• Viac o osobnosti

    Tvojou vášňou, záľubou, koníčkom sú hory, horolezectvo, extrémne situácie, k nim patrí priateľstvo, pevná vôľa, ale aj smrť.
    Tvojou vášňou, záľubou, koníčkom sú hory, horolezectvo, extrémne situácie, k nim patrí priateľstvo, pevná vôľa, ale aj smrť.
    Horolezectvo v mojich dimenziách bolo viac záležitosťou duševného prežívania
    ako vonkajších, súťaživosťou poznačených prejavov výkonnostného
    športu. Stal som sa členom IAMES-u, ktorého ideály – alpinizmus, morálnosť,
    entuziazmus a solidarita – mi otvorili celý myšlienkový svet a na ňom
    som začal stavať svoju životnú fi lozofi u. V horolezectve, športe bez divákov,
    som si meral svoje fyzické sily, objavoval krásu hôr a vzácne priateľstvá. Odtiaľ
    bol iba krôčik k tomu, aby som si uvedomil, že podobne by som si mohol
    zmerať svoje duševné sily, objavovať duševné schopnosti. Začal som písať
    básne a poviedky z horolezeckého prostredia. Prvá báseň mi vyšla v Novom
    slove v deň mojej skúšky dospelosti. Horolezecké poviedky som publikoval
    v Matičnom čítaní a v Literárnej prílohe Smeny na nedeľu, vysielal ich aj Slovenský
    rozhlas. Odišiel som študovať do Prahy na Elektrotechnickú fakultu
    Českého vysokého učení technického. Vstúpil som do horolezeckého oddielu
    Slávia ČVUT, chodievali sme liezť na české pieskovce, ale aj do Tatier. Získal
    som 1. výkonnostný stupeň v horolezectve, z čoho som mal ako študent
    osoh, poberal som športové štipendium 150 Kčs mesačne. Za trojmesačné
    štipendium som si kúpil gitaru, ktorú mám dodnes.
     
    Expedícia Pamír ´90 sa zapísala do najčernejších stránok alpinizmu. V piatok 13. júla 1990 pri výstupe na Pik Lenina zahynulo 43 horolezcov, šiesti z nich boli tvoji priatelia. Aj ty si bol členom expedície. Mohol by si sa vrátiť k tej tragickej udalosti?
    Roku 1990 ma kamaráti pozvali na horolezeckú expedíciu, aby som o výprave
    napísal knihu. Bola to druhá medicínsko-horolezecká expedícia, obidve
    organizoval horolezecký oddiel Biotika Slovenská Ľupča a Nemocnica s poliklinikou
    KÚNZ Banská Bystrica (dnešná Rooseveltova nemocnica). Naším
    cieľom bolo vybudovať čo najvyššie biochemické laboratórium na svahoch
    Piku Lenina (7 134 m). Vedúcim expedície bol MUDr. Maroš Kováč, vedúcim
    odbornej časti skúsený lekár MUDr. Ladislav Laho. V ten čierny piatok
    sme sa pohybovali vo viacerých skupinách. S mojou skupinou sme vystúpili
    smerom do kotla druhého tábora vo výške 5 300 m a navečer sme sa
    vrátili do prvého tábora vo výške 4 200 m. V druhom tábore sa rozhodli
    stráviť aklimatizačnú noc siedmi naši kamaráti a Natália Marčuková z hostiteľského
    oddielu v Čimkente. Nocovali tam aj Rusi, Izraelčania, Nemci
    a jeden Švajčiar, dovedna 45 horolezcov. Tábory oddeľovala oblačnosť, hore
    vládol pokoj, na oblohe žiarili hviezdy, zatiaľ čo dolu našimi stanmi lomcovala
    snehová víchrica. O pol desiatej večer sa zachvela zem, zatriaslo sa
    celé horstvo. Zemetrasenie s epicentrom v Afganistane dosiahlo siedmy stupeň
    a na druhej strane Pamíru v meste Oši tretí až piaty stupeň Richterovej
    stupnice. Došlo k zosunu obrovského seraku, vzápätí sa odtrhla snehová lavína
    široká 200 až 300 metrov. Masy ľadu a snehu prekryli a doslova zmietli
    druhý tábor. Šokujúcu správu sme sa dozvedeli ráno po tragédii najprv
    od Čechov, ktorí zostúpili z hory a zmätene plietli piate cez deviate, potom
    od očitého svedka, Angličana, ktorý nocoval v blízkosti dvojky a videl besnenie
    zničujúcej lavíny na vlastné oči. Reakciou na túto správu bola nečinnosť
    miestnej „spasnej služby“. Horolezci začali pátrať sami. Podarilo sa zachrániť
    Leningradčana Alexandra Koreňa a nášho Mira Brozmana. Zarazila
    nás informačná blokáda, zákaz odosielania telegramov o pamírskej tragédii.
    Vedúci expedície ma poveril nadviazať spojenie so svetom. Musel som zísť
    až do hlavného mesta Tadžickej republiky Dušanbe, kým sa mi podarilo
    spojiť s domovom a československým konzulom v Moskve. Lietadlo, ktoré
    nám poslal na pomoc prezident Václav Havel, pre výnimočný stav v oblasti
    na letisku v Oši neprijali; pristálo v Taškente, tam čakalo tri dni. Keďže sme
    sa k nemu nedokázali prepraviť, vrátilo sa prázdne. Šokoval nás hyenizmus
    a cynizmus – zdola prichádzali do prvého tábora neznámi ľudia a v opustených
    stanoch rabovali. Enormné úsilie pri hľadaní tiel v ľadopáde preukázali
    leningradskí horolezci, mali tam pochovaných 23 kamarátov. Podarilo sa
    nájsť dve telá, Jána Štefányho a Natálie Marčukovej z našej výpravy. Nasledoval
    ústup, postavenie mohyly s dreveným krížom, rozlúčka a komplikovaný
    transport aj s telom mŕtveho domov. Na skalnej stene v závere doliny
    Ačiktaš sme zanechali mená našich kamarátov: Vladimír Dávid (22-ročný),
    Branislav Valent (23-ročný), Ing. Ján Štefány (28-ročný), Ing. Dušan Uličný
    (29-ročný), Ing. Ján Perďoch (32-ročný), Ing. Milan Šivec (33-ročný).
     
    Tvoja básnická i prozaická tvorba vychádza z osobných skúseností. Ako sa v nej prejavili spomenuté zážitky?
    V živote možno všeličo nezbadať, ale tesné minutie sa so smrťou, uvedomenie
    si pominuteľnosti je neprehliadnuteľné. Tieto zážitky mi odkryli hlbší
    zmysel slova „vedieť“. Vedenie sa začína tam, kde sa k vedomostiam pridá
    zažitá skúsenosť. Určité zážitky spúšťajú v nás pochody, o akých by sme sa
    nenazdali. Hlboko v ľudskej bytosti sa niečo pretvorí tak zásadne, akoby sa
    v nej prepísal fi rmware: „vedieť“ je zmena. Z 15-člennej výpravy sme sa domov
    vrátili len deviati. Tí najzdatnejší z nás zostali tam. To, že osud neurčil
    inak, som prijal ako milosť. Človek si zvláštnym spôsobom, bez vlastného
    pričinenia, pripadá múdrejší, uvedomuje si sám seba komplexnejšie a chce
    so svojím životom nakladať lepšie.
    Z knihy Ľuboš Jurík: Rozhovory po rokoch
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Narodil sa 2. júla 1955 v Košiciach. Po absolvovaní stredoškolských štúdií v Košiciach študoval v rokoch
    Narodil sa 2. júla 1955 v Košiciach. Po absolvovaní stredoškolských štúdií v Košiciach študoval v rokoch 1973 – 1978 na Fakulte elektrotechniky Českého vysokého učení technického v Prahe. V rokoch 1978 – 1992 pracoval ako vývojový pracovník Závodov výpočtovej techniky. Vzdelanie si rozšíril dvojročným externým štúdiom na Katedre počítačov Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. V roku 1990 založil vydavateľstvo Skalná ruža. V tom istom roku sa zúčastnil medicínsko-horolezeckej expedície Pamír. Jej dramatický priebeh a predchádzajúce horolezecké skúsenosti sa neskôr premietli do jeho literárnej a televíznej tvorby. Od roku 1992 podniká v oblasti telekomunikácii ako spoločník firmy TELCO. Titul MBA (Master of Business Administration) získal na Nottingham Trent University (2005 – 2007). Žije v Kordíkoch pri Banskej Bystrici.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Súkromný skanzen. Etudy o etniku (1993, spoluautor fotograf Juraj Čech)
    • Nadmorská výška 23 rokov (2002)
    • Púť k sebe (2003)

    Poézia

    Esej

    • Pán Černovský (1991)
    • Časy a čas (2010, zborník)

    Pre deti a mládež

    Odborná literatúra

    Literárna veda

    Scenáristika

    • Obrázky zo súkromia (1996, scenár dokumentárneho filmu, spolu s Martinom Šulíkom)
  • Charakteristika tvorby

    Juraj Kuniak svoje prvé básne a poviedky publikoval na začiatku 70. rokov, v čase, keď bola slovenská literatúra vystavená najväčšiemu

    Juraj Kuniak svoje prvé básne a poviedky publikoval na začiatku 70. rokov, v čase, keď bola slovenská literatúra vystavená najväčšiemu normalizačnému tlaku a len jeho nesporný literárny talent a skutočnosť, že v tom čase žil v Prahe, kde sa podieľal na vzniku umeleckého štúdia mladých Rubín a v jeho programe Zelené peří mal možnosť čítať svoje básne, ho uchránili od osudu mnohých začínajúcich autorov, ktorí svoje básnické a prozaické texty publikovali v Novom slove mladých, vychádzajúcom v tých rokoch pod politickou a literárnou kuratelou Vojtecha Mihálika. Na svoj básnický debut si preto múdro počkal na začiatok 80. rokov, keď sa tlak normalizácie začal zmierňovať a vstúpil do literatúry básňami charakterizovanými sviežim jazykom, jemnou autorskou iróniou i sebairóniou, poéziou funkčne spájajúcou lyrické vzopätia s racionálnym pohľadom na život a svet okolo seba. Zbierku Premietanie na viečka priaznivo prijala dobová literárna kritika a Kuniak za ňu získal aj prestížnu Cenu Ivana Krasku za najlepší básnický debut roka. Jeho druhá zbierka Kúsok svetového priestoru vyšla až o desaťročie neskôr a je to už poézia zrelého autora, básnika, ktorý má pod kontrolou svoj básnický výraz, v témach, štruktúre i metaforike svojich básní tvorivo nadväzuje na svoje poetické vzory a k jednému z nich – Milanovi Rúfusovi sa aj manifestačne priznáva v básni Rúfusovská filiácia (V sebe / nájdeš všetko / A tak sa nevyhýbaj / zrkadliacej / studni privatissima...). Zbierka sa skladá z piatich básnických cyklov: Identifikačná karta, Dve básne na mesačnú tému, Melodický šelest, Skalné ruže a Nosnosť dve osoby. Premietlo sa do nej básnikovo detstvo (Stále sa učím od chlapca / ktorým som bol...), príroda a hory, v zajatí ktorých prežil svoje mladícke dobrodružstvá a kde si asi najhlbšie uvedomil, že Iba o vlastné/ korene/ možno sa oprieť. (báseň Skalná ruža), nebezpečenstvá civilizácie, ale najmä jeho očarenie ženou – milenkou i budúcou matkou (V biorytme tvojho tela / sa objavila / nová nota). Práve v tomto intímnom priestore medzi mužom a ženou dosahuje Kuniakova druhá zbierka svoj básnický vrchol. Zbierka Kúsok svetového priestoru zaujala aj Milana Rúfusa, ktorý v doslove k nej napísal: "Môj osobný pocit z druhej Kuniakovej knižky je taký, že dávny Rázusov výrok hodno bolo spievať, je aktuálne v tomto prípade obmeniť alúziou naň: hodno bolo aj takto dlho mlčky čakať na pieseň". Nasledujúca básnická skladba Blúdivý nerv vychádza takmer súčasne s Kúskom svetového priestoru. Viacvrstvovo komponované pásmo je poznačené skepsou a hľadaním miesta v živote. K pocitom sklamania zo životných a spoločenských anomálií pripája sa aj dezilúzia zo slova – základného kameňa básne. Blúdivý nerv oddeľuje i zjednocuje obe prv vydané básnické knihy. V každej básnickej knižke pripravuje Kuniak čitateľovi nové prekvapenie. Básne-epištoly z konca 90. rokov PozdravZ kordíckej samoty, venované Rúfusovi, vyšli knižne pod názvom Cor cordi. Ich prínos pre súčasnú literatúru presne vystihol Vincent Šabík: "Uprostred rastúcej nezáväznosti literárnej výpovede, ale aj celkového úpadku všeobecnej listovej kultúry, Juraj Kuniak v svojej novej knižke príznačne nazvanej Cor cordi nadväzuje na tradíciu epištolárnej literatúry. Je to – ako vieme – tradícia, ktorá siaha k samým začiatkom literatúry vôbec." Začiatkom 90. rokov vstupuje Kuniak aj na prozaickú pôdu. Najskôr je to literárna esej Pán Černovský. Rozpráva o histórii Slovákov a A.  Hlinkovi. Je pokusom netradičnou literárnou formou autentického rozhovoru s najstarším občanom Černovej predstaviť túto veľkú osobnosť slovenských dejín. A Černová, teraz skôr v lyrickom zábere na to trvalé, živé a veľmi ľudské, čo sa v nej a v pamäti jej obyvateľov uchovalo, sa stala ťažiskom knihy Súkromný skanzen s podtitulom Etudy o etniku. Príbehy v tejto knihe, často len krátke príbehové skice, paralelne sprevádzajú fotografie Juraja Čecha. O ďalšie desaťročie sa Kuniak vrátil k próze v autobiograficky ladenej zbierke poviedok Nadmorská výška 23 rokov. Jej charakter i obsah vystihuje autorovo venovanie: "Našim deťom, aby si nemysleli, že ich rodičia boli vždy dospelí." Kuniak tu poeticky, s láskyplným i nostalgiou poznačeným odstupom vo zväčša humorne ladených príbehoch zobrazil vlastné "príhody a skúsenosti" slovenského mládenca, vášnivého horolezca v Prahe a na okolitých kopcoch. Aktuálne z knihy zaznieva aj česko-slovenská téma, pravda, len pokiaľ ide o súboj národných pováh a súperenia v láske. Táto poviedková kniha je dobrým krokom autora, ktorý má svoje ďalšie literárne vrcholy ešte pred sebou.

    Anton Baláž

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Pozrime sa cez básničku (1989 po česky: Podívej se na básničku ) Blúdivý nerv (2003 po maďarsky: Tévelygó ideg )

    Pozrime sa cez básničku (1989 po česky: Podívej se na básničku)

    Blúdivý nerv (2003 po maďarsky: Tévelygó ideg)

    Blúdivý nerv (2010 po česky: Nervus vagus)

    Nadmorská výška 23 rokov (2004 po česky: Nadmořská výška 23 let)

    Pán Černovský (2004 po anglicky: Mister Cernovsky)

    Muž vo vetre (2005 po anglicky: Man in the Wind, výber z knihy Púť k sebe)

    Kúsok svetového priestoru (2006 po anglicky: A Bit of the World`s Space)

    Cor cordi (2007 po anglicky: Cor cordi)

    Čiara horizontu (2008, báseň v jazykoch: maďarský, nemecký, český, poľský, fínsky, švédsky, nórsky, dánsky, anglický, holandský, flámsky, francúzsky, taliansky, kastilský, portugalský, španielsky, japonský, čínsky, mongolský, ruský, arabský, hebrejský, grécky, macedónsky, ukrajinský, slovinský)

    Zápisník lyrického spravodajcu (2008, po anglicky Notebook of a Lyrical Correspondent)

    Lamium album (2012, po poľsky, nemecky, anglicky)

    Dhaulágirí – Biela hora (2013, po švédsky Dhaulagiri – Vitt berg)

     

    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Walt Whitman: Spev o mne (2013)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    Hostová, I.: Slovenská nedebutová poézia 2012. In: Knižná revue, ročník 23, 2013, príloha č. 14 – 15, s. 6. Vráblová,

    Hostová, I.: Slovenská nedebutová poézia 2012. In: Knižná revue, ročník 23, 2013, príloha č. 14 – 15, s. 6.

    Vráblová, T.: Slovenská literatúra pre deti a mládež 2012, In: Knižná revue, ročník 23, 2013, príloha č. 14 – 15, s. 27.

    Kekeliaková, M.: Iskoni bie Slovo. In: Katolícke noviny, ročník 128, 2013, č. 27 (7. júla), s. 10 – 11.

    Brück, M.: Básnické mosty. In: Knižná revue, ročník 23,.2013, č. 12, s. 7.

    Urbanová, E.: 42 x 3 (štyridsaťdva slovenských haiku). In: Romboid, ročník XLVII (2012), č. 2, s. 66 – 68.

    Brück, M.: Krása poézie nie je v háji, je v haiku. In: Knižná revue, ročník 22, , č. 4, s. 7.

    Litvák, J.: Haiku opäť ukázalo, že menej je niekedy najviac. In: SME, 5. januára 2012, s. 17.

    Rezník, J.: Túry do literatúry. Vydavateľstvo Slovart, Bratislava 2012, s. 340 – 341.

    Jurík, Ľ. Ústava môjho územia. In: Rozhovory po rokoch, Literárne informačné centrum, Bratislava 2011, 256 – 265.

    Kol.: Slovenskí spisovatelia. Books LLC, Wiki Series, Memphis, USA, 2011, s. 132 – 134.

    Ďurka, V.: Trafiť dobre, Na káve... In: Bystrický TELEGRAF, ročník I, 2011, č. 2, s. 1 – 2.

    Bouhmala, B.: Čiara horizontu. In: Rozhľady po kultúre a umení, ročník IX – X, 4. štvrťrok 2010 a 1. štvrťrok 2011, Ružomberok 2011, s. 14 – 16. (Z arabčiny preložila Zuzana Gažáková, zdroj Literárne noviny Al-Alam /Zástava, Maroko.)

    Belluš, I. :Školský lexikón slovenských spisovateľov, Príroda, Bratislava 2010, s. 138 – 139.

    Snopková, B. – Klimová, A. – Albertová, H.: Osobnosti Banskej Bystrice na začiatku tretieho tisícročia. Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici, Banská Bystrica 2010, s. 131.

    Ioannides, T.: Venované literárnym časopisom planéty Zem, Slovensko – Česko, Juraj Kuniak. In: EPIKAIRA, príloha Extra Time, ročník 11, číslo 289, 18. septembra 2010, s. 24 – 25. (Atény, Grécko).

    Demko, M.: Cítim v sebe symetrickú bytosť. In: Euroreport plus, august / september 2010, s. 50 – 51.

    Kovářík, M. :Dvojdomá tvář. In Nervus vagus, , Slovensko-český klub, Praha 2010, s.46 – 47
    Svetoň, Ľ.: Ján Kudlička - Juraj Kuniak, Mystérium krajiny. In: Slovenské pohľady 6/2010, s. 120 – 121.

    Demko, M.: Za tajomstvami krajiny. O tvorbe a tvorivých stretnutiach s básnikom Jurajom Kuniakom. In: Knižná revue, ročník 20, 2010, č. 12, s. 11.

    Dejčík, F.: Výrobca telefónov je úspešným básnikom a spisovateľom. In: Ružomberský hlas, 6. november 2009, s. 23.

    Vlnka, J.: Súčasná literárna veda v rokoch 2006 – 2008. In: Zborník príspevkov zo seminára Súčasná slovenská literatúra. Knižnica Juraja Fándlyho. Trnava 2009.

    Svetoň, Ľ. : Sedem viet o siedmich knihách. Obnažovanie koreňov. In: Slovenské pohľady 7–8/2009, s. 274.

    Rebro, D.: Slovenská poézia 2008. In: Knižná revue, ročník 19, 8. júl 2009, č. 14 – 15,  príloha, s. 13.

    Jiří Dědeček, J. – Baláž, A.:  Čo nové u Juraja Kuniaka. In: Zrkadlenie-Zrcadlení 1–2/2009. s. 178 – 197.

    Hevier, D.: Čiara zvaná horizont. In: SME, 26. februára 2009.

    Bouhmala, B. : Juraj Kuniak: Čiara horizontu. In: AL-ALAM (Zástava), 12. 2. 2009. s. 10 – 11. Maroko.
      
    Baláž, A.: Ján Kudlička – Juraj Kuniak: Mystérium krajiny / Mystery of Landscape. In: Knižná revue, 19, 2009, č. 7.

    Bátorová, M.: Juraj Kuniak: Zápisník lyrického spravodajcu / Notebook of a Lyrical Correspondent. In: Knižná revue, 19, 2009, č. 10.

    Baláž, A.: Obnažovanie koreňov s Jurajom Kuniakom (Rozhovor). In: Zrkadlenie – Zrcadlení, 5, 2008, č. 1.

    Jurčo, M.: Proti aj za. Kritika sa kritikou opravuje. Matica slovenská, Martin 2008, s. 266 – 271.

    Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). LIC a SNK, Bratislava – Martin 2008.

    Vlnka, J.: Básnický rodokmeň s nápaditými vetvami. In: Slovenské pohľady, 4+124, 2008, č. 10.

    Jurčo, M.: Paralely života, tvorby a reflexií Juraja Kuniaka. In: Obnažovanie koreňov. Matica slovenská, Martin 2007.

    Šabík, V.: So srdcom aj intelektom. In: Cor cordi. Slovak and English. 2. vydanie. Skalná ruža & Slovenské centrum PEN, Bratislava 2007.

    Jurčo, M.: Z prelomu storočí, z rozhrania žánrov. Matica slovenská, Martin 2006, s. 244 – 252, s. 276 – 279.

    Stankovičová, H.: Pútnik vlastnej duše. In: Slovenské pohľady, 4+121, 2005, č. 2.

    Bátorová, M.: Monolit Kuniak. In: Knižná revue, 15, 2005, č. 7.

    Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2005.

    Čobej, A.: Objatím sveta dostal som sa domov (Rozhovor). In: Knižná revue, č. 14, 2004, č. 10.

    Jurčo, M.: Portrétna esej. Tvorba ako hľadanie i zapúšťanie rodových koreňov aj ako zakladanie súkromnej skalky. In: Skalná ruža. Petrus, Bratislava 2004.

    Šabík, V.: Viac než „nepreclené dojmy“. In: Slovenské pohľady, 4+120, 2004, č. 10.

    Urban, J.: Predovšetkým nerozmnožovať peklo (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 15.

    Jurčo, M.: Aj poézia má svoj nervový systém. In: Romboid, 31, 1996, č. 6.

    Lomenčík, J.: Racionálny lyrik života. In: Literárny týždenník, 9, 1996, č. 12.

    Očenáš, I.: K charakteristike zvukovej organizácie poviedky Juraja Kuniaka Mám svoj vek. In: VARIA V: Zborník materiálov z V. kolokvia mladých jazykovedcov (Modra-Piesok 29. 11. – 1. 12. 1995). Bratislava: Slovenská jazykovedná spoločnosť SAV, 1996, s. 121 – 125.

    Bodacz, B.: Kúsok svetového priestoru – pre dvoch. In: Národná obroda, 2. 2. 1995.

    Borguľová, J.: Vidím, počujem, hovorím... (Rozhovor). In: Nové slovo bez rešpektu, zv. 5, 15. 5. 1995, č. 20.

    Ďurinová, N.: Pozor, krásna kniha! In: Pravda, zv. 5, 3. 2. 1995, č. 28.

    Jančovič, I.: Istota balansu. In: Slovenské pohľady, 4+111, 1995, č. 6.

    Maršálek, J.: Náš priestor a čas. In: Knižná revue, 5, 1995, č. 6.

    Plintovič, I.: Biorytmus poézie v tomto čase a priestore. In: Romboid, 30, 1995, č. 6. 

    Púchyová, I.: Básnické riziká. In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 8.

    Štígel, J.: Neproklamujem nič zložité – iba cit (Rozhovor). In: Národná obroda, 10. 3. 1995.

    Válek, I.: Hodno bolo čakať. In: Slovenské národné noviny, 6 (10), 1995, č. 8.

    Winkler, T.: Pohľad na svet. In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 8.

    Kasáč, Z.: Od súkromného k verejnému. In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 21.

    Plintovič, I.: Poetizujúce črty. In: Romboid, 29, 1994, č. 8.

    Púchyová, I.: Prameň inšpiračného čítania. In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 21.

    Winkler, T.: Skanzen nielen súkromný. In: Slovenské pohľady, 110, 1994, č. 3.

    Luptáková, V.: Aby nebola iba pustou fantáziou (Rozhovor). In: Smer, zv. 41, 17. novembra 1989, č. 271.

    Winter, J.: Elektronika nevylučuje poezii. In: VTM, 1984, č. 18.

    Kováč, M.: Juraj Kuniak: Premietanie na viečka. In: Romboid, 19, 1984, č. 11.

    Hochel, I.: Potreba väčšej koncentrácie. In: Romboid, 19, 1984, č. 5.

    Mojík, I.: Juraj Kuniak: Premietanie na viečka. In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 5.

    Otčenáš, I.: Debut bez rezonancie. In: Nové slovo, 26, 1984, č. 23.

    Veľký, J.: Lyrické vklady. In: Pravda, zv. 64, 26. 10. 1983, č. 253.

    Winter, J.: Život nabíraný plnými doušky, Mladá fronta, 20. 10. 1983.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Kuniakova poézia je predovšetkým výpoveďou o človeku. Moderná je svojím výrazom, súčasná predovšetkým

    Kuniakova poézia je predovšetkým výpoveďou o človeku. Moderná je svojím výrazom, súčasná predovšetkým otázkami a odpoveďami na ne. Nech nás nemýli to, že základné ontologické otázky o podstate nášho bytia sú tie isté, ako v nedávnej či ešte v dávnejšej minulosti. V básnickej knihe Kúsok svetového priestoru sa nám predstavil skutočný básnik až s brémondovsky čistou poéziou. Čistou, vo význame oslobodenou od akéhokoľvek balastu a silenia sa do pózy. Kuniakove verše sú totiž myšlienkovo číre a úprimné.

    Tomáš Winkler

    Kuniak si bol vždy vedomý toho, čo chce i môže verzologicky štruktúrovanou výpoveďou sprostredkovať. Vedel, že poézia nie je len, respektíve nie ani v prvom rade iba prostriedkom na individuálne odreagovanie sa. Báseň chápe ako formu komunikácie človeka s človekom. Nepíše poéziu preto, aby sa vydeľoval, ale preto, aby hľadal a nachádzal.

    Milan Jurčo

    V cykle ôsmich próz Nadmorská výška 23 rokov sa spája do sugestívnej jednoty básnické videnie sveta, odvaha riskovať život na horolezeckom lane, spolužitie s prírodou, vtip a cit pre váhu slova. Niekoľkými ťahmi pera dokáže zachytiť náladu, prostredie i situáciu.

    Emil Charous

    V knihe Mystérium krajiny / Mystery of Landscape Ján Kudlička a Juraj Kuniak spriaznení putovaním pamäťou i prírodným reliéfom krajiny, ktorá ich od detstva obklopovala, obaja osobitým tvorivým spôsobom hľadali jej kódy. Nástrojom tohto poznávania sa Kudličkovi stala maľba a Kuniakovi slovo. Kniha Mystérium krajiny je prienikom a symbiózou tohto hľadania na ploche rozsiahlej, vyše tristostranovej monografie, ktorá prináša reprodukcie takmer 170 Kudličkových výtvarných diel a Kuniakov decentný román maliarovho života. Kompozične je kniha tvarovaná do podoby dvadsiatich zastavení na Kudličkovej životnej ceste. (...) Zážitok z čítania i zážitok z tvorby – dva rovnocenné, navzájom sa doplňujúce a obohacujúce dojmy sú charakteristické znaky tejto neobvyklej monografie. Mystérium krajiny zároveň obnovuje (spolu s nedávno vydanou Milanchóliou Mareka Ormandíka a Milana Lasicu) spojenie obrazu a slova, výtvarného umenia a literatúry, ktoré s takou silou nezaznelo od čias básnicko-obrazného dvojhlasu Milana Rúfusa a Martina Martinčeka.

    Anton Baláž

    Dvojjazyčná slovensko-anglická zbierka Juraja Kuniaka Zápisník lyrického spravodajcu / Notebook of a Lyrical Correspondent predstavuje prvý zväzok edície Bibliofílie Slovenského centra PEN klubu. Juraj Kuniak naplnil prvý diel tejto edície desiatimi poetickými textami – koncentrátmi nažitého, takpovediac básnickou miniepikou. Prezentuje v nich univerzálne motívy, ako je láska v mnohých podobách – k žene, priateľovi, vlasti – ku konkrétnemu kusu zeme, ktorý si obľúbime a na ktorý je naša tvorivosť viazaná, ku ktorému sa stále autor vracia, aj keď jeho cesty vedú na všetky strany sveta. (...) Kuniakove poetické texty sú naratívne s výraznými obrazmi a metaforami a niekoľkými zvláštnymi novotvarmi. Ide v nich však vždy predovšetkým o zmysel: komunikáciu medzi svetmi. Táto rozsahom útla, ale obsahom suverénna zbierka nesie zo Slovenska do sveta správu o tom, že literatúra tu reflektuje blízky aj ďaleký svet a uvažuje o tom, aké sú hodnoty, ktoré sú pre život nepostrádateľné. Tak autor splnil nielen svoju túžbu osloviť čitateľa pradivom úžasných zážitkov, ale položil mu aj závažné otázky o podstate lásky, o identite miesta, na ktorom žijeme, o priateľstve, o vplyve kontextu atď., o ktorých možno diskutovať, ale nemožno ich obísť, ak len život berieme vážne.

    Mária Bátorová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Poézia je ošetrovanie ľudského sna. Poézia i ľudská duša obsahujú akýsi vnútorný kód, ktorý nepustí. A
    Poézia je ošetrovanie ľudského sna. Poézia i ľudská duša obsahujú akýsi vnútorný kód, ktorý nepustí. A drží tak pevne, až – paradoxne – práve jeho voľba je slobodou.


    Debutoval som ako dvadsaťosemročný, autorské výtlačky mi prišli poštou

    do Radvane (dnes štvrť Banskej Bystrice), kde som býval už s rodinou v plnom

    počte, syn mal dva roky a dcéra jeden. Teda v čase, keď som držal svoju

    prvú knižku v rukách, splnilo sa mi viac, ako som si želal v básni Tri želania:

    „Mať tvoju hlavu v rukách, palce na spánkoch. Mať naše dieťa v rukách. Mať

    v rukách šťastie všetkých troch.“ Je pravda, že som sa neponáhľal, ale nemal

    som ani pocit meškania. Zdalo sa mi, že všetko je tak, ako má byť. V Prahe

    som sa zoznámil s Vladimírom Holanom, od ktorého som si pamätal,

    že prvá kniha sa nemá uponáhľať. Hovorila z neho osobná skúsenosť, keď

    sa s vlastným prirýchlo vydaným debutom Blouznivý vějíř vnútorne rozišiel.

    S mojím debutom som zostal zrastený, priniesol viaceré polohy a tóny,

    na ktoré som neskôr nadviazal.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Ivana Kraska za debut Premietanie na viečka (1983) Cena Slovenského literárneho fondu za básnickú reportáž Arbat (1989) Cena v Slovenskej

    Cena Ivana Kraska za debut Premietanie na viečka (1983)

    Cena Slovenského literárneho fondu za básnickú reportáž Arbat (1989)

    Cena v Slovenskej literárnej prehliadke za rukopis próz Súkromný skanzen (Etudy o etniku) (1992)

    Cena v Slovenskej literárnej prehliadke za rukopis básnickej zbierky Kúsok svetového priestoru (1993)

    Cena v čitateľskej ankete Knižnej revue Kniha roka 1995 za zbierku básní Kúsok svetového priestoru (1996)

    Čestný doktorát literatúryThe International Poetry Translation and Research Centre v Číne (2006)

    Čestný doktorát literatúry World Academy of Arts and Culture v USA (2006)

    Výročná cena magazínu The World Poets Quarterly „The International Best Poet of the year 2006“ (2007)

    Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu v roku 2008 za dielo Mystérium krajiny / Mystery of Landscape (2009)

    „Poetry Contest Award“ na XXIX. Svetovom kongrese básnikov v Budapešti (2009)

    Prémia Ceny Jána Hollého za umelecký preklad 2013 za preklad diela Walt Whitman: Spev o mne

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

      Inverzia   Niekedy stojí za to byť oslobodený vo výške, počúvať nebeské ticho, príboj slnka, velebnosť vrchov
     Inverzia

     

    Niekedy stojí za to byť oslobodený vo výške,
    počúvať nebeské ticho, príboj slnka,
    velebnosť vrchov okolo, rozostavených ako ostrovy
    nad svetom, uvolňujúcich svoje najvnútornejšie sloje
    z kŕčovitého, nemého kamenna
    do vánkošumiacej túžby po spoločenstve.
     
    Z tohto pohľadu inverzia je čas pre radosť,
    dôvod pre nadýchnutie a uvoľnenie,
    vodné pary sa plazia údoliami,
    pohltiac civilizáciu, rozložia sa na nej,
    zhora sa pekne vyrovnajú, zahustia, 
    až zmenia na pláň, že by sa po nej mohli kĺzať psie záprahy,
    naložené odkazmi, korešpondenciou vrchov,
    posielajúcich svoje vyznania ako na Valentína:
     
    Gerlach Kráľovej holi,
    Eiger Jungfrau,
    Mont Blanc Verte,
    Everest Annapurne,
     
    dnes iných vrchov, dnes nie takých osamelých
    vo svete zahľadenom do seba,
    ale slávnostne
    nanovo krásnych vo svojej vznešenosti,
    tak osobitne vypuklej v čase inverzie,
    až sa ostýcham byť jedným z nich,
    hoci ma to ťahá
    priamo za moje slabé miesto,
    neodolám ich príťažlivosti, zakúšam
    slasti tejto empatie a vedel by som zostať,
    naskrze identický s nimi, v ich zostave,
    stať sa ich hovorcom v tomto vzácnom čase
    a len tak mimochodom poznamenať:
     
    „Medzi nami, vrchmi, tam dolu
    nevedia, čí sú.“
     
    Rád by som ťa mal pri sebe
    v tej chvíli, alebo aspoň na dohľad,
    aby sme neboli inverziou rozdelení,
     
    ty v jedovatom nízkom Pošmúrne,
    ja vo vysokom Krásne,
     
    keď všetky známky svedčia pre
     
    (neviem to povedať ináč,
    ako priamočiaro):
     
    otvorené nebo ...
     

    Radosť
     

    Pozri sa
    na zeleň, ako stúpa z dolín do vrchov!
    Vždy vládze.
    Keď dôjde na hrebeň a spojí chotáre,
    zavládne jar...
    Cítiš tú radosť posledného slova?
    Nebo je iste hrdé. Ak nie, ja áno.
     
    Nebo je nebo, pravdaže,
    najradšej, keď sa rozprestiera čisté, vypraté,
    od horizontu po horizont,
    no výraz, ak mi rozumieš, hĺbka a sila
    i nádej
    sa z neho zračí až v roztrhnutej chmáre.
     
    Môcť tak byť zeleňou! Ale to neviem,
    nevládzem. Oveľa ľahšie je ujsť do neba.
    Čím väčšia radosť, tým vyššie...
     
    Viem, že som uletel. Jastrabiem.
    Mám rozpažené ruky a otvorené oči
    pre krta, medveďa, líšku a srnčiu rodinku
    i pre môj vlastný tieň, ktorý sa šinie po lúke,
    akoby ani nebol môj... A je! No neublíži.
    Poznám svoj tieň a poznám aj ten druhý.
    Vedľa mňa krúži naozajstný jastrab. Pripaží
    a padá – je to smrť
    pre vtáčie mláďa. Uchytí ho
    v strmhlavom útoku priamo z hniezda.
     
    „Zostali po ňom pierka!“ zvolá
    jedenásťročná Renátka. V jej očiach vidím,
    že videla
    celú drámu. Vtáčí rodičia nad vrcholcom smreka
    spustili krik. Lietajú ako pomätení – strakoše,
    kým pierka, teraz už nikoho, šermujú, padajúce,
    vo vzduchu...
     
    Pod ich taktovkou
    začína
    ladenie stromov v podvečernom vánku.
     
    A to je takmer všetko...
    Z radosti asi nikdy nezostane viac.
     
    Z kométy ani toľko.
    Akurát v tejto chvíli mi z neba
    pritaká. Už zhasla.
     
    Čo zvýši zo mňa? Zatiaľ sa držím. Ešte
    nachádzam spôsob prejavu.
     
    Kým píšem túto báseň,
    do žily v pravej ruke mi tečie infúzia.
    A tak ju píšem ľavou.
     
    Z knihy Zápisník lyrického spravodajcu (2008)


     
     



    Hĺbka ponoru
     
    Vyberám
    obsah svojich vreciek
    zlomok gombíka
    pár drobných mincí v cudzej mene
    úlomky muších krídel
    piesok
    omrvinky
    zhúžvaného srdcového kráľa
    telefónne číslo
    starú vstupenku do laterny magiky
    predpis na okuliare
    wolfrámové vlákno z rozbitej žiarovky
    skrutku bez matice
    rezervný nepokoj
    zdrobneninu Eiffelovej veže
    alias poézie
    a tak ďalej
    a tak bližšie
    k tomu
    čo nemám
    a čo si neviem ani predstaviť
    ako si neviem predstaviť teba
    a vôbec už nie budúcnosť
    ktorú by si mi mohla venovať
    aby som v ruke nestískal
    večne
    iba tú svoju čiaru
    života
     
     
    List
     
    Na mrazený smotanový krém
    SEVERKOVÝ SNEH
    AROMATIZOVANÝ A PRIFARBENÝ
    som dopísal tvoje meno
    a bola si to ty
     
    Na zápalkovú škatuľku
    THE SCISSORS
    SAFETY MATCH
    som dopísal tvoje meno
    a bola si to ty
     
    Na injekčnú striekačku
    značky RECORD
    som dopísal tvoje meno
    a bola si to ty
     
    Dostaneš tento list
    a to
    aký je
    som ja
     
    Z knihy Kúsok svetového priestoru (1994
    )

    IGLU

                Majka ho vrátila do reality: “Počuj, strašne mi šľahá do tváre. Nemôžem ani otvoriť oči. Kam vlastne ideme?”

                “Neďaleko. Drž sa za mnou. A radšej mlč. Ústami z teba uniká teplo.”

                “Zlá rada.”

                “Prečo?”

                “Ak by som mlčala, musela by som rozmýšľať. A keby som začala myslieť, musela by som od teba ujsť.”

                “Tak ujdi!”

                “Provokatér.”

                “A ty si čo?”

                “Ja som hazardér, aby si vedel. Mňa by si sa mal báť ako trinástky.”

                “To je v poriadku. Trinástka je moje šťastné číslo.”

                “Ale ja prinášam smolu.”

                “Už nebudeš mať kedy. Sme na mieste.”

                “Skutočne, chata. Ani som nezbadala. Vynorila sa tak nečakane, akoby nám priplávala v ústrety.”

                 “To si povedala pekne. A tretí raz si sa usmiala. Poďme dnu. Musím sa tu trochu poobzerať.” Kým v chodbe zo seba oprašovala sneh, stratil sa v útrobách chaty. Vrátil sa skormútený.

                “Čo je? Akosi ti nie je do reči.”

                “Sú plní! A čo je horšie, hovoria, že Skalnatá chatka je zaviata snehom a ďalšie dve hore v dolinách sú v prechode, čiže v príprave na zimnú sezónu. Okrem toho, doliny sú uzavreté. Lavínové nebezpečenstvo. Tomu hovorím sprisahanie.”

                “Ja som vážne smoliar.”

                “Chvíľu mi o tom rozprávaj!”

                 “Len sa nepaprč! Neviem, prečo by ti malo všetko vychádzať poeticky. Ako vidíš, môj život je surová próza.”

                 “Neboj sa, ja ti ju ešte uvarím, že sa budeš oblizovať.”

                “A vieš, že o to nestojím? Nijako netúžim... A vôbec – mňa si tak ľahko neuvaríš.”

                “Poézia nie je len trblietanie snehových vločiek v žiare slnka. Skutočná poézia začína tam, kde končí pekné počasie. Možno práve teraz, v tejto chvíli.”

                “Pekná poézia! Snehu po kolená, viditeľnosť žiadna a vietor ako na severnej točni.”

                “Aspoň sa nespotíme.”

                “Márnosť, ty sa budeš vyškierať, aj keď už budeme zamrznutí.”

                “Prečo hneď zamrznutí?”

                 “Ach áno, prepáč, zabudla som, prečo hneď. Do večera času dosť!”

                “Správne.”

                “Ignorant. Ja ťa nechápem. Mňa ten tvoj čierny humor rozčuľuje. Ja nie som horolezec.”

                 “Iba hazardér.”

                “Bohužiaľ.”

                “No dobre, nebudeme sa hádať na slovíčkach. Ale poviem ti, ak ťa to povzbudí, že ešte nie sme stratení. Mám niečo v zálohe."

                Fero. Keď si naňho spomenul, musel sa usmiať. S ľuďmi ako on nie je otupno. Predstavil si jeho spoločnosť, ale aj teplú izbietku pre dvoch a hneď pookrial. Za takým cieľom sa oddá ešte chvíľu boriť hlbokým snehom a pasovať sa s nečasom.

                “Asi za hodinu, či v tomto pekle za dve, by sme mohli byť na najlepšej chate pod slnkom, chatára poznám, skvelý chlap, niečo ti o ňom  poviem. Alebo nie, radšej už poďme. Spoznáš ho sama.”

                “Vravel si najlepšia chata pod slnkom. Chceš povedať, že pôjdeme až nad mračná?”

                 “To sa nám asi nepodarí. Ale mohla by to byť lákavá predstava. Videla si už mračná zhora? A oblohu nad nimi?”

                 “Videla som zamrznutú kamarátku. S podobným ESOM sa chcela dostať cez Vianoce na Krížnu.”

                “Tiež písal básne?”

                “Nie.”

                 “Vidíš, chyba. Chýbali mu krídla.”

                 “Ešte som si ich nevšimla.”

                 “Počkaj, až príde čas.”

                 “Pochybujem.”

                 “Zase?”

                 “Myslíš, že tam dôjdeme?”

                 “Hádam.”

                 “Ty teda vieš povzbudiť. Ak dôjdeme, dobre, ak nie, aj tak dobre. Je predsa celkom príjemné umrieť podchladením. Na človeka doľahne únava, spavosť, ľahne si a precitne na druhom svete. Dokonca by sme sa tam mohli pobrať spolu. Naozaj lákavá predstava!”

                “Vidím, že ako budúca lekárka sa v umieraní vyznáš.”

                “Ďakujem, to je pocta, ktorá ma bude hriať.”

                “Prosím.”

                “Si cynik.”

                “Študuješ ma?”

                “Od začiatku.”

                “Oči cynikov sú jemné.”

                “Čo nepovieš.”

                “Hej. Je to aj v pesničke.”

                “A mne už vŕtal v hlave... choroboplodný zárodok.”

                “Nedaj sa vysmiať. V tejto zime? V ktorom si ročníku? Mala by si vedieť, že pri mínus desať sú všetky choroboplodné zárodky v tom... no, ako sa to povie?”

                “Vegetačnom pokoji.”

                “Hej.”

                “Máš šťastie. Ale boj sa ma, až sa oteplí!”

                “Oddych! Ako si hrkútame. Takto by sme si zaručene nevedeli ani v Bellevue ani v Panoráme.”

                “Ja musím rozprávať. Jazyk je môj motor.”

                “Dobrý motor. Koľko žerie?”

                “Nie koľko, ale čo.”

                “Tak teda čo.”

                “Hádaj!”

                “Neviem. Vzdávam sa.”

                “Tak skoro? Neprezradím.”

                “Tak si to zjedz.” Vykročí.

                “Len sa nefúkaj ako tie tvoje Tatry. V listoch si používal slová ako prekrásne, majestátne, veľkolepé a ony sú zatiaľ naduté, nevľúdne, škaredé...”

                “Našťastie som tu ešte ja.”

                “Strelený fanatik. A ja, pobláznená, som ti naletela. Keby som aspoň bola romantik. Mohla by som veriť, že láska hory prenáša. Ale takto?”

                “Neviem, čo láska, ale ja, keď už nič iné, tak teba určite unesiem.”

                “Neviem, neviem. Ja som tuším s každým krokom o desať kíl ťažšia.”

                “Žeby?”

                “Dosť. Už nevládzem.”

                “Sadni si na môj batoh.”

                “Koľko je hodín?”

                “Jedna. Začína Zákruta.”

                “Akoby som ju počula. Karambol, rinčanie skla a veselé takty.”

                “Tak predsa len máš zmysel pre recesiu!”

                “Nezmysel! Kedy sa zotmie?”

                “Okolo štvrtej, pol piatej.”

                “Takže ešte tri hodiny?”

                “Ale jaj! Najneskôr za hodinu, a to by sme sa museli plaziť, sme na mieste.”

                “Hodinu? Ja sa už nepohnem.”

                “Napi sa!”

                “Čo je to?”

                “Varené víno. Ešte teplé.”

                “To nesieš až z Prahy?”

                “Uhm.”

                “Si milý. Tá termoska má aspoň liter. Čaká nás príjemná...”

                “Čo?”

               “Vieš, spomínam si, na strednej škole... písali sme takú slohovú úlohu. Čo by si robil, keby si vedel, že ti ostávajú tri hodiny života.”

               “Vztyk – ideme ďalej!”

               “Si zlý. Ja už nevládzem. Za chvíľu odkväcnem do snehu.”

               “Zatiaľ si sa nemala kedy unaviť. Len počkaj, chytíš druhý dych a ešte mi ujdeš.”

               “Tebe ako tebe... ale ako... ujsť... týmto bezcitným... Tatrám. Nekonečné záveje a... zima!... akoby ma obhrýzalo tisíc... potkanov.”

               “Aj nohy?”

               “Nie... nohy nie.”

               “Tak stúpaj! Teraz záleží len na nohách. A prestaň konečne rozprávať. Vravel som ti, že ústami z teba uniká teplo.”

               “Motor... nesmie mi skapať motor.”

               “Zatvor ústa a radšej mysli na nejakú peknú pesničku.”

               “Či som si dala. Taký... spolok! Počkaj! Kde si? Aspoň... sa ozvi!”

               “Ešte kúsok.”

               “V tom mlieku... nevidím... ani na tvoje stopy.”

               “O to lepšie sa počujeme.”

               “Ani by som nepovedala.”

               “Veď sa nám hlasy ozývajú ako v potrubí.”

               “Potrubie? To by bolo niečo! Taká poriadna... rúra. Zaliezla by som do nej a... prespala do jari.”

               “Na chate prídeš na iné myšlienky.”

               “Ako by som ju videla... Len neviem, či bude... vykúrená, alebo... zasypaná lavínou.”

               “Vydrž! Ešte posledné metre. Podaj mi ruku.”

               “Teraz mať krídla!”

               “Chceš? Ja ti ich urobím. Daj mi svoj plecniak. Uvidíš, ako vzlietneš, keď sa odľahčíš. Tak. Lepšie?”

               “Trošku. Ale o lietaní... nemôže byť ani reči.”

               “Vzlietni mysľou. V myšlienkach sa krásne lieta. Preletíš oceány, pohoria, keď chceš, aj kozmické priestory a pristaneš hoci na prahu chaty.”

               “Blázonko. Po celý čas... sme nevideli... ani vtáčika-letáčika.”

               “No a čo. Na Mesiaci nenašli kozmonauti ani kvapku vody, a predsa je tam More hojnosti, More nektáru, či dokonca More túžby.”

               “Ja padnem... padnem a viac nevstanem.”

               “Ale no. Už sme dobre. Aha. Pozri. Tam! Vietor roztrhol hmlu.”

               “Chata! Konečne. Len aby...”

               “Čo.”

               “... to nebola fatamorgána.”

               “Čo sme na púšti?”

               “A nie sme? Piesok, či sneh...”

               “Neboj sa. Za chvíľu sa dáme do poriadku. Už si sa dávno neusmiala.”

               “Nemôžem tomu uveriť.”

               “Tak si ju ohmataj. Pozri! Toto je betón, studený ako skala, a toto drevo, pravý tatranský zrub.”

               “To ticho.”

               “A čo si si myslela, že tu bude svadba?”

               “Prečo hneď svadba. Stačil by mi... pukot ohňa.”

               “Keď len to, poďme dnu.”

               “Komín.”

               “Čo komín?”

               “Nedymí sa z neho.”

               “Čo tým chceš povedať?”

               “A okrem toho – zamknuté.”

                “Nezmysel. Veď vidíš, že sneh je odhádzaný, niekde sú ešte zreteľné stopy po lopate – aha, tam je!"

                “Lopata.”

                “No isteže, lopata, hovorím o lopate.”

                “Radšej by som videla toho, kto ju tam oprel.”

                “Musí byť dnu. Ukáž. Dvere možno primrzli. Treba nimi poriadne zalomcovať. Fero! Počuješ? Fero! Otvor!”

                “Tabuľka!”

                “Kde?”

                “Na dverách. Nevidíš?”

                “Somár! Príde mu návšteva a on si pokojne vycapí tabuľku ZATVORENÉ. Ako v obchode.”

                “Márna sláva. Ako to vidím ja, tieto dvere by odmrazil už len dynamit.”

                “Doparoma! Kde zbíja? Ja ho roztrhnem.”

                “Teraz sa ukáž, Žoržík!”

                “Je ti zima?”

                “Nie, horúco. Asi sa zoblečiem. Taký hic som ešte nezažila.”

                “Buď trochu vážna.”

                “Mráz predsa páli, nie?”

                “Teda páli, hovoríš.”

                “A čo mi už pomôže? Azda ty? Tvoje horúce náručie? Alebo vzletné myšlienky? Nedaj sa vysmiať.”

                Stíchol. Musel uznať, niekedy sa s okolnosťami nedá bojovať. Sú v presile. Celý svet je proti, besnie, nemožno od neho čakať nič dobré, ani náhodou, stupňuje nepriazeň, je pes, horšie, vlk, vlci, ešte tí by sa mohli objaviť a zobrať nás do pekelného tanca. Za takýchto okolností sa možno len obrniť. Vtedy mu napadlo:

                “Postavíme si iglu.”

                “Čo?”

                “Za chvíľu bude tma. Poď mi pomôcť. Aspoň sa zohrejeme. S touto lopatou to pôjde raz dva.”

                “Ty si fantasta. Čo sme v Grónsku?”

                “A okrem toho ti dokážem, že nie sme na púšti. Z piesku iglu nepostavíš.”

                “Ty ma rozosmeješ. Ty ma naozaj ešte pred smrťou rozosmeješ!”

                Pod čerstvým prašanom bola hrubá vrstva stuhnutého snehu. Lopatou sa dali z neho rezať kvádre.

                “Tak to je to tvoje umenie?”

                “Nepáči sa ti? Za chvíľu budem hotový.”

                “Lepšia starších ľudí rada, ako mladých umenie. Mama.”

                “Len počkaj. Uvidíš!”

                “Veď vidím. Staviaš nám hrob.”

                “Nehovor tak.”

                “A budem! Práve takto musím hovoriť. Prečo si ma vlastne pozval do Tatier?”

                “Nič lepšie mi nenapadlo.”

                “Takto ti naletieť. Všetko som si predstavovala ináč. A teraz vážne rozmýšľam, či autor listov, básní a ty je tá istá osoba.”

                “Možno by si bola sklamaná, keby si zistila, že som presne taký, akého si si ma predstavovala. Nič by ťa neprekvapilo. Zožierala by ťa nuda.”

                “Teraz nás zožerie zima. Pripravil si mi parádne prekvapenie! Som nadšená!”

                “Život je zmena.”

                “Iste. Aj smrť je zmena. Nič lepšie ti nenapadlo? Márnosť! Mohla som prísť za tebou do Prahy. V tomto čase by sme sedeli niekde v kine alebo v niektorom z tých malých študentských klubov či divadiel, čo si mi o nich toľko básnil, a zatiaľ...”

                “A zatiaľ som ho dokončil. Pozri! Paráda! Ešte spravím rúčkou lopaty odboka dierku, aby sme mohli dýchať, a hotovo!”

                “Načo dierku, keď ti tam zíva diera ako hrom.”

                “Myslíš vchod? Keď vojdeme dnu, zalepíme ho snehom.”

                “Prečo?”

                “Aby nám neťahalo na kríže.”

                “A nie si ty náhodou na mozog? Veď je to hotová krypta!”

                “Ale kdeže! Dnu bude útulne. Ver.”

                “Mne sa to tu vôbec nezdá perspektívne.”

                “Prituhlo. A čas pokročil. Musíme sa poponáhľať. Počkaj chvíľu. Usteliem.”

                “Že usteliem... Do čerta so všetkým! ... Ty máš aj baterku?”

                “Samozrejme. Bez čelovky sa nehnem. A mám aj iné veci. Za chvíľu ťa pozvem do nášho brlohu.”

                “Tak poď. Vojdi prvá. Posvietim ti.”

                “Pripadám si, akoby som práve prekračovala bránu na druhý svet.”

                “Tesná brána, čo? No ja tam budem s tebou. Skrúť sa do klbka. Dobre? Idem aj ja.”

                “Len či sa zmestíš.”

                “Je tu tesno, ale aspoň si rýchlejšie nadýchame. Musím ešte zamurovať vchod. Tak. A vonku sa môžu hoci čerti ženiť.”

                “Mne je zima. Celá som skrehnutá.”

                “Ostalo nám víno. Tu máš. Napi sa. Ešte je teplé.”

                “Ach, víno! Jediný svetlý okamih tohto dňa.”

                Dožičila si poriadny glg. Cítila, že ju zalieva teplo. Skrútila sa do klbka, ako jej poradil, chrbtom k nemu, lebo tak to bolo pohodlnejšie, on bol privrátený k nej a jeho telo a náručie boli ako lastúra, do ktorej sa dalo schúliť, spolu s klenbou iglu jej skýtali dvojité bezpečie, zrazu jej bolo skoro dobre, nechcelo sa jej pohnúť ani viečkom... Zrazu sa strhla.

                “Čo je to? Kde som? Ach, veď ja som zaspala. A on si spokojne drichme vedľa mňa. Zobuď sa predsa! Počuješ? Nesmieme spať!”

                “Prečo. Už je ráno?”

                “Že ráno! Kde by sme už boli ráno! Ty si mi teda podarený strážca. Pokojne si zaspíš.”

                “A prečo nie? Spánok je najlepší prostriedok na zabitie času. Zvlášť v noci.”

                “Keby len času. Správaš sa ako amatér. Ja som v živote nevyliezla na žiadnu skalu, ale toľko ešte viem, že v našej situácii sa spánok rovná...”

                “Čomu? Kde si to čítala? V nejakom pochybnom časopise? V našej situácii nemôže byť nič lepšie, ako sa poriadne vyspať. Noc je dlhá. Treba si ju skrátiť. Nie sme v záveji, ale v iglu. A to je sakramentský rozdiel. Medveď prespí v brlohu celú zimu a tiež nemá zavedené ústredné kúrenie. A Eskimáci? Myslíš, že oni nespia?”

                “Hm. Zima mi už nie je, uznávam, ale aj tak...”

                “Ak ti je horúco, pokojne si stiahni rukavice a keď chceš, aj zips si rozopni.”

                “Voľačo na tom je. Naozaj sa mi rozprúdila krv. Tuším ešte dostanem chuť do života.”

                “Ja som si hneď myslel, že dievča, ktoré sa vyberie na prvú schôdzku do Tatier, musí mať guráž.”

                “Ja ti mám takú radosť!”

                “Ty sa smeješ? Kde je tá čelovka, nech si na teba posvietim!”

                “Termosku s vínom sme už vyprázdnili?”

                “Ešte mám placku Praděda.”

                “Bylinkový likér? Sem s ním!”

                “Prosím. A na čo si vypijeme?”

                 “Na to, ako sme spolu spali.”

                “Spali? To vravíš ty?”

                “A nie?”

                “Ešte nie.”

                “Bez toho podtextu, hej!”

                “Podtext je vždycky dôležitý.”

                “Ach áno, je. A mne je zrazu tak dobre. Tuším si začínam zvykať.”

                “Vieš, ako sa milujú Eskimáci?”

                “Čo?”

                “To vieš, horský typ, podtitul nevychovateľný.”

                “A kde ostala poézia?”

                “Sme uprostred nej.”

                “Naozaj? Mal by si mi na ňu posvietiť.”

                “Okamih. Kdeže je? Tu!” Našmátral čelovku a rozsvietil ju.

                “Juj, do očí nie. Zhasni!” Zhasol.

                “Videla si ju?”

                “Zažmúrila som oči.”

                “Musíš mať postreh. Poézia je blysnutie.”

                “Ty si sa mi už vyblýskal až-až.”

                “No, nemusela by si ma hneď zatracovať. Alebo si ešte stále myslíš, že naša situácia nie je perspektívna?”

                “Neviem. Ale keď sme už takto, musím ti niečo povedať. Pravdu. Vieš, tú kamarátku na Krížnej...”

                “Kto to bol?”

                “Nikto. Vymyslela som si ju.”

                “To je dobre. Na Krížnej je pekne. Raz ťa tam vezmem.”

                “Ale nie do iglu, dúfam. Jedno iglu stačí.”

                “Na lyžovačku.”

                “To by sa mi páčilo. A ešte niečo som ti zostala dlžná.”

                “Ty mne? Nespomínam si.”

                “Brodili sme sa snehom a ja som povedala, že jazyk je môj motor.”

                “Aha! Dobrý motor. Koľko žerie?”

                “Nie koľko, ale čo.”

                “Tak teda čo.”

                “Teba.”

                “Mňa? Len či sa ti ubránim?!”

                “Nevídali! Odrazu, aký strach.”

                “Ty si vážne dobrá!”

                “Aj ty si dobrý. Už sa nebojím.”

                “Ničoho?”

                “Ničoho.”

                “Ani poézie?”

                “Vieš, blysnutie je príliš krátka doba. Ja by som potrebovala skôr spomalený film.”

                “Môže byť. Mám?”

                “Prosím.”

                "O koľko sladšie musia byť tvoje pery,

                ako tento štipľavý starý tabak,

                ktorým si vypaľujem ústa,

                aby som aspoň trochu oslabil

                to zanovité zovretie zimy,

                pretože na internáte znovu nekúria

                a ty si nehorľavá.

                Aj v knižkách, čo mi tu polihujú,

                nachádzam iba

                ľadový oceán.

                Akoby mi nasilu chceli dokázať,

                že to posledné teplo

                musí byť vo mne.

                Zakuklený do deky

                počúvam klepot svojich zubov,

                vzdychy za stenou

                a neviem sa už dočkať vykúpenia

                pádom

                do spánku.

                “Pobozkaj ma.”

                “Len či ťa potme nájdem.”

                “Tak si posvieť.”

                “Vyšťavila by sa mi batéria. Radšej sa vydám na tú výpravu potme.”

                “Si na mieste.”

                “Hej, som na mieste.”

                “Máme teplé pery. Ako sa volá tá báseň?”

                “Horúčka.”

                “Máme spoločnú horúčku.”

                “Steny nášho iglu sa už možno topia. Čoskoro ti začne kvapkať na nos.”

                “Je mi s tebou dobre. Nezvýšila nám ešte kvapka? Vyschlo mi v krku.”

                “Nie.”

                “Počuješ, ako fúka? A tie stromy! Príšerne vŕzgajú! Čo keď nás jeden privalí?”

                “To sa stalo Petrovi a Lucii. A nebol to strom, ale mohutný stĺp.”

                “No aj tak! Počuješ? Čo je to? Všetko sa s nami chveje. Úplné zemetrasenie!”

                “Poď ku mne!”

                Objali sa a aj zatvorili oči, lebo sa na nich začal sypať sneh. Klenba iglu sa preborila, pocítili mrazivý vzduch a ešte stále nevedeli, čo sa deje. Až kým sa neozval hlas.

                “Dvíhať kotvy, holúbkovia!”

                “Fero!”

                “Žoržo? To som si mohol myslieť! Tak poďme, poďme, pozviechajte sa. Treba nám zakúriť do kozuba.”

                “Fero! Ty maska! Kde sa tu berieš?”

                “Vraciam sa na chatu a pozerám, aký krtinec mi tu vyrástol. Basom vás! A rovno predo dverami!”

                “Páni, ja dostávam krídla!”

                “Aha ju!

                No kde si bol, ty corgoň starý? My sme tu už umierali.”

                “Ale... záchranka.”

                “Úspešná?”

                “Nie. Bohužiaľ, tentoraz nie.”

                “Nejakí mŕtvi?”

                “Hej. Dvaja. Akoby vám z oka vypadli.” 

     

    MUŽ VO VETRE (úryvok z knihy Púť k sebe)

                Svet je v strašnom stave. Vždy, keď si otvorím noviny, sú plné hrôz... povedal na sklonku minulého storočia vo svojom poslednom rozhovore 99-ročný Julien Green. Narodil sa v roku 1900. V esencii jeho  poznania je symbolicky obsiahnuté celé 20. storočie.

                Akí sme? Ak zúžim na Slovensko, sme lepší ako svet? Dobručký, holubičí národ. Riťpaľovu! Posluhujeme, klaniame sa podliakom. Každý chytrák si ohne ľudí, ako chce. Čo sa zmenilo za posledných 100 rokov? Nepovedal by Hviezdoslav i dnes, čo sme my iného než zberba, ktorá sama seba zdiera do deviatej kože, až sa i požerie? K tomu závisť, rodná sestra nenávisti. A kultúra? Koho dnes táto popoluška zaujíma... Nechceme vedieť, čo to je, a stále zvučí Kraskovo:

    Ó, hrozný Jehovah!

    ...

    ja pravicu Ti trestajúcu vzývam

    na vlastné plemä Tvoju volám pomstu!

    ...

    ak nechce vedieť, že sa pripozdieva,

    že z chmúrnej túrne poplašný zvon hučí – –

                S chmúrnymi myšlienkami vybral som sa do sveta. Chýbala mi len dýka v chrbte od milovanej osoby, aby bol obraz rozháraného muža dokonalý. Našťastie, to sa mi zatiaľ nestalo. Zato akúsi pomyselnú dýku medzi lopatkami som cítil. Ale od koho? Mohlo to byť aj kolektívne dielo... Kmásaný vo vetre hľadal som záchytný bod. Nevedel som, kam sa skôr pozrieť. Kraskovo echo, v priepasti rokov znásobené, nie tíchnuce, mi hučalo v ušiach...

    ***

                Niekedy stačí pozerať sa pod nohy. Nie preto, aby sa človek nepotkol. Naopak, aby sa „potkol“ očami o niečo zaujímavé. V takej situácii som sa ocitol na pešej zóne jedného z najkrajších prístavov na svete, v Sydney. Atmosféra toho miesta ma priťahovala. Vracal som sa tam často a rád. Niekoľko týždňov som pohľadom križoval iba okolie a dominanty vo výškach, až raz, celkom mimovoľne, mi pohľad skĺzol pod nohy, na kanalizačné príklopy. Zrazu ma upútali. To nie sú cesty do kanálov, uvedomil som si. Pripomínajú skôr štíty bojovníkov. A sú na nich akési posolstvá. Prechádzal som od jedného k druhému, čítal som ich, až ma postupne previedli od budovy opery okolo celého prístavu. Bolo ich vyše päťdesiat. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, o čo ide. Presnejšie, kým som sa nedostal k štítu...

     

    PROMENÁDA SPISOVATEĽOV (úryvok z knihy Púť k sebe)

    Akí sme a ako vidíme sami seba,

    možno zásadne odvodiť z napísaného a hovoreného slova.

    Spisovateľská promenáda je svedectvom pokračovania

    výpovednej línie, spájajúcej myšlienky a vnemy, nádeje a obavy spisovateľov,

    ktorí spoznali toto veľké mesto a jeho ľudí.

    Promenádu do užívania verejnosti 13. februára 1991 slávnostne odovzdal

    PETER COLLINS, MINISTER UMENÍ

    A už ma mala.

    Ako mravca vôňa.

    Ako lúka koňa.

                Prechádzal som ňou znova a znova. Najprv som mal pocit, že i číra reprodukcia by mohla byť osobitou reportážou o Sydney a austrálskom kontinente. Potom zo štítov bojovníkov začali vstávať osobnosti, ktoré so mnou rozohrali uchvacujúcu hru. Tak vznikla táto koláž.

    CHARLES  DARWIN

    1809 – 1882

    Toto je naozaj prekrásna kolónia; ani staroveký Rím v jeho

    imperiálnej majestátnosti by sa nehanbil za takého potomka.

    LIST OD CHARLESA DARWINA (1836)

                Ako si pod slovom kolónia možno predstaviť niečo pekné? Vrodená empatia mi hovorí: Skús to!

                Prvý pokus (neúspešný): Vžívam sa do osoby absolventa pražskej techniky, mladého inžiniera Jána Bottu. Časť českej inteligencie má radosť z toho, že Slovensko bude (snáď) českou kolóniou. Mohol by som zdieľať radosť s ňou? Nepredstaviteľné! Myslím, že by som začal písať Nox et solitudo.

                Druhý pokus (úspešný): Vžívam sa do osoby secesného českého maliara Maxa Švabinského. V Pohorelskej Maši som videl letohrádok, ktorý tak rád navštevoval. V Prahe nastupujeme do koča spoločne s múzou, ako sa vtedy milo hovorilo milenkám, a ideme na tvorivú dovolenku. Cesta je dlhá, ale stojí za to. Na Horehroní sú i dnes pohostinní ľudia a najmä nedotknutá, božia príroda. Čo potom pred sto rokmi? Nádherná kolónia. Pre maliara, akým bol Švabinský – nepochybujem – raj na zemi.

    ANTHONY  TROLLOPE

    1815 – 1882

    Myšlienku, že Angličania... sú z cesta, kým Austrálčan, či už rodený alebo celkom

    aklimatizovaný, je z ocele, som si overil ako všeobecne platnú.

    AUSTRÁLIA A NOVÝ ZÉLAND (1873)

    Z čoho je Slovák?

    Z blata? Piesku? Orecha?

    Z divých vajec?

    Z kapusty a zemiakov?

    Z pálenice?

    Z hory? Ako sa volá?

    Kriváň? Plačlivô?

                Otec odsunul záclonu a mlčky mi pokynul, aby som podišiel k oknu. Oči mu žiarili podivným leskom. „To je Ľudovít Fulla“ – zašepkal... s poukazom na osamelého chodca, kráčajúceho do Hrabovskej doliny. Náš výtvarný génius na svojej pravidelnej prechádzke... Koľkokrát neskôr som ho takto zazrel, zbystril pozornosť, s búchajúcim srdcom ho očami odprevadil až za zákrutu... Neodvážil som sa k nemu priblížiť. Narušiť jeho kruhy mi pripadalo ako svätokrádež.

                Dnes viem, že som mal. Mohol som ho aspoň pozdraviť a žmurknúť naňho. Možno by ho to oblažilo. Koľko poníženia sa mu ušlo od vlastných... Povedzme, keď ho v rodnom meste na ulici okríkol uhladený pánko, že jeho obrazy by si nezavesil ani do stodoly.

                Typický prejav... čoho? Z čoho je Slovák?

    MARK  TWAIN

    1835 – 1910

    Austrálska história je takmer vždy originálna, ba veru taká kuriózna a zvláštna, že vlastne ona sama je najhlavnejšie nóvum, ktoré krajina ponúka. Nečíta sa pritom ako história, ale ako najkrajšie klamstvá. A všetky toho najčerstvejšieho druhu, nie plesnivé, staré a zatuchnuté nepravdy. Je plná prekvapení a dobrodružstiev, rozporov a neuveriteľných

    príbehov, ale všetky sú pravdivé, všetky sa stali.

    POZDĹŽ ROVNÍKA (1897)

                Pri Markovi Twainovi som sa zdržal. Moji kamaráti z detstva, Tom Sawyer a Huckleberry Finn, boli razom pri mne. Čupol som si s nimi k Twainovmu medailónu a študoval ho, až mi stŕpli kolená. Keď som sa vztýčil, stratil som rovnováhu a vrazil do okoloidúceho muža. V momente prekvapenia sa stalo, že som hneď neprepol do english a vypadlo zo mňa: „Prepáčte!“ Aj on bol prekvapený, ale ináč, ako som sa nazdal. Namiesto nevrlého výrazu sa mu na tvári rozhostil široký úsmev. „Sorry!“ opravil som sa. On však nadviazal na moje prvé ospravedlnenie. „Vy ste zo Slovenska?“ opýtal sa. A už sme boli doma. Žije tu dvadsať rokov. Aspoň raz za dva týždne musí prísť na toto miesto, do prístavu, aby sa nadýchal jeho vzduchu, pokochal pohľadom na more a lode, na oblohu, celú tú nádhernú panorámu, ktorá mu dodáva energiu. Emigroval hneď po skončení školy... „Kde ste študovali?“ opýtal som sa. „V Košiciach, strojárinu.“ „Skutočne? A pamätáte si niekoho z vyučujúcich?“ „Docenta Kuniaka.“ „Prosím?“ „Toho som mal rád. Robil som u neho deskriptívu. Poznáte ho?“ „Že či... Môj otec!“ vyhŕklo zo mňa a vzápätí som onemel, lebo som musel napnúť všetky sily, aby som v sebe ovládol dojatie. Ešte som počul, že sa ma pýta, ako sa otec má. Ja som však nebol schopný vydať zo seba slovo. Tak som mu ani nepovedal, že už nežije. V jeho očiach nad všetky pochybnosti žil. O blízke mólo sa rozbila veľká vlna a ošpliechala nás...

    JACK  LONDON

    1876 – 1916

    Radšej by som bol popolom ako prachom,

    iskrou vyhasínajúcou v briliantovej žiare, než

    dusiť sa v zosušenom práchne...

    Veď hlavným cieľom človeka je žiť,

    nie existovať;

    Nepremárnim svoje dni pokusmi predĺžiť ich;

    využijem svoj čas.

                Nepremárnil, naozaj využil svoj čas – a to i napriek predčasnému odchodu zo života vo veku 40 rokov. Kamaráti ma presvedčili, že tak učinil z vlastného rozhodnutia – v čase voľby medzi dvoma kótami, životom a smrťou, sa rozhodol dobyť tú druhú. Veľakrát som si prečítal, ako to urobil, chlapsky, tak ako hrdina jeho románu Martin Eden.

                „Oči mal otvorené a pozoroval strašidelné, svetielkujúce stopy tuniakov, mihajúcich sa ako šípy popri ňom. Dúfal, že ho nezasiahnu, pretože to by mohlo zlomiť jeho vypätú vôľu. Ale nedotkli sa ho a on ešte stihol poďakovať životu za túto poslednú láskavosť.

                A plával čoraz hlbšie a hlbšie, až mu ruky a nohy ochabli a takmer sa už nevládal pohybovať. Vedel, že je hlboko. Tlak na ušné bubienky mu spôsoboval bolesť a v hlave mu hučalo. V poslednom vypätí prinútil ruky i nohy, aby ho zaniesli hlbšie, až napokon vôľa sa zlomila a vzduch mu vyrazil z pľúc ako v prudkom výbuchu. Bubliny sťa malé balóniky treli sa mu o líca a oči a leteli nahor. Potom prišla bolesť a dusenie. Ale svojím zomdlievajúcim vedomím chápal, že tieto muky ešte nie sú smrť. Smrť nebolí. To bol ešte život, bolesti života, tento strašný pocit dusenia; to bol posledný úder, ktorý mu mohol život dať.

                Jeho spurné ruky a nohy začali okolo seba biť a máchať, kŕčovite a chabo. Ale oklamal ich, aj tú vôľu k životu, ktorá ich nútila robiť tieto pohyby. Bol prihlboko. Už ho nikdy nebudú môcť vyniesť na hladinu. Zdalo sa mu, že sa malátne nesie morom vidín. Farby a žiarivé svetlá ho obklopovali, zaplavovali ho a prenikali ním. Čo to bolo? Akoby maják! Ale bolo to v jeho mozgu – blýskavé, jasné biele svetlo. Blýskalo rýchlejšie a rýchlejšie. Potom sa ozval dlhý hukot a zdalo sa mu, že padá po ohromnom a nekonečnom schodišti. A kdesi dolu spadol do tmy. Toľko ešte vedel. Spadol do tmy. A vo chvíli, keď si to uvedomil, prestal navždy vnímať.“

                Dobre to napísal. Silno a s porozumením.  Akoby to prežil. Tak ako prežil každý zo životov svojich hrdinov, s ktorými sa stotožňoval. Ale zomrel ináč.

                Zažíval utrpenie mnohých chorôb, vrátane častých a mimoriadne bolestivých obličkových záchvatov. Skonal 22. novembra 1916 na rozvrat vnútorného prostredia. Napriek tomu do posledného dňa svojho života bol plný plánov a bezhraničného entuziazmu.

                Jack London. Nepremárnil, naozaj využil svoj čas. Prežil toľko životov! I smrtí!

    (úryvok z knihy Nadmorská výška 23 rokov)

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory