou správou: Americké lietadlo s veľkou batožinou pristane v Prahe o 11. 30 hodine, pripravte prevzatie batožiny!

    Tou batožinou bol sám Frank.

    K lietadlu pristavili malý kovový rebrík. Frank nevystúpil prvý, ako bol doteraz naučený. V sprievode dvoch amerických vojakov vyšiel medzi poslednými. Namiesto parádnej uniformy a pedantne vyleštených čižiem má nevýraznú poľnú uniformu. Chýbajú mu hodnosti a vyznamenania, ktoré tak rád nosil. Na rukách mu cvakli putá. Začalo sa vyšetrovanie, komisia ministerstva vnútra sa chcela dopátrať pravdy aj o študentských udalostiach zo 17. novembra 1939. Frank zväčša opakoval to isté –- plnil len príkazy. Napríklad 16. novembra 1939 vypočúval v Pečkovom paláci niektorých študentských funkcionárov. Hovoril s nimi len preto, ako neskôr priznal, že mali byť zastrelení. Zastrelený mal byť aj Kuneš Sonntag.

    „Na naše veľké šťastie sa tak nestalo,“ prezradil mi JUDr. Kuneš Sonntag z Litovle. „Prečo som ja zostal nažive a prečo ostatní museli zomrieť, ťažko povedať. Osobne som sa na to spýtal samého Franka, keď som bol vedúcim skupiny, ktorá ho na súde v roku 1946 žalovala za českých študentov. Na nič sa vraj nepamätá. Franka som mal možnosť vypočúvať sám niekoľkokrát v jeho cele. Koleso dejín sa otočilo, otázky som tentoraz kládol ja. Len s tým rozdielom, že som na Franka nekričal, nevyhrážal sa mu, ani som ho nebil bičíkom ako vtedy on mňa... Pamätám si, že pri jednom vypočúvaní som sa náhodou oprel v cele o stenu a zašpinil si od čerstvej maľovky plece. Vtom Frank skočil a povedal mi: Dovoľte, pán doktor, aby som vás očistil! Pritom som ešte doktor nebol, ani som nemal – a to len vďaka nemu – skončenú vysokú školu... Alebo raz prišla protokol spísať nejaká mladá pani, ktorá si priniesla do cely písací stroj. Len čo otvorila dvere, Frank gentlemansky vyskočil a hovorí: Ja vám pomôžem, milostivá pani! A zobral jej stroj z rúk. Dievčina mala na predlaktí vytetované čísla – vrátila sa z osvienčimského koncentračného tábora. Pred pár mesiacmi by ju s pokojným svedomím poslal na smrť... Keď som bol s Frankom sám, plakal a prosil ma, aby som mu vybavil milosť.“

    V cele bol Frank zadumaný. Väčšinu času sa pozeral na rodinné fotografie, občas sa modlil so zopnutými rukami. Obzvlášť bol citlivý na svoju ženu a deti. Aj preto sa ustavične dožadoval, aby mu vrátili snubný prsteň, ktorý dostal od svojej ženy. Do poslednej chvíli dúfal, že dostane milosť a bude môcť žiť ďaleko od ľudí.

    „O milosť požiadal aj môjho otca, vtedajšieho ministra spravodlivosti prof. Dr. Jaroslava Stránskeho,“ povedala mi jeho dcéra Anna Sonnková, ktorá dnes žije v Anglicku. „Frank list napísal 18. augusta 1945 a označil ho za súkromný. Okrem iného v ňom napísal: ,Pán minister! Ja porazený vyprosujem si veľkodušnosť a veľkorysosť víťaza! Keďže moja životná dráha a moje existencie úplne stroskotali a sú rozbité, a mňa ešte stíha kliatba mojich súkmeňovcov pre zblúdenú cestu, nemám nič na tomto svete než svoju rodinu a nechcem nič iné, len aby som mohol niekde jednoducho, skromne, pokorne a vzdialene od politiky žiť a pracovať pre svoju rodinu... Pán minister! Prosím Vás čo najvrúcnejšie, urobte – alebo dosiahnite to, prosím, u pána prezidenta – zvláštny akt, veľkorysé gesto víťaza, aby som mohol žiť niekde so svojou ženou a so svojimi deťmi... S oddaným pozdravom K. H. Frank.´ Čo k tomu dodať? Asi nič. Škoda, že Frank nebol taký ponížený a plný citu a lásky, keď vládol... Stanovisko otca k Frankovi bolo jednoznačné, nehovoriac, že kvôli okupácii a jemu samému celá naša rodina musela emigrovať. Koniec koncov, nebolo ani v otcovej moci dať Frankovi milosť. Predsa sa len rozhodol zareagovať na list ako človek. Listom, i keď úradným, nechcel. Poslal mu Bibliu.“

    Hlavné pojednávanie sa začalo 22. marca 1946 o desiatej hodine. Keď senát vošiel do miestnosti, všetko vstalo. Frank naučenými pohybmi zrazil opätky. Správal sa sebavedomo a hrdo. Snažil sa budiť dojem vyrovnaného človeka.

    V utorok 21. mája 1946 vyniesol predseda súdu Dr. Jan Kozák rozsudok.

    V mene zákona... odsudzuje sa... na trest smrti.

    Frank bol celý čas bledý. Zdalo sa, že sa so svojím osudom zmieril. Predtým dlho do noci písal listy na rozlúčku. Popravu určili na stredu 22. mája 1946. V kuloároch sa rozprávalo, že katom má byť vysoký a mocný František Nenáhlo.

    „S Nenáhlom som bol v sachsenhausenskom koncentráku,“ povedal mi Rudolf Zeman zo Svätého Petra. „Keď prišiel do koncentráku, verejne vyhlásil, že keď po vojne budú súdiť Franka, on ho musí popraviť. Celý čas to myslel smrteľne vážne. Krátko po Frankovej smrti som sa s ním stretol na Václavskom námestí. Povedal mi, že na kata, ktorý mal popraviť Franka sa prihlásilo vyše tisíc mužov a nejaké ženy. Splnila sa mu veľká túžba, ktorú keď po prvý raz vyslovil v koncentráku, tak sme si mysleli, že mu preskočilo.“

    „Poprava bola na pankráckom dvore,“ prezradil mi Ing. Stanislav Myška z Frýdka-Místka.„Dostať sa na ňu bolo možné len na zvláštne vstupenky. Aj ja som chcel vidieť zloducha Franka ako odvisne. Nemal som šancu získať lístok. Napriek tomu som predsa len išiel pred pankrácku väznicu, čo ak sa mi náhodou podarí nejako dostať dnu...“

    Medzi tými, ktorí sa pretlačili dovnútra, bol aj neskorší známy spisovateľ literatúry faktu Miroslav Ivanov. „Keď Frank odvisol, všetci sme si vydýchli,“ povedal mi pri jednom z mnohých stretnutí. „Koľko nevinných ľudí mal na svedomí tento zloduch. Mne za heydrichiády napríklad popravili otca a v Čechách nebolo hádam rodiny, ktorá by neprišla vďaka Frankovi o jedného či viac členov. A on žiadal prezidenta o milosť. Väčšiu drzosť si ani neviem predstaviť…“

    Toľko Miroslav Ivanov. Priznám sa, že vo svojom archíve mám dve mimoriadne vzácne fotografie: je na nich mŕtvy Frank. Visí na šibenici. Hlavu má mierne sklonenú, akoby sa kajal. Štica, vždy tak starostlivo ulízaná, mu padá do čela. Pravá ruka je otvorená, ľavá zovretá v päsť. Na oboch fotografiách má rozopnutú uniformu a rozgajdanú košeľu. Znamená to, že Frank bol odfotografovaný po lekárskej prehliadke.

                „Pitvu mal na starosti doktor Tesař, ktorého som veľmi dobre poznal,“ prezradil mi Miloslav Nečásek z Prahy. „Dlhé roky som robil kriminalistu a spolupracoval s Ústavom pre súdne lekárstvo. Bol som aj na Frankovej poprave. Potom som ho videl nehybne ležať na kamennom pitevnom stole. Jeho jediné oko, ktoré sa vždy pozeralo na Čechov s takou zlobou a nenávisťou, bolo vyhasnuté. Druhé, sklenené, sa povaľovalo na stole. Frank ležal bez lesku, bez moci, bez pohybu. Bol úplne nahý. Jediné, čo ho zdobilo, bola na krku silná ryha od povrazu...“

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory