• Viac o osobnosti

    NEVERÍM NA OVERENÚ REALITU   Rozhovor JURAJ BINDZÁR - DUŠAN MALOTA   „Bindzárov skalpel zasahuje do špiku, nemilosrdne a
    NEVERÍM NA OVERENÚ REALITU
     
    Rozhovor JURAJ BINDZÁR - DUŠAN MALOTA
     
    „Bindzárov skalpel zasahuje do špiku, nemilosrdne a nehorázne, ale s nehou a rázne. Je to vytie vlčiaka, ktorý nám nechce nič vziať. Vyceruje zuby, lebo stráži to hrubé, nespisovné srdce, ktoré bije v hrudi každého z nás...” Štefan Moravčík
     
                S Jurom Bindzárom sme sa tu stretli prakticky iba kvôli dvom veciam – kvôli jeho dávnejšie vydanému románu Tanec s mŕtvou slúžkou (kniha Ester) (Orman s. r.o. 2004) a práve dokončovanému románu Bez dúhy. Museli sme si to takto úzko vymedziť, lebo Juraj Bindzár je mnohonásobným encyklopedickým heslom. Nevymedzene by náš rozhovor nemal konca kraja. Na Googli ho totiž nájdete medzi filmármi, dramatikmi – divadelnými, rozhlasovými i televíznymi, ako pesničkár nestor figuruje v encyklopedickej knižke Folk na Slovensku, ako grafik a výtvarník si sám ilustruje knihy, ako pedagóg vedie rôzne tvorivé dielne, organizuje festivaly... a pri tom radšej skončím, lebo by som iste niečo vynechal. Aspoň o tom najdôležitejšom, čo doteraz za svoj plodný tvorivý život urobil, sa v stručnosti dozviete v rámčeku. S Jurom Bindzárom si tykáme, aj keď sa to v takomto rozhovore nepatrí. Ale nemôžeme si pomôcť.
    MALOTA: Znesieš na úvod trochu veľkej chvály?
    BINDZÁR: Znesiem, ALE: rozhodujúce a jedine zaujímavé je, KTO ma chváli. A ešte čosi - najlepšie je, ak ten, čo chváli – nepochlebuje. Ale v podstate pre autora je oveľa užitočnejšie, ak ho hania, ak mu vynadajú za toto, za tamto, aj za všetko. Príde pokora, teda mala by prísť, malo by prísť intímne, uvzaté a zaujaté sebapozorovania a skúmanie toho výtvoru a vlastnej choroboplodnej pýchy. Chvála je, bratku, milé dámy, vážení páni, ako viete, nebezpečná a jedovatá pochutina. MALOTA: Ej, tá sadla! Pozabudol som, ako britko vieš dať pyskom po papuli. No nič, pochválim aj tak. Pred týmto naším rozhovorom som sa nezdržal a ešte raz si prečítal tvoj posledný vydaný román Tanec s mŕtvou slúžkou (kniha Ester). Znovu som sa utvrdil v názore, že je skvelý - suverénny štýl a originálny jazyk rozprávača, veľmi zaujímavý, takpovediac multietnický námet, a pri všetkej surovosti, krvavosti, smrade a špinavej, aj erotickej plnotučnosti príbehu je román i poetický a svojsky vtipný. Sugestívna otázka: Nie je ti trochu ľúto, že na Slovensku, o Čechách ani nehovoriac, sa o tejto tvojej skvelej knižke prakticky nevie? Alebo som len, tu, vo vzdialenej Prahe, málo informovaný?
    BINDZÁR: Odpovedám – nie, nie je mi to ľúto, ale nechápem to.
    MALOTA: Priznám sa, ani ja nie. Že by už aj Pezinok, kde teraz žiješ, bol priďaleko za kritickým obzorom bratislavského literárneho „establišmentu“, na ktorého prílišnú sebastrednosť si občas ťažkajú niektorí zo vzdialenejších slovenských doliniek a záhradiek? Na ilustráciu som si pripravil aj vtipné kritické šľahnutie toho „establišmentu“ – akože na jednej strane si tam medzi sebou vyrábate z každého svojho prdu tornádo, pričom, aha!, hneď za kopcom..., ale už počujem tvoje britké: rozhodujúce a jedine zaujímavé je KTO kritizuje! Takže bez šľahania: Zaznamenal si nejakú kritickú odozvu na Tanec s mŕtvou slúžkou, hlbší kritický rozbor? Aký, pre zaujímavosť, ak áno? BINDZÁR: Zaznamenal, riaditeľ slovenského Literárneho informačného centra, Alexander Halvoník, sa vo svojej pravidelnej poslednej správe o stave slovenskej literatúry o mne zmienil, ocitol som sa takto nečakane medzi spisovateľmi, čo ma nadchlo a na niekoľko dní celkom odkrvilo.
    Celý rozhovor je dostupný na http://www.slovacivosvete.sk/data/files158.pdf
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Juraj Bindzár sa narodil 24. februára 1943 v Pezinku. Rozsahom svojich tvorivých aktivít a schopností patrí v súčasnosti k

    Juraj Bindzár sa narodil 24. februára 1943 v Pezinku. Rozsahom svojich tvorivých aktivít a schopností patrí v súčasnosti k najuniverzálnejším tvorcom s až renesančným rozpätím – realizoval sa ako divadelný, rozhlasový, televízny a filmový režisér a scenárista, autor rozhlasových a divadelných hier, publicista, pesničkár, básnik a prozaik, tiež ilustrátor viacerých vlastných kníh.V svojej tvorbe rovnocenne používa slovenčinu a češtinu, pravidelne publikuje rôznorodé texty v slovenských a českých periodikách umeleckého zamerania.
                Keďže v detstve ochorel na obrnu, základné školy navštevoval aj v Čechách, v kúpeľoch Velké Losiny a Jánské Lázně. Gymnázium vyštudoval v Pezinku. Po maturite absolvoval štúdium estetiky a divadelnej vedy na FFUK v Prahe a divadelnej réžie na VŠMU v Bratislave. Po štúdiách pôsobil v divadlách v Nitre a v Banskej Bystrici, tiež na Novej scéne v Bratislave a v Čs. televízii v Bratislave. Po roku 1989 bol krátky čas l súkromným podnikateľom, založil firmu Sezam film-video. V súčasnosti žije na dôchodku v Bratislave.
               Ako divadelný tvorca napísal viacero hier na motívy iných autorov, adresovaných najmä detskému príjemcovi, ako Vianočne divadlo H. Ch. Andersena, Haydnova hlava, Nanebevstúpenie grófky Báthory, Robinson, Bájky a pod. Podľa prózy A. Platonova napísal hru Balada o hrdinskej krave. Režisérsky a scenáristicky sa podieľal na takmer pätnástich filmoch, najvýznamnejšie boli animovaný film OKO (1967) a celovečerný Okresné blues (1990), ktoré sám režíroval. Boli o ňom nakrútené štyri hudobné dokumenty, jeho piesne boli použité vo viacerých filmoch. Ako pesničkár sa realizoval najmä v 80. Rokoch 20. storočia, otextoval piesne zahraničných folkových spevákov, napr. B. Dylana, spolupracoval s hudobnou skupinou Slnovrat, vlastné texty piesní skladal v pezinskom nárečí, najznámejšou sa stala Balada presmutná o strašlivé smrci strojvodcu Zbudzilu velkého štramáka na melódiu americkej ľudovej piesne. Za réžiu i rozhlasové hry bol viackrát ocenený Literárnym fondom a na prehliadkach rozhlasových hier. Takmer pätnásť rokov uverejňuje v mesačníku Slovenské pohľady v svojej rubrike ROZHĽADŇA kritiky, komentáre a glosy o filmoch, televíznych programoch a knihách, za túto činnosť získal viackrát Cenu Slovenských pohľadov.
                Svoju básnickú a najmä prozaickú literárnu činnosť naplno rozvinul v zrelom veku. Za debut možno považovať jeho básnickú zbierku Krajina nespavosti (2000), s veršami zrelého intelektuála, s tónmi irónie a skepsy, vybavená vlastnými kolážami. Ďalšou zbierkou bola bibliofilsky upravená dvojjazyčná zbierka Dvojhlavé srdce – Dvouhlavé srdce z roku 2012, vydaná ako vydavateľský bonus k románu Bez dúhy, doplnená vlastnými ilustráciami. V próze sa najprv realizoval knihou dvoch kriminálnych balád, odohrávajúcich sa v Anglicku a USA, Zabi ma nežne alebo Šibenica pre malého muža (2002) a následne knihou piatich kriminálnych príbehov zo súčasného Slovenska Prázdny hrob (2003). Výrazný posun k epickej syntéze prejavil v románe, časovo zasadenom na koniec 19. Storočia, z národnostne zmiešaného územia v Slovenskej Vsi Tanec s mŕtvou slúžkou (2004) o tragickom osude malej židovskej komunity v tomto cípe Rakúsko-Uhorska. Po viacročnej odmlke vydal voľnú románovú dilógiu Bez dúhy (plebejský román) – 2011 a Hekuba, román herečky (2012). Obsiahol v nej výnimočne zaujímavé osudy postáv z našich nedávnych i súčasných dejín od 40. rokov 20. storočia až po súčasnosť. Najmä v svojich troch románoch prejavil vysokú autorskú vyzretosť a schopnosť tvoriť pútavé románové celky s vierohodnými postavami, prevažne s tragickými osudmi, a dôkladnou znalosťou prostredia a historických reálií. Román Bez dúhy bol nominovaný do finále súťaže Anasoft litera 2012. Roku 2014 vydal CD Pezinské pesnyčky.
     
     

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    • Krajina nespavosti (2000)
    • Dvojhlavé srdce – Dvouhlavé srdce (2011)

    Dráma

    • Cesta za modrým vtákom dlhá, predlhá, nekonečná (1975, 1980-bábková verzia)
    • Nos (1976)
    • Balada o hrdinskej krave (1982)
    • Robinson (1982)
    • Generál Vajce (1983)
    • Kňažná Sentimenta (1983)
    • Ako Winnetou Jánošíka ratoval (1985)
    • Hry so smrťou (1-3) (2005)
    • Mowglí, syn vlčí, syn človečí (2011, plenérová hra)
    • Tchyňe (2015, po česky)

    Scenáristika

    • Saša, Plachý havraní tieň, Filmári (1967)
    • Oči plné snehu (1972)
    • Bájky (1987)
    • Grimasa (1988)
    • Okresné blues (1988, premiéra filmu 1991)
    • Duo Zemganno (1989)
    • OKO (1990)
    • Až sa kameň zahojí (1991)
    • Pohřbívaní vrabce (2009)

    Rozhlasová tvorba

    • Horiaci chlapec (2001, hra pre mládež o detstve E. A. Poea)
    • Liselotte, kontesa opica (2002, hra pre deti)
    • Rytier Etien (2002, hra pre mládež)
    • Piata sirota (2003, hra pre mládež)
    • Teraz si už popol, teraz ti už tykám (2003, hra)
    • Vianočná ryba princeznej Johany (2003, hra pre mládež)
    • Krásny kňaz (2004, rozhlasová balada)
    • Čierny anjel (2005, rozprávková hra)
    • Oni (2013, hra)
    • Medveď, Labuť a Smrť (2014, fíčr)
    • Svadba Slonieho muža (2014, fíčr)
    • Hodina psa (2015, po česky)
  • Charakteristika tvorby

    Poézia             V zbierke Krajina nespavosti publikoval okolo 60 básní a 20 koláží, kniha tak
    Poézia
                V zbierke Krajina nespavosti publikoval okolo 60 básní a 20 koláží, kniha tak tvorí kompaktný poeticko-výtvarný komplex. Prevažujú v nej verše, na prvý pohľad ide o poéziu „všedného dňa“, stvárnené však zrelým intelektuálom s prvkami skepsy a irónie, s presahmi do autorovho profesionálneho sveta. V básňach je čitateľná inšpirácia atmosférou Prahy, kam sa vo veršoch vrátil na známe miesta, ktoré spoznal v čase svojich štúdií. Tiež vzdal hold dvom osobnostiam z českého umeleckého sveta, ktoré patria k jeho najobľúbenejším – prozaikovi-pábiteľovi B. Hrabalovi a speváčke s nezabudnuteľným hlasom E. Olmerovej.
                Knižka Dvojhlavé srdce-Dvouhlavé srdce je skôr výberom či bibliofilskou pozornosťou čitateľom, pripravenou vydavateľstvom Orman, s r.o.
    Próza
                Dve kriminálne balady v knihe Zabi ma nežne alebo Šibenica pre malého muža sa opierajú o skutočné prípady z obsiahlych dejín svetovej kriminalistiky. Autor tieto texty poňal skôr ako vyskúšanie si schopnosti vytvoriť pútavý, napínavý a pritom zábavný príbeh, kde by mal čitateľ pocit, že ho sám autor oslovuje, že s ním vážne ráta ako s recipienčným partnerom. Bindzár nie je len interpretom kriminálneho príbehu a jeho zápletiek, no je vtipný, využíva svoje obsiahle vedomosti zo sveta divadla, filmu, literatúry a histórie nielen umenia, občas použije naozaj neošúchaný bonmot. Dej situoval do začiatku 20. storočia, v pozadí je viktoriánske Anglicko, plavba Titanicu, ragtimová hudba, I. svetová vojna a pod. Prvá próza Goodbye, smrtihlav je napísaná na základe série vrážd mladomanželiek vo vaniach. Zosobášia sa s „džentlmenom“, v skutočnosti však s mužom-vrahom, túžiacim po bohatstve; napíšu testament, uzavrú životnú poistku a končia utopené vo vani. Z uvedeného vyplýva, že autor nepovažuje za dôležité vyjaviť čitateľovi obligátnu otázku kriminálnych príbehov, kto vraždí, ale prečo a ako. Podobne je to aj v druhom príbehu amerického doktora Crippena Zabi ma nežne alebo Šibenica pre malého muža. Ten druhý  "džentlmen“ svoju manželku, neúspešnú varietnú umelkyňu, pre vzťah so svojou mladou asistentkou zabije, rozkúskuje a zbaví sa častí jej tela na rôznych miestach. Snaží sa p z Británie, kde spáchal tento zločin, so svojou milenkou uniknúť pred spravodlivosťou cez Atlantik do USA. Obe prózy sú oživené svojským štýlom, v ktorom Bindzár využil hravosť, jemnú iróniu, intertextuálne narážky, zmysel pre gradovanie napínavých situácií.
                Kniha Prázdny hrob obsahuje päť kriminálnych noviel zo slovenskej reality zo záveru 20. storočia a prvých rokov 21. storočia. Opiera sa v nej v porovnaní s predchádzajúcou knihou viac o realitu, vychádza z faktických kriminálnych udalostí od konca 20. storočia do prvých rokov 21. storočia, v niektorých prózach cituje z čiernej kroniky, príbehy však dotvára podľa svojej autorskej stratégie, dáva priestor aj duševným pochodom, odohrávajúcim sa v poväčšinou tragických postavách. V prvom príbehu Natali, only for you zobrazuje príbeh ukrajinských gastarbeiterov u nás, pre ktorých je Slovensko niečím ako „zemou zasľúbenou“, hoci sú v skutočnosti lacnou vykorisťovanou a zneužívanou pracovnou silou. Dmytro Solovjuk však urobí osudovú chybu, keď na Slovensko príde aj jeho krásna manželka s povahou pobehlice, pretože ona má o pobyte na Slovensku úplne iné predstavy a tento rozpor vyústi do krvavého tragického konca. V druhej próze Vianoce vrahov autor vovádza do sveta väzníc, mafiánov a sériových i nájomných vrahov. Je to príbeh o oneskorenej pomste za neskoro priznanú vraždu mladej dievčiny, ktorá má dokonca česko-slovenské pozadie. Aj ďalšia próza S hadmi vo vlasoch má takéto slovensko-české pozadie, dve ženy – Češka i Slovenka – sa  nezávisle od seba stanú obeťou zvrhlých chúťok pražského „umeleckého“ fotografa a zaslúženú pomstu na ňom dokonajú po rokoch, pričom však týmto činom zostanú už tiež poznačené. V príbehu Návrat Metoda Šlossera je dej sprostredkovaný cez postavu kňaza Metoda Šlossera, ktorý sa po jedenástich rokoch vracia do Banskej Vsi, „odkiaľ ho vyhnali ako voľajakého lotra, zlodeja či túlavého psa.“ Chce tu naplno obnoviť pastoračnú činnosť, získať si znovu dôveru farníkov, zameria sa najmä na mladých ľudí. Plány mu však naruší prítomnosť  muža, mladého homosexuála Jána Jaroslava Belka, ktorý sa usiluje o získanie učiteľského miesta v týchto končinách. Príbeh dospeje do jeho vraždy, na ktorej majú svoj podiel viacerí miestni obhajcovia „tradičnej morálky“, charakterizovaní v perexoch z čiernej kroniky, kňaz sa rozhodne podať orgánom činným v trestnom konaní svedectvo o tomto čine, poruší tým spovedné tajomstvo a rozhodne sa zanechať kňazské povolanie a odísť z dediny. V poslednej próze sa vrahmi stávajú za bizarných okolností dvaja bratia Samo a Vilo, mladiství a školopovinní, ktorí vymyslia plán na zbavenie sa nápadníka ich matky. Svojím ešte detským chápaním v ňom vidia človeka, ubližujúceho ich ešte mladej matke, keď mu tajne kopú hrob. Príbeh má nečakanú pointu, keďže obaja bratia nie sú potrestaní len šesťdesiatmesačným pobytom v resocializačnom zariadení na Kramároch, z ktorého vychádzajú ako siroty. V tomto súbore próz položil Bindzár dôraz na dejovosť a motívy kriminálneho konania zobrazených postáv na reálnom pozadí v konkrétnom čase a priestore.
                Bindzárov prvý román Tanec s mŕtvou slúžkou sa napriek silnému príbehu, farbistému expresívnemu jazyku, suverénnej a vyzretej rozprávačskej stratégii a dôkladnej znalosti patričných reálií nestal kýženou literárnou udalosťou a v podstate ostal nepovšimnutý literárnou kritikou. Príbeh mladuškej slúžky Ester Jaworekovej, položidovky, sa odvíja v roku1882 v Slovenskej Vsi, ktorú obýva národnostne, nábožensky a kultúrne rôznorodé obyvateľstvo, pôsobí veľmi kruto, naturalisticky až brutálne, v niektorých častiach túto drsnosť autor vyvažuje či zmierňuje pôsobivými lyrickými pasážami a opismi. Bindzár sa neopieral o dobové dokumenty z tej doby, hoci používa rôzne citácie z listov, zápisníc z obhliadok či pitvy a  tiež uviedol na scénu fiktívneho židovského žobravého básnika Jankela Wollnera, ktorého verše pripojil na záver románu. Prvý impulz k napísaniu románu bolo jeho pátranie po svojich židovských predkoch. Je to veľmi pútavý román so silným tragickým príbehom, spätým s krutými osudmi židovskej komunity, obývajúcej túto časť vtedajšej rozľahlej ríše. Autor tu zužitkoval aj zrejmú znalosť tvorby autorov, ktorí stvárnili tragičnosť osudu rôznych židovských komunít v rôznom čase a priestore, či to boli I. Babeľ, B. Schulz, J. Bujda alebo iní autori. Tiež mu nie sú neznáme postupy magického realizmu, najmä G. G. Márqueza (motív utopenej slúžky, z neba pršiaca krv v záverečných pasážach románu a pod.). Prenasledovaním židov akoby anticipoval hilsneriádu v Čechách, neskorší holokaust a tiež monsterprocesy v ZSSR či u nás v príslušných historických obdobiach. Tragikomický dej románu sa odvíja od obvinenia novoveských židov z rituálnej vraždy mladej slúžky, ktorú po vylovení jej mŕtveho tela spoznajú všetci prizerajúci, no jej vlastná matka nie. Iniciatívy sa chopí miestny pomaďarčený negramotný žandár Piczely, smilník, sadista a vrah, ktorý tak dá priechod svojej vrodenej nenávisti nielen voči židom. Od neho vzíde podozrenie z rituálnej vraždy, po zatknutí niekoľkých židov obce surovým bitím a zavraždením  niekoľkých uväznených sa dočká vynúteného priznania, do hry vstupujú sudca Barynai a poslanec parlamentu Harnódy, ktorí chcú podnietením protižidovských nálad získať väčší politický vplyv a uspieť v blížiacich sa voľbách. Situácia sa im však vymkne z rúk, Piczely je priveľmi horlivým vykonávateľom ich intrigánskych zámerov a na scéne sa objaví ich zdatný protivník, mladý právnik, slobodný mládenec a bonviván Etvőessi, zastupujúci záujmy nevinných židov. Ten si počína nadmieru zdatne, proces je pre žalujúcich fiaskom, zaslúžený trest z rúk poľských nájomných vrahov stihne Piczelyho, i keď predtým stihol ešte zavraždiť aj svojho žandárskeho spoločníka Fričkeho. Tragické motívy románu nadľahčuje o.i. aj motív mladého chlapca Vasileho Benkócziho, u ktorých slúžila nebohá Ester. Tá sa mu veľmi páčila, on však trpel epilepsiou a námesačníctvom a v takýchto chvíľach sa naplno vžíval do tanca s mŕtvou slúžkou, ktorú videl len  on...
    Ďalšie dva Bindzárove romány – Bez dúhy (plebejský román) a Hekuba, román herečky tvoria voľnú dilógiu. Z chronologického hľadiska sa posunul do 20. až 21. storočia – od konca 30. rokov až po súčasnosť. V porovnaní s predchádzajúcim románom sa nedrží chronologickej postupnosti, strieda časové a teda i dejové roviny. V próze Bez dúhy možno za hlavnú postavu považovať Štefana Pastuchu, na ktorom nie je nič sympatické, ako partizán či komunistický pohlavár má v prevažnej miere len negatívne vlastnosti. Pozornosť však na seba púta celá panoráma ostatných postáv s pohnutými osudmi – partizánov, gardistov, učiteľov, židov, kňazov, komunistov z vypočítavosti i z presvedčenia, hercov a herečiek, ku ktorým sa autor dostáva práve cez tohto „úspešného Slováka“, končiacom v záverečnej kapitole po Novembri 1989 v úlohe vrátnika v Mestskom ľudovom divadle, kde pôsobil predtým najmä v období normalizácie ako riaditeľ. Jeho osudovou láskou je krásna židovka Sára Nussbaumová, komunizmu oddaná z presvedčenia, ktorá po vstupe okupačných vojsk neuniesla túto zákernosť a obesila sa na javisku divadla. Dokázala prežiť ponižovanie za svoj pôvod, odolá aj násiliu zo strany ruského partizána počas SNP, prežije i svojho muža, „pokoj“ nájde až u Štefana Pastuchu, no 21. august už prežiť nedokázala... Popri množstve románových postáv, rôznorodo a vynaliezavo vzájomne poprepájaných, sa v románe objavia aj postavy skutočné, historické, od Hlinku, Hitlera, Macha, Tida Gašpara cez Stalina, Beriju až po Husáka.  Najsympatickejšie vyznieva postava kňaza , dekana Ivaničku, ktorý s veľkou dávkou osobnej statočnosti zachraňuje v období vojnovej Slovenskej republiky od istej smrti židovské deti a svojho brata, komunistu a ateistu.  Prevažná časť románu sa odohráva v rokoch II. svetovej vojny, ktorá sa nášho Slovenska a „Slováčiskov“ na ňom žijúcich nedotkla v takej miere ako životných osudov ľudí v okolitých krajinách. Bindzár zručne využíva prvky grotesky, individuálne portréty svojich postáv a postavičiek, ich plebejskosť je akoby dvojsečná – dokážu vzdorovať násiliu ale prejavujú tiež ochotu slúžiť každej moci. Sú teda zároveň silní i slabí, no predovšetkým hlboko ľudskí, v žiadnom prípade nie čierno-bieli, hoci i pre tento román viac ako výrazne platí konštatovanie o „apelatívnom zviditeľnení deja či myšlienky vystupňovaním ich negativizmu“ (A. Halvoník). Autor zakomponoval do románu aj úryvky z denníkov, fiktívne novinové články a popisky k neexistujúcim fotografiám, čo románu dodáva osobitú príchuť autentickosti. Viaceré postavy z tohto románu prechádzajú aj do prózy Hekuba, román herečky. Epickú pozornosť tentoraz presúva na postavu „najlepšej slovenskej herečky“ Evy Juhásovej a do sveta divadla, ktorý Bindzár pozná vari tak ako nik zo slovenských spisovateľov minulých i súčasných. Táto plnokrvná postava, ktorá sa celou svojou bytosťou upísala službe Hekube – falošnej kráľovnej, kvôli ktorej „...denne vypúšťajú z úst krásne slová druhých, cudzie myšlienky vydávajú za vlastné a lopotia sa na doskách, ktoré pre nich znamenajú svet.“ Túto postavu autor uvádza naplno na románovú scénu od divadelnej sezóny 1967/1968 a dovádza ju až do našich čias, cca do r. 2012. Najviac pozornosti venuje obdobiu normalizácie, plnej zášti, zloby, intríg a lámaniu charakterov. V tomto čase sa Eva Juhásova uplatňuje ako naozaj vynikajúca herečka, hoci za to platí pomerne veľkými stratami a obeťami. Rozpadá sa jej manželstvo s Mišom Horváthom, zomiera jej dcérka Karolínka, lebo bola pre ňu zlou matkou, uprednostňovala divadlo pred láskou k dcére, ktorú zverila do opatery svojej matke. Neúspešne vedie boj  so svojím alkoholizmom, viackrát predčasne odíde z pezinskej liečebne. Za najväčší úspech považuje svoje účinkovanie v úlohe Desdemony v rómskom divadle s predstavením Romano Othello, s ktorým precestuje polovinu sveta a má tu aj svojho životného milenca, na javisku v úlohe Othella, démonického Cigána, šamorínskeho krásavca Aurela Váradyho. To však ešte nebolo všetko, čo zaťažilo jej temperamentnú povahu, po absurdnej epizóde s neúmyselným poškodením Leninovej sochy a následným informovaním o patričných súvislostiach tejto v podstate smiešnej príhody divadelným bonzákom zodpovedným nadriadeným sa ocitla pred vyhodením z Mestského ľudového divadla, úpred čím ju zachránil súhlas spolupracovať s ŠtB, k čomu ju nenasmeroval nik iný ako Štefan Pastucha, vtedajší riaditeľ MĽD. Napriek tomuto všetkému zostáva viac ako oddanou slúžkou zhubnej Hekube...V románe využil Bindzár texty medzihier a skečov, v podstate scénicky nerealizovateľných nielen kvôli rôznym naturalisticky a obscénne vyznievajúcim obrazom. V podstate máme v tomto románe aj niečo ako podstatne surovšiu a expresívnejšiu obdobu „divadelného románu“, akým sa prezentoval svojho času už M. Bulgakov, ktorý ho však, na rozdiel od Bindzára, nedokončil.
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Cesta za modrým ptákem, dlouhá, předlouhá, nekonečná (1978)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    (bbg), (kh), (II), (mk), (rk): Prekvapujúce finále Anasoft litera 2017. In: Sme , roč. 25, 7. 4. 2017, č. 82, príl. Magazín o knihách, s. X – XI.
    (bbg), (kh), (II), (mk), (rk): Prekvapujúce finále Anasoft litera 2017. In: Sme, roč. 25, 7. 4. 2017, č. 82, príl. Magazín o knihách, s. X – XI.

    BAKOŠOVÁ HLAVENKOVÁ, Zuzana: O herečke Z. C. In: Čas činohry našich čias. Teatrologické štúdie 1990 – 2014. Bratislava : Vysoká škola múzických umení 2014, s. 408 – 413.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Vystačím si s vlastnými omylmi. In: Sme, 21. august 2012.
    Dostupné na http://kultura.sme.sk/c/6505145/vystacim-si-s-vlastnymi-omylmi.html

    ŠAH: Jurraj Bindzár – 65. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 124, 2008, č. 2, s. 158 – 159.

    BANČEJ, Maroš M.: Juraj Bindzár: Tanec s mŕtvou slúžkou. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 5, s. 118 – 119.

    GAJDOŠ, Martin: Schopnosť oživovať mŕtve príbehy. Juraj Bindzár: Zabi ma nežne alebo Šibenica pre malého muža (dve novely). (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV.+ 119, 2003, č. 10, s. 102 – 103.

    FERUSOVÁ, Zuzana: Prázdny hrob, alebo Päť prípadov Juraja Bindzára. Juraj Bindzár: Prázdny hrob. (Recenzia). In: RAK, roč. IX, 2004, č. 2, s. 60.

    STANKOVIČOVÁ, Henrieta: Mapa (k) zločinu (Juraj Bindzár: Prázdny hrob). In: Knižná revue, roč. XIII, 12. 11.  2003, č. 23, s. 5.

    ŠAH: Juraj Bindzár – 60. (Pripomíname si).  In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 2, s. 159.

    MORAVČÍK, Štefan: Keď pršalo víno. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 10, s. 105 – 106.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Údajná rituálna vražda a celý komplex ďalších povier, zloby, hriechu a nenávisti, predsudkov do nedávna ešte
    Údajná rituálna vražda a celý komplex ďalších povier, zloby, hriechu a nenávisti, predsudkov do nedávna ešte prežívajúcich, brutalita, zvrhlosť a násilie, to všetko spolu s veľkou znalosťou prostredia a bravúrnym ovládaním moderného spôsobu písania so všetkými finesami robí z tohto groteskno-lyrického románu silné čítanie.
    (Štefan Moravčík)
     
    Bindzárovo špecifikum je: apelatívne zviditeľniť deje či myšlienky vystupňovaním ich negativizmu. Na druhej strane nájdeme v texte priam poetické pasáže, či nežné maznanie sa s niektorými javmi či postavami. Takýto prístup realizovaný v takej dramatickej podobe a s takými literárnymi nuansami nemá v slovenskej literatúre obdobu. Nazdávam sa, že pre tieto vlastnosti sa Bindzárov román môže stať podnetným príspevkom do súčasných hľadaní téma orientácií slovenského románu. 
    (Alexander Halvoník)

    Autor nepochybne disponuje rozprávačským talentom, píše pútavo, čo už samé osobe nie je málo. Živosť a napätie dosahuje aj charakterizovaním takých exotík ako ukrajinská mafia a český pornopriemysel. Skutočné kriminalistické prípady sú zbeletrizované zručne. Autor sa síce na niektorých miestach nedokázal vyhnúť klišéovitosti (stvárnenie homosexuála a lesbičky), prehnaným je takisto tvrdenie, že prípady rezonujú v povedomí verejnosti. Pýtame sa akej? Ak len nepovažujeme za jej reprezentantov tých, ktorí sa sledovaním podobných prípadov z rôznych dôvodov zaoberajú. Zopár lapsusov proti dobrému vkusu sa v povedomí čitateľa rýchlo zastrie či anuluje vďaka následným „ľúbivým“ príhovorom a farbistým obrázkom zo života vinníka, obete či okolia.
    (Zuzana Ferusová: Prázdny hrob alebo Päť prípadov Juraja Bindzára)

    Roztopašnosť autora má svoju disciplínu, na zločin nazerá ako na historický fakt z pohľadu dneška, ale aj ako na dobový škandál, zaznamenávaný súvekým žurnalizmom, ktorý zveličuje a za šokujúce výroky skrýva banalitu skutkov. Preto keď dvaja (alebo dokonca viacerí) robia to isté, nie je to to isté. Juraj Bindzár vie, ako sa zmocniť látky, ktorá je určite nielen obstarožná, ale určite aj ošúchaná. Schopnosť oživovať mŕtve príbehy (pripomínajúc jeho scenáristické a režisérske pozadie) nepochybne má.
    (Martin Gajdoš: Juraj Bindzár: Zabi ma nežne alebo
    Šibenica pre malého muža /dve novely/)

    Tento všeumelec a hľadač nových ciest prichádza na svoje staré kolená s debutom. Nie je to však prvotina z rodu "prkotín", ale vyvážená vážna tvorba, dobré zrno, ktoré previala ruka starého gazdu. Hoci začiatky týchto nezvyčajných textov-pohľadníc sú až kdesi v mladíckom dychtení,háklivom chaose prvých rán, dráždivých dotykov a zrážok so svetom. "Boli to dobré časy / pršalo víno / a dni boli ostré / ako žiletky."
    (Štefan Moravčík: Juraj Bindzár: Krajina nespavosti)
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

                  Je mi to v čase vianočnom, keď vyjdú tieto moje poznámky, dvojnásobne ľúto, ale éra
     
                Je mi to v čase vianočnom, keď vyjdú tieto moje poznámky, dvojnásobne ľúto, ale éra naivného, všemožne a na veľa spôsobov vysvetľovaného a tak či onak motivovaného zla, vážení čitatelia, pominula, zlo tretieho tisícročia je bezdôvodné, nevzniká, nerodí sa, je. A je tu, samozrejme, a vyzerá to, že odjakživa a navždy, viem, toto je zasa raz náramný objav teplej vody, ale... ... ale zásadne a principiálne sa teda mení i obraz zla v umení, je na- čase priznať a vecne konštatovať, že to nekončiace sa zabíjanie, vraždenie a hyzdenie ľudských bytostí, ktoré sa odohráva v hrách Achillových, Sofoklových, Shakespearových či v morbídnych šarádach Camusa, v hollywoodskych, hongkonských či japonských krvákoch alebo sa teraz deje v reštaurácii v Dunajskej Strede, v pražskom metre či bezdomovskej nore pod bratislavským mostom, že to či ono zlo je dôsledkom istých príčin, že vždy malo a mávalo svoje také či onaké vysvetlenie. Kdeže sú tie časy?
     
                Tá stará pravda o sile jednoduchosti, ktorá mieri k podstate veci, o sile ustrojenia umeleckého diela oslobodeného od ambicióznych realizačných či tvorivých inovácií, je vec na pohľad ľahká a prostá. Možno. Film, román, divadelná hra, obraz či fotografia sú zázračné a divokrásne hračky a režisér, spisovateľ, dramatik, maliar či fotograf často neodolá tým lákavým hrám s formálnymi finesami, na ktorých by predviedol, aký on je vynaliezavý režisér, aranžér, originálny fabulátor, jazykový toreador či rafinovaný scénický kúzelník. Nadšení diváci v novodobých filmových palácoch alebo čitatelia fajnšmekri potom tlieskajú tým sofistikovaným majstrovským výtvorom a očarení dokonalosťou sa radi dajú pomasírovať blahodarnou porciou krásna a cítia sa nabití pozitívnou energiou, a svet je zasa raz krajší, hurá!... Ibaže sú i celkom iné umelecké a ľudské postoje, sú tvorcovia – a je ich, z rôznych príčin, napodiv čoraz viac –, ktorí navzdory normotvorným postulátom kritikov a umenovedátorov odmietajú posadnuto témou a umeleckým zámerom tvarovať dielo do požadovaných a historicky či slohovo úzovaných foriem, práve módnych zvyklostí, druhov či, nedajbože, žánrov. Film akoby sa po stopäťdesiatich rokoch uberal dvoma paralelnými cestami, hlavná cesta filmového priemyslu a veľkopodnikania vedie k divákovi, ktorý chce byť znovu a znovu ohurovaný fascinujúcim výpravným filmovým comicsom, pestrým, širokouhlým, kvadrofónnym, tie zážitky si diváci radi zaplatia a z multiplexov odchádzajú so zvyškami pukancov na tričkách, v tranze, ohúrení, nadšení a spokojní... A potom sú diváci, ktorých nadchýnajú filmy nakrútené takmer amatérsky jednoduchými komerčnými kamerami – tí si chodia do kina pozrieť ľudské príbehy, tých blúznivcov trápia ľudské osudy, z filmových klubov odchádzajú mlčanliví, často potom nevedia zaspať, lebo to, čo prostredníctvom obrazového príbehu prežili a zažili, im jednoducho nedá spať.
     
     
    Slovenské pohľady 2014, č.12
     
     
    ŽÁNER AKO MUSTRA, modus, regula či rehoľa?
               
                 Žáner, teda množina tém či ideí a použitých adekvátnych(?) prostriedkov a postupov na ich realizáciu... Slúži vôbec žáner, tá bizarne mŕtvolná pomocná kategória, ešte dnes niekomu na úžitok? Iste áno. Pre prostoduchých čitateľských „krasomilov“, ale i početných upachtených zapisovateľov života či umenovedných škrabákov, ktorých vedá- torské ambície sú už po stáročia tie isté a sú dané i limitované ich schopnos- ťami a invenciou, pre tých je tento dobre viditeľný výstražný signál, takéto ná- vestidlo, ktoré vymedzuje, ako a o čom tárať, čo s čím porovnať a čo z tejto žánrovej zásuvky preložiť do inej, pre tých všetkých takáto pomôcka iste potrebná je. Začína a končí sa vždy tým najdôležitejším – totiž zaradením, zatriedením a bezpečným uložením tvorcu a jeho tvorby do zásuvky k iným podobným... a nasleduje fundovaný pedantský rozbor, udivujúce objavy a závery. (Vážení a ctení literárni vedátori jasnozrivo a objavne napríklad konštatujú, že Cid je celkom iný rytier ako Don Quijote, ale že medzi Desdemonou a Norou je oveľa menší rozdiel, než by sme si mysleli, a že slečna Kapuletová a tá druhá slečna Júlia, tá bez priezviska, sú celkom odlišné samovrahyne.../!/, a aj iné takéto skvelé postrehy, za ktoré sa dokonca rozdávajú akademické tituly! Veď hej, zaslúžene... A predstavte si, že aj Flaubertov román o krásnej záletnej pani doktorovej je román celkom iný ako Platonovov Čevengur či básnický uličnícky román Borisa Viana, alebo romány ľudí žijúcich v otvorených nekonečných hlbinách lesov či morí, London, Švantner, Klostermann či Kerstin Ekmanová, o ktorej ešte bude reč...)

     
    ČAS ROMÁNU, to je čas minimálne dvojaký, teda čas spisovateľský, čas konajúcich postáv, čas dejotvorný, vnútorný čas príbehu, ten, povedzme, je autorsky, stvoriteľsky pyšne neobmedzený(?!). Akoby... Ale je tu aj románový čas čitateľský, ten je zasa viac-menej obmedzený a taxatívne vymedzený intenzitou umeleckého zážitku, fyzicky daný hranicami vnímania či okolnosťami i hranicami nudy. (Preto, napríklad, sa musím so zahanbením priznať, že diela estéta Marcela Prousta, toho špecialistu na románový čas, sa mi nepodarilo nikdy dočítať a v súčasnosti sa tohto autora čítať ani nepokúšam. Zjavne na to nemám intelektuálne a vzhľadom na vek fyzicky už vôbec nie...) 
     
    Slovenské pohľady 2014, č. 3
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Písanie románu pre mňa znamená trápenia, lopotu a najväčšiu samotársku radosť, akú som kedy zažíval. (2012)  
    Písanie románu pre mňa znamená trápenia, lopotu a najväčšiu samotársku radosť, akú som kedy zažíval. (2012)

     
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Hlavná cena v kategórii hier pre deti a mládež na XVIII. festival rozhlasovej hry Bojnice 2003 za hru Liselotte, kontesa opica 1. miesto v súťaži Rozhlasová
    Hlavná cena v kategórii hier pre deti a mládež na XVIII. festival rozhlasovej hry Bojnice 2003 za hru Liselotte, kontesa opica
    1. miesto v súťaži Rozhlasová žatva 2004 za rozhlasovú baladu Krásny kňaz
    Cena Slovenských pohľadov za publicistiku (1998, 2000, 2003, 2005)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Ukážky z básnickej tvorby:   BÁSNE A BÁSNĚ     CIRKUS ... a když pak večer před odjezdem bourají šapitó je mi
    Ukážky z básnickej tvorby:
     
    BÁSNE A BÁSNĚ
     
     
    CIRKUS
    ... a když pak večer před odjezdem
    bourají šapitó
    je mi to líto
     
    U hadí ženy žadoním o poslední
    o uštknutí
    a neprotancovat tuto poslední noc
    v kleci se lvy
    mně snad ani ta smrt nedonutí
     
     
     
     
    DO TMY
    Cestou do tmy
    sa stravujte striedmo
    - len tak v chôdzi úchytkom jahodovo
    a spev prenechajte vranám
     
    Cestou do tmy
    v mesačnom alobalovom jase
    je dobre zažmúriť oči
    a vlastné kroky
    vnímať len chodidlami
     
    Cestou do tmy
    - už potom čo ste snami
    odpočívajte v pokoji
    a prespávajte v malinčí
     
    A napokon na konci cesty
    už za svetla
    si roztopašne zabrnkajte na žily
    že ste to prežili
     
     
     
     
     
     
     
    VZPOMÍNÁM NA SOBOTU
     
    Už hned po půlnoci se nad věží dolního kostela
    houfují hvězdy
    a zvony ve tmě mlčí
    ale vědí o tom srocení
     
    Za rozbřesku se vracejí z nemocnic
    strážní andělé
    schvácení a potem zbrocení
    a houfně dychtivě pijí
    v sakristii
    svěcenou vodu z vodovodu
    ... a pak je už neděle
     
     
     
    NAPOSLEDY
     
    Moje dvojhlavé sdce začalo koktať
    a potom zmĺklo
     
    Mesačné žĺtko uvarené na tvrdo
    studené a slané
    ( - zo tmy náhle potlesk : mínus dve dlane...)
    a mne už zasa puchnú rozlúčkové svaly
    a zlatoúste hviezdy tam hore
    sa chápavo pousmiali
     
    Na záver štvorručná sonatína
    pre klavír
    šikmý tieň hrušky
    a samozápalný klarinet majstra Ackerbilka
     
    Mal to byť život
    a bola to len chvíľka
     
    SNEŽÍ
     
    Sneží a sneží
    a robiť sa s tým nedá
    vôbec vôbec nič
    možno len chŕliť oheň
    a prehovárať farby aby sa vrátili
     
    Nad mestom plieska nocou snežný bič
    a holé topole v aleji za mestom vetrom zošikmeli
    a ich siluety tancujú aj keď nechcú
     
    Aj ráno ešte sneží
    sneží aj na poludnie
    sneží aj popoludní
     
    Sneží a sneží a sneží
    sneží už skoro 100 dní
    a z pezinských veží zleteli anjeli s demižónmi v rukách
    a na čerstvom snehu potom opití páchajú z vilnosti spanilé vraždy
    (- ten vlažný krvavý dáždik!)
     
    A z vinohradov stále fujačí
    a snežiť neprestáva
    a vyzerá to tak
    že už sa nevráti tráva
    že iné to už nebude
    že je to tak
    už navždy
     
     
     
     
    DVOJHLAVÉ SRDCE
     
    Prvá hlava stráži ľavú komoru
    - šero a prievan a...
    ... a krv sa tu chladí len dohováraním
     
    Druhá hlava vládne pravej komore
    kde práve horí klavír
    a krv v kalužinách vrie a ružovo sa parí
    a matiné sa teda odkladá
    lebo klavír ktorý vyhorel
    sa už naladiť nedá
     
    V oboch mojich hlavách
    čo rastú zo srdca
    ale zostávajú tie podstatné veci
    - regrútske pesničky
    - fotografie slepcov
    - polnočné vlaky
    - múmia dvojhlavej Bianky B.
    - a vyzváňanie
    ktoré znamená že si už na dodych
    a že báseň končí

    Úryvok z románu TANEC   S    MŔTVOU    SLÚŽKOU – časti z dramatickej pasáže pogromu:
     
    Lustig už vie, že idú.
    Jeho žena každú chvíľu vykúka z okna, ako keby sa nevedela dočkať a on na nej vidí, že má strach a on tiež, ja tiež, Hospodine, ty vieš, že tvoj národ nie je hrdinský, inými prednosťami si nás obdaril, Pane.
                Pltníci, čo splavujú z Mukačeva, boli ráno po víno, hovorili, že leto je už preč, jeseň že bude studená, že zima príde tohto roku skoro a bude tuhá, lebo vlci sa vraj spustili dolu k rieke a vôbec len samé zlé správy mali, len zlé. V poloninských vrchoch sa vraj strieľajú zbojníci s četníkmi, v celej Haliči pogromy na židov, v Sambore vypálili Mojše Weilovi krčmu a rabiho Felsensteina z Tarnowa priviazali nahého na vozík, do ktorého zapriahli svine a vozili ho po meste. A z niektorých dedín vraj berú po tieto dni židov, čo obchodujú s drevom a zvážajú ich sem dolu, do Nyíregyházy a že sa nevie prečo. Pltníci boli gójovia a všetko to rozprávali krčmárovi ako veľmi zábavné príbehy, vyškierali sa ako malí roztopašníci a odchádzali so smiechom, v dobrej nálade a z pančovaného Lustigovho vína sa im štikútalo.
                Už sú tu, už ich počuť pod oknami, ty to, Hospodine, všetko kočíruješ, viem, že si spravodlivý a viem, že ma nenecháš zabiť, iba ako by to naozaj bolo nevyhnutné. Daj, Ádónaj, nech mám aspoň dnes trochu šťastia, buď fér. Už sme so ženou prežili dva pogromy v Smolensku aj v Počinoku, a aj keď ma ten zver Piczely kopal a natrhol mi slezinu, aj to sme prežili, prežijeme, ak dáš pane, aj tento pogrom.
                Kiežby, Pane.
                A Piczely ten zástup dobehol pred vchodom do krčmy a prikázal im chvíľu počkať, povytiahol si fúzy, rázne otvoril dvere a tam nikde nikto. Tak tam chvíľku len tak stojí a pozerá na žida Lustiga, ktorý sa už hlboko poklonil a potom ešte raz a že teda pekne vítajú pána veliteľa a chce sa mu kýchnuť, ale zadŕža to kýchnutie tam kdesi v nose, čo keď si to pán veliteľ zle vysvetlia?
                Lebo, čo keď tu, v Sabolčskej župe majú povolenie kýchať iba maďarskí žandári, čo potom? Zhlboka sa nadýchne ústami a podarí sa mu nekýchnuť, čo pokladá za dobrý začiatok a za dobré znamenie. Ešte raz sa teda hlboko pokloní tej odpornej gójskej svini, čo si nám ju, Pane, do cesty poslať ráčil, aby sme si viac vedeli vážiť pokoja tých obyčajných dní bez pogromu a bez žandárov, bez krvavých dažďov.
    xxxx
                Krčmárka v šenkovni si rozväzuje zásteru, pozrie cez krčmu k dverám na ulicu a tam stojí malý, prihrbený dedinčan a pri nohe má drúk obitý štvorcovými kováčskymi skobami, čo sa ním svine zabíjajú, čudná vec, že by sa niekto uprostred leta chystal zabíjať? Ibaže by sa voľačo iné malo zabíjať, nie ošípané, ale voľajaký iný statok.
                Tadiaľ ona veru radšej nejde, radšej prejde tuto cez výčap a cez dvor, to bude bezpečnejšie.
                Zásteru podá Lustigovi, prihladí si vlasy, obráti sa a vykročí, ale hneď aj zastane, lebo za jej chrbtom pred latkovými dverami do komory je krížom postavená lavica a na nej sedí ozrutná ženská, vyškiera sa na ňu a aj Lustig už teraz vidí, že ide byť zle. Vie aj on aj tá stará židovka vie, vedia oni obaja dobre, kto je tá babizňa v mužskej košeli bez goliera a s vencom červených drevených korálov na mohutných prsiach, mňa si vy istotne pamätáte, netvárte sa, že ste ma v živote nevideli, Mojžiša vášho nakazeného, svoloč jedna smradľavá, plemeno zlodejské, vrahúni nehanební, to som ja, Maruša Walazscikova, čo ste nám mlyn predali a čo máte môjho brata nešťastného na svedomí, prišla som, lebo ešte máme spolu nejaké účty.
                Piczely vie, že táto Maruša, že to je jeden z jeho tromfov, že tá tu bude dnes veľmi užitočná, že tá riadne prevetrá židákom faldy aj futrá a tak kráča k nej, šabľa mu štrngoce o dlážku, v pravej ruke nesie fľašku s pálenkou, v ľavej, ako inak, veržínko a usmieva sa, chápavo a vľúdne, nech je zrejmé, že uhorská kráľovská moc si svojich poddaných chráni, a že vždy stojí na ich strane.
                „Egéšegedre, len si daj!“
                Maruša si glgne pálenky, zapije vínom, tichučko, delikátne, čo by ste od takej megery veru nečakali, si odgrgne do dlane, zaslzí, zahreší po poľsky, potom žandárovi po maďarsky poďakuje, ešte raz si riadne glgne, potom fľašku vráti a vstane. A je to, ako keby vedľa Piczelyho vyrástol múr, celkom ho zatieni, taká je to ozruta, čosi úžasné, nečudo, že pred ňou chlapi utekajú, veď taká keď ťa zaľahne, tak ti je amen, to si ako v bani, zasypaný, ištenbizoň, fuj, aj s babou!
                „Ja som vám, židáci, ešte niečo dlžná, za môjho úbohého brata, čo si kvôli vám do hlavy strelil  a teraz je slepý, aj za moju neterku, čo sa predáva v Miškolci na stanici za misku perkeltu v kantíne, aj za celú našu famíliu, ktorú ste celú na bubon priviedli, dlho som na túto chvíľu čakala a dočkala som sa...ja dlhy vraciam, aj s úrokmi, židáci...dnes sa pokonáme.“
                Aj Jánoška sa poponáhľa a začne na celú krčmu vyratúvať, koľko si požičal od Taubeho, keď kupoval ten krám, čo tam predával gombíky, špagáty a nite a koľko chcel od neho úroku a ako potom podplatil žid exekútora a ako on prišiel o krám a ako mu ešte nakoniec aj vinohrad vzali, ako ho tie kurvy židovské celkom ožobráčili. Žena s deťmi mu utiekla kamsi do čertovej matere, do Prešova a on už vyše roka deň čo deň sedí v Lustigovej krčme a prepíja dom. Koňa a záhradu už prepil.
                Rozplače sa ten citlivý Slováčisko a Piczely sa mračí a hundre, nemá toho butatóta rád, hnusí sa mu, aj keď pravda je, že je užitočný, a teda nech ukáže čo vie, a žmurkne na neho. Vtedy Jánoška vyskočí a zo zadného vrecka nohavíc vytiahne rýchlym, holičsky elegantným a už napohľad nebezpečným pohybom britvu.
                „Chyťte mi ho, chlapi...podržte mi ho a ty, Lustigová, ty sa len dobre pozeraj, čo teraz príde… a dobre si to zapamätaj!“
                Krčmár už vie, čo príde, už tuší, ako ho ten gój ide ponížiť, už viem, Všemohúci, ako ma ideš trestať, aj keď neviem za čo. Že by za tú úžeru, Hospodine, ale z čoho mám žiť, prisahám ti, Pane, že to ja iba gójov úžerím, iba gójov, náš národ nie, nikdy, Pane.
                Chlapi držia Lustiga z každej strany za ruky, prevrátili ho horeznačky na stôl, ale veľa roboty s ním nemajú, lebo žid sa nepätí, nebráni sa, vie, že by to bolo ešte horšie. Ten malý vrtký Slovák s britvou v ruke sa zakráda drobnými krokmi ku krčmárovi, ktorý dvíha hlavu a vykrúca krk, aby čo najlepšie videl, kde sa ten zloduch práve nachádza. A zloduch sa blíži, usmieva sa, ale na krku mu navreli hrubé fialové žily, oči sa mu zamútili, dychčí a z privretých úst mu vychádzajú írečité slovenské slová, ktorým tu však nikto celkom nerozumie a znie to ako hrozivé melodické zaklínadlo, zlomyseľná a zlovestná pesnička.
                „Bojíš sa, čo? Riť ti už zovrelo, nošak? Ták, len mi ho podržte, tú sviňu špinavú z prasnice kotnej na svet privedenú, troštičku ho aj pridusiť môžete, mládenci, neuškodí mu, menej sa bude metať, veď aj tak o chvíľu skape… tááák, žid… tu som… Jánoška Ferdiš, meno moje, dobre si ma prezri, o všetko ste ma pripravili, ničoho nemám, spávam v stajni, žena ma nechala… a keď som chcel deťom na Vianoce kvintáky korčule kúpiť, požičať som si musel… tak som pochodil… dobre si ma prezri a zapamätaj si ma… ja som to posledné, čo na tomto svete vidíš… a teraz pozor!… najprv pajchele… ták… jeden po druhom… a teraz ma počúvaj, aj ty tam v šenkovni, Lustigová, aj ty počúvaj!… o tri dni vás prídeme tuto s pánom veliteľom skontrolovať a ak nebudete pokrstení a na fare ako riadni kresťania katolícki zapísaní, beda vám… potom už ti toho tvojho poneváča odrežeme a do papule ti ho napchám. Tak, hotovo, môžete ho pustiť, chlapci… tak, čo povedia, pán veliteľ, hneď je krajší, nie?“
                Jánoška ukazuje dokola všetkým tie židove pajchele a Lustigove zrazu takto odkryté uši akosi veľmi smiešne odstávajú. Zneuctili ma, Hospodine, zneuctili.
               „Naozaj, Lustig, krajší si, takto učlovečený, a o desať rokov mladší, chod sa pozrieť do zrkadla a ty krčmárka, ešte tri fľaše na stôl...“
                Krčmou zahučí radostný ohlas na to, ako si pán veliteľ Piczely držia slovo a Bélu to veru poteší. A tak sa mu to všetko vidí, že dnes sa veru zrúbeme pod obraz boží, ale veď čo, oslavujeme, tak čo? Oslavujeme, že sme židov dobehli, lebo oni chceli nás, ale ukázalo sa, že sme šikovnejší a onakvejší a fenét, a toť! a otcu materi, veru by sme im dnes mohli aj ukázať, kto je tu doma, aby si smradľaví židia nemysleli, že sa tu budú rozťahovať a kresťanov dusiť.
                A pravda je, že tisza-eszlárska židovskej krvi lačná čvarga, jedenásť maďarských a päť slovenských pltníkov a jeden holič z Prešporskej župy, štyria Poliaci, jeden, čo zbiera kožky a traja takí čudní, čo sedia pri dverách a len mlčia, dvaja rusínski pastieri oviec, jeden z nich je jednonohý, ale aj toho možno zarátať, a napokon aj tieto tri ovčiarske psy, všetci sú nachystaní pustiť sa do boja. Hotoví sú oni ísť sa biť za toho Krista na kríži, čo ho títo pekelníci umučili, lebo aj pán farár to predsa minule povedali, že oni sú skazou sveta, tak teda na zdravie, egéšegedre, šrácok, na zdravie, kresťania, a bite ich a po papuli a rež a rúbaj do krvi a tá zlá krv nech teda tečie potokom!
                Traja Poliaci v kabaniciach prepásaných remeňmi, za ktorými majú na chrbte zastrčené krátke sekery a na bokoch im visia kožené kapsy s klincami a skobami, to budú oni, tí špecialisti, čo ich spomínali pán sudca Barynai a nevedeli si ich vynachváliť, lebo vraj odvádzajú precíznu prácu. Takto, napohľad, sú to tesári, ale Béla Piczely vie, že celkom iné remeslo ich živí, že na inú prácu sú zjednaní, chvíľami bolo vidieť na ich tvárach tichú, zúrivú zlobu, ktorej sa on úprimne potešil, lebo na tunajšiu ustráchanú dedinskú čvargu sa nedalo spoľahnúť a to vedia aj urodzený pán sudca Barynai, a preto ich sem vyšikovali, vie ten dobre, veľmi dobre, čo robí, fiškus! Od prvej chvíle, čo si ich pred žandárskou stanicou všimol, nespúšťa z nich Piczely očí, lebo by mu tí traja zabijaci mohli skrížiť plány, lebo on tu musí dnes aj iné svoje veci vyriešiť, urovnať, sto zlatých rubľov, to je predsa majetok a teraz, keď je slobodný ako vták, tak je náramne bohatý, istotne je tým najbohatším žandárom v celých Uhrách i Haliči. Lenže neurobiť chybu, Bélinko, viďáz, viďáááz, fiam! Usmeje sa pod fúzy, lebo pálenku a víno už cíti v hlave a je mu v tejto prízemnej chvíli celkom jedno, čo od neho čakajú páni v Nyíregyháze či v Pešti, naozaj je mi to, urašág, celkom jedno.
                Tí traja sedia, vodnatými, belasými, akoby nevidiacimi očami, ktoré majú všetci rovnaké, možno sú to i bratia, pozerajú okolo seba, tváre majú celkom bez výrazu, odpočívajú, tú nenávisť na chvíľu odložili ako motyku, ako keď kopeš krumple a chceš si chvíľu vydýchnuť. Mlčky do seba prevracajú banky s pálenkou, mlčky trhajú prstami údenú rybu a pchajú si ju do úst, mlčky si lejú do úst mútny červenohnedý samorodák, čo ho Lustig krstí jablčným muštom a čo ho má v pivnici ešte tri sudy. Ozaj, bolo by treba sudy otvoriť, víno vypustiť a skontrolovať, či v nich tú podrezanú slúžku nedržia, musí povedať Jánoškovi, to je pravda, že mu to skôr nenapadlo, veruže tá mohla byť v sude schovaná, zo židákov všetko vystane, že mu to skôr nenapadlo!
                No v tej chvíli sa jeden z Poliakov, ten najväčší, postavil, chvíľu len stojí a kolíše sa, ako lajdácky ukotvený máj pred oknom frajerky, kolíše sa, ako keby váhal a rozhodoval sa, potom si lenivým pohybom posunie malý zelený klobúčik do tyla a vzápätí vyťahuje spoza remeňa na chrbte sekeru, zaženie sa a zatne ju do stola, junák je to, naozaj. Piczely na neho zrúkne po maďarsky, aby sa len krotil, schmatne pušku, čo mu mal na dosah opretú o stenu, zarachotil záverom a namieril Poliakovi rovno na brucho, ten však ako keby jeho výstrahu nepočul, ako keby ho ani nevidel, oči má zamútené, slepé, teraz zodvihol zo stola džbán s vínom, napil sa, rozohnal sa a hodil ho do obloka.
    xxxx
                Lustig sa krčí v kúte za stolom, kričí na žandára, prosí ho, aby tú poľskú kurvu zastrelil, lebo mu všetko porozbíja a v tej chvíli sa Maruša Walasczikova zodvihne z lavice, schmatne odzadu krčmárku za vlasy a vlečie ju do stredu krčmy. Lustigová jačí, bije okolo seba rukami a tá mlynárka bez mlyna jej občas tresne hlavou o dosku stola a krčmárke už sa valí krv z nosa aj z rozbitých úst. Jednonohý pastier Pjotrik sa vrtí okolo barly, akože tancuje, jeho psy radostne vyštekujú, lebo Jánoška, hovädo sprosté, ich napája pálenkou a sám sa tiež teraz púšťa do tanca, čo tam na Hornej zemi tancujú ožratí holiči na svadbách, ale nič pekné na pozeranie to veru nie je.
                Ten veľký Poliak prešiel dvomi dlhými krokmi ku krčmárke, ktorá leží dolu tvárou na zakrvácanom stole, schmatol ju za golier a vlečie ju po dlážke do šenkovne, tí dvaja sa zodvihli a idú za ním, tak to bude pravda, čo sa hovorí o Poliakoch, Piczely sa uškŕňa, troch tá stará židovka neprežije, aj jeden jej bude dosť až do konca života. Aj Lustig to vidí, reve na Piczelyho, nech ju, preboha, zachráni, nech strieľa, že mu predsa zaplatili, že nech niečo robí. Béla to počuje a vôbec sa mu to nepáči, ale táto ožratá svoloč tu v krčme nevie vôbec, čo ten žid kričí. No Béla vie, že musí myslieť aj na seba, priloží flintu k plecu a strelí toho veľkého Poliaka do nohy. Výstrel zaburáca, Poliak zareve, pustí židovku, zvalí sa dolu tvárou na dlážku, z lýtka mu tečie krv a jeho kumpáni ho odterigajú na lavicu v kúte a keď Piczely skríkol, že mu majú priniesť sekery, tak poslušne prišli a vo vystretých rukách mu ich podali. Poslúchajú ho na slovo, dobre ich majú pán sudca vycvičených. Ja vám dám, všetkých vašich sedem svätých, banda poľská, tu som ja veliteľ, ja, Piczely Béla, a ja tu robím poriadky a ja som tu zákon. Ja.
                Zviazaní chrbtom k sebe musia potom krčmár s krčmárkou tancovať, čo je síce ťažké, ale výhodu to predsa len má, takýto štvornohý dvojžid tú tortúru ľahšie ustojí a rezkejšie tancuje, dobré nápady má ten butatót, to sa musí nechať. Maruša vyliezla na stôl a zhora ich polieva vínom, po chvíli sa pridajú dvaja z tých Poliakov, močia im pyšným oblúkom na hlavy a spievajú dvojhlasne takú akúsi voľajakú veselú o tom, ako Bohdan Chmelnický icíkov na ražni smaží, nezdajú sa veru oni, cholera pšakrev, kurva azaňát, ale dobrí sú to chlapi.
                Jánoška s niekoľkými dedinčanmi rabujú krčmu a komoru, aj pivnicu skontrolovali, vína je tam teraz vyše členkov, ale mŕtvu slúžku v sudoch nenašli. Pjotrikove psy opité pálenkou sa potácajú po dlážke a je to ukrutne smiešne, Piczely ešte nikdy nevidel opité psy, už dlho sa tak nezasmial, je to beťár, tento Jánoška, má nápady, aj keď je to butatót.
                Jednonohý Pjotrik sa v šenkovni rozháňa barlou, rozbíja poháre a banky po desiatkach, sklo sa sype a keď to Lustig počuje, tak žalostne narieka, sklo je také drahé, také drahé, Hospodine, veď vieš, Pane, aké sú gójske ceny, keď my kupujeme!
                Béla sa ticho, blažene usmieva, už cíti, ako sa mu ústa rozťahujú viac a viac, oveľa viac, než by chcel, a jeho uši, tie zasa naopak, počujú menej a menej a je mu sladko a ktosi ho stále nástojčivo núti, aby si zdriemol, ale on vie, že zaspať nesmie, lebo on je predsa všetkým žandárom v Sabolčskej župe za vzor a je v službe, no nie?
                Za oknami už vidieť, že na dvore sa modro zošerilo, čochvíľa bude večer, a tak si na tento židovský bál trochu posvietime a treba sa teda pričiniť, héj, chlapi, Maruša, zadarmo tu slopete, tak robte niečo!
                Z lavíc a stolov je o chvíľu už hŕba dreva, hranica až po plafón, táto dedinská bagáž je pričinlivá, len niekto musí tým gazemberom prikázať čo a ako, a na to sú tu predsa pán žandársky veliteľ. Teraz ešte priviažte Lustiga s tou jeho uvrieskanou kurvou sem, k tejto lavici a nakoniec prihoďte lampy, rozumie sa, že zapálené, nech sa židáci trochu osušia, celí sú zmáčaní, chudáci.
                Pozor, Bélinko, merkuj, viďáz, ečike, už je to akosi silno rozbehnuté. A čo, veď si to pán poslanec želali a pán sudca tiež čakajú, že bude zajtra referovať, a tak nech sa teda má aspoň čím pochváliť a potom, čo sa má hádam židákov zastávať, azaňát, na to predsa žandárov v Uhorsku nemáme.
                Nakoniec Jánoška so svojimi kumpánmi prigúľajú malý plechový súdok petroleja, pôvodne si ho chcel Ferdiš vziať, šikol by sa, veru, to by si mohol svietiť aj v kuchyni aj v izbici a aj vo dne, a istotne aj rok, ale toto bude, bohuotcuprisahám, lepšia zábava, ba veru, že lepšia, takúto vatru budú musieť vidieť páni až v Nyíregyháze, čo v Nyíregyháze, až v samej Pešti, nech len vidia, že keď na to príde, tak si vie chudoba porobiť poriadky aj sama, bez tých ich úradov. Tak veru, vie! Sestra sa začuduje, keď jej napíše, ako si tu ľudia sami porobili so židákmi poriadky, ako icíkom zakúrili!
                Potom na ulici, už za tmy si pán veliteľ zapália veržínko a ponúknu aj svojho slovenského pomocníka, veď si on dnes naozaj zaslúži, a sami prví vykročia dolu ulicou, nech svet vidí, že práve vzali spravodlivosť do svojich rúk. Chlapi s fľaškami v rukách a v objatí tiahnu za nimi a okolo, na stenách domov, v korunách stromov, na plotoch sa trepocú a poskakujú ich roztancované tiene, z dverí a okien krčmy už šľahajú s hukotom plamene, vidno je ako vo dne, že by človek mohol vyšívať. V opitom reve dedinčanov počuť jačanie Maruše Walazscikovej, ktorej je z tohto nádherného, divokého, besného ohňa do spevu, tým skôr, že židovské horí.
                Lustigov zvierací rev a nárek jeho ženy sa stráca v oduševnenom speve Poliakov, rusínskych pastierov i v zúfalom štekote a strašlivom zavýjaní opitých Pjotrikových psov, na ktorých horí srsť, zdivení bolesťou behajú sem a tam a nevedia, kadiaľ by mali utekať a po chvíli už ich nepočuť a aj krčmár s krčmárkou zrazu stíchli, taký nárek, to človeka unaví, aj žida, rozumie sa, treba si odpočinúť.  
                Plamene už oblizujú strechu, zo slamy sa začne dymiť a vzápätí vyrazí z komína krčmy stĺp ohňa a kúdol popola a vzbĺkne a rýchlo zhorí krátkym jasným plameňom hniezdo bocianov, ktorí už hodnú chvíľu krúžia nad dedinou, škriekajú, vynárajú sa z dymu a zas sa tratia kdesi v tme. Piczely ich zazrie a na chvíľočku sa zľakne, či sa im, azapád, nič nestalo, ištenbizoň, to by bolo zle, to by sa pán sudca Barynai istotne náramne nahnevali a to by bolo, Bélinko, ešte horšie, to by nebolo vôbec dobre, to nie. Povie Jánoškovi, že im musia už aj postaviť nové hniezdo, najradšej na streche žandárskej stanice. A Fričke tam bude tých sprostých vtákov strážiť, aj tak už teraz nemá inú robotu, cap jeden lenivý, smradľavý. Tak. To bude najlepšie, keď chcú mať pán sudca v komitáte bociany, nech si ich majú.

    HAMLETOVA PODPRSENKA – úryvok z románu  Bez  dúhy
     
                Zo stanice sa dostanete k divadlu v každom prípade, aj keď zablúdite. Buď vyjdete zo staničného vchodu, obídete Fijabányiho hoddogovú búdu, ktorá vám stojí v ceste, vykročíte priamo a budete svižne stúpať a asi tak po siedmich minútach budete na mieste, alebo sa ešte na peróne pustíte krížom cez koľajnice. Vzápätí prídete k bitúnku, brána je vždy dokorán, prejdete cez dvor, obídete plot až k nákladovej rampe, vyjdete po troch schodíkoch, pozor, bývajú šmykľavé od kravincov, po pár metroch zídete tri schodíky dolu, prejdete cez hádzanárske ihrisko, prebrodíte sa cez kopu pilín a ste tu, pred dverami stolárskej dielne Mestského ľudového divadla. Táto cesta trvá bez kufrov a cez deň ani nie päť minút, v noci a s kuframi aj dvadsať minút, herečke Petre Pastuchovej trvala minulý rok v septembri v noci, s dvoma kabelami, kufriskom na koliečkach a tromi igelitkami hodinu desať, bohovala, až sa jej z úst penilo. Na rohu pred divadlom, hneď na začiatku ulice, je cestovná kancelária Horizont, potom je vchod do divadelnej ubytovne, kde býval za prvej republiky maďarský nevestinec s poetickým názvom „Trojruža“, ľudovo „U troch rití“, potom je vchod do divadla, potom do kina, potom vchod do paneláka číslo 17 a potom už je basa. Ulica sa teraz volá Churchillova, predtým štyridsať rokov to bola Žukovova, ešte predtým päť rokov Sidorova a ešte predtým sa tu tomu hovorilo Konský trh. A ako sme sa už zmienili - ulica ústi k väzeniu a za väzením je Okresný súd, kde majú v suteréne bazén, čo je luxus, ktorý po istý čas hojne využívali i herci miestneho divadla, ale iba dovtedy, dokedy bola subreta Norika Veselická ochotná denne podržať pánu okresnému prokurátorovi. Tie časy ale nenávratne pominuli a bazén začal navyše premokať a voda vyrážala do múrov kominárskeho družstva v susedstve, a tak z bazénu urobili sklad jabĺk a odvtedy je na chodbách Okresného súdu sladkasto hnilobná vôňa ako v zelovoci. Budova divadla je dvojposchodová, silno ošarpaná a tmavosivá od sadzí, brizolitová omietka opadáva vo veľkých kusoch a vrátnik ju zmetá každé ráno na cestu a preklína pri tom vládu, katolíkov, Židov a Čechov. Farba na rámoch oblokov popraskala a odskákala, do vchodu vedie široké kamenné schodište a portál lemujú hrubé betónové stĺpy. Veľkou okrasou „Živnodomu“, lebo tak budovu pred osemdesiatimi rokmi, keď ju postavili, pokrstili, je päť orlov z pieskovca, ktoré stoja vedľa seba v rade hore nad ulicou, nad druhým poschodím, na úzkej terase. Tie orly, to budú istotne tie, čo zleteli z Tatry, sú majestátne, pieskovcové opachy, každý má rozpätie 2,2 m, ich pôvodne ostré profily s nebezpečnými zahnutými zobákmi obrúsili dažde, vetry, dejinné pľušte a revolučné povíchrice, takže teraz pripomínajú skôr veľmi trúfalé kačice. Tretí orol zľava je dokonca bezhlavý, dostal v auguste 1968 zásah z guľometu a teraz mu z hrude trčí len hrubý hrdzavý drôt. Navyše orly vidno len z náprotivnej strany ulice a keď ich teda chcete vidieť, tak sa musíte postaviť chrbtom tesne k múru protiľahlého domu, čo sú bývalé honvédske kasárne, zakloniť hlavu, ale môže sa stať, že vám do nosa zasvieti slnko a kýchne sa vám. To v tom lepšom prípade. V tom horšom prípade vám hrozí, že vás oserú holuby, ktoré na tie orly žiarlia, čo sa ale dá pochopiť. Ištván-báči, Pastucha Štefan, čo striehne vo vrátnici, je tučný, v máji už sedemdesiatdeväťročný, plechavý, mastný, vonia cibuľou a údenou slaninou, smrdí cesnakom, prepotenou košeľou a gáfrovou masťou, čo ju má natlačenú v pravom uchu, v ktorom má od roku 1945 prievan, lebo vystrkoval hlavu z tanku. V nedeľu má Ištván-báči v termoske bielu kávu, cez týždeň, v pondelok až štvrtok čiernu, herečkám občas ponúkne, hercom nikdy. V piatok mu k obedu nosí Peťka v termoske dve pivá a z toho ponúka len riaditeľa, keď už večer, pred predstavením prchá z divadla. Riaditeľ tú vlažnú, horkastú žbrndu zatiaľ ešte nikdy neodmietol, vie, čo je vďačnosť, aj keď Ištván-báči je vo svojej kategórii ťažká váha, tá najhoršia kurva na Slovensku, desiatky rodín v meste sa chystajú, ako mu budú chodiť osierať hrob a už sa nevedia dočkať, kedy skape. Stovkám ľudí v meste zničil život, nezabudnuteľne, ale direktorovi divadla Jurovi Meškovi a jeho rodine pomohol, a nie hociako. Nezabudnuteľne. Nástup bol, ako vždy pred začiatkom sezóny, na deviatu a direktor mešká, to on konieckoncov vždy, ale dnes, v posledný deň prázdnin, mešká Meško už takmer trištvrte hodiny a to je už dosť. Páni, teda umelci, technika a administratíva, sú natlačení v rohu chodby pri klozetových dverách, fajčia, herci sa hlučne smejú, aby každý videl, že po dovolenke prichádzajú do práce v dobrej nálade, naozaj odpočinutí, plní tvorivej energie a že sú pre toto divadlo naozaj nenahraditeľní. Technický personál – teda osvetľovač, zvukár, javiskoví robotníci, stolári, panskí krajčíri a krajčírky, maskér a rekvizitár stoja v hlúčiku a fajčia mlčky. Šepkárka Vlastička Mosná stojí bokom a pomaličky sa blíži k herečkám. Teda k dámskej časti súboru, lebo je presvedčená, že je umelkyňa, a už roky na tom nástojí, je hluchá, chúďa, ako peň, čo je u suflérky dosť závažný nedostatok, ale direktor ju kvôli námestníkovi Somorovi neprepustí, je to námestníkova teta a syn sa jej pred mnohými rokmi utopil vo Váhu a odvtedy sa k nej všetci chcú chovať citne, sme predsa ľudia, a tak má divadlo hluchú šepkárku. Administratíva - vedúci učtárne, ekonomický námestník, náborový a propagačný referent, sú dnes ráno o trištvrte na desať oveľa krotkejší. Chýry idú všelijaké, hrozí reorganizácia a má sa prepúšťať, pánom umelcom tým sa to smeje, keď nebudú hrať v divadle, budú kvákať do rádia, vycierať sa v reklame, alebo, keď na to príde, pretŕčať sa niekde bárs aj s holým zadkom, ale to sa týka skôr dámskej časti súboru. Úradníci dôstojne a uvážlivo mlčia, len sem-tam utrúsia poznámku o tom, ako to všetko ide kamsi do konskej matere, dusia v sebe závisť, lebo tá komediantská banda sa zasa vystatuje, nadúvajú sa tu, páni umelci, aby nám predviedli, ako vždy, že oni sú čosi viac, my s našimi platmi môžeme ísť leda tak do riti, a nie k moru, to je teda fakt. Umelkyne, dámska časť súboru, celkove deväť herečiek, sa sústredili vo veľkej dámskej šatni, jačia, piskocú, džavocú, chichúňajú sa, vzdychajú za tými krásnymi chvíľami, čo sa nenávratne pominuli, Tenerife, Grand Canaria, Korzika - len predstavte si, baby, že v jednej dedine chcel človek v bufete za pivo dva doláre, a za kokakolu dolár, fakt!, no, skoro ma trafilo! Dámy delikátne a nenápadne i nápadne, ako ktorá, vystavujú na obdiv do bronzova opálené plecia, voňavé, ligotavé líčka, hladulinké čelá bez vrások, za ktorými sú skryté iste len samé pozitívne myšlienky a prajné nápady, oči rozžiarené láskou k celému svetu a najmä k svojim kolegyniam a kolegom, len kde ale zas trčí ten direktor?! A ani tá jeho fuchtla sa tu ešte neukázala! A práve v tej chvíli sa na konci uzučkej chodby, na ktorej sú herecké šatne, rozletia dvere a korpulentná bruneta s prekvapivo chlapčenskou frizúrou, odvážne natlačená do bieleho trička bez rukávov a ozrutných bledomodrých nohavíc, roztopašne plážového strihu pod kolená, sa rúti nezadržateľne vpred. Oblak v nohaviciach, aby sme spomenuli klasika, ale toto je skôr Bralo v bermudách, pani riaditeľová Mešková, inak Žofka Somorová, tridsaťpäť rokov herečka tohto divadla, sprvoti naivka, potom subreta, neskôr, teda dodnes, charakterná herečka a tragédka. „Už sa valím, prepáčte, prosím, ja sa veľmi ospravedlňujem, ale najprv sme nemohli naštartovať a potom nám to za tým kruhovým objazdom skapalo, prepáčte, prosím, naozaj nás to, a Rasťa predovšetkým, veľmi mrzí... prosím, poďme do hľadiska, pán Púchy, dajte nám tam svetlo, prosím vás a teba, Valika, poprosím, urob mi kávu... no, prosím vážení, poďme na vec!“ Na javisku je postavená dekorácia „Čajky“, zhora, z povraziska padá na scénu svetlo z pracáka a všetci majú tým pádom pod očami temné jamy a pod nosom dlhé špicaté tiene, kruhy a pani riaditeľová a celé vedenie, okrem direktora, sa usadilo na širokú pohovku, čo na nej Trigorin balí Ninu Zarečnú a Žofka sa už aj postaví a dá otváraciu reč, že teda divadlo čakajú v nastávajúcej sezóne ťažké časy, že ako všetci vedia, už patria pod ministerstvo kultúry len čiastočne, že už im šéfuje primátor a župan, ale že na prvý titul ešte dostanú nejaké financie, lebo to je absolventské predstavenie poslucháča réžie z VŠMU z Bratislavy. Herec Boris Fajčík sedí v prvom rade, na sedadle je pohodlne rozvalený a drieme, pri zmienke o tom študentovi sa preberie a spýta sa direktorovej ženy, že čo by to mal byť za titul, že by to všetkých dosť teda zaujímalo. Fajčík sa kedysi dávno bol ustanovil za hovorcu umeleckého súboru a ten stav stále trvá a Fajčík, vždy a všade múdry ako tri dni starý pes, teda prehovorí, samozrejme k veci. „Lebo sa šušká čosi, že by to mal byť dokonca nejaký Šejkspír...“
     
    FOTO / Na fotografii temne slezovej farby už obézna, ale stále krásna, asi tak päťdesiatročná Sarah Bernhardt v kostýme Hamleta, opásaná kordom, pije z ozrutného krígľa pivo a šarmantne pózuje. V šere ateliéru stojí za statívom fotoaparátu doširoka rozkročený a s hlavou pod čiernou handrou Alfonz Mucha. V ostrom lúči slnečného svetla vidieť šteňa jazvečíka, ktoré mu močí na lakýrku, lež majster nevie o svete. Herečka sa spoza pohára vladársky usmieva. Zlomyseľne, ale veselo.
     
                Cestu na bývalý Mestský výbor KSS strany poznal tak, že by si ju trúfol zvládnuť so zaviazanými očami, tam aj späť a v pokluse, eventuálne s päťlitrovým demižónom v ruke. No naschvál, skúsme: Vyjde na chodbu, demižón postaví na linoleum, z pravého vrecka na saku vyberie po pamäti kľúče, zamkne, zamestnaneckým vchodom okolo stolárskych dielní prejde cez dvor, obíde plot z vlnitého plechu, ktorý sa rozpadá, prejde do dvora kancelárie Čedoku, na ulici sa dá vpravo, ľudia sa čudujú, prečo má obviazanú hlavu tým čiernym šálom, ale všetci chápu, že ako dramaturg vidieckeho divadla má na bolesti hlavy nárok, po tridsiatich dvoch krokoch zastane, je na prechode, prejde cez cestu, dva kroky  doľava, obíde sochu súdruha Lenina, šikovne a nebadane sa prežehná, to si zvykol hneď ako prišiel zo školy, vždy keď išiel bojovať na MVKSS, tak sa za touto sochou potajomky prežehnal, vždy to pomohlo, potom už len stále rovno, jednonohý Marcin Struhár, partizán a spolubojovník mestského tajomníka Pišela, mu na pozdrav nedbalo zasalutuje, zaškúli na demižón a ukáže mu rukou, v ktorej mu dymí už šesťdesiatsedem rokov cigareta, že môže ísť, a keď Janek zájde na schodište, tak vytočí sekretariát, aby Violka umyla poháriky, že ide ten cicinbrus z divadla... Takže je jasné, že dramaturg Laco Janek je osvedčená firma, skúsený bojovník, starý mazák, ostrieľaný kozák, svetaznalý borec etc. Všeličo v tomto divadle zažil, všeličo si užil, prežil celkove jedenásť direktorov, Meško je dvanásty, dva režimy, niekoľko vlád, devätnásť ministrov kultúry, dvadsaťosem režisérov, štyridsaťdva hosťujúcich, päť národných umelcov, sedem zaslúžilých, ale aby si toto trúfla herečka rok po škole, tak to teda, panstvo, to ešte nezažil, to teda je naozaj čosi, čo nemá obdoby, opica drzá, šťanda jedna nemóresná. Keby ju Meško nechytal za riť, ktohovie, možnože s ňou aj spí, tak by sme mali o problém menej, ale takto čo? „Prosím, pán doktor, pán riaditeľ vás už čaká.“ V divadle sa mu bežne hovorí doktor, lebo kedysi v slabej chvíli, keď sa po premiére Statkov-zmätkov pobil s režisérom Turčíkom, ktorý mu nielen vyrazil zub, ale ešte mu aj vykričal, že je úradnícke hovno a že divadlu sa rozumie ako sova algebre, tak od toho večera začala na neho jeho žena tlačiť, aby si urobil doktorát. Aby im ukázal, by videli! A keď to už trvalo dva roky a on už nemohol naozaj vydržať, tak jej vyhovel. Doktorandská práca „Kritika buržoázie v hre Ivana Stodolu Čaj u pána senátora“ mala veľký ohlas, aspoň on to tak vtedy vnímal, a v časopise Slovenské divadlo vyšiel úryvok i veľmi pozitívna kritika od divadelného profesora Mrlinu, čo sa vtedy pokladalo za nevídaný úspech, a odvtedy mu začali hovoriť doktor, aj na dvere si to napísal. „Poď ďalej, Laci, sadni si, mám taký... ehm... mno... kuriózny problém...“ „Pastuchová, čo?“ „Áno, ako to vieš?“ „Bola za mnou, ešte predtým než išla za tebou, ešte včera, pozvala ma na klobásu.“ „Fakt?“ „Fakt. Prečo by som ti to hovoril, ale nepochodila, samozrejme, je to bláznivá puberťáčka, to musíme tvrdo zamietnuť, o ničom inom, Rasťo, ani neuvažuj, veď by nás vysmiali, to je čosi absurdné. Kočka rok po škole a bude si vymýšľať takéto rošády! Tie legendy, čo sa tradujú o Sarah Berhardtovej, ako hrala Lorenzača a Hamleta, to sú len také nezmysly, nešlo vtedy, Rastík, o nič iné, len o excesy starej herečky, ktorou lomcovalo klimaktérium. Tá šťanda Pastuchová sa bude istotne oháňať experimentovaním a podobnými absurdnosťami a ešte si myslím aj to, že toho študenta, čo nám ho posielajú, že toho má v hrsti... ani o tom neuvažuj, direktor, je to absurdné...“ „No vidíš, starec, absurdné a bláznivé... to je akurát to, čo ma na tom zaujalo... Ty... fakt, veď sa pozri čo za šialenstvá vyrába Bednárik, v Čechách ten Morávek, alebo ten Polák čo vyviedol s Gorkým, no nie? Pozri, čo tak frčí v divadlách, nielen u nás a v Čechách, ale vôbec v Európe, vo svete, čím väčšie šialenstvo, tým viac sa o tom píše, tým viac sa na to ľudia hrnú... risk je zisk, Laci...“ Keď na neho manželka pozerá takto, tak Meško vie, že je zle, veľmi zle. Pár sekúnd si hryzie peru, horúčkovito zapremýšľa, čo všetko tá striga už vie, potrebuje sa nadýchnuť a získať pár sekúnd času, pokúsi sa zahrať kýchnutie, veľmi sa to nepodarí, ale pootočí sa, vyšklbne z nohavíc vreckovku, schová sa za ňu a ešte naposledy si bleskovo všetko v hlave zosumíruje, zatrúbi nosom, akože do útoku. Vreckovku poskladá a podrží ju v dlani, lebo Žofka už vrieska. „Som ti, Rastík, už stokrát hovorila, aby si sopľavé šnuptychle neskladal, to robia cigánski muzikanti v Galante na svatbe...“ „Hlavne, že si vtipná, miláčik, a Cigánov nechaj na pokoji.“ „Štveš ma, Rastík. A mocne a už pár dní.“ „A čo také, anjelik?“ „Pozri, že sa kurvíš s tou malou chuderkou, to mi neprekáža, som vytrénovaná, aj keď sa ma tvoja mama každú nedeľu vypytuje, že či sme naozaj šťastní, lebo že sa jej zdá, že som akosi schudla, to mi neprekáža a poviem jej, že odtučňujem.“ „Veď odtučňuješ, nie?“ „Áno, odtučňujem, lebo som sprostá a ešte stále mi záleží na tom, ako vyzerám, a aj to som uhrala, keď sa ma naša Monika pýtala, že či je to pravda, že máš novú frajerku a že je mladšia ako ona. Tak ani to ma nepoložilo.“ „Ty si vlastne hrdinka, Žofka...“ „Aspoň mlč, ty chrapúň... Toto všetko zvládam, ty sviniar, ale keď sa naše baby v šatni každý večer vyzvedajú, že kto bude hrať Hamleta a že sa po divadle rozpráva, že chystáme experiment a že Hamleta bude hrať tá vagína Pastuchová... - tak to už nezvládam, to je príliš...“ A rozplače sa a je to. Klasický priebeh večernej siesty, už to takto ale dlho nevydrží, rozvedie sa, musí sa rozviesť, prejde do kúpeľne, rozopne si nohavice, spustí ich na podlahu a len v slipoch prejde do predsiene a odtiaľ jej zarecituje svoju obľúbenú repliku. 

    Zobraziť všetko