Foto© Peter Procházka
Foto© Peter Procházka

Foto©Peter Procházka


  • Životopis autora

    Jozef Puškáš sa narodil 9. februára 1951 v Michalovciach. Študoval filmovú dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole

    Jozef Puškáš sa narodil 9. februára 1951 v Michalovciach. Študoval filmovú dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1969 – 1974), najskôr pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Smena, potom ako novinár v rozličných denníkoch a časopisoch. Od júna 1994 pôsobil v oddelení kultúry denníka Národná obroda, potom na oddelení kultúry denníka Práca. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg v Ateliéri scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení. Žije v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

    Scenáristika

    • Štvrtý rozmer (1983)
    • Prípad na vidieku (1993)
    • Zo života Dona Juana (1994)

    Iné

    • Štvrtý rozmer (1983)
    • Prípad na vidieku (1993)
    • Zo života Dona Juana (1994)
    • Písať príbeh (2017, 1.vydanie)
  • Charakteristika tvorby

    Jozef Puškáš je autorom analytickej, intelektuálne reflexívnej prózy s opakujúcimi sa motívmi ohrozenia človeka v jeho biologickej i psychickej
    Jozef Puškáš je autorom analytickej, intelektuálne reflexívnej prózy s opakujúcimi sa motívmi ohrozenia človeka v jeho biologickej i psychickej sfére. Naoko malicherné vonkajšie príčiny sa vo vnútornom svete postáv práve vďaka ich sebaanalyzujúcemu pohľadu rozrastajú do vážnych dôsledkov. Využíva rozličné žánrové varianty prózy od psychologickej poviedky cez sci-fi, horor až po grotesku, často narába s hyperbolizáciou a prekvapivými pointami. V poviedkach i novelách sa Puškáš prezentuje ako prenikavý objavovateľ paradoxov života, znalec ľudskej psychiky a nekompromisný obnažovateľ nežiaducich, neraz tragických dôsledkov zdanlivo súkromného a nevinného správania súčasníkov. Pôvab jeho tvorby násobí cit pre mikropozíciu a funkčnosť detailov, majstrovstvo skratky a hutnej vety a v neposlednom rade aj jemná, ale presne mieriaca irónia. Spoločensko-historické motivácie sú v poviedkach potlačené, v popredí viac stoja v novelistickej a románovej (ale aj scenáristickej) tvorbe. Precíznosťou analýzy, nekonvenčnosťou i tvarovou presnosťou zaujíma Puškáš osobité miesto v slovenskej próze.
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Preklady jeho diel boli uverejnené v mnohých antológiách v nemčine, maďarčine, ruštine, poľštine a španielčine.

    Preklady jeho diel boli uverejnené v mnohých antológiách v nemčine, maďarčine, ruštine, poľštine a španielčine.

    Štvrtý rozmer (1983 po nemecky, 1987 po španielsky)

    Po poslednom dejstve (1978 po maďarsky)

    Utešené sklamania (1979 po maďarsky)

    Vreckový labyrint (2000 po maďarsky)

    S láskou a bez lásky (1984 po maďarsky)

    Vreckový labyrint (2000 po maďarsky)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Šesťdesiatnici: Výpredaj ilúzií. In: Romboid ,

    HALVONÍK, Alexander: Próza 2017: Príbeh príbehu (Hodnotenie literatúry 2017). ....Šesťdesiatnici: Výpredaj ilúzií. In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 100.

    HOCHEL, Igor: Dušek, Dušan a Jozef Puškáš: Písať príbeh. (Recenzia). In: Litikon, roč. 2, 2017, č. 2, s. 296 – 299.

    JARÁBEK, Mikuláš: Jozef Puškáš: Zlodej duší. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 9, s. 121 – 123.

    KASARDA, Martin: Dušu si každý urobí sám. (Kniha mesiaca – Jozef Puškáš: Zlodej duší). In: Sme, roč. 25, 7. 4. 2017, č. 82, príl. Magazín o knihách, s. VI.

    ŠAH: Jozef Puškáš – 65. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 2, s. 159.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    ČÚZY, L.: Jozef Puškáš. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    ŠAH: Jozef Puškáš – 55 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 122, 2006, č. 2, s. 158.

    BŽOCH, Jozef (na odovzdávaní cien AOSS v Zichyho paláci 24. 6. 2005): Cena Klubu nezávislých spisovateľov za rok 2004. Prémia Literárneho fondu za pôvodnú tvorbu za rok 2004. Jozef Puškáš: Freud v Tatrách. In: Knižná revue, roč. XV, 3. 8. 2005, č. 16 – 17, s. II – III.

    ČÚZY, Ladislav: Ako ďalej? Jozef Puškáš: Freud v Tatrách. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 11, s. 128 – 129.

    DOMIANOVÁ, Eva – PUŠKÁŠ, Jozef: Vážne veci hovoriť s úsmevom a ľahkosťou. Hovorí spisovateľ a scenárista Jozef Puškáš (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XV, 5. 1. 2005, č. 1, s. 12.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Pravda grotesky (Jozef Puškáš: Freud v Tatrách). In: Knižná revue, roč. XIV, 8. 12. 2004, č. 25, s. 5.

    ŠAH: Jozef Puškáš. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV + 117, 2001, č. 2, s. 158.

    BODACZ, B.: Spoločný labyrint, súkromné tajomstvá (Jozef Puškáš: Vreckový labyrint). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 17.

    DAROVEC, P.: Dvojaký svet (Jozef Puškáš: Vreckový labyrint). In: Kultúrny život, 27, 1993, č. 12.

    HALVONÍK, A.: Jozef Puškáš: Vreckový labyrint. In: Knižná revue, 3, 1993, č. 1.

    MARUŠIAK, O.: Podzemné moria (Jozef Puškáš: Vreckový labyrint). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 17.

    SULÍK, I.: Medzi príčinou a následkom (Jozef Puškáš: Vreckový labyrint). In: Romboid, 28, 1993, č. 9.

    BARBORÍK, V.: Daň dobe a únava z nej (Jozef Puškáš: Smrť v jeseni). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 10.

    BODACZ, B.: Minulosť je pred nami (Jozef Puškáš: Smrť v jeseni). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 45.

    ČÚZY, L.: Hľadanie v druhom polčase (Jozef Puškáš: Smrť v jeseni). In: Romboid, 27, 1992, č. 8.

    HOMZA, M.: Jozef Puškáš: Smrť v jeseni. In: Knižná revue, 2, 1992, č. 8.

    MARUŠIAK, O.: Prečo sme takí, akí sme? (Jozef Puškáš: Smrť v jeseni). In: Nové slovo, 2, 1992, č. 51.

    BŽOCH, J.: Puškášove poviedky. In: Bžoch, J.: Literárne soboty. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1990.

    PRUŠKOVÁ, Z.: O dvoch možnostiach tematizácie konfliktu v krátkej próze D. Mitanu a J. Puškáša. In: Slovenská literatúra, 37, 1990, č. 3.

    MACKO, J.: Milenky, deti, sny prozaika, jeho recenzentov a útrapy bdelého čitateľa (Jozef Puškáš: Sny, deti, milenky). In: Romboid, 23, 1988, č. 1.

    NAUGHTON, J. D.: Magický realizmus v próze Jozefa Puškáša. In: Romboid, 23, 1988, č. 12.

    ŠABÍK, V.: Medzi dňom a snom. Puškášova kniha o otcoch a snoch. In: Šabík, V.: Literatúra pre súčasníkov. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1988.

    JURČO, J.: Jozef Puškáš: Semienka vášne a Štvrtý rozmer. In: Slovenské pohľady, 103, 1987, č. 8.

    Kritici diskutujú o Jozefovi Puškášovi. In: Romboid, 21, 1986, č. 5.

    PETRÍK, V.: Jozef Puškáš: Sny, deti, milenky. In: Slovenské pohľady, 102, 1986, č. 9.

    PLUTKO, P.: Jozef Puškáš: Záhrada (v piatom období roka). In: Slovenské pohľady, 102, 1986, č. 8.

    ŠABÍK, V.: Medzi dňom a snom (Jozef Puškáš: Sny, deti, milenky). In: Nové slovo, 28, 1986, č. 7.

    ŠPAČEK, J.: Súradnice súčasnosti (Jozef Puškáš: Sny, deti, milenky). In: Romboid, 21, 1986, č. 6.

    ŠPAČEK, J.: Jozef Puškáš: Záhrada (v piatom období roka). In: Romboid, 21, 1986, č. 3.

    SULÍK, I.: Ivan Sulík číta Jozefa Puškáša. In: Romboid, 20, 1985, č. 10.

    SULÍK, I: Neskrotne súčasný Jozef Puškáš. In: Sulík, I.: Kapitoly o súčasnej próze. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1985.

    ŠTEVČEK, J.: Román ako oslovenie a výpoveď (Jozef Puškáš: Záhrada v piatom období roka). In: Nové slovo, 27, 1985, č. 13.

    HALVONÍK, A.: Od kontrastu ku konfliktu (Jozef Puškáš: Štvrtý rozmer). In: Slovenské pohľady, 97, 1981, č. 6.

    TUŽINSKÝ, J.: Sila umeleckého posolstva (Jozef Puškáš: Štvrtý rozmer). In: Nové slovo, 23, 1981, č. 14.

    ČÚZY, L.: Prvá syntéza mladého prozaika (Jozef Puškáš: Priznanie). In: Romboid, 15, 1980, č. 3.

    PLUTKO, P.: Jednotlivec a kolektív v súčasnej slovenskej próze (Jozef Puškáš: Priznanie). In: Slovenské pohľady, 96, 1980, č. 7.

    ŠÚTOVEC, M.: Milan Šútovec číta Jozefa Puškáša (Jozef Puškáš: Priznanie). In: Romboid, 15, 1980, č. 2.

    PETRÍK, V.: Jozef Puškáš: Utešené sklamania. In: Slovenské pohľady, 95, 1979, č. 3.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Jozef Puškáš sa zapísal do slovenskej literatúry ako autor psychologických próz, v ktorých nezriedka dominuje kritická reflexia

    Jozef Puškáš sa zapísal do slovenskej literatúry ako autor psychologických próz, v ktorých nezriedka dominuje kritická reflexia spoločenských pomerov, deformácií v spôsobe prežívania, v medzigeneračných, partnerských či v širokom zmysle medziľudských vzťahov. Autor aj v najnovšej knihe Freud v Tatrách siaha za iróniou, groteskou, aby cez ňu poukázal na absurdnú tvár ľudského života v jestvujúcich spoločenských podmienkach. Ak Jozef Bžoch na obale knihy v súvislosti s groteskou a ironizáciou píše, že Puškáš tu „ani v jednej poviedke nezachováva smrteľnú vážnosť“, žiada sa mi doplniť, že aj tam, kde autor pracuje spomínanou metódou a siaha za ironickým úsmeškom, karikuje a paroduje, ostáva verný puškášovskej vážnosti – prinajmenšom v tom zmysle, že sa sústreďuje na vážne témy ľudskej existencie. Poviedky v tejto knižke predostierajú širšie spektrum: tematické, aj formálno-štylistické, ba až subžánrové (od reflexívnych, jemne lyricky tónovaných poviedok po grotesky, parodické texty). (...) Cez hyperbolu, grotesku, paródiu vypovedá autor o jednom aspekte stavu našej spoločnosti, ponúka obraz, ktorý rozosmeje, no ktorý zároveň blízkosťou k pravde primiešava do smiechu – v závislosti od typu čitateľa – pocity ľútosti, rezignácie alebo (bezmocného?) hnevu.

    Etela Farkašová

    Porovnania noviel vo Vreckovom labyrinte s románom Smrť v jeseni sa vzdávam; vznikali pravdepodobne súbežne a na totožnej úrovni autorských umeleckých ambícií. Aj inak, najmä pokiaľ ide o kompozičné postupy, sa obidve knižky mierne zhodujú. Román má svoje dosť ostro členené časti, ktoré názvami signalizujú (Dievča, Muž, Žena, Chlapec, Vyšetrovateľ, Nezvestný, Spisovateľ atď.), čie postoje a čie myslenie bude dominovať, čí portrét je práve na epickej palete; teda nie je nemožné čítať jednotlivé sekvencie ako poviedky s kriminálnou zápletkou. A súbor noviel zasa autor rámcuje príbehom Vreckový labyrint a) a Vreckový labyrint b); čiže nedá sa vylúčiť čítanie noviel ako zloženého, vnútorne nadväzného románu. O to je to všetko pravdepodobnejšie, o čo intenzívnejšie precítime dobre čitateľný autorský záujem: v perfektne „spravenej“ literárnej veci, v epicky plne nasýtenom príbehu rozprestrieť človeka na literárnu dlaň, z ktorej dovidieť na údel človeka pri márnivej honbe za šťastím v sebapoznaní. V románe rovnako, ako v knihe noviel; v dvoch Puškášových umeleckých činoch, ktoré mu dôveryhodne zabezpečujú postavenie kontúrnej spisovateľskej osobnosti. A navyše: pozíciu autora, čo umením epickej prózy otvára i rozkladá človeka v zmysle otázok jeho humanizačného zmyslu a poslania. Tak pochopená literatúra – Puškášova – má dostatok síl aj na postupujúcu renováciu v súčasných vývinových pohyboch.

    Pavol Števček

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Literárneho fondu za rok 2004 za knihu  Freud v Tatrách Cena Klubu nezávislých spisovateľov za rok 2004 za knihu  Freud v

    Prémia Literárneho fondu za rok 2004 za knihu Freud v Tatrách

    Cena Klubu nezávislých spisovateľov za rok 2004 za knihu Freud v Tatrách

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    KINO ČAS (úryvok z poviedkovej knihy Freud v Tatrách ) 1      Televízorov bolo ešte ako šafranu, zaburinili svet

    KINO ČAS (úryvok z poviedkovej knihy Freud v Tatrách)

    1

         Televízorov bolo ešte ako šafranu, zaburinili svet až trochu neskôr. Deti i dospelí chodili do kina a počúvali rozhlas po drôte, čo boli len obyčajné bezmenné amplióny, napojené na rozvodný kábel ako telefóny na linku. Skutočné rádio Orión bolo čosi celkom iné: masívna skriňa z nalakovaných orechových dýh, hodvábnej látky a mliečneho plexiskla prenášala okrem programu aj tajomný šum a praskot (drôtový rozhlas nepraskal) a výber staníc, rozmiestnených na svietiacej stupnici ako na notovej osnove. Bolo treba posunúť červenú strelku na Prahu, Budapešť alebo Moskvu a hneď sa vám prihovoril hlas v nejakom nerozlúštiteľnom jazyku alebo zaznela arabská hudba. Nikdy to totiž nesúhlasilo a v blízkosti obzvlášť vzrušujúcich metropol, ako napríklad Brusel alebo Londýn, sa dokonca namiesto správ či spevu rádiom ohlušujúco preháňal buldozér.

         Viktor bol príliš malý na to, aby vedel, že existujú rušičky. Hral sa s ladiacim bakelitovým kotúčom najmä večer, keď sa stanice dobýjali do rádia jedna cez druhú ako lastovičky preskakujúce na elektrických drôtoch, a uvažoval, prečo sú vysielače niekde nahusto natlačené, kým inde vládne ticho a pustota. A prečo sú niektoré vlny dlhé a iné krátke.

         V nedeľu o ôsmej ráno si z rádia alebo z drôtového rozhlasu vypočul rozprávku s mužským hlasom, zbožňovaným všetkými poslucháčmi – patril hercovi Karolovi Machatovi – potom mu mama vybrala pekné šaty a išli s otcom na Kino Čas. Kino Čas nebol názov kina, iba názov predstavenia, kino sa volalo Mier ako skoro všetky ostatné kiná po celej krajine.

         Otec hovoril, že najlepšie je sedieť uprostred sály, a tak si pravidelne kupovali lístky na prízemie, do desiateho radu. Občas si pred Viktora niekto sadol, vtedy sa s ním otec vymenil. Okolo veľkého bieleho plátna vpredu bola výzdoba, ktorá sa nikdy nemenila – dve vyblednuté zástavy, jedna československá, druhá sovietska, a červený nápis, ťahajúci sa od steny k stene: Zo všetkých umení je pre nás najdôležitejší film! V. I. LENIN. Bodky však z nápisu odpadli, a tak to meno Viktor čítal, aspoň spočiatku, kým nevedel, o koho ide, Vilenin. Kým otec sedel nehybne a trpezlivo, Viktor si na sklopnom sedadle prisadol ruky a nedočkavo hompáľal nohami. V nekonečných minútach, čo ostávali do začiatku, si predstavoval, že Vilenin prišiel do kina Mier s nejakým rozviedčickým oddielom, pozrel si Kino Čas alebo nejaké večerné predstavenie a potom prikázal premietačovi a uvádzačke, aby namaľovali na dlhočizný transparent tú vetu. Tak sa zdá, že Vilenin bol do filmu úplný blázon.

         V kinosále sa tajomne zotmelo, ponad hlavy divákov vystrelil svetelný lúč a za zvukov hudby sa na plátne zjavili čiernobiele titulky. Viktora preniklo čosi hypnotické, stŕpol a pootvoril ústa. Od tej chvíle túžil len po tom, aby sa premietanie nikdy neskončilo. Na Kine Čas bolo príjemné, že koniec sa nemusel brať vážne, pretože vždy niečo nasledovalo: spravodajský týždenník, cestopis, groteska s Chaplinom, kreslená rozprávka vo farbe. Ešte a ešte. Napokon však aj tak musel v rozsvietenej kinosále premáhať sklamanie, cítil sa ako podvedený, nevedel poriadne prečo. Možno len preto, že deň sa začal tým najkrajším, čo mohol ponúknuť, už predpoludním.

         Skoro vo všetkých filmoch sa odušu pracovalo, budovali sa továrne, železničné trate či hydrocentrály, a tá práca bola vždy ľahká, veselá a družná. Nešlo však o ňu, išlo o plán alebo o záväzok. Sotva sa mohol nájsť niekto, kto by nechcel pracovať v takomto športovom duchu, otec však býval otrávený, raz dokonca prehodil, že má z toho kina ruky vyťahané až po kolená. Viktor ho nechápal, usúdil, že otec s mamou robia pri práci nejakú chybu; možno dokonca nemajú plán. On rozhodne taký nebude, naučí sa pracovať tak, aby na neho mohli byť kamaráti pyšní a tlieskali mu ako úderníkovi vo filmovom týždenníku. Nerozmýšľal o tom dlho; výbuch sopky, lov na veľryby či artisti z čínskeho cirkusu boli predsa len zaujímavejší ako lopaty a železobetón.

         Niekedy nešli na Kino Čas, ale na popoludňajšie detské predstavenie, tam sa však Viktor cítil stiesnene, chalani, ktorí okupovali prvé rady, sa mu do očí vyškierali, že mu uši odstávajú ako lopúchy a že chodí s otcom. Bola to ozajstná banda, budiaca strach, bili sa alebo rachotili papierovými búchačkami a niekedy sa film zastavil, zažali sa svetlá, zozadu vybehol rozzúrený premietač Karamanov, Bulhar v ošúchanej koženej bunde, chlpatý a čierny ako gorila, a vyťahal najväčšieho výtržníka za ucho, pričom vždy úctivo zdravil Viktorovho otca, ktorý vyčnieval medzi deťmi ako výrastok, čo v škole viackrát prepadol a ostal medzi špuntmi.

         Raz sa na detskom predstavení stalo, že bolo všetko dole hlavou, banda vpredu začala pískať a dupať nohami, aj tentoraz sa zažali svetlá, ale premietač z kabíny nevybehol, bola to jeho chyba. Niekedy sa roztrhol filmový pás, na plátne vyšľahlo oslepujúce svetlo a Viktora v tom okamihu pichlo pri srdci.

         Stal sa malý zázrak: za pokladničné okienko kina Mier sa nasťahovala jedna z otcových sestier, teta Magda. Odrazu mohol ísť do kina hocikedy, aj večer, teta, ktorá nemala vlastné deti, si ho rada brávala so sebou. Pozoroval ju, ako zhŕňa drobné mince, oddeľuje z podlhovastého zošita ružové alebo modrasté vstupenky s podobným dierkovaním, aké mali poštové známky, a čakal, kedy sa prestanú trúsiť oneskorenci, lebo vedel, že potom ho potichu a v tme zavedie na niektoré voľné sedadlo. Takto sprisahanecky ho teta naučila ochutnávať zakázané ovocie; v jednom z neprístupných filmov vyčíňala obrovská obluda, hneď na začiatok si zavesila okolo krku celý vlak a roztrhala ho ako retiazku, zvalila pár mrakodrapov a oháňala sa po tryskáčoch, čo na ňu útočili, akoby to boli komáre. Šikmookí ľudkovia, ktorí proti oblude bojovali, Viktora nezaujímali, keď pochopil, že nad obludou nakoniec zvíťazia, prišlo mu to tak ľúto, až mu do očí vhŕkli slzy. Teta nad tým krútila hlavou, film sa jej nepáčil, mala radšej zamilované a jej zvláštnym vyvolencom bol indický herec Rádž Kápur. V pokladnici si pospevovala jednu jeho pesničku, ktorú potom vysielali aj v rádiu, bolo to čosi o tulákovi a rozvoniavajúcom bielom orgováne. To zasa nenadchýnalo Viktora, túžil po niečom, čo by sa vyrovnalo tomu veľjašterovi, a napokon ho ohúril Človek obojživelník. Skoro sa kvôli nemu utopil vo vani, keď skúšal, či aj on dokáže dýchať pod vodou ako ten striebristý rybočlovek; s trpkosťou v duši si uvedomil, že vo filmoch sa odohrávajú veci, ktoré sa jemu neprihodia, neveril však, že to tak zostane navždy. V jednom dobrodružnom príbehu horela obrovská suchá step, zdalo sa, že ten oheň už nikto nikdy neuhasí. Viktor si spomenul na červené požiarne autá, ktoré raz s húkačkami uháňali k požiaru v meste.

         Raz mu teta s úsmevom povedala, že pod sedadlami v kinosále niečo našla. Bola to hrubá školská písanka, plná výstrižkov, usmiatych tvárí a mien; o niektorých z nich ani len nepočul, iné si až teraz spojil s konkrétnou podobou: Gina Lollobrigida, Žanna Bolotovová, Jana Brejchová, Gérard Philipe, Valentin Tichonov, Gregory Peck. Teta Magda vložila zošit do zásuvky v pokladnici, a keď si ho nikto neprišiel pýtať, dala ho Viktorovi. Zaradil ho medzi svoje filmové poklady v škatuli od topánok, kde ukrýval aj ozajstný skvost: kúsok filmového pásu, zachytávajúceho jazdca na koni. Za jazdcom s čudnými vypchávkami na pleciach povieval široký plášť, na hlave mal čiernu baranicu, v ruke šabľu a Viktor si márne lámal hlavu nad tým, ako z obrázka, čo je stále rovnaký, donekonečna sa opakuje, vzniká v kine to, čo videl na vlastné oči: zbesilý cval atamana Čapajeva.

     

    2

         Na prázdniny cestoval Viktor do mestečka S., ktoré bolo ešte menšie a zastrčenejšie ako jeho rodné M., malo však dve veľké prednosti: topilo sa v hustých borovicovo-smrekových lesoch, rozdelených bystrou riečkou, a len kúsok od neho ležalo trávnaté letisko, dobre viditeľné z kopca, zvaného Švabľovka. Otec vravel, že letisko patrí zväzarmu, asi to niečo znamenalo, pre Viktora však bolo podstatné to, že mohol celé hodiny pozorovať, ako v hĺbke a ďaleko pred ním štartujú zo zeleného obdĺžnika elegantné biele vetrone. Niektoré vliekli do výšky vrtuľové lietadlá, iné sa zdvihli len vďaka lanu, ktoré do seba s hukotom navíjal akýsi stroj. Vtedy vetroň opísal jediný okruh a ponad Švabľovku letel tak nízko, že Viktor videl do kabíny, pripomínajúcej zasklenú kvapku. Bol by pilotovi aj zakýval, nechcel ho však rušiť vo chvíli, keď mal plné ruky a nohy práce, aby bez nehody dosadol na pristávaciu dráhu.

         V to leto išli lesy i letisko bokom, pretože do mestečka sa nasťahovali filmári. Režisér, herci, kameraman s ozajstnou kamerou, to teda bolo niečo! Celé mesto o ničom inom nehovorilo, vzrušenie sa okamžite prenieslo i na Viktora. S otcom a ujom Timkom – to bol manžel ďalšej otcovej sestry Heleny – si išli obzrieť zblízka veľkú bielu pyramídu, ktorá vyrástla na námestí a zakryla Pamätník osloboditeľov. Obďaleč pofajčievali miestni tesári, čo pomáhali drevený ihlan stavať, ukazovali na obrovský znak s čiernym dvojkrížom na šikmej prednej stene a škriepili sa, ktovie, možno sa im zdal nakrivo. Vlastne celé námestie bolo trochu iné, než si ho Viktor pamätal, nad obchodmi žiarili nové vývesné štíty s menami majiteľov, písmená boli akési ťarbavé, ručne maľované, ale o to krajšie. Potom si všimol, že vývesné štíty sú aj tam, kde nijaké obchody nie sú, a že jedny dvere sú falošné, lebo vedú do tehlovej steny. Nevedel, čo si má o tom podvode myslieť. Ujo Timko, bodrý krajčír, ktorý sa večne ponáhľal a pri chôdzi sa predkláňal, akoby už-už išiel merať dĺžku nohavíc, však bol so všetkým navýsosť spokojný, štuchal do otca a uveličene vyhlasoval: Celkom ako za Slovákštátu, cholera, presne tak! Nepamätáš sa, veď si sem vtedy behal za Maňou...?! Chvíľu trvalo, kým Viktorovi zaplo, že Maňa znamená jeho mamu, ale chlapi sa o nej nebavili, pološepky sa začali dohadovať, či za onoho Slovákštátu bolo tak alebo onak, dobre alebo zle, padli slová o akýchsi vyvezených židoch a koncentrákoch, Viktor špicoval uši a ničomu nerozumel. Keď ujo Timko zistil, že načúva, rýchlo zmĺkol, čupol si k nemu a žartovne mu rozstrapatil šticu. Vravel, že je škoda, že neprišli do S. o trochu skôr, vraj robili nábor do komparzu a on si v tom filme, čo tu nakrúcajú, veru aj zahrá. Viktor nevedel, čo je komparz, a krajčír mu to ochotne vysvetlil: V jednej scéne má byť najmenej sto účinkujúcich, muži, ženy, ale aj deti, hercov je na to primálo, a tak vypomôžu aj niektorí obyvatelia S. Dokonca sa za to platí, dodal. Nakrúcať sa má v noci, ale Viktor, pokiaľ nezaspí, všetko dobre uvidí z okna Timkovie bytu, lebo sprievod, či čo to bude, má prejsť po celom námestí. Keď ujo zase dvíhal svoje veľké brucho, hlasno sa zasmial a Viktorovi trvalo hodnú chvíľu, kým si uvedomil, že sa smial z neho, z toho, ako hlúpo vyvaľuje oči; ale nevedel si pomôcť, nikdy ešte nevidel živého človeka, ktorý by hral vo filme, a skutočnosť, že to má byť práve tento veselý, ale celkom obyčajný ujo Timko, ho naplnila úžasom. Napokon išli na zmrzlinu do jedinej cukrárne na námestí, hneď oproti kostolu, a natrafili na skupinku maškrtiacich filmárov, ktorí sa v kúte zhovárali cudzím, spevavým, ale dobre zrozumiteľným jazykom. Jo, no jo copak vo to, ozývalo sa odtiaľ najčastejšie. A možno ani nie najčastejšie, len Viktor si to tak zapamätal, lebo z celého rozhovoru to znelo najviac po česky.

         V tú noc, keď mal ujo Timko hrať vo filme, Viktor odmietol ísť do postele. K oknu v obývačke privliekol štokerlík, kľakol si naň a zízal do tmy, ktorú rozptyľovalo iba niekoľko lámp v okolí parku. Lialo ako z krhly, cesta a chodník sa leskli a zdalo sa, že nikde niet ani živej duše. Za kostolom v ústí námestia niekoľkokrát vzbĺkli a zase zhasli oslepivé reflektory, raz odtiaľ dokonca doľahol nezrozumiteľný pokyn, prednesený do megafónu, inak sa nedialo nič. Prehrmotal jeden rozheganý nákladiak, potom ešte jeden a potom opäť nič.

         Otec posielal Viktora spať, pokúsil sa ho dokonca odniesť, ale ten sa zanovito zadrapil do okenice. Jo, no jo, copak vo to, hovoril si v duchu, možno práve filmári rozpútali takúto búrku, aby ten ich sprievod bol napínavejší... Napokon ho aj tak zdvihli otcove silné ruky, padol na neho ťažký paplón, hlava sa mu zaborila do vankúša, ale hneď vyskočil, lebo zvonku začul hrmot, a zľakol sa, že prichádza o čosi dôležité. Bosý utekal do prednej izby, a keď obišiel tetu Helenu, ktorá mu bránila vo výhľade, uvidel, ako v ráme dverí pózuje ujo Timko s obrovským kufrom. Z kufra kvapkala voda, zľahka ním pohupoval, takže bolo jasné, že je prázdny, na sebe mal chlpatý kabát so žltou šesťcípou hviezdou, našitou na klope, pod klobúkom so širokou strieškou vyzerali jeho bokombrady ako nalepené, zdalo sa, že ozajstné a pravé je iba brucho, vytŕčajúce spod toho starodávneho hubertusu. Prišiel som sa len ukázať. Musím hneď nazad na pľac, povedal významne. Hluk, ktorý Viktora prilákal, nerobil ujo, ale otec: chodil hore-dolu po izbe, dupal nohami, akoby mu niekto prikázal pochodovať, a ešte sa k tomu plieskal rukami po stehnách. To ma teda podrž! volal. Odvlečeného žida hrá arizátor! Tí si teda vedeli vybrať! Tí si teda vybrali! No to je gól...! Zadunel kufor, ktorý ujo Timko nechal padnúť na dlážku. Otrčil proti Viktorovmu otcovi ukazovák a do tváre sa mu nahrnula červeň: Vieš, že to tak nebolo, cholera! Vieš, že to bolo inak! Viktor podišiel dopredu, aby si ohmatal ten zaujímavý kožený kufor, ale tým len zbytočne upútal na seba pozornosť. Teta Helena varovne zasykla, ujo zopakoval, že musí ísť „na pľac“, a Viktor sa zase ocitol v posteli, tentoraz v sprievode tetky. Tisla sa k nemu, objímala ho, a hoci bola kyprá a voňavá, nepáčilo sa mu, že ho napokon pobozkala na ústa. Bude z teba chlapec ako cumeľ, Vikinko, povedala mu, a to ho tak vykoľajilo, že obsah predchádzajúcej scény mu z veľkej časti vyšumel z hlavy. Ráno si už ani nebol istý, či sa mu to celé neprisnilo.

         O tom, že sa mu nesnívalo, ubezpečil sa až po dlhom čase, keď film nakrútený v S. premietali v kine Mier, a keď bol na predstavení, opäť tak trochu prepašovaný, spolu s otcom, mamou a tetou Magdou, ktorá si výnimočne sadla medzi divákov. V jednej chvíli sa otec naklonil k mame a pošepkal jej do ucha: Pekné, pekné, len keby toho žida nehral môj švagor, ktorý arizoval krajčírsky salón... Mama sa naľakane poobzerala a šepla otcovi nazad: Ty si ho videl? Ja som ho vôbec nezbadala. Čo?! čudoval sa otec. Nevidela si, ako otrčil to svoje brušisko?

         Hrá alebo nehrá strýko Timko postavu, ktorá sa mihne v komparze? Viktor by to s istotou zistil, keby ten film uvidel ešte raz, ale z rozličných príčin sa mu to dlho nepodarilo. Obchod na korze – tak sa totiž ten film volal – sa medzitým stal slávny, v Amerike mu udelili najvyššie ocenenie, aké existuje, Oscara, a tak sa Viktor príležitostne priživoval na tejto sláve, rozprával, že kedysi počas prázdnin videl, ako sa v S. nakrúcalo, a že v tom Oscarovom filme dokonca hrá jeden jeho príbuzný.

     

    3 

         V čase, o ktorom je reč, bola Viktorovým najväčším bremenom škola. Treba sa ešte raz vrátiť do predtelevíznych čias a pripomenúť, že ten útly, pehavý chlapec všade chodil so svojím otcom. Nielen do kina Mier, ešte aj k holičovi. Sám by sa nikdy neodvážil ísť ostrihať, desil ho najmä jeden fúzač, vzdialene pripomínajúci Macka Senneta, Chaplinovho menej známeho konkurenta, ktorý ustavične naprázdno cvakal nožnicami. Cvakot nožníc a zvučný nosový barytón boli súčasťou každého strihania. Na druhej strane Viktor odjakživa túžil byť ako všetci ostatní chlapci, hanbil sa, že nedokáže ísť do holičstva na Hollého ulici sám, slovom, boli to muky. Ale to všetko bolo nič proti škole. Keď po prvýkrát zasadol do lavice, opäť spolu s otcom, a keď už rodičia, čo deti priviedli, mali vstať a odísť, kategoricky sa ho odmietol pustiť. Učiteľka nakoniec dovolila, aby s ním otec ostal, a ten chodil potom s Viktorom do školy celý týždeň. Hanba, ktorú cítil, sa fakticky rovnala úľave z toho, že je s ním, ale nedokázal si pomôcť. Po týždni sa už bez otca zaobišiel, ale iné problémy ostali. Nedokázal sa napríklad vycikať na školskom záchode. Len postával v kúte nad pisoárom, mechúr mu išlo rozdrapiť, no nevycedil zo seba ani kvapku. Mal ťažkosti aj s čítaním, nevedel poriadne spájať hlásky a učiteľka Steinitzová sa mu venovala osobitne. Nakoniec k nemu posadila svoju dcéru Andreu, ktorá mu mala pomáhať. Škoda, lebo to, čo bolo podľa učiteľky pomocou, bolo pre chalanov dôvodom, aby Viktorovi nemilosrdne pridelili prezývku: Dievčenský pupok. Okrem toho sa pred Andreou zajakával a červenal sa, čo sa mu normálne nestávalo.

         Potom Viktorov otec, ktorý pracoval ako šofér v mestských komunálnych službách, striedavo jazdil na polievacom a na smetiarskom aute, ochorel. Viktor s mamou za ním boli v nemocnici, a hoci sa otec tváril spokojne, držal mamu za ruku a žmurkal na Viktora, čosi nesedelo. Bol veľmi bledý a mal slabý, nepresvedčivý hlas, aj keď vravel: Len čo odtiaľto vyleziem, Vikinko, hneď pôjdeme spolu do kina. Vieš, čo by som chcel znova vidieť? Žandár zo Saint Tropez. Fuňak, to je môj kôň, z toho sa idem pošťať. Poznáš Funèsa, však? Viktor natešene prikývol.

         Ale nešiel s otcom na Žandára ani na nijaký iný film, pretože otec zomrel. Vraj v noci vstal a dlhočiznou chodbou išiel na záchod namiesto toho, aby zazvonil na sestru a vypýtal si misu – bažanta.

         Po prvom ťažkom infarkte prišiel ešte jeden, definitívny.

         Viktor otca chápal, živo si vedel predstaviť, ako by pod upretým pohľadom zdravotnej sestry nevycedil do bažanta ani kvapku.

         Ale jeho smrť aj tak pokladal za zradu.

    4 

         Akokoľvek Viktor túžil byť ako ostatní chlapci, neodlišovať sa od nich, vždy sa našlo niečo, čo ho spomedzi nich vytrhlo. Ako raz, keď asi pol roka po otcovej smrti prišiel do kina Mier s dvoma kamarátmi, ktorých si horko-ťažko získal, a pri pokladničnom pulte pofajčieval premietač Karamanov, obávaný Bulhar. Chlapci si po jednom kupovali lístky, a keď prišiel rad na Viktora, premietač povedal: Pre tohto pioniera to bude grátis, pani Magda. Dajte to na mňa. Viktor chcel niečo namietnuť, asi že keby chcel, tak mu ten lístok dá zadarmo aj jeho teta, ale uvedomil si, že by to vyznelo nevhodne, a tak len mlčal a očervenel. Nato mu premietač položil ruku na plece a priateľsky sa spýtal, či sa nechce ísť pozrieť k nemu do kabíny. Kto by nechcel? Chceli aj tí dvaja nepozvaní, čo prišli s Viktorom, závistlivo a zlostne po ňom fľochli. Umrel otec vám, alebo mne?! spýtal by sa ich najradšej, no nemal príležitosť, po predstavení mu jednoducho ubzikli, asi z pomsty.

         V premietacej kabíne vládlo šero a zvláštny pach spáleného vzduchu, steny pokrývali farebné plagáty, bol tu stôl, stolička, dôkladne zadebnený akumulátor, na kôpke naskladané škatule s kotúčmi filmu a dva mohutné, nazeleno nalakované prístroje, zízajúce do okienok v čelnej stene ako delá, pripravené na streľbu z hradných strieľní. Keď sa Viktor pozrel cez jedno okienko, s údivom zistil, že plátno je veľmi ďaleko a vyzerá omnoho menšie ako z miesta, odkiaľ ho zvyčajne sledoval s otcom. Karamanov otvoril kryt jedného prístroja, vybral zo škatule film, navinutý na cievke, šikovne odkrútil kus celuloidu a začal pás zakladať medzi striebristé valčeky. Takto sa to musí, vidíš? A tu vzadu, poklopal po prístroji, je uhlíková lampa. Vysvetlil mu jej princíp a povedal, že keby sa pozeral do tej žiary zblízka, určite by oslepol. Potom vzdychol a dodal: Škoda toho tvojho fotra. Bol to fajn chlap. Viktor nechcel na otca myslieť, vždy mu z toho bolo smutno, a bez rozmýšľania vyhŕkol, čo mu práve zišlo na um: že aj on sa asi stane premietačom. Bulhar sa zasmial: Vážne, pionier? Vari ma len nechceš odtiaľto vykúriť!?

     

    5

          Viktor zistil, že filmový hrdina to má občas ľahké: jeden herec ho hrá v detskom veku, a druhý, čo sa na neho ani veľmi nepodobá, nastúpi do roly ako dospelý. Povedzme v takom Jánošíkovi Paľa Bielika. Ktovie, možno by sa našli aj filmy, kde sa na jediného hrdinu poskladali traja: dieťa, dospelý muž a starec. Viktor to v živote také ľahké nemal, bol stále ten istý ako chlapec, ktorý bol príveskom svojho otca, aj v dospelosti, čo ho náhle privalila ako kameň. Aj keď sa stal premietačom, bol stále rovnaký: plachý, uzavretý do seba, vyhýbal sa ľuďom. Sám od seba by Karamanova nikam nevykúril, Bulhar však odišiel robiť šéfa do kina Nádej v novootvorenom mestskom kultúrnom stredisku; totiž v čase, o ktorom ešte stále hovoríme, kiná nezanikali, naopak, otvárali sa nové.

         V starom kine Mier získal Viktor svoje prvé zamestnanie, ale aj bezpečný a príjemný úkryt. Popoludní a večer, keď premietal, nemusel, pokiaľ sa mu nechcelo, prehovoriť s nikým ani slovo. Nosil síce škatule filmov zo železničnej stanice a nazad, ale stanica bola neďaleko a na bicykli bol zakrátko zase vo svojom brlohu, kde mal všetko, čo potreboval. Pod stolíkom napríklad debničku plnú kofoly, ktorú ustavične popíjal; teplú stravu mal od mamy, tá teraz robila kuchárku v hotelovej reštaurácii. Na všetky filmy sa mohol pozerať cez štvorcové okienko vysoko nad hlavami divákov, niekedy však už len počúval a lial do seba sladkú kofeínovú drogu. Vidieť ten istý film desaťkrát za sebou, to by otrávilo aj najväčšieho kinofanúšika na svete. Ešteže v lete i v zime bývali Filmové festivaly pracujúcich, vtedy sa filmy striedali rýchlo.

         Z nudy, ktorá ho sem-tam prepadala počas opakujúcich sa predstavení, preskúmal raz budovu kina a na konci bočného foyeru objavil plechové dvierka do kumbálu zaprataného haraburdím, v kumbáli ďalšie dvere a chodbu, vedúcu za filmové plátno, postavené vlastne na javisku. Bolo tu plno špiny a prachu, holeňou bolestivo narazil do nejakej železnej podpery, ale keď sa pohral s napnutým závesom, stŕpol: cez škáru zazrel hľadisko, asi spolovice zaplnené divákmi. V prvej chvíli sa zdalo, že všetci zízajú rovno na neho. Vzápätí pochopil, že o ňom ani netušia, lebo je skrytý v tieni a biela premietacia plocha je ďalej vľavo.

         Aj to, čo teraz videl, bol film, tento však bežal na tvárach živých ľudí. Bežal im v očiach, grimasách, pohyboch úst. Pravdu povediac, tváre s pootvorenými ústami vyzerali trochu hlúpo, iné ustrnuli v hypnóze bez pohybu jediného svalu, všetky napospol však vyžarovali očarenie a Viktorovi pripadali prívetivejšie a krajšie než v skutočnosti, za denného svetla.

         Tak toto ste vy, ľudia, ktorých sa tak trochu obávam, premýšľal. Škoda, že sa takto odhalíte len na chvíľu, a len kým sa film neskončí. Škoda, že nepremietam aspoň dvojepochový... Dvojepochové boli vtedy filmy, ktoré mali dva diely a medzi nimi prestávku. Viktor si pamätal jednu historickú drámu, ktorá mala celú prestávku nakrútenú, desať minút sa na plátne mihal titulok Intermission, znamenajúci presne to: Prestávka.

         Ako spoza plenty putoval očami z tváre na tvár, narazil na povedomé dievčenské črty: Andrea, učiteľkina dcéra! Práve sa rozosmiala – na tej scénke sa niektorí smiali a niektorí nie – oči sa jej zablysli a v ústach sa zaleskli zuby. Premietač Viktor mal najradšej divákov, ktorí sa smiali, na čom sa len dalo, aspoň bolo v kine veselo. Pri tom smiechu sa mu Andrea zdala oveľa krajšia ako kedysi v škole a bol by jej venoval najmenej celú jednu Intermission, ale prišiel dlhý nočný výjav, keď nebolo vidieť skoro nič, a potom sa film rozostril, v sále sa ozval piskot, a tak musel upaľovať nazad do kabíny.

         Viktor ešte neoslovil žiadne dievča, hoci po tom už viackrát zatúžil. Teraz, len čo sa dokrútil posledný kotúč, vypol projektor a náhlil sa k východu z kina. Postavil sa vedľa dverí a zapálil si cigaretu; jednak aby zdôraznil, že je dospelý, jednak aby tam nestál len tak. Keď sa objavila Andrea s nejakou kamarátkou, nahlas ju pozdravil. Chvíľu na neho pozerala nechápavo, potom sa jej tvár rozjasnila, usmiala sa a vyzvedala, či bol aj on v kine. Ledabolo prehodil, že pracuje v Mierke ako premietač. Premerala si ho ešte raz, premerala si ho aj kamarátka, ktorá sa zrazu zachichotala a povedala, že musí utekať, lebo majú doma návštevu.

         Viktor s Andreou ostali pred kinom sami. Viktorovi sa ani nesnívalo, že to bude prebiehať tak rýchlo. Mal nachystanú otázku, či sa Andrea nechce pozrieť do premietacej kabíny, ale ako veľa iných slov aj tieto mu ostali trčať v hrdle.

         Išli spolu dlhou zotmenou ulicou, ktorú uzatvárala nárožná budova banky s vežičkami v tvare úľov, potom popri parku so stáročnými platanmi. Rozprávali sa, Viktor sa dozvedel, že Andrea študuje medicínu a má práve skúškové obdobie. Opýtala sa ho, prečo nešiel na nejakú školu, a Viktor jej pripomenul, že nikdy nemal dobré známky. Okrem toho by ho nejaká medicína nebavila, zaujíma sa len o film. Rázne povedala, že by mal teda študovať film. Viktor len pokrčil plecami. Povedal, že musí byť zamestnaný, lebo mu umrel otec. Nečakane sa zasmiala, ale hneď sa ospravedlnila: Prepáč, spomenula som si, ako s tebou sedel v lavici, bolo to trochu smiešne.

         Zastali pred nízkym domčekom s predzáhradkou, teraz sa už na neho nepozerala, len špicou lodičky prehrabávala štrk pod múrikom. Viktor zo seba vydoloval otázku, či sa jej páčila tá nemecká komédia, a Andrea vyhlásila, že sa na ňu dostali omylom, vlastne chceli vidieť film, ktorý išiel včera – Muž a žena. Hrá tam Trintignant, dodala, akoby z toho malo byť všetko jasné. Viktor v duchu uvidel škatule zložené v kúte, chystal sa s nimi na stanicu až zajtra. Hlavou sa mu blysol odvážny nápad a tentoraz sa mu v hrdle nezadrhol. Povedal, že Muža a ženu má ešte u seba a ak chce, môže jej ho premietnuť. Hneď teraz. Nedôverčivo na neho pozrela: A to sa dá len tak? Také niečo sa môže? Povedal, že ako premietač si môže dovoliť všeličo. Raz dokonca skrátil ruský film, ktorý sa nikomu nepáčil, o celý jeden kotúč.

         Ty si ale bojovník! zachichotala sa a Viktor si uvedomil, že sa mu podarilo stúpnuť v jej očiach na cene. Tak čo? naliehal a zdalo sa, že už je rozhodnutá dať sa na dobrodružstvo a pôjde s ním.

         Zrazu buchla okenica a z domčeka sa vyklonila do tmy nejaká ženská hlava: Andrea? Si to ty? Práve sa začína krasokorčuľovanie, nejdeš už dnu? Bol to hlas učiteľky Steinitzovej. Ach, bože! vzdychla Andrea, celkom som zabudla, že sa chcem pozerať. Vieš, máme nový televízor. Farebný... Televízor? sklamane zašomral Viktor. Andrea sa opýtala, či oni doma televízor nemajú, Viktor povedal že nie, na to Andrea poznamenala, že televízor má predsa každý.

         Keď odchádzala cestičkou medzi kríkmi a od dverí mu kývla na rozlúčku, povedal si, že sa len tak ľahko nevzdá. Zavolal, že keby si to rozmyslela, alebo keď sa to korčuľovanie skončí, môže prísť a zabúchať. Bude čakať v kine. Bol natoľko rozrušený, že sa musel chvíľu túlať po meste. Ohromilo ho, z koľkých okien sa derie von modrastá žiara, a uvažoval o novom nebezpečenstve, ktoré si doteraz nevšimol. Napokon, bol skoro stále v kine. Aj teraz sa vrátil ku kinu Mier, poodomkýnal, rozsvietil núdzové svetlá, sadol si k stolíku vo svojej kabíne a otvoril kofolu. Po Karamanovovi ostalo v litrovej fľaši trochu rumu, zmiešal ho s kofolou. Druhý alebo tretí raz v živote pil alkohol. Otvoril aj novú škatuľku Spárt a fajčil jednu cigaretu za druhou.

     

    6 

         Vtedy v S., keď sa nakrúcal Obchod na korze, Viktor predsa len neprišiel o všetko dôležité. Nakoniec sa pustil otca, ktorý ostal stáť, zovretý húfom zvedavcov, a preplietol sa pomedzi les nôh celkom dopredu. Z falošného obchodíka s galantériou vyšli dvaja herci, sivovlasá starenka v dlhých šatách s volánikmi a so slnečníkom cez plece, muž v slušivom čiernom obleku, a zamierili krížom cez námestie k onomu bielemu ihlanu s dvojkrížom. Starena rýchlo drobčila, muž, ktorý ju viedol, galantne držiac končeky jej prstov v rukavičkách, robil dlhokánske smiešne skoky, akoby sa chcel vznášať, a zdalo sa, že obaja po očku pokukávajú, či ich stačí sprevádzať kamera. Tá stála na malej drezine a dvaja zohnutí muži ju usilovne tisli aj s kameramanom, prilepeným k objektívu, po ozajstných železných koľajniciach. Ktovie, či v ten deň na stanici v S. nejaké nechýbali a či tam vlaky mohli prísť ako inokedy.

         Tí dvaja herci sú v celom filme najdôležitejší, lebo ich mená stoja v titulkoch ako prvé – Jozef Kroner a Ida Kaminská – a dôležitá je aj tá scéna, lebo je na samom konci. Z toho, čo Viktor pokladal za smiešne, až nepochopiteľné, vylúpol sa malý zázrak: obraz sprevádza hudba, pohyb hercov je spomalený a prežiarený silným, akoby nadpozemským svetlom. Je to sen Jozefa Kronera, ktorý sa vo filme volá Tóno Brtko, vo chvíli, keď zabije tú starú ženu a vzápätí sa obesí.

     

    7

         Rumom trochu omámený Viktor sa strhol s hlavou opretou o stenu, so stŕpnutým krkom, a bol si istý, že dnu v kinosále niekto práve sklopil sedadlo. Vstal, nahol sa k okienku. Silueta sa črtala veľmi nejasne, ale neodškriepiteľne bola tam, približne v strede kinosály. Prudko sa mu rozbúchalo srdce. Andrea? Kde by sa tu vzala... Okrem toho, ako to, že neznámy hosť sedí práve v desiatom rade, na chlp presne na mieste, s ktorým je spriaznený už od detstva?

         Vyšiel z kabíny do vestibulu a po zvažujúcej sa kameninovej dlážke zamieril k lietacím dverám na prízemie vpravo. Za jeho chrbtom v pokladnici sa zúrivo rozdrnčal telefón. Zaváhal, potom ho išiel zdvihnúť. Povedal mame, že sa nič nestalo, že len nestihol niečo dorobiť a hneď príde domov. Bolo to krátke zdržanie, ale keď vkročil do sály a obsiahol ju pozorným pohľadom, hneď videl, že je prázdna. Sadol si na svoje dávne miesto, na ktorom sedával s otcom, keď prišli na Kino Čas. Zamarilo sa mu, že na sebe cíti pohľad, hej, spoza tej plenty, odkiaľ predtým sám pozoroval divákov. Po chrbte mu prebehli zimomriavky. Otec, si tam?! opýtal sa slabým, trochu zachrípnutým hlasom.

         Bol to očividný nezmysel, nemožnosť. Nadpozemským svetlom prežiarený sen. Ale čo na tom? Takmer v každom filme sa udeje niečo zhola nemožné. Prečo by sa niečo nemožné nestalo jemu? Obzrel sa dozadu, smerom k svojmu neviditeľnému pracovisku, a zistil, že cez premietacie okienka sa kúdolí hmla. Fajčil síce dosť, ale toľko dymu zasa narobiť nemohol. Zrazu si uvedomil, čo sa stalo: nedofajčená cigareta, ktorú zabudol na kraji stolíka, skotúľala sa do koša s papiermi. V kabíne sa rozháral oheň.

         Rýchlo kráčal nazad cez pustý foyer, odhodlaný všetkými silami hasiť. Vtom ho zastavilo búchanie na vonkajšie dvere. Andrea, tentoraz naozaj ona! Niekoľko sekúnd nebol schopný urobiť ani krok. Ak sa bude teraz zaoberať požiarom, Andrea odíde a už nikdy v živote ju neuvidí. Srdce mu búchalo až v krku, ale zrazu sa upokojil. Na všetko je predsa dosť času. Plamene ešte ani nevidieť. Nezachraňuje sa vo všetkých filmoch vždy až v kritickom okamihu? Iná záchrana ako v poslednej chvíli nemá cenu. V mysli sa mu vynoril obraz, ako v náručí vynáša Andreu spomedzi besniacich ohnivých jazykov.

         Ale bol to len ďalší prelud. Alebo niekto išiel okolo, a len tak si zabúchal a zmizol. Za vchodovými dverami nebolo na tmavej ulici ani nohy. Sklamane si sadol na schodíky, a hoci sa mu po niekoľkých minútach zdalo, že za chrbtom počuje hukot plameňov, ani sa nepohol.

         Kino Čas má čas, opakoval si v duchu. Znova a znova.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory