Foto©Peter Procházka
Foto©Peter Procházka




  • Stručná charakteristika tvorby

    Mihalkovičove básnické začiatky sú nerozlučne spojené s avantgardným literárnym časopisom Mladá tvorba a generačnými druhmi
    Mihalkovičove básnické začiatky sú nerozlučne spojené s avantgardným literárnym časopisom Mladá tvorba a generačnými druhmi Jánom Stachom, Ľubomírom Feldekom, Jánom Ondrušom a Jánom Šimonovičom. Vstúpili do slovenskej poézie na prelome 50. a 60. rokov ako básnici nového senzualizmu, výraznej a konkrétnej metaforickosti pod označením trnavská skupina alebo konkretisti. Čoskoro každý z nich našiel svoj individuálny básnický výraz. Medzi charakteristické znaky Mihalkovičovho debutu Ľútosť popri výraznom senzualizme patrí gnómická vecnosť, zrelosť básnickej výpovede a spätosť so životom. Jeho poézia je autobiograficky konkrétna, sú v nej motívy viazané na rodný kraj, na okruh rodiny, ale i pracovné prostredie cementárne, autorovi dôverne známe. Preto v zbierke dominuje básnická skladba Cement – ako básnický pokus preniknúť od opisu vecí k ich zmyslu a následne k vzťahom, ktoré sa medzi vecami vytvárajú vďaka vkladu ľudskej práce, individuálnej i spoločenskej ľudskej skúsenosti. Gnómickosť, zovretosť básnickej výpovede a trvalá spätosť so životom patria k základným charakteristikám aj ďalšej Mihalkovičovej zbierky Zimoviská. Mihalkovičova poézia sa oproti debutu viac epizuje – každá báseň obsahuje epický príbeh a v rozmernejších básňach je zašifrovaných i niekoľko takýchto príbehov, ktoré autor dômyselne spletá, aby aj takto vyjadril pocit mnohotvárnosti, zložitosti, až polyfónnosti života: života ako dramatickej mozaiky zmysluplných okamihov. Nový posun v jeho tvorbe sa prejavil v zbierke Kam sa náhlite. Charakterizuje ju autorov ústup od presily metaforickosti a zároveň je viditeľné koncepčné úsilie o maximálnu stručnosť výpovede čo najúspornejšími výrazovými prostriedkami, v ktorých dominuje funkčne navodená zámlka, „bezjazyčnosť“. „Bezjazyčne to držím / v ústach. Ale čo zamlčiavam, / čnie / hovorovo prísne“, hovorí Mihalkovič takmer programovo v básni Prah. Aj keď Mihalkovičova poézia kladie nemalé nároky na čitateľské vnímanie, neznemožňuje ich vzájomnú komunikáciu, pretože priestor, ktorý básnik dokáže vytvoriť zo slov i významových náznakov, je súčasne priestorom konkrétnej skúsenosti dnešného, najmä mestského človeka. Výrazne sa to prejavuje aj v ďalšej Mihalkovičovej zbierke Približné položenie. V básnickej zbierke Príležitostné básne sú texty, v ktorých nachádzame akési lyrické skice literárnych osobností – žijúcich i nežijúcich. Tieto presne odpozorované a osobne prežité momentky sú zároveň vyjadrením autorovho postoja k životu, v ktorom dominuje láska i prostá ľudská láskavosť, schopnosť aktívnym postojom k životu prekonať aj nejedno nedorozumenie a nájsť nekonfrontačné polohy života. Mihalkovičovu poéziu viac ako hýrivosť obrazov charakterizuje bohatá asociatívnosť a myšlienková hĺbka. Sila jeho poézie nie je v kvantite básnických obrazov, ale v ich intenzite. Svoje postrehy o osobnostiach literárneho života v Modre, kde Mihalkovič v súčasnosti žije, zhrnul do pôvabnej esejistickej knižky Modranské reflexie.
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Básnik Jozef Mihalkovič sa narodil 30. januára 1935 vo Veľkých Kostoľanoch. Titul inžiniera chémie získal na Vysokej škole chemickotechnologickej v
    Básnik Jozef Mihalkovič sa narodil 30. januára 1935 vo Veľkých Kostoľanoch. Titul inžiniera chémie získal na Vysokej škole chemickotechnologickej v Pardubiciach (Česká republika). Pracoval v cementárni ako technológ. Aby sa mohol venovať literatúre, prešiel do kultúrnej sféry: v roku 1964 sa stal riaditeľom Múzea Ľudovíta Štúra v Modre, o rok neskôr redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ v Bratislave. Neskôr pracoval v literárnej redakcii Československého rozhlasu. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bol redaktorom časopisov Revue svetovej literatúry a Romboid. Žije v Modre.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Ľútosť (1962)
    • Zimoviská (1965)
    • Albá (1972)
    • Kam sa náhlite (1974)
    • Približné položenie (1978)
    • Plodnosť (1985, výber)
    • Príležitostné básne (1988)
    • 20 básní (2001)
    • Z nových básní (2006, výber)

    Esej

    Iné

  • Charakteristika tvorby

      Určujúcim rysom tvorby Jozefa Mihalkoviča je látkovosť a z nej vyplývajúci dôraz na priame zachytenie javov a dejov, teda vo svojej podstate
      Určujúcim rysom tvorby Jozefa Mihalkoviča je látkovosť a z nej vyplývajúci dôraz na priame zachytenie javov a dejov, teda vo svojej podstate je autorova poézia záznamom reality. K týmto javom a dejom prechováva básnikov lyrický subjekt silné citové puto, najčastejšie založené na nostalgii (ak ide o veci minulé) či jemnej melanchólii a smútku z pomaly plynúceho a tým pádom míňajúceho sa času (v prípade lyrických momentiek, impresií). Spomínaná látkovosť poskytuje priestor lyrickému naratívu, ktorý sa tak stáva organizačným momentom textu, čo vidieť už v jednej z prvých básní autorovho debutu Ľútosť (1962) – básni Priložím, kde sa sukcesívne, na báze asociačného reťazenia, postupne presúva ťažisko z vonkajšieho sveta, v ktorom lyrický subjekt pociťuje chlad, a tak prikladá do kachieľ, do sveta vnútorného, reprezentovaného spomienkami na detstvo.
      Celkovo sa v prvej autorovej zbierke prejavuje na celej ploche jemnosť a istá nostalgicko-všedná rustikálnosť a cit pre detail, ktorý by bol „voľným okom“ takmer nepostrehnuteľný, no zvýznamňuje sa práve v básni. Mihalkovičova poetika je týmto blízka napríklad poetike Štefana Strážaya. V Ľútosti nachádzame rôzne typy rýmu, najmä striedavý, obkročný a nepravidelný, niektoré básne vykazujú známky sylabotonickej organizácie, nedajú sa však jednoznačne verzologicky charakterizovať, typologicky ich rytmicko-metrické tvarovanie teda pripomína najmä básne Miroslava Válka. Mihalkovičove texty sa neskôr – čo už platí aj pre druhú zbierku, Zimoviská (1965), nie však pre neskoršie zbierky – predlžujú a nadobúdajú pásmovitý charakter s využitím postupu montáže.
      Kým Ľútosť sa dá považovať za takmer neobraznú, respektíve málo obraznú (v zmysle dialektiky medzi metaforickým a denotačným básnickým výrazom), v Zimoviskách sa zaznamenávané každodenné výjavy miešajú s nákladnou obraznosťou, akou z Trnavskej skupiny básnikov disponoval najmä Ján Stacho. Výsledný výraz ale ostáva na rozdiel od explozívneho Stacha u Mihalkoviča takpovediac stíšený a v podstate nenápadný, na druhej strane sú však prítomné neprehliadnuteľné, zavše až expresívne metaforické komplexy. Týmto vzniká zaujímavá dialektika medzi reálnym svetom, tvoriacim substrát pre základnú os básne, a svetom silnej básnickej imaginácie, ktorý realitu integrálnym spôsobom dotvára do výslednej podoby, vyjadrenej telom básne.
      V ďalších dvoch zbierkach – Kam sa náhlite (1974) a Približné položenie (1978) – sa mení priestorové určenie Mihalkovičových textov, presúvajú sa z prostredia dedinského do mestského, treba však dodať, že mesto ako také sa nestáva témou básní, iba substrátom, v ktorom sa tieto „odohrávajú“. Vo všeobecnosti je pri tomto autorovi identifikácia priestoru sekundárna, pretože v centre celej autorovej tvorby sa nachádza človek. Mihalkovičova poézia je jednoznačne antropocentrická, hoci, samozrejme, vo veľkej miere využíva aj prvky z inventára okolitého sveta, tie však skôr ako rekvizity. Na centrálnu polohu človeka sa napája ďalší z Mihalkovičových dôležitých princípov, ktorým je gnómickosť, či už kladúca otázky, alebo hľadajúca odpovede. Je to gnómickosť, orientovaná na základné tézy o podstate ľudskej bytosti – azda najlepším príkladom je tu názov tretej Mihalkovičovej zbierky Kam sa náhlite.
      V zbierke Príležitostné básne (1988) Mihalkovič neponúka texty na „veľké príležitosti“, práve naopak, akýkoľvek, aj ten najbežnejší životný výjav sa mu zdá byť vhodnou a dôstojnou príležitosťou pre napísanie básne. Zaujímavé je, že z nostalgicko-sentimentálno-meditatívnej polohy svojich skorších zbierok nachádza autor v Príležitostných básňach a neskôr v zbierke 20 básní (2001) životný optimizmus a hoci neprestáva klásť otázky – teraz už najmä sebe samému a neraz aj veľmi prísne –, zreteľné je napojenie na princípy vitalizmu. Tie sa prejavujú v dôslednejšom návrate k viazanému veršu, čím sa niekedy vytvára až popevkové rytmicko-metrické tvarovanie básne, ale i v rovine výrazu, kde za všetko hovorí odkaz na Jána Smreka hneď v úvodnom texte zbierky 20 básní, ale napríklad aj básne s motívom vína.
      Nateraz posledná vydaná zbierka Z nových básní (2006) prináša nové aj „staršie“ (teda už publikované) Mihalkovičove texty, výrazom sa na jednej strane oblúkom vracia k poetike prvých zbierok autora (s výnimkou nákladnej obraznosti Zimovísk, ktorá sa tu nenachádza), na strane druhej si drží kľúčové hodnoty neskoršej tvorby básnika. Výsledkom našťastie nie je akýsi nesúrodý eklektický súbor textov, ale práve naopak – môžeme tu vidieť básnickú tvorbu Jozefa Mihalkoviča v (takmer) celej jej šírke, so všetkými dôležitými konštantami i premennými.
    Matúš Mikšík, december 2016
    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Knižne vydal preklady R. Desnosa a H. Michauxa (z francúzštiny), B. Cendrarsa a W. C. Williamsa (z angličtiny), D. Bedného

    Knižne vydal preklady R. Desnosa a H. Michauxa (z francúzštiny), B. Cendrarsa a W. C. Williamsa (z angličtiny), D. Bedného (z ruštiny).

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠRANK, Jaroslav: Skica skice k jednému mestskému toposu slovenskej poézie po roku 1948. In: Fraktál , roč. 1, 2018, č. 2, s. 102 – 104, 107.

    ŠRANK, Jaroslav: Skica skice k jednému mestskému toposu slovenskej poézie po roku 1948. In: Fraktál, roč. 1, 2018, č. 2, s. 102 – 104, 107.

    ŠAH: Jozef Mihalkovič – 80. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 1, s. 157.

    RICHTER, Milan: Na ničí spôsob, na ten tvoj, Jozef. pozdravný list Jozefovi Mihalkovičovi k jeho osemdesiatke. In: Tvorba, roč. XXV. (XXXIV.), 2015, č. 2, s. 26 – 27.

    ZAMBOR, Ján: Báseň Jozefa Mihalkoviča "Ján Hollý s vetou v nárečí". Protexty, kvázidefinitívny text, posttext a interpretácia. In: Romboid, roč. I, 2015, č. 3, s. 36 – 42.

    Časopis nadnes FRAGMENT. Nebál som sa svojich mladostí a nebojím sa ani svojich starostí. Koláž otázok a odpovedí z rôznych rozhovorov s Jozefom Mihalkovičom. In: Pravda, roč. XXV, 21. – 22. 2. 2015, č. 43, s. 34 – 35.

    LITVÁK, Ján: Básnik z podvínového mesta. In: Sme, roč. 23, 29. 1. 2015, č. 23, s. 14.

    HAMADA, M.: O básnikovi a esejistovi Jozefovi Mihalkovičovi. In: Pravda, 1. 5. 2013.

    RÉDEY, Zoltán: Veľa zbierok – málo poézie (Slovenská poézia 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. X – XI.

    PODRACKÁ, Dana: Jozef Mihalkovič: Listové tajomstvá. In: Knižná revue, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. 1.

    ČORNÁ, T. : Jozef Mihalkovič: Reč je aktuálny živel. (Rozhovor). In : SME, 28. 6. 2008

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    MIKULA, V.: Jozef Mihalkovič. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ŠAH: Jozef Mihalkovič – 70. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 1, s. 158.

    TOMÁŠ, Radoslav – MIHALKOVIČ, Jozef: Poézia pomáha človeku žiť (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XIV, 8. 12. 2004, č. 25, s. 12.

    MATEJOV, F.: K tvorbe J. Mihalkoviča konca šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov. In: Slovenská literatúra, 51, 2004, č. 1.

    ŠIKULOVÁ, Veronika – MIHALKOVIČ, Jozef: Doska stola, bravúrne napustený bazén. (Rozhovor). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 4, s. 23 – 35.

    POVCHANIČ, Štefan: Z nových prekladov slovenskej poézie do francúzštiny. II. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 7 – 8, s. 114 – 125.

    HOCHEL, I.: Reflexia aj riekanka (Jozef Mihalkovič: 20 básní). In: Romboid, 36, 2001, č. 9 – 10.

    PROKEŠOVÁ, Viera: Rána sú plné cudzích slôh (Jozef Mihalkovič: 20 básní). In. Knižná revue, roč. XI, 7. 3. 2001, č. 5, s. 5.

    SOLOTRUK, M.: Svetlo také isté, osvetlenie iné (Jozef Mihalkovič: 20 básní). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 12.

    VLNKA, J.: O maní, nemaní a mámení slôh (Jozef Mihalkovič: 20 básní). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 3.

    GAJDOŠ, M.: Medzihry a prelúdiá (Jozef Mihalkovič: 20 básní). In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 47 – 48.

    HALVONÍK, A.lexander Jozef Mihalkovič: Modranské reflexie. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. X, 7. 6. 2000, č. 12, s. 1.

    MIHALKOVIČ, Jozef: Pokus o úvod k vlastnej knižke. (Príhovor  na prezentácii Modranských reflexií, ktoré vyšli vo vydavateľstve H+H v Bratislave). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 116, 2000, č. 9, s. 5 – 159.

    HAJKO, Dalimír: Krkolomné kolotoče poézie II. 2. Roky nádeje, roky poézie. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 115, 1999, č. 2, s. 85 – 101.

    ČERTÍK, J.: Na okraj „príležitostných“ básní a „príležitostných“ prekladov básnika Jozefa Mihalkoviča. In: Literika, 1, 1996, č. 2.

    MACSOVSZKY, P. – MIHALKOVIČ, J.: Odpútať sa, no neprerušiť... (Rozhovor). In: Dotyky, 8, 1996, č. 8.

    MARENČIN, A.: Nad Mihalkovičovými básnickými prekladmi. In: Literika, 1, 1996, č. 2.

    RERZNÍK, J.: Jozef Mihalkovič. In: Slovenské národné noviny, 7 (11), 1996, č. 4.

    ZAMBOR, J.: Nie je náhodné... In: Literika, 1, 1996, č. 2.

    HEVEŠIOVÁ, J. – MIHALKOVIČ, J.: Minulosť je brizantná substancia (Rozhovor). In: Knižná revue, 5, 1995, č. 2.

    MIKULA, V.: Démon kýs’ pekný... In: Kultúrny život, 29, 1995, č. 5.

    HEVIER, D.: Jozef Mihalkovič. In: Dotyky, 5, 1993, č. 6.

    MATEJOV, F.: Básnický text ako konštituovanie sveta. In: Slovenská literatúra, 36, 1989, č. 1.

    REISEL, M.: Báseň ako neosihotené vedomie (Jozef Mihalkovič: Príležitostné básne). In: Dotyky, 1, 1989, č. 5.

    TRÁVNÍČEK, J.: Príležitosť ako výzva i korektív (Jozef Mihalkovič: Príležitostné básne). In: Slovenské pohľady, 105, 1989, č. 4.

    ČIERNA, M.: Pri príležitosti zmätku (Jozef Mihalkovič: Príležitostné básne). In: Nové slovo, 30, 1988, č. 48.

    PODRACKÁ, D. – MIHALKOVIČ, J.: Mierou je človek (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 1, 1988, č. 9.

    ŠABÍK, V.: Príležitosť poézie (Jozef Mihalkovič: Príležitostné básne). In: Literárny týždenník, 1, 1988, č. 9.

    MATEJOV, F.: K poetike Mihalkovičových Zimovísk. In: Slovenská literatúra, 34, 1987, č. 5.

    MIKULA, V.: Hľadanie systému obraznosti. Bratislava: Smena 1987.

    PLINTOVIČ, I.: Poézia ľudskej družnosti (Jozef Mihalkovič: Plodnosť). In: Nové slovo, 28, 1986, č. 4.

    HAJKO, D.: Je taký básnik... In: Nové slovo, 27, 1985, č. 6.

    STRÁŽAY, Š.: Dýchaním, pochybovaním. In: Mihalkovič, J.: Plodnosť. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1985.

    VADKERTI-GAVORNÍKOVÁ, L.: Na ničí spôsob, iba na ten svoj. In: Slovenské pohľady, 101, 1985, č. 1.

    MIKULA, V.: Významová výstavba básne. In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 6.

    GREGOREC, J.: Poézia v prúdení času. Bratislava: SPN 1980.

    RICHTER, M.: Presné je uprostred približného (Jozef Mihalkovič: Približné položenie). In: Nové slovo, 21, 1979, č. 7.

    ŠABÍK, V.: Vincent Šabík číta Jozefa Mihalkoviča (Jozef Mihalkovič: Približné položenie). In: Romboid, 14, 1979, č. 1.

    ROSENBAUM, K.: Jozef Mihalkovič: Približné položenie. In: Slovenské pohľady, 94, 1978, č. 12.

    TURČÁNY, V.: Nástup mladej básnickej generácie na konci päťdesiatych a na začiatku šesťdesiatych rokov. In: Slovenská literatúra, 22, 1975, č. 6.

    HAMADA, M.: Básnická transcendencia. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1969.

    HAMADA, M.: V hľadaní významu a tvaru. Bratislava: Smena 1966.

    HEVEŠIOVÁ, Jana – MIHALKOVIČ, Jozef: Minulosť je brizantná substancia (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. V, 8. 2. 1995, č. 2, s. 16.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Jozef Mihalkovič sa vo svojej prvej zbierke Ľútosť odrazil od oficiálnej tematickej matrice nielen cez konkrétne motívy (industrializácia v cykle

    Jozef Mihalkovič sa vo svojej prvej zbierke Ľútosť odrazil od oficiálnej tematickej matrice nielen cez konkrétne motívy (industrializácia v cykle Cement, SNP v básni Povstať, budovanie domova a pod.), ale aj poukazovaním na nedostatok porozumenia a lásky medzi ľuďmi. Práve na nedostatok tohto cementu a na prítomnosť tragédií v živote (smrť sestry) sa vzťahuje jej nadpis. Väčšina kritikov ju prijala ako miernu inováciu „spomienkového impresionizmu“, no už tu si sformoval základné znaky svojho konkretizmu: zmysel pre jedinečný detail, ktorý nie je len nazretím do hĺbok života, ale i znamením ľudskosti, a vecnosť podania, v ktorom ľudia aj veci hovoria sami za seba, neraz len cez náznak a zámlku. V nasledujúcej knihe Zimoviská naliehavosť potreby domova cez predstavu skrýše pred nepriazňou počasia ešte zvýšil a skonkrétnil. Jeho dedina je priestor, v ktorom sa odohrávajú odveké rituály obnovy života v prírode (plod – jadierko – nová rastlinka) aj vo svete ľudí (prvá časť Plodnosť), a kde človek uprostred nich zároveň prežíva obavy a starosť o to, aby sa vydarili a aby prípadne niečo nerozvážnym posunkom nezmaril (druhá časť Nespavosť). V zbierke nejde ani tak o dajaké „prezimovanie“, ako skôr o to, aby súčasník zladil svoje pachtenie sa s prirodzeným behom vecí, aby rozpoznal elementárne rituály života, užasol nad nimi, stlmil živelnosť prírody i svojej nedočkavosti a aby do nich vstupoval s dôverou aj dôstojnosťou (Ornament). Napokon baladické príbehy postáv tvrdo poznačených životom (Katarína, Matej, Alfonz atď.) a situácie plné dramatizmu a rozporuplnosti (Vošiel som s nožom proti prsiam / odkrajoval som chlieb...) akúkoľvek idylickú azylovosť vylučujú. Namiesto toho je tu permanentná ponuka na rozvíjanie pozornosti a ohľaduplnosti voči iným a vôbec – dnešným jazykom povedané – ekologizáciu nášho vzťahu k reálne sa dejúcemu zázraku života. Ak angažovaná poézia hnala súčasníka do práce a politických konfrontácií, Stacho do náporu, v ktorom človek riskuje svoje sebazničenie atď., Mihalkovič ho učil oceňovať hodnoty organického rastu a kontinuity. A to nie je málo. Napokon je to zbierka, ktorá mnohým potichu vracala socializmom odcudzený a zdevastovaný priestor autentickej dediny, čo si dobová kritika ani nevšimla. Nehovoriac o takých pôvaboch zbierky ako do diania vťahujúci spôsob podania (menenie perspektív pohľadu a času, filmové strihanie záberov atď.), metaforika roztvárajúca za povrchom reality existenciálne hĺbky života, mnohoraké využívanie výpovedných možností verša atď.

    Viliam Marčok

    Mihalkovič má svoj vlastný idióm, svoju neštandardizovanú skúsenosť, ktorá je od knihy ku knihe bohatšia a zrelšia. Jeho hlas trvá a má aj svoje ozveny. Keďže hovorí iba o veciach, ktoré mu ležia na srdci, a hovorí o nich nekompromisne a čestne, jeho tvorba je nezastupiteľná. Nedovoľuje poézii, aby mu prerástla cez hlavu. Básnik, ako ho stelesňuje Mihalkovič, je pútnikom skutočnosti hľadajúcim stratenú jednotu jej tváre.

    Vincent Šabík

    Raný Mihalkovič, ako ho poznáme z ĽútostiZimovísk, bol síce očarený literatúrou a kultúrou, ale literatúra napísaná pred ním mu slúžila nie ako „surovina“, ale ako čarovná optika, cez ktorú hľadel na mohutnosť života, jeho hĺbky a výšky, rozložitosť, na radosti, smútky aj tragédie. Nebola v „prvom pláne“, bola mu len prostriedkom, inšpirátorkou, metódou, ako zachytiť ním tak naliehavo prežívanú a preciťovanú skutočnosť. Až dnes sa dá o Mihalkovičovi povedať, že je doslova literatúrou očarený: Kým predtým nechával vstupovať do svojich básní predovšetkým fakty a výjavy reálneho, surového života, či už vidieckeho alebo mestského, dnes nadobudli uňho prevahu fakty kultúrne, jeho básne sú akýmisi rozhovormi, listami čo poctami klasikom. Smrekovi, Krčmérymu, Skácelovi... (...) Kým predtým malo v jeho básňach prevahu videné, neskôr má prevahu čítané, načítané – ale pozor, tým nechcem povedať, že aj neprežité. Málokto z Mihalkovičových vrstovníkov tak intenzívne prežíva prečítané; teda až do tej miery, že sa mu prečítané stáva druhou skutočnosťou, druhou prírodou... K tomuto presunu ťažiska od faktov životných na fakty kultúrne dochádza niekedy v polovici 70. rokov.

    Jozef Čertík

    Mihalkovičovi život literatúry cez čítanie a spomienky na prečítané celkom bežne vstupuje do jeho každodennosti, a tak je kniha 20 básní aj albumom básnických fotografií literárnych priateľov, a nie je už nijaký rozdiel medzi živými či mŕtvymi, medzi geograficky či časovo vzdialenými či blízkymi. Ak by sme večnosť u básnika chceli hľadať iba vo vznešených témach, kam by sme umiestnili, napríklad, báseň Fajka mieru v Múzeu Ľudovíta Štúra s čarovným podtitulom Oľge, s vďakou za zvezenie? A predsa práve v nej autor konštatuje s neskrývanou iróniou: Ó, muži vedia, čo by malo byť vrcholným číslom na poslednom súde, pokým žena, dopovedávam, vie, čo treba každý deň, pričom večnosť či nečasovosť môže byť iba súhrnom toľkých každých dní. Mihalkovič, ktorý vie, čo znamená byť básnikom a jednako aj byť, v lyrike posledných rokov načiera do slovníka všedných rán a nocí, viet, fráz, pohľadov, a to všetko pod dáždnikom či možno skôr slnečníkom akejsi čistej predstavy, možno vznešenosti či sna o velebe (ani takémuto slovíčku sa v básni, iste náročky, nevyhne).

    Viera Prokešová

    Mihalkovičove preklady sú samy osebe relevantné básnické texty s výraznými znakmi prekladateľovho básnického rukopisu. Premieta sa v nich stretnutie dvoch básnických osobností. Sú to vcelku modifikačné preklady, ba v niektorých prípadoch nadobúdajú ráz variácií. S generačným prístupom k prekladu Mihalkoviča spája tendencia k zvyšovaniu obraznosti a obraznej konkrétnosti. Prednosťou jeho prekladov je úspešné obchádzanie konvenčných, lacných riešení. (...) Mihalkovič má sklon v intenciách vlastnej poetiky text komplikovať, niekedy natoľko, že to sťažuje jeho komunikatívnosť. Inokedy však modifikačnosť vyústi do čistej, neobyčajne krásnej básne.

    Ján Zambor

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2009 za dielo Listové tajomstvá Literárna cena Všeobecnej

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2009 za dielo Listové tajomstvá

    Literárna cena Všeobecnej úverovej banky 2000 (8. ročník) v kategórii Poézia pre dospelých – 20 básní
     

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    I. Recenzia [v kaviarni pod Devínom] „ V izbe je lampa. Na ulici sneh. Svetla je dosť, kým sám sa nezatemním ...“  

    I. Recenzia

    [v kaviarni pod Devínom]

    V izbe je lampa. Na ulici sneh.

    Svetla je dosť, kým sám sa nezatemním...“

     

    ... povedal, veď vraj nevravieť je hriech.

    Aj leknín vonia prehrešením zemným.

    A Paganini najnádhernejšie hral,

    keď mal na husliach con sordíno...

    ... no on, Ján Smrek, bol kráľom, keď bol kráľ.

    Stačilo mu, keď pozdravoval hostí,

    postaviť proti svetlu víno,

    aby mal odmeranú hĺbku lomu:

    „Poézia je drahé korenie, drahý olej,

    utešoval nás Štefan Krčméry...“

    ... veriaci Tomáš, básnik, očiam svojim neverí,

    keď uzrie svoju múzu

                ako nevestu...

    Nezomrieť, nevzdávať sa zaživa,

    čo sotva vzišlo, hlbšie spáva –

    noc s hviezdami dnes opäť vyzýva

    s úsmevom Mony Lisy na cestu

    a múz je vyše práva.

                Kubizmus vynaliezavo

    s humorom hlása: ľudia, vidím!

    No vidieť, čo sa nestalo,

    dá sa len z vospolného uhla vidín.

    ,Už som sa zapovedal vravieť odobierky,

    nesvedčí sa mi

                zväzovať rozviazané uzly,

    zastať si do dverí,

    rozkolísavať status v živej básni,

    v dohadoch o polčase rozpadu

                prebíjať túzy túzmi,

    prilievať olej zmaru z rozmaru

    do tancov lístia pod stromami.

    Mám zapálené srdce,

                som dnes prechladnutý.‘

    ... Poďte s nami, veď poďte s nami...

    Rána sú plné šelestenia krídel,

    cudzích slôh, odmietania lásky,

                plné kŕdľov,

    zmietajúcich sa v páde do osídel,

    srdce je plné sŕdc...

    ... akoby sa mi

                kráčajúcemu popod zráz,

    len rozpažením ticha

                pod prahom lesa prihováral

    sám Kristapánov hlas... ,ľudia,

    neznechávajte sa...‘

    Predieral som sa zosilneným húštím

                čoraz častejšie zamĺknutých kníh,

    pamätihodných stránok, mien a diel.

    Krčméry, Felix, Villon, Puškin, Ady,

    Emil Boleslav Lukáč, József, Petőfi...

    ...hlas za posledným z nich

    sprvu akoby niečo ešte chcel...

    potom však utíchol a nič. Už iba vzduch sa chvel.

                „Ale ak vylieči ma

                vznešený vzdušný prúd,

                otvorte všetky okná

                a rozbite mi hruď.“

     

    II. List

    [v spisovateľskom klube]

                Jak z raneného smreka

                z očú mu smola steká.

                (Z rozpomienok)

    Koľko ráz sám som prešiel onemením,

    toľkokrát znovuzrodený sa žením

    so svojou láskou k životu!

    Opäť sa nadýchnuť

                od srdca, voľne, z hĺbky,

    tu, teraz vypovedať službu umeniu...

    ...na tomto mieste... toľkokrát,

    keď sme mladí... už iba deti smú...

    Nechať ich objať drsnú skutočnosť,

    hrsť s vrabcom popustiť,

                uvidieť vzlietnuť škovránka

    a v necit pravej, odhodlanej ruky

                k izákovskému osudu,

    vo chvíli, keď doň vtrhol celý svet,

    obratom ľavej vyčarovať baránka...

    Lákalo vás to vylúpnuť aj zmysel,

    prichytiť pravdu in flagranti

    pri vykĺbených točniach vetviacich sa viet,

    kde chumáčiky ohňa v nažkách, náboj

    každého semienka, každučký každý lístok

                v lone príčinnosti

    na vlásku orchestrálne visel!

    A komorne vám vtedy hrali

                kvarteto opustenému

    vaše štyri steny. Vtedy,

    vo chvíli, keď ste cúvli

                pred rozhodnutím odistiť

    jedinú rukolapnú istotu, obrátiť

                dolu tvárou

    rozpísaný list, odhodiť krytie,

                štítom nechať štít

    a odobrať sa, panebože, ísť,

                len krokom ísť!

    Poézia je drahé korenie, drahý olej,

    o tom je, hovorím si, báseň

    Emily Dickinsonovej, keď žasne

    nad dilemou slivky:

                „... napĺňalo ma úctivosťou,

                že môžem dužinu a

                nemusím ju chcieť spolu s kôstkou.“

    Keď sebevlastným, krutým spôsobom,

    opýtanie ,za koho ísť‘

    odbavujeme povzdychnutím

                ,Staň sa, ako sa stáva‘ –

    zvlášť ženám pred sobášom

                naveky budúcim...

    „... som manželka, no sláva!“

                „Hľa, môj list, prostá ľudská zvesť

                svetu, čo pre mňa nemal správ –

                vyviera zo vznešených gest

                Prírody – z korienkov jej tráv.

                Komu tie tiché Vyznania

                určila do rúk – nevidím;

                vľúdne ma súďte – krajania –

                pre vašu lásku k Nej i k Nim.“

     

    Zo zažltnutých negatívov

    Každému tvoru, veciam, rastlinám

    aj zveri spôsob bytia tu je daný,

    iba ja, človek, smiem si vybrať sám,

    čím chcem byť sýty a čím bičovaný.

    Dielo veď, kniha sťažností a prianí,

    zamlčí niečo, niečo vraví nám;

    napríklad tichom na Rue Ravignan

    v Paríži v Montmartri, kde raz pani

    idúcky popri mne, mi riekla „ty si pán“

    (no nevymýšľaj si a nebuď planý) –

    pazúr jej parfumu hneď vyrubil si daň:

    v pamäti sa mi zaháčil ten obraz,

    kolísavosť jej kroku na dlažbe

    a v mláke strmejúci jeho odraz.

    (Možno to bolo slovo „nebesá“

    a ja som stratil pôdu pod nohami.

    Možno. Tam, kde sa končí noblesa,

    spovedáme sa v sebe, sami.)

     

    Báseň medzi silou a silou

    Príroda nežartuje, kráča,

    aby jej bolo dochvíľnejšie.

    Medzi lipou a ľubovníkom

    je takých dvanásť dní.

    Hovorím dvanásť,

    v skutočnosti to býva šestnásť

    aj sedemnásť a navlas, akurát.

    Ako keď mäsiar Picasso

    do kosti chvíle tresne sekáčom:

    „Bol by som chcel na tom

    koňovi v Guernike

    zapustiť každý chlp!“

    Medzi lipou a ľubovníkom

    je takých dvanásť dní, nie viac.

    Príroda nežartuje.

    Ale ako sa len vie

    otriasť, keď stúpi vedľa,

    a s nádhernou bohorovnosťou

    sa priberať k opravnému pokusu.

    Máš ho vidieť, priberať sa...

    Opravy robí spolu

    s prvopokusom, paralelne! naznačujúc

    levovským pohodením hrivy v počasí,

    že nekonečno drieme kdekoľvek

    si len môžeme pomyslieť,

    a iba z času na čas to v nej

    kdesi spoza rohu zavrčí

    prsnou hĺbkou večnosti:

                „Noli tangere... kosti

    patria mne!“

    Naše sú iba peniaze.

     

    Jean-Arthur Rimbaud: Je vílou Orientu?

    Je vílou Orientu? ... s prvou z chvíľ na úsvite

    sa zosúva ako kvetiny odkvitnuté...

    pred modrou nádherou priestranstiev, ktoré chutia

    kvitnúcim mestom a prasilou nadýchnutia!

     

    Silácke! Silácke! No nevyhnutne presné

    – chcú to tak Rybárka a Mornárove piesne;

    posledným maskám je prízrak tej noci znakom,

    že slávnosť bola, je, na mori ako takom!

     

    Jean-Arthur Rimbaud: Pieseň z najvyššej veže

    Radodajná radosť

    záhaľke dá zabrať;

    háklivosťou mladosť

    nedbal som si zbabrať.

    Ó kiež krajšie doby

    vyrvú srdcia z mdloby.

     

    Riekol som si: stíš sa,

    hoci zídeš z očí,

    len keď radosť vyššia

    sľubom neotročí.

    Zvoľ si sebaúctu,

    dobrovoľný ústup.

     

    Už som viacej trpel,

    než koľko som čakal,

    strach, čas trýzne tupej,

    zmizol ako zákal.

    A smäd sa stal tmelom

    v mojom tele celom.

     

    Tak znechaná lúka

    do vzdušného víru

    lono svoje núka

    kúkoľu a pýru.

    Na mrchavom mračne

    mumraj múch sa začne.

     

    Tisíc vdovských nocí

    biednej duše sviatky

    milosti má v moci

    obraz Božej Matky.

    Kto si kľakne za nás

    pomodliť sa Zdravas?

     

    Radodajná radosť

    záhaľke dá zabrať;

    háklivosťou mladosť

    nedbal som si zbabrať.

    Ó kiež krajšie doby

    vyrvú srdcia z mdloby.

     

    Paul Verlaine: Jesenná pieseň

    Vo vzlykoch toň,

    do huslí roň,

    jeseň, svoj ston,

    hlavu si z rán

    raz utýram

    tak napokon.

     

    Bez duše som

    zbledol desom

    v hodín bití,

    clivá slina

    dávnych dní ma

    za krk chytí.

     

    Sám ako list,

    čo za korisť

    vetru padol,

    zmietam sa, mím,

    krútňavou zím

    nahor, nadol.

     

    Emily Dickinsonová: Text č. 135

    Vodu vyskúša Smäd.

    Súš – ustúpený oceán.

    Oduševnenie – záťaž Bolesti.

    Mier – bilancia utŕžených rán.

    Lásku – vtisnutie do Pamäti –

    vtáky, Sneh.

     

    Emily Dickinsonová: Text č. 712

    Smrť prišla – sama – kvôli mne –

    uznala, že má prednosť –

    v kočiari sme sa viezli dve –

    len my – a Nesmrteľnosť –

     

    krokom, nie zhurta ísť, to vie –

    a ja tiež – vychovaná –

    ukážem chrbát zábave,

    práci – keď nenútia ma.

     

    V kruhu sme školu obišli –

    dvor s deťmi pri hre vonku –

    pás polí – slnko v obilí –

    okraj dňa v jeho sklonku.

     

    Či obišlo skôr slnko nás –

    rosou sa prizrúc z diaľky –

    cez babie leto – cez tyl šiat –

    na moje zimomriavky.

     

    Zastavili sme pred domom,

    dmúcim sa zdaním hrudy –

    najchatrnejším príkrovom

    vklesnutým do obruby.

     

    Za ten čas – veky stáročí –

    viečkom dňa – v čase srdca –

    prvý raz vidím – k Večnosti

    poprsie koní pnúť sa.

     

    Osip Mandeľštam: * * *

    Dostal som telo, ajhľa, čo však s ním,

    tak strašne vlastným, takým nevlastným!

     

    Za tichú milosť žitia, vnímania,

    komu mám vydať počet z imania?

     

    Sám opatrovník aj byľ kvetiny,

    v bludiskách svetov nie sám jediný,

     

    dýchaním, ľudským teplom odlivu

    rázmi po štipkách lipnem ku sklivu,

     

    kým večnosť ako z piatka na štvrtok

    znenáhla nezasklí v ňom náčrtok.

     

    Čo aj rmut chvíľ zas všetko pohltí –

    náčrtok vzácny drží, nehnutý.

                                                   (1909)

     

    Osip Mandeľštam: * * *

    Umývam sa v noci na dvore,

    klenba nebies sype zŕn jak z putne.

    Blikne soľ na holom topore,

    plný sud si chladu z kraja utne.

     

    Vráta pribuchnuté na doraz,

    zem zosurovieva cestou ta i spiatky

    holou pravdou, zajazvenou raz

    navždy do tkaniva čerstvej látky.

     

    V sude rozpíja sa hviezdna soľ.

    Chladnú vodu čerí červ tmy v brašni.

    Smrť tým čistejšia, čím slanší bôľ,

    pravdivejší svet, čím väčšmi strašný.

                                                   (1921)

     

    Robert Frost: Pasienok

    Idem obriadiť prameň do pastvín,

    len vodu oslobodím od lístia

    (kým sa v nej oči ku dnu očistia):

    nebudem dlho. – Nechceš ísť?

    Privediem naše malé teliatko,

    vie stáť, pri materi sa tmolí,

    mladunkú srsť mu ona v pyskoch žmolí.

    Nebudem dlho. – Chceš ísť? Poď.

     

    Rainer Maria Rilke: Jesenný deň

    Je, Pane, čas. Priveľké leto bolo.

    Zlož tieň svoj do hľúz hodín slnečných

    a vydaj vietor poliam naokolo.

     

    Neskorým plodom rozkáž naliať sa;

    z južnejších dní im po dva ešte dožič,

    posúr ich v zrení na dôvažok ožiť

    a scediť sladkú ťarchu do strapca.

     

    Kto nemá dom, už nezmyslí si naň.

    Kto zostal sám, sprie, sebou si nie istý,

    bdieť bude, čítať, vypisovať listy

    a nesvoj blúdiac v parkoch z priečnych strán,

    sám veci mnohé v honbách lístia zistí.

     

    Boris Pasternak: * * *

    Milovať iných – kríž i hriech,

    ty si len krajšia, že si iná.

    Tvoj pôvab ako ranný sneh

    záhadu bytia pripomína.

     

    Jarou sa šíri šuchot snov,

    čo z istoty i z novôt žije.

    Ty zapadáš jej do osnov.

    Ako vzduch tvoj cit nezištný je.

     

    Pretrieť si oči, uzrieť svet,

    vypratať z duše slovnú faloš

    a už sa neobzerať späť,

    čisto len žiť – je toto mladosť?

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory