Foto ©Peter Procházka
Foto ©Peter Procházka




  • Viac o osobnosti

    http://dzunkova.blog.sme.sk/ http://www.nocka.sk/literarne-aktivity/virtualna-literarna-mapa/rozhovory/katarina-dzunkova http://www.katopedia.cz/index.php?title=Katar%C3%ADna_D%C5%BEunkov%C3%A1
    http://dzunkova.blog.sme.sk/
    http://www.nocka.sk/literarne-aktivity/virtualna-literarna-mapa/rozhovory/katarina-dzunkova
    http://www.katopedia.cz/index.php?title=Katar%C3%ADna_D%C5%BEunkov%C3%A1
    http://blog.martinus.sk/2011/01/katarina-dzunkova-naroky-na-mladu-slovensku-literaturu-su-velmi-nizke
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Katarína Džunková zmaturovala na gymnáziu na Šrobárovej ulici v Košiciach. V rokoch 2006-2014 študovala na Karlovej univerzite

    Katarína Džunková zmaturovala na gymnáziu na Šrobárovej ulici v Košiciach. V rokoch 2006-2014 študovala na Karlovej univerzite v Prahe. Absolvovala odbory: Medzinárodné teriotoriálne štúdiá na Fakulte sociálnych vied Karovej univerzity, Porovnávacia jazykoveda na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity a Indológia so špecializáciou na jazyk sanskrt na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V súčasnosti je doktorandkou Filologickej fakulty Štátnej univerzity v Petrohrade na Katedre biblistiky. Je víťazkou mnohých literárních súťaží, od detstva publikovala časopisecky. Knižne debutovala zbierkou Palica brata palica slnka (2010), za ktorú získala prémiu Ceny Ivana Kraska. Zvíťazila aj v čitateľskej ankete Knižnej revue v kategórii Debut roka 2010. Básňou Slzy svätého Konštantína sa podieľala na knižnom projekte Proglas – Preklady a básnické interpretácie (2012), vydanom při príležitosti 1150. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Roku 2014 vydala vo vydavateľstve Slovenského literárního klubu v Českej republike svoj prozaický debut, novelu Eupalinova láska. Venuje sa jazykovednému výskumu, publicistike a prekladom. Preklady z nemeckého, anglického, ruského, francúzskeho, srbského, poľského a českého jazyka publikovala v časopise Kultúra.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Eupalinova láska (2014, 1.vydanie)

    Poézia

  • Monografie a štúdie o autorovi

    FORDINÁLOVÁ, Eva: Katarína Džunková: Veterné mesto (Recenzia). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 134, 2018, č. 11, s. 139 – 140. HAJKO,
    FORDINÁLOVÁ, Eva: Katarína Džunková: Veterné mesto (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 11, s. 139 – 140.

    HAJKO, Dalimír: Sedem viet o siedmich knihách (Katarína Džunková / Veterné mesto). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 7 – 8, s. 268.

    NAVRÁTIL, Martin: Slovenská poézia 2017 (Hodnotenie literatúry roku 2017). In: Romboid, roč. LIII, 2018, č. 5 – 6, s. 77 – 78.


    GERMUŠKOVÁ, Marta: Slovo a mlčanie v slovenskej poézii. In: Česká a slovenská poezie: slovo a mlčení. Brno: Jan Sojnek – Galium, 2015, s. 55 – 64.

    GALLIK, Ján: Česko-slovenské súvislosti v tvorbe autorov katolíckej moderny. In: Eds: Evo Pospíšil, Anna Zelenková: Myšlenkové toposy literatury v česko-slovenských souvislostech (minulost a současnost), Brno: Tribun EU, 2014, s. 111 – 120.

    TOMÁŠ, Radoslav: Naučiť sa chodiť bez palice (Katarína Džunková: Palica brata a palica slnka). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 8. 12. 2010, č. 25, s. 5.
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Slzy svätého Konštantína Na levie srdce zeme padá dážď na kolená, na dlažbu hliny v horských chrámoch lúk. Naklonená
    Slzy svätého Konštantína
    Na levie srdce zeme padá dážď na kolená,
    na dlažbu hliny v horských chrámoch lúk. Naklonená
    tráva tiež pokľakne. Z milosti žiť zloží ostrie.
    Nech tráve sa podobám, dažďu, čo leje zo striech
    tekuté srdce neba. Dážď sladnúci v ovocí...
    Nech na ten dážď sa podobám, nech ako proroci,
    čo nakreslili na zem kruh – až kým nezaprší,
    kým na hriešnu zem s milosťou neobrátiš oči,
    v ňom stáli rovní ako stĺpy. Tak ja chcem, Pane,
    nakresliť zo slov v básni kruh, prosiť odovzdane,
    že neopustím tieto slová – Pane, úzko je mi,
    ak by si už nepožehnal Hronu, Tatrám, zemi,
    čo na pleciach nás nosí a ctihodnejšia než my
    ťa chváli spevom riek a briez a topoľov. Kiežby
    si žehnal ešte kostiam našim, prachu z popola
    a kiežby sme ťa oslávili v šere kostola
    a úbohých a neverných, no smädných po zvesti,
    by si nás znovu ustanovil hodných bolesti
    a hodných utrpenia, chudoby a vlastnej, starej zeme,
    ktorú sme darom dostali. Po nej putujeme,
    hrešíme a kajáme sa, nepoznajúc stud.
    O milosť teda prosím, Bože. Príď ma vypočuť.
    Stvoril si dievča vzbúrené a vzal prach nad kosti,
    dnes počuť ešte pyšný hlas jej pyšnej mladosti:
    katarína džunková
    Slzy svätého Konštantína
    38
    Tak ako stojím tu a luk obzoru pred nami
    napnutý klenie sa až po nebesia s hviezdami,
    a aj keď rúham sa a búrim, rúcam, zlorečím,
    aj keď som pokúšaná diabolským či človečím
    hlasom, hoci aj pred očami tohto sveta skrytá;
    už som. A som neodvratne časťou Tvojho bytia.
    Teda tak, ako sa modlí lúka, ktorá chce
    slzami rannej rosy objať mach a kosatce,
    a ako budúcnosť už v diaľke chystáš pre iných,
    s rovnakou silou nemennou sa stali dejiny.
    A na tvár padáme. Keď ochabejú storočia,
    ktoré cez hrobky kniežat slučky z kostier obtočia
    a odhalí sa Tvoj kríž a krv a spev a koruna
    a na svet budú padať z nebies čriepky Solúna.
    Teda ako dýcham a brezy biele ako soľ
    svietia k temným nociam, tak žiaril duchom apoštol
    Pavol a starý Solún porodil svetlo Grékom,
    aby na Veľkú Moravu prišli kázať v Niekom,
    kto niesol svietnik cez duše a cestou priúzkou
    priviedol ľudstvo k spaseniu – a Rím mu biskupstvo
    už dávno v Nitre založil. A ako brokát zím
    prikryje belobou vlasy stromov, tak Konštantín
    chodil po tejto zemi – a nik mu nebol cudzí
    a dodnes sa nad Slovenskom lesknú jeho slzy:
    „Keď dotýkam sa hliny pri nohách, už vo mne planie
    akási zvláštna milosť žiť. Tak dotkol som sa, Pane,
    teba, a ako slnko ráno horí na hrádzach,
    tak žiariš duchu, čo ťa v ľudských srdciach nachádza.
    Tak sa dotknem teba v tejto zemi, v oblakoch,
    v korunách chrámov, keď vonia Váh, mútny v Slovákoch.
    39
    Posvätená buď táto zem briez a zem detstiev.
    Na svojich pleciach človečích tvoju milosť nesiem
    a ty nesieš mňa, dážď sĺz a ľudských hriechov,
    keď srdcom, rukou, očami, rozochvenou miechou
    ťa zrádzame a mizneme ako vánok v chrastí,
    keď nás povoláš – Boh nebeskej a zemskej vlasti.
    Niesol som Slovo Slovanom na rukách ako sokola,
    aby v nich nanovo sa roznietilo z popola.
    Niesol som Logos ‚Logosanom‘, Boha ‚Bohanom‘
    a lásku som si tíšil v srdci v kríži schovanom.
    Slovensko, všetkým mi bolo vzkriesenie, Boh a ty
    a ako lúky fatranské sa skveli ornáty.
    Niesol som slovo v náručí jemné ako pena,
    aby ani jedna z rýb nebola zatratená.
    A tak až podnes smutne hľadím, plačem nad chvíľou,
    keď Slovensko si vlastnú pamäť samo stratilo.
    Zem, už slnko iných čias nad teba dvíha svoju koruhvu
    a víťazí. A na tvoju tvár teplú, okrúhlu
    stúpajú iné kroky nad medené zvonce tráv.
    Vrkoč riek zapletajúci Bože, zázrak sprav,
    veď aj kameň by vravel, čo kov vo zvone musel,
    že sú i iné slnká ako Praha, New York, Brusel,
    zástup jelší káže nám a had sa mení na vlas –
    Chváľte Boha nad nami! Cti matku, otca a vlasť...
    Veď vlasť – oslica krúti v nás mlynský kameň dejín,
    vo vlasti plavým vláskom detského času verím,
    vlasť zlaté rúno chleba pod letom nesie v žite.
    Boh išiel za vás na kríž, a predsa neveríte.
    Po tisícročí som vám prišiel kázať o písme,
    veď bez vedomia Božej spásy v duši chorí sme.
    Ste podobní na mŕtve rieky – mĺkve, skalnaté,
    keď vlastnej múdrosti a prachu ciest sa klaniate.
    Obráť nás, Hospodine, k sebe, my sa vrátime.
    Spomeň si ešte na nás – prach – a nehľaď na iné
    kamene a nepovolaj ich k žitiu miesto nás.
    Plesá sa krvou naplnia, ak nás viac nespoznáš
    a nepredurčíš vzklíčiť viac na Slovensku chrabrej,
    hrdinskej, veľkej duši, akú mal svätý Andrej.
    Bože lúk a duší, čo život meníš na večný,
    zo všetkých blahoslavenstiev nám chýba najväčšmi
    čisté srdce a čistá láska, Kriste, k národu,
    akoby si svoj kríž a zvesť napísal na vodu.
    Tak dnes prosím – Bože, čo obraciaš lesy na paše,
    obráť aj srdcia na Slovensku, rozsvieť lampáše
    Slovákov, čo zmĺkli ako vták na kraji lesa.
    Ľudia! Boha traste sa, no veriť nebojte sa,
    veď on je tvorca všetkého a my len jeho dielo,
    na ktoré padal z písmen sneh, ktoré ochorelo...
    Boh rozsial bledý ovos hviezd, stvoril pľúca trávam.
    Pred tvárou Božou uznajte: ‚Ako málo dávam!‘,
    pred tvárou Božou kľaknite a zložte svoje sily –
    nespravodlivo zabudli a aj obesili...
    A tak sa s nami krúti zem, srdcolom dnešných čias,
    a tak na zemi žijú svätí i čo nežičia,
    tak na zemi nečakajte, ‚kto dnes zatlieska mi‘,
    lež chváľte Boha v lipinách, Boha nad lieskami,
    čo stvoril Slovákov, Boh vašej vďaky ešte nenarodenej, Boh vašej lásky, sĺz a úst a Proglasu.”

    Báseň z knihy Proglas. Básnické preklady a interpretácie, 2012
    Zobraziť všetko