• Životopis autora

    Ladislav Mňačko sa narodil 29. januára 1919 vo Valašských Kloboukoch. Od detstva žil v Martine. Vyučil sa za drogistu, po rozbití Československej republiky
    Ladislav Mňačko sa narodil 29. januára 1919 vo Valašských Kloboukoch. Od detstva žil v Martine. Vyučil sa za drogistu, po rozbití Československej republiky roku 1938 sa pokúšal ujsť najprv do Sovietskeho zväzu, neskôr na Západ. Pri pokuse o útek ho chytili a odvliekli do koncentračného tábora Hunswikl. Z nútených prác v "ríši" utiekol, vrátil sa na Moravu a zapojil sa do partizánskych akcií proti Nemcom. V rokoch 1945 – 1953 bol redaktorom Rudého práva a Pravdy. V 60. rokoch sa venoval literárnej práci. V roku 1967 na protest proti antiizraelskej kampani československej vlády emigroval do Izraela a bol zbavený československého občianstva. Po "oteplení" politických pomerov v roku 1968 sa vrátil domov, no po okupácii republiky vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 odišiel do Rakúska. Tam žil, pracoval a tvoril až do novembra 1989. Na Slovensko prišiel roku 1990, bol činný ako publicista a na vydanie pripravil niektoré svoje diela, ktoré vyšli predtým po nemecky. Zomrel 24. februára 1994 v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Čo tomu predchádzalo, Hanoj
    • Někdo mě chce zabít
    • Siedma noc, Súdruh Münchhausen
    • Marxova ulica (1957)
    • Smrť sa volá Engelchen (1959)
    • Ako chutí moc (1968)
    • Die Agressoren (1968, vyšlo vo Viedeni, Agresori)
    • Der Leuchtturm (1972, Maják)
    • Smrť ministra (1972)
    • Der Vorgang (1973, Někdo mě chce zabít)
    • Einer wird überleben (1973, vyšlo v Mníchove, Jeden prežije)
    • Die Festrede (1976, vyšlo v Mníchove, Slávnostný prejav)
    • Der Gigant (1978, vyšlo v Mníchove, Gigant aneb tajemství ostrova večné lásky)
    • Jenseits von Intourist (1979, vyšlo v Mníchove, Kam nevodí Inturist)
    • Súdruh Münchhausen (1990)

    Poézia

    • Piesne ingotov (1950)
    • Bubny a činely (1954)

    Dráma

    • Partizáni (1945)
    • Mosty na východ (1951)
    • Šiesta veľmoc (1951)

    Publicistika

    • Izrael. Národ v boji (1949)
    • Albánska reportáž (1950)
    • Dobrodružstvo vo Vietname (1954)
    • Čo nebolo v novinách (1958)
    • Ďaleko je do Whampoa (1958)
    • U-2 sa nevracia (1960)
    • Ja, Adolf Eichmann (1961)
    • Kde končia prašné cesty (1962)
    • Oneskorené reportáže (1963)
    • Dlhá biela prerušovaná čiara (1965)
    • Rozprával ten kapitán (1965)
    • Agresori (1968)
    • Siedma noc (1968, po nemecky 1968, po slovensky 1990)
  • Charakteristika tvorby

    Najvnútornejším uspôsobením bol Ladislav Mňačko novinár, ktorý mal však od začiatku aj umelecké ambície. Do

    Najvnútornejším uspôsobením bol Ladislav Mňačko novinár, ktorý mal však od začiatku aj umelecké ambície. Do literatúry vstúpil roku 1945 divadelnou hrou Partizáni, napísanou po česky. Značnú odozvu vzbudila jeho druhá divadelná hra Mosty na východ (štátna cena). Skúšal sily aj v poézii, darili sa mu satirické verše (Bubny a činely). Známym spisovateľom sa stal až ako prozaik, najmä svojimi románmi Smrť sa volá EngelchenAko chutí moc. V prvom románe rozvíja tému boja proti nemeckým fašistom, druhý je ostrou kritikou tzv. kultu osobnosti. Sujet prvého románu je založený na probléme viny a morálky. Pred nemeckou presilou partizáni ustúpia z dediny Ploština (ide o skutočnú dedinu a skutočnú udalosť), Nemci ju vypália a obyvateľov zmasakrujú. Rieši sa tu problém cieľov a prostriedkov, teda problém mravný. V románovom príbehu si ho rieši aj židovské dievča, ktoré sa oddáva Nemcom, aby mohla nosiť správy partizánom. Po vojne neunesie ťarchu svojej obete a spácha samovraždu. V románe Ako chutí moc si autor položil otázku, kedy a za akých okolností sa z komunistov, bojovníkov za spravodlivejšiu spoločnosť, stali neobmedzení vládcovia nad životom a smrťou obyčajných ľudí. Je to román-pamflet, v ktorom absentuje epická evokácia. Nahrádza ju rad situácií a epizód, usvedčujúcich bývalého partizánskeho veliteľa a neskôr významného politického činiteľa zo zrady komunistických ideálov a z uzurpovania neobmedzenej moci. Prototypom postavy bol známy komunistický funkcionár. V románe nemá táto ústredná postava nijaké meno. Autor tak chcel naznačiť, že nejde o individuálny prípad, ale o zosobnenú negatívnu tendenciu, realizujúcu sa vo všetkých komunistických krajinách. Táto historická skúsenosť oslabila Mňačkovu vieru v komunistické ideály, hoci v tom čase sa ich ešte nevzdal, kritizoval len deformovanú prax. Aj tak sa dá povedať, že román Ako chutí moc je knihou odvahy a prebudeného svedomia. Cestu k tomuto románu vyznačuje Mňačkova publicistika z polovice 60. rokov, najmä kniha Oneskorené reportáže, v ktorej sa čestne vyrovnal s politickými procesmi zo začiatku 50. rokov, na ktorých boli odsúdení tzv. buržoázni nacionalisti a sionisti. Sám totiž v tých rokoch veril vykonštruovaným obvineniam a v tomto zmysle sa aj verejne vyjadroval. Procesmi sa začali politické deformácie a šikanovanie nevinných ľudí, vyrábanie špiónov a iných nepriateľov režimu. Procesy, ktoré sa často končili popravami, paralyzovali spoločnosť a šírili strach. Mňačko sa rozhodol napísať o tomto období pravdu: "Povedal som si, že strach, ktorý ma paralyzuje, ma môže zničiť. Ten strach, to bolo predpeklie. Obete sa vyberali nevyberavo, nikto nevedel, z čoho ho obvinia, prečo ho obvinia, na koľko ho odsúdia. Vravel som si, prestaň so strachom a naháňaj strach im." Definitívne sa Mňačko vyrovnal s reálnym socializmom a komunistickou ideou premeny sveta po okupácii Československej republiky vojskami Varšavskej zmluvy, a to v knihe Siedma noc (nemecky 1968, slovensky 1990). V nej kriticky skúma spoločenskú a politickú tvár socializmu, ako ho zažil a pomáhal upevňovať ako novinár a spisovateľ od roku 1945. Otvorene si priznáva i svoje chyby a omyly a ospravedlňuje sa za ne. Podtitul knihy znie: Skúsenosti a obžaloba jedného komunistu. Je to obžaloba komunistického režimu, ale aj sebaobžaloba, pretože aj sám autor bol integrálnou súčasťou kritizovaného režimu. Mňačko bol od začiatku predovšetkým bojovník. Od februára 1948 do augusta 1968 prekonal vývinovú trasu, ktorej smer je určený odklonom od bojovného entuziazmu a príklonom k bojovnému kriticizmu. Ten je napokon trvalou súčasťou nielen jeho publicistiky, ale aj literárnej tvorby.

    Vladimír Petrík

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Mosty na východ (1953 po ukrajinsky) Marxova ulica (1958 po česky) Smrť sa volá Engelchen (1960 po česky, 1961 po anglicky,

    Mosty na východ (1953 po ukrajinsky)

    Marxova ulica (1958 po česky)

    Smrť sa volá Engelchen (1960 po česky, 1961 po anglicky, francúzsky, 1962 po estónsky, nemecky, poľsky, rumunsky, rusky, 1963 po holandsky, litovsky, taliansky, španielsky, 1964 po bulharsky, lotyšsky, portugalsky, slovinsky, 1965 po chorvátsky, 1966 po ukrajinsky)

    Ja, Adolf Eichmann (1962 po jiddiš)

    Kde sa končia prašné cesty (1963 po česky, 1964 po nemecky, ukrajinsky)

    Oneskorené reportáže (1962 po nemecky, 1966 po japonsky, 1964 po česky)

    Ako chutí moc (1967 po nemecky, 1968 po česky, 1968 po nórsky; 1997 po rumunsky, 1999 po arabsky – obe s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Súdruh Münchhausen (1997 po česky)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    Szabó, Ivan: Poludnica z parku aelbo v čom sa Mňačko mýlil. In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 130, 2014, č. 2, s. 40 – 49. Leikert, J.: Taký bol

    Szabó, Ivan: Poludnica z parku aelbo v čom sa Mňačko mýlil. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 130, 2014, č. 2, s. 40 – 49.

    Leikert, J.: Taký bol Ladislav Mňačko. Bratislava: Bratislava: Luna 2008.

    Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

    Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

    Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

    Vojtech, M.: Ladislav Mňačko. In: Portréty slovenských spisovateľov 3, ed. J. Zambor. Bratislava 2003.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Mňačkova kniha Smrť sa volá Engelchen nie je románom postáv a charakterov. To, čo je nad nimi, čoho sú ony len súčasťou a v istom zmysle len prostriedkom,
    Mňačkova kniha Smrť sa volá Engelchen nie je románom postáv a charakterov. To, čo je nad nimi, čoho sú ony len súčasťou a v istom zmysle len prostriedkom, je práve ten vnútorný morálny konflikt, ktorý sme spomínali na začiatku. Postavy i jednotlivé príbehy sú podriadené tomuto konfliktu v zmysle ideovom i stavebnom. Možné je to preto, že všetko sa tu podáva cez rozprávača, cez jeho nielen osobné videnie, ale i osobný morálny konflikt, ktorý dáva veľký dramatizmus celému rozprávaniu. Mňačkova knižka, práve vďaka tomuto ústrednému postaveniu vnútorného konfliktu rozprávača, je stavebne i štýlovo vzácne jednotná. (...) Samotný názov knihy Smrť sa volá Engelchen je čo do významu slov smrť a Engelchen (anjeliček) paradoxný a predznačuje tak jeden účinný štylisticko-kompozičný postup Mňačkovej prózy. Paradoxné alebo kontrastné použitie detailov má u Mňačku možno povedať regulujúcu funkciu: vždy, keď sa jeho rozprávanie dostáva k takému bodu, v ktorom by mohlo ďalšie stupňovanie vyznieť falošne pateticky, sentimentálne alebo psychologicky prepiate, vracia ho autor do reálnej polohy práve dobre zvoleným, ale i dobre motivovaným detailom.
    Július Noge
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Mal som štrnásť rokov, keď sa Hitler dostal k moci... Hoci som vtedy ešte presne nevedel, čo je to fašizmus, stal sa pre mňa zosobnením záhuby.
    Mal som štrnásť rokov, keď sa Hitler dostal k moci... Hoci som vtedy ešte presne nevedel, čo je to fašizmus, stal sa pre mňa zosobnením záhuby. Rozhodol som sa nepoddať. Nikomu. Proti fašizmu som bojoval slovami, činmi i zbraňou. Fašizmus bol porazený, ale pocit vlastného psychického ohrozenia, pocit, že sa stále kdesi brúsia nože, ma ani potom neopustil. Bola tu vydieračská jadrová politika Američanov. Proti tomuto nebezpečenstvu som nevidel inú možnosť odporu ako práve komunizmus. Videl, hľadal som v ňom jedinú záruku proti záhube. Hanebnosti, aké sa u nás napáchali, ma nevedeli zviesť z určenej cesty. Svinstvá, ktorých sme sa dopustili, bol to ten Hitler v každom z nás, a nemalo to nič spoločné s mojou predstavou o ľudskosti. Aj vo mne, aj v nás driemala beštia. V rokoch teroru sa v nás prebudila a urobila svoje. Myslel som si, že je povinnosťou komunistu urobiť všetko, aby tú beštiu v nás zničil. Vzbúril som sa. Vzbúril som sa o niečo skôr ako mnohí iní... Znovu musím zopakovať: v tomto boji som nebol sám, bol to zápas československej inteligencie, alebo aspoň jej čoraz viac sa rozrastajúcej väčšiny. A nebol to len zápas intelektuálov, čo koncom roka 1967 a začiatkom roku 1968 privodil prevratné zmeny. No bol som pri tom a bol som hrdý, že som bol niekde na čele medzi vzbúrencami. Už dávno nie z nadšenia. Už dávno nie z naivnej viery. Tento raz z číreho presvedčenia, že je tu vždy niekto, kto sa ma chystá zdrapiť za krk. Tento raz už nie fašizmus, tento raz odľudštený systém komunistickej moci. Zistil som, že je dôstojnejšie vzoprieť sa násiliu a urobiť všetko, čo je v silách jednotlivca, aby sa pomery zmenili k lepšiemu. Je lepšie žiť s takýmto vedomím, ako sa nečinne prizerať záhube, aká sa na nás valí.
    (Siedma noc)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    AKO CHUTÍ MOC (úryvok)      Boli časy, keď Frank robil svoju prácu s chuťou a so záujmom. Chcel byť kronikárom

    AKO CHUTÍ MOC (úryvok)

         Boli časy, keď Frank robil svoju prácu s chuťou a so záujmom. Chcel byť kronikárom revolúcie, jej elánu a jej víťazstiev, zachytával jej mladú tvár, jej prudký pulz, chcel byť pri všetkom a bol pri všetkom. Bol pri tom, keď sa národ zdvihol do povstania, jeho snímky sú z mála dokumentov tých jedinečných chvíľ, krásnych i mrchavých. Bol pri tom, keď neskoršie vyhadzovali reakčných politikov z ich kresiel, vtedy publikovali v tlači jeho dobrý seriál: „Aha, ide po meste pešo...“ Bol presvedčený, že takí sa už na rozhodujúcich miestach nikdy nebudú môcť usadiť, s tými navždy zúčtovali. Mal fantáziu. Jeho snímky i série sršali vynachádzavosťou a vtipom. Bol všade, kde sa čosi zbehlo. Mal rád rušný život, plný drám a zvratov, a chcel ho zachytiť v jeho neopakovateľnosti.

         Potom sa to zrazu nedalo. Nie hocikto a hocičo sa smelo uverejniť. Každý obrázok, ktorý tlačová kancelária vydala, musel prejsť schvaľovacou komisiou. To ľudské muselo z práce kronikára nemilosrdne von. Kdeže, aby sa činiteľ usmieval! Má deravé zuby! Skúmali, či je ten a ten dostatočne v popredí pred ostatnými, menej významnými, či sa tvári dosť reprezentačne.

         Frank bol pri všetkom. Bol pri tom, keď zatvárali kláštory. Priniesol z tej cesty bohatý seriál, z prostredia, kam mohlo vniknúť len málo vyvolených. Seriál sa všade veľmi páčil – ale nevyšiel. Frank nechápal prečo. Celý národ vedel, že kláštory obsadili robotnícke milície, prečo to neuverejniť? Povedali mu, že by snímky mohla zneužiť reakčná cudzina. Frank si vtedy pomyslel: a čo, urobili sme azda niečo, za čo sa pred akoukoľvek cudzinou musíme hanbiť?

         Byť pri všetkom malo aj druhú stránku. Frank videl tých vyvolených a fotovhodných intímne, zblízka. Hysterické herečky, márnomyseľných laureátov, politických nafúkancov, krajských a dedinských satrapov, na svete je sotva iné povolanie, ktoré umožňuje spoznať tú druhú, neoficiálnu, nestráženú tvár sveta tak hlboko ako fotoreportérčina. Frank sa nevie upamätať na jediný prípad fotografovaného človeka, ktorý by sa nechcel robiť iným, ako v skutočnosti bol. Vyšším, keď bol malý, krajším, keď bol mrzký, mladším, keď bol v pokročilejšom veku. Vtedy vyrástlo v laboratóriách tlačovej kancelárie mohutné retušérske oddelenie. Vrásky? Preč! Postava, o ktorej sa šepkalo, že je v nemilosti? Von! Z pohŕdavých úškľabkov vedeli retušérski umelci vyčarúvať srdečné úsmevy. Frank videl život z jeho odvrátenej strany, veď bol len fotoreportér, vec, veľká šošovka. Keď nemal zameraný objektív, nemusel sa pred ním nikto pretvarovať, je to zvláštne, ako ľudia, vtedy takí opatrní na každé slovo, hovorili pred šoférmi a fotografmi bez zábran o všetkom. Frank bol svedkom ich malicherných sporov, ich smiešnych bojov o korytá, ich výbuchov zlosti, intríg, klebiet, ich lakomstva, ich pred svetom starostlivo skrývaných nerestí, ich druhej tváre. Frank mal prístup všade a všade bol nevidený, nenápadný, nikde ho nebrali na vedomie inak, len ako pliagu, ktorá prekáža, vyrušuje, ale je potrebná, veď spoluvytvára večnosť osobnosti.

         Koľko sto, dvesto, tristokilometrových ciest prešiel Frank vo veľkom, pohodlnom aute po boku niektorého z jedinečných, keď sa tento vybral na voľajakú slávnosť. Čo všetko si pritom vypočul, čo všetko mohol vidieť! Ale beda, ak obrázok z bezvýznamnej manifestácie nevyšiel na prvej strane! Na vine v každom takom prípade bol, pravdaže, fotograf.

         Frank sa stále díva na portrét mŕtveho. Koľkokrát zachytil na celuloid túto tvár? Tisíc? Dvetisíckrát? Nevie presne. Z negatívov, ktoré si uložil v svojom trezore, mohol by zostaviť fantastický dokument o živote, o veľkosti i malosti toho človeka. Šestnásťročný bujný mládenec rajtuje na krave. Sedemnásťročný mladý revolucionár sa napriaha k úderu na hlavu četníka puškou, ktorú mu vytrhol z ruky. So zviazanými rukami ho odvádzajú do žalára. Reční pred rozvášneným zástupom, ktorý skanduje: prácu a chlieb. Na lúke pri rieke sa objíma s Margitou. Dúškom vypíja fľašu borovičky. Z vysokého mosta skáče do hlbokej rieky. Lezie na vysokú skalu. Zadumane hľadí do plameňov táborového ohňa. Opásaný dvoma guľometnými opaskami ženie svojich mužov do útoku. Ustatý, z posledných síl sa vlečie po zľadovatenom snehu na ústupe. V zápale boja stíska guľomet a reve: boha ja vášho nemeckého! Zachytil ho v tisícich nestrážených chvíľach, takého, aký bol, keď nemal komu a nemal čo predstierať.

         Ale v trezore, prísne stráženom pred celým svetom, má Frank aj iné chvíle tohto historického muža. Tú, keď mu mladá zväzáčka, ktorú obťažoval, vylepila facku. Tú, ako serie v lese a naľavo i napravo od neho stoja jeho osobní strážcovia, síce odvrátení, ale aj teraz v službe. Tú, ako sedí sám cez prestávku na koncerte, celkom sám uprostred prázdnych, opustených stoličiek s ovisnutou hlavou a chrápe. Frank zachytil všetky jeho tváre, nie iba tú, na ktorú sa teraz díva. Ale ani tie, ktoré nemohol zvečniť objektívom, mu nevymiznú z pamäti.

         Frank by bol už dávno odišiel zo zamestnania, ktoré si neváži. Že napriek tomu trpezlivo cvaká mikrofilm za mikrofilmom, to zapríčinila jeho zvláštna, možno trochu zvrhlá záľuba, ktorá časom prerástla do rozmerov mánie. Chce zachytiť tú druhú, odvrátenú tvár sveta, v ktorom sa pohybuje. Je to drahá zábava, nevie o nej nikto, ani žena nie. A možno aj vie, ale nikdy sa neopýta, čo robí Frank počas tých dlhých hodín v tmavej komore. Tmavá komora je posvätné, trochu tajuplné miesto, tam nemá nikto čo hľadať. Frank predstiera, že vyvoláva či zväčšuje obrázky, a niekedy to aj robí. Ale väčšinu času presedí nad svojou zbierkou fotografických rarít. Vymyslel si na ne celkom špeciálnu skrýšu. Franka dráždi, že sa zahráva so životom. Keby mu na to prišli, je po ňom. Sú to stovky, tisícky jedinečných obrázkov, ktoré narobil počas dlhoročnej praxe. Galérie ničoty, lexikón hlúpostí, jarmok zbabelosti. Generál, tancujúci odzemok v tortách na recepčnom stole pri nadšenom potlesku prítomných dám. „Stužková“ zábava opitých okresných satrapov. Slávny herec, plávajúci v kaluži, s pripätou laureátskou stužkou na nahom tele. Živánske, žúry, flirty, žranica v jedálnom vozni zvláštneho vlaku, v ktorom sa šli poslanci presvedčiť o utrpení vojnou zničeného kraja. Polonahé deti sa jej prizerajú z nástupišťa. Pohlavný akt prominentskej ženy so šoférom na schodoch výletnej vily.

         Politické lásky. Minister usmievajúci sa na kolegu, o ktorom v oslavnom prejave vyhlásil, že je najlepším synom, akého kedy ľudská matka donosila. A ten istý minister vyhlasujúci toho istého kolegu za najväčšieho vyvrheľa všetkých pekiel a žúmp. Áno, tak sa usmievali na seba aj iní, aj Galovič na toho mŕtveho. Jeden deň si srdečne potriasli rukami a na druhý deň vyhlasoval jeden o druhom, že je podlý zločinec a zradca.

         Žena Frankovi zavše vyčíta: prečo nefotografuješ hrady, kaštiele, folklór, Tatry? Prečo neurobíš knihu o zvieratách, o motýľoch, kvetoch? Alebo akty? To sa dnes oplatí. Iní si žijú... a my nikdy nemáme peniaze...

         Frank vie. Nikdy nemajú peniaze. Niekedy, keď má dobrú vôľu, jej odvetí: vyčkaj, kúpim ti jachtu a pôjdeme na cestu okolo sveta... Frank vie, že podobná zbierka rarít neexistuje na celom svete. Ale vie aj to, že tú jeho nikdy nikto neuvidí. Frank, pravdaže, nemá tušenia, koľko stojí luxusná jachta. Stačí mu vedomie, že by ju mohol mať, keby chcel. Stačí mu to, mať ju nikdy nebude. Netúži takto sa stať slávnym. Frank už dávnejšie netúži stať sa slávnym. Ničím a nijako. Vyfotografoval už priveľa slávnych, aby sa mu cnelo za tým, dostať sa medzi nich.

     

    SÚDRUH MÜNCHHAUSEN

    Kapitola deviata

    v ktorej sa čitateľ dozvie veľa poučného o skupinovom antisexe

         V hotelovej hale vysedávalo vždy niekoľko nápadných dám, ktoré sa pokúšali nadviazať známosti s cudzími hosťami. Aj mňa poctievali svojou trvalou pozornosťou. Hnida pokladal za svoju povinnosť chrániť ma pred komplikáciami, do ktorých môže upadnúť cudzinec, neznalý pomerov. Preto ma pred týmito dámami varoval.

         „Radšej ruky preč...“ upozornil ma, keď som s úľubou pozoroval dámu, ktorá sa na mňa viac ako významne usmievala. „Sú nespoľahlivé. Majú príliš bujnú fantáziu, sú v stave kadečo si navymýšľať. Žiaľ, štátna bezpečnosť sa nemôže celkom zaobísť bez ich služieb. Musím vás priateľsky varovať pred bližším stykom. Keby ste niekedy pocítili neodvratnú potrebu, jestvujú iné, oveľa príjemnejšie a menej riskantné možnosti fyzickej hygieny...“

         „Ako je to vlastne u vás s prostitúciou?“

         „Prostitúcia je typickým sprievodným javom zahnívajúcej kapitalistickej spoločnosti. U nás neexistuje...“

         „A čo tieto dámy?“

         „Nemožno ich nazvať prostitútkami. Povrchne videné, robia to isté remeslo, ale vykonávajú svoju ťažkú a nevďačnú prácu v službách vlasti. Jednak štátna bezpečnosť môže za ich pomoci získať veľmi cenné informácie o agentoch cudzej rozviedky, jednak pomáhajú vylepšiť našu, ešte vždy nepriaznivú devízovú situáciu. Ich devízové honoráre sú pod prísnou úradnou kontrolou.“

         „Z akých spoločenských kruhov pochádzajú?“

         „Z rozličných. Štátna bezpečnosť pozorne sleduje nočný život mesta. Keď zistí, že nejaká mladá žena erotomanského založenia sa pričasto spúšťa s návštevníkmi nočných lokálov, predvolá si ju a trpezlivou prevýchovou usmerní jej prirodzený talent žiadúcim smerom. Patria sem aj ženy z kruhov bývalej vládnúcej buržoázie. Ženy tohto druhu, aby mali aj naďalej dosť prostriedkov na márnotratný život, sú ochotné na všetko. Ďalšie kádre získava štátna bezpečnosť medzi manželkami zatknutých, prípadne odsúdených zradcov a rozvratníkov. Dáva im takto príležitosť zmierniť manželov údel, alebo dosiahnuť jeho predčasné prepustenie pred odpykaním celého trestu. Z toho vidíte, že ani v tomto smere nejde o nejakú prostitúciu v klasickom a v asociálnom slova zmysle. Keďže je zjav predajnej lásky ešte nutný, vedela ho naša spoločnosť postaviť tiež do služieb revolúcie.“

         „Značí to, že sa dámy špecializujú na intímny styk s cudzími návštevníkmi?“

         „Nie výlučne. Aj u nás máme ešte dosť vnútorných nepriateľov a poznáte mužských. V posteli sú zdieľnejší, povedia o sebe a o svojej činnosti všetko. Školeným, skúseným neoficiálnym pomocniciam štátnej bezpečnosti nedá veľa námahy dostať kohokoľvek do zhovorčivej nálady. Mnohé dámy majú všestranné, niektoré aj vysokoškolské vzdelanie a ovládajú viaceré jazyky.“

         „Nemôžem tvrdiť, že sa mi podobné spôsoby páčia.“

         „Ani mne sa nepáčia, rozhodne sú zvyškom úpadkovej buržoáznej morálky, ale prečo ich nepostaviť do služieb spoločnosti, prečo z nich neurobiť zbraň proti dožívajúcemu systému? Slušný revolucionár nie je odkázaný na služby takýchto dám, neponeviera sa po nočných lokáloch, sedí doma a študuje spisy klasikov revolučného vedeckého svetonázoru. Ľudia, ktorí hľadajú špinu, nesmú sa čudovať, že sa v nej napokon brodia a že sa v nej prípadne utopia. To sa týka každého. Revolucionár, ktorý nevie odolať zvodom sladkého života, je náchylný dostať sa do osídiel triedneho nepriateľa. Existencia našich vlasteneckých dám podstatne uľahčuje orgánom štátnej bezpečnosti bdieť nad vysokou mravnosťou, ktorú dosiahla naša revolučná spoločnosť. Môžem vám dôverne prezradiť, že v tomto smere sa starostlivo registrujú aj poklesky vysokých funkcionárov. Nejeden sa dodatočne veľmi čuduje, čo všetko o ňom bezpečnosť vie. Môžem vás ubezpečiť, že vie o každom všetko.“

         Otvorenosť a priamosť, s akou ma Hnida zasväcoval do veľmi intímnych a háklivých problémov revolučnej spoločnosti, ma veľmi potešila. Pokladal som ju za dôkaz dôvery, ktorú majú hostitelia k mojej osobe. Hnida sa nevyhýbal nijakej otázke a o všetkom hovoril celkom úprimne a otvorene. To ma posmelilo položiť mu otázku z oblasti, ktorej sa Hnida doteraz nedotkol.

         „Aký je váš názor na sexuálne problémy?“

         „Ach,“ usmial sa Hnida, „aj sexuálnu otázku riešime u nás revolučne. Riadime sa pritom odkazom klasikov vedeckého svetonázoru, najmä poučkou, že sloboda je poznanie nutnosti. Rozšírili sme túto poučku aj na oblasť sexu. Sex plní v našej spoločnosti dôležitú funkciu rozmnožovania početného stavu revolučného ľudu. Z tohto hľadiska je sex nutný, ba žiadúci. Strana a vláda požadujú od každého občana, aby aj v tomto smere plnil svoju vlasteneckú povinnosť. Ale to neznamená, že sme ochotní trpieť všelijaké sexuálne excesy a extravagancie. Revolúcia oslobodila od škodlivých vplyvov a nánosov minulosti aj základ spoločnosti: rodinu. U nás neexistujú dynastické sobáše, ani lovci vena a manželstvo neslúži na vytváranie širšej ekonomickej platformy pre buržoáziu. Naša žena nie je tovar, ale slobodný a rovnocenný člen spoločnosti. Nevyhľadáva bezduché zábavy a nemrhá zbytočne časom. Naopak: zaraďuje sa do ušľachtilého budovateľského procesu. Osemdesiat percent našich žien pracuje v úradoch, fabrikách, v roľníckych družstvách, slovom, na všetkých dôležitých úsekoch revolučnej výstavby. Strana a vláda riadia mzdovú politiku tak, aby rodina nemohla vystačiť s jedným platom. Absolútna väčšina našich rodín je odkázaná na dvojaký príjem, muža aj ženy, ináč by nemohli vyžiť. Tak sa nám podarilo zapojiť do revolučného budovania ohromné percento našich hrdinských žien.

         Strana a vláda venujú upevňovaniu rodinného života mimoriadnu starostlivosť. V krúžkoch kritiky a sebakritiky sa členovia strany zdôverujú súdruhom so svojimi intímnymi otázkami. Manželská nevera sa pokladá za priestupok, nezlučiteľný s členstvom v strane. Ak niekto budí verejné pohoršenie, je vylúčený zo strany. Tieto drastické opatrenia podstatne pomohli upevniť morálku našich súdruhov aj v oblasti rodinného a sexuálneho života. Vrátili sme sexu jeho pravé, pôvodné poslanie. Sloboda sexuálneho života je úzko spätá s poznaním jeho nutnosti a to súčasne vymedzuje hranicu medzi dovoleným a nedovoleným. Strana vedie svojich členov k sexuálnej striedmosti a zdržanlivosti.

         Predbežne sme v tomto smere iba v počiatočnom štádiu. Sexuálny život podlieha ešte vždy chaosu a živelnosti. Nemôžeme natrvalo trpieť, aby sa sexuálny styk odohrával kdekoľvek a kedykoľvek. Niektorí ľudia majú zlozvyk vyžívať sa sexuálne od večerných až do skorých ranných hodín. Aké pracovné výkony môžeme očakávať od takého ustatého a nevyspatého muža alebo ženy? Pričasté a pridlhé sexuálne styky odvádzajú pozornosť od štúdia revolučnej teórie a praxe. Dúfam, že strana a vláda prijmú s pochopením môj iniciatívny návrh na reguláciu sexuálneho života. Napísal som o tejto otázke dlhý rozbor, ktorý som poslal na posúdenie sekretariátu strany. Ak sa stranícke vedenie stotožní s mojím návrhom, dosiahneme v organizovaní sexuálneho života veľký pokrok.“

         „Mohli by ste ma poinformovať obšírnejšie o vašich návrhoch?“

         „Veľmi rád. Navrhujem vo svojom spise, aby sa sexuálne súžitie povoľovalo len v sobotu večer, od deviatej do jedenástej hodiny. Ako viete, nedeľa je u nás dňom pracovného voľna, takže tým pracovná morálka nijako neutrpí.“

         „Ako hodláte toto opatrenie kontrolovať?“

         „Za pomoci kritiky a sebakritiky. Súdruhovia by mohli v príslušných krúžkoch predkladať týždenné čestné vyhlásenia, že dodržali zásady sexuálnej abstinencie.“

         „Budete sa môcť spoľahnúť, že povedia pravdu?“

         „Revolúcia sa nikdy nespolieha iba na slová. Skúsenosti nás poučili, že nemožno veriť nikomu a ničomu. Pravda, máme v zásobe celý rad najrozličnejších kontrolných opatrení: počínajúc neohlásenými súdružskými návštevami a končiac odpočúvacím zariadením, namontovaným v spálňach.“

         „Chcete kontrolovať výlučne nemiestne a neplánované zneužívanie sexu, alebo sa má kontrola vzťahovať aj na povolené a povinné úkony v tomto smere?“

         „Oboje. Musíme viesť národ k absolútnej sexuálnej disciplíne. Určite budeme kritizovať aj súdruha, ktorého manželka sa bude ponosovať na zanedbávanie povinností. V takom prípade môže sa pokladať za ospravedlnenie len mimoriadna smena na pracovisku, alebo fyzická indispozícia, potvrdená lekárskym vysvedčením.“

         „Obdivujem vašu krajinu,“ povedal som Hnidovi. „Som nadšený pokrokom, ktorý ste dosiahli, ale dovoľte mi zapochybovať, že sa vám v tomto prípade podarí dosiahnuť vytýčené ciele.“

         „Ste tu ešte príliš krátko, aby ste sa mohli zoznámiť s celou šírkou a hĺbkou hrdinstva nášho ľudu. Nielenže sa nám to podarí, ale my utužujeme sexuálnu disciplínu už dnes. Osobne som založil prvý, a dnes už nie jediný klub sexuálnej striedmosti. V týchto kluboch skúšame a overujeme si v praxi revolučný sexuálny život. Sám som prekvapený, ako človek s pevnou vôľou dokáže dodržiavať zásady sexuálnej striedmosti a disciplíny. Som presvedčený, že bohaté skúsenosti, získané v našich kluboch, budú vysokou školou sexuálneho života pre budúce generácie. Budú vzorom a príkladom správnej sexuálnej výchovy. Kým na úpadkovom Západe sa čoraz väčšmi rozširuje móda skupinového sexu, u nás sa lavínovite šíri hnutie skupinového antisexu.“

    Zobraziť všetko