Kiss Gábor Gibbó
Kiss Gábor Gibbó

2009 Kiss Gábor Gibbó


  • Rodné meno

    Krbylová
  • Životopis autora

    Judita Kaššovicová sa narodila 27. januára 1959 v Podbrezovej. Po absolvovaní Gymnázia v Brezne (1974 – 1978) vyštudovala odbor

    Judita Kaššovicová sa narodila 27. januára 1959 v Podbrezovej. Po absolvovaní Gymnázia v Brezne (1974 – 1978) vyštudovala odbor matematika a zemepis na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1978 – 1983). Po štúdiách pôsobila ako učiteľka v stredných a základných školách v Bratislave. V rokoch 1993 – 1994 bola redaktorkou TVORBY T a spoluzakladateľkou Spoločnosti pre TVORBU T. Po zrušení redakcie vydavateľstvom Tranoscius sa vrátila k učiteľskej profesii. V rokoch 2003 – 2005 pôsobila v základnej škole v Šamoríne. Popri pedagogickej práci sa venovala vydavateľskej činnosti (Spoločnosť priateľov poézie – Judita). Od roku 2005 sa venovala vydaniu svojej „šamorínskej trilógie“ (vydavateľstvo Judita) a organizácii vlastných literárno-hudobných podujatí. Venuje sa hudbe a výtvarnému umeniu, je členkou Klubu nezávislých spisovateľov. Má dvoch synov. Žije a tvorí v Šamoríne.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    Multimediálne prezentácie

    • Krajina ticha / A csend világa Csölösztö (2009, CD, výber z trilógie)
    • Sme len hostia na zemi (2010, projekt TadyToMáš, poéziu Judity Kaššovicovej zhudobnil Tomáš Kytnar)
  • Charakteristika tvorby

         Doterajšie zbierky básní Judity Kaššovicovej organicky odzrkadľujú jej tvorivý vývin. Jej sedem kníh možno

         Doterajšie zbierky básní Judity Kaššovicovej organicky odzrkadľujú jej tvorivý vývin. Jej sedem kníh možno vo vývinovom čase pre prehľadnosť, ale aj z dôvodu ich vnútorných poetologických charakteristík rozdeliť do troch etáp. Do prvej zaraďujeme debut, ďalšie dve etapy sú identifikovateľné už navonok z formátu, väzby a grafiky kníh: patrí sem trojica titulov z rokov 1997 až 2002 malého rozsahu a formátu (tzv. kolibríčie vydania) s náznakovými ilustráciami v jednoduchých skromných líniách; tretiu etapu vymedzuje dvojjazyčný „šamorínsky“ triptych (knihy z rokov 2005 – 2008) určený farebne decentnými obálkami, formátom CD, vypracovanou grafickou úpravou s ilustráciami, fotografiami a vloženými CD so zhudobnenými básňami či textovými motívmi alebo inšpirovanými melódiami (knihy obsahujú dve CD v slovenčine a v maďarčine). Ide o ambiciózny multimediálny projekt spojený so živým účinkovaním autorky a skupiny hudobníkov a spevákov. V dejinách našej poézie mu patrí prvenstvo.

         Debut Adresy stromov je postavený na našej silnej básnickej tradícii spočívajúcej v pocitovosti a symbolistickom spracovaní tém. Tradičné zázemie poézie odzrkadľuje aj žánrovo prítomnosťou intímno-duchovných výpovedí a modlitieb. Neraz sa tu Kaššovicová venuje zmiešaným pocitom, využívajúc pátos a značnú dávku osudovosti – na jej ideovom plátne však badať vieru v transcendenciu, dobro, nádej a ľudskosť.

         Väčšiu výpovednú presvedčivosť nachádzame až v ďalšej trojici „kolibríčích“ kníh: Z knihy Rút, Škovránok, Básne Máriovi. Autorka v nich ustaľuje duchovne citlivý, symbolistický ráz vlastnej poézie, teda autentické emočné spojenie vnútra s prírodným a civilným dianím či rôznymi životnými situáciami. Koncept jej básnenia sa však stáva zreteľnejší a esteticky pôsobivejší. V princípoch sa prejavuje impresionistické východisko: lyrický subjekt Kaššovicovej básne si privlastňuje čas, krajinu, blízke intímne, sociálne a kultúrne prostredie nie v opisnej fakticite, ale cez náladu, ktorú dokáže atmosféra času (napr. premeny v prírode, v ľuďoch), krajiny a prostredia sprostredkovať autorkiným videním. Vonkajšok a vnútro harmonizujú – v básňach zrastajú do vzájomnej koexistencie, čím sa dosahuje zaujímavá ambivalencia: vonkajšok sa sčasti stáva psychologickým symbolom vnútra a vnútro zas sčasti vychádza zo seba ako paralela vonkajška.

         Z pozície „šamorínskeho“ triptychu možno predchádzajúce štyri knihy vnímať ako formačné stupienky k doterajšiemu vrcholu tvorby Judity Kaššovicovej. Typologicky sa v ňom jednoznačne profiluje ako autentická, zmyslovo spontánna autorka s meditatívnym naturelom. Jej minimalisticky komponované verše zaznamenávajú výrazné pocitové chvíle, chvíle osobných osvietení dosahovaných na rozbehnutom páse života akoby mimochodom a zároveň dôležito. Autorka často aranžuje vonkajšie vnemy, ktoré sa už samou prítomnosťou v básni zvnútorňujú. Slovensko-maďarská realizácia kníh nadobúda okrem literárnej aj pozitívnu súvekú politicko-spoločenskú funkciu. Šamorínske verše / Somorjai versek s dvoma CD (v slovenčine a maďarčine) obsahujú náladové, pocitové, úvahové a spomienkové miniatúry – zvnútornené momenty v čase, s neobyčajnou atmosférou ľúbostnej, rodinnej a prírodnej vľúdnosti. Jednoduchá, folková básnická reč zachytáva prosté veci a okolie, autorka ich kladie vedľa predstáv, a tak sa reč zavlní obrazmi a pointami. Nechýba ani chytľavý rytmus alebo len voľne plynúce verše, a takisto hravé rýmy. V recitačno-hudobnej realizácii našli tieto prostriedky svojskú džezovú škálu radosti aj zádumčivosti, hraničiacu –napr. v skladbe Didgeridoo – až s hudobným mystériom. Judita Kaššovicová a ľudia zainteresovaní na tomto projekte dokázali, že aj dnes sa svet dokáže skloniť do veršov tak, aby vytvoril poeticky nežné miestečko trebárs v Šamoríne.

         Ďalšia dvojjazyčná básnická zbierka Rok v Šamoríne / Egy év Somorján s dvoma CD (v slovenčine a maďarčine) poetikou, muzikálnosťou, ilustračno-fotografickým vybavením i typograficky nadväzuje na predchádzajúcu. Do hodnotového spektra slovenskej lyriky prostou, folkovou rečou obe vracajú bezprostrednú emočno-intímnu väzbu na blízky priestor, a to esteticky sugestívne a odzbrojujúco. Základné lyrizačné prvky, ako pocitová realita s melanchóliou, nostalgiou, blues, životný optimizmus a gospelová radosť, otvorenosť prijímania prítomnosti i spomienok, farebnosť vízie a až detsky prostá chuť rypnúť si tam, kde to dospelí už nevedia, to sú veci pre poéziu priam domovské: „Z oblaku strihli si / divoké husi. / Pierkom na studne / píšu, že tu si.“ (s. 37). Uvedené lyrizačné prvky vytláčajú, fragmentarizujú myšlienku, čím Kaššovicová akoby paradoxne zvyšovala hodnotu vlastného autorského gesta: proklamovaným šťastím („Som rozjarená / som nadšená životom“, s. 25), programovým sústredením na pominuteľné detaily, privátne, akoby bezcenné, no harmonické obrázky poukazuje na bezstarostnosť, neťaživosť a navyše sa tak stáva nenásilne terapeutická.

         „Šamorínsky“ triptych uzatvára Krajina ticha Csölösztő – A csend világa Csölösztő (verše všetkých kníh triptychu do maďarčiny preložil Elemér Tóth). Básne čítame, prípadne počujeme z CD ako meditácie o niečom neoficiálnom, nevšednom a nenápadnom, čím zámerne, no symptomaticky kontrastujú s oficióznosťou, všednosťou a markantnosťou. Básne sú vstupenkou do sveta, v ktorom čitateľ nadobúda presvedčenie, že čosi jemné a zraniteľné má silu výrazných, jasných dúhových farieb nanášaných na hrubý bezfarebný podklad devastovanej ľudskosti, prírody a pošpineného Boha. Judita Kaššovicová sa dobrovoľne odsúdila na videnie iba toho dobrého, na bytostný, ale nie slepý optimizmus, dokonca sa v záverečnom čísle triptychu rozhodla pocitmi ísť ponad pocity a hľadať onen univerzálny pocit, pričom neraz spáchala vydarený prešľap a sama sa v básni stala pocitom univerza.

    Radoslav Matejov

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    NAVRÁTIL, Martin: Slovenská poézia 201 7 (Hodnotenie literatúry roku 2017). In: Romboid , roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 90.

    NAVRÁTIL, Martin: Slovenská poézia 2017 (Hodnotenie literatúry roku 2017). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 90.

    ŠÍPKOVÁ, Ružena: Kvapyk duchovného blues. Judita Kaššovicová: Dokonalá modrá / A tökéletes kék. Poéziu do maďarčiny prebásnil Elemér Tóth. (Recenzia). In: Literárny týždenník, roč. XXX, 20. 9. 2017, č. 31 – 32, s. 13.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    ONDREJIČKA, E.: Doslov. In: Kaššovicová, J.: Krajina ticha Csölösztő / A csend világa Csölösztő. Šamorín: Vlastným nákladom 2008.

    MATEJOV, Radoslav – KAŠŠOVICOVÁ, Judita: Povedať, zakričať alebo pošepkať (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XVIII, 7. 5. 2008, č. 10, s. 12.

    MATEJOV, Radoslav.: Oáza s rozcíteným prameň. Judita Kaššovicová: Rok v Šamoríne / Egy év Somorján (Recenzia). In: Knižná revue, roč. XVIII, 12. 3. 2008, 6, s. 5.

    ZAMBOR, J.: Doslov. In: Kaššovicová, J.: Rok v Šamoríne / Egy év Somorján. Šamorín: Vlastným nákladom 2007.

    MATEJOV, R.: Blízke a vzdialené svety súčasných poetiek (Judita Kaššovicová: Šamorínske verše / Somorjai versek). In: Knižná revue, roč. XVI, 1. 3. 2006, č. 5, s. 3.

    BUZÁSSY, J.: Doslov. In: Kaššovicová, J.: Šamorínske verše / Somorjai versek. Šamorín: Vlastným nákladom 2005.

    KOVAČKA, M.: V slovenskej poézii opäť zaspieval škovránok (Judita Kaššovicová: Škovránok). In: Tvorba T, 10 (19), 2000, č. 1 – 2.

    BOKNÍKOVÁ, A.: Zaliate do skla (Judita Kaššovicová: Adresy stromov). In: Romboid, 30, 1995, č. 2.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Zbierka Adresy stromov , sústredená na odvekú, v literatúre mnohokrát pertraktovanú polaritu prírody a mesta, by mohla pôsobiť

    Zbierka Adresy stromov, sústredená na odvekú, v literatúre mnohokrát pertraktovanú polaritu prírody a mesta, by mohla pôsobiť fádne, „ošúchane“, keby... keby „krajina“ nebola stvárnená tak zvláštne, vábne. Viaceré epitetá jej dávajú nádych neskutočnosti („... modrá borovica...“, s. 1), skvostnej rozprávkovosti („... do kráľovstva mäkkých machov...“, s. 8). Prevládajú panoramatické zábery „krajiny“, rozmery sa zväčšujú, detaily narastajú: „... modrá borovica dotýka sa neba...“ (s. 1). Ľudský fenomén do prírody nevstupuje prirodzene – personifikáciou ako, povedzme, v ľudových piesňach. Je do nej „vsadený“ staticky, dekoratívne, spoluvytvára bizarnú mozaiku živého a neživého sveta: „... plamienok detstva čaruje / zázračné tiene / na tváre v bielom záveji“ (s. 4).

    Andrea Bokníková

    Kaššovicovej škovránok nespieva iba – ako spievali dávne škovránky – roliam a roľníkom; jej škovránok je skôr spevavé srdce vtáčaťa urbánnych časov. A keď vzletí, vidí a cíti čas a všetky časy – ten dávny úder Mojžišov – toky, potoky, zo skaly vyvreté, čo mestám dajú piť na modrej planéte. Vidí blikotavé svetlá svojho mesta, no vidí aj planétu ako celok – veľkolepé priestranstvá zeme, megapoly 20. storočia, prach tisícročných chrámov, lasery i lúče megahviezd. No predsa jej škovránok vie svoje o domove, o tom srdiečku, čo pokojnou rukou dobrej vôle biely obrus dáva na stôl sviatočný. (...) Hľa: modlitba, tolerancia, sloboda, láska – škovránky dávnej i nedávnej slovenskej poézie sú i Kaššovicovej škovranmi našich čias.

    Miloš Kovačka

    Je to poézia veľmi ženská, ale aj veľmi emancipovaná. Ťaží zo svojej ženskosti, ale neukrýva sa v nej, necháva sa konfrontovať s mužským svetom a svetom vôbec. A verí prírode, veciam, domom, ich atmosfére, vôňam, farbám, svetlu. Verše sú miestami rýmované, iné voľné, kde sa rým vyskytne iba akoby náhodne, aby podčiarkol čosi dôležité. Nálady sú tu prchavé, je to „mávnutie časom“ nad príbehmi, ktoré prebehli, ale ešte v nás sú.

    Ján Buzássy

    Kaššovicová sa sústreďuje na elementárne veci, na prosté zázraky bytia, také dôležité pre náš život, zachytáva ich, objavuje a tvorí. Za jedny z kľúčových možno označiť jej verše: „Možno sa otvorí / červený tulipán / príde k nám / v zelenej tráve. / Budeme práve / doma?“ Ich paralelu by som videl v štvorverší sv. Jána z kríža: „Samým Slovom Božím / obťažkanú Pannu / vidieť pred nárožím:  / dokorán máš bránu?“ Poetke ide práve o to „byť doma“, čiže naplniť krehkú lyrickú loďku básne intenzívnymi dôvernými pocitmi domova.

    Ján Zambor

    A tak sa aj poézia Krajiny ticha odohráva v prostredí nádhernej slobody a neprekomplikovanosti, kde šťastie nie je vedľajším produktom technického pokroku, ale možno ho nájsť kdesi v sebe pod oblohou domova a je (aj vďaka veršom) prenosné a zopakovateľné. Stačí skúsiť presne vyplniť inštrukcie jedného z pôvabných autorkiných návodov: „Kúpime / biely slnečník / vykopeme / pivničku na víno“ v kraji, kde sa „slnko kĺže po šupinách rýb“.

    Erik Ondrejička

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Keď som bola ešte dieťa, ležala som raz v tráve na záhrade doma vo Valaskej. Bol podvečer, asi tak koncom jari. Tráva bola hlboká a nádherne

    Keď som bola ešte dieťa, ležala som raz v tráve na záhrade doma vo Valaskej. Bol podvečer, asi tak koncom jari. Tráva bola hlboká a nádherne voňala. Z močiara bolo počuť žaby, nado mnou šumela hora. Tmavosivé nebo dávalo všetkému takú zvláštnu sýtu farbu. Pohybovali sa oblaky. Cítila som sa úplnou súčasťou toho všetkého. Presne viem, vtedy som pochopila, že každé miesto na svete, každé stvorenie na svete povstalo z večnosti a vnára sa do večnosti, že je to zázrak bytia. Tento zážitok sa mi vynáral v rôznych životných situáciách. Odvtedy viem, že dieťa nie je dieťa a súčasne všetci môžeme byť dieťaťom. Odkrývanie možností komunikovať s týmto poznaním a o tomto poznaní mi umožnilo umenie. Najschodnejšia pre mňa bola práve poézia. Dá sa robiť aj pri umývaní riadu, alebo nemusíte takmer pohnúť prstom. To napísanie potom už nie je taká veľká námaha.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Najkrajšia kniha roka 2005 za básnickú zbierku Šamorínske verše / Somorjai versek Najkrajšia kniha roka 1997 za básnickú

    Najkrajšia kniha roka 2005 za básnickú zbierku Šamorínske verše / Somorjai versek

    Najkrajšia kniha roka 1997 za básnickú zbierku Z Knihy Rút

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    ADRESY STROMOV Jesenná Vo chvíli po lete, keď sa zem nakláňa do rovnodenných nocí a v krotkej radosti

    ADRESY STROMOV

    Jesenná

    Vo chvíli po lete,

    keď sa zem nakláňa

    do rovnodenných nocí

    a v krotkej radosti

    vyšiel v nás na priedomie

    žiarivý september,

    cesty sú zovreté strniskami

    a v plástoch zlatých listov

    mystérium vôní.

    Skončilo vinobranie.

    Aký kalich naplní

    slnovratom

    a aký zámer je

    vo veciach stratených.

     

    Cnenie

    Na rakvu v hrudi

    nenarazí slák

    a v krovkách chrústov

    práchnivejú husle.

     

    Kvílivé tóny

    rúbanísk.

    Zovreté letokruhy

    nad vodou.

     

    Z KNIHY RÚT

    XXX

    Popolom z hviezd

    nám uľav na duši,

    vyveď nás námesačných.

    Na vežiach katedrál,

    na streche Pamíru

    oslepení ukrývame sa

    do rúcha Najvyššieho.

    Na ktorú nedeľu

    budeš uzdravovať?

     

    XXX

    Jemnú a krásnu

    mal si tvár.

    Vzdialené leto

    daj nám z toho slnka.

    Na najmilší dar pýtaš sa

    v uliciach zimných.

    V studenom ľade

    bystrý potok žblnká.

     

    ŠKOVRÁNOK

    Chvála priateľstvu

    Františke

    Ó, dojímavé

    hymny národov

    a veľkolepé farby sveta.

     

    Keď bude dobre raz,

    keď sa čas zastaví

    o husle,

    tón úľavy a rozhrešenie

    objíme nás zo všetkých strán

    a teplo nášho tela

    prepáli všetky múry,

    spojí nás, priatelia.

    Tak žime.

     

    A žime, kým

    padá dážď ligotavý.

    Kytice poľných kvetov,

    leto nám v očiach žiari.

     

    Bratislavský letný večer

    Belovi

    Počúvam rádio,

    pozerám na Kvetnú ulicu

    a chýba mi, chýba

    blízkosť dotykov

    na posteliach môjho príbytku.

    Ako sochy sme

    uväznení v bytoch

    náhlej samoty.

    Ale večer, večer sa

    budeme ponáhľať

    zavesiť si oči na ten lúč,

    zelený laser

    nad Michalskou ulicou,

    zelený lúč požičaný

    z vesmírnej megahviezdy,

    posol ľudských dotykov,

    ktorého počiatok

    spája naše pohľady,

    stovky ľudí každý večer,

    možno povedať,

    z celého sveta.

    Stvorený v okne Michalskej veže

    približuje nám slnečný lúč,

    ktorého počiatok

    nevidíme.

     

    BÁSNE MÁRIOVI

    Báseň pre Mária

    Pohybujem sa

    v čarovnom kruhu

    lesa, vody, trávy

    a roztvorených krídiel

    spevavcov

    oživujúcich jar.

    Ale občas ma prepadne

    zradná pamäť vôní.

    Vtedy vlasy

    tvoje nepoddajné vlasy

    v pramienkoch ovíjam

    okolo prstov.

     

    XXX

    Život

    ty rieka divoká

    načierame z teba

    ako z potoka snov.

    Dávaš nám lásku

    na vlásku.

    Klavír

    a trúbka medená.

    Táto noc má

    jej temný svit.

    Na vlásku lásku

    dávaš nám.

    Obom hovoriť

    áno, príď.

     

    ŠAMORÍNSKE VERŠE...

    XXX

    Staré domy, staré lustre

    sošky psíkov na love.

    Skrine, veci porozkladané

    po izbách.

    To je to mávnutie časom

    v priezore návratov

    puklinou múru.

    Babička moja, kde si mi.

    Chcem si schovať detské nohy

    pod tvoju perinu.

     

    XXX

    Šamorínsky domček ružový

    teplá ruka muža

    zbierame podkovy

    zlaté dukáty hádžeme

    do mora nad nami.

    Zmrzlinár zatvoril.

    V kornútku jesene

    kopček zimy, jar

    a leto schúlené.

     

    ROK V ŠAMORÍNE...

    XXX

    Srdce si odmotá

    z vretienka života

    farebnú niť.

    Sklíčka jagavé

    rozvešiam na alej

    pomlejských líp.

    Hrkálky pre radosť

    veď zimy bolo dosť

    so slnkom príď.

    Dones aj do daru

    ak nemáš, vyčaruj

    slnečný svit.

     

    XXX

    Som rozjarená

    som nadšená životom.

    Veľké pínie na juhu

    hojdá vietor a sen

    sa deň po dni stáva

    skutočnosťou.

     

    KRAJINA TICHA CSÖLÖSZTŐ

    XXX

    Prvého novembra 2006.

    Bol to mystický zážitok.

    Tesári na streche domu

    hľadeli do výšky

    na tmavé novembrové nebo.

    Vtedy, uprostred sivého dňa

    nad nimi zasvietilo slnko.

    Možno sme všetci svätí.

     

    XXX

    Súkvetia gaštanov

    voňajú pred dažďom

    vtáci nízko krúžia.

    Vesmírna pošta

    posiela krídla

    na závratný let

    tejto piesne pre ticho.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory