Ladislav (Laco) Novomeský

Laco Novomeský sa narodil 27. decembra 1904 v Budapešti. Zmaturoval na učiteľskom ústave v Senici a nastúpil na miesto učiteľa v Bratislave. Od roku 1925 začala jeho novinárska dráha v denníkoch a časopisoch. Pracoval ako redaktor a šéfredaktor viacerých novín a časopisov (Pravda chudoby v Ostrave, Rudý večerník v Prahe, Rudé právo, Rudá záře, Tvorba, Haló-noviny, Ľudový denník, Slovenské zvesti, Nová svoboda a ďalšie). V novembri 1939 po rozbití ČSR sa presťahoval na Slovensko, kde sa zapojil do odboja. Bol jednou z vedúcich osobností pri formovaní politických cieľov v príprave Slovenského národného povstania, stal sa členom predsedníctva Slovenskej národnej rady v povstaní, odletel na rokovania s dr. E. Benešom do Londýna a odtiaľ do Moskvy. Po oslobodení zastával viacero významných funkcií (podpredseda SNR, povereník pre školstvo a osvetu, stál na čele Matice slovenskej a Spolku slovenských spisovateľov). V roku 1950 bol pozbavený všetkých funkcií, vo februári 1951 uväznený a v roku 1954 vo vykonštruovanom procese (spolu s G. Husákom a V. Clementisom) nezákonne odsúdený na 10 rokov väzenia. V roku 1955 ho podmienečne prepustili a o osem rokov neskôr rehabilitovali. Pracoval v Památníku národního písemnictví v Prahe (1955 – 1962), potom sa vrátil do Bratislavy a bol zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry SAV. V auguste 1968 stal sa opäť členom Predsedníctva ÚV KSS a zvolili ho za predsedu Matice slovenskej. V roku 1970 sa na protest proti normalizačnej politike vzdal funkcie člena Predsedníctva ÚV KSS a krátko na to vážne ochorel. Zomrel 4. septembra 1976.

Novomeského orientácia v oblasti kultúry, umenia a literatúry na pozadí domácej i zahraničnej politiky je obdivuhodná a spredmetňuje pravdivý obraz doby, v ktorej žil. Je iniciátorom a zakladateľom modernej línie slovenskej poézie. Mnohovrstevnosť a komplexnosť spoločenskej, kultúrnej a literárnej aktivity mu určuje jedno z najvýznamnejších miest v dejinách slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Jeho prínos do literatúry spočíva v nových a jedinečných literárnych kvalitách jeho diela. Vytvoril novú koncepciu poézie syntézou moderných literárnych prúdov a novátorským vzťahom ku skutočnosti s vysokou mysliteľskou náročnosťou. Bol jednou z najvplyvnejších osobností literárnej skupiny DAV. V básnických zbierkach absorboval širokú škálu podnetov z dobovej európskej literatúry, ktorú tvorivo transformoval vo vlastnej tvorbe rozvinutím nových výrazových možností poézie, pohľadom na humanitu a krásu. Rečou poetického náznaku a skratky zvýšil asociatívnu uvoľnenosť predstáv a dynamický prúd obraznosti. Tvorivá syntéza predchádzajúcej umeleckej skúsenosti dokazuje jedinečnosť talentu a jeho schopnosť inovovať vzťah ku skutočnosti v jej podstatných črtách a protirečeniach. Nesie v sebe hlboké povedomie slovenskej histórie, ale nie cez oslavnú spomienku na činy predkov, ale zamyslením sa nad ich spráchnivenou podobou a konfrontáciou minulého s prítomným. Je to poézia poznávania vzťahu protikladnosti a zviazanosti medzi domovom a diaľkami, prítomnosťou chvíle a časovými priestormi storočí, medzi bolesťou a krásou objektívnej skutočnosti i prvkami vnútorného ľudského, aktívneho života v tvorivom zápase ustavičného hľadania. Reagoval na rozporné a tragické konflikty doby smerujúce k druhej svetovej vojne. Básnickým úsilím chce zdolať drsný nápor "čas pušiek, dýk a náreku". Myslí na nezavinenú tragiku tisícov ľudí, na poprevracané kolísky a detské hroby pod ruinami zničených miest vo svete "nohami hore" a kladie hamletovskú otázku o zmysle individuálneho bytia v čase hromadných tragédií. Myšlienkový podtext v jeho poézii má významnejšiu úlohu a miesto ako jav na povrchu. V ňom formuluje svoj "sen" a víziu budúcnosti, v ktorých vyslovil nezlomnú ľudskú nádej. Poézia posledného obdobia (60. roky) zaznamenala výrazné obohatenie a dopovedanie umeleckých úsilí básnika. V zbierke Stamodtiaľ a iné (1964) sa vyrovnal s nepriazňou vlastného osudu v období 50. rokov. Osobné životné zápasy a skúsenosti premieta do nadosobných významových gest, hľadá skutočnú pravdu o dejoch, veciach a ľuďoch, aj o sebe samom, neobyčajnú ľudskosť spája s večným hľadaním pravdy a krásy.

Výber z poézie (1966 po rusky), Výber z poézie (1971 po nemecky), Výber z básní (1972 po francúzsky), Výber z publicistiky (1976 po nemecky), Vila Tereza (1982 po nemecky), Slovak Spring (výber z poézie, 2004 po anglicky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)
Nenogistá roze (2011, výber básní, Lotyšsko, prel. Dagnija Dreika a Uldis Bérzinš - s podporou Komisie SLOLIA LIC) 

Preklady jeho tvorby vyšli v mnohých cudzojazyčných antológiách (Weisse Reihe).

Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

Pekník, M., Petrovičová, E., eds.: Laco Novomeský – kultúrny politik, politik v kultúre. Bratislava: Veda 2006.

Kováčik, Ľ.: Laco Novomeský. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

Šmatlák, S.: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava: LIC 2001.

Novomeský je intelektuálny básnik, prenášajúci svoju intelektuálsku problematiku do veršov. Čisto intelektuálne a rozumové otázky vkladá medzi vyložene básnické prvky, ako sú zážitky z detstva, zážitky z ciest a čisto básnické vety, vyvierajúce z osobnej imaginačnej mohutnosti.

Michal Považan

Novomeský básni z pocitu hlbokého rozryvu medzi skutočnosťou a snom, z pocitu pokrivenosti a neplnosti, z toho, že nič nie je na svojom mieste v spoločenstve ľudí: (...) nie tak, že to nie je tam, kde to bolo, ale že to nie je tam, kde by to malo byť. Jeho poézia je plná jemnôstok a fines, hier so slovom i vlády nad ním, zahovorené do odbočiek, rozvravené, i presné a stručné, bohaté podtextom i priam gnómickými formuláciami (...) Chvíle i dejiny, pocity i myšlienky, to, čo sa dialo objektívne, von, i to, čo prebehlo mysľou, dnu – to je téma týchto poézií; za veľkou obrazovou silou stojí básnik s vnútorným rozochvením i rozvíchrením, intenzívnym zamyslením; niekto, komu to spieva a kto má nadto i koncepciu, pohľad, taký čo vidí "za a do a nad", taký, čo sa opája a vzrušuje javom, aby za ním hľadal a nachodil zmysel. A aký zmysel? Ten, čo sa časti ľudí a ľudstva stráca, zmysel ľudského snenia a konania, zmysel ľudskej nádeje a ľudskej existencie.

Alexander Matuška

Novomeskému poézia bola a zostala vecou cítiaceho srdca, ktoré "nadto" vedelo, muselo vedieť aj myslieť... na večnú koleráciu "krásy a bolesti", na údel krásy a ľudskosti uprostred sveta najprv len chladnej vecnosti, potom sveta nahnutého a rútiaceho sa do hlbín skazy, a ešte potom sveta "rozvojneného" a "krvácajúceho". A nielen myslieť na to všetko; cítiace srdce básnikovo zároveň chcelo, muselo chcieť hľadať a fixovať elementy krásy a ľudskosti, existujúce ešte v tomto svete, a zachraňovať ich "snáď obrazom", keď už zlyhávalo slovo... vnútorne protirečivým šťastím-nešťastím, blaženou trýzňou, prienikom do "tajomstiev javov" a "podstaty sveta", "ktorý desí nás i teší".

Stanislav Šmatlák

STVORENIE SVETA (Pred nedeľou)

Na počiatku

priestor bol prázdny, hluchý,

ale boh život miloval,

a preto stvoril svet.

 

Však videl, že v ňom dosiaľ krásy niet,

oblohu k svetu stvoril z dúhy

a na zem pustú vložil tvrdosť skál.

 

Boh vzplál,

jak rudý oheň v pochodni,

keď stvoril krásu sveta za šesť dní

a v šiesty deň sa prácou ukonal,

lež krásu sveta musel udržať,

a preto stvoril č l o v e k a.

 

A v siedmy deň mu povedal:

nech sila tvoja v tebe preteká,

tvoje je všetko,

poľa pyšný klas,

bohatstvo čiernej zeme

i jeho jasný smiech.

 

Budúce tvoje vzdorné plemä

nech

dotvorí všetko v krásu krás.

 

A aby nereptal,

v človeka holé dlane jeho osud dal.

Rukami železnými

nakreslil večný kruh,

pred ľudí zraku stíny

položil tisíc túh.

 

A človek

opraty svojho života

pochytil v dlane holé,

sa ani bohu nepoddá,

kým tisíc túžob neschytí v tom veľkom, večnom bôle.

 

VEĽKÝ DEŇ (Pred nedeľou)

Raz svitne všetkým veľký, skvelý deň,

až, ako rozzúrená povodeň,

až, ako riava nesputnaných vôd,

sa dáme všetci dlhý na pochod,

dobýjať východ, sever, západ, juh,

uvoľniť množstvo uväznených túh.

 

My zabili sme starodávny hnev,

éterom trasie revolučný spev,

éterom trasú piesne veselé,

my prebijeme ostne z ocele,

lebo nás mnoho, my sme tisíci,

zápalu rumeň máme na líci,

nadšenia plam nám sadol na zraky

a stratili sme vieru v zázraky,

sme zavraždili bázeň, plachosť, strach,

my jarú silu máme v ramenách

a v pästiach máme tvrdú, ostrú zbraň

a v srdci povel: nikde nezastaň.

 

Lež to bol ten veľký, skvelý deň,

keď by sme nikdy, nikde nešli v tieň,

keď z našich tvrdých zbraní nesmeli

by padnúť nikdy jasné výstrely,

keď by tí, ktorí stali do radu,

sa v pevnom bratskom zomkli objatí.

 

To potom bude veľký, skvelý deň,

keď svietiť bude lásky pochodeň,

keď všetkým bude srdce zmámené,

keď oceľové zbrane zlámeme,

radosti pieseň bude spievať dav

a s ním i

                        Novomeský Ladislav.

 

BÁSEŇ (Nedeľa)

Čas letí

jak vtáci nedozierni.

 

1904 –

na rok ten zabudol som

jak na svoj dáždnik čierny

v Café Union.

 

Lež toľko viem, že v roku tom

oblohu sotva kryla

jasavá hviezda z Betlehema,

len jedna žena

v bolesti chlapca porodila.

 

Čas letí

jak vtáci nedozierni.

 

Snáď 19 ráz opadali kvety,

kým chlapec vravieť začal.

 

Úžasná sila sveta nezastená

z detského pozdravenia.

 

Na svete boli silní i slabí,

v New Yorku stáli mrakodrapy.

Smial sa i Paríž,

zošitý krásnymi mosty,

a černoch černošku miloval

na brehu Slonovej kosti

a žena v Moskve

o lepšom šťastí snila,

o väčšej skyve chleba.

 

Tá pieseň chlapca

podobu sveta nezmenila.

 

A zdá sa,

že žiť tu nebolo mu treba,

keď pranič svetu nedá.

 

Lež predsa:

 

pripíšte k jeho chvále,

že miloval tak strašne, neskonale

veci a vecičky sveta.

 

SLÚŽKA (Nedeľa)

Ja,

furko mária,

prišla som s mnohými na svet,

aby sme žalovali:

na boha,

na ľudí,

že na tvár dvoje lesklých očí dali,

a dušu,

srdce,

ktoré nás strašne dusí,

nám dosiaľ nevyrvali z hrudi,

že celý svet sa vidieť, dýchať musí.

K bucľatým deťom

nedošli traja králi,

len ľudia blízki

k tým detským slabým nôžkam do kolísky

šedivé málo dali

a dnes

a teraz

my z toho mála nič sme nedostali.

Dve oči

zviazané k hrane dreveného šafľa

neuzrú nikdy na striebre steny

Helenu Makovskú

v úlohe nevernej ženy

a očiam lhať sa musí,

že v svete krásy neni.

Nás špinavá chladnosť kuchýň chová,

ona je mŕtva, nemá,

nikdy nám nepovie:

v Paríži tančí Yvetta Gilbertová

a očiam lhať sa musí,

že svet radosti nemá.

Od hrany šafľa k radosti

neschodná vedie cesta,

studený zákon odvážnych

tak kruto,

kruto trestá.

A oči, srdce, ktoré v tele máme,

ktoré v nás chladnosť kuchýň nezadusí

a chtivú chtivosť nedoláme,

raz povie,

aby sme si vzali

to, čo sme v svete nedostali,

bo život

raz sa chutnať musí.

Z kuchyne k radosti

neschodná vedie cesta

a zákon odvážnych

tak kruto,

kruto trestá.

Lež sladko chytiť v dlane

raz krásu,

            radosť malú,

a potom,

potom

nech prsty primknú k ústam fľašu

veronálu.

Ja,

furko mária,

prišla som na svet,

aby som žalovala,

že z krásy v svete dostala som málo,

z radosti života sa mi nedostalo

a šťastia som si neurvala,

že musela som bdieť,

keď som chcela sniť,

a plakať,

keď sa mi chcelo smiať.

Len to neviem:

prečo som musela žiť

a prečo umierať.

 

PRI KOTRMELCOCH OPÍC (Romboid)

Pri kotrmelcoch opíc

na dávne detstvá spomíname:

bláznovstvá zabudnuté.

 

Odišli lode africké.

 

Komediantská opica starého verklikára,

tá drobná Kiki,

umrela túhou po vlasti.

 

Zbohom a zbohom, detstvá praveké.

 

Lež nikdy nie sme bez nich:

korheľské kotrmelce Villonove,

podobné slučke šibenice,

na tej mal visieť jeho život,

i život Janka Kráľa.

 

A fantázie markíza de Sade,

podpaľujúce Paríž

pre potlesk galérie

v oblokoch Bastily.

 

Alebo život a smrť Vazir Muchtara,

či tvoje tromfy, milý Nezvale,

a tisíc iných mozaík.

 

Do nebies horí pomník detských

pošetilostí:

guľatých tvárí,

guľatých sĺz,

kruhov a kolies na zrkadlách vôd,

rozbitých štrkom okrúhlym,

kotúčov dymu z prvých cigariet...

 

Keby Zem bola podkutá hračkami detstva,

prestane písať večné elipsy

a v kruhoch ihrísk sa rozkotúľa:

Kolo, kolo mlynské,

za štyri rýnske...

 

Tisíc ráz zbohom, detstvá nedávne,

bláznovstvá zabúdame.

Nepýtajte sa decka: akože sa stalo,

keď smútok jeho plače nad hračkou zlámanou.

 

Kruhy sa zlomili vo štyroch uhloch.

Hľa: obraz kosý, skrivený:

romboid – zlámané trosky detských hier.

 

SLNCE NA VODÁCH (Romboid)

Tá nuda,

            tá strašná únava:

bez konca po modrom

            a večne v oblohách.

 

Raz slnce, bledý samovrah,

z vysokých modrých poschodí

vrhlo sa do hlbín,

                                      do hlbín,

                                                            do vody

bozkať svoj žltý stín...

 

Ozdoba Bruselu:

fontána Manequin Piss –

– dieťa nevzácne...

 

Šarvanci nezbední,

kvetiny smútočného venca

síkajú,

ach, síkajú

do tváre utopenca...

 

Horu sĺz plače detský klín,

hora sĺz v kruhu kolíše

zúfalcov žltý stín...

 

Bruselské dieťa nevzácne,

nezbední šarvanci s ním,

veselí v smútku

a smutní v rozmare,

hľa: slnce nehasne,

bozká svoj žltý stín.

 

Chvost skalísk – biely vodopád

dodrúzgal samovraha.

 

Hrobári kladú zdrapy na máre,

kolá vĺn škrípu do dolín,

to nesú zúfalca

a jeho žltý stín.

 

Klin výšin syčí šípy bystriny,

džezuje žvatlavý džavot riav,

krok gondol klokoce tokom potokov

pod plotom topoľov

a balád balvany valia vlny valného Dunaja:

            hujaja,

            do mora,

            do mora,

            hujaja.

 

To pohreb šepce množstvo bied

pri tanci nábrežím

a mŕtve slnce uprostred

vedie svoj žltý stín.

 

SMRŤ NA STANICI (Otvorené okná)

Bol taký zvláštny chlapec bledolíci,

divné mal oči, podivné mal sny.

 

Had sa mu zjavil v klzkej koľajnici

a umrel uhryznutý diaľkami.

 

STRETNUTIA (Otvorené okná)

I

Pili sme v krčme proti galérii,

lež nevytriezveli sme.

 

Belasé oči, láskavosťou prísne,

a pole vlasov na priezračnej šiji

jak zlatý nápis v bielom mramore

nás uhojdali v ťažkom mámore,

keď zverili nám v skrytom tajomstve,

že nie sú samy, že sú dve...

 

A že v tej živej kráse na stene

sú veci v celom svete stratené,

 

ich farba, zvuk a vôňa bohatá

neznámym kúzlom je tu zakliata.

 

V podobe oslnivej prelesti

je tisíc veľkých bolestí,

a než nám zjavila sa ako v snách,

v storakých rôznych prešla premenách.

 

Zmámil nás odkaz zvláštnej podobizne:

belasé oči, láskavosťou prísne,

a pole vlasov na priezračnej šiji;

pili sme v krčme proti galérii,

lež nevytriezveli sme.

 

Kde je tá druhá, kde je?

Umrela dávno – a či ešte žije?

Túlam sa za ňou bez nádeje,

za podobou zo slávnej galérie.

 

II

Kto ju len zmenil? Bolesť a či čas?

 

Keď som ju videl, zas,

už nepoznala svojich dávnych hostí,

len deň bol žiarou očí prísnych v láskavosti,

belasých,

            hlboko

                        vpadnutých očí:

dedina silná na dne doliny,

kadere žltých klasov na úbočí.

 

To bola ona v druhej podobe:

stotisíc rán a smútok na hrobe,

Neznámym kúzlom bola zmenená,

keď mámila nás v kráse umenia.

 

Dedina siná pod obočím hôr:

jej pohľad stemnelý.

   Klas žltne na úbočí,

   vo vlne vlna blčí,

   kadere zlatých vlasov na priezračnej šiji,

   kde ste sa podeli?

 

   Zas sedeli sme po tom stretnutí

   jak vtedy v krčme proti galérii.

 

V pohľade novom starý zabudli sme:

tie oči belasé a láskavosťou prísne,

to vlnobitie vlasov z mramorovej šije,

tú krásu storakú zo slávnej galérie,

mámivý odkaz zvláštnej podobizne.

 

III

Oj,

i tu sa pije,

lež miesto vína hriato páli ret

a v zuboch fajka oddychuje

namiesto cigariet.

 

Uhlie sa černie pri krbe –

desí ma temno v baniach

a cítim vôňu konope

vo spleti tuhých povrazov,

                                    v zákrute povrazov.

Tu nahmatal som nevzklíčené semä,

umierajúce v tvrdej kôre zeme,

keď prsty kostnaté kĺzali v dlaniach

osmahlých raubšicov

            a ostatných rubačov.

 

Počítam všetkým vrásky na čele,

            tlakomer bolestí:

zvrásnenie smutné. Vrásky veselé:

skladané sukne nevesty.

 

Kostol a chatrče –

            zvedavci doterní

zízajú oknom k nám...

 

Dedina má dnes klobúk nedeľný,

            nad hnojom dýcha tymian.

 

Raz dopočul sa istý svätec prostý,

jak vietor nad tým krajom narieka.

 

So sebou si vzal iba zázračnosti

a priputoval pomôcť zďaleka.

 

Keď prišiel sem ten dobrý svätec prostý

a tomu kraju divom pomôcť chcel,

uvidel márnosť svojich zázračností

a za dedinou v žiali skamenel.

 

Lež ľudia divuchtivým zrakom

sa dívajú na sochu bledých líc

a plačú nad ním ako nad zázrakom

v horúcich slzách žltých voskovíc.

 

– Ehm – hm – že sme takí smelí,

berte si s nami, pane!

 

Oštiepky s chlebom núkajú ruky

            pod slnkom umývané.

 

Hriato a chlieb

            oštiepkov biele prstene.

 

K ich chuti ústa rozostreli

reťaze príbehov

z jari i z jesene.

 

IV

S pozdravom juhu na krídle,

ako sa sem len dostalo to vtáča?

            Zemi, tej starej kobyle,

            tak chutná semä z dlaní rozsievača.

 

            Daj, bože, dažďa,

nebesiam po zem nech narastú vlasy,

nech semeno sa ľahšie zemou hryzie.

 

Zožltli klasy,

kosa ich nachýli,

chlapi ich hladkajú jak šticu rozkošnice,

až sa zem zapýri

v divokom maku.

 

            I jasné slnce daj!

Nech nájdu veže v zablúdenom mraku

            a stromy padnú podťaté.

 

Zakvília lesy v strašnej nálade:

Nech ránom hučia v meluzíne

            sirény fabrík vzdialených,

kotúče dymu rastú do oblohy z nich,

jak z žertvy Ábelovej.

 

            Maj ruky uzmierením plné

a drž ich stále nad ohnutou strechou,

zbav myseľ úzkosti a nedaj poznať strach,

            i istotu daj do každého kroku,

            pre skromný život bez potrieb

            na tvrdý stôl daj mäkký chlieb

                        dnes i na veky vekov...

 

Neznámy život skrytý v modlitbách,

v želaniach bez nároku

deň všivavý a nekonečne planý.

 

Hej, pomaly, ovečky, dole dolinami,

            bača je už veľmi starý,

                        nedožije do jari.

Zas budú v stromoch strašiť ohryzené kosti,

list padá za listom

                                    jak hviezdy do večnosti.

 

Čo skrýva v dlani zovretej

list zhrdzavený jesenný,

povedz, ach, povedz, čo je v nej?

 

Z hodín dňa súmrak podvečera

a temných vtákov skrvavené kriela,

smrť čakajúca v predsieni.

 

Zo všetkých nálad len melanchólie,

vo víne pijan svoje rany skryje,

strom hromobitím zlomený.

 

Z osudov ľudských trpké tragédie,

môj otec svätým šaty šije

a rozlet zlobou zrazený.

 

List zhrdzavený jesenný.

 

Až čítaš knihy básnikove,

na skratku mysli v mnohom slove

pre všetky bôle na Zemi.

 

V

Zahučali hory,

boli to Karpaty:

– chlapci tu padali olovom podťatí.

 

Zahrmelo more,

bol to sám Oceán:

– vzal  som si stotisíc a nevrátim ich vám.

 

Pýtali sa vody,

vodičky Piavy:

– ktože len tých mŕtvych pod nami pozdraví.

 

Povedali hviezdy

na nebi rozsiate:

– ej, škoda krvičky vo vojne preliatej.

 

Zaplakalo dievča,

zaplakal celý svet...

 

Pieseň je neskončená

jak utrpenie tvrdé:

 

výstrely v Dolomitoch,

smrť plukov po skalných štítoch,

kamenný pomník padlým

a na mramore pod vavrínom zvädlým

miesto pre nové mená.

 

Pieseň je neskončená,

je iba bezo slov

na dávnom konci životov.

 

Krv chatŕč roztiekla sa

stranami kompasu,

 

ňou vrela zem na frontoch Európy,

jej klokotanie: hrboľaté hroby.

 

Pomníky kde sú pre chasu?

 

Nerastie toľko stromov pod obočím hôr,

aby z nich kríže roztvárali ramä

a zvestovali zmierne požehnanie

pre hroby v Sibírii,

            pre hroby na Doberde,

pre cmiter v hĺbke dejín rozostretý.

 

– Chceli sme najkrásnejšie kvety

nasadiť na záhlavia rovov.

 

Lež holub sivokrídly neletel tu

s haluzou olivovou.

 

Chalupy s ženským povzdychom a stenom:

filatelisti bez vášne.

 

Na listoch známky poštové

žalujú každá v inom stíne

na diaľky sveta prestrašné.

 

Krv chatŕč rozteká sa

stranami kompasu.

 

Pre čierny chlieb si zašla chasa

pod slnko čílskych prérií,

v Alžíri stráži oázu

                  puškami Légií

a diví sa, jak zvláštne stíny

vrhajú stromy nad rovníkom,

na domov myslí z Argentíny,

kde chcel byť začas obuvníkom

a z kolónií Ostravy

posiela dlhé pozdravy.

 

VI

Kde končí reťaz dedín siných až,

kam splývajú až klasy úbočí,

kde stojí v ťažkej zbroji pohraničná stráž,

pri ktorom meste, v ktorom storočí?

 

Ďalekých vecí sme tu našli tisíce,

do diaľky chystajú sa vtáci na streche;

vlasť naša malá nemá hranice,

jak naše túhy ďaleké.

 

Spomínam obraz oslnivej prelesti,

láskavosť prísnu v jasnom pohľade.

Blúdime ďalej labyrintom bolestí

pre všetky krásy sveta zakliate.

 

AGITKA (Svätý za dedinou)

Kytice drobných kvetov viažu, strašné kytice,

keď hroby kopú strely kanonády,

tých tisíc detských hrobov pod mestami,

kolísky sprevracané.

 

Päsť ruže zovretá nech vzrastie nad hrobami,

tá hrozba stolistá,

lebo sú márne, márne, márne všetky lásky,

bozky i objatia i hruď

pod kytkou drobných kvetov,

keď hroby kopú strely kanonády,

tých tisíc detských hrobov pod mestami,

kolísky sprevracané.

 

SLOVO (Svätý za dedinou)

Dopíš svoj verš, rozlúč sa ešte s nami

a potom odíď, básnik ihravý.

 

Hodina odbila a čas je okovaný

a my v ňom chabí, tápaví.

 

S tŕpkami v hrdle zdržaného vzlyku

nás zdrví tento neúprosný vek.

 

Všetko je stratené?

Mám slovo na jazyku.

Na bolesť myslel som a našiel na ňu liek.

 

PAŠOVANOU CERUZKOU (Pašovanou ceruzkou)

Plynú a plynú vlny za vlnami,

Váh predsa večne stojí v diaľave

jak naše chvíle zdĺhavé,

s ktorými ostali sme sami.

 

V nich nastokrát sa znova pozeráme,

– v jazernej hĺbke čistých zrkadiel –

na matné zlomky dávnych diel

i príhody, jak z rovnej dlane známe.

 

Z úst splývajú nám natisíckrát znova

pavučinové vlákna slov,

ktoré si do tmy skrytých snov

po roku rok pred zabudnutím schová.

 

Životy skladá z kúskov do súvahy

čas, v ktorom sa nič nedeje...

a chabé nádeje

a chabé nádeje

v ňom odšumeli ako holub plachý.

 

V únavnom tichu ostávajú s nami

len naše chvíle zdĺhavé,

ktoré jak vlny plynú v diaľave,

v nehybnom Váhu, tamhľa, pod horami

                                                            Ilava 1940

 

BUDEŠ (Pašovanou ceruzkou)

Budeš jak sprievod slepých mníchov,

ruženec temných nocí bez sna,

bez plodnej sily: klasy s pýchou

zodvihnúť z hliny do čudesna.

 

A nalomeným ľudským údom,

bez rany, ktorá nekrváca,

podťatou vŕbou s jedným prútom,

ktorá sa k zemi nazad vracia.

 

V zborenej veži puklým zvonom,

v úderoch vyšľahanou knutou,

uťatou hlavou pod nátoňom,

sekerou doňho zaseknutou,

 

ovislým prsom, bez potravy,

nafúklym bruškom hladných detí,

na zmierajúcom steble trávy

prašivým hrvoľčekom sneti.

 

Prameňom vyschlým! Pre pútnika

bez kvapky sviežej vody na rty,

potulným vetrom, ktorý vzlyká

v obloku opustenej varty.

 

A budeš chvíľou zmŕtvychvstania

pre kalné oči hrobnej stráže!

Zvýsknutím na píšťale Pana,

keď si les vystrie chromé paže

 

a desnú pantomímu gnómov

uzlami grambľavými pletie

do tône dováľaných domov!

Do tvojej tône! Márny svete!

 

VILA TEREZA (úryvok)

Ktohovie, čo bol za deň,

snáď piatok, sobota,

možno už utorok, no rozhodne nie streda,

tá streda ústredná, tá streda v strede dní,

keď muselo sa konať,

pretože šiesteho je privčas, ôsmeho už pozde.

 

Možno bol práve taký sychravý a vlhký,

s oblohou vo vojenskom,

tiež v takom sivom plášti, špinavom jak tamtí,

ktorí, hľa, ľahostajne hľadia na defilé valiacich sa vĺn

po Neve olovenej

a hladké, neprehľadné rady na hladine

vše nervózne sa myknú v pomykove,

chúďatká, raz nevedia, komu zdvihnúť skoky prstov

v kvapkách

k papachám na hlavách z nádychu chladnej hmly,

či ešte majestátu medeného cára

na žrebci neskrotenom koľké stáročia

a či už týmto tu a tamtým

soldatským deputantom

chrbtami k nemu.

 

Možno bol iný, mohol byť aj iný,

so slnkom, slniečkom, lež bane nad kláštorom,

pár krokov od Smolného vzali si ho, len čo

sa objavil, a on im od novembra roztrasenou rukou

trie zlaté bruchá, až sa pravoslávnym leskom

ligocú na napätie, hnev a smelosť Ruska

preziablych delegátov pred bránami CIKu,

kým oni: ničevo,

slniečka slnečnice po semiačkach hryzú,

akoby bez ustania siali, osievali

černozem žírnych rečí

v šuvare rozčuchraných briad,

naisto o tom, že i v našej ulici raz svitne.

 

Čo na tom naostatok, čo bol vlastne za deň,

veď všetky boli jeden ako druhý,

dni po dni, noci, chodby, komnaty a siene,

kde sa len zvrtneš, hluk a krik a vresk

sto, dvesto, tisíchlavý, pozváraný v jedno

horúcim dychom roku, jeho dní a hodín

v jediný jeden nezreteľný škvar,

hustý a drsný hrmot,

že špendlík neprepadne cezeň.

 

A vidí sa ti: jeho motorickou silou

na krídlach svojich sto a dvesto dvier sa vzniesol tento kolos

Smolného inštitútu výš a výš a hore

na najviditeľnejšie miesto všesvetových útrap

a nádejí a dajbože a aby...

 

Nech stíchne zrazu, ohluchneš a zošalieš a spustíš presvedčený,

už je to tu

a ten tvoj Maxim v zajakavej pa-pa-pa-pa-paľbe

a tvojich sto striel do materí

a tisíc hrmených

z predstavy na prasknutie mrví nové rušné mravenisko,

sto, dvesto, tisíczrnné hlučné mravenisko

k bláznivej trme-vrme posolstiev a zvestí

stamodtiaľ sem a stadiaľto zas ta,

naozaj:

zmätené, temné, ľudské mravenisko

petitu mravčekov a nonpareillu mravcov,

ktoré však, spomeňte si!,

len čo sa zoradili do zákrytu litier

v poriadku riadkov zrovnaných a narovnaných stĺpcov,

navidomoči zjasneli a Rabočij i Soldat,

soldat i rabočij, robotník i vojak

ich oznamujú:

Všetkým! Všetkým! Všetkým!

Mier, chlieb a pôdu!

Všetku moc sovietom!

dni po dni,

sto, dvesto, tisícústym hlasom,

pretože o to ide v nich,

sto, tisíc, stotisíckrát o to.

 

A husté, s dňami pozlievané noci

voňali novým:  

mužíckou machorkou a negramotným potom,

už ani stopy po parfume ušľachtilej šľachty,

kňažien a gavalierov, stúpajúcich na ples

po schodoch nahor do kolónej sály

na druhom poschodí;

na Druhý všeruský zjazd sovietov sa pripravuje sála,

ak chcete prirovnanie, tiež sa ide na ples,

Rossia v lapťach ťape

nad prevoschoditeľstvami

na prvom schode svojej budúcnosti.

 

Ale si nemyslite, že ste pozreli až na dno

dňa, dní a nocí Všetkých! Všetkých! Všetkých!,

keď spoznali ste koľkých, koľkých, koľkých, s kalným zrakom

tackať sa v Smolnom po dňoch z nevyspatých nocí,

ktorí ich pri čape a postojačky pili

bezuzdne, na zdravie a do dna!

Život šiel, ani čo by

drgnutý izvoščik, nie sama história

bežala neuveriteľná v krušnom ruchu po uliciach mesta,

v záľahe nezáujmu o jej opravdivý príbeh,

lebo, hľa, každý len: ,Čo bude?'

,Pre Krista, čo len bude?'

 

Akísi maliari,

možno na Vasilievskom, číslo devätnásť,

o ktorých A. N. Tolstoj písal pohoršene ešte po rokoch,

tvar tváre rozbili a našli na nej oči, nos a ústa

a tešili sa z tohto objavu

jak z gitár v oblých bokoch obnažených žien

alebo z pádu božských oblakov

a zo zlomenín mrakodrapov v drieku,

ale je isté, nesporne a presne zistené,

skrátka, je nepochybným faktom dejinným,

že to bol vycvičený dlháň z Krasnej gvardie,­

môžbyť že pomenší, územčistý, môžbyť od maríny,

ktorý tak spakruky a na pol huby fľochol

môžbyť, že: „Vaše formy vyšli z módy, páni!“

alebo také čosi

a epatoval buržuov na Nevskej, boh mi svedok, väčšmi

než Majakovskij v žltej košeli

a všetkých tristodvadsať dravých zubov v chrupe

futuristických výstredností.

 

Nikto si neuvedomoval dátumy tých dní,

snáď iba tí, čo pamätali: v piatok bolo mlieko,

v pondelok treba na chlieb utorňajší

do frontu zavčas.

 

Život šiel všedne, celkom obyčajne.

Vše zastal, stál a prestupoval v mlákach nekonečných frontov,

už ani brvou nepohol, keď voľne, bez patroly

stúpali dezertéri, ktorí ušli z frontov;

čo by tiež vystáli kde v mlákach zákopov,

leda smrť,

životu nepotrebnú, márnu, bez ovocia.

 

Tramvaje prevážali strapce ľudských hrozien,

a keď aj pukli kde-tu zrnká výstrelov,

má sa snáď prestať dýchať,

vyskočiť z električky, ujsť a pustiť z hlavy kino,

kde práve dohrávali sladké lásky spojeneckých filmov?

 

Rublíky nenabliká,

nech blikne výstrel z tej či z tamtej strany,

a kozák krivou šabľou

tiež ruble nenarúbe,

nech rúbe, ako rúbe.

 

Treba si počkať trošku, len čo prestanú,

alebo predsa len vziať nohy na plecia

a nôšku do ruky?

Veď ako včera tuná, dnes sa kdekto zhŕkne hentam na nároží

jak čerstvé plagáty a oznamy a výzvy,

a už aj ráčte, veľactení, pekne odhora:

– Rusko je v nebezpečí!                        .

– Armáda spásy Dnes a denne Cesta spasenia

– Šaľapin v Alexandrovskom Už iba tento týždeň

– A v Michajlovskom balet s Karsavinou

prekrásny, panstvo, s krásnou balerínou

a v našich nošiach, prosím:

fajnové cukríky a extra cigarety, pirožky a hrušky

za rublík, za päť, za desať...

neráčte zabudnúť!

 

Na všetko zabudnete!

 

Naozaj takto, v šedivom až beda,

naháňal čas, ten prísny pohonič,

ovce dní v rade z všedna do všedna.

Na pohľad všetko bolo, ani čo by nič

a ani čo by nemala byť streda,

tá streda v strede dní, tá streda ústredná.

 

DO MESTA 30 MIN. (úryvok)

 

Dobrý deň! Hľa, nad výkričník vlasatice,

čo odjakživa niečo znamená,

je zužujúca sa cesta od stanice

na konci s mestom, punktom z kamenia,

Dobrý deň! vzrušenia radostné a clivé,

dobrý deň, zas kráčať po jej perspektíve,

velebiť všetko v nej: skutočnosť i zdanie,

odchody kamsi, potom návraty,

po jej dôvere sa tešiť na zvítanie,

na ruku, ktorá ruku pohladí.

 

Dobrý deň! tam hore azúrové more,

také, jak dole vidno z Monaka,

i vám, karavána Karpát na obzore,

podobná čarbanine prváka,

tomu hradu v diaľke, ktorý trčí zrazu

jak zub pokazený (taký je zub času),

hvizdu mašinky, už odchodiacej práve

do iných staníc, iných, nových mien,

trme-vrme lúk a lesov po diaľave,

všetkému všade povždy dobrý deň!

 

V drôtoch telegrafu lastovičím notám:

malebnej partitúre vetriska,

jemu tiež, až – šaľo – prifičí a to tam

zaduje, zahudie a zapíska

i tým chvíľam, keď sme uši tisli k tyči

vyzvedieť z nej správu, ktorá sa už blíži

a už zas ju drôty kamsi ďalej nesú,

už iné čuť v nich po zurčení tiecť,

chvíľam, toť čo boli, ale dávno nie sú,

čo ušli jak v nich utajená zvesť.

 

Som to vôbec ja, či je to iný ktosi,

kto po spomienkach vo mne prichodí?

Akoby sme žili nie lós, ale lósy,

za život jeden mnohé životy.

Akoby sa do nás niekto prevteľoval

z ďaleka a dávna, čosi do nás schoval,

a tu nezbedne si skacká po pamäti

a k vytrženiu onenie prikladá

ten iný. Ten zo mňa, keď sme ako deti

ponevierali sa tu sem a ta.

 

Aspoň nám sa zdalo, že až do oblakov

šli mrakom pod nos naše šarkany.

Tu sme hurtovali pri hre na vojakov.

Potom tá zem, zem čierna pod nami,

čierna zem pod nami kdesi v inom poli

koľkých pochovala, čo tu vtedy boli,

čo si za drevené šable oceľové,

naozaj, vtedy šable pripäli!

Zlatým hlasom nám to pomník padlých povie

pod stromom, v ktorom vietor ševelí,

 

taký či ten istý, čo tu rozčechrával

neučesané škuty krajiny

a za mŕtve leto dymom ohňov šľahal

po zemiačniskách jeseň do zimy.

Boli sme pri tom jak zvuk a farba v slove

ja i radosť moja, kravy Šajánkove,

husi, husičky a mekotavé kozy,

Maríny, Jáni, decká toľkých mien,

všetko z nášho konca a snáď ešte ktosi,

už ani neviem. Bol to dobrý deň.

 

Dobrý deň to bol a dobré dni to boli,

dni bezstarostných, ľahkonohých liet,

keď sme na každý strom liezli po okolí

pozrieť sa z neho na ohnutý svet,

keď sme s ujúkaním do nového skoku

pri metaní rušných žabíc na potoku

nabádali kameň okrúhly jak minca,

– potom si slávu pripli na svoj štít –

keď sme podľa pranostiky do Vavrinca

pod splav sa chodievali pohrúžiť,

 

keď sme zážitky pre dnešné rozochvenie

zbierali tu jak klásky po poliach

(nezdá sa vám tiež, že skrze ne a pre ne

je poézia v nás a dokola?),

keď sme slnce z výšin pod ohlávkou zlatou

našli v rannej rose kúštik za záhradou,

keď sme zaborení do zázrakov trávy

vídali bežať chrobač o dušu,

keď nám nad únavou mesiac chudorľavý

zbelasel dvor i starú morušu.

 

Vravím vám, to všetko sa už iba marí:

mdlé svetlá kuchýň, virvar vonných pár,

keď sme do nich vošli v maskách pre maškary

priložiť piesne k ohňom pod lekvár,

keď nás umárali tiesnivé a ťažké

sny z rozprávok strašných večer pri driapačke,

z ktorých vanul des a ktorých sme sa báli,

a držali sa sukne maminej.

Aj kone tu kdesi do tmy zafŕkali

a sliepky jašili sa v kuríne.

 

Už sme vyzerali sniežik na Martina.

Ach, keď sme, čo sme, v pestrom obraze

si vo vytržení chodec pospomína

idúcky domov zas raz po čase;

keď sme to a ono, všade naokolo,

ani čo by domov bol to, čo už bolo,

čo už dávno bolo, čo už dávno nie je,

marivo iba, nelapený tieň,

čo len za studničnej hĺbky rokov zneje

jak v pustom poli pozdrav: dobrý deň!

 

Dobrý deň, čo bolo, v čom sme kedy boli,

čo sa tu na mňa zo mňa pozerá.

Dobrý deň, princezná, Zlatovláska polí,

v účese s diadémom majera.

Ale čo! Veď je to prísny maják, ktorý

strežie zlatý šelest v rozvlnenom mori,

teplý van a šum a vlny zlatovlasé,

dobrý deň pri nich v letnom kostýme,

ktorý ako šafár na dozretom klase

fúzy si vykrucuje v ostine,

 

ba priam ako šafár s rozpálenou tvárou

ide sa škriepiť s ľuďmi z Horniakov:

nasýteným slnkom gáni na žatviarov,

len čo ho utrie šatkou z oblakov,

iba čo sa pretrie po slnečnej tvári,

už aj kontroluje, či sa výžinkári

činia, či im kosba pokračuje ako

pod júlom, pri ňom, jeho dobrým dňom,

a či ženské, ako svoje povijakom,

aj snopy viažu dobre povrieslom,

 

či aj to a tamto… Tých či ani maku,

že ani predstaviť si neviete,

máva od Dobrého rána do súmraku,

kým s krídelcami prachu na päte

zvezú vozy zbožie pod pavúzmi z polí,

vrecia od mláťačky zasa do stodoly,

až sa umáraný so žencami plantá

ta domov po chválu či pohanu,

domov na záhumní, domov po šalandách

dobrý deň! Frasa dobrý, bohamu!

 

Ak ma počúvate, odpustite, ľudia,

že nevážil som váhou ťažoby

tento deň a dni, čo toľkých do ohnutia

zhrbili v hŕbky, hŕbky na hroby,

že až sám sa na ten dobrý deň tu mením,

ktorý vznáša nahor škovran škovrančením,

vešia na výšiny na vlas svojho hlasu

až kamsi v nadoblačné oblačie,

a čo na chvíľu ma vyzdvihuje z času

do stavu ľahkovážnej beztiaže,

 

že mi nevychodí žiaľ a hymnovanie

na bolesť, poníženie, na znoje.

Dotkli sa ma tiež, lež teraz myslím na ne

myšlienkou ľudí, ktorým ťažko je,

ale bez ťažkania, s ohrdnutím chladným

pľuvli na zlý deň a na víťazstvo nad ním

ich cit na záhumní v harmonike vzplanie.

S ich mysľou v mysli kráčam okolo

s čiapkou narazenou na poznamenanie,

aby ho predsa vidno nebolo.

 

Vždy som chcel jak oni, hoci do väzenia

bez úzkosti, len tak jak do šenku,

kde banknoty sužôb na veselie menia

a s drobným prídu postáť k prístenku.

Chcel som znášať ťažké ľahko ako oni,

keď už nie ich básnik, aspoň básnik o nich

a z nich tým, že vše tiež bývam ako sťatý

a smiať sa psote tiež mám sto chutí.

Či mám toto vpísať sebe do podstaty?

Veď básnik vždy je trochu frcnutý.

 

Ešte ich stretnem, až prejdem tým, čo bolo,

a je ma zo spomienok vydurí.

Po ich smene pôjdem v zmene naokolo,

keď už nie ich rúk, tak ich nátury.

Lež kým prídem ta, až po tie staveniská,

ešte raz chcem vstúpiť bosý do strniska

za chlapcom, čo dávno šiel tu tiež len takto

a syčal na pichliači po poli,

potom jeho, z dávna, zmieriť v sebe s faktom,

že z detstva ani bolesť nebolí,

 

že aj dĺžky majú, ba aj množstvo krokov

k obloku v starej izbe od dverí,

len čo poodídeš kilometre rokov,

navidomoči menšie rozmery,

že tá diaľka z diaľky všetko preinačí

i tú bolesť, ktorú v osŕkavom plači

prichodilo znášať. Kadečo už nie je,

čo vtedy bola priečna protiveň!

Čas na site rokov všetko preoseje

a nechá mi tu, čo chcem: dobrý deň.

 

TRIUMF (Stamodtiaľ a iné)

S paklíkom pod pazuchou z trudnej nudy rokov

vystúpiť, ísť a prejsť okolo stráží...

A jak si ruka rúče zvykať zvykala,

na pozdrav siahnuť ešte. Ale to je smiešne,

naskrze na smiech, veď som v magazíne

pred chvíľou sňal a zložil čiapku väzenskú

i mundúr zalátaný, lyžicu a ešus,

a čo aj s pohodeným „Tak, už môžte odísť!“,

pri prísnych postoch prejsť až za kované vráta,

páni, ten výdych?

 

Ale ten triumf, ísť až kamsi k sebe!

Odomknúť zámku hrdzavú a rukou do rukáva,

jak rukou do rukáva vstúpiť do vlastného bytia,

od seba na krok iba

a potom o krok ďalej.

 

Narovnať údy stuhnuté, i myšlienky a city,

celý sa povystierať, celkom ako doma,

rozsvietiť všetky lampy,

nech žltnú do ulice,

lebo je predo dňom a kohút na hambálku

noc do tla nevydriemkal.

 

Byť v sebe sebou, sám a bez dvojníka,

bez jeho ochoty mi pomôcť v pomykove

v hodinách medzi nutnosťou a slzou,

i vtedy, keď sa rub,

keď odrazu sa zjaví druhá strana mince,

pretože chlieb i chlebík, ako Česi vravia, tiež je o dvoch

kôrkach.

 

No hoc aj odhodlaný rozťať zauzlenie,

životu vozdajšiemu poslúžiť a slúžiť

a mravenisku mrvček privaliť,

ostane navždy rozdiel,

ostnato príkry rozdiel medzi strojníkom či strojcom

a toť tou skrutkou v umnom ústrojenstve stroja,

mašine neúprosnej,

ktorá ma drví

jak všetky strojovlády

a neúprosný diktát tvorby nad tvorcami.

 

A preto bez dvojníka, jeho preochoty

chce sa mi vystrieť v sebe,

narovnať údy stuhnuté, i myšlienky a city

pre samu úzkosť v nich,

či svet nad podkopom

skôr nespretŕha obruč múdrych poludníkov,

skrížených s rovnobežkami,

než v nás čo zvýši na strach,

na obavy oň;

 

po clivú tieseň tiesní, ktorú treba vyplakať,

alebo aspoň vykričať, a celú,

aby nás časom nerozhryzla zdnuka:

po číru zvedavosť, čo asi na to smrť,

keď vstúpi v nás a vo mne do vlastného bytia;

 

až po ten záchvev, čo sa volá láska,

proste len láska,

hoci ňou, iba ňou sa bráni život zraňovaniu

a iba ňou je schopný uniesť úklady a prieky,

ktoré sú tiež len jeho;

 

celý sa povystierať, celkom ako doma,

rozsvietiť všetky lampy,

nech žltnú do ulice,

lebo je predo dňom a vo tme plno chodcov, ktorí tiež chcú

domov

v triumfe sebaoživenia

ako ja.

 

A čo aj príde vyčkať chvíľku do zvidenia,

páni, tá výhra,

tá výhra, súdruhovia,

vchodiť a chodiť hlavným vchodom takto do učenia,

bez zvyšku, celý,

o svoje väčší,

o seba viacej,

a v tomto rozrastaní

a v tomto rozmnožení

trúfalo úfať novú úfnosť húfovania.

 

MOTÍV 1950 (Stamodtiaľ a iné)

Jak iní vinovatí, jak iní bez viny

tackáš sa dni a noci, tackáš sa tristo dní.

 

Nohy jak okované vláčiš po zemi,

po stenu päť krokov, päť krokov od steny.

 

V íveroch myšlienok ti padá do hlavy

svet, ktorý sa ťa dotkol: krásny a boľavý.

 

Moceš sa s jeho ťarchou v mátožnom ošiali,

zločinmi šľakovaný, ktoré sa nestali.

 

Brudné jak trasovisko sú tie dni bezodné,

no na ich vinovanie odvrávaš ešte: nie.

 

Na ústach kvitne nie jak ruža na hrobe,

v ktorom už práchnivie jak v tvojej útrobe.

 

Sám seba v sebe strácaš. Na vlastnom svojom dne

šepceš už vieru iných: nie a nie a nie.

 

Ach, a tá viera v teba, pružina dôvery

drží ťa, kriesi a s kadečím pomerí.

 

Lež jedna noc ti zverí: nie sú tu omyly.

Ktorým si kedy veril, ktorí ti verili,

 

veria, že po zradách si žil život prežitý.

Je to tak? Nie je to tak? Čo na tom! Ver i ty!

 

Vtedy ťa obuchmi šľahla po hrudi

únava zo života i úzkosť zo smrti.

 

Márna triešť dodrúzganého života

mučí ťa v rozpomienkach, ktoré prichodia.

 

A nikde, nikde, nikde cesta naproti,

iba po zraňujúcej hrochoti.

 

Ako sa mocne žiada pri súmraku dní

rozkričať o živote, že nebol daromný,

 

že vedel si sa dávať, i keď bolelo.

A tak si vlastnou rukou kladieš biľag na čelo

 

zo svojej vlastnej krvi, z pazderia siných žíl

pre to, čomu si veril, čomu si kedy žil.

 

A s rosou na pohľade: dychom na sklíčku

prijímaš vinovanie jak slovo človečské,

                        ako cigaretu, ako stoličku.

 

TRÁVNIKY (cyklus Dom, kde žijem)

Naproti mesto. V oknách lakťami

svetiel sa drží nad tmou. Nad tmami.

 

Do nich sa díva, než sa ponorí

jak loď pri stroskotaní na mori.

 

A pohŕda tou mŕtvou mútňavou,

hoc ju má po oblohu nad hlavou,

 

skoro po samú večnosť večitú.

Kým popri svetle svetlo streží tu

 

len jednu chvíľu, možno zármutku,

možnože šťastia, čo sa naskutku

 

rozplynie zrazu na tmu v tejto tme

a nocou zastrie toto súkromie.

 

A do nej, ako konár do blata,

naproti celé mesto zapadá,

 

až svetlá zhasnú do samého tla

a zmiznú z okien jak dni, ako priatelia.

 

REKVIEM (báseň uverejnená v časopise)

Je jeseň hrdzavá. Za listom padá list,

za listom tisíc listov, lístie padajúce,

na ktorom výstrahu, jak škvrnu na obruse:

nemožno do života prísť a neodísť,

jedinú výstrahu som zazrel naliehavú.

Tým naliehavejšie, že v listoch hrdzavých

dvoje rúk do bezvládna, do vankúšov hlavu,

do ticha v umieraní naposledy vzdych

potichu klesajúcim vnímam v pomysle:

zhasnutý život dožitý. A k jeho pádu

pád listov dohorených do slôt listopádu

priplieta sa mi v mysli súvisle

 

v jeseni hrdzavej. Veď v listoch zhúžvaných,

ráňaných nesmrteľnou smrťou k nepotrebe,

sú ako zaručené výhry v našom žrebe

vráskami dokrkvané tváre starcov. Tých

zhrbených starcov, ktorí len čo do zelene,

keď nemôže byť iný, ďalší posledný,

chceli by zas, jak vlani, znova nezmenene

dogúľať guľku svojich zimomrivých dní

a nad hromadou lístia myslia v pohnutí,

že život smrť je iba, z ktorej na priepustku

na vlastnú rakvu hádžeš sám na seba hŕstku,

omilostenie púhe na čas zo smrti

 

s podmienkou návratu na konci liet i zím.

Lebo len smrť je tá, čo večný život žije

v nás: neodmysliteľná tôňa amnestie,

v ktorej nám v pätách kráča krokom sliedivým.

Lebo len smrť je tá, čo bola, je a bude

vždy, všade vo všetkom a všetko, všade v nej:

črviačik bezvýznamný vo vyschnutej hrude

s chýrečnou veličinou v sudbe rovnakej.

A všetko, komu kedy prichodilo prísť

z nej, zas jej do náručia po skončenej zmene

padá, jak neodvratne padá do jesene

na tisíc suchých listov jeden suchý list.

 

V najvnútornejšom vrecku ukrývame žreb,

o ktorom vieme len, že príde na ťah zrazu.

Ručičky všetkých hodín vykrajujú z času

priezračný krajček jedným, druhým celý chlieb.

Byľ byľku hrdúsi pre vlahu každodennú,

na zviera číha zver a lovec na korisť.

Žijeme smrťou, v smrti, napokon však pre ňu.

Ona tým, že je život. A ten musí prísť,

jak po zvädnutých listoch nové prichodia.

Lebo smrť smrťou bude len tým, že je skrytý

jej zmysel nesmrteľný v nás a v každom bytí

tým, že je sama samozrejmosťou života.