• Pseudonym

    Roman Vrábeľ
  • Prekladá z jazykov

    Ruský jazyk
    Poľský jazyk
  • Životopis autora

    Ladislav ŠVIHRAN sa narodil 15. decembra 1931 v belgickom meste Liège, kam jeho rodičia odišli za prácou. V Belgicku žil do svojich siedmich rokov.
    Ladislav ŠVIHRAN sa narodil 15. decembra 1931 v belgickom meste Liège, kam jeho rodičia odišli za prácou. V Belgicku žil do svojich siedmich rokov. Základnú školu skončil v Bátovciach, gymnázium a Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (odbor pedagogika – psychológia). Publikovať začal už ako stredoškolák, článkami prispieval do viacerých novín a časopisov. Po skončení vysokoškolského štúdia pracoval ako redaktor v denníku Smena, neskôr v nakladateľstve Smena. Žije a tvorí v Bratislave.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Literatúra faktu

    • Kulturizmus ducha (1970)
    • Tichý chlapec z Illinoisu (1971)
    • Rozmarná zemeguľa (1973)
    • Kým prišli mušketieri (1974)
    • Nenápadní spoločníci (1976, 2. vydanie 1979)
    • Slávni vynálezcovia (1977)
    • Tu sa usadíme (1979, spoločné dielo: Ladislav Švihran, Michal Borguľa)
    • Náš priateľ Jules (1983)
    • Výpravy do budúcnosti (1986)
    • Naj, naj, naj... (1988, 2. vydanie 1989)
    • Aféry po novembri (1990, spoluautor)
    • Ako zomierajú diktátori (1994)
    • Knihy na dračku (1995)
    • Ján Jesenius (1996)
    • 1000 plus 1 slovenských naj (1996)
    • Kto nám vládol (1999, 2. vydanie 2002)
    • Hviezdne okamihy (2001)
    • Pavol Dobšinský (2001)
    • Majstri ducha (2002, 1.vydanie)
    • Vzácne návštevy Bratislavy (2005, 1.vydanie)

    Odborná literatúra

    Publicistika

    • Svet stavia (1984, spoluautor)
  • Charakteristika tvorby

    Po časopisecky uverejňovaných článkoch knižne debutoval roku 1970 knihou Kulturizmus ducha . Od roku 1973 sa písaniu venuje profesionálne. Vydal vyše

    Po časopisecky uverejňovaných článkoch knižne debutoval roku 1970 knihou Kulturizmus ducha. Od roku 1973 sa písaniu venuje profesionálne. Vydal vyše dvadsať kníh literatúry faktu, spolupracuje s rozhlasom, uverejňuje seriály článkov v novinách a časopisoch. Okruh jeho tém je rozsiahly, no venuje sa predovšetkým popularizácii vied. Z jeho kníh sú najznámejšie: Nenápadní spoločníci (o drobných vynálezoch okolo nás), Rozmarná zemeguľa (putovanie po miestach, ktoré sa ocitli v zozname zemepisných svetových rekordov), Náš priateľ Jules (Vernov životopis), Svet stavia (najpozoruhodnejšie stavby súčasnosti), Výpravy do budúcnosti, Naj, naj, naj (rekordy predovšetkým z vedných oblastí). Osobitnú zmienku si zasluhuje kniha Tu sa usadíme, ktorú napísal v spoluautorstve s Michalom Borguľom. Oživuje v nej históriu rozsiahleho slovenského osídlenia na Dolnej zemi, v oblasti Békeščaby, kedysi najväčšieho slovenského mesta. Po páde totality mu vyšli knihy Ako zomierajú diktátori (život a smrť diktátorov z novodobej histórie), Hviezdne okamihy (ľudí i ľudstva), Knihy na dračku (najčítanejšie knihy dejín), výpravné a úspešné knihy Kto nám vládol – o panovníkoch na našom území, Majstri ducha (v spoluautorstve s Ondrejom Pössom) – o významných vedcoch a vynálezcoch v našej histórii, 1000+1 slovenských naj... Niektoré zo Švihranových kníh vyšli v niekoľkých vydaniach i v prekladoch do češtiny a maďarčiny. Za knižnú i rozhlasovú tvorbu získal niekoľko literárnych ocenení. Popri literatúre faktu píše aj poviedky. Prekladá z poľštiny a ruštiny, píše poviedky.

    Anna Šikulová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Nenápadní spoločníci , do češtiny. Nenápadní společníci , preložil Zdeněk Kriebel, Albatros, Praha 1977. Nenápadní

    Nenápadní spoločníci, do češtiny. Nenápadní společníci, preložil Zdeněk Kriebel, Albatros, Praha 1977.

    Nenápadní spoločníci, do maďarčiny. Hallgatag barátaink, preložila Magda Fundáreková, Bratislava 1982.

    Náš priateľ Jules, do maďarčiny. Barátunk Verne Gyula, preložila Magda Fundáreková, Bratislava 1986.

    Ako zomierajú diktátori, do slepeckého písma, 2 zväzky. Vydala Ústredná knižnica Mateja Hrebendu pre nevidiacich, Levoča 1996.
    Zobraziť všetko
  • Literárna tvorba - preklad

    Lapin, K.: V lásku treba veriť (1959), Šejnin, L.: Operácia Sírius (1959), Beľajev, A.: Ariel (1960), Kiršner, L.: Prvý vážny

    Lapin, K.: V lásku treba veriť (1959), Šejnin, L.: Operácia Sírius (1959), Beľajev, A.: Ariel (1960), Kiršner, L.: Prvý vážny prípad (1961, 1966, 1972), Sartakov, S.: Horský vietor (1961), Nedaj si kráľovnú (1963), Wolowski, J.: Kryptonym Bodliak (1965), Walter 45771 (1965), Litan, J.: Rozlúčka so špiónom (1967)

    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ČOMAJ, Ján: Ladislav Švihran/Absurdity dejín (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 134, 2018, č. 4, s. 108. ŠAH:

    ČOMAJ, Ján: Ladislav Švihran/Absurdity dejín (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 134, 2018, č. 4, s. 108.

    ŠAH: Ladislav Švihran – 85. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 12, s. 153 – 154.

    ČOMAJ, Ján: Ladislav Švihran / Kto nám vládol. (Sedem viet o siedmich knihách). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 132, 2016, č. 12, s. 114 – 115.

    FARKAŠOVÁ, Etela: O Bratislave trochu inak (Ivan Szabó – Ladislav Švihran: Vzácne návštevy Bratislavy). In: Knižná revue, roč. XVI, 1. 3.  2006, č. 5.

    DÉCSIOVÁ, Janetta: Duchova našej vedy (Ladislav Švihran a Ondrej Pöss: Majstri ducha). In: Knižná revue, roč. XIII, 2. 4. 2003, č. 7, s. 5.

    SLIACKY, O.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež, Bratislava 2005.

    LITECKÝ, František: Chytiť príležitosť do svojich rúk (Ladislav Švihran: Hviezdne okamihy). In: Knižná revue, roč. XII, 17. 4. 2002, č. 8, s. 5.

    SLIACKY, O.: Pavol Dobšinský. In: Bibiana, 9, 2002, č. 2, s. 62 – 63.

    ŠAH: Ladislav Švihran. (Pripomíname si). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 117, 2001, č. 12, s. 157.

    TELÚCH, Peter: Kráľovské koruny v dejinách Slovákov (Ladislav Švihran: Kto nám vládol). In: Knižná revue, roč. X, 15. 3. 2000, č. 6, s. 5.

    HATALA, Marián: Tvorivosť ako nadčasová honota (Ladislav Švihran: Ján Jesenius).  In: Knižná revue, roč. VIII, 8. 12. 1998, č. 25 – 26, s. 13.

    BODACZ, B.: Príťažlivosť informácie. In: Literárny týždenník, 11, 1998, č. 49, s. 7.

    GLOCKO, P. ml.: Upíry novodobých dejín. In: Knižná revue, roč. V, 1995, č. 7, s. 5.

    JURČO, M.: Náš priateľ Jules. In: Zlatý máj, 28,  1984, č. 5, s. 310 – 311.

    JURČO, M.: Nenápadní spoločníci. In: Zlatý máj, 21, 1977, č. 3, s. 209 – 210.

    JURČO, M.: Rozmarná zemeguľa. In: Zlatý máj, 17, 1973, č. 7, s. 486.

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena E. E. Kischa za rok 2005 za knihu Vzácne návštevy Bratislavy Cena Vojtecha Zamarovského (2001) Cena VÚB za literatúru faktu pre deti a
    Cena E. E. Kischa za rok 2005 za knihu Vzácne návštevy Bratislavy

    Cena Vojtecha Zamarovského (2001)

    Cena VÚB za literatúru faktu pre deti a mládež Kto nám vládol (1999)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    Slávny turecký cestovateľ (kapitola z knihy VZÁCNE NÁVŠTEVY BRATISLAVY )      Nemáme dobré spomienky na Turkov.

    Slávny turecký cestovateľ (kapitola z knihy VZÁCNE NÁVŠTEVY BRATISLAVY)

         Nemáme dobré spomienky na Turkov. Po osudnej moháčskej bitke roku 1526, keď obsadili veľkú časť Uhorska, vyše stopäťdesiat rokov susedili s nami. Hranica viedla južnými a juhovýchodnými oblasťami a často poriadne ukrajovala z nášho územia. Boli to zlí susedia, prepadávali osady, dediny, mestá a plienili. Neraz prenikli hlboko do vnútrozemia. Dobyli Nitru, Levice, Hlohovec, Nové Zámky, spustošili Piešťany, Záhorie, dostali sa až k Trenčínu a Bojniciam. Aj k Bratislave.

         Turci prvý raz obliehali Bratislavu v roku 1529, keď sa po Dunaji a našťastie po jeho pravom brehu hnali na Viedeň. Nedobyli ju. Ani Viedeň, ani Bratislavu. O rok, keď obľahli Trnavu, privalili sa aj pod bratislavské hradby. Ani tentoraz nepochodili... Turka si teda predstavujeme len ako bojovníka. A že by jestvoval aj nejaký taký, ktorý putoval svetom za poznávaním? A to dokonca v období, keď sa pred Turkmi triasla celá Európa?

         Jestvoval a preslávil sa ako cestovateľ po mnohých krajinách sveta. Volal sa Evliya Čelebi, narodil sa v roku 1611 v Istanbule, pochodil Áziu, Európu i Afriku. Svoje zážitky opísal v desaťzväzkovej Knihe ciest.

         Čelebi získal pomerne rozsiahle vzdelanie, ovládal niekoľko jazykov, medziiným latinčinu, gréčtinu, perzštinu, a sultán Murad IV. ho povolal do svojich služieb. Bol medziiným musahibom, čiže sultánovým spoločníkom. Najprv spoznával len vlastnú krajinu, potom sa dostal do Batumi, Abcházie, bol svedkom dobytia Azova Turkami, pri návrate do Istanbulu stroskotal na rozbúrenom Čiernom mori, ale ako zázrakom sa zachránil.

         V ďalších rokoch pochodil Anatóliu, Arménsko, Gruzínsko, Azerbajdžan, ako posla ho vyslali do Damašku. Precestoval Sýriu, Libanon, Palestínu. Znova ako posol s rozličným poverením sa ocitol v Iraku i v perzskom Isfaháne...

         Zoznam jeho ciest by bol veľmi dlhý, a tak venujme pozornosť len európskym krajinám. Prešiel značné časti Moldavska a Ukrajiny, celé Bulharsko, Srbsko, Albánsko, s tatárskym vojskom sa zúčastnil na ťažení do Sedmohradska. Vtedy sa ako člen delegácie, ktorá prišla požiadať o nového kandidáta na sedmohradský trón, dostal aj do Košíc. Zaznamenal o nich, že videl tam predavačky „oslňujúcej krásy“ a nemocnicu, kde „keď vojde polomŕtvy človek, ožije“.

         O niekoľko rokov neskôr, keď znova vypukla vojna medzi Turkami a habsburskou ríšou, Čelebi sa s vojskom opäť ocitol na našom území. Opísal bitku pri Parkane, obliehanie Nových Zámkov, pád šurianskeho hradu, dobytie Nitry.

         Tretí raz sa dostal na naše územie v roku 1665. Rok predtým utrpelo turecké vojsko zdrvujúcu porážku pri Sv. Gottharde. Sultán bol prinútený rokovať o mieri. Do delegácie s mierovým posolstvom k cisárovi do Viedne prizvali i „veľkého cestovateľa Evliyu Čelebiho, ktorý dôverne pozná pomery na hraniciach“.

         Aj vtedy pochodil značnú časť Slovenska, navštívil Fiľakovo, Modrý Kameň, Komárno. Cestou do Viedne z diaľky videl i Bratislavu.

         Čelebi sa vo Viedni stretol s cisárom Leopoldom, ďalšími vysokými hodnostármi, odovzdal posolstvo a dary. Od cisára dostal vraj listinu, povolenie cestovať po ďalších európskych krajinách.

         Na spiatočnej ceste sa zastavil v Bratislave, ktorú nazýva Požon. Ako videl Bratislavu tých čias?

         „Vyzerá ako biela doska v tvare mandle. Z jednej strany leží na brehu Dunaja a z druhej strany sa ťahá smerom k Novým Zámkom. Má celkove tritisíc pekných domov pokrytých šindľom a postavených z kameňa, obklopených záhradami a vinicami. Mesto je obohnané tritisíc aršinov dlhým jednostenným múrom a opevnené.“

         Čo si osobitne všimol v Bratislave? Predavačky „oslňujúcej krásy“ ako v Košiciach? Dobrý vzduch, vodu, „jablká veľké ako ľudské hlavy, čierne slivky a hrušky“ ako v Nitre? Alebo kostoly ako v Nových Zámkoch? V Bratislave ho veľmi ho zaujalo „nespočetné množstvo záhrad a viníc“. No pri ich opise sa nezaprel v ňom bojovník:

         „Sú tak vysoko nad mestom, že možno z nich delom alebo puškou odstreľovať kráľovský palác vo vnútornom hrade i vo vnútri mesta. Je teda veľmi ľahké obliehať ho. Bože, daj, aby padol do islamských rúk!“

         Osobitnú pozornosť venoval aj hradu a jeho opevneniu.

         „Je to veľmi mocný hrad na brehu Dunaja, na kopci z nahrnutej hliny, na severnej strane Dunaja. Má štvorcovú podobu. Na všetky štyri strany je vyzdobený niekoľkými stovkami arkierov a okien... Ale teraz, keď sme tam boli, státisíce ďaurských robotníkov a tisíce majstrov ovládajúcich geometriu a staviteľstvo, dokonalých inžinierov zhromaždených zo všetkých krajín, vykopali hlbokú priekopu, aby skrášlili stavbu okolo paláca a mesto.“

         Čelebi rád zveličoval, pridával, ale aj si vymýšľal, a tak napríklad jeho údaj o „státisícoch ďaurských robotníkov“ netreba brať vážne.

         Z Bratislavy sa s cisárovým povolením vo vrecku pobral ďalej do Šale, Leopoldova, Hlohovca, Nitry, Šurian, Nových Zámkov. Jeho posledná správa z nášho územia pochádza – takisto ako prvá – z Košíc. Potom nasledovala ďalšia šnúra jeho ciest po zahraničí.

     

    Cestou života tŕnistou (ukážka z knihy HVIEZDNE OKAMIHY)

         Kto je ten mladík? Tak zápalisto recituje. A vyzeral nesmelý, tichý, utiahnutý. A vraj niektoré básne sú jeho...

         Áno, mladík recituje svadobčanom básne. Cudzie i svoje. Recitúva aj v škole. A s úspechom. Recituje po maďarsky i po nemecky. Ale radšej po maďarsky. V Miškovci, kde dva roky študoval na gymnáziu a kde nepočul jediné slovenské slovo, skrz-naskrz nasiakol maďarčinou. Po maďarsky rozmýšľa. Po maďarsky píše aj svoje básne. Ak chce písať alebo hovoriť po nemecky, preloží si v duchu vetu z maďarčiny.

    Na kežmarskom lýceu prekvapoval od začiatku. Tým, že jeho slohy i rečnícke cvičenia boli popretkávané básnickými obrazmi a ozdobami. Ale on si predsa od detstva zamiloval básne. Či vari jeho učiteľ Sedmohradský neprebúdzal v ňom lásku k náboženských piesňam? Či mu vari neučarili sobášne vinše – a v nich vážne i žartovné ponaučenia –, ktorých sa v detstve mnoho napočúval?

         No na kežmarskom lýceu ohromoval najmä vlastnými básňami. Profesorov i spolužiakov. Pokúšal sa o ne už na ľudovej škole. V Kežmarku sa mu ich nazbieral plný zošit. Keď pri oslavách narodenín cisára pána v meste predniesol svoje verše, zožal obrovský úspech. Profesori Stenczel a Scholer si ho vtedy nevedeli vynachváliť. Odvtedy hovorili o ňom ako o budúcom Petőfim. Profesor Koller, nemčinár, ho zasa nazval mladým Goethem. Odvtedy ho spravidla vyberali za hlavného rečníka na slávnostné príležitosti.

         S citom i s nevšedným zápalom recitoval aj teraz. Petőfiho a Aranyove básne. Aj svoje:

     

         Tam sa zjednocuje na krásnej Pannonhalme

         Rukami Arpáda víťazný národ.

         Tam, kde hrdinský Arpád

         oduševnil svoj ľud k hrdinskej modlitbe:

         Ó, vďaka tebe, Bože Maďarov!

         Vypočul si naše vzdychy:

         Môj ľud má všetko do sýtosti,

         ochraňuj našu krásnu a bohatú vlasť!

     

         Svadobčania vedeli vychutnať tie slová. Boli to maďarskí zemania z Oravy a okolia. Národ konečne získaval to, za čo bojoval v revolúcii. Prehral v nej a trpel. Veľmi trpel. Habsburgovcom bolo podozrivé azda všetko maďarské, každý spolok. Ešte aj hasičský. Ani ten si nesmeli založiť. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa však maďarský národ stal rovnoprávnym, mal svoju vládu, mohol rozhodovať o vlastnom osude. A tento mladík to tak krásne povedal.

         Ktože to je? Országh? Pál Országh? Syn toho garbiara, schudobneného zemana z Vyšného Kubína? Koľkože má rokov? Len sedemnásť? Šikovný mládenec!

         Svadobčania nadšenie tlieskali, prevolávali na slávu.

         Nuž veru, matka môže byť na neho hrdá. Musela si odriekať od úst – i celá rodina –, aby mohol študovať. Hoci si na seba čiastočne aj sám zarobil, kondíciami a štipendiom za výborný prospech. No nerobil im hanbu. V škole ho dávali za vzor. Ale kde je teraz matka? Pavol ju márne hľadá. Napokon ju našiel kdesi v kútiku. Zalievali ju slzy. Čo sa stalo? Veď ja som ti, synku, nerozumela, vraví užialená.

         Panebože! Tak sa vzdialil od svojej matky?! Vari sa vzdialil aj od svojich najbližších?

         Vzdialil sa, veľmi sa vzdialil. Po rokoch na to spomínal:

         „Mňa maďarská škola celkom pomýlila na mysli, pod čím rozumiem, že som maďarsky myslel a prekladal, keď som písal po slovensky; toto zavinil zvlášte môj dvojročný pobyt v Miškovci jedným ťahom... takže príduc domov na prázdniny, až habkal som, aby som sa dohovoril s mojimi;, nuž, napáchol som maďarizmom, názorom i logikou akurátne a v tom ďalšia škola ma ešte utvrdila...“

         Mal azda klapky na očiach? Niektorí starší kežmarskí študenti, najmä Bencúr a Bohuš, ho predsa upozorňovali, že nejestvuje len Petőfi, Arany, Goethe, Schiller, Uhland, ale aj Braxatoris, Hollý, Janko Kráľ... Obávali sa totiž, že po vyrovnaní maďarčina vytlačí zo škôl nielen nemčinu, ale aj nepovinnú slovenčinu.

         Zabudol azda na rodný dom, na kraj, v ktorom vyrastal, na reč, ktorej ho matka priúčala? Zabudol na lásku k svojeti, ktorú mu vštepoval milovaný učiteľ Medzihradský? To on naliehal na rodičov, aby ho dali študovať v presvedčení, že národu vyrastie v ňom talent. A on sa mu takto odmieňa? Neuvedomoval si azda, že podobne ako on sa odcudzovali a odcudzujú národu mnohí ďalší? Ani to si neuvedomoval, že Matica a tri slovenské gymnáziá – iba to málo, čo úrady povolili – zo všetkých síl bojujú za záchranu národa?

         Prázdniny roku 1867, po kvinte, boli pre Országha prerodom. Vyčítal si, že podľahol zvodom cudzieho sveta, že pochvaly a odmeny za básne mu zastreli myseľ, že svoje sily vynakladal na nesprávny cieľ. Nie, nedá prednosť nemravnému pohodliu, radšej si zvolí cnostnú biedu. Možno mu bude krušno, možno sa mu ujde len príkorie a nijaká sláva, ale dá svoje sily do služieb pravdy, pravdy ubíjanej, no trvajúcej. To mu dá zmysluplnosť vlastného žitia.

         Rozhodol sa kráčať cestou života tŕnistou.

         Hneď po prázdninách napísal svojmu bývalému učiteľovi Adolfovi Medzihradskému:

         „Obzory moje, čo som ešte do minulých vakácií nerozumne – cudzími barvami maľoval, na jasnú modrinu sa mi zmenili... Veľký je svet, a predsa všetok zisk, krásu jeho obetuješ za ten tichý kút, kde si sa narodil, kde si milé dni mladistva v kole vrstvy veselej strávil – toto teda zanedbať – zabudnúť? – Nie! Na žiaden pád nie...! Slabá fantázia stavať na cudzom základe, pri cudzom ohnisku sa opekať, kdežto Tatra tak silný základ je sama v sebe, a tak krásny kŕdeľ hviezdnatých vatier na poľanách svojich chová.“

         Pavol Országh Hviezdoslav sa i vo svojej neskoršej básnickej tvorbe neraz vracal k pamätným prázdninám:

     

         A rozhodlo. Zrak drahej matere

         sa vtedy sklenul ponad mojím žitím

         Blankytom jasným v plnej nádhere,

         reč úst však tokom slávnym roztočitým

         rozplynula sa duše mojím krajom,

         jej vlahou skvitla túžba mládenská;

         a od tých čias, mať chcem-li život rajom,

         len rieknem: na mňa, hunka slovenská!

     

         Ešte toho leta sa zahĺbil do spisov Kollárových, Sládkovičových, Hollého a ďalších slovenských autorov. Ešte toho leta napísal prvé slovenské básne. Dal ich čítať Adolfovi Medzihradskému a dolnokubínskemu farárovi a oravskému seniorovi Samuelovi Novákovi. Boli to vydarené básne. Niektoré veľmi vydarené. Napríklad aj úvodná, venovaná Andrejovi Sládkovičovi-Braxatorisovi. Alebo aj báseň K mesiacu – hoci sa v nej vyznával iba z lásky k milej. No záver by sa iste dal poopraviť...

         Samuel Novák nadšene písal priateľovi Petrovi Makovickému o Országhovi a jeho básňach:

         „Šuhaj je sedemnásťročný a dal sa do básnenia slovensky a vypracoval mnoho podarených básní, ale tak, že básnický talent jeho obdivujem. Bude to druhý Sládkovič, alebo prevýši ho.“

         Novák a Medzihradský by zbierku radi vydali tlačou, ale na to oni nemajú dosť peňazí. No keby sa obrátili na iných nadšencov, aby ich finančne podporili?

         Približne o rok vyšla Országhovi zbierka Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Do slovenskej literatúry vstúpil výnimočne talentovaný básnik a zotrval v nej neochvejne až do posledných chvíľ svojho dlhého života. Pseudonym Hviezdoslav si vyvolil až o sedem rokov neskôr pod vplyvom rodiacej sa lásky k Ilone Novákovej, svojej budúcej manželke.

         Zostal verný slovenskej literatúre napriek príkoriam, ktoré sa mu ušli. Od cudzích i od vlastných. Cudzí ho prenasledovali za národné presvedčenie, vlastní ho často príkro odsudzovali za kritickosť i voči svojim.

     

    Pred masakrou (ukážka z knihy HVIEZDNE OKAMIHY)

         Stará stalinsko-brežnevovská garda je pobúrená, vrcholne pobúrená. To, čo stvára Gorbačov, presahuje už všetky medze.

         Ech, ako len zlorečili kedysi na Brežneva! Nevládol. Len si vymáhal dary. Dary a vyznamenania. Medailí a radov mu udelili viac ako Stalinovi a Chruščovovi dovedna. A ako rád sa počúval! Lenže bez papiera nevyjachtal ani len zdravicu. Nevyjachtal ju ani prezidentovi Mitterandovi za návštevy v Paríži. Tých pár slov horko-ťažko vypovedal. A ešte si ich aj poplietol. Taká blamáž! Na desiatky takých blamáží! Za chrbtom sa mu smiali, vysmievali sa mu.

         Lenže taký bol Brežnev iba v posledných rokoch. Odvtedy, ako prekonal niekoľko infarktov. A najmä odvtedy, ako ho lekári prebrali z klinickej smrti. No predtým... Či sa vari za prvých desať rokov jeho vlády nezvyšovala ustavične životná úroveň sovietskeho ľudu? Či to neboli najpokojnejšie roky v histórii Sovietskeho zväzu? Či neboli sedemdesiate roky obdobím uvoľňovania v medzinárodnej politike? Či pod Brežnevovým vedením nedosiahol Sovietsky zväz nevídanú vojenskú silu? Po prvý raz v dejinách sa vyrovnala vojenským silám Západu.

         Stará stalinsko-brežnevovská garda oplakávala Andropova. Jurij bol muž na pravom mieste, tvrdý, rázny, nekompromisný. Lenže aj ťažko chorý. Bol by pritiahol opraty, porobil poriadky – s lajdáctvom a nezodpovednosťou v práci, s rozkrádaním, s podplácaním, s disidentmi. Nestihol. Nestihol ani imperialistom zaraziť ich narastajúce svetovládne chúťky.

         Ale bolo správne, aby kormidlo mocnej krajiny držali v rukách chorí, veľmi chorí ľudia? Brežnev po klinickej smrti ťažko hovoril, ťažko rozmýšľal, ťažko chodil. Rozumný rozhovor dokázal viesť sotva štvrťhodinu. Zväčša nechápal, čo robí, čo hovorí, čo podpisuje. Koľko rokov nechápal, čo sa deje okolo neho?

         A čo Andropov? Vypovedúvali mu poslušnosť obličky, pľúca, pečeň. Členovia ochranky sa starali o neho ako o malé dieťa – ustieľali mu posteľ, prenášali ho z miesta na miesto. Keď ležal celkom zoslabnutý v nemocnici, pri čítaní mu dokonca museli prevracať stránky.

         Nestačilo, že na čele štátu stáli dvaja takíto muži. Ešte sa musel ujať funkcie rovnako chorý Konstantin Černenko.

         Má vari politbyro každú chvíľu vystrájať štátny pohreb? Majú sa na jeho čele tak často vymieniť muži? Má krajina tak často žiť v neistote? Potrebuje predovšetkým pokojné, nerušené roky na prácu.

         Aj stará stalinsko-brežnevovská garda bola za mladú krv. A nezdal sa Michail Gorbačov ten pravý? Bol mladý, vzdelaný, agilný. Aj začal zhurta. Navrhoval radikálne reformy, ktoré mali zvýšiť výkonnosť ekonomiky. Hovoril o perestrojke. Hovoril a ustavične zdôrazňoval, že chce krajine dožičiť viac demokracie a viac socializmu.

         Ale preháňal to. Zrušil cenzúru, umelcom, spisovateľom a novinárom dal voľnú ruku, nadbiehal Západu. Také niečo sa môže len vypomstiť. Vari sa strana nepoučila dosť z dejín? Vláda musí mať moc pevne v rukách, nemôže ustavične ustupovať.

         Upozorňovali ho na politbyre. Neraz ho upozorňovali ostrými slovami. Nepomohlo. Neuvedomoval si nebezpečenstvo? Stúpla mu sláva do hlavy? Trpel mesiášstvom? Daj niekomu moc do rúk a hneď sa zmení.

         A nevystríhali ho oprávnene? Po krajine sa rozšírili banícke štrajky, v Zakaukazsku prepukol konflikt, v Pobaltí sa domáhali nezávislosti. A Západ kládol čoraz väčšie požiadavky.

         No to, čo Gorbačov vyčíňa teraz, presahovalo všetko. Ten nezodpovedný muž chce podpísať zmluvu o rozdelení právomocí medzi Moskvou a zväzovými republikami. To je rozpad Sovietskeho zväzu. To je rozpad krajiny, ktorá vyrástla na veľmoc. Budovali, zveľaďovali ju dlhé desaťročia. Koľko odriekania a obetí si to vyžiadalo! Obránili ju pred bielogvardejcami, odolala hitlerovskému smrteľnému objatiu, prekazila všetky imperialistické pokusy oslabiť a nahlodať ju.

         Nie, táto zem pokropená našou krvou a krvou našich otcov nemôže dopustiť takú zradu!

         Skupina vysokých sovietskych činiteľov na čele s viceprezidentom Gennadijom Janajevom (je medzi nimi predseda vlády, minister obrany, vnútra, šéf KGB) sa rozhodla zbaviť Gorbačova moci. Ale možno len tak, z ničoho nič pripraviť o funkciu muža číslo jeden v krajine? A k tomu ešte takého populárneho reformátora? No niečo podobné sa už predsa odohralo v nedávnej histórii. Či neposlali do výslužby Nikitu Chruščova, iného veľkého „reformátora“? Bude to len repríza.

         Čo však Gorbačovovi prívrženci? Tí, ktorí ho ako prví a najväčšmi velebili, tí ho ako prví a najväčšmi poopľúvajú. Zakrátko po ňom ani pes nezaštekne. Ako neštekol ani po Chruščovovi.

         A čo národ? Okúsil predsa slobodu. To je sloboda?! To je anarchia, ktorá nadobudla odstredivú podobu. Národ bude tlieskať novým vládcom.

         Koná sa teda repríza. V niektorých bodoch sa odvíja presne ako premiéra. V auguste 1991 odišiel Gorbačov s manželkou a deťmi na dovolenku. Odišiel bezstarostne na Krym ako v roku 1964 Chruščov. Napriek tomu, že museli tušiť, ba vedieť o pripravovanom sprisahaní. Chruščovovi to dokonca oznámil anonym. Gorbačovovi zasa svoju nevôľu prejavovali z vojenských kruhov i z KGB a len nedávno ho na ústrednom výbore komunistickej strany ostro kritizovali.

         V nedeľu 18. augusta v podvečer Gorbačov zistil, že má vypnuté telefóny. Zakrátko sa dostavili pučisti a dožadovali sa jeho spolupráce. Gorbačov ich poslal do čerta. Internovali ho. O tom, čo sa deje, dozvedel sa na druhý deň z vysielania BBC z malého tranzistoráka.

         Na druhý deň ráno Gennadij Janajev oznámil v televízii a v rozhlase, že on a Štátny výbor pre výnimočný stav sa ujímajú moci, lebo Gorbačov je ťažko chorý. Pučisti vyhlásili na obdobie šesť mesiacov mimoriadny stav, stiahli do Moskvy tanky, zakázali politickú činnosť v krajine, zatvorili väčšinu redakcií novín. Perestrojku označili za smrteľné nebezpečenstvo. A ešte – líšky mazané! – ohlásili zníženie cien.

         V televízii dali vysielať Čajkovského Labutie jazero. Nech si národ užije umenia a nech sa netrápi nad tým, čo robia tanky pod oknami.

         Udalosti dostávali hektický spád. Aj Boris Jeľcin, prezident Ruskej federatívnej republiky, bol na dovolenke, ale len na dači pri Moskve. Vrátil sa do hlavného mesta a v budove parlamentu organizoval centrum odporu. Pučisti vyslali k parlamentu tanky, vojsko, milíciu, k budove sa však schádzali aj masy, stavali barikády. Chceli ju chrániť vlastnými telami. Vojsko a milícia váhali. Mnohí sa pridali k obrancom.

         O 12,50 vyskočil na jeden z tankov Jeľcin. Jeho hlas burácal:

         „Máme dočinenia s pravicovým, reakcionárskym a protiústavným pučom.“

         Vyzýval ku generálnemu štrajku a k občianskej neposlušnosti.

         Zabudli na Jeľcina? Mysleli si, že ich nemôže ohroziť? Alebo dokonca počítali, že sa k nim pripojí? S Gorbačovom sa predsa neznášal.

         Jeľcinovo vystúpenie znamenalo zásadný obrat. Po krajine i po celom svete sa šírila vlna nesúhlasu. Američania zastavili hospodársku pomoc a spoluprácu.    

         Pučisti sa pokúšali púšťať oheň a síru, ale pri Jeľcinovej rozhodnosti pôsobili len mdlo. Janajev prísne vystríhal pred Jeľcinovými „provokáciami“. Jeľcin označil pučistov za zločincov a ohlásil, že preberá velenie nad ozbrojenými silami.

         Ale veď Chruščova tak ľahko odstavili od moci! Verejnosť nestačila ani zareagovať...

         Repríza sa už neponáša na premiéru. Niektorí pučisti sa vzdávajú funkcií alebo oznamujú, že sú chorí.

         Rozhodujúca bola noc z utorka na stredu. Večer oznámil veliteľ moskovského vojenského okruhu, že na noc platí zákaz vychádzania a jeho porušenie sa bude prísne trestať. Do mesta prichádzali ďalšie tanky a bojová technika. No zástupy sa aj tak zhromažďovali pred parlamentom, aby ho ochraňovali. Utvárali pred ním živé reťaze. Vyrástli desiatky barikád. Pásy tankov rozdrvili prvé tri obete. Dodajme, že budú zároveň posledné.

         Možno si poradiť s takou obranou? Hravo. Takej mienky sú profesionáli zo špeciálnych oddielov, z KGB. Barikády tankom neodolajú a na strechu budovy možno stačí vysadiť niekoľko vrtuľníkov s posádkami.

         Chýbal už len povel. A potom malo nastať to, čo ruskí boľševici nespočetne mnoho ráz už zopakovali. Doma i v zahraničí, v Poľsku, Maďarsku, Nemeckej demokratickej republike, Československu, v mnohých ázijských a afrických krajinách. Horkokrvných postavia k múru, sympatizujúcich s nedávnymi poriadkami pozatvárajú. Desaťtisíce, státisíce ich pozatvárajú. Ďalším státisícom vydelia postavenie druhotriedneho občana bez práv. Bude len jedna politická strana, jeden názor a každá odchýlka sa potrestá.

         Bude národ reptať? Nie, bude chváliť nové poriadky a nových vládcov. Vari východní Nemci nezbožňovali najprv Hitlera a vzápätí Stalina? Vari v Československu neboli najprv všetci za Dubčeka a potom všetci proti Dubčekovi?

         Budú reptať ostatné štáty? Pošlú nótu, odvolajú nejaké kultúrne podujatia, obmedzia styky. A vlastne aj dobre, že bude tak. Sovietsky ľud už priveľmi napáchol buržoáznou ideológiou.

         Chýbal teda už len povel. No vtedy nastal zlom, obrat, hviezdny, ba superhviezdny okamih.

         KGB vyslalo do davu svojich agentov, aby presondovali pôdu. Prišli s hlásením, že ľudí sa zhromaždilo tak mnoho, že vojenský zákrok by si vyžiadal veľa obetí. A koľko sa ich zhromaždilo v iných mestách? V Leningrade údajne až štvrť milióna. Aj tých zvalcujú?

         Niektorí generáli odmietli splniť taký rozkaz.

         Svitol deň a pred parlamentom vládol pokoj zbraní.

         Pučisti zostali sami. Niekoľkokilometrová kolóna tankov a vojenských vozidiel opustila priestor pred parlamentom. Sovietski poslanci zrušili dekréty pučistov a dožadovali sa Gorbačovovho návratu.

         V stredu 22. augusta sa Gorbačov unavený, ale usmiaty vrátil do Moskvy, aby sa znova ujal funkcie. Jeho manželku Raisu postihla porážku, čiastočne stratila reč a trvalo dva roky, kým sa ako-tak vystrábila.

         Puč trval dovedna tri dni. Brent Scowcroft, poradca amerického prezidenta G. Buscha, o ňom povedal: „Stáli za ním ľudia, ktorých sme sa na Západe báli. A pritom všetko dokonale spackali.“

         Neboli teda až také mazané líšky. Našťastie! A našťastie, tlak verejnosti bol taký silný, že sa napokon predišlo masakre. Aj návratu najčiernejších čias.

         Ktosi z najvyšších sovietskych činiteľov sa zastrájal, že ak sa boľševici vzdajú moci, tak zabuchnú dverami, až sa zatrasie celý svet. Nestalo sa tak. Ani ju nestratili tak, ako ju získali – vo všeničiacej občianskej vojne. Prišli o ňu až ohromujúco bizarne. Jeľcin zakázal komunistickú stranu a po dohode prezidentov Ruska, Ukrajiny a Bieloruska Sovietsky zväz ani nie o pol roka prestal jestvovať.

         Ríša zla prestala jestvovať. Má na svedomí najťažšie zločiny. Maďarský historik István Lovás v knihe Genocídy 20. storočia uvádza, že za Stalinovej vlády zahynulo 43 miliónov ľudí. Stalin je najväčším zločincom histórie. Až za neho sa zaraďuje Mao Ce-tung a Hitler.

         Ale Sovietsky zväz zostal ríšou zla i po Stalinovej smrti. Ľudia odlišných názorov sa ocitali vo väzení aj za Brežneva, ešte väčšmi za Andropova. Boľševici si mali prsty azda vo všetkých vojnových konfliktoch a povstaniach na svete. Oceľovou päsťou ešte stále zvierali pod krkom vazalské krajiny.

         Deň rozpadu Sovietskeho zväzu by sa mal oslavovať ako jeden z najvýznamnejších dátumov tejto planéty.

         Dvaja z pučistov spáchali samovraždu, ďalší sa ocitli vo väzení a po amnestii na slobode. Dnes si vyčítajú iba jediné: že nekonali ráznejšie a dôslednejšie.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory