foto Pavol Funtál
foto Pavol Funtál

Foto © Lucia Gardin


  • Prekladá z jazykov

    Anglický jazyk
  • Viac o osobnosti

    Kráková, D.: Juraj Šebesta: Doma nemá šancu nič maskovať . In: SME, 1.7.2009 Fajnerová, L.: Juraj Šebesta: Len si myslíme, že svoje deti
    Kráková, D.: Juraj Šebesta: Doma nemá šancu nič maskovať. In: SME, 1.7.2009
    Fajnerová, L.: Juraj Šebesta: Len si myslíme, že svoje deti poznáme. In: Pravda, 22.12.2011
    Mašlejová, D.: Večný tínedžer Juraj Šebesta. In: Knihožrút, 2.11.2012.
    Chcel by som byť naším psom
    Zuzzi: Když se pes směje. In: My kingdom of books.18. 8. 2013
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Juraj ŠEBESTA sa narodil 18. mája 1964 v Bratislave. Po absolvovaní Gymnázia na Vazovovej ulici v Bratislave (1982) vyštudoval estetiku
    Juraj ŠEBESTA sa narodil 18. mája 1964 v Bratislave. Po absolvovaní Gymnázia na Vazovovej ulici v Bratislave (1982) vyštudoval estetiku a divadelnú vedu na Filozofickej fakulte UK a VŠMU v Bratislave (1988). Vystriedal rôzne zamestnania, pracoval na Ministerstve kultúry SR (1991 – 1994), v Slovenskom rozhlase (1998 – 1999), v Divadelnom ústave v Bratislave (1999 – 2005), prednášal na Divadelnej fakulte VŠMU (1994 – 2004). Od roku 2005 je riaditeľom bratislavskej Mestskej knižnice. Žije v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

    Literárna veda

    Rozhlasová tvorba

    • Kuleha (2000, Slovenský rozhlas)
  • Charakteristika tvorby

         Žijeme v období postmoderny, pre ktorú je charakteristická pluralita smerov a štýlov, všemožných izmov

         Žijeme v období postmoderny, pre ktorú je charakteristická pluralita smerov a štýlov, všemožných izmov a retroizmov, rovnoprávne existujúcich popri sebe. Práve tým je postmoderna demokratická. Žijeme v období neustálych hľadačských pokusov, no aj recyklácie, výpožičiek a kríz originálov.

         Juraj Šebesta na jednej strane priznáva inšpirácie, cituje a parafrázuje, na druhej strane sa usiluje o vlastný prístup, štýl a jazyk. Literatúru nechápe len ako zábavu alebo hru pre hru, dôležitý je preňho zmysel tvorby. Jeho diela, hoci niektoré ovplyvnené absurdnou literatúrou a drámou, vždy nesú výpoveď, v konečnom dôsledku nie vzdialenú klasickej humanistickej literatúre kritického realizmu.

         Nezaujíma ho príslušnosť k nejakým smerom, tendenciám či módnym trendom, usiluje sa byť sám sebou a široký rámec súčasnej literatúry mu to umožňuje.

         Poviedky začal písať a publikovať v časopisoch už ako gymnazista, no knižne publikoval až po štyridsiatke. Jeho literárna tvorba dokumentuje logické dozrievanie autora, pričom treba vziať do úvahy aj fakt, že bola prerušovaná na dlhšie obdobie vedeckou a prekladateľskou činnosťou. Množstvo recenzií, štúdií o americkej, ale aj slovenskej dráme a divadle, publikovaných v domácich i zahraničných časopisoch a zborníkoch, päť súborov slovenských hier preložených do angličtiny (Contemporary Slovak Drama 1 – 5, 1999 – 2003) a dva reprezentatívne výbery súčasných amerických dramatikov, ktoré zostavoval a podieľal sa na nich aj ako prekladateľ (Sam Shepard: Hry, 2000, David Mamet: Hry, 2006), svedčia o kontinuálnej tvorivej činnosti. No dôležité je to, že tieto dve oblasti Šebestovho tvorivého záberu sa vzájomne ovplyvňujú.

         K charakteristickým črtám jeho rukopisu patria úsilie o „čistý“ jazyk, v zmysle možno až úzkostlivého vyhýbania sa frázam a slovným klišé. Často používa slang, hovorové deformácie či dialekt, občas sa v jeho textoch vyskytnú vulgarizmy. Charakteristický je preňho humor, irónia, vyhľadávanie paradoxov vrátane paradoxov slovenčiny, jazykové hry a novotvary, prelínanie prózy a drámy. Šebesta vie byť hravý a vtipný a zároveň dôsledný a presný – v tom sa prejavuje spomínané prepojenie umeleckého a vedeckého prístupu.

         Týmito znakmi zaujal čitateľov i odbornú obec už v knižnom debute, v zbierke poviedok Triezvenie (2005), v ktorom rozvíja tému straty ilúzií: o sebe samom, o partnerskom vzťahu, o spoločnosti. Výrazovo sa pohybuje medzi kritickým realizmom a absurdnou literatúrou, pričom aj v rámci realizmu často využíva štylizáciu a hyperbolizáciu. Realistický pól predstavuje napr. poviedka Sýkorka, venovaná existenciálnej situácii vedca, ktorý sa rozhodne zmeniť povolanie a prijať pozíciu obchodníka v zabehnutej firme. Absurdný, satirický pól predstavuje napr. poviedka Zápisnica z porady kremačného, v ktorej zamestnanci krematória riešia okrem bežnej prevádzky aj problém expanzie takéhoto podniku.

         Za zdanlivo ľahkým, čitateľným štýlom sa skrýva hľadanie tvaru; autor skúma a preveruje, čo všetko môže byť poviedkou. Od niekoľkoriadkovej mutácie žánru Horoskopu cez dvojstranový „akčný“ príhovor – uspávanie dieťaťa v Dennej dávke či dvanásťstranovú spoveď porevolučných depresií a lamentácií mladého úradníka v poviedke Velvet underground až po filmovú rodinnú novelu Gitarové improvizácie. Autor pomerne často využíva dramatickú formu dialógov a niektoré poviedky sú vlastne väčšmi dramatickými scénami než rozprávaním v próze (Pohovor a Otázky života a smrti).

         Autorskú filozofiu ozvláštňovania bežného, každodenného prostredníctvom humoru, irónie a hyperboly rozvíja aj vo svojej druhej knihe, v románe Keď sa pes smeje (2008). Pätnásťročný gymnazista Tomáš rozpráva o konfliktoch s rodičmi, o ich manželskej kríze, o svojich kamarátoch i prvých láskach. V tomto rozprávaní naprieč generáciami dôležitú úlohu zohrávajú jeho prastarí rodičia z maminej strany – pôvodom z Moravy. Mimoriadne dôležitá je téma pamäti: v individuálnej i spoločenskej rovine. Hoci žánrovo ide o rodinný román, kľúčovú úlohu v ňom zohrá pes – najdúch a kríženec Žofka, škótsky lesný pes, ako ho opisuje Tomášov otec, keď s mamou hľadajú pánov pre Žofkiných päť šteniatok. Ľudia kedysi pomohli jej a ona teraz pomôže im.

         Šťavnaté, dynamické rozprávanie, plné humoru i smiechu cez slzy, využívajúce slang i nespisovné výrazy, je určené rovnako dospievajúcim i dospelým. Ohlas z oboch táborov, čitateľov, ako aj kritiky, dokazuje, že Šebestovi tento autorský zámer vyšiel.

    Ján Jankovič

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Triezvenie  (2008 po srbsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC) Keď sa pes smeje ( 2009 úryvok z diela po anglicky a po taliansky) Jednotlivé

    Triezvenie  (2008 po srbsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Keď sa pes smeje (2009 úryvok z diela po anglicky a po taliansky)

    Jednotlivé poviedky vyšli v antológii Súčasná slovenská poviedka (po bulharsky) a v časopiseckých výberoch a vydaniach (po srbsky, maďarsky, chorvátsky a lužickosrbsky).

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Literárna tvorba - preklad

    Eric Bogosian: Sex, drogy a rockandroll (Divadlo v medzičase 2006), Terrence McNally: Frankie a Johnny (Štúdio L+S, Bratislava), Israel Horowitz: Každý

    Eric Bogosian: Sex, drogy a rockandroll (Divadlo v medzičase 2006), Terrence McNally: Frankie a Johnny (Štúdio L+S, Bratislava), Israel Horowitz: Každý chce byť prvý (Divadlo Ludus, Bratislava), Sam Shepard: Brutálna láska (Kaplnka VŠMU, Bratislava), David Mamet: Sexuálna perverzita v Chicagu (Malá scéna VŠMU, Bratislava)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    DVOŘÁKOVá, Helena – SEDLÁKOVÁ, Katarína – ŠEBESTA, Juraj: Triezvenie si treba vychutnať. (Rozhovor). In: Pravda , roč. XXV, 20. 8. 2015,

    DVOŘÁKOVá, Helena – SEDLÁKOVÁ, Katarína – ŠEBESTA, Juraj: Triezvenie si treba vychutnať. (Rozhovor). In: Pravda, roč. XXV, 20. 8. 2015, č. 193, magazín č. 34, s. 10 – 13.

    BŽOCH, J.: Hravo a ironicky o vážnych veciach (Juraj Šebesta: Keď sa pes smeje). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 2, s. 5.

    HALVONÍK, A.: Súmrak literárneho snobizmu. Slovenská próza 2008. In: Príloha Knižnej revue, 19, 2009, č. 14 – 15, s. II – III.

    KRÁKOVÁ, D.: Kto by hľadal misku pre psa na vani. In: SME, roč. 18, 8. 1. 2009, Kultúra XXL – Literatúra XXL, s. 27.

    MAGALOVÁ, K.: O inom leveli. In: Bibiana, 16, 2009, č. 2, s. 26 – 27.

    NAGY, D. J.: Tvári sa omnoho skromnejšie, než by si mohol dovoliť. In: Žurnál, 2009, č. 37, s. 44.

    STANISLAVOVÁ, Z.: V znamení dospievania. Literatúra pre deti a mládež 2008. In: Bibiana, 16, 2009, č. 2, s. 1 – 2.

    TURAN, A.: Ži a nechaj žiť. In: Slovenské pohľady, 4 + 125, 2009, č. 3, s. 107 – 109.

    Juraj ŠEBESTA (heslo). In: Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008, s. 573.

    MALOVIČ, P.: Rany naše zamatové. In: SME, roč. 14, 14. 7. 2005, s. 25. 

    PETRÍK, V.: O manželstve a iných trampotách (Juraj Šebesta: Triezvenie). In: Knihy a spoločnosť, 2005, č. 9, s. 14.

    RUTTKAYOVÁ, I.: Životný pocit – prenosný (Juraj Šebesta: Triezvenie). In: Knižná revue, 15, 2005, č. 18, s. 5.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Triezvenie obsahuje pätnásť poviedok, ktorých spoločným momentom sú životné zlyhania, presnejšie čierny humor pri opise týchto

    Triezvenie obsahuje pätnásť poviedok, ktorých spoločným momentom sú životné zlyhania, presnejšie čierny humor pri opise týchto zlyhaní. Pri čítaní sa toľko nasmejete, až vám budú slzy tiecť. V týchto poviedkach je naozaj všetko svojou nezmyselnosťou zároveň smiešne a smutné – rozhovory manželov, vzťahy detí a rodičov, činnosti v zamestnaní. No najnezmyselnejšia a najsmiešnejšia je predsa len smrť. Oplatí sa po tejto knižke siahnuť, už aj kvôli tomu, aby ste videli, kam až Šebesta hranice morbídnej zábavy dokáže posunúť.

    Pavol Rankov

    Nejde len o individuálne rozpoloženie, je v tom aj pečať doby. Vždy ide o „stretnutie“ individuálneho osudu s dobovým kontextom. Takže, humor (väčšinou čierny), irónia a absurdita v Šebestovej zbierke Triezvenie nás naozaj dobre pobavia, ale tým sa jej význam nevyčerpáva. I pri tom intelektuálne vyostrenom humore interpretuje tu autor čosi vážne, čo determinuje svet našej súčasnosti. A to je plus.

    Vladimír Petrík

    Jednotiacou líniou Šebestových rozprávaní v súbore próz Triezvenie je čierny humor a irónia. Za manifest v tomto zmysle môžeme prijať pár riadkov nazvaných Horoskop, ktoré ma zvlášť povzbudili. Vytrhnuté z kontextu: „Ako červovi, ktorý sa živí mŕtvolami, sa vám bude dariť oveľa lepšie. Oveľa lepšie“ (s. 21). Je zrejmé, že práve iróniou a sarkazmom sa dá najpresvedčivejšie zachytiť bizarnosť posledných rokov. Takmer všetci hrdinovia próz konajú a myslia na základe spoločenskej plochy, ktorá ich v plnej miere determinuje. Neistota z budúcnosti, nedôvera v inštitúcie a nestabilita vzťahov. Napriek tomu, alebo práve preto, si však muži a ženy v týchto textoch autenticky uvedomujú seba. Vidno tu pochopenie súvislostí a formálnu hravosť. A to v dnešnej literatúre rozhodne nie je málo.

    Ivica Ruttkayová

    Šebesta vytvoril predovšetkým čistý, pravidelným rytmom pulzujúci príbeh, v ktorom je veľa humoru a nápadne priveľa zadieravej irónie. Pritom autorovi ide zjavne o čo najplastickejšie zachytenie existenciálneho pechorenia strednej spoločenskej vrstvy v zložitých transformačných časoch, udržiavajúcej si za každú cenu svoj spoločenský štandard a pritom sa príliš často prepadávajúcej do čiernych dier vlastnej existencie. Ani pes, ktorý sa v knihe smeje, nie je len vytúženým objektom osamelého adolescenta, je akýmsi tvorcom filozofie príbehu záchrany rodiny, akého by si do príbehu nevpustila nijaká postmoderne sa tváriaca literárna štylizácia. Ak sa v Šebestovej knižke smeje, znamená to, že s týmto deravým a bezohľadne dopredu sa derúcim svetom sa dá niečo robiť, treba len stvoriť tých správnych hrdinov.

    Alexander Halvoník

    Juraj Šebesta napísal veľmi súčasnú a realistickú knihu a ja verím, že v osudoch tak ľudsky a plasticky príťažlivo vykreslených hrdinov si nájdu útržky svojich príbehov mnohí z nás. Knižka Keď sa pes smeje má perspektívu osloviť i mladých, veď hovorí ich jazykom, aj o ich problémoch. Odkrývanie citového života v trojgeneračnej rodine určite nie je ľahkou úlohou, no autor tento problém zvládol s hravým nadhľadom a všadeprítomným humorom, ktorý odľahčuje a vyvažuje aj tie najtragickejšie okamihy príbehu.

    Andrijan Turan 

    Šebesta si zvolil jazyk, ktorý zodpovedá danému prostrediu. Jeho mládež často hovorí slangom, rodičia v špeciálne vyčlenených dialógoch zasa mestským dialektom, prastarí rodičia, z jednej vetvy pôvodom Moravania, sa zasa vyjadrujú miešanou češtinou. Táto jazyková zmes, nepresahujúca mieru únosnosti, dodáva románu zvláštny kolorit. Treba zdôrazniť, že hoci autor mal dosť príležitostí, takmer nikde nesiahol po vulgarizmoch, čím sa román i po tejto stránke líši od próz s tínedžerskou témou.

    Jozef Bžoch

    Možno dokonca povedať, že čitatelia už dávno nemali možnosť stretnúť sa s knihou pre mládež, v ktorej by sa takým komplexným a autentickým spôsobom monitoroval proces dospievania v súčasnosti a ktorá by záberom životnej problematiky a hĺbkou ponoru do nej tak úspešne plnila ambíciu osloviť nielen dospievajúcich, ale aj dospelých čitateľov.

    Zuzana Stanislavová

    Juraj Šebesta je dobrým pozorovateľom a zo všedných drám obyčajných ľudí vytvoril čítavý, vtipný a hlboký príbeh. Úspešne sa vyhol lacným klišé a efektným literárnym konštrukciám. Šebesta dokáže majstrovsky zachytiť až poeticky trápne momenty každodenného rodinného a osobného života – rannú hádku o kúpeľňu, bedákanie nad účtami či takmer katastrofálnu príhodu s hnačkou v zamknutom záchode v kine. Pes všetko vidí, všeličo o ľudských úletoch vie, ale našťastie sa len smeje a nič neprezradí. Kniha Juraja Šebestu sa na rozdiel od väčšiny slovenskej literárnej produkcie tvári omnoho skromnejšie, než by si mohla dovoliť. Ľahko a vtipne hovorí o vážnych veciach – prvých chaotických vzťahoch, kríze stredného veku, rozpade manželstva a zomieraní blízkych. Bonusom sú výborné dialógy a svieži hovorový jazyk.

    Dado Nagy

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

         Považujem za dôležité, aby sa spisovateľ usiloval nájsť svoj vlastný štýl. V istom zmysle podobný

         Považujem za dôležité, aby sa spisovateľ usiloval nájsť svoj vlastný štýl. V istom zmysle podobný výtvarnému štýlu, podľa ktorého hneď vieme rozoznať autora.

         Poznať to aj na jazyku. Pre mňa je dôležité vyhýbať sa v umeleckej próze publicistickým a iným zaužívaným zvratom. Nedá sa to zovšeobecniť, závisí od námetu, ale ja mám rád plastický jazyk, ktorý má silnú schopnosť evokovať. Stavbu vety ponímam ako kresbu, chcem vytvoriť slovami výraznú charakterizačnú linku.       

         Možno by sa podľa mojich niektorých textov zdalo, že píšem ľahko, ale pravda je taká, že zvyčajne prepisujem, skracujem a zhutňujem, aby som sa prepracoval k tej spomínanej linke. Keď mi už zo škrtania preskakuje a nenávidím písanie, je to signál, že sa blížim k výsledku.

         Ako vyštudovanému divadelníkovi je mi ľúto, že ľudia takmer vôbec nečítajú drámu. Zaujíma ich až výsledok v divadle. To sa dá pochopiť, ale koľko úžasnej literatúry nám tak uniká! Aj preto sa snažím prepašovať do svojej prózy prvky drámy. Zdá sa mi ťažšie písať o bežných, každodenných veciach, než konštruovať efektné príbehy a deje. Je to akási poetizácia všednosti, keď sa všedné a obyčajné usilujem ozvláštniť humorom, iróniou, spôsobom rozprávania. Pre mňa je dôležité cítiť v texte energiu rozprávania, vnútornú potrebu písať, hravosť. Už som raz niekde napísal, že viac ako príbeh ma zaujíma priebeh, čo platí zvlášť o poviedke. Hľadám nejakú poviedkovú situáciu, na ktorú sa napojím, čosi riešim, hrám sa a bavím sa na tom priebehu. Nemám nič proti poviedkam písaným na pointu, teda s vedomím napĺňania nejakej zvyčajne vopred premyslenej konštrukcie, ale takých som zatiaľ vytvoril len pár a nie som si istý výsledkom. V románe už človek niečo musí dopriať aj príbehu, čitateľovi pocit, že je to o niečom. Dokonca aj v experimentoch. Tak to cítim dnes, lebo veci sa v čase menia.

         Možno by som svoju doterajšiu tvorbu mohol nazvať literárnym minimalizmom, ktorý ale nechce čitateľovi poskytovať minimálny literárny zážitok. Veď som napísal len dve knihy prózy.

         Písanie je mágia – veľa možností a lákadiel.

         Ja len hľadám svoj spôsob, ako niečo povedať.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena poroty v súťaži Poviedka 1996 Zlatý gunár – Cena Stana Radiča v kategórii Objav roka 2008, Kremnické gagy Najlepšia kniha

    Cena poroty v súťaži Poviedka 1996

    Zlatý gunár – Cena Stana Radiča v kategórii Objav roka 2008, Kremnické gagy

    Najlepšia kniha pre deti a mládež – zima 2008, Bibiana

    Finalista súťaže Anasoft litera 2009
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Denná dávka (poviedka z knihy TRIEZVENIE )      Ľahni si, prosím ťa. Musíš veľa spať. Už som ti dal kvapky? Nie, už

    Denná dávka (poviedka z knihy TRIEZVENIE)

         Ľahni si, prosím ťa. Musíš veľa spať. Už som ti dal kvapky? Nie, už nebudeme čítať. Už je neskoro. Nevládzem. Dobre, dobre. No tak si ľahni. Môžeš zajtra pozerať telku. Hodinu. Nie. Hodinu a pol. Dobre. No tak, polož hlavičku na vankúš...

         Kde bolo, tam bolo... Prečo nechceš o Lomidrevovi? Akože veľakrát?

         No dobre, ale ľahni si už, prosím ťa! Áno, vymyslenú. Bude tam aj prestrelka. Pekne si polož hlavičku na vankúšik a spinkaj... Áno, ak zaspíš, zobudím ťa.

         Kde bolo, tam bolo... To nie je rozprávka. To je dobrodružný príbeh.

         Jedného dňa sa všetci ľudia premenili na skúpe jašterice. Začaroval ich Mocný Jašter, lebo ľudia zabíjali jašterice. Najmä deti. Trápili ich a hádzali do nich kamene. A tak Mocný jašter premenil ľudí na jašterice, aby sa ľudské a ozajstné jašterice stretli v rovnocennom boji.

         To neni žiadna blbosť, to je len začiatok. Aké ťažké? Čomu nerozumieš?! Prečo nie o jaštericiach? Počúvaj toto: Tie ľudské jašterice boli potvory. Vynašli zázračné zbrane... Keď zasiahli nejakú... prírodnú jaštericu... svetelným delom... Ale ja nespím. Vravím ti, že... Ale nezaspávam! Prestaň mi otvárať oči. Neobracaj mi viečka!

         Radšej počúvaj toto: ľudské jašterice vynašli falošné prírodné jašterice. Fakt sa nedali rozoznať od ozajstných prírodných jašteríc. Falošné jašterice vstrekovali takú páchnucu žieravinu do vajíčok tých prírodných jašteríc, takže sa liahli plastové jašteričky, ktoré hneď po narodení zožrali svojich prírodných rodičov. Rodu prírodných jašteríc hrozila záhuba.

         Čomu nerozumieš? Veď je to jasný príbeh! Dobrodružný! Nie, nemôžeme si teraz skladať lietadlo. Zajtra dokončíme to krídlo. Ľudské jašterice... Nechceš o jaštericiach? A prečo nie o jaštericiach? Nedá sa nič robiť, už to musím dokončiť o jaštericiach.

         Doparoma aj s ovčími kiahňami.

         Teda, vojna trvala už viac než desať rokov. Už to nikoho nebavilo. Všetci boli hrozne unavení. Strašne sa im chcelo spať. A tak si na chvíľu schrupli. Rátali do sto a niektorí aj do tisíc. Súťažili o desať korún, kto skôr zaspí. O desať, vravím, nie o päť. Kto naráta do tisíc, získa desať korún.

         Ale nefintím, upokoj sa. Nerev mi tu. Ale nenerváčim! Povedal som to normálnym tónom. Tak si pekne polož hlavičku na vankúš, ale položž! A počúvaj. Nespím, dofrasa!

         PRESTAŇ MI OBRACAŤ VIEČKA!!!

         Keď sa všetky tie božie tvory zobudili, lebo si predtým výdatne pospali, povedali si, že ďalej takto bojovať je nezmysel. Dohodli sa, že na druhý deň bude posledná bitva, hrôzostrašné mŕtvenie.

         Ľudský rod si vybral Masku, lebo sa vie premeniť na hocičo. Jašterice, prirodzene, Mocného Jaštera. Súboj sa odohrával v púšti, na žulových skalách, všade len machy a lišajníky a v diaľke pár kaktusov. Mocný Jašter si stojí na brale, dymí sa mu z pysku. Strmo hľadí nadol, kde sa v piesku zakráda Maska. Zhučí a vychrlí na ňu siričitý plameň. Maska sa zľahka uhne, bźźka Mocnému Jašterovi okolo hlavy a potom mu tresne po papuli, až sa Jašter prevráti na chrbát. Bralo zadunelo. Mocný Jašter zúri. Iskrí a metá oheň na všetky strany.

         Mocný jašter chrlí oheň dookola. Z nozdier mu vyrážajú modré blesky, ktoré všetko rozbíjajú na prach. Jeden zasiahol Masku do hlavy, v bezvedomí padá do piesku...

         Maska v bezvedomí padá do piesku. Mocný jašter sa už skláňa nad ňou, ešte nerozhodnutý, či ju zapraží ultrableskom alebo pretne oceľovým chvostom, keď vtom sa Maske čiastočne vráti vedomie, schmatne za hrsť piesku a prásk ho Jašterovi do očí. Ten sa kymáca dozadu, Maska už prebratá páli do Jaštera s lejzrovým guľometom, prázdne zásobníky len tak odskakujú. Všade čmud a síra pekelná.

         Pasujú sa na okraji brala. Sleduj toto:

         Mocný Jašter schytí Masku a vrazí ju až po pás do skaly. Maska sa zúfalo mece, uhýba pred plameňmi a dunivými údermi chvosta. Zrazu Maska vyrazí zo skaly, pričom roztrhne bralo a vztýči sa nad Jašterom ako obrovský džin. Taký priesvitný duch. Hodí na Jaštera sieť, ale ten sa šikovne zahryzol Maske do členka a nepustí a nepustí. Maska spľasnieva. Zrazu sa celkom zgondží a vyhonkne na Jaštera chlstú chrišču. Chlstá chrišča zaleje Jaštera a rozglendžiava ho. Jašter chvíta a šňópe a chrachrí a hvíža. Maska ho len bachče a gváše a bengá a šuíri. Sa už zdzvendžil, sotva chlochlá. Uácha sa a dziampe, chloch. Chrišča mu už zžhýrila kenďulu. Chloch, chroch, chlýchli. Chloch, chroch. Chloch, chroch.

         Áno, už zaspal.

     

    KEĎ SA PES SMEJE (úryvok)

         Naposledy bol Dědo na stretávke predminulý rok v júni. Človek by netušil, aká môže byť so starými ľuďmi sranda. Erich, čulý organizátor stretávok, si ešte stále privyrábal prekladmi z nemčiny. V jeho rodine vedeli dobre po nemecky a nemčinu si zdokonalil v pracovnom tábore priamo v Nemecku. Bol tam rok, cez druhú svetovú. Dědo s Babičkou také štipendium nemali. Mohli len konverzovať na chatke v Beskydách, kde sa skryli pred lietadlami Spojencov, čo bombardovali Ostravu. (Inak, keď sa vrátili, z ich domu polovica chýbala, čumeli cez ruiny na rez vlastným bytom. Až kým nepochopili, že tam viac bývať nebudú.)

         Každú chvíľu si niekto prisadol a Dědo ho objal (už si dal pár pohárov červeného). Dotyčný po úvode o vnúčatách popísal, aké má problémy s chrbticou, pečeňou, hrubým črevom, tenkým črevom, mechúrom, análom, očami, ušami, pätami, pamäťou, sluchom, zrakom i čuchom, ale aj s koncentráciou, orientáciou a erekciou. 

         „Neseď u ní tak blízko! Koukněte na starýho chlípníka, jak ji tam pod stolem ošahává kolena! Deš vod ní!“ řve Děda na spolužiaka oproti. Ten sa takmer šeptom prihovára svojej bývalej favoritke.

         „Co máte pořád s tou Klárou? To s ní nepřestanete blbnout ani nad hrobem?“ akože žartujú tri brýlaté kamarátky z kúta. Traumy z detstva. Tak mi pripadajú títo veselí starečkovia v obnosených oblekoch a rozstrapkaných kravatách a rozjarené staruchy v stredovekých róbach a parochniach. Je ich tu dvanásť z tridsiatich štyroch a pár vyžírkovských príbuzných, ktorí sa tvária ako osobní šoféri, napríklad ja s otcom. Salónik v reštaurácii sa zmenil na gympel cez prestávku.

         „Jenom klid, Arnošte. Mně to již vůbec nefunguje. A ani nebaví.“

         „Chápal bych, že ti to nefunguje, ale že tě to nebaví?“ Dědo prekrikuje hluk. „To rovnou zemři, vole.“ 

         „Díky za dobrozdání. Až po tobě, Arnoštku, až po tobě.“

         Erich vstane a zaklope lyžičkou na pohár. „A nyní, milí spolužáci a ctihodní důchodci, si uděláme náš přehled. Jako vždycky, i tento rok mi neocenitelně pomohl náš vzorný týdenník Zdenko. Který je mým věrným organizačním asistentem, téměř partnerem, poněvač udělá téměř celou práci.“ 

         Smejeme sa.

         „Dem na to. Adamec.“

         „Mrtvý,“ odpovedá Zdenko.

         „Ákos.“

         „Mrtvý.“

         „Albrecht.“

         „Mrtvý.“

         „Počkej,“ povie niekto. „Dyť sou všichni mrtví. Je tady vůbec někdo naživu?“

         „Albrecht zemřel? Dyť tady před rokem byl...“

         ERICH: Před rokem jo. Už to má za sebou.

         „A jak zemřel?“

         „Nijak vesele. Rakovina hrubýho střeva.“

         „Prosim tě, Erichu, když je někdo čerstvě mrtvý, řekni nám alespoň, jak zemřel a tak.“

         „No jo. Pudem dál. Babják.“

         „Mrtvý.“

         „Cibulka.“

         „Mrtvý.“

         „Nějak nám to blbě vychází. A – Daubner.“

         „Zde.“

         „Dymáček.“

         „Se hlásí.“

         „Eliášová.“

         „Ještě žije. Omluvená. Po operaci srdce.“

         „A co jí dělali?“

         „Chlopeň.“

         „Kterou?“

         „Není to jedno?“

         „Jen se ptám. Já mám umělou pravou. Titánovou, přímo z výskumu NASA.“

         „Blahopřejeme z Kavčích Hor.“

         „Popojedem, ať to máme za sebou, tu procházku hřbitovem.“

         Gazárka v zime skosila mŕtvica, Gratzlová zde, aj keď o barlách kvôli kĺbom. Ako hosť vystúpi pani Vlasta Klimentová, dáma s veľkou sivou parochňou a fialovou šálou na pleciach. Chodila o ročník vyššie. Býva v susednej dedine, tak ju pozývajú. Neverím vlastným očiam, ona vstávala od stola asi päť minút, fakt nekecám, kokos. Trochu začudovane sa obzerá okolo seba a zrazu sa jej tak rozjasní, akože si spomenie, kde je, a pri tom všetkom sa trase, človeče. Keby tak nejako naraz, ako sa ľudia zvyčajne trasú, ale ona sa trase každou časťou tela inak. Hlavou, rukami, telom i plecami a pritom sa jej podlamujú kolená, každé v inom rytme, a palička, o ktorú sa opiera, do toho divoko džemuje. „Zdravím vás,“ hovorí trasľavým hlasom, pričom každé slovo sa trase inak. „Děkuji za pozvání. V mém živote se nic podstatného nezměnilo, až na to, že jsem o rok starší. A to je dost blbý samo vo sobě, takže dávam slovo někomu jinému.“ 

         Pochopil som, že toto je vrchol stretávky. Starečkov baví žartovať o smrti.  Dožili sa osemdesiatšesť rokov.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory