• Pseudonym

    J. N. Blavský, Jony, Klára Štefková, Pavol Záruba
  • Životopis autora

    Jožo Nižnánsky sa narodil 30. augusta 1903 vo Veľkých Brestovanoch (teraz súčasť obce Brestovany). Po absolvovaní gymnázia (nižšie triedy vychodil
    Jožo Nižnánsky sa narodil 30. augusta 1903 vo Veľkých Brestovanoch (teraz súčasť obce Brestovany). Po absolvovaní gymnázia (nižšie triedy vychodil v Jure pri Bratislave, vyššie V Trnave) roku 1922 študoval právo na bratislavskej univerzite; štúdiá nedokončil. Od roku 1923 bol novinárom z povolania. Pracoval v Slovákovi (1923 – 1924), Slovenskej politike (1924 – 1939), znovu v Slovákovi (1939 – 1943). V rokoch 1929 – 1939 bol externým redaktorom obrázkového týždenníka Nový svet, v rokoch 1939 – 1945 ho aj vlastnil. V rokoch 1931 – 1937 stihol redigovať aj Slovenský týždenník. Po roku 1945 bol šéfredaktorom obrázkového týždenníka Čas v obrazoch (nahradil Nový svet) a Demokratického týždenníka. Neskôr pracoval ako redaktor vo Vydavateľstve ROH (1949 – 1951) a redaktor Sveta socializmu (od roku 1952), potom sa stal redaktorom v Slovenskom nakladateľstve detskej literatúry a Mladých liet. Roku 1957 odišiel do dôchodku. Zomrel 7. marca 1976 v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Čachtická pani (1932)
    • Dobrodružstvá Mórica Beňovského (1933)
    • Cholera (1934)
    • Spišské tajomstvo (1934)
    • Krásna Hedviga (1935)
    • Studňa lásky (1935)
    • Právo prvej noci (1937)
    • Žena dvoch mužov (1937)
    • Bojnické kamenné dukáty (1960)
    • Lásky Žofie Bosniakovej (1971)

    Poézia

    • Medzi zemou a nebom (1928, druhé, doplnené vydanie 1973)
  • Charakteristika tvorby

                Jožo Nižnánsky patril dlhé desaťročia medzi najpopulárnejších slovenských

                Jožo Nižnánsky patril dlhé desaťročia medzi najpopulárnejších slovenských spisovateľov. V mnohých čitateľských anketách sa dlhodobo umiestňoval na prvých miestach. Do literatúry vstúpil ako básnik zemitých roľníckych tém (kritika ho označila za ruralistu), ale popularitu si získal ako autor série historicko-dobrodružných románov, vydávaných knižne, no najskôr publikovaných na pokračovanie v novinách. Písal ich ako novinový redaktor a vonkajším popudom na ich koncipovanie bola snaha redakcie zvýšiť náklad novín. Podarilo sa mu to hneď prvým (a dodnes najpopulárnejším) románom Čachtická pani o „krvavej“ grófke Alžbete Báthoryovej. V tomto románe a vo všetkých ďalších zašiel si po tému do slovenskej (či uhorskej) histórie, z ktorej si vyberal vždy výnimočné postavy a epizódy dobrodružno-ľúbostného alebo kriminálneho charakteru. Spracúval ich voľne s použitím fantázie a pri rešpektovaní princípov dobrodružného žánru. Keďže je tento žáner určený širokým (ľudovým) čitateľským vrstvám, uplatnil sa v ňom okrem napätia a dobrodružných avantúr, ľúbostných vzplanutí a zločinu aj princíp demokratizmu. To znamená, že pozitívnymi hrdinami sú najmä predstavitelia ľudových más v opozícii k predstaviteľom privilegovaných vrstiev. Opozícia v Nižnánskeho románoch je vždy viacnásobná: národná (Slováci a tí druhí), sociálna (predstavitelia ľudu alebo meštiactva kontra „páni“) a mravná (neskazený ľudový hrdina verzus mravne promiskuitná figúra pána). Delenie na dobrých a zlých v konkrétnom prípade podlieha určitej flexibilite, no v ideovej základni platí. Opakom pozitívneho hrdinu, s ktorým musí bojovať, je vždy zlosyn (napr. hrbatý Ficko v Čachtickej panej), typ, ktorý sa neštíti akejkoľvek podlosti. Dobrodružnú literatúru, aj tú, ktorú predstavujú Nižnánskeho romány, charakterizuje okrem napínavosti práve striktné rozdelenie svetla a tieňov.

                Jožo Nižnánsky nazýval svoje romány „ľudovými“ a na výčitky, že nemajú umeleckú hodnotu, odpovedal, že nimi naučil slovenského človeka čítať. Mal pravdu, pretože čitateľ odchovaný populárnou maďarskou a nemeckou literatúrou sa mohol konečne „vyžiť“ v tvorbe, ktorá mu bola blízka nielen rečou, ale aj tým, čo prinášala, teda domácim obsahom. Laco Novomeský však „Jožka“ napomenul, keď mu odkázal: „Mýliš sa, milý Jožko... Nejde o to, aby ľud čítal hocičo, len aby čítal.“ No na ľavej strane literárneho spektra, kde patril aj Novomeský, sa literárni ideológovia tiež nedohodli, aký typ literatúry by sa mal predkladať „ľudovému“ čitateľovi. A v podstate na tomto fronte ani veľa nevzniklo (vari okrem románov Fraňa Kráľa), kým Nižnánskeho romány sa okamžite stali bestsellermi a vychádzali v ďalších vydaniach. Pravda, po februári 1948 nový režim takú literatúru, akú písal Nižnánsky, neakceptoval. Autor prestal písať a prestala vychádzať aj jeho predošlá tvorba. Akoby zvíťazil Novomeského skeptický názor a trvalo pomerne dlho, kým sa Nižnánskeho romány znovu dostali na pulty kníhkupectiev a kým sám začal znovu tvoriť. Je pravda, že čitateľský zážitok sa v Nižnánskeho románoch viazal na dobrodružný príbeh, ale cezeň sa predieralo na povrch  aj čosi ako historické poznanie. Čitatelia si osvojovali historické fakty a skutočné udalosti (v románe Cholera autor realisticky zobrazil sedliacke povstanie na východnom Slovensku z roku 1831). Blízka im musela byť aj Nižnánskeho „filozofia“ dejín, kde predstavitelia ľudu (v širokom zmysle) preukazovali nielen príkladnú odvahu a česť, ale i cit pre potreby národné a sociálne. Postupom času sa Nižnánskeho tvorba stala čítaním pre mládež. Práve mladým vyhovovali romantické príbehy a napínavé dobrodružstvá. Štylistickú rutinu a obratnosť, ktorými sa Nižnánskeho romány vyznačujú, autor nadobudol v novinárskom povolaní. Všetkých motívov sa zmocňoval ľahko, bez naturalistickej opisnosti a ťažkopádnosti. Verbalizmus z prvých (novinových) vydaní v knižných vydaniach potláčal, v niektorých prípadoch mali však jeho zásahy aj podstatnejší charakter.

    Vladimír Petrík

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Jozef Nižnánsky vydal od r. 1929 vyše dvoch desiatok prekladov z rôznych námetových oblastí nemeckej (Tisíc a jedna noc, S.
    Jozef Nižnánsky vydal od r. 1929 vyše dvoch desiatok prekladov z rôznych námetových oblastí nemeckej (Tisíc a jedna noc, S. Üstüngel a i.), maďarskej (G. Gárdoni, I. Köszegi, J. Heltai a i.), francúzskej (G. Sandová) a ruskej literatúry (S. N. Sergejev-Censkij, I. Muratov, J. Bessonov a i.).
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    TARAGEL, Dušan: Čachtická pani. Zabudnuté bestsellery. In: Sme , roč. 25, 6. 2. 2017, č. 126, príloha – Magazín o knihách, s. VII.

    TARAGEL, Dušan: Čachtická pani. Zabudnuté bestsellery. In: Sme, roč. 25, 6. 2. 2017, č. 126, príloha – Magazín o knihách, s. VII.

    SLIACKY, O.: Jozef Nižnánsky. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2., dopl. vydanie). Bratislava: LIC 2009.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008

    VALCEROVÁ, A.: Jozef Nižnánsky. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

    ŠMATLÁK, S.: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava: LIC 2001.

    BARANOVÁ, Barbora: História, na slovíčko (Jožo Nižnánsky: Trnava, ruža krvavá). In: Knižná revue, roč. XI., 19. 9. 2001, č. 19, s. 5.

    HORVÁTH, T.: Pamäti, cesty, dobrodružný román, história. In: Slovenská literatúra, 45, 1998, č. 2.

    BEŇO, L.: Spisovateľ generácií a stálych návratov. In: Katolícke noviny, 108, 1993, č. 35.

    BORČIN, E.: Naučil vraj Slovákov čítať. In: Práca, zv. 48, 30. 8. 1993.

    MMOJÍK, I.: Na nebi slovenskej literatúry. In: Romboid, 28, 1993, č. 10.

    NIŽNÁNSKY, J.: Slovenské dejiny na dúšok. In: Historická revue, 2, 1991, č. 6.

    MATUŠKA, A.: Dielo I. Bratislava: Tatran 1990, s. 104 – 105.

    SULÍK, I.: K výstavbe sujetu v populárnych románoch Joža Nižnánskeho. In: Slovenská literatúra, 28, 1981, č. 6.

    SULÍK, I.: Vývinová problematika populárnej prózy. (Romány Joža Nižnánskeho a ich prítomnosť v slovenskom kultúrnom kontexte). In: Slovenská literatúra, 25, 1978, č. 3.

    HVIŠČ, J.: Vývinové premeny slovenskej historickej prózy. In: Slovenská literatúra, 23, 1976, č. 1.

    OKÁLI, D.: Nižnánskeho poézia. In: Nižnánsky, J.: Medzi zemou a nebom. Bratislava: Tatran 1973, s. 43 – 45.

    SULÍK, I.: O jednom type populárneho románu. (Nad tematicky atraktívnymi románmi Joža Nižnánskeho.) In: O interpretácii umeleckého textu 4. Bratislava 1973, s. 103 – 120.

    OKÁLI, D.: Korene historicko-dobrodružnej prózy. In: Slovenské pohľady, 86, 1970, č. 9.

    PETRÍK, V.: Hľadanie prítomného času. Bratislava: Smena 1970, s. 234 – 143.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Najúspešnejšou knihou roku 1933 je nesporne Nižnánskeho román Čachtická pani . Kniha vyšla v krátkom čase v dvoch vydaniach,

    Najúspešnejšou knihou roku 1933 je nesporne Nižnánskeho román Čachtická pani. Kniha vyšla v krátkom čase v dvoch vydaniach, bola preložená do maďarčiny, vyjednáva sa údajne o jej sfilmovaní a práve vychodí v zošitovom vydaní po česky. Šťastie, že tu bol pred ňou Živý bič. Inak by sme si museli zúfať nad spôsobom, ktorým slovenská literatúra preniká do sveta... Autor Čachtickej panej je zároveň autorom zbierky básní, ktorú svojho času prijala kritika, dalo by sa povedať, skoro nadšene.

    Dobroslav Chrobák

    Trvalý čitateľský úspech historicko-dobrodružných románov Joža Nižnánskeho vyplýva predovšetkým z tesného kontaktu medzi interným systémom obsahových zložiek textu s čitateľskými návykmi v mimotextovom prostredí. Vieme, že literárne dielo vzniká výberom z množiny javov, jestvujúcich ako panoráma zobrazovanej doby. Sem patrí napríklad geografické umiestnenie príbehu, sociálne vzťahy, politicko-spoločenské pomery, kultúrny a duchovný kolorit, spoločenské zvyky a pod. Tieto javy sa môžu stať spomínanou panorámou – námetom (obsahom) literárneho diela. Autor historicko-dobrodružného románu pritom môže a nemusí brať ohľad na kvalitu vzťahov medzi realitou a dielom. Jeho vzťah ku skutočnosti môže byť, ako vieme, historicky presný, môže však byť aj voľný, nadľahčený, prístupný, účelovo zjednodušujúci; teda môže byť analytickým pohľadom na dejiny, alebo ich idealizovaným, heroizovaným obrazom, kde sa história stáva javiskom, priestorom na rozvíjanie vzrušujúceho avantúrneho, akčného zaujímavého deja. A práve tento prípad je charakteristický pre historicko-dobrodružné romány Joža Nižnánskeho.

    Ivan Sulík

    Ak by si dal niekto námahu, možno by zistil, že medzi básnikom Jožom Nižnánskym a medzi prozaikom Jožom Nižnánskym nie je až taká nepreniknuteľná priepasť, ako by sa zdalo. Aj v jeho poézii nájdeme romantický pohľad upretý do minulosti a fascináciu minulosťou (sedliackou), ktorá sa v románoch pretransformovala do témy, tematizovala sa. Aj v jeho poézii sa presadila túžba po spravodlivosti (najmä sociálnej), taká výrazná v historických románoch, i nádej na lepší život či nový svet. Tých styčných bodov by sa našlo viac, veď napokon nešlo o dvoch autorov, ale o jedného.

    Vladimír Petrík

    Nižnánskeho romány, spadajúce hlboko do čias predtelevíznej epickej kultúry, stali sa obľúbenou, takmer spontánne obligátnou lektúrou niekoľkých po sebe nasledujúcich čitateľských generácií na Slovensku.

    Stanislav Šmatlák

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

                Myslím, že napínavý dobrodružný dej bol v mojich historicko-dobrodružných

                Myslím, že napínavý dobrodružný dej bol v mojich historicko-dobrodružných románoch hlavný. Prečo...? Musím sa v spomienkach vrátiť do dvadsiatych a začiatku tridsiatych rokov. Situácia slovenského tlačeného slova najmä po našich dedinách bola žalostná. Okrem už dávnejšie zakotvenej náboženskej literatúry a kalendárov, najmä Tranoscia a Spolku sv. Vojtecha, náš ľud nečítal nič iné. Svetská slovenská kniha si ťažko prebíjala cestu do roľníckych chalúp a politické denníky, ktorých vychádzalo zo desať, i množstvo politických týždenníkov boli v nich bielou vranou. Ani jedny noviny neboli sebestačné, živorili zo všakovakých fondov, neraz i špinavých. Náklady denníkov boli neslýchane nízke. Napríklad náklad Slovenskej  politiky, v redakcii ktorej som redaktorčil od roku 1924, sa ešte aj v roku 1931 pohyboval okolo 2 000 exemplárov. Vtedy vydavateľstvo nad hlavu redaktorov zavesilo Damoklov meč: „Ak nezvýšite náklad, Slovenskú politiku zastavíme.“ Porada nasledovala za poradou. Robili sme všetko možné. Napokon jedinú záchranu sme videli v uverejňovaní napínavých románov na pokračovanie. Niekoľko takých románov sme aj uverejnili, pravdaže, preložených, lebo pôvodných nebolo. Ani jeden z nich poriadne nezabral. „To nie je to pravé,“ konštatoval šéfredaktor František Votruba. „Musíme uverejňovať pôvodný slovenský román, zaujímavý a napínavý od začiatku až do konca!“ Áno, ale kde by sa dal taký román zohnať? Na tejto porade som spomenul, že najlepšie by sa hodil román o krvavej čachtickej grófke Alžbete Báthoryčke. Aj ja sám by som si ho prečítal so záujmom a s chuťou. Kto nám ho však napíše? Podujal som sa hľadať autora. Aký-taký záujem som pobadal iba u Urbanoviča, autora románov Poklesky, Tridsať strieborných, Oráčina, i drám Zlatý kočiar, Večná mladosť... Odovzdal som mu hojný historický materiál... i dobovú dejovú kostru románu, ktorú si mohol upraviť podľa vlastného vkusu a praxe... Moje nahováračské umenie však stroskotalo... Vtedy František Votruba povedal: „A prečo ten román nenapíšete vy sám, pán kolega?“ Ohromilo ma to, zatočila sa mi hlava... Ale po krátkom rozmýšľaní a váhaní som redakcii oznámil, že Čachtickú paniu napíšem. Veď nešlo iba o obyčajné napísanie románu, išlo o záchranu našej Slovenskej politiky. Uverejňovaním Čachtickej panej jej náklad rapídne stúpol... Teda pre toto bol napínavý dobrodružný dej v mojich románoch hlavný. Len ním som mohol upútať záujem čitateľa z pokračovania na pokračovanie, od začiatku až do konca.

                Či som sa vedome vzdal nárokov umeleckých? Ak máme na mysli nároky umelecké, aké kladie subspencie dneška oficiálna kritika, ovplyvňovaná panujúcimi svetonázormi, väčšinovými, alebo jedinými politickými stranami, áno, a úplne. Perom hýbem už bezmála dvadsaťpäť rokov. Je to veľmi krátky čas, kvapôčka v mori večnosti. Ale za tento čas zažili sme najrušnejšie zrážky svetonázorov, rúcanie tisícročných i mladších hraníc, zmeranie najzúrivejších zbraní ducha i hmoty, a práve v našich dňoch sme uprostred svetovej revolúcie, z ktorej sa rodí nový svet. Keby som bol svoje pero namáčal do kalamára, ktorý núkajú autorom oficiálni kritici, meniaci sa podľa vládnych režimov, bol by som ho musel už dávno zahodiť, lebo k peru patrí aj pevná vlastná línia, neohybná chrbtová kosť. Pevná línia a chrbtová kosť nemôžu sa ohýbať ako trstina podľa menlivých vetrov. Umelecké nároky? Pozrime sa naspäť len do krátkej minulosti. Koľko tzv. umeleckých diel, čiže diel, ktoré mali sezónne umelecké nároky a ktoré panujúca sezónna kritika označila za vrcholce slovenského umeleckého snaženia, padli sami od seba z vysokého piedestálu a spŕcha na ne prach zabudnutia? Omyly kritiky a prehodnocovanie alebo falošné hodnotenie nie sú ináč našou slovenskou írečitosťou. Nuž, zriekol som sa sám tzv. umeleckých nárokov, sám som sa postavil na perifériu literatúry, ako sa to hovorí podľa teraz platnej frazeológie. (...) Práve preto verím, že moje romány ma hodne a hodne prežijú a že ich budú čítať a tlačiť ešte o sto rokov, keď po väčšine tzv. umeleckých diel posledných desaťročí nebude ani chýru ani slychu. Myslím napríklad na Dumasa a Scotta. Cítim sa ich tôňou, premietnutou do nášho storočia i prostredia, a uzatváram, že moje diela budú mať spoločný osud s ich dielom.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Václava Beneša Třebízského za najlepší historický román (1933)
  • Ukážka z tvorby

    SAMÉ PREKVAPENIA (úryvok z knihy Čachtická pani )   PRAVÝ ŽENÍCH

    SAMÉ PREKVAPENIA (úryvok z knihy Čachtická pani)

     

    PRAVÝ ŽENÍCH

                Pavel Lederer sa nezamiešal do svadobného sprievodu. Skrýval sa za dverami svojej komôrky, aby ho nevyzvali prenasledovať zbojníkov a aby mu nedali nejakú úlohu ani vo svadobnom sprievode. Zmietal sa v hrozných pochybnostiach. Svedomie mu prikazovalo zakročiť v niekoľkých prípadoch a nevedel čo skôr. Prv bol prípad Nyáryho. Vedel, že ho majú otráviť. Chcel ho vystríhať, ale márne striehol na príležitosť. Má zostať a upozorniť ho za každú cenu na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí? Potom mal obavy o zbojníkov. Nemal by sa hneď vybrať, uháňať krížom cez polia, preplávať Váh a upozorniť zbojníkov, že prenasledovatelia sú im v stopách? Keď sa zmocnia zbojníkov, čo čaká Magduľu, jej matku a Marišu? Barbore nič nehrozí. Jej sa tuším zunovalo skrývať pred sliedičmi, hoci sa ani nemala prečo skrývať, a vrátila sa už k matke do Nového Mesta. A s trpkosťou v srdci si uvedomoval, že zo svojej lásky už hádam vytriezvela. Ani o otca už nemal strach, veril, že Ficko ho naozaj omilostil. Tŕpol len o priateľovu matku a o dve dievčatá. Ficko sa ich dosiaľ nezmocnil len preto, lebo ich potreboval mať na slobode ako vnadidlo, na ktoré by mohol zbojníkov nachytať. Keď zbojníkov polapajú, Ficko už neodolá túžbe po Magduli Kalinovej a neskrotí svoju pomstychtivosť: už ho nič nezdrží, aby sa nezmocnil matky a sestry i snúbenice Jána Kalinu.

                Keď sa svadobný sprievod vyvalil z dvora, Pavel Lederer opustil úkryt, vyviedol koňa zo stajne a zvolal na slúžky a hajdúchov:

                – Keby ma hľadali, povedzte, že som tiež odišiel na zbojníkov!

                A letel z Čachtíc ako strela, aby sa čím skôr dostal pod Ostrý vŕšok pri Vrbovciach. Na úpätí vŕška bývali utečenci v domčeku, obklopenom stromami ako strážou, kúpenom za peniaze, ktoré Pavel Lederer dal otcovi. Letel, aby čím skôr odviedol ohrozených na iné miesto.

                Zatiaľ v kostole doznel spev a približovala sa osudná chvíľa.

                Alžbeta Báthoryčka vychádzala z lavice a za ňou Eržika a gróf Nyáry i Benjamín Príborský so ženou. O chvíľu stáli pod večnou lampou, ktorú evanjelici verne opatrovali po katolíkoch z povery, že kostol sa zrúti, keď raz vyhasne. Veril v to aj gróf František Nádasdy, ktorý kostol vzal katolíkom, a v strachu oň daroval farárovi každoročne súdok oleja s dôraznou žiadosťou starať sa o večné svetlo ako o svetlo vlastných očí.

                Ján Ponicenus sa dôstojne približoval.

                Mladucha zbledla.

                Preniklo ju hrozné podozrenie. Ako len mohla veriť slovám grófa Nyáryho? Ako by sem Andrej Drozd mohol prísť, keď je už dakde za Váhom a pasie po ňom vyše tristo prenasledovateľov? A keby aj prišiel, taký zázrak sa už nemôže stať, že by sa postavil na miesto grófa Nyáryho a on by ju odviezol z kostola ako svoju ženu. Veď Andrej Drozd ju nemiluje! A či by si ju vzal, aj keby ju miloval?

                Sobášny obrad sa začal. Vtom sa prihodilo niečo nevídané, neslýchané.

                Večná lampa zrazu zapraskala a zhasla.

                Vyvolalo to úžas, akoby sa kostol išiel zrútiť. Keď sa to nestalo, prestrašeným veriacim sa uľahčilo a v zhasnutí večného svetla videli skôr zlé znamenie pre nastávajúci sobáš.

                Príhoda vzrušila aj Jána Ponicena. Zvolal na kostolníka, až ho celý kostol počul:

                – Rýchlo rozsvieť kahanec!

                V kahanci hneď zablikalo červenkasté svetlo. Rušivá udalosť nezapôsobila jedine na mladuchu, natoľko sa zadumala. Keď počula farárov dôstojný hlas, zachvela sa strachom. Teda gróf Nyáry sa predsa nemilosrdne zahral s jej utrápeným srdcom!

                Približovala sa najvzrušujúcejšia chvíľa obradu, keď si verenci mali pred Bohom i pred ľuďmi prisahať večnú vernosť.

                Zamdlela.

                Nie na upozornenie grófa Nyáryho, ktorý akoby ani nebol tam v kostole, ale blúdil v duchu kdesi ďaleko. Predsa spozoroval, že smrteľne bledá mladucha padá. Zachytil ju, ale Alžbeta Báthoryčka mu ju vytrhla a priložila jej k tvári šatku nasiaknutú prenikavou voňavkou.

                Eržika sa prebrala zo zamretia v matkinom objatí. Gróf Nyáry sa nepokojne obzeral po kostole a čakal. Častejšie upieral oči na kostolné dvere. Svadobčania striehli na všetko, čo sa robí okolo farára, tak im neušlo ani ženíchovo podozrivé správanie.

                Zrazu sa všetci svadobčania obrátili ku kostolným dverám. Spoza nich doľahol dupot a krik. Gróf Nyáry sa so zrejmým uľahčením už zase pokojne usmieval. Bledá tvár Eržiky Príborskej, ktorá sa vzrušene vytrhla z matkinho objatia, zalievala sa rumencom.

                Dvere chrámu sa rozvalili dokorán.

                Na tvárach svadobčanov, čo prví uvideli vstupujúcich, zračilo sa ohromenie. Hrom z jasného neba nemohol tak prekvapiť ako zjavenie sa zbojníkov, ktorých sotva pred hodinou išlo vyše tristo prenasledovateľov zlapať pre šibenicu, meč a kolesá. Prišli s rozosmiatymi tvárami, sviatočne vyobliekaní. Výraz ohromenia vystriedal výraz radosti. Čachtičania, keby neboli v kostole a keby sa neobávali pomsty panej, boli by zaplesali, nadšene vrieskali a zbojníkov objímali.

                Len v predných laviciach, keď sa zástup rozostúpil a urobil prichádzajúcim cestu, nebolo radosti. Tam sedeli panskí hostia Alžbety Báthoryčky, ktorých sa po úžase zmocnil strach. Naľakane si ohmatávali vrecká a skvosty, presvedčení, že o chvíľu sa musia s nimi rozlúčiť.

                Ján Ponicenus nechápavo hľadel pred seba. Len pomaly mu svitalo v hlave. Usmievajúci sa ženích svojím pokojným a chladnokrvným správaním odpovedal na jeho otázky. Alžbeta Báthoryčka vypliešťala na zbojníkov oči ako zmeravená. Na ich čele kráča Andrej Drozd, usmiaty obor, hodne širší a o dve-tri hlavy vyšší od svojich druhov. A pri ňom, panebože, bolo by to možné? Pandúrsky kapitán Imrich Kenderessy v parádnej rovnošate, červenej ako jeho ohorená usmiata tvár. A koľkože ich je? Jeden, dva, päť, desať, dvadsať! Dvadsať zbojníkov! Kde a kedy Drozdova družina tak zmohutnela? A to ešte nie sú všetci. Nejeden zrak márne hľadal Jána Kalinu, ktorý zo škôl išiel rovno do hôr, akoby sa odmalička bol učil za zbojníka. Eržika hľadela na Andreja Drozda ustrnuto, ale s rozžiarenými očami a s tlčúcim srdcom.

                Zdalo sa jej, že umrie v tejto chvíli. A môže veriť svojim očiam? Hľa, s akou oddanosťou sa upierajú na ňu oči Andreja Drozda. Pália ju, cíti ich na celom tele. Už sa neopanovala. Letela mu v ústrety.

                Hodila sa mu okolo krku. Zovrel ju v objatí, obsypal bozkami a potom ju v neskrotnej vôli zdvihol dovysoka ako pierko a šepkal jej slová najväčšieho šťastia:

                – Už len chvíľa, Eržika, a budeme svoji.

                – Svoji... – odšepla ako ozvena a rozplakala sa tak, že Čachtičanom sa tisli do očí slzy.

                Ale aj to boli slzy radosti a šťastia...

     

    BÚRKA V KOSTOLE

                Čachtická pani zúfalo hútala, ako vybŕdnuť z nepríjemného položenia, zvíťaziť nad zbojníkmi a zachrániť dcéru pred hanebným sobášom. Jedinú nádej vkladala do grófa Nyáryho, no len čo postrehla na jeho ľahostajnej tvári ironický úškrn, svitlo jej v hlave, že to všetko vlastne on narafičil. Kvôli tomuto hral s ňou komédiu a tým sa dajú vysvetliť jeho tajomné šepoty s Eržikou.

                – Podliak! – okríkla ho, ale on si nevšimol urážku, len sa víťazoslávne usmial na šťastnú dvojicu.

                Pani sa vrhla medzi nich ako jastrab.

                – Rozkazujem ti, Eržika, odstúp od toho človeka! – drapla ju za ruku. Tvár mala od výbuchu hnevu, zlosti a nenávisti takú, že Eržika sa striasla ako mrazom opŕhlená. Cítila, že matkine nechty sa vrývajú do bielučkej pokožky jej ramena. Predsa odvetila s najväčšou rozhodnosťou:

                – Nie, nikdy od neho neustúpim!

                Matkine nechty sa jej zaborili do ramena ako dravčie pazúry, až osŕkla od bolesti a snehobiely rukávec sa sfarbil krvou.

                – Pobehlica! – zasyčala na ňu, pustila jej rameno a zahnala sa, aby ju udrela.

                Vtom k nej skočil ako blesk Vavro, chytil ju za ramená, nadvihol ju dovysoka ani vrece, ktoré si chce prehodiť cez plecia, a sotil ju do prázdnej panskej lavice. Vrela v nej krv, rozzurovala sa, ale pri pohľade na Vavrove mocné zaťaté päste, hotové zmlátiť ju ako cepmi, zmocnil sa jej úžas a zdalo sa jej, že jeho vycerené zuby sa zaseknú do nej ako vlčie trháky.

                – Tu seď ticho ako kvočka, ak ti je život milý! – pohrozil jej Vavro. Videla, že beda jej, ak neposlúchne.

                Čachtičania hľadeli na Vavra s obdivom. Hľa, veľmožku, pred ktorou sa každý triasol, pokoril tak, že sa sotva dýchať opováži! Aká to radosť, že ju môžu vidieť takú úbohú, bezmocnú!

                Andrej Drozd a Eržika Príborská predstúpili pred farára. Ján Ponicenus pozrel na nich s toľkou nehou, že sa cítili, akoby ich svojím pohľadom požehnával.

                – Prosíme vás, oddajte nás, pán farár! – hovoril Andrej Drozd.

                Alžbeta Báthoryčka napäto striehla na každý farárov pohyb. Do neho vkladala poslednú nádej. Už len on môže zachrániť situáciu. Nikto ho nemôže prinútiť, aby Eržiku zosobášil so zbojníkom. Ale pri pohľade na jeho krotkú, spokojnosťou žiariacu tvár aj posledná nádej zhasla.

                Ján Ponicenus začal odbavovať sobášne obrady precítene a mimoriadne dôstojne. Nikto nepochyboval, že to robí zo srdca.

                – Tu ešte aj ja mám slovo! – zvolal Benjamín Príborský, ktorý sa konečne odhodlal k činu. – Nedovolím, aby sa moja dcéra vydala za zbojníka!

                Zo piati zbojníci ho hrozivo obkľúčili. Tu jeho oči padli na grófa. Pobúrila ho jeho usmiata tvár.

                – Nemáte v žilách krv, pane? – oboril sa naňho celý červený. – Ste bojko, zbabelec, keď sa s úsmevom dáte ozbíjať o mladuchu!

                Gróf Nyáry videl, že Benjamín Príborský nepochopil, komu a čomu možno ďakovať, že sa veci takto zvrtli. Bolo mu to také smiešne, že sa rozosmial.

                – Nie som ani bojko, ani zbabelec, – odvetil, – len rozumný človek. Nepúšťam sa do beznádejného boja!

                – A ak nebudeš mať aj ty rozum, – zagánil naňho Vavro, – pridáme ti ho päsťami.

                Alžbeta Báthoryčka zatiaľ v zúfalom hľadaní východiska prišla na spasiteľnú myšlienku, dôstojne sa narovnala v lavici a zvolala:

                – Čachtičania!

                Vavro vrhol na ňu nahnevaný pohľad, ale zvedavosť zmiernila jeho pobúrenie. Nech si povie, čo chce.

                – Čachtičania! – volala. – Kto mi je robotou povinný, na tri roky ho od nej oslobodím, kto je mojím poplatníkom, tri roky mi nemusí dať ani denár. Z budúcej úrody vám dovolím predávať víno vo všetkých mojich obciach a vojsko ešte dnes odíde z Čachtíc, ak mi pomôžete proti zbojníkom. Obkoleste kostol a zmocnite sa zbojníkov!

                Vavro teraz už zakročil.

                – Môžeš sľúbiť Čachtičanom ešte viacej, – zakričal na ňu. – A ja ti sľúbim len jedno. Ak niekto naletí na tvoje sľuby, ktoré štedro rozdávaš, kým si v kaši, ale hneď na ne zabudneš, keď budeš na koni, prisahám, že päsťou ťa tak zmastím, že si to do smrti nezapamätáš!

                V kostole sa nikto nehýbal. Alžbeta Báthoryčka si s hrôzou uvedomila, že tu už nič nepomôže, a zdesene hľadela na Vavrovu mohutnú päsť: trčala jej pred nosom.

                Všetko je stratené!

                Zamdlela a roztiahla sa v lavici. Slúžky pribiehali k nej, aby ju prebrali, ale Vavro ich odstrašil drvivým pohľadom.

                Sobáš sa dokončieval.

                Andrej a Eržika sa stali manželmi.

                Zbojníci sa rozhýbali. Svadobčanom dali znamenie, aby urobili cestu. Stred kostola sa uvoľňoval.

                Andrej Drozd vzal Eržiku pod pazuchu, pristúpil s ňou ku grófovi Nyárymu a podal mu ruku.

                A nikto nechcel veriť svojim očiam.

                Pán ruku zbojníka srdečne potriasol.

                – Ďakujem vám, pane, ďakujem zo srdca, – povedal Andrej Drozd a povďačnosť mu vyjavila aj Eržika.

                Svadobčanom bolo už všetko jasné.

                Teda gróf Nyáry sa pretvaroval až po sobáš, a s ním aj mladucha, ktorá je nesmierne šťastná nad zámenou ženíchov. Taký sobáš svet ešte nevidel. Pri pomyslení na vojakov a hajdúchov, ktorí prenasledujú s Fickom zbojníkov dakde za Váhom, kým vyčíňajú v Čachticiach, ani mnohí z pánov sa neubránili úsmevu.

                Gróf Nyáry pošepol Andrejovi Drozdovi:

                – Ponáhľajte sa, chlapci, lebo čert nespí, vašim prenasledovateľom sa možno otvoria oči a vrátia sa skôr, než by sme očakávali. Dobre sa cíťte na pripravenom mieste: prídem medzi vás!

                Šťastím žiariaci manželský pár odprevádzalo množstvo žičlivých očí. Len Alžbeta Báthoryčka ho nevidela, lebo sa ešte neprebrala. Pred kostolom zbojníci vyskakovali na kone. Andrej Drozd vyzdvihol Eržiku k sebe ako pierko a vydal zbojníkom rozkaz, aby uháňali za ním. Svadobčania a Čachtičania sa valili z kostola.

                Všade sa rozšumel vzrušený vravot-džavot.

                Svadobní hostia pokladali za najrozumnejšie čím skôr zmiznúť. Lúčili sa len s grófom Nyárym, ktorého márne zahrnovali otázkami, prečo sa spojil so zbojníkmi miesto toho, aby ich dal pochytať. Na otázky odpovedal so záhadným úsmevom:

                – Čudujte sa nad tým, čo som urobil. Ubezpečujem vás, že v budúcnosti sa budete čudovať ešte väčšmi.

                Alžbetu Báthoryčku slúžky konečne vzkriesili.

                Obzrela sa po kostole. Videla, že už je po všetkom. Zbojníci sú preč, a jej dcéra sa stala ženou zbojníka. Jej oči sa stretli s očami grófa Nyáryho.

                Kto ustriehol ich pohľady, videl, že tu stoja proti sebe nezmieriteľní nepriatelia.

                Kráčala dôstojnými krokmi, nikoho si nevšímajúc. Pozerala len pred seba, meravo a neprítomne. Nesmie opustiť Čachtice živý!

                Keď sa gróf Nyáry vrátil do kaštieľa, aby sa zbalil a ešte vykonal, čo si zaumienil, zvolal svojich hajdúchov na dvore:

                – Hajdúsi, majte zbrane pripravené a zbystrite zrak i sluch! Hrozí mi nebezpečenstvo. Keď začujete z kaštieľa môj hvizd alebo výkrik, vrúťte sa dnu hoci aj cez mŕtvoly a zachráňte ma!

                Vošiel do kaštieľa. Na chodbe zastavil slúžku:

                – Čo robí tvoja pani?

                – Leží v spálni, – odvetila splašene.

                Keď dievča zmizlo a nemohlo ho pozorovať, nečujnými krokmi prikradol sa k spálni čachtickej panej. Sklonil sa ku kľúčovej dierke a načúval.

                Čachtická pani ležala v posteli a Majorová jej trela sluchy akousi masťou. Pri posteli stála Dora, Ilona a ešte niekoľko ženských.

                – Počujte, ženy, – povedala zamračene, – gróf Nyáry nesmie opustiť kaštieľ. Keby sa to stalo, potrescem vás a jedna z vás umrie, ako mal umrieť gróf Nyáry.

                Služobníčky zabedákali, že v kaštieli takmer niet chlapa, všetci šli lapať zbojníkov. Čo si bez nich počnú?

                – To je vaša starosť. Rozkazujem vám, aby ste mi grófa Nyáryho priviedli sem živého alebo mŕtveho!

                Načúvajúcemu to stačilo. Narovnal sa, zasekol zuby a pevnými krokmi šiel do svojej izby.

     

    NAJNEBEZPEČNEJŠÍ NEPRIATEĽ

                Pavel Lederer neľutoval svojho koňa. Keď zazrel Ostrý vŕšok, kôň bol už uštvaný, spotený. Trochu spomalil beh a obzrel sa, či ho nepozorujú. Nikde nebolo živej duše. Len pred ním kráčala mladšia žena, oblečená po meštiansky. Teda to nemohla byť slúžka alebo poddaná čachtickej panej, čo by mohla vybľabotať, že neďaleko Vrboviec stretla panského zámočníka.

                Chcel ju predbehnúť nevšímavo. No len čo šibol po nej letmým pohľadom, zastavil koňa a vyvalil oči.

                Bola to Barbora Repášová. Neočakávané stretnutie po dlhých mesiacoch aj ju ohromilo.

                Pavel Lederer často myslieval na ňu a čím ďalej, tým väčšmi bledla pred ním jej nevera. Stále si spomínal na svoj návrat z cudziny, s akou ľútosťou a láskou ho privítala. Rozohrievalo sa mu srdce, búrlivejšie prúdila krv a vyčítal si, že bol k nej neúprosný. Túžil po stretnutí, ale čosi ho zdržiavalo, a hoci vedel, že je už v Novom Meste u svojej matky, nešiel za ňou.

                – Barbora! – zvolal rozradostený, zoskočil z koňa a pribehol k nej.

                Na jej tvári nebadal radosť. Ruka, ktorú mu podala, bola chladná.

                – Netešíš sa z nášho stretnutia, Barbora? – spýtal sa vyčítavo a bodlo ho v srdci, keď sa zahľadel na jej poblednutú tvár a smutné oči.

                – Tešila by som sa, Pavel, keby sme sa nestretli len náhodou a keby som sa už vôbec vedela tešiť.

                – Možno, že nie náhode, ale osudu máme čo ďakovať za naše stretnutie, aby som ti mohol povedať, že už sa na teba ani trochu nehnevám.

                – Že sa už nehneváš...! – trpko sa usmiala. – Hneval si sa na mňa pre moju lásku, pre moju úbohosť, že som nebola schopná bez teba žiť. Ale to už patrí minulosti. Naše cesty sa navždy rozišli, ako si chcel.

                Pavel Lederer sa len díval na ňu, vpíjal do seba jej zjav. Nikdy sa mu nevidela taká krásna ako teraz a nikdy tak netúžil privinúť ju k sebe a naplniť jej srdce šťastím. Ale zmrazilo ho dávne podozrenie, že ho už nemiluje. Odvrátil sa od nej a zamieril k svojmu koňovi.

                – Kam ideš, Pavel? – spýtala sa zrazu podozrievavým tónom.

                Jej otázka i hlas ho prekvapili.

                – Viem, kam ideš, Pavel, – povedala vzrušene, keď jej hneď neodpovedal. – Do chalupy pod Ostrým vŕškom. Ta ťa srdce ťahá.

                – Áno, – odvetil, – tam je môj otec.

                – A Magduľa nie?

                Prekvapili ho jej otázky. Vycítil z nich nesmiernu trpkosť, ktorej príčinu sa márne usiloval uhádnuť.

                – Len choď k svojim najmilším, kam som sa aj ja uberala. Odovzdaj im môj pozdrav a odkaz. Urobím, na čo ma jednomyseľne nahovárali. Povedz im, že moja svadba sa už pripravuje.

                – Vydáš sa? – spýtal sa zarazene.

                – Vydám!

                Zvrtol sa, hop na koňa a uháňal preč.

                Barbora sa vydáva, a zase nie zaňho!

                Búril ním hnev, o oprávnenosti ktorého ani chvíľu neuvažoval. Zaprisahal sa, že už na ňu ani nepozrie, a keby sa mal s ňou stretnúť, vyhne sa jej na míľu.

                Nechápavo hľadela za ním, kým nezmizol medzi stromami. Oči sa jej zaliali slzami. Pomalými krokmi sa vracala do Nového Mesta. Len zavše sa obzrela, či za ňou nehrkoce dajaký povoz, aby furmana poprosila, či by ju neodviezol aspoň na kus.

                Pavel Lederer si šťastne vzdychol, keď mu z chalupy pod Ostrým vŕškom vybehol v ústrety Cerber s radostným štekotom a hneď za ním sa ukázal jeho otec. Padli si do náručia. Otec, ktorý už dávno oľutoval, že syna preklial, akoby bol omladol, keď ho zočil.

                – A kde sú ostatní! – spýtal sa otca.

                – Ešte ráno odišli na svadbu!

                Pavel Lederer sa nemálo začudoval:

                – Na akú svadbu?

                – A či nevieš? – smial sa otec ako nad podareným žartom.

                A o chvíľu sa aj syn smial, keď sa dozvedel, aké udalosti prepásol v Čachticiach. Predstavoval si, ako zúri pani a ako bude Ficko kliať, keď sa dozvie, že ich gróf Nyáry vodil za nos.

                – A kde má byť svadba? – dozvedal sa, lebo sa strojil prekvapiť svadobčanov neočakávanou návštevou.

                – V poľovníckom zámku grófa Nyáryho na Hrašnom vrchu. Zbojníci mu dôverujú, akoby aj on patril medzi nich!

                – Opatrnosti by nezaškodilo, – hovoril Pavel Lederer. – Ochota a láska grófa Nyáryho je až príliš podozrivá, ktovie, čo má za lubom.

                Keď rozpovedal otcovi, ako sa stretol s Barborou, ustarostene naňho pozrel:

                – Maj sa pred ňou na pozore, Pavel. Viem, čo medzi vami bolo, všetko mi rozpovedala. Šialene ťa milovala. Keď si ju odmietol a vyhýbal sa jej, vzbĺkla v nej hrozná nenávisť. Neraz sme sa obávali, že sa vyberie do kaštieľa a zradí ťa. Strašne žiarli na Magduľu. Potešili sme sa, keď poslúchla matku a odišla domov. Vydáva sa? Nahovárali sme ju. To je najlepšie riešenie.

                Neželal si také riešenie, ale otcovi to nepovedal, hoci veril, že odmietnutá žena je najväčším nepriateľom.

                Čochvíľa uháňal do poľovníckeho zámku na Hrašnom vrchu.

                Privítali ho s víťazoslávnym krikom. Cítil sa ako v rozprávke. V prepychovo zariadených sieňach sa hemžili vyparádení zbojníci a lokaji ich obsluhovali ako pánov. Gróf Nyáry ešte neprišiel. Ani Mariša Šútovská, ani sestra a matka Jána Kalinu. Pavla Lederera to zarážalo. Už tam rozhodne mohli byť. Zatušil nebezpečenstvo, ale mlčal. Nechcel pokaziť radosť veseliacich sa.

                O chvíľu sa lúčil. Márne ho zdržiavali. Andrej Drozd, ktorý sa cítil v siedmom nebi, ho objal.

                – A dávaj si pozor na ženu, – žartovne ho napomenul Pavol Lederer, – aby som ti ju neuniesol s Fickom a nepredal Turkom.

                Eržika zbledla, keď sa dozvedela, aké nebezpečenstvo jej hrozilo.

                O Jánovi Kalinovi sa dopočul, že šiel za Mikulášom Lošonským a každú chvíľu ho očakávajú.

                – Kastelán žije? – zaradoval sa Lederer.

                – Žije! – odvetil Vavro. – A ešte dnes sa má tu s nami veseliť!

                Barborino želanie sa splnilo. Onedlho zahrkotal za ňou voz. Keď uvidela na voze ženu, s ktorou už mala dočinenia, bola by najradšej utiekla, ale nemohla. Žena – bola to Erža Kardošová – sama ju vyzvala, aby sa ulepila na voz. Škoda vraj také pekné nožičky drať chôdzou. Erža bola ožratá a Barbore sa zdalo, že ju nepozná. Erža hneď šibla do koní a vôbec si ju nevšímala. Obrátená k nej chrbtom, podchvíľou si glgla z fľašky a dudlala necudné pesničky. Barbora pobadala, že Erža nejde známou cestou, stále odbočuje. Zmocnili sa jej obavy.

                Keď koč konečne vyhrkotal z hustého lesa, neďaleko sa vypínal Čachtický hrad jasne ako na dosah ruky. Barbora sa ani nenazdala, Erža sa šibko zvrtla, hodila na ňu plachtu, sputnala ju, zapchala ústa a nahádzala na ňu slamy.

                Pavel Lederer, ktorý práve v tej chvíli pricválal na hrad, s ustrnutím pozoroval jej počínanie. So zaťatými päsťami sa premáhal, aby sa nerozbehol k ženštine, čo sa spokojne rehlila a mädlila si ruky. Ale tak by sa prezradil a s vyslobodenou Barborou by musel utiecť. Nesmie sa prezradiť. Ešte nedohral svoju úlohu. Erža dokonale zviazanej a slamou zakrytej obeti práve povedala:

                – Raz si mi utiekla, teraz sa ti to nepodarí! Ale sa neboj, tam, kam ťa odvediem, nebude ti smutno. Nájdeš tam svoje kamarátky, Magduľu a Marišu Šútovskú, ba aj tú babu, zbojníkovu mater! Ak nie, nájdu ťa ony, lebo ak tam ešte nie sú, privlečú ich čo nevidieť.

                Nerozhodne pozeral za odhrkotávajúcim vozom. Čo robiť? Bez dlhého rozmýšľania uháňal cestami-necestami k tajnému vchodu za hradom. Keď už bol celkom blízo, zoskočil z koňa, priviazal ho o strom, nečujne a zohnuto sa kradol medzi kríky nad tajným vchodom. Odtiaľ skrytý pozoroval tajný vchod do podzemia a jeho okolie.

                Onedlho zbadal na ceste voz s Eržou. Neďaleko vchodu zastal a Erža sa poobzerala. Bol spokojný so sebou. Správne predvídal, že Erža svoju obeť odovzdá nenásytnému podzemiu cez tento vchod.

                Keď sa presvedčila, že vôkol niet živej duše, stiahla z voza Barboru a vliekla ju k tajnému vchodu. Tam trikrát zatlieskala. Padacie dvere sa hneď otvorili a vynorila sa z nich Ilonina uškľabená tvár.

                – Tu sme! – zvolala Erža víťazoslávne.

                – Kto?

                – Ja a pečený holub, čo mi vletel do voza.

                Chvastala sa, aké šťastie mala. Nikde sa jej nepodarilo nahovoriť dievča do služby, a keď sa už sklamaná vracala a tŕpla, ako ju pani vyhreší a potresce, znova jej prišla do cesty Barbora.

                – Sem s ňou, rýchlo, – súrila ju Ilona, ktorá jej závidela šťastie, – aby nás nezbadali!

                – S radosťou ti ju dám. Len mi pred paňou dosvedči, že som ti jednu odovzdala.

                Tu spozorovala pri vchode hajdúcha:

                – Aj ty mi potom dosvedči, ak bude treba!

                Hajdúch pomohol Ilone odvliecť Barboru.

                – A tí už sú tu? – spytovala sa Erža.

                – Už, chvalabohu, – odvetila Ilona Jó. – Čo som tu čakala, kým ich privlečú, celá som premrzla.

                – A hajdúch ťa nezohrial? – smiala sa Erža.

                O chvíľu Erža už sedela na baku, švihla do koní a Pavel Lederer po krátkej úvahe sa kradol späť ku koňovi a uháňal zasa cesta-necesta do Čachtíc. Zmarila sa jeho nádej, že len čo podzemie zhltne Barboru, pôjde za ňou a vyslobodí ju. Zabudol, že pri všetkých vchodoch vo dne v noci stojí stráž.

                Poháňal koňa a lámal si hlavu, ako vyslobodiť Barboru, Marišu, Magduľu a jej matku.

                Musí ich vyslobodiť, musí! Len ako?

     

    STRELA DO SRDCA

                Keď gróf Nyáry po návrate z kostola zbalil svoje veci a pripravil sa na cestu, šiel rovno do siene, v ktorej bol skrytý jeho testament. Sieň bola otvorená, ale truhla s listinami nie. No kľúč našiel na písacom stole. Otvoril truhlu a vyňal z nej testament. Bol na tom istom mieste, kam ho Alžbeta Báthoryčka vložila. Prečítal si ho ešte raz s opovržlivou grimasou, rozžal sviečku vo svietniku a spálil ho.

                Popol testamentu práve spŕchol na stôl, keď sa dvere rozleteli a vbehla Báthoryčka so strhanou tvárou.

                – Lupič! – kričala. – Vlámali ste sa do truhly s listinami Nádasdyovcov a Báthoryovcov!

                – Nejde o nijaké vlámanie! – usmial sa gróf Nyáry povýšene. – Vaša služobníčka mi zvestovala, že od úderu, ktorý vlastne nie vás, ale mňa postihol, lebo mňa ozbíjal zbojník o mladuchu a rozkošnú ženu, ste ochoreli a ľahli si. Preto som sa rozhodol, že listinu, ktorá sa stala bezpredmetnou, vezmem si sám, aby som vás neunúval, ušetril váš odpočinok po vzrušeniach, vzácna priateľka!

                – Maska vám padla z tváre, naničhodník, spojenec zbojníkov! Vari chcete odtajiť, že so zbojníkmi dúchate do jedného vreca?

                – Nie, – smial sa smiechom, ktorý ju vháňal do zúrivosti, – nebudem to tajiť. Bol by som hlupák, keby som sa nespojil s vašimi nepriateľmi. Sama ste sa presvedčili, že to spojenectvo sa osvedčilo. A v budúcnosti sa osvedčí ešte lepšie. Aj o tom sa presvedčíte.

                Priskočila k nemu, chmatla ho za ruku. Oči jej zlovestne žiarili.

                – Povedzte, čo zamýšľate?

                – Vraveli ste, že maska mi padla z tváre. Áno, padla. Nepokladám za potrebné skrývať svoje city, ani zákerne proti vám bojovať. Chcem, aby ste videli, komu máte čo ďakovať za opätovné porážky, a že práve ja vás dostanem ta, kam patríte!

                – Kam? – skríkla.

                – Pred súd! – odvetil povzneseným hlasom.

                – Tak, vy ma chcete postaviť pred svetský súd! – zasyčala. – Ale ja vás predstihnem. Hneď vás postavím pred súd boží.

                Gróf Nyáry sa ani nenazdal, čachtická pani pochytila zo stola nabitú pištoľ a namierila naňho.

                Neváhal. Chcel sa vrhnúť na ňu a vykrútiť jej pištoľu z ruky.

                Ale sotva sa pohol, sieňou otriasol výstrel.

                Sieň sa naplnila hustým dymom a pani počula tupé zadunenie.

                To sa gróf zrútil ako sťatý.

                Z chodby sa ozýval dupot.

                Pribiehalo služobníctvo, poplašené výstrelom.

                Keď sa vzduch vyčistil, pani jasne videla bledú tvár grófa so zavretými očami a jeho mentieku rozstrelenú na hrudi, sťaby bol do nej zaboril zubiská krvilačný vlk.

                Rozosmiala sa žlčovým smiechom:

                – Do srdca som ťa trafila, milý priateľ, do podlého a zradného srdca! Želám ti šťastlivú cestu do pekla.

                Dvere sa rozleteli a do siene sa vovalilo služobníctvo na čele s Dorou.

                Na grófa, roztiahnutého na dlážke, zdesene vypleštili oči.

                – Je mŕtvy? – osmelila sa spýtať Dora.

                – Dúfam, že je, – odvetila pani sucho. – A keby nie, daj mu liznúť z nápoja, ktorý mal okúsiť na svadbe. Dúfam, že si ho sama nevypila.

                – To nie! – rozrehotala sa Dora. – Neprišla mi naň chuť.

                – Chop sa toho chlapa! – rozkázala jej pani. – Odvleč ho do čeľadinca. Zaživa rád sa vláčil po takých kútoch za ženskými, aj mŕtvy sa tam bude dobre cítiť.

                Drsne zdrapila grófa a hodila si ho na plece.

                – A potom, – prikazovala pani, – keď sa zotmie, zahrab ho v záhrade, alebo odnes do pivnice a tam ho vrhni do priepadliska. Radšej ta ho odvleč, aby sa chudák Vihar v hrobe neobracal v blízkosti takého odporného suseda.

                Dora, sprevádzaná mlčanlivým služobníctvom, odchádzala. Gróf sa jej combáľal na pleci ako zdrevenený. Alžbeta Báthoryčka sa cítila jeho smrťou odškodnená za hanbu a pokorenie, ktoré jej pripravil. Spadlo z nej bremeno, ktoré ju už-už pridúšalo. Grófa Nyáryho vždy pokladala za najľstivejšieho a najprefíkanejšieho z ľudí, ktorých poznala. Dnes sa presvedčila, že je jej najnebezpečnejším nepriateľom.

                Ale už je po ňom, môže voľne dýchať.

                Otvorila oblok, aby zmizol zápach pušného prachu. Práve vtedy vychádzala Dora s korisťou na dvor.

                Zrazu sa tam strhol hrozitánsky krik. Alžbeta Báthoryčka vzrušene pozorovala, čo sa tam deje.

                Desiati verní hajdúsi, podľa rozkazu vyzbrojení a hotoví zakročiť, dlho a nadarmo čakali na dvore na hvizd alebo výkrik svojho pána. Práve keď sa už radili, či by nemal daktorý zaskočiť do kaštieľa, čo sa tam robí, spozorovali Doru. Vynášala ich pána ako mŕtveho.

                Sprvoti nechceli veriť svojim očiam, ale o chvíľu sa rozhorčene zhŕkli s veľkým krikom okolo Dory. Zľakla sa a zbledla, a práve tak aj ostatné služobníctvo.

                – Zabili ste nášho pána! – zaznel prenikavý výkrik. Niekoľko hajdúchov vytasilo na ňu šable, akoby ju chceli rozsekať.

                Alžbeta Báthoryčka rozrušene vybehla na dvor.

                – Pochytajme ich a zavrime! – ukázal na hlúčik služobníctva najprchkejší hajdúch. – Musíme zistiť, kto je vrahom nášho pána, aby neušiel zaslúženému trestu!

                Dora sa náramne zľakla. Pustila grófa. Spadol na zem horeznačky a hajdúsi videli jeho rozstrieľanú mentieku. Dora nevedela, čo robiť. Vykričať pravdu, že grófa Nyáryho zastrelila pani, alebo mlčať? Ak bude mlčať, nebude ju to stáť hlavu? Či pani, keby jej priháralo, nezvalí vraždu na ňu, miesto toho, že by ju vyslobodila? A keby nemlčala, ako by ju za to pani potrestala?

                – Practe sa stadiaľto, hajdúsi! – zvolala pani. Pribehla ta, práve keď hajdúsi už siahali na jej slúžky.

                – Nám nemáte právo rozkazovať, osvietená pani, – odsekol jej najbojovnejší hajdúch. – Naším pánom bol gróf Nyáry, a keď ho pripravili o život, aspoň jeho vrahov musíme odovzdať spravodlivosti.

                – Niktoši! – zarevala na hajdúchov. – Mne, čachtickej panej, sa opovážite protiviť?

                A vrhla sa na spurného hajdúcha. Tĺkla ho päsťami, kam ho zasiahla, napokon mu vydrapila z ruky šabľu a tak sa zahnala naňho, že splašene odskočil.

                – Dám vás povešať, ak sa mi hneď nestratíte z očí! – kričala, až sa triasla na celom tele.

                Hajdúsi cúvali ako obarení jej výstupom.

                Zaháňala sa šabľou, že len sa jej tak blýskala v ruke, a rozbiehala sa za nimi. A hajdúsi, odjakživa učení pánov len poslúchať a brániť, ani nepomysleli na odpor. Dora nato hneď ožila. Pri pohľade na hajdúchov, strečkujúcich po dvore, rozrehotala sa.

                Panej nebolo do smiechu. Kypel v nej len hnev.

                – Vinníka chcete postaviť pred súd, niktoši? – kričala na hajdúchov. – Nuž postavte ho! Počujte, hajdúsi, ja som zabila grófa Nyáryho! Ktorý z vás sa chce ťahať so mnou za prsty?

                Hajdúsi zbledli pri jej priznaní.

                – Ktorý z vás sa ešte opováži spomínať súd?

                Nikomu sa nezachcelo dokazovať smelosť.

                – Počuli ste. Ja som zabila grófa Nyáryho! Ktorý z vás to nechce navždy zabudnúť?

                Po zlovestnej otázke celý dvor stíchol.

                V tom tichu tým strašnejšie zaznel výkrik Dory Sentešovej.

                Skríkla, akoby sa pred ňou peklo otvorilo.

     

     

    POKLAD MATEJA BEBEKA (úryvok z knihy Bojnické kamenné dukáty)

                Bolo to po strašnom tatárskom plene. Jeho hrôzam ušli iba ľudia, čo žili ďaleko od dedín, miest a ciest, v skrytých dolinách, na dobrotivých vysočizných vrchoch. Do pustých dolín a do hôr Tatári neprenikali, a Matej Bebek, starý ovčiar kdesi vo vrchoch v okolí Plešivca, dozvedel sa o nich až potom, keď zmizli a keď si znivočená, zakrvavená krajina uľahčene vydýchla.

                – Čo? Tatári tu boli, zbíjali a zabíjali? – začudoval sa, keď sa o hroznom plienení dopočul od pocestného, čo sa zatáral do jeho zákutia.

                Jeho život plynul ticho, pokojne. Pásol ovce od svitu do mrku a večerami, keď ich pozháňal do košiara, ponáhľal sa domov. Vtedy sa okolo neho rozšvitoril roj detí a on im rozdal, čo cez deň narezal a nastrúhal z poddajného dreva.

                „Tak, tak, deti moje,“ neraz si pomyslel, keď sa zahľadel na svoje deti, čo rástli ako tie jedle v hore, „rastiete navidomoči, vždy vyššie a vyššie od zeme, a ja vždy nižšie sa k nej hrbím pod bremenom rokov. A jedného dňa zmiznem pod čiernou hrudou a vy budete pásť ovce, vy budete vychovávať deti, až kým aj vám nepríde čas odísť.“

                Ale takéto myšlienky ho neroztrpčili, lebo to bolo také prirodzené, ako že za dňom príde noc a za nocou deň.

                – Ovce pásol v týchto vrchoch váš pradedo a dedo, – hovorieval, – ovce pasiem ja s vami a ovce budú pásť i vaši synovia a vnuci.

                Znelo to ako jeho najvrúcnejšie želanie.

                A žena i deti veru vyvaľovali oči, keď jedného večera prišiel domov mĺkvy, zamračený, zadumaný. A keď dobiedzali do neho zvedavými otázkami, povedal len toľko:

                – Myslím, že už nebudem dlho ovčiarom, a vy, deti moje, ovce nikdy nebudete pásť.

                Strašná vec sa stala v živote Mateja Bebeka. Strašná vec, o ktorej vedel len on, nemé buky a zatúlaná ovca.

                Všetko zavinila tá zatúlaná ovca. Ona rozvrátila život Mateja Bebeka od základov. V hlave sa mu rodili myšlienky a plány, o akých sa jemu a jeho ovčiarskym predkom nikdy ani nesnívalo.

                Stalo sa to takto:

                Matej Bebek preberal na fujare, aby ovce chutnejšie spásali sviežu trávu. Pritom nevdojak odtrhol oči od ticho sa pasúceho kŕdľa, uprel ich na zelenajúce sa vrchy, potom na oblohu, na ktorej sa oblaky hemžili ako ovce na paši. A kým sa jeho zrak upínal k tomu oblačnému kŕdľu, vlastné ovce sa mu rozbehli, ani čo by vlk bol medzi ne padol.

                Vtisol fujaru pod pazuchu, zahvizdol na psov, čo sa vyvaľovali vo voňavej tráve, a pustil sa s nimi zavracať roztratený kŕdeľ.

                Jedna ovca, ani čo by si bola zaumienila nahnevať ho, nijako sa nechcela vrátiť do kŕdľa.

                – Potvora! – rozbehol sa za ňou a ovca utekala pred ním o dušu.

                Hnal sa za ňou a nenazdajky sa rozpleštil na zemi. Pod stáročným bukom sa potkol o koreň, vyčnievajúci zo zeme, a kým sa pozbieral, ovca zmizla v húšťave. Nazlostený kopol do koreňa. V okamihu vytreštil od údivu oči. Koreň sa vyvrátil a v čiernej vlhkej zemi sa čosi oslepivo zaligotalo.

                Zohol sa, hrabol rukou do sypkej prsti a zamarilo sa mu v očiach.

                – Poklad som našiel! Poklad! – skríkol ako bez seba, ale hneď sa splašene poobzeral, či ho dakto nezačul. Začal hrabať v zemi a na ovce ani nepomyslel.

                Pod bukom bol zakopaný poklad. Ohromný poklad. Jeho cenu Matej Bebek nevedel odhadnúť, ale vytušil, že musí byť závratná, lebo zlaté peniaze nestačil ani spočítať, toľko ich bolo, strieborných ešte viacej a lesklých kamienkov najrozličnejších farieb ako štrku na riečnom brehu.

                Matej Bebek dlhé hodiny predumal nad nájdeným pokladom a bol už večer, keď ho zahrabal. Vzal si len jeden kamienok, najväčší a najblýskavejší. Spomenul si na deti. Toho dňa im nevystružlikal nijakú hračku, nuž prinesie im ten kameň. Nech majú čačku, akú ešte nevideli.

                Na ovce si pomyslel až teraz. Našiel ich všetky ticho stúlené a medzi nimi aj tú, čo ho bola tak rozčertila a priviedla k pokladu. Pristúpil k nej, pohladil ju rozcítene, zdvihol, privinul k sebe a prihovoril sa jej, akoby sa rozprával s človekom:

                – Potvorka! Pysk by som ti dal pozlátiť!

                A keď zháňal ovce do košiara, kráčal za nimi ako za cudzím kŕdľom a aj on sám bol už nesvoj, cudzí, vymenený.

                Život v ovčiarovej chalúpke jednako plynul ako predtým. Matej Bebek vyháňal ovce na pašu ako vždy, len žena a deti ho nepoznávali. Bol ustavične zamyslený, a aj keď na nich pozrel, ani čo by ich nevidel.

                A nestrúhal deťom hračky, len ligotavé kamienky im nosil. Večerami nerozprával o príhodách dedov a pradedov v divých horách, o ich zápasoch s medveďmi a diviakmi, hrdinských bojoch s prírodou, vlkmi a so zlými ľuďmi. Do rozprávania sa pustil len vtedy, keď sa deti nijako nedali odohnať. Ale jeho rozprávky boli už iné. Bájil im o pokladoch, zlate a drahokamoch, opisoval im život boháčov v hradoch a kaštieľoch a hrdinami jeho poviedok už neboli ovčiari a iní neboráci, lež princovia a princezné.

                – Aj vy, deti moje, – rozcítil sa pri takýchto rečiach, – budete raz ako tí princovia z rozprávky. Budete pekní, bohatí a mocní! Na vrchoch budete sídliť, budete mať tisíce poddaných, ktorí v dolinách a na rovinách pod vašimi hradmi budú žiť v biednych chalupách. Tak ako my teraz.

                Jedného dňa prišli kupci.

                – Hej, ovčiar, čo máš na predaj?

                – Nič, – odvetil im Bebek, – len tento kamienok, ak by ste ho kúpili!

                Zo synovej drobulinkej dlane vybral lesklý kamenček a otŕčal ho kupcom. S pritajeným dychom striehol, ako sa zatvária.

                Kupci nevedeli zatajiť svoj údiv.

                – Dám ti zaň kravu! – poponáhľal sa jeden z nich s ponukou.

                – Ak mi jednu kravu núkaš, kameň dve je hoden! – odvetil Matej Bebek.

                – Hneď ti dám dve kravy, – ponúkol druhý kupec bez váhania.

                – Ak mi dávaš dve, – vravel Matej Bebek, – kameň štyri je hoden.

                – Desať kráv ti dám zaň! – skríkol kupec.

                – Chcem celé stádo!

                – Dve stáda ti dám!

                – A ja vám ten kameň nedám ani za celý svet, – rozosmial sa Matej Bebek od objavenia pokladu prvý raz, naplno, zo srdca.

                – A či vieš, čo je to za kameň? – spýtali sa kupci udivení jeho počínaním.

                – Diamant! – zvolal Matej Bebek. Až teraz, keď mu kupci ponúkli celé stáda, sa presvedčil, že ten kameň môže byť len diamant, ktorý predtým poznal iba z rozprávok.

                – Áno, diamant, – prisvedčili kupci, odchádzajúc s dlhými nosmi, – a ty si boháč, taký veľký boháč, že nemáš o tom ani potuchy.

                Ale kupci sa mýlili. Ovčiar Matej Bebek už dávno vedel, akým boháčom sa stal.

                Matej Bebek ešte toho dňa rozkázal žene napiecť pagáčov. Napratal si tanistru živnosťou na týždeň, vzal si hrubú sukovicu a lúčil sa s rodinou.

                – Kam ideš? – spýtala sa žena a deti sa rozplakali.

                – Ku kráľovi, – odvetil Matej Bebek krátko a už sa zberal.

                – Zblaznel si? Veď ťa ta ani nepustia, – odrádzala ho žena.

                – Nepustia? – usmial sa Matej Bebek sebavedome, ako ho žena ešte nevidela. – Mám ja kľúč, ktorý odomkne aj dvere na sedem zámok zatvorené, kľúč, čo odomkne aj dvere ku kráľovi!

                Tak išiel Matej Bebek ku kráľovi Belovi IV. A veru ho pustili pred kráľa, lebo taký dar mu ešte nikto nepriniesol.

                Kráľ sa len nedávno vrátil z dalmátskych ostrovov, kam sa dostal na úteku pred Tatármi. Doma našiel spustošenú krajinu a prázdnu pokladnicu. Každý dar mu bol veľmi vítaný. Veru otváral oči, keď mu ovčiar v ošúchanej halene vysypal zo zafúľaného vreca na stôl hŕbu drahokamov, čo hrali všetkými farbami.

                Kráľ bol ako bez seba, ovčiarovi aj ruku podal, potľapkal ho po pleci a priateľsky sa s ním pozhováral.

                – Ako sa ti odvďačiť za taký skvostný dar, Matej Bebek, môj verný poddaný?

                – Nežiadam si nijakú odmenu, – odvetil skromne. – Ale ak ma chceš potešiť, najjasnejší pán môj, dovoľ, aby som si na tvojich vrchoch postavil sedem ovčincov.

                – Sedem ovčincov? Za vlastné peniaze? – rozosmial sa kráľ.

                – Áno, sedem ovčincov, za vlastné peniaze.

                – Nuž nastavaj si ovčincov na mojich vrchoch nielen sedem, ale koľko chceš!

                Kráľ sa div nezašiel od smiechu.

                Aj Matej Bebek sa smial, ale až potom, keď sa za ním zatvorila brána paláca.

                A Matej Bebek staval ovčince.

                Prvý bol hrad Plešivec, potom Krásna Hôrka, Štítnik a potom ešte štyri.

                Sedem hradov postavil pre svojich siedmich synov. Na nádvoriach hradov sa zo začiatku hemžili ovce, ale čochvíľa sa tam miesto nich zjavili ozbrojení chlapi a Bebekovci zakladali a upevňovali svoju moc.

                Rod pastierov sa stal jedným z najmocnejších panských rodov, ktorý po tristo rokov, až do svojho vymretia, hral významnú úlohu v dejinách Uhorska.

                Ale potomci pastierov zabudli na svoj pôvod. Keď sa poklad vyčerpal, zveľaďovali sa z mozoľov a potu poddaného ľudu.

     

     

    MEDZI ZEMOU A NEBOM (úryvky)

     

    V tanci s túhami

     

    Dnes s jednou krepčím túhou

    a zajtra zdrobčím s druhou.

    Dnes zvŕtam v kole rudú,

    kým city hriešne hudú

    a zajtra zasa bielu

    pridýchnem zbožne k telu.

     

    Dnes v tanec volám krásnu

    a zajtra – ľudia zžasnú.

    Dnes tančím jemne, sväte,

    kým city strpia hate

    a zajtra zasa vztekle,

    už nie tak snivo, vlekle.

     

    Dnes túh roj tančiť núti

    a zajtra – prázdne kúty.

    Dnes: boháč, túh som vládcom,

    i smiechom škriem sa chabcom

    a zajtra: žobrák schudlý –

    už mi len trosky zbudli!

     

     

    Pri pradedoch

     

    Vo všetkých kútoch i v strede cmitera –

    pradedovia moji zemou sa stali.

    Tam čas pradedov hroby so zemou zrovnal,

    tu volá ku mne kamenný kríž:

                   Tu leží v Kristu Pánu

                             Nižnánsky Ján –

    dedo môj:

    poviedky znal krásne i cit v písmo lial.

    Kliatba v tom hrozná:

    fantáziu mi osedlal

    a ja: od hrudy som navždy odcválal.

     

    Pradedovia moji veľa koní mali

                                           a veľké kusy zeme.

    Dedo môj vravieval:

    – Chlapi boli ako hora,

                                   v celom kraji nemali páru,

    v siedmich dedinách o nich rozprávali

    i mesto znalo ich bohaté vozy

    a srdcia mali plné:

    pri gajdách sa často bavievali,

    v divej vôli odzemok tancovali od večera do rána

    a gajdošovi zlatky sypali do buka.

    A šiel koník za koníkom do cudzích rúk

    a rolí ustavične ubúdalo.

     

    Dedo môj už len dvoje koní mal a  roľky malé:

    pracoval tvrdo od svitu do mraku

    a večerami vnúčatá z drsného sveta

                                 do bájok vodieval.

     

    Smutný býval môj dedo.

    S ľútosťou v šedivom zraku

    na slávnu minulosť Slovanov si často spomínal,

    na boje rokov meru ôsmych,

    na krivdy Slovákov,

    a cítil som, že život ho bolí.

     

    A keď zomieral:

    mäkké boli jeho dlane, ako srdce mäkké,

    keď ma posledný raz pohladkával.

     

    Viem:

    vtedy sa všetok jeho smútok do mňa vlial

    i bájky jeho a sny roztúžené

    a ja po svete jeho srdce nosím.

     

    Včera, ako kedysi pradedovia moji

    svetu som kliatbu hrmel v tvár,

    v ramenách silu obra cítil

    a život zveleboval.

    Dnes môj dedo žije vo mne

    a smútok jeho celý.

     

    Odpusťte mi, pradedovia moji:

    tu zdá sa mi, že v moje telo

    smrť svoje vety píše,

    že vo mne sa dedov smútok čochvíľa

    vo večný hrob ukolíše.

     

     

    Kvetinárka

     

    Dnes náruč tvoja samý lesný kvet

    a na lícach kvitnú ti ruže,

    kvetinárka malá.

     

    Na rohu kaviarne

    od rána do večera

    v les vysokých domov

    vôňu a úsmev kvetov rozosievaš

    a ja ťa vítam

    ako posla hôr a údolí.

     

    A pozor,

    nech ťa chránia všetci svätí:

    večer, keď kvety svoje rozpredáš,

    do svojej postieľky odnes ruže kvitnúcich líc

    a nepredávaj viac!

    Zobraziť všetko