• Životopis autora

    Katarína Gillerová (rodená Brezníková) sa narodila 27. marca 1958 v Kremnici. Vyrastala v Žiari nad Hronom, kde študovala na strednej

    Katarína Gillerová (rodená Brezníková) sa narodila 27. marca 1958 v Kremnici. Vyrastala v Žiari nad Hronom, kde študovala na strednej ekonomickej škole. Neskôr absolvovala a promovala na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Už počas stredoškolského štúdia prispievala do regionálnej tlače poviedkami a básňami, niekoľko príspevkov jej neskôr uverejnili aj celoštátne časopisy a odvysielal ich Slovenský rozhlas. Knižne debutovala roku 2002 a odvtedy vydáva každý rok jeden román. Viaceré jej knihy boli preložené do češtiny a vyšli vo vydavateľstve Motto. Katarína Gillerová pracuje ako ekonómka, vedie účtovníctvo pre súkromných podnikateľov a firmy. Žije a tvorí v Bratislave.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

  • Charakteristika tvorby

    Katarína Gillerová patrí medzi popredné predstaviteľky tzv. ženskej literatúry, ak pod tým chápeme koncentráciu na videnie sveta

    Katarína Gillerová patrí medzi popredné predstaviteľky tzv. ženskej literatúry, ak pod tým chápeme koncentráciu na videnie sveta výlučne ženskými očami (pocitmi, emóciami). Stredobodom jej príbehov je láska (ako napovedajú už názvy jej viacerých románov), šťastná i tragická, rodina, rodinné vzťahy prezentované spolupatričnosťou, solidaritou, ale aj juxtapozíciou manželov, muža a ženy, rodičov a detí. Gillerová vyniká nevtieravým zobrazovaním každodenných problémov jednoduchých ľudí, ľudí z našich sídlisk. Zachytáva ich trápenia ľudského, vzťahového i finančného, materiálneho charakteru. Jej texty vysúvajú do popredia schopnosť empatie a kultivovaného mapovania všeobecne známej reality tešiacej i trápiacej každého z nás. Pre Gillerovú je príznačné, že nepodáva svoje príbehy plocho, ale plasticky, navyše s tajomstvom. V jej rozprávaní sa často prelína prítomnosť s minulosťou, v týchto súradniciach sa tvorivo hrá na pátrača odklínajúceho korene konfliktov medzi ľuďmi (ide najmä o pozíciu muž kontra žena) a do tejto hry pútavo vťahuje a zainteresúva aj čitateľa. Treba pripomenúť, že pomyselné vymedzenie hraníc tzv. ženskej literatúry nie je v prípade Kataríny Gillerovej fixným obmedzením či neprekonateľnou prekážkou, vo viacerých textoch dokazuje, že ho hravo prekonáva, a svoju tvorbu dokáže ustavične obohacovať o nové umelecké zámery.

    Bohuš Bodacz

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    romány preložené do češtiny: Úžasssná dovolená (2003), Láska si nevybírá (2005), Dotkni se mě, lásko (2006),

    romány preložené do češtiny: Úžasssná dovolená (2003), Láska si nevybírá (2005), Dotkni se mě, lásko (2006), Ráno nepláču (2007)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Katarína Gillerová – 60 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 134, 2018, č. 3, s. 159. BEDNÁRIKOVÁ, A.:

    ŠAH: Katarína Gillerová – 60 (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 3, s. 159.

    BEDNÁRIKOVÁ, A.: S pocitom viny (Katarína Gillerová: Tajomstvo zadnej izby). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 14 – 15.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    BEDNÁRIKOVÁ, A.: Dospievanie šokom (Katarína Gillerová: Všetko sa raz skončí). In: Knižná revue, roč. XVII, 2007, č. 10.

    RÉDEY, Z.: Pod hrozbou ženského románu (Pohľad na prozaickú tvorbu za rok 2006). In: Knižná revue, roč. XVII, 2007, č. 16 – 17.

    BEDNÁRIKOVÁ, Antonia: Zobudené spomienky (Katarína Gillerová: Ráno neplačem). In: Knižná revue, roč. XVI, 21. 6. 2006, č. 13, s. 5.

    BEDNÁRIKOVÁ, Aantonia: Bremeno tajomstva (Katarína Gillerová: Láska si nevyberá). In: Knižná revue, 4. 8. 2004, č. 16 – 17,  s. 5.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Veľmi príjemne som bol prekvapený románom Kataríny Gillerovej, autorky, s ktorej menom som sa dosiaľ nestretol. Zaujala ma od začiatku do konca

    Veľmi príjemne som bol prekvapený románom Kataríny Gillerovej, autorky, s ktorej menom som sa dosiaľ nestretol. Zaujala ma od začiatku do konca a myslím si, že pre čitateľov a najmä čitateľky bude vydanie knihy vítanou lahôdkou.

    Jozef Bžoch

    Katarína Gillerová prekvapila románom zo súčasnosti pre dospelých a dospievajúcich. Umiestnením deja do stredoškolského prostredia si vytvorila priestor na zaľudnenie deja mnohými charakterovými postavami, na rozkrytie širokej škály medziľudských vzťahov – od priateľstiev cez lásky až po reflexiu rodinných vzťahov či mileneckého romániku v profesorskom zbore… Gillerovej román ponúka rozhodne viac, ako avizuje obálka... Má predpoklady zaútočiť na popredné priečky predajnosti na našom knižnom trhu. Postavy nie sú ploché a láska nie je len šťastná a nešťastná. Ponúka nám ju v tých najrozličnejších podobách – od rodičovskej, egoistickej, prelietavej, neopätovanej cez lásku na diaľku až po rozvážnu a stálu.

    Antonia Bednáriková

    Dobrý rukopis veľmi rýchlo spoznáte. Okamžite vás osloví a poviete si – aha, konečne je to tu, tento text za to stojí. Pre vydavateľa je to vzácna chvíľa, ktorú nezažíva veľmi často... Silný pocit z dobre zvládnutého rukopisu som zažil nad textami pre mňa neznámych autorov – Kataríny Gillerovej a Petra Bilého. To robí pre mňa vlaňajší rok výnimočný. A spisovateľka ako Katarína Gillerová nám chýbala od smrti Hany Zelinovej. Jej román je plný deja, dramaticky vystupňovaný, s výbornou zápletkou.

    Martin Chovanec

    Od svojho debutu Láska si nevyberá Katarína Gillerová vydala už ďalších päť románov. Patrí medzi najpredávanejšie autorky tzv. ženských románov u nás. Pre jej rukopis je typická nešťastná alebo nenaplnená láska a tajomstvo z blízkej alebo nedávnej minulosti, ktorého odhalenie osvetľuje motiváciu konania niektorých postáv... V románe Tajomstvo zadnej izby Gillerová stavila na silný emotívny nosný príbeh, cestu k rozuzleniu spletenca vzťahov a udalostí rozvetvila osudmi vedľajších postáv s aktuálnymi témami.

    Antonia Bednáriková

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Písať príbehy a rozprávky som začala vo veku, keď sa moja ruka naučila držať ceruzku a napísať každé písmenko. Mala som osem rokov. Dodnes

    Písať príbehy a rozprávky som začala vo veku, keď sa moja ruka naučila držať ceruzku a napísať každé písmenko. Mala som osem rokov. Dodnes mám tie zošity odložené. Počas štúdia na strednej škole som prispievala do regionálnej tlače, písanie poviedok, príbehov a básní bola moja vášeň. Neskôr som písala len sporadicky, až kým mi nenapadlo napísať knižku pre deti a po jej úspešnom vydaní som sa odvážila napísať aj svoj prvý román. Celý jeho príbeh som mala uložený v hlave a najmä v srdci, písala som ho úplne bez poznámok. V každej mojej knihe sa nachádza príbeh alebo časť príbehu, ktorý vychádza zo skutočnej udalosti. Ja ho len ako autorka dotvorím. Píšem štýlom, kde dej prechádza z prítomnosti do minulosti a naopak. Snažím sa, aby dej čitateľa ťahal od prvej strany po poslednú. A až v poslednej kapitole sa dozvie to, na čo je zvedavý už na začiatku. Keďže píšem popri svojej náročnej práci ekonómky, písanie musím často prerušovať a opäť sa k nemu vracať po viacerých týždňoch či mesiacoch. Preto za veľký úspech považujem to, že sa mi zatiaľ darí každý rok napísať jednu knihu a že na každú ďalšiu čakajú moje čitateľky a čitatelia veľmi netrpezlivo. Potvrdzujú mi to aj ohlasy z knižníc, kde sa na požičanie mojich kníh tvoria poradovníky – a to je pre mňa najväčším povzbudením do ďalšieho písania. Teší ma aj to, že o moje knihy majú záujem aj čitatelia v Českej republike, kde už vyšlo niekoľko mojich kníh.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Kniha roka 2004 podľa čitateľskej ankety Knižnej revue Láska si nevyberá Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ za knihu Láska si nevyberá

    Kniha roka 2004 podľa čitateľskej ankety Knižnej revue Láska si nevyberá

    Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ za knihu Láska si nevyberá (2004)

    Cena detskej poroty časopisu Fifík na 20. ročníku Bienále ilustrácií Bratislava za poviedku pre deti Kolotoč splnených želaní (2005)

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    NEODCHÁDZAJ (úryvok z románu)      Vtom sa od dverí ozval zvonček.      „No, veď preto!“

    NEODCHÁDZAJ (úryvok z románu)

         Vtom sa od dverí ozval zvonček.

         „No, veď preto!“ uľahčene si vydýchol Andrej, aj pani Královej sa na stuhnutej tvári objavil úsmev.

         Pribehol k dverám a nedočkavo ich otvoril. Nadšené zvítanie sa však nekonalo. Podišla som k dverám obývačky a zastala som na prahu. Do bytu práve vošla Klára.

         „Dobrý deň,“ pozdravila pani Královú a Andreja, a keď ma zbadala, kývla mi. „Ahoj!“

         Všetci traja sme na ňu prekvapene hľadeli.

         „Čo som nejaký prízrak, že sa na mňa všetci tak pozeráte?“ prechádzala po nás očami. „Veď som včera telefonovala, že sa dnes zastavím. Nechám tu pre Angeliku knihu, ktorú si odo mňa chcela požičať. Vieš,“ obrátila sa ku mne, „minule sme o nej debatovali a Angelika prejavila záujem si ju prečítať, tak som ju priniesla a hneď zas bežím.“

         „Počkaj,“ oslovil ju Andrej. Odlepil od ucha mobil a vložil si ho do vrecka. „Potrebujem na dnes večer spoločnosť, máme firemnú akciu, divadelné predstavenie a potom spoločnú večeru. Nahlásil som dve osoby, ale neviem sa Jarky dovolať. Nemohla by si tam ísť so mnou?“

         Klára od prekvapenia otvorila ústa.

         „Bol by som ti veľmi povďačný,“ dodal rýchlo. „Je mi to trápne, ale bolo by nezdvorilé nechať prepadnúť lístok do divadla aj večeru, keď to platí firma. Keby to boli moje peniaze, kašlem na to, ale takto...“ V rozpakoch pokrčil plecami.

         „A čo je s Jarkou?“ vyhŕkla Klára. „Ona nemôže?“

         Andrej pokrútil hlavou. „Trochu sme sa pohádali a ona mi teraz neberie telefón, urazila sa...“

         Klárin víťazoslávny pohľad, ktorým po mne šibla, jednoznačne hovoril: Vidíš, čo som ti vravela? Hádam mu to konečne došlo!

         „Tak pôjdeš?“ spýtal sa jej Andrej naliehavým tónom, nevšimnúc si jej veľavravný pohľad, ktorému som rozumela iba ja.

         „Nemôžem,“ odmietla Klára, „na dnes večer už mám program.“

         „A nemôžeš ho zmeniť?“ naliehal.

         Klára pokrútila hlavou a potom kývla smerom ku mne. „Nech ide Veronika, veď je to jedno, nie?“

         Ustrnula som, zaskočená Kláriným nápadom, opierajúc sa o zárubňu dverí. Všetky oči sa upreli na mňa. Uvedomila som si, že Andrej si ma premeral rýchlym pohľadom. Stála som tam v teplákoch a starom tričku, trochu strapatá. Tak toto je riadny trapas, pomyslela som si.

         „Áno, je to vlastne jedno,“ prisvedčil po krátkom zaváhaní Andrej a obrátil sa priamo na mňa: „Tak pôjdeš?“

         Zalapala som po dychu. „Ja?“ vyhŕkla som zmätene.

         „Prosím ťa,“ zdôraznil. Bol už trochu nervózny, čas bežal.

         „Ja neviem,“ hlesla som neisto.

         „Ale ja viem,“ rozhodol za mňa. „Hneď teraz ťa odveziem domov, ty sa prezlečieš...“ Rýchlo pozrel na hodinky. „Stihneš sa vychystať za päťdesiat minút, no... za hodinu?“ spýtal sa prísne. Prikývla som. „Dobre,“ prikývol spokojne aj on, „o hodinu sa po teba zastavím taxíkom. Keď budem odchádzať z domu, zazvoním ti mobilom, aby si vedela, že som už na ceste.“

         Nedokázala som presne vnímať všetko, čo mi narýchlo hovoril, ale dôležité bolo, že na prípravu mám hodinu.

         „No vidíte, deti,“ uľahčene zvolala pani Králová z kuchyne, „tak sa to konečne vyriešilo, chvalabohu.“

         V aute som Andrejovi povedala, kde presne bývam, odviezol ma domov, vysadil pred domom a rýchlo odfrčal.

         Tryskom som vbehla do bytu. Bol podvečer, koniec septembra, vonku bolo ešte svetlo a šikmo dopadalo oknom do obývačky, kde sedela mama a pozerala nejakú telenovelu. Otec nebol doma, mal službu.

         Mama ani neodtrhla zrak od obrazovky, keď som ju pozdravila, aby jej nič z deja neušlo. Bolo mi to jedno. Bezmyšlienkovite som vbehla do svojej izby, otvorila skriňu a vybrala z nej jediné slávnostné šaty, ktoré som mala. Kúpila som si ich z vlastného zárobku na stužkovú, inak by som bola musela ísť v Monikiných. Toto bude ich druhá príležitosť predviesť sa, povedala som si v duchu, od stužkovej som nemala možnosť niekam si ich obliecť.

         Vybrala som šaty zo skrine a zavesila ich zvonka na dvere. Pripravila som si pančuchy a topánky, pobehujúc chaoticky po izbe, zo zásuvky som vytiahla rúže a líčidlá.

         Vbehla som pod sprchu a umyla som si aj vlasy. Potom som si ich vyfénovala s použitím okrúhlej kefy a chvíľu som pred zrkadlom skúšala rôzne účesy, nevedela som sa rozhodnúť, ako si mám vlasy upraviť na takú príležitosť. Napokon som sa rozhodla, že si ich vypnem dohora ozdobnou sponou, ale nechám splývať dolu niekoľko dlhších skrútených prameňov. Nakoniec som celý účes zafixovala maminým lakom a pritom som sa rozhodla, že si musím kúpiť vlastný.

         Pozrela som nervózne na hodinky. Ešte mám pätnásť minút. Sadla som si v izbičke pred zrkadlo a rozhodla som sa pre rovnaké líčenie, ako som mala na stužkovej: tenká spodná linka, trblietavé tiene na horné viečka a špirála na mihalnice. Tú používam častejšie, aj jemný rúž na pery. Mala som ich hneď tri – dva z nich tu zostali po Monike – a vyskúšala som jeden po druhom, kým som sa rozhodla pre ten, ktorý sa mi zdal najvhodnejší. Napokon som sa ešte narýchlo prepudrovala a odtisla som zrkadlo.

         Sedem minút. Rýchlo som vkĺzla do dlhých tmavomodrých zamatových šiat. Živôtik bol z tylu, dlhé úzke rukávy sa ku koncu mierne rozširovali a úzka sukňa mala dlhý rozparok až do pol stehna.

         Vtom mi v kabelke zazvonil mobil, takmer som od ľaku nadskočila. Vybrala som ho a pozrela na displej. Bolo to neznáme číslo, samozrejme, veď nebol dôvod mať Andreja v zozname.

         „Práve odchádzam,“ povedal úsečne.

         „Budem čakať,“ odpovedala som. Vypol mobil, viac počuť nepotreboval.

         Opatrne som si obula elegantné tmavomodré lodičky na vysokom opätku a vtom som si spomenula na malú spoločenskú kabelku a nervózne som sa začala hrabať v skrini. Konečne som ju našla! Bola zašitá celkom vzadu, s predpokladom, že tam určite bude trčať nevyužitá ešte dlhý čas.

         Nakukla som do obývačky. „Mami, idem do divadla a potom ešte na jednu akciu.“

         „Dobre,“ odpovedala mama s očami uprenými na televíznu obrazovku.

         V predsieni som sa na chvíľku zastavila pred veľkým zrkadlom a pozorovala som obraz v ňom. To som nebola ja, takmer dvadsaťtriročná vysokoškoláčka, ale zvodná mladá dáma akoby z veľkého sveta. V tých zamatových šatách som vyzerala naozaj slávnostne, chvalabohu, že ich mám! Mäkký zamat vykresľoval na mojom tele krivky, ktoré v inom oblečení väčšinou tak nevynikali, a keď som vykročila k dverám, rozparok úzkej sukne sa poodhalil a ukázal časť nohy až po stehno.

         Vyšla som na ulicu a uvidela som Andreja v tmavom obleku, ako čaká pri taxíku. Zastala som v očakávaní, že podíde ku mne a podá mi ruku, aby som vo vysokých lodičkách bezpečne zdolala tri schodíky, ktorými som sa musela dostať od vchodu k taxíku. Nič sa však nedialo, len tam stál a obzeral sa navôkol. Nevedela som sa rozhodnúť, či mám naňho zavolať, alebo zísť dole sama.

         Vo chvíli, keď som sa už chcela pohnúť, zdvihol hlavu a pozrel mojím smerom. Na sekundu sa na mňa zadíval, potom sa mu na tvári zjavil prekvapený výraz, taký očividný, že takmer otvoril ústa. Okamžite sa odlepil od auta a dlhými krokmi podišiel ku mne. Vystrel ruku, aby mi pomohol, a celý čas si ma ohromene premeriaval. Telom mi prebehla triaška divej radosti.

         „Takmer som ťa nespoznal,“ povedal. Mala som pocit, že ma pohľadom priklincuje k stene.

         Otvoril mi dvere taxíka, nasadol z druhej strany a povedal šoférovi, kam ideme: „Hviezdoslavovo divadlo.“

         V taxíku sme sedeli mlčky, Andrej sem-tam prehodil vetu so šoférom a chvíľami ma po očku sledoval. Určite nevedel, že som sa ešte nikdy neviezla v taxíku, a už vôbec nie do divadla s chlapcom alebo mladým mužom!

         Bol to nádherný pocit! Postupne som si uvedomovala, že sa stretnem s Andrejovými kolegami, s jeho šéfom, a že máme pred sebou spoločný večer, o akom sa mi ešte dnes ráno ani nesnívalo. Nerozumela som tej narastajúcej dychtivej radosti, ktorá sa mi rozlievala po celom tele až po končeky prstov, keď som si predstavila, ako budeme v divadle sedieť tesne vedľa seba, ako sa zavesím do jeho predlaktia, keď pôjdeme na večeru, ako ma neskoro večer odprevadí domov...

         Vošli sme do foyeru divadla a Andrej mi ponúkol svoje rameno, na sekundu sa mi zahľadiac do očí. Alebo na dve sekundy? Pridali sme sa ku skupinke jeho kolegov s partnerkami a navzájom sme sa popredstavovali. Na niektorých tvárach som zbadala mierne prekvapenie a neskôr, keď sme už sedeli v hľadisku, sa k Andrejovi naklonil jeden z kolegov a šeptom sa ho spýtal: „Máš novú kočku?“

         So zatajeným dychom som naťahovala uši, ale nepočula som Andrejovu odpoveď. V sluchách mi búšila pulzujúca krv, až som sa musela upokojiť tým, že určite nemohol odpovedať „áno“, pretože by to nebola pravda.

         Andrej sa naklonil ku mne. „Predstav si, keď som odchádzal z domu, zavolala mi Jarka, že pôjde so mnou, ak...“ Zarazil sa a potom hodil rukou. „To je vlastne jedno.“ Pozrel na mňa. Tvár mal tesne vedľa mojej. Priestor sa mi zlial do modrého prítmia.

         „Mohol si mi zavolať a ísť s ňou,“ hlesla som.

         Zasmial sa, mierne zakloniac hlavu. „Vôbec som nemal chuť dnes večer s ňou niekam ísť,“ povedal. Potom si ma premeral zrakom celú až po špičky topánok. „A okrem toho – bola by škoda, aby tvoja snaha vyšla nazmar. Výsledok, ktorý si dosiahla za necelú hodinu, je naozaj obdivuhodný.“

         Mala som dojem, že si ma len doberá, jeho slová ma však vynášali do nebeských výšin napriek mojej snahe zostať nohami pevne na zemi, napriek tomu, že som sa tým pocitom zo všetkých síl bránila.

         Nech mi umelci odpustia, inscenácia Tančiarne bola iste úžasná, ja som to však nevnímala naplno. Zistila som, že je to takmer nemožné, pretože moje zmysly podchvíľou vstrebávali fluidum muža v tesnej blízkosti po mojom boku a radostné vzrušenie, ktoré som po celý čas pociťovala, nepatrilo predstaveniu. Nedokázala som si pomôcť, nedokázala som rozumne uvažovať. Darmo som si hovorila, že som tu len náhodou, Andrejova blízkosť ochromovala moje zmysly intenzitou, ktorú som vôbec nechápala.

         Cez prestávku sme sa vybrali do baru, a kým sme čakali v rade, zistila som, že Andrej má okrem kolegov aj dve kolegyne a tiež príjemného šéfa, ktorý si ma neskôr zvedavo obzeral. Všetci dnes zrejme čakali, že po Andrejovom boku bude Jarka, a ja som pre nich bola nečakaným prekvapením.

         Prekvapením som určite bola aj pre Andreja.

         „Kúpim šampanské,“ pošepol mi a hľadal v mojich očiach súhlas. Prikývla som ako v tranze, mohol kúpiť čokoľvek, mala som dojem, že nedokážem vychutnať nič z toho, čo dnes večer zoberiem do úst.

         S dvoma vysokými pohármi sektu sme sa predierali ďalej od ostatných. Niesol ich Andrej, hľadal voľné miesto na sedenie, a keď ho nenašiel, postavili sme sa k stene na druhom konci foyeru. Podal mi pohár s bublinkovým obsahom a štrngli sme si.

         „Je to aj výhoda, keď budeme stáť, aspoň budem na teba lepšie vidieť,“ povedal.

         Len-len že som sa nerozkašľala, bublinky mi uviazli v stiahnutom hrdle a nebola som schopná nič prehltnúť.

         Usmial sa na mňa. „Vždy tak úporne mlčíš? Ako sa ti páči predstavenie?“

         „Je úžasné,“ vytisla som zo seba.

         Zahľadel sa mi do očí. „Som rád, že si spokojná, keď som ťa už tak nasilu vytiahol sem. Netušil som, že mi dnes večer budeš robiť spoločnosť práve ty...“ Prebehol zrakom po mojej postave, viackrát, akoby nemohol uveriť, že som to ja. „Takú krásnu spoločnosť,“ dodal.

         Zdvihla som zrak od pohára so šampanským a stretla som sa s jeho upretým pohľadom. Videla som v ňom obdivné svetlo, nie, nenamýšľala som si to, bol to celkom iný pohľad ako kedykoľvek predtým! Objavila som v sebe túžbu ísť za tým svetlom, ktoré ma priťahovalo ako magnet, prahla som po tom, aby vyslovil tie slová ešte raz, dvakrát, stokrát, dychtivo som čakala na ďalšie a mala som pocit, že už nikdy nebudem vládať žiť bez toho, aby som vedela, že mi ešte povie niečo podobné.

         Stál pri mne celkom blízko v tmavom obleku s modrou košeľou a zaujímavou viazankou s výrazným vzorom, v ktorom tiež prevládala modrá. Uvedomila som si, že bez toho, aby sme sa predtým dohodli, sme farebne celkom zladení. Jemu to zrejme napadlo takmer súčasne so mnou. Vystrel ruku a jemne sa dotkol mojich šiat, vyzeralo to, akoby ma chcel objať okolo pása. Nebol to však jeho zámer, a keď ruku už-už odťahoval, zrazu doňho zozadu sotil vysoký pán, ktorý nezmyselne cúval, zaujatý debatou s dvoma ženami. Ten nepozorný pán spôsobil, že pri prudkom pohybe ma Andrejova ruka skutočne chytila okolo pása a naše telá sa na sekundu pritisli k sebe. Bolo to len na moment, na krátky okamih, sotva postrehnuteľný, po ktorom nasledoval prúd ospravedlňujúcich slov.

         „Prepáč,“ naklonil sa ku mne Andrej a pomaly odtiahol ruku. „Len som obdivoval tvoje šaty, vlastne teba, modrá ti naozaj pristane... Netušil som, že...“ Vetu nedokončil, prstami jemne bubnoval po pohári, vykoľajený tým, čo sa stalo.

         „Naozaj sa ti... páčia?“ vyjachtala som, zaháňajúc rozpaky z nečakaného dotyku. Dnes večer asi umriem, ak sa nezopakuje. Už to vo mne zostane navždy, tá túžba, predtým nepoznaná, narastajúca, vábiaca všetky moje zmysly tam, kde je on.

         „Myslím, že som si vybrala dobre.“ S nesmelým úsmevom som naznačila, že sme farebne zladení.

         Trochu poodstúpil a znova si ma premeral od hlavy po päty. Vyschlo mi v hrdle. Čakala som na slová, ktorými ma zhodnotí. S prižmúrenými očami som mu visela na perách a pozorovala ho s chvejúcim sa žalúdkom. Pomaly si odpil z pohára.

         „Na upratovačku celkom dobre,“ povedal.

         Zmeravela som ako zasiahnutá bleskom. Mala som pocit, akoby mi vyťal silné zaucho. Stisla som pohár s takou silou, že som takmer rozdrvila sklo medzi prstami. Radšej by som však zniesla bolesť z krvácajúcich prstov ako tú, ktorá sa mi práve šírila z brucha do hrude.

         Postavila som pohár na najbližší stolík a zamierila som k východu. Kráčala som pomaly, opatrne našľapujúc vo vysokých opätkoch. Inštinktívne som sa dostala až k dverám vedúcim von z divadla, keď ku mne dobehol Andrej a objal ma okolo pliec.

         „Veronika, neblázni... Prosím!“

         Nedbala som na jeho objatie, hoci ešte pred chvíľou by som umierala šťastím, keby to bol urobil. Vyšla som von. Zrýchlila som a rozhodným krokom som zamierila k miestu, kde stáli taxíky.

         „Veronika, odpusť mi, len som žartoval!“ Chytil ma za ruku a pevne ju stisol. Pritiahol si ma k sebe. „Nemyslel som to tak, ver mi...“

         Vytrhla som sa z jeho zovretia, otvorila dvere taxíka, nasadla a natiahla ruku, aby som ich pribuchla.

         „Prosím ťa, neodchádzaj!“ Držal dvere a bránil mi ich zavrieť. „Zostaň, prosím, zostaň!“

         „Račianske mýto,“ povedala som vodičovi, ktorý trpezlivo čakal. Potom sa však pozrel na Andreja pohľadom, ktorý ho prinútil pustiť dvere. Kúsok poodstúpil, váhavo a neochotne, tváriac sa ako kôpka nešťastia, bolo mi to však v tej chvíli jedno. Zabuchla som dvere auta a vodič vyštartoval.

         Vedela som, že mám pri sebe sotva dvadsať korún a to na taxík stačiť nebude. Vedela som však aj to, že by som zaplatila hoci tisícku, len nech som odtiaľ čím skôr preč. A teraz som už vedela aj to, že som od dnešného večera nemala vôbec nič očakávať. Jediné, čo som nevedela, bolo, ako prekonám tú ponižujúcu bolesť, ktorá sa mi rýchlo šírila celým telom.

    Zobraziť všetko