• Životopis autora

    Karol Horák sa narodil 13. septembra 1943 v Katarínskej Hute (okres Lučenec). Po maturite na Jedenásťročnej strednej škole v Banskej Štiavnici

    Karol Horák sa narodil 13. septembra 1943 v Katarínskej Hute (okres Lučenec). Po maturite na Jedenásťročnej strednej škole v Banskej Štiavnici (1960) študoval na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove (1960 – 1965). Na začiatku 60. rokov, ešte ako študent, založil Študentské divadlo pri Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika, v ktorom pôsobil ako herec, dramaturg a režisér. Od roku 1965 pôsobí ako pedagóg – v súčasnosti profesor v Inštitúte estetiky, vied o umení a kulturológie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. V rokoch 1971 – 1977 bol súčasne dramaturgom v Divadle J. Záborského v Prešove. Žije v Prešove.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Dráma

    • Džura (1971)
    • Živý nábytok (1975)
    • Tip-top biotop alebo Blšinec (1976)
    • Šu-šu-Šukšin (1980)
    • Elementaristika (1981)
    • Medzivojnový muž (1984)
    • Inšpirácia alebo Sizyfos po slovensky (1985)
    • Evanjelium podľa Jonáša (Záborského) (1987)
    • Cesta (1988)
    • Skaza futbalu v meste K (1990)
    • Nulový bod (1992)
    • Európa! Ó, Európa... (1993)
    • Apokalypsa podľa Janka Kráľa (1995)
    • Nové pokušenie Antona (1995)
    • ... príď kráľovstvo tvoje (1996)
    • Svedectvo krvi (1997)
    • Mesianistova hlava (2000)
    • La musica (2001)
    • Arbitráž (2002)
    • A. I. Dobrjanskij (2003)
    • Komorné hry (2004, 1.vydanie, súborné vydanie hier: Chronosov zub, Arbitráž, La Musica, Spätné zrkadlo, Hrdzavý dážď, Vyššie, tam je srdce)
    • Hra ako divadlo (2011, 1.vydanie)

    Odborná literatúra

    Literárna veda

    • Významové a výrazové dominanty prózy Jozefa Horáka (1992)
    • Vzopätie (Formovanie osobnosti Jozefa Horáka v preddebutovom období) (1994)
    • Medzi sujetom a tézou (1999)
    • Od tézy k sujetu (2003)

    Scenáristika

    • Cukor (1984)
    • Národný hriešnik (1995)

    Rozhlasová tvorba

    • Kurz jazyka (1981)
    • Ucho (1985)
    • Poetica axiologica (1991)
  • Charakteristika tvorby

    Debutoval knihou Dve prózy , ktorá však z ideologických dôvodov nebola šírená. Osobitosť jeho prozaického debutu, novely Cukor

    Debutoval knihou Dve prózy, ktorá však z ideologických dôvodov nebola šírená. Osobitosť jeho prozaického debutu, novely Cukor, spočíva v netradičnom spojení obrazu povojnového slovenského pohraničia, prezentovaného cez obraz hrdinstva matky uprostred vojnového ohrozenia, jej obetavosti a vzťahu k dieťaťu, s využitím výraznej lyrizácie. Nasledujúca dvojnovela Súpis dravcov priniesla kritický pohľad na manažérsku neschopnosť vedúcich pracovníkov v bývalom režime. Ide o dve novely: Zánik dialektuKurz jazyka. V prvej v presných ľudových povrávkach, v ich metaforických prirovnaniach, v kontrapunktickom vyznení ľudovej piesne a nových životných pocitov je cez zmysel zachytávania nárečí vyjadrený silný vzťah k vlastnej krajine a k ľuďom, ktorí v nej žijú. V druhej (Kurz jazyka) jazykový kurz na chate navodzuje celý rad situácií, v ktorých rozprávač konfrontuje svoje aktuálne poznanie a spomienky; objavuje sa tu pocit viny k mŕtvemu priateľovi; próza je zároveň pokusom zobraziť márnosť úsilia odhodiť minulosť bez vnútornej očisty. (Podľa autorovho vyjadrenia obe prózy sú staršieho dáta ako jeho oficiálny debut Cukor.) Doménou Horákovej tvorby sa však stalo divadelníctvo a dramatická tvorba. Popri textoch iných autorov inscenoval aj vlastné hry. Po dramatickom debute Džura a inscenovaní pásem poézie (napr. V ako Válek) inscenoval vo svojom Študentskom divadle najprv dve obrazovo-pohybové hry Živý nábytokTip-top biotop alebo Blšinec, v ktorých v štýle kantorovskej grotesky ventiloval pocity stiesnenosti v manipulovanom svete. Neskôr – v hrách ElementaristikaInšpirácia alebo Sizyfos po slovensky – si trúfol obnažiť dobovú spoločenskú zablokovanosť životných ašpirácií ambicióznejších jednotlivcov. Jeho rozvíjanie klasických foriem drámy a úsilie o metaforicko-alegorické vyslovovanie posolstva sa však nestretlo s pochopením, takže tento typ hier neprenikol na scény profesionálnych divadiel. V 80. rokoch viedla táto skúsenosť k zmene tematiky a čiastočne aj poetiky hier – začal využívať javiskové možnosti postupov autorského divadla na profesionálnej scéne. V hre Medzivojnový muž po prvýkrát využil metódu montáže na stvárnenie historicky závažnej témy. Na náznakovej scéne v prudkom slede modelovo expresívne vyhrotených výstupov sugestívne exponoval osudy slovenských mládencov, ktorých najprv ohúrila demagogická ideológia a napokon zlikvidovala vojnová mašinéria. Hra je však aj univerzálne platným podobenstvom o nebezpečenstve totalitných manipulácií pre jednotlivca a svojou filozofickou hĺbkou a moderným tvarom predstavuje jeden z vrcholov našej dramatickej tvorby. Nová línia v jeho tvorbe naplno vynikla až v hre Evanjelium podľa Jonáša (Záborského). V tomto apokryfnom evanjeliu-mystériu o najznámejšom „hriešnikovi slovenského národa“ dal zaznieť autentickým textom Záborského v modernej textovej koláži. Časť spomenutých hier vyšla knižne vo výbere Päť hier alebo Hrdina menom Hra. Divadelné hry, ktoré začal písať v 90. rokoch (Skaza futbalu v meste K., Nulový bod, Európa! Ó, Európa..., Apokalypsa podľa Janka Kráľa, Nebo, peklo, Kocúrkovo, ... príď kráľovstvo tvoje, Mesianistova hlava, La musica, Arbitráž a i. – niektoré vyšli v knižných výberoch Šesť hierŠtyri hry), roztvárajú ďalšie podoby Horákovej dramatickej metódy spočívajúcej v hľadaní ciest zo vzájomných napätí medzi výraznými osobnosťami a silnými dramatickými situáciami. Podľa svojich prozaických alebo dramatických diel napísal scenáre televízneho filmu Cukor, televíznej inscenácie Národný hriešnik a rozhlasové hry Kurz jazyka, Ucho, Poetica axiologica. Teoretické a prakticko-metodické výsledky práce režiséra, dramaturga a dramatika zhrnul do prác Slovo, pohyb, gesto, tvarSlovo, priestor, obraz, tvar. V oblasti literárnej vedy sa venoval literárnemu dielu svojho strýka Jozefa Horáka, o ktorom vydal monografie Významové a výrazové dominanty prózy Jozefa Horáka, Vzopätie (Formovanie osobnosti Jozefa Horáka v preddebutovom období), Medzi sujetom a tézouOd tézy k sujetu.

    Anna Šikulová

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    ČAHOJOVÁ, Božena: Klasický modernizmus. In: Tvorba , roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 4, s. 66 – 67. ŠIMON, Ladislav: Nová prítomnosť

    ČAHOJOVÁ, Božena: Klasický modernizmus. In: Tvorba, roč. XXVI. (XXXV.), 2016, č. 4, s. 66 – 67.

    ŠIMON, Ladislav: Nová prítomnosť Ľudovíta Štúra v SND. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 10, s. 142 – 145.

    MILLER, Ľudmila: Slovenské drámy v poľskom preklade. In: Život. Kultúrno-spoločenský časopis, roč. 56, december/grudzień 2014, č. 12 (678), s. 30.

    SVORADOVÁ, Veronika:  Slovo, gesto, pohyb, obraz, tvar. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie venovaný okrúhlemu životnému jubileu prof. PhDr. Karola Horáka, CSc. (Recenzia). In: Tvorba, roč. XXIV. (XXXIII.), 2014, č. 2, s. 50.

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava 2006.

    MIKULA, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava 2005.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin 2001.

    INŠTITORISOVÁ, D.: O jednej inscenačnej podobe Apokalypsy podľa (Janka Kráľa) Karola Horáka. In: Slovenské divadlo, 52, 2004, č. 1.

    ŽILKOVÁ, M.: Výhry a prehry mediálnej drámy. Bratislava 2004.

    ŠAH: Karol Horák – 60. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 119, 2003, č. 9, s. 157.

    MRVA, F.: Karol Horák. In: Slovenské národné noviny, 14(18), 2003, č. 19.

    INŠTITORISOVÁ, D. – KOVAĽ, P.: La Musica ako báseň v priestore. In: Javisko, 34, 2002, č. 2.

    KÁŠA, P.: Concerto carpathica. In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 27 – 28.

    ŠTEFKO, V.: Skeptický autor či autor skepticizmu. In: Javisko, 34, 2002, č. 3.

    ČAVOJSKÝ, L.: Nebo, peklo, Hroboňovo. In: Literárny týždenník, 14, 2001, č. 4.

    INŠTITORISOVÁ, D.: Mesianizmus a divadlo. In: Javisko, 33, 2001, č. 2.

    KÁŠA, P.: Zlomené slovné iskry. In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 5.

    ŠIMON, L.: Čas a hudba. In: Literárny týždenník, 14, 2001, č. 45.

    BERČÍK, P.: Apokalypsa podľa Janka (Kráľa). In: Národná osveta, 9, 1999, č. 8.

    KUNOVSKÁ, V.: Skúška ohňom. In: Javisko, 31, 1999, č. 4.

    MRVA, F.: Karol Horák. In: Slovenské národné noviny, 10 (14), 1999, č. 18.

    PALKOVIČ, Pavol: Osud proti človeku. Karol Horák: Dve rozhlasové hry. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 115, 1999, č. 10m, s. 139 – 144.

    PALKOVIČ, Pavol: Dramatik Karol Horák. In: Literika, 4, 1999, č. 3.

    PALKOVIČ, Pavol: Rozhlasové štúdio Karola Horáka. In: Slovenské divadlo, 47, 1999, č. 2 – 3.

    ŽILKOVÁ, M.: Horák - ale iný. In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 5.

    ŽILKOVÁ, M.: Nová poetika. In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 28.

    ŽILKOVÁ, M.: Dekonštrukčné pohyby v tektonike drámy. In: O interpretácii umeleckého textu 21. Nitra 1999.

    HALVONÍK, A. – HIMIČ, P. – MARČOK, V.: Diskusia. In: Literika, 3, 1998, č. 1.

    HIMIČ, P.: Kontexty slovenskej drámy sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. In: Literika, 3, 1998, č. 1.

    PALKOVIČ, P.: Portrét dramatika. In: Teatro, 4, 1998, č. 9.

    ČAHOJOVÁ, B.: V znamení človeka. In: Romboid, 32, 1997, č. 7.

    KRET, A.: Dramatik – prvolezec. In: Teatro, 3, 1997, č. 5.

    PALKOVIČ, P.: Cestou do Kocúrkova. In: Slovenské divadlo, 45, 1997, č. 1.

    PALKOVIČ, P.: Kocúrkovo – osud či výzva? In: Slovenské divadlo, 45, 1997, č. 2 – 3.

    BABIAK, M.: Evanjelium podľa Karola (Horáka). In: Javisko, 28, 1996, č. 3.

    HIZSNYAN, G.: ...príď kráľovstvo Tvoje... In: Teatro, 2, 1996, č. 3.

    ČAVOJSKÝ, L.: Nebom, peklom do Kocúrkova. In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 27.

    KRET, A.: Záborský pevnosť obliehaná, či aj dobytá? In: Javisko, 27, 1995, č. 7 – 8.

    PALKOVIČ, P.: Významové pnutie skoku. In: Literárny týždenník, 8, 1995, č. 10.

    GBÚR, J.: Horákov Kráľ. In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 11.

    HIMIČ, P.: Od faktov a fikcie k metafore života. In: Javisko, 26, 1994, č. 4.

    ČAVOJSKÝ, L. – KÁKOŠ, M.: Monodráma nemusí byť monotónna. In: Javisko, 25, 1993, č. 12.

    MISTRÍK, M.: Kompas Karola Horáka. In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 38.

    KÁŠA, P. – PRAŽMÁRI, J.: Biomechanická metafora. In: Javisko, 24, 1992, č. 12.

    ŽILKOVÁ, M.: Tri hry. In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 34.

    GREGA, Ľ.: Hra o hre, nielen futbalovej. In: Nové slovo, 32, 1990, č. 46.

    KRET, A.: Na pokutovej značke. In: Javisko, 22, 1990, č. 12.

    ŠTEFKO, V.: Zápas o tému, zápas o tvar. In: Horák, K.: Päť hier alebo Hrdina menom hra. Bratislava 1990.

    SHORT, D.: Jazyk, parajazyk a metajazyk v Súpise dravcov Karola Horáka. In: Romboid, 23, 1988, č. 3.

    POLÁK, M.: Nezaprieš... In: Film a divadlo, 31, 1987, č. 16.

    ŠTEFKO, V.: Slovenské dilematórium. In: Nové slovo, 29, 1987, č. 10.

    TTRUHLÁŘ, B.: Karol Horák: Súpis dravcov. In: Slovenské pohľady, 97, 1981, č. 10.

    BAGIN, A.: Karol Horák: Cukor. In: Slovenské pohľady, 94, 1978, č. 3.

    BLAHOVÁ, A.: Debuty z východu. In: Nové slovo mladých, 1, 1978, č. 3.

    PLINTOVIČ, I.: Horák, Karol: Cukor. In: Romboid, 13, 1978, č. 4.

    VAŠKO, I.: Ľudovosť v súčasnosti. In: Nové slovo, 20, 1978, č. 1.

    ZAJAC, P.: Horák, Karol: Cukor. In: Romboid, 13, 1978, č. 4.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Dve novely Horákovej knihy Súpis dravcov – Zánik dialektu a  Kurz jazyka sú podľa autorových slov písané pred knižným

    Dve novely Horákovej knihy Súpis dravcovZánik dialektuKurz jazyka sú podľa autorových slov písané pred knižným debutom Cukor. Obidve prózy majú laboratórny, experimentujúci charakter. Vyplývajú z prístupu, z myšlienkovej konfrontácie životného pocitu, z uhla videnia a kombinujú útržky skutočnosti, jej náhodné, unikajúce obrazy s polohou osobnostnej výpovede o svete.

    Břetislav Truhlář

    Osobitosť prózy Zánik dialektu vyrastá zo zvláštneho lyrizmu, ktorý je produktom okamžitej premeny epickej akcie na jej vzrušené lyrické prežívanie, ďalej uvedomelého jazykového formovania materiálu, ktorému navyše nechýba svojský humor, a napokon zvýznamňovania detailu: autor skladá výsledný obraz zo zlomkov reality, pôvodne nesúrodých, no zjednotených v rozprávaní. Vstup do prózy má skôr groteskné ladenie, no už v týchto častiach začína presvitať trochu komická bádateľova veľkosť, ktorá sa stáva dominantnou v záverečnej kapitole, kde sa novela – i v súvislosti s atmosférou, navodenou úryvkami ľudových piesní – prekláňa z polohy grotesky do balady.

    Albín Bagin

    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    Nech by bola autorská charakteristika vlastného diela akokoľvek dokonalá, na podstate samého diela to už zrejme nič nezmení. Dielo si musí samo

    Nech by bola autorská charakteristika vlastného diela akokoľvek dokonalá, na podstate samého diela to už zrejme nič nezmení. Dielo si musí samo poradiť s čitateľom (rovnako ako čitateľ s dielom). Ak však predsa len autori píšu o svojom diele, činia tak zrejme v presvedčení, že dielo je organizmus živý a zrejme viacdimenzionálny. Alebo, presnejšie, nie iba mono, ale aj – či aj – stereo. Teda: knihy majú svoje osudy a tie celý ich profil vlastne dotvárajú.

    Ja však predsa len verím v autorský prológ či epilóg. No chápem ho ako spôsob nadviazania intímneho vzťahu medzi knihu a čitateľom prostredníctvom autora, ktorý sa už druhýkrát snaží. Keby teda tak bolo, že tieto slová sprivátnia, uľahčia či zintenzívnia literárnu komunikáciu, ktorej predmetom je moja kniha, povedal by som:

    – že Súpis dravcov tvoria dve prózy časovo staršie ako debut Cukor;

    - že sa v nich vyznávam zo svojho vzťahu k životu (tomu privátnemu, ale i spoločenskému), ktorého krajné póly tvoria intimita indivídua a jeho spoločenská aktivita;

    – že sa v nich očami mladých hrdinov pomenúva špecifická skúsenosť sveta i zo sveta;

    – že osobitosti štýlu týchto próz by mali spočívať vo zvláštnom videní sveta, ktoré je viac ako iba deskripciou vizuálneho, pretože – ako povedal kritik – je „čutím sveta“.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Pribinov kríž II. triedy – Cena prezidenta SR za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj (2014, pri príležitosti Nového roka a výročia vzniku
    Pribinov kríž II. triedy – Cena prezidenta SR za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj (2014, pri príležitosti Nového roka a výročia vzniku samostatnej SR)

    Cena KNS (Klub nezávislých spisovaterľov) za rok 2002 za dielo Arbitráž

    Cena Vydavateľstva Slovenský spisovateľ za román Cukor (1977)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    SÚPIS DRAVCOV (úryvok z novely ZÁNIK DIALEKTU )             Pohreb sa kopčekom dvorca valí

    SÚPIS DRAVCOV (úryvok z novely ZÁNIK DIALEKTU)

                Pohreb sa kopčekom dvorca valí a zo záhrady briežkom spotení Cigáni zbiehajú, nelenia, ulapia pomiešané tóny, vítajú – lúčia sa s gazdom čudnou piesňou, z ktorej sa nakoniec vyklbká tá známa, áno, áno, chodila dievčina.

                Truhla sa narýchlo cez pitvor do izby prace, za ňou iba rodina nízkymi dverami vchádza, ostatní sa na podstienku či okolo chlievcov ogŕňajú a pán farár so sprievodom už vklusáva na Kopanice, prichádza v muzike, len-lenže stihol pohreb načas do dvora dôjsť, to by bolo: farár vo dvore vystáva, a pohania mu mŕtvolu chotárom navlačujú!

                Pravdaže, pán prevelebný si to švihá riadnym tempom, traja miništranti za ním – ten s krížikom, hoci by sa patrilo kráčať celkom napredku, motká sa riadny kus za nimi, v kamži sa zapletá, krížik v námahe na pleci i pod pazuchou vlečie, pravdaže, z Vyslanky na Kopanice oťažie, ale aj druhý s kropeničkou len-lenže stačí, skáče, uteká a svätená voda sa bohapusto do prachu vyčľapkáva – však tebe kostolník po pohrebe ušiská vykmáše! Iba tretí drží krok, ešte sa aj s farárom preteká, pobehne ako hladná sýkorka, ľahké nôžky podskakujú – pravdaže v ňom farárik zaľúbenie našiel.

                Kňaz žehná dvor – v domci počuť dutý buchot zatĺkanej rakvy – hudba píli ďalej.

                Objaví sa truhla. Znova vyšľahne, opäť vzbĺkne vzlyk, výkriky, a potom celý dvor vzplanie, ako už raz, ako pri prvej rozlúčke: čierni ľudia na zelenej lúke uprostred leta – teraz už druhýkrát sa lúčiaci, prinavracajúci sa vyvetraný bôľ z chotára a rakva sa na prahu trikrát nadvihne:

                Zbohom, dom môj!

                Zadusená hudba.

                Ticho.

                Čas na predposledné slová.

                Ale to psisko!

                Jeden z tých povestných vyslanských dunčov v maštali zavretý, prichlopený, zacíti náhle gazdu alebo pach tých cudzích a možno je aj tými falošnými husľami rozdráždený alebo zmätený tým množstvom krokov a hlasov a smradov, spustí medzi cirkumdedérum a modlitby dlhé, ponuré, ale predčasné, mesačné, bezbožné hau-haf-auvuviíí. Možno iba vdova pochopila, v obnovenom plači horekuje k odchádzajúcemu, či nepočuje Eura, a hoci kňaz pokojne ďalej obraduje, dcéra to nevydrží, rozbehne sa od truhly k maštali a všetky pohľady za ňou, zatiaľ čo rechtor s farárom ďalej pejú doloresinferny, berie bakuľu na rebríku zavesenú, vojde za dvere a už počuť kvikot a buchot a treskot, potom sa dvere na maštali rozcapia – kvičiaci pes poďho medzi Cigánov, čierna muzika tiež skvíkne, zhúkne, zjajčí a hybaj ho vnohy: basa a husličky z javora bác do trávy! Ale pes, ešte vydesenejší ako oni, zbrechne v strachu, záhradou strečkuje, pod stromami kdesi zmizne a keď sa po chvíli na neho zabudlo, dcéra rozpačito k truhle docupká, len-lenže stihla palicu odložiť – to by ešte tak chýbalo, pri otcovej truhle s bakuľou! – no práve keď zaznie ďalšie cirkumdedérumtméé, ozve sa psisko znova, z diaľky pod orechom zanôti, teraz už úplne čisté, ťahavé, dlžizné auveuveuúúú za gazdom, Cigáni sa zasa myknú, len čo sa dali dokopy, struny poobzerali a už zase?

                Obrad vo dvore je skončený. Hasiči máry na plecia vysadili, pohreb sa z dvora na cestu poberá, husle spustia neplač, milá, nenariekaj, osamelé husle, o chvíľu sa pridá basa a vzadu v záhrade klarinet, aj saxík sa nájde – zhľadúvajúca sa muzika, banda sa postupne bojazlivo dokopy zhŕkne, hrajú a neplánovaný kontráš – pes ťahá pod orechmi svoje auveuveuúú.

                Spoza domu nehlučne vykĺzne nákladniak s prívesom, cestu pohrebu prehradí! Šofér zo schodíkov zoskočí, vzadu korbu otvorí – hasiči truhlu z már len-len že na auto vytrieskajú: nohami nebožtíka plesk o roh vlečky, keby mohol, isto-iste by zaochkal: hamuj na doline!

                Primoce sa Poudruhých, tak a tak: lesy požičali auto, farár uzrozumene hlávkou pokyvká, bleskovo ako parádna slečna vyhrnie si reverendu nad členky, sandálky obnaží a skok do vétriesky k šoférovi, ako vtáčik po bidielku, do klietky a ľahko a bez ťažkostí ako pierko – obľúbený miništrant to isté, aké šťastie – sedieť celkom vpredu, pri šoférovi! Ten druhý s krížikom je prilepený bokom o farára, takisto pri šoférovi sedí, tyčka z kríža trčí z okna napravo.

                Čo je?

                Dvere na prívese, aby ich para tlačila, nie a nie otvoriť! Šofér stláča, šofér hladká, tlčie, drví kľučku, no tá neoblomne nie a nie popustiť, v stisku, tlačenici bohuje a každý by chcel čo najradšej miesto pri okne, v tom malom autobusovom prívese – v sobotu k doobedňajšiemu spoju k nám pripínajú z mesta taký istý, svet sa z nákupu vracia – ale tu, na pohrebe, čože je to, taká pánbožkova kravička, celá dedina sa zhŕkla, ešte aj cigánska banda, kľajúci šofér zháňa po dvore kameň, rozzúrený kopanec vlečke do zadku uštedrí, na, ty sviňa prašivá, a skalou po kľučke, tu máš!

                Vyrazené zaťaté zuby konečne popustia, dvere urobia bezradné cmuk a národ sa vzduje, spučí, vrazí – s dupotom na schodíkoch, mnohí nesení, vlečení, stlačení, vhodení dnu! Ale aj potichu každý úporne pracuje: lakeť, dlaň, noha, päsť, koleno – zapretí, napnutí, vzopretí, vypnutí pomaly sa napred derú. Tí, čo zostali vzadu a naboku, tí bez šance dostať sa dnu, vychovane ňafkajú: majte rozum! netlačte sa! No môžu už tým, čo sú vo vnútri, iba fúkať – Kunička sám pohodlne na aute, celá korba iba jemu patrí, v strede pekne zložená truhla – pán farár sa popri krížiku vystrčia z okna: či už možno ísť?

                Ale kdeže! Vlečka je plná a pol pohrebu zostalo vonku!

                Vdova a dcéra, muzika i ďalší, čierne klobúky a čierne šaty obstávajú okolo zapchatých dverí a my takisto, akože to, Jožko, nože usaď pána profesora!

                Ten bek by aj splnil príkaz pána prevelebného, ale ako – vlečka je nabitá! Nuž skočí k vlečke, odhodí zopár ľudí odo dverí, rozkročí sa, zahlaholí počkať! – ruky nad hlavou: v jednej spevník, druhá s prstami roztiahnutými akoby chytal splašené kone alebo oznamoval zázrak, tie oči! tá rozpleštená tvár!

                Miestny rechtor teda sáca ľudí odo dverí, mnohí podobrotky ustupujú, on sa vhádže dnu: deti von! vrieska, vlečka sa ako kačka knísavo, pískavo combáľa zboka nabok, pár faganov s rumádzganím vyletí dverami a Poudruhý už vdovu s dcérou vovádza a na vedca huláka.

                Ale čože, čože my, my aj pešo môžeme!

                Nakoniec sa aj vedec dnu šupne a ja s hatižáčikom za ním. Poudruhých diriguje ďalej: tuto, tetka, sadajte – usadí vdovu hneď k oknu s výhľadom na chrbát auta, aj vrch truhly trocha vidieť, rechtor vrieska, decká ryčia, potom odsotí priúdeného primáša odo dverí, cigáni, peši! a hrať! aj tak ste prišli pozde!

                Plesk! Definitívne zacapí dvere.

                A dnu je skoro ako v pekle: slnko dopaľuje deň do červena, čierne háby od tej horúčavy šedivejú, plesnivá vôňa, pripálený prach, naftalín sviatočnosti s potom, s vôňou vlasov, úst, nôh – štartovaný motor naskočí, ryčí a rechtor ziape na muziku hrať! hrať! Škárami medzi zvukmi motora počuť odrobinky pesničky, alebo zahučali hory alebo v richtárovej studni, muzikanti sa natriasajú v hre – nemohre, vétrieska ryčí, pri vlečke plačú deti, čo nesmú dnu, zvyšný miništrant so sväteničkou v hrsti, ktorého prúd tiel priniesol na vedcove kolená ako vdovinu vnučku do môjho lona, áno, všetci, muži a ženy, sú v objatí, náruče do seba zaborené, aby každý zabral čo najmenej miesta, všetci spolu vo veľkom dusnom objatí, pod škrupinou rozpáleného plechu, postihnutí neznámou, nepochopiteľnou láskou, ach, bože.

                Trhnutie, pohyb: tlak, navážanie, posunutie – lapáme dych, iba taký malý krátky hlt, vnučka mi prsia dlávi, vedca zasa miništrant, vzduch je lepkavý, v ústach sucho, spod vétriesky sa kudlí prach, decká vedľa auta roztopašne cválajú a hudba v pokluse pidliká zahučali hory.

                Chudák Kunička! Úbožiak! Nemá pokoja ešte ani na poslednej ceste! Truhla na aute ako guľôčka na mištičke: tam navážiš, tam sa zgúľa. Chvíľu sa dolu nohami šúcha k šoférovej kabíne. A buch!

                Bokom o bočnicu. Auto o chvíľu ťahá do kopca: truhla s Kuničkom sa pekne pomaly šinie k oknám, ale bočnica tvrdo stopne, zarazí – dosť! Rovienkou rakva s Kuničkom na chvíľu znehybnie, no iba na okamih: v klesaní do Vyslanky, k Šakavýho domu, na roztrieskanej ceste znova splašene nadskočí, poskočí, šmykne sa, odletí, sem a tam sa potáca, Kuničkovi dobreže dušu nevytrasie –

                Len či je tá rakva dobre zatlčená, niežeby sa tie jabĺčka z nej rozkotúľali po chotári; fľaštička do prachu, trávička, kvietky na cestu, Kunička je už asi strapatý, s odrvenou glazúrou, ruky zrejme rozhodené za stratenou rovnaváhou, v oku zblúdený lupienok schnúceho kvietka –

                Pred múrom cintorína mydlí kapela zaleť sokol biely vták, farár sa mihne okolo prívesu, bočnica na aute je už roztvorená, hasiči spotení, tí s ľahkými nohami, čo nás krížom cez chotár predbehli, Kuničku skladajú, na drevené nosidlá dávajú, no dvere na prívese znova nie a nie otvoriť.

                Vedec červený ani fakľa, kropaje potu na čele, nebodaj i miništrantovi do sväteničky nakropil – šofér znova kameňom kľučku obmäkčuje, zvuk ako keď sa v dome rakva zatĺkala: pusťte nás z tej truhly!

                Zvyšné deti spustia vresk, plač, dievky chichot: budeme tu nocovať – a vzduch len vybúšiť a vybúšiť, stačí jedna iskra. Vdova dcére uvzdychaným hlasom, ale so suchými očami vraví, že treba vyplatiť muziku, miništrantov, nezabudnúť na šoféra a ten stále buchoce puchovancom, farár obchenduje okolo, miništranti miništrujú, takže si nemôže ani uľaviť, iba tak slušne: ty knocha! ty hnoj! všetci čerti! – cveng! nakoniec kľučka predsa len povolí, no, vďakabohu.

                Vedec omámene zíde schodíkmi, ovieva sa žltkastou vreckovkou, líca a čelo fialové, uši a krk z vosku, bokom od cintorína vykročí, čože je to? A on čuší, mlčky kráča k ihrisku, sadne si pod klen, vreckovkou si drhne tvár i slamené vlasy – pravdaže, ja verne kráčam za ním, kdežeby som sa s hatižákom k hrobu teperil, sadnem si bokom od vedca za bránku.

                Na chvíľu zahlaholia zvony. Potom ticho. Vedec si podsadne bližšie, už sa trocha prebral, Poudruhých vyspevuje a pohreb spoločne vyplakáva posledné zvyšky, nohami zaborenými vo vykopanej zemi prestupuje, aby náhodou korienky nezapustil práve tu a vede sa chce byť znova samé ucho, aj si ho nahýňa, aby neprepočul o čo ide tamtým dolu zhrčeným okolo rozštvrtenej zeme, vôkol tej čudnej studne: tajomný mumlavý rozhovor s utajenou vodou podobný na modlitbu, vyvolávanie, vábenie prameňa, čo by mal nájsť odvahu a naplniť, alebo je to nezvyčajná prehliadka zeme –

                Hrobár a hasiči už majú v rukách povrazy, zaznejú posledné zvony, čo i starenku naposledy rozkníšu, tesnejšie zomknutí pohrebníci hľadia si so zemou uprene do očí. A dolu ani nie je tak ďaleko. A predsa neľudsky hlboko: Kunička po knísavých schodoch z povrazov narazí o svoje dno, už aj zvony to vedia, zahryznú si do sŕdc, ticho.

                Nič si nenavrávaj, že nepočuť, nerob sa, že sú ruky plné hatižáka, ani ty, ani vy, ani vreckovka to nezaženie, ani ovievanie, ani silený kašlík, to je to, nič iné: zem na truhle, úder nedočkavých hrúd na rakvu, dupot nedočkavej hladnej zeme – Cigáni sú záchrana! Prehlušia posledné vdovino kvílenie, v poslednej šanci za neskorý príchod clivo a pílivo strunou a dychom a prstami robia chvíľu pod gaštanmi naposledy zimomravou, zeme navrchu odbúda a nad Kuničkom pribúda – pustnúci cmiter.

                No áno, skončilo sa to: brechot auta, deti nadšene naládované v prívese, starší už aj na korbe vétriesky dupocú, hoci do dediny je kúsok, predsa len tá šanca – odviezť sa a zadarmo! čižmami po plechu, kde ešte nedávno mimovoľne tancoval Kunička, teraz oni stepujú – k dedine pohrebníci na plný plyn uniknú, farár k sakrestii beží a miništranti za ním, ten jeden už celkom jasne krížik cez plece nesie, poriadne vyšťavený tou púťou – a hrobár, inak vyslanský cestár, pomaly, dôkladne vŕši hrobľu, zem po dni sadne, vdýchne ho do seba, podá sa bližšie ku Kuničkovi, keď on sa už predtým musel poddať – tam dolu, Kunička, je dusno, horúco, neznesiteľne?

                Vedec sa pomaly zviecha zo zeme, z lakťa na koleno, z kolena na chodidlo, podrastá, vstáva, zamĺknutý, sparené ruže v lícach trocha uvädli, od uší k sluchám a k nosu putuje prúd voskových zvráskavených rokov, podíde k múriku nad cintorínom, nemo hľadí na hrobára, čo oddychuje: brada na lopatu prirastená, nehybný, hluchý, onemený – všetkými opustený hrobár, sám, jediný uprostred toho sadu. Vedec hľadí na neho, pomaly schádza ihriskom na cestičku s jemným previnilým úsmevom, s rozpakmi odchádza, z nohy na nohu, a márne čakám, že ním odrazu mykne, že v ňom šťukne, pukne a znova a opäť vybúši ten kolotoč, ten jeho fukot a klapot, ten škripot, tá naháňačka. Nie, stále sa tak ťahá, vlečie, k dedine schádza cestičkou, ktorou sme ráno od Poudruhého k fare krepčili.

                Kdeže tam naháňač motýľov.

                Kilovec.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory