Foto ©Peter Procházka
Foto ©Peter Procházka




  • Rodné meno

    Mlčochová
  • Stručná charakteristika tvorby

    Do povedomia slovenských čitateľov sa dostala fejtónmi a básňami uverejnenými v Práci a Pravde (1961). U detských čitateľov vzbudila
    Do povedomia slovenských čitateľov sa dostala fejtónmi a básňami uverejnenými v Práci a Pravde (1961). U detských čitateľov vzbudila pozornosť básňami, črtami a rozprávkami v časopisoch Ohník, Slniečko a hlavne v Zorničke. Jej knižným debutom je zbierka básní pre deti Kufrík (1968). Deťom adresovala aj knižku Maľované čítanie alebo Môj prvácky rok (1984) s vtipnými ilustráciami Ivana Popoviča, v ktorej si najmladší čitatelia spolu s rozprávačom-prvákom môžu nebadane preveriť poznatky z písania, čítania, prvouky či matematiky. Prozaické knižky pre deti: Rozprávky v dome (1988), Rozprávky s podkovičkami (1999) a Rozprávky zo skrine (2005). Od r. 1969 spolupracuje s rozhlasom na tvorbe rozprávkových seriálov (Petrík a ružový skútrik, 1969, Mášenka a päť domácich škriatkov, 1970, Elenka a kominárik, 1971, Papierová lastovička, 1971, O bábkovom kráľovi a bábkovom šašovi, 1985, Každý lieta inakšie, 1990, Slávik, ktorý sa usmieval, 1991, O malej Evičke a slávnom Rexovi, 1992, Rozprávky s podkovičkami, 1996) a rozhlasovej hry Neobyčajný deň (2007). Rozhlasový seriál Mášenka a päť domácich škriatkov je v knižnej podobe súborom moderných autorských rozprávok, vydaných pod názvom Magdalénka a škriatkovia (1982). V televízii boli odvysielané seriály Hubert a Hubertko (1973) a Nech žije deduško (1979). Tvorbu Libuše Friedovej charakterizuje vysoká miera empatie, čo sa odráža vo výbere tém a v spôsobe ich spracovania. Autorka zohľadňuje nielen psychosociálne predpoklady dieťaťa, ale aj jeho fantazijný potenciál.
    Zobraziť všetko
  • Životopis autora

    Libuša Friedová (1925) sa narodila v učiteľskej rodine v Zdounkách pri Kroměříži. Po absolvovaní Obchodnej školy v Zlíne sa uplatnila ako
    Libuša Friedová (1925) sa narodila v učiteľskej rodine v Zdounkách pri Kroměříži. Po absolvovaní Obchodnej školy v Zlíne sa uplatnila ako robotníčka, neskôr ako úradníčka a napokon ako vychovávateľka v n. p. Svit. Ešte ako vychovávateľka v Zlíne časopisecky uverejňovala básne v češtine. V roku 1950 sa s rodinou presťahovala do Bratislavy. O desať rokov neskôr našla miesto pre svoju tvorivosť v Slovenskom rozhlase a do povedomia slovenských čitateľov sa dostala fejtónmi a básňami uverejnenými v Práci a Pravde (1961). Od roku 1965 zastávala funkciu tajomníčky Slovenskej sociologickej spoločnosti a v rokoch 1969 – 1975 pracovala v Sociologickom ústave SAV. V roku 1975 nastúpila do funkcie redaktorky v detskom časopise Zornička, neskôr postúpila na post zastupujúcej šéfredaktorky. Okrem Zorničky pôsobila v redakciách detských časopisov Ohník, Včielka a Slniečko. V 80. rokoch 20.storočia nadviazala spoluprácu s dramaturgiou programov pre deti a mládež v Slovenskej televízii. Od roku 1981 sa venuje len literárnej tvorbe. Je držiteľkou národného ocenenia Cena Trojruže za rok 2007 „za rozprávky, ktoré sú charakteristické svojím fantazijno-poetickým ustrojením“.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Pre deti a mládež

    • Poézia

      Kufrík (1968)

    Scenáristika

    • Hubert a Hubertko (1973, televízny seriál)
    • Nech žije deduško (1979, televízny seriál)

    Rozhlasová tvorba

    • Petrík a ružový skútrik (1969, seriál)
    • Mášenka a päť domácich škriatkov (1970, seriál)
    • Elenka a kominárik (1971, seriál)
    • Papierová lastovička (1971, seriál)
    • O bábkovom kráľovi a bábkovom šašovi (1985, seriál)
    • Každý lieta inakšie (1990, seriál)
    • Slávik, ktorý sa usmieval (1991, seriál)
    • O malej Evičke a slávnom Rexovi (1992, seriál)
    • Rozprávky s podkovičkami (1996, seriál)
    • Neobyčajný deň (2007, hra)
  • Charakteristika tvorby

      Charakteristika autorskej dielne Libuše Friedovej sa nezaobíde bez úsmevnej spomienky na prvé hodnotenie jej tvorivého počinu na území
     
    Charakteristika autorskej dielne Libuše Friedovej sa nezaobíde bez úsmevnej spomienky na prvé hodnotenie jej tvorivého počinu na území Slovenska. Začiatkom 60. rokov 20. storočia, keď veľmi nenápadne vstupovala do literárneho sveta, jej spoluautorstvo na slohovej práci dieťaťa oznámkovala vtedy ešte pani učiteľka Kveta Slobodníková. Písanie za deti v roli starostlivej matky časom pominulo, no rozvíjanie tvorivého dialógu s najmenšími u Libuši Friedovej zotrvalo a v súčasnosti držiteľka Ceny Trojruže za rok 2007 na obdobie príchodu do slovenského kultúrneho a literárneho života spomína s pokorou. Významné národné ocenenie právom vyzdvihuje autorkino obohatenie sveta modernej slovenskej autorskej rozprávky o výrazné humanistické posolstvo. Úcta k ľuďom a ku všetkým živým bytostiam, láskavý humor a radosť z fantazírovania sú priam hmatateľnými prvkami Friedovej prozaických i poetických textov. Aj keď zbierka básní Kufrík nevzbudila u literárnej kritiky veľké nadšenie, redaktorská práca v detských časopisoch a nasledujúce prózy si detského čitateľa získali poľahky a natrvalo. Libuša Friedová sa malým čitateľom prihovára v partnerskom dialógu, kde absentuje moralizovanie a didaktizmus. Emocionálne pôsobivé, jednoduché rozprávkové príbehy ponúkajú veku primerané čítanie bez zbytočného pátosu a slovného gýču. V rozprávkach autorka upriamuje pozornosť na veci a udalosti všedné, každodenné, ktoré v istých situáciách nadobúdajú zázračný rozmer. Friedová nezachádza do cudziny a nepotrebuje všakovaké hraničné situácie, tragédie rozpadnutých rodín a rozorvanosť detských sirôt. Práve naopak. V jej textoch je silne prítomný motív ucelenej rodiny a medziľudskej pomoci, kde deti chodia do školy, prázdniny i víkendy trávia s rodičmi a starými rodičmi, sú obklopené zvieratkami a kamarátmi. Friedovej detskí hrdinovia sú prirodzene zvedaví, hraví a naivní, majú radosť z každodenného objavovania sveta okolo. Príťažlivosť motívov próz tkvie v stotožnení pocitov detského čitateľa s pocitmi protagonistov, vyplýva z radosti zo snívania a rozvíjania fantázie. Libuša Friedová vo svojich textoch necháva detských literárnych hrdinov lietať, riešiť detektívne záhady či objavovať maličkých škriatkov. V rozprávkach s personalizovanými zvieracími postavami sa prelína svet zvierat a ľudí tvoriac tak harmonický celok. Zvieratká ako rozmýšľajúce a veľmi empatické bytosti sú ľuďom často najlepšími kamarátmi a oddanými pomocníkmi. Zmysel pre inteligentný humor a hru so slovami autorka uplatnila aj v rozhlasových a televíznych seriáloch. Z bohatej produkcie si len zlomok našlo miesto v knižných spracovaniach. I preto je vítanou publikácia Kytica s ružičkou, ktorá ponúka prierez tvorby tejto autorky, darujúcej svetu detí zmysel pre krásu, dobro a lásku vo všetkých jej podobách. Napriek nadšeniu z rozvoja vedy a techniky Libuša Friedová rozvíja hodnoty, ktoré, pozrúc sa na nich zblízka, nie sú v modernom 21. storočí ani sentimentálne, ani romantické, ani zastarané. Iba také obyčajné, ľudské. Občas priam zázračné. Naostatok želanie autorky deťom, ktoré vyslovila v rozhovore v roku 2000: „A ešte im (deťom) prajem, aby popri všetkých volkmenoch, obrazovkách a videozáznamoch, internetoch, kazetách, disketách a ktovie čom ešte zostala na svete natrvalo detská kniha.“
    Alena Štrompová
    Zobraziť všetko
  • Monografie a štúdie o autorovi

    ŠAH: Pripomíname si. Libuša Friedová – 90. In: Slovenské pohľady , roč. IV. + 131, 2015, č. 10, s. 155 – 156. VRÁBLOVÁ, Timotea.:
    ŠAH: Pripomíname si. Libuša Friedová – 90. In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 131, 2015, č. 10, s. 155 – 156.

    VRÁBLOVÁ, Timotea.: Zatiahnime na hlbinu!  Slovenská literatúra pre deti a mládež 2011. In: Knižná revue, roč. 22, 2012, č. 14-15, príloha,  s. 25. Dostupné na:
    http://www.litcentrum.sk/tmp/asset_cache/link/0000296999/KR_2012_14-15_hodnotenie_roka_2011.pdf

    VRÁBLOVÁ, Timotea.:   Cesta k čitateľovi či hľadanie adresáta. Slovenská literatúra pre deti a mládež 2009. In: Knižná revue, roč. 22, 2012, č. 14-15, príloha,  s. XXI. Dostupné na:
    http://www.litcentrum.sk/tmp/asset_cache/link/0000249775/kr_14-15_2010_priloha.pdf

    VRÁBLOVÁ, Timotea: Cesta k čitateľovi a či hľadanie adresáta? (Slovenská literatúra pre deti a mládež 2009). In: Knižná revue – príloha, roč. XX, 7. 7. 2010, č. 14 – 15, s. XXI – XXII.

    ANDREJČÁKOVÁ, EVA: Život a smrť detských časopisov. Reportáž o detských časopisoch s vyjadreniami Libuše Friedovej. In: Žena.sme.sk.18. 2. 2010. Dostupné na: http://zena.sme.sk/c/5243768/zivot-a-smrt-detskych-casopisov.html

    VRÁBLOVÁ, Timotea: Zázračná všednosť (Libuša Fiedová: Rozprávky s podkovičkami). Recenzia. In: Knižná revue, roč. XX, 3. 2. 2010, č. 3, s. 5.

    STANISLAVOVÁ, Zuzana: Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež po roku 1960. Bratislava, Literárne informačné centrum 2010.


    SLIACKY, Ondrej a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Bratislava, Literárne informačné centrum 2009.

    ANDRIČÍKOVÁ, Markéta: Rozprávky zo skrine. In: Bibiana, roč. 13, 2006, č. 1, s. 59-60. Dostupné na http://www.bibiana.sk/fileadmin/bibiana.sk/docs/revue/fullsize/rocnikXIII_1_2006.pdf

    HOLOŠKOVÁ, Anna: Hovoríme so spisovateľkou Libušou Friedovou. In: Učiteľské noviny, roč. 50, 2000, č. 31, s. 6.

    STANISLAVOVÁ, Zuzana: Návrat rozprávkarky. In: Literárny týždenník, roč. 13, 2000,
    č.13, s. 10.

    SLOBODNÍKOVÁ, Kveta: Občas si odskočím do detstva. In: Bibiana, roč. 7, 2000, č. 1-2, s. 11–16. Dostupné na http://www.bibiana.sk/fileadmin/bibiana.sk/docs/revue/fullsize/rocnikVII_1-2_2000.pdf

    STANISLAVOVÁ, Zuzana: V znamení rozprávky. Literatúra pre deti a mládež 1999. In: Bibiana, 7, 2000, č. 3, s. 2.

    KEPŠTOVÁ, Ľubica: Podkovičky pre šťastie. In: Bibiana, roč. 7, 2000, č. 1 – 2, s. 17-18. Dostupné na http://www.bibiana.sk/fileadmin/bibiana.sk/docs/revue/fullsize/rocnikVII_1-2_2000.pdf

    DOBIÁŠOVÁ, Viera.: Šťastný darčekový kráľ. A vlastne – kráľovná. In: Učiteľské noviny, roč. 45, 1995, č. 44, s. 3.

    HAVRANOVÁ, Ivana: Maľovaný prvácky rok. Netradičná kniha Libuše Friedovej. In: Smena, roč. 37, 9. 6. 1984, č. 135, s. 6.

    HAVRANOVÁ, Ivana: Kamarátka Magdalénka. In: Smena, roč. 35, 20. 11. 1982, č. 276, s. 6.

    SLIACKY, Ondrej: V posledných rokoch... In: Zlatý máj, 13, 1969, č. 4, s. 41.

    Som dieťa päťdesiatych rokov. Zastavenie šieste: Libuša Friedová. (Autorský medailón v rámci projektu Múzea mesta Bratislavy. Osobnosti rôznych profesií hovoria o svojich životných skúsenostiach pohľadom dieťaťa v 50. rokoch.) Dostupné na http://www.muzeum.bratislava.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=700015&id=1136

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Jej prozaické knižky (Magdalénka a škriatkovia,1982, Maľované čítanie,1984, Rozprávky v dome,1988) sa podieľali na profilovaní slovenskej autorskej
    Jej prozaické knižky (Magdalénka a škriatkovia,1982, Maľované čítanie,1984, Rozprávky v dome,1988) sa podieľali na profilovaní slovenskej autorskej rozprávky v tom žánrovom variante, ktorý spája životnú každodennosť s poetickosťou fantazijného výmyslu.
    Zuzana Stanislavová
     
                (…) viac než táto imaginatívna nostalgia je však dôležitý Friedovej citlivý a citový vzťah k veciam, zvieratám a ľuďom. A to už nie je o nostalgickom vyvolávaní starého sveta, je to o vzťahoch, ale najmä o duši. Teda o niečom, čo treba prebúdzať práve dnes. A keďže Libuša Friedová to robí stále a s neutíchajúcou tvorivou energiou, dokazujúc tak, že stará láska, láska k deťom a k ich literatúre, u nej nehrdzavie, právom jej patrí kytica z troch ruží.
    Ondrej Sliacky
     
    Nové rozprávky L. Friedovej sú vtipné, ale pritom neunavujú zbytočným slovičkárením, pracujú s príbehom, ale nenadbiehajú lacným akčným trikom ani netrpia rozvláčnosťou, sú emocionálne pôsobivé, ale neskĺzavajú do patetickej sentimentality. Friedová dokáže funkčne spojiť civilný svet s rozprávkovo zázračným prvkom tak, aby sa zvýraznilo humánne posolstvo príbehu. Podozrenie z akéhokoľvek moralizovania či didaktizovania pritom odpadá, pretože správa o hodnotách ľudských činov a charakterov má v jej rozprávkach dôsledne estetický charakter, je logickým, v príbehu konkretizovaným výsledkom sujetového zauzlenia. Pritom sa aj táto autorka vie pohrať s pôvabným iskrením založeným na dvojitom – priamom a metaforickom – sémantickom výklade jazykovej jednotky („Kráľovi (v ústach – pozn. Z.S.) chýbali tri stoličky. Ale nič si z toho nerobil Mal predsa kráľovský trón“), túto dispozíciu jazyka však využíva veľmi striedmo, naozaj len na uvážlivé „prikorenenie“ textu. Rovnako to platí aj o jazykových hračkách v jej textoch.
    Zuzana Stanislavová o Rozprávkach s podkovičkami
     
                Keď sa však začítame do autorkiných rozprávok, je nám zrejmé, že jej vzťah ku „konskej problematike nie je ani prvoplánový ani náhodný, a už vôbec nie utilitárne zameraný. Sujetové naplnenie jednotlivých rozprávok svedčí o tom, že autorke ide predovšetkým o vzťahové prepojenie
    fenoménu koňa so širokospektrálnou škálou jeho ušľachtilých ľudských významov. Ľudský rozmer „konského fluida“ vstupuje najmä do intenzívneho emocionálneho prežívania detí. Preto si autorka za prostredníka tohto dôverného spojenia najčastejšie vyberá deti. Cez ušľachtilé vlastnosti konských „hrdinov vytvára nenásilné etické paralely s človečím svetom.
    Ľubica Kepštová o Rozprávkach s podkovičkami
     
                Autorka rozprávkovým jazykom podáva obyčajné životné skúsenosti. Sú zázračné preto, lebo ľudia objavili zázrak v tom, v čom iní vidia len všednosť. Ilustruje to i rozprávka o koníkovi na starodávnom obraze. Chlapček  je na návšteve u starej susedy. Na obraze v jej izbe visí starodávny obraz s hodinami. Nikto ich nevie opraviť. Opravári totiž rozmýšľajú technicky. Chlapček ich oživí vďaka tomu, že sa dokáže „dostať" do scény na obraze a pozhovárať sa tam s koníkom. Zázračnosť nepôsobí vo Friedovej rozprávkach ako niečo výnimočné. Je súčasťou bežného života. Čitateľ nemá mať pocit, že sa ocitol v  prostredí mystéria, či fantastiky. A tak to má byť. Autorka nechápe zázračno ako prelud, ale ako priestor, v ktorom sa harmonizujú vzťahy ľudí a ich spoločníkov. V technokratickom svete sa vytráca nádhera zázračna. Namiesto toho je deťom servírovaná  virtuálna realita a lož, že ju možno ovládať. Tak sa v nich potláča schopnosť obdivovať a radosť zo žasnutia. S podporovaním túžby ovládať a kontrolovať sa vytráca úcta a láska. Konfrontácia potláčania týchto odvekých hodnôt je v pozadí príbehov Friedovej rozprávok.
    Timotea Vráblová o Rozprávkach s podkovičkami
     
                Friedovej zmysel pre inteligentný humor sa prejavuje najmä v lexikálnej rovine vytváraním nezvyčajných spojení. Koncertné šaty, ktorých označenie je motivované momentálnou činnosťou ich majiteľky, môžu byť rovnako kotrmelcové šaty, keď v nich robíte kotrmelce. No aj táto hra so slovom sa mi miestami zdá samoúčelná.
    Markéta Andričíková o Rozprávkach zo skrine
    Zobraziť všetko
  • Autor o sebe

    Kde už dnes vidí človek v Bratislave koňa? Iba ak v jazdeckom klube. Alebo na závodisku v Petržalke. Tam sa vždy v lete vyberiem s vnukom alebo s vnučkou na

    Kde už dnes vidí človek v Bratislave koňa? Iba ak v jazdeckom klube. Alebo na závodisku v Petržalke. Tam sa vždy v lete vyberiem s vnukom alebo s vnučkou na najdôležitejšie cvalové dostihy roka. Na Slovenské derby. Aby sme spolu obdivovali ušľachtilosť, hrdosť, krásu a rýchlosť. To všetko dala príroda koňom. Tam vždy trochu dúfam, že homo sapiens vo svojej šialenej honbe za peniazmi vo zvrátenej predstave, že zemeguľa je tu len pre neho, predsa len kone, ako už celý rad iných zvierat, celkom nevyhubí.
     
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    (Písanie) Je to spôsob môjho rozhovoru so svetom, s ľuďmi, s prírodou, s vecami. Najmä ale s deťmi. Rozhovor raz vydarenejší, raz menej, tak už to
    (Písanie) Je to spôsob môjho rozhovoru so svetom, s ľuďmi, s prírodou, s vecami. Najmä ale s deťmi. Rozhovor raz vydarenejší, raz menej, tak už to chodí. Potrebujem preto milé ústranie s písacím strojom.

    Ženy majú asi vždy, i ako literátky, zakódované v sebe: z celého srdca myslieť predovšetkým na deti. Možno práve preto píšem pre deti i ja. To je aj príčina, preto bude pre mňa moja uplynulá práca v redakcii Zorničky vždy jedno z najkrajších období v mojom živote. Navyše s takým skvelým človekom, akým bola Jarmila Štítnická. A ťažká cesta ku sláve? Čo je to sláva? Hovorí sa aj o poľnej tráve. Ale ak by to bol aj určitý spôsob nesmrteľnosti, tak už ho dosiahli i takí, ktorí písali práve pre deti. Hrali pre ne svoju hru tak krásne, že im navždy odovzdali svoje posolstvo. A to je stála výzva každému, kto túži doručiť tej najmilšej časti ľudstva svoj odkaz.

    Časopis pre deti, to je zábava, hra, poučenie, ale aj výchova. Je to zodpovedná, krásna, áročná hra. Lenže robiť detský časopis iba ako hru nie je ono, a robiť ho iba na výchovný spôsob by bolo tiež hlúpe. Treba hľadať rozumný kompromis.
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Cena Trojruža za rok 2007   za rozprávky, ktoré sú charakteristické svojím fantazijno-poetickým ustrojením Cena detskej poroty
    Cena Trojruža za rok 2007  za rozprávky, ktoré sú charakteristické svojím fantazijno-poetickým ustrojením
    Cena detskej poroty rozhlasového festivalu Zázračný oriešok za hru Neobyčajný deň (2008)
    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

        MAGDALÉNKA A ŠKRIATKOVIA (1982)   Prvá rozprávka o škriatkovi Tiktakovi   Bol jeden hranatý belasý
     
     
    MAGDALÉNKA A ŠKRIATKOVIA (1982)
     
    Prvá rozprávka o škriatkovi Tiktakovi
     
    Bol jeden hranatý belasý domček s červeným tehlovým komínom a v ňom žila malá Magdalénka. Dlho sa v domčeku nič zvláštneho nedialo. Až odrazu v kuchyni na polici medzi maľovanými hrnčekmi prestal poobede tikať starý budík. Bol to skúsený budík. Tučný ako plechový bubon. No predsa onemel ako ryba.
    – Ty náš starý plechový chudáčik. Iste ti ochorelo pero, – povedala Magdalénka.
    – Aké „ochorelo“? Pero je zdravé ako repa, – nadvihol vtom niekto na budíku gombík od zvončeka, ako keď sa na hrnci nadvihuje pokrievka.
    – To som iba ja vzal krátku dovolenku. Keď človek vo dne i v noci sedí v budíku, niekedy mu celkom zdrevenejú nohy. Sú ani polienka. A z budíka ktosi liezol. Bol malý ako palec, tučný ako súdok, oblečený v plechovej kacabajke, v plechových nohaviciach, ba aj na nohách mal plechové vybíjané krpčeky.
    – Raz, dva, tri! Preto si občas zacvičím, – urobil tri drepy.
    – Pravou nohou, ľavou nohou, hopsasa. Ahoj, Magdalénka!
    – Ahoj, – povedala ona.
    – Ja som škriatok Tiktak, – riekol. Magdalénka sa veľmi zaradovala.
    – My máme v budíku plechového škriatka, – zvolala. – A ja som si myslela, že škriatkovia už na svete ani nežijú.
    – Prečo by sme nežili? – vytiahol si Tiktak z vrecka plechový hrebeň a rázne si začal česať bielu briadku od nosa až po plechové kolená.
    – Škriatkovia boli na svete odjakživa, – pozeral sa pritom obozretne najmä pod zelené kreslo starej mamy.
    – A vždy aj budú. Hoci i tu nastali vážne zmeny. Dnes už nekopeme v jaskyniach zlato, striebro a soľ. My dnes vykopávame iné dôležité služby.
    – Nech je to, ako chce, – povedala šťastná Magdalénka, – či kopete, či nekopete, hlavné je, že ty žiješ v našom starom budíku.
    – Moja reč, – povedal Tiktak a začal poskakovať v plechových krpčekoch po maľovaných hrnčekoch, až sa na polici rozoznela pekná hudba.
    – Koľko je hodín? Plný komín, –- spieval si pri tom. – No to máme hŕbu času. Všetko potrebuje čas. Ty máš čas? On má čas? Ja nemám čas. Ale kto má dneska čas? Boli časy, boli, ale sa minuli. Kam ste sa podeli, moje mladé časy? Čo je to? Čo je to? Vyčkaj, škriatok, času ako hus klasu. Čas, časík, časový, zjedzme koláč makový. Nestrácajme, deti, čas, príde noc a privrie nás.
    Vyspevoval aj ďalšie vety. Všetky boli rovnako dôležité.
    – Milý Tiktak, – povedala Magdalénka, – keď som ťa uvidela, hneď som vedela, že si veľmi vzácny škriatok. Nie si ty náhodou škriatkový minister? Tak či tak – iste máš v našom budíku veľmi dôležitú  úlohu.
    – Čo som, to som, – zoskočil Tiktak z hrnčekov Magdalénke rovno na dlaň, kde sa staval na špičky, aby vyzeral väčší.
    – Nijako sa nechválim, ale to ja klopkám malým plechovým kladivom vášmu budíku na ručičky. Tik – do malej – tak – do veľkej. Takto ja u vás riadim čas. Len nejaká úbohá dážďovka, ktorá nemá uši ani oči, nevzdelanec či prázdna hlava si môžu myslieť, že riadiť čas v plechovom budíku je maličkosť. Takú službu môže robiť iba skúsený škriatok, ako som ja. Ináč by mohlo byť v tomto domčeku poludnie už večer, ráno o polnoci a súmrak o desiatej hodine doobeda. Magdalénka, zjedla by si desiatu – a všade tma ako v dedkovom dáždniku. Okrem toho cez školský  rok klopkám na ručičky čo najrýchlejšie:
    Tik tak tik tak tik tak tik tak tik tak!
    To preto, aby sa ti školský rok čo najrýchlejšie skončil.
    Zato cez prázdniny klopkám ako ustatý slimák:
    Tik tak tik tak tik...
    Aby ti, Magdalénka, prázdniny vydržali čo najdlhšie.
    Magdalénka už nemohla viac mlčať. Opatrne stisla plechového Tiktaka v dlani, až mu von trčala iba hlava a konce krpčekov, a vravela mu:
    – Ty statočný dobroprajný plecháčik! Usilovná briadka! Učená hlava v škriatkovskej čiapočke! Ty náš plechový poklad! Aké šťastie, že práve ty žiješ u nás, v našom plechovom budíku!
    – Aleba! Ticho! Ja ťa nepočúvam. To nemuselo byť a nestojí to za reč, –- šťastne sa zatiaľ mrvil Tiktak  Magdalénke v dlani. Veď niekoľko pekných slov za dobrú prácu každému dobre padne.
    No zrazu sa udrel dlaňou po čele:
    – Tisíc hrmených minút! Moja rozcvičková dovolenka už celkom vypršala.
    Rýchlo sa znova pozrel na zelené kreslo, vyskočil Magdalénke z dlane rovno na plechový budík a začal sa doň pekne ponárať ako potápač do rybníka.
     
    Čas vždy beží tik a tak
    ako keď sa sype mak.
    Čas je máčik belavý,
    sype sa nám na hlavy.
    Občas je čas rýchly vták,
    odletí nám tik a tak.
    Len dočkajme času
    ako húsky klasu,
     
    húdol si popritom spokojne.
    – Vážený Tiktak, kedy budeš mať zasa dovolenku? – volala za ním Magdalénka.
    – A či ja viem, kedy mi zasa zdrevenejú nohy? – ozvalo sa z budíka, ako keby Tiktak sedel na kameni v hlbokej pivnici.
    Potom začal starý budík znova tikať. Najprv rýchlo, no potom ako vždy:
    tik-tak, tik-tak.
    Ako keby sa vôbec nebolo nič stalo.
     
    ROZPRÁVKY S PODKOVIČKAMI (1999)
     
    O poštovom koníkovi
     
    Ako sa koník dostal do poštovej služby
    Len si to predstav!
                Bol to koník krásne tmavohnedý. Ako keď sa v tégličku pomieša hnedá farba s čiernou. Hrivu mal úplne čiernu, čo mu veľmi pristalo. A ani náhodou si nemysli, že v poštárskej uniforme, s poštárskou čiapkou a poštárskou kapsou doručoval listy, telegramy alebo peniaze. Nie. Bol to poštový koník, ktorý v Bratislave vozil balíky. Tam kedysi dávno balíky nerozvážali poštové balíkové autá ako dnes. Tam ich – klop, klop, klop, v belasých poštových kočoch hrdo rozvážali z domu do domu poštové koníky.
                Len čo sa ten tmavohnedý koník stal dospelým koňom, doklusal v Bratislave na Hlavnú poštu, kde povedal:
                „Dovoľte, prosím. Aj ja sa hrdo hlásim do krásnej poštovej služby. A zaručujem sa za seba. Budem vždy statočne ťahať belasý poštový koč s balíkmi. A bez omylov, no najmä bez najmenšieho  oneskorenia ich doručím na všetky správne adresy.“
                „Vidíme, že máš v hlave úplne jasno,“ zaradovali sa na Hlavnej pošte.
                A tak prijali tmavohnedého koníka do poštovej služby. Hneď dostal krásny nový belasý poštový koč. K tomu ubytovanie vo veľkej stajni poštových koníkov na Trnavskom mýte. Lebo v tom čase bolo v Bratislave asi dvadsaťjeden poštových koníkov. A bola to parádna stajňa. Nad bránou mala starodávny poštový znak. Zlatú trúbku, ktorá už ale dávno netrúbila. No poštový koník si povedal:
                „Keď netrúbi, nech netrúbi. Ja aj bez trúbenia viem, aká je pošta veľmi dôležitá.“
     
    Ako potom tmavohnedý koník poštovo slúžil
    Všetky poštové koníky každý deň zavčasu ráno ťahali svoje belasé koče na Hlavnú poštu. Klop, klop, klop. Jeden za druhým, klop, klop, klop.
                Áno, bol na ne úžasný pohľad. Raz dokonca jeden starý pán nadšene volal z chodníka:
                „Namojdušu! Toto sa ponáša na obrovský obraz, ktorý visí v slávnom cisárskom zámku vo Viedni. Ibaže tam koníky v zlatých kočoch ťahajú kráľovských potentátov na korunováciu pána cisára Jozefa. Tak je to!“
                Všetky poštové koníky, i ten tmavohnedý, ho vtedy dobre počuli. Tešilo ich to. Ale veľmi rozumne si pomysleli, že doručiť dajaký milý balíček na správnu adresu, to je oveľa viac, ako ťahať potentáta na korunováciu.
                Preto všetky balíky, ktoré im naložili na Hlavnej pošte do belasých poštových kočov, vždy veľmi spôsobne a presne doručovali. Do Mlynskej doliny. Na Mýtnu ulicu. Na Matičnú číslo 28. Alebo aj číslo 30. Do Slávičieho údolia. Na Cukrovú ulicu. Na Koziu, možno aj na Panenskú. No všade. A večer po službe si vždy vo veľkej parádnej stajni na Trnavskom mýte o doručovaní balíkov šťastne kadečo rozprávali.
                „Keď som dnes doviezol balík na Kvetnú ulicu, tam sa tak radovali, až plakali. Hneď mi dali za ucho kvet. Čomu sa ale nečudujem, lebo je to Kvetná ulica,“ povedal jeden koník.
                Druhý povedal:
                „Mne na Tehelnom poli nedali tehlu za ucho. Zato mi na dlani ponúkli vanilkový rožtek.“
                Alebo ďalší koník:
                „Ja vozím každú jeseň na Novinársku ulicu kôš so slivkami. Tam ma vždy ponúknu čerstvou mrkvou. Aby som lepšie videl.“
                Iba tmavohnedý poštový koník vždy mlčal a radostne premýšľal:
                „Ihahahá, vybral som si naozaj nádhernú konskú službu. A najkrajšie je, keď veziem balíček, na ktorý niekto veľmi čaká. Ten človek sa najprv každého vypytuje, či som už dnes doručoval balíky. Či som už išiel s belasým poštovým kočom. Potom ma konečne uvidí – a má radosť, veľkú ani kostolná veža.“
                Áno, bol to hádam najšťastnejší koník bratislavskej Hlavnej pošty.
     
    Ako to bolo so slečnou Amálkou
    Zatiaľ sa do Bratislavy na Fazuľovú ulicu prisťahovala milá slečna Amálka. Nedostávala žiadne balíčky. Ale zato mala v okne červené aj ružové muškáty. Pekne jej kvitli. Ako keby jej niekto do okna nahádzal farebné parené buchty.
                „Je to najkrajšie okno v celej Bratislave. Ja to predsa musím vedieť,“ tvrdil po čase tmavohnedý poštový koník.
                A možno aj preto sa odrazu do slečny Amálky strašne zaľúbil istý murár Miško. Ibaže s murármi to už tak chodí, že aj Miško z ničoho nič musel ísť murovať za hranice. Kým odišiel, povedal Amálke:
                „Voľačo pekné mi zišlo na um. Preto čakaj – a ja ti po tmavohnedom koníkovi pošlem najmilší balíček na svete!“
                Toto povedal, odcestoval – a potom nič. Stále vôbec nič.
                „Neviete? Už išiel po našej Fazuľovej ulici tmavohnedý poštový koník?“ najprv sa každý deň vypytovala slečna Amálka. Po čase však smutne vravela:
                „ Keď sa tmavohnedý koník nezastaví pri mojom okne, už sa v živote nezaradujem.“
    Napokon horko plakala do červených aj ružových muškátikov. A šepkala:
                „Takto horko sa plače, keď sa niekomu láme srdce!“
                „Už nemôžem dlhšie čakať,“ povedal si tmavohnedý poštový koník. „Tu musím odvážne zasiahnuť.“
                A zasiahol.
     
    Ako poštový koník zasiahol
    Hneď v noci, aby cez deň nenarušil doručovanie balíkov, odklusal za hranice. Našiel tam Miška a úradne mu chcel povedať do duše:
                „Ako poštový koník sa ťa úradne pýtam, čo sú to za poriadky. Prečo chceš slečne Amálke zlomiť srdce? Kde je sľúbený balíček? Sľuby sa majú dodržiavať! Ako potom ja služobne vyzerám?“
                Ale nemohol mu to povedať, pretože Miško smutne začal prvý:
                „ Milý poštový koník! Počuješ, ako sa mi láme srdce? Lebo hneď za hranicami mi vypadla z hlavy Amálkina ulica. Ako mám potom poslať balíček? Iba to mi v hlave zostalo, že to bola akási polievková ulica. Hrachová? Šošovicová? Rascová? Cibuľová? Alebo dokonca Cesnaková? No to je strašné!“
                „Áno, to je strašné. A ja to úradne poštovo chápem,“ múdro odsúhlasil poštový koník. „Pretože balíčky, aj keď by boli najmilšie, sa bez riadnej adresy vôbec nemajú posielať. Ale môžem ti poradiť, že polievková ulica môže byť Kalerábová alebo aj Fazuľová!“
                O dva dni tmavohnedý poštový koník veselo klopkal kopýtkami po Fazuľovej ulici – klop, klop, klop. Zastavil s krásnym belasým poštovým kočom pred oknom slečny Amálky. A doručil jej najmilší balíček celého svojho poštového života.
                Slečna Amálka balíček hneď otvorila, našla v ňom dva sobášne prstienky a o mesiac – to vám bola v Bratislave svadba!
                Nevestu a ženícha viezol na sobášny sľub tmavohnedý poštový koník na svojom belasom poštovom koči. Sedeli hore. V ohrádke pre veľké balíky. Amálkin dlhý biely závoj vial, ani čo by za kočom poletovali biele konvalinky. Miško bol v čiernom obleku s košeľou bielou ako murárske vápno. Od šťastia až kvitol. Bratislavské holúbky sa nad ním vznášali so sobášnym hrkútaním.
                A nikdy, nikde a krajšie neviezol nijakého potentáta taký vrcholne šťastný koník. A v takom parádnom belasom koči! Klop, klop, klop.
               
    ROZPRÁVKY ZO SKRINE (2005)
     
    Mám doma skriňu
    ktorá mi schováva
    rozprávky.
    No niekedy z nej
    niektoré rozprávky
    vyskočia alebo vyletia...
    Tak je to s nimi...
     
    Prvá lietajúca rozprávka o Haničke a starom klavíri
    Jedna Hanička dostala raz od starej mamy klavír. Stará mama ho našla dakde v jednom dome na povale v kúte. Stál tam už dlhé roky, no klavírne bol celkom zdravý. Mal krásne drevené brucho, tri tučné nohy, no najmä veľké drevené krídlo. A muzikantsky sa volal koncertné klavírne krídlo.
    – Ty si ale klavír! –  poskakovala okolo neho Hanička. A stará mama povedala: – Hanička i ty, starý klavír! Buďte láskavo vytrvalí – a potom určite zažijete krásnu klavírnu chvíľu.
    Hanička i starý klavír si hneď sľúbili, že obaja budú vytrvalí. Starý klavír sa z Haničky veľmi radoval. Veď keby jej nebolo, stál by doteraz na povale v kúte, kde na ňom brnkala jednou labkou povalová myš, ktorá, hrôza, nemala vôbec hudobný sluch!
    – To si ale o Haničke vôbec nemyslím, – pomyslel si klavír. – A preto ma určite čakajú zaujímavé dni.
     
    Čo bolo ďalej
     
    A naozaj. Len čo stará mama odišla, Hanička hneď vyskúšala všetky klávesy. Bring, bring, krásne vyhrávali biele. Brong, brong, bručali čierne.
    A potom každý deň od olovrantu až do večere ťukala do klávesov bring aj brong. Tá Hanička nebola dajaká lenivá voška. Naopak! Bola taká vytrvalá, až si klavír chvíľami zapchával uši. Musel. Lebo Hanička hrala nielen vytrvalo, ale aj dosť falošne – briéúáng, bróáéúng!
    Nič to, – vravel si klavír, – budem vytrvalo čakať! Veď nikto učený z neba nespadol – ani ku klavíru! Ako dobre, že čakal! Raz, keď si po olovrante Hanička zasa sadla ku klavíru – z ničoho nič zahrala akúsi neznámu pesničku tak vynikajúco, že klavír div z nôh nespadol.
    – No toto, Hanička! – šťastne volal.
    – Áno, – povedala Hanička. – Lebo som zahrala pesničku, ktorú som práve vymyslela. A ešte ti ju aj zaspievam!
    A naozaj, bez najmenšej chybičky hrala a spievala.
    Bom, bom, bom!
    Sedem malých černoškov
    bubnuje čiernou nôžkou
    ako hrom
    v dome na bubon.
    Už sa rúti dom!
    Utekajte černoškovia,
    z domu von!
    Bom, bom, bom!
    A navyše, milý starý klavír, – povedala potom, – hrala som ju kvôli černoškom iba na čiernych klávesoch!
    Čo sa stalo potom
     
    – V tom prípade, – povedal nato klavír, – asi hneď zažijeme krásnu klavírnu chvíľu. Hanička, máš koncertné šaty?
    – Čo ja viem, – pozrela Hanička na svoje šaty. – Pred olovrantom som sa v nich kotrmelcovala v záhrade, tak boli kotrmelcové. No keď v nich teraz koncertujem – potom sú koncertné!
    – To dá rozum, hneď by som si dal zadnou nohou zaucho, – povedal starý klavír. – Pravdaže sú teraz koncertné! Tak si v nich rýchlo sadni na moje klávesy a dobre sa drž!
    – Nedbám, – rýchlo a pohodlne sa posadila Hanička na jeho klávesy. Klavír zamával veľkým dreveným krídlom. Vyletel s Haničkou z izby. A leteli a leteli...
    Kto by ich uvidel, pomyslel by si, kde asi letí jedna stará almara s tromi nohami a to dievčatko v koncertných šatách? No nikto ich nevidel, lebo zrazu bola veľká tma.
    – Hoci som žil na povale s myšami, – vravel klavír Haničke, – vždy som dúfal, že raz stretnem vytrvalé dievčatko. A odletím s ním na veľkú klavírnu súťaž do slávnej sály Doremifasolasido. Práve tam s tebou letím!
    Len čo to povedal, v hĺbke pod nimi zažiaril do hustej tmy akýsi veľký cirkus. No nebol to cirkus. Bola to slávna koncertná sála Doremifasolasido.
     
     
    BABKA A KOCÚRIK GÍRA (2011)
     
    Z Gíru je odvážny lietajúci kocúr
    Môže sa z dajakého kocúrika stať odvážny lietajúci kocúr?
    Môže!
    No, nie je to jednoduché...
    Ale...
    Najprv babka volala hasičov. Keď bežala k telefónu, – mala ešte vždy ten starý dobrý telefón, – stále si opakovala:
    – Hasiči, 150! Hasiči, 150! Ó, Gíra, ó, Gíra, 150!
    Vytočila „hasičské“ číslo – a do ucha sa jej rezko ozvali:
    – Tu hasiči! Hláste presne, jasne a rýchlo: Kde horí? Čo horí? Ako veľmi horí? Ako dlho horí? Prečo horí?
    Baka vysvetľovala:
    – Ó, pani hasiči, ako som rada, že vás počujem! Tu nič nehorí. Ani veľmi, ani málo! Tu je iba môj kocúrik menom Gíra vysoko na tatranskom smreku. Už dlho. Lebo sa bojí zliezť alebo zoskočiť dolu. Tomu sa ani nečudujem, ani ja by som odtiaľ nezoskočila a...
    A hasiči:
    – Pani babka, hovorte rýchlo a stručne!
    A babka:
    – Veď hovorím stručne! Môj kocúrik je vysoko na tatranskom smreku a...
    A hasiči:
    – Áno, my dávame dolu mačky aj kocúry, keď dakde hlúpo vysoko vylezú a potom sa boja, že vyliezli privysoko. Tak stručne: kde je váš kocúr?
    A babka:
    – Na tatranskom smreku. Vysokom, lebo je spod Kriváňa. Ten smrek.
    A hasiči:
    – Stručne – kde je ten smrek?
    A babka, že na sídlisku, pred panelákom, v ktorom ona býva.
    A hasiči:
    – Prečo je tam ten kocúrik?
    A babka:
    – On sa volá Gíra. Po Bagírovi. Lebo je čierny ako ten slávny indický leopard a...
    A hasiči:
    – Milá pani babka, dobre, dobre, áno, áno. Tak skúste najprv toho svojho kocúra prilákať niečím, čo má rád. Nemusí to byť myš. Stačí koliesko salámy. A keď ten váš Gíra aj tak zostane na smreku, potom zavolajte...koniec hovoru, neblokujte nám hasičskú linku! Majte sa dobre! Aj ten váš kocúr... – To som doteraz nevedela, že máme takých dobrých hasičov, – položila babka slúchadlo. – Bežala k oknu - Gíra ležal na smreku ako spľasnutý čierny chlpatý balónik už iba chmrámiu, chrrmrrrmiá...
    Áno, už iba chrčal...chrrrrmiá!
    Babka s ľútosťou plakala:
    – Ó, môj kocúrik! Ó, Gíra, skoč dolu! Páni hasiči povedali, že máš byť odvážny...
    A Gíra chrapľavo:
    – Mňauúú, odvážny? Mne je už všetko jedno. A som už aj hladný, mňauúú!
    A tak sa babka udrela do čela. Lebo takmer zabudla na koliesko salámy. Rýchlo bežala ku chladničke. Rýchlo s kolieskom salámy k oknu. Už aj kolieskom mávala...
    A vtom!
    A vtom sa stalo niečo neuveriteľné. Okolo hlavy jej zasvišťal vzduch. Akoby z vesmíru do jej izby vletel meteorit. Schytil jej z ruky salámu – a žuch ľahučko do izby na koberec.
    Gíra!
    Ó, Gíra!
    Ó, ó, Gíra! Ako maličká čierna vesmírna raketa nádherne pristál na správnom mieste.
    A už aj mňaukal:
    – Mňau, babka! A viac salámy nemáme?
    Tak Gíra potom radostne zožral celú babkinu salámovú večeru, pričom ho babka stále hladkala:
    – Ty môj kocúrik!
    A on: – Mňau – a vodička?
    Tak babka Gírovi až do izby priniesla vodu v kvetinkovej miske po prababke.
    A k tomu stále ticho opakovala:
    – Keď neuvidím - neuverím! Taký malý čierny kocúrik! Z vysokého tatranského smreku sa len tak labkami odrazí - a letí vzduchom až do polovice mojej izby.
    No, radovala sa. Hladkala Gíru: – Áno, ty si Bagírov bratanec!
    Potom ho posadila slávnostne do svojej zelenej leňošky:
    – Zaškrabkaj si, ty môj mačací kozmonaut! Oh, áno, áno, teba by mohli vziať aj na Mesiac... A Gíra iba skromne babke povedal:
    – No ale, babka! Mňau! Iba trocha odvahy! Aj kúsok salámy. A dá sa!
    Potom babku požiadal, aby v prípade, keď zase bude musieť on odskočiť dakde z balkóna, vždy hneď otvorila okno. Aby on - Gíra, mohol riadne skočiť zo smreku domov. Mňau!
    Tak sa to potom aj stávalo. Len čo Gíra zmizol z bytu, babka už otvárala okno na obývačke. A Gíra nádherne skočil domov. Áno, pánajána, áno! Raz dokonca babka zabudla okno otvoriť. Tak Gíra buchol do okna, ale nerozbil ho. Pružne skočil nazad do záhradky. Vyliezol znova na smrek - a len čo babka okno otvorila, už bol doma.
    Babka preto hrdo vravela svojim známym:
    – Áno! Mám lietajúceho kocúrika. Môj Gíra vždy riadne doletí domov. Také je to moje milé zvieratko.
    Ale raz - keď sa na poslednú chvíľu náhlila Gírovi okno otvoriť - zakopla o prah v obývačke a zlomila si - palec na pravej nohe. Auuu!
    Zobraziť všetko

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013