Foto © archív autora
Foto © archív autora




  • Pseudonym

    L. O. Rosa
  • Stručne o autorovi

    Prozaik, scenárista a vydavateľ Ladislav Ondriš (1931) debutoval v roku 1984 románom z rodného zlatomoravského prostredia Zlatňanka , ktorý bol
    Prozaik, scenárista a vydavateľ Ladislav Ondriš (1931) debutoval v roku 1984 románom z rodného zlatomoravského prostredia Zlatňanka, ktorý bol aj sfilmovaný. Striedal rôzne literárne žánre na zobrazenie deformácií človeka v modernom svete. V románe Zia (1991) stvárnil osud mladého dievčaťa, ktoré sa dostalo na scestie. Próza Koziáda (1991) je komickou groteskou, kniha Stopy (1991) obsahuje detektívne príbehy. V roku 1992 vydal: kriticko-satirický román Nešťastný výstrel, sci-fi príbeh o teroristoch Ostrov zázrakov a hrôzy, knihu Dobrodružstvo sa končí slzou zo zákulisia cestovného ruchu. V románe Čašník (1993) využil svoje skúsenosti z hotelierstva. Životopisnej tvorbe sa venoval v dielach Johann Nepomuk Hummel (1994), Schöne Náci (1994), Cinka (1995). V novele Plač huslí (1994) sa cez príbeh dvoch židovských detí vrátil k tematike SNP. V roku 1997 vydal výber zo svojej poetickej tvorby Na pulze života, v nasledujúcom roku výber zo svojej celoživotnej tvorby v piatich knihách. V autobiografickej knihe Pestrý život (2003) spracoval svoje skúsenosti z pôsobenia v kultúre v 2. polovici 20. storočia. Roku 2007 vydal esejistický román Kto z nás nájde lepší svet o „ilúziách v šoubiznise“, kde v psychologických sondách pranieruje  prázdnotu sveta biznisu a bulváru.
    Zobraziť všetko
  • Stručná charakteristika tvorby

    Ladislav Ondriš (1931) nepatrí k spisovateľom, ktorí sa živia písaním atraktívnych sebestačných príbehov, fabulácií
    Ladislav Ondriš (1931) nepatrí k spisovateľom, ktorí sa živia písaním atraktívnych sebestačných príbehov, fabulácií fikcií (hoci vyskúšal aj také prostriedky SF), písanie je preňho najmä hľadaním zmyslu, tajomstva ľudského bytia – „umením“, nie „živnosťou“ (ako ho dnes redukuje totalitná ekonomizácia všetkého).
    Táto pozícia má pre Ladislava Ondriša kľúčový typologický význam a najmä pre naše chápanie jeho početných kníh, ktoré napísal popri náročných zamestnaniach akiste nie preto, aby sa pobavil, vyplnil voľný čas, ale aj z vnútornej potreby chápať skutočnosť človeka našej spoločnosti, dejín, ale aj potreby komunikácie s kultúrnou verejnosťou, v ktorej aktívne pôsobí, participuje na jej tvorivom vývine a rozvoji, pestuje s ňou záväzný osobný i nadosobný rozhovor. Takto sa aj L. Ondriš postupne zaradil do spoločenstva tvorivých a špecificky senzitívnych jednotlivcov, ktorí potrebujú komunikovať s kultúrnou verejnosťou o svojom vnímaní sveta, minulosti, prítomnosti a budúcnosti medziľudských vzťahov, hľadá si a koncipuje špecifický kód jazyka, rozprávania zodpovedajúci životnej skúsenosti, jej reflektovaniu, uvedomovaniu, potrebe prekračovať a presahovať parciálne súkromie.
    Ak by sme si pri príležitosti životného jubilea spisovateľa L. Ondriša čo len letmo mali naznačiť cestu jeho určujúcej literárnej púte, nie len formálne, musíme začať jeho prvou rozsiahlejšou prózou, ktorá predstavuje jeho špecifické rozprávačské umenie, Zlatňanka (1984), pestrý rodinný príbeh slobodnej matky a syna na pozadí prevratných historických udalostí v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia, obraz života v okresnom meste „pod Tribečskými horami“, ktoré možno už podľa názvu identifikovať s autorovým rodným mestom. Zlatňanka predstavuje autorov prvý charakteristický návrat k prameňom a koreňom, vlastnej autenticite, oscilujúci medzi osobným a sociálnym životom malého mesta, ktorého bázu tvoria obyčajní ľudia. Skladá nielen mozaiku každodenných epizód, ale evokuje a ukazuje ich životný štýl, úroveň medziľudských vzťahov, sociálnych hodnôt, demokratizmus. Pritom obraz života v neľahkých podmienkach neredukuje na negatívne javy. Tieto korene sú zdrojom životných energií obyvateľov mestečka pod Tribečom. Autorovi sa pritom darí epicky naznačovať, hovoriac jazykom apoštola Pavla, že „nie my nesieme korene, ale korene nesú nás“ (podľa Listu Rimanom).
    Už v Zlatňanke možno vybadať žánrové charakteristiky príznačné pre autorovo rozprávačstvo, ktoré nepreferujú voľné fabulácie, vymýšľanie, ale sa opierajú o životné skúsenosti ľudských postáv, konkrétnych ľudí v konkrétnych historických súvislostiach so zmyslom pre detaily a celok, ktorý sa pokúša evokovať. Už formalista Tyňanov bol presvedčený, že je to jediné miesto, kde sa beletristika môže opierať o biografiu a históriu. Potvrdzujú to autorove ďalšie romány Zia (1991), Čašník (1993), Apolónia (1995), Cinka (1995) a iné; svedčia o autorovom cieľavedomom úsilí rozširovať a prehlbovať obzor slovenskej historickej minulosti nielen geograficky, ale aj sociálne. Obohacuje obraz slovenskej spoločnosti o nové štruktúrne dimenzie napríklad v románe Čašník. Príbeh mladého čašníka v hoteli dáva už jeho erotickej skúsenosti celkom nové dimenzie, zároveň ho z mestského prostredia Banskej Bystrice zavedie do hlavného mesta Bratislavy, ktorej epický priestor spisovateľ trvalejšie obsadzuje aj v ďalších dielach. Pripomeňme čo len príbeh bratislavského flanéra Náciho v romániku Schöne Náci (1994), ale najmä už spomenutý životopisný román o bratislavskom rodákovi koncertnom a hudobnom skladateľovi Johannovi Nepomukovi Hummelovi (1994), ktorý teraz vyšiel v nemeckom preklade.
    Biografický román o svetoznámom hudobníkovi, rodákovi z Bratislavy, Ondriš nenapísal – ako sám hovorí v úvode – iba z vonkajších dôvodov a na základe vlastného výskumu faktografie, ale z vnútorných osobných oslovení hudby ako umenia, ale aj jeho tvorcu ako človeka. Táto symbióza vysvetľuje literárne spracovanie biografie svetoznámeho skladateľa a koncertného majstra, ktorý síce väčšiu časť plodného života prežil v cudzine, ale jeho tvorba nikdy nestratila rezonančný priestor rodiska. Takto ho aj svojou knihou symbolicky vracia domov, jej terajšie nemecké vydanie zároveň sprístupňuje širšiemu kultúrnemu svetu. Je to aj zásluha prekladateľky A. Liptákovej a odborných poradcov (ak sme správne prečítali trochu nekonvenčnú tiráž). Beletristicky štylizovaný životný príbeh J.N. Hummela, ktorý v novom vydaní kompletizujú faktografie (chronológia života a diela, prehľad najvýznamnejších kompozícií, história zachraňovania pozostalosti v Goetheho múzeu v Düsseldorfe, ktorú spracoval nemecký odborník J. Görres), obohacuje síce muzeálne, ale nenájdeme tu ani zmienku o prepojení Hummela s Bratislavou; podobne obrazová príloha ukazuje síce rodný dom skladateľa svetového formátu, ale bez uvedenia čo len ulice, navyše je to aj jeho múzeum (informačná hodnota neobyčajne cennej publikácie sa tak znižuje).
    Spisovateľ Ondriš nezostáva v zajatí historicity, aj keď históriu nepochybne treba chápať ako a priori kultúru vôbec (P. Bourdieu). Na ich vyváženosť priam sociologickú a psychosociálnu, subjektívnu a spoločenskú signifikantne poukazujú pamäti Ladislava Ondriša Pestrý život – Memoáre (2003) a román Kto z nás nájde lepší svet – Ilúzie v šoubiznise (2007), ktoré diferencovane živia energie empírie a narácie. V knihe Kto z nás nájde lepší svet autor otvára nielen novú tému, ale najmä problémy, ktoré fenomén šoubiznisu vnáša do súčasnej kultúry a civilizácie vďaka masmediálnym stratégiám v službe jediného cieľa – zisku. Pamäti Pestrý život sú spomienky na prežité roky a udalosti, spoločenský vývin, ktorého bol Ladislav Ondriš nielen pasívnou súčasťou medzi dilemami reálneho socializmu, ale aj aktívny účastník hľadania riešení, humanizácie pomerov, o ktorej vydáva autentické svedectvo autor doslovu spisovateľ Ladislav Ťažký.
    Z článku Vincenta Šabíka Spätosť s kultúrou, literatúrou a umením. In: Literárny týždenník, 24. 2. 2016, č. 7 – 8.
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Absolvoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, odbor obchodu a cestovného ruchu. V rokoch 1955 – 74 pracoval v rôznych riadiacich

    Absolvoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, odbor obchodu a cestovného ruchu. V rokoch 1955 – 74 pracoval v rôznych riadiacich funkciách podnikov cestovného ruchu (Turista, Čedok, Tatratour, SZBD). V rokoch 1974 – 91 pôsobil v rezorte Ministerstva kultúry SR. Bol riaditeľom Strediska zahraničných služieb MK SR, riaditeľom Slovenského literárneho fondu, generálnym riaditeľom Slovenského filmu a riaditeľom Slovenskej literárnej agentúry. V roku 1991 založil Vydavateľskú, filmovú a reklamnú agentúru SPRINT vfra.

    Debutoval v roku 1984 románom z rodného zlatomoravského prostredia Zlatňanka, ktorý bol aj sfilmovaný. Striedal rôzne literárne žánre na zobrazenie deformácií človeka v modernom svete. V románe Zia (1991) stvárnil osud mladého dievčaťa, ktoré sa dostalo na scestie. Próza Koziáda (1991) je komickou groteskou, kniha Stopy (1991) obsahuje detektívne príbehy. V roku 1992 vydal: kriticko-satirický román Nešťastný výstrel, sci-fi príbeh o teroristoch Ostrov zázrakov a hrôzy, knihu Dobrodružstvo sa končí slzou zo zákulisia cestovného ruchu. V románe Čašník (1993) využil svoje skúsenosti z hotelierstva. Životopisnej tvorbe sa venoval v dielach Johann Nepomuk Hummel (1994), Schöne Náci (1994), Cinka (1995). V novele Plač huslí (1994) sa cez príbeh dvoch židovských detí vrátil k tematike SNP. V roku 1997 vydal výber zo svojej poetickej tvorby Na pulze života, v nasledujúcom roku výber zo svojej celoživotnej tvorby v piatich knihách. V autobiografickej knihe Pestrý život (2003) spracoval svoje skúsenosti z pôsobenia v kultúre v 2. polovici 20. storočia. Roku 2007 vydal esejistický román Kto z nás nájde lepší svet o „ilúziách v šoubiznise“, kde v psychologických sondách pranieruje  prázdnotu sveta biznisu a bulváru.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Poézia

    Literatúra faktu

    Scenáristika

    • Zlatňanka
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠABÍK, Vincent: Spätosť s kultúrou, literatúrou a umením. In: Literárny týždenník , roč. XXIX., 24. 2. 2016, č. 7 – 8,
    ŠABÍK, Vincent: Spätosť s kultúrou, literatúrou a umením. In: Literárny týždenník, roč. XXIX., 24. 2. 2016, č. 7 – 8,  
     
    ŠAH: Ladislav Ondriš – 85. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 2, s. 156. s. 154.


    ŤAŽKÝ, Ladislav: Moji majstri. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2012.
    JANÍK, Pavol: Kultúrny súmrak civilizácie. In: Literárny (dvoj)týždenník . Roč. XXI, č. 17-18 (2008), s. 12


    JANÍK, Pavol: Kultúra riadenia, riadenie kultúry. Ladislav Ondriš: Pestrý život. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 116 – 118.
    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Kniha má v podstate dva žánrové toky. Jedným je pútavý príbeh, v ktorom chce autor zložitými zápletkami deja osudov hrdinov
    Kniha má v podstate dva žánrové toky. Jedným je pútavý príbeh, v ktorom chce autor zložitými zápletkami deja osudov hrdinov pritiahnuť čitateľa, druhým je záznam myšlienok, pocitov stvárnených v esejistických úvahách na tému, čo je to vlastne život. Sentencie dopĺňajú jednotlivé kapitoly príbehu, pričom považujem za dôležité, že obe tieto vrstvy sú výrazne kompatibilné, čím sa hĺbkou pohľadu stávajú pre čitateľa inšpiráciou na životne dôležité zamyslenie.
                Kostrou autorského stvárnenia je rekonštrukcia dramatického života hudobného mága Erika, jeho originálny životný osud, cez ktorý autor vovádza čitateľa do sveta pozlátkového šoubiznisu, v ktorom Erikov osud prechádza neustálymi premenami, prelínajúcimi sa úspechmi v čase popularity, sklamaniami i zdesením na konci jeho hudobnej kariéry, až po drsný koniec.
                Pravda, v diele stretáme celý rad postáv, ako je napríklad s Erikom úzko spätý kapelník, majiteľ hotela Eduard Goldschmidt a ďalšie svojrázne postavičky dnešného moderného sveta.
                Ženskú hlavnú líniu predstavujú hotelierova manželka Žaneta, ale aj Erikova neláskavá láska Kristína, vystupujúca pod umeleckým menom Sarah. V druhej polovici príbehu dominuje ich dcéra Karolína, ktorá sa vypracovala na slávnu supermodelku, ktorá napriek nástrahám, nestálosti, prchavosti a márnosti vo svete pôsobenia v šoubiznise, zásluhou rodičovskej výchovy, v rámci ktorej jej odmalička vštepovali lásku k blížnym, rodnej obci i domovu i spôsob, ako prekonať životné prekážky, v dôsledku čoho vo svete nástrah nezakopla, nepodľahla falošnej sláve či sebauspokojeniu v blahobyte.
                Značnú pozornosť autor venoval rozprave o aktuálnych otázkach nášho súčasného života, ktorej sa venovali priatelia rodiny úspešného právnika Kristiána Senku. Tí sa v súlade s poznaním starovekých mudrcov pridŕžali zásady: „Poznaj kultúru, spoznáš sám seba!“ Vo svojich stanoviskách citlivo, ale principiálne a so znalosťou problematiky reagujú na dianie v súčasnosti, uvažujú o človeku, ktorý hľadá zmysluplnosť svojho života.
                Osobitne ma v texte zaujalo aj spracovanie rómskej problematiky. Aj z tejto pasáže je zrejmé, že autor má v sebe veľa citu i súcitu.
                Z textu napísaného diela cítime autorovu bohatú skúsenosť s filmom, ale aj jeho náklonnosť k hudbe a jej tvorcom. Je hľadačom i tvorcom viacerých pútavých príbehov z oblasti zábavného priemyslu, vie byť ich žičlivým priateľom, ale aj netolerantným sudcom.
                Spisovateľ si predsavzal povedať svetu, čo si o ňom myslí. V literárnom diele nám ukázal, ako sa na nás v čase súčasnej svetovej globalizácie valia všakovaké nástrahy, ako sa nás snaží najmä prostredníctvom obrazoviek zmocniť pseudokultúra.
    Ladislav Ťažký,O spisovateľom hľadaní lepšieho sveta, 2008


    Dielo v textovej časti i v bloku fotografií plasticky zachytáva, dokumentuje a sprítomňuje autentický príbeh neobyčajného človeka, obdareného vzácnymi ľudskými vlastnosťami, výnimočnými manažérskymi schopnosťami, nevšednou organizačnou i literárnou invenciou a mimoriadne žičlivým vzťahom k ľuďom. Celý rad svedectiev z prvej ruky a zasvätených pohľadov do zákulisia literatúry, filmu, politiky i umeleckej diplomacie predstavuje nielen pútavé čítanie, ale aj dôležitý príspevok k objektívnemu záznamu najnovších dejín Slovenska ako civilizačne a kultúrne dynamicky sa rozvíjajúcej krajiny.
    Pavol Janík v doslove knihy Pestrý život (2003)

    L. O. Rosa svojou knižočkou postavil malý pomník miláčikovi Bratislavy, „internacionálnemu šašovi“, človekovi, v ktorom mal sídlo dobrotivý anjel, človekovi, ktorému nikdy nezmizol úsmev z tváre,  ktorý  vedel ľudí nie rozosmiať, ale vyvolať úsmev aj na ich tvárach... Je to malý pomník „veľkému klaunovi“, ktorý dlhé roky deň po dni mal svoje predstavenie v bratislavských uliciach, námestiach, v skrytých dvoroch i viechach, kaviarňach, u svojich známych i pred prekvapenými návštevníkmi Bratislavy.
    Tak trocha chaplinovsky oblečený vo fraku z minulého storočia, vytiahnutý elegán s neodmysliteľným cylindrom na hlave, často i v ruke, v bielom šáliku, starostlivo učesaný, s bielymi rukavicami, osobnou klaunovskou zbraňou - paličkou, na ktorej bol priviazaný balíček-talizman. Schöne Náci ... je meno zjavenia, ktoré sa prechádzalo po bratislavských uliciach a rozdávalo šťastie.
    Ladislav Ťažký v doslove ku knihe Volali ho - Schöne Náci (2000)
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Písať ako žiť / Keď som sa po piatich rokoch znovu pustil do písania, zrazu som pocítil akési nedočkavé vzrušenie. Čas od chvíle, keď
    Písať ako žiť / Keď som sa po piatich rokoch znovu pustil do písania, zrazu som pocítil akési nedočkavé vzrušenie. Čas od chvíle, keď som pre zaneprázdnenosť písať prestal, uplynul neuveriteľne rýchlo. Pred očami sa mi mimovoľne začali vynárať obrazy z môjho života. V hlave mi vírili príjemné i menej príjemné spomienky. Vedel som, že mnohé z toho, čo napíšem, vyvolá u podaktorých pochybnosť, či to bolo naozaj tak. Získať si dôveru všetkých čitateľov je ťažké.  Píšem tak, ako som žil. Pravdivo. Navykol som si na určitý štýl, na istý rytmus života a ten ani teraz v pokročilom veku nechcem zmeniť. A nemám snahu čokoľvek  prikrášľovať. Najmä seba nie. Nenechávam si pootvorené zadné dvierka, aby som zostal pekný za každú cenu.
      V júni tohto roku som uložil na papier prvé riadky v presvedčení, že to, čo píšem, bude mať hlbší zmysel ako romantické spomínanie starca na svoj „pestrý život v búrlivých rokoch“. Roky, ktoré som prežíval, boli naozaj búrlivé. A môj život v nich nebol nijako jednoduchý. Mám rád pohyb a tak som sa hýbal, hnal stále dopredu za niečím novým. (Alebo žeby život hnal mňa?)  Nikdy mi nechýbala odvaha púšťať sa do smelých projektov a pri ich napĺňaní som vedel nájsť priamu cestu. Aj teraz chcem byť priamy a otvorený. Rébusy neobľubujem a metafory nechám  pre poéziu. Aj pre tú svoju, lebo aj ona mi bola v živote prostriedkom, aby som vyjavil svoje  city,  svoje pocity radosti, ale neraz i trpkého sklamania. Lebo život býva aj taký. Kdesi som počul či čítal sentenciu: „Ťažko je ľahko žiť, pretože život je jeden z najťažších.“
      Mám takmer 73 rokov. Aj mne už pomaly prichádza čas rátania. A tak toto písanie je súčasne hľadaním odpovedí, ako som žil. Je osobnou spoveďou, chvíľami azda i polemikou so sebou samým. Naplnili sa moje sny? Uskutočnili sa moje predstavy, alebo...?
      Žalobcom i obhajcom môjho počínania je moje svedomie. Sudcom mojich činov je pravda. Členom  prísnej poroty sa stane každý čitateľ, ktorý vezme do rúk túto knižku.
      A keďže človek nežije vo vákuu, ale uprostred neraz prevratných spoločenských pohybov, bude to v hojnej miere aj o tom. O udalostiach. A o ľuďoch, s ktorými som sa  v nich stretal. S ktorými som si rozumel. No aj o tých druhých. Stretával som sa s jednoduchými ľuďmi, aj s mnohými významnými osobnosťami  nášho i zahraničného politického, kultúrneho a umeleckého života. Zažil som chvíle neočakávaných zvratov. Bol som svedkom a účastníkom toľkých javov a udalostí, že sa to nedá obsiahnuť v žiadnej knihe. Tobôž nie v biografickej.
    Napriek tomu -- aj o tom to chce byť.
    Lebo -
    Čas uteká
    Čas uteká.
    Vždy kúsok pred nami.
    A mne sa žiada
    vstúpiť do seba,
    naplniť každú chvíľu
    pre dobro človeka.
    Priateľ môj,
    neplytvaj planými slovami,
    meraj svoje činy,
    svoje kroky na tejto zemi
    hĺbkou ľudského vzťahu.
    Nepočúvaj zlé chýry,
    aj drobné veci
    radosť prinesú ti,
    ak vlastný osud
    tvoríš svojou dobrotou.

    Z knihy Pestrý život (2003)
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    V rámci svojich schopností som pootvoril dvere do zákulisia šoubiznisu, snažil sa charakterizovať jeho aktérov, postavy a postavičky, figúry
    V rámci svojich schopností som pootvoril dvere do zákulisia šoubiznisu, snažil sa charakterizovať jeho aktérov, postavy a postavičky, figúry i figuríny. Túžba po popularite a veľkých peniazoch ich ženie k tomu, že sú ochotní odložiť každú zábranu, vrátane ľudskej dôstojnosti. Omámení popularitou majú pocit, že im patrí svet, že dokonca majú naň právo práve oni, keďže vstúpili do cechu celebrít. V snahe získať čo výnosnejší zisk z pompéznej reklamy im najmä komerčné masmédiá otvárajú možnosti v rýchlokurze vytvárania ligotavého imidžu. Nie je dôležité byť, treba zaujať (akýmkoľvek spôsobom) a predovšetkým mať.
    Z úvodu ku knihe Kto z nás nájde lepší svet (2007)
     
    V Bratislave počas jej dlhej histórie žilo mnoho významných osobností. Viacerých z nich pripomínajú sochy či pamätné tabule. Sláva hlavného mesta Slovenska sa však nespája iba s menami slávnych či mocných. Vytvárali ju tisíce, desaťtisíce, ba státisíce. Medzi nimi mnoho výnimočných, bez ktorých si život Bratislavy sotva možno predstaviť. O tých, ktorí zanechali v dejinách trvalejšie stopy, píšu historici a spisovatelia, zvečniac tak ich mená i činy na večné časy. Mňa zaujal osud človeka, ktorého pravé meno poznalo iba zopár najbližších, a predsa dlho časy bol neodmysliteľnou súčasťou Bratislavy. Keď chodil vo svojom typickom oblečení elegána po bratislavských uliciach, aby rozdával úsmev a radosť, poznal ho takmer každý – starí Prešpuráci i školské deti. A volali ho – Schöne Náci. Rozdávať radosť – vari je to málo?
    Tri desaťročia ho už niet, zostalo po ňom iba zopár zožltnutých článkov v starých novinách. Tých, ktorí si na neho živo pamätajú a v dobrom na neho spomínajú v plynutí neúprosného času, postupne ubúda. Som presvedčený, že aj človek citlivého a láskavého srdca Ignác Lamár – bratislavský SCHÖNE NÁCI – si zaslúži pomník. Postavil som mu ho zo slov: pozbieral som v archívoch i v spomienkach ľudí fakty, chýbajúce doplnil fantáziou a vytvoril podobu človeka, ktorý by nemal, nesmie upadnúť do zabudnutia.
    Ladislav Ondriš o svojej knihe A volali ho – Schöne Náci... (2000)
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Pamätná medaila Spolku slovenských spisovateľov za významný podiel a zásluhy o rozvoj slovenskej literatúry(14. 10. 2002) Zlatá


    Pamätná medaila Spolku slovenských spisovateľov za významný podiel a zásluhy o rozvoj slovenskej literatúry(14. 10. 2002)
    Zlatá pamätná medaila Ekonomickej univerzity v Bratislave (2000)
    Zaslúžilý pracovník kultúry (9. júna 1989)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Úryvok z knihy Kto z nás nájde lepší svet (2007)         Časť siedma: Posledná spoveď hudobného
    Úryvok z knihy Kto z nás nájde lepší svet (2007)

            Časť siedma: Posledná spoveď hudobného mága
     
     
    (60) Smutná rekapitulácia
    Erik už len občas vychádzal zo svojej izby, strácal rovnováhu, preto sa opieral o paličku, bez ktorej neurobil ani krok. Ocitol sa takmer v bezvýchodiskovej situácii, útechu mu poskytovala len jeho hudba a spomienky na slávne časy, lesk koncertných siení, ale aj na hotelové a barové prostredie, ktoré ho vždy vábilo, vzrušovalo. Bol k nemu akoby čarovnou reťazou pripútaný, silným putom zviazaný, spôsobovalo mu to potešenie, prinášalo pocit šťastia, lebo spojenie človeka s človekom a človeka s hudbou sa pre neho stalo  živototvornou krvou, každodenným chlebom, bez ktorého nemohol existovať. Bolo pre neho spružinou, ktorá ho vystreľovala k pohybu a nemohol ju neposlúchnuť.
                Kapele viac nešéfoval, jeho mladý sok v láske František, ktorý mu odvábil Žanetku, vykázal ho z apartmánu do suterénu a pri každej príležitosti mu zreteľne dával najavo, že je na príťaž. Zostávala mu len malá krčmička neďaleko hotela, do ktorej si zvykol chodievať a celkom si ju obľúbil. Stávala sa pre neho zdrojom útechy. Tu, osamotený v kúte, rozjímal nad svojím životom, ktorý tak nerozumne prehýril so ženami, neraz milenkami poklesnutých mravov. Bral si ich a hneď aj bez výčitiek svedomia opúšťal. Vyčítal si však len to, že sa nepostaral o deti, ktoré s nimi splodil. Neboli tak dávno časy, keď si sebavedome domýšľal, že vo  vzťahu k ženám si všetko môže dovoliť, že mu každý výčin prejde, že všetko zahladí jeho talent hudobného mága. Vtedy veril, že hudba ho bude sprevádzať až do konca jeho života.
                 Po celý život išiel bezhlavo za svojím cieľom, svoj talent však rozmenil na drobné a teraz, v bezmocnej starobe, za to platí. Stal sa úbohým starcom bez vlastnej strechy nad hlavou, bez najmenšej radostnej perspektívy.
                Spomínal si na svoje zlaté emigrantské začiatky vo Viedni, v ktorých mu neoceniteľne pomáhala teta Alžbeta, na svoje začiatky v Paríži, v ktorom si postupne budoval postavenie a získaval čoraz väčšie uznanie. Po problematických začiatkoch sa všetko obrátilo na dobré, dostával čoraz lukratívnejšie ponuky, vstúpil do vysnívaného vrcholového šoubiznisu a začal zbierať vzácne plody svojho talentu. No nepostrehol, že skryté neresti šoubiznisu, sláva, nadšenie a rozkoš sú zabalené do zradnej pozlátky, že každý, kto sa v nej ocitne, musí vynaložiť veľa mravných síl, aby ju dokázal s čistým štítom zvládnuť, inak ho skôr či neskôr pohltí. Teraz si už naplno uvedomoval, že načisto podľahol nielen vášni hudby, ale aj márnivému zvodu žien, že okrem toho ho vlastne nezaujímalo nič. Ten, kto šialenú vášeň nedokáže udržať na uzde, postupne sa v nej zadúša, až napokon nevyhnutne spadne na samé dno, spravidla stratí nielen obdivovateľov, chrbtom sa k nemu obráti i najbližšie okolie, ba aj rodinné zázemie. Sklamaný svojou súčasnou bezútešnou situáciou nekládol si už žiadny cieľ, ako to robieval predtým. Bezcieľne sa motal z miesta na miesto,  nebavilo ho nič. Už len vysedával v útulnej krčmičke, popíjal obľúbenú frankovku a v hlave si premietal melódie svojich dávnych skladieb, ktorými očarúval početné publikum. No do jasavých melódií sa mu stále častejšie vmiešavali smutné akordy, ktoré mu v týchto posledných dňoch osamelého života pripomínali jeho bezradnosť. Ozývali sa v trpkých úvahách najmä pri omamujúcom alkohole, pomocou ktorého chvíľami ožíval, a tak sa stal jeho jedinou útechou.
                Keď si trochu viac vypil, bol na seba neobyčajne hrdý, považoval sa za skutočného majstra hudby, ako sú mnohí iní úspešní kolegovia pôsobiaci v šoubiznise. Utvrdzoval sa v presvedčení, že toto vedomie mu nikto nevezme. Život umelcov, ktorí sa za peniaze i z lásky pred svojím publikom dokážu smiať, hrajú, spievajú, tancujú, odovzdávajú všetok svoj kumšt, je podmieňovaný príležitosťami, a preto zväčša berú, čo im ponúknu. Večer čo večer vychádzajú s kožou na trh, žijú z omrviniek zaslúženého honoráru, napriek tomu sú spokojní s tým, čo dostali, čo majú. Gniavení ťarchou prepracovanosti sa prebúdzajú do nového rána, lebo už je tu opäť deň, treba sa pripraviť na ďalší umelecký výkon, veď diváka nemožno sklamať. Sú však aj stálice, o ktorých to neplatí, výnimočné zjavy, ktoré sa vedeli narodiť v pravý čas, ktoré sa na nič nesťažujú, lebo sú zahrnuté ováciami nespočetných nadšencov a  za niekoľko minútové vystúpenie dostávajú státisícové honoráre. Istý čas medzi také patril aj on. Ale to bolo dávno, veľmi dávno. Erik dobre poznal zákulisie šoubiznisu, lebo v ňom strávil takmer celý život. Vyskúšal všetko, chvíľu žil aj v ústraní, ale väčšinou na výslní.
                Ako tak meditoval, uvažoval o svojich úspechoch i pádoch, podišiel k nemu mladý čašník, úctivo ho pozdravil a prihovoril sa mu:
                – Dobrý večer, maestro. Som Karol Stehlík, môžem vám ešte niečo priniesť?
                – Samozrejme, doneste mi ešte dve deci frankovky, – pozrel sa na mladíka v akomsi bolestnom kŕči, ktorý spravidla zastavuje srdce. Erik ani nevedel prečo, zrazu sa zachvel.
                – Vás som tu ešte nevidel. Alebo videl...? – poznamenal a pokrčil čelo, akoby chcel zachytiť všetky signály, ktoré zrazu na neho útočili.
                – Dnes tom tu prvýkrát. A hoci nie som obsluhujúci čašník, ale prevádzkar, prišiel som k vášmu stolu, aby som vás bližšie spoznal. Vy ste si ma zrejme nevšimli, ale krátko, ešte ako učeň, som praxoval v hoteli Grand City, v ktorom ste dirigovali kapelu, hrali na husliach a niekedy aj na klavíri. Neraz som vás pozoroval a obdivoval. Sám sa teraz učím ako samouk hrať na husliach, trochu aj na gitaru, snažím sa vás napodobňovať. Stali ste sa mojím idolom. Viete, mňa hudba elektrizuje, prúdi v mojich žilách ako krv.
                Erik sa pousmial.
                – Zrejme ste zdedili nadanie po otcovi. Alebo možno po starom otcovi! Nebol niekto vašich predkov muzikantom? Nehral váš otec na nejaký nástroj?
                V mysli sa mu vybavili jeho starí rodičia i rodičia, po ktorých zdedil svoj veľký, no dnes už premárnený talent.
                – Žiaľ, otca nemám, matka ma mala za slobodna a o otcovi doteraz nikdy nechcela hovoriť.
                Po týchto slovách sa Erik zachvel, napadla mu dotieravá myšlienka, či Karol náhodou nie je jeho. Lepšie sa mu prizrel a akoby objavoval na jeho tvári náznaky vlastných čŕt. A čo, keď sa v tejto chvíli odhalilo strašné, ale aj krásne tajomstvo? Erikove oči sústredene objímali celé chlapcovo telo, čosi sa v ňom prebúdzalo, akýsi zakódovaný inštinkt v ňom potvrdzoval presvedčenie, že ten chlapec je ako on pred takmer pol storočím. Srdce sa mu rozbúchalo, požiadal mladého muža, aby si prisadol a opatrne mu položil niekoľko premyslených otázok.
                Mládenec mu ochotne porozprával o svojej rodine, čo robí jeho matka, kde žije. Na základe týchto informácii Erik usúdil, že ju dobre poznal, keď pracovala ako čašníčka a v istej chvíli sa stala jeho milenkou. Odrazu sa presne rozpamätal na tú noc, keď oslavovali jej narodeniny a ona sa mu oddala.
                A hneď mu bolo jasné aj to, prečo sa ten chlapec na neho tak podobá. Aby si bol istejší, spýtal sa:
    • Nevolá sa vaša matka Mária?
         Karol sa prekvapil.
    • Volá sa tak. Odkiaľ to viete?
    • Myslím, že sme sa kedysi poznali.
    Teraz bol zvedavý Karol, ale Erik čosi zašomral a náhlivo sa rozlúčil s ospravedlnením, že má súrne povinnosti. Chcel platiť, no Karol mu povedal:
                – Maestro, dnes a kedykoľvek inokedy budete u nás vítaným hosťom. Vaša konzumácia pôjde na môj účet. Som rád, že som vás lepšie spoznal, myslím, že si máme čo povedať.
                Erika striaslo. Mal pocit, že sa zrazu ocitol v dajakom čudnom sne. Zmocnili sa ho rozpaky, nevedel, ako na Karolove slová a všetko, čo v tejto chvíli prežil, zareagovať. Iba inštinktívne natiahol k nemu ruku a chcel ho pohladkať, chlapsky ho objať a v náhlom prívale otcovskej lásky pobozkať, no Karol sa uklonil a náhlil do kuchyne, kam ho prišiel zavolať mladý čašník. Erik tam ohúrený zostal stáť, potom si znovu sadol, sedel tam ešte dlho, zmeravený pociťoval zovretie, akoby bol v kazajke. Bolo mu ľúto, že až teraz začína chápať predtým nepoznané hodnoty otcovského šťastia. Ako rád by teraz k sebe privinul a pohladkal svoje dieťa! Bolo mu do plaču, keď si uvedomil, že svoju samotu si zapríčinil sám.

    Úryvok z knihy Johann Nepomuk Hummel

    53.

    – Chlapci, zobuďte sa, pretrite si oči a zaostrite zreničky, – spiklenecky na nich žmurkol otec. – To, čo sa pred vami v diaľke rysuje, sú kontúry vyhoretého prešporského hradu, pod ktorým tečie mohutná rieka Dunaj.
    Zvedavosť chlapcov bola pochopiteľná, okamžite zbystrili svoju pozornosť, raz jeden, raz druhý sa vykláňali cez malé okienko dostavníka, no veľa toho akosi nevideli. Keď otec postrehol na ich tvárach rozpaky, rozosmial sa.
    – Nebojte sa, uvidíte, že je to milé a krásne mesto. A k tomu sú tam pekné dievčatá s ružovými lícami, aké inde len tak ľahko nenájdete, – zmocnila sa ho akási hravá nálada ako vždy, keď mal okolo seba svojich šarvancov.
    –  To aby sme si tam hneď našli aj nevesty, – precedil cez zuby starší Eduard.
    –  Ktovie, či vás niektorá neočarí... Aspoň by som sa stal mladým starým otcom, – usmial sa pod nos.
    –  No iba to by nám chýbalo, – zareagovala matka prísne, aby zahriakla ich bláznivé nápady.
    –  Ja by som sa toho veľmi nebál, – zašomral Hummel tak, aby to počula aj Alžbeta a nevrlo sa zahniezdil.
    –  Ja ťa poznám, – pošepla mu so smieškom. – Ty by si si chodil bez starostí po svete a všetko by zostalo na mňa, lebo...
    –  Nedokončila.
    Hummel jej priložil prst na pery, aby mlčala. Nechcel si dať pokaziť náladu. Veľmi sa mu žiadalo aspoň na pár dní zabudnúť na všetky starosti. Teraz väčšmi ako inokedy zatúžil po rodinnej pohode, láske, nehe, porozumení, bezstarostnosti. Veď napokon aj preto idú na výlet, aby si po rokoch zhonu oddýchli.
    Vnímavá Alžbeta to rýchlo pochopila. Po krátkej odmlke akoby na všetky problémy zabudla, začala sa oddávať okolitej nádhernej prírode.
    Konečne sa dočkali. Po absolvovaní spleti uličiek vstúpili do stredu vytúženého mesta, v ktorom mali stráviť najbližšie dni a týždne.
    –  Tak čo hovoríte na prešporské paláce i fontány? Páčia sa vám? – spytoval sa Alžbety a chlapcov.
    –  Je tu skutočne krásne. Škoda, že z Viedne, ktorá bola odtiaľto iba na skok, sme sem aspoň párkrát neprišli – úprimne ľutovala Alžbeta.
    –  Je to aj moja chyba. Viac sme blúdili po Paríži, Londýne, po celom svete, a pritom sme hriešne zanedbávali to, čo je nám také blízke. No, nič to, – mrkol na chlapcov, – dúfam, že keď sa vám Prešporok zapáči, odskočíme si sem častejšie a pri pečenej husi či zlatistom perlivom vínku vychutnáme jeho podmanivé čaro. – Hummela sa čoraz väčšmi zmocňovala radostná nálada, lebo vedel, že sa tu stretne s neobyčajne bezprostrednými, pohostinnými ľuďmi, že tu má dobrých priateľov.
    Po niekoľkých minútach jazdy sa koč zastavil pred domom známeho výrobcu klavírov Karla Schmidta.
    –  Je to možné... maestro Hummel?! To sa mi vari sníva, že veľkokniežaciemu weimarskému kapelníkovi, rytierovi Jánovi Nepomukovi Hummelovi sa ráčilo po toľkých rokoch znovu prísť aj do rodného Prešporka?! – vítal ho Karol humorným tónom, v ktorom však bola obsiahnutá aj výčitka.
    –  Nehnevaj sa, priateľ môj najmilší, ale sám dobre vieš, že život je jeden z najťažších. Zavše ťa zaženie do krútňavy, s ktorou si tak ľahko neporadíš, – prihováral sa mu ospravedlňujúco Hummel. Poznal Schmidta. Vedel, že mu bude dlhú neprítomnosť v rodnom meste vyčítať, preto sa už dopredu na to pripravil.
    –  No konečne, že vás takto pohromade vidím. Vitajte u nás, – stískal všetkým srdečne ruky a viedol ich do salónu, kde sa medzitým zhromaždila Schmidtova rodina, aby ich privítala.
    –  Ani nevieš, ako som rád, že si konečne prišiel, – poskakoval Schmidt od radosti. – To bude prekvapenie... – Už sa na teba pýtali viacerí, najmä Packh a Merz. Musím ich ihneď vyrozumieť. Neraz mi vraveli, že až raz zas prídeš, radi by spolu s tebou mali v Pálffyho paláci parádny koncert.
    –  Ale, ja som si prišiel do Prešporku oddýchnuť a nie... – Nedokončil.
    –  Aj oddychovať budeš, o to sa postarám, no nemôžeš predsa Prešporčanom odoprieť to, čo od teba najväčšmi očakávajú. Najmä teraz nie, keď si taký slávny. Nevieš si predstaviť, ako sme na teba pyšní. Veď sa o tebe mnohí svetoví odborníci vyjadrujú, že si jediný Mozartov nástupca. Ver mi, prešporskí milovníci hudby sa už nevedia dočkať, kedy budeš pre nich koncertovať.
    –  Keď je to tak, potom mi neostáva nič iné, iba aby som aspoň čiastočne odčinil svoje hriechy.
    –  Tak to už hej, tak sa mi páčiš, teraz ťa už spoznávam. No, ukážem vám vaše izby. Trochu si odpočiniete a o pol hodiny sa stretneme v jedálni. Určite ste po ceste poriadne vyhladli, súhlasíte?
    –  Myslím si, že nie si ďaleko od pravdy, – priznal sa úprimne Hummel a pozrel sa na svojich dvoch chlapcov, ktorí dokázali skonzumovať aj za štyroch.
    –  To som rád, lebo, ako sa vraví, s hladom ide aj chuť! Isto vám dobre padne naša prešporská špecialita, pečená hus s lokšami a pečenými jabĺčkami. Ako keby sme boli tušili, že prídete...!
    – No, chlapci, nepovedal som vám, že vás po príchode do Prešporku pozvem na špecialitu? A ani som sa veľmi nemusel namáhať, už je to tu, – spiklenecky na nich žmurkol.
    Chlapci na to nič nevraveli, iba sa skromne usmievali.
    –  Dúfam, že po večeri prijmete moje pozvanie do malej vinárničky, tu neďaleko pod hradom. Majú tam nielen skvelé víno, ale aj vynikajúcu cigánsku kapelu. A keď sa dozvedia, kto prišiel medzi nich, určite budú hrať do roztrhania. Mnohí hovoria, že ich primáš je priam neprekonateľný. Keď má svoj deň, dokáže hrať ako Paganini.
    –  Tak to si za nijakých okolností nenechám ujsť, – potešil sa Hummel, lebo už od otca vedel, že prešporským vinárňam odolá len málokto.
    – Vidím, že ste sa akosi rozohnili, – chladila ich chúťky Alžbeta, ktorá poznala zdravotný stav svojho muža a vedela, že keď to zavše preženie, dlho sa nevie z toho spamätať.
    –  Dúfam, že môj anjel strážny pôjde so mnou.
    –  Rada by som, ale ešte radšej si posedím s pani Schmidtovou. Žiada sa mi po namáhavej ceste trochu si v pokoji odpočinúť.
    Hummel ju tentoraz veľmi nepresviedčal, hoci Alžbeta vedela byť vynikajúcou spoločníčkou. No dnes sa mu veľmi žiadalo trochu uvoľniť, vypadnúť s priateľmi „na pánsku jazdu", vychutnať atmosféru, ktorá sa ponúkala.
    A ako sa ukázalo, ten večer pre Hummela znamenal veľa. Nielenže sa dobre zabavil, zvítal sa s priateľmi, pospomínal si na zašlé časy, ale navyše s klaviristom Róbertom Packhom, gitaristom Johannom Gašparom Merzom, dirigentom Josephom Kumlíkom zostavili príťažlivý program, s ktorým v najbližších dňoch spoločne mienili vystúpiť na koncertoch.
    Na druhý deň po raňajkách v sprievode Karla Schmidta sa celá Hummelovská rodina vybrala do mesta na prechádzku. Cestou si prezreli Mirbachov palác, obdivovali Dóm svätého Martina a ďalšie architektonické skvosty. Zastavili sa v cukrární, kde si pochutnali na vynikajúcich prešporských makových a orechových rožkoch. Trasu svojej prechádzky si vybrali tak, aby sa čo najkratšou cestou dostali k Hummelovmu rodnému domu. Hummelovi bolo zrazu akosi naponáhlo. Už od príchodu do Prešporku sa tešil, ako sa pred synmi popýši malebným domčekom, v ktorom sa narodil, kde strávil prvé roky svojho života.
    Mali šťastie. Teta bola doma a tak im nič nebránilo, aby nazreli do všetkých kútov neveľkého domu.
    –  Tak tu, pri nohách svojich rodičov, som sa učil chodiť, – povedal Ján s nádychom nostalgie, ale aj hrdosti. – Čo poviete? Páči sa vám? – pozrel sa spýtavo na synov, ktorí až doteraz mlčali.
    –  Je to tu milé, – ozvala sa prvá Alžbeta a nadšenými tvárami to potvrdzovali aj synovia.
    –  Je to predsa len šťastný okamih – vracať sa do rodného mesta, – poznamenal Karol Schmidt a všetkým bolo jasné, že tieto pravdivé, všeobecne platné slová adresoval nielen Hummelovi, ale aj jeho synom, ktorí mali život ešte len pred sebou.
    Po krátkej prehliadke rodného domu cestou späť Hummel zaviedol reč na tému, ktorá ho najväčšmi zaujímala. O hudobnom živote v meste, o tom, ktorí významní umelci zo zahraničia v poslednom čase v Prešporku koncertovali. Vypytoval sa, ako žijú jeho známi Brunsvikovci, čo je nové v Dolnej Krupej, v Senci.
    Zhovorčivý Schmidt, ktorý dobre poznal tunajšie pomery, ako keby mu Hummel prihral na smeč, s náruživým zápalom sa pustil do dlhého monológu, pričom nezabudol zdôrazniť najmä rôzne zákulisné príhody a pikantérie. Ako sa ukázalo, Schmidtova pohotovosť a pohostinnosť bola neprekonateľná. Hummelovi stačilo iba niečo naznačiť a veľkorysý domáci pán ihneď začal konať. A tak zorganizoval aj návštevu kaštieľa v Dolnej Krupej, kde Hummel strávil s Beethovenom šťastné, ale i ťažké chvíle, keď bol Ludwig na pokraji svojich síl. Cestou nevynechali ani blízky Senec, navštívili staručkého, no ešte stále vitálneho a srdečného Gejzu Racsku, ktorého jeho otec výstižne označil za Dona Quijota a u ktorého chtiac-nechtiac museli zostať až do pozdného večera.
    Po niekoľkých dňoch príjemného pobytu u Schmidtovcov nadišiel okamih, keď sa Hummel mal predstaviť prešporskému obecenstvu. V ten deň sa pred Pálffyovským palácom zhromaždila početná skupina nadšencov, ktorá viac ako hodinu pred začiatkom s napätím očakávala, kedy sa objaví slávny Hummel, ktorý sa stal po tieto dni aj Schmidtovou zásluhou stredobodom pozornosti celého mesta.
    Program koncertu bol neobyčajne bohatý. Na úvod prešporský orchester predniesol predohru od Lintpaitnera, áriu zaspievala Brigita Bauditzová. Gitarista Johann Gašpar Merz interpretoval svoju Polonézu. Pre spestrenie odznela aj Hummelova Fantázia Oberonovho čarovného rohu. Po prestávke preplnená sála priam tajila dych, keď sa na pódiu objavil Hummel so spoluhráčmi. Sálou sa rozozvučalo Grand Trio, op. 93 Es dur. Jeho neopakovateľná podmanivá originalita v hre na klavíri už po prvých akordoch melodickej skladby predčila všetky očakávania. Hummel hral s takým nadšením a oduševnením, akoby mu táto skladba práve teraz, v tomto okamihu vytryskla z hĺbok romantickej duše, akoby chcel rodákom aj týmto prejavom vyjadriť vďačnosť za neobyčajne vrelé prijatie.
    Keď dozneli posledné akordy, sálou zaburácal potlesk.
    Nadšenie publika nemalo konca kraja a tak hral ešte vyše hodiny, aby svojimi hravými, nedostižnými improvizáciami, uspokojil svojich hudbymilovných rodákov.
    Hummelovci sa v Prešporku cítili skvele. No prišiel čas, aby sa po vyše mesačnom pobyte poďakovali predovšetkým milým i pohostinným Smidtovcom, rozlúčili s priateľmi a tak, ako to mali v programe, vybrali sa do neďalekého Eisenstadtu, kde sa pre Hummela v jeho dvadsiatichštyroch rokoch začala kariéra vo funkcii kapelníka, kde jeho skladateľské i interpretačné umenie nadobúdalo osobitosť, výraz a výnimočnosť. Keď prišli pred známy Esterházyho palác, Hummel sa trochu zachvel. Na chvíľu sa nad niečím zamyslel, potom trochu priškrteným hlasom povedal:
    –  Tak čo poviete na tú nádheru? V tomto prekrásnom paláci som takmer sedem rokov bol nástupcom slávneho Haydna. Dirigoval som tu mnohé koncerty. Tu som strávil krásne chvíle, až kým neprišlo k nepríjemnému rozladeniu, rivalite v orchestri a zboroch.
    Na pár sekúnd sa odmlčal, vzápätí však pokračoval uvážlivo ďalej.
    –  Veľmi som si cenil, ako mladý dvadsaťdeväťročný Mikuláš II. podporoval divadlo, orchestre a operné súbory. Vtedy nám to celý svet závidel.
    –  A nezabudni deťom pripomenúť, že sme sa tu prvý raz stretli, keď...
    –  A vznikla tu naša veľká láska, ktorá trvá až dodnes, – pohotovo zareagoval Hummel a láskyplne sa zahľadel na Alžbetku.
    Syna Karola najviac zaujala obrazáreň, v ktorej boli prekrásne vzácne diela mnohých slávnych umelcov. Počas svojho dlhoročného pôsobenia na kniežacom dvore ich zhromaždil slávny architekt Charles Moreau, s ktorým Hummel dlhé roky udržiaval priateľské styky. Hummelovci v nej zotrvali niekoľko hodín a s nevšedným záujmom si všetko poprezerali.
    Po dvoch dňoch pobytu v Eisenstadte prešli do Viedne.
    Pre Hummela hudobná Viedeň po celý život znamenala veľmi veľa. Tu od ranného detstva začali sa v ňom prebúdzať túžby po odhalení tajov hudby, tu zásluhou skvelých učiteľov – Haydna, Salieriho, Albrechtsberga, a najmä slávneho Mozarta, u ktorého ako žiak strávil dva roky, zasväcoval sa do magickej príťažlivosti hudby, do sily a tajov, ktoré hudba prináša. Tu sa po prvýkrát stretol so slávnymi ľuďmi a celoživotným priateľom Beethovenom. Bola to práve hudobná Viedeň, ktorá mu v jeho umeleckom rozvoji dala najviac, lebo sa pre neho stala miestom vnútorných impulzov, búrok i utíšení, blúznení i sebazaprení, nepokojov i sebaovládaní. Hummel sa sem vždy rád vracal, lebo Viedeň sa pre neho stala domovom, prístavom, útočiskom, ale i odrazovým mostíkom pre získanie si mena vo svete.
    Po krátkom týždennom pobyte, počas ktorého prežili neobyčajne pekné chvíle v kruhu mnohých svojich priateľov a známych, sa spokojní vracali domov, do Weimaru.

    Zobraziť všetko