• Životopis autora

    Juraj ŠPITZER sa narodil 14. augusta 1919 v Krupine. Po absolvovaní štúdii na gymnáziu vo Zvolene, začal v roku 1938 študovať na Lekárskej
    Juraj ŠPITZER sa narodil 14. augusta 1919 v Krupine. Po absolvovaní štúdii na gymnáziu vo Zvolene, začal v roku 1938 študovať na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, ale mníchovské udalosti a okupácia Čiech a Moravy jeho štúdia ukončili. Pre svoj židovský pôvod bol na základe rasových zákonov Slovenského štátu roku 1942 internovaný v zbernom koncentračnom tábore v Novákoch. V auguste 1944 sa zapojil do Slovenského národného povstania, bol veliteľom židovskej partizánskej jednotky a po potlačení povstania od novembra 1944 až do konca druhej svetovej vojny v máji 1945 príslušník Hornonitrianskej partizánskej brigády. Po vojne študoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, v rokoch 1946 – 1950 pôsobil aj ako redaktor časopisu Bojovník. Krátko pracoval aj na kultúrnom oddelení Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Od roku 1951 do roku 1970 pôsobil ako vedecký pracovník v Ústave slovenskej literatúry SAV. Na plenárnom zasadnutí spisovateľského zväzu v máji 1951 vystúpil s referátom ostro zameraným proti príslušníkom avantgardnej ľavicovej skupiny DAV (knižne vyšiel pod názvom Proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmpolitizmu – za vyššiu ideovosť slovenskej kultúry). Dvakrát – v rokoch 1956 – 1958 a 1965 – 1967 bol šéfredaktorom Kultúrneho života, ktorý pod jeho vedením prinášal kritické príspevky na témy deformácie socializmu a stalinských procesov, pokriveného hodnotenia SNP a umožnil na jeho stránkach publikovať články a reportáže výrazných osobností slovenskej žurnalistiky (L. Mňačko, R. Kaliský a iní). V roku 1967 bol tajomníkom Zväzu československých spisovateľov a mal výrazný podiel na príprave IV. zjazdu československých spisovateľov, na ktorom s ostrou kritikou praktík Komunistickej strany Československa a jej vedenia verejne vystúpila skupina českých a slovenských literátov (M. Kundera, L. Vaculík, P. Kohout, D. Tatarka). Ako zástancu obrodného procesu v roku 1968 bol po augustovej okupácii vojskami Varšavskej zmluvy vylúčený zo spisovateľského zväzu, prepustený zo zamestnania a až do novembra 1989 mal zákaz publikovať. Neprijal ponuky predstaviteľov vtedajšieho normalizačného komunistického režimu na sebakritické prehodnotenie svojich postojov z roku 1968 výmenou za možnosť vydávať svoje nové diela. A tak jeho novela Letná nedeľa zo začiatku 70. rokov, autobiografická spomienková kniha Nechcel som byť žid, rovnako ako aj eseje o židovskom údele mohli vyjsť až po páde komunistického režimu. V deväťdesiatych rokoch často vystupoval na verejnosti, zúčastňoval sa na mnohých domácich i medzinárodných konferenciách na tému holokaustu, ale aj osudov európskej kultúry na konci 20. storočia. Zomrel 10. novembra 1995 v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Biele oblaky (1963)
    • Patrím k vám (1964)
    • Letná nedeľa (1991)

    Esej

    • Nechcel som byť žid (1994)
    • Svitá, až keď je celkom tma (1996)

    Dráma

    • Búrlivé leto (1954, spoločné dielo: Ľ. Smrčok, J. Špitzer)

    Literárna veda

    • Peter Jilemnický (1955)

    Scenáristika

    • Biele oblaky (1961)
    • Zaprášené histórie (1969)
  • Charakteristika tvorby

    Špitzer bol v prvých povojnových rokoch známy ako novinár a publicista článkami a úvahami, ktoré publikoval v dobovej tlači, najmä v
    Špitzer bol v prvých povojnových rokoch známy ako novinár a publicista článkami a úvahami, ktoré publikoval v dobovej tlači, najmä v týždenníku Bojovník, kde začínal svoje pôsobenie aj jeho priateľ a spoluväzeň z nováckeho tábora Leopold Lahola. Po februári 1948 a absolvovaní štúdia na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity svoj revolučný radikalizmus preniesol z oblasti publicistiky do literatúry a nasmeroval ho proti davistom. Neskôr sa za tieto postoje ospravedlnil a patril k tým slovenským publicistom a spisovateľom, ktorí po roku 1956 využili postupne sa uvoľňujúci politický a ideologický tlak na rozšírenie priestoru pre slobodnejší prejav a pravdivé hodnotenie povstania a odsúdenie stalinských procesov zo začiatku 50. rokov. Svoju literárnovednú orientáciu zúročil v polovici 50. rokov nie veľmi vydarenou, schematizmom poznačenou monografiou o Petrovi Jilemnickom. Zato svoje zážitky z povstania sa mu podarilo veľmi účinne pretlmočiť najskôr vo filmovej poviedke Biele oblaky (vznikol podľa nej rovnomenný film S. Barabáša) a o niečo neskôr v novele Patrím k vám, kde postalecké zážitky, najmä z obdobia po zatlačení povstania do hôr, tvoria len faktografické východisko k tragickému autentickému príbehu profesora E. Ottu, ktorý sa stal obeťou politických procesov 50. rokov a fyzicky i psychicky zničený, bez možnosti očistiť sa z falošných obvinení dobrovoľne končí svoj život samovraždou. Táto novela patrila k prúdu literatúry (podobne ako Mňačkove Oneskorené reportáže), ktorá začala odvážne poukazovať na temné stránky povojnovej slovenskej histórie. K próze sa Špitzer vrátil v lyricko-esejistickej novele Letná nedeľa. Vznikla začiatkom sedemdesiatych rokov, jej rozprávačom profesor histórie Rafael, a jej hlavným "hrdinom" je Dunaj – Ister, rieka, ktorá učarovala už starým Rimanom (založili tu vojenskú pevnosť Gerulata) a rovnako aj rozprávačovi príbehu. Letná nedeľa je prestúpená osobitným smútkom, kotviacim v poznaní rozprávača o nepoučiteľnosti človeka z dejín ľudstva. Zároveň je autorovým holdom Dunaju, rieke, pri ktorej prežil veľkú časť svojho života. Začiatkom sedemdesiatych rokov, keď ho normalizačný režim na dve desaťročia vyradil z literárneho a kultúrneho života, sa Špitzer začal hlbšie a intenzívnejšie zaujímať o osud židovskej komunity v diaspóre. Sústredil sa najmä na osud slovenských židov v čase ich násilnej deportácie do nemeckých táborov smrti. Postupne svoj pohľad rozšíril o spoznávanie vtedy už bohatej zahraničnej literatúry na tému vyvražďovania celého európskeho židovstva , a témy holokaustu a šoa (výraz používaný v hebrejčine) sa stali ústrednou témou jeho tvorby. Ich plodom sú dve knihy – Nechcel som byť žid a Svitá, až keď je celkom tma, ktoré mohli vyjsť až po roku 1989. Svoje spomienky na roky strávené v nováckom tábore začal písať už koncom 60. rokov pod názvom A archu zakryl oblak. Zákaz publikovania mu umožnil postupne toto autentické osobné svedectvo doplniť o výraznú reflexívnu zložku. Spomienky vyšli v roku 1994 pod názvom Nechcel som byť žid. Dileme, ktorú riešil celý život: ako neprestať byť židom a zároveň zostať Slovákom, je jednou z ťažiskovým tém aj jeho posmrtne vydanej knihy esejí Svitá, až keď je celkom tma. V eseji Skepsa a nádej ju sformuloval do slov: "Slovenský žid alebo židovský Slovák? Veľmi citlivo som prežíval obidva póly tejto otázky, lebo sa mi v živote dostalo aj protislovenských aj protižidovských urážok. Upravil som si odpoveď voľne podľa Freuda: Kým som bol nútený brať na vedomie narastanie antisemitských predsudkov, považoval som sa intelektuálne za Slováka. Odvtedy uprednostňujem, aby ma nazývali Židom." Úvahy a eseje v knihe Svitá, až keď je celkom tma okrem svojej faktografickej stránky predstavujú jeden z vrcholov modernej slovenskej esejistiky a predstavujú trvalé obohatenie slovenskej literatúry.
    Anton Baláž
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Nechcel som byť žid (2006 po maďarsky – s podporou komisie SLOLIA LIC)
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    KAMENEC, Ivan: O kolobehu tmy a svitania v (našich) dejinách. Juraj Špitzer: Svitá, až keď je celkom tma. (Recenzia). In: Romboid , roč. XXXII, 1997, č. 1, s. 71
    KAMENEC, Ivan: O kolobehu tmy a svitania v (našich) dejinách. Juraj Špitzer: Svitá, až keď je celkom tma. (Recenzia). In: Romboid, roč. XXXII, 1997, č. 1, s. 71 – 73.

    MARENČIN, Albert: Život v ružovom a čiernom. In: Romboid, roč. XXXII, 1997, č. 1, s. 53 – 55.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    "Tým, ktorí si dnes spomenú na spisovateľa Juraja Spitzera, sa pri tomto mene ako prvá vybaví jeho impozantná postava zostarnutého

    "Tým, ktorí si dnes spomenú na spisovateľa Juraja Spitzera, sa pri tomto mene ako prvá vybaví jeho impozantná postava zostarnutého športovca, jeho chlapské gestá a im primeraný drsný hlas, mierne ironický úsmev a skeptický pohľad... Ale tí, čo ho dávnejšie a lepšie poznali, vedia, že to bolo všetko iba mimikry, rokmi nadobudnuté aj vypestované obranné reflexie citlivého, ľahko zraniteľného a životom doráňaného človeka, poznamenaného neviditeľnými, no o to bolestivejšími jazvami. Ako sa hovorí, život sa s ním nemaznal… Takmer pol storočia sme sa priatelili, no mával som často pocit, akoby naše priateľstvo bolo ešte staršieho dáta, akoby sme boli bývali priateľmi ešte predtým, než sme sa zoznámili. Ešte pred vojnou a za vojny mali sme totiž ako gymnazisti, on vo Zvolene a ja v Prešove, spoločné literárne a filmové lásky, rovnaké alebo veľmi podobné ideály a životné ambície, obaja sme sa nadchýnali avantgardou a víziou revolúcie, hlásili sme sa k surrealizmu a ku komunizmu"

    Albert Marenčin

    "Špitzerove eseje ďaleko presahujú tému židovskej otázky a holokaustu. Autor tieto fenomény konfrontuje s dvoma totalitami, ktoré v 20. storočí prispeli v strednej Európe, a teda aj na Slovensku k likvidácii židovského obyvateľstva. Ďalšou, nečakane podnetnou stránkou Špitzerových textov je, že sú neuveriteľne aktuálnym príspevkom do súčasných diskusii a polemík o interpretácii moderných slovenských dejín."

    Ivan Kamenec

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    V slovenskom jazyku som sa naučil rozprávať a rozmýšľať, vyslovovať, čo si myslím a čo cítim, písať a čítať, vyznávať
    V slovenskom jazyku som sa naučil rozprávať a rozmýšľať, vyslovovať, čo si myslím a čo cítim, písať a čítať, vyznávať prvú lásku a hovoriť neslušné slová, v slovenskom jazyku som začal poznávať kultúrne hodnoty slovenskej i svetovej tradície. V nijakom inom jazyku neviem tak rozmýšľať ako v slovenskom.
    Zobraziť všetko