• Špeciálne prílohy :   -  Kalendárium   -  Ukážky z diel   -  Eseje o ňom
    Zobraziť všetko
  • Prekladá z jazykov

    Nemecký jazyk
  • Životopis autora

    Ladislav Hanus sa narodil 26. februára 1907 v Liptovskom sv. Mikuláši. Po roku štúdií v bohosloveckom seminári v Spišskej
    Ladislav Hanus sa narodil 26. februára 1907 v Liptovskom sv. Mikuláši. Po roku štúdií v bohosloveckom seminári v Spišskej Kapitule odišiel na štúdium do Innsbrucku (1926 – 1932). Tu získal v roku 1932 doktorát filozofie a o dva roky neskôr aj doktorát teológie. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1932. Ako kaplán pôsobil od roku 1932 v Spišských Vlachoch, v roku 1933 v Spišskej Novej Vsi, v roku 1935 v Ružomberku. Od roku 1937 bol katechétom a profesorom náboženstva v Kežmarku. V rokoch 1938 – 1950 prednášal morálku, sociológiu a sakrálne umenie v bohosloveckom seminári v Spišskej Kapitule. Slovenský kultúrny život v štyridsiatych rokoch obohatil aj redigovaním popredných kultúrnych časopisov (Kultúra, Obroda a Verbum). Mimoriadne významné sú z tohto obdobia aj jeho preklady R. M. Rilkeho a P. Lipperta. Štátna moc v roku 1950 Spišský seminár násilne zatvorila. Tento rok zároveň znamenal koniec verejného vedeckého pôsobenia profesora Hanusa (1938 – 1950). V roku 1952 bol pozbavený aj občianskej a ľudskej slobody, pretože ho zatkli a neoprávnene odsúdili na pätnásť rokov väzenia za údajnú protištátnu činnosť. Trinásť rokov si odsedel vo väzniciach. Po návrate v roku 1965 (ešte bez občianskych práv, ako kurič v Bratislave) prednášal na súkromných filozofických a kultúrnych bratislavských sympóziách. Od roku 1968 pôsobil ako farár v Kvačanoch a od roku 1974 v Hybiach. Posledných desať rokov života prežil ako dôchodca v Ružomberku. Tu aj zomrel 7. marca 1994.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Esej

    • Rozhľadenie (1943)
    • Rozprava o kultúrnosti (1943)
    • Princípy pluralizmu (1967, 1997)
    • Romano Guardini. Mysliteľ a pedagóg storočia (1976, 1994)
    • Jozef Kútnik-Šmálov: Život, činnosť, tvorba (1986, 1992)

    Odborná literatúra

    Editorská činnosť

    • Kostol ako symbol (1995)
    • Človek a kultúra (1997)
    • O kultúre a kultúrnosti (2003)
  • Charakteristika tvorby

         Kňaz, profesor, filozof, estét, teoretik a pedagóg kultúry a kultúrnosti. Jeho dielo predstavuje inšpiračný prameň

         Kňaz, profesor, filozof, estét, teoretik a pedagóg kultúry a kultúrnosti. Jeho dielo predstavuje inšpiračný prameň v oblasti filozofie, teológie, kultúry, sakrálneho umenia i literatúry. Upozorňoval na nezastupiteľnosť a nenahraditeľnosť fenoménu kultúrnosti, šíril program kresťanského univerzalizmu, kresťanského humanizmu, personalizmu a kultúrneho pluralizmu.

         Filozofické výpovede Hanusových prác nadväzujú najmä na prúd kresťanského personalizmu J. Maritaina a R. Guardiniho. Teologicko-filozofickú koncepciu kresťanského humanizmu a filozofiu personalizmu postupne rozpracoval a anticipoval najmä v monografii Rozprava o kultúrnosti. Podáva v nej prvý systematický pohľad na človeka ako kultúrnu bytosť v kontexte kresťanského humanizmu. Úlohou kultúrnosti je „dvíhanie a zušľachťovanie celého človeka“. Do popredia sa dostáva vzájomná podmienenosť vzťahu človeka a kultúry, človeka a kultúrnosti. Človek je definovaný ako nositeľ kultúrnosti a kultúrnosť ako „bytostný spôsob existencie človeka“. Kultúra je rezultátom ľudského úsilia, „neosobným a objektívnym výsledkom ľudskej činnosti, ktorá pretrváva svojho tvorcu“. K prvým dôvodom kultúrnosti patrí „snaživosť“ človeka. Začiatkom kultúrnosti je „poznávanie“, pretože kultúrnosť človeka sa začína uvedomovaním si vlastnej osobitosti, vlastného stanoviska k veciam. V jeho optike sa človek stáva osobou vtedy, keď má jeho stanovisko „šírku“. Kultúrny človek kotví v duchu a všetky jeho vzťahy majú duchovný základ. To je zároveň hanusovský ideál slovenského kultúrneho človeka, ktorého ušľachtilosť rastie zo zbožnosti. Rozpravu o kultúrnosti treba chápať ako teoreticky koncept aktívneho skultúrňovacieho programu Slovenska, ktorý čerpá z podnetov Petra Lipperta, Theodora Haeckera. Vzácne sú ideové súvislosti s Maritainovým kresťanským humanizmom a Mounierovým kresťanským personalizmom.

         V Rozhľadení Hanus pokračuje v intenciách kresťanského humanizmu a personalizmu; osobu vníma ako centrálnu hodnotu národa (slovenského, európskeho), zároveň vyzdvihuje katolícky pluralizmus a zdôrazňuje potrebu kultúrnej elity (vzdelancov), ktorá by dvíhala slovenský národ. Najväčšiu úlohu povojnového slovenského národa vidí v jeho rozhľadení sa po Európe a zapojení sa do jej poriadku. Upozorňuje na uvedomelý prístup Slovákov k národnej tradícii – jej duchovným základom je zjavené náboženstvo, kresťanstvo. Európa je pre slovenský národ „úloha, ktorá sa má v generáciách zvládnuť, norma, ku ktorej treba dorásť; európsky život je dávanie a prijímanie. Žiada si človeka stelesňujúceho európske idey kresťanského univerzalizmu a šľachetného humanizmu“. Normou pri formovaní slovenského človeka je kresťanský humanizmus. Hanus tlmočí potrebu maritainovského tzv. integrálneho humanizmu; jeho základom je Vtelené Slovo ako ideál ľudskej dokonalosti. V ňom je zachovaný neporušené chápanie človeka ako Božieho obrazu.

         Filozofia kultúry je fundamentálna analýza človeka, prieskum tzv. „proprium humanum“, rozbor korelácie medzi človekom, prírodou, kultúrou, „ontologické odôvodnenie proprium humanum“, ktorým je „nehotovosť a vývinovosť človeka“. Vrcholom ľudského bytia je „personalita človeka“ s hlavnými atribútmi osoby: rozumom a slobodou. Ontologickým predpokladom kultúry je telesno-duchovná rozdielnosť a substanciálna jednota človeka; „hmotno“ a „duchovno“, hoci rovnako tvoria človeka i kultúrny proces, nie sú rovnocenné zložky – „človek je určený k duchu“, v ňom je hierarchický vzostup od tela k duchu; v tomto smerovaní zdola nahor je zmysel jeho existencie, jeho mravná úloha; je to špecifický ľudské, ono „proprium humanum“. Medzi duchovnými schopnosťami ľudskej bytosti má primát „rozum a poznanie“, „človek je tvorcom kultúry ako osoba a osobnosť“. Koreláciu medzi človekom, prírodou, kultúrou skúma v rovine „príroda a kultúra“ (náprotivné postavenie človeka oproti prírode), v rovine „kultúra a dejiny“ („vývinovosť“ ako zákon kultúry, tradícia, pokrok), v rovine „kultúra a spoločnosť“ („sociabilita“ ako ďalší zákon kultúry, štruktúrne formy a hierarchizácia spoločenských útvarov), na rovine „kultúra a človek“ (zmysel kultúry v spätnom pôsobení na človeka, jeho duchovná humanizácia). Kultúra vzniká zásahom človeka do prírody, prvým kultúrnym činom človeka je však poznávanie, „výkonným činiteľom“ kultúry stáva sa rozum v symbióze s vôľou, „výkonnými prostriedkami“ kultúry sú práca a hra. „Dejinnosť“ a „sociabilita“ sú „základnými atribútmi ľudského kultúrneho bytia“. Zmysel skultúrňovacieho procesu má viacero dôvodov: kultúrou človek hľadá svoje miesto vo svete; kultúrnou tvorbou človek vytvára v kozme svoj „domov“; kultúrou človek humanizuje svet a humanizovaním zduchovňuje hmotu.

         Vrcholom a myšlienkovou syntézou Hanusovej antropologickej filozofie je dielo Človek a kultúra (prepracovaná a doplnená Filozofia kultúry). Hanus sa odvoláva na európskych filozofov a vedcov (M. Scheler, G. Simmel, L. Klages, A. Gehlen, S. Freud, H. Plessner, N. Hartmann, M. Heidegger, K. Jaspers, H. Marcuse a iní). Výpovede o človeku a kultúre stavia na báze filozofických a svetonáhľadových koncepcií Druhého vatikánskeho koncilu, ich základným ideovým princípom je pluralizmus a integralizmus. Úlohy spoločnosti možno zvládnuť len univerzálnou šírkou pohľadu a organickým integrovaním všetkej plurality. Hanusovo metafyzické osvetľovanie osoby prebieha vo vzťahu k verejnému a spoločenskému s dôrazom na duchovný princíp ľudskej osoby: „duch je osobný“, „duša je osobná“, človek je „živá skutočnosť“. Hanusova kultúrna antropológia stojí v opozícii k materialisticky chápanej a verejne vnucovanej idey človeka, v opozícii k dobovému kontextu marxistického chápania človeka, redukovaného v zmysle darvinovskej evolúcie na „prírodné indivíduum“ – človeka ako zástupcu ľudského druhu, ktorého zmyslom je „zachovanie rodu“. V protiklade k marxistickej „moci spoločného“, ktorá vládla nad osobným a ľudským, Hanus chápe osobu ako kategóriu kvality, a nie kvantity: „osoba nikdy nie je časťou niečoho. Keď sa poníma ako člen, to nemá význam kvantity, ale kvality. Osoba je celkom a má sa ponímať vždy ako celok, či voči sebe, voči spoločnosti, voči svetu“. Hanus konštituuje osobu cez ontický princíp, akcentuje „telesno-duchovnú komplexnosť v jednote osoby“. Podstata kultúry je podľa neho ľudská, je prostriedkom bytostného vývinového sebadotvorenia človeka, oblasťou objektivizovania ducha, v ktorej sa človek ako jednotlivec uplatňuje všetkými svojimi psychickými schopnosťami a ktorá zase na neho – ako na dejinného a spoločenského tvora – spätne pôsobí, aby sa tak náš svet ustavične humanizoval a spiritualizoval.

    Monika Kekeliaková

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    TKÁČ, Ján: Ladislav Hanus je vzorom aj pre dnešnú dobu. In: Katolícke noviny , roč. 132, 12. 3. 2017, č. 10, s. 10 – 11. GALLIK, Ján:

    TKÁČ, Ján: Ladislav Hanus je vzorom aj pre dnešnú dobu. In: Katolícke noviny, roč. 132, 12. 3. 2017, č. 10, s. 10 – 11.

    GALLIK, Ján: Česko-slovenské súvislosti v tvorbe autorov katolíckej moderny. In: Eds: Evo Pospíšil, Anna Zelenková: Myšlenkové toposy literatury v česko-slovenských souvislostech (minulost a současnost), Brno: Tribun EU, 2014, s. 111 – 120.

    KEKELIAKOVÁ, M., ed.: Ladislav Hanus v mozaike reflexií, interpretačných dotykov a postojov. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku 2010.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    TATÁR, J.: Ladislav Hanus. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    LIBA, P.: Hanusov pojem osoby a „nový človek“. In: Vaško, I., Kekeliaková, M., ed.: Kresťanská idea Európy (Zborník). Ružomberok 2005, s. 17 – 21.

    ŠABÍK, V.: Hanusov model európskosti. In: Literárny (dvoj)týždenník, 17, 2004, č. 14 – 15.

    PAŠTEKA, J.: Hanus proti rozchodu umenia s náboženstvom. In: Kultúra, 5, 2002, č. 11 – 12.

    -r-: Historická rekapitulácia. Ladislav Hanus: Pokonštantínska cirkev (Spojenie násilne pretrhnutej nadväznosti). In: Knižná revue, roč. X, 2. 8. 2000, č. 16 – 17, s. 19.

    KRUŽLIAK, I.: Človek, ktorý prerástol slovenský horizont. In: Kultúra, 2, 1999, č. 3.

    PAŠTEKA, J.: Hanusova koncepcia pluralizmu. In: Kultúra, 2, 1999, č. 16.

    PAŠTEKA, J.: Ladislav Hanus ako filozof kultúry. In: Hanus, L.: Človek a kultúra. Bratislava 1997, s. 287 – 308.

    FUNDÁREK, F.: Kresťanská existencia v dielach F. M. Dostojevského v hodnoteniach R. Guardiniho, L. Hanusa a N. O. Losského. In: Zborník prednášok o Romanovi Guardinim. Prešov 1996.

    FUNDÁREK, F.: Ladislav Hanus – významná postava katolíckeho disentu. In: Prítomnosť minulosti, minulosť prítomnosti. Bratislava 1996.

    FUNDÁREK, F.: Vplyv ideí Romana Guardiniho na filozofiu Ladislava Hanusa. In: Filozofia, 50, 1995, č. 12.

    ŠABÍK, V.: O Guardinim a o Hanusovi. In: Verbum, 6, 1995, č. 6.

    ANDRUŠKA, P.: Trvácnosť živého slova. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 110, 1994, č. 3.

    HAMADA, M.: Sizyfovský údel. Bratislava 1994, s. 224 – 229.

    LETZ, R.: Za Ladislavom Hanusom. In: Proglas, 5, 1994, č. 2.

    HAMADA, M.: Filozof kultúry Ladislav Hanus. In: Tvorba T, 2(11), 1992, č. 4.

    HAMADA, M.: Kresťanský humanizmus proti spochybňovaniu slobody a demokracie. In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 28.

    HAMADA, M.: Návrat veľkého mysliteľa. In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 4.

    MAGA, J.: Hanusov pochop a naplnenie kňazského povolania. In: Viera a život, 2, 1992, č. 1.

    PAŠTEKA, J.: Prof. ThDr. Ladislav Hanus európsky a kresťanský personalista. In: Viera a život, 2, 1992, č. 1.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Profesor Hanus hlásal ideu pluralizmu už v prvom vývinovom období svojho myslenia, no v jasnej a systematickejšej podobe ju vyjadril až po návrate

    Profesor Hanus hlásal ideu pluralizmu už v prvom vývinovom období svojho myslenia, no v jasnej a systematickejšej podobe ju vyjadril až po návrate z väzenia v rokoch 1986 – 1987. Táto idea, nazývaná aj princíp, je nevyhnutnou myšlienkovou základňou jeho pluralitného, dialogického a integrálneho ponímania kultúry. Hanusovi nešlo o pluralizmus vo zvyčajnom chápaní, ako ideové a politické formulovanie mnohosti, plurality, charakteristické najmä pre postmoderné myslenie. Ide mu o tzv. organický pluralizmus, v ktorom sa mnohosť chápe v organickej jednote a celistvosti, pričom táto jednota sa považuje za dominantnú. Pluralizmus odvodený od latinského plus – viac predstavuje podľa Hanusa taký ideový a metafyzický koncept, ktorý je proti každému zásadnému redukovaniu všetkého na jedno. Vyjadruje teda toľko, že všetko jestvujúce je „viac ako jedno“, a to viac kvalitou, hodnotou, dokonalosťou a v neposlednom rade aj bytím. Postuluje sa ním nie sama mnohosť, ale „viacosť“ či „viacerosť“ v dialektickom a organickom vzťahu jednoty v mnohosti a mnohosti v jednote. Načim si uvedomiť, že túto ideu či princíp nenachodíme len v stvorenstve, ale aj v bohu, u ktorého „viacosť“ jeho nekonečného a absolútneho Bytia nachodí pluralitný výraz v Jeho trinite, ktorá je zároveň výrazom naplnenia princípu personálnosti v troch božských osobách a ich vzťahoch.

    Ján Letz

    Pre myšlienkovú charakteristiku Hanusovej teologicko-filozofickej orientácie nie je zanedbateľné, že hľadá podnety u takých filozofov, ako sú J. Maritain a R. Guardini, nezávislý teológ, ktorému fašistický režim nacistického Nemecka znemožnil pracovať. Tak ako zasa totalitný komunistický režim znemožnil Hanusovi nielen pracovať, ale takmer aj žiť. Dovolím si povedať, že Hanusovo teologicko-filozofické myslenie sa postupne menilo na polemiku s ideológiou národného socializmu a fašizmu. Dôkazom toho je skutočnosť, že pokiaľ ide o kresťanstvo, vracia sa k predkonštantínovskému ponímaniu kresťanstva a náboženstva, keď postuluje, že kresťanstvo má zachovávať odstup od každej politickej moci a štátu. Jedine tak si môže zachovať svoju všeobecnosť, univerzálnosť.

    Hanusov program obnovy sakrálneho umenia na Slovensku je stále aktuálny. Záujem o nápravu stavu, či – lepšie povedané – nový začiatok je tu. Deklaruje to umelecká obec, architekti i profesionálne pripravení laici. Iba hlas cirkvi je akýsi tichý. Kňazi, teológovia, nebojte sa umenia, nebojte sa umelcov, nebojte sa pamiatkarov. „Dvoje treba vykonať: vytlačiť z kostolov široko-ďaleko zamestnaných nepovolaných a vniesť do kostolov dôstojné sakrálne umenie. Ako pravdivý cieľ pozdravíme až tieto začiatky.“

    Alena Piatrová

    V Bratislave, v kotolni, dokončí knihu Princíp pluralizmu. V diele rozoberá obdobie netolerantnosti, totality s veľmi obmedzenou slobodou, ktorá neumožňovala dialóg medzi občanmi a predstaviteľmi moci. Objasňuje filozoficky, historicky i sociologicky otvorený pluralitný mnohonázorový systém, zároveň však upozorňuje, že pluralitná demokracia neznamená slobodu vo všetkom. Zdôrazňuje viazanosť slobody na etické normy. Vrcholným filozofickým dielom L. Hanusa je monografia Človek a kultúra. Táto esej je syntézou jeho myslenia. Objasňuje v nej ľudskú podstatu kultúry ako prostriedok sebadotvorenia človeka, oblasť, v ktorej človek – jednotlivec uplatňuje svoje psychické danosti, čo na neho spätne pôsobí. Takýmto spôsobom sa môže jednotlivec stať dejinotvorným spoločenským prvkom, spolupôsobiť na procese humanizácie a spiritualizácie sveta.

    Rudolf Dobiáš

    Slovensko vidí (neinak ako ostatné štáty Európy) na rozhraní „nihilizmu a ordo“ a v rámci tejto dobovej situácie vytyčuje Slovensku jednoznačnú orientáciu na Európu. Hanus ponúka koncepčne ucelený program novej europeizácie Slovenska, špecifikuje jeho kritériá, ciele, zdôvodňuje predpoklady a podmienky jeho realizácie. Možno povedať, že je to program principiálne kultúrny, kulturologický. (...) Rozhľadenie po Európe a zapojenie do jej poriadku Hanus definuje ako „duševnú avantgardu“, ako dlhodobý program kultúrnej výchovy národa. Hanus vypracoval a ponúkal ucelený koncept slovenskej kultúrnosti z ducha Európy a kresťanského univerzalizmu. 

    Vincent Šabík

    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Za akési vyvrcholenie svojho života – z kultúrneho stanoviska – pokladám svoje roky v spišskom seminári, tých dvanásť rokov

    Za akési vyvrcholenie svojho života – z kultúrneho stanoviska – pokladám svoje roky v spišskom seminári, tých dvanásť rokov na katedre morálky. V oblasti kultúrnej, stupňovito, rozoznávame hodnoty: kultúrny postoj, kultúrnu osobnosť, kultúrne dielo. Ale vyvrcholením kultúrnosti jednej pospolitosti je kultúrne prostredie. Keď kultúrna komunita vytvára svoje prostredie, ako Florencia, ako Weimar. Toť úrodná pôda, ktorá rodí géniov. Takéto prostredie sa vytváralo v spišskom seminári, za onoho času tam buď účinkovali mená ako Skyčák, Špirko, Barnáš, Brandobur. A šťastná hodina, ktorá ma doviedla do tejto komunity. Takýto názov by mala moja ďalšia životná kapitola.

    Boli sme takí preniknutí kultúrnym programom, že sme boli odhodlaní tento program aj v celej šírke a do hĺbky propagovať. Ako hovorím, slúžili tomu hlavne naše orgány. A ďalej to bolo tých niekoľko rokov mojich prednáškových turné. Boli to práve tie pohnuté, tie vojnové roky. Dôsledne sme dokazovali, že „inter arma non silent musae“. Sústredili sme sily na to, aby sme mohli  slovenskú pospolitosť kultúrne prevychovať. Už sme sa nazdávali, že sa nám darí, že sa už javia, aj pospolito, znaky kultúrnosti... No hneď nasledujúce nás poučili, ako naivne sme si to mysleli.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Čestný doktorát filozofie – Univerzita Komenského Bratislava (1992) Titul pápežský prelát (1994) Doctor honoris causa (in memoriam) za

    Čestný doktorát filozofie – Univerzita Komenského Bratislava (1992)

    Titul pápežský prelát (1994)

    Doctor honoris causa (in memoriam) za inšpirujúci prínos v uplynulom i súčasnom storočí v oblasti ducha a kultúry, Vedecká rada Katolíckej univerzity v Ružomberku (2005)

    Cena Fra Angelica (in memoriam) za prínos kresťanských hodnôt do umenia za rok 2007

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    SPOMIENKY NA FERKA SKYČÁKA (úryvky) Stretnutie v Kapitule      Moja spomienka na Ferka Skyčáka sa začína tridsiatym

    SPOMIENKY NA FERKA SKYČÁKA (úryvky)

    Stretnutie v Kapitule

         Moja spomienka na Ferka Skyčáka sa začína tridsiatym júnom 1923. Bol to pondelok, deň konkurzu. S otcom som došiel z Mikuláša nočným vlakom, do tohto od sveta odrezaného kúta hradu a Kapituly, kde mi bolo všetko nové. Prejsť bránou a stúpať hore ku katedrále bolo ako vstup do ešte uzavretejšieho sveta, už celkom mimo času a priestoru. Tu sa vari spí, stáročným spánkom, a keď aj vidieť hýbať sa ľudí, ľudí a kravy, je to len, akoby sa mátohy motali vo sne. Pretieral som si oči, aby som sa konečne zobudil. Okolo rohu preparandie sa mihol, smerom k nám, vysočizný mladý kňaz. Od čiernej reverendy, ktorú som si obzrel odspodu po vrch, odrážala sa nápadne svetlá hlava. Biela tvár, vysoké, do lysiny prechádzajúce čelo. Kráčal rýchlo, bystro, so zvláštnym lomeným krokom. Stelesnená mladosť medzi týmito starými múrmi. Srdečne sa pristavil pri nás. Spýtal sa na mňa, pozrel na mňa – bola to prvá ľudsky milá tvár tu hore, prvý ľudský kontakt. „Ponáhľajte sa, lebo zmeškáte!“ povedal svojím slabo šušľavým hodvábnym hláskom.

         Ešte raz sme sa stretli na samom konkurze. Starý seminár pôsobil na mňa ako hrobka. Chodby tmavé. Ledva svitajú schody alebo aspoň nejaké kontúry. Dýle sa prevaľujúce, nevieme, kedy voľakde spadneme, a bude po všetkom. Tieseň, úzkosť. Schodami, a ešte jednými, sme sa dostali na plošinu pred voľáke dvere, pred ktorými už čakali konkurzisti, i s rodičmi. Zvedavo sme na seba pozreli, ktorí to budeme raz spolužiakmi v tomto dome. Po jednom nás volali dnu. Kto vyšiel, vyšiel rozrušený, s červenou tvárou. Napätie v nás tým väčšmi stúpalo. Volali moje meno. Za stolom sedeli vznešení páni, v čiernom a červenom – prvý raz som videl vysokú hierarchiu. Dobre si ma obzreli, dávali mi otázky. Voľačo som latinského prekladal, potom som povedal báseň (myslím Sládkoviča: JA SOM PYŠNÝ, ŽE SOM SLOVÁK). Okolo mňa sa mal ten mladý dlháň z cesty. Dával mi knihu do ruky, povzbudivo sa mi prihováral. To ma uspokojilo, osmelilo. Z prvého zážitku kapitulského jediný svetlý bod.

         Druhé stretnutie, o dva roky neskoršie, v roku 1925. Po matúre som sa stal kleričkom spišského seminára. Aj my sme sa potkýnali v belasej reverende, ktorá mala toľko gombíkov ako čkor nožičiek. Bieda bolo to všetko pozapínať, keď sa už ráno utekalo do kaplnky. Tiesnila nás pošmúrna ošarpanosť starého seminára. Kúrilo sa do pecí kus do miestností vydutých, dverami vonku z chodby, kde vošiel celý chlap, kde sa kládlo polenami. Ale už potom bolo teplučko, chrbtom sa s knižkou opierať. Tiesnila nás kolektívnosť života. Klerik nikdy nebol sám. Všetky miestnosti spoločné: kaplnka, refektár, dormitorka, múzeum, čiže študovňa. Na prechádzku stádovito, v štrúdli, len štyri možné svetové strany: k Nemešanom, na Baldovce, k Jereňášu, ku Kolbachom. Každý si musel nájsť pár – ako to maturantovi derogovalo – ak si nenašiel, musel cupkať posledný. Do mesta dačo kúpiť, alebo k lekárovi, len so sóciom, hlásiť o dovolenie prefekta. Aj my sme prežili prvý rok famulátu, povyšovanie sa vyšších ročníkov: „Vy nám musíte topánky pucovať.“

         Z perspektívy neskorších bohosloveckých generácií si nemilo spomínam na surovosť spoločenských spôsobov. Bol to detailný moment všeobecného zjavu spoločenského na Slovensku, v tých poprevratových rokoch. Nedostatok spôsobov. Bolo v tom hodne prízemného primitivizmu. Prvá generácia z chalúp do škôl, na vysoké školy. „Non est saltus in natura.“ Cesta k civilizácii potrebuje svoj čas aj v seminári.

         Stretnutie s Ferkom Skyčákom malo pre môj život rozhodujúci význam. Tak si ho oceňujem nielen vtedy, ale aj z diaľky pokročilého veku. Do seminára som prišiel ako absolvent mikulášskeho gymnázia, na ktoré mám, vcelku, doteraz negatívne spomienky. Poprevratovo rozhádzaná škola, s poplátaným, zväčša českým zborom, sa rozumela ako bifľovací dril, ako bezduchý vydridušský systém, v ktorom nebolo ľudského vychovávateľského vzťahu. Žiak v puberte v prvých rokoch dospievania bol bezmedzne opustený a osamotený. Nebolo, kto by bol povedal osobného slova, kto by poukázal dopredu a nahor, kto by ukázal smer, na nejakú krásu a hodnotu, pre ktorú by bolo hodno sa oduševniť. Skončilo sa to. Pre mňa to bol rozchod s úmorným obdobím života, ťažkým ako mora.

     

    Vstup do sveta myslenia

         Od seminára som zvedavý čakal to niečo nové, čo príde v ústrety mladistvému očakávaniu. Od samého začiatku som to nachádzal na hodinách filozofie, ako prvé akordy známej melódie. Už to nebol predstavený prefekt, ktorý prejde chodbou, ktorý sa náhle zjaví v múzeu či v dormitorke, či je všetko v poriadku. Teraz ho tu máme medzi sebou, ako pomalými lomenými krokmi sa prechádza medzi lavicami. Dívame sa mu do tváre – bolo príjemné sa na ňu dívať, na jeho hovoriace ústa, počúvame mäkký delikátny hlas, ktorým nám vyslovuje múdrosť. Hlas, ktorým si myšlienka našla svoj primeraný výraz, hlas, ktorým hovorila myšlienka sama. Len ešte raz v živote som počul takto hlas samotnej myšlienky, keď som na Rothenfelse počúval hovoriť Romana Guardiniho, sťa by som počúval samého Platóna.

         Prvý nás vovádzal do sveta myšlienky a myslenia. Do sveta filozofie. Aby sme sa na doktríny nedívali ako na učebnicové tézy, ktoré sa treba učiť a recitovať, vždy so subjektívnym odporom ako oštarné, hádam potrebné zlo, aby sa obstálo na skúškach. Ale ukázal nám ponajprv myšlienkovú dielňu samého filozofa, jeho úmorné hľadanie, životnú námahu, morenie sa s problémami. Ukázal, vysvetlil, ako k tomu svojmu rezultátu došiel. Preto, že sa navlas nezhoduje s našou tézou, preto, že je pojatý medzi „adverzáriov“, za to ho ešte nemáme práva apriori zavrhnúť, ale že i tento jeho rezultát je trvalým majetkom myšlienkového dedičstva ľudstva. Prínos každého filozofa je teda výsledok poctivého bádania, takého drahého ako vlastný život. Varoval nás, už na začiatku cesty, aby sme sa na filozofické náuky nedívali už ako zelení fafrni zo školských lavíc, povýšene, ako na sumu bludov, s ktorými sme hotoví ľahko, akoby spakruky, namýšľajúc si, že sme už zjedli všetku múdrosť a vyriešili všetky otázky, ledva sme začali prvý ročník. Učil nás postoju úcty, úcty k myšlienkovým hodnotám a myšlienkovej práci. Voviedol nás do jej dielní, kde sa ona rodí a tvorí. Učil nás skromnosti a opatrnosti v posudzovaní: je to postoj uvažujúcej a odvažujúcej pravdivosti, skromnosti a opatrnosti z lásky k pravde. Aby sme z pozície dosiahnutých vedomostí neposudzovali mienky hlava-nehlava. Vedomosť nech je ponajprv vedomosť svojej nevedomosti, alebo hranice vedomostí, ktorá nech je vždy otvorená k ďalšiemu rastu. Žijeme, aj duchovne, pokiaľ rastieme. Sme hotoví, odbavení, duchovne ustrnulí a starí, keď prestaneme rásť. Mnoho hovoril o fenoméne mladosti a starnutia (to nám bolo ešte ďaleko). Otváral, otváral nám zmysly pre chápanie porozumenie. Bolo pedagogicky správne, keď nás hneď bral ako dospelých adeptov myslenia, alebo vari aj kandidátov filozofovania. Ktovie? A prečo nie? Jeho prednášky boli, na každý spôsob, školou a prípravou k tomu. Vystríhal nás, mladých, od všakovej neviazanosti fantázie, od bujnej, blúznivej fantastickosti. Ona iba rozkladá a sťahuje dolu, do nástrah pudového chaosu. Od všakovej periférnej rozptýlenosti a roztrasenosti treba s úsilím gravitovať k svojmu osobnému stredu, aby sme mali v moci to nižšie, pod vládou vyšších duchovných potencií rozvahy a slobody. Učil nás myšlienkovej disciplíne. Vytrvalou prácou sa dôjde k utváraniu pojmov a súdov. Poukázal na jemnú stavbu myšlienky a myšlienkovej konštrukcie. Jeden súd je len elementárne východisko. Ale cieľom myslenia je spájanie poznatkov a chápanie súvisov, smerom k ucelenosti, k celistvosti. Cieľom myslenia je ucelený a jednotný svetonáhľad. K nemu sa treba, vlastným myslením, dopracovať. No od tohto ideálu sme my boli ešte ďaleko. Dívali sme sa naň, tým smerom, ako na ďaleký, slnkom ožiarený štít. Boli sme radi, že ako-tak chytáme začiatky.

         Upozornil nás na problémy! Problém mal z nás každý so sebou a okolo seba dosť. Dávali sme sa tým gniaviť a vláčiť, kadiaľ ono chcelo, v bezprostrednosti dospievania. Morili sme sa so svetabôľom, pre ktorý sme v povinnej školskej četbe nachádzali mená: Byron, Werther, Mácha. Na mene nezáležalo, len to bolo tu, bremeno celého vlastného bytia. Ale čo tu robiť?

         Vyložil nám, že život je plný problémov. Každá vec má svoju problematiku. To je znak jej zložitosti, váhy a hodnotnosti. Preto sa k nej treba blížiť opatrne – nie zhurta – a s úctou. Veď prítomnosť problémov, hocakých, neznamená beznádejnú stratenosť a neriešiteľnosť. Problém je moles úlohy, nám všetkým spolu a každému osobne, uloženej, sa s ňou pozápasiť a ju vyriešiť. Opakoval znovu, problém neznamená neriešiteľnosť, ale iba ťažkosť úlohy. Treba mať odvahu do tejto roboty sa púšťať. Vlastne celý život je zápas s problémami. To je jeho ťažoba, ale aj váha a zaujímavosť. Nuž, prítomnosť problémov nech nás teda neskľučuje. Skôr pobáda k aktivite. Citoval Merciera: problémy nemajú len anjeli a kukurbiti. Nuž, my sme nechceli byť kukurbiti. Pobádal nás k ustavičnej duchovnej aktivite. Otváral, burcoval, povzbudzoval. Prebúdzal naše duchovné ja.

         Hodiny filozofie boli pre nás čoraz príjemnejšie. Udrelo tu niečo nové, neslýchané. Kdeže doma, v primitívnych pomeroch, sa stretnúť s takýmito dojmami! Počúvali sme dychtivo. Na tvári sa nám akiste zračil i údiv, všetko to, čo sa v nás dialo, čo nami hralo. Pošmúrnosť seminárskej kasárne už nehrala rolu. Vypadli sme z miesta a času. Hodiny, minúty, chvíle nabité intenzitou. Mocne veje duch, prebúdza sa duša, duchovné mocnosti, duchovná personalita. Dejú sa veľké veci, v tej skromnej auditorke, s vysokými, ale hobľovanými lavicami, kde nám combáľajú nohy. Delície boli túto hodinu stráviť s naším profesorom. Aké vzrušené, pozornosťou, duchovnou činnosťou nabité ovzdušie vedel pripraviť. Filozofia si nemohla nájsť lepšieho interpretátora. Hľa, tu sa začala formovať moderná kňazská generácia. Začalo sa to hneď, jeho príchodom. Po nás nasledovali ďalšie ročníky. Žiaľ, ich počet bol obmedzený.

         V prednáške hral na širokej škále príbuzných ilustrácií. Privodil príklad z dejín filozofie, zo života Sokrata, Tomáša, Kanta – intímny pohľad do ich typických súkromných osudov, v ktorých súvise sa nám otázka ukázala v celkom inom, životnom súvise; apropos vzal tu z výtvarných diel, tu Rodinovho MYSLITEĽA, tu Dürerovu MELANCHÓLIU, tu Böcklinov SELBSTBILDNISS, z berlínskej obrazárne (obraz nám vysvetľoval: umelec, v plnej sile života, rozpriahne sa tvorivo štetcom, pohyb peruje v druhej ruke paletou akoby štítom, tu začuje alebo zacíti za sebou smrť, ktorá hrá na poslednej natrhnutej strune – toť, vari predtucha vlastnej sudby), tu Munchovo CHORÉ DIEVČA, zahľadené už do večnosti. Zavše prinášal pod pazuchou nejaké mapy – albá, najčastejšie zväzok svojho A. Kuhna: GESCHICHTE DER KUNST. Tých päť tmavobelasých chrbtov boli kmeňové zväzky jeho knižnice, v tej vydutej biedermeierovskej skrini. Ukázal nám raz Goyovu TANEČNICU – pýtal sa, čo predstavuje? Ja na to: mladosť. On: ľahkosť. Zvečnený pôvab ľahkosti. Prvý raz nám ukázal Michelangelovho MOJŽIŠA, tú hroznú, hrozivú, hroziacu hlavu – čo sme my vtedy vedeli, čo má toto rohaté čelo znamenať, či je to nie sám Lucifer – Ferko pokračoval. Keď ho dokončil, potom ho udrel kladivom na čelo: A teraz vrav! Mocné a čudesné veci nám hovoril. Raz zo sveta maľby, raz plastiky, raz hudby, raz architektúry. Jeho duch iskril, lietal. Bol v elemente. Dakedy sa nám zdalo, svieti, je v extáze. Hmotno tu absorbované, tu reveluje sa sám duch. Priam nás vťahoval do svojho víru. Bolo nám všelijako. Zažili sme pokušenie, ako nejeden romantik: aké krásne by bolo dať sa duchom celkom už absorbovať, s tým svetom splynúť a sa stotožniť a zabudnúť na všetku hmotnosť. Príkro nás zas strhával z tých výšok, na triezvu zem, pripomínajúc, aj z dejín idealizmu, nebezpečenstvá extrémneho ducha. Vždy sa to končí kolapsom, stroskotaním. Aby sme neboli dobrodruhovia chimér, ako smutný rytier Don Quijote de la Mancha. A veľmi zdôrazňoval zase váhu reálnej hmoty. Viedol po okraj, ale už aj vyrovnával protipólom. Riešenie vždy videl v syntéze.

         Vovádzal nás do sveta kultúry. Raz osvetlil ten, raz onen detail tej celistvej budovy. Ukázal ten kút, tú udalosť, tú osobnosť, to dielo, tú hodnotu. Jeho prednášky sa hemžili a až blýskali kultúrnymi pripomienkami. Skoro všetky sme počuli prvý raz – kto by nás bol predtým na to upozornil (čiže zaspatý, zadubený bol predtým náš duch)! Prišli sme ako milí ignoranti, na celej čiare, kde sa len pozrieš, hockde to oťukáš. Ako biedne málo toho, čo sme si priniesli. Predpokladať sa nedalo skoro nič. Ale aspoň toľko: mali sme o všetko záujem. Dychtivo sme hltali, čo sa nám tu zvestovalo. Boli sme otvorení, pre kultúru, pre kultúrnosť, aspoň toľko. Upozornil nás na knihy a autorov, na literatúry, na časopisy, kultúrne udalosti, na aktuálne duchovné prúdy, na kontroverzie a diskusie, prebiehajúce svetom. Vťahoval nás do aktuálneho kultúrneho diania. Siatba našla úrodnú pôdu. Bol to začiatok nášho rastu. Aj z tej diaľky to odvtedy datujem. Aký dojem zanechali jeho slová na našu „tabulu rasu“, vysvitá už z toho, že sa pamätám skoro na všetko, čo nám kedy povedal. Je to veľké slovo, veď ďalších dojmov v živote bolo neúrekom.

         Upozornil ma na krásu. Tam bol začiatok môjho zapodievania sa umením. Upozornil ma na problém kultúrnosti. Na toto inícium som nadväzoval v ďalších úvahách. Samé plodné popudy.

     

    Širšie obzory

         Po prvom roku sa môj seminársky kurz už aj končil. Pokračovanie bol Innsbruck, kam ma otec biskup po prvom roku poslal. Innsbruck! Bol to pre mňa vlom, z provincie do Európy, z malých do veľkých možností, šanca, výzva. Ktorá však sama osebe nestačí. Ustavične sa tu prežívala jemná impoderábilná dištinkcia hierarchie medzi vecným, inštrumentárnym, potenciálnym a personálnym činiteľom. Kto ako kukurbita príde, ako kukurbita odíde. V študijnom ohľade sa tu s človekom tak individuálne, ako Ferko, nikto nezapodieval. Postaví sa stred objektívnych možností, a nech sa teraz oháňa sám. Či je to stretnutie plodné, zvrtne sa na osobe, na hybe ku osobnej snaživosti, ku aktivizovaniu schopností. Musí to byť stretnutie dvoch činiteľov.

         Na prednášky sa chodí z Canisiana, z konviktu parkom pri Inne, v samej tôni Nordkette, na fakultu. Je to malé kamenné námestie. Vzadu chmúrna baroková fasáda Trinitätskirche. V prvom filozofickom krídle som chodil dva roky, v ľavom teologickom štyri roky. Komplex spolu s jezuitským kolégiom. Prednášali svetové kapacity, zvesť o ktorých sme začuli už na Spiši. Na katedre sa budujú doktríny, vynášajú sentencie, vybojúvajú sa pozície. Atmosféra svetového ideového bojiska, a to už aj vnútri Cirkvi. Innsbrucká katedra bojuje s fribourskou, tübingenskou, paderbornskou, salamaskou, jezuiti s dominikánmi, tomisti s molinistami. Profesor dogmatiky osobne polemizuje s profesorom fribourským, napáda ho, vysmieva sa mu, otázkami provokuje, akoby bol tu, v druhom rohu Hörsaal IV. Ten odtiaľ to robí opačne. Len-len že sa zachovajú pravidlá zdvorilosti. Keď páter povie voľačo vtipné, pozrie, rozpozrie sa na poslucháčov poza okuliare. Keď sa poslucháčom voľačo nepáči, šúcha sa nohami, keď sa páči, dupoce sa nohami, ako stádo koní. A pátrovi sa to páči. Je to jeho úspech. Aj tu antagonizmus medzi starou a mladou školou. Mladé kapacity víťazne nastupujú, starí so starými metódami ustupujú, so svojou starou slávou, ako sneh. Generačná výmena je všade, v malom i veľkom svete.

         Vale, povrchné diletančenie, vale, neodborné a nezáväzné piplanie sa s témami, vale, neviazaná fantázia! Je to škola železnej myšlienkovej disciplíny, škola metodickej a systematickej vedeckej práce. V dišputách, diskusiách aj v seminárskych prácach. Posudok prísnejší než vedeckej publikácie. Tu sa neodpustí nič. Tu sa upozorní na každú medzeru formulácie. Ako ste k tomuto pojmu a k tejto výpovedi došli? Kde je tu logické alebo ontologické odôvodnenie? Pri historických prácach, kde je to doložené prameňmi, literatúrou, autormi? Ako môžete u Karola Veľkého hovoriť o cézaropapizme? Tento historický jav patrí celkom inde. Neúprosné stieranie neurčitosti a nepresnosti. Dlhá a trudná je škola vedeckého myslenia. Ale kvalita vedeckej, špeciálnej, odbornej metodiky a syntézy je vzácna vec. K tomu aj nám treba generačne dorásť.

         Innsbruck! Univerzitné mesto na južnom krku Austrie. Po nemecké hranice 25 km, po talianske 40 km. Vari od tisícročia podnes stvorená križovatka smerov, prúdov, ideí. Axiálne ohnisko večného nemeckého ťahu na juh, k primavére, a pohybu východ – západ. Hlavné mesto Viedeň je kdesi ďaleko na východe. Problémov, zápasov, politických, sociálnych, ideových bolo v tých povojnových rokoch v Austrii, i v celej Európe, pri nástupe fašizmu dosť. Tlejúci dynamitový kotol. Iba iskru priložiť. Vybuchovalo to okolo nás už vtedy. No čím viac ohrozenosti, tým jasnejšie sa vynárala hodnota Európy, idea Európy.

         V tých vzácnych rokoch, ticho a neúnavne, ako v lone prírody, pokračovalo moje vzdelávanie. Rozpoznal som včas, že nejde len o vedomosti, o sčítanosť všetkého možného – napríklad o módne zháňanie senzačných publikácií. Zostane z toho azda informovanosť v detaile, na spôsob reportérsky, ale z celého nič. Lebo ide o osobný proces duchovného rastu, ktorý z osobného stredu otvorenej snaživosti vychádza, ako človek zo seba vychádza a vrastá do sveta, a kde všetko, čo sa prijme, čo sa zvonka vníme, smeruje a sa stroví tam kdesi v osobnom strede. Každá akvizícia zachytí človeka v celku, prispeje ku zveľadeniu celku, ku rastu do všetkých duchovných dimenzií. To je organický vzdelávací proces, kde nič počutého – čítaného nie je náhodné a periférne, nič nevyjde nazmar, ale je príspevkom ku celkovému rastu, ukladá sa kdesi do vnútorného súvisu nejakej jednotnej stavby, ako kruhy na strome. Zíde sa pritom pomoc, aj ustavičné usmerňovanie. Dobre mať vtedy pri sebe dobrého múdreho pedagóga. Osobná pomoc nad zlato. Skúsil som to. Stačí len načať, nejakú v duchovnom zmysle informatívnu knihu – sú také knihy – a už sa nám otvárajú oči, už nás to vedie ďalej, už poukáže na ďalšiu lektúru, už sa bystrí ňuch na stopovanie a orientovanie sa vo svete literatúr. Odvtedy sa tento pochod nepretrhol. Kniha viedla ku knihe, známy priateľ ku ďalšej osobnej známosti, ku rozšíreniu okruhu, pohľadu i rozhľadu, ku bezpečnej orientácii na tejto ceste. A to natrvalo, na celý život. Čoraz viac som vrastal do duchovnej obce európskej. Aj mne sa stala odvtedy normou a ideálom.

         Innsbrucké šance a možnosti som mohol zaktivizovať len s tými hrivnami a dispozíciami, ktoré som dostal, predovšetkým od Ferka Skyčáka. Nešlo tu ponajprv o pozitívne vedomosti. Tie sa časom nadobudnú. Ale o duchovnú dispozíciu duchovnej otvorenosti voči svetu hodnôt, myšlienok a problémov, s ktorými sa stretávame. Už som to všetko nemohol nechávať ísť pomimo, tupo a pasívne nepovšimnuté. Veľmi by sa ma bola dotkla výčitka, že som prepásol tú a tú cennú príležitosť, ktorá sa mi predsa núkala. Prepásť hodnotu, z vlastnej viny, to sa nesmie stať. Tomu treba predísť zo všetkých síl. Byť otvorený, to je toľko, ako byť pripravený. To vyžaduje ustavičnú sústredenosť a stúpajúcu intenzitu života. Z hrivien treba vydávať počet. K otcom nás zaväzuje vďačnosť.

     

    Starý a nový svet

         Pochopiť premenu, ktorá sa nástupom mladej generácie v spišskom seminári stala, môže najlepšie ten, kto je v stave osobne porovnávať to staré, čo ustupovalo, s tým novým, čo tu nastupovalo. Najlepšie ten, kto tú premenu z autopsie, na vlastnej koži zažil; čiže starý už ročník, ku ktorému patrím aj ja. Bude užitočné, keď na poučenie mladého pokolenia vyložím to porovnávanie ja, siahajúci ešte do starých čias, ale ďalším a väčším dielom siahajúci do nasledujúcich a už posledných štvrtín storočia: vyložiť tú starú „ecclesiu“, starú hierarchiu, starú Kapitulu, starý seminár, staré „ratio studiorum“, aké Ferko Skyčák svojím príchodom ešte stihol.

         Nebola to už síce „ecclesia“ prežívajúceho a doznievajúceho stredoveku, ktorého svedkovia Kapitulu a aj obyvateľov ešte obklopujú, ale skôr ďalej trvajúci barok, tu hierarchický, na druhej strane ľudový, tu absolútne autoritatívny, tu receptívne, pasívne, oddano poslúchajúci, nosený ešte vonkoncom s úctou, až s oddaným obdivom vznešeného sveta kapitulského. Poriadok sveta, hierarchické rozvrstvenie spoločenské, na pánov z Božej milosti a poddaný ľud, „modus cogitandi, agendi, docendi, pastorandi, praedicandi“, celý „modus vivendi“, ustálený, akoby naveky, ako bezprostredný výraz Božej vôle. Úcta k vrchnosti prejavom náboženského obsequia. Táto stabilita svetového poriadku patričných činiteľov učičíkala quasi do večného spánku. Hľa, „ecclesia dormiens“. No bolo po prvej svetovej vojne, hoc po prevrate, v čase vajatania a búrlivého prerodu života, v čase sociálnych a svetonáhľadových problémov, status ten trval a trval, a spal ďalej. Nebolo problémov – vôbec nebolo problémov – pre ktoré by bolo hodno sa znepokojovať – a ak boli, ďaleko od dispozície ich vidieť a na ne zareagovať. Všetko je v poriadku. Ľud veriaci, dobrý a verný a poslušný. Modus pastorácie: kresťanské pravdy mu treba len ďalej a ďalej podávať, starými osvedčenými spôsobmi. Všetka snaha sa sústreďuje na zachovanie, na konzervovanie daného, starého a posvätného stavu. Hľa, klasický postoj konzervativizmu, ktorý sa stotožňoval s typickým katolíckym postojom. Katolík nemôže byť iný než konzervatívny. Katolicizmus sám predstavuje sumu starého sveta. Ba tento konzervativizmus sa zmohol aj na bojovný postoj.

         „Falsch, weil neu!“ – vyslovilo sa isté nemecké cirkevné knieža v minulom storočí. (Je to fólia súčasnej ontologickej revolučnosti, ktorej emfatické heslo je zase: „Falsch, weil alt!“) S heslom bojovného konzervativizmu sa vystupuje na arénu proti všetkým novotám. Uvidíme, čo preváži, čo na konci zvíťazí.

         Starí páni sú optimisti: to nové, nové poriadky, samy sa znemožnia, ako v praxi absurdné, a samy sa skompromitujú.

         Ďalšia črta k tomu: stav, aký tu charakterizujem, bol u nás, po prevrate, ďalej trvajúci, prežívajúci a dožívajúci svet maďarskej „ecclesie“. Stáročným, až tisícročným integrálnym nažívaním participovalo, pochopiteľne, aj Slovensko na jej duchu a mentalite. (Inde, pri inej príležitosti, sa vrátim k tomu, ako hlboko bol náš klérus, fary a farské domácnosti, kapituly aj auly presiaknuté starým maďarským duchom. Ako hlboko, ako široko a ako húževnato dlho. Zmenu prinieslo tu iba vymretie starej generácie.) Uvážme si len, aký posvätný svet bola svätoštefanská koruna a jej baroková interpretácia, „regnum marianum“. Svoju záhradku pestovali ako záhradu Panny Márie. Nedivme sa týmto starým pánom, že týmto ideálom boli tak až po smrť očarení. V ňom spočívalo ťažisko ich duše. To bol ich duchovný domov. Vidinu túto si vzali so sebou do hrobu. Keď slnko zapadlo, čokoľvek prišlo potom, nemohlo prázdnotu naplniť: republika, demokracia bola od zlého, začiatok konečnej apokalypsy.

         Vieme, aj maďarský katolicizmus prežil svoju obrodu. Mal pritom svoje špecificky ťažké problémy a komplexy.

         A práve taký rozdielny bol aj svet starej novej teológie, najmä na takom malom provinčnom ústave.

         „Studium theologicum“ bolo to večné memorovanie: desať riadkov, pol strany, dve strany, odtiaľ-potiaľ. Klerici chodili hore-dolu chodbou, každý pre seba recitoval hlasno: „Si quis dixerit – anathema sit.“ Až im to ostalo v ušiach: „Si quis dixerit“ – ako to zo seba vyrážali. A až príliš ostalo v pamäti to „anathema sit“ – na všetko „anathema sit“. Pamäťová akrobacia. Dobrý teológ je, kto vie dobre všetko naspamäť recitovať: „Jedno ste vynechali, amice,“ korigoval jedného profesor. „To sa vám sotva podarí, amice,“ utŕžil, kto sa chcel vyjadriť vlastnými slovami. Ostala knižka rozjímaní, ktorú používal špirituál, neskorší kanonik Rolný, „Fricibácsi“, ako ho volali. Svojho mal tam len toľko, že zavše pretrel v texte slovo „önök“ (starý výraz na „vy“) a nadpísal „maguk“.

         Učebnice boli staré bachanty v polokoži. Na filozofiu a dogmatiku Egger (starý profesor z Brixenu), na biblikum Zschokke (starý profesor z Viedne), na homiletiku Jungmann (starý profesor z Innsbrucku). Všetko z minulého storočia. Keď niektorý citoval novšieho autora, „auctor recentissimus“, už vtedy, keď sa to náš bohoslovec učil, bolo to pred štyridsiatimi rokmi. Bohoslovci ich dostávali z „biblioteky pauperum“, spolu aj s kabátom a klobúkom (ktorý sa volal „kuranda“, lebo sa odovzdával so slovami, že „bene curanda est“). Tu sa aj vrátili, i prešli takto cez ruky mnohých generácií, patrične zamastené a zošalátované, opatrené všetkými vtipnými poznámkami pre šťastlivých nasledovníkov. „Posteri grati vivant, invidi maiora tentent.“ Posteri už vo svojej farskej knižnici nemuseli mať teologické knihy. Domov si bohoslovci už nemuseli brať nič. S teoretickou teológiou sa rozlúčili v školských laviciach.

         Bolo treba poznať a zažiť starý seminársky svet, teóriu i prax študijného štatútu; poprípade, „salva reverentia“, vyexaminovať starých pánov, aké to boli roky, keď študovali oni, akí profesori, aké prednášky, aké učebnice, aké štúdium, aké exámeny, a aký „fructus“ z celého bolo – všetko to bolo treba poznať ako pozadie a kontrast, aby sa pochopila, v celej plastickosti, zmena, ktorá nastala príchodom novej generácie. Prichodili zo svetových učilíšť, informovaní a formovaní svetovými ideovými prúdmi, úrovňou súčasnej teológie. Múdra personálna ekonómia otca biskupa prinášala úroky. Zasadený a vypestovaný strom prinášal svoje ovocie. „Ecclesia“ v každom čase, alebo každý čas v „ecclesii“, odchová svoje pokolenie, ktoré potrebuje. Staré víno do starých nádob. Nové víno do nových nádob.

         V Kapitule sa začala prednášať teológia, teologická „sciencia“ vo svojom podstatnom zmysle a poslaní: hĺbanie veriaceho rozumu nad zjavenými pravdami, nad tajomstvami kresťanskej relígie. Začalo sa prednášať, čiže doktrína samostatne vykladať. To vyžadovalo celkom iné, celkom nové predpoklady aj u poslucháčov. Nie pasívnu receptivitu a bezmála mechanickú reprodukciu. Prednáška predpokladala prebudenú inteligenciu – veľkú mieru inteligencie, otvorené sledovanie, pochopenie a osvojenie si povedaného, zamyslenie sa nad tým, utváranie k tomu samostatného osobného úsudku a stanoviska. Verifikovať sa malo Anzelmovo slovo: „credo ut intelligam“, ale aj: „intelligo ut credam“. Viera má povzniesť inteligenciu, má zjaviť súvis vecí v novom zjavnom svetle, a inteligencia zas má prehĺbiť vieru. Prednášky sa stali diskusiou. Za každou prelekciou sa priam žiadalo, aby poslucháčstvo tu povedalo o tom svoju mienku, aby sa ukázalo, či a ako sa vec pochopila, alebo aká problematika väzí za otázkou. Ferkovo heslo bolo, čo nám povedal hneď úvodom: „Miteinnader denken, miteinnader ringen, miteinnader finden“. Po polstoročí som si zapamätal túto axiómu. Pochopili sme aj ducha a zmysel každej diskusie: „in necessariis unitas, in dubiis libertas, in omnibus caritas“. Práca to bola isteže pomalá, na desaťročia, na generácie. Ticho a nenápadne sa dvíhala úroveň teologického učenia na Kapitule, a s ňou aj úroveň celého života. Menila sa aj sama duchovná štruktúra a aj vonkajší životný štýl spišských bohoslovcov. Otvárali sa zviazané zmysly. Rozširoval sa pohľad i rozhľad ku samostatnému postoju. Duch sa uvoľňoval, šíril vo vnútornú voľnosť. Chovanci boli vedení k samostatnému mysleniu, a tým aj k vlastnej teologickej a filozofickej syntéze. Aby siahli aj sami po príslušnej teologickej literatúre a sami sa mohli zapracovať do nejakého problému. (Pálčivá požiadavka znalosti rečí!)

         Akú významnú zmenu v štýle seminárskeho života znamenala prestavba seminárskej budovy, svoja vlastná cela vo vyšších ročníkoch! Iná atmosféra, iná existencia. Spišský seminár sa stal moderným ústavom. (Chmúrne bludiská patrili minulosti.) Aj navonok seminár svedčil o svetle, jasnosti, vzdušnosti, voľnosti, ako jasná budova ducha. Už bohoslovec mal vo svojej cele svoju vlastnú knižničku, podľa vlastného výberu a prameňov, a to celkom slušnú. Na kaplánke a tobôž na fare už vidíme významné bibliotéky, kde sa už jesto čo zahľadieť. V tomto ohľade je u spišského kléru priam pretekanie. Nové akvizície kníh znamenajú ustavičné aktívne štúdium, a to znamená spolu ustavičný rast. Nová teológia viedla nielen k prijímaniu a zveľaďovaniu teologického vzdelania, ale, postupne, aj k samostatným písomným štúdiám, čiže k literárnej činnosti. Bohoslovci vypracúvali seminárske práce slušnej úrovne. Ozývali sa v rozličných časopisoch. Spišský bohoslovec bola dobrá marka.

         Kňazské bytie je kryštalizačnou osou, nosným pilierom kresťanského a ľudského života. Novodobá krásna literatúra o kňazoch nám dôrazne pripomína, že boj dobra a zla, borba dvoch svetov je práve v kňazskom živote najurputnejšia a najúlisnejšia. V kňazstve ide o najveľkolepejšie hodnoty. Každý chybný, nedbalý a jednostranný postup a náhľad na kňazský život má nedozierny následok.

     

    Kultúra a kultúrnosť

         To, čo sme chceli, čo sme cez seminárske roky robili, naše snahy možno zhrnúť do univerzálnej kategórie kultúry. Kultúry náboženskej. Kultúry kresťanskej. Bola to dlhá cesta najprv individuálneho, potom spoločenského rastu. Pre mňa aj osobná retrospektíva.

         Pod oživujúcim Ferkovým dotykom sa začala aj moja cesta k svetu kultúry a kultúrnosti. Innsbruck! Čoraz väčšie šírenie ducha, čoraz hlbšie vrastanie do osobného stredu. Začiatok až dychtivo hladného vzdelávacieho procesu. Bola to láskavá providencia Božia, že som sa, do seba zakľučujúcim kruhom, vrátil na to miesto ako učiaci, z ktorého som sa pobral ako učeník, do vzácnej sociéty týchto starších pánov. Na ceste ducha a zduchovnenia spolupracuje, pomocou milosti, mnoho činiteľov, známych i neznámych. Ako spočítať, z koľkých cícerkov sa zlieva rieka? Ako si ja na túto cestu spomínam a „ex post“ ju hodnotím, školské štúdium malo na mojom kňazskom a teologickom formovaní len asi polovičný podiel. Viac, rozhodne viac som získal stykom so vzácnymi osobnosťami, s ktorými som sa v živote postretol. Najviac však spoločenským nažívaním s kolégiom týchto starších pánov-kolegov. Hlavný podiel na formovaní môjho osobného sveta mali tieto seminárske roky. Im, rokom prežitým v tomto duchovnom kontuberniu, patrí moja vďaka. Rektor Skyčák, Špirko, Barnáš, Jalovecký, Vaľo Kalinay, direktor Brandobur, Kútnik boli nielen osve kapacitou svojej disciplíny – ktoré boli na Kapitule výborne obsadené. Tu, „in monte sandi Martini“, každodenným stykom sa vytváral vzácny, elitný, exkluzívny, spoločenský okruh. Už to nažívanie, v tých rokoch, bolo vysoko „bonum deledabile a desiderabile“. Spoločnosť sme si oceňovali ako vysokú kultúrnu hodnotu (korektúra Kempenského!). Delektácia tu žiť, i pri všetkej vážnosti, až tragickosti časov, prizerať sa, z vysokej kapitulskej varty, na všetko to dianie okolo nás, v úzkom, širokom i najširšom okruhu, na to sťahovanie národov, raz jedným, raz zas opačným smerom. A keď sa ten pohyb utíšil, pre Kapitulu nastali zas iné pohyby, vojnu i front prevyšujúce.

         Starší páni oproti nám mali aj náskok ten: kým my sme ešte len študovali, skromnou študentskou existenciou, oni ako dospelí, v povolaní, využili tie poprevratové roky, klasické to roky cestovania, kultúrnych stykov, zadovažovania kníh, keď s našou dobrou menou dalo sa po chudobných inflačných krajinách – Rakúskom, Poľskom, Nemeckom – znamenite pohybovať. Spomínali ich ako svoje zlaté roky, ako, čo do možnosti cestovania, zlatý vek Európy. Nám sa tých možností ušlo podstatne menej – zachytili sme už iba chvostíky. Už v roku 1938 sa dalo vedieť, že nastáva vážny čas skúšok. Ale nemohol som nijako vedieť, že po mojej poslednej ceste, švajčiarskej a talianskej, v tom samom roku, cestovacia prestávka potrvá skoro tridsať rokov – aby sa nakrátko otvorila, a potom zase, a to definitívne, zavrela. Zakľúčenosť, nenormálna a barbarská, zavládla trvale. Toto treba pripomenúť o ráze nášho spoločenského kapitulského života. Bolo to nažívanie intenzívne, kultúrou presýtené, ale uzavreté do úzkeho, čoraz užšieho domáceho kruhu, domácou tlačenicou na jednom mieste až zduseného. Bratislava – Žilina – Prešov; Bratislava – Bystrica – Prešov, jediné linky, po ktorých sa dalo hore-dolu pohybovať.

         Zapracoval som sa do výkladu fenoménu o kultúrnosti. V auguste 1943 som zapadol do svojej komnaty. Na jedno posedenie som napísal svoju ROZPRAVU O KULTÚRNOSTI, ktorá vyšla ako prvé edičné číslo novozaloženého vydavateľstva Obrody. Mal som a mám tu úlohu sprostredkovaciu. Formulujem a dávam ďalej, čo som prijal – „quod accepi“. Proveniencia je známa. Ku tejto problematike som dorástol vlastnou životnou cestou, ale druhým dielom vyjadril som tu náš spoločný duchovný majetok, rezultát nášho nažívania, spoločného myslenia, hľadania, diskutovania, formulovania. Kultúra – kultúrnosť boli duchovným charakteristikom a akýmsi poznávacím znakom kapitulským. Komunita, ako bola naša, časom spontánne dorástla ku týmto ideám ako ku svojmu programu. Na istej výške komunita pocíti ako potrebu tieto myšlienky najprv medzi sebou formulovať, potom aj ako program na verejnosti manifestovať, ako prejav spoločnej vôle a orientácie. Prednáškami, článkami, publikáciami, diskusnými príspevkami, prípadne aj polemikami. Tentoraz sa nedalo povedať: „inter arma silent musae.“

         Ponajprv sme sa zapodievali problémom kultúrnosti. Veď sme ju, túto hodnotu, ponajprv sami prežívali. Spontánne sa nám vynárala ako zreteľný fenomén, ako osobná vlastnosť, ako osobná kvalita, ako konštituujúci prvok tohto človeka. Prejavuje sa, ponajprv, ako vnútorná forma, celým jeho zjavom, rečou, správaním, úsudkom, vkusom, každým prejavom. Často sme sa spoločenským stykom rozhliadali akoby otvoreným oknom po rozličných ľudských typoch. Kvalitatívne rozdiely sa vybadajú čoskoro. (Rektor sám, Špirko i Brandobur, boli britkí spoločenskí kritici. Človeka si ohodnotili a presvietili sťaby laserovými lúčmi. Boli skvelými znalcami človeka.) Vytváral sa v nás priam osobitný zmysel na rozpoznávanie: tento človek, táto spoločnosť túto vlastnosť má, druhý, ktorý by ju mal mať, ju nemá. Tento je kultúrny, tam ten nekultúrny človek. Tento prejav mal kultúrnu výšku, dalo sa s ním hlboko súhlasiť, tento zase bol nekultúrny, nemal úroveň. Skusovali sme, že kvalita kultúrnosti nevyplýva „eo ipso“ z úradu, aj neviem ako vysokého. Kultúrnosť je vlastnosť osobná, ku ktorej človek svojím životom dorastie – alebo nedorastie, poprípade túto cestu ani nenačne. Cesta tá je proces svojský, osobitný, svojskej zákonitosti, dosť nezávislej od postavenia alebo aj veku.

         V čom sme videli hlavný znak kultúrnosti? Po dlhom hútaní sme ho nachádzali v snaživosti. Rozumejme, nie vo faktickej vzdelanosti alebo nevzdelanosti. Faktický stav človeka závisí aj od sociálnej situácie, od vzdelávacej možnosti a príležitosti. Rozhodujúce je však, či človek má v sebe vôľu hýbať sa, rásť, napredovať, či má vnímavú, po poznávaní, po vzdelávaní, po príležitosti nových poznatkov až hladného ducha, či má otvorené oči, rozhliadať sa, prijímať, konzumovať. O čo ináč reaguje na popudy človek vnímavý, otvorený, zvedavý, až dychtivý využiť príležitosť niečo sa dozvedieť, niečo dostať, niečím sa obohatiť, niečím nadrásť. Ako ináč sa hovorí s tým, kto ihneď chytá, chápe, kapíruje, než kto len pred seba tupo treští, môže sa do neho hučať, ako chce. Má oči, nevidí, má uši, nečuje, nijaký rozum nekýva ním. Po tejto stránke býva medzi ľuďmi rozdiel náramný. Iná je situácia človeka prostého, nemajúceho vzdelanie, a to preto, lebo nemal k tomu prostriedkov a príležitostí – veď školenie nebolo tak všeobecné ako teraz – no keby jej bol mal, stál by teraz na inom stupni. A zase iný prípad, ktorý mal na to príležitosť, ale sa pred ďalším vzdelaním uzatvára, proste, lebo sa mu nechcelo. Proti ďalšiemu má až animálny odpor a rezistenciu. Do tejto kategórie patria aj tzv. polovzdelanci – osobitná kategória ľudí – ktorí sú so sebou, so svojimi vedomosťami veľmi spokojní, až povýšení, a preto nie otvorení ďalšiemu rastu. Ak sú takíto na vedúcich miestach (Cincík to svojho času volal: „učitelizmus“), chápavosť majú len veľmi obmedzenú. Do jej vymedzeného kruhu by chceli vtlačiť všetky problémy aj úlohy. Prekážajú vyššiemu rastu, a preto veci skôr brzdia, než by pomáhali. Vytvárajú ovzdušie nasýtenej priemernosti, nepriateľskú všetkému vyššiemu výšvihu. Slovensko v tom čase trpelo na tento jav. S istými naliehavými otázkami sa preto nehlo z miesta. I keď by boli bývali možnosti a príležitosti, prepásli sa.

         V kultúrnosti aspoň o potenciálnom raste rozhoduje, či má v sebe ten prvotný hyb k ďalšej snaživosti, či je otvorený ďalšiemu vplyvu a pôsobeniu. Najlepšie to skúsiť u seba, túto z útrob sa hýbucu reakciu na plodný, život vyvolávajúci dotyk, aký bol dotyk môjho prvého vyvolávateľa, a ten už vyvolával ďalšiu snaživosť, k ďalšiemu rastu a zdokonaliteľnosti. Veríme v snaživosť slovenského človeka, už zo svojej pedagogickej skúsenosti. Zažili sme toľko krásnych príkladov hybu dopredu a nahor, i z najskromnejších predpokladov.

         Kultúrnosť je ľudská zduchovnelosť, spiritualita. Vláda ducha nad hmotou, nad telesnosťou. Hierarchické smerovanie celého človeka nahor, k duchu. Nekultúrnosť je pudovosť, neovládaná vášnivosť, každá forma násilia.

         Snaživosť je príbuzná otvorenosti šírke. Danosť stavu nie je taká dôležitá. Rozhoduje otvorenosť ku ďalším výchovným vplyvom, vôľa a odhodlanosť ďalej rásť, otvorenosť k prijatiu Logosu, otvorenosť k pravde, odhockiaľ by sa zjavila. Blahoslavený, koho pravda poučuje sama sebou, a nielen prostrednými obrazmi (Kempenský). Otvorenosť bytostná, ochota, pripravenosť je správny životný postoj, ako ho vyslovuje R. M. Rilke: „Ich will mich entfalten. Nirgends will ich gebogen bleiben. Denn dort bin ich gelogen, wo ich gebogen bin“ – (STUDENBUCH).

         Snaživosť sama je popud ešte pred-vedomý. Emocionálny, čiže sám osebe slepý. Potrebuje duchovné usmernenie ku správnemu smeru a cieľu. Dvoje sa tu spája: smerovanie k určitému cieľu, ale spojené so šírkou. Lenivosť, nehybnosť, tuposť je len jeden protiklad kultúrnosti. Keby vždy len o to šlo, zariadili by sme sa, s kultúrou pohybovať sa medzi kukurbitmi. Ľudská prispôsobivosť je vynachádzavá. Ale opak šírky, duchovná úzkosť a uzavretosť, je nebezpečnejšia, a to preto, lebo vyviera z nezriadenej ľudskej náklonnosti. Ona vždy skorej kloní sa ku hybu emocionálneho voluntarizmu – vášňou sa dať unášať, čiže unášať sa dať, vždy bolo z hlavných pokušení ľudských – než k intelektuálnej jasnosti a vyrovnanosti. Povedali by sme: nie lenivosť je hlavným sklonom človeka, ale „Drang“, pudenie ku fanatickej jednostrannosti. Stačí ľuďom ukázať jeden cieľ, popudiť a rozohniť ich k nemu, hrnú sa k nemu, masovou psychózou, so všetkou živelnosťou, bez rozmýšľania a uvažovania. Myslieť bolí, lebo žiada sebaovládanie rozvahy. Ale drať sa za strakou na kole, za návnadou vidiny, je masovým ľuďom rozkošou. „Veľký inkvizítor“ triumfuje nad Ježišom. Berie ľuďom slobodu, zodpovednosť, rozvahu – bremeno, ktoré oni nevládzu nosiť – miesto toho ich vláči za hocakým heslom, kadiaľ len chce, ako majstrovský miesiteľ mäkkej masy, ako suverénny vládca vôlí. Nie o lenivosť sa treba u dnešného človeka báť, ale o úžinu ducha, o jednostrannú fanatickosť. Ľudí ovládajú predsudky, jedného smeru, jednej struny. Šírke ducha sa bránia ľudia v zajatí predsudkov. Úlohou kultúry je ducha zo zajatia úžin uvoľniť, vyslobodiť. Horizont do univerzálnej šírky plnej pravdy rozšíriť. Dôsledkom úžiny ducha je beznádejne zaseknutá izolovanosť skupín. Spoločnosť roztrieštená na frakcie, triedy, partaje, sekty. Z tejto psychickej zaseknutosti niet medzi nimi mostu, spojiva. Tu vidieť len seba, pestovať, vynášať len seba. Okrem seba gánenie na všetky strany. Bezútešné výhľady do budúcnosti ľudstva. Tak beznádejne zaseknutý pomer medzi Východom a Západom, ktorého výrazom sú drôtené prekážky medzi štátmi. Vynútená jednota, na podklade parciálneho hesla.

         Na horizonte storočia dosť príčin k pesimizmu. No pritom všetkom ani rektor, ani nikto z nás nebol zásadným pesimistom. Kultúra, kultúrnosť si vyžaduje vieru. A nositeľov tejto viery. Viera, podľa „Ad Hebreos“, je „substantia sperandarum rerum, nondum apparetium“. Viera v primát ducha, v moc ducha nad hmotou, šírka ducha nad všetkou fanatickou úzkosťou. I keby nositeľov bola hŕstka. Duch si vyžaduje svedectvo.

         Rektorov duch bol zahľadený do budúcnosti. Pri všetkej vláde totalitarizmov a ich diktatúr, pri vláde fanatizmu, voluntarizmu, násilia, pri všetkom deptaní ducha, preťažkom osude služby ducha, verí, že vývin speje k čoraz väčšiemu spiritualizovaniu a humanizovaniu sveta. Mal v sebe predispozíciu pre teilhardovskú „noosféru“. Život a dielo venoval na ideovú prípravu budúcnosti, na prípravu duchovných predpokladov a dispozícií pre tento vek. Jeho dielo bolo eminentne výchovné, v najhlbšom zmysle slova. Dôvod a dosť, aby sme si ho povšimli, v záujme svojej ďalšej dejinnej orientácie.

         Že rektorove a s ním spoločne naše pochopy o kultúre a kultúrnosti sa až tak jasno-ostro vytríbili, v program a manifest, vysvetľuje aj permanentná kontroverzia spišského seminára so slovenskou verejnosťou, v prvom rade katolíckou, s činiteľmi a ustanovizňami, ktoré si tradične osobovali právo túto verejnosť reprezentovať a udávať tón, bez diskusie, bez konkurencie. Práve ničím nerušené imanie autority vysvetľuje tú zvyčajne pokojnú, nehybnú hladinu nášho katolíckeho života.

         Treba si pripomenúť časovú situáciu. Roky slovenského štátu boli roky sporov a zvád, krížom-krážom, všetkých proti všetkým. Obraz života bol: spor katolíkov s evanjelikmi, evanjelikov s katolíkmi. Spolok sv. Vojtecha kontra Matica. Teologická fakulta kontra Spišská Kapitula. Tých rozvadených párov by sa našlo viac. Toľko z najtypickejších. Sloboda sa interpretovala ako všeobecná rozvadenosť. Po roku 1945 a 1948 nastalo ticho, pokoj, všeobecná bezproblematická spokojnosť. Zdanie totálnej jednoty. Hodno sa zamyslieť, či diktatúra predsa len nie je najprimeranejšou formou nášho života.

         Tieto „kruhy“, ako ich budeme nazývať, si duchovného ruchu kapitulského nemohli nepovšimnúť. Veď nastoliť a rozvinúť skyčákovský program bolo možné len po dôkladnom výskume, po analýze našich náboženských a kultúrnych pomerov. Takáto sebaanalýza slovensko-katolícka, takto obsiahla a do koreňov prenikavo isteže prvý raz vykonaná, nemohla ostať bez reakcie trafených. Reakcia bola, podráždená, rozčúlená, vehementná. Opätovane sa tu spomínala aj otázka kompetencie: „Quo jure?“ Kto sa to tam ohláša? Aké sentencie sa tu vynášajú, ako z najvyššieho fóra? Veď tribunál na vynášanie autoritatívnych sentencií, posudkov a úsudkov u nás odjakživa patril hierarchickej vrchnosti a ňou povereným orgánom. Kto by si tu svojvoľne mohol osobovať toto právo? Aký úzus či abúzus tu začína grasovať? Apelovalo sa na ordinárov, na úradné zakročenie. Sú formy denunciácie. Ako ľutovali „kruhy“, že už nejestvujú inkvizičné súdy. Upálenie jedného-dvoch kapitálnych heretikov by zadosťučinilo spravodlivosti, reštituovaný by bol zase pokoj. Bolo tu podozrievanie i obviňovanie z naturalizmu, liberalizmu, modernizmu, zo sentencií pohoršlivých, blízkych heréze. Od „kruhov“, ktoré pokladali sa za arbitrov ortodoxnosti. I spomenul si Ferko, že veď v svojej dobe aj sv. Tomáša obviňovali z naturalizmu a materializmu. Podľa intencií „kruhov“ načim rozpútavať generálny pohon na ducha. Bohumilé dielo. Našťastie otec ordinár nedal na svojho rektora dopustiť. Mal väčšiu šírku ducha. Na svojho rektora, ktorému predsa zveril výchovu bohosloveckého dorastu, katedru teologickej náuky.

         Kontroverzia bola zásadná. Od adverzáriov zväčša zvedená na osobné pole, ale rektor sa držal zásadovosti. Narážali na seba tu dva svety. Starý a nový. Rektor, zo svojho metafyzického habitusu, ju aj zviedol na prvé postojové princípy. Prvá a východisková otázka, na katolíckom Slovensku isteže prvý raz nastolená, je tu: či zjavené náboženstvo kultúra môžu byť sféry zhodné, a či nie sú? Áno, či nie? Odpoveď má ďaleký dosah a pre celý postoj zásadný, až osudový význam. Alternatíva je: pozitívny postoj, syntéza, alebo zásadne negatívny, a to so všetkými dôsledkami. Otázka zhodnosti či nezhodnosti náboženstva a kultúry sa však redukuje na ešte základnejšiu a prvotnejšiu: na to, aké je naše teologické hodnotenie prírody? – Čiže, hodnotenie času, spoločenských poriadkov, celej zemskej skutočnosti, „des existences terrestres“. Obligácie zaujať k tejto otázke svoj principiálny postoj nevyhla sa nijaká doba. Zvlášť naliehavo, až neúprosne dolieha toto rozhodnutie na našu kultúru, takú náročnú, až revolučnú dobu! „Ex cathedra“ sa o tom vyslovil Druhý vatikánsky koncil výpoveďou o aggiornamento. Odpovedi, zásadnej, sa nevyhne ani Slovensko. Stanovisko doteraz negatívne je predstihnuté dobou, za ktorou vari nechceme stále zaostávať – úradnou sentenciou cirkevného magistéria. Nestačí tu však „obsequium“ iba vonkajšie, iba akýsi postoj lojálnosti, voči výroku Cirkvi. Svoj program kresťanský, svoj pozitívny postoj ku kultúre musíme odôvodniť aj vnútorne, z metafyzických a teologických pozícií. Kontroverzia rektora a spišského seminára mala tento zásadný, svetový, epochálny význam.

         „Kruhy“ svoje negatívne stanovisko ku kultúre odôvodňovali, expresse či fakticky, už svojím habituálnym postojom, v tom zmysle, že náboženstvo a kultúra sú oblasti nezlučiteľné. Podľa rektorovej duchovnej analýzy pozadím tejto sentencie je u nás jav tzv. supernaturalizmu, alebo, lepšie, jednostranného, jednopolárneho, supranaturalistického monizmu. Podľa neho na spasenie kresťana stačí obmedziť sa na nadprirodzenú, zbožnostnú sféru náboženskú. Ľudovo rečeno: pre spasenie stačí sa modliť. Nie je preto treba kníh, univerzít, učenosti. Pred zbožnosťou je to všetko „humbug“. Nesčíselnekrát sa tieto a takéto bombastické výpovede opakovali na kancli, v spolkoch, zhromaždeniach, v náboženských časopisoch. Pre nábožné dušičky hlboké uspokojenie, pre rozmýšľajúcich téma na zamyslenie. Pre kresťanskú existenciu netreba si všímať otázky tohto času, tobôž nie nejakých problémov. Čas je profánny, čiže svetský, beztak prepadnutý skaze, „in maligno positus“. Zapodievať sa ním je nielen neužitočné, hriešne mrhanie času, ale priam škodlivé a nebezpečné, pre nebezpečenstvo pozemského pokušenia, prepadnúť mu, pripodobniť sa mu, stotožniť sa s ním. A takisto kultúra: ku náboženskému posväcovaniu ona pozitívne ničím neprispieva. Aj ona je svetská, posvetštená, nakazená duchom času. V minulosti Cirkev vo svete kultúry bola vedúcou veličinou – to bolo v kresťanskej minulosti, ale dnes sa kultúry treba strániť ako nákazy. Oproti náporom času treba sa stiahnuť do bezpečnej hlbiny duchovného hradu. V jadre je to zavrhovanie času, je to podozrievanie, až popieranie prírody, prirodzenej pozemskej existencie človeka.

         Z tejto mentality sa dá vysvetliť taký húževnatý konzervatívny tradicionalizmus, ten u nás ďalej zotrvávajúci slovenský romantizmus tých generácií. Rozboru tohto fenoménu sa rektor osobitne venoval. Všetku starostlivosť vynaložili na zachovanie daného stavu. Byť na stráži, na rozličných postoch, oproti vlomu a závanu časových prúdov. Hermeticky sa uzavrieť do svojho „obliehaného mesta“. Vytvárať okolo seba mimočasový vzduchoprázdny priestor. Úctyhodné počínanie. Hodné mnohogeneračného úsilia.

         Zo supranaturalizmu si možno vysvetliť aj jav bezideovosti, bezmyšlienkovitosti, bezzásadovosti, bezprogramovosti. Bolo osudné, keď tento postoj vývodil aj v ustanovizniach „ex offo“ kultúrno-náboženských, ako v Spolku sv. Vojtecha. Nezaobišlo sa to bez ťažkých meškaní, čo do požiadaviek času, bez osudnej zaostalosti, dobovej nepripravenosti, zanedbávania časových kultúrno-výchovných úloh. Spolku sv. Vojtecha vyčítal rektor najmä túto vinu.

         Z tohto postoja sa dá napokon pochopiť aj na naše pomery taký príznačný, pridlho, bez potreby trvajúci a panujúci jav klerikalizmu, špecifická odroda klerikalizmu maďarského, u nás ďalej trvajúceho. Treba poznamenať pre informáciu, že Kapitula jav klerikalizmu u nás, rozbor jeho kategórie vypracovala, zase zásadne, teologicky, cirkevno-historicky i psychicky, u nás prvý raz.

         Hlavným poznávacím znakom klerikalizmu je mocenský postoj. Mocenskosť ako mentalita (psychický typ), ako postoj a ako metóda, ako sa na veci ide, ako sa ponímajú a ako sa riešia. Postavenie kňaza, jeho duchovná hodnosť, už sama mu dáva do rúk moc a, ako pastierovi, vedúce postavenie. Podľa rektora, klerikalizmus je podľahnutie pokušeniu moci. Ošiaľ z moci. Klerikál moc, ktorú svojím postavením od úradu má, prisvojuje si osobne. Z moci vecnej si prisvojuje moc osobnú. Klerikalizmus sa preto prejavuje, môže prejavovať, aj na duchovnom poli, v samotnej pastorácii. Jestvuje aj klerikálna pastorácia. Klerikalizmus je preto nie špecificky katolícky jav. Jestvuje aj klerikalizmus evanjelický, pravoslávny etc.

         Ako príklad takéhoto zásahu u samého sv. Pavla, v Skutkoch apoštolských, spomína rektor. „Ale čarodejník Elymas postavil sa im na odpor, keďže chcel miestodržiteľa odvrátiť od viery. Ale Šavol – naplnený Duchom Svätým – ostro pozrel na neho a povedal: „Ó, ty syn diabla, plný všetkého podvodu a všetkej prefíkanosti, nepriateľ všetkej spravodlivosti, či neprestaneš prekrúcať priame cesty Pánove? A teraz, hľa, ruka Pánova je na tebe, oslepneš a neuvidíš slnka!“ Koľký klerikalizmus! poznamenal Ferko. Ale klerikalizmus charakterizuje najväčšmi jeho poznávací znak: že mocenskosť chce prenášať a prenáša na profánne polia života. Vedúcu rolu chce hrať nielen v pastorácii, v ktorej je doma, vo svojom povolaní, ale aj v politike, hospodárstve, finančníctve, školstve. Chápe sa, že v desaťročiach predprevratových, a aj v desaťročí po ňom, bola potrebná aktívna účasť kňazov v politike, v miestach, okresoch i v parlamente pre nedostatok inteligencie. Právom sa však vyslovila otázka, či bola potrebná účasť toľkého počtu kňazov v snemovni slovenského štátu i proti opätovnému zásahu a zákazu Svätej stolice. Treba však rozoznávať, čo a kde klerikalizmus je, a čo nie je. Treba jasné pojmy, ako vo všetkom, a jasné dištinkcie. Proti dávnemu liberálnemu a aj súčasnému zlomyseľného, šablónovému označeniu „klerikálna strana“, „klerikálna vláda“, rektor protestuje. To je úmyselné miešanie pojmov. V demokracii aj katolíci majú právo sa aktívne politicky prejaviť – veď majú svoj svetonáhľad, a zo svojho svetonáhľadu vypracované princípy politického programu. Kto by im chcel toto právo upierať? Aká by to bola osobitná diskriminácia kresťanských občanov? Ak teda kresťania zo svojho svetonáhľadového postoja sa domáhajú uplatnenia svojho politického programu, ako občania aj pomerného zastúpenia v parlamente – to nie je klerikalizmus. Toto označenie odmietame ako zlomyseľné.

         Klerikálny klérus nemá vybavený svoj pomer k laikom. Pomer ten možno nazvať negatívnym, apriori odmietavým. Voči laikom sa stavajú do postoja obranného, podráždeného, podozrievavého, akoby laický živel, a to aj výslovne katolícky, bol „eo ipso“ reprezentantom ducha svetského, až laicistického, čiže proticirkevného; akoby bol prirodzeným protivníkom kňazského stavu, stále s podozrivými úmyslami. Laický živel prináša odbornosť. Kňaz na profánnych postoch znamenal večné diletantstvo. Bola tu až úzkostlivá starostlivosť, nikde ich nepripustiť na miesta s kompetenciou, najmä nie na samostatné, vedúce. Bola to často proste malicherná žiarlivosť, s niekým sa deliť o moc a slávu. Nepriznať im dôveru spolurozhodovať, najmä nepripustiť, aby mohli nakuknúť do klerikálnej kuchyne. Negatívne, podozrievavé stanovisko k laikom mohlo mať zase len negatívne dôsledky. Desaťročia tieto, v ktorých Cirkev mala slobodu a plnú možnosť organizačnej iniciatívy, majú zodpovední činitelia na svedomí ťažké omisie: zanedbanie sústavnej výchovy, ideového školenia katolíckej inteligencie. V zmenených pomeroch sa to potom osudovo prejavilo v ideovej nepripravenosti, svetonáhľadovej dezorientácii, pojmovej a principiálnej konfúznosti intelektuálov, spisovateľov, pedagógov, právnikov a i. Nie div, veď túto nepripravenosť, pojmovú konfúznosť, prejavovali aj mnohí kňazi. Pre naše pomery bolo príznačné: kým sa pracovať dalo, urobilo sa málo. No rozhemžil sa úžasný pracovný ruch práve vtedy, keď už spadli závory možností.

         Na sústavnú nedôveru reagovali aj laici nedôverou, na podozrievanie podozrievavosťou. Ako trpeli mnohí týmto zaznávaním, zaznávaním toľkého vzácneho kapitálu slovenského katolíckeho idealizmu, zaznávaním toľkej ochoty zapájať sa do spolupráce, do spolubudovania duchovného diela. Keď ich doma nik nenajal, angažovali sa inde. Ex post sme zatracovali mnohých, nechápuc, ako sa mohli tak ďaleko dostať od svojich katolíckych pozícií. Pri bližšom vysvetlení sa mnoho z toho psychicky vysvetlilo, i keď neospravedlnilo.

         Program kultúry a kultúrnosti sa vypracoval a vybrusoval v ľútom ideovom zápase. Čím viac bolo v týchto pohnutých rokoch prejavov nekultúrnosti, klerikálnej násilnosti, zdusenej obskúrnosti, zákulisia klík, systému intrigánstva, duchovnej úžiny, zaťatej fanatickej zadubenosti, kde, z mocenských pozícií, chýbala všetka dobrá vôľa k diskusii, kde povedané slovo sa vonkoncom nepokladalo za záväzné, ale iba ako sondovacie oddialenie času, tohto zákerného etosu renesančných dvorov, kde chýbalo už iba fyzicky násilné zakľúčenie, čím viac zduseného ovzdušia pudovej násilnosti, čím viac emocionálneho obskurantizmu – tým jasnejšie sa vynárali ideály kultúrnosti, tým závažnejšími a časovo súrnejšími, naliehavými sa ukázali princípy kultúry.

         Nebolo naším štýlom na intrigy reagovať intrigou, tým iba prispieť k obskúrnemu ovzdušiu, tým iba donedozierna oddialiť východisko ku svetlu. Bol čas s týmito spôsobmi radikálne skoncovať. Podobrať sa na moles preťažkej a nevďačnej úlohy, postaviť sa na stanovisko vecnej, pojmovej, ideovej, principiálnej jasnosti, zásadnej spravodlivosti a vždy slušnosti. Bol čas vytvárať jasné ovzdušie pravdy, úcty a dorozumenia. Aj subjektívne sa pričiniť o proces zbližovania, duchovného zjednocovania, začleniť sa do celosvetového fenoménu konvergencie. Pestovať duchovné dispozície pre éru dialógu, pre duchovný vek „noosféry“, pre éru pluralizmu. Bol čas pri každom prejave dbať o úroveň. Myslieť na zodpovednosť svojho postoja a konania pred dejinami. Ako naliehavá úloha to bola, pre pospolité bytie vytvárať hodnoty. Spoločnou kooperáciou budovať duchovnú budovu nášho nažívania.

         Bol to mysliteľ. Ideový duch. Budovateľ nášho svetonáhľadu. Osnovateľ filozofického postoja slovenského. V tomto systematickom zmysle prvý osnovateľ nášho myslenia. Pramene bývajú neznáme. Prameňov sa ťažko dopátrať. Počiatky sa strácajú v anonymných príspevkoch. Ale v tomto prípade, čo do samostatného myslenia slovenského a samostatného svetonáhľadu, môžeme jasne poukázať na jeho osobu ako na prameň. Budúcim skúmateľom našej duchovnosti medzi dvoma vojnami týmto poukazom preukazujeme užitočnú službu.

         Pre tieto dôvody bolo prvou úlohou tejto štúdie predstaviť ideový svet, čiže svetonáhľad Ferka Skyčáka, ktorý sme zhrnuli do štyroch bodov: 1. tomizmus, 2. ideovosť, 3. samostatné myslenie, budovanie samostatného svetonáhľadu, 4. kultúra a kultúrnosť. Snažil som sa tiež vystihnúť, ako jeho myšlienkové dielo vyplývalo z jeho života a osobnosti. Dlhým nažívaním sme získali o ňom spoľahlivý obraz. Štvoraká interpretácia sú len rôzne aspekty jediného mysliteľského postoja a hľadenia na svet. Hľa, osobnosť, ktorá hľadí, pozoruje, interpretuje, do behu života myšlienkami zasahuje, ideami ho stvárňuje.

     

    Redigovanie Kultúry

         Spišský seminár sa stal sídlom redakcie Kultúry. Nová starosť, nová forma, nová tematika životná. Čo sa robí prvý raz (K. Čapek vystihol tento zážitok), najprv sa tápe, hľadá forma, kým sa do toho vžije, kým sa to nestane elementom, každodenným chlebom. Byť redaktorom je pekný pocit. Model majstra, ktorý má v rukách plastický materiál. Dá mu formu podľa vlastnej koncepcie. Dvoje k tomu treba: koncepciu musí najprv mať, najprv musí mať čo dať, potom druhá otázka umeleckého stvárňovania: ako. Znášanie všetkej zodpovednosti ctí dospelého človeka. Je to existenciálna pozícia kultúry. Pri pozitívnej práci je to nevyhnutný boj s prekážkami, s protichodnými, aj veľkými mocnosťami.

         Ak som mal pokoj, odteraz som ho nemal.

         Znamenalo to ustavične pendlovať medzi Kapitulou, Bratislavou a Trnavou. Ako len možno zo zastrčeného kúta, s nemožnou geografiou, s nemožnou komunikáciou! Cestovaním, prestupovaním, čakaním, meškaním enormná strata času. Uvážme si, bolo to počas vojny, keď železnice zriedkakedy fungovali normálne. Zavše boli dopravné poruchy.

         Patril som medzi kritikov dovtedajšej Kultúry. Teraz dala sa možnosť, poskytla sa príležitosť: „hic Rhodus, hic salta“. Ak sa robila, ako sa robiť nemá, teraz bolo treba ukázať, na katolíckom Slovensku prvý raz ukázať, ako sa časopis redigovať má. Nový začiatok sústredil pozornosť verejnosti. Nezáleží, či dobromyseľnú alebo zlomyseľnú. Bolo treba ísť ďalej, svojou cestou. Kultúra nemala ideu, program, líniu. Bolo treba jej ju dať. Bolo z čoho. Mali sme za sebou svoju životnú cestu, cestu k vzdelaniu, cestu ku kultúre. Kapitula mala pripravený svoj zrelý kvas. Na jeho manifestovanie a publikovanie dostali sme do rúk orgán. Vítali sme ho. Vysoko sme si ho cenili. Chceli sme byť jeho dobrými šafármi. I keď „kruhy“ už nad spomenutím nejakej ideovosti, programovosti, plánovitosti, kultúrnosti idiosynkraticky prskali. Tieto termíny boli u nás novoty. U primitívov mohli dostať komický posmešný prízvuk.

         V starej Kultúre prelistovať číslo za číslom, nebolo badať plánu. Boli to náhodné, akoby vidlami nahádzané, nesúvislé príspevky, s náhodnými prispievateľmi. Redaktor mohol si sedieť a čakať, čo mu kto poslal. Čo prišlo, tak náhodne, ako prišlo, uverejnilo sa.

         Ale predsa. Istí prispievatelia, tí najmenej kvalitní, bombardovali aj nového redaktora. Robili si na Kultúru domovské právo. Z toho augiášovského stavu bolo treba urobiť poriadok, akúsi čistku, aj čo do príspevkov, aj čo do prispievateľov. Skúsenosť: nekvalitný sa núka. Unúva, bombarduje, zanovito. Odmietnuť ich, už sa utváral kruh nepriateľov, no to sa znesie. U kvalitných bolo iluzórne na príspevky čakať. Rozposlať výzvu na X adries, podľa poštového adresáta, a potom čakať na výsledok, ako pri automate po vhodení koruny, pochabé počínanie. Našich cenných ľudí bolo treba vyhľadávať. Nadviazať s nimi osobný kontakt. Boli zalezení po svojich kútoch. Hrozne ťažké ich pohnúť, aby sa rozpísali. Spomenul som už, akými komplexmi, čo do písania a publikovania, boli zaťažení mnohí naši duchovní výtečníci. Generačný symptóm. Bolo treba dobýjať pevnosť, prebíjať sa cez mnohonásobné hradby, zábrany, v ktorých boli ako vo svojej ulite zabarikádovaní. Zasiahnuť ich v tom najosobnejšom, v nejakej ambícii, bolo treba vyskúšať všetky registre. Radšej drevo rúbať. Tým cennejšie bolo po jednom získať našu duchovnú elitu, spisovateľov, právnikov, lingvistov, ekonómov, básnikov, historikov, univerzitných profesorov. Mohli sme mať vedomie, že duchovná výška slovenská je zastúpená. To znamenalo informovať, informovanosť v hlbšom slova zmysle. Prehovoria tí, ktorí sú na to najviac povolaní.

         Je samozrejmé, že spolupracovníkov som získaval aj pro „domo sua“, v najbližšom kapitulskom okolí. Nie celkom neprávom sa Kultúra pokladala za kapitulský orgán. No bola to nie menšia námaha ako v Bratislave. Od istých pánov som dostal príspevok ťažko, alebo vôbec nie. Nevedeli prekonať svoje komplexy. Mnoho som skúsil, mnoho som sa dozvedel z patológie a hatiacej moci istých vnútorných činiteľov.

     

    Sakrálne umenie

         V letnú augustovú nedeľu 1943 mali sme v spišskom seminári milú slávnosť. Inštaláciu a posviacku Benkovho oltára v seminárskej kaplnke. To malo dlhú históriu. My, starší, všetci sa pamätáme, ešte z klerických čias, na staré zariadenie. Bol to tzv. repčíkovský oltár so sochou sv. Jána Nepomuckého, patróna seminára. Starý Repčík mal dielňu na iglovskej rožňavskej ceste, pri ružánskej kaplnke. Cimroval svoje oltáre, zliepal svoje sochy a sošky, pozlacoval a postriebroval svoje vežičky, anjeličky, oblúčiky, až sa to všetko lislo ako veľkonočné vajíčko, menilo vo farbách ako olejový fľak. Sladkastá cukrárska hračka. Zaľudnil týmito fabrikátmi kostolíky šíreho okolia. Rádius jeho dielne bol široký. Repčíkovskú provenienciu bolo ihneď poznať. Ľudovému vkusu-nevkusu to, isteže, vyhovovalo. Ešte ho potvrdzovalo v jeho od stáročia klesajúcom, skazenom nevkuse.

         Ani sami farári nemali vyšších nárokov. Nemali nijakého umeleckého vzdelania. Stotožňovali sa s nízkou, aj najnižšou ľudovou úrovňou, ktorej zodpovedal gýč a brak. „In puncto“ umenia sa nevedeli orientovať ani sami, ani orientovať svojich veriacich. Úroveň klesala do nedozierna. Nebolo inštancie, ktorá by na toto pole bola dozerala. Ordinariát celého tohto obdobia do minulosti toto pole, sakrálneho umenia, stavby a zariadenia kostolov, nepojal do okruhu svojej starostlivosti. Vkus alebo nevkus, celá tá dezorientácia siahala odspodu po vrch, od vrchu po spodok. Rad predstavených sa na repčíkovskom zariadení kaplnky nepozastavil. Boli ďaleko od toho, aby si z takejto veci robili problém. Takýmito efigiami, v kaplnke, denne a roky pred sebou, sme boli odchovaní aj my.

         Otvorenému rektorovmu duchu nemohlo ujsť toto pole. Veď vo svete umenia bol doma od mladosti, ba v domácej tradícii odmalička. Prehľad v dejinách umenia, verzovanosť v modernom umení, výtvarnom, architektonickom, hudobnom, bola integrálna súčasť jeho vzdelania, jeho kultúrneho svetonáhľadu. Mal svoj vysoko vycibrený vkus, mal osobnú potrebu umeleckého zažívania, potrebu denného kontaktu s umením, v tej či onej forme, literárnej, hudobnej, výtvarnej. Na cestách zbieral bohaté zážitky z európskych klenotníc. Odchovaný, formovaný bol najvyššími vzormi. Ideálom mu bol renesančný polyhistor.

         Pedagógovi, čo viedol bohoslovcov ku kňazskému životu, vedľa spirituálneho liturgického vedenia, nemohla byť ľahostajná sakrálno-umelecká úprava prostredia, kde hlavne sa formuje ich duchovný život, ich kňazský formát. Verí v pôsobivosť pozitívnych, formotvorných vzorov. Dlhým nažívaním s chovanca mi v tomto ústave akiste už dávno skrsla v ňom predstava, ako myšlienku spišského seminára spojiť s ideou, ktorú predstavuje jeho patrón, mučeník sv. Ján Nepomucký. O to ide, bohoslovcom ju konkrétne predstaviť, do postavy svätca vteliť. Od konceptu bol už iba krok, stretnúť sa s majstrom, ktorý by túto intenciu stvárnil svojimi umeleckými prostriedkami. Mohol to byť len Martin Benka.

         Styky s M. Benkom a rodinou skyčákovskou siahajú až k jeho predvojnovým začiatkom, keď kiripolecký rodák goetheovskou „Wahlverwandschaft“ nachádza cestu do rodnej Oravy a Liptova. (Voľba tohto kraja nebola náhodná. J. Kútnik vo svojej štúdii dokazuje pôvod benkovského rodu zo Sliačov. Benka sa proste vracia, podvedomým atavizmom, do rodného kraja predkov. Nie piesočnatá, kukuričná, zeleninová nížina, ale heroická, dynamická, rozhýbaná liptovská kotlina je domovom jeho duše.) Tu sa prepracoval od kalvodovského opisného impresionizmu ku svojmu metafyzicky dynamickému expresionizmu. Krajné termíny jeho tvorby sú napríklad slnečné predpoludnie nad zemplínskym kostolom, ktoré viselo nad rektorovým písacím stolom (vysvetľoval ho nám, bohoslovcom: slnko, lejúce sa na túto drevenú zvonicu, venčenú lipami, vyjadruje práve momentálny svetelný stav, jedenásť hodín) – druhý protipól, napríklad kontrapunkt: dolu Váhom si čľapká na vlnách pútnik, to je náš idylický životný rytmus – protismerom, vedľa Váhu, od západu, rafe rýchlik, jedna dlhá tmavá čvára, za sebou zanechávajúca druhú protičváru – dym – to je kolízia, konvulzívna konflagrácia a deklinácia kozmických dráh, do ktorých dravého víru je strhnutý slovenský človek na začiatku svojej svetonáhľadovej orientácie: odkiaľ? kam? Mrak nad temnou homoľou Hrdoša tenduje smerom vlaku, ale náhle sa špirálovo zvráti, strhnutý turbínou iným smerom. Líčiť, ospevovať chce svoj liptovský kraj, ale skôr vystihnúť jeho slovenskú, metafyzickú dušu. Každou črtou, každým záchvevom života. Zachytiť, z hlbín vyjadriť, zvečniť.

         Oltár sv. Jána Nepomuckého v kaplnke spišského seminára je bezpochyby najväčším umeleckým dielom majstra Benku. Ukážka, že sakrálna služba dáva umelcovi najmonumentálnejšie úlohy. Oltár je trojdielny, nadväzuje na tradíciu gotických krídlových oltárov. Na prostrednom vyčnievajúco vznáša sa sv. Ján nad Spišom. Až hrozne velebný. Červená štóla je celkom vecná, celkom konkrétna. Martýrium je vec nepatetická, celkom konkrétna. Pripomína znamenie doby, keď martýrium nie je historická reminiscencia, ale všedná prítomnosť. Tvrdý každodenný chlieb. Znamenie doby. Martýrium, životná forma kresťanská. „Budú vás vláčiť pred sudcov“ – „všetko zlé na vás, pre moje meno“ – „kto vás zabije, bude si myslieť, že koná službu Bohu“ (tentoraz strane, alebo pokroku). „V tejto chvíli nerozmýšľajte, čo máte hovoriť – bude vám dané“. „Budete mi svedkami v Júdsku, Samárii, až po posledné končiny zemské.“ Na tvári zračí sa vážnosť kňazského povolania. Všetko iné, len nie bezstarostnosť, bezideovosť, bezproblematickosť. Ale z každého bludiska východisko nahor. Do vertikály poňatá všetka šírka, všetka diferencovaná, všetka pluralistická horizontála. Horizontála, ale s vertikálou. Vertikála, ale spolu s univerzálnou horizontálou. Nech sa vznáša pred duchovným zrakom bohoslovcov. Nech ich podnáša. Nech im ukazuje smer. Nech im dáva formu.

         Z krídel prichádzajú procesie (má to byť Orava i Liptov, dve krídla Spiša, celej diecézy). Je 16. mája, svojho Jána prichádzajú pozdraviť, osláviť. Oslava, sviatočnosť, povznesenosť. Oproti sebe stoja dve ženy-matky, v orantskom postoji, dve monumentálne postavy. Celá slovenská ľudová, celá dejinná existencia dvihnutá do sakrálnej velebnosti. – Ináč, oltár už viackrát interpretovali. Čistý svit červeného smreka, prechádzajúci do zlata, je radostný. Tichá, radostná, duchovná bola slávnosť tej letnej nedele. Život seminára sa v tomto znamení obnovuje. Nový začiatok. Dokedy? Oltár mal potom svoje osudy.

         Z tejto príležitosti sme vydali zborník. Bolo to len a propos, lebo ten úmysel sme mali už dávno. Bol z čoho, prečo, načo. Spišský seminár mal čo povedať. Rektor rozvinul svoj program o seminárnej výchove. Pre naše semináre je on aktuálny natrvalo. Dr. J. Špirko má prvoštúdie o dejinách spišského seminára (to je už príspevok ku dvestému výročiu diecézy, r. 1976). Kanonik Jalovecký o liturgickej výchove. Štúdie sa pekne snímali v celok duchovnej postati seminára. (Rektor ma poveril, aby som na zborník v Bratislave našiel tlačiareň. Bol spokojný, keď som našiel Grafiu. Záležalo na elegantnej edícii.) Posledný príspevok zborníka je moja štúdia SITUÁCIA SÚČASNÉHO NÁBOŽENSKÉHO UMENIA.

         K nášmu myšlienkovému svetu integrálne patrila aj starosť o obnovu sakrálneho umenia.

         Stav, v ktorom sme žili, bol bezútešný, najmä „in puncto“ náboženského umenia. Jeho stav bol len vonkajším, viditeľným a priam hmatateľným symptómom duchovnej situácie náboženskej. Najhoršie, že bol taký vžitý, taký navyknutý, taký všeobecne zaužívaný ako každodenný vzduch. Bolo to v poriadku, a nikto v tom nevidel nejaký problém: ako, že by tu mohlo byť niečo v neporiadku? Takúto otázku klásť by bolo vyvolalo údiv. Ako možno zapochybovať o slnku, vode, vzduchu? Do čoho ešte sa tí znepokojovatelia idú obúvať? Bolo treba, úvodom počnúc, čiahnuť do tejto džungle veľmi markantnými, až drastickými ťahmi. Celý stav bolo treba v celej nahote nastoliť, vypitvať, analyzovať „ad hominem“. Aby už nebolo pochyby, ani vytáčky, ani nedorozumenia, o čom je vlastne reč. Čumák psíčaťa bolo treba omočiť do vlastnej mláky.

         Sakrálneho poľa sa zmocnila továrenská výroba, ktorá všetko chrlí vo veľkom. Miesto jednotlivých, individuálnych diel sériový tovar. Miesto náboženských diel – náboženská bižutéria. Úroveň: gýč a brak. Továrenská výroba a obchod, reklama, distribúcia a konzumpcia, ponuka a dopyt, jarmočné trhovectvo je na tomto poli hlavným riadiacim činiteľom. Náboženský cit ľudu, potreba a dopyt, sa znamenite využíva. Devocionálie, v najširšom zmysle, sú najrentabilnejšou branšou. Na tomto artikli sa obohacuje po svete armáda výrobcov, obchodníkov a priekupcov. Keby sme analyzovali ich vnútorný profit sám osebe, vnútorne, k sakrálnemu nemajú nijakého, nijakého vzťahu – je to len artikel na obohatenie, artikel znamenitý, ktorý vždy ide na odbyt. Poznáme slovenský ľud, svojich zákazníkov, netreba sa báť, ani do všetkej budúcnosti. Náboženská potreba, pre isté živly s dobrým obchodným inštinktom, len príležitosť na kšeft, na prosperitu. Nazrieť do výkladov devocionálnych obchodov, prejsť sa pomedzi púťové šiatre, byť obťažovaný dravými devocionálnymi priekupcami (jablonecká bižutéria!), koľkí budujú na tom svoje veruže blahobytné živobytie – chápeme obchodníkov efezských, ak sa búrili, keď sa chcelo pohnúť bohyňou Artemis. Nie o bohyňu, o náboženstvo, ale o hrozný kšeft im išlo!

         Cirkev vypustila z rúk riadenie sakrálnej oblasti. Nebola už riadiacim subjektom, len odoberajúcim objektom všelijakých nemenovaných, anonymných veľkovýrobných či veľkoobchodných živlov. Má to byť symptomatické? Aj na iných poliach má byť Cirkev iba ovládaným objektom „živlov“? Aké skľučujúce, že a ako si dala vziať liace z rúk, a to na najvlastnejšom sakrálnom poli! Nesmierne sa zvrhol vkus našej pospolitosti. Farbotlač najhoršieho druhu zaplavuje naše domácnosti i kostoly. Naše mystériá, naši svätí znázorňujú sa nedôstojnými a nehodnými sladkastými gýčmi. Kto by sa tomu priznával? Čo a koho to reprezentuje? Z ateistickej strany sa právom podľa týchto sladkastých výtvorov posudzuje charakter nášho náboženstva. Je toto sila? Je toto ideál? Je toto program? Je toto do života zasahujúca, život stvárňujúca moc? Má to nejakú propagačnú a získavaciu účinnosť? Čiže sú úbohí, ktorí toto vydávajú za svoje. Prinajmenšom pripomenúť, týmto primitívom, týmto chudákom, že aspoň by mohli mať cit hanby.

         Úbohá Terezka z Lisieux! Sotva našla dôstojné znázornenie. Na obrázkoch, na soškách, sochách je to presladká, prázdna i našminkovaná tvárička, ktorá nič nevyjadruje, ktorá odmocňuje a dezavuje jej tichú veľkosť. Lurdské zjavenie už vopred bolo odsúdené na gýčovitosť. Na toto zjavenie obchod len tak striehol, aby sa ho zmocnil na svoje získavé ciele. Veľké pútnické miesta – veľké trhoviská devocionálneho nevkusu.

         Ako bolo povedané, málokto sa na tomto stave pozastavuje. Berie sa to ako normálny stav, v poriadku. A to je vari na celej veci najhoršie.

         Poďme na koreň: ak na tomto poli továrenská sériová výroba nahradí ľudské dielo, otázka umenia a umeleckosti na sakrálnom poli stáva sa ľahostajnou. V úprave a zariadení svojich priestorov sa Cirkev bez umenia zaobíde. Osudný stav. Cirkev v celých svojich dejinách sa po prvý raz rozchádza s umením. Tak ďaleko sme zašli, a to práve v pokrokovom 20. storočí.

         Primeraným architektonickým rámcom náboženskej bižutérie bol poldruhastoročný tzv. štylizmus a historizmus v stavbe kostolov.

         Klasicizmom sa živý vývin sakrálneho staviteľstva prerušil. Nastáva éra napodobňovania a opakovania starých historických slohov. V profánnej architektúre grécky peristyl, v chrámovej gotika a románika, ako „kresťanské slohy“ kresťanského stredoveku, sa stávajú akoby na všetky veky záväzné kánony. Dosiahol sa vrchol, konečné štádium. Už nič nové, nič lepšie sa nevyprodukuje. Držme sa len starých osvedčených vzorov. Zaručíme sakrálnu kresťanskosť našich kostolov. „Keď budete stavať kostoly, velební páni,“ hovorieval klerikom starý rektor Viktor Horváth (ktorého volali „bačušom“), „len gotiku, len gotiku vám odporúčam. Lebo je posvätná, je krásna a je lacná.“ Začalo sa to napodobňovaním gotiky, potom romániky, potom aj baroka. Nakoniec, koncom 19. storočia, sa slohy pomiešali. Z každého prvku sa eklekticky bral nejaký prvok na fasáde či v interiéri. Výsledkom bol slohový mišmaš, slohový jarmok, slohová maškaráda, ako sprievod masiek na karneval. Stavba strácala všetku serióznosť. Toto pol druha storočia štylizmu a historizmu sa pokladá v dejinách staviteľstva za vákuum.

         Stavať kánony, záväzné „na večné časy – a nikdy ináč“, ako keby zmyslom architektúry bolo dosiahnuť nejaký svoj vrchol, ktorý sa má potom mechanicky napodobňovať a opakovať, pokladá teória dejín za osudný omyl. Takáto pseudoarchitektúra zabúda na jeden svoj základný konštitutívny prvok: na svoj vzťah k času; na požiadavku a úlohu svoju duchovosť vyjadriť v každom čase časovou formou. Umenie každého času má mať schopnosť časovo sa vyjadriť. Dá sa tu aplikovať výpoveď historika 19. storočia Leopolda von Ranke: „... jede Zeit ist unmittelbar zu Gott“. Zabúdalo sa aj na to, že i gotika a románika boli slohmi časovými, časovým vyjadrením stredovekej duchovnosti – a že prenášať mechanicky ich formy do nášho storočia je poľutovaniahodným anachronizmom. Liturgická konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu túto povinnosť sakrálneho umenia časovou formou sa vyjadriť konečne sankcionovala. Vypovedala jednoznačné slovo, oproti nejasnej formule Can 1164 § 1: „Curent Ordinarii ut in ecclesiarum aedificatione serventur formae a traditione christiana receptae“, na ktorú sa mohli odvolávať historizujúci ako na kánonické pravidlo Cirkvi. Budila, prinajmenšom, nedorozumenie.

         Podľa tohto princípu bolo treba analyzovať aj slovenskú situáciu. Neogotika, historický štylizmus aj u nás sa pestoval skoro do konca prvej republiky. Žila generácie, ktorej on bol jedinou a najvyššou predstavou. Veď konzervativizmus bol u nás výdatnejšie zastúpený a dlhšie dožíval než na Západe. Bolo treba skúmať psychické korene tohto historicizmu, tentoraz z aspektu sakrálnej architektúry a jej zariadení. Jeho najhlbší koreň nachádzam v dlho dožívajúcom, v typicky slovenskom romantizme. Svojho času bol revolučný, ale u nás sa prejavoval a tu a tam doteraz prejavuje, vo forme konzervatívnej. Formulujeme ho ako „duchovnú neprítomnosť“, ako „zabudnutosť pozornosti v minulosti“, vždy v niečom, čo sa už pominulo, čo je už „passé“, čo nie je už aktuálne. Ku konzervativizmu sú tieto pokolenia predisponované už svojou duchovnou lenivosťou a nehybnosťou. Vždy je pohodlnejšie ostávať trčať v niečom, čo je už nie akútne, čo už nepáli, čo je už nie problematické.

         Bolo prirodzené, že Spišský kňazský seminár, reformný ideovosťou, kultúrnosťou, celým svetonáhľadovým principiálnym programom, zapájal sa plno aj do reformy sakrálneho umenia. Účtoval s konzervatívnym historizmom, dištancoval sa radikálne od všetkej sentimentálnej, sladkastej gýčovitosti, od všetkej falše, lži, neprávosti. Obroda a očista života, ako v celom svete ducha, tak aj v umení. Neostalo sa pri kritike. Celou vervou sme sa zapájali do organizovania tohto poľa, organizáciou diecéznou i celoslovenskou. Akcia za akciou. Pokiaľ sa dalo, po poslednú chvíľu, kým svetlo ešte svietilo, sa vykonalo kus pozitívnej práce, na ktorú môže nadviazať, v budúcnosti, ďalšia práca. Nie div, že z iniciatívy rektora aj Spišský kňazský seminár chcel svoje reformové snahy vyjadriť viditeľným dielom.

     

    Spomienka na otca diecézy

         V tom čase prelomu nás, živých svedkov, pohýna zamýšľať sa nad minulosťou, nad jej dejateľmi. Lepšie takto sa zorientujeme aj v prítomnosti, aj do budúcnosti. Čas dravo letí. Máme zachytiť jeho znamenia, kým žijú ešte živí svedkovia. Keby sme ich, týchto svedkov, nechali nevyužito odísť, bola by to strata nenahraditeľná. Ako jeden zo živých svedkov chcem sa zamýšľať nad jedným z veľkých dejateľov, spoluutvárateľov našej náboženskej i národnej minulosti: nad Jánom Vojtaššákom, spišským biskupom. Núka sa celý jeho život pojať do jedného obrazu, lepšie rečeno, do jedného symbolu.

         Až teraz, z tejto dejinnej diaľky, sa nám vynára život tohto predposledného spišského biskupa v celej jeho dramatickosti, jeho postava v celej svojej veľkosti, vo svojej očistenej, nepoškvrnenej vznešenosti.

         Hovorím tu o obraze. Až z tejto diaľky sa nám ten jeho život vynára vo svojej dramatickosti. A je príznačné, že táto dramatickosť vrcholí práve na začiatku a potom práve na konci, čiže na závere jeho episkopátu. Aj na jeho začiatku bol prevrat, a to svetový, pravdaže, aj diecezánny. Čím bol doteraz Ján Vojtaššák? Dedinským farárom, tichým národovcom. Ako taký nastúpil na stolec, udalosť neslýchaná. Pravdivá historiografia musí uviesť, že v Kapitule bol nevítaný, že tam narazil na odpor, na odpor nacionálny i stavovský. V istých kruhoch staršieho kléru stále ho apostrofovali ako dedinského farára a ako pansláva. Práve Kapitula, s jej veľprepoštom, bola mu tou stálou opozíciou. To bolo treba brať ako danosť. Bola to otázka generačná. Isté problémy vyrieši iba čas – tie „Božie mlyny“.

         Jeho episkopát za prvej republiky? Pred prevratom to bol boj národovcov čiže panslávov, ako ich volali, s maďarizačným trendom, za prvej republiky to bol zápas národne uvedomelého kňazstva s čechoslováckym centralizmom. Čiže „normálom“ tých rokov bol tento zápas. Národné uvedomie sa ešte len cibrilo vo svojej čistej koncepcii. Jeho nositeľmi boli vtedy tie osobnosti, ktorých „dar nezvedie, hrozba neskloní“. Škola slovenského idealizmu. Slovenský štát uznával celou váhou. S plnou zodpovednosťou za následky.

         Blížil sa druhý koniec. Znovuzrodenie Európy na konci druhej vojny, pri ktorom československý štát dostal sa do východnej sféry.

         Nastúpila vláda jednej strany, vláda plnej moci, vláda diktatúry. Tento režim nastupoval s vopred pripraveným programom zúčtovať s Cirkvou. Program bol: oddeliť ľud od kňazstva, hierarchiu izolovať od kňazstva i od ľudu. Doslovne slovo evanjelia: „Udriem pastiera, rozpŕchne sa stádo.“ Ako sa zachová ľud? Ako sa zachová kňazstvo? Ľud sa v tých prvých časoch zmätkov zachoval pevnejšie ako niektorí kňazi. Tie časy: bola to skúška charakterov. A ako sa zachoval spišský biskup? My, čo sme žili a pôsobili desaťročie v jeho blízkosti, nášho Otca, arcipastiera, videli sme smutného. Veď čo ho obklopovalo, boli samé Jóbove zvesti.

         Pamätám sa na tento zážitok. Boli sme vo veľkej aule, účastní veľkej hostiny. Oslavovala sa biskupova sedemdesiatka. Latinsky ho pozdravil veľprepošt. Po latinsky odpovedal biskup, slovami žalmu: „Super flumina Babylonis, illic sedimus et flevimus, cum recordu mur tui Sion. Illic interrogaverunt nos, qui captivos cuxerunt nos: cantate nobis de canticis Sion.“ „Quomodo cantabimus cantica Sion, in terra aliena?“ A dosť, skončil. To boli slová jeho rozlúčky: Akože máme spievať sionske spevy v krajine cudzej? Tak nazval vlasť: krajina cudzia.

         Naša doteraz taká tichá Kapitula sa po februári rozhemžila, ako mravenisko. Obsadený bol seminár, učiteľský ústav, obsadená bola rezidencia, množstvom zmocnencov, ktorí sa, najmä v archíve, mrvili ako krty: prišli pripraviť Vojtaššákov proces. Koncom roku 1949 bolo už v rezidencii ticho: biskupa odviezli na súd do Bratislavy. Ľud Boží sa modlil za svojho zajatého, súdeného nasledovateľa Krista: bol zajatý, bol zradený (bol i Judáš v procese), bol bičovaný, bol opľúvaný, bol tŕním korunovaný. Na Vojtaššáka nastal pohon: zháňali sa svedkovia, vláčili ich pred súd. Vojtaššák bol vyhlásený ako odľud, asociál, zločinec, zo zločincov najhorší. Vyšetrujúci mi hovorili: „Vojtaššáka sme chceli odsúdiť na smrť. No mali sme ohľad na svetovú mienku. Znížilo sa to na 25 rokov. Vidíte, ešte sme boli milosrdní.“ A potom, cez všetky roky, mal Vojtaššák akoby úradný titul: „zločinecký biskup“. Vojtaššák bol neoblomný. Tu nezvládol nič ani celý aparát strany. A preto boli zúriví, lebo boli bezmocní. Boli by ho zožrali. Oj, áno, oni vedeli zúriť.

         Po súde ovzdušie stíchlo. Nastali roky väzenia, čiže „výkonu trestu“, v „nápravnom zariadení“. Míňali sa aj tie roky biskupovho väzenia. K nám, medzi ľud dostávali sa len kusé správy, ako sa má biskup. Že je zdravý, že je tichý, pokojný, dôstojný. Narevú sa pre neho, ničoho si nevšíma. U väzňov, aj u cigáňov, zlodejov, vrahov, požíva veľkej úcty. Je dobrým duchom väzníc. O tom sme sa presvedčili aj  sami, keď sme sa aj my, a to vo veľkom počte, my, jeho kňazi, dostali do kriminála. Aj nám sa míňali rôčky, aj desaťročia. Osobitne si nás podávali, nás, spišských kňazov, že sme kňazi Vojtaššákovi, čiže rebeli (a keby sa boli ešte dozvedeli, že som bol aj kaplánom Hlinkovým!). Úfali sme, že sa so svojím biskupom vo voľaktorej väznici aj naozaj stretneme. Len raz som to zažil. Bolo to vo Valdiciach. Náhle sme sa stretli na väzenskom dvore. Či dobre vidím? Veru, bol už starký, schudnutý, kývkal sa o palici. Vzal som ho pod pazuchy, takto sme spolu prekyvkali pár rúnd. Súrno nám bolo, chytro si vypovedať, čo bolo treba. Dal mi potom požehnanie. Biskup nebol s nami, bol na samotkách, v osobitnom oddelení. Sem i tam sme si odtiaľ napísali. Viac sme sa nestretli. Onedlho ho previezli do polointernácie do Senohrabov. Pohreb mal na Orave, v rodnom Zakamennom, toho istého roku, keď ja som mal výstup po amnestii. Aj odvtedy už prešlo mnoho rokov. Kedy-tedy sa zastavíme pri tom hrobe, kde otec biskup odpočíva pri svojich rodičoch. Z náhrobníka vyčnievajú dve ruky k nebu. To je jeho modlitba, to je s ním aj naša spoločná modlitba. Nebeský Otec, prijmi svojho služobníka, tohto korunovaného mučeníka, do svojho pokoja! Amen.

    Zobraziť všetko