Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Životopis autora

    Július Satinský sa narodil 20. augusta 1941 v Bratislave. Študoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už
    Július Satinský sa narodil 20. augusta 1941 v Bratislave. Študoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Už počas štúdia vystupoval spolu s Milanom Lasicom v autorských dialógoch v bratislavskej Tatre. Koncom 60. rokov pôsobil (spolu s M. Lasicom) v generačnom Divadle na korze, v roku 1968 začali mať problémy s cenzúrou, ktoré vyvrcholili po roku 1970, keď im z politických príčin znemožnili verejne vystupovať a prezentovať svoju tvorbu na Slovensku, preto v rokoch 1971 – 1972 vystupovali v kabarete Večerní Brno. Zákazy a obmedzenia pokračovali aj v ďalších rokoch, napriek tomu sa ich autorské dialógy a drámy stávali kultovým čítaním. Po niekoľkoročnom nútenom hereckom angažmán v bratislavskom divadle Nová scéna prešli v roku 1982 do nového divadla Štúdio S. Po revolúcii 1989 sa ich profesijné záujmy čiastočne rozdelili; Július Satinský sa okrem herectva venoval aj publicistike a tvorbe pre deti. V niekoľkých médiách (periodiká, rozhlas) mal pravidelné rubriky. Napriek tomu, že sa v priebehu desaťročí prezentovali aj sólovo, pre verejnosť ostávajú autorskou dvojicou. Július Satinský zomrel 29. decembra 2002 v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Esej

    Dráma

    • Nečakanie na Godota (1968, súbor dramatických scénok a poviedok)
    • Lasica, Satinský a vy (1970, knižný výber z predstavení)
    • Náš priateľ René (1979, hra)
    • Deň radosti (1986, hra)
    • Tri hry /Nikto nie je za dverami, Náš priateľ René, Deň radosti/ (1988, spoločné dielo: M. Lasica, S. Štepka)
    • Kam na to chodíme (1991, spoločné dielo: J. Satinský, S. Štepka)
    • Milan Lasica & Július Satinský 1 – 3 (1996, 1996 – 2000)
    • Trialóg (1997, spoločné dielo: J. Satinský, M. Lasica, M. Horníček)
    • Dialógy (2008, kniha textov s CD)

    Pre deti a mládež

    Odborná literatúra

    Publicistika

    • Moji milí Slováci (1991)
    • Karavána šteká, psi idú ďalej (1993)
    • Už ani muk! alebo Karavána šteká, psi idú ďalej 2 (1994)
    • Šľak ma ide trafiť (1997)
    • Tristo hrmených (1999)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Spoločná tvorba Milana Lasicu a Júliusa Satinského je výrazným a ojedinelým fenoménom slovenskej kultúry ostatných

    Spoločná tvorba Milana Lasicu a Júliusa Satinského je výrazným a ojedinelým fenoménom slovenskej kultúry ostatných desaťročí. Jednak preto, že ňou oslovujú najširšie vrstvy verejnosti, jednak tým, že je žánrovo veľmi rôznorodá (hry, scénky, dialógy, poviedky, adaptácie atď.), a predsa vždy rozpoznateľná podľa autorského rukopisu. To všetko a tiež intelektuálny rozmer ich humoru ich spája s tvorbou českej dvojice Voskovec – Werich. Sami autori ich pokladajú za svojich predchodcov. Verejnosť vníma Lasicu a Satinského najmä ako humoristov, avšak s výsadným postavením, ktoré ich odlišuje od iných populárnych zabávačov. Ich komika totiž nemá lacné situačné či aktuálne politické pozadie. To neznamená, že sa vo svojich textoch nevyjadrujú k dôležitým spoločenským otázkam. Naopak, dokážu na ne často problémovo reagovať bez toho, aby produkovali satiru. Ich humor, smerujúci až k nonsensovej klauniáde, je však prevažne založený na mnohoznačnej hre so slovom a významom. Táto poloha absurdnej komiky našla svoj výraz najmä v krátkych skečoch, dialógoch a scénkach. Je však i základným výrazovým prostriedkom ich väčších dramatických útvarov. Absurdita, ktorá vyrastá z hry s jazykom, neznamená u Lasicu a Satinského únik z reality. Tá sa do ich textov vždy vracia v podobe ironického vyrovnávania sa s kultúrnymi a spoločenskými konvenciami, literárnou tradíciou, národnou mentalitou. Ich skeptický humor výrazne vyniká napríklad v konfrontácii s romantickými národnými mýtmi. Všetky tieto charakteristiky sú jasne čitateľné vo vrcholných dielach Lasicu a Satinského: vo voľnom pásme scénok Soirée (hrávalo sa v čase okupácie sovietskou armádou a napriek svojej neangažovanosti sa stalo synomymom slobody umeleckého vyjadrovania) a v divadelných hrách Deň radostiNáš priateľ René. Posledná nesie ironický podtitul "Monumentálna historická freska voľne podľa Jozefa Ignáca Bajzu". Ide o humornú parafrázu prvého slovenského románu z obdobia osvietenstva René mládenca príhody a skúsenosti. Hra Lasicu a Satinského sa zdanlivo tiež odohráva v 18. storočí, v skutočnosti je však aktualizovaná pre súčasnosť. I keď sa v nej vyskytuje viac ako desať postáv, hrajú ich iba dvaja herci – samozrejme Lasica a Satinský. V dialógoch všetkých svojich postáv sa ironicky vyslovujú najmä k slovenskej národnej povahe, ale aj k spoločenským pomerom. Predmetom ich paródie sa stáva rovnako kultúrna tradícia ako nekultúrna realita. S osvietenskou predlohou spája túto hru odstup, ktorý umožňuje racionalita. Z kompozičného hľadiska pôsobí zasa osvietensky uprednostnenie série výstupov či výjavov pred veľkým dramatickým príbehom. Aj táto hra je dôkazom toho, ako Lasica a Satinský vedia prezentovať inteligentný humor, a nestratiť pritom publikum. V samostatných publicistických prácach využíva Július Satinský prvky slovnej hry. Jeho písanie je búrlivé, extrovertné, nevyhýba sa ani veľkým gestám a pózam, ktoré možno čítať prvoplánovo, ale aj ako ironicky prevrátené. Nezanedbateľný je ich výchovný aspekt – Satinský sa snaží provokáciou vzbudiť v čitateľovi túžbu stať sa podobne samostatnou a originálnou bytosťou, ako je sám autor, ktorý si môže dovoliť zaujímať aj nekonvenčný či nepopulárny postoj. Slovný humor a spontánne rozprávačstvo dominujú aj v Satinského tvorbe pre deti.

    Eva Faithová

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Julo, píšeme Ti veľkú noviny. In: Sme (príloha Víkend), roč. 24, 29, 8, 2016, č. 195, s. 6. MACHYTKA, Bohumil:

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Julo, píšeme Ti veľkú noviny. In: Sme (príloha Víkend), roč. 24, 29, 8, 2016, č. 195, s. 6.

    MACHYTKA, Bohumil: Sedem viet o siedmich knihách. Július Satinský: Expedície. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 5, s. 118 – 119.

    WALDNEROVÁ, Jana: Poetika humoru M. Lasicu a J. Satinského. In: Fragment, roč. XXVII., 2013, č. 3, s. 163 – 170.

    LASICA, M. a kolektív: Bledomodrý svet Júliusa Satinského. Bratislava 2004.

    HOCHEL, Braňo: "Dejiny štvrte". Július Satinský: Chlapci z Dunajskej ulice. (Recenzia). In: RAK, roč. VII., 2003, č. 4 – 5, s. 93 – 94.

    NAHÁLKA, Peter: Tomu sa hovorí kniha! Július Satinský: Momentálne som mŕtvy, zavolajte neskôr. (Recenzia). In: RAK, roč. VII., 2003, č. 4 – 5, s. 92 – 93.

    VOLÁROVÁ, Andrea: Ako sa stať anjelo la guardia. Július Satinský: Čučoriedkareň. (Recenzia). In: RAK, roč. VII., 2003, č. 4 – 5, s. 90 – 91.

    PISÁR, Vlado: Madrid – Stockholm. Július Satinský: Polstoročie s Bratislavou. (Recenzia). In: RAK, roč. VII., 2003, č. 4 – 5, s. 89 – 90.

    LEHUTA, Emil: Július Satinský nežije. (Zápisník). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 2, s. 125.

    GAJDOŠ, Martin: Július Satinský: Čučoriedkareň. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. XII., 29. 5. 2002, č. 11, s. 1.

    ŠAH: Július Satinský. (Pripomíname si v auguste). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 7 – 8, s. 318.

    LAJCHA, L.: Milan Lasica a Július Satinský v Štúdiu S. Slovenské divadlo 1999, č. 1.

    PORUBJAK, M.: Lasica a Satinský. Svět a divadlo 1995, č. 2.

    FÖOLDVÁRI, K.: Dvaja v tomto svete. In: Lasica, Satinský a vy. Bratislava 1970. 

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Július Satinský je rodený rozprávač, širokodychý epik; za štyridsať rokov existencie legendárnej dvojice L+S ideálna

    Július Satinský je rodený rozprávač, širokodychý epik; za štyridsať rokov existencie legendárnej dvojice L+S ideálna protiváha aforistického Lasicu a jeho úsporných bleskových komentárov. (...) Bezbrehým filozofovaním uzemňoval absurditu a nezmyselnosť ľudského pachtenia, dával jej konkrétny rozmer, ako šitý na svet okolo nás.

    Kornel Földvári

    Zdrojom dramatického napätia v inscenáciách Lasicu a Satinského nikdy nebol konflikt či dramatická zápletka: dynamickú zápletku mali aj bez starostlivo vybudovaného príbehu. Ich stavebným prvkom, hnacím motorom a zdrojom napätia bolo slovo. Normálny rozhovor o bežných veciach, iba mierne posunutý do polohy paradoxného videnia faktov a ozvláštnený odvážnym spájaním slov, ich svojskou analýzou a posunom významu. Sugestívny humor dvojice nevyrastá z komentovania konkrétnych udalostí a už vôbec nie z vtipkovania na politické témy. Adresný humor politického kabaretu im je bytostne cudzí. Ich sila nie je v dobových narážkach, skôr vo večných témach. (...) Lasica a Satinský sú aktuálni a neraz prekvapivo politicky razantní paradoxne práve svojou neaktuálnosťou, čímsi večne ľudským. Rátajú s mimovoľnými analógiami, ktoré podvedome rezonujú v ich prejave a pri šťastnej konštelácii môžu zažiariť ako ohňostroj komických súvislostí.

    Kornel Földvári

    Lasica a Satinský sú majstrami paradoxných spojení. Notoricky známu báseň romantického barda slovenskej poézie z minulého storočia P. O. Hviezdoslava Krvavé sonety zaspievajú ako banálny šláger. Filozofovanie dvoch sedliakov pri dojení sa týka rovnako slepačieho trusu ako vesmíru. Je to absurdný existenciálny humor zhmotnený do veľmi konkrétnej podoby. (...) Konkretizovaná absurdita – to by mohol byť celkom výstižný termín pre herectvo Lasicu a Satinského, ale vlastne nielen pre herectvo, lež pre ich bytostne osobný pohľad na svet. Pod humorom Lasicu a Satinského akoby ustavične pulzovala existenciálna úzkosť, ktorú sa usilujú prekryť činorodou klauniádou.

    Martin Porubjak
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Karla Čapka (in memoriam , Trenčianske Teplice 26. 5. 2014) 2003 medaila "Za zásluhy – za humanistický prínos herekcej kreácii"
    Cena Karla Čapka (in memoriam, Trenčianske Teplice 26. 5. 2014)

    2003 medaila "Za zásluhy – za humanistický prínos herekcej kreácii"

    Pamätník Júliusa Satinského na Dunajskej ulici v Bratislave (24. 9. 2006)

    Cena AOSS (Asociácia organizácii spisovateľov Slovenska) za rok 2002 in memoriam za dielo Chlapci z Dunajskej ulice a Polstoročie s Bratislavou

    Slovenská astronomická spoločnosť po ňom pomenovala planétku 15946 Satinský objavenú 8. januára 1998 A. Galádom a A. Pravdom na Astronomickom a geofyzikálnom observatóriu Modra-Piesky

    1989 titul Zaslúžilý umelec
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Polstoročie s Bratislavou. Z mojich denníkov (úryvok) 1946           Mal som päť rokov. V bratislavskom Starom

    Polstoročie s Bratislavou. Z mojich denníkov (úryvok)

    1946

              Mal som päť rokov. V bratislavskom Starom Meste bolo plno zbúranísk. Chalani sa mali kde hrať. Celý deň som so staršími kamarátmi zbieral helmy, plynové masky, nábojnice, ktoré tu nechali frontové vojská. "Ideme na zburko," povedali sme doma rodičom a už nás nebolo. Prvé zboreniská vznikli po nálete amerických bombardérov na továreň Apollo. Bomby padali v roku 1943 tak husto, že za obeť padlo ešte aj krásne kúpalisko Lido na druhom brehu Dunaja. Potom šli cez naše mesto ruské kaťuše na Berlín. Z nášho rodinného domu na Blumentálskej ulici zostala len jedna stena. Moji rodičia po skončení poplachu mali namiesto rodinného domu športový kočík, tri zánovné matrace a na nich sedeli dve malé deti – ja s bratom. Z mnohých Bratislavčanov sa stali po skončení vojny bezdomovci. Prežili sme len náhodou. V máji roku 1945, keď som už vnímal svet, sa vojna skončila a zopár týždňov obývala Bratislavu sovietska armáda – cestou na Berlín si urobili zastávku. Bola to veselá, veľmi unavená chasa. Medzi nimi plno šikmookých vojačikov z ďalekých ázijských sovietskych republík. Bývali sme u tety Lenky, ktorej domček nezbombardovali. Aj sovietsky veliteľ dostal izbu v tom dome. Veselý chlapík! Páčil sa mu silný prúd vody v splachovacom záchode. Ráno si vždy vybral z úst umelý chrup a čistil si ho priamo v záchodovej mise. V ďalekej Ázii také vymoženosti nemali! Ale raz pridŕžal zubiská v prúde splachovania tak neopatrne, že mu ich spláchlo. Veľmi sa ho to dotklo. Zľakol sa, že bez zubov stratí v sovietskej armáde autoritu. S mohutným revolverom zn. Mauser vohnal na záchod strýka Andora a nútil ho hľadať chrup...
              Ale roku 1946 to už bola minulosť. Svet dooslavoval koniec vojny. Bratislava – zruinované mesto pod ruinami Hradu – bola pre deti v mojom veku eldorádom. Občas buchla nejaká mína, granát, s ktorými sme sa hrali, občas chytili nejakého slovenského prezidenta a obesili ho. Moji rodičia vlastnili kaviareň v Manderláku a po vojne obnovili prevádzku. Otvárali o tretej v noci! To bol prvý veľký kšeft. Všetci flamendri, speváci, filharmonici, maliari, sochári, spisovatelia vedeli, čo ich na ceste domov z nočných barov "napraví". O tretej ráno bublali v kaviarni v hrncoch štyri druhy polievok: fazuľová, držková, hovädzia a kapustová. Ožraniská si prišli na svoje. Keď zmizli na svitaní do svojich brlohov, zastavovali sa v kaviarni tetky, ktoré šli predávať zeleninu na trh. Kávička sladená sacharínom (cukru po vojne nebolo), chlieb s margarínom (masla tiež nebolo), mnohí si prilepšovali raňajky z amerických konzerv Unra, s ktorými kšeftovali po vojne šmelinári... Medzi piatou a siedmou mali rodičia druhý veľký kšeft. Nuž a predpoludním sa zjavili na držiakoch čerstvé noviny: Čas, Pravda (Slovák už nie – Bratislava bola po piatich vojnových rokoch zasa československá) a na kávu chodili páni profesori, podnikatelia, turisti: "sporiadané" stredné vrstvy. To bol tretí (ale už nie taký veľký) kšeft. Rodičia ma dali do škôlky na Ferienčíkovej ulici, za starou sladovňou. Škôlka je tam dodnes, na mieste sladovne je teraz megapiváreň U mamuta. Dívam sa na fotografiu zo škôlky z roku 1946. Okolo mňa stoja a sedia škôlkári: terajší rektor Stern, ministerka Tóthová, riaditeľ Opusu, lekári, spisovatelia, policajný náčelník, okresný tajomník strany... ale vtedy sme boli všetci ešte len škôlkári. Žili sme v zbombardovanom meste, hovorili sme po nemecky, maďarsky, slovensky, rodičia podaktorých detí mali slúžky, zamestnancov, rodičia podaktorých detí sa nevrátili z koncentračných táborov, iných rodičov už balamutili komunistickí rečníci so sociálnym cítením.
              Ale pred päťdesiatimi rokmi to bolo veselé mesto, plné cigánskej muziky, pečených husí, vínka, bratislavských orechových a makových rožkov... Bolo to roztancované, voňavé mesto. Naši rodičia boli mladí, komunisti im zatiaľ na majetok nesiahali, a snívali o krásnej pokojnej Európe. Do Viedne síce už nechodila z Bratislavy električka C, ale ostnaté drôty a hranica ešte neboli. Obyvatelia starej Bratislavy dýchali slobodne a mysleli si, že už to tak zostane.
              Písal sa rok 1946. Na tomto mieste si postupne preberieme polstoročie v našom meste, ktoré sme tu my, starí Pressburgeri, Prešpuráci, prežili.

    1948

              Na našej rodnej Dunajskej ulici bolo živo. Nad obchodom Juliusa Meinla na poschodí bola sála bábkového divadla, kde sme chodili na Gašparkove dobrodružstvá. V roku 1948 začala používať sálu uličná organizácia Komunistickej strany Slovenska. Noví, tentoraz živí gašparkovia schôdzovali, preverovali, budovali šťastnú budúcnosť ulice. Aj potravinové obchody sa začali volať Budúcnosť. Obchody s látkami Vesna a za cudzie valuty bolo možné nakupovať v Darexe. Zjavili sa papiernictvá Narpa a obchody s ovocím a zeleninou Zelovoc. Súkromníci mizli vo väzeniach, pracovných táboroch... Tí, čo mali v roku 1948 správny nos, zmizli na slobodný Západ. Môjmu tatkovi zatiaľ kaviareň nechali. Pre istotu ju premenoval na Ľudovú kaviareň Grand a sedával ako kandidát Komunistickej strany v sále bábkového divadla, pretože komunisti lákali obyvateľstvo do svojich radov. Živnostníkom sľúbili, že im nechajú obchody, dielne, pekárne, poľovníkom, že im nechajú guľovnice... pod podmienkou, že vstúpia do komunistickej strany. Naivní boháči si mysleli, že im s legitimáciou vo vrecku dajú pokoj. Môj otec mal šťastie. Vyhodili ho zo strany ešte ako kandidáta - takže členom strany nikdy nebol. Súdruhovia ho podrobili na schôdzi v bábkovom divadle ostrej kritike. Sedel síce vzorne vpredu, v prvom rade, ale počas schôdze vždy tvrdo zaspal a chrápal tak nahlas, že rušil jednotlivé referáty a koreferáty o budovaní šťastnej budúcnosti.
              "Ešte raz zaspíš, Béla, a pôjdeš zo strany von!" upozorňoval ho predseda uličného výboru KSS Vitáloš.
              Tatko bol zmorený z kšeftu (kaviareň sme otvárali o tretej ráno kvôli bohémom z barov...), a tak vyletel zo strany nadobro. Mal som šťastie. Kaviareň mu komunisti tak či tak po Víťaznom februári vzali a teraz sa môžem chváliť, že môj tatko nebol komunista. Hoci – teraz už viem svoje: teraz viem, že svojím založením sme na Slovensku komunisti všetci!
              V tom roku prežívala Bratislava vládu robotníckej triedy tak trochu operetne. Všade boli nápisy "Zdravíme práci česť" a "Oslovujeme sa: súdruh, súdružka." Obyvateľstvo si z príkazov nových pánov štátu robilo bohapustú srandu. Už vtedy vznikali slogany typu "Česť práci – a robote pokoj", "Pochválen buď súdruh Ježiš Kristus" atď. Krutovláda boľševikov bola zdanlivo ďaleko, preďaleko. Boli sme ďaleko od Moskvy. Ale približovali sme sa. V škole sme nadšene začali napodobňovať pedagóga Makarenka.
              Pred vyučovaním sa trieda postavila do pozoru a týždenník podal vojenské hlásenie učiteľovi: "Súdruh učiteľ, II. A trieda je pripravená na hodinu prírodopisu v počte tridsaťštyri, dvaja chýbajú, piati nie sú pripravení... Hlásenie podáva týždenník Pročka."
              Učiteľ zavelil "Pohov, sadnúť" a učili sme sa.
              Ešte zatiaľ nosil darčeky Ježiško, ale dedo Mráz sa už na Kamčatke balil na cestu. Bratislavčania pozorovali činorodých komunistov blahosklonne. Boli tisícpercentne presvedčení o tom, že keď nie v marci, tak v apríli prídu Američania a bude poriadok. Ale pribúdalo stopercentne presvedčených komunistov. Hlásali chudobu, rovnosť - najradšej by boli postavili na námestie kade, do ktorých by občania pohádzali všetok svoj majetok (aj hodinky a prstene) ako za husitských čias v meste Tábor. V kinách išli americké vojnové filmy Konvoj do Murmanska, Päť Sullivanov a začali sa objavovať Stalinove dobrotivé portréty. Nad Bratislavou sa stmievalo.

    1967

              V Bratislave ako keby niekto pootváral okná. Začali sme dýchať slobodnejšie. Normálneho dýchania sa to zatiaľ netýkalo. Exhaláty moria mesto dodnes. Ale v Kultúrnom živote začali vychádzať články o demokratizácii, o možnostiach prizvať do vlády aj iné strany okrem komunistickej... Náš mocný sused Sovietsky zväz znervóznel. V Bratislave sa všeličo pošuškáva o Dubčekovi v Prahe. Jeho štýl vystupovania na verejnosti je pre občanov úplná novota. Socializmus má vraj aj ľudskú tvár. Je to tvár Alexandra Dubčeka, rodáka z Uhrovca. Pamätám sa, ako som v decembri 1967 stretol neskoro večer na Karlovom námestí v Prahe známeho a ten mi pošuškal čerstvú správu: na zasadnutí ÚV KSČ v Prahe hodil Dubček do Novotného popolník. Ťažký, veľký krištáľový popolník! Zatiaľ ho netrafil, ale diskusia o "obrodnom procese v strane a spoločnosti" pokračuje. K niečomu sa celkom iste schyľuje. Každú nedeľu uvádzame s Lasicom v rozhlase dvojhodinovú reláciu Panoráma. Začíname rozhovory o prerode Divadla poézie na Sedlárskej ulici na Divadlo na korze. Jednak je tá podzemná divadelná minisála skutočne na bratislavskom korze, a jednak by sme radi každý večer hrali pre divákov vo svojom divadle. Divadlo bude mať dva súbory: činoherný (s režisérom Strniskom, hercami Labudom, Dančiakom, Paľkom Mikulíkom, Zorou Kolínskou atď.) a súbor L+S. Predstavenie Večer pre dvoch sa sťahuje z Domu ZČSSP na korzo. Naplno sa začalo žiť vo Véčku – Vysokoškolskom klube. V príjemnom prostredí sa vyskytuje najlepšia hudba, najlepšie dievčatá, najlepší barmani (jedným z nich bol aj náš spolužiak Kájo Viceník, teraz občan USA), najlepší organizátor Pastor a spol. Vo Véčku sa žilo naplno. Pamätám sa, ako nás po predstavení vpúšťali zadným vchodom do preplneného klubu. Občas sme vliezli oknom – lebo aj taká možnosť tu bola. Pri bubnoch sedel mladučký Šošoka, pri klavíri Laco Gerhardt, na gitare hral Gusto Riška, občas sa k nim pridal Laco Déczi, Slovák z Prahy (teraz tiež Newyorčan) s trúbkou. V Bratislave vtedy okrem Véčka začalo fungovať viacero vysokoškolských klubov. Nočný život v súčasnej Bratislave sa s tým vtedajším nedá porovnať. V časopise Mladá tvorba vystriedal na poste šéfredaktora Petra Hrivnáka Janko Buzássy. Externí spolupracovníci na čele s Vladom Bednárom začali obliehaciu taktiku. Taktika spočívala v tom, že Mladá tvorba sa stane iba prílohou legendárneho mesačníka Infarkt, v ktorom nebudú redaktori, ale len samí šéfredaktori! Je síce pravda, že prvé číslo Infarktu vyjde až v januári roku 1969, ale menoslov šéfredaktorov už bol pripravený: Vlado Bednár, Ľudo Dohnal, Kornel Földvári, Eliáš Havetta, Tomáš Janovic, Milan Lasica, Igor Luther, Marián Labuda, Ján Melkovič, Ivan Popovič, Vlado Popovič, Július Satinský a Marián Vanek. Kým Dubček pripravoval puč v strane, Bednár pripravoval puč v Mladej tvorbe. Prípravu týchto dvoch "pučov" považujem za najdôležitejšie udalosti roku 1967. Väčšina Bratislavčanov však o nich nemala ani potuchy. V silvestrovskom televíznom programe som okrem Lasicu mal za partnera Petra Debnára, populárneho Maca, bez ktorého si Bratislavu šesťdesiatych rokov ani neviem predstaviť. Schyľovalo sa k januáru roku 1968...

    1968

              Aby som si na všetko v tom roku spomenul čo najpresnejšie, zháňam svoj diár z toho roku. Prehľadal som celý byt. Neviem nájsť diár z roku 1968! Sedím bezbranne vo svojom bratislavskom byte a spomínam na ten rok... Á, už viem, kde je môj diár! Niekde vo veľkoskladoch Štátnej tajnej bezpečnosti. "Politické" písomnosti, články, výstrižky, diár som vtedy odniesol na chalupu mimo Bratislavy. Vtedy mi prehľadali celý byt oni. Aj na chalupu prišli v nedeľu. (ŠTB pracovalo aj v nedeľu.) Kufor s diárom si vzali so sebou...
              A tak tu sedím v starej Bratislave skoro štyridsať rokov po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy a spomínam si na svoje 27. narodeniny. Ruské tanky prišli rovno na oslavu mojich narodenín! Bola letná augustová noc, okolo mňa plno kamarátov, veselili sme sa. Okolo tretej nadránom – keď bola narodeninová párty u nás doma v najlepšom (už sa aj tancovalo) – vošli do Dunajskej ulice tanky. Môžem vám povedať, že to narobilo dosť hluku. A nielen to. Naša ulica už vtedy bola zaprataná zaparkovanými autami a tanky sú dosť široké dvojstopové vozidlo. Osobné autá lietali od tankov na chodníky ako zápalkové škatuľky...
              Z balkóna nad Liga pasážou to vyzeralo skutočne ako v americkom filmovom horore. Naposledy vošla do Bratislavy sovietska armáda v apríli roku 1945. Podaktorí ľudia vtedy hádzali na tanky kvety. Teraz – v auguste roku 1968 – sme kvety nehádzali, hoci som ich mal na svojich narodeninách dostatok. Krútil som neveriacky s pohárom v ruke hlavou. Uprostred Európy v noci chodia po mojom meste tanky! Nestrieľali. Len hučali, strašili, robili na nás bububu. Okupácia bola po odbornej stránke skutočne na vysokej úrovni. Sovietski vojaci ani nevedeli, kde sú. Bratislavský rozhlas a televízia vysielali proti okupantom ešte tri dni po obsadení krajiny... ba i týždeň. Tí, čo obsadili vysielačky, sa nevyznali ani v kábloch, ani vo frekvenciách – v ničom. Mali nás vystrašiť, aby obnovili poslušnú úctu k Sovietskemu zväzu – ale tí, čo prišli, boli sami dosť vystrašení. Na druhý deň na Námestí SNP hľadeli Rusi z tankov na protestujúce davy vazalov. Hore na veži Kostola milosrdných bratov sa pobili holuby. Zatrepotali krídlami a mladučkí vojaci z tankov spustili na vežu paľbu zo všetkých strelných zbraní. Celé námestie pri streľbe na holuby zaľahlo na chodníky. Aj oni sa báli, aj my sme sa báli. Teraz, po desaťročiach, by sa Bratislavčan mohol nad tým všetkým usmiať, ale boli aj nevinní mŕtvi. Padli náhodou. Nie v boji. Vládol všeobecný strach. Uprostred Európy v 20. storočí sme sa všetci báli! Obsadili nás cudzie vojská. Utekal som do trafiky a vykúpil som všetky bystrice. Bál som sa, že budeme musieť fajčiť ruské cigarety. Že budeme musieť platiť ruskými peniazmi. Ale Brežnev s Husákom si dali po vodke a to nás skonsolidovalo.
              V okupovanej Bratislave vychádzali ešte zopár dní slobodné noviny, znel slobodný rozhlas, dokonca sme schovaní v sklade nábytku na predmestí za horou skríň a stolov ilegálne vysielali televízny zábavný program! Okupácia bola po odbornej stránke skutočne na vysokej úrovni! Akurát, že potom mi naši eštebáci zapatrošili diár – takže teraz sa už detailne na jednotlivé dni roku 1968 v starej odbojnej Bratislave nepamätám. Ale možno, že u vás neboli a vy sa pozriete do svojho diára... 

     

    L&S

    PRED RODNÝM DOMOM

    L: (nalieva si víno, chce naliať aj Satinskému.)

    S: Nie! Ďakujem, už nebudem.

    L: Prečo?

    S: Stúplo by mi do hlavy.

    L: Ale čo sa tu pretvarujete! Veď o vás je známe, že veľa zvládzete...

    S: Myslíte, že by som si mal dať ešte jeden? Ja sa poznám, keď ho vypijem, tak tu zostanem sedieť, kým niečo bude vo fľaši!

    L: To sa mi na vás práve páči. Tá veľkorysosť. Jedna fľaša sem alebo tam, vám je to fuk. Bol som v Londýne a tam na jednej návšteve naliali každému do pohára a fľašu schovali.

    S: Zato tam majú všetkého dosť.

    L: Ale čo by mali!

    S: Nerozprávajte! To len my sme takí nemožní. Nič nevieme. Sedíme tu, popíjame! Viete, čo by z tohto tu urobil taký Ford?

    L: No čo? Filiálku. Čo už iné vie Ford robiť? A načo by nám bola ďalšia filiálka?

    S: Niečo na tom je. A vo filiálke by sme museli robiť my – Slováci.

    L: Veď to je to svinstvo. A ešte k tomu by nám nezaplatil v našich peniazoch, ale v tých ich dolároch! Podvodníci!

    S: Pravda, oni nútia človeka pracovať. Ale bez práce naozaj nikdy nič mať nebudeme!

    L: To je pravda. Nikdy z nás nič nebude.

    S: My nič nevieme. Nič nedokážeme.

    L: Samé plány, za všetko sa nadchneme, a keď príde na vec, zhasneme.

    S: Samé reči!

    L: Aj toto divadlo. A čo všetko sme mohli v tomto predstavení ešte mať: bengálsky oheň alebo čo, a my tu len sedíme a sedíme.

    S: Tak je to. A čo, poďme domov!

    L: A čo doma? Najete sa a zaspíte.

    S: Ráno mám aj tak robotu.

    L: Vy máte robotu?

    S: Čo sa čudujete? Vy nie?

    L: Čoby som nemal! Aj my máme zajtra robotu. V komisii.

    S: Ktorá komisia?

    L: Hospodárska. Človeče, my ti máme starosti! Niektoré podniky začínajú byť rentabilné! Nikomu nič neoznámili, a zrazu nám spravia takúto vec!

    S: Veď hovorím, nevieme ako na to. Mne minule Jožo vyčítal, že veľa pijem. A prečo pijem? Pretože sa stýkam s ľuďmi. A prečo sa stýkam s ľuďmi? Pretože pijem. Človeče, u nás v mandátnej nám niekto minulý týždeň ukradol ceruzku!

    L: U novinárov ste hľadali? Ach, ešte aj takéto starosti nám robia!

    S: Si spokojný tam u vás? Mohol by si prísť ku mne. Vediem nové oddelenie. Tuším metalurgické alebo pre námornú plavbu.

    L: Námornú plavbu má predsa Imro!

    S: Ozaj, máš pravdu. Ale veď je to jedno. Príď medzi nás! Dám ti 4 800 brutto-netto, všetko dohromady. Sme tam dobrá partia: ja, Ďuro, Karol a Ondro. Akurát s Ondrom máme starosti. Prestal s nami chodiť na ryby. Ale vyzná sa vo všetkom. Tri razy bol na protialkoholickom liečení, a nedostali ho!

    L: Ešte uvidím. Núkajú mi aj školstvo.

    S: Ako chceš. Aj tak tam nič nedosiahneš. U nás sa to nedá. Nemáme ľudí, odborníkov, na všetko sme sami dvaja.

    L: Vyzeráš prepracovane.

    S: Už mi to všetko lezie na nervy! Veď aj z toho Liptova by sa dal spraviť taký krásny uhoľný revír. Nemuseli by sme chodiť do Ostravy.

    L: To je ťažko, keď tam nemáš nikoho, kto by to zorganizoval!

    S: Človek sa len rozčuľuje, rozčuľuje, a nikde nič. Už by sme mali niečo začať, doboha!

    L: Ale, no tak, nenadávajte, veď si zničíte zdravie.

    S: Čo by som nenadával. Koho by nenahneval taký debilizmus!

    L: To je práve chyba, že nadávate, a stále pritom opakujete tie vaše dve nadávky. Čo nemáte slovnú zásobu? Veď sme kultúrny národ. My sme jeden z najkultúrnejších národov v Československu!

    S: Čo? Akú slovnú zásobu? Máme tri nadávky: idiot, blbec a tú tretiu ani nemôžem povedať, lebo sú tu ženy.

    L: Ešte dostanete infarkt.

    S: A čo? Nemám nadávať? Kristušát!

    L: Naopak, treba nadávať, lenže civilizovane, kultúrne. Pozrite, poviem vám to otvorene, teraz je najvhodnejšia doba, aby sme zriadili ministerstvo pre nadávanie. Prídete na ministerstvo a na dotazník vám vydajú zoznam nadávok, schválených Jazykovedným ústavom SAV. Ani by ste neverili, koľko írečitých šťavnatých nadávok zozbierali pracovníci Matice. Matičiari chodili z dom do domu, a keď ich ľudia hnali motykami kadeľahšie, šikovní matičiari si ešte stačili zapisovať všetky nadávky a porekadlá. Predbežný návrh nadávok, ktoré predkladám, je tento: nie medzinárodné slová, ako idiot, imbecil, dentista, ktoré sú našim ľuďom cudzie. Ale naše srdečné: papľuh, strela ti do matere, krepáň, čaptoš, pľundriak, budzogáň, ogrgeň, kykymor, hrochoť, s možnosťou použitia chrochoď do čerta, odvarok, padrť, chrcheľ, a pretože nezanedbávame ani národnostné menšiny – azanďalát! – To je zoznam nadávok pre súkromnú potrebu.

    S: Ale to sa dá použiť len na Slovensku. Čo ak ma osud zanesie do Anglicka? Ako sa povie po anglicky pľundriak? The pľundriak?

    L: Bohužiaľ, ako už toľkokrát v histórii, sme nútení my Slováci naučiť sa aspoň základné nadávky v cudzích rečiach.

    S: Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom.

    L: A vidíte tú nespravodlivosť? Takému Angličanovi stačí byť človekom iba raz a dohovorí sa všade. Slovák musí byť človekom aspoň dva razy, ak chce vynadať Angličanovi.

    S: Ale má to pre nás aj výhody! Ak je u nás každý len trikrát človekom (čo nie je problém, stačí slovenčina, maďarčina, čeština), tak je nás vlastne trikrát viac, ako nás je!

    L: Pomaly by sme mohli znovu vyhlásiť vojnu Amerike.

    S: Zničili by sme ju a ten zvyšok úbožiakov v Amerike, ktorí by to prežili – tí by mali možnosť hľadať si prácu na Slovensku.

    L: A konečne .by sme mali aj pre nás také prepotrebné kolónie. Američania by chodili k nám na Slovensko jednak za prácou a jednak študovať na naše vynikajúce vysoké školy.

    S: Ale prisťahovalectvo by sme regulovali! Jedného dňa budeme musieť povedať: Dosť! Zostaňte doma, Američania, veď sa nepomestíme.

    L: Nuž, čaká nás veľa starostí aj s černochmi.

    S: Treba ich držať nakrátko. Za trest ich pošleme vždy do Tatier. Tam je sneh, to vie černocha veľmi rozľútostiť.

    L: Viete si predstaviť tie pochody hladu z Prievidze do Bratislavy? Tie transparenty: „Slobodu černošskej štvrti v Trnave!?“

    S: Čaká nás ťažké obdobie. Mnohí budú proti agresívnej politike.

    L: Tých pozatvárame. Od Nového roku predsa sedia v slovenských väzniciach iba Slováci.

    S: Viete, aký to musí byť dobrý pocit pre dozorcov, keď si budú môcť s väzňami pohovoriť v materčine?

    L: Prečo si zabil Ďura, Mišo?

    S: A či ja viem? Veď pán prokurátor už dačo vymyslia.

    L: Božemôj, nič nevieme. Za svoju osobu môžem zodpovedne vyhlásiť, že nič neviem.

    S: Ale čo by ste nevedeli! Len o tom neviete, že niečo viete! Čo by ste tak mohli vedieť...

    L: Nič. Akurát... ale to vie každý.

    S: Nebuďte taký znechutený! Niečo musíte vedieť! Obliekate sa sám?

    L: Samozrejme.

    S: No prosím. To je veľmi náročné. Ktorá topánka na ktorú nohu... A pri jedení si trafíte vždy do úst?

    L: Poväčšine. Tu a tam sa mi stane, že si napchám dezert do ucha.

    S: To nič. Ja som minule zhltol slúchadlo. A čo, čítať, písať viete?

    L: To viem.

    S: A viete, koľko ľudí na svete nevie ani čítať ani písať?

    L: Koľko?

    S: Neviem.

    L: Tiež nič neviete.

    S: Nesmieme podliehať týmto depresívnym náladám! Ja vám dokážem, že toho viete dosť. Vedecky. Malý test. MY SA PÝTAME – VY ODPOVEDÁTE. Na začiatok vám budem klásť...

    Zobraziť všetko