• Pseudonym

    Laco Hanniker
  • Životopis autora

    Ladislav Hanniker pochádza z Voderád, v okrese Trnava, kde vychodil základnú školu. Po absolvovaní Gymnázia Jána Hollého

    Ladislav Hanniker pochádza z Voderád, v okrese Trnava, kde vychodil základnú školu. Po absolvovaní Gymnázia Jána Hollého v Trnave študoval v rokoch 1970 – 1975 právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 1975 až dodnes pracuje ako prokurátor, v súčasnosti na Generálnej prokuratúre SR v oblasti trestných činov. Je spolutvorcom slovenskej legislatívy, napríklad zákona o ochrane životného prostredia či rybárskeho zákona, zaoberal sa aj právnou problematikou pytliactva. Medzi jeho povolaním, jeho rybárskym hobby a literárnou tvorbou je pritom košatá vzájomná súvislosť.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Literatúra faktu

    • Zázračné Nórsko (2000)

    Scenáristika

    • Výstrel navyše (2010, televízny seriál)

    Rozhlasová tvorba

    • Šamanka kmeňa Ayti (1996)
    • Pukliny v paneli (2004)
    • Šaňov tatko (2004)
    • Brána (2005)
    • Eskorta (2006)
    • Nová vlna (2006)
    • Rozsudok (2006)
    • Vážený pán Rigo (2007)
    • Metamorfózy (2008, dramatický seriál, 2008 – 2010)
  • Charakteristika tvorby

    Na začiatku poviedkovú tvorbu Ladislava Hannikera profiloval jeho koníček – rybárstvo, ale aj prostredie Voderád, kde vyrastal. Prvé dve zbierky poviedok

    Na začiatku poviedkovú tvorbu Ladislava Hannikera profiloval jeho koníček – rybárstvo, ale aj prostredie Voderád, kde vyrastal. Prvé dve zbierky poviedok čerpajú z tohto zdroja – prvá, debut z roku 1996, Osudové ryby je vzrušujúcim čítaním o rybačke ako báječnom dobrodružstve a vyvracia poveru, ktorá hovorí o rybároch ako o „tichých bláznoch“. Druhá, Pod čerešňou spali (1997), podáva fantazijnú fresku spisovateľovho rodného prostredia. Emocionálne zdroje svojho písania však „prezradil“ Hanniker až v roku 2003, keď vydal zbierku Kruté poviedky, pôvodne zamýšľanú ako spoveď prokurátora. Jeho tvorivý potenciál, bohatá fantázia až fantasknosť však doviedli Hannikerov rukopis k mimoriadne dramatickým, tragickým a naozaj až krutým fabuláciám, ktorých zdroje pochádzajú, pravdaže, z jeho prokurátorskej praxe, ale presahujú ju mimoriadnou dramatickosťou a nevšednou literárnou kreativitou. Kruté poviedky sú anatómiou aj psychoanalýzou zločinu, ale aj mnohých iných ľudských zlyhaní. Podobne ladený je i román Ostnatý raj (2007), ktorý čitateľovi v dramatických fabuláciách „odtajňuje“ prostredie väzenia a ľudí v ňom. Ako suverénny štylista a viacdomý autor figuruje Hanniker i v cestopise Zázračné Nórsko (2000), ktoré nezobrazuje len ako módnu destináciu slovenských rybárov, ale najmä ako severský kolorit a mentalitu prostredia majestátnych fjordov a ľadových krýh.

    Peter Valček

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Ladislav Hanniker – 65. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 133, 2017, č. 9, s. 159. BODACZ, Bohuš: Sedem viet o

    ŠAH: Ladislav Hanniker – 65. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 133, 2017, č. 9, s. 159.

    BODACZ, Bohuš: Sedem viet o siedmich knihách. Laco Hanniker: Ústa plné čerešní. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 12, s., 113 – 114.

    JARÁBEK, Mikuláš: Laco Hanniker: Ústa plné čerešní. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 3, s. 130 – 132.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    BODACZ, Bohuš: Laco Hanniker: Kruté poviedky. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 121, 2005, č. 9, s. 115 – 116.

    MUCHOVÁ, E. – HANNIKER, L.: Osud nahráva tým lepším (Rozhovor). In: Knižná revue, 14, 2004, č. 1.

    ONDERA, P.: V prokurátorskom talári s udicou. In: Súvislosti, 3, 2004, č. 18.

    GUDZOVÁ, A.: Laco Hanniker: Ryba je človek žijúci pod vodou. In: Enviromagazín, 8, 2003, č. 3.

    TURČEKOVÁ, V.: Horkosť duší (Ladislav Hanniker: Kruté poviedky). In: Knižná revue, 13, 2003, č. 9.

    DRIENOVSKÝ, J.: JUDr. Ladislav Hanniker: 50-ročný šťastný blázon. In: Poľovníctvo a rybárstvo, 54, 2002, č. 9.

    MAGALOVÁ, G.: S udicou v literatúre? (Ladislav Hanniker: Osudové ryby). In: Knižná revue, 7, 1997, č. 6.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Mohli by sme očakávať, že naliehavá výpoveď Ostnatého raja bude v súlade s autorovu profesiou niečím ako obžalobou, nie je to

    Mohli by sme očakávať, že naliehavá výpoveď Ostnatého raja bude v súlade s autorovu profesiou niečím ako obžalobou, nie je to však tak. Prokurátor Hanniker je v role spisovateľa skôr obhajcom, usiluje sa ľudí chápať, vciťovať sa do príčin ich konania. Vie, že okolnosti a náhody občas urobia aj zo statočných, dobrých a slušných ľudí takmer divé zvery, že dnes sme tu a zajtra tam, za vysokými múrmi, kde vládne brutalita, hrubé násilie a celkom odlišné pravidlá a hodnoty. Autor zaľudnil román množstvom plnokrvných postáv, množstvom ľudských osudov, v dôsledku strmých vývrtiek a prudkých zvratov neraz aj takmer neuveriteľných, no nanajvýš opravdivých, lebo taký je život. Ľudské osudy sa odvíjajú na základe neobyčajne silných príbehov, príbehov plných vášne, krvi, čudnej lásky. Hanniker takmer márnotratne vŕši príbeh za príbehom, krížia sa, zrážajú a dopĺňajú; otvára bránu do pestrofarebnej epickej krajiny, v ktorej si milovníci príbehovej literatúry prídu na svoje. Viacerým autorom by zlomok z nich vystačil na niekoľko hrubých kníh.

    Peter Holka

    Ostnatý raj je predovšetkým desivou štúdiou sveta, ktorý sme síce vytvorili, ktorý nás v mnohom fascinuje, ale v ktorom by sme naisto nechceli žiť. Je to svet väznice pre najťažších delikventov. Raz mi v rozhovore pre rozhlas Laco Hanniker povedal, že povolanie prokurátora si vybral preto, lebo chcel a stále chce svet urobiť aspoň o kúsok spravodlivejší. A presne taký je jeho román. Napriek tomu, že v ňom žije a živorí množstvo postáv, hlavným hrdinom je samo väzenie.

    Karol Horváth

    Laco Hanniker je občianskym povolaním prokurátor, ale už niekoľko rokov sa pohybuje v literatúre, do ktorej doteraz prispieval najmä prózami inšpirovanými svojím najmilším koníčkom – rybárčením, Osudové ryby (1996) a Rybári (1999). V knihe Kruté poviedky (2003) po prvý raz siahol po námetoch zo svojho pracovného stola. Opisuje v nej bolestné zlyhania a omyly, s ktorými sa denne stretáva vo svojej prokurátorskej praxi a ktoré nikdy nemajú len právny, ale aj osudový zmysel. Napriek slovu „krutý“ v názve knihy on sám voči postavám svojich poviedok nikdy nie je krutý, dojíma sa ich osudom, „príbehmi lásky, ktorú jedni neuniesli a iní nedostali, nádeje, ktorú nemá kto dať,  a sexuality, ktorá sa vo svete surového boja o peniaze mení na tovar.“

    Eva Muchová

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Vo svojej podstate som vyslovene fanaticky zameraný rybár a už tridsaťpäť rokov lovím ryby nie pre mäso, ale pre zážitok. Využívam

    Vo svojej podstate som vyslovene fanaticky zameraný rybár a už tridsaťpäť rokov lovím ryby nie pre mäso, ale pre zážitok. Využívam každú príležitosť. Neoplatí sa mi ísť na dovolenku niekam, kde sa nedajú loviť ryby. Južné moria sú pre mňa akoby zakliate, najradšej chodím na najsevernejší sever do Nórska loviť tresky. V deväťdesiatom šiestom som spolupracoval s časopisom Poľovníctvo a rybárstvo, kde uverejňovali moje postrehy, ale aj odborné články na tému pytliactva a kde ma šéfredaktor doktor Grman oslovil, či by som bol schopný napísať poviedkovú knižku s rybárskou tematikou. Využil som vtedajší pobyt v nemocnici a za tri týždne hospitalizácie vznikli Osudové ryby o rybách aj o mojich spomienkach na detstvo vo Voderadoch.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Vincenta Šikulu „Vincúrko“ za rozhlasovú poviedku Eskorta (2006) Cena Vincenta Šikulu „Vincúrko“ za rozhlasovú

    Cena Vincenta Šikulu „Vincúrko“ za rozhlasovú poviedku Eskorta (2006)

    Cena Vincenta Šikulu „Vincúrko“ za rozhlasovú poviedku Pukliny v paneli (2004)

    Hlavná cena v súťaži Poviedka 1999
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    MOTORKA (z knihy Kruté poviedky )      Svitá o pol štvrtej ako každé ráno začiatkom leta. Cez ťažké

    MOTORKA (z knihy Kruté poviedky)

         Svitá o pol štvrtej ako každé ráno začiatkom leta. Cez ťažké háčkované záclony sa do spálne prediera krvavooranžový úsvit. Kohút asi zaspal – nekikiríka.

         Motorka sa posadí na tvrdej posteli a chvíľu tupo hľadí do okna. Škuľavé oko ju neposlúcha. Siahne za okuliarami v hrubom čiernom ráme. Nahlas zíva, aby zobudila matku, spiacu vo vedľajšej izbietke. Tá však už dávno šuchoce nohami obutými v obnosených kapcoch. Nakukne k Motorke:

         „Budú štyri – hýb sa!“ zahundre pod nos a prejde do kuchyne. Zapraskajú triesky a dom zaplní dym a vôňa kávy. Mama si na košeľu z hrubého plátna natiahne širokú čiernu sukňu a ošúchaný lajblík. Ráno to stačí, kým vyprevadí Motorku. Spod kovovej platne tíško vyskočí obláčik bielosivého dymu a poštípe ju v nose. Kýchne a znovu vojde do spálne:

         „No kde si, kávu máš na stole,“ hovorí do prázdnej postele.

         Motorka sedí v drevenom záchode za domom. Košeľa vyhrnutá po prsia, dvere nezatvorené. Načo aj? Vstáva prvá v celej ulici, ba azda aj v dedine. Nik ju nevidí a Zahrajovi za plotom môže byť ukradnutá. Sústredene pozoruje svoje holé brucho. Je to tak! Niečo tam je! Strasie ju dosiaľ nepoznaný pocit, že sa čosi stane. Nevie čo, ale súvisí to s bruchom. Rastie jej zo dňa na deň. Pupok sa stráca. Nahlas dýcha a končekmi prstov si opatrne pohládza oblinu. Niečo tam je! Odvtedy…

         „Motorka!“ Matka vyjde spoza rohu a zazrie ju, takú polonahú, na latríne. „Už aj sa prac! Sú štyri. Lichva nepočká!“ karhá ju z diaľky.

         V šere si nevšimne Motorkino brucho. Tá rýchlo spustí košeľu, obriadi sa a beží do domu. Na polceste však od úžasu zastane: čosi sa v nej pohlo. Najprv si myslí, že vyprázdnené črevá. Prejde ešte zo dva kroky a – znova. Už vie, že to nie sú črevá ani hladný žalúdok. Oči sa jej pod hrubými okuliarami rozšíria. Bude mať dieťa! Ona – Motorka bude mať dieťa! Bože! Opäť ju strasie. Bože! To, čo sa jej hýbe v bruchu, je dieťa. Nevie, odkiaľ to vie, nevie, prečo to vie, ale vie, naisto vie, v bruchu má dieťa. Rýchlo vbehne do chalupy, poumýva sa, hodí na seba robotné montérky a vkĺzne do vysokých gumených čižiem. Nevníma, že páchnu od hnoja. Postojačky vysŕka kávu. Ruka s hrnčekom sa jej mimovoľne chveje. Nedopije. Vybehne na dvor, vytiahne z drevenej brány motorku a naštartuje. Nevšimne si matkin čudný, ustarostený pohľad. O chvíľu sa objavia žmurkajúce okná družstevného kravína. Zamáva ospalému vrátnikovi a zastaví rovno pred vchodom. Ženy už robia – zdržala sa. Po prvý raz nie je v robote prvá.

         „Čo je, Motorka?“ zvýskne Páleníková. „Čo ťa priľahol?“

         Spod navretých kravských vemien sa ozve chichot. Starý Barto vezme veľký ružový struk medzi tri prsty, namieri – a Motorku zasiahnu dva husté kosiere teplého mlieka. Ženy opäť zvýsknu. Motorka sa oblizne, pokiaľ jazykom dosiahne, a ospravedlňujúco sa usmeje:

         „Ko-ko-kohút zaspal,“ kokce. Ženské sa zvíjajú od smiechu, no bučiaci statok ich súri do roboty. Motorka vezme ťažké vidly s vyleštenou násadou a pustí sa do kydania.

         „Ustúp!“ búši Strakatú do špinavého stehna. Krava ustúpi, uvoľní miesto čerstvo voňajúcej slame. Motorka sa dostane do zvyčajného tempa. Dvadsať rokov začína vynášať hnoj odtiaľto, z tohto kúta. To isté robieva už dvadsať rokov, v jeseni bude dvadsaťjeden. No dnes je to iné, pretože dnes vie, že bude mať dieťa.

         Netrápi ju jednotvárnosť práce, naopak. Roky kydá hnoj, lebo pri tom môže rozmýšľať a snívať. Nik to o nej nevie. Všetci sa čudujú: žena a kydá hnoj ako chlap. Ona si však stráži svoje tajomstvo. Obriadi Strakatú i Svetlu, a kým naplní prvý vozík pariacim sa hnojom, nevidí a nepočuje. Myšlienky sa jej rozletia ako tie lesklé muchy, čo ustavične dobiedzajú. Ako tie muchy na teplom kravskom lajne. Nikto to nevie – len ona.

    *

         Začali sa prázdniny – pre ňu, Hanu Babotovú, posledné. Skončila v siedmej triede. Hanba.

         „Pôjdeš ku kravám,“ vyhrážal sa jej otec, keď v žiackej knižke podpisoval pätorky z matematiky. Mykla plecom. V štrnástich rokoch jej to bolo jedno. Čakali ju prázdniny a na poslednom vysvedčení nebola ani jedna pätorka. Kráčala domov s tichou nádejou, že ju otec aspoň raz v živote pochváli. Nepochválil.

         Visel na polosuchej haluzi orecha v rohu záhradky, len tak, s pokrčenými nohami, fialový jazyk mal zahryznutý medzi zažltnutými zubami. Kľačiaca matka už vyplakala všetky slzy, iba sa tupo dívala do mŕtvych očí. Bolo prežiarené júnové dopoludnie a nikde nikoho, kto by pomohol, alebo aspoň niečo povedal. Hana v hrôze, akoby po celý život nič iné nerobila, schmatla na priedomí veľký nôž na žihľavu a rozbehla sa nazad do záhradky. Sekla, ale nôž bol tupý, len taký na žihľavu pre húsatá, a tak sa dala do rezania. Išlo to zúfalo pomaly. Z otcových stvrdnutých úst cítila borovičku, veľa borovičky. Napokon sa bezvládne telo zvalilo do kvitnúcich uhoriek a modrofialová tvár ostro kontrastovala s nežnými žltými kvietkami. Kľačala nad tým kontrastom, prsty zabárala pod škrtiacu slučku, ale nešlo to. Zrútila sa vedľa otcovho chladného tela, piskľavo naberala vzduch do páliacich prúc.

         „Ocó!“ revala ako zviera a sotva naliate prsníky sa jej chveli pod prepotenou blúzkou.

         Odvtedy koktala. Po pohrebe vybrala z kôlne otcovu motorku, vytisla ju pred bránku a naštartovala. Dedina zamrela, keď ju na nej videla rútiť sa hlavnou ulicou. Svieži vzduch jej vháňal do tváre krv spolu s koncami neposlušných vrkočov a robil jej dobre. Jazdila deň čo deň, tvrdohlavo a zanovito, vždy najvyššou možnou rýchlosťou. Bolo to jediné, čo ju otec naučil. Keď nepil. Mašina uháňala a babky pred kostolom sotva stačili uskakovať. Ten tupý, šialený pohľad ich desil.

         „Pozrite sa na ňu! Videl to svet? Dievka a motorka! Načisto sa zbláznila!“ škriekali za ňou zlostné babky, keď uhýbali ako vrany v čiernych sukniach pred tým vášnivým rachotom. Vtedy jej prischlo Hana-motorka. Decká jej to vymysleli. Z dolného na horný koniec dediny zvučali ich vrieskajúce tamtamy: „Pozór, ide Hana-motorka!“ Vycierali sa jej do tváre, a čo smelšie, stavali sa jej do cesty so stiahnutými trenírkami a holým zadkom. Časom sa Hana-motorka skrátilo na Motorka. Na jeseň jej tak vravel už aj pán farár. Vstávala vtedy ráno o štvrtej a pod prvými opŕchajúcimi listami gaštana pred domom štartovala do kravína. Matka to dohodla s predsedom – zľutujte sa nad sirôtkou, onemela, okoktavela, oko jej zabieha, odkedy sa Lajoš...! Čo len s nami  bude? Strecha nám padá na hlavu!

         Veru, tak sa to začalo. Je na konci maštale, vyváža posledný fúrik s hnojom. Zvedavo zaškúli po prítmí stajne. Nie, nikto nič. Nik nemohol spozorovať jej zasnený pohľad. To by musel byť na jej úrovni. Ale Motorke nik nestačí. Ani chlapi. Jej tempo sa z roka na rok zrýchľuje. Dávno má svoje hotové, kým ostatní, ktorí pri práci nerozmýšľajú, len tárajú, sú sotva kdesi v polovici. Nanosí plné náruče už trochu zatuchnutej slamy. Čoskoro bude nová – po žatve. Tá vonia lepšie ako mamina perina. Mame to povedať nemôže – urazila by sa.

         Nastelie slamu v hrubej vrstve nedbajúc, že zajtra z nej bude hrubá vrstva hnoja. Jej kravy musia byť v suchu. Všetky sú napustené od Bimba. Budú matky, zaslúžia si. Aj ja budem matka, preblesne jej mysľou, keď zazrie, že Strakatej sa pod chvostom začína tlačiť lesklá, krvavočervená, vlhká guľa. Zajtra, najneskôr pozajtra, odhaduje skúseným okom. Pohládza po krku spotenú kravu, pofúka vytreštené oči a hrdelným hlasom ju upokojuje. Túto chvíľu má rada. Pokým ostatní dokydajú, mazná sa so svojimi šestnástimi. Všetky pozná, každej dala meno. Už vtedy, keď ich pomocou lepkavých povrazov ťahala na svet. Nie každá bola vhodná na pripustenie, ale čistokrvný šampión Bimbo robil zázraky. Do neduživých, chudých jalovíc jediným skokom vohnal život a silu. Pri každej z nich bola. Noc-deň, piatok-sviatok, všetko jedno. Zadychčaný Amen dobehol, reku, už je to tu, hybaj, a vzápätí sa obaja na motorke rútili do kravína.

         Akoby ho tou spomienkou privolala.

         Amen stojí v prežiarených vrátach, šúcha si trojdňové strnisko a vytiera si karpiny z očí. Nemusí hovoriť. Za tie roky už nemusí nič. Iba spokojne kontrolovať. Spokojne kontroluje, a hoci nemusí, spýta sa, čo nového, baby, len tak, aby to nevyzeralo, že kontroluje.

         „Motorku priľahol nejaký... bujak!“ ziape znovu Páleníková. „Prišla posledná.“

         Je v tom trochu žart, trochu zloba. Páleníková je taká. Myslí si, že špásuje, a ubližuje. A možno to ani nemyslí žartom. Tučné brucho jej vylieza z nedbala zapnutej zástery a od smiechu sa jej čudne natriasa. Nehanbí sa.

         „Prišla posledná, no urobila prvá,“ zakričí jej predseda nazad. „Keby nie Motorky, je s vami amen,“ použije dnes po prvý raz slovo z konca Otčenáša. Do súmraku ho vysloví vari ešte tisíckrát .Pošúcha si veľkú tmavú bradavicu pod pravým uchom a kývne na Motorku. Tá zoskočí z válova od Strakatej a spolu idú do vzdialenej kancelárie. Ako dvaja chlapi. Zozadu ťažko rozoznať. Raz darmo, dvadsať rokov pri kravách je dvadsať rokov pri kravách.

         Počká, kým vojde, a zaplesne za ňou dvere. Chvíľu stoja mlčky, akoby tu boli po prvý raz. Potom Amen postaví kanvicu na elektrický varič, prisunie Motorke stoličku a sadne si ku kanvici s pomaly vriacou vodou. Motorka sa posadí takmer chrbtom k nemu a nervózne si šúcha spotené ruky.

         „Nič?“ spýta sa Amen a ani nedvihne zrak od bublajúcej kanvice.

         „N-nič,“ pokrúti hlavou Motorka. Hrubý rám okuliarov sa jej pritom uvoľní a takmer spadne na zaprášenú podlahu. Ticho zdusnie.

         Amen zaleje kávu do rozpraskaných šálok. Sŕkajú ju horúcu, nesladenú. Lyžičky im vypichujú oči, prsty pália.

         „Dnes sa asi po-po-pohlo,“ oznamuje Motorka s náznakom úsmevu v kútiku úst, no Amen ju schladí. Tresne päsťou do stola, až šálky aj účtovná kniha nadskočia.

         „Doboha!“ zakľaje a chce ešte čosi dodať, ba hádam aj to svoje amen tma, lenže Motorka ho už nepočuje. Nechá kávu kávou i predsedu predsedom a vyletí z kancelárie. Zo všetkých kútov dvora ju sledujú desiatky párov pozorných oči. Vie to, ale tvári sa, akoby nič. Nahrubo zahnojenými čižmiskami rozhŕňa večné blato v traktorovom koľajisku a vlečie sa späť do kravína. Z kancelárie sa ozve ešte jedno riadne tresnutie – a potom nastane ticho. Na dvore sa opäť rozprúdi pracovná haravara a zlomok času, ktorý práve zmenil životy dvoch ľudí, už nikoho nezaujíma. Nepochopili, a tak sa nestarajú. Kone treba podkuť.

         Zájde do ohrevne vody. Je to jej kráľovstvo a všetci to rešpektujú. Ľahne si na lavicu a vníma teplý, vlhký vzduch. Prístroje pravidelne tikajú, no rozhodujúci je hektolitrový biely bojler. Voda v ňom vrie a šumiaci zvuk stúpajúcich bubliniek v nej vyvoláva blažený pocit pokoja a istoty. Chvíľu sa sústredí na perlivý bzukot klokotajúcej vody, oči klipnú raz, potom na dlhšie, až zaspí…

         „Motorka, hybaj hore, Jača sa telí!“

         Náhle sa preberie, beží do maštale a pomáha teliatku na svet. Potom ešte dvom. Vyšúcha ich vechťom slamy a nechá kravám oblízať. Nebyť jej, jedno nežije. Nebyť jej, bol by s týmto kravínom amen. Predseda má pravdu.

         Uťahaná zlezie pred chalupou z motorky. Dedinský zvon práve zvoní Anjel Pána. Tisne mašinu do brány, aby vzápätí, len tak z ničoho nič, odkväcla do pripravenej matkinej náruče. Červený fľak na robotných montérkach sa zväčší a utvrdí matku v podozrení: nemýlila sa...

    *

         Ordinácia je snehobiela. Obkladačky sa ligocú čistotou. Okolo hlavy jej šuchoce sestričkina naškrobená zástera. Beta je jej spolužiačka. Študovaná.

         Na lôžku s opierkami lomcuje Motorkou hanba. Doktor sa jej bolestivo kutre v lone. Ponižuje ju to kvôli Bete. Zatne zuby. Bez okuliarov vidí iba siluetu matky, ktorá sedí v kúte. Jej čierna fertucha a široká lesklomodrá sukňa sa zreteľne vynímajú na belostnom pozadí zvláštne páchnucej miestnosti.

         Zjojkne, pretože doktor našiel, čo hľadal. Ešte pritlačí a Motorka sykne. Beta jej utiera pot z čela a ticho sa jej prihovára. Motorka nerozumie, pretože biele rúško na sestričkinej tvári tlmí hlas a vyslovené slová sa strácajú v jej nosných dierkach. Pri poslednom doktorovom zatlačení stisne Motorka Bete ruku tak mocne, až srkne.

         „Dobre,“ riekne šedivý doktor a zloží si okuliare so zlatým rámom. Strháva si gumené rukavice a na chlpaté ruky mu Beta leje vodu z bieleho džbána.

         „Budeš mať dieťa, Motorka,“ vysloví ortieľ a spýtavo pozrie na matku. Matilda Babotová potichu plače a pološepky sa modlí Otče náš, ktorý si na nebesiach. Z trasúcej sa brady kvapkajú na fertuchu veľké slzy.

         Beta pomôže Motorke pri obliekaní a vedie ju pomaly k písaciemu stolu. I matka si prisadne. Obe pozorujú doktora, ako vyplňuje tehotenskú knižku.

         „A nedá sa...?“ vylezie z Matildy ako jedovatý had. „Je už stará. A tá hanba!“

         „Nedá, Matilda,“ sucho utrúsi doktor. „Je neskoro. Dávno je neskoro. Je tak v polovici. Dieťa bude koncom roka, možno pod vianočný stromček. Teraz choď, Matilda!“ podáva jej opečiatkovaný papier. Matka sa vytratí do čakárne.

         „A ty poď sem!“ kývne na Motorku a berie ju za plachtu. „A teraz pravdu. Kto to bol?“ zapáli si cigaretu a jej koniec požmolí v zažltnutých prstoch.

         Motorka zakrúti hlavou. Nepovie. Ani jemu, ani inému.

         „Motorka! Je to dôležité! Ja to musím vedieť! Musíme vyšetriť jeho krv. Inak sa to môže narodiť poškodené! Rozumieš, čo ti hovorím?“

         Tlačí na ňu bolestnejšie ako pred chvíľou. Lenže teraz ju z toho bolí hlava. Opäť ňou zakrúti a vstáva. Chce odísť. Prečo ju ten doktor trápi?

         „Môže byť blázon!“ schmatne ju fúzatý doktor za ruku. „Teda, ak mi to nepovieš!“ mierni, čo mu vyletelo z úst.

         Motorka si vytrhne ruku, urobí vpravo v bok a odchádza. Vo dverách zaváha a so sklonenou hlavou sa na chvíľu obráti.

         „N-ne-neviem,“ vykokce jediné slovo, krištáľovo pravdivé ako doktorovo prekvapenie.

         „Tak dobre. Ale s hnojom je koniec. Týždeň v posteli a potom každý týždeň na kontrolu. Žiadna ťažká práca! Inak zomrie! A aj ty! Rozumieš, čo ti hovorím?“

         Motorka prikývne. Doktor si ešte zavolá jej matku: „Matilda, tie lieky pravidelne. Už žiadne krvácanie. Jasné?“

         Odpovede sa nedočká, obe ženy sa náhlia preč. Privrie dvere a na chvíľu sa zahľadí do prasacích očiek v Betinej tučnej tvári. V tom pohľade je nemá obava, bezradnosť i výstraha. Beta mlčky prikývne.

         Po týždni idú od lekára rovno na faru. Ale ani kňaz nepochodí. Ani sociálna pracovníčka z okresu. Motorka zanovito mlčí, stráži si tajomstvo z najväčších.

         Povedala by, premýšľa v noci s pohľadom upretým do tmy, keby nie Amen. Takto nie – nikdy. Chce zaspať, ale nemôže. Spomienka je ako studený železný klin v drevenom kláte.

         Už tretí týždeň zúrila slintačka. Motorka sa nechala na hospodárskom dvore zatvoriť dobrovoľne. Ostatní pre peniaze. Tri ženy, traja chlapi a Amen. Starali sa o všetky svine i kravy. Nestíhali. Po týždni prišli tí šiesti kdesi od Michaloviec. Hnedozelené montérky, lodičky s plechovými levmi na hlavách. Dvaja z nich Česi. Jeden s hviezdičkami na pleciach. A technika. Hektolitre dezinfekcie. Dreli ako kone a Motorka s nimi. Likvidovali choré svine i prasiatka a pálili ich, deň čo deň, v silážnej jame. Poliali dezinfekciou, potom naftou a zapálili. Masť tiekla potokmi. A smrad. Hrozný, mŕtvolný smrad. Hustý, čierny mrak rozprestrel nad dedinou smradľavé chuchvalce smrti. Na to buldozérom tony vápna. Deň čo deň, noc čo noc. Muselo to byť! Po dvoch týždňoch usmrtili prvú kravu. Vtedy ju premkla hrôza. Holými rukami sypala každý večer plné hrste vápna okolo svojich šestnástich. Keď už všetci spali, chodila s vedrom a dezinfikovala svojim šestnástim lesklú srsť a kopytá. Robila za piatich. Koža sa jej lúpala z dlaní. Do krvi.

         Po mesiaci všetci podľahli všadeprítomnej všednosti zabíjania a smrti a zdiveli. Vychľastali litre pálenky, aby vydržali, a jedli surové mäso.

         „Nie sú choré,“ chripel Amen a z práve zabitého prasaťa vykrojil kusisko zo stehna. Hltavo trhal pariace sa mäso. Vojaci za ním. Museli, inak by im nedal pálenku. Pažravo pregĺgali surové mäso ako zvery a zapíjali ho pálenkou. V noci potom vracali, až sa celý dvor ozýval. Nedbali. Na druhý deň znova.

         V takom stave ju dostali. Nik sa jej na nič nepýtal. Žiadne reči. Dvere na miestnosti žien sa rozleteli a ten s hviezdičkami sa na ňu prvý bez slova vrhol. Rozdrapil jej košeľu a zodvihol nohy. Špongiou namočenou v dezinfekcii jej to umyl ako krave. Za ním ostatní. Zatínala zuby, nebránila sa. Tušila, že nemá význam brániť sa, že to tak musí byť. Ani ostatné ženy sa nebránili. V tom stave, keď na družstve zúrila smrť, zdalo sa im to prirodzené. Vojaci to potrebovali, ženy držali. Aj Motorka. Po troch nájazdoch už necítila bolesť. Ale ani nevrieskala od rozkoše ako Magda a Ela. Nechápala, prečo vrieskajú a prevracajú oči. Na štvrtý deň sa pridal aj Amen.

         „Srať na všetko,“ zasyčal nad ňou a slzy mu stekali na jej holé prsia. Bolo to príliš živočíšne, než aby sa o tom hovorilo. Cez deň chodili okolo seba, spotení, zasmradení od toho večného hnoja i dezinfekcie a večer vyhŕňali chlapi ženám dlhé zástery na tučné biele bruchá.

         Po mesiaci už nebolo čo zabíjať. Kravy odolali. Vojaci spálili chlievy a zhoreniská nahrubo posypali vápnom. Veterinár z okresu prišiel na kontrolu, no von z dvora sa dostal až o týždeň. Aj on sa pripojil k večerným orgiám a Motorka pod ním prvý raz zvrieskla. Na druhý deň nabrala na prsty maslo, ktoré umútila v práčke, a mastila si ubolené ohanbie.

         V polovici marca povedal ten kostnatý veterinár, že dobre, epidémia je zažehnaná. Keď vychádzali, ľudia zvonku ich sledovali s hrôzou v očiach. Mátohy a strašidlá. Magda a Ela išli rovno do nemocnice a vojaci do Michaloviec. Techniku poslali za nimi. Všetkým dali po tisícke... a amen. V apríli prišli jarné práce a na slintačku si už nikto ani nespomenul.

    *

         „Spíš?“ kričí matka z vedľajšej izbietky. Vie, že nespí, a Motorka vie, že to vie. Neodpovedá.

         „Som rada.“

         „Čččo?“

         „No, že si si to nenechala zobrať. Ako tie dve. Asi to tak má byť.“

         Motorka tomu veľmi nerozumie, ale prikývne.

         „A-asi,“ zašepká nahlas do tmy a prevalí sa na bok.

         Opäť pocíti pohyb v bruchu. Spokojne zakrochká. Ovládne ju vlastnícky ošiaľ. Je to jej! Nikomu to nedá! Musí to mať! Musí! Inak nemá cenu žiť. Skončí ako otec. Strasie ju. Nesmie sa namáhať. Zamrmle čosi nezrozumiteľné, ale veľmi nežné pohybujúcemu sa bruchu a konečne zaspí.

    *

         Dedina je hore nohami. Motorka je tehotná!!! Akoby zrušili v škole náboženstvo. Je toho plno: v obchode, v krčme, na poli aj v živočíšnej. I deti sa cez prestávky chichocú do dlaní. Nastupujúca jeseň roznesie so žltnúcimi listami gaštanov aj túto novinu. Nič neutají. Pri nákupe po nej šibne skúseným okom vedúca Rázboríková a vyhŕkne na celú dedinu:

         „Motorka, ty si tehotná!“

         Správa letí do ulíc i uličiek.

         Na chvíľu zavládne ticho ako po výbuchu jadrovej bomby. Potom sa všetky pohľady v predajni upnú k pokladnici. Je to tak. Ticho vrie, až napokon vykypí.

         „Zmrd!“ vynesie ktosi v kúte dlhočizného obchodu rozsudok bez možnosti odvolania. Vášne sa uvoľnia do zlomyseľného rehotu. Rázboríková takmer leží na pulte, z očí jej tečú slzy, a sotva lapajúc dych, ukazuje na Motorkino brucho. Cez páchnuce, úzke pery opakuje to prekliate:

         „Zmrd, bude to zmrd!“

         Veď čo už môže vzísť zo spojenia Motorky a nejakého opilca? Dedina dobre vie, prečo boli Magda a Ela v nemocnici. Vie aj to, že Motorka nebola, lenže vtedy nik nepripustil, aby s ňou, položenou-polochlapom, niekto mohol... A ak, tak len nejaký opilec. Veď tú nechcel ani beznohý Berco zo susednej dediny! Ani ten. Hovoril, že má chlpaté prsia. Vtedy ju dedina ľutovala, pretože vedela, prečo je taká. Ale teraz? Vytŕča sa tu s bruchom akoby nič. Ona! Stratila vari poslednú štipku súdnosti? Ako ona môže chcieť dieťa?! Čo sa nevidí?! Nevie azda, čo môže priviesť na svet?! Zmrda! Zmrdnuté kačice sa vyraďujú z chovu. Uvaria ich, tak ako sú, a svine ich zožerú aj s perím. To je osud zmrdov. Nikto za to nemôže, ale zmrdy nemajú nárok. Jednoducho preto, že sú zmrdy.

         Obchod sa rehoce neľútostne a kruto. Ako jej kedysi prischlo Motorka, krstí v tejto chvíli dedina jej dieťa. Tu niet miesta pre súcit. Niet čo chápať. Motorka je okraj, odpad, či chce, alebo nechce. Na výsadu mať dieťa nemá nárok! Tridsaťpäť rokov to chápe, žije, ako sa na odpad patrí, a teraz toto! Dieťa! Čo to je – vzbura či hlúposť? Pripustia hocičo, len to nie, že sa v nej toľké roky mýlili. A to zasa nie! Z nich si nikto strieľať nebude! A ak áno – tu máš! Zmrd! Žrádlo pre svine! To bude ten tvoj pankhart! V tom je dedina podivuhodne zajedno.

         Motorka sa vypotáca z obchodu. Napína ju na vracanie. Dávi rovno pred vchodom, kým do nej nesotí Rázboríková. Už bez smiechu aj bez sĺz. Len zlosť a tupá nenávisť. Oklamaná, osprostená:

         „Negrcaj mi tu. Špiň si doma materi. Prespanka!“ zasmradne jej z úst.

         Motorka spadne na betónové schodíky, držiac si úzkostlivo brucho, aby sa tomu maličkému neublížilo. Okuliare v hrubom ráme sa rozletia na kúsky.

         Ľudia vychádzajú z obchodu, rehocú sa jej, takej poníženej, potupenej, ovracanej. Rehocú sa jej priamo do očí a veľa nechýba, aby do nej začali kopať. Nekopú ju len preto, že kľačí na štyroch a hrozne na nich vrčí. Nevidí ich dobre, ale cíti ich zlobu a odpovedá na ňu, ako vie. Vydáva zvuk podobný psiemu vrčaniu pred útokom. Nie psiemu – vlčiemu. Je vlčicou pred útokom. Hrozivo vycerí zuby. V nepríčetných očiach horí nebezpečný oheň. Životunebezpečný. Zberba sa podvedome stiahne, iba malí Cigáni dobiedzajú, kým nepríde matka a neodvedie Motorku domov. Idú rovno, neplačú. Je rozhodnuté.

         Odvtedy ju nik nevidí. Len Amen, keď pred Vianocami prinesie hrubú obálku. Sotva ju spozná. Motorka opeknela, akoby zmäkla.

         „Napísal som do Michaloviec, aj ja som čosi...“ mrmle nezrozumiteľne a bradavica pri pravom uchu mu skáče. „Nehovor... Motorka, nikomu! Prosím ťa! Inak je so mnou... s nami amen. Ja ti budem dávať...“ tisne pred ňu obálku. Motorka si chytí velikánske brucho a bez slova ho nechá s matkou v kuchyni. Zamkne sa v izbe. Matilda vezme obálku a ráta. Za tie mesiace si zvykla na všetko.

         „Raz toľko – a nepovie!“ vracia obálku predsedovi. Ten položí peniaze pod stromček a vybehne. O dve hodiny je späť s druhou, rovnako hrubou, ba desaťtisíc ešte pridá. Vianočný darček. Anjeli trúbia koledy. Amen skloní hlavu.

         „Postavíme nový dom,“ šepká Matilda, keď za ním zatvára bránu. Vie, čo hovorí.

    *

         Bolesti sa ozvú až po Novom roku. Motorka schytí pripravený batoh a vybehne do mrazivej tmy. Vlečie sa popri domoch do družstevného dvora. Občas zastane, oprie sa o múr a hlasito vdychuje mrazivý vzduch. Vrátnik ešte spí. Opäť pocíti prudkú bolesť a po nohách jej steká čosi teplé. Teraz nesmie zastať! Napreduje štvornožky, batoh vlečie za sebou. Kravín je otvorený, bolesti ustúpili. Rýchlo prejde do ohrevne vody. Zapne bojler a s uspokojením sleduje červené kontrolky. O chvíľu voda zašumí, zabuble a potom už začuje známy zvuk, pri ktorom jej naskakuje husia koža. Vytiahne snehobiele plachty, uteráky, mydlo a dezinfekčný prostriedok. Pracuje rýchlo a racionálne. Netuší, kde sa v nej berie, ako a čo má robiť, ale robí to neomylne a myslí pritom na kravy. Nemôže to byť iné! Pri ďalšom návale bolesti je pripravená. Leží na snehobielej plachte, prestretej na vydezinfikovanej podlahe. Pod obnaženým zadkom veľký igelit. Pripravený hrniec s horúcou vodou a uteráky. Rodí. Napĺňa svoj vzdor voči celej dedine. Toto je odmena za tie roky! Toto je naplnenie osudu! Motorka rodí dieťa. Cíti, ako jej praskajú kosti, ako sa trhá pod bruchom i v mozgu. Reve, mama, mamička moja, pomôž mi, chvíľku má pocit, že zomiera, ale znovu sa vzchopí a tlačí. Tlačí tak, až jej oči vyliezajú z jamiek. Cíti pach vlastnej krvi, no s námahou si sadne a ťažko dychčiac, sleduje malú krvavo červenú guľu, ktorá z nej trčí. Ako vtedy zo Strakatej. Keď sa odváži na ďalší tlak, stratí vedomie. Dvere sa náhle rozletia, no Páleníkovej výkrik už nepočuje...

         „Je to dievčatko, Motorka,“ až keď precitla, vníma doktorove okuliare a praskanie dreva v sporáku. „Ale bolo to strašne nezodpovedné. Mohli ste obe zomrieť!“ Karhá ju a podáva jej do postele vreštiaci uzlíček.

         „Ja viem, pán doktor,“ Motorka berie nežne svoje sladké životné bremeno, „lenže ja som to dieťa strašne chcela. Vy neviete...“

         Konečne ju zazrie. Nepáči sa jej. Akoby bola brontavá, dievčatko je samá vráska. Pery má výrazné a lesklé. Motorka ju pomaly rozbalí a spýtavo sa zahľadí na doktora.

         „Neboj sa, je v poriadku. Páleníková sa vyzná,“ upokojuje ju. „Treba jej dať najesť.“

         Motorka vyberie spod košele belostný plný prsník a opatrne si k nemu priloží dieťa. Vrieskajúca tvárička zmĺkne, chvíľu skúmavo ovoniava, a potom sa ústa lačno našpúlia a schmatnú tmavú bradavku. Motorka privrie oči. Pocíti bolesť i slasť – všetko naraz. Viac ani nechce. Je spokojná. Doktor sa zhovára s Matildou a tvári sa, že vyčistenú hus nechce.

         „Všimla si si, Matilda?“ pozrie spýtavo na starú matku.

         „Všimla. Má bradavičku pri pravom uchu,“ odpovedá stará mať bez ostychu.

         „Nie to,“ zavracia ju doktor. „Nekokce. Motorka nekokce. Začnem veriť na zázraky,“ usmeje sa spokojne, zoberie hus a vybehne do tmy.

         Matilda zaprie bránu a vráti sa k svojim dievkam. Motorka dojčí a oheň v jej očiach nehasne.

         „Bude Kristínka,“ oznamuje matke potichu.

    *

         Pred domom – palácom s A. D. 1974, vyrytým do omietky na priečelí –, zastaví strieborná metalíza. Spoza volantu vystúpi mladá pôvabná blondínka v decentnom tmavom kostýme. Vyberie z auta veľkú kyticu ruží a vojde do domu. Víta ju vôňa vanilky.

         „Mami, kde si?“ blúdi po rozľahlých chodbách a nazerá do izieb.

         Zjaví sa staršia žena v ufúľanej zástere a s vystretými rukami, aby mohla dievča čo najtuhšie objať. Dve ženy si padnú do náručia. Letmo, úprimne sa pobozkajú.

         „Všetko najlepšie k narodeninám, mamička,“ blondínka podáva staršej žene veľkú kyticu. Okuliare v hrubom ráme sa zarosia.

         „Kristínka, to si nemusela,“ habká, úprimne prekvapená množstvom ruží. Na také čosi nebola zvyknutá.

         „Pôjdeme na cintorín za starou mamou?“ opýtala sa Kristína.

         „Ale áno, pravdaže, len vyberiem z rúry koláč. Dobre?“

         „Dobre, dám si zatiaľ kávu. Môžem?“

         „Môžeš, pani profesorka, môžeš. A čo v škole?“

         „Príma,“ odvetí stredoškolská profesorka matematiky Kristína Babotová. „A vieš, na čo som dnes prišla? Tento dom je iba o tri roky starší ako ja.“

         Motorka sa na ňu uznanlivo usmeje.

         O dve hodiny schádzajú matka s dcérou strmým chodníkom z cintorína. Dedina im kľačí pri nohách. Motorka si vedie svoj triumf pod pazuchou. Pomaly, bez náhlenia vychutnáva príjemné mrazenie v chrbte, keď odpovedajú na kusé pozdravy dedinčanov, ktorí nemajú odvahu dvihnúť k nim zrak. Červené chrbty pyšných gazdovských striech, omotané klbkami sivého dymu, krčia sa hlboko pod nimi, akoby od hanby. Kráčajú od hrobov Matildy, doktora a Rázboríkovej do domu, ktorý dala matka pred rokmi postaviť. Nikto nevie za čo. Iba tušia. To môžu – to jediné im dovolí.

         Dcéra nevie, čo sa v matke odohráva. Zápalisto jej rozpráva o úspechu študenta Tardíka, ktorý práve dnes, s jej pomocou, prekonal strach z matematiky.

         „No nie je to úžasné, povedz, mami?“

         Motorka vníma jej otázku ako posledný takt víťazného pochodu, ktorý, bohvie po koľký raz, práve počúva. S úsmevom prikývne a bez zaváhania si nechá od pani profesorky otvoriť bránu. Prechádza ňou ako Víťazným oblúkom a súhlasne opakuje:

         „Je, dcérka. Je to úžasné. Úžasné!“ 

     

    NÓRSKY RYBÁRSKY RAJ (úryvok z knihy Zázračné Nórsko)

         Cestovať za rybami do Nórska sa pomaly stáva bežnou záležitosťou. Cena zájazdu (podľa zvolenej cestovnej kancelárie od 10 000 do 12 000 Sk) umožňuje širokému okruhu rybárov absolvovať rybársku dovolenku, na akú sa nezabúda do konca života. Informácie o možnostiach a spôsoboch rybolovu v Nórsku sú však často sporadické, neúplné a navyše veľmi rozdielne. Preto potencionálni záujemcovia sú často v rozpakoch a podobne ako my, podliehajú predstavám o nevyhnutnosti výbavy a výstroja potrebných na lov v nórskych fjordoch. Pokúsim sa preto podať čo najúplnejšiu správu o svojej ceste za nórskymi rybami, ktorú som absolvoval s cestovnou kanceláriou v termíne od 28. 6. do 9. 7. 1996. Cieľom našej cesty bol Snillfjord, vzdialený asi 70 km juhozápadne od mesta Trondheim, čo je zhruba v strede západného nórskeho pobrežia.

         Najprv zopár praktických rád. Pokiaľ možno, necestujte sami. Ideálne je vytvoriť trojicu, ešte lepšie štvoricu a to nielen kvôli vzájomnej psychickej podpore, ale vyslovene z praktických hľadísk. Napríklad člny, v ktorých sa loví vo fjordoch sú troj- až štvormiestne, kajuta na trajekte dvoj- a štvormiestna, ubytovanie v chatkách je minimálne pre dve osoby a pod. V skupine by mal byť aspoň jeden, čo hoci minimálne ovláda motorový čln a mechaniku motora (najmä Yamaha, Johnson), pretože ich poruchovosť je (vzhľadom na vysokú vyťaženosť) pomerne vysoká.

         Vezmite si so sebou trvanlivé jedlo (strava nie je v cene zájazdu), najmä salámu, slaninu a konzervy, ale nepreháňajte to. Už po prvom dni budete mať nalovených dostatok tresiek, ktoré ak sa vám neprejedia, môžete konzumovať po celý týždeň (nezabudnite na olej na ich vyprážanie). Kupovať jedlo v Nórsku je síce možné, ale pre našinca väčšinou nedostupné. Treba si uvedomiť, že pri kurze slovenskej koruny k nórskej (cca1:4,5) vás dvadsaťkorunový bochník nórskeho chleba vyjde na 90 Sk!

         Oblečenie musí byť predovšetkým teplé. Osvedčila sa teplá spodná bielizeň (tepláky), na ňu si obliecť hrubý vlnený sveter a ešte na to klasické „prešiváky“. V čase dažďa (bolo ho viac než dosť) ešte nepremokavý plášť alebo impregnované „maskáče“. Hrubé teplé ponožky (aj dvojo naraz) a pevné gumené čižmy sú nevyhnutné. Na hlavu čiapku a na ňu kapucňu od pršiplášťa. Rukavice netreba. Rátajte s tým, že bezpečnostné predpisy plavby na mori zakazujú vyplávať na more bez záchrannej vesty. Pokiaľ si ju nevezmete so sebou, poskytne vám ju majiteľ člnov za poplatok (v našom prípade 50 NOK na týždeň). Nejde o zálohu, ktorú by vám po vrátení vesty vrátil, ale o poplatok – výpožičné, ktoré mu zostáva aj po vrátení vesty, inak zaplatíte hodnotu vesty (cca 250 NOK – všetko násobte 4,5-krát).

         Ďalej platíte za benzín do motora člnu. Jeho cena je asi 10 NOK za liter a počas týždňa spotrebujete asi tak 50 l benzínu (niekto viac, niekto menej), preto treba rátať s asi 500 NOK za benzín (tu sa začínajú výhody väčšieho počtu ľudí na člne).

         Nezabudnite na lieky a vitamíny, ktoré užívate. Rozhodne neodporúčam brať veľa alkoholu. Nórski colníci sú naň veľmi citliví (v krajine vládne faktická prohibícia) a hoci nás „neprichytili“, boli s požívaním alkoholu len problémy. Opodstatnenie má fľaša rumu do čaju, alebo grogu po návrate zo „studenej“ rybačky.

         Nemusíte si však vziať so sebou napr. baterku. V čase do 15. 9. sú v Nórsku (teda aspoň v okolí Trondheimu) tzv. biele noci. O tretej v noci je svetlo ako, povedzme, o jedenástej dopoludnia. Štvrťhodinu pred polnocou svieti slnko.

         Výhodou je sonar, pri rybolove je v Nórsku povolený a používajú ho prakticky všetci domáci i zahraniční rybári. Nič sa však nestane, ak ho nebudete mať. Tresky berú vo fjordoch spoľahlivo a svojich tridsať kilogramov, ktoré si v mrazenom stave môžete odviezť, bezpečne nachytáte aj bez sonaru.

         Napokon nezabudnite na pevný, veľmi ostrý filetovací nôž a dostatok utierok na ruky. Praktické je mať so sebou širokú lepiacu pásku na uzatvorenie prepravných polystyrénových debien s mrazenými rybami.

         Slnečné okuliare s filtrom sme použili iba raz, pri love na mori, ale nemožno vylúčiť, že na váš zájazd sa bude slniečko štedrejšie usmievať.

         Určite si vezmite fotoaparát, prípadne videokameru. Po skončení dovolenky sami uznáte, že nedostatok dokumentácie zážitkov a krajiny je doslova hriechom (optiku si však dajte poistiť). Napokon nezabudnite si do batožiny pribaliť kompletnú posteľnú bielizeň (plachtu, obliečky na vankúš a paplón).

         A teraz k samej rybačke. Loví sa dvoma odlišnými spôsobmi v závislosti na lokalite: vo fjorde (5 dní) a na mori (1 deň). Lov vo fjorde si nevyžaduje žiadne osobitné vybavenie. Stačí ľahká prívlačná udica (do 3 m) z dutého laminátu s porcelánovými očkami. Navijak rovnako ľahučký s kapacitou 100 m vlasca 0,30, ktorý pred použití dôkladne naolejujte. Lovené tresky vo fjorde tvoria na deväťdesiat percent kusy nepresahujúce jeden kilogram (väčšinou sú menšie) a niekoľko ťažších kusov spomínaná hrúbka vlasca a dobre usporiadaný navijak hravo zvládnu. Na ilustráciu uvediem, že svoju najťažšiu tresku polak (a to je bojovníčka na pohľadanie) som zvládol na vlasci Byron 0,21 a navijakom rovnakej značky (0,30). Dokonca vôbec najťažšiu tresku celej dovolenky (12,5 kg, 113 cm) zvládla na mori pani G. Brezíková na vlasci 0,26. Najmä sa však zbavte predstavy, že v Nórsku treba používať hrubé až hromotĺcke náradie. Pravdou je úplný opak. (Pre mňa to bolo vôbec najväčšie prekvapenie a v duchu som ďakoval Bohu za vnuknutie pribaliť si „blyskáčovku“. Tá nakoniec „vytiahla“ všetky moje ulovené tresky, kým obe „sumcovky“ zostali v hanbe aj s multiplikátorom a hrubou šnúrou.)

         Treba si uvedomiť, že lov tresiek je v prvom rade lov popoťahovaním oloveného pilkera. Nahadzujete ho z člna a necháte dopadnúť na dno. Ideálnou na zábery sa ukázala hĺbka okolo 30 m, ktorá je v bežnom fjorde asi 50 – 100 m od brehu. Keď pilker dopadne na dno, trhavými pohybmi zápästia ho pomaly popoťahujete k hladine, pričom vlasec pomaly navíjate na cievku. Ak nepríde záber (čo býva zriedkakedy), vytiahnete pilker z vody a celý postup opakujete. Počas jedného lovu sú to tisíce trhavých pohybov zápästím smerom hore, pričom v hĺbke 30 m pilker poriadne „oťažie“. Ak k tomu pribudne ešte aj záber, nečudo, že aj pri ľahkom náradí máte na druhý deň v predlaktí svalovú horúčku. Pri ťažkom, alebo hoci len ťažšom náradí sa tento druh rybačky mení na drinu až otročinu a veľmi rýchlo vás znechutí. Boli aj také prípady.

         Základnou nástrahou je malý pilker (50 g) zavesený na konci vlasca na prepínacej karabínke. Zdôrazňujem, že na ulovenie celkom dostačujúceho množstva tresiek vám stačí jeden pilker na vlasci. Mnohí však pred pilker viazali ešte na rozličné druhy karabínok aj iné nástrahy, napr. twistre, pierka či blyskáče. Možno naozaj ulovili viac, ale bolo to celkom zbytočné, nehovoriac o tom, že pôžitok z rybačky a etika rybolovu išli bokom.

         S priateľom Tiborom sme lovili priemerne 15 – 30 tresiek na jeden výjazd (denne boli dva), najviac sme nachytali 40 tresiek za približne dve hodiny a „mali sme dosť“. Takýto priemer bohato stačí aj na stravovanie aj na zamrazenie rýb domov.

         Farba pilkerov a nástrah vôbec, je nepodstatná. Tvrdenie, že v danom fjorde „išli“ tresky len na červený twister s bielou hlavičkou alebo na žltozelenú rybku, je iba výmyslom a nezmyslom. Je síce pravdou, že pokiaľ ide o frekvenciu záberov, účinnejšie boli svetlejšie pilkery (na báze žltej farby s rôznymi odtieňmi), ale spoľahlivo nalovíte aj na červené, zelené, fialové (na taký, nie dlhší ako malíček, zabrala spomínaná treska-polak), takisto na signálne, tyrkysové, tmavomodré a všetky ich kombinácie. Ak treska berie, farba nástrahy je pre ňu úplne nepodstatná. Ba veľakrát som videl, ako zabrala na celkom prázdny háčik bez akejkoľvek nástrahy.

         Zaseknutá treska do približne jeden a pol kilogramu bojuje asi ako náš jalec. Najskôr divo vyráža do hĺbky, no rýchlo prichádza o sily a jej vytiahnutie do člna je vecou krátkej chvíle. S väčšími treskami je to v podstate rovnaké, treba na ne len trochu viac času a rutiny. Tresky bývajú spravidla zaseknuté na všetky tri háčiky hlboko v papuľke, takže pevný peán, či ešte lepšie ploché kliešte, nájdu svoje časté uplatnenie. Ulovené ryby sme po rýchlom usmrtení odkladali do prepravky. Lovné miery tresiek neexistujú, no aj napriek tomu ak mali dĺžku pod tridsať centimetrov, púšťali sme ich späť. Chuťovo najlepšie boli tresky s približne kilogramovou hmotnosťou, čo zodpovedá ich dĺžke približne 40 – 50 cm.

         V Snillfjorde (a reálne možno predpokladať, že inde to nie je odlišné) brali najmä dva druhy tresiek – tmavá (70 % úlovkov) a pravá – obyčajná (25 %). Okrem nich sa ulovili ešte tresky polak a tresky jednoškvrnité (5 %). Okrem tresiek brali vo väčších hĺbkach morské ostrieže, chytili sa aj dva morské miene a jedna platesa. Len na porovnanie: v chate nás bolo šesť, z toho dve ženy, lovili sme zväčša štyria a za týždeň – od pondelka do soboty dopoludnia – sme ulovili minimálne 300 – 350 kg rýb. Časť z nich sme zjedli a 180 kg filetovaných (každý po 30 kg) sme si doviezli domov. Asi 30 kg (ak nie viac) sme nechali v mraziacom boxe, lebo neboli dostatočne zmrazené (na to treba dať pozor: do prepravky možno vkladať iba na kosť zmrazené ryby).

         Pre celkovú filozofiu lovu sa odporúča najskôr naloviť prepravované množstvo 30 kg rýb (v prvých troch dňoch) a potom experimentovať, doslova sa hrať s vďačne berúcimi rybami.

         A ešte čosi je veľmi dôležité: po každom love treba dôkladne vysprchovať navijak pod prúdom sladkej vody (aspoň päť minút intenzívnej sprchy). Inak sa vám akokoľvek dobre naolejované prevody pokryjú hrubou vrstvou odparenej soli a ku koncu pobytu navijak nepretočíte. Viacerí dokonca navijaky „kúpali“ vo vedrách s vlažnou, sladkou vodou a „kúpeľ“ aspoň trikrát vymenili.

         Na lov na mori potrebujete pevnejšie náčinie. K slovu prídu plné lamináty typu Lipno, vlasce 0,50 a väčšie navijaky vrátane multiplikátorov. Taktika „boja“ spočíva v tom, že rybársky škuner vás vyvezie z fjordu na more, výkonným sonarom zistí kŕdeľ tresiek, identifikuje hĺbku, v ktorej sa kŕdeľ nachádza a zastaví motory priamo nad rybami. Lov trvá maximálne 30 minút, pokým kŕdeľ neodtiahne. Za ten čas treba do určenej hĺbky dostať čo najrýchlejšie ťažší pilker (120 – 500 g) so šiestimi (ba aj viacerými) nadväzcami (pierka, twistre, bužírky alebo aj celkom prázdne háčiky) a po dvoch-troch popotiahnutiach (ale aj bez nich) vytiahnuť s veľkou námahou strapec tresiek (tmavých) úhľadne zavesených na všetkom, čo sme spustili do vody.

         Farba a veľkosť nástrahy sú naozaj úplne nepodstatné, tresky vezmú skutočne všetko. Na nadväzcoch viseli priemerne dve až štyri tresky, ojedinele i päť, ba kapitán škunera ich vytiahol na špeciálnom nadväzci dokonca šesť.

         Ošiaľ trvá asi pol hodinu a počas osemhodinovej plavby sa opakuje asi štyrikrát. Výsledkom sú takmer tri metráky rýb, ktoré nalovilo sedem aktívne loviacich rybárov. Na naše podmienky nevídané-neslýchané. Dokonca tak trocha masaker, ale to tam nikoho netrápi.

         Na záverečnej zastávke „padla“ aj najväčšia treska obyčajná, ktorú ulovila Bratislavčanka Gabika Brezíková na vlasec 0,26, keď ryba zobrala červené pierko na nadväzci pred pilkerom. Takú veľkú rybu v Snillfjorde v tom roku ešte nikto neulovil. Teda rekord.

         Niektoré cestovné kancelárie za denný poplatok požičiavajú i ťažké náradie potrebné na lov na mori. Pilkery si zasa možno vybrať zo širokej ponuky v miestnom obchode práve tak ako všetky ostatné nástrahy.

         Zopár slov o ceste. Trasa od nás do nórskeho Snillfjordu je dlhá 2 020 km, z toho približne 400 km sa absolvuje trajektom. Naše cestovanie trvalo dovedna takmer 48 hodín, čo je veru poriadne úmorné a treba sa na to pripraviť najmä psychicky. Prežiť v autobuse zn. Karosa (bez 8 hodín plavby trajektom) dva dni a dve noci, je doslova veľkým utrpením (aspoň pre mňa bolo). Preto odporúčam každému, kto sa rozhodne ísť na rybačku do Nórska, zobrať si do autobusu pútavú knihu, lebo po štyroch hodinách debaty so spolusediacim sa vyčerpajú všetky možné aj nemožné témy a ďalej sa už človek len trýzni a nepredstaviteľne nudí. Kniha predsa len trochu rozptýli. Okrem toho si na trajekte spolu s partnerom kúpte kajutu. Tá naša stála 160 švédskych korún (38,50 DEM), ale neľutovali sme. Dve postele, klimatizácia a najmä sociálny kút s čistým WC a sprchou, žiarivočistými uterákmi a teplou vodou, stáli za to.

         Samo cestovanie na trajekte je mimoriadnym, pre našinca nevšedným zážitkom, pretože takú obrovskú loď vidí spravidla prvý (a niekto iste aj posledný) raz v živote. Na strastiplnosti našej cesty, okrem už spomínanej Karosy, pridali ešte nekvalitné poľské cesty. Preto na naše vytrasené vnútornosti pokojná plavba na majestátnom trajekte pôsobila veľmi blahodárne. Pomorania alebo Silesia (pri ceste nazad) prekonajú trasu zo Swinoujscia do švédskeho Malmö za rovných osem hodín.

         Švédske a nórske cesty sú výborné. Diaľnice a cesty prvej triedy sú rovné ako dlaň a jazda po nich je skutočným zážitkom. Cestu treba organizovať tak, aby ste stihli dopoludňajšie trajekty, lebo ceny na nich sú o polovicu nižšie ako na večerných (čiže spomínaných 38,50 DEM za dvojposteľovú kajutu je polovičná suma z večernej linky).

         Počas jazdy autobusom vera nepite ani nejedzte. Prestávky sa totiž cestou robievajú po dvoch hodinách a vodiči tento harmonogram neradi menia. Najhoršie sú noci, počas ktorých sa pokúšajte aspoň driemať, ak nie priamo spať. V každom prípade sa vám za trápenie na ceste bohato odvďačí štedrá nórska krajina. Cez Švédsko sa totiž cestuje zväčša v noci.

         Nórska príroda je jednoducho úchvatná. Je to určite zatiaľ to najkrajšie, čo som v živote videl. Je až romanticky nádherná. Vysoké, kamenné bralá, plné divých, mohutných vodopádov striedajú tiché sýtozelené údolia pokryté šťavnatými lúkami a hlbokými zdravými lesmi. To všetko vrúbené typickými nórskymi usadlosťami s nádherným zvykom svietiacej lampičky pred vchodom každého domu, dávajúcej okoloidúcim na vedomie, že tam možno hľadať pomoc. A všade čisto a útulne. V sociálnych zariadeniach pri ceste by sa dalo, obrazne povedané, obedovať.

         Obdivuhodná je i čistota riek, ktoré sú plné lososov. Na naše pomery čosi neuveriteľné. Prirovnať to možno iba k našej Orave, ale stokrát zväčšenej.

         A tak, ako je iná kvalita krajiny, iná je aj kvalita ľudí. V Nórsku niet alkoholu ani kriminality. Autá ani domy sa nezamykajú. Detské hračky na ulici, alebo rybárske náčinie v člnoch, vrátane drahej elektroniky, sa nechávajú na mieste celé dni a noci bez toho, aby sa ich niekto dotkol kradmou rukou. Nóri jazdia na Mercedesoch či Volvách, iba mladí a menej majetní na lacnejších autách typu Volkswagen či Audi. Nóri majú všetkého relatívne dosť, nepotrebujú cudzie. Sú spokojní s materiálnym vlastníctvom i obsahom svojich duší. Je to pokojný, vyrovnaný a vo všetkých oblastiach sebestačný, hrdý národ. Privítajú vás, nikdy neodmietnu pomoc, ale pred cudzincami sa neponižujú kvôli niekoľkým korunám.

         Každému „veľkookému Slovákovi“ by som dožičil vidieť Nórsko a „prežit“ ho na vlastnej koži. Je to dobrá škola. A nielen pokiaľ ide o chytanie rýb.

    Zobraziť všetko