• Národnosť

    Slovenská
  • Životopis autora

    PhDr. Ľubor Hallon, CSc., vyštudoval estetickú výchovu a slovenčina na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde absolvoval aj rigoróznu skúšku
    PhDr. Ľubor Hallon, CSc., vyštudoval estetickú výchovu a slovenčina na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde absolvoval aj rigoróznu skúšku a vedeckú ašpirantúru. Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Alfa, neskôr pracoval v Novinárskom študijnom ústave pretransformovanom na Mediálne informačné centrum. V tejto inštitúcii sa sústredil na výskum problematiky vzťahu umenia a médií a publikoval v odbornom periodiku Otázky žurnalistiky. Externe pôsobil ako redaktor a sekretár v časopise Film a divadlo, momentálne pôsobí ako výskumný pracovník v odbore výskumu a štatistiky kultúry Národného osvetového centra. Zároveň sa venuje aj otázkam globalizácie kultúry, medzikultúrnej komunikácie a národnej identity.
    Ľubor Hallon publikoval desiatky článkov, odborných recenzií i štúdií v dennej tlači (Pravda, Smena, najmä Práca), v odborných periodikách Film a divadlo, Javisko, Slovenské divadlo, Otázky žurnalistiky, Národná osveta, Knižná revue) i v niekoľkých zborníkoch medzinárodných konferencií. Knižne debutoval roku 2014 zbierkou poviedok Súkromné drámy srdca.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Odborná literatúra

    • Vzájomná informovanosť občanov Slovenskej a Českej republiky záverečná správa z riešenia výskumnej úlohy (1991)
  • Monografie a štúdie o autorovi

    BANČEJ, Maroš: Kronikár ľudských osudov. In: Slovenské národné noviny, ročník 30, 36/2015,12. septembra 2015.
  • O autorovi

      Tri novely, obsiahnuté v knižke Ľubora Hallona  Súkromné drámy srdca, mohli by sme spoločne označiť aj ako trojnovelu – sú totiž
     
    Tri novely, obsiahnuté v knižke Ľubora Hallona  Súkromné drámy srdca, mohli by sme spoločne označiť aj ako trojnovelu – sú totiž košato vnútorne prepojené témou, ľudskou tragikou a ľudskou samotou protagonistov, vnorených do sveta, zaľudneného povrchnosťou a chladom tzv. všedného dňa. Všedná noc a všedný deň však v Hallonovej próze transcendujú do dramatickej genezis súčasného stavu ľudskej mysle, strácajúcej v citovej a pocitovej prázdnote elektronických médií zmysel pre nehu, odvahu, nádej budúcich pokolení i česť (tej sa dnes bohorovne – a globálne – smeje dokonca i morálka).
    Peter Valček
    Autor je takpovediac typickým slovenským spisovateľom, ktorý pravidelne prebieha medzi výskumom kultúry, ktorým sa profesionálne zaoberá, a poetickou i prozaickou múzou, ktoré ho pevne držia už pár desaťročí. Kniha Súkromné drámy srdca je zbierkou troch noviel, ktoré z rôznych uhlov zachytávajú tri príbehy, tri prepletence  ľudských osudov. Tragický príbeh navonok silného muža, ktorý volí dobrovoľný odchod zo života, históriu jednej nenaplnenej lásky a jemne mystický a nostalgický príbeh z Oravy. Ostatne, smútok a nostalgia sú v Hallonových prózach neustále prítomné, ale nie sú určite samoúčelné, cieliac na prípadnú čitateľovu záľubu v tragike. Naopak! Autor organicky zakomponoval do osudov svojich postáv aj ľudské nešťastie a utrpenie, lebo skutočná kronika, skutočný príbeh sa nedá vyrozprávať tak, že sa vyhneme tomu menej radostnému, čo nás a našich blížnych v živote zákonite postretlo a postretne. Z hľadiska štýlu môžeme autora označiť za tradicionalistu. Nijaké experimenty, čarovanie s časom či postmoderný slovný ohňostroj. Hallonove postavy sú vo svojej poctivej ľudskosti uveriteľné, ich konanie rovnako často „logicky nelogické“ – ako to býva v živote i vzťahy či city vychádzajúce z toho, čo nás obklopuje. Rovnako ako prvky tajomstva, akejsi mágie každodennosti, o ktorej každý vnímavý človek vie svoje. Kniha Súkromné drámy srdca je skrátka porcia kvalitnej a poctivej slovenskej prózy, ktorá určite čitateľa nesklame.
     Maroš Bančej
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia


  • Ukážka z tvorby

    Úryvok z novely Srdce Havrana z knihy Súkromné drámy srdca   Peripetia   Zbehol do pivnice a s hlbokým výdychom sa
    Úryvok z novely Srdce Havrana z knihy Súkromné drámy srdca
     
    Peripetia
     
    Zbehol do pivnice a s hlbokým výdychom sa spustil na starý súdok. Pohľadom zmätene behal po stenách pivnice. Zrazu prudko vstal a vykročil smerom k fľaške slivovice, no pohľadom zavadil o stolitrový sud. Mal v ňom odložený rýnsky rizling, vynikajúci ročník, s ktorým už tretí rok nepohol, iba skúmal, či je v poriadku. Chcel ho venovať Vaneske na jej svadobnú hostinu. Podišiel k nemu. Bol to posledný drevený sud v pivnici a práve nedávno uvažoval, že pretočí víno do nového nerezového. Podišiel k nemu a takmer s láskou ho pohladil, no zrazu sa v ňom niečo zlomilo: „A just!“ Zvesil z klinca sklenený hever s obsahom jedného litra. Vytrhol drevenú zátku na vrchnej doske suda a začal náhlivo do hevera nasávať víno s takou razanciou, až úplne očervenel. Keď sa hever naplnil, spustil víno do keramického džbána, z ktorého nalieval víno kamarátom. Nalial si asi poldruha deci do starého obľúbeného brúseného pohára, pozrel cez víno proti žiarovke a vzdychol si: „Krásna farba!“ Ovoňal,  spokojne potiahol riadny dúšok a potom ešte zo tri a pohár bol prázdny. Na chvíľku sa upokojil. A znovu sa ho zmocnil neovládateľný amok. Schytil džbán a hltavo pil, akoby ho trápili smädom niekoľko dní. Logal, logal, víno mu stekalo po lícach, po brade až na upotené tričko a skončil až sa džbán úplne vyprázdnil. Vtom počul kroky na schodoch do pivnice a zbadal prichádzajúcu Hermínu. „Peter, prosím Ťa…“– začala vzlykať, no to ho ešte viacej popudilo. Zúrivo hodil džbán o stenu až črepiny lietali po celej pivnici. „Ja vám ešte ukážem, vy buzeranti! Dajte mi svätý pokoj!“ Rozbehol sa oproti nej a v poslednej sekunde jej vyhol, aby ju nezrazil na zem, obišiel chatu, pozrel na milované auto, na okamih sa zamyslel…Nie! – svojho miláčika nerozbije, radšej zmárni seba!… a pustil sa krížom cez polia pod cestou smerom k dedine.
    Bežal ozlomkrky ako mládenec poháňaný zúrivosťou, nepokojom, urazený nespravodlivými výčitkami až sa zrazu spamätal a zistil, že sa blíži k zadnému múru cintorína. „Veď to je naše pole!“– prebehli mu mysľou chvíle detstva, keď sem chodil s otcom a koníkom. Teraz sa tu vyčítavo týčili kýpte spálenej kukurice. Jeho kukurice, ktorej, žiaľ, nemohol pomôcť, lebo voda bola iba v cintoríne a polievať ju, to by už skutočne nezvládol. Zastavil sa. Veľmi ťažko sa mu dýchalo a vysilený sa zosunul na zem pod starú zošúverenú hrušku, ktorá jediná zostala zo skupinky ovocných stromov rastúcich kedysi niekde v strede poľa a teraz sa chúlila až k cintorínskemu múru. Zahľadel sa nahor smerom k vinohradom. Slnko sa už veľmi priblížilo k obzoru:
    „Pokojný večer na vŕšky padal, na sivé polia, v poslednom lúči starootcovská horela roľa…“ – opäť sa mu v mysli premietli verše básnika. „Z cudziny tulák zastal som pod hruškou zotletou spola…“
    A skutočne si pripadal ako tulák, ktorý neobránil otcovskú roľu, nezabojoval, nechal ju okyptiť, zmrzačiť, vytrhnúť z nej srdce a napokon i na tej mrzáčke nezachránil úrodu… Na chvíľu sa postavil a chcel pokračovať, ale zakrútila sa mu hlava a znovu si musel sadnúť. Oprel sa o múr cintorína a opäť pozeral na obzor. Hoci pre neho, skúseného vinohradníka, vypiť liter vína bolo ako fľaša malinovky, ale predsa len bol unavený a nalial to do seba takmer na jeden veľký dúšok. Privrel viečka, zasa začal ťažko dýchať a pomaly ich otvárať.
    Na krvavom obzore tesne nad chrbtom vzdialeného pohoria sa objavila akási maličká čierna škvrna, ktorá sa začala postupne zväčšovať. O chvíľu už bolo vidieť, že je to vták. Spúšťal sa opatrne zhora, ale každému, kto ho zbadal, bolo hneď jasné, že s ním nie je niečo v poriadku. Usiloval sa krúživým letom pristáť na hruške, jeho pohyb bol však trhaný, občas akoby sa prepadol o niekoľko vrstiev vzduchu smerom k zemi, vždy do jednej strany a len s veľkou námahou korigoval rovnováhu, takže sa zdalo, že už-už sa zrúti do poľa. Napokon sa však predsa len zavesil pazúrmi na najnižší konár hrušky asi dva metre nad zemou, čiernymi očkami blysol po sediacom Petrovi a neuveriteľne priateľsky zakrákal.
    Peter sa smutne pousmial a nahlas pozdravil: „Vitaj, Ivan, môj havran ošarpaný! Dávno som ťa nevidel, veď v lete k nám nechodíš…“ Vzápätí sa zarazil. Havran v lete, veď to je znamenie smrti. Potom si tíško sarkasticky zahundral pre seba. „Tak nech je teda všetko dokonané.“ Akoby nečakaný prílet havrana rozhodol, že skutočne už tu na tejto zemi nebude mať pokoja. Pozrel na havrana a mysľou mu prebehol jeho príbeh. Tohto vtáka dobre poznal...
    Zobraziť všetko