Foto © Lucia Gardin


  • Stručná charakteristika tvorby

         Od debutovej zbierky Duály sa procesuálna poetika K. Kucbelovej opiera o schopnosť jazyka indikovať „poetickosť“ ako svoj „možný
         Od debutovej zbierky Duály sa procesuálna poetika K. Kucbelovej opiera o schopnosť jazyka indikovať „poetickosť“ ako svoj „možný dôsledok“ (P. Markovič) bez toho, aby musela tematizovať emotívnosť či subjektívnosť. Poetka si na to vyberá slová, ktoré si zachovávajú dojem elementárnosti a neohraničenosti, ako sú neurčitok, slovesné podstatné mená a abstraktné metonymie emócií („dotyky“, „vzrušenie“, „príjemné“, „nevyspytateľnosť“). Slová, sylogizmy a stručné konštatovania radí za sebou a pod sebou v jednoduchej paradigme alebo ich voľne umiestňuje v priestore strany. Aj napriek absencii adresnosti (bez pomenovaného pôvodcu alebo adresáta) sa čitateľovi jednotlivé slová spájajú s autorským subjektom, so svetom jeho pozorovaní, ale aj konkrétnejšie – s jeho túžbami či úzkosťou.
         Pozornosť na seba upriamuje jazykový minimalizmus, každé slovo alebo slovné spojenie sa prehodnocuje ako nový podnet v celej svojej obsahovej šírke. Táto metóda sa však po opakovaní vnútorne vyčerpáva a aj to môže byť dôvod postupného konkretizovania jazyka a situácie subjektu. V knihe Šport si autorka vytvára konkrétnejší rámec leitmotívom dýchania, ktoré má charakter fyziologického procesu (objektu), ale zároveň sa bytostne spája s lyrickým subjektom, „oživuje“ ho. Paradoxne sa v knihe odhaľuje, že autorka pristupuje k poézii z odstupu, cez reflexiu a až na druhé miesto odsúva emotívnu spoluúčasť. V zbierke Šport sa jazyk stáva nielen prostriedkom na vyjadrovanie myšlienky, ale aj témou zahŕňajúcou skúmanie možností jeho použitia.
         Kompozícia prvých dvoch zbierok Duály a Šport je jednoduchá, radenie textov je parataktické, vhodné na nuansovanie významových posunov (gradáciu, kontradikciu, paradox) či vytváranie cyklov. Knihou Malé veľké mesto K. Kucbelová skúša novú experimentálnu platformu, kde poetický zápis zohráva iba jednu z úloh. Kniha je modelom mesta, ktoré sa buduje, „vstáva“ zo stránok knihy ako trojrozmerný architektonický plán a mapa, napĺňa sa postupne všeobecným potenciálom „genius loci“ a súkromným pamäťovým pripútaním sa k časopriestoru. Na jednej úrovni je kniha autentickým záznamom autorského subjektu a konkrétneho miesta (Bratislavy), skúsenosti človeka konfrontujúceho sa s architektúrou a so životným štýlom mesta ako anonymného, diferencovaného a pritom jedinečného celku. Na ďalších úrovniach je osobný príbeh, vinúci sa popri dejinách mesta, poznačený vážnou skúsenosťou s premenlivosťou, so strácaním a so zabúdaním, čo vyvoláva znepokojenie a bytostnú úzkosť z konečnosti a pominuteľnosti vecí. Pocit trvalého nepokoja nerozptyľuje ani nádejný záver, že premenou vzniknú nové formy. Kucbelovej analytický prístup ku skutočnosti zachytáva formu života človeka v meste (v rôznych typoch miest – malomesto a veľkomesto) a formuluje ich ako nevyhnutné princípy a zákonitosti. Pozorovania majú tvar gnómických sentencií, ktoré implikujú, že človek pred sebou nemá možnosť voľby, ale že mu je forma života predurčená a on je na ňu odsúdený.

    Ján Gavura, 2012
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Narodila sa 28. augusta 1979 v Banskej Bystrici. Maturovala na Gymnáziu A. Sládkoviča v Banskej Bystrici (1993 – 1997). Na Filmovej a televíznej fakulte
    Narodila sa 28. augusta 1979 v Banskej Bystrici. Maturovala na Gymnáziu A. Sládkoviča v Banskej Bystrici (1993 – 1997). Na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku (1997 – 2002). V súčasnosti je doktorandkou na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne v odbore literárna komparatistika. V rokoch 2002 – 2007 pracovala ako reklamná textárka, PR manažérka či manažérka kultúrnych projektov. Od roku 2006 organizuje literárnu cenu za slovenskú pôvodnú prózu Anasoft litera. Ukážky z jej poézie boli publikované v antológiách v Nemecku, Poľsku, Slovinsku a Veľkej Británii.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

  • Charakteristika tvorby

         Autorka zatiaľ vydala tri rozsahom skromné zväzky, ktoré celkovo obsahujú tri, respektíve štyri básnické cykly

         Autorka zatiaľ vydala tri rozsahom skromné zväzky, ktoré celkovo obsahujú tri, respektíve štyri básnické cykly (okolo 30 textov na knihu). Stačilo to však na napospol pozitívne prijatie relatívne širokým spektrom kritikov doma a cez preklady sa jej darí prezentovať aj v zahraničí, čo je vzhľadom na experimentálnosť jej rukopisu, u nás zo zvyku vnímanú skôr s nedôverou, zaujímavé.

         Kucbelovej poetika sa vyčleňuje z konvenčného poetického diskurzu (napr. poézia ako veršovo, stroficky štruktúrovaný subjektívny lyricko-epický výlev založený na evokácii), ako aj z rodovo determinovaných očakávaní (emocionálnosť výrazu, spontánnosť, ukotvenie ženského subjektu v tradičných kultúrnych rolách, mýtoch a pod.). Jej snahy možno situovať do blízkosti domácich experimentálnych subverzívnych pokusov z konca 20. storočia (P. Macsovszky, N. Ružičková, P. Šulej). Konkrétne v titule druhej zbierky Šport, v charaktere básnického zápisu i jeho funkcii (významovo expandný text podnecujúci aktivitu čitateľa), v určitých motívoch (mapy) možno identifikovať referencie na Osamelých bežcov (I. Štrpku, I. Laučíka a P. Repku). Niektoré postupy (výroková forma, modelové situácie manipulovania s vecami, ľudským telom) pripomínajú metódy J. Ondruša. Explicitné paratextové konexie sprítomňujú modernistické experimenty angloamerického (W. Whitman, T. S. Eliot) či českého (J. Kolář) literárneho kontextu. Práve nadviazanie na posledný uvedený kontext českej civilizačnej (Skupina 42) a experimentálnej poézie svojou nevyťaženosťou v našej tradícii pôsobí zvlášť produktívne. Okrem vedeckých (semiotika) sú dôležité aj inšpirácie výtvarným umením a filmom. Nejde pritom o (bežné) apropriovanie podnetov vizuálnych umení v rovine obraznosti, ale popri prenose určitých motívov (príbeh) najmä o uplatňovanie významotvorných a tvarotvorných stratégií (koláž, montáž, text ako scenár, návod na použitie, inštruktáž k eventu). Popri konexiách s experimentálnou poéziou (odosobnený jazyk, permutačný skladbový princíp), minimalizmom (redukcia formy, očista výpovede od emocionálnych, expresívnych obsahov, šetrenie výrazovými prostriedkami), akčným (text fungujúci ako partitúra k eventu, recyklované záznamy performancií), procesuálnym umením (otvorená forma, sebareferenčnosť, významová efemérnosť) najviac inklinuje ku konceptualizmu. Túto intermediálnosť v Kucbelovej prejave posilňuje aj permanentný, cieľavedomý dôraz na dizajn autorkiných kníh, keď grafička (J. Slezáková) spolupracuje s renomovanými mladými slovenskými výtvarníkmi (S. Mikyta, P. Illo, M. Moravčík).

         Kucbelovej knihy tvoria komponované básnické cykly, respektíve rozsiahlejšie básnické skladby, budované na dialektike kontextualizácie a fragmentácie, kombinatoriky a asociatívnosti, formálne korektnej i paradoxnej logiky. Nejde pritom o veľké textové plochy, Kucbelová stavia skôr na tvarovej, výrazovej aj motivickej striedmosti, triezvosti, selekcii a disciplíne, ale aj na podnecovaní významovej expanzie, interpretačných možností. (Preto ťažko vravieť o konvenčnej básnickej skratke, kondenzácii.) To sa týka aj typografie (významotvorná kurzíva, žiadne verzály), interpunkcie (dvojbodky, bodkočiarky, pomlčky, zarážky, lomky, žiadne čiarky, bodky) a grafického členenia textov. Typická je výroková forma, pričom prevzaté či imitované objektivistické konštatovania, charakteristiky a definície sú usporiadané do konštelácií, ktoré namiesto kvantifikačného a klasifikačného efektu akcentujú priebežnú paradoxnosť a reverzibilitu. K tomu patrí občasné vychýlenie výpovede do polohy nenápadných, mimochodom utrusovaných sentencií, ale aj jej stopový pátos. Z kompozičného hľadiska linearitu čítania a kontinuálne „pribúdanie“ zmyslu narúšajú intratextové spätné odkazy, v tretej zbierke pribúda aj poznámkový aparát. V protiklade k tejto tendencii vytvárať viacaspektové súvislosti medzi jednotlivými časťami súborov je Kucbelovej výpoveď vystavovaná sústavnému triešteniu na detaily, fragmenty, heslovité útržky. Interpretačný rozptyl podporuje aj difúzia subjektu do rôznych gramatických osôb (ja, ty, my), dokonca jeho frekventované vymiznutie. Sémantická dynamika či otvorenosť Kucbelovej apoeticky „odstrojených“ textov v jazykovej rovine čerpá z abstraktných substantív, infinitívnych slovies a slovesných podstatných mien. Dá sa vravieť o intencionálnej entropii či priam desémantizácii, s funkciou maximálneho otvorenia sa textu čitateľovi (Ľ. Somolayová), keď v duchu konceptuálnych umeleckých projektov text chce viac zaangažovať myseľ čitateľa ako jeho zmysly a city, takže funguje ako manuál na mentálne rozcvičky (S. Chrobáková).

         Príznačný je aj nebásnický, vzhľadom na umeleckú literatúru periférny, profánny či anestetický pôvod motívov vysunutých do titulnej pozície ako indikátory výrazovo-tematických parametrov jednotlivých súborov: Duály (odborný termín pre zaniknutú gramatickú kategóriu), Šport (odkaz na diskurz relaxačno-súťažných fyzických aktivít a ich žurnalistického komentovania), Malé veľké mesto (slogan reklamnej kampane). Cez jazykovedný kontext implikuje názov Duály párovosť a v Kucbelovej odosobnene štylizovaných básňach ide vo všeobecnosti naozaj o veci vyskytujúce sa v páre. (S. Chrobáková poukazuje aj na slovinský variant duálu, dodnes komunikačne živý, M. Haugová rozširuje repertoár možností aj o ďalšie slovníkové významy.) Z titulu Šport sa po prvotnom zmätení percipienta aktualizuje jeho vzťah s telesnou rovinou života (ritualizovaná starosť o fyzickú kondíciu), ktorú zbierka (cez motív dýchania) aktualizuje ako profanačnú projekčnú plochu existenciálnej problematiky, súvisí tiež s autorkinou tvarovou disciplínou (D. Rebro) a so sémantickou dynamickosťou textov. Tretí titul signalizuje najmä tematické civilizačné zameranie skladby na mestskú skutočnosť a predznamenáva markantný druhovo-žánrový eklektizmus polyfónneho cyklu postaveného na apropriovaní cudzorodých textov (reklama, šláger, modlitba, dokumentácia/inštrukcia k výtvarnej akcii a i.).

         Namiesto evokovania či sugerovania subjektívnych zmyslových excesov prostriedkami tradičnej perceptuálnej poézie sa Kucbelová zameriava na presun elementárnych, samozrejmých vnemov a situácií do roviny mentálnych procesov. Ide v nich najmä o problematiku identity subjektu na spoločenskej, umeleckej, intímnej a existenciálnej rovine. Rovinu spoločenskej problematiky a kultúrno-civilizačné javy (mytológia moderného mestského života, konzumný životný štýl, komodifikácia hmotného sveta a životného prostredia človeka a pod.) v textoch sprítomňujú napríklad citáty z mediálneho a zvlášť reklamného jazyka a do popredia sa dostáva najmä v tretej knihe. Reflexia tvorivosti sa v poetkinej produkcii priebežne ohlasuje cez sebareferenčné motívy. Najmenej priestoru autorka venuje konvenčnej téme partnerskej intimity, ktorá sa sústavnejšie prezentuje len v samostatne vydelených ôsmich básňach Duálov, zatiaľ čo z rámca medziľudských vzťahov viac exponuje priateľstvo. Zdá sa, že najsústredenejšie Kucbelová otvára existenciálne otázky. Ich registráciu sťažuje fakt, že hoci Kucbelová vraví o hmotnom svete, abstrahuje od jeho konkrétnych čŕt, takže z modelových situácií subjektu v objektívnej realite v jej podaní ostávajú len pojmové konštrukcie odkazujúce na stav, situáciu subjektu z hľadiska základných kategórií času a priestoru. V jednotlivých zbierkach si pri ich konceptualizovaní vypomáha najprv fyzikálnym, potom fyziologickým a napokon komunikačným diskurzom. Indíciami pri takomto čítaní jednotlivých kníh pritom môžu byť aj markantné motívy (napr. hladina v prvej, nádoba v druhej, pamäť v tretej).

         Kucbelovej vnímanie sveta vychádza z dôrazu na plynutie a premenu javov, ako aj na komplementárnosť protikladov, respektíve ich relatívnosť a reciprocitu. Jednotlivé kategórie pritom nemajú zreteľne a fixne priradené hodnotiace znamienka, skôr je pre ne charakteristická priebežná látková premena, sústavné oscilovanie medzi príjemným splývaním opozít a iracionálnym vetvením paradoxov, živená dôrazom na relačný charakter a ambivalenciu identity každého jedného prvku.

         Katarína Kucbelová patrí k autorkám (M. Ferenčuhová, Ľ. Somolayová), ktoré nadväzujú na anestetický diskurz básnikov 90. rokov s tým posunom, že využívajú tenziu medzi odosobneným, chladným jazykom a tematizovanou „horúcou“ osobnou, intímnou, existenciálnou skúsenosťou (zahrnujúc aj tie, ktoré prvá vlna experimentátorov zo svojho zorného poľa cielene eliminovala: emócie, medziľudské vzťahy a pod.). Tým, ako Kucbelová riziká tohto dištančného kódovania intimity (konvencionalizácia, žargónovitosť) prekonáva napríklad posunom výpovede ku konceptuálnym postupom vizuálnych umení a tendenciou k intermedializácii výrazových prostriedkov básne, spolu s obdobne inšpirovanými M. Ferenčuhovou a N. Ružičkovou zosobňuje jednu z produktívnych „mikrotendencií“, ktoré vygenerovala naša najmladšia poézia.

    Jaroslav Šrank

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    JUHÁSOVÁ, Jana: Modlitba v súčasnej slovenskej poézii. Aktuálne žánrové tendencie. In: Od symbolu k latencii  : spirituálna

    JUHÁSOVÁ, Jana: Modlitba v súčasnej slovenskej poézii. Aktuálne žánrové tendencie. In: Od symbolu k latencii : spirituálna téma a žáner v súčasnej slovenskej poézii. Ružomberok: Verbum – vydavateľstvo KU, 2016, s. 105 – 126.

    BIZNÁROVÁ, Lucia: Podoby angažovanosti v súčasnej slovenskej poézii. In: Česká a slovenská poezie: slovo a mlčení. Brno: Jan Sojnek – Galium, 2015, s. 19 – 25.

    PODRACKÁ, Dana: Cirkulácia sakrálneho v profánnom. Topos mesta. In: Myšlienkové toposy literatury v česko-slovenských souvislostech. Brno: Tribun EU s. r. o. , 2014, s. 161 – 169.

    HOSTOVÁ, Ivana: Skok viery. (Recenzia). In: Rak, roč. XIX, 2014, č.  6, s. 47 – 50.

    GAVURA, Ján: Slovenská poézia po postmoderne - k básnickým zbierkam 2012 – 2014. (Katarína Kucbelová Vie, čo urobí). In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 5 – 6, s. 88 – 94.

    JUHÁSOVÁ, Jana: Pilate´s Wife : involvement in women´s poetry and its spiritual dimension In: Świat i Słowo, roč. 23, 2, 2014, č. 2, s. 257 – 270.

    GAVURA, Ján: Malý náskok. Katarína Kucbelová: Vie, čo urobí. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 2, (konfrontácie), s. 27 – 30.

    JAREŠ, Michal –TARANENKOVÁ, Ivana: Čo zľahčujeme a čo berieme vážne. Rozhovor s poetkou Katarínou Kucbelovou. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 1, s. 21 – 25.

    BIZNÁROVÁ, Lucia: Metafora nepokoja. Katarína Kucbelová: Vie, čo urobí. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 2, (konfrontácie), s. 27 – 30.

    HOSTOVÁ, I.: Kartografia ako estetický princíp (Katarína Kucbelová: Malé veľké mesto). In: Knižná revue, 19, 2009, č. 21, s. 5.

    JAREŠ, M.: Šport Kataríny Kucbelové. In: Literárnokritická reflexia slovenskej literatúry 2006. Bratislava 2007, s. 181 – 187.

    PÁCALOVÁ, J.: K trom pozastaveniam nad jednou knihou (pozastavenie štvrté). In: Romboid, 42, 2007, č. 2, s. 78 – 79.

    BRÜCK, M.: Telo ako básnický priestor. In: Knižná revue, 16, 2006, č. 23, s. 5.

    BŽOCH, J.: Poézia športu či šport poézie. In: SME, 14, 3. 8. 2006, s. 18.

    DRÚK, Sávo: Tri; jeden (Duály. Recenzia). In: Rak, roč. XI., 2006, č. 2, s. 41 – 42.

    FERENČUHOVÁ, M.: Poesis, alebo tvoriť svet z ničoho. In: Knihy & spoločnosť, 3, 2006, č. 7 – 8, s. 15.

    HAUGOVÁ, M.: Nedotknuteľnosť vecí a priestoru. In: Vlna, 8, 2006, č. 28, s. 86 – 88.

    REBRO, D.: Pravidelné narušovanie pravidelnosti. In: Romboid, 41, 2006, č. 10, s. 75 – 77.

    HOCHEL, I.: Málo asociácií, nič konkrétne. In: Romboid, 39, 2004, č. 3, s. 89 – 90.

    HAUGOVÁ, M.: Nastavovanie zrkadla 3x. Zrkadlo oproti zrkadlu. In: Vlna, 4, 2003, č. 17, s. 97 – 98.

    CHROBÁKOVÁ, S.: To je úroda! In: Romboid, 38, 2003, č. 10, s. 164 – 167.

    SOMOLAYOVÁ, Ľ.: „Detail vzoru je pohyb…“ (T. S. E.). In: Vlna, 4, 2003, č. 17, s. 95 – 96.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Motívy vzájomnosti hladín, pohybov, dotykov, nedokonalostí, nevlastných vlastných a vlastných nevlastných príbehov, ich

    Motívy vzájomnosti hladín, pohybov, dotykov, nedokonalostí, nevlastných vlastných a vlastných nevlastných príbehov, ich začiatkov, koncov a vzťahov medzi nimi... sú nainscenované v neurčitkovom gramatickom modeli. Ten im dodáva filozofickú rozsažnosť, ale aj nadosobnú dikciu a príchuť básnického manuálu, ktorý nás má priviesť k rozcvičovaniu našich mentálnych štruktúr. Krátke intermezzo medzi stranami 35 a 43 v zbierke Duály, oddelené graficky aj spoločným názvom Opačný k opačnému, akoby potom túto neurčitosť, permanentnosť zmyslu ukotvovalo v príbehu dvoch, ich lásky, ktorá „vznikla z nerovností povrchu“, ich spoločných šancí a rizík, ktoré otvorenosť životu so sebou prináša. Odrazu sa tu objaví naplno priznaný lyrický protagonista (protagonistka), vyjadrujúci sa v prvej osobe singuláru, alebo zmnožený lyrický subjekt, hovoriaci v mene obidvoch „opačných“ bytostí a ich spoločného dotýkania hladín. Teda vlastne v duáli, ktorého gramatické vyjadrenie síce v slovenčine zaniklo, v slovinčine však napríklad ešte stále funguje a okamžite umožňuje rozlíšiť osobnejšiu či menej osobnú, komplexnejšiu či menej komplexnú povahu prejednávaných pomnožných dejov; lebo len Ja a Ty je dosť, je viac ako Oni alebo My. Je to hlas intimity a zároveň osobnej zodpovednosti vo vzťahu k druhému.

    Stanislava Chrobáková-Repar

    Duál ako archaický gramatický tvar pre podvojnosť sa asociuje s dualizmom binárnych protikladov, ktoré Katarína Kucbelová vo svojej zbierke básní Duály živo využíva. V ohnisku záujmu krúžia iluzórne kontrasty pokoja a pohybu, zmeny a zotrvačnosti, áno a nie, celku a detailu, vzdialenosti a spojenia, identity a splývania, pozície a tvaru, očakávania a prekvapenia, dokonalosti a nedokonalosti... Mimoriadne sympaticky pôsobí vyhýbanie sa zjednodušujúcemu antropomorfickému protikladu pozitívneho a negatívneho, priaznivého a nepriaznivého alebo schematickejšie dobra a zla. Tzv. realitu totiž jednoznačne nehodnotí, nevtesnáva do hierarchických štruktúr, „len“ vníma jej trvanie či plynutie. Jednoznačnejšie sa z tohto kontextu vyplavuje iba kategória príjemného. (...) Autorskou stratégiou sa zdá byť postulovanie potreby nedokonalosti ako podnetu pudenia k dokonalému (k zániku). Možné je len ako „nekonečné približovanie“, pretože „dokonalý vzor potrebuje dokonalý vzor“ (s. 12), alebo v podobe pohrávania sa so stupňovaním nestupňovateľného adjektíva. Dokonalosť implikuje dokonalosť, definitívnosť, uzavretie pohybu v skleníku pokoja, preto by sme si pri mikroskopickom pohľade na matricu dokonalosti mohli v detaile všimnúť nepatrný pohyb, nenarušujúci (zatiaľ) hladinu... Nedokonalosť predstavuje princíp umožňujúci cit: „láska vznikla z nerovností povrchu“ (s. 22). Partneri však usilovne a vysilujúco projektujú toho druhého, snažia sa napĺňať ideálny koncept („nedokonalosť nevyužívame na hru / snažme sa nevnášať do už existujúcich hier nové pojmy / únavným spôsobom zahladzujeme povrch / sme v zásade proti improvizácii“, s. 43), pričom táto práca nevyvoláva únavu materiálu, ale zahladenie jeho povrchu až k dokonalosti. Láska tak sebadeštrukčne ničí svoj zdroj, „našťastie nedokonalosť má vždy prevahu“ (s. 43), a tak sa aj do ustrnutia vnáša prostredníctvom detailu pohyb, disponujúci rezonančnými možnosťami. Nekonečné približovanie sa k dokonalosti realizuje autorka desémantizáciou („pokračovať / až kým sa stratí / význam“, s. 30), navodzovaním pôvodnej entropie, rozptýlením zmyslu v abstraktách. Nič konkrétne nie je žiaduce, lyrický „subjekt“ chce „ – zabrániť asociáciám / – neaktivovať ložiská spomienok“ (s. 52).

    Ľubica Somolayová

    Dojem „filmu“, ktorý sa lyrickej hrdinke odohráva pred očami, bez možnosti jej osobného zásahu, je umocňovaný aj jej túžbou po odkrytí podstaty bytia a javov, ktorá ju neustále poháňa vpred: „potreba ísť za hranicu // prítomnosti / logiky / sily pochopiť // stále prítomná túžba / po úplnom vyčerpaní / konflikte // rastie / paralelne / priamo úmerne“ (s. 26). Akákoľvek jej túžba je však sprostredkovaná triezvo, v zhode s chladivým vyznením celej zbierky Šport. Žiadne emocionálne výkyvy, len strohý, športovo disciplinovaný opis daného stavu: „čakám // priestor // čas medzi nádychom a výdychom // čas pred smrťou / teraz / na hranici fyzickej námahy / ticho“ (s. 33). Tento „robotický“, ako čas tikajúci, rytmus Kucbelovej veršov nás núti pokračovať v texte iba smerom vpred, bez hlbšieho zamyslenia sa nad niektorým zvratom či pristavenia sa pri niektorom motíve. Jednotlivé motívy sa však s rovnakou pravidelnosťou (až obsedantnou repetitívnosťou) vracajú, a tak je čitateľ/ka zasiahnutý/á o to intenzívnejšie. Pretože tak, ako sa lyrická subjektka v textoch nepretržite nadychuje a vydychuje, v nás sa zas rovnako nepozorovane usádza zvláštny pocit postupne ohlodávanej samozrejmosti, asi ako keď srdce, ktoré bez nášho vedomia nepretržite bije, odrazu zacítite za hrudnou kosťou. Rovnako znepokojivé je aj naoko bezkonfliktné tkanivo Kucbelovej básnického tela. Odrazu si všimnete, že rytmická pravidelnosť, ako aj tematický monolit zbierky, sú narušované hranami ostrejších motívov.

    Derek Rebro

    Kucbelová napísala zbierku Šport tak, ako to „cítila“ (aspoň takto ju čítam ja) a v tomto smere je preto (pre mňa) nanajvýš autentická, až príkladne autentická. Čítať jej zbierku v tomto kóde potom znamená čítať ju „naopak“: to, čo sa zdá byť chladné a neosobné, sa zaraz mení na dôverné a intímne. Čo sa javí ako „trielenie po povrchu“ (D. Rebro), je hlboké. Kucbelová pred čitateľom otvára samu seba v procese zvláštnej artistnej (i keď s minimom pohybov) psychoanalýzy, ktorej základnou metódou je odosobnené (či skôr odemocionálnené) približovanie sa k vlastnej podstate – bez emócií (pretože „bolesť bráni dýchať“), chirurgicky, a práve preto dôsledne do hĺbky, dôsledne k jadru. Kucbelová nezostáva stáť pred pocitmi, nerieši problémy, ide priamo k podstate (možno práve to čitateľa, očakávajúceho konkrétne „pocity“, mätie a ruší). Aké jednoduché! „Kým dýcham“ – „zadržať dych“, „merať sa dychom“ (názvy básní na s. 49 – 53). Ak čitateľ pristúpi na túto stratégiu – ak namiesto večerného počítania ovečiek, aby sa konečne trochu upokojil, vyčistil si hlavu a zaspal – urobí to fyziologicky najprirodzenejšie, že podľa Kucbelovej návodu stíši dych a celú svoju existenciu prispôsobí tomuto bazálnemu životodarnému procesu, objaví skryté dimenzie svojho bytia (nie svojho „ja“, lebo samotné bytie je u Kucbelovej nadradené „ja“). Len potom môže povedať, „ktorý nádych mu zachránil život.“ Dôležitý je iba „pravidelný tréning dýchania“, „dych bez zmeny“, „dych bez obsahu“ (t. j. bez redundantného zaťažovania sa myslením). Aj takto (o tomto) sa dá písať (poézia).

    Jana Pácalová

    Čas a dýchanie sú jadrom tejto hutnej knihy (Šport), možno príliš abstraktnej, ale na vyslovenie toho, čo autorku najviac dráždi, bola táto skoro až vedecky sterilne čistá forma výpovede asi potrebná. V slovenskej literatúre, hádam až preplnenej „rôznymi“ „konkrétnosťami“, je toto autorkino smerovanie veľmi prínosné – ukazuje jeden možný extrém poézie, postavený na inteligentnom cite pretransformovanom do prísne stráženého alchymizmu slov autorky, ktorá končí knihu skoro prorocky: „rovnováha musí byť zachovaná / ja nie“.

    Mila Haugová

    A předměty, to je poslední důležité slovo při čtení sbírky Šport. Předměty nejsou jen tak nějaké, je to zboží, je to stálá přítomnost věcí, které nedýchají, které zabírají místo a staví se k nám čelem. Přežívají nás, a my je jako vetřelce živíme, kupujeme si je a obklopujeme se jimi. Tento strach z předmětů mi přijde jako nejostřejší a vpravdě nejvíce současný moment celé sbírky. Kucbelová není sociálně kritická, ale vníma svět kolem sebe a dokáže z něj (i s jemným humorem) extrahovat. Zajímavé je, jak dovede Kucbelová svůj vystavěný svět dokončit, završit. Skoro bych se nebál říci „zabít“, zastavit jeho dech. Autorka popíše kompletně situaci a závěr její básně/skladby/sbírky je přirozeně smířlivý, trochu odevzdaný, možná i maličko unavený. Přesto vypointovaný v rámci tohto zpěvu o mně, o procesu já uprostřed neživých předmětů. Pro čtenáře, který nespěchá, logicky vyúsťující do stavu: „rovnováha musí byť zachovaná / ja nie“.

    Michal Jareš

    V básnickej skladbe Malé veľké mesto Kucbelová rozvíja poetiku, načrtnutú vo svojich predchádzajúcich dvoch knižkách – balansuje na hrane medzi akciou a jazykom, vytvára hyperbolickú krivku, nekonečne sa približujúcu k oblasti autentického fyzického bytia, bytia pred jazykovou interpretáciou. Do textu sa preto citátovo dostávajú aj žánre, ako záznam rozhovoru, záznam akcie či návod: „napusť / do pohára vodu / a vylej ju do Dunaja“. Jedným z kľúčových nástrojov poetickej reinterpretácie bytia je Kucbelovej zvláštne narábanie s kategóriami času a priestoru. Priestor prestáva byť statický, raz a navždy daný, je v rôznych časoch a pre rôznych pozorovateľov (interpretov a používateľov) nezlučiteľne sám so sebou neidentický: „každé mesto / v ktorom žijem / trvá jeden deň  // mesto na jedno použitie“. Malé veľké mesto je jednou z „alternatívnych máp“ mesta, a zároveň návodom na tvorenie svojich ďalších alternatív. Kľúčovým nástrojom tvorenia alternatívnej mapy je tu súkromná individuálna pamäť. (...) Nevyhnutná konfliktnosť rôznych „alternatívnych máp“ je pohľadom zhora zjednotená, čo je obsiahnuté aj v oxymorickom názve skladby. Primknutie Malého veľkého mesta k životnému pocitu človeka našej doby spočíva nielen v tematizovaní aktuálnej problematiky alternatívnosti a tolerancie, ale odráža sa aj v jazykových prostriedkoch. Okrem odpatetizovaného prejavu, citovo sterilnej výpovedi, sú do textu votkané diskurzy politické, sociologické, náučné, žurnalistické aj reklamné: „mestá sú produkty / zacielené na obyvateľov / iných miest // žijem na okraji // každej cieľovej skupiny“. Výsledkom týchto charakteristík je, že skladba sa dištancuje od tradičného chápania poézie ako asymetrickej komunikácie, pri ktorej lyrický subjekt hovorí z vozvýšenej pozície, a práve naopak, nabáda nás k tvorbe vlastnej alternatívnej mapy.

    Ivana Hostová

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    DUÁLY (úryvky)   hladina preniká do hladiny   pretekanie : premiestňovanie dotýkaním:

    DUÁLY (úryvky)

     

    hladina preniká do hladiny

     

    pretekanie

    : premiestňovanie dotýkaním:

                                                               (dokonalý pohyb)

    úsilie nemať

    tvar

     

    : dokonalé umiestnenie:

     

    nezastaviť

     

     

    I.

     

    skúšanie

     

    bod ktorý je vzdialený ale viditeľný

    neviditeľný nahmatateľný

    vzdialený

     

    namáhavé napodobňovanie

     

    hľadanie

    (len) pokusom

    o dokonalosť môžeme vytvoriť nedokonalosť

    nedokonalosť: pohyb

     

    skúšanie

     

    (dokonalý)

     

    : potreba vytvoriť vzor

    : potreba vytvoriť pohyb

     

    : potreba nedokonalosti:

     

     

    II.

     

    (vzory)

     

    ; dokonalý – dokonalejší;

    ; skoro dokonalý – dokonalý;

     

    dva: (od: k) (pohyb)

     

    zdanlivo dvojité: zdanlivo jedno

     

    : nekonečné približovanie:

     

    dokonalý vzor potrebuje dokonalý vzor

     

     

     

    : podstatná v celku:

    : obsiahnutá v hladine:

    : prítomnosť vymedzená dotykom:

    : hladina sa dotýka hladiny:

    : tvorený mnou: tvorená tebou:

    : samostatne nečitateľná:

     

     

     

    tušiť sa:

    nestretnúť sa:

     

    spoločná samota / anonymná blízkosť

     

    vzdialenosť bezpečného

    vzťahu

     

    rozmýšľam či o tom rozmýšľaš

     

    delia nás hladiny: nie hranice

     

     

     

    mala by som byť / mala by som byť ako

    ja / nie iná: ničím nepripomínať

    iných ľudí / mala by som mať rada /

    mala by som mať veci ktoré mám

    rada / mala by som mať rada veci

    ktoré mám: nie veci ktoré majú (majú radi)

    iní / mal by si byť: iný ako iní ľudia: iný

    ako ja: mal by si mať veci ktoré máš

    rád: a nemajú ich radi (majú ich) iní

    ľudia (ja) / ale mal by si mať rád že

    mám veci ktoré mám rada / ja

    by som mala mať rada že ty máš

    veci ktoré máš rád: iné veci ako

    iní ľudia: iné veci ako ja (mám rada)

     

     

    opačný k opačnému

     

    tesne nad hladinou sa pohybuje tvoj dych

    láska vznikla z nerovností povrchu

    dotykom spôsobovať pohyb

    nahmatávať prázdne

    doplniť tam kde chýba

     

     

    hľadáme v druhom lepšieho lebo musíme

    nie je to ľahká práce ale ide to

    možno ani nie sme šťastní

    trochu spokojnejší

    využili sme príležitosť

     

     

    spoločné nesúvisí ani so mnou ani s tebou

    robím to vedome

    ja oslovujem teba

    iný pre iného

    ak prijmeš bude

     

     

    stojaci vedľa seba zacláňame si telami

    do štrbiny preniklo svetlo

    unavení hľadáme pravidelnosť

    súmerní k sebe

    našli sme a nechali sme si

     

     

    neviem si spomenúť

    naše výmeny v krátkych intervaloch

    rytmus melódie ktorá skončila hladiny ticha

    iní ľudia v rôznom osvetlení

    ani jeden deň

     

     

    plynieme a prestávame klásť odpor

    obyčajné ničím zvláštne

    náhodné

    vieme čo príde

    sme pripravení tak čakáme

     

     

    pohyb ktorý je príjemné sledovať

    opačný k opačnému

    ak bicykel tak stacionárny

    je to rozhodnutie

    v časovej slučke

     

     

    nedokonalosť nevyužívame na hru

    snažíme sa nevnášať do už existujúcich hier nové pojmy

    únavným spôsobom zahladzujeme povrch

    sme v zásade proti improvizácii

    našťastie nedokonalosť má vždy prevahu

     

     

    ŠPORT (úryvky)

     

    pravidelný tréning dýchania

     

    pravidelné narušovanie pravidelnosti

     

    pravidelné opakovanie pohybu

    vedie k zväčšovaniu svalových vlákien

    jeho pravidelné narušovanie vedie

    k ešte väčšiemu zväčšovaniu

     

    svalových vlákien

     

    prestup častíc

     

    pravidelný dych

    pravidelný príjem potravy

    pravidelný príjem tekutín

    a ich pravidelné vylučovanie

     

    pravidelný

    rozklad

    prestup častíc do iného skupenstva

     

    pravidelná

     

    úzkosť

     

    narušuje

     

    búšenie srdca

    krvný obeh

    výšku tlaku

    trávenie

    činnosť čriev

    slzných kanálikov

    chuťových pohárikov

     

    pravidelný dych

     

    úzkosť je anticipácia rozkladu

     

     

    dych bez výberu

     

    mením

    identifikujem

    sa

     

    s vôňou

     

    šampónu

    krému na pleť

    parfumu

     

    hľadám istotu

    že neprestanú vyrábať

    túto značku

     

    toto je moje telo

     

    (zrozumiteľne)

    pomenovať

    osloviť

    identifikovať

    predať

     

    stereotyp vo veciach

    ktoré nevyžadujú pravidelnosť

     

    jeden

    pod kožou

    všetkých

     

     

    bolesť bráni dýchať

     

    predstava bolesti ako predmetu

    umiestneného v oblasti hrudníka

    v blízkosti pľúc

     

    strach zo smrti zadusením

    (predmety nemajú dosť miesta)

     

    zberači predmetov

     

    (už v detstve ma učili ukladať predmety

    tam kam patria a nerozmýšľala som

    prečo tam patria)

     

    úzkosť z nedostatku priestoru

     

    klaustrofóbia

    prijať bolesť

    nájsť správne miesto

    pre správny predmet

     

    ak má miesto

    je potrebný

     

     

    vydychujem

     

    filtrujem

    vydychujem možnosti

    aby sa neprejavili v čine

     

    premieňam možnosti

    na vzduch

    v prázdnych miestnostiach

    stačí keď sú

     

    zariadené potrebnými predmetmi

     

    aby boli zanechané

    čo najmenšie stopy

     

    vydychujem všetko

    v čom som nechcela zanechať

    svoju prítomnosť

     

    vydychujem aj túžbu

    byť čo najmenej dôležitou súčasťou

     

    nechcem niesť zodpovednosť

    za prítomnosť častíc

     

    zodpovednosť zaťažuje

    a ťažký predmet padá rýchlejšie

     

    nepotrebujem lietať

    stačí keď čas

    medzi strachom pred pádom a dopadom

    bude dostatočne dlhý

     

     

    raz prestanem dýchať

     

    pohyb nie je transformácia

     

    transformácia predpokladá nemožnosť

    pohybu rozpohybovaného

     

    pľúca sa plnia vzduchom

    nádoby vodou

    kým sa neprelejú

     

    umenie staviteľov

    kaskád a slepých ulíc

     

    z dna sa vracajú iní

    tou istou cestou

     

     

    trávim čas

     

    chemickými reakciami

     

    tráviacim ústrojenstvom

    nechávam odísť

     

    nespokojnosť

    strach

    hnev

    smútok

     

    (zdravá prázdna hmota

    bojuje o rovnováhu

    neustálym pohybom)

     

    rovnováha musí byť zachovaná

    ja nie

     

     

    MALÉ VEĽKÉ MESTO (úryvky)

     

    II.

     

    v uliciach sa menia udalosti

    ulice si požičiavajú vždy iné mená

    my meníme ulice

    a požičiavame si vždy iné byty

     

    deň je stále najväčšia istota ale

    pravidlo číslo jeden je nepočítať

    pomocou týždňov rokov storočí

     

    v tomto prispôsobivom meste

    je minulosť menej istá ako budúcnosť

     

    nie je ľahké žiť na hraniciach

     

     

    IV.

     

    snažila som sa

    pamätať si

     

    ale tie mená sa ďalej

    menili mizli menili

    ich davy ľudí ktoré nepretržite

     

    prechádzali stále prechádzajú mestom

     

    s dokonalým zmyslom pre prítomnosť

    robia dojem stáleho obyvateľstva

     

    (schopnosť davu

    vytvoriť jedincov

    rovnakých vďaka jedinému cieľu

     

    odlíšiť sa)

     

    nechcem prestať

    pamäťou pomenúvať znovu

    ale znovu a znovu strácam schopnosť

    orientovať sa v dňoch

    ktoré prechádzajú mestom

    a

    všetky vyzerajú ako jeden

     

    (podľa štatistík zostávajú návštevníci v tomto meste

    priemerne jeden deň)

     

     

    V.

     

    kam ma chcú doviesť

     

    svojou cielenou komunikáciou

    spoločnosti a inštitúcie

    prostredníctvom ľudí v tomto meste?

     

    ľudia v tomto meste

    prostredníctvom spoločností a inštitúcií?

     

    ja predsa oceňujem

    ich pracovitosť tvorivosť dokonca aj štýl a vkus

    zmysel pre humor a dobré jedlo

     

    svoju prácu si vykonávam svedomito

    pravidelne skonzumujem celý príjem

     

    oni

    stále neprestávajú komunikovať

     

     

    VI.

     

    keď prechádzam inými mestami

    je to ako by som prechádzala týmto mestom

     

    ak sa chcem niekam dostať

    musím prejsť z jednej ulice do druhej

     

    na letiskách som sa naučila pohybovať sa

     

    v smere šípok

     

    počiatočná nedôvera sa rozplynula

    v neexistujúcej alternatíve ulíc

     

    bezhraničná

    rezignácia

    nekonečná

    tolerancia

     

     

    XII.

     

    môj život trvá jeden deň

     

    ale tvoj

    je poskladaný z rôznych

     

    životov v každom jednom dni

    v každom jednom z nich

     

    prežijem

    niekoľko smrtí

     

    tých smrtí je veľa

     

    príliš veľa na to

    aby som nedostávala závraty

    z úplne nového usporiadania

    sveta

     

    hraníc

     

    ach

     

     

    XVI.

     

    komunikácia je nástroj strachu pred neznámym

    komunikácia má zabezpečiť informácie a dostať druhú stranu pod kontrolu

    komunikácia je strategický boj o stratené súkromie

     

    komunikácia nahrádza dôveru

     

     

    XVIII.

     

    chcela som aby každé naše ďalšie stretnutie bolo

    odložené

    so zámerom nemať

    spoločnú minulosť

     

    zostali by sme

    porozmiestňovaní udalosťami

     

     

    XXX.

     

    tu som nechala svoju pamäť

     

    toto sú pozostatky

    minulého mesta

    mesta spred niekoľkých dní

     

    je prikryté poschodiami iných miest

     

    pamäť odkázaná na náhodu

     

    môže sa odhaliť len

    pri stavbe budúceho mesta

     

    jeho tvorcovia sa pochovávajú

    do ďalšieho podzemného podlažia

     

    pamäť odkázaná na pamäť iných

     

     

    XXIV.

     

    hranice tohto mesta

    sa menia aj

    bez väčších či menších

    konfliktov

     

    často si to uvedomíme                 

    až keď ich prekročíme

     

    alebo

     

    vôbec

    Zobraziť všetko