• Životopis autora

    Juraj Raýman sa narodil 12. júla 1972 v Spišskej Sobote. Po maturite na gymnáziu v Bytči (1990) študoval v rokoch 1990 – 1995 odbor

    Juraj Raýman sa narodil 12. júla 1972 v Spišskej Sobote. Po maturite na gymnáziu v Bytči (1990) študoval v rokoch 1990 – 1995 odbor dramaturgia a scenáristika na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Prvé básne a poviedky uverejnil v roku 1989 v literárnom mesačníku Dotyky a na začiatku 90. rokov 20. storočia bol jedným z jeho kľúčových autorov. Ďalšie prózy publikoval aj v časopisoch Romboid, Fragment a Slovenské pohľady. V súčasnosti pracuje ako reklamný textár a rozhlasový a televízny scenárista. Žije v Žiline.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Vystúp z tieňa svojho tieňa. Svedectvo o mojej hlave (1993)
    • Tri hodiny ráno (2007)

    Pre deti a mládež

  • Charakteristika tvorby

         Už v prvých kratších prózach zo začiatku 90. rokov publikovaných časopisecky sa prejavilo Raýmanovo úsilie

         Už v prvých kratších prózach zo začiatku 90. rokov publikovaných časopisecky sa prejavilo Raýmanovo úsilie experimentovať s tradičnými literárnymi konvenciami. Jeho obľúbeným kompozičným postupom sa stáva hra s realitou, hraničiaca často až s absurdnosťou dejových zvratov či použitých „rekvizít“. Na gradáciu fantastickosti príbehu mu často slúžia modifikované rozprávkové sujety či netradičná naračná perspektíva (rozprávačom sa stáva napríklad kôň). Raýmanovo rozprávanie však napriek mnohým fantastickým a takmer neuveriteľným momentom napreduje plynulo a nenútene. Výrazne tomu napomáha fakt, že absurdné zápletky považujú hlavné postavy aj rozprávač za celkom prirodzené a prijímajú ich bez väčších výhrad. Preto sa v niektorých prózach úplne stierajú rozdiely medzi realitou a fikciou a do príbehu môže vstúpiť akýkoľvek bizarný prvok.

         Od začiatku tvorby zaujímajú Juraja Raýmana hraničné ľudské zážitky, chvíle ohrozenia dovtedy nespochybniteľných istôt, ústiace mnohokrát až do priamej hrozby smrti. Jeho postavy osobitne fascinuje práve posledný okamih života človeka, ten krátky moment prechodu od bytia k nebytiu. Túto chvíľu sa úporne snažia zachytiť, ba priam zhmotniť do vizuálnej či inej zmyslovej predstavy, akoby im práve to malo pomôcť pochopiť tajomstvo života a smrti. Existenciálne otázky však nie sú explicitne sformulované, preto sa poviedky nestávajú filozofickými úvahami, skôr naopak, hlbšie vrstvy príbehu treba „odčítať“ medzi riadkami.

         Raýmanov knižný debut predstavuje próza Vystúp z tieňa svojho tieňa (1993) s podtitulom Svedectvo o mojej hlave. Táto próza sa v zmysle postmoderných tendencií vzpiera literárnym konvenciám na všetkých úrovniach výstavby textu. Kompozične je text úplne rozbitý, „vychádza najmä z teoretickej základne dekonštrukcionizmu“ (J. Špaček). Hoci dokážeme identifikovať viacero spoločných motívov, súvislosti medzi nimi sú zámerne zahmlievané, aby o niečo neskôr prekvapili v celkom nečakaných momentoch. Za hlavnú postavu prózy môžeme označiť nádejného spisovateľa Broskyňu, ktorý žije v Prdeli sveta, v abstraktnom priestore s abstraktnými ľuďmi aj zážitkami. Okrem Broskyňu vstupuje do diania aj množstvo ďalších postáv, ani jedna z nich však nie je rozvinutá v celej svojej epickej šírke. Postavami sa dokonca stávajú aj neživé rekvizity (modrá poštárska uniforma, občiansky preukaz). Kniha nemá súvislú dejovú líniu, je to súhrn niekoľkých situácií a úvah, často až surreálnych snov a predstáv, vytvárajúcich absurdnú mozaiku vzájomných vzťahov. Príbeh úmyselne nesmeruje k žiadnemu uspokojivému záveru či vysvetleniu, od začiatku do konca je to len hra s realitou a s čitateľskými očakávaniami.

         Až o štrnásť rokov neskôr vydal Juraj Raýman svoju druhú knihu, novelu s názvom Tri hodiny ráno (2007). Žánrovo ju sám charakterizuje ako psychologický thriller, hoci v nej o čosi viac než psychologická drobnokresba postáv prevládajú hororové a akčné prvky. Hlavným protagonistom a zároveň rozprávačom novely je obchodný cestujúci Fero, približne tridsiatnik, ženatý otec malej dcérky, ktorý počas nočnej cesty autom v hmlistom počasí v dôsledku chvíľkovej nepozornosti zrazí na diaľnici starú ženu. Keď po prekonaní prvotného šoku zistí, že nie je mŕtva, naloží ju do auta a vezie do nemocnice. Tam však už dorazí neskoro. Tento moment sa stáva spúšťačom rýchleho sledu udalostí, spočiatku celkom reálnych a uveriteľných, ktoré sa však onedlho začnú čoraz viac vymykať z racionálnych možností chápania. Prvotné pôsobivé stvárnenie vypätého psychického rozpoloženia hlavného hrdinu, poznačeného okrem neúmyselnej vraždy ešte aj nečakanou manželskou krízou, sa postupne mení na akčný príbeh prechádzajúci v závere až do hororu. Ferova manželka Beáta, jeho kolega Karol, svokor aj lekár v nemocnici, tí všetci sa zamotávajú do siete absurdných situácií, z ktorých, ako sa zdá, niet úniku. Raýman buduje napätie v novele krátkymi, dynamickými vetami, rýchlymi prestrihmi medzi jednotlivými scénami, ktoré vyvolávajú dojem, akoby sa pred očami čitateľa odohrával akčný, hororový film. Možno aj preto sa autorovi nepodarilo vyhnúť sa niektorým klišé, ktoré sú takmer povinnou súčasťou podobných príbehov: prítomnosť postáv, ktoré by mali byť už mŕtve; šialená nočná naháňačka dvoch áut, pri ktorej sa jedno ocitne na cintoríne; viaceré varianty jednej snovej scény, ktorá sa však zakaždým prezentuje ako realita; pohľad na hlavného hrdinu, kráčajúceho po absolútne prázdnych, zužujúcich sa chodbách nemocnice, aby v úplne poslednej miestnosti našiel mŕtvolu seba samého a pod.

         Dynamiku diela stupňuje okrem iného aj rozprávač, vyjadrený v druhej osobe singuláru, ktorý chtiac-nechtiac vťahuje čitateľa hlbšie do deja a tým aj do všetkých Ferových myšlienkových pochodov. Po toľkom pretlaku emocionálnych aj fyzických „hraničných situácií“ sa však nedočkáme uspokojivého záveru. Hoci v takomto type príbehu nemožno počítať s nejakou záverečnou katarziou, predsa len by bolo treba vysvetliť (alebo aspoň naznačiť), prečo sa udalosti odohrali tak, ako sa odohrali (a či sa vôbec odohrali tak, ako boli prezentované). Motivácia konania jednotlivých postáv zostáva skrytá a čitateľ nemá inú možnosť, než veriť nie veľmi spoľahlivému narátorovi. Raýman je tak verný základnému princípu svojej tvorby – prepájaniu reálneho a absurdného v maximálnej možnej miere, no stále s dobrým čitateľským potenciálom.

    Katarína Zitová

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    NAŠČÁK, Peter: Literatúra pre deti a mládež v roku 2017 (Hodnotenie literatúry 2017). In: Romboid , roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 115 – 116,

    NAŠČÁK, Peter: Literatúra pre deti a mládež v roku 2017 (Hodnotenie literatúry 2017). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 115 – 116, 125.

    NAŠČÁK, Peter: Rozprávkové hodnoty pre najmenších. Juraj Raýman a Vanda Raýmanová: Drobci. (Recenzia). In: Romboid, roč. LII, 10. 12. 2017, č. 9, s. 156 – 157.

    FORGÁČ, M.: Raýmanova hra s realitou – psychologický thriller na pobavenie. Juraj Raýman: Tri hodiny ráno. (Recenzia). In: RAK, roč. XIII, 2008, č. 5, s. 45 – 47.

    BALÁŽ, M.: Trojhodinová jednohubka. In: T-Station, 16. 10. 2007. Dostupné na: http://archiv.station.zoznam.sk/station/clanok.asp?cid=1191167364759

    KAPITÁŇOVÁ, D.: Z trileru do hororu a z hororu do strašidelných vízií. In: Sme, roč. 15, 2007, č. 242 (20. 10. 2007), príloha Fórum, s. 36.

    KUŠNIERIK, J.: Juraj Raýman: Tri hodiny ráno. In: Týždeň, roč. 4, 2007, č. 42, s. 70.

    PAŠTEKOVÁ, M.: Horor v slovenskej literatúre. In: Hospodárske noviny, roč. 15, 2007, č. 211 (31. 10. 2007), s. 12.

    TARANENKOVÁ, I.: Sonda do životnej krízy seknutá hororom. In: Knihy a spoločnosť, roč. 4, 2007, č. 10, s. 14.

    MOJÍK, I.: Fragmenty z Fragmentu. In: Romboid, roč. 29, 1994, č. 8, s. 79 – 81.

    ŠPAČEK, J.: V polotieni (Juraj Raýman: Vystúp z tieňa svojho tieňa). In: Knižná revue, roč. 4, 1994, č. 7, s. 5.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Autor k svojmu čitateľovi prehovára zrozumiteľne a priamo. Práve preto je nejeden prekvapivý a často mrazivý dejový zvrat o to viac

    Autor k svojmu čitateľovi prehovára zrozumiteľne a priamo. Práve preto je nejeden prekvapivý a často mrazivý dejový zvrat o to viac šokujúci. Raýman je šikovný dramaturg, ktorý dokáže príbeh nadávkovať tak zručne, že vaša pozornosť neupadne ani na chvíľku. Na obálke síce píše, že ide o psychologický thriller, i keď skutočné žánrové zaradenie príbehu by som hľadal niekde na pomedzí mysteriózneho hororu či akčného thrilleru – a prekvapivo vôbec neruší, že je celý rozprávaný na pozadí slovenských reálií. Na krátkom časovom úseku a malej ploche sa pred vašimi očami odohrá príbeh, ktorý sa nesnaží zaujať prílišnou originalitou a premrštenou snahou byť nevšedný, ale pohybuje sa isto v hororových vodách, autor narába so žánrovými kľúčmi obratne a odomyká nimi stále nové a nové dvere, za ktorými čaká koncentrovaná hrôza a napätie. Jazyk však ostáva hovorový a vecný, žiadne barokové opisy atmosféry, skôr ako toto zdĺhavé a postupné budovanie ovzdušia strachu volí Raýman priamu akciu a rýchle tempo, ktorým vás vťahuje hlbšie a hlbšie a tým viac ako strach prichádza napätie.

    Michal Baláž

    Autor pod drobnohľadom sleduje konanie hlavného hrdinu – a krok za krokom preniká aj do jeho „hlavy“. Obracať jednu stránku za druhou vás však nenútia len jeho nepredvídateľné rozhodnutia, výčitky svedomia, strach o život, prekvapujúce zmiznutia a ešte prekvapujúcejšie návraty, ale aj spôsob rozprávania, ktorý Raýman používa. Čitateľa totiž stotožňuje s postavou hlavného hrdinu, čím robí zážitok z čítania ešte intenzívnejším a subjektívnejším.

    Michaela Pašteková

    Raýman rozpráva napínavý príbeh, jeho hrdina chvíľku nepozornosti za volantom zaplatí prepadom do surreálneho sveta živých mŕtvych a svoj kalich dopíja až do trpkého dna. Knižka na jedno prečítanie, ktorá neašpiruje na „veľkú literatúru“. Možno práve preto sa k nej zvláštnym spôsobom – a z nečakanej strany – približuje.

    Juraj Kušnierik

    Na druhej strane musím priznať, že Raýmanova hra s realitou je z istého uhla pohľadu pôsobivá. Pôsobivá už len tým, že na podklade/pozadí atakovania čitateľa dramatickým príbehom sa trochu provokujúco pokúsi o „objektivizovanie“ nereality ako reálnej iracionality. Tým, že nerealitu (duchov, psa vyliezajúceho z hrobu) necháva predstúpiť a prejaviť sa pred inými postavami signalizuje, že celý problém nie je predstavou jednej postavy, ale (reálnou a zároveň iracionálnou) súčasťou skutočnosti všetkých zúčastnených postáv. Existenciu nereality posilňuje tým, že jej sémantickú rovinu nevysvetľuje; tá zostáva v mode prirodzeného javenia sa, pričom jej racionalizácia nie je ani načrtnutá.

    Marcel Forgáč

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Lákalo ma vyskúšať si tento žáner, resp. niektoré prvky tohto žánru. A takýmto „sprostredkovaným“ spôsobom sa

    Lákalo ma vyskúšať si tento žáner, resp. niektoré prvky tohto žánru. A takýmto „sprostredkovaným“ spôsobom sa vypísať z fóbií a strachov. V skutočnosti, samozrejme, Tri hodiny ráno nie je pravý psychotriler. Skôr sa z toho vykľula travestia na krvavý román. Vlastne by knihu niekto mohol pokojne považovať za humoristickú knižku.

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Vystúp z tieňa svojho tieňa. Svedectvo o mojej hlave (úryvky)   Moja knižka sa začína mottom:

    Vystúp z tieňa svojho tieňa. Svedectvo o mojej hlave (úryvky)

     

    Moja knižka sa začína mottom:

                                                         TENTO PRÍBEH SA ODOHRÁVA V PRDELI SVETA

         aj v prdeli sveta žijú ľudia, ale tak ako všetko v prdeli sveta, aj ich život je o hovne.

     

         Mnohí z čitateľov, ktorí si prečítali predchádzajúce hlboké riadky, sa teraz zrejme pousmiali, ironicky, akože chápu, akože porozumeli, akože, ako inak, že oni veľmi dobre vedia, kde prdel sveta je.

         Niektorí smutne pokrčia ramenami a myslia si, že prdelou sveta myslím Slovensko.

     

         Prdel sveta je abstraktná.

         V Prdeli sveta žijú abstraktní ľudia.

         A ako všetko v Prdeli sveta, aj ich život je abstraktný.

         A samozrejme o hovne.

         V Prdeli sveta.

         Abstraktne.

         Hrdina nášho príbehu je abstraktný a volá sa Broskyňa.

         Broskyňa nie je ľudské meno, ale to Broskyňa nevie.

         Broskyňa vypol televízor.

         Priamy prenos zo súťaže o najväčšiu tekvicu moderovala dvojica komikov Oldo Hláváčék a Ivan Krájíčék.

         Súťaž bola dramatická, porotcovia nestranní, program bol veľmi úspešný.

         Tak ako všetky televízne programy v Prdeli sveta, aj tento program bol abstraktný.

     

         Broskyňa zaspal.

         Broskyňovi sa sníva.

         Tak ako všetko v Prdeli sveta, aj Broskyňov sen je o hovne.

         Aj tento príbeh je o hovne.

         Abstraktne.

         Broskyňa sa v spánku pomrvil.

         – Nie!

         Vykríkol zo sna Broskyňa.

         – Nechcem už snívať abstraktné sny!

         Broskyňa sa vzbúril, zobudil sa, obul si papuče, uvaril si silnú kávu.

         – Uvaril som si silnú kávu, – povedal si Broskyňa, zapaľujúc si cigaretu. – Keď vypijem takúto silnú kávu, – pomyslel si Broskyňa, – dozaista sa mi prestane driemať, nezaspím a nebudú ma viac trápiť abstraktné mrcha sny, – potešil sa Broskyňa.

         Broskyňa sa napil kávy a nesmierne sa radoval.

         Tak ako všetko v Prdeli sveta, aj káva, ktorú si Broskyňa uvaril, bola o hovne.

         Ale to Broskyňa nevedel. Broskyňa vychutnával okamih šťastia.

         Broskyňa mal pocit, že vybabral so životom.

         Broskyňa je mladý nádejný spisovateľ.

         Broskyňa má často pocit, že vybabral so životom.

         Broskyňa sa často búri.

         Broskyňa si sadol za písací stroj.

         Broskyňa píše.

         Tíško.

         Nerušme Broskyňu.

    *****

         Húščava opatrne rozhŕňajúc kríčie vykročil na čistinku.

         Dával si veľký pozor, kam stúpi.

         – Musím si dávať veľký pozor, kam stúpim, aby som nebodaj nestúpil na dajaký suchý konárik, ktorý by svojím praskotom poplašil zver a vyvolal zbytočný rozruch, – dával si veľký pozor horár, Horár Húščava.

         Vtom sa spoza malinčia ozvalo ohromné praskanie a dychčanie a odfrkovanie.

         Horár Húščava sa strhol. Vyľakane šibol nazad do skrýše a odtiaľ, skrytý nepovolaným pohľadom, pozoroval čistinku.

         Za ohromného dychčania a odfukovania, pribehol na čistinku muž v červených trenírkach a bielom tielku a cvičkách odetý.

         Bol to Osamelý Bežec.

         – Volám sa Andrej Martinček a v tomto príbehu mi autor prisúdil úlohu Osamelého Bežca. – Vydýchol Osamelý Bežec klusajúc na mieste.

         Horár Húščava zatajil dych, aby Osamelého Bežca dýchaním na seba neupozornil.

         Osamelý Bežec prestal klusať na mieste a nespokojne sa znova predstavil.

         – Som Andrej Martinček a v tomto príbehu mi autor prisúdil postavu Osamelého Bežca. – Osamelý Bežec zatajil dych a načúval, či sa Horár Húščava ozve.

         Ale Húščava sa neozval.

         Horár Húščava ešte tuhšie zatajil dych, vlastne od strachu, že ho Osamelý Bežec odhalí, celkom prestal dýchať.

         Osamelý Bežec začudovane pokrútil hlavou.

         – Autor tejto knihy mi predsa prisľúbil, že v deň svojich štyridsiatich narodenín, o 16.00 hod. stredoeurópskeho zimného času, sa na tejto čistinke stretnem s horárom Húščavom a ten mi porozpráva o zmysle žitia!

         Samozrejme, bola to pasca, pasca na Osamelého Bežca.

         Osamelý Bežec zatajil dych, či sa predsa len Húščava neozve. Vlastne od strachu, že Húščavu nezačuje celkom prestal dýchať.

         A tak tam stáli.

         Húščava

         i

         Osamelý Bežec.

         Obaja bez dychu.

         Až kým nepomreli.

         – A viete, že ja mám dnes narodeniny? – ozvala sa mŕtvola Horára Húščavu.

         – Chcel by som vedieť hrať na saxofón. Alebo aspoň na basbombardón, – ozvala sa mŕtvola Osamelého Bežca.

         – Manželka mi raz povedala, že môj pohlavný úd jej pripomína Zuzku Zgurišku, – povedala mŕtvola Horára Húščavu. – Tak som sa jej opýtal, že čo také od Zgurišky čítala.

         – Ha ha ha! – Zasmial sa Osamelý Bežec.

         – A na to vám čo odpovedala?

         – Vraj som nihilista.

         – Pane Bože! Všetko je inak! – Zaúpäl Broskyňa.

         – A ja som chcel napísať knihu o dávnej túžbe človeka lietať!

     

     

    Tri hodiny ráno (úryvky)

     

         Sú tri hodiny ráno, keď sa tvoje auto konečne vyderie z hmly, ktorá zahalila diaľnicu ešte na Považí. Už si si myslel, že táto cesta nebude mať konca. Otvoríš okno, aby ťa vlhký nočný vzduch trocha prebral. Poriadne vyhulíš rádio a dve cigarety. Konečne budeš mať tú poondiatu cestu za sebou.

         Vidíš to tak na polhodinku. Nad horizontom už v diaľke presvitá čiapka žltohnedého svetla. Vznáša sa nad mestom, ktoré sa dá z tejto vzdialenosti sotva tušiť. Konečne na to môžeš dupnúť a aspoň trocha znížiť časovú stratu.

         Siahaš po ďalšej cigarete. V krabičke zostala posledná. Precestovala s tebou polovicu Slovenska. Vložíš ju medzi lepkavé pery. Ale skôr než si stačíš zapáliť, mimovoľne odkašleš. Pri tejto príležitosti cigareta padá na podlahu.

         Musíš byť opatrný. Pod nohami máš bordel. Blato a lístie ešte od jesene aj hrubé omrvinky z pečiva, čo chrúmeš za volantom. Ak nechceš cigaretu poškodiť, musíš ju uchopiť končekmi prstov a opatrne zodvihnúť. Nie pritlačiť a šúchať po mokrej rohožke.

         Cigaretu vylovíš na prvý pokus. Keď si ju vložíš do úst, necítiť na filtri, že je zo zeme. Si šikovný. Pripáliš si elektrickým zapaľovačom. V tme hreje jeho žeravá špirála ako malé slnko. Dym z cigarety ťa poriadne kopne v pľúcach. Zaštípu ťa aj oči. Čím to je, že nad ránom po prebdenej noci má cigareta oveľa silnejšiu chuť? Šúchaš si viečka opakom ruky.

     

         Možno si trocha prispal. Ktovie koľko rokov trvala tá sekunda, čo si sa nedíval na cestu? Cigareta je stále ako nová. Keď otvoríš oči, odmietaš uveriť tomu, čo vidíš.

         Starena. Stojí uprostred autostrády. Je tak blízko, že dokážeš rozoznať mierny údiv na jej bledej tvári v približujúcom sa kuželi svetla. Keď si uvedomíš, že nemá v úmysle pohnúť sa, už je neskoro na brzdenie.

         Poznáš to! Už si to videl. Pred sedemnástimi rokmi. V autoškole vám premietali inštruktážny film ako sa správať, keď na vozovku vbehnú jelene. Pamätáš si na ten záber: Zviera sa nehýbe. Osvetlené reflektormi nevie, čo si má o veci myslieť. Vidí len svetlo. Ale babka by predsa mohla niečo tušiť! Mohlo by jej dobiť, že za svetelným tunelom ju nečaká život večný, ale čosi vyše jeden a pol tony železa. Čo radili v tom zasranom filme?! Zatrúbiť? Brzdiť! Nebrzdiť? Je neuveriteľné, koľko myšlienok preletí človeku vo vypätej situácii hlavou skôr, ako hlava samotná vyletí v ústrety čelnému sklu.

         Skúšaš aj brzdiť aj vzdorovať šmyku. Starena v poslednej chvíli váhavo ukročí nabok. Je to len celkom drobný krok. Sotva pár desiatok centimetrov, ale keď vzápätí napumpovaný adrenalínom obiehaš okolo auta, nikde nevidíš ani škrabanec, ani žiadnu inú stopu po zrážke.

         Hlava ťa bolí od nárazu do skla, ale zdá sa, že kosť i sklo náraz vydržali. Teraz by sa ti zišla cigareta! Si vytrasený a vybudený na maximum. Už si sa videl mŕtvy alebo dolámaný. Jediné šťastie, že bola cesta prázdna, že ťa nezramoval nikto vo vedľajšom pruhu. Až teraz si uvedomíš, akú hlúposť si spravil. Vystúpil si z auta a nechal ho stáť uprostred cesty! Rýchlo naskoč, zapni blikačky a zatiahni ho na krajnicu! Stihneš to len tak tak. Vzápätí sa okolo preženie dvojica poľských kamiónov.

     

         Hľadáš starenu. Niekde tu predsa musí byť. Aspoň jej poriadne vyčistíš žalúdok. Ako to, že sa moce v noci po diaľnici? Nájdeš ju ležať hore bradou v priekope. Nečudo, že si si ju v prvej chvíli nevšimol. Je celá v čiernom. Obleje ťa studený pot. Ešte len teraz by sa ti cigaretka šikla. Zabil si ju! Ty si ju zabil. Musel si ju odhodiť nárazníkom alebo líznuť dvermi. Uteč! Blysne ti hlavou. Nechaj všetko tak, nešpekuluj a zdrhni. Na aute nič nevidno, starena to má za sebou, tak na čo ešte čakáš?

         Netrúfaš si utiecť. V tme na vozidle naozaj nevidíš žiadne stopy, ale denné svetlo určite odhalí preliačeninu alebo prasklinu, ktorá bude pre políciu dôkazom, že si starenu usmrtil ty. Starena v priekope sa nepatrne pohne a tebe sa zazdá, že ešte nie je všetko stratené.

         Dýcha. Žije! Možno má niečo zlomené, ale nie je mŕtva. Máš plán: Naložíš ju do auta a odvezieš do nemocnice. Prihlásiš sa na polícii. Keď popíšeš okolnosti nehody a pripočítajú ti k dobru, že si starene poskytol pomoc, že si sa nevyhýbal zodpovednosti, určite pochopia, že nie si ničomu na vine. Keby si zdrhol, pripravíš sa o príležitosť poriadne všetko vysvetliť.

     

         Starena naozaj žije! S námahou ju terigáš z priekopy a usádzaš na sedadlo spolujazdca. Nie je vôbec ťažká, ako to o bezvládnych píšu v literatúre. Jediný problém ti robí klzká tráva pod nohami. Vyzula sa ti topánka.

         „Kašľať na ňu!“

         Bosou nohou dupeš na plyn, aby ste boli v špitáli čo najskôr. Starena ticho stoná počas celej cesty. Až tesne pred nemocnicou zmĺkne. Na parkovisku vypneš motor. Tvrdohlavo hľadíš pred seba. Počuješ ticho. Na vedľajšie sedadlo sa radšej nechceš ani pozrieť. Odpoveď poznáš skôr, ako si položíš otázku. Je po nej. Definitívne. A ty si v dobrej kaši. Načo by bol teraz babke špitál? Už jej nik nepomôže. A tebe tiež nie. Všetko je v riti. Žiadna poľahčujúca okolnosť. Rozdýchaj to! Rozkazuješ si. Mal si rovno zdrhnúť, nechať to tak. Rozdýchaj to! Nerieš to také horúce. Koľkokrát si už bol v riadnej kaši a vždy si sa z toho vyhrabal? Nestrácaj hlavu.

         Ozve sa smiech. Rehoceš sa. Nie nahlas, ale v duchu. Spamätaj sa! Rehoceš sa prísnym smiechom samému sebe do ksichtu. O žiadnej kaši nemôže byť ani reči. Si v sračke. Po kolená v sračke! Čo teraz môžeš? Vystúpiť z auta a začať vysvetľovať:

         „Dobrý deň, doviezol som vám jednu starenu. Nie je ťažká, ale vezmite si radšej vozík, zdá sa, že sama nepostojí.“

         Z tohto sa tak ľahko nevyhrabeš.

    *****

         Raz už si niečo také zažil. Bol si ešte dieťa, ktoré každý novoobjavený stupeň žiaľu považuje za najsilnejší. Pravdaže. Nemôžeš porovnávať žiaľ na smrťou kanárika s tým, čo cítiš teraz, keď si prišiel o manželku.

         Odchoval si ho vlastnou rukou. Kŕmil slamkou a dúfal, že ťa bude mať rád. Naučil si ho lietať. Spravidla ti pristál priamo na hlave a veselo čvirikal. Mama ťa jednostaj krstila za trus, ktorým tvoj miláčik kropil koberce a nábytok v dome. Ale ani ona ti nemohla zakázať, aby si ho celú zimu cvičil. Kým prišla jar, bol si si istý, že ťa má rád. Že neuletí ani keď ho prinesieš ukázať chlapcom na ulicu.

         Za tvojho detstva bývalo už v apríli ako teraz v máji. Nik sa neusmieva srdečnejšie ako chlapec, čo vykročí do slnečného dňa s kanárikom na hlave. Nepamätal by si si to tak presne, keby otec neurobil v to popoludnie niekoľko fotografií. Jediná pamiatka, čo ti napokon na opereného kamaráta ostala.

         Každý chcel vidieť, ako kanárik lieta. Ale on, ohúrený slnečným svitom, zarazený svetom bez štyroch stien a nízkeho stropu, nemal odvahu. Viackrát si ho vzal na ruky a podhodil do vzduchu. Úzkostne zatrepotal krídlami a vždy sa vrátil späť na tvoju hlavu. Ktosi sa ti preto vysmial. Podpichol ťa, že je iba preto krotký, lebo si ho nenaučil lietať. Dobre si vedel, že to nie je pravda. Je krotký, lebo ti dôveruje. Má ťa rád. Znova si ho vzal do ruky a vyhodil do vzduchu. Tentoraz silnejšie, takže skutočne chvíľu vyplašene letel do strany. No keď ťa konečne našiel pohľadom, nasmeroval si to znova na tvoju hlavu. Chcel si tým chumajom dokázať, že neklameš. Vyskočil si, zatlieskal rukami a skríkol: Kšá! Odohnal si ho! Dovtedy zrejme nik nevidel vtáka, ktorý skamenie počas letu. Okamih visel vo vzduchu ako na neviditeľnej niti. Nerozumel ničomu. Ostatné deti sa k tebe pridali. Odrazu všetci kričali: Kšá! Kšá! Kšááá! Kanárik zmätene poletoval nad vašimi hlavami a potom zmizol, akoby ho odfúkol vietor.

         „Ten sa už nevráti,“ povedal ktosi a ty si mal chuť rozplakať sa pred všetkými. Bál si sa, že hovorí pravdu.

         Kanárik sa krčil na streche. Chvel sa od strachu. Možno sa bál oblohy, že naňho spadne. Možno bol iba oslepený denným svetlom a skrehnutý od vetra, ktorý ešte stále voňal snehom z okolitých vrchov. Ani si nedýchal. Od strachu, že znova uletí.

         Potichu si hvízdal melódiu, ktorou si ho celú zimu k sebe lákal. Trvalo veľmi dlho, kým si upútal jeho pozornosť. Musel si hvízdať aj keď ti už vyschlo v hrdle a pritom ti bolo strašne treba cikať. Už sa zošerilo, ale vďaka jasnooranžovému periu, si kanárika stále videl pomerne dobre. Videl si, ako váhavo pricupital po odkvapovom žľabe, natiahol štíhly krk a otočil hlavu tvojím smerom. Zapískal si a nastavil hlavu.

         „Poď dolu. Neboj sa,“ prosil si.

         Keď napokon roztiahol krídla, od šťastia sa ti rozbúchalo srdce. Taká trepotavá kôpka peria a také silné emócie! Už už to vyzeralo, že ti zosadne na hlavu ako tisíckrát predtým. Lenže on sa v poslednej chvíli zháčil. Zrejme si spomenul na to mnohohlasé kšá. Chvíľu mával krídlami na jednom mieste a pristál tri metre od teba na udupanom trávniku. Bál si sa, že ak sa prudšie pohneš, vyletí znova na strechu.

         Čupol si si a stále pískal. Po kolenách si sa k nemu blížil nastavujúc hlavu. Trpezlivo. Len trpezlivo. Kanárik ťa pozorne sledoval očami ako gombíky. Poskočil k tebe. Keď z kríkov nečakane vycválala mačka, bol si ku nemu dosť blízko, aby si počul, ako mu zachrapčali kosti, keď ho schmatla do papule. No nebol si tak blízko, aby si tomu vedel zabrániť. Sotva si stihol schmatnúť mačku za zadnú labu. Poriadne si ňou zatriasol. Zasyčala, akoby sa s tebou chcela biť a pustila korisť na zem. Šmaril si ju cez plot ako odistený granát. Tú sviňu, ktorej si odkladal najlepšie kúsky od obeda!

         Kanárik sa jemne triasol v tvojej dlani a jeho jasnooranžové perie sa pomaly menilo do červena. Aj na zobáku sa mu objavila veľká kvapka krvi. Keď si ju zotrel prstom, kanárik sa prestal chvieť. Pochopil si, že je mŕtvy. Ale on ešte naposledy pootvoril zobák a vtedy sa zjavilo to belasé svetielko. Chvíľu si ho nechápavo prevaľoval v dlaniach, netušiac, čo s ním. Len celkom krátko, pretože sa vzápätí vyparilo ako snehová vločka.

         Už si spomínaš, odkiaľ poznáš tú zvláštnu vôňu? Už vieš, čo bolo v tej skúmavke, ktorú si Karol vložil do vnútorného vrecka na kabáte? Preber sa, ty debil! Nestrácaj čas. Bež za ním! Zabi ho! Vezmi mu skúmavku, kým lekár oficiálne neprehlási Beátu za mŕtvu!

    Zobraziť všetko