• Pseudonym

    Mária Hlavatá
  • Prekladá z jazykov

    Český jazyk
    Ruský jazyk
  • Životopis autora

    Krista Bendová sa narodila v Kráľovej Lehote. Do školy chodila v Kremnici a v Nových Zámkoch. Gymnázium navštevovala

    Krista Bendová sa narodila v Kráľovej Lehote. Do školy chodila v Kremnici a v Nových Zámkoch. Gymnázium navštevovala v Nových Zámkoch a v Banskej Bystrici, kde aj zmaturovala. V Bratislave študovala slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity a na Dramatickej akadémii. Zo zdravotných dôvodov štúdium neukončila. Po krátkom redaktorskom účinkovaní v denníku Pravda nastúpila v roku 1948 do vydavateľstva Pravda ako redaktorka literatúry pre deti. Neskôr pracovala na sekretariáte Zväzu česko-slovenských spisovateľov, v redakcii časopisu Ohník, potom v redakcii časopisu Roháč. V rokoch 1958 – 1964 bola redaktorkou denníka Pravda, potom profesionálna spisovateľka.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Poézia

    • Listy milému (1948)
    • Milenec smútok (1948)
    • Ruky (1948)
    • Krajina šťastia (1950)
    • O tú pieseň (1955)
    • Riziko (1965)
    • Variácie na Osudovú a Nedokončenú (1967)

    Pre deti a mládež

    • Čačky-hračky (1949)
    • Čo sa robí, čo sa stalo (1950)
    • Vtáčky (1951, pod pseudonymom Kristián Benko, spoločené dielo: J. Kostra, K. Bendová)
    • Pioniersky pochod (1952)
    • Priamy smer do Tatier (1953, pod pseudonymom Kristián Benko, spoločené dielo: J. Kostra, K. Bendová)
    • Lesné zvieratká (1954)
    • Ako Jožko Pletko poplietol si všetko (1955)
    • Nezábudky (1955)
    • Bola raz jedna trieda (1956)
    • Cirkus Hopsasa (1957)
    • Ako Jožko Pletko upratať chcel všetko (1959)
    • Prvé kroky (1959, spolu s I. Blühovou)
    • Čiernobiela rozprávka (1962)
    • Frčko a ježko (1962)
    • Kvapôčky (1963)
    • Maťko ide do školy (1963)
    • Sedem zlatých tajomstiev (1963)
    • Kde bolo, tam nebolo (1966)
    • Opice z našej police (1966)
    • Osmijanko rozpráva osem rozprávok o princeznách (1967)
    • Osmijanko rozpráva osem rozprávok o zvieratkách (1967)
    • Osmijanko rozpráva osem rozprávok o detektívoch (1968)
    • Osmijanko rozpráva osem rozprávok o vtáčikoch (1968)
    • Bimbo cestuje (1969)
    • Mám koníčka bieleho (1969)
    • Osmijanko rozpráva osem podvodných rozprávok (1969)
    • Rozpovie ti táto knižka, koho zjedla Mikimyška (1969)
    • Zakvákala žabka (1969)
    • Zázračné cviky cvičky (1970)
    • Osmijanko rozpráva osem lesných rozprávok (1971)
    • Osmijanko rozpráva 8 x 8 = 64 nových rozprávok (1971)
    • Rozprávky z počítadla (1971)
    • Tryskom na ihrisko (1971)
    • Dobrodružstvá Samka Klamka (1974)
    • Čudná torta (1976)
    • Odtrhni si básničku (1978)
    • Rozprávky z Dúbravky (1981)
    • Šťastný pes (1988)
    • Brumlíčkove rozprávky (1994)
    • Bola raz 1 trieda (a iné triedy) (2002, 10.vydanie)
    • O prváckom mačiatku (2002, 2.vydanie)
    • Osmijankove rozprávky 2 (2004, 1.vydanie)
    • Osmijanko sa vracia (2010, 1.vydanie)
    • Osmijankove rozprávky (2014, 3. vyd., v Buviku 1.vydanie)
    • Osmijanko rozpráva (2016, 1.vydanie)
  • Charakteristika tvorby

    Prvé verše publikovala už počas štúdií. Knižne debutovala zbierkou ľúbostno-reflexívnej lyriky Listy milému (1948). V zbierke

    Prvé verše publikovala už počas štúdií. Knižne debutovala zbierkou ľúbostno-reflexívnej lyriky Listy milému (1948). V zbierke Milenec smútok (1948) reagovala na svoju životnú situáciu podmienenú ťažkou chorobou. Zbierkou Ruky (1948) prekonala skľúčenosť vierou v zmysluplnosť ľudského života. Po schematickej zbierke Krajina šťastia (1950) sa opäť vrátila k reflektovaniu ľúbostného vzťahu muža a ženy. Do literárneho vývinu zasiahla predovšetkým ako autorka pre deti. Najmä v 60. rokoch napomohla formovanie modernej parodizačnej autorskej rozprávky a moderného humoristického žánru. Smerom k modernému prejavu sa vydala už veršovaným debutom pre deti predčitateľského veku Čačky-hračky (1949), v ktorom tradičný model riekanky ozvláštnila detským hrdinom. V ďalších zbierkach – Pioniersky pochod (1952), Čo sa robí, čo sa stalo (1950) – prevažujú ideologizujúce motívy. V zbierke Bola raz jedna trieda (1956) však už v tejto línii pokračovala v básnickom tematizovaní dobového typu dieťaťa. Tentoraz sa však nedrží intencií ideologizácie spoločenského vedomia dieťaťa, ale vytvára verše na spôsob „veselej pedagogiky“. Táto estetizácia didaktickej utilitárnosti, ktorá je pre zbierku charakteristická, zohrala vo vývine poézie pre deti pozitívnu rolu. V humoristickom trende pokračovala aj v zbieročke Cirkus Hopsasa (1957). V nasledujúcich básnických knižkách Ako Jožko Pletko poplietol si všetko (1959) a Ako Jožko Pletko upratať chcel všetko (1959) si pri dosahovaní humoristického efektu vypomohla rekvizitami situačnej komiky. Po nich nasledovali básnické miniatúry, napospol adresované deťom predškolského veku: Zázračné cvičky (1970), Tryskom na ihrisko (1970). Od polovice 50. rokov sa venovala aj prozaickej tvorbe pre deti. Hoci v prvých knižkách – v zbieročke jemne ladených moralít Nezábudky (1955) a v kronikárskej evokácii hľadania životnej orientácie mladej hrdinky v predmníchovskej republike Prvé kroky (1959) - nepresiahla ešte úroveň dobových prác, práve v tejto oblasti dospela k najhodnotnejším výsledkom. Humoristický charakter má autorkino najúspešnejšie dielo Opice z našej police (1967). Zdrojom jeho humoru je hra založená na detskom výmysle a prežívaní fikcie ako reality. Dielo má univerzálnu adresnosť. K modernej podobe detskej beletristiky sa Bendová prepracovala aj v autorskom rozprávkovom cykle o Osmijankovi. Popularitu mu zabezpečila pôvodná rozhlasová podoba v podaní Ctibora Filčíka. Humoristické ladenie tohto diela je takisto založené na výmysle, pričom Čukovského princíp „horáznych nehorázností“ autorka zvýraznila rovinou parodicko-satirickou, karikujúcou konformizmus a stereotyp sveta dospelých. Oživená postavička, ktorá sa tentoraz zrodila na plote z postupnej detskej kresby nôh, nohavičiek, fúzatej a bradatej hlavy, tvorila médium aj v animovanej autorskej rozorávke Dobrodružstvá Samka Klamka, ktorá je konfrontáciou naivného detského myslenia a konania so životnou stereotypnosťou a fantazijnou vyprahnutosťou sveta dospelých. Práve týmto postupom Bendová vysunula z polohy primárnej detskej adresnosti k percepčnej adresnosti. Od fantazijných konfrontačných próz sa Bendová postupne dostala k próze zo skutočnosti (zo života sídliska – Rozprávky z Dúbravky, 1981). O jej prózy je stále záujem. Vydavateľstvo Buvik pripravuje reedície jej diel, ktoré sú dôkazom toho, že jej dielo je stále živou čitateľskou hodnotou, ktorá aj súčasným deťom pomáha zintenzívňovať radostné vnímanie sveta. Okrem toho sa venovala aj prekladaniu z českej a ruskej literatúry.

    Ondrej Sliacky, Anna Šikulová

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠMATLÁK, S.: Básnik a dieťa. Bratislava 1963, s. 44 – 51. KLÁTIK, Z.: Neistá zastávka. In: Zlatý máj, 1964, č. 3, s.

    ŠMATLÁK, S.: Básnik a dieťa. Bratislava 1963, s. 44 – 51.

    KLÁTIK, Z.: Neistá zastávka. In: Zlatý máj, 1964, č. 3, s. 123 – 124.

    KLÁTIK, Z.: Problémy s humorom. In: Zlatý máj, 1966, č. 9, s. 510 – 511.

    KOPÁL, J.: Trikrát humor Kristy Bendovej a iné. In: Slovenské pohľady, 1967, č. 9, s. 136 – 139.

    KOPÁL, J.: Dobrodružstvá Samka Klamka. In: Zlatý máj, 1975, č. 8, s. 570 – 571.

    KLÁTIK, Z.: Slovo, kľúč k detstvu. Bratislava 1975.

    ROSENBAUM, K.: Doslov. In: K. Bendová: Pred zrkadlom, 1976.

    BENDOVÁ, K.: Byť aspoň na chvíľu znova dieťaťom. In: Ján Poliak: Rozhovory o literatúre pre mládež. Bratislava 1978.

    MIKO, F.: Hra a poznanie v detskej próze, 1980, s. 72 – 80, 159 – 177.

    KLÁTIK, Z.: Pokus o autoportrét, Zlatý máj 1983, č. 4.

    KOPÁL, J: Detský svet v umeleckom obraze, 1991, s. 111 – 120.

    HALVONÍK, Alexander: Bukovské parády (Krista Bendová: Osmijanko rozpráva 8x8=64 rozprávok; Krista Bendová: Čačky-hračky; Mária Ďuríčková: O Guľkovi Bombuľkovi, Zlatá hrkála (výber Mária Ďuríčková). In: Knižná revue, roč. VIII, 8. 12. 1998, č. 25 – 26, s. 13.

    SLIACKY, Ondrej: Radosť napriek všetkému. In: Bibiana, 6, 1999, č. 1 – 2, s. 28 – 38.

    KEPŠTOVÁ, Ľubica: Krista Bendová: O prváckom mačiatku. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. IX, 2. 9. 1999, č. 18, s. 1.

    MATEJOV, Radoslav: Krista Bendová – Tomáš Janovic: Bola raz jedna trieda (a iné triedy). (Náš tip). In: Knižná revue, roč. XIII, 22. 1. 2003, č. 2, s. 1.

    SUBALLYOVÁ, Ľubica: Nevysychajúca inšpirácia (Krista Bendová – Alojz Klimo: Básničky maličkým). In: Knižná revue, roč. XIII, 9. 7. 2003, č. 14 – 15, s. 5.

    HATALA, Marián: Keď osem je málo... (Krista Bendová: Osmijankove rozprávky 1,2). In: Knižná revue, 23. 6. 2004, č. 13,  s. 6.

    VRÁBLOVÁ, Timotea: Krista Bendová: O prváckom mačiatku. In: Knižná revue,  roč. XIX, 2. 9. 2009, č. 18, s. 3.

    VRÁBLOVÁ, Timotea: Cesta k čitateľovi a či hľadanie adresáta? (Slovenská literatúra pre deti a mládež 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XXIII.

    FARKAŠOVÁ, Etela: Návrat starého (malého) kamaráta (Krista Bendová: Osmijanko sa vracia). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 24. 11. 2010, č. 24, s. 5.

    GAHÉROVÁ, Vladimíra: Krista Bendová – živiteľka (nielen) detskej fantázie. In: Pravda, 27. 1. 2018.
    https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/456304-krista-bendova-zivitelka-nielen-detskej-fantazie/

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Faktom ostáva, že od čias Hronského slniečkovských seriálov sotva kto pripravil deťom také pobavenie ako Krista Bendová v Osmijankovi .

    Faktom ostáva, že od čias Hronského slniečkovských seriálov sotva kto pripravil deťom také pobavenie ako Krista Bendová v Osmijankovi.

    Ján Poliak

    Akoby sa Bendovej s pribúdajúcimi rokmi žiadalo písať najmä o sebe, a zároveň s tým sa vynára v jej próze zväčša skrytá, no mimo prózy formulovaná túžba – „byť aspoň na chvíľu dieťaťom“... Práve autentickosť je zárukou sviežosti jej textu, zárukou hodnôt jej vyznaní životu, literatúre, deťom.

    Anna Blahová

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Fraňa Kráľa (1969)

  • Ukážka z tvorby

    FRICKO NA PRÁZDNINÁCH (z knihy OPICE Z NAŠEJ POLICE )              Hneď po príchode na

    FRICKO NA PRÁZDNINÁCH (z knihy OPICE Z NAŠEJ POLICE)

                 Hneď po príchode na chatu poslali stará mama a dedko mame do Bratislavy telegram:

                STASTLlVO SME PRICESTOVALI STOP VSETKO JE V PORIADKU

                                                                                                                STARI RODICIA A DETI

                Prešiel týždeň, končil sa aj druhý a z chaty neprišlo ani písmenko. Mama začala byť nervózna. Poslala telegram z Bratislavy na chatu:

                NAPISTE ASPON CI ZIJETE

                                                               MAMA

                Na druhý deň prišiel telegram z chaty do Bratislavy:

                ZIJEME STOP LISTY NASLEDUJU

                                                                STARI RODICIA CHLAPCI A FRICKO

                Prešli ďalšie tri dni a konečne poštár priniesol mame veľkú hrubú obálku. Ani do schránky sa nezmestila, musel ju priniesť až do bytu.

                V obálke bolo šesť listov.

                Prvý list od Samka:

                Milá mama! Cestovali sme veľmi dobre. Ferovi bolo pomocou vlaku veľmi zle. Fricko sedel stále pri okne a díval sa von. Potom stratil čapicu na stanici, keď sme sa bili. Ani sme ju nenašli. Pošli mu druhú, lebo je mu zima na skalpe. Opekáme každý večer pri vatre slaninu. Fricko má už celkom čierny ňufák, lebo Jožo ho stále kŕmi slaninou. Stará mama chcela vyčistiť Fricka benzínom. Ale Jožo reval a chcel hodiť benzín do pece. Stará mama začala tiež revať. Potom prišiel do kuchyne dedko. Potom už nerevali. Fricko má stále čierny ňufák.

                                                                Pozdravuje Ťa Tvoj syn Samo.

                Druhý list od Ferka:

                Milá mama! Máme sa dobre. Včera sa Fricko stratil. Boli sme na jahodách. Sú veľmi dobré. Jožo nechcel spať bez Fricka. Podvečer bola búrka. Jožo povedal, že bude hľadať Fricka celú noc. Našli sme už päť hríbov. Všetky boli dobré. Hľadali sme Fricka. V potoku je veľmi studená voda. Fricka sme potom hľadali s baterkami. Potom ho priniesol Bleso. Našiel ho. Priniesol ho. Stará mama mu dala celú kožku zo slaniny (Blesovi). Dedko povedal, že inokedy dostane výprask (Jožo). Stratil sa pri potoku (Fricko). Už rastú aj čučoriedky (v lese).

                                                    Pozdravuje Ťa Tvoj syn František.

                Tretí list od Jožka:

                Milá mama! Fricko sa stratil. Bleso ho našiel. Dedko spravil Frickovi drevenú posteľ. Stará mama ušila Frickovi matrac. Aj vankúš a periny zo sukne.

                                                    Jožo

                Pošli Frickovi novú čapicu.

                                                    Jožo

                Fricko s nami pílil aj drevo.

                                                    Jožo

                Štvrtý list od Fricka:

                Mijá teta mama! Pošji mi čapiču. Lebo mi je žima na uši, bé, bé, bé.

                                                                                                          Fjiťko

                Piaty list od starej mamy:

                Milá dcéra! Máme sa všetci dobre a sme zdraví. Mala by si prísť aj Ty na pár dní. Chlapci sú veľmi dobrí a počúvajú. Jožko si trošičku rozbil kolienko, ale už dva dni zasa chodí. Samka uštipla včela na líce, tak je trošičku pripuchnutý. Nevidí na jedno oko, ale už je to v poriadku. Ferka uhryzla myš do prsta, ale len trošička, našťastie ju hneď pustil. Bol tu náhodou doktor, tak mu to vyčistil a previazal, aby nedostal besnotu. Ináč sme všetci zdraví a chlapci sú na počudovanie poriadni. Pošli nám nejaké čerstvé ovocie a zeleninu. A príď aspoň na dva dni, lebo chlapci sú potom lepší, keď ich Ty trocha vyhrešíš. Bozkáva Ťa

                                                                                     Tvoja mama.

                Šiesty list od dedka:

                Milá naša dcéra! Ako už vieš, cestovali sme dobre. Prišli sme v najlepšom poriadku. Tie dva kufre, čo sme zabudli vo vlaku, nám už poslali. Aj to Ti už chlapci napísali, že sa stratil Fricko a Bleso ho našiel. Ten pes má viac inteligencie ako mnohý človek. Nájde aj to, čo človek stratí. Myslel som, že ma porazí, lebo sme tú mizernú opicu hľadali skoro do polnoci. Jožko bol veľmi zlatý. Celý čas zavýjal, že bez Fricka nepôjde spať. Hľadali aj susedia z druhej chaty, neskôr aj predseda, aj horár s puškou a polesný, lebo sa tu náhodou zastavili. Chlapcom sa to veľmi páčilo. Nebyť psa, hľadali by sme dodnes. Okrem toho sa nám pritom stratil Samko, ktorý tiež hľadal Fricka. Volali sme ho, lebo bolo už úplne tma a stará mama dostala srdcový záchvat, že sa zatúlal v noci v lese. Ale on hľadal pri potoku, nuž nás nepočul volať, veď vieš, ako tu potok hučí. Stará mama si potom vzala kvapky a už jej je dobre. Ináč si žijeme veľmi spokojne. Chlapci včera priniesli na palici zmiju. Zabili ju na ceste do dediny. Dal som každému korunu, aby ju zahodili a nestrašili starú mamu. Tak buď aj Ty spokojná, máme sa výborne a netrpezlivo čakáme, kedy nás prídeš navštíviť.

                                                                                                  Zdraví Ťa Tvoj otec.

                Mama prečítala všetkých šesť listov. Potom rýchlo utekala do lekárne, kúpila si tabletky od balenia hlavy a doma zjedla naraz dve. Potom zaspala a snívalo sa jej, ako sa v jednej hore stratilo plné vrece Frickov a išlo ich hľadať asi sto psov. Nad hlavou jej bzučali včely, veľké ako sliepky. Po zemi skákali obrovské čučoriedky a brechali na psov. Pri každej jedli stál lekár v bielom plášti, lepil na jedle leukoplast a obkrúcal im šušky do sterilnej gázy. Pod jednou jedľou bol bufet, za výčapným pultom stál dedko a vyklepával telegrafným kľúčom na nekonečnej páske telegram:

                MAME SA DOBRE STOP FRICKO MA BESNOTU STOP ZMIJE POCUVAJU STOP HORAR ZASTRELIL MATRAC STOP POSLI STAREJ MAME PAT KIL CERSTVYCH MYSI STOP... STOP... STOP...

     

    RODINNÝ PRÍRASTOK (z knihy OPICE Z NAŠEJ POLICE)

                Mama kráča po rozhorúčenom bratislavskom chodníku. Celý deň jej nevychádzajú z hlavy včerajšie listy. Keď ich dnes prečítala v úrade, všetci sa smiali. Dobre im je smiať sa na frickovskej histórii. Ale mama si vie predstaviť tú estrádu. Vlasy jej dupkom vstávajú pri pomyslení, čo sa mohlo stať. A všetko pre jednu plyšovú opicu!

                Odrazu sa mama strhne. Plyšová opica sa jej díva rovno do očí. Presne taká istá! Lenže sivá. A chlpatá. S nerozbitým očkom. A maličká. Oveľa menšia ako Fricko, dočiahla by mu vari len dačo nad kolená.

                Mama stojí pred hračkárskym obchodom a nevie odtrhnúť oči od sivej opičky.

                Veď je to malý sivý Fricko, presne, ale presne taký!

                Mama by musela mať srdce z kameňa, keby odolala tomu prosebnému opičiemu pohľadu.

                Večer píše na chatu dlhý list. Prikazuje chlapcom, aby boli veľmi dobrí, lebo bude veľmi zle. Starým rodičom vyslovuje poľutovanie nad nervákom, ktorý museli prežiť. Fricka pozdravuje a posiela mu novú čiapku. Všetkým ostatným posiela marhule a medzi marhuľami malú škatuľku a v škatuľke malého bračeka pre Fricka, aby mu nebolo smutno. „Môžete ho volať Marhuľový Fricko, keď cestuje medzi marhuľami,“ píše mama a je pyšná, že vymyslela také krásne meno.

                Potom ide s balíkom na stanicu, posiela ho súrne, aby Marhuľový Fricko nezhnil v tom ovocí. Vyráta si, že odpoveď z chaty príde najskôr o týždeň a že teda treba trpezlivo čakať.

                No už o dva dni zazvoní v byte telefón:

                – Máte tu medzimesto, hovorte, prosím...

                Mama zľadovie od strachu. Preboha, čo sa tam porobilo, že volajú?!

                – Haló... haló... počuješ ma dobre?

                – Čo sa stalo? To si ty, dedko?

                – Nič sa nestalo, dnes ráno sme dostali balík a oni nedajú pokoj, že ti treba okamžite telefonovať. Nedá sa s nimi vydržať...

                – Kto nedá pokoj?

                – Ale... chlapci... tvoje deti... že ti musia oznámiť... anciáša, netrhaj mi to slúchadlo... že ti musia...

                Telefón rapčí a chrapčí, počuť akési čudné zvuky, strašne veľa čudných zvukov pokope.

                – Hovoríte? – pýta sa pani z medzimestskej centrály.

                – Neviem, – vraví mama neistým hlasom.

                – Akože neviete? – rozčuľuje sa pani.

                V telefóne to znova zarachotí a počuť Samkov zadychčaný hlas:

                – Mama, to ti musíme oznámiť, že si sa veľmi pomýlila! Lebo to vôbec nie je brat, aby si vedela, lebo je to...

                Rachot a buchot v telefóne sa zosilňuje. Mama kričí „haló“ a na druhom konci odrazu z ničoho nič zareve Ferko:

                – ... lebo je to syn, a nie brat, vieš? Je to Frickov syn a bude sa volať...

                Rachot je teraz už nesmierny. Ako keby tisíchlavý šarkan začal plieskať všetkými tisícimi jazykmi do telefónnych drôtov. Cez šarkaní rachot počuť odrazu akosi zďaleka dedkov prísny krik, tri plesnutia a v tej sekunde je telefón opravený. Šarkan kamsi zmizol a v slúchadle sa ozve Jožkov nevinný hlások:

                – Mama, to nie je Frickov brat, vieš, ale je to Frickov syn a bude sa volať Jupko. A vieš, kde býva? Fricko ho nosí na chrbte v ruksaku. Celý sa mu tam zmestí, len hlava mu trčí von. Dnes večer mu dáme jesť opekanú slaninu a ty si jeho prababička. Však si rada?

                – Prosím? – pýta sa zhrozená mama. – Koho chce zjesť prababička? Aká prababička? Nerozumiem, hovor hlasnejšie... haló...

                – Haló, – kričí Jožko na plné hrdlo, – haló, ty si opičiacka prababička...

                – Hovoríte? – pýta sa pani z medzimestskej centrály.

                – Reveme, – odpovedá mama.

                – Ja ti to hneď vysvetlím, počkaj, – upokojuje Jožko mamu. – Jupko je Frickov syn. Fricko je môj syn. Tak ja som Jupkovi dedko. Ty si mne mama, a tak musíš byť Jupkovi prababička. A stará mama mu je praprababička a dedko mu je prapradedko. Otec mu je tiež pradedko, povedz mu to, a starká je praprastarká. Fero a Samo sú mu...

                – Hovoríte? – pýta sa pani.

    Mama nie je schopná odpovedať, len počúva, ako Jožko vraví tete z centrály:

                – Pravdaže hovoríme. Musím vysvetliť mame, že je opičiacka prababička, tak nás ešte nechajte rozprávať...

                – Porucha! – zavolá mama do telefónu a rýchlo zloží slúchadlo.

                Ešte v ten deň odosiela na chatu expres list, v ktorom okrem iného píše:

                ... a druhý raz radšej všetko napíšte a netelefonujte, lebo to stojí veľa peňazí. Ak by ste predsa len telefonovali, tak Vás prosím, aby ste nehovorili o tom, aká rodina som Vašim opiciam...

     

    KTO MÁ ZDRAVÝ ROZUM? (z knihy OPICE Z NAŠEJ POLICE)

                Tri dni pred odchodom na dovolenku opýtali sa mamy kamaráti v úrade:

                – Tak ty ideš na chatu? A koho tam teraz máš?

                – Rodinu. Sú tam starí rodičia s deťmi a Fricko s Jupkom.

                Kamaráti si najprv mysleli, že Fricko a Jupko sú zahraničná delegácia, keď majú také čudné mená. Potom sa dozvedeli, že sú to plyšové opice, a strašne sa smiali, aká je mama vtipná. Ale ona vôbec nechcela byť vtipná, jednoducho zabudla, že plyšové opice nemožno rátať medzi živých ľudí. Vtedy sa to začalo.

                Pokračovalo to na druhý deň. Navečer pribehla k mame teta Božena, dedkova sestra. Celá zadychčaná:

                – Vraj cestuješ na chatu. Prosím ťa, vezmi chlapcom tieto cukríky a tuná... – teta s hanblivým úsmevom vyložila z veľkej kabely balíček, previazaný zlatou stužkou – tuná toto vezmi Frickovi a Jupkovi. Chlapci mi písali, že som už opičiacka prapratetka, tak som ušila zo starého igelitového obrusa dva pršipláštiky pre tie opičky, lebo tam vraj bývajú často búrky. A pozdrav chlapcov, aj tie opičky...

                Mama sa najprv zasmiala, ale keď teta Božena odišla, prestala sa smiať. To už nie je normálne, povedala si mama. Chudera teta, asi starne, hrá sa ako dieťa...

                O chvíľu zatelefonovala starká:

                – Nože sa tu zastav zajtra na chvíľočku. Dostala som dnes list od chlapčekov, takí sú zlatulinkí, vraj majú už dve opičky a ja som im praprastarká. Tak príď, ušila som Frickovi a Jupkovi taštičky a do každej vreckovôčku, lebo chlapčekovia písali, že Jupko strašne kýchal, kým si zvykol na ten horský vzduch...

                Toto už nie je žart! povedala si mama, keď zložila slúchadlo. Dospelí ľudia načisto stratili rozum!

                Ráno v obchode zratuje pokladníčka mamin veľký nákup:

                – Už na dovolenku? Na chatu? A Jožko s Frickom sú zdraví?

                Na schodoch stretne mama susedku:

                – Pozdravte rodinku, tak je teraz bez nich ticho, až je smutno. Všetci traja nám chýbajú, aj tá ich opička, ohromne milé stvoreniatko je to...

                O dva dni sedí mama v rýchliku, drží sa za hlavu, nevidí krajinu, ktorá beží za oknami. Všetko je úplne záhadné! Lebo tesne pred maminým odchodom na vlak pribehla teta Marienka s Elenkou a priniesli Frickovi flanelovú pyžamu s monogramom F a Jupkovi flanelový fusak s monogramom J. Potom si mama odrazu uvedomí, že ona sama kúpila včera lekárničku. Len o máličko väčšiu ako zápalková škatuľka. Aby mali Fricko s Jupkom prvú pomoc.

                Rýchlik sa náhli k horám, mama nič nevidí, nič nepočuje, ráta všetky Frickove a Jupkove dary a rozmýšľa: Kto tu má vlastne ešte zdravý rozum? Kto je tu ešte vlastne dospelý?

                – Mama prišla, hurá...

                – Teta mama pjišja, hujá...

                – Pjababicta pjisja, ujáááááá...

                Vatra dohára. Mesiac ako veľké žlté koleso beží pomaličky za hory.

                – Hneď ráno pôjdeme na hríby, – vraví mama chlapcom. – Tak rýchlo do postele.

                – Mama, – zazíva Jožko, – myslím, že by bolo dobre, keby Fricko a Jupko dostali teraz angínu. Nie veľkú, len takú prostrednú. Ale aby museli ležať doma, lebo na hubách by sa nám mohli stratiť. A keď už majú tú lekárničku...

                – Dobre, – súhlasí mama, – nech majú bárs aj angínu.

                – Ale ich dobre pozakrývaj na noc, aby nedostali zápal pľúc, – strachuje sa stará mama.

                – A nechoď k nim veľmi blízko, nech to od nich nenachytáme. Ešte to by nám bolo treba, – hundre dedko.

                – Veru, – prisviedča teta zo susednej chaty, ktorá si tiež prišla posedieť k vatre. – Taká letná angína je najhoršia. Príď zajtra, Jožko, dám ti pre nich pravý horský med...

                – Lepšie by bolo varené ,víno, alebo zo dve deci rumu, – zlepšuje liečenie tetin muž. – Ja sa tak vždy najistejšie vykurírujem. Len im ty daj rumu, trochu alkoholu nezaškodí ani opici...

                Jožko balí Fricka a Jupka pod vetrovku a beží s nimi do chaty.

                – Sú to starosti, – vraví teta.

                – Minule som ich vyfotografoval... ako že tie opice, – vraví tetin muž. – Pod veľkým hríbom na stole, ak sa to vydarí, bude pekný obrázok. Jožko vravel, že im spraví album a navrch napíše: „Naše dieťa“...

                Ujo trocha vzdychne a žeravým konárikom si pripaľuje cigaretu.

                Mama počúva, díva sa na tých dospelých ľudí, chytá si nenápadne čelo a už sa v ničom nevyzná: Celý svet je zopičený! Skrz-naskrz celý, so všetkými dospelými...

     

    O MEDVEĎOVI, KTORÝ NEMOHOL ZASPAŤ (z knihy BRUMLÍČKOVE ROZPRÁVKY)

                Keď prišla jeseň, povedal som si: „Brumľo, zima je pred brlôžkom, chystaj sa na zimný spánok!“ Pekne som sa poprikrýval, do klbka schúlil a zavrel oči. Čakám, čakám, kedy zaspím, ale spánok nikde.

                „Narátam do sto brumov,“ povedal som si, „veď obyčajne zaspím už pri tridsiatom.“

                Ale kdeže! Sto brumov, tisíc brumov, ba aj dvetisíc, a ja som nespal a vonku už začal poletovať prvý sniežik. Asi som bol tohto roku nervózny, pomyslel som si. Musím spapkať dáku medecínku, aby som sa upokojil.

                Vstal som teda, otvoril prvú pomoc a spapkal jeden meprobrumát a dva hajušenkulíny. Zase som zavrel oči a čakal, kedy na mňa ten spánok príde.

                Neprišiel. Ani o dva dni. Vtedy už boli v noci poriadne mraziská, a tak som začal byť znepokojený. Ešte raz som vstal a našiel v lekárničke najsilnejšie medecíny pre najchorejších medveďov. Teda spapkal som všetko, čo som našiel: všetky macopyríny aj macomycíny a nakoniec najtuhšiu medecínu – macospacolín.

                Ľahol som. Zavrel oči. Aj som sa robil, že chrápem. Nič. To svet nevidel, aby jeden medveď až takto nemohol zaspať! O takom niečom som v živote nepočul. Medecínky som už nemal, ale keby som aj mal, nebolo ich čím zapiť, lebo zamrzla studnička aj potôčik.

                Verte-neverte, bolo mi do plaču ako kedysi, keď som bol ešte najsmutnejší medveď Brumlíček.

                „Nie,“ povedal som si. „Nebudem plakať, veď viem, ako strašne smiešne vtedy vyzerám! Lenže čo mám robiť s touto zimnou nespavosťou?“

                Vtedy som si spomenul, že moja mama medvedica Maculinda mi v detstve pred zimným spánkom spievala uspávanky. To je nápad! pomyslel som si. Zaspievam sám sebe uspávanku, a tak sa uspím.

                Hneď som aj, taktohľa, začal:

                Búvaj, med-med-medvedíček,

                snívaj zimný sni-sni-sníček,

                ma-ma-malín v hore niet,

                ani-ni-ni-ni-ni med.

     

                Drkocú len zu-zu-zúbky,

                preto rýchle hup-hup-hupky

                do brlôžka po sníček,

                búvaj, Brum-Brum-Brumlíček...

                Nuž takto som si to zaspieval, aj takto, pretakto, ale som nezaspal! Čestné medvedie, nezaspal, bol som tak hore ako teraz.

                Vonku fujak, sneh a mráz, lekárnička prázdna, tak som sa rozhodol. Ak do jari nezaspím, neumriem síce na mraze, ale umriem od nudy, a to je ešte horšie. Musím teda sám sebe aj naďalej spievať uspávanky a rozprávať rozprávky na dobrú noc. Keď už nie je spánok, nech je aspoň dáka zábava!

     

    Brumlíčkova rozprávka O PRINCEZNEJ ĽADOVLÁSKE (z knihy BRUMLÍČKOVE ROZPRÁVKY)

                Kde bolo, tam bolo, bolo raz ľadové kráľovstvo a vládol tam načisto podmrazený, ale predobrý kráľ Nanukodonozor tretí. Pretože kráľ bol predobrý, aj kráľovstvo bolo predobré, hoci tiež načisto zamrznuté. Všetci boli šťastní, lebo žiadna horúčava, ba ani len teplejší vetrík nikdy nevpadli do ich krajiny. Spokojne chrúmali ľadové cencúle na divoko, jedli snehové gule à la garmišpartenkirchen a vyrábali veľmi chutné torty z mrazenej hmly.

                Kráľ Nanukodonozor vládol spravodlivo, kráľovná bola dobrotivá a zo všetkých najkrajšia bola ich dcéra, princezná Ľadovláska. Líčka ako snežienky, vlasy z najdrahocennejšieho ľadu, takže sa jej hlávka trblietala ako nádherný krištáľový luster.

                Keď Ľadovláska vyrástla na peknú dievčinu a každý sa za ňou obzeral, nazlostila sa na ňu, prirodzene, ježibaba Meluzína. Nijaká ježibaba nebýva dobrá, ale táto zmrazená bola vari zo všetkých najhoršia. A keď videla, ako majú všetci princeznú radi, rozhodla sa, že musí zničiť jej krásu aj šťastie. Na pravé poludnie vletela na srieňovej metle do kráľovskej záhrady, schmatla princeznú, a kým sa kráľovskí rodičia spamätali, odletela s ňou do svojej chyže. Zavrela princeznú do nedobytnej chladničky, ktorá stála na dvore, a pre istotu postavila pred chladničku najdivšieho šarkana Ľadopraska.

                V kráľovskom zámku, akože ináč, všetko plače a narieka. Najcvičenejší snežní psi behajú po celej krajine, ale čo, keď Meluzína letela nad zemou a psi, ani tí snežní, krídla nemajú?

                Kráľ Nanukodonozor  tretí posiela poslov do všetkých susedných kráľovstiev. Nech sa hlásia princovia, nech oslobodia Ľadovlásku, kým nebude neskoro.

                Princovia hneď sadajú na ľadových tátošov a náhlia sa, lebo všetci vedia, aká je Ľadovláska krásna, a každý by ju rád za ženu. Iba jeden princ, princ Srieňovlas nemá tátoša. Cestuje na ľadovom medveďovi, lebo ten mu je priateľom od detstva, a Srieňovlas vie, že nijaký tátoš nie je taký rozumný ako jeho medveď. Ostatní princovia sa smejú, ale prestanú sa smiať, keď vidia, že ľadový medveď beží rýchlejšie ako ich tátoši a o chvíľu sa im stratí z očí.

                Medveď cvála, princ ho ani poháňať nemusí. Tak cválajú pol dňa. Potom zastane medveď na vysokom ľadovci, rozhliadne sa a zvolá:

                „Kto si priateľ a máš krídla, prileťže k nám z ľadobidla!“

                Fíííííí! Prifrčí biely orol a pýta sa:

                „Ja som priateľ, krídla mám, akú pomoc treba vám?“

                A medveď:

                „Nájdi našu drahú krásku, princezničku Ľadovlásku!“

                Biely orol fííí tam a fííí nazad a vraví:

                „Pod ľadovcom chyžu majú, do chladničky schovali ju!“

                „Ďakujeme!“ zakričal medveď a cvalom dolu z ľadovca. A dolu – ej, traja zmrznutí! – chalupa stojí, na dvore chladnička, ale pred ňou šarkanisko ako svetisko.

                „Pomaly!“ vraví ľadový medveď princovi, ktorý chce hneď a zaraz vyslobodzovať.

                „Porozmýšľajme najprv, lebo nás šarkan schrúme ako dva ľadníčky, a keby aj neschrúmal, ktovie, čo si ježibaba vymyslí. Musíme privolať pomoc!“

                A medveď tichulinko zašepká:

                „Či ťa neznám, či ťa znám, ak si priateľ, pomôž nám!“

                V tej chvíli „ťup-ťup-ťup“ a ešte raz a ešte raz a princ Srieňovlas vidí, že sa okolo nich hmýria malé biele myšky a tichulinko pištia:

                „My to vieme, my to vieme, aj vám rýchle pomôžeme!“

                Potom „ťup-ťup-ťup“ a myšky sú preč. No princ aj dobrý medveď počujú o chvíľu tichulinké: „Héééj, ťup! Héééj, ťup!“ A čo vidia? Biele myšky – je ich vari tisíc – vlečú akési igelitové vrece. Najväčšia myš, zrejme dáka popredníčka, šepká princovi:

                „Toto je soľ slaná, syp ju na šarkana, proti soli slabá je i ježibaba!“

                A myšky „ťup-ťup-ťup“, vo chvíli sú preč, iba posledná ešte tichulinko zapiští:

                „Ale sypte poriadne, nech z nej na vás nepadne!“

                Princ šepká medveďovi:

                „Maco môj, sme zachránení! Učil som sa v škole, že najstrašnejšia skaza pre ľadové chodníky a aj pre naše ľadové bytosti je soľ, pretože ona načisto rozpúšťa ľad. A týmto škodlivým vynálezom oslobodíme teraz Ľadovlásku.“

                Potom už princ aj medveď smelo vykročili rovno pred šarkana. Ľadoprask začudovane natiahol dvanásť hláv nad tou opovážlivosťou, a kým sa spamätal, sype sa mu na ne soľ z vreca. Kým stihol poriadne zaryčať, ostalo z neho len kalužisko špinavej tekutiny.

                No ježibaba Meluzína aj tak začula, že sa na dvore čosi robí.

                Pozrie von oknom, šarkana nevidí, len tých dvoch opovážlivcov. Fííííí! – hore komínom von, rovno pred nich, ale kým ich stihne chmatnúť, sype sa aj na ňu soľné krupobitie. A na dvore ostáva druhá, ešte špinavšia mláka.

                Princ a jeho dobrý medveď obišli potom opatrne obe kaluže a poslednou štipkou soli rozmrazili zámok na nedobytnej chladničke. Tá sa otvorila a princezná Ľadovláska vyskočila z nej ešte krajšia, ešte belšia a ešte zamrznutejšia ako kedykoľvek predtým.

                Srieňovlas vysadol s ňou na medveďa a onedlho jasá celé zamrznuté kráľovstvo. Kráľ Nanukodonozor tretí vyhlasuje Srieňovlasa za svojho zaťa a nástupcu a ľadového medveďa za zákonom chránený prírodný park.

                Jediná škoda, čo zo všetkého vznikla, bola tá, že princezná si na ježibabinom dvore v rýchlosti namočila topánkové podpätky v jednej zasolenej kaluži. Takže tie krásne ľadové topánočky sa museli zahodiť, ba zahrabať do zeme, aby niekoho náhodou neprisolili. Ale to v tom veľkom šťastí naozaj celkom nič neznamenalo.

     

    Brumlíčkova rozprávka O KOLEGOVI MACÍKOVI (z knihy BRUMLÍČKOVE ROZPRÁVKY)

                Za tromi vedrami vysokohorského medu žil svojho času môj kolega Macík, najmäkulinkejší medvedík. Bol mäkký preto, lebo sa nenarodil v hore ako ja, ale narodil sa on v umeleckej liahni. Teda v takej továrni, kde vyrábajú plyšové medvede.

                Z továrne ho dopratali do hračkárstva a tam ho hneď našlo jedno dievčatko menom Elenka Zelenková, žiačka tretej triedy. Mala práve v ten deň narodeniny, a tak jej otecko kúpil ako najhlavnejší darček môjho plyšového kolegu Macíka.

                Elenka mala medveďa, medveď mal Elenku a obom sa to veľmi páčilo. Spolu jedli, spolu spali, všeličo si rozprávali a poobede sa chodili hrať na dvor. Macík sedel na lavičke, Elenka behala s deťmi, výskala a nakoniec vždy prišla k lavičke a povedala:

                „Macíček-bratríček, ideme domov!“ posadila si maca na hlavu, a to ste nevideli, aký to bol beh cez tri schody do poschodí.

                Iba raz – ej, nemalo sa to stať, veru nemalo! Elenka pobehala po dvore, povýskala si a nakoniec behom k lavičke po Macíčka-bratríčka. A Macíčka niet. Hľadá Elenka, hľadajú všetky deti, po zemi sa plazia, za každý rožtek pozrú – nič. Môj kolega Macík akoby sa do zeme prepadol.

                Elenka narieka, bedáka, no kdeže! Nič nevyplakala, ani len medvedie uško sa neukázalo. Deti sa už domov pobrali, veď ich mamy čakajú. Elenka hľadá a hľadá, ešte raz podíde k nešťastnej lavičke a odrazu zbadá – čože je to?

                Navrch lavičky ktosi prišpendlíkoval kus papiera. Na papieri je aj čosi napísané. Elenka tretiačka vie už dobre čítať, nuž prizrie sa a potom spustí prenáramný nárek. Lebo na papieri je nepekným škrabopisom načmárané:

                Zelenková Elena! Uniesli sme tvojho medveďa. Ak ho chceš ešte zažiť živého, tak nám daj večer pod túto lavicu výkupné – tri lízanky. My ti dáme za to medveďa. Ale ak to oznámiš na políciu, tak ti medveďa nedáme. Náš podpis je: Tri čierne ruky.

                Kto by sa čudoval, že Elenka spustila ten prenáramný nárek? Veď v tej chvíli vedela, že jej Macík je v rukách neznámych zlosynov. A vedela, že ho musí zachrániť.

                Nuž nehľadala viacej, ale bežala domov, vybrala zo sporiteľničky koruny a dolu v obchode kúpila tri lízanky. Keď sa zotmilo, vybehla nebadane na dvor, položila lízanky pod lavičku a celá roztrasená si ľahla doma spať. Len aby bol ráno Macík pod lavičkou celý a zdravý, aby sa mu nič zlé neprihodilo!

                Ráno sa zobudila skôr než inokedy a rýchle-rýchle, aktovku šup na chrbát. Ale nešla rovno do školy, kdeže, najprv predsa musí vyzdvihnúť Macíčka spod lavice. Vybehla z brány, rovno na dvor, potom k lavičke – a mrákotizácia! Lízanky zmizli, Macíčka niet, len zamastený počarbaný papier pripripináčikovaný o lavičku:

                Zelenková Elena! Lízanky sme zjedli. Dnes večer daj pod lavičku tri žuvačky, tri turecké medy a tri šumienky. Ak nedáš, oholíme medveďovi chvost. Ak to povieš na polícii, oholíme ho celého. Podpis: Tri čierne ruky.

                Chúďa Elenka, žiačka tretej triedy! Ani nevedela, ako prešlo vyučovanie, ani nevedela, či obed obedovala. Len to vedela, že musí vybrať zo sporiteľničky všetky korunky, zísť do obchodu a kúpiť všetko, čo žiadajú Tri čierne ruky.

                Nakúpila Elenka všetko presne, ako zlosynovia napísali. Večer to tajne odniesla pod lavičku, ibaže na papierik pripísala:

                Veľavážené čierne ruky! ProsímVvás, už mi vráťte Macíka, lebo už ani nemám žiadne peniaze. Zelenková Elena, žiačka tretej cé triedy.

                Ráno vybehla z domu vo veľkej nádeji – a lavička pustá a pod lavičkou skoro vzduchové prázdno. Len vytrhnutý list zo zošita, škaredým pravopisom popísaný, priviazali neznámi zlodeji medveďov k lavičke. Na papieri takého slová:

                Zelenková Elena! Keď nemáš peniaze, tak nám po každej matike položíš pod túto lavicu vyrátané príklady. Ak nepoložíš, bude tvoj medveď kratší o hlavu, aj o všetky laby, aj o chvost. Ak to zatelefonuješ na políciu, tak medveďa už nebude. Podpis: Tri čierne ruky.

                Elenka narieka, plače, vzdychá a nikomu nechce povedať, prečo je taká smutná. Tak jej ani nemôže nikto poradiť. Len ona sama vie, že v ten deň, keď majú v škole matematiku, musí dať večer pod lavicu vyrátané všetky príklady, ktoré dostali na domácu úlohu. Ráta teda Elenka, ráta pre seba aj pre Macíčkových únoscov a o Macíčka sa bojí. Nič nevie vymyslieť, ako by ho zachránila a dostala nazad.

                Prešiel týždeň, prešiel aj druhý, a keď bol tretí v polovici a Elenka akurát odpisovala tú matematiku pre zlosynov, blyslo jej odrazu v hlave: veď ten, kto potrebuje takúto matiku, musí tiež chodiť do tretej triedy ako ona! A kto má v ten istý deň tie isté úlohy, ten isto-iste chodí s ňou aj do jednej triedy.

                „Ej, hlavička-makovička!“ potešila sa Elenka, keď ju tento nápad napadol, a ešte si aj povedala: „Počkajte, vy čierne ruky, hneď to budeme mať čierne na bielom!“

                Vyrátala teda domácu úlohu, lenže neznámym zlosynom ju napísala tak, že v jednom príklade spravila velikánsku chybu. A tak im to aj večer šuchla pod lavičku. Spokojne si ľahla, spokojne spala a spokojne vyšla ráno do školy. Iba keď prišla matematika, z nikoho nespustila oči a dobre sa dívala, kto má pri oprave domácej úlohy v jednom príklade veľmi veľkú, no veľmi hlúpu chybu.

                A večer namiesto vyrátanej domácej úlohy z matematiky položila pod lavičku krátky, ale veľmi čitateľne napísaný lístok:

                Milí spolužiaci Mockovič Anton, Kockovič Eduard a Fockovič Jozef! Ak zajtra ráno nebude pod touto lavičkou môj Macko, zavolám na políciu, kde odtláčajú prsty, aby k vám poslali policajných psov. Ak Macka vrátite, nič sa vám nestane, lebo nie som žalobaba. S úctou Vaša spolužiačka Zelenková Elena.

                A ráno...

                „Macíček-bratríček!“ zvýskla Elenka, keď zbadal pod lavičkou čosi hnedé a plyšové. Bol to on, predstavte si, a celkom zdravý, len mastný fliačik mal na ľavom ušku. Ale to nič, to sa ľahko vyčistí. Ibaže sa všetci doma čudovali, kde sa tu Macko odrazu vzal po takom dlhom čase.

     Elenka vravela: „Asi som ho vtedy hľadala na zlom mieste...“ a ďalej už ani muk!

                Hlavne, že je Macko tu a že sa im zase dobre spolunažíva. Tí traja zlodeji medveďov sa isto-iste dodnes boja, či na nich predsa len neprídu policajní psi.

     

    Brumlíčkova rozprávka O MEDVEĎOM KRÁĽOVSTVE (z knihy BRUMLÍČKOVE ROZPRÁVKY)

                Bolo raz medvedie kráľovstvo, v ktorom sa med sypal a maliny liali. Uprostred kráľovstva stál zlatý brloh a v ňom vládol slávny kráľ – Medveďoteles druhý. Mal prekrásnu dcéru, princeznú Brumlindu. Nie dosť, že bola krásna. Aj dobrá bola ako najdobrejšia dobrota. Teda krásna, dobrá a navyše ešte taká múdra, že jej od múdrosti hlávka trešťala, čo sa jej tam všetky myšlienky nemohli pomestiť. Nie div, že za takouto nevídanou osobou chodilo veľa medvedích princov. Brumlinda, tá kráska a mudrcka, bola taká skromná, že by bola pristala hneď na prvého ženícha, ktorý sa jej ponúkol. Ale kráľovský otec, teda Medveďoteles druhý, ani počuť.

                „Nepripustím,“ povedal, „aby si ťa vzal nejaký skade laba, stade labka. Tvoj muž musí splniť aspoň jednu úlohu a len potom si ťa zaslúži!“

                „Aká je to úloha, otecko môj?“ opýtala sa Brumlinda a spolu s ňou aj všetci medveďoprincovia, ktorí čakali pred bránou zlatého brloha.

                Medveďokráľ sa postavil na zadné laby, narovnal si korunu zo zlatého malinčia a povedal:

                „Ten ťa dostane za ženu, kto mi prinesie istú vzácnu tekutinu. Nie živú vodu, chachá, to by bola veľmi ľahká úloha! Tvoj budúci muž musí mi priniesť živý malinový sirup, aby som bol taký ako za svojich mladých čias!“

                Princezná Brumlinda nepovedala nič, no medveďoprincovia skríkli:

                „Kde je ten sirup, len to nám prezraď, hneď a zaraz ho tu máš!“

                „Chachá!“ povedal Medveďoteles druhý. „Keby som to vedel, neposielal by som vás. To je to, že adresu toho sirupu nepoznám. Hľadajte, nájdite, prineste!“

                Všetci medveďoprincovia sa rozpŕchli po celom svete a princezná Brumlinda čakala na ženícha.

                Behajú princovia, všetky chotáre medvedieho kráľovstva prehľadávajú, poddaných sa pýtajú, aj múdrej sovy. Každý vie, že niekde je ten živý malinový sirup skrytý, ibaže nikto nevie kde.

                I bol medzi tými princami jeden, volal sa Brumalides, princ veľmi pekný aj mladý, ibaže trocha pomalší. Všetci princovia po kráľovstve behajú a Brumalides pomaličky labami preberá a nahlas rozmýšľa peknou chlpatou hlavou:

                „Čože sa budem náhliť, keď ani neviem, kam sa mám náhliť? Posedím si ja radšej tuto na rúbanisku, malín sa napapkám, vari mi len dačo zíde na rozum.“

                Ako povedal, tak aj spravil. Sadol si pod malinový krík, najkrajší, čo tam bol. Maliny na ňom ako päste. Princ Brumalides hneď aj na živý sirup zabudol, maškrtne sa oblizol a chcel si odtrhnúť najväčšiu malinu. Vtedy sa celý krík zatriasol ako zimnica a horúcim hlasom šepol: „Netrhaj ma, krásny princ! Ak mi moje maliny necháš, bohato sa ti odmením!“

                Ten princ nebol zlý, ani neposlušný, mal úctu nielen k medveďom, ale aj k malinám, nuž povedal:

                „Dobre, starký, nechaj si svoje maliny, veď si ja nájdem dáke iné pod zub.“

                Krík sa znova zimnicovo zatriasol a znova horúco zašepkal: „Ďakujem ti. Viem, čo hľadáš. Prezradím ti za odmenu, čo som ešte nikomu neprezradil.“

                Brumalides vyskočil na všetky štyri labky: „A vari ty vieš dačo o tom, čo potrebujem?“

                Krík pozrel na princa stovkami tmavočervených malinových očí, nepovedal už nič, pretože namiesto odpovede začali všetky maliny vrieť, ružová para sa rozprestrela nad nimi, a keď sa stratila, nestál tam už krík, stál tam zlatý črpák, plný malinového sirupu.

                Princ Brumalides viacej nerozmýšľal. Bolo mu jasné, že ho šťastná náhoda priviedla práve pred ten čarodejný nápoj, ktorý si tak žiada kráľ Medveďoteles. Nuž chmatol opatrne črpák do predných labiek a ešte opatrnejšie vykročil, aby sa mu ani kvapka nerozliala.

                Zatiaľ čo ostatní medveďoprincovia behali a hľadali po celom kráľovstve, princ Brumalides už stál pred kráľom a jeho krásnou dcérou.

                „Naša medvedia výsosť!“ povedal. „Tu je živý malinový sirup, po ktorom si tak túžil. Dúfam, že krásna Brumalinda bude mojou ženou!“

                Medvedí kráľ vyskočil zo zlatého pníka, chmatol črpák so vzácnym nápojom a vraví:

                „Dám ti dcéru za ženu, ale najprv sa presvedčím, či si ma neoklamal. Napijem sa a pozriem sa do svojho studničkového zrkadla. Ak omladnem, dobre, ak neomladnem, budeš o všetky chlpy kratší!“

                Pristúpil kráľ k studničke, glgol si z črpáka a všetci zhíkli. Kráľ pozrel do studničky, zhíkol tiež, lebo v tej chvíli omladol o desať rokov.

                „Výborne!“ zaradoval sa Medveďoteles druhý. A glgol si ešte raz. Ďalších desať rokov z neho spadlo, už tu stál ako krásny medvedí mládenec.

                „Pomaly, tatuško!“ povedala princezná Brumlinda. „Si krásny aj mladý, to by ti už mohlo stačiť, nechaj kus toho sirupu aj pre iných starcov v kráľovstve.“

                Ale Medveďoteles, celý natešený pri pohľade na svoju mladú figúru, veselo zvolal:

                „Nie, dcéra milá, toto je môj nápad, tej si ja do dna vypijem!“

                A glo-glo-glo-glo, vlial si do hrdla všetko, čo ešte v črpáku ostalo. Vtedy – oj, kordován-mordován! Všetci zhíkli, skríkli, zvýskli – lebo namiesto starého kráľa Medveďotelesa, aj namiesto jeho mladšej figúry, tmolilo sa im pri nohách milučké, malučké medvieďatko. Utešené, len čo je pravda, ale vôbec to nemohlo kraľovať.

                Darmo zvolali všetkých lesných doktorov, bylinkárov aj malinkárov, nikto nevedel, čo by kráľa znova premenilo na kráľa.

                Nakoniec princezná Brumlinda, ktorá, ako viete, bola nielen pekná, dobrá, ale aj múdra, rozhodla:

                „Vážení spolumedveďovia,“ povedala, „nakoľko môj otecko kráľ nacelkom zdeckovatel, vydám sa za princa Brumalidesa a kráľ, teda môj otec, bude naším prvým dieťatkom-medvieďatkom. Kým prejde svadobná hostina, dajte ho do medvedej škôlky. Hneď po svadbe ho začneme s láskou vychovávať, aby z neho raz vyrástol dobrý medvedí kráľ.“

                Bolo to múdre rozhodnutie, naozaj. Ibaže to kráľovstvo si dodnes láme medvedie hlavy, čo je kto komu, keď otec bol dcére otcom a teraz je dcéra otcovi matkou, a ako to bude, keď bude mať kráľ vnukov, ktorým bude súčasne aj bračekom.

    Zobraziť všetko